Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 210/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. júna 2018

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ibplus.sk, s. r. o., Pavlovičovo

námestie 45, Prešov, zastúpenej advokátkou JUDr. Katarínou Andráš Leškovou, Plzenská 2,

Prešov, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa

a Listiny základných práv a slobôd

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod

sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ibplus.sk, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 22. marca 2018

sa obchodná spoločnosť ibplus.sk, s. r. o., Pavlovičovo námestie 45, Prešov (ďalej len

„sťažovateľka“), domáhala vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej

v záhlaví označených práv postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že v konaní začatom na návrh

(ďalej len „žalobkyňa“), ktorým

sa proti sťažovateľke ako žalovanej domáhala zaplatenia sumy 99,15 € s príslušenstvom

z titulu bezdôvodného obohatenia, Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“)

rozsudkom č. k. -82 z 30. októbra 2014 zaviazal sťažovateľku zaplatiť

žalobkyni sumu 99,15 € a 10,5 % ročný úrok z omeškania zo sumy 99,15 € od 1. januára

2009 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Na základe odvolania

sťažovateľky krajský súd rozsudkom č. k. -126 z 25. mája 2016 rozsudok

okresného súdu potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho

poriadku (účinného do 30. júna 2016); tento rozsudok nadobudol právoplatnosť

10. septembra 2016. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala dovolanie

podľa (účinného od 1. júla 2016, ďalej len

„CSP“) tvrdiac, že „postupom konajúcich súdov došlo k porušeniu práva žalovaného na

odôvodnenie rozhodnutia, k porušeniu práva žalovaného navrhovať a vykonávať dôkazy v

kontexte s právom na kontradiktórne konanie a právom na rovnosť zbraní a k porušeniu

práva na spravodlivý proces v spojení so zásadou právneho štátu a so zákonnosťou konania

štátnych orgánov“. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.

zo 7. decembra 2017 dovolanie sťažovateľky odmietol podľa , keď

vyvrátením jej dovolacích námietok dospel k záveru, že nedôvodne namietala „existenciu

vady zmätočnosti uvedenej v ustanovení “, pričom zdôraznil, že

„ak v dovolaní nie je jednoznačne uvedené, v čom konkrétne spočíva dovolateľom tvrdená

vada zmätočnosti, dovolací súd na rozdiel od právnej úpravy účinnej do 30. júna 2016

nie je oprávnený nahrádzať pasivitu dovolateľa resp. nahrádzať úkony, ktoré bol povinný

uskutočniť jeho právny zástupca ako osoba znalá práva a hľadať v texte dovolania,

prípadne v predloženom spise, čo by prípadne mohlo predstavovať vadu zmätočnosti podľa

ustanovenia (rovnako aj uznesenie z 24. augusta 2017, sp. zn.

)“.

3.1 Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že „v procese rozhodovania uvedeného sporu

sťažovateľa na Krajskom súde v Prešove tento súd dňa 11. 6. 2015 v čase 12:59:47 vykonal

náhodný výber a vec pridelil senátu 1 Cob pod spisovou značkou . Sťažovateľ

namieta, že odvolací súd mu v rozpore s ust. § 51 ods. 9 zákona o súdoch nevydal

potvrdenie o prevzatí a pridelení veci, čím mu bolo odopreté právo preveriť pridelenie veci

zákonnému sudcovi. Krajský súd v Prešove vykonal opätovne prerozdelenie veci na základe

Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce na rok 2016 zo dňa 28. 12. 2015, v ktorom sa v závere čl. II.

uvádza, že sa náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov

vykoná prerozdelenie a zároveň sa následne v 1. bode definuje 51 nevybavených

obchodných vecí okrem iných aj z oddelenia 1 Cob. Sťažovateľ tvrdí, že náhodný výber

tu nebol vykonaný a tým bol porušený nielen Dodatok č. 1 k Rozvrhu práce na rok 2016

zo dňa 28. 12. 2015, ale aj Z .z., a zároveň tým došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu, ktoré vyplýva z čl. 48 ods. 1

SK... Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho práva na zákonného sudcu v zmysle

ods. 1 došlo aj konaním Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, kde ním podané

dovolanie bolo opäť pridelené na rozhodnutie bez náhodného výberu a ani mu ako

účastníkovi konania nebolo vydané potvrdenie o prevzatí a pridelení veci v súlade s § 51

ods. 9 zákona o súdoch, aby mal možnosť oboznámiť sa s osobou konajúceho sudcu

a prípadne namietať jeho zaujatosť. Sťažovateľ pri svojej argumentácii vychádza z toho,

že základným znakom pridelenia veci náhodným výberom je existencia čiarového kódu

na potvrdení o prijatí veci na rozhodnutie, ktoré obsahuje meno sudcu, spisovú značku

a verifikačný čiarový kód náhodného výberu, ktorý sa generuje len raz a to keď je vykonaný

náhodný výber. V potvrdení o prijatí veci sťažovateľa z Krajského súdu v Prešove zo 4. 1.

2016 (druhý výber) a v potvrdení o prijatí veci z Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. 7. 2017

čiarový verifikačný kód absentuje.“.

3.2 Sťažovateľka zároveň uvádza, že „existuje pochybnosť o tom, že súdny spis,

na základe ktorého o jej spore rozhodoval Krajský súd v Prešove a Najvyšší súd SR bol

neúplný. Vyplýva to z neúplného spisového prehľadu, v ktorom chýba evidencia jednotlivých

listín spisu a dátumy ich doručenia do spisu. Spisový prehľad, ktorý začal vytvárať Okresný

súd Prešov končí číslom listu 53. Číslovanie listín na Krajskom súde v Prešove však

pokračuje až číslom listu 100. Nie je zrejmé, prečo v spisovom prehľade chýbajú údaje

o prijatí a charaktere zvyšných 47 listín. Podľa sťažovateľa tu došlo k porušeniu § 177

vyhlášky MS SR č. Navyše má sťažovateľ za to, že doručovanie uznesenia

Najvyššieho súdu SR zo dňa 7. 12. 2017, sp. zn.: realizované Okresným

súdom Prešov vtedajšiemu právnemu zástupcovi sťažovateľa bolo nezákonné. Okresný súd

Prešov totiž predmetné súdne rozhodnutie nedoručil do elektronickej schránky právneho

zástupcu sťažovateľa tak, ako mu to výslovne ukladá zákon, ale doručoval ho

prostredníctvom “. Uvedené skutočnosti majú zakladať porušenie

základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) krajským súdom a najvyšším súdom.

II.

4. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

5. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu

do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané (). Okrem toho ústavný súd opakovane judikuje, že pri

uplatňovaní tejto právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , , ,

, ).

6. V súvislosti s už uvedeným ústavný súd dáva do pozornosti, že sťažovateľka

v sťažnosti, ako aj v petite sťažnosti napáda postup krajského súdu a postup najvyššieho

súdu v konaní, v ktorom boli už vydané meritórne rozhodnutia, bez toho, aby sa domáhala

ich zrušenia. Keďže podľa je ústavný súd viazaný

návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone, sťažnosť

tak, ako je formulovaná, nemôže obstáť a sťažnostný petit neobsahujúci návrh

na rozhodnutie ústavného súdu podľa a by ani

nemohol byť vykonateľný. Napriek tomu ústavný súd k námietkam vzneseným

sťažovateľkou považuje za žiaduce uviesť nasledujúce:

K námietke porušenia základného práva sťažovateľky podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom krajského súdu

a napadnutým postupom najvyššieho súdu

7. Ústavný súd konštatuje, že obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde.

Zahŕňa taktiež právo na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami

spravodlivého súdneho konania, ako sú požiadavky rešpektovania zásad kontradiktórnosti

alebo rovnosť zbraní, či právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom prípade poskytnutá.

Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie, ktoré vyplýva

z , totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia na dostatočných

a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej

veci.

8. S cieľom podporiť spravodlivý súdny proces vykonaný v primeranej lehote

a zjednotiť postup súdov pri vybavovaní súdnej agendy a agendy správy súdu vyhláška

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o Spravovacom

a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd

a vojenské súdy v znení neskorších predpisov upravuje:

a) základné pravidlá a zásady vnútornej organizácie súdu a jednotlivých

organizačných útvarov súdu vrátane organizácie práce, úloh zamestnancov súdu pri výkone

súdnictva a pri správe súdu,

b) náhradu nevyhnutných výdavkov osobám, ktoré sa zúčastňujú na konaní,

c) niektoré postupy súdov pri vybavovaní občianskoprávnych vecí a trestnoprávnych

vecí vrátane výkonu niektorých rozhodnutí v týchto konaniach,

d) postup notára v konaní o dedičstve, v konaní o umorenie listiny a pri vykonávaní

úkonov v konaniach vo veciach notárskych úschov,

e) výkon administratívnych a kancelárskych prác na súde pri výkone súdnictva

a správe súdu (doručovanie niektorých rozhodnutí súdu pritom upravuje § 146 citovanej

vyhlášky a tvorbu a obeh súdneho spisu § 168 citovanej vyhlášky, pozn.).

9. Súčasťou výkonu súdnictva je vnútorná revízia ako druh kontroly súdu a sudcov,

ktorá smeruje k prevereniu aktuálneho stavu výkonu súdnictva, k zisteniu príčin

nedostatkov pri výkone súdnictva a k návrhu opatrení na ich odstránenie, upravená

v a nasl. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“); táto sa okrem iného zameriava

aj na úroveň práce súdnych oddelení a kancelárií a úroveň súdnych písomností.

10. Predstava sťažovateľky, že by takúto kontrolu na okresnom súde mal vykonávať

ústavný súd, je absurdná a v tomto kontexte ústavný súd považuje námietku sťažovateľky

uvedenú v bode 3.2 tohto uznesenia za takú, ktorá nemá absolútne žiadnu súvislosť

s namietaným porušením jej základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým postupom krajského súdu a napadnutým postupom

najvyššieho súdu. Z uvedených dôvodov sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľky podľa

a čl. 38 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) napadnutým postupom

krajského súdu a napadnutým postupom najvyššieho súdu

11. Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných

garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou

zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia,

ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce

upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná

zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody

a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. , ).

12. V zmysle judikatúry ústavného súdu zákonným sudcom je sudca, ktorý spĺňa

zákonom ustanovené podmienky na funkciu sudcu. Okrem toho za zákonného sudcu treba

pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu;

ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení rozvrhom práce

na konanie a rozhodovanie v senáte (napr. , , ,

, , ); ako aj sudcu, ktorému boli veci pridelené

z dôvodu vylúčenia iného sudcu pre zaujatosť v zmysle a nasl.

alebo pre iné ďalšie dôvody (, ).

13. Ústavný princíp zákonného sudcu treba pokladať za celkom neopomenuteľnú

podmienku výkonu súdnej moci, ktorá na jednej strane dotvára a upevňuje sudcovskú

nezávislosť a na strane druhej predstavuje pre účastníka konania záruku, že na rozhodnutie

jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred stanovených zásad tak, aby bola

zachovaná zásada pevného a náhodného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený –

pre rôzne dôvody a rozličné účely – výber súdov a sudcov „ad hoc“.

14. Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je základným predpokladom

na naplnenie podmienok spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zákonnosť

súdu musí byť okrem iného založená na jeho zložení. Súd zriadený zákonom musí byť teda

obsadený zákonným spôsobom (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci

Buscarini v. San Marino zo 4. 5. 2000).

15. Podľa § 3 ods. 3 zákona o súdoch zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva

funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na

konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými

sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.

Účastník konania alebo strana v konaní, v ktorom rozhoduje súd v senáte, nemá právo na

vopred určeného sudcu spravodajcu. Zákonným sudcom je aj sudca určený podľa odseku 4.

16. Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno

vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.

17. Podľa § 3 ods. 10 zákona o súdoch súdy sú povinné používať pri výkone

súdnictva, najmä pri prideľovaní a prerozdeľovaní vecí, vedení súdnych registrov

a vyhotovovaní rozhodnutí a iných písomností programové a technické prostriedky

schválené Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“).

18. Podľa § 49 písm. a) zákon a súdoch predsedovia súdov zabezpečujú riadenie

súdov v oblasti výkonu súdnictva najmä rozvrhom práce...

19. Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce

rozumie akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri

zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

20. Podľa § 51 ods. 1 prvej vety zákona o súdoch ak tento zákon neustanovuje inak,

veci určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým

senátom alebo samosudcom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov

a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť

ovplyvňovania pridelenia vecí.

21. Podľa § 51 ods. 2 zákona o súdoch podmienka náhodného výberu podľa odseku 1

je splnená vtedy, ak sa má vec prideliť jednému z aspoň dvoch senátov, samosudcov alebo

súdnych úradníkov.

22. Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia nemajú podľa , zákona o ústavnom

súde a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne

existujúcich systémov súdnej ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej ochrany

poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd.

Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že

aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho

právomocí ( v spojení s ). Iba za predpokladu, že sťažovatelia

vyčerpajú všetky im dostupné právne prostriedky súdnej a inej právnej ochrany svojho

základného práva alebo základnej slobody a pri ich uplatnení nie sú úspešní, môžu sa

uchádzať o ochranu tohto základného práva alebo slobody sťažnosťou podanou ústavnému

súdu podľa (m. m. , ,

, ).

23. Z princípu subsidiarity ( ) limitujúceho vzťah ústavného súdu

ku všeobecným súdom okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi

musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým

spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom.

Ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní až v konaní pred

ústavným súdom námietku, ktorú mohol efektívne uplatniť a neuplatnil v konaní pred

všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (,

m. m. , , ).

24. Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený

sudca alebo nesprávne obsadený súd. Takto koncipovaná prípustnosť dovolania sleduje

trend nastolený judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej má tento

mimoriadny opravný prostriedok slúžiť na nápravu najzávažnejších procesných pochybení,

t. j. zmätočných rozhodnutí, ako aj na riešenie otázok zásadného právneho významu

a zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov ako prvkov napĺňania princípu správnej

istoty. Keďže sťažovateľka takéto dovolanie proti rozsudku krajského súdu nepodala,

ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou napádala porušenie základného práva zaručeného čl. 48

ods. 1 a listiny postupom krajského súdu odmietol podľa

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

25. Sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou napádala porušenie základného práva

podľa a listiny postupom najvyššieho súdu, v rámci ktorého

bolo jej dovolanie bez opatrenia čiarovým verifikačným kódom „opäť pridelené na

rozhodnutie bez náhodného výberu a ani mu ako účastníkovi konania nebolo vydané

potvrdenie o prevzatí a pridelení veci v súlade s § 51 ods. 9 zákona o súdoch, aby mal

možnosť oboznámiť sa s osobou konajúceho sudcu a prípadne namietať jeho zaujatosť“,

ústavný súd odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú, keďže túto námietku ju nepovažuje za spôsobilú spochybniť ústavnosť

postupu najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľky. Podľa § čl. 17 ods. 1

rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. (účinného

od 22. júna 2016) vnútornú revíziu na najvyššom súde vykonáva revízne oddelenie

najvyššieho súdu ustanovené podľa § 58 zákona o súdoch v rozvrhu práce na daný

kalendárny rok.

26. Ústavný súd opätovne pripomína, že úsilie o hľadanie spravodlivosti by nemalo

spočívať v komplikovanom riešení banalít, ako je tomu v danom prípade, keď predmetom

„sporu“ pred všeobecnými súdmi je zaplatenie sumy 99,15 €, avšak skutkové a právne

závery všeobecných súdov, ktoré obsahujú nimi vydané rozhodnutia, sťažovateľka

v sťažnosti vôbec nenapadla.

27. Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky neobsahovala návrh na

rozhodnutie ústavného súdu podľa a a vzhľadom na

jej odmietnutie ako celku bolo bezpredmetné rozhodovať o priznaní náhrady trov konania

sťažovateľke.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2018