Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 210/2018
PDF · 455.99 KB
No categories available
III. ÚS 210/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. júna 2018
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ibplus.sk, s. r. o., Pavlovičovo
námestie 45, Prešov, zastúpenej advokátkou JUDr. Katarínou Andráš Leškovou, Plzenská 2,
Prešov, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa
čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Cob 66/2015 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 Obdo 40/2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti ibplus.sk, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 22. marca 2018
sa obchodná spoločnosť ibplus.sk, s. r. o., Pavlovičovo námestie 45, Prešov (ďalej len
„sťažovateľka“), domáhala vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej
v záhlaví označených práv postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob 66/2015 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 40/2017.
2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že v konaní začatom na návrh
(ďalej len „žalobkyňa“), ktorým
sa proti sťažovateľke ako žalovanej domáhala zaplatenia sumy 99,15 € s príslušenstvom
z titulu bezdôvodného obohatenia, Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“)
rozsudkom č. k. 21 Cb 189/2011-82 z 30. októbra 2014 zaviazal sťažovateľku zaplatiť
žalobkyni sumu 99,15 € a 10,5 % ročný úrok z omeškania zo sumy 99,15 € od 1. januára
2009 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Na základe odvolania
sťažovateľky krajský súd rozsudkom č. k. 1 Cob 66/2015-126 z 25. mája 2016 rozsudok
okresného súdu potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho
poriadku (účinného do 30. júna 2016); tento rozsudok nadobudol právoplatnosť
10. septembra 2016. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala dovolanie
podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (účinného od 1. júla 2016, ďalej len
„CSP“) tvrdiac, že „postupom konajúcich súdov došlo k porušeniu práva žalovaného na
odôvodnenie rozhodnutia, k porušeniu práva žalovaného navrhovať a vykonávať dôkazy v
kontexte s právom na kontradiktórne konanie a právom na rovnosť zbraní a k porušeniu
práva na spravodlivý proces v spojení so zásadou právneho štátu a so zákonnosťou konania
štátnych orgánov“. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 3 Obdo 40/2017
zo 7. decembra 2017 dovolanie sťažovateľky odmietol podľa § 447 písm. c) CSP, keď
vyvrátením jej dovolacích námietok dospel k záveru, že nedôvodne namietala „existenciu
vady zmätočnosti uvedenej v ustanovení § 420 písm. f) C. s. p.“, pričom zdôraznil, že
„ak v dovolaní nie je jednoznačne uvedené, v čom konkrétne spočíva dovolateľom tvrdená
vada zmätočnosti, dovolací súd na rozdiel od právnej úpravy účinnej do 30. júna 2016
nie je oprávnený nahrádzať pasivitu dovolateľa resp. nahrádzať úkony, ktoré bol povinný
uskutočniť jeho právny zástupca ako osoba znalá práva a hľadať v texte dovolania,
prípadne v predloženom spise, čo by prípadne mohlo predstavovať vadu zmätočnosti podľa
ustanovenia § 420 C. s. p. (rovnako aj uznesenie z 24. augusta 2017, sp. zn.
3.1 Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že „v procese rozhodovania uvedeného sporu
sťažovateľa na Krajskom súde v Prešove tento súd dňa 11. 6. 2015 v čase 12:59:47 vykonal
náhodný výber a vec pridelil senátu 1 Cob pod spisovou značkou 1 Cob 66/2015. Sťažovateľ
namieta, že odvolací súd mu v rozpore s ust. § 51 ods. 9 zákona o súdoch nevydal
potvrdenie o prevzatí a pridelení veci, čím mu bolo odopreté právo preveriť pridelenie veci
zákonnému sudcovi. Krajský súd v Prešove vykonal opätovne prerozdelenie veci na základe
Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce na rok 2016 zo dňa 28. 12. 2015, v ktorom sa v závere čl. II.
uvádza, že sa náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov
vykoná prerozdelenie a zároveň sa následne v 1. bode definuje 51 nevybavených
obchodných vecí okrem iných aj z oddelenia 1 Cob. Sťažovateľ tvrdí, že náhodný výber
tu nebol vykonaný a tým bol porušený nielen Dodatok č. 1 k Rozvrhu práce na rok 2016
zo dňa 28. 12. 2015, ale aj § 51 ods. 4 zákona č. 757/2004 Z .z., a zároveň tým došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu, ktoré vyplýva z čl. 48 ods. 1
Ústavy SK... Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho práva na zákonného sudcu v zmysle čl. 48
ods. 1 ústavy došlo aj konaním Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, kde ním podané
dovolanie bolo opäť pridelené na rozhodnutie bez náhodného výberu a ani mu ako
účastníkovi konania nebolo vydané potvrdenie o prevzatí a pridelení veci v súlade s § 51
ods. 9 zákona o súdoch, aby mal možnosť oboznámiť sa s osobou konajúceho sudcu
a prípadne namietať jeho zaujatosť. Sťažovateľ pri svojej argumentácii vychádza z toho,
že základným znakom pridelenia veci náhodným výberom je existencia čiarového kódu
na potvrdení o prijatí veci na rozhodnutie, ktoré obsahuje meno sudcu, spisovú značku
a verifikačný čiarový kód náhodného výberu, ktorý sa generuje len raz a to keď je vykonaný
náhodný výber. V potvrdení o prijatí veci sťažovateľa z Krajského súdu v Prešove zo 4. 1.
2016 (druhý výber) a v potvrdení o prijatí veci z Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. 7. 2017
čiarový verifikačný kód absentuje.“.
3.2 Sťažovateľka zároveň uvádza, že „existuje pochybnosť o tom, že súdny spis,
na základe ktorého o jej spore rozhodoval Krajský súd v Prešove a Najvyšší súd SR bol
neúplný. Vyplýva to z neúplného spisového prehľadu, v ktorom chýba evidencia jednotlivých
listín spisu a dátumy ich doručenia do spisu. Spisový prehľad, ktorý začal vytvárať Okresný
súd Prešov končí číslom listu 53. Číslovanie listín na Krajskom súde v Prešove však
pokračuje až číslom listu 100. Nie je zrejmé, prečo v spisovom prehľade chýbajú údaje
o prijatí a charaktere zvyšných 47 listín. Podľa sťažovateľa tu došlo k porušeniu § 177
vyhlášky MS SR č. 543/2005 Z. z. Navyše má sťažovateľ za to, že doručovanie uznesenia
Najvyššieho súdu SR zo dňa 7. 12. 2017, sp. zn.: 3 Obdo/40/2017 realizované Okresným
súdom Prešov vtedajšiemu právnemu zástupcovi sťažovateľa bolo nezákonné. Okresný súd
Prešov totiž predmetné súdne rozhodnutie nedoručil do elektronickej schránky právneho
zástupcu sťažovateľa tak, ako mu to výslovne ukladá zákon, ale doručoval ho
prostredníctvom “. Uvedené skutočnosti majú zakladať porušenie
základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) krajským súdom a najvyšším súdom.
II.
4. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
5. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu
do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04). Okrem toho ústavný súd opakovane judikuje, že pri
uplatňovaní tejto právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním
vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02, II. ÚS 231/04).
6. V súvislosti s už uvedeným ústavný súd dáva do pozornosti, že sťažovateľka
v sťažnosti, ako aj v petite sťažnosti napáda postup krajského súdu a postup najvyššieho
súdu v konaní, v ktorom boli už vydané meritórne rozhodnutia, bez toho, aby sa domáhala
ich zrušenia. Keďže podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný
návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone, sťažnosť
tak, ako je formulovaná, nemôže obstáť a sťažnostný petit neobsahujúci návrh
na rozhodnutie ústavného súdu podľa § 56 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde by ani
nemohol byť vykonateľný. Napriek tomu ústavný súd k námietkam vzneseným
sťažovateľkou považuje za žiaduce uviesť nasledujúce:
K námietke porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom krajského súdu
a napadnutým postupom najvyššieho súdu
7. Ústavný súd konštatuje, že obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde.
Zahŕňa taktiež právo na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami
spravodlivého súdneho konania, ako sú požiadavky rešpektovania zásad kontradiktórnosti
alebo rovnosť zbraní, či právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom prípade poskytnutá.
Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie, ktoré vyplýva
z čl. 46 ods. 1 ústavy, totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia na dostatočných
a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej
veci.
8. S cieľom podporiť spravodlivý súdny proces vykonaný v primeranej lehote
a zjednotiť postup súdov pri vybavovaní súdnej agendy a agendy správy súdu vyhláška
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom
a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd
a vojenské súdy v znení neskorších predpisov upravuje:
a) základné pravidlá a zásady vnútornej organizácie súdu a jednotlivých
organizačných útvarov súdu vrátane organizácie práce, úloh zamestnancov súdu pri výkone
súdnictva a pri správe súdu,
b) náhradu nevyhnutných výdavkov osobám, ktoré sa zúčastňujú na konaní,
c) niektoré postupy súdov pri vybavovaní občianskoprávnych vecí a trestnoprávnych
vecí vrátane výkonu niektorých rozhodnutí v týchto konaniach,
d) postup notára v konaní o dedičstve, v konaní o umorenie listiny a pri vykonávaní
úkonov v konaniach vo veciach notárskych úschov,
e) výkon administratívnych a kancelárskych prác na súde pri výkone súdnictva
a správe súdu (doručovanie niektorých rozhodnutí súdu pritom upravuje § 146 citovanej
vyhlášky a tvorbu a obeh súdneho spisu § 168 citovanej vyhlášky, pozn.).
9. Súčasťou výkonu súdnictva je vnútorná revízia ako druh kontroly súdu a sudcov,
ktorá smeruje k prevereniu aktuálneho stavu výkonu súdnictva, k zisteniu príčin
nedostatkov pri výkone súdnictva a k návrhu opatrení na ich odstránenie, upravená
v § 54 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“); táto sa okrem iného zameriava
aj na úroveň práce súdnych oddelení a kancelárií a úroveň súdnych písomností.
10. Predstava sťažovateľky, že by takúto kontrolu na okresnom súde mal vykonávať
ústavný súd, je absurdná a v tomto kontexte ústavný súd považuje námietku sťažovateľky
uvedenú v bode 3.2 tohto uznesenia za takú, ktorá nemá absolútne žiadnu súvislosť
s namietaným porušením jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým postupom krajského súdu a napadnutým postupom
najvyššieho súdu. Z uvedených dôvodov sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K námietke porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
a čl. 38 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) napadnutým postupom
krajského súdu a napadnutým postupom najvyššieho súdu
11. Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných
garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou
zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia,
ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce
upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná
zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody
a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07).
12. V zmysle judikatúry ústavného súdu zákonným sudcom je sudca, ktorý spĺňa
zákonom ustanovené podmienky na funkciu sudcu. Okrem toho za zákonného sudcu treba
pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu;
ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení rozvrhom práce
na konanie a rozhodovanie v senáte (napr. I. ÚS 52/97, II. ÚS 47/99, II. ÚS 87/01,
I. ÚS 115/02, III. ÚS 202/02, III. ÚS 116/06); ako aj sudcu, ktorému boli veci pridelené
z dôvodu vylúčenia iného sudcu pre zaujatosť v zmysle § 31 a nasl. Trestného poriadku
alebo pre iné ďalšie dôvody (II. ÚS 118/02, II. ÚS 119/02).
13. Ústavný princíp zákonného sudcu treba pokladať za celkom neopomenuteľnú
podmienku výkonu súdnej moci, ktorá na jednej strane dotvára a upevňuje sudcovskú
nezávislosť a na strane druhej predstavuje pre účastníka konania záruku, že na rozhodnutie
jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred stanovených zásad tak, aby bola
zachovaná zásada pevného a náhodného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený –
pre rôzne dôvody a rozličné účely – výber súdov a sudcov „ad hoc“.
14. Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je základným predpokladom
na naplnenie podmienok spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zákonnosť
súdu musí byť okrem iného založená na jeho zložení. Súd zriadený zákonom musí byť teda
obsadený zákonným spôsobom (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci
Buscarini v. San Marino zo 4. 5. 2000).
15. Podľa § 3 ods. 3 zákona o súdoch zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva
funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na
konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými
sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.
Účastník konania alebo strana v konaní, v ktorom rozhoduje súd v senáte, nemá právo na
vopred určeného sudcu spravodajcu. Zákonným sudcom je aj sudca určený podľa odseku 4.
16. Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno
vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.
17. Podľa § 3 ods. 10 zákona o súdoch súdy sú povinné používať pri výkone
súdnictva, najmä pri prideľovaní a prerozdeľovaní vecí, vedení súdnych registrov
a vyhotovovaní rozhodnutí a iných písomností programové a technické prostriedky
schválené Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“).
18. Podľa § 49 písm. a) zákon a súdoch predsedovia súdov zabezpečujú riadenie
súdov v oblasti výkonu súdnictva najmä rozvrhom práce...
19. Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce
rozumie akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri
zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.
20. Podľa § 51 ods. 1 prvej vety zákona o súdoch ak tento zákon neustanovuje inak,
veci určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým
senátom alebo samosudcom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov
a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť
ovplyvňovania pridelenia vecí.
21. Podľa § 51 ods. 2 zákona o súdoch podmienka náhodného výberu podľa odseku 1
je splnená vtedy, ak sa má vec prideliť jednému z aspoň dvoch senátov, samosudcov alebo
súdnych úradníkov.
22. Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia nemajú podľa ústavy, zákona o ústavnom
súde a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne
existujúcich systémov súdnej ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej ochrany
poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd.
Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že
aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho
právomocí (čl. 142 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 CSP). Iba za predpokladu, že sťažovatelia
vyčerpajú všetky im dostupné právne prostriedky súdnej a inej právnej ochrany svojho
základného práva alebo základnej slobody a pri ich uplatnení nie sú úspešní, môžu sa
uchádzať o ochranu tohto základného práva alebo slobody sťažnosťou podanou ústavnému
súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 193/2010, I. ÚS 178/2011,
IV. ÚS 453/2011, III. ÚS 703/2017).
23. Z princípu subsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy) limitujúceho vzťah ústavného súdu
ku všeobecným súdom okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi
musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým
spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom.
Ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní až v konaní pred
ústavným súdom námietku, ktorú mohol efektívne uplatniť a neuplatnil v konaní pred
všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (IV. ÚS 76/2012,
m. m. III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08).
24. Podľa § 420 písm. e) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd. Takto koncipovaná prípustnosť dovolania sleduje
trend nastolený judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej má tento
mimoriadny opravný prostriedok slúžiť na nápravu najzávažnejších procesných pochybení,
t. j. zmätočných rozhodnutí, ako aj na riešenie otázok zásadného právneho významu
a zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov ako prvkov napĺňania princípu správnej
istoty. Keďže sťažovateľka takéto dovolanie proti rozsudku krajského súdu nepodala,
ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou napádala porušenie základného práva zaručeného čl. 48
ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny postupom krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
25. Sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou napádala porušenie základného práva
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny postupom najvyššieho súdu, v rámci ktorého
bolo jej dovolanie bez opatrenia čiarovým verifikačným kódom „opäť pridelené na
rozhodnutie bez náhodného výberu a ani mu ako účastníkovi konania nebolo vydané
potvrdenie o prevzatí a pridelení veci v súlade s § 51 ods. 9 zákona o súdoch, aby mal
možnosť oboznámiť sa s osobou konajúceho sudcu a prípadne namietať jeho zaujatosť“,
ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú, keďže túto námietku ju nepovažuje za spôsobilú spochybniť ústavnosť
postupu najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľky. Podľa § čl. 17 ods. 1
rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 200/2016 Z. z. (účinného
od 22. júna 2016) vnútornú revíziu na najvyššom súde vykonáva revízne oddelenie
najvyššieho súdu ustanovené podľa § 58 zákona o súdoch v rozvrhu práce na daný
kalendárny rok.
26. Ústavný súd opätovne pripomína, že úsilie o hľadanie spravodlivosti by nemalo
spočívať v komplikovanom riešení banalít, ako je tomu v danom prípade, keď predmetom
„sporu“ pred všeobecnými súdmi je zaplatenie sumy 99,15 €, avšak skutkové a právne
závery všeobecných súdov, ktoré obsahujú nimi vydané rozhodnutia, sťažovateľka
v sťažnosti vôbec nenapadla.
27. Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky neobsahovala návrh na
rozhodnutie ústavného súdu podľa § 56 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde a vzhľadom na
jej odmietnutie ako celku bolo bezpredmetné rozhodovať o priznaní náhrady trov konania
sťažovateľke.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. júna 2018