Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)III. ÚS 439/2018
PDF · 434.46 KB
No categories available
III. ÚS 439/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. novembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Szöllössym, Mlynská 28, Košice, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 2 Co 165/2018 z 24. júla 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 29. októbra
2018 sa , (ďalej len „sťažovateľ“),
domáhal vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho v záhlaví
označených základných práv uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 2 Co 165/2018 z 24. júla 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“), ktoré
navrhuje zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.
2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou
podanou na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný súd“) domáhal proti žalovanej
(ďalej len „žalovaná“) zaplatenia sumy 6 214,23 €
s prísl. ako náhrady vynaložených liečebných nákladov spojených s úrazom utrpeným
pri dopravnej nehode 9. novembra 1998. Po tom, čo žalovaná vzniesla v časti nároku
sťažovateľa v sume 1 711,18 € námietku premlčania, vzal sťažovateľ žalobu v tejto časti
späť (konanie bolo v tejto časti právoplatne zastavené rozsudkom sp. zn. 36 C 374/2009
z 21. júna 2011). Okresný súd nadväzne v poradí druhým rozsudkom č. k. 36 C 374/2009-
210 zo 6. februára 2018 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobe čiastočne vyhovel
a zaviazal žalovanú k povinnosti zaplatiť sťažovateľovi sumu 4 503,05 € s prísl.,
v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a sťažovateľovi priznal náhradu trov konania v rozsahu
44,92 %. O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 2
a § 256 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „CSP“), pričom uviedol, že v časti uplatneného nároku vo výške
1 711,18 € došlo v priebehu konania k späťvzatiu žaloby pre dôvodne vznesenú námietku
premlčania zo strany žalovanej, a preto bolo konanie v tejto časti právoplatne zastavené
v dôsledku zavinenia sťažovateľa.
3. Proti výroku o trovách konania sa sťažovateľ odvolal. Dôvodil tým, že žaloba bola
aj v časti späťvzatia podaná dôvodne a k jej späťvzatiu došlo iba kvôli vznesenej námietke
premlčania a túto časť nároku už nebolo možné autoritou súdnej moci priznať, hoci právo
naďalej trvalo ako naturálne právo, resp. naturálny záväzok.
4. Krajský súd napadnutým uznesením rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách
konania potvrdil.
5. Proti potvrdzujúcemu uzneseniu krajského súdu sťažovateľ nasmeroval svoju
sťažnosť. Podľa jeho názoru bol postup krajského súdu pri rozhodovaní o nároku
na náhradu trov konania nesprávny a nerešpektuje princípy, na ktorých je postavený Civilný
sporový poriadok. Rovnako ako v konaní pred všeobecnými súdmi argumentuje, že „žaloba
bola aj v časti späťvzatia podaná dôvodne, nakoľko sťažovateľ nezobral žalobu sčasti späť
preto, že by v tejto časti nemal právo na náhradu škody. K späťvzatiu došlo len z dôvodu, že
v tejto časti žalovaný vzniesol námietku premlčania a túto časť nároku kvôli vznesenej
hmotnoprávnej námietke už nebolo možné autoritou súdnej moci sťažovateľovi priznať, hoci
právo ďalej trvalo ako naturálne právo resp. naturálny záväzok.“. Ďalej tvrdí, že v čase
podania žaloby nebola voči časti nároku sťažovateľa účinne vznesená námietka premlčania,
premlčanou sa stala až potom. Na túto skutočnosť sťažovateľ reagoval späťvzatím žaloby
a následne už bola predmetom konania len suma, ktorú v konečnom rozhodnutí priznal
sťažovateľovi aj okresný súd. Vzhľadom na dôvodnosť žaloby pred jej čiastočným
späťvzatím, ako aj po ňom je podľa jeho názoru potrebné hodnotiť výsledok konania ako
plný úspech sťažovateľa, keďže tento v každom štádiu konania uplatňoval predmet, ktorý
bol v danom čase dôvodný.
6. Ďalej sťažovateľ predostiera názor, že trovy vyložené stranou konania v spore
musia byť v príčinnej súvislosti s jej procesným postojom k predmetu konania v jeho
jednotlivých štádiách. Pokračuje, že je potrebné rozlišovať, čo bolo predmetom konania
v jednotlivých štádiách a či bol sťažovateľ čiastočne neúspešný vo vzťahu k predmetu
konania uplatňovanom v priebehu celého konania alebo len vo vzťahu k predmetu konania
uplatňovanom len v časti konania. Zásadu zodpovednosti strán za výsledok konania
nemožno podľa jeho názoru „zjednodušene zohľadňovať len vo vzťahu k začatiu konania
podanou žalobou a následným výsledkom konania zhmotneným v konečnom meritórnom
rozhodnutí. Civilné konanie má totiž istý priebeh, počas ktorého môže dochádzať k zmenám
predmetu konania resp. rôznym procesným úkonom strán s následkami na predmet konania,
ktoré strany vykonávajú práve z dôvodu ich náležitej starostlivosti a zodpovednosti za
výsledok konania. Ak strana žalobcu reaguje na vznesenie námietky premlčania voči časti
uplatneného nároku čiastočným späťvzatím, je to potrebné hodnotiť nepochybne kladne,
nakoľko strana tým zodpovedne dispozičné prispôsobuje predmet konania aktuálne
dôvodnému nároku. Takéto zodpovedné konanie strany v priebehu konania musí nájsť
následne svoj zmysel a vyjadrenie aj pri rozhodnutí o náhrade trov konania.“. S ohľadom
na uvedené sťažovateľ uzatvára, že bol čiastočne neúspešný len vo vzťahu k predmetu
konania do čiastočného späťvzatia žaloby, po tomto dispozitívnom úkone už bol vo vzťahu
k predmetu konania plne úspešný. Za štádium konania po čiastočnom späťvzatí žaloby by
mu teda mala byť priznaná plná náhrada trov konania, pretože „všetky náklady na
uplatňovanie nárokov sťažovateľa v súdnom konaní boli v tejto časti konania uplatňované
absolútne účelne a len vo vzťahu k predmetu konania, v ktorom bol sťažovateľ plne
úspešný“.
7. Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 2Co/165/2018 zo dňa 24.7.2018
porušil základné právo sťažovateľa , ..., na súdnu ochranu
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces
podľa článku 6 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd.
2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/165/2018 zo dňa 24.7.2018 sa
zrušuje a vec sa vracia krajskému súdu na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi , ..., sa priznáva náhrada trov
právneho zastúpenia v sume 390,50 EUR, ktorú je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť
na účet právneho zástupcu....“
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu
ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho
prijatiu na ďalšie konanie.
10. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
11. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Úloha
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,
či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého
z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto
preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda
môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad
a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
14. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už
judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
15. Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu,
ktorý zohľadnil jeho neúspech v spore v časti týkajúcej sa späťvzatia žaloby z dôvodu
úspešne vznesenej námietky premlčania zo strany žalovanej a tento čiastočný neúspech
premietol do zníženia jeho nároku na náhradu trov konania. Sťažovateľ v prospech svojho
sťažnostného petitu prednáša, že pokiaľ reagoval na vznesenie námietky premlčania voči
časti uplatneného nároku čiastočným späťvzatím, dispozične prispôsobil predmet konania
aktuálne dôvodnému nároku, a pokiaľ mal v takto upravenom predmete (štádiu) konania
plný úspech, mal by mať právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Krajský súd
podľa jeho názoru pochybil, ak pri rozhodovaní o trovách konania zohľadňoval jeho
(percentuálne vyjadrený) neúspech. Z uvedených dôvodov vyčíta krajskému súdu nesprávnu
aplikáciu a interpretáciu právnych noriem, v dôsledku čoho považuje toto rozhodnutie
za nesprávne a rozporné s princípmi spravodlivosti.
16. Ústavný súd v prvom rade uvádza, že rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou
súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1
ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1
ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne
II. ÚS 56/05). Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione
materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade
so zákonom (Európsky súd pre ľudské práva vo veci Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9.
1997).
17. Na druhej strane ústavný súd vyslovil, že rozhodovanie o trovách konania
pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov. V tom sú vyjadrené atribúty ich
nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie
preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov
konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia
z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej
interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty
svojvôle (II. ÚS 64/09, III. ÚS 92/09, I. ÚS 119/2012, III. ÚS 151/2013 a pod.).
18. Uvedené stabilné právne názory ústavného súdu korešpondujú i širšiemu poňatiu
jeho „prieskumného“ vzťahu k všeobecným súdom. Ústavný súd totiž nie je súčasťou
systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by
ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
19. Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové konanie a odvolacie konanie
z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
20. Ústavný súd sa preto najskôr oboznámil s odôvodnením rozsudku okresného súdu
zo 6. februára 2018 v časti týkajúcej sa trov konania, v ktorom v prvom rade citoval
relevantnú právnu úpravu (§ 255 ods. 1 a 2 CSP a § 256 ods. 1 CSP) a následne ozrejmil:
„Ak dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, potom je
povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri
zastavení konania na oboch procesných stranách, teda aj na strane žalobcu, aj na strane
žalovaného. Žalobca vzal žalobu späť a z procesného hľadiska je žalobcovým zavinením
zastavenie konania pre späťvzatie žaloby. Úvahy o tom, či si žalobca bol alebo mohol byť
vedomý bezdôvodnosti svojej žaloby sú z hľadiska použitia citovaného ustanovenia CSP
bezpredmetné. Vnútorná pohnútka žalobcu vedúca k späťvzatiu žaloby ho nezbavuje
procesnej zodpovednosti na zastavení konania. Keďže nárok na náhradu trov konania je
nárokom vyplývajúcim nie z hmotného ale z procesného práva, otázku, či išlo o dôvodne
podanú žalobu, je nevyhnutné posudzovať z procesného hľadiska a teda z hľadiska vzťahu
výsledku chovania žalovaného k požiadavkám žalobcu. Ide teda o to, či sa žalobca domohol
k uplatnenému nároku alebo nie, pričom súd neskúma, či by bol žalobca v meritórnom
konaní úspešný alebo nie. Zavinenie zastavenia konania spočíva predovšetkým na
procesnom zavinení zastavenia konania. Inými slovami povedané, dôvodnosť žaloby sa
posudzuje procesne a bez ohľadu nato, aký bol výsledok konania, keby k späťvzatiu nedošlo.
V prejednávanom prípade je rozhodnou skutočnosťou, že žalobca vzal žalobu späť v časti o
zaplatenie sumy 1.711,18 Eur a súd v tejto časti konanie zastavil (právoplatne). Z
uvedeného vyplýva, že žalobca z procesného hľadiska zavinil čiastočné zastavenie
konania.“
21. Následne sa ústavný súd oboznámil s obsahom napadnutého uznesenia krajského
súdu, ktorý potvrdil rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne, pričom podľa § 387
ods. 2 CSP na doplnenie uviedol: «Pomerné rozdelenie trov je vždy odrazom reálneho
výsledku sporu a vedie strany k tomu, aby nežalovali viac ako im podľa hmotného práva
patrí. Pri zastavení konania (aj čiastočnom) je trovy povinná hradiť tá zo strán, ktorá
zavinila ich vznik a pojem „procesného zavinenia“ (použitý v ustanovení § 256 CSP) je
posudzovaný výlučne z procesného hľadiska. Pokiaľ jedna procesná strana zaviní, že
konanie muselo byť zastavené, pričom o veci nemôže byť meritórne rozhodnuté a teda
zistené, či bola žaloba podaná dôvodne, vzniká jej vždy povinnosť nahradiť druhej
procesnej strane trovy konania. Na strane žalobcu existuje procesné zavinenie aj vtedy, ak
vzal žalobu späť pre dôvodné vznesenie námietky premlčania žalovaným. ... Neobstojí
odvolacia námietka žalobcu, že voči časti nároku na zaplatenie sumy 1.711,18 € v čase
podania žaloby nebola vznesená námietka premlčania a tak aj v tejto časti žaloba bola
podaná dôvodne, z čoho by mal vyplývať jeho plný úspech v spore. Podstatný je ... výsledok
konania, pre neho (sťažovateľa, pozn.) procesne v konečnom dôsledku v tejto časti
nepriaznivý, prejavujúci sa čiastočným zastavením konania, za ktoré z procesného hľadiska
zodpovedá.»
22. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd pri rozhodovaní
o trovách konania najskôr aplikoval zásadu úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 a 2 CSP). Úspech
vo veci zistil porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci
rozhodlo. Vo všeobecnosti platí, že žalobca má plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok
meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t. j. ak sa jeho žalobe vyhovelo
v plnom rozsahu. Strana sporu, ktorá mala plný úspech v konaní, má nárok na náhradu
všetkých účelne vynaložených trov oproti protistrane, ktorá vo veci úspech nemala. Ak však
strana sporu nemá plný úspech vo veci, vždy má úspech čiastočný, t. j. obe strany sporu
(žalobca aj žalovaný) sú sčasti úspešné a sčasti neúspešné. Tak to bolo aj vo veci
sťažovateľa. Účinná právna úprava v tomto smere inštruuje, že ak mala strana úspech
v spore len čiastočný, potom sa náhrada trov pomerne rozdelí, prípadne sa vysloví, že
žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
23. Vzhľadom na právoplatné zastavenie konania v časti uplatneného nároku
aplikovali všeobecné súdy vo veci i zásadu procesnej zodpovednosti za zavinenie (§ 256
ods. 1 CSP). V zmysle obsahu citovaného ustanovenia najskôr ozrejmili, čo bolo dôvodom
toho, že konanie muselo byť čiastočne zastavené (uplatnenie námietky premlčania
protistranou), kto za to zodpovedá, a následne s prihliadnutím na tento záver odpovedali
na otázku, z akej časti bola každá zo strán sporu v konaní ako celku úspešná. Rozhodnou
bola skutočnosť, že žalovaná uplatnila námietku premlčania, a že iba z tohto dôvodu vzal
sťažovateľ žalobu v časti uplatneného nároku späť. Ak sťažovateľ ako iniciátor sporu vedel,
resp. uplatnil proti žalovanej premlčaný nárok, počítal i s možnou procesnou obranou
v podobe vznesenia námietky premlčania zo strany žalovanej, a teda aj s prípadným
neúspechom v tejto časti. Ak toto riziko podstúpil (uvedomujúc si oslabenie svojho práva),
spravodlivo nesie zodpovednosť za zavinenie zastavenia konania v tejto časti. Neobstojí
v tomto smere námietka sťažovateľa o tom, že späťvzatie je potrebné hodnotiť kladne. Aj
späťvzatie je prvkom zavinenia a v kontexte sťažovateľovej veci ho nie je možné pripočítať
na ťarchu toho, kto sa iba bránil uplatnenej časti nároku, a to dokonca úspešne. Ak teda
krajský súd ustálil, že čiastočné späťvzatie žaloby zavinil sťažovateľ, v tomto rozsahu
nemal sťažovateľ vo veci úspech, a preto sa úspech z hľadiska posudzovania náhrady trov
konania správne pričítal opačnej strane sporu. Nadväzne rozdelil náhradu trov konania
podľa pomeru víťazstva sťažovateľa vo veci samej, zníženého o pomernú časť jeho
neúspechu. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že je potrebné rozlišovať, čo bolo predmetom
konania v jednotlivých štádiách, a že v každom štádiu konania uplatňoval predmet, ktorý
bol v danom čase dôvodný, táto jeho námietka nemá opodstatnenie, pretože pomer úspechu
sa vždy určuje k celému predmetu konania. Ak by bol sťažovateľ aj „v zostávajúcej“ časti
úspešný, bola by mu priznaná náhrada trov konania aj za túto časť (t. j. v konečnom
dôsledku v celom rozsahu). Niet preto rozumného dôvodu, aby žalovaná nemohla mať
za „časť“, v ktorej bola úspešná, nárok na náhradu trov konania.
24. Z uvedených dôvodov ústavný súd považuje závery krajského súdu principiálne
založené na aplikácii zásady úspechu strán sporu vo veci doplnenej o aplikáciu zásady
procesnej zodpovednosti za zavinenie za ústavne udržateľné, nevykazujúce znaky
arbitrárnosti ani zjavnej neodôvodnenosti. Z napadnutého uznesenia nevyplýva
jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty
a zmyslu, a nevzbudzuje ani pochybnosti o jeho spravodlivosti.
25. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje
sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
uznesenia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
I. ÚS 114/09, I. ÚS 604/2017) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich
dôvodov a námietok.
26. S ohľadom na tieto závery ústavný súd uvádza, že pri predbežnom prerokovaní
nezistil existenciu takej príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu
vo výroku o trovách konania a právami, ktorých porušenie v ňom sťažovateľ videl, ktorá by
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne umožňovala dospieť k záveru
o porušení označených práv, a preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (obdobne aj I. ÚS 604/2017,
III. ÚS 690/2017, I. ÚS 337/2018, II. ÚS 442/2018).
27. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. novembra 2018