Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 439/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. novembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Szöllössym, Mlynská 28, Košice, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 24. júla 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 29. októbra

2018 sa , (ďalej len „sťažovateľ“),

domáhal vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho v záhlaví

označených základných práv uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 24. júla 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“), ktoré

navrhuje zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.

2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou

podanou na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný súd“) domáhal proti žalovanej

(ďalej len „žalovaná“) zaplatenia sumy 6 214,23 €

s prísl. ako náhrady vynaložených liečebných nákladov spojených s úrazom utrpeným

pri dopravnej nehode 9. novembra 1998. Po tom, čo žalovaná vzniesla v časti nároku

sťažovateľa v sume 1 711,18 € námietku premlčania, vzal sťažovateľ žalobu v tejto časti

späť (konanie bolo v tejto časti právoplatne zastavené rozsudkom sp. zn.

z 21. júna 2011). Okresný súd nadväzne v poradí druhým rozsudkom č. k. 36 C 374/2009-

210 zo 6. februára 2018 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobe čiastočne vyhovel

a zaviazal žalovanú k povinnosti zaplatiť sťažovateľovi sumu 4 503,05 € s prísl.,

v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a sťažovateľovi priznal náhradu trov konania v rozsahu

44,92 %. O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 2

a v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „CSP“), pričom uviedol, že v časti uplatneného nároku vo výške

1 711,18 € došlo v priebehu konania k späťvzatiu žaloby pre dôvodne vznesenú námietku

premlčania zo strany žalovanej, a preto bolo konanie v tejto časti právoplatne zastavené

v dôsledku zavinenia sťažovateľa.

3. Proti výroku o trovách konania sa sťažovateľ odvolal. Dôvodil tým, že žaloba bola

aj v časti späťvzatia podaná dôvodne a k jej späťvzatiu došlo iba kvôli vznesenej námietke

premlčania a túto časť nároku už nebolo možné autoritou súdnej moci priznať, hoci právo

naďalej trvalo ako naturálne právo, resp. naturálny záväzok.

4. Krajský súd napadnutým uznesením rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách

konania potvrdil.

5. Proti potvrdzujúcemu uzneseniu krajského súdu sťažovateľ nasmeroval svoju

sťažnosť. Podľa jeho názoru bol postup krajského súdu pri rozhodovaní o nároku

na náhradu trov konania nesprávny a nerešpektuje princípy, na ktorých je postavený Civilný

sporový poriadok. Rovnako ako v konaní pred všeobecnými súdmi argumentuje, že „žaloba

bola aj v časti späťvzatia podaná dôvodne, nakoľko sťažovateľ nezobral žalobu sčasti späť

preto, že by v tejto časti nemal právo na náhradu škody. K späťvzatiu došlo len z dôvodu, že

v tejto časti žalovaný vzniesol námietku premlčania a túto časť nároku kvôli vznesenej

hmotnoprávnej námietke už nebolo možné autoritou súdnej moci sťažovateľovi priznať, hoci

právo ďalej trvalo ako naturálne právo resp. naturálny záväzok.“. Ďalej tvrdí, že v čase

podania žaloby nebola voči časti nároku sťažovateľa účinne vznesená námietka premlčania,

premlčanou sa stala až potom. Na túto skutočnosť sťažovateľ reagoval späťvzatím žaloby

a následne už bola predmetom konania len suma, ktorú v konečnom rozhodnutí priznal

sťažovateľovi aj okresný súd. Vzhľadom na dôvodnosť žaloby pred jej čiastočným

späťvzatím, ako aj po ňom je podľa jeho názoru potrebné hodnotiť výsledok konania ako

plný úspech sťažovateľa, keďže tento v každom štádiu konania uplatňoval predmet, ktorý

bol v danom čase dôvodný.

6. Ďalej sťažovateľ predostiera názor, že trovy vyložené stranou konania v spore

musia byť v príčinnej súvislosti s jej procesným postojom k predmetu konania v jeho

jednotlivých štádiách. Pokračuje, že je potrebné rozlišovať, čo bolo predmetom konania

v jednotlivých štádiách a či bol sťažovateľ čiastočne neúspešný vo vzťahu k predmetu

konania uplatňovanom v priebehu celého konania alebo len vo vzťahu k predmetu konania

uplatňovanom len v časti konania. Zásadu zodpovednosti strán za výsledok konania

nemožno podľa jeho názoru „zjednodušene zohľadňovať len vo vzťahu k začatiu konania

podanou žalobou a následným výsledkom konania zhmotneným v konečnom meritórnom

rozhodnutí. Civilné konanie má totiž istý priebeh, počas ktorého môže dochádzať k zmenám

predmetu konania resp. rôznym procesným úkonom strán s následkami na predmet konania,

ktoré strany vykonávajú práve z dôvodu ich náležitej starostlivosti a zodpovednosti za

výsledok konania. Ak strana žalobcu reaguje na vznesenie námietky premlčania voči časti

uplatneného nároku čiastočným späťvzatím, je to potrebné hodnotiť nepochybne kladne,

nakoľko strana tým zodpovedne dispozičné prispôsobuje predmet konania aktuálne

dôvodnému nároku. Takéto zodpovedné konanie strany v priebehu konania musí nájsť

následne svoj zmysel a vyjadrenie aj pri rozhodnutí o náhrade trov konania.“. S ohľadom

na uvedené sťažovateľ uzatvára, že bol čiastočne neúspešný len vo vzťahu k predmetu

konania do čiastočného späťvzatia žaloby, po tomto dispozitívnom úkone už bol vo vzťahu

k predmetu konania plne úspešný. Za štádium konania po čiastočnom späťvzatí žaloby by

mu teda mala byť priznaná plná náhrada trov konania, pretože „všetky náklady na

uplatňovanie nárokov sťažovateľa v súdnom konaní boli v tejto časti konania uplatňované

absolútne účelne a len vo vzťahu k predmetu konania, v ktorom bol sťažovateľ plne

úspešný“.

7. Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. zo dňa 24.7.2018

porušil základné právo sťažovateľa , ..., na súdnu ochranu

podľa článku 46 ods. 1 a právo na spravodlivý súdny proces

podľa článku 6 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 24.7.2018 sa

zrušuje a vec sa vracia krajskému súdu na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi , ..., sa priznáva náhrada trov

právneho zastúpenia v sume 390,50 EUR, ktorú je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť

na účet právneho zástupcu....“

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu

ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho

prijatiu na ďalšie konanie.

10. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

11. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,

či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého

z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto

preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda

môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad

a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

14. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

15. Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu,

ktorý zohľadnil jeho neúspech v spore v časti týkajúcej sa späťvzatia žaloby z dôvodu

úspešne vznesenej námietky premlčania zo strany žalovanej a tento čiastočný neúspech

premietol do zníženia jeho nároku na náhradu trov konania. Sťažovateľ v prospech svojho

sťažnostného petitu prednáša, že pokiaľ reagoval na vznesenie námietky premlčania voči

časti uplatneného nároku čiastočným späťvzatím, dispozične prispôsobil predmet konania

aktuálne dôvodnému nároku, a pokiaľ mal v takto upravenom predmete (štádiu) konania

plný úspech, mal by mať právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Krajský súd

podľa jeho názoru pochybil, ak pri rozhodovaní o trovách konania zohľadňoval jeho

(percentuálne vyjadrený) neúspech. Z uvedených dôvodov vyčíta krajskému súdu nesprávnu

aplikáciu a interpretáciu právnych noriem, v dôsledku čoho považuje toto rozhodnutie

za nesprávne a rozporné s princípmi spravodlivosti.

16. Ústavný súd v prvom rade uvádza, že rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou

súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1

môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom ( a

), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne

). Obsahom práva na súdnu ochranu podľa je ratione

materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade

so zákonom (Európsky súd pre ľudské práva vo veci Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9.

1997).

17. Na druhej strane ústavný súd vyslovil, že rozhodovanie o trovách konania

pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov. V tom sú vyjadrené atribúty ich

nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie

preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov

konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia

z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej

interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty

svojvôle (, , , a pod.).

18. Uvedené stabilné právne názory ústavného súdu korešpondujú i širšiemu poňatiu

jeho „prieskumného“ vzťahu k všeobecným súdom. Ústavný súd totiž nie je súčasťou

systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov (napr. , , ). Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by

ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

19. Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové konanie a odvolacie konanie

z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

20. Ústavný súd sa preto najskôr oboznámil s odôvodnením rozsudku okresného súdu

zo 6. februára 2018 v časti týkajúcej sa trov konania, v ktorom v prvom rade citoval

relevantnú právnu úpravu ( a a ) a následne ozrejmil:

„Ak dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, potom je

povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri

zastavení konania na oboch procesných stranách, teda aj na strane žalobcu, aj na strane

žalovaného. Žalobca vzal žalobu späť a z procesného hľadiska je žalobcovým zavinením

zastavenie konania pre späťvzatie žaloby. Úvahy o tom, či si žalobca bol alebo mohol byť

vedomý bezdôvodnosti svojej žaloby sú z hľadiska použitia citovaného ustanovenia

bezpredmetné. Vnútorná pohnútka žalobcu vedúca k späťvzatiu žaloby ho nezbavuje

procesnej zodpovednosti na zastavení konania. Keďže nárok na náhradu trov konania je

nárokom vyplývajúcim nie z hmotného ale z procesného práva, otázku, či išlo o dôvodne

podanú žalobu, je nevyhnutné posudzovať z procesného hľadiska a teda z hľadiska vzťahu

výsledku chovania žalovaného k požiadavkám žalobcu. Ide teda o to, či sa žalobca domohol

k uplatnenému nároku alebo nie, pričom súd neskúma, či by bol žalobca v meritórnom

konaní úspešný alebo nie. Zavinenie zastavenia konania spočíva predovšetkým na

procesnom zavinení zastavenia konania. Inými slovami povedané, dôvodnosť žaloby sa

posudzuje procesne a bez ohľadu nato, aký bol výsledok konania, keby k späťvzatiu nedošlo.

V prejednávanom prípade je rozhodnou skutočnosťou, že žalobca vzal žalobu späť v časti o

zaplatenie sumy 1.711,18 Eur a súd v tejto časti konanie zastavil (právoplatne). Z

uvedeného vyplýva, že žalobca z procesného hľadiska zavinil čiastočné zastavenie

konania.“

21. Následne sa ústavný súd oboznámil s obsahom napadnutého uznesenia krajského

súdu, ktorý potvrdil rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne, pričom podľa § 387

ods. 2 na doplnenie uviedol: «Pomerné rozdelenie trov je vždy odrazom reálneho

výsledku sporu a vedie strany k tomu, aby nežalovali viac ako im podľa hmotného práva

patrí. Pri zastavení konania (aj čiastočnom) je trovy povinná hradiť tá zo strán, ktorá

zavinila ich vznik a pojem „procesného zavinenia“ (použitý v ustanovení ) je

posudzovaný výlučne z procesného hľadiska. Pokiaľ jedna procesná strana zaviní, že

konanie muselo byť zastavené, pričom o veci nemôže byť meritórne rozhodnuté a teda

zistené, či bola žaloba podaná dôvodne, vzniká jej vždy povinnosť nahradiť druhej

procesnej strane trovy konania. Na strane žalobcu existuje procesné zavinenie aj vtedy, ak

vzal žalobu späť pre dôvodné vznesenie námietky premlčania žalovaným. ... Neobstojí

odvolacia námietka žalobcu, že voči časti nároku na zaplatenie sumy 1.711,18 € v čase

podania žaloby nebola vznesená námietka premlčania a tak aj v tejto časti žaloba bola

podaná dôvodne, z čoho by mal vyplývať jeho plný úspech v spore. Podstatný je ... výsledok

konania, pre neho (sťažovateľa, pozn.) procesne v konečnom dôsledku v tejto časti

nepriaznivý, prejavujúci sa čiastočným zastavením konania, za ktoré z procesného hľadiska

zodpovedá.»

22. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd pri rozhodovaní

o trovách konania najskôr aplikoval zásadu úspechu vo veci ( a ). Úspech

vo veci zistil porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci

rozhodlo. Vo všeobecnosti platí, že žalobca má plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok

meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t. j. ak sa jeho žalobe vyhovelo

v plnom rozsahu. Strana sporu, ktorá mala plný úspech v konaní, má nárok na náhradu

všetkých účelne vynaložených trov oproti protistrane, ktorá vo veci úspech nemala. Ak však

strana sporu nemá plný úspech vo veci, vždy má úspech čiastočný, t. j. obe strany sporu

(žalobca aj žalovaný) sú sčasti úspešné a sčasti neúspešné. Tak to bolo aj vo veci

sťažovateľa. Účinná právna úprava v tomto smere inštruuje, že ak mala strana úspech

v spore len čiastočný, potom sa náhrada trov pomerne rozdelí, prípadne sa vysloví, že

žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

23. Vzhľadom na právoplatné zastavenie konania v časti uplatneného nároku

aplikovali všeobecné súdy vo veci i zásadu procesnej zodpovednosti za zavinenie (§ 256

ods. 1 ). V zmysle obsahu citovaného ustanovenia najskôr ozrejmili, čo bolo dôvodom

toho, že konanie muselo byť čiastočne zastavené (uplatnenie námietky premlčania

protistranou), kto za to zodpovedá, a následne s prihliadnutím na tento záver odpovedali

na otázku, z akej časti bola každá zo strán sporu v konaní ako celku úspešná. Rozhodnou

bola skutočnosť, že žalovaná uplatnila námietku premlčania, a že iba z tohto dôvodu vzal

sťažovateľ žalobu v časti uplatneného nároku späť. Ak sťažovateľ ako iniciátor sporu vedel,

resp. uplatnil proti žalovanej premlčaný nárok, počítal i s možnou procesnou obranou

v podobe vznesenia námietky premlčania zo strany žalovanej, a teda aj s prípadným

neúspechom v tejto časti. Ak toto riziko podstúpil (uvedomujúc si oslabenie svojho práva),

spravodlivo nesie zodpovednosť za zavinenie zastavenia konania v tejto časti. Neobstojí

v tomto smere námietka sťažovateľa o tom, že späťvzatie je potrebné hodnotiť kladne. Aj

späťvzatie je prvkom zavinenia a v kontexte sťažovateľovej veci ho nie je možné pripočítať

na ťarchu toho, kto sa iba bránil uplatnenej časti nároku, a to dokonca úspešne. Ak teda

krajský súd ustálil, že čiastočné späťvzatie žaloby zavinil sťažovateľ, v tomto rozsahu

nemal sťažovateľ vo veci úspech, a preto sa úspech z hľadiska posudzovania náhrady trov

konania správne pričítal opačnej strane sporu. Nadväzne rozdelil náhradu trov konania

podľa pomeru víťazstva sťažovateľa vo veci samej, zníženého o pomernú časť jeho

neúspechu. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že je potrebné rozlišovať, čo bolo predmetom

konania v jednotlivých štádiách, a že v každom štádiu konania uplatňoval predmet, ktorý

bol v danom čase dôvodný, táto jeho námietka nemá opodstatnenie, pretože pomer úspechu

sa vždy určuje k celému predmetu konania. Ak by bol sťažovateľ aj „v zostávajúcej“ časti

úspešný, bola by mu priznaná náhrada trov konania aj za túto časť (t. j. v konečnom

dôsledku v celom rozsahu). Niet preto rozumného dôvodu, aby žalovaná nemohla mať

za „časť“, v ktorej bola úspešná, nárok na náhradu trov konania.

24. Z uvedených dôvodov ústavný súd považuje závery krajského súdu principiálne

založené na aplikácii zásady úspechu strán sporu vo veci doplnenej o aplikáciu zásady

procesnej zodpovednosti za zavinenie za ústavne udržateľné, nevykazujúce znaky

arbitrárnosti ani zjavnej neodôvodnenosti. Z napadnutého uznesenia nevyplýva

jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty

a zmyslu, a nevzbudzuje ani pochybnosti o jeho spravodlivosti.

25. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje

sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

uznesenia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich

dôvodov a námietok.

26. S ohľadom na tieto závery ústavný súd uvádza, že pri predbežnom prerokovaní

nezistil existenciu takej príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu

vo výroku o trovách konania a právami, ktorých porušenie v ňom sťažovateľ videl, ktorá by

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne umožňovala dospieť k záveru

o porušení označených práv, a preto sťažnosť podľa

odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (obdobne aj ,

, , ).

27. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2018