Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 337/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. septembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Harakálym, Mlynská 28, Košice, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

z 25. apríla 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. septembra 2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 25. apríla 2018 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) v treťom a štvrtom bode výrokovej

časti, t. j. v častiach, v ktorých bolo rozhodnuté o náhrade trov konania.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou

na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) domáhal náhrady za

bolesť v sume 3 270 € s príslušenstvom a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia

v sume 59 658 € s príslušenstvom voči (ďalej len

„žalovaný“). Podanú žalobu skutkovo odôvodnil tým, že pri dopravnej nehode ako

spolujazdec v motorovom vozidle utrpel vážne zranenia, ktoré na jeho zdravotnom stave

zanechali trvalé následky. V súvislosti s výškou žalobou uplatnených nárokov sťažovateľ

poukázal na lekárske posudky o bolesti a o sťažení spoločenského uplatnenia

z 12. decembra 2013 a 25. mája 2014, ktoré vystavil , a v ktorých

bola bolesť sťažovateľa hodnotená počtom 1 372,50 bodov a sťaženie spoločenského

uplatnenia počtom 3 620 bodov. V priebehu konania bol vypracovaný znalecký posudok

č. 7/2015 znalca , v ktorom bola hodnotená bolesť počtom 1 305

bodov a sťaženie spoločenského uplatnenia počtom 950 bodov. V priebehu konania (t. j.

2. februára 2016) žalovaný čiastočne plnil sťažovateľovi náhradu za sťaženie spoločenského

uplatnenia v sume 14 091 €.

3. Okresný súd po vykonanom dokazovaní rozsudkom č. k. -190

z 30. decembra 2016 zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľovi náhradu za bolesť v sume

1 362 € a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 824 €. V prevyšujúcej časti

uplatňovaný nárok sťažovateľa zamietol. Svoje rozhodnutie v tejto časti odôvodnil práve

závermi podaného znaleckého posudku, v ktorom bola bolesť a sťaženie spoločenského

uplatnenia hodnotené iným počtom bodov ako v lekárskych posudkoch, ktoré predložil

sťažovateľ spolu so žalobou.

4. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd tak, že priznal žalovanému právo na

náhradu trov konania proti sťažovateľovi v rozsahu 48,28 % a štátu priznal právo na

náhradu trov konania voči obom stranám sporu, teda voči sťažovateľovi v rozsahu 74,14 %

a voči žalovanému v rozsahu 25,86 %. Výroky o náhrade trov konania okresný súd

odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 a 2 a § 256 ods. 1 Civilného sporového

poriadku (ďalej aj „CSP“), pričom pomer úspechu strán v konaní stanovil na základe

pomeru celkovej sumy náhrady, ktorá bola sťažovateľom uplatnená v podanej žalobe,

k sume priznanej sťažovateľovi rozsudkom, resp. k sume, v ktorej bolo konanie zastavené

v dôsledku čiastočného plnenia zo strany žalovaného.

5. Krajský súd ako odvolací súd rozhodnutie okresného súdu týkajúce sa trov

konania zmenil napadnutým rozsudkom tak, že žalovaný má voči sťažovateľovi nárok na

náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 50,24 % a štát má voči

sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 75,12 % a voči žalovanému

v rozsahu 24,88 %. Pritom pri posudzovaní práva na náhradu trov konania vychádzal

z rovnakého právneho názoru ako okresný súd.

6. Poukazujúc na a sťažovateľ zhodnotil, že postup krajského

súdu a predtým aj postup okresného súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania je podľa

jeho názoru nesprávny a nerešpektuje základné princípy, na ktorých je postavený Civilný

sporový poriadok.

7. Sťažovateľ argumentoval, že úprava náhrady trov konania v Civilnom sporovom

poriadku vychádza z princípu zohľadňovania úspechu strany v civilnom spore. Samotný

úspech strany v konaní však nemožno hodnotiť mechanicky len porovnaním toho, akú sumu

si žalobca uplatnil podanou žalobou a aká suma mu bola v konečnom rozhodnutí priznaná.

Je potrebné prihliadať aj na ďalšie skutočnosti, a to na priebeh konania, predmet konania,

druh uplatneného nároku a okolnosti prípadu, či rozhodnutie nezáviselo od úvahy súdu,

pripadne či nezávisela výška plnenia od odborných znalostí a bola určená na základe

znaleckého posudku. Hodnotenie úspechu v konaní musí byť prísne individuálne

s prihliadnutím na konkrétnu právnu úpravu vzťahujúcu sa na samotný uplatnený nárok, ako

aj na všetky relevantné okolnosti prípadu. Pri mechanickom prístupe k hodnoteniu úspechu

v konaní totiž veľmi jednoducho môže dôjsť k porušeniu základného princípu, na ktorom

stojí civilné sporové konanie a ktorý je vyjadrený v . Podľa uvedeného

ustanovenia totiž ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov

musí byť spravodlivá a účinná. Aby boli zachované uvedené základné atribúty súdnej

ochrany, a to jej spravodlivosť a účinnosť, musí súd na jednotlivé prípady konaní nazerať

individuálne, pretože jednotlivé konania sa líšia svojimi okolnosťami a uplatnené nároky,

ktoré je možné v súdnom konaní uplatniť, sa líšia svojou povahou, charakterom i

konkrétnosťou právnej úpravy. Preto je potrebné vykladať ustanovenie

práve v súlade so základnými princípmi civilného sporového konania a zohľadňovať najmä

kritérium spravodlivosti.

8. Sťažovateľ v tejto súvislosti zároveň uviedol, že výška náhrady za bolesť a za

sťaženie spoločenského uplatnenia závisí primárne od bodového hodnotenia bolesti

a sťaženia spoločenského uplatnenia. Toto bodové hodnotenie stanovuje hodnotiaci lekár,

teda osoba s odbornými znalosťami, ktorými samotný sťažovateľ nedisponoval a nevedel

sám pri podaní žaloby vyhodnotiť dôvodnosť výšky týchto uplatnených nárokov, pokiaľ

tieto záviseli od bodového hodnotenia. Sťažovateľ si splnil povinnosť preukázania

dôvodnosti výšky uplatneného nároku predložením lekárskych posudkov, ktoré dal

vypracovať osobe s odborným znalosťami, aby mu tak hodnotiaci lekár určil bodové

hodnotenie, na základe ktorého si sťažovateľ potom mohol vyčísliť výšku náhrady. Pokiaľ

bol v konaní vypracovaný znalecký posudok a tento určil nižšie bodové hodnotenie, čo malo

potom vplyv aj na výšku priznanej náhrady, nemožno túto skutočnosť hodnotiť pri

rozhodovaní o náhrade trov konania na ťarchu sťažovateľa. Sťažovateľ totiž objektívne

nemal schopnosti na to, aby výšku svojho nároku s ohľadom na nedostatok odborných

vedomostí presne určil, resp. aby kriticky zhodnotil počet bodov určených v lekárskom

posudku hodnotiacim lekárom.

9. Podľa názoru sťažovateľa je zrejmé, že v danom prípade došlo k postupu

všeobecného súdu, ktorý je v zjavnom rozpore s princípmi spravodlivosti. Sťažovateľ podal

žalobu na súde pri najlepšej vôli domôcť sa spravodlivej náhrady škody na zdraví, ktorú mu

žalovaný odmietal dobrovoľne uhradiť. Sťažovateľ postupoval plne v súlade so zákonom,

pričom skutočnosť bodového hodnotenia bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia ide

mimo sféru jeho vplyvu vôle a vedomia a toto bodové hodnotenie nemohol ovplyvniť. Preto

pokiaľ túto skutočnosť hodnotil krajský súd a predtým aj okresný súd na ťarchu žalobcu,

postupovali v rozpore s princípom právnej istoty, keď zaťažili sťažovateľa zodpovednosťou

za okolnosti, ktoré nemohol predvídať.

10. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho

sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Trenčíne tretím a štvrtým výrokom rozsudku... porušil základné

právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

a právo na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 Dohovoru o ochrane základných

ľudských práv a slobôd.

2. Tretí a štvrtý výrok rozsudku... sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu

v Trenčíne na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi... sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia..., ktorú je Krajský

súd v Trenčíne povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu... do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

13. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

14. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. ,

, ).

15. Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania za

integrálnu súčasť civilného procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdu. V rámci tohto

rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný súd

rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne, a to

v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek

kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie z princípu

spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv

účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané, problematika

náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho

vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe

takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu,

ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (m. m. , ).

16. Vo veci sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu o takýto výnimočný prípad

nejde. Sťažovateľom namietané pochybenie všeobecného súdu nedosahuje podľa názoru

ústavného súdu takú intenzitu, že by na jeho základe bolo možné spochybniť ústavnú

regulárnosť napadnutého súdneho konania. Ústavný súd navyše pri posudzovaní námietok

sťažovateľa vychádzal aj z princípu minimalizácie zásahov do právoplatných rozhodnutí

iných orgánov verejnej moci (napr. ), ktorým sa vo svojej rozhodovacej

činnosti dôsledne riadi.

17. Bez ohľadu na uvedené ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že aj pri rozhodovaní

o trovách konania musia byť rešpektované minimálne požiadavky, ktoré tvoria podstatu

základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Rozhodnutie

o trovách konania musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad,

musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť

primeraným spôsobom odôvodnené.

18. Krajský súd v relevantných častiach napadnutého rozsudku uviedol:

«... Odvolanie žalobcu nebolo dôvodné ani čo do výrokov o trovách konania. Od

účinnosti nie je možné pri rozhodovaní o trovách konania zohľadniť, že rozhodnutie

o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku, či úvahy súdu, tak ako to upravovalo

predtým platné ust. . Právna úprava náhrady trov konania podľa je

striktne založená na miere úspechu strany v konaní. S výnimkou ust. ,

umožňujúcom zohľadniť dôvody hodné osobitného zreteľa a na ich základe nepriznať

náhradu trov konania. Nie je možné vylúčiť, že okolnosti ako úvaha súdu, či závislosť výšky

plnenia od znaleckého posudku by mohli prichádzať do úvahy ako dôvody hodné osobitného

zreteľa, no v spore o zaplatenie náhrady škody spočívajúcej v bolestnom a SSU odvolací

súd takýto priestor nenachádza. Ako bolo uvedené vyššie, je základom pre uplatnenie

uvedených nárokov lekársky posudok. Na ten sa odvoláva aj žalobca, keď namieta, že ako

laik nemal možnosť jeho správnosť žiadnym spôsobom preveriť a nárok uplatnil

vychádzajúc z daného lekárskeho posudku. Táto obrana žalobcu však neobstojí, pretože

žalobca aj po oboznámení sa so znaleckým posudkom a aj po rozhodnutí súdu prvej

inštancie naďalej zotrvával na pôvodne uplatnenom nároku. Za správnosťou podkladov

svojho nároku si tak žalobca stál aj v situácii, kedy tu boli aj iné pre laika pochopiteľné

podklady, na základe ktorých mohol oprávnenosť svojho nároku hodnotiť komplexnejšie.

Pokiaľ teda žalobca napriek možnosti prehodnotiť lekársky posudok vo svetle iných

podkladov, v tomto prípade znaleckého posudku hodnoteného v rámci rozhodnutia súdu

prvej inštancie, zotrváva na svojom pôvodnom nároku založenom na bodovom hodnotení

podľa lekárskeho posudku, je zrejmé, že v spore o uplatnený nárok mieni zotrvávať. Pokiaľ

spor takto naďalej „živí“, je namieste, aby plne zodpovedal za jeho výsledok, prejavujúci sa

v rozhodnutí o trovách konania. Nie je možné akceptovať, aby žalobca neprijímal žiaden

nový argument o nedôvodnosti jeho nároku, trval na ňom v nezmenenej podobe od podania

žaloby a pri konečnom rozhodnutí v jeho neprospech žiadal zohľadniť, že nemal ako

rozpoznať neopodstatnenosť svojej žaloby. Žalobcovi samozrejme nemožno uprieť právo na

prejednanie jeho veci, no so všetkými súvislosťami vrátane náhrady trov konania podľa

výsledku sporu. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania tak bolo

principiálne správne založené na pomere úspechu strán sporu vo veci.

... Vzhľadom na zrušenie výroku IV. napadnutého rozsudku a zastavenie tejto časti

konania však došlo k nepatrnej zmene pomeru úspechu strán sporu. Hodnotu nároku 824

eur nebolo možné pričítať ako úspech v konaní žiadnej strane sporu, a ani zohľadniť pri

výpočte celkovej hodnoty sporu, pretože v tejto časti bolo konané a rozhodnuté nad rámec

návrhu. Bez sumy 824 eur potom predstavuje úspech žalobcu 15.453 eur (24,88 %)

a úspech žalovaného 46.651 eur (75,12 %) z celkového predmetu konania 62.104 eur.

Úspešnejšiemu žalovanému preto patrí podľa nárok na náhradu trov

prvoinštančného konania v rozsahu 50,24 %. V pomere 24,88 % a 75,12 % sa strany sporu

podieľajú aj na náhrade trov konania štátu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd

prvej inštancie samostatným rozhodnutím...»

19. Ústavný súd dôkladne posúdil relevantné časti napadnutého rozsudku krajského

súdu v kontexte všetkých v sťažnosti uplatnených námietok. Ústavný súd teda posudzoval

napadnutý rozsudok krajského súdu z pohľadu sťažovateľom uplatnenej námietky týkajúcej

sa nesprávnej aplikácie a (aplikácie zásady zodpovednosti za úspech

v spore, ktorá mala byť podľa názoru sťažovateľa príliš striktná a formalistická).

Ústavný súd po dôkladnej analýze relevantných častí napadnutého rozsudku

krajského súdu konštatuje, že nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého

rozsudku krajského súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti

alebo ústavnej neakceptovateľnosti. V rámci rozhodovania o otázke priznania náhrady trov

konania krajský súd uplatnil zákonom poskytovaný priestor na uváženie o možnosti

aplikácie , do ktorého ústavný súd nie je zásadne oprávnený vstupovať

a nahradzovať prijaté právne závery.

20. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade

neexistujú skutočnosti, ktoré by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

signalizovali možnosť vyslovenia porušenia označených práv podľa a dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu v označených častiach, a preto sťažnosť odmietol

podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi

sťažovateľa nezaoberal, keďže ich posudzovanie je viazané na konštatovanie porušenia

označených práv.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. septembra 2018