Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 604/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. decembra 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného

advokátom , , vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa , a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn.

z 29. decembra 2016 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.

zo 7. júna 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola

21. augusta 2017 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 29. decembra 2016 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu

v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 7. júna 2017 (ďalej aj

„rozsudok krajského súdu“ spolu ďalej len „napadnuté rozsudky“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom konania

vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. , v ktorom sa domáhal proti

(ďalej len „žalovaná“) zaplatenia ušlého zisku v sume 5 167,01 €

s príslušenstvom. Okresný súd vo veci meritórne rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 29. decembra 2016 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“), ktorým zaviazal žalovanú

zaplatiť sťažovateľovi sumu 2 811,23 € s príslušenstvom od 1. júna 2008 do zaplatenia

(výrok I) a vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II). O trovách konania rozhodol tak, že

sťažovateľ ako žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 8,80 %

trov konania (výrok III) a zároveň štát má nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi

v rozsahu 45,60 % a voči žalovanej v rozsahu 54,40 % trov konania (výroky IV a V).

Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd rozsudkom sp. zn.

zo 7. júna 2017 rozsudok okresného súdu v napadnutých častiach (vo výrokoch II, III, IV aj

v závislom výroku V) ako vecne správny potvrdil.

3. Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že konajúce súdy pri rozhodovaní o náhrade trov

konania v jeho veci nepostupovali v zmysle platnej a účinnej právnej normy, nezákonne

obmedzili sťažovateľovi možnosť nadobudnúť vlastnícke právo, „odignorovali“ základnú

zásadu rovnosti strán v konaní, čím sa v konečnom dôsledku dopustili porušenia zásady

zákazu „denegatio iustitiae“. Sťažovateľ sa nestotožňuje s názorom konajúcich súdov,

podľa ktorého mu vzhľadom na jeho čiastočnú úspešnosť v konaní neprináleží plná náhrada

trov konania, ale len náhrada pomerná, podľa úspechu v konaní (8,80 %), a to aj napriek

tomu, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku. V tejto súvislosti

sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti bližšie argumentoval:

«... je síce pravdou, že v čase rozhodovania porušovateľov

už neobsahoval ustanovenie, na základe ktorého by bolo možné čiastočne úspešnej strane

sporu priznať plnú náhradu trov konania (ak výška plnenia závisela od znaleckého posudku

tak, ako to umožňoval (ust. )), avšak v zmysle

základných princípov (), ak Civilný sporový

poriadok neobsahuje určité ustanovenie, súd je povinný prejednať a rozhodnúť právnu vec

podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy

všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom

bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej

náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.

... žalobný návrh bol zo strany sťažovateľa podaný na Okresný súd Trnava ešte dňa

27.06.2008. t j. v čase účinnosti a platnosti ... Pri podávaní

žalobného návrhu sťažovateľ vychádzal z právnej úpravy vtedy účinnej a platnej

(t. j. vrátane ust. ) a nemohol ani len

predpokladať, že dôjde k zmene procesného poriadku, ktoré výrazným spôsobom ovplyvní

jeho nárok na náhradu trov konania. Z uvedeného dôvodu sťažovateľ legitímne očakával, že

jeho vec bude rozhodnutá v zmysle .

... aj zo samotnej dôvodovej správy k ust. ,

na ktorú mimochodom vo svojom rozhodnutí poukazuje aj Okresný súd Trnava vyplýva, že

súd môže čiastočne úspešnej strane sporu priznať plnú náhradu trov konania, a to vtedy, ak

výška nároku závisí od rozhodnutia (úvahy) súdu, z čoho vyplýva, že ust. § 255 Civilného

sporového poriadku nemožno vykladať tak striktne ako to robili porušovatelia.

... je neakceptovateľné, aby porušovatelia „zneužili“ novú zmenenú právnu úpravu

() v neprospech sťažovateľa, a to aj napriek tomu, že žalobný

návrh bol zo strany sťažovateľa podaný za účinnosti a platnosti Občianskeho súdneho

poriadku, takmer celé konanie sa viedlo za účinnosti a platnosti tohto procesného predpisu

a sťažovateľ legitímne očakával, že v prípade rozhodovania o náhrade trov sa bude

rozhodovať v zmysle .

... aj napriek tomu, že z bolo vypustené ust.

ods. 3 , porušovateľom nič nebránilo ( Civilný

sporový poriadok, dôvodová správa k ust. ) v tom, aby

sťažovateľovi priznali plnú náhradu trov konania, a to z toho dôvodu, že výška jemu

priznaného plnenie závisela od znaleckého posudku.»

4. Sťažovateľ ďalej zdôraznil, že «priznanie náhrady trov konania vo výške 8,80 %

z výšky trov sťažovateľa je vonkoncom nespravodlivé a v konečnom dôsledku aj priamo

v rozpore so zásadou rovnosti strán sporu.

... Okresný súd Trnava... neostal len pri pomernom rozdelení náhrady trov konania

medzi strany sporu, ako to doslovne vyplýva z , ale urobil

zároveň aj „údajné“ započítanie jednotlivých nárokov strán sporu a sťažovateľovi priznal

náhradu trov konania v rozsahu rozdielu medzi nárokom sťažovateľa a žalovanej (54,40 %

- 45,60 %). V tejto súvislosti považuje sťažovateľ za nevyhnutné zdôrazniť, že takýto postup

súdu (kompenzácia nárokov strán sporu) je síce súdnou praxou zaužívaný, avšak všeobecné

súdy ho volia v zásade len vtedy, ak sú trovy konania jednotlivých strán sporu rovnaké,

resp. aspoň približne rovnaké. V opačnom prípade by totiž došlo k situácii, že strana sporu,

ktorá by mala v konaní vyššie trovy (čo je aj prípad aj sťažovateľa) by bola v dôsledku

takejto kompenzácie nárokov neodôvodnene poškodená a naopak strana sporu, ktorej by

v konaní vznikli nižšie trovy (čo je prípad aj žalovanej) by bola naopak neodôvodnene

zvýhodnená.

V nadväznosti na vyššie uvedené považuje sťažovateľ za nevyhnutné uviesť, že trovy,

ktoré mu vznikli v priebehu konania sú nepomerne vyššie ako trovy, ktoré vznikli v priebehu

konania žalovanej... Celkové trovy sťažovateľa predstavujú sumu 11.932,97 €.

... je zrejmé, že by bolo spravodlivejšie a zároveň aj správnejšie, a napokon aj

v súlade s doslovným znením zákona, ak by v otázke náhrady trov konania bolo rozhodnuté

tak, že každej strane sporu bude priznaný nárok podľa pomeru jej úspechu v konaní a ku

samotnej kompenzácii dôjde až následne medzi stranami sporu po rozhodnutí o výške trov

konania.

... porušovatelia nepostupovali v zmysle platnej právnej normy, túto nesprávne

vyložili a aplikovali, čím obmedzili sťažovateľovi akúkoľvek možnosť nadobudnutia náhrady

trov konania v spravodlivom rozsahu.

... Porušenie zásady rovnosti strán sporu vidí sťažovateľ najmä v tom, že

porušovatelia vonkoncom nebrali do úvahy tú skutočnosť, že sťažovateľ mal objektívne

vyššie trovy v konaní ako žalovaná (najmä z dôvodu, že konanie sa viedlo v mieste bydliska

žalovanej a sťažovateľ s jeho právnym zástupcom tu museli zakaždým na pojednávania

dochádzať až z Košíc), pri určovaní výšky náhrady trov konania sťažovateľa túto skutočnosť

nijakým spôsobom nezohľadnili a započítavali voči sebe len „percentuálnu úspešnosť“

strán sporu, čím sťažovateľa vo veľkej miere znevýhodnili a naopak žalovanú neodôvodnene

zvýhodnili.».

5. V súvislosti s tvrdením o arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti napadnutých

rozsudkov sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti uviedol:

„... rozsudky porušovateľov neobsahujú úplné a výstižné odôvodnenie, nakoľko sa

porušovatelia v odôvodnení nevyporiadali so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami

pre rozhodnutia vo veci.

... Krajský súd v Trnave sa nevysporiadal náležite predovšetkým s tvrdeniami

sťažovateľa, ktoré sa týkali dôvodov, pre ktoré mu mala byť priznaná plná náhrada trov

konania (najmä legitímne očakávanie, že sa bude rozhodovať podľa Občianskeho súdneho

poriadku, existencia a výklad , ako aj dôvodová

správa k ust. ), ako ani s tvrdeniami, podľa ktorých

nie je spravodlivé, aby v konkrétnom prípade (keď sú trovy strán sporu v diametrálne inej

výške) došlo k započítaniu výlučne percentuálnej úspešnosti strán sporu, a to bez toho, aby

sa zohľadnila aj výška jednotlivých trov.“

6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

nálezom rozhodol o porušení v záhlaví sťažnosti označených práv napadnutými

rozsudkami, aby zrušil výrok III rozsudku okresného súdu, ako aj rozsudok krajského súdu

v časti potvrdzujúcej výrok III rozsudku okresného súdu, vec vrátil okresnému súdu na

ďalšie konanie a zaviazal okresný súd a krajský súd na úhradu trov konania sťažovateľovi.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základných práv podľa

, a a práva podľa dohovoru

napadnutými rozsudkami, ktorými bola sťažovateľovi ako úspešnému žalobcovi priznaná

len pomerná náhrada trov konania podľa jeho úspechu v konaní. Podstatou sťažnosti je

nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom konajúcich súdov v otázke priznanej náhrady trov

konania, námietka nesprávnej aplikácie a interpretácie právnej normy, nedostatočného

odôvodnenia napadnutých rozsudkov, v dôsledku čoho sú tieto arbitrárne

a nepreskúmateľné.

10. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa každý

sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej

republiky. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2

rovní. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

11. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 29. decembra 2016

12. nezakotvuje ústavný súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základných

práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. V zmysle princípu subsidiarity

formulovaného v (ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd) nemal ústavný súd právomoc preskúmavať napadnutý rozsudok okresného súdu, keďže

právomoc rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľa, ktoré ním údajne mali byť porušené, mal

v rámci riadneho inštančného postupu a prostredníctvom odvolania krajský súd, pričom

podanie odvolania sťažovateľ aj využil, hoci s nie priaznivým výsledkom.

13. Sťažnosť bola preto v tejto časti odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného

súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie podľa

(, ).

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu

sp. zn. zo 7. júna 2017

14. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

15. Ústavný súd poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru zdôrazňuje, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

16. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, ).

Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom

na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,

Recueil III/1997).

17. Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,

a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže

rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade

so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka konania

na súdnu ochranu (obdobne ). Obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade

trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).

18. V súvislosti s námietkami sťažovateľa ústavný súd poukazuje aj na svoju

stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (, ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli

vydané v priebehu príslušného súdneho konania (). Pri posudzovaní otázky,

či mohli byť napadnutým rozsudkom krajského súdu porušené označené práva sťažovateľa,

je preto potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ale

aj dôvody rozsudku okresného súdu, ktorý krajský súd potvrdil ako vecne správny.

19. Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozsudku najmä uviedol:

«... O nároku na náhradu trov konania vo vzťahu medzi stranami sporu rozhodol súd

podľa ustanovenia v spojení s a , keď

žalobca si v konaní po pripustení zmeny žaloby uplatňoval sumu 5.168,14 eura

s príslušenstvom, pričom procesne zavinil zastavenie konania v časti 1,13 eura

s príslušenstvom a zároveň žalobcovi bola priznaná istina vo výške 2.811,23 eura

s príslušenstvom, z čoho vyplýva hrubý úspech žalobcu 54,40% a hrubý úspech žalovanej

45,60%, a teda konečný čistý úspech žalobcu je 8,80% (54,40 - 45,60). To v konečnom

dôsledku znamená nárok žalobcu voči žalovanej na náhradu účelne vynaložených trov

celého konania v rozsahu 8,80% trov konania, o čom súd rozhodol vo výroku III. rozsudku.

... pri rozhodovaní o náhrade trov konania v sporových konaniach sa uplatňuje tzv.

zásada úspechu, v zmysle ktorej súd prizná úspešnej strane náhradu trov konania proti

neúspešnej strane.

... Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním petitu žaloby a výroku rozhodnutia vo veci

samej, pričom plným úspechom žalobcu je, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje

so žalobným petitom, teda ak sa žalobe vyhovelo v plnom rozsahu. Ak mala strana vo veci

úspech len čiastočný, súd náhradu trov buď pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna

zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Úspech strany sporu, ktorej vzniká

povinnosť na náhradu trov, sa odpočíta od úspechu strany sporu, ktorej vzniká právo na

náhradu trov, a výsledok zakladá pomerný nárok na náhradu trov účelne vynaložených na

uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak je na čiastočnom späťvzatí žaloby dané zavinenie

žalobcu, treba dovodiť, že v tomto rozsahu nemal žalobca vo veci úspech, pričom tak platí,

že kto zavinil čiastočné zastavenie konania, mal ohľadom tejto časti žaloby neúspech a

úspech sa z hľadiska posudzovania náhrady trov konania pričíta opačnej strane sporu.

... S poukazom na vyššie uvedené mal prvoinštančný súd za to, že žalobcovi nie je

možné priznať plnú, ale len pomernú náhradu trov konania voči žalovanej, keď mal

v konaní úspech len čiastočný, nakoľko v konaní nešlo napr. o priznanie náhrady

nemajetkovej ujmy, kedy by výška nároku závisela od úvahy súdu, ale o priznanie náhrady

škody, ktorej výška (okrem neskôr uplatnených nárokov aj v časti ušlého zisku) bola

zistiteľná ešte pred podaním žaloby. Je preto potrebné prihliadať na skutočnosť, že hoci

nárok na náhradu škody v zmysle ušlého zisku bol žalobcovi priznaný, nebol priznaný

v uplatnenej výške, ktorá bola žalobcom značne nadhodnotená. Súd tiež poukazuje

na skutočnosť, že okrem toho, že uvedené ustanovenie je t. č. neúčinné

a súd je povinný postupovať podľa ustanovenia (keď s poukazom na

použitie skoršieho procesného predpisu nie je možné), ani do 30.06.2016 nebolo

rozhodnutie súdu uvedeným spôsobom obligatórne („môže mu súd priznať“), ale záviselo

od posúdenia súdu, či je k takémuto postupu dôvod. V prejednávanej veci má súd za to, že

ani za účinnosti by nebol dôvod žalobcovi priznať voči žalovanej plnú náhradu trov

konania (hoci výška plnenia v prospech žalobcu vychádza zo znaleckého posudku), nakoľko

žalobcovi nič nebránilo pred podaním žaloby dať si vypracovať znalecký posudok (ako to

urobil v priebehu konania), keďže je zrejmé, že znalecky bolo možné na uvedenú otázku

odpovedať. Žalobca potom mohol zvážiť výšku istiny, ktorú si v konaní uplatnil voči

žalovanej a tak ovplyvniť pomer svojho úspechu v konaní. Najmä však súd poukazuje

na znenie a zámer zákonodarcu, ktorý sledoval vypustením pôvodného

ods. 3 (kritérium procesného úspechu).

... Súd tak s poukazom na uvedené priznal žalobcovi voči žalovanej nárok na

náhradu trov konania v rozsahu 8,80% trov konania. Podporne súd poukazuje na uznesenie

Krajského súdu v Nitre sp.zn. zo dňa 18.07.2016, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa trov konania vo vzťahu

žalobcu a žalovaných v 1. a 2. rade a v časti týkajúcej sa trov konania štátu, v ktorého

odôvodnení odvolací súd uviedol, že „k argumentom žalobcu, že v danom konaní výška

plnenia závisela od znaleckého posudku, odvolací súd dodáva, že nový Civilný sporový

poriadok, ktorý bolo potrebné v zmysle § 470 ods. 1 na danú vec aplikovať, nemá

ustanovenie zodpovedajúce pôvodnému ust. (účinného do 01. 07. 2016 ...

ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku). Správne preto súd prvej

inštancie vychádzal vyslovene len z pomeru úspechu strán vo veci (teraz -

pozn. súdu správne § 255 ...).»

20. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok súdu

prvej inštancie ako vecne správny, vo vzťahu k III. výroku rozsudku okresného súdu

predovšetkým uviedol:

„... odvolateľ namietal rozhodnutie súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov

konania (výslovne výrok III. a IV.). Predovšetkým namietal, že napriek tomu, že rozhodnutie

o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku, súd mu s poukazom na

nepriznal plnú náhradu trov konania.

... Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje predovšetkým na to, že o náhrade trov

konania tak podľa (), ako i podľa aktuálne

účinného (), súd rozhodoval a rozhoduje

v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. V zmysle , ak nie je ustanovené

inak (čo pre prípad rozhodovania o náhrade trov konania nie je), platí Civilný sporový

poriadok aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Ak teda súd prvej

inštancie rozhodoval o náhrade trov konania, hoci z väčšej časti prebehnutého za účinnosti

, bol povinný na rozhodnutie o náhrade trov konania

aplikovať ustanovenia , ako správne i postupoval. Súd prvej

inštancie sa pritom v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia v časti o náhrade trov

konania riadne a vyčerpávajúco vysporiadal s tým, prečo považoval za rozhodujúci pomer

úspechu strán vo veci, prečo rozhodnutie o náhrade trov konania nezaložil na skutočnosti,

že rozhodnutie o výške plnenia bolo závislé od znaleckého posudku s tým, že žalobcovi nič

nebránilo pred podaním žaloby dať si vypracovať znalecký posudok, ako to urobil

v priebehu konania, a podľa neho zvážiť výšku žalovanej istiny a tak ovplyvniť pomer

svojho úspechu v konaní. Ušlý zisk žalobcu, ktorý v prevažnej miere žalobou uplatňoval, bol

totiž objektívne vypočítateľný už v čase pred podaním žaloby a výsledok konania bol

pri zodpovednom prístupe aspoň približne predvídateľný. Napriek tomu žalobca podanou

žalobou svoj nárok výrazne nadhodnotil, ako na to poukázal prvoinštančný súd. Súd preto

správne vychádzal výlučne zo zásady úspechu v konaní. Samotné vyčíslenie trov žalobca

v odvolaní nenamietal, nenapadol.

... Žalobca v odvolaní tiež vyslovil názor, že s použitím a súd

prvej inštancie o náhrade trov konania mal rozhodnúť tak, že žalobcovi mal priznať nárok

na náhradu trov konania vo výške 54,40% jeho trov konania a žalovanej mal priznať nárok

na náhradu trov konania vo výške 45,60% jej trov konania a nemal priznať náhradu trov

konania žalobcu iba vo výške rozdielu medzi nárokom žalobcu a žalovanej s poukazom

na to, že trovy žalobcu, ktoré vznikli, sú nepomerne vyššie, ako trovy žalovanej.

... Právna teória aj súdna prax v celom doterajšom priebehu za obdobnej úpravy

v zastávala jednotný a nemenný názor (podľa poznatkov odvolacieho

súdu), že niet žiadneho rozumného dôvodu, aby si strany v prípade čiastočného úspechu

hradili časti trov konania navzájom a že časť, ktorá sa prekrýva, sa odpočíta. Zásadne teda

platí, že sa určuje najskôr pomer úspechu a neúspechu v spore a až keď došlo k pomernému

rozdeleniu náhrady, vypočítajú sa vynaložené trovy a u strany, u ktorej úspech bol vyšší

a má teda nárok na ich náhradu. Druhá menej úspešná strana sporu tak nebude mať žiaden

nárok na náhradu trov konania. Je tak preto, že ak by súd stanovil výšku úspechu oboch

strán a podľa neho vypočítal výšku náhrady trov a tieto trovy navzájom odpočítal, mohlo by

dôjsť k tomu, že by strana, ktorá mala v spore prevažný úspech, ale jej trovy boli nižšie,

musela nahradiť trovy menej úspešnej strane, aby mala trovy výrazne vyššie. Čiastočné

procesné úspechy sa teda vzájomne do rovnakej výšky anulujú. Ani v danom prípade nebol

dôvod sa od týchto zásad odkloniť. Súd prvého stupňa preto správne vyčíslil pomerný

úspech úspešnejšieho žalobcu tak, že od percentuálneho úspechu žalobcu odrátal

percentuálny úspech žalovanej (pričom samotný výpočet percentuálneho úspechu žiadna

zo strán v odvolacom konaní nenapadla, preto nebol predmetom prieskumu odvolacieho

súdu).“

21. S prihliadnutím na citovanú časť rozsudku krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že jeho závery považuje za ústavne udržateľné, nevykazujúce znaky arbitrárnosti

ani zjavnej neodôvodnenosti. Z napadnutého rozsudku totiž nevyplýva jednostrannosť,

ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku nadväzujúceho na dôvody rozsudku okresného súdu

dalo dostatočnú a zrozumiteľnú odpoveď na to, akými úvahami sa súd spravoval pri

rozhodovaní o náhrade trov konania, keď aplikujúc zásadu úspechu v konaní považoval za

rozhodujúci pomer úspechu strán vo veci. Rovnako je z rozsudku krajského súdu zrejmé,

prečo konajúce súdy nezaložili rozhodnutie o náhrade trov konania na skutočnosti, že

rozhodnutie o výške plnenia bolo závislé od znaleckého posudku, a prečo sa nestotožnili

s názorom sťažovateľa, že nie je v jeho prípade spravodlivé započítavať percentuálnu

úspešnosť strán sporu.

22. Keďže rozsudok krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne

odôvodnený na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd

nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a v tejto situácii nemá

dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa

s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku. Aj stabilná rozhodovacia

činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje názor, podľa

ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

23. Ústavný súd poukazuje aj na svoju judikatúru, podľa ktorej rozhodovanie

o trovách konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov,

pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania, a ústavný súd preto

iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách

konania a k zrušeniu rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len za celkom

výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov

o trovách konania iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo

k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho

konania (porovnaj m. m. , , , ,

).

24. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené východiská svojej ustálenej judikatúry

konštatuje, že námietky sťažovateľa odôvodňujúce porušenie jeho práv napadnutým

rozsudkom smerujú proti rozhodnutiu o náhrade trov konania, čo sa v okolnostiach daného

prípadu vo svojich dôsledkoch síce mohlo negatívne dotknúť sťažovateľa, avšak z hľadiska

kritérií ústavnej udržateľnosti súdneho konania ich podľa názoru ústavného súdu nemožno

dávať na rovnakú úroveň a pripisovať rovnakú ústavnú relevanciu ako v prípade, ak by išlo

o námietky proti procesnému postupu všeobecného súdu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci

samej. Opačný prístup k posudzovaniu námietok sťažovateľa by v konečnom dôsledku

smeroval k spochybňovaniu ústavného postavenia ústavného súdu ako súdneho orgánu

ochrany ústavnosti ( ) a vyúsťoval do jeho vnímania ako riadnej

(prípadne mimoriadnej) opravnej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov.

25. V posudzovanom prípade preto vzhľadom na predmet výroku napadnutého

rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania, by zásah ústavného súdu mohol

odôvodňovať jedine výnimočný exces v postupe a záveroch napadnutého rozsudku

rozporný so samotnými princípmi spravodlivého súdneho konania, aký v okolnostiach danej

veci ústavným súdom zistený nebol.

26. Pokiaľ sťažovateľ osobitne tvrdil porušenie základného práva na súdnu ochranu

porušením princípu rovnosti účastníkov v konaní ( ), ktorý je inak

súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie, ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť,

že upravuje rovnosť účastníkov v súdnom konaní z hľadiska možnosti

uplatňovania ich procesných práv. Pokiaľ sťažovateľ odôvodňuje porušenie tohto článku

arbitrárnosťou právneho názoru krajského súdu vysloveného v napadnutom

rozsudku, takáto situácia je vylúčená.

27. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil možnosť porušenia

základných práv podľa a , resp. práva podľa

dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, preto pri predbežnom prerokovaní

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

28. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neboli porušené

základné práva sťažovateľa podľa a ani právo podľa

ods. 1 dohovoru, v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu .

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti odmietol

ako zjavne neopodstatnenú ( ).

29. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi

sťažovateľa v nej uplatnenými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. decembra 2017