Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 480/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátom JUDr. Tiborom Sásfaiom, Fejova 4, Košice, ktorou namieta porušenie

základného práva podľa a práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 16. januára

2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2014

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), správcu konkurznej

podstaty úpadcu , ktorou namieta

porušenie základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom zo 16. januára 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Ako zo sťažnosti vyplýva, napadnutým rozsudkom krajského súdu bol potvrdený

rozsudok Okresného súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 1.

októbra 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 1. októbra 2012“), ktorým súd prvého

stupňa zamietol žalobu žalobkyne Slovenskej republiky (ďalej len „žalobkyňa“) proti

sťažovateľovi ako správcovi konkurznej podstaty úpadcu

, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalobkyne

, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a rozhodol

o nepriznaní náhrady trov konania účastníkom.

Proti rozsudku okresného súdu z 1. októbra 2012 vo veci samej podala odvolanie

žalobkyňa a časti výroku o náhrade trov konania podal odvolanie sťažovateľ. Odvolací súd

potvrdil odvolaniami napadnutý rozsudok okresného súdu v celom rozsahu a vyslovil,

že žalobkyňa a vedľajší účastník nemajú právo na náhradu trov odvolacieho a sťažovateľovi

sa ich náhrada nepriznáva.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že súd prvého stupňa výrok o náhrade trov

konania odôvodnil citáciou ods. l a ods. l (ďalej

len ,,OSP“) a poukázal na súdnu prax, ktorá vykladá toto ustanovenie tak, že „pri

posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa je potrebné o. i. zohľadniť aj okolnosti,

ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku, pričom toto ustanovenie a jeho použitie dopadá

na toho účastníka, ktorý by inak mal nárok na náhradu trov konania. Vzhľadom na povahu

sporu /pochybnosti navrhovateľa o tom, či právna predchodkyňa úpadcu mohla skutočne

nadobudnúť vlastníctvo k nehnuteľnostiam spôsobom zrejmým zo spisu sa javia ako

dôvodné/ a okolnosti, ktoré viedli navrhovateľa k uplatneniu nároku /nejednoznačné právne

názory na otázku žalovania nároku/ bol urobený záver, že boli splnené podmienky podľa

pre nepriznanie náhrady trov konania úspešnému odporcovi.“.

V odvolaní proti výroku o náhrade trov konania sťažovateľ zdôvodňoval, že niet

žiadnych dôvodov hodných osobitného zreteľa, prečo by mu súd nemal priznať náhradu trov

konania. Nedôvodnosť celého nároku žalobkyne a jej možnosti alebo nemožnosti

nadobudnutia vlastníctva k predmetu sporu nie je dôvodom na nepriznanie náhrady trov

konania v zmysle inak plne úspešnému sťažovateľovi podľa ods. l

. Žalobca ̶štát bol v celom rozsahu neúspešný, niet preto podľa jeho názoru žiadnych

dôvodov hodných osobitného zreteľa v , zvlášť, ak ide o štát. Naopak,

nepriznaním náhrady trov konania v tomto konaní by došlo k ukráteniu všetkých

konkurzných veriteľov žalovaného (sťažovateľa), ktorých uspokojenie by bolo v rozsahu

trov konania na právnom zastúpení nižšie, hodnota podstaty by bola ponížená a náklady na

trovách by konečnom dôsledku znášali veritelia. Bolo by preto v rozpore aj s dobrými

mravmi, ak by súd náhradu trov konania nepriznal, pričom bol žalovaný v celom rozsahu

úspešný, naopak, žalobca, ktorým je dokonca štát, neúspešný.

Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa

vo výroku o náhrade trov konania odôvodnil len jedinou vetou, že „práve na charakter

žalobcu, ktorým je štát, kde nie je možné zisťovať majetkové a iné pomery, nadobúda

rozhodujúci význam ďalšie hľadisko (z ktorého súd správne vychádzal) a to okolnosti, ktoré

viedli k súdnemu uplatneniu nároku a tie odôvodňujú nepriznanie náhrady trov konania

žalovanému. Nepriznanie náhrady trov odvolacieho konania žalovanému odôvodnil len tým,

že táto nebola priznaná z tých istých dôvodov, z ktorých mu nebola priznaná náhrada trov

konania na súde prvého stupňa.“.

Podľa názoru sťažovateľa odvolací súd sa nezákonne snažil zovšeobecniť, že „štát

ako neúspešný účastník konania nemá znášať náhradu trov konania, ak ide o nedôvodnú

žalobu o určenie jeho vlastníckeho práva, čo je neprípustné, opačne pravidlo by malo byť

všeobecné a už vôbec súdy neprihliadali, že okolnosti hodné osobitného zreteľa podľa § 150

ods. l možno použiť len výnimočne a pri aplikácii tohto ustanovenia musí byť

prihliadané aj na druhého účastníka súdneho konania, ktorému podľa úspešnosti náhrada

trov konania patrí, a dopad na neho pre prípad nepriznania náhrady trov konania“.

Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu je v tej časti preto podľa jeho názoru úplne

nedostatočné, nereagujúce ani na najdôležitejšie odvolacie námietky, je arbitrárne,

porušujúce jeho v sťažnosti označené práva.

Preto na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. porušil

základné právo sťažovateľa ... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajský súdu v Košiciach č. k. 733 z 16.1.2014 zrušuje vo

výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Trebišov č. k. zo

dňa 1.10.2012 vo výroku o nepriznaní náhrady trov konania účastníkom, ako aj vo výroku o

nepriznaní náhrady trov odvolacieho konania žalovanému.

3. Priznáva sťažovateľovi ... v náhradu trov konania z

právneho zastúpenia v sume 340,88 EUR, ktorú je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť

na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Ako z petitu sťažnosti vyplýva, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia základného práva na súdnu podľa a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1

dodatkového protokolu nepriznaním náhrady trov odvolacieho konania, ako aj

nedostatočným odôvodnením vo vzťahu k potvrdeniu výroku okresného súdu, ktorým mu

tento nepriznal náhradu trov prvostupňového konania, ku ktorému malo dôjsť tým,

že krajský súd dospel k záveru, že sú splnené podmienky na rozhodnutie o trovách konania

podľa , hoci podľa názoru sťažovateľa mal pri ústavne konformnom výklade tohto

ustanovenia dospieť k záveru, že to tak nie je.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa je ratione

materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade

so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997; ).

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej praxi vychádza preto z toho, že aj rozhodnutiami

všeobecných súdov o trovách konania môže dôjsť k zásahu do základných práv a slobôd.

Rozhodnutím o trovách konania možno predovšetkým porušiť právo na súdnu ochranu.

Ústavný súd už rozhodoval o ústavnosti rozhodnutí o trovách vo viacerých prípadoch

(napr. , , ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie , podľa ktorého

v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa

vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí,

ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal

a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy

a ako právne vec posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Je potrebné uviesť, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi patrí

zásadne medzi hlavné výsadné oblasti pôsobnosti všeobecných súdov a ako také je

prejavom ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto nemôže do detailov

preskúmavať jednotlivé rozhodnutia všeobecných súdov o náhrade trov konania , keďže

táto problematika by mohla nadobudnúť ústavnoprávny rozmer iba v prípade závažného

vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť v dôsledku takej

interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení , v ktorých

by boli zjavné znaky arbitrárnosti.

Ustanovenie obsahuje určité osobitné „moderačné oprávnenie“

všeobecných súdov, ktoré im umožňuje rozhodnúť o náhrade trov konania inak, než aby to

reflektovalo výsledok sporu. Toto oprávnenie však zásadne prislúcha všeobecným súdom,

ktoré sú detailne oboznámené s konkrétnymi okolnosťami prípadu, a preto je predovšetkým

na ich úvahe, či využijú možnosť aplikácie uvedeného ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku s ohľadom na výnimočnosť konkrétneho prípadu.

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením

obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.

Krajský súd napadnutý rozsudok odôvodnil takto:

„Čo sa týka trov konania, práve vzhľadom na charakter žalobcu, ktorým je štát, kde

nie je možné ani zisťovať majetkové a iné pomery, nadobúda rozhodujúci význam ďalšie

hľadisko (z ktorého súd správne vychádzal) a to okolnosti, ktoré viedli k súdnemu

uplatneniu nároku a tie odôvodňujú nepriznanie náhrady trov konania žalovanému.

Podľa ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa

platia i pre odvolacie konanie.

Podľa účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná

náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,

ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa prvá veta o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje

súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Žalobkyňa a vedľajší účastník nemali úspech v odvolacom konaní (okrem toho si ani

neuplatnili náhradu jeho trov), preto nemajú právo na ich náhradu a žalovanému ich

náhrada nebola priznaná z tých istých dôvodov, z ktorých mu nebola priznaná náhrada trov

konania na súde prvého stupňa.“

Okresný súd v rozsudku z 1. októbra 2012 vo vzťahu k trovám prvostupňového

konania uviedol, že „Podľa ust. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný

úspech; súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva

proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa ust. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd

výnimočne náhradu trov konania celkom alebo s časti priznať. Súd prihliadne najmä

na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti

a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril, to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto

skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Ustálená súdna prax vykladá toto ustanovenie tak, že pri posudzovaní dôvodov

hodných osobitného zreteľa je potrebné o. i. zohľadniť aj okolnosti, ktoré viedli k súdnemu

uplatneniu nároku, pričom toto ustanovenie a jeho použitie dopadá na toho účastníka, ktorý

by inak mal nárok na náhradu trov konania. Vzhľadom na povahu sporu /pochybnosti

navrhovateľa o tom, či právna predchodkyňa úpadcu mohla skutočne nadobudnúť

vlastníctvo k nehnuteľnostiam spôsobom zrejmým zo spisu sa javia ako dôvodné/

a okolnosti, ktoré viedli navrhovateľa k uplatneniu nároku /nejednoznačné právne názory

na otázku žalovania nároku/ bol urobený záver, že boli splnené podmienky podľa § 150

ods. 1 pre nepriznanie náhrady trov konania úspešnému odporcovi.“.

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre zdôrazňuje, že odôvodnenia

rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane

(m. m. , , , , ),

pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Podľa ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd

výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä

na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti

a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto

skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto

súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd

preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov

o trovách konania, keďže táto problematika by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v

prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich náhradu trov konania, k čomu by

mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona,

ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle ().

Aplikácia pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy

v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak

súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov

celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o výnimočný prípad, ktorý musí byť

v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Tak ako to uvádza aj sťažovateľ v sťažnosti

predloženej ústavnému súdu, táto výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej

veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností

hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery

všetkých účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva

na súde, a ich postoj v konaní (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

M Cdo 14/99, Zo súdnej praxe č. 1/2000). Nepriznanie náhrady nákladov konania podľa

nemožno odôvodniť len všeobecným záverom hodnotiacim význam

rozhodovania o určitom nároku (podobne R 23/1989).

Zmyslom , ktoré v zásade možno aplikovať iba výnimočne, je

umožniť súdu, aby odstránil v konkrétnom prípade nenáležitú tvrdosť dopadu ustanovení

o náhrade trov konania v situácii, keď sú inak splnené všetky podmienky na priznanie

nároku na náhradu trov konania úspešnému účastníkovi v spore. Úvaha súdu o tom, či ide

v konkrétnej veci o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné zvláštneho zreteľa, musí

vychádzať z posúdenia okolností konkrétnej veci. Aj pri výklade a aplikácii je

povinný súd mať vždy na zreteli účel súdneho konania, teda poskytovanie súdnej ochrany

právam účastníkom. Do úvahy môže ako dôvody hodné osobitného zreteľa vziať rozmanité

dôvody, ktorými môže byť aj zmena právnej úpravy či zmena rozhodovacej praxe súdu,

ktorej dôsledkom bolo vyhovenie alebo zamietnutie žaloby ().

Aj pri posudzovaní splnenia podmienok na aplikáciu v závislosti

od konkrétnych okolností prípadu je však zároveň nevyhnutné zo strany všeobecných súdov

pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadnuť aj na spravodlivé riešenie vzťahov medzi

účastníkmi konania, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou materiálneho prístupu k výkonu

súdnictva.

Krajský súd považoval vo veci sťažovateľa za dôvody hodné osobitného zreteľa, na

základe ktorých mu nepriznal náhradu trov prvostupňového a ani odvolacieho konania,

povahu sporu, keď žalobcove pochybnosti, či právny predchodca úpadcu (ktorého

sťažovateľ bol správcom konkurznej podstaty) mohol naozaj nadobudnúť vlastnícke právo

k nehnuteľnostiam, sa javili okresnému súdu ako dôvodné, ako aj skutočnosť, že právne

názory na otázku žalovaného nároku sú nejednoznačné. Tieto okolnosti sú podľa

rozhodnutia krajského súdu konkrétnymi okolnosťami prípadu, ktoré môžu byť dôvodom

hodným osobitného zreteľa v zmysle a z rozhodnutia krajského súdu

zreteľne vyplývajú, pričom argumentácia krajského súdu v spojení s odôvodnením

okresného súdu je na nich založená.

Aplikácia vychádzajúca z výnimočnosti predmetu konania alebo pomerov

na strane účastníkov nie je v danom prípade podľa názoru ústavného súdu odôvodnená

ústavne neudržateľným spôsobom. Krajský súd v napadnutom rozsudku (v spojení

s odôvodnením rozsudku okresného súdu z 1. októbra 2012), pokiaľ ide o potvrdzujúci

výrok o náhrade trov prvostupňového konania a výrok o nepriznaní náhrady trov

odvolacieho konania, síce stručne, ale napriek tomu dostatočne odôvodnil ozrejmiac, ktoré

okolnosti týkajúce sa veci považoval za dôvody hodné osobitného zreteľa na aplikáciu § 150

. Ústavný súd nepovažuje v tejto konkrétnej veci za ústavne neakceptovateľné, aby

vzhľadom na celkové okolnosti daného prípadu hradil každý účastník vlastné trovy sám.

Skutkové a právne závery uvedené v odôvodnení namietaného rozsudku krajského súdu a

odôvodnení rozsudku okresného súdu, na ktoré nemožno nazerať izolovane a ktoré podľa

judikatúry tvoria jeden celok (), týkajúce sa nepriznania náhrady trov

prvostupňového konania (ako aj trov odvolacieho konania) sťažovateľovi, nie sú v rozpore

s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania, a preto ich nemožno považovať

za odporujúce citovaným článkom a dohovoru. Vzhľadom na to nemožno tieto

skutkové a právne závery označiť za nepreskúmateľné a za svojvoľné, vybočujúce z rámca

uvedeného zákonného ustanovenia, a ústavný súd ich preto nemá dôvod ani oprávnenie

prehodnocovať a nahrádzať ich prípadne závermi vlastnými.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť,

že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (). Táto okolnosť

nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného práva už aj z

toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov ().

V súvislosti s namietaným porušením práva sťažovateľa podľa čl. 1 dodatkového

protokolu rozsudkom krajského súdu ústavný súd poukazuje aj na svoj ustálený právny

názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo

podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný

súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

z čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne

došlo aj k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov

vyjadrených v až , resp. v dohovoru, prípadne v spojení

s ich porušením (m. m. alebo či ).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa

konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, a obsahom práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by reálne signalizovala možnosť vysloviť jeho

porušenie, a preto aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru, že rozsudkom krajského súdu

nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných princípov podľa až , nemohlo

dôjsť ani k porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

S poukazom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti ako

zjavne neopodstatnenú podľa .

Ústavný súd preto odmietol sťažnosť sťažovateľa ako celok podľa § 25 zákona

o ústavnom súdu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, tak ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015