Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 251/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. novembra 2009

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja

Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. A. H., správkyne konkurznej podstaty úpadcu N.,

s. r. o., P., zastúpenej advokátkou JUDr. I. H., K., vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa v konaní

vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š i l základné právo JUDr. A. H. na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. februára

2009 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Právo na primerané finančné zadosťučinenie JUDr. A. H. n e p r i z n á v a .

4. JUDr. A. H. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 245,70 € [slovom

dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov (7 401,96 Sk)], ktorú j e Najvyšší súd

Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právnej zástupkyne JUDr. I. H., K.,

do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

č. k. -12 z 23. júna 2009 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. A. H.,

správkyne konkurznej podstaty úpadcu N., s. r. o., P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. .

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka podaním

z 23. septembra 2009 a tiež aj najvyšší súd vo vyjadrení z 20. októbra 2009 vyslovili súhlas,

aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných

dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Z podanej sťažnosti vyplýva, že žalobou z 3. januára 2002 sa štát domáhal proti

sťažovateľke ako správkyni konkurznej podstaty úpadcu N., s. r. o., určenia pravosti

pohľadávky na daniach v sume 29 989 039 Sk. V priebehu konania štát uplatnenú

pohľadávku postúpil S., a. s. (ďalej len „žalobkyňa“). Po podaní žaloby žalobkyňa vzala

časť žaloby v sume 13 146 460 Sk späť, a preto spor pokračoval iba pokiaľ ide o sumu

10 842 579 Sk. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 1. decembra 2005 bola žaloba zamietnutá, pričom žalobkyňa bola zaviazaná

zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania v sume 4 639 Sk. Sťažovateľka podala proti

výroku o náhrade trov konania odvolanie, keďže podľa jej názoru jej mala patriť náhrada

trov z titulu právneho zastúpenia advokátom v podstatne vyššej sume. Uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. februára 2006 bol rozsudok krajského súdu

vo výroku o náhrade trov konania potvrdený. Najvyšší súd vyslovil právny názor, že

sťažovateľke vôbec neprislúcha právo na náhradu trov konania z dôvodu, že nárok na

náhradu trov konania má účastník, a nie jeho právny zástupca, a ak má účastník zástupcu

advokáta, trovy sa platia pre účastníka, ale na účet advokáta. Keď účastník (správca

konkurznej podstaty) nemal nárok na duplicitnú náhradu trov, nemohol ju uplatniť ani jeho

zástupca, ktorým je advokát. Avšak vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd nemohol

postupovať v rozpore so zásadou zákazu reformationis in peius, rozsudok krajského súdu

potvrdil.

Potom, ako bol uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. februára

2006 potvrdený rozsudok krajského súdu vo výroku o náhrade trov konania, vyšlo

dodatočne najavo, že proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 1. decembra

2005 podala v zákonnej lehote odvolanie aj žalobkyňa proti výroku o zamietnutí žaloby.

Z tohto dôvodu bola vec opätovne predložená najvyššiemu súdu, ktorý rozsudkom sp. zn.

z 28. februára 2007 potvrdil rozsudok krajského súdu vo veci samej, teda

čo sa týka zamietajúceho výroku. Zároveň rozhodol, že sťažovateľke nepriznáva náhradu

trov odvolacieho konania. Hoci sťažovateľka bola v odvolacom konaní v plnom rozsahu

úspešná, najvyšší súd jej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania z dôvodu, že je

správkyňou konkurznej podstaty, ktorá je odmeňovaná podľa osobitných predpisov. Ak sa

dala zastupovať v súdnom konaní advokátom, vzniknuté trovy právneho zastupovania musí

uhradiť zo svojej odmeny. Sťažovateľka v tejto súvislosti uvádza, že v odvolacom konaní

vedenom pod sp. zn. jej vznikli ďalšie trovy konania z titulu právneho

zastúpenia advokátom.

Proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. februára 2006

a rozsudku sp. zn. z 28. februára 2007 vo výroku o náhrade trov konania

podala sťažovateľka pre porušenie a sťažnosť ústavnému súdu.

Sťažovateľka tvrdila, že oba všeobecné súdy svojím rozhodnutím nemajúcim oporu

v platnom práve porušili jej základné právo na súdnu ochranu. Sťažovateľka ako správkyňa

konkurznej podstaty splnomocnila na zastupovanie v konaní advokátku. Urobila tak ako

účastníčka konania. Správca konkurznej podstaty je ako účastník konania zvláštny procesný

subjekt, ktorý má samostatné postavenie tak voči úpadcovi, ako aj voči konkurzným

veriteľom, a nemožno ho považovať za zástupcu konkurzných veriteľov či za zástupcu

úpadcu. Správca konkurznej podstaty sa zo zákona stáva účastníkom konania, v ktorom

vymáha v prospech podstaty pohľadávku úpadcu, ako aj v sporoch vyvolaných konkurzným

konaním a v konaniach, v ktorých sa úpadca stal účastníkom. Prináležia mu teda všetky

práva a povinnosti, ktoré zákon účastníkovi konania priznáva. Tento záver vyplýva aj

zo stanoviska Občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu Českej

republiky sp. zn. Cpjn 19/98 zo 17. júna 1998, podľa ktorého v občianskom súdnom konaní

patria správcovi rovnaké práva a povinnosti, ako majú účastníci občianskeho súdneho

konania, teda aj právo dať sa v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Takým

zástupcom môže byť aj advokát. Okolnosť, že správca konkurznej podstaty je sám advokát,

nemá na tento záver žiadny vplyv. Podľa názoru sťažovateľky je nepochybné, že ako

správkyňa konkurznej podstaty bola v predmetnej právnej veci oprávnená dať sa zastúpiť

advokátom a vznikla jej povinnosť za poskytnuté právne služby zaplatiť advokátovi

odmenu. Keďže správca konkurznej podstaty má rovnaké práva a povinnosti, ako majú

účastníci občianskeho súdneho konania, má aj právo nielen zvoliť si právneho zástupcu

v konaní, ale aj právo na náhradu trov konania. V opačnom prípade by nebol ako účastník

konania v rovnoprávnom postavení s ďalšími účastníkmi v zmysle § 18 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Náhradu trov konania priznáva všeobecný súd podľa

úspešnosti účastníka v konaní. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka bola v konaní

v plnom rozsahu úspešná, vzniklo jej právo na náhradu trov konania. Išlo o trovy právneho

zastúpenia, teda o náhradu odmeny za zastupovanie advokátom. Hoci predmetom sporu

bola pohľadávka žalobkyne v sume 10 842 579 Sk, krajský súd pri stanovení odmeny

nevychádzal z tejto hodnoty, ale zo záveru, že hodnotu sporu v peniazoch nemožno určiť.

Pri správnom posúdení tejto otázky patrila sťažovateľke náhrada trov právneho zastúpenia

v sume 121 175 Sk. Nepriznanie náhrady trov, resp. priznanie náhrady v nesprávnej výške

je porušením základného práva na súdnu ochranu podľa . Krajský súd porušil

označené základné práva sťažovateľky svojím záverom, že v predmetnej veci nemožno

určiť tarifnú hodnotu práva, ktoré bolo predmetom konania. Najvyšší súd porušil tieto práva

jednak tým, že sa otázkou správnej výšky trov právneho zastúpenia sťažovateľky vôbec

nezaoberal, hoci to bolo obsahom ňou podaného odvolania, a ďalej zaujatím stanoviska, že

správca konkurznej podstaty nemá vôbec nárok na náhradu trov konania.

Ústavný súd nálezom č. k. -45 z 24. septembra 2008 konštatoval, že

oboma rozhodnutiami najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa a obe tieto rozhodnutia v rozsahu, v akom boli

napadnuté, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení nálezu č. k.

-45 z 24. septembra 2008 ústavný súd uviedol:

„Rozhodovanie súdu o náhrade trov v rámci incidenčného sporu sa riadi nepochybne

ustanoveniami a nasl. o náhrade trov konania.

To v praxi znamená, že ak je správca konkurznej podstaty zastúpený v incidenčnom spore

advokátom úspešný, má nárok na náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia

advokátom. Skutočnosť, že neúspešný účastník incidenčného konania nahradí správcovi

konkurznej podstaty trovy vzniknuté právnym zastúpením advokátom, neznamená nijaké

zmenšenie konkurznej podstaty. Nedochádza teda týmto spôsobom k prekazeniu zámeru

sledovaného ustanovením § 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení v čase rozhodovania krajského súdu (ďalej len „vyhláška“). Ak správca konkurznej

podstaty zaplatil odmenu za zastupovanie advokátom zo svojej vlastnej odmeny, potom by

sa mu z titulu náhrady trov konania mal tento výdavok vrátiť. Ak zaplatil túto odmenu nie

z vlastnej odmeny, ale ako ďalší výdavok z konkurznej podstaty (za hypotetického

predpokladu, že konkurzný súd bude takýto postup považovať za súladný s § 8 vyhlášky),

potom i tento výdavok by sa mal platbou od neúspešného účastníka vrátiť do konkurznej

podstaty. Možno urobiť záver, že právny názor najvyššieho súdu je v rozpore so zákonom,

a tým aj s .“

Najvyšší súd potom, ako sťažovateľka vyčíslila podaním z 15. decembra 2008 trovy

prvostupňového i odvolacieho konania (odmena advokáta spolu za 6 úkonov právnej služby,

režijný paušál, cestovné náklady a náhrada strateného času) spolu sumou 199 870 Sk,

o nároku sťažovateľky rozhodol uznesením sp. zn. z 26. februára 2009 tak,

že znova potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. -455 z 1. decembra 2005

vo výroku o náhrade trov konania a sťažovateľke nárok na náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal.

Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu proti uzneseniu najvyššieho súdu

sp. zn. z 26. februára 2009 poukázala najprv na obsah nálezu ústavného

súdu č. k. -45 z 24. septembra 2008, ako aj na rozhodnutie päťčlenného

dovolacieho senátu najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 1 M Obdo V 10/2006, z ktorého je

rovnako ako z nálezu ústavného súdu zrejmé, že pri rozhodovaní o trovách konania nie je

rozhodujúce, že účastníkom konania je správca konkurznej podstaty. Odmena ním

zvoleného advokáta, ktorý ho v konaní (samozrejme, nie v konkurznom konaní, v ktorom je

správcom) zastupuje, tvorí jeho trovy konania, a ak sú inak splnené podmienky na priznanie

náhrady trov konania, má aj správca konkurznej podstaty právo na ich náhradu.

Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 26. februára 2009 odôvodnila sťažovateľka,

pokiaľ ide o výrok tohto rozhodnutia, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k.

-455 z 1. decembra 2005 vo výroku o náhrade trov konania, tým, že najvyšší

súd sa vôbec nezaoberal dôvodmi odvolania sťažovateľky proti výroku o náhrade trov

konania v rozsudku krajského súdu č. k. -455 z 1. decembra 2005, neskúmal,

či náhrada trov konania priznaná týmto rozhodnutím bola určená v správnej výške,

a rozhodol o veci v podstate z rovnakých dôvodov ako vo svojom skoršom rozhodnutí, a to

napriek tomu, že bol viazaný nálezom ústavného súdu č. k. -45

z 24. septembra 2008 ( ).

Sťažovateľka vo vzťahu k porušeniu výrokom uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. z 26. februára 2009, ktorým jej nebola priznaná

náhrada trov odvolacieho konania, poukázala na obsah nálezu ústavného súdu č. k.

-45 z 24. septembra 2008 a na to, že najvyšší súd ním bol aj pri rozhodovaní

o náhrade trov odvolacieho konania viazaný. Z týchto dôvodov považuje sťažovateľka

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 26. februára 2009 nielen za

nezákonné, ale i za také, ktorým bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa

.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti poukázala ďalej i na to, že nielenže jej mala byť

priznaná náhrada trov prvostupňového a odvolacieho konania, ale táto náhrada jej mala byť

priznaná vo výške tak, ako ju vyčíslila, teda vychádzajúc z toho, že hodnota predmetu sporu

sa dala určiť a táto zodpovedá sume pohľadávky, určenia výšky, ktorej sa žalobca v konaní

domáhal (predmetom konania nebolo určenie pravosti či poradia prihlásenej pohľadávky).

Neobstojí názor krajského súdu, podľa ktorého pri spôsobe určenia tarifnej odmeny

advokáta v takomto spore treba vychádzať z rovnakého princípu ako pri výpočte súdneho

poplatku, a to z toho dôvodu, že v právnom poriadku neexistuje také ustanovenie, z ktorého

by takýto záver vyplýval. Ani s touto argumentáciou sťažovateľky uvedenou už v odvolaní

sa najvyšší súd pri rozhodovaní vo veci sp. zn. žiadnym spôsobom

nevysporiadal. Takisto, pokiaľ ide o nepriznanie náhrady trov odvolacieho konania, nebolo

namieste ich náhradu sťažovateľke nepriznať s poukazom na , pretože pre jeho

aplikáciu neboli splnené zákonné podmienky. Ak najvyšší súd dôvody aplikácie tohto

ustanovenia videl v tom, že typovo ide o incidenčný spor a účastníkom konania, ktorému

mala byť náhrada trov konania priznaná, bol správca konkurznej podstaty, iba tieto

skutočnosti a takéto všeobecné dôvody nepostačujú zvlášť v situácii, keď iné súdy

priznávajú náhradu trov konania i správcovi konkurznej podstaty v incidenčnom spore.

Správca konkurznej podstaty má rovnaké procesné práva a povinnosti ako iní účastníci

konania. Najvyšší súd tak pre aplikáciu neuviedol žiadne dôvody, ktoré by mohli

byť považované za dôvody hodné osobitného zreteľa podľa .

K sťažnosti sťažovateľky sa vyjadril najvyšší súd prípisom č. k. -39,

v ktorom uviedol:

„Sťažovateľka v podanej sťažnosti namieta, že odvolací súd právny názor Ústavného

súdu Slovenskej republiky nerešpektoval, čo vyvodzuje najmä z toho, že odvolací súd

rozhodol rovnako ako v predchádzajúcom rozhodnutí. Aj keď posúdenie otázky, či odvolací

súd rešpektoval v danej veci právny názor ústavného súdu Slovenskej republiky,

ponechávame na úvahu Ústavného súdu Slovenskej republiky, považujeme za potrebné

poukázať na to, že odvolací súd tak rozhodol na základe iných dôvodov. Napadnuté

rozhodnutie odvolací súd odôvodnil predovšetkým odkazom na ust. , použitie

ktorého vylúčené nie je ani v danej veci. Či odvolací súd ust. aplikoval

správne, posudzovať nemôžeme, čo platí aj pokiaľ ide o výšku trov konania prisúdených

súdom prvého stupňa.

Odvolací súd výrok napadnutého rozhodnutia odôvodnil zrozumiteľne

a v dostatočnom rozsahu, a to aj s poukazom na ustanovenia, ktoré sa na danú vec

vzťahujú, a preto navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že

rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ústavné práva sťažovateľky porušené

neboli.“

Podpredsedníčka najvyššieho súdu zároveň vyslovila súhlas s rozhodnutím

ústavného súdu o veci bez nariadenia ústneho prerokovania veci.

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. zo 26. februára 2009 vyplýva,

že ním bol v napadnutej časti potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. -455

z 1. decembra 2005, pričom účastníkom nebola priznaná náhrada trov odvolacieho konania.

Podané odvolanie sťažovateľky smerovalo proti výroku o náhrade trov konania. Domáhala

sa priznania náhrady trov prvostupňového i odvolacieho konania spolu v sume 199 870 Sk,

keďže nesúhlasila s krajským súdom, že hodnotu sporného práva nemožno vyjadriť

v peniazoch.

Najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 26. februára 2009 potvrdenie

výroku rozsudku krajského súdu č. k. -455 z 1. decembra 2005, ktorým priznal

sťažovateľke náhradu trov konania v sume 4 639 Sk, odôvodnil takto:

„Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky o priznanie náhrady trov konania v nesprávnej

výške, namiesto vyúčtovanej sumy 121 175,- Sk, pretože predmetom sporu bola pohľadávka

vo výške 10 842 579,- Sk a krajský súd pri stanovení odmeny nevychádzal z jej hodnoty, ale

zo záveru, že hodnotu predmetu sporu v peniazoch nemožno určiť a preto odvolací súd jej ju

na základe jej odvolania nepriznal a v podstate sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa,

ústavný súd nevyslovil žiadny názor, ktorý by bol pre odvolací súd v novom prejednaní veci

záväzný. Ústavný súd sa v tejto veci vyjadril na strane 15 nálezu tak, že pokiaľ sťažovateľka

namietala porušenie aj nesprávnym vyčíslením odmeny advokáta za právne

zastupovanie (podľa sťažovateľky malo ísť o odmenu vyššiu), je vecou všeobecných súdov

túto námietku posúdiť a rozhodnúť o nej. Bolo by porušením princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu vychádzajúc z , keby túto otázku riešil

ústavný súd bez toho, aby k nej predtým zaujal stanovisko najvyšší súd v rámci odvolacieho

konania.

Zo spisu je zrejmé, že žalobkyňa podala žalobu na základe popretia jej pohľadávky

správkyňou konkurznej podstaty, čiže ide o návrh na určenie pravosti pohľadávky, teda

žalobu určovaciu podľa § 23 ods. 2 ZKV, ktorú možno označiť ako špecifický typ žaloby

podľa , špecifický preto, že netreba zisťovať a preukazovať naliehavý

právny záujem na zistení, ten je daný popretím pohľadávky správcom konkurznej podstaty.

Z právnej skutočnosti, že ide o žalobu určovaciu vychádza už aj zákon o súdnych

poplatkoch č. v znení neskorších predpisov vo svojom Sadzobníku súdnych

poplatkov pri stanovení výšky súdneho poplatku za podanú žalobu aj odvolanie, pri ktorom

sa neberie ohľad na výšku pohľadávky (táto môže byť aj nižšia ako stanovený súdny

poplatok). Preto podľa názoru odvolacieho súdu aj pri stanovení výšky tarifnej odmeny

podľa vyhlášky č. treba vychádzať z rovnakého princípu, že totiž v spore sa

rozhoduje o pravosti pohľadávky bez ohľadu na jej výšku, pričom ďalšie, teda aj výška, je

závislá od určenia pravosti.

Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku sa týmto princípom riadil a podľa neho

priznal žalovanej náhradu trov prvostupňového konania a odvolací súd sa s výrokom súdu

1. stupňa aj jeho odôvodnením síce nestotožnil, keďže považoval za nedôvodné priznanie

náhrady trov právneho zastúpenia advokátom správkyni konkurznej podstaty vôbec, ale

nemohol porušiť zásadu zákazu reformationis in peius.“

Najvyšší súd nepriznal sťažovateľke v uznesení sp. zn.

z 26. februára 2009 nárok na náhradu trov odvolacieho konania s týmto odôvodnením:

„Záväzný právny názor ústavného súdu sa týka rozsudku odvolacieho súdu sp. zn.

zo dňa 28.02.2007 a síce výroku, ktorým odvolací súd nepriznal JUDr. A.

H. náhradu trov odvolacieho konania a ústavný súd v tejto časti rozsudok Najvyššieho súdu

SR zrušil.

Žalovaná na výzvu Najvyššieho súdu SR podaním zo dňa 15.12.2008 vyčíslila trovy

prvostupňového i odvolacieho konania, pričom vychádzala zo svojho názoru, že ju treba

vypočítať z tarifnej hodnoty práva a nie ako to urobil Krajský súd v Košiciach v svojom

rozsudku z dňa 01.02.2005 č. k. -455, keď vzal za určujúcu skutočnosť, že išlo

o určenie pravosti pohľadávky, teda žalobu určovaciu.

Žalovaná teda vychádzajúc z hodnoty veci v sume 10 842 579,- Sk vypočítala

odmenu za 1 úkon právnej služby sumou 34 450,- Sk a vyčíslila trovy prvostupňového a

odvolacieho konania obnosom 199 870,- Sk, z toho trovy odvolacieho konania 78 680,- Sk a

to za vyjadrenie k odvolaniu žalobcu a účasť na odvolacom pojednávaní, režijný paušál

164,- Sk a 178,- Sk, cestovné autom 2 919,- Sk a náhrada za stratu času 6 537,- Sk.

Podľa názoru odvolacieho súdu otázku, či žalovaná ako správkyňa konkurznej

podstaty má nárok aj na náhradu trov svojho zastúpenia advokátom treba posúdiť podľa

, ktorý umožňuje súdu v prípade danosti dôvodov osobitného zreteľa výnimočne

celkom alebo sčasti náhradu trov konania nepriznať. Podľa mienky odvolacieho súdu

výnimočnosť je daná rovnako v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane

účastníkov konania. Pokiaľ ide o okolnosti danej veci, ide o incidenčný spor, teda spor

súvisiaci s konkurzným konaním, ktoré nijako nemožno považovať aj keď sa počet

konkurzov zväčšuje, za normálny vzťah medzi veriteľmi, dlžníkmi a podnikateľom, ktorý sa

stal úpadcom. Čo do okolností na strane účastníkov konania je významná skutočnosť, že

správca konkurznej podstaty podľa § 8 ZKV musí spĺňať morálne a odborné predpoklady na

ustanovenie do tejto funkcie a má za výkon tejto funkcie nárok na slušnú odmenu i náhradu

výdavkov.

Preto odvolací súd žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania za použitie § 150

nepriznal.“

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa

v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva na

oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

vykonávajú ( v spojení s ). Reálne uplatnenie základného práva na

súdnu ochranu teda predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana

v zákonom predpokladanej kvalite poskytne (mutatis mutandis napr. ,

).

Sťažovateľka je presvedčená, že pokiaľ ju v incidenčnom konaní ako správkyňu

konkurznej podstaty zastupuje advokát a je v spore úspešná, potom má nárok na náhradu

trov konania vrátane trov vzniknutých právnym zastúpením advokátom, a to aj trov

odvolacieho konania, a navyše je presvedčená aj o tom, že výška odmeny advokáta v danej

veci mala byť určená a všeobecnými súdmi priznaná vychádzajúc z hodnoty veci,

t. j. 10 842 579 Sk.

Podľa § 9 ods. 1 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej

hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré

advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.

Ustanovenie § 10 ods. 2 vyhlášky potom upravuje výšku odmeny advokáta za jeden

úkon právnej služby, ak nie je ustanovené inak v závislosti od tarifnej hodnoty veci. Podľa

§ 10 ods. 2 vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška

peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri

začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky

a hodnota záväzku.

Podľa § 11 ods. 1 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej

služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné hodnotu veci alebo práva

vyjadriť v peniazoch alebo ak ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

Rozhodovanie o náhrade trov konania považuje ústavný súd za integrálnu súčasť

občianskeho súdneho konania ako celku. Preto aj pri rozhodovaní o náhrade trov konania

musí všeobecný súd prihliadnuť na všetky okolnosti veci, ktoré môžu mať vplyv na jeho

rozhodnutie.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie , podľa ktorého

v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne vyloží,

ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia

a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy,

a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Všeobecný súd

však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,

ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

().

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením

obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.

Ako vyplýva z prvého výroku uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. februára 2009, najvyšší súd ním potvrdil výrok rozsudku krajského súdu č. k.

-455 z 1. decembra 2005, ktorým bol sťažovateľke priznaný nárok na náhradu

trov prvostupňového konania v sume 4 639 Sk. Najvyšší súd tento výrok potvrdil v podstate

s poukazom na to, že pokiaľ ide o určenie výšky odmeny advokáta, krajský súd postupoval

správne, ak nevychádzal pri výpočte odmeny advokáta z hodnoty sporu, t. j. zo sumy

10 842 579 Sk, ale z toho, že hodnota predmetu sporu sa nedá určiť. Tento svoj názor

odôvodnil najvyšší súd tým, že ak predmetom konania bol „návrh na určenie pravosti

pohľadávky, teda žaloba určovacia podľa § 23 ods. 2 ZKV, ktorú možno označiť ako

špecifický typ žaloby podľa “ a „z právnej skutočnosti, že ide o žalobu

určovaciu, vychádza už aj v znení neskorších

predpisov vo svojom Sadzobníku súdnych poplatkov pri stanovení výšky súdneho poplatku

za podanú žalobu aj odvolanie“ s následkom, že v takom prípade sa „neberie ohľad na

výšku pohľadávky (táto môže byť aj nižšia ako stanovený súdny poplatok)“, potom aj pri

„stanovení výšky tarifnej odmeny podľa vyhlášky č. treba vychádzať

z rovnakého princípu, že totiž v spore sa rozhoduje o pravosti pohľadávky bez ohľadu na jej

výšku, pričom ďalšie, teda aj výška, je závislá od určenia pravosti“.

V prípade, ak dôvodom podania odvolania sťažovateľky proti výroku o trovách

rozhodnutia krajského súdu bol jej nesúhlas s tým, že výška odmeny advokáta bola určená

krajským súdom podľa § 11 ods. 1 vyhlášky, hoci mala byť posúdená podľa § 10 vyhlášky,

a pre tento svoj názor sťažovateľka v odvolaní uviedla určité argumenty, môže rozhodnutie

odvolacieho súdu o takomto odvolaní obstáť iba v prípade, ak presvedčivo a zrozumiteľne

objasní v prípade jeho potvrdenia, z akých dôvodov je jediným správnym spôsobom určenia

výšky odmeny advokáta v súdenej veci jej posúdenie podľa § 11 vyhlášky, a naopak,

z akých dôvodov je vylúčené určovať odmenu podľa § 10 vyhlášky. V opačnom prípade je

nevyhnutné dospieť k záveru, že rozhodnutie všeobecného súdu nedáva odpoveď na všetky

pre vec rozhodujúce otázky.

Z obsahu odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší súd svoj

názor, podľa ktorého v danej veci nepostupoval krajský súd nesprávne pri určení výšky

odmeny advokáta, ak túto určil podľa § 11 vyhlášky, a nie podľa § 10 vyhlášky, odôvodnil

v podstate iba tým, že ak sa na výšku pohľadávky, ktorá je predmetom určovacej žaloby,

neprihliada pri vyrubení súdneho poplatku, potom nemožno ani pre účely výpočtu odmeny

advokáta za jeden úkon právnej služby výšku takejto pohľadávky vziať do úvahy a jej výšku

správne určiť vychádzajúc z toho, že hodnotu veci alebo práva nemožno vyjadriť

v peniazoch.

Takéto odôvodnenie rozhodnutia nepovažuje ústavný súd za dostatočné, rovnako ako

nepovažuje argument najvyššieho súdu za správny. Odôvodniť nevyhnutnosť, alebo na

druhej strane nemožnosť aplikácie spôsobu určenia výšky odmeny advokáta postupom

podľa § 11 ods. 1 vyhlášky, možno iba dôvodmi vyplývajúcimi z obsahu tohto ustanovenia,

teda výkladom pojmov použitých v dikcii právnej normy. To isté platí i pre odôvodnenie

nemožnosti, alebo naopak nevyhnutnosti aplikovať na vec ustanovenie § 10 vyhlášky.

Ústavný súd nenachádza potrebnú súvislosť v argumentácii založenej na myšlienke, že

v prípade, ak sa neurčuje výška súdneho poplatku v závislosti od hodnoty predmetu sporu,

nemožno vychádzať z výšky hodnoty predmetu sporu ani pri určovaní odmeny advokáta.

Pokiaľ s uvedeným odôvodnením najvyšší súd potvrdil rozhodnutie krajského súdu,

takéto odôvodnenie jeho rozhodnutia dostatočne neobjasňuje právny základ rozhodnutia

v jeho podstatných okolnostiach.

Na druhej strane ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že rozhodnutie o výške trov

konania, resp. spôsobe určenia výšky odmeny advokáta aj v tejto veci, je úlohou

všeobecných súdov. Bolo by porušením princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu

vyplývajúcej z , keby túto otázku riešil ústavný súd bez toho, aby k nej

predtým zaujal stanovisko najvyšší súd v rámci odvolacieho konania.

Pokiaľ ide o druhú časť sťažnosti sťažovateľky, ktorej predmetom bol druhý výrok

uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 26. februára 2009, teda jeho

rozhodnutie o nepriznaní trov odvolacieho konania sťažovateľke, toto rozhodnutie

najvyššieho súdu bolo založené na závere o nevyhnutnosti na vec aplikovať ustanovenie

, pričom dôvodom aplikácie tohto ustanovenia bolo zistenie existencie dôvodov

hodných osobitného zreteľa, ktoré najvyšší súd videl, ako to vyplýva z odôvodnenia jeho

rozhodnutia, jednak „v okolnostiach danej veci“, ktorá je „incidenčným sporom, teda

sporom súvisiaci s konkurzným konaním, ktoré nijako nemožno považovať aj keď sa počet

konkurzov zväčšuje, za normálny vzťah medzi veriteľmi, dlžníkmi a podnikateľom, ktorý sa

stal úpadcom“, a jednak v „okolnostiach na strane účastníkov konania“, ktorými bola

„skutočnosť, že správca konkurznej podstaty podľa § 8 ZKV musí spĺňať morálne a odborné

predpoklady na ustanovenie do tejto funkcie a má za výkon tejto funkcie nárok na slušnú

odmenu i náhradu výdavkov“.

Podľa v znení v čase rozhodovania najvyššieho súdu ak sú tu dôvody

hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti

priznať.

Zmyslom tohto ustanovenia, ktoré v zásade možno aplikovať iba výnimočne, je

umožniť súdu, aby odstránil v konkrétnom prípade nenáležitú tvrdosť dopadu ustanovení

o náhrade trov konania v situácii, keď sú inak splnené všetky podmienky na priznanie

nároku na náhradu trov konania úspešnému účastníkovi v spore. Úvaha súdu o tom, či ide

v konkrétnej veci o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné zvláštneho zreteľa, musí

vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Pri skúmaní existencie dôvodov

hodných osobitného zreteľa v konkrétnej veci sa spravidla prihliada na majetkové, sociálne,

osobné a iné pomery oboch účastníkov, teda nie len na pomery toho, kto by mal trovy

konania nahradiť, ale aj toho, komu majú byť nahradené, a ďalej spravidla aj na okolnosti,

ktoré viedli k podaniu žaloby, ako aj na postoj účastníkov v priebehu konania. Aj pri

výklade a aplikácii je povinný súd mať vždy na zreteli účel súdneho konania,

teda poskytovanie súdnej ochrany právam účastníkom. Do úvahy môže ako dôvody hodné

osobitného zreteľa vziať rozmanité dôvody, ktorými môže byť aj zmena právnej úpravy či

zmena rozhodovacej praxe súdu, ktorej dôsledkom bolo vyhovenie alebo zamietnutie

žaloby.

Ako vyplýva z ustálenej judikatúry, nepriznanie nároku na náhradu trov konania

podľa nemožno odôvodniť iba všeobecným záverom hodnotiacim význam

rozhodovania o určitom nároku (R 23/1989). Nepriznať nárok na náhradu trov konania

účastníkovi, ktorý mal v konaní úspech, s poukazom na nie je možné iba na

základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodovania o určitom druhu nároku.

Použitie ustanovenia musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho

prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (R 34/1982).

Najvyšší súd odôvodnil nevyhnutnosť aplikácie vo veci sťažovateľky

dôvodmi, ktoré ústavný súd považuje za všeobecné závery viažuce sa k určitému typu

konania a určitému typu účastníka občianskeho súdneho konania. Z rozhodnutia

najvyššieho súdu nevyplývajú žiadne konkrétne okolnosti, v ktorých možno vidieť dôvody

hodné osobitného zreteľa, argumentácia najvyššieho súdu nie je založená na okolnostiach

konkrétneho prípadu. V prípade, ak by ústavný súd považoval chápanie okolností hodných

osobitného zreteľa najvyšším súdom za ústavne konformné, musel by nevyhnutne dospieť

k záveru, že v každom typovo rovnakom konaní, ktorého účastníkom je správca konkurznej

podstaty, nemožno trovy konania úspešnému žalovanému priznať už iba z týchto dôvodov.

Takýto záver je zjavne nesprávny a nemá oporu ani v dikcii ustanovenia .

Ústavný súd navyše poukazuje aj na to, že z rozhodnutia najvyššieho súdu nie je

zrejmé, na základe akých dôvodov dospel k záveru, že je nevyhnutné náhradu trov konania

podľa nepriznať sťažovateľke úplne, a nie napr. iba sčasti.

Z týchto dôvodov považoval ústavný súd rozhodnutie najvyššieho súdu o nepriznaní

trov odvolacieho konania sťažovateľke za arbitrárne, pretože pri aplikácii zákonného

predpisu ( ) všeobecným súdom sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že zásadne poprel ich účel a význam.

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Keďže najvyšší súd uznesením sp. zn. z 26. februára 2009 v oboch

jeho výrokoch porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu garantované v čl. 46

, ústavný súd zrušil toto uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie

(bod 2 výroku nálezu). Bude povinnosťou najvyššieho súdu riadiť sa právnym názorom

ústavného súdu a posúdiť odvolaciu námietku sťažovateľky týkajúcu sa výšky trov jej

právneho zastúpenia advokátom, ako aj rozhodnúť o náhrade trov odvolacieho konania

v intenciách tohto nálezu ústavného súdu.

IV.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala ústavný súd aj o priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia v sume 3 000 €, pričom tento svoj návrh odôvodnila tým, že

o priznanie náhrady trov v označenom konaní sa usiluje od roku 2005. Podľa nej najvyšší

súd, ktorý má byť zárukou zákonnosti, spravodlivosti a vzorom v dodržiavaní

všeobecnezaväzných právnych predpisov, už raz jej základné právo na súdnu ochranu

v rovnakej veci porušil a uznesením sp. zn. z 26. februára 2009 toto právo

porušil znova, keďže sa odchýlil od právneho názoru ústavného súdu, ktorým bol viazaný.

Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

práva boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Ako zo sťažnosti sťažovateľky vyplýva, svoj návrh na priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia odôvodnila jednak tým, že o priznanie nároku na náhradu trov

konania sa usiluje bezvýsledne už dlhší čas, a jednak tým, že najvyšší súd opakovane

porušil jej základné právo na súdnu ochranu v dôsledku toho, že nerešpektoval právny názor

ústavného súdu vyslovený v náleze č. k. -45 z 24. septembra 2008.

Ústavný súd dôsledne zvážiac všetky okolnosti prípadu sťažovateľke nárok na

primerané finančné zadosťučinenie nepriznal. Ak sťažovateľka dôvodila tým, že sa

bezúspešne usiluje o priznanie nároku na náhradu trov konania po relatívne dlhý čas,

ústavný súd poukazuje na to, že priznať primerané finančne zadosťučinenie z tohto dôvodu

by mohol sťažovateľke (za splnenia ostatných podmienok) iba v prípade, ak by v konaní

došlo k zbytočným prieťahom a sťažovateľka by sa súčasne domáhala aj konštatovania

porušenia svojho práva na rozhodnutie súdu v primeranej lehote. Ak sťažovateľka ďalej

dôvodí tým, že najvyšší súd znova porušil jej základné právo na súdnu ochranu v dôsledku

toho, že nerešpektoval pre neho záväzný právny názor ústavného súdu vyslovený v náleze

č. k. -45 z 24. septembra 2008, s takýmto tvrdením sťažovateľky sa ústavný

súd nestotožňuje s poukazom na obsah nálezu ústavného súdu č. k. -45

z 24. septembra 2008 a obsah odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. februára 2009. Pokiaľ ide o rozhodovanie o spôsobe určenia výšky

odmeny advokáta v konaní pred súdom prvého stupňa zo strany najvyššieho súdu, treba

poukázať na to, že už v náleze č. k. -45 z 24. septembra 2008 ústavný súd

zdôraznil, že rozhodnutie o výške trov konania, resp. spôsobe určenia výšky odmeny

advokáta aj v tejto veci je úlohou všeobecných súdov a bolo by porušením princípu

subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplývajúcej z , keby túto

otázku riešil ústavný súd bez toho, aby k nej predtým zaujal stanovisko najvyšší súd v rámci

odvolacieho konania. Z uvedeného je zrejmé, že ústavný súd k uvedenej otázke nevyslovil

právny názor, ktorým by bol najvyšší súd viazaný. Pokiaľ ide o druhý výrok uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. z 26. februára 2009, ktorým najvyšší súd nepriznal

sťažovateľke trovy odvolacieho konania s poukazom na , je zrejmé, že ani

takýmto postupom najvyššieho súdu nedošlo k nerešpektovaniu právneho názoru ústavného

súdu vysloveného v náleze č. k. -45 z 24. septembra 2008, pretože tento

právny názor najvyššieho súdu sa obmedzil na konštatovanie, že „rozhodovanie súdu

o náhrade trov v rámci incidenčného sporu sa riadi nepochybne ustanoveniami § 142

a nasl. o náhrade trov konania“, čo „v praxi znamená, že

ak je správca konkurznej podstaty zastúpený v incidenčnom spore advokátom úspešný, má

nárok na náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia advokátom“.

Z uvedeného ale nevyplýva, že najvyšší súd nemohol za rešpektovania právneho názoru

ústavného súdu súčasne nepriznať sťažovateľke nárok na náhradu trov konania z dôvodu

zistenia existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa (hoci tento pojem v

vykladal napokon nesprávne). Ostatne, ak najvyšší súd dospel k potrebe aplikovať na vec

, tejto jeho úvahe nepochybne musel predchádzať záver o tom, že inak by bolo

nevyhnutné úspešnej sťažovateľke nárok na náhradu trov konania priznať, pretože inak by

nebol dôvod ustanovenie aplikovať vôbec.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym

zastupovaním advokátom v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá

bola 695,41 € (20 950 Sk). Náhradu priznal za dva úkony právnej služby v roku 2009

(prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3,

§ 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky, a to za každý úkon po 115,90 € (3 492 Sk),

t. j. spolu 231,80 € (6 984 Sk), čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 6,95 € (dvakrát po

210 Sk) (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 245,70 € (7 401,96 Sk).

Trovy konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľky ( v spojení s ) podľa výroku

rozhodnutia.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2009