Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 304/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. T. S., K., Ing. Š. P., K., A. S., K., a Mgr. E. P., K.,

zastúpených advokátkou JUDr. A. Z., Advokátska kancelária, K., ktorou namietajú

porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivý proces podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 2

Co 312/2010-227 z 13. januára 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. T. S., Ing. Š. P., A. S. a Mgr. E. P. o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2011

doručená sťažnosť Ing. T. S., K., Ing. Š. P., K., A. S., K., a Mgr. E. P., K. (ďalej len

„sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -227 z 13. januára 2011 a ktorou žiadali vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľov v I. až IV. rade podľa

Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach pod sp. zn.

z 13. januára 2011 v časti, ktorej zmenil výrok prvostupňového súdu a nepriznal

sťažovateľom v I. až IV. rade náhradu trov prvostupňového konania a nepriznal

sťažovateľom v I. až IV. rade náhradu trov odvolacieho konania porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach pod sp. zn. zo dňa

13. januára 2011 v časti, ktorej zmenil výrok prvostupňového súdu a nepriznal

sťažovateľom v I. až IV. rade náhradu trov prvostupňového konania a nepriznal

sťažovateľom v I. až IV. rade náhradu trov odvolacieho konania, zrušuje a vec mu vracia na

ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľom v I. až IV. rade trovy

právneho zastúpenia vo výške 309,17 € na účet ich právneho zástupcu vedený v ..., č. ú.: ...

do 15. dní od doručenia tohto nálezu.“

Ako vyplynulo z podanej sťažnosti, sťažovatelia boli žalovanými v konaní vedenom

pred Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. ,

v ktorom sa štyria žalobcovia zastúpení advokátom domáhali proti dvanástim žalovaným

(medzi nimi aj proti sťažovateľom ako žalovaným v 2., 4., 7. a 9. rade) určenia nesplnenia

podmienok na vydanie osvedčenia vyhlásenia o vydržaní, určenia neplatnosti zmlúv

o prevode vlastníctva bytov uzatvorených medzi žalovanými a určenia, že do dedičstva

po právnom predchodcovi žalobcov patrí nehnuteľnosť bližšie špecifikovaná v žalobe

žalobcov doručenej okresnému súdu 18. decembra 2006.

Pred začatím pojednávania žalobcovia podaním z 29. októbra 2009 vzali žalobu späť

v celom rozsahu, navrhli konanie zastaviť a rozhodnúť o vrátení súdneho poplatku za návrh.

O trovách konania navrhovali žalobcovia rozhodnúť tak, že účastníkom sa náhrada trov

konania nepriznáva.

Sťažovatelia vyčíslili náhradu trov konania podaním z 10. novembra 2009 a žiadali

okresný súd priznať im proti žalobcom náhradu trov konania spolu 20 166,05 €.

Okresný súd uznesením č. k. -189 z 24. júna 2010 s poukazom na

ustanovenie (ďalej len „OSP“) konanie zastavil

a podľa rozhodol o náhrade trov konania tak, že žalobcovia sú povinní

spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľom Ing. T. S. a A. S. 1 952,43 € a sťažovateľom

Ing. Š. P. a Mgr. E. P. 1 952,43 € (trovy právneho zastupovania za prevzatie a prípravu

zastupovania 20. marca 2007, podanie vyjadrenia k žalobe z 23. marca 2007 a účasť na

dvoch pojednávaniach odročených bez prerokovania veci 11. novembra 2008 a 10.

novembra 2009). Zároveň okresný súd rozhodol aj o vrátení súdneho poplatku za návrh v

sume 889,60 € žalobcom. O náhrade trov konania ostatných žalovaných okresný súd

nerozhodoval, pretože títo si nárok na náhradu trov konania neuplatnili.

Okresný súd výrok o náhrade trov konania odôvodnil tým, že žalobcovia

z procesného hľadiska zavinili zastavenie konania, keďže vzali žalobu späť. Pokiaľ

žalobcovia v späťvzatí žaloby uviedli, že sú splnené podmienky podľa na

nepriznanie náhrady trov konania žalovaným, pretože sú tu dôvody hodné osobitného

zreteľa, ktoré spočívajú v tom, že žalobcovia nemali k dispozícii darovaciu zmluvu, ktorou

bola nehnuteľnosť ich právnymi predchodcami v minulosti prevedená, okresný súd sa

s týmto názorom nestotožnil a v odôvodnení rozhodnutia uviedol: „Súd dospel k záveru, že

na strane žalobcov nie sú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré súd nemusí

žalovanému náhradu trov konania priznať a týmto dôvodom nie je ani vyššie uvedená

skutočnosť. Súd poukazuje na možnosť účastníkov konania kedykoľvek nahliadnuť do spisu

konania.“

Žalobcovia podali proti uzneseniu okresného súdu č. k. -189 z 24. júna

2010, avšak iba proti výroku o náhrade trov konania, odvolanie, ktorým navrhli

odvolaciemu súdu, aby napadnuté uznesenie v tomto výroku zmenil tak, že žiaden

z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov konania. Uviedli, že k sporu došlo len

preto, že žalobcovia nemali vedomosť o existencii darovacej zmluvy a ak by žalovaný

predložil darovaciu zmluvu bezodkladne, alebo sa o nej aspoň zmieril, vôbec by žalovaným

neboli vznikli trovy právneho zastúpenia. Len výnimočne možno uložiť nahradiť trovy

konania niektorému z účastníkov druhému účastníkovi, ak súd konanie zastavil, a to iba ak

zavinil, že konanie muselo byť zastavené ( ). V oslovených archívoch sa

darovacia zmluva nenachádzala, žalobcovia urobili všetko preto, aby nezavinili zastavenie

konania, a preto nemali byť zaviazaní na náhradu trov konania. K odvolaniu pripojili

potvrdenia o tom, že zmluvy sa nenachádzali ani v Štátnom archíve v K., ani na Obvodnom

úrade v K., ani na Magistráte mesta K., ani v archíve Štátneho notárstva a katastri

nehnuteľnosti.

Sťažovatelia navrhli odvolaciemu súdu, aby uznesenie okresného súdu v napadnutej

časti potvrdil.

Krajský súd uznesením č. k. -227 z 13. januára 2011 uznesenie

okresného súdu v napadnutej časti zmenil tak, že náhradu trov prvostupňového konania

účastníkom nepriznal a nepriznal účastníkom ani náhradu trov odvolacieho konania.

Uznesenie okresného súdu č. k. -189 z 24. júna 2010 vo výroku

o náhrade trov konania v spojení s uznesením krajského súdu č. k. -227

z 13. januára 2011 nadobudlo právoplatnosť 30. marca 2011.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu, ktorá smeruje proti obom výrokom uznesenia

krajského súdu č. k. -227 z 13. januára 2011, odôvodnili sťažovatelia

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že uznesenie krajského súdu je

nedostatočne odôvodnené (neuvádza dostatočné dôvody, na ktorých je založené), ako aj

tým, že krajský súd aplikoval ustanovenie ústavne nekonformným spôsobom,

pretože pre jeho aplikáciu neboli splnené podmienky, ktoré sú stabilne definované

rozhodovacou praxou všeobecných súdov (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, sp. zn. M Cdo 14/99, R 23/1989) aj z pohľadu účelu a zmyslu ochrany ústavne

garantovaných základných práv a slobôd účastníka konania. Sťažovatelia navyše poukázali

i na to, že zo základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva povinnosť súdu vytvoriť

účastníkom konania priestor na to, aby sa vyjadrili aj k eventuálnemu použitiu moderačného

práva podľa , ak všeobecný súd takýto postup zvažuje, a vznášali tvrdenia

a dôkazné návrhy, ktoré by mohli aplikáciu tohto ustanovenia ovplyvniť. Poukázali i na to,

že krajský súd nevzal do úvahy, že sťažovatelia už vo vyjadrení z 23. marca 2007 uviedli

všetky relevantné dôkazy vrátane darovacej zmluvy zo 14. decembra 1973, pričom

sťažovatelia tieto dôkazy získali postupom podľa o slobodnom

prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode

informácií) v znení neskorších predpisov, ako aj na základe korešpondencie s Mestom K.,

od ktorého byty odkupovali. Tieto dôkazy boli verejne prístupné, žalobcovia ich mali k

dispozícii z podania sťažovateľov a už vtedy mohli navrhnúť konanie zastaviť, žalobcovia

však naopak navrhli do konania vstup Mesta K. a na dvoch nariadených pojednávaniach sa

sami nezúčastnili. Hoci žalobcovia sťažovateľom pred podaním žaloby oznámili (13.

februára 2007), že v najbližšom období im bude doručený rovnopis žaloby, nepokúsili sa

vec riešiť mimosúdne, čo je obvyklý postup pri riešení sporových vecí. Navyše, všetky

listinné dôkazy, ktoré okresnému súdu predložili žalobcovia, boli datované až po podaní

žaloby, z čoho je zrejmé, že nimi tvrdené skutočnosti v čase podania žaloby nemali

podložené listinnými dôkazmi, a teda neurobili všetko, čo urobiť mohli, aby nezavinili

zastavenie konania. Pokiaľ krajský súd tieto skutočnosti nevzal do úvahy, porušil základné

právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia

porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru výrokom o náhrade trov

konania uznesenia krajského súdu č. k. -227 z 13. januára 2011, ku ktorému

malo dôjsť tým, že krajský súd dospel k záveru, že sú splnené podmienky na rozhodnutie

o trovách konania podľa , hoci podľa názoru sťažovateľov mal pri ústavne

konformnom výklade tohto ustanovenia dospieť k záveru, že to tak nie je, a navyše krajský

súd svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa je ratione

materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade

so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997; ).

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej praxi vychádza preto z toho, že aj rozhodnutiami

všeobecných súdov o trovách konania môže dôjsť k zásahu do základných práv a slobôd.

Rozhodnutím o trovách konania možno predovšetkým porušiť právo na súdnu ochranu.

Ústavný súd už rozhodoval o ústavnosti rozhodnutí o trovách vo viacerých prípadoch (napr.

, , ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie , podľa ktorého

v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako

sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne

vysvetlí, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov

vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy a ako právne vec posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením

obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.

Krajský súd uznesenie č. k. -227 z 13. januára 2011 odôvodnil takto:

„Žalobcovia podali žalobu na určenie neplatnosti zmluvy o prevode bytu a určenie

nehnuteľnosti do dedičstva. Vychádzali pritom z toho, že v liste vlastníctva, ktorý bol v čase

podania žaloby k dispozícií sú ako vlastníci bytu vedení žalovaní v 6. a 10. rade. Napriek

tomu, že v konaní Okresného súdu Košice I bolo rozsudkom za vlastníka

nehnuteľností určené mesto a rozsudok nadobudol právoplatnosť 18. 7. 2000, nebola táto

skutočnosť zistiteľná z listu vlastníctva katastra nehnuteľnosti. Za tohto stavu sa žalobcovia

dôvodne domáhali určenia neplatnosti zmluvy aj určenia, že časť nehnuteľnosti, t. j. byt č. 4

v obytnom dome patrí do dedičstva po ich právnych predchodcoch. Je pravdou, že žalovaní

vo vyjadrení uviedli, že došlo k darovaniu nehnuteľnosti právnymi predchodcami žalobcov

mestu, ale zmluva bola doložená až v priebehu konania, keď do konania vstúpilo na strane

žalovaných Mesto K. a uvedenú zmluvu pripojilo k vyjadreniu z 26. 1. 2009. Až z nej sa

skutočne žalobcovia mohli dozvedieť, že právni predchodcovia nehnuteľnosť darovali v tom

čase československému štátu. Od doručenia tejto zmluvy súdu až do späťvzatia žaloby súd

nevykonával žiadne úkony a účastníkom žiadne trovy nevznikli. Podľa odvolacieho súdu

nedošlo k späťvzatiu žaloby zavinením žalobcov. Prichádza preto do úvahy pri rozhodnutí

o trovách prvostupňového konania použiť ust. a dôvody hodné

osobitného zreteľa odvolací súd vidí v okolnostiach prípadu, kedy spor nezavinili

žalobcovia, ale platná právna úprava v čase uzavretia darovacej zmluvy, kedy nebolo

povinnosťou štátu zapísať nadobudnutie vlastníckeho práva od občanov do, v tom čase,

evidencie nehnuteľnosti. Preto odvolací súd podľa zmenil uznesenie súdu

prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku o náhrade trov konania tak, že

náhradu trov prvostupňového konania účastníkom nepriznal.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol tak, že ich náhradu tiež

účastníkom nepriznal, pretože v odvolaní úspešní žalobcovia náhradu trov odvolacieho

konania neuplatnili a žalovaným ich z titulu neúspechu v odvolacom konaní súd nepriznal

( v spojení s ust. ).“

Ústavný súd po zhodnotení obsahu odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu dospel

k záveru, že krajský súd na argumentáciu sťažovateľov reagoval primeraným spôsobom,

vysporiadal sa s okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia a do odôvodnenia svojho rozhodnutia

uviedol postup, akým dospel k svojmu rozhodnutiu. Tým splnil všetky požiadavky kladené

na jeho rozhodnutie a dohovoru, ktorých absenciu mu

sťažovatelia vyčítali.

Keďže sťažovatelia vyčítali krajskému súdu i to, že aplikoval ustanovenie § 150

ods. 1 spôsobom, ktorý nebol ústavne konformný, zaoberal sa ústavný súd aj týmito

tvrdeniami sťažovateľov.

Podľa žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov

konania podľa jeho výsledku, ak konanie... bolo zastavené.

Podľa ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo

zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh,

ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

Podľa ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd

výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na

okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti

a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto

skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto

súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd

preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov

o trovách konania, keďže táto problematika by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len

v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich náhradu trov konania, k čomu by

mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona,

ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle ().

Aplikácia ustanovenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza

do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov

konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré

náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý

musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Tak ako to uvádzajú aj sťažovatelia

v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, táto výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach

danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností

hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery

všetkých účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva

na súde, a ich postoj v konaní (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

M Cdo 14/99, uverejnené ZSP č. 1/2000). Nepriznanie náhrady nákladov konania podľa

ustanovenia nemožno odôvodniť len všeobecným záverom hodnotiacim význam

rozhodovania o určitom nároku (podobne R 23/1989).

Zmyslom ustanovenia , ktoré v zásade možno aplikovať iba

výnimočne, je umožniť súdu, aby odstránil v konkrétnom prípade nenáležitú tvrdosť dopadu

ustanovení o náhrade trov konania v situácii, keď sú inak splnené všetky podmienky na

priznanie nároku na náhradu trov konania úspešnému účastníkovi v spore. Úvaha súdu

o tom, či ide v konkrétnej veci o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné zvláštneho

zreteľa, musí vychádzať z posúdenia okolností konkrétnej veci. Aj pri výklade a aplikácii

je povinný súd mať vždy na zreteli účel súdneho konania, teda poskytovanie

súdnej ochrany právam účastníkom. Do úvahy môže ako dôvody hodné osobitného zreteľa

vziať rozmanité dôvody, ktorými môže byť aj zmena právnej úpravy či zmena rozhodovacej

praxe súdu, ktorej dôsledkom bolo vyhovenie alebo zamietnutie žaloby ().

Aj pri posudzovaní splnenia podmienok na aplikáciu v závislosti od

konkrétnych okolností prípadu je však zároveň nevyhnutné zo strany všeobecných súdov pri

rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadnuť aj na spravodlivé riešenie vzťahov medzi

účastníkmi konania, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou materiálneho prístupu k výkonu

súdnictva.

Krajský súd považoval vo veci sťažovateľov za dôvod hodný osobitného zreteľa

skutočnosť, že žalobcovia preukázateľne nadobudli vedomosť o obsahu darovacej zmluvy

až v priebehu konania (vyjadrenie jedného zo žalovaných z 26. januára 2009), keď aj v čase

podania žaloby z výpisu z listu vlastníctva nebol zistiteľný údaj o vlastníctve nehnuteľnosti

žalovaným mestom, hoci vyplýval z rozsudku okresného súdu vo veci sp. zn. ,

a v skoršom období nebola zasa právnym poriadkom uložená povinnosť štátu zapísať

nadobudnutie nehnuteľnosti od občana do evidencie nehnuteľností. Tieto okolnosti sú

nepochybne konkrétnymi okolnosťami prípadu sťažovateľov, ktoré sú spôsobilé byť

dôvodom hodným osobitného zreteľa v zmysle , z rozhodnutia krajského

súdu zreteľne vyplývajú a argumentácia krajského súdu je na nich založená. Ako vyplýva

z uznesenia krajského súdu, sťažovatelia sa k podanému odvolaniu žalobcov vyjadrili.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že v danom prípade rešpektujúc požiadavku

spravodlivého riešenia vzťahov účastníkov boli prítomné okolnosti, ktorých existencia

dostatočne odôvodňuje rozhodnutie krajského súdu odstraňujúce v konkrétnom prípade

nenáležitú tvrdosť dopadu ustanovení o náhrade trov konania na žalobcov.

Ako vyplýva z podanej sťažnosti, sťažovatelia sťažnosť smerujúcu proti výroku

uznesenia č. k. -227 z 13. januára 2011 o trovách odvolacieho konania bližšie

neodôvodnili. Krajský súd o trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že ich náhradu

účastníkom nepriznal, čo odôvodnil tým, že „v odvolaní úspešní žalobcovia náhradu trov

odvolacieho konania neuplatnili a žalovaným ich z titulu neúspechu v odvolacom konaní

súd nepriznal ( v spojení s ust. )“. Za tejto situácie aj ústavný

súd konštatuje, že je vylúčené, aby týmto výrokom uznesenia krajského súdu mohlo dôjsť

k porušeniu sťažovateľmi označených práv.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť,

že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným ().

Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného

práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov ().

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 zákona o ústavnom súdu

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti a rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2011