Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 134/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudcov Petra Straku

(sudca spravodajca) a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , a ,

, , zastúpených advokátkou JUDr. Janou

Polakovičovou, Studenohorská 42, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2

Slovenskej republiky a ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 15. októbra 2015 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. a z 29. novembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. februára 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

, a , ,

(ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. Janou Polakovičovou,

Studenohorská 42, Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2

(ďalej len „ústava“) a ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 15. októbra 2015

(ďalej len „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. a

z 29. novembra 2018 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na Okresnom súde Bratislava IV

(ďalej len ,,okresný súd“) bolo pod sp. zn. (ďalej len ,,konanie pred súdom

prvej inštancie“) vedené konanie o určenie neplatnosti darovacej zmluvy uzatvorenej medzi

darcami , a ,

a , (

a obdarovaným ,

(ďalej len ,,darovacia zmluva“). Žalobu podal 19. októbra 2006 žalobca ,

v priebehu konania 2. novembra 2006,

ktorý je právnym predchodcom sťažovateľov. Okresný súd rozsudkom č. k. 18 C 67/2006-

360 z 25. marca 2014 (ďalej len ,,rozhodnutie okresného súdu“) určil, že darovacia zmluva

je neplatná a vo zvyšnej časti žalobu žalobcov zamietol (sťažovatelia sa okrem určenia

neplatnosti darovacej zmluvy domáhali aj určenia, že obdarovaný nenadobudol vlastníctvo

k predmetu darovacej zmluvy, určenia, že obdarovaný nie je vlastníkom predmetu darovacej

zmluvy, a určenia, že darkyňa bola ku dňu 10. augusta 2005

bezpodielovou spoluvlastníčkou predmetu darovacej zmluvy, pozn.). Proti rozsudku

okresného súdu v časti výroku o určení neplatnosti darovacej zmluvy podal žalovaný

odvolanie.

2.1 Krajský súd napadnutým rozhodnutím zmenil rozsudok okresného súdu

tak, že návrh zamietol. Proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu podali sťažovatelia

dovolanie.

2.2 Najvyšší súd napadutým rozhodnutím v prvom výroku zamietol dovolanie

sťažovateľov proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu. V druhom výroku odmietol

dovolanie proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 30. septembra 2016,

(uznesenie, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania, pozn.) a v treťom výroku priznal

žalovanému náhradu trov dovolacieho konania voči sťažovateľom v celom rozsahu.

3. Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že napriek tomu, že krajský súd v napadnutom

rozhodnutí ,,... uviedol, že správne sme mali žiadať určenie, že vec patrí do dedičstva

po poručiteľovi, súd žiadnym spôsobom neodôvodnil, z akého dôvodu v prípade ak výrokom

rozsudku, ktorý sme navrhovali bude dosiahnutý rovnaký cieľ, na ňom nemáme právny

záujem“. Nesúhlasia s názorom krajského súdu, že určenie, ktoré žiadajú, im neprivodí

priaznivejší výsledok. Sťažovatelia argumentujú: ,,Na základe záznamu v katastri

nehnuteľností na základe nami požadovaného výroku bude vrátený stav zápisu

aký bol pred zápisom darovacej zmluvy, t.j. že polovičný podiel na nehnuteľnosti by sa stal

predmetom dedičského konania.“ V dôsledku uvedeného sťažovatelia tvrdia, že ,,Táto

skutočnosť vyplýva z ust. zák. Katastrálneho zákona

podľa ktorého, ak súd rozhodol o neplatnosti právneho úkonu alebo neplatnosti

dobrovoľnej dražby správa katastra vyznačí stav pred týmto právnym úkonom alebo pred

dobrovoľnou dražbou, to platí aj vtedy, ak právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou

právnou zmenou. V danom prípade právo nebolo dotknuté ďalšou právnou zmenou a preto

bez akýchkoľvek pochybností bude nehnuteľnosť predmetom dedičského konania.“.

Sťažovatelia zastávajú názor, že neobchádzajú konanie o dedičstve, ale práve naopak, chcú

ho iniciovať, avšak ,,... zvolili iba iný výrok žaloby, ktorý však v konečnom dôsledku

rovnako ako súdom uvádzaný výrok o tom, že vec patrí do dedičstva zabezpečí

pokračovanie v dedičskom konaní o novoobjavenom dedičstve. Pokiaľ výsledok nami

požadovaného výroku bude rovnaký ako pri výroku uvádzanému súdom musí byť rovnako

osvedčený právny záujem.“. Na tieto argumenty neprihliadol ani najvyšší súd, s čím

sťažovatelia nemôžu súhlasiť, ,,... pretože vrátením stavu, ktorým by v čase smrti bola

darkyňa vlastníčkou nehnuteľnosti by znamenalo pokračovanie v dedičskom konaní o

novoobjavenom dedičstve“.

4. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

,,Základné práva a obidvaja bytom

podľa a článku 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd ( č. ) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

rozsudkom zo dňa 15.10.2015 a rozsudok Najvyššieho súdu SR

č.k. a zo dňa 29.11.2018 porušené boli.

Rozsudky sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu Bratislava na ďalšie konanie.

Sťažovateľom sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré sú účastníci,

proti ktorým tento návrh smeruje, spoločne a nerozdielne povinní zaplatiť na účet advokáta

JUDr. Jany Polakovičovej č. účtu: ., do jedného

mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Relevantná právna úprava

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(ďalej len „“).

8. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

9. Podľa ústavný súd

môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie

byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

Právne hodnotenie ústavného súdu

13. Sťažovatelia sú v konaní zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom v zmysle

.

14. Predmetom podanej ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov, že napadnutým

rozhodnutím krajského súdu a napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu došlo

k porušeniu sťažovateľmi v petite sťažnosti uvedeného základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a 2 a práva podľa dohovoru (bod 1 tohto uznesenia).

15. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť ().

16. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu

toho základného práva alebo slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej

sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného

orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu

().

K námietke porušenia základných práv podľa a 2 a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu

17. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd a právomoc všeobecných súdov

je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

18. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. , ). Ak ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovatelia sa ochrany svojich základných

práv alebo slobôd môžu domôcť a aj domáhali využitím im dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

19. V danom prípade tak mali sťažovatelia k dispozícii opravný prostriedok

poskytnutý im zákonom na ochranu ich základných práv. Proti napadnutému rozhodnutiu

krajského súdu mohli sťažovatelia podať dovolanie (čo aj využili), o ktorom bol oprávnený

a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o dovolaní

sťažovateľov v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd

preto ústavnú sťažnosť smerujúcu proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu odmieta

podľa pre nedostatok svojej právomoci

na jej prerokovanie.

K námietke porušenia základných práv podľa a 2 a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu

20. Ústavný súd zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov,

ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto

ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Podľa konštantnej

judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských

právach a základných slobodách ().

21. K zákonnej povinnosti všeobecných súdov náležite a presvedčivo odôvodniť

ich rozhodnutia ústavný súd už v minulosti judikoval, že integrálnou súčasťou základného

práva na súdnu ochranu podľa je právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (). Splnenie

povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny

prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997)

().

22. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí podľa posúdenia ústavného súdu

primerane a jasne uviedol, z akého dôvodu podané dovolanie sťažovateľov zamietol:

,,19. V prejednávanej veci odvolací súd správne uviedol, že určením neplatnosti

predmetnej darovacej zmluvy by sa právne postavenie žalobcov nezlepšilo. Takéto určenie

by zároveň narušilo právnu istotu žalovaného ako súčasného spoluvlastníka spornej

nehnuteľnosti. Vzhľadom na skutočnosť, že účastníčka darovacej zmluvy - darkyňa

, t. j. stratila právnu subjektivitu (spôsobilosť na práva

a povinnosti), orgán katastra by nemohol v súlade s

o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny

zákon) v znení účinnom od 15. októbra 2008 obnoviť zápis jej vlastníckeho práva k spornej

nehnuteľnosti. Odvolací súd správne uzavrel, že žalobcovia svoj nárok, ktorý musí vždy

vychádzať z hmotného práva, neuplatnili správne, pričom poukázal aj na rozhodovaciu

prax najvyššieho súdu (R 3/2011 a R 1/2015). Treba brať na zreteľ, že riešenie právnych

vzťahov, ktoré vznikli v dôsledku smrti poručiteľa, patrí do právomoci súdu v zmysle

ustanovení a nasl. (predtým podľa až §

175zd ). Pokiaľ nie je právoplatným rozhodnutím dedičského súdu potvrdené, že v

dôsledku dedenia dedič nadobudol vec, resp. jej spoluvlastnícky podiel, dedič je aktívne

legitimovaný len na podanie žaloby o určenie, že vec (jej spoluvlastnícky podiel) patrí do

dedičstva po poručiteľovi. Dovolací súd konštatuje, že žalobcami požadovaným určením

neplatnosti darovacej zmluvy sa nemôže odstrániť ich právna neistota a vyriešiť celý obsah

právneho vzťahu strán daného sporu. Žalobcovia preto nemali naliehavý právny záujem v

zmysle na nimi požadovanom určení...“

23. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí ďalej konštatuje vecnú správnosť

napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

23.1 Ústavný súd preto poukazuje aj na názor krajského súdu v relevantných častiach

napadnutého rozhodnutia krajského súdu (strana 7 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

krajského súdu), kde predovšetkým uviedol:

,,Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny

záujem na určení právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha

(žalobcu). Pokiaľ chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej

strane poukázať na určité skutkové okolnosti prejednávanej veci vedúce k sporu

medzi účastníkmi a k potrebe určiť súdom, či tu právny vzťah alebo právo

je alebo nie je, na druhej strane vysvetliť, že práve podaná žaloba je procesné vhodným

nástrojom, ktorý tento spor rieši (odstraňuje neistotu vzťahu účastníkov konania

alebo vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie). Ak žalobca svoj naliehavý právny

záujem na požadovanom určení nepreukáže (nevysvetlí, neosvedčí), predstavuje nedostatok

naliehavého právneho záujmu samostatný a prvoradý dôvod, pre ktorý určovacia žaloba

nemôže obstáť a ktorý sám osebe a bez ďalšieho vedie k zamietnutiu žaloby (rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. ).

Právny predchodca navrhovateľov v návrhu na začatie konania,

ale ani navrhovatelia samotní na súdnych pojednávaniach pred súdom prvého stupňa ničím

nevysvetlili, v čom spočíva ich naliehavý právny záujem ( ) na určení

neplatnosti darovacej zmluvy. Súd prvého stupňa ich v danom prípade k takému vysvetleniu

neviedol, existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení bližšie

nezisťoval, a napriek tomu dospel k záveru, že navrhovatelia majú naliehavý právny záujem

na požadovanom určení, nakoľko zistením neplatnosti predmetnej darovacej zmluvy

by sa odporcovi darované podiely na nehnuteľnosti stali znovu predmetom dedenia

po darcovi, ktorý zomrel a návrhu na určenie neplatnosti darovacej zmluvy vyhovel.“

23.2 Na základe uvedeného krajský súd nariadil pojednávanie, na ktorom poskytol

sťažovateľom procesnú možnosť vysvetliť, v čom konkrétne odôvodňujú danosť

naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti darovacej zmluvy. V odôvodnení

napadnutého rozhodnutia krajský súd pokračuje a uvádza:

«Právna zástupkyňa navrhovateľov sa v tomto smere vyjadrila tak, „že požadovaným

rozhodnutím súdu sa postavenie navrhovateľov v dedičskom konaní môže zmeniť.

V súčasnosti je vlastníkom predmetu darovacej zmluvy odporca a iným spôsobom

si navrhovatelia nemôžu uplatniť svoje nároky, nemôžu bez takého určenia podať návrh

na prejednanie novoobjaveného dedičstva, nemôžu sa s odporcom dohodnúť, pretože takáto

dohoda by nebola podkladom pre záznam katastra a nemôžu podať ani žalobu o vydanie

veci.“ Naliehavý právny záujem v replike na prednes právnej zástupkyne odporcu

ďalej vyvodzovala z toho, že „bude jasné, kto je vlastníkom nehnuteľnosti,

pretože na základe takéhoto rozhodnutia by kataster zapísal

ako vlastníka.“»

23.3 Krajský súd následne k námietke sťažovateľov o vyznačení stavu podľa § 34

ods. 2 o katastri nehnuteľností

a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení

neskorších predpisov zdôrazňuje:

«Argument, podľa ktorého si navrhovatelia iným spôsobom nemôžu uplatniť

svoje nároky a že na základe požadovaného určenia by kataster zapísal

ako vlastníka a následne by mohlo byť prejednané novoobjavené dedičstvo, však neobstojí.

Podľa (ďalej len „“) záznam je úkon

okresného úradu plniaci evidenčné funkcie, ktoré nemajú vplyv na vznik, zmenu ani na

zánik práv k nehnuteľnostiam. Ide o druh zápisu do katastra nehnuteľností,

ktorý nemá právotvorný, ale iba evidenčný charakter...

Spor o tom, či súčasťou dedičstva po poručiteľovi je určitá vec, sa v občianskom

súdnom konaní rieši žalobou dedičov o určenie, že vec (jej spoluvlastnícky podiel) patrí

do dedičstva po poručiteľovi (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. ,

publikovaný pod č. 32 v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 3/2011, rovnako rozsudok

Najvyššieho súdu SR sp.zn. , publikovaný pod č. 3 v Zbierke stanovísk NS

a súdov SR 1/2015). V konaní o takých žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase

smrti vlastníkom tejto veci. Požadované určenie sa tu vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa.

Rozhodnutie súdu sa tak stáva podkladom pre dedičské konanie, pretože súd konajúci

o dedičstve môže poňať spornú vec do dedičstva. V prípade, ak má právna otázka,

o ktorej má byť rozhodnuté na základe žaloby o určenie, povahu otázky predbežnej

vo vzťahu k inej právnej otázke, nie je daný naliehavý právny záujem na určení

tejto predbežnej otázky, ak je možné priamo žalovať na určenie existencie

alebo neexistencie samotného práva. Z uvedeného vyplýva, že tam, kde možno žalovať

určenie, že vec (jej spoluvlastnícky podiel) patrí do dedičstva po poručiteľovi, nemožno

žalovať určenie neplatnosti darovacej zmluvy. Otázka platnosti darovacej zmluvy

sa posudzuje ako otázka predbežná pre rozhodnutie o určení, že darovaný XA podiel

na nehnuteľnosti patrí do dedičstva po darkyni ako právnej predchodkyni navrhovateľov.»

24. Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že najvyšší súd rozsudok krajského súdu

riadne preskúmal a stotožnil sa s jeho závermi, teda inak povedané, ako krajský súd,

tak ani najvyšší súd nepovažovali za preukázaný dôvod hodný osobitného zreteľa

na podanej žalobe sťažovateľmi. Nemožno ani prisvedčiť názoru sťažovateľov o zlepšení

ich právneho postavenia vyslovením neplatnosti darovacej zmluvy.

25. Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že v odôvodnení najvyššieho súdu

nevzhliadol nedostatky, ktoré by ho oprávňovali na vyslovenie záveru o porušení

základného práva sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

26. Ako už ústavný súd uviedol, ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou

opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu

ktorých završuje najvyšší súd ().

27. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné uvedenú časť ústavnej sťažnosti smerujúcu

proti napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g)

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

28. Ústavný súd v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 2 napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu považuje za závažný nedostatok

ústavnej sťažnosti absenciu ústavnoprávne relevantného odôvodnenia, t. j. logického,

kompaktného a dostatočne určitého odôvodnenia vo vzťahu k základnému právu,

vyslovenia porušenia ktorého sa sťažovatelia v ústavnej sťažnosti domáhajú. Inak povedané,

v tejto časti sa ústavná sťažnosť vyznačuje absenciou zmysluplného a zároveň

jednoznačného ústavnoprávne relevantného odôvodnenia opierajúceho sa o ústavnoprávne

relevantné a logické súvislosti.

28.1 V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že v zmysle § 123 ods. 1 písm. d)

musí ústavná sťažnosť okrem iného obsahovať konkrétne skutkové

a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľov dôjsť k porušeniu ich základných práv

a slobôd.

28.2 Napriek tomu, že v ústavnej sťažnosti absentuje odôvodnenie toho, v čom malo

spočívať porušenie tohto základného práva podľa (sťažovatelia nenavrhujú vysloviť

porušenie tohto základného práva ani v petite rozhodnutia, vyslovenia ktorého sa domáhajú,

pozn.), ústavný súd poukazuje, že zaručuje ústavné právo fyzických

osôb a právnických osôb, ktoré obhájiteľným spôsobom tvrdia, že boli na svojich právach

ukrátené rozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak, pričom z právomoci súdu nesmie

byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Obhájiteľnosť tvrdenia v danom prípade znamená, že vzhľadom na právnu úpravu

a na okolnosti prípadu bolo konkrétne rozhodnutie orgánu verejnej správy spôsobilé

zasiahnuť do práv alebo právom chránených záujmov fyzických osôb alebo právnických

osôb, ktoré tvrdia, že boli rozhodnutím orgánu verejnej správy dotknuté. V tomto rozsahu

(pokiaľ ide o garantovanie práva na prístup k súdu) predstavuje ustanovenie čl. 46

ods. 2 lex specialis vo vzťahu k všeobecnejšiemu ustanoveniu .

28.3 V posudzovanom prípade nebola predmetom konania pred ústavným súdom

námietka odmietnutia súdnej ochrany (odopretia prístupu k súdu) sťažovateľmi, pokiaľ

ide o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy spôsobilého zasiahnuť

do práv alebo právom chránených záujmov sťažovateľov. Sťažovatelia žalobou podanou

okresnému súdu napadli platnosť darovacej zmluvy (bod 2 tohto uznesenia).

28.4 Ústavný súd preto v tejto časti odmietol ústavnú sťažnosť podľa § 56

ods. 2 písm. c) pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí.

29. Sťažovatelia ústavnou sťažnosťou napadli rozhodnutie najvyššieho súdu,

ktorým najvyšší súd v druhom výroku odmietol dovolanie proti rozhodnutiu o trovách

konania (bod 2.2 tohto uznesenia). Sťažovatelia však ani túto časť napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu v ústavnej sťažnosti žiadnym spôsobom neodôvodnili

(bod 28.1 tohto uznesenia). Ústavný súd z tohto dôvodu musel aj v tejto časti odmietnuť

ústavnú sťažnosť podľa pre nesplnenie

zákonom ustanovených náležitostí.

30. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu sa ústavný

súd ďalšími požiadavkami sťažovateľov uvedenými v petite ústavnej sťažnosti

(bod 4 tohto uznesenia) nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením

porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2020

Mojmír Mamojka predseda senátu