Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 134/2020
PDF · 252.24 KB
No categories available
III. ÚS 134/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudcov Petra Straku
(sudca spravodajca) a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , a ,
, , zastúpených advokátkou JUDr. Janou
Polakovičovou, Studenohorská 42, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky a ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 3 Co 437/2014 z 15. októbra 2015 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 8 Cdo 52/2017 a 8 Cdo 53/2017 z 29. novembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. februára 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
, a , ,
(ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. Janou Polakovičovou,
Studenohorská 42, Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 437/2014 z 15. októbra 2015
(ďalej len „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Cdo 52/2017 a 8 Cdo 53/2017
z 29. novembra 2018 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na Okresnom súde Bratislava IV
(ďalej len ,,okresný súd“) bolo pod sp. zn. 18 C 67/2006 (ďalej len ,,konanie pred súdom
prvej inštancie“) vedené konanie o určenie neplatnosti darovacej zmluvy uzatvorenej medzi
darcami , a ,
a , (
a obdarovaným ,
(ďalej len ,,darovacia zmluva“). Žalobu podal 19. októbra 2006 žalobca ,
v priebehu konania 2. novembra 2006,
ktorý je právnym predchodcom sťažovateľov. Okresný súd rozsudkom č. k. 18 C 67/2006-
360 z 25. marca 2014 (ďalej len ,,rozhodnutie okresného súdu“) určil, že darovacia zmluva
je neplatná a vo zvyšnej časti žalobu žalobcov zamietol (sťažovatelia sa okrem určenia
neplatnosti darovacej zmluvy domáhali aj určenia, že obdarovaný nenadobudol vlastníctvo
k predmetu darovacej zmluvy, určenia, že obdarovaný nie je vlastníkom predmetu darovacej
zmluvy, a určenia, že darkyňa bola ku dňu 10. augusta 2005
bezpodielovou spoluvlastníčkou predmetu darovacej zmluvy, pozn.). Proti rozsudku
okresného súdu v časti výroku o určení neplatnosti darovacej zmluvy podal žalovaný
odvolanie.
2.1 Krajský súd napadnutým rozhodnutím zmenil rozsudok okresného súdu
tak, že návrh zamietol. Proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu podali sťažovatelia
dovolanie.
2.2 Najvyšší súd napadutým rozhodnutím v prvom výroku zamietol dovolanie
sťažovateľov proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu. V druhom výroku odmietol
dovolanie proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 9 Co 258/2016 z 30. septembra 2016,
(uznesenie, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania, pozn.) a v treťom výroku priznal
žalovanému náhradu trov dovolacieho konania voči sťažovateľom v celom rozsahu.
3. Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že napriek tomu, že krajský súd v napadnutom
rozhodnutí ,,... uviedol, že správne sme mali žiadať určenie, že vec patrí do dedičstva
po poručiteľovi, súd žiadnym spôsobom neodôvodnil, z akého dôvodu v prípade ak výrokom
rozsudku, ktorý sme navrhovali bude dosiahnutý rovnaký cieľ, na ňom nemáme právny
záujem“. Nesúhlasia s názorom krajského súdu, že určenie, ktoré žiadajú, im neprivodí
priaznivejší výsledok. Sťažovatelia argumentujú: ,,Na základe záznamu v katastri
nehnuteľností na základe nami požadovaného výroku bude vrátený stav zápisu
aký bol pred zápisom darovacej zmluvy, t.j. že polovičný podiel na nehnuteľnosti by sa stal
predmetom dedičského konania.“ V dôsledku uvedeného sťažovatelia tvrdia, že ,,Táto
skutočnosť vyplýva z ust. § 34 ods. 2 zák. 384/2008 Z. z. Katastrálneho zákona
podľa ktorého, ak súd rozhodol o neplatnosti právneho úkonu alebo neplatnosti
dobrovoľnej dražby správa katastra vyznačí stav pred týmto právnym úkonom alebo pred
dobrovoľnou dražbou, to platí aj vtedy, ak právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou
právnou zmenou. V danom prípade právo nebolo dotknuté ďalšou právnou zmenou a preto
bez akýchkoľvek pochybností bude nehnuteľnosť predmetom dedičského konania.“.
Sťažovatelia zastávajú názor, že neobchádzajú konanie o dedičstve, ale práve naopak, chcú
ho iniciovať, avšak ,,... zvolili iba iný výrok žaloby, ktorý však v konečnom dôsledku
rovnako ako súdom uvádzaný výrok o tom, že vec patrí do dedičstva zabezpečí
pokračovanie v dedičskom konaní o novoobjavenom dedičstve. Pokiaľ výsledok nami
požadovaného výroku bude rovnaký ako pri výroku uvádzanému súdom musí byť rovnako
osvedčený právny záujem.“. Na tieto argumenty neprihliadol ani najvyšší súd, s čím
sťažovatelia nemôžu súhlasiť, ,,... pretože vrátením stavu, ktorým by v čase smrti bola
darkyňa vlastníčkou nehnuteľnosti by znamenalo pokračovanie v dedičskom konaní o
novoobjavenom dedičstve“.
4. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
,,Základné práva a obidvaja bytom
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd ( č. 209/1992 Zb.) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
rozsudkom 3Co/437/2014 zo dňa 15.10.2015 a rozsudok Najvyššieho súdu SR
č.k. 8Cdo/52/2017 a 8Cdo/53/2017 zo dňa 29.11.2018 porušené boli.
Rozsudky sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu Bratislava na ďalšie konanie.
Sťažovateľom sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré sú účastníci,
proti ktorým tento návrh smeruje, spoločne a nerozdielne povinní zaplatiť na účet advokáta
JUDr. Jany Polakovičovej č. účtu: ., do jedného
mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Relevantná právna úprava
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
8. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
9. Podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ústavný súd
môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie
byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
III.
Právne hodnotenie ústavného súdu
13. Sťažovatelia sú v konaní zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom v zmysle
§ 34 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
14. Predmetom podanej ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov, že napadnutým
rozhodnutím krajského súdu a napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu došlo
k porušeniu sťažovateľmi v petite sťažnosti uvedeného základného práva podľa čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 tohto uznesenia).
15. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (III. ÚS 66/2018).
16. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu
toho základného práva alebo slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva
alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej
sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného
orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu
K námietke porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu
17. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd a právomoc všeobecných súdov
je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)
a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
18. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07, III. ÚS 514/2017). Ak ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovatelia sa ochrany svojich základných
práv alebo slobôd môžu domôcť a aj domáhali využitím im dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
19. V danom prípade tak mali sťažovatelia k dispozícii opravný prostriedok
poskytnutý im zákonom na ochranu ich základných práv. Proti napadnutému rozhodnutiu
krajského súdu mohli sťažovatelia podať dovolanie (čo aj využili), o ktorom bol oprávnený
a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o dovolaní
sťažovateľov v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd
preto ústavnú sťažnosť smerujúcu proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu odmieta
podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci
na jej prerokovanie.
K námietke porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu
20. Ústavný súd zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov,
ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto
ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Podľa konštantnej
judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských
právach a základných slobodách (I. ÚS 472/2019).
21. K zákonnej povinnosti všeobecných súdov náležite a presvedčivo odôvodniť
ich rozhodnutia ústavný súd už v minulosti judikoval, že integrálnou súčasťou základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 57/2019). Splnenie
povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny
prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997)
22. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí podľa posúdenia ústavného súdu
primerane a jasne uviedol, z akého dôvodu podané dovolanie sťažovateľov zamietol:
,,19. V prejednávanej veci odvolací súd správne uviedol, že určením neplatnosti
predmetnej darovacej zmluvy by sa právne postavenie žalobcov nezlepšilo. Takéto určenie
by zároveň narušilo právnu istotu žalovaného ako súčasného spoluvlastníka spornej
nehnuteľnosti. Vzhľadom na skutočnosť, že účastníčka darovacej zmluvy - darkyňa
, t. j. stratila právnu subjektivitu (spôsobilosť na práva
a povinnosti), orgán katastra by nemohol v súlade s § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z.
o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny
zákon) v znení účinnom od 15. októbra 2008 obnoviť zápis jej vlastníckeho práva k spornej
nehnuteľnosti. Odvolací súd správne uzavrel, že žalobcovia svoj nárok, ktorý musí vždy
vychádzať z hmotného práva, neuplatnili správne, pričom poukázal aj na rozhodovaciu
prax najvyššieho súdu (R 3/2011 a R 1/2015). Treba brať na zreteľ, že riešenie právnych
vzťahov, ktoré vznikli v dôsledku smrti poručiteľa, patrí do právomoci súdu v zmysle
ustanovení § 158 a nasl. Civilného mimosporového poriadku (predtým podľa § 175a až §
175zd O. s. p.). Pokiaľ nie je právoplatným rozhodnutím dedičského súdu potvrdené, že v
dôsledku dedenia dedič nadobudol vec, resp. jej spoluvlastnícky podiel, dedič je aktívne
legitimovaný len na podanie žaloby o určenie, že vec (jej spoluvlastnícky podiel) patrí do
dedičstva po poručiteľovi. Dovolací súd konštatuje, že žalobcami požadovaným určením
neplatnosti darovacej zmluvy sa nemôže odstrániť ich právna neistota a vyriešiť celý obsah
právneho vzťahu strán daného sporu. Žalobcovia preto nemali naliehavý právny záujem v
zmysle § 80 písm. c/ O. s. p. na nimi požadovanom určení...“
23. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí ďalej konštatuje vecnú správnosť
napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
23.1 Ústavný súd preto poukazuje aj na názor krajského súdu v relevantných častiach
napadnutého rozhodnutia krajského súdu (strana 7 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
krajského súdu), kde predovšetkým uviedol:
,,Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny
záujem na určení právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha
(žalobcu). Pokiaľ chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej
strane poukázať na určité skutkové okolnosti prejednávanej veci vedúce k sporu
medzi účastníkmi a k potrebe určiť súdom, či tu právny vzťah alebo právo
je alebo nie je, na druhej strane vysvetliť, že práve podaná žaloba je procesné vhodným
nástrojom, ktorý tento spor rieši (odstraňuje neistotu vzťahu účastníkov konania
alebo vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie). Ak žalobca svoj naliehavý právny
záujem na požadovanom určení nepreukáže (nevysvetlí, neosvedčí), predstavuje nedostatok
naliehavého právneho záujmu samostatný a prvoradý dôvod, pre ktorý určovacia žaloba
nemôže obstáť a ktorý sám osebe a bez ďalšieho vedie k zamietnutiu žaloby (rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. lCdo/91/2006).
Právny predchodca navrhovateľov v návrhu na začatie konania,
ale ani navrhovatelia samotní na súdnych pojednávaniach pred súdom prvého stupňa ničím
nevysvetlili, v čom spočíva ich naliehavý právny záujem (§ 80 písm. c/ O.s.p.) na určení
neplatnosti darovacej zmluvy. Súd prvého stupňa ich v danom prípade k takému vysvetleniu
neviedol, existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení bližšie
nezisťoval, a napriek tomu dospel k záveru, že navrhovatelia majú naliehavý právny záujem
na požadovanom určení, nakoľko zistením neplatnosti predmetnej darovacej zmluvy
by sa odporcovi darované podiely na nehnuteľnosti stali znovu predmetom dedenia
po darcovi, ktorý zomrel a návrhu na určenie neplatnosti darovacej zmluvy vyhovel.“
23.2 Na základe uvedeného krajský súd nariadil pojednávanie, na ktorom poskytol
sťažovateľom procesnú možnosť vysvetliť, v čom konkrétne odôvodňujú danosť
naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti darovacej zmluvy. V odôvodnení
napadnutého rozhodnutia krajský súd pokračuje a uvádza:
«Právna zástupkyňa navrhovateľov sa v tomto smere vyjadrila tak, „že požadovaným
rozhodnutím súdu sa postavenie navrhovateľov v dedičskom konaní môže zmeniť.
V súčasnosti je vlastníkom predmetu darovacej zmluvy odporca a iným spôsobom
si navrhovatelia nemôžu uplatniť svoje nároky, nemôžu bez takého určenia podať návrh
na prejednanie novoobjaveného dedičstva, nemôžu sa s odporcom dohodnúť, pretože takáto
dohoda by nebola podkladom pre záznam katastra a nemôžu podať ani žalobu o vydanie
veci.“ Naliehavý právny záujem v replike na prednes právnej zástupkyne odporcu
ďalej vyvodzovala z toho, že „bude jasné, kto je vlastníkom nehnuteľnosti,
pretože na základe takéhoto rozhodnutia by kataster zapísal
ako vlastníka.“»
23.3 Krajský súd následne k námietke sťažovateľov o vyznačení stavu podľa § 34
ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností
a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení
neskorších predpisov zdôrazňuje:
«Argument, podľa ktorého si navrhovatelia iným spôsobom nemôžu uplatniť
svoje nároky a že na základe požadovaného určenia by kataster zapísal
ako vlastníka a následne by mohlo byť prejednané novoobjavené dedičstvo, však neobstojí.
Podľa § 5 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z.z. (ďalej len „Katastrálny zákon“) záznam je úkon
okresného úradu plniaci evidenčné funkcie, ktoré nemajú vplyv na vznik, zmenu ani na
zánik práv k nehnuteľnostiam. Ide o druh zápisu do katastra nehnuteľností,
ktorý nemá právotvorný, ale iba evidenčný charakter...
Spor o tom, či súčasťou dedičstva po poručiteľovi je určitá vec, sa v občianskom
súdnom konaní rieši žalobou dedičov o určenie, že vec (jej spoluvlastnícky podiel) patrí
do dedičstva po poručiteľovi (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/154/2010,
publikovaný pod č. 32 v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 3/2011, rovnako rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3MCdo/4/2013, publikovaný pod č. 3 v Zbierke stanovísk NS
a súdov SR 1/2015). V konaní o takých žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase
smrti vlastníkom tejto veci. Požadované určenie sa tu vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa.
Rozhodnutie súdu sa tak stáva podkladom pre dedičské konanie, pretože súd konajúci
o dedičstve môže poňať spornú vec do dedičstva. V prípade, ak má právna otázka,
o ktorej má byť rozhodnuté na základe žaloby o určenie, povahu otázky predbežnej
vo vzťahu k inej právnej otázke, nie je daný naliehavý právny záujem na určení
tejto predbežnej otázky, ak je možné priamo žalovať na určenie existencie
alebo neexistencie samotného práva. Z uvedeného vyplýva, že tam, kde možno žalovať
určenie, že vec (jej spoluvlastnícky podiel) patrí do dedičstva po poručiteľovi, nemožno
žalovať určenie neplatnosti darovacej zmluvy. Otázka platnosti darovacej zmluvy
sa posudzuje ako otázka predbežná pre rozhodnutie o určení, že darovaný XA podiel
na nehnuteľnosti patrí do dedičstva po darkyni ako právnej predchodkyni navrhovateľov.»
24. Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že najvyšší súd rozsudok krajského súdu
riadne preskúmal a stotožnil sa s jeho závermi, teda inak povedané, ako krajský súd,
tak ani najvyšší súd nepovažovali za preukázaný dôvod hodný osobitného zreteľa
na podanej žalobe sťažovateľmi. Nemožno ani prisvedčiť názoru sťažovateľov o zlepšení
ich právneho postavenia vyslovením neplatnosti darovacej zmluvy.
25. Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že v odôvodnení najvyššieho súdu
nevzhliadol nedostatky, ktoré by ho oprávňovali na vyslovenie záveru o porušení
základného práva sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
26. Ako už ústavný súd uviedol, ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou
opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu
ktorých završuje najvyšší súd (I. ÚS 95/2019).
27. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné uvedenú časť ústavnej sťažnosti smerujúcu
proti napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g)
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
28. Ústavný súd v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46
ods. 2 ústavy napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu považuje za závažný nedostatok
ústavnej sťažnosti absenciu ústavnoprávne relevantného odôvodnenia, t. j. logického,
kompaktného a dostatočne určitého odôvodnenia vo vzťahu k základnému právu,
vyslovenia porušenia ktorého sa sťažovatelia v ústavnej sťažnosti domáhajú. Inak povedané,
v tejto časti sa ústavná sťažnosť vyznačuje absenciou zmysluplného a zároveň
jednoznačného ústavnoprávne relevantného odôvodnenia opierajúceho sa o ústavnoprávne
relevantné a logické súvislosti.
28.1 V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že v zmysle § 123 ods. 1 písm. d)
zákona o ústavnom súde musí ústavná sťažnosť okrem iného obsahovať konkrétne skutkové
a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľov dôjsť k porušeniu ich základných práv
a slobôd.
28.2 Napriek tomu, že v ústavnej sťažnosti absentuje odôvodnenie toho, v čom malo
spočívať porušenie tohto základného práva podľa ústavy (sťažovatelia nenavrhujú vysloviť
porušenie tohto základného práva ani v petite rozhodnutia, vyslovenia ktorého sa domáhajú,
pozn.), ústavný súd poukazuje, že čl. 46 ods. 2 ústavy zaručuje ústavné právo fyzických
osôb a právnických osôb, ktoré obhájiteľným spôsobom tvrdia, že boli na svojich právach
ukrátené rozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak, pričom z právomoci súdu nesmie
byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Obhájiteľnosť tvrdenia v danom prípade znamená, že vzhľadom na právnu úpravu
a na okolnosti prípadu bolo konkrétne rozhodnutie orgánu verejnej správy spôsobilé
zasiahnuť do práv alebo právom chránených záujmov fyzických osôb alebo právnických
osôb, ktoré tvrdia, že boli rozhodnutím orgánu verejnej správy dotknuté. V tomto rozsahu
(pokiaľ ide o garantovanie práva na prístup k súdu) predstavuje ustanovenie čl. 46
ods. 2 ústavy lex specialis vo vzťahu k všeobecnejšiemu ustanoveniu čl. 46 ods. 1 ústavy.
28.3 V posudzovanom prípade nebola predmetom konania pred ústavným súdom
námietka odmietnutia súdnej ochrany (odopretia prístupu k súdu) sťažovateľmi, pokiaľ
ide o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy spôsobilého zasiahnuť
do práv alebo právom chránených záujmov sťažovateľov. Sťažovatelia žalobou podanou
okresnému súdu napadli platnosť darovacej zmluvy (bod 2 tohto uznesenia).
28.4 Ústavný súd preto v tejto časti odmietol ústavnú sťažnosť podľa § 56
ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí.
29. Sťažovatelia ústavnou sťažnosťou napadli rozhodnutie najvyššieho súdu,
ktorým najvyšší súd v druhom výroku odmietol dovolanie proti rozhodnutiu o trovách
konania (bod 2.2 tohto uznesenia). Sťažovatelia však ani túto časť napadnutého
rozhodnutia najvyššieho súdu v ústavnej sťažnosti žiadnym spôsobom neodôvodnili
(bod 28.1 tohto uznesenia). Ústavný súd z tohto dôvodu musel aj v tejto časti odmietnuť
ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde pre nesplnenie
zákonom ustanovených náležitostí.
30. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu sa ústavný
súd ďalšími požiadavkami sťažovateľov uvedenými v petite ústavnej sťažnosti
(bod 4 tohto uznesenia) nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením
porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. apríla 2020
Mojmír Mamojka predseda senátu