Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)I. ÚS 182/2019
PDF · 339.12 KB
No categories available
I. ÚS 182/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. apríla 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Mojmíra Mamojku a Miroslava
Duriša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpenej advokátkou Mgr. Evou
Braxatorisovou, Trenčianska 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných
práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a základných práv podľa čl. 7 a čl. 47 Charty základných
práv Európskej únie postupom Okresného súdu Levice v konaní vedenom
pod sp. zn. 9 C 322/2009 a postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 Co 356/2017 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenia svojich základných práv podľa čl. 19
ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“), práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
a základných práv podľa čl. 7 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len
„charta“) postupom Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 9 C 322/2009 (ďalej aj „napadnutý postup okresného súdu“) a postupom
Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
7 Co 356/2017 (ďalej aj „napadnutý postup krajského súdu“).
2. Sťažovateľka v procesnom postavení žalobkyne podala 29. decembra 2009
okresnému súdu žalobu o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam
bližšie špecifikovaným v žalobnom návrhu.
2.1 V predmetnom konaní okresný súd rozhodol rozsudkom (v poradí prvým)
č. k. 9 C 322/2009-224 z 29. novembra 2011 (ďalej len „prvý rozsudok okresného súdu“),
ktorý bol na základe odvolania strán sporu uznesením krajského súdu č. k. 7 Co 46/2012-
258 z 30. decembra 2013 zrušený a vec bola vrátená okresnému súdu na nové konanie.
2.2 Rozsudkom č. k. 9 C 322/2009-339 z 12. novembra 2014 (ďalej aj „druhý
rozsudok okresného súdu“) okresný súd vo veci znova rozhodol. Proti uvedenému rozsudku
strany sporu podali odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením
č. k. 7 Co 53/2015-391 z 30. júna 2016 tak, že v poradí druhý rozsudok okresného súdu
v napadnutom konaní zrušil a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie.
2.3 Rozsudkom č. k. 9 C 322/2009-469 zo 14. júla 2017 (ďalej aj „tretí rozsudok
okresného súdu“) okresný súd vo veci rozhodol tretíkrát. Proti uvedenému rozsudku strany
sporu opäť podali odvolanie, o ktorom krajský súd ku dňu podania ústavnej sťažnosti, t. j.
k 9. januáru 2019, nerozhodol. V čase predbežného prerokovania veci ústavný súd dopytom
na krajskom súde zistil, že tento na pojednávaní 25. apríla 2019 vydal rozhodnutie, ktorým
rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutých výrokoch zmenil a sám vo veci
rozhodol.
3. Sťažovateľka v podanej ústavnej sťažnosti poukazuje na skutočnosť, že napriek
tomu, že odo dňa začatia napadnutého konania už uplynulo viac ako 9 rokov, napadnuté
konanie ku dňu podania ústavnej sťažnosti ústavnému súdu nebolo právoplatne skončené
4. Vo vzťahu k napadnutým postupom okresného súdu a krajského súdu
sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza chronológiu procesných úkonov vykonaných
v napadnutých konaniach a poukazuje na prieťahy a neefektívny postup konajúcich súdov
v danej veci. Sťažovateľka v tejto súvislosti uviedla, že „... postup súdov oboch stupňov nie
je efektívny ani hospodárny, opakovane sa prejednávajú totožné skutkové okolnosti.
Jednotlivé úkony súdy nariaďujú oneskorene a totožné otázky vyhodnocujú v každom konaní
odlišne, (otázky vnosu, výšky kúpnej ceny, výpočtu podielu, vyhodnotenia dokazovania). Ani
v otázkach jednoduchého práva nemá súd prvého stupňa jasno...“. Ďalej sťažovateľka
uvádza, že „... vo veci súd prvého stupňa nariadil celkovo 13 pojednávaní, z toho
3 pojednávania len za účelom vyhlásenia rozsudku, t.j. dokazovanie realizoval
na 10 pojednávaniach. V konaní bolo vykonané tiež znalecké dokazovanie. Počas tohto
obdobia bola vec trikrát vrátená súdu prvého stupňa na opätovné konanie z dôvodu vád
v konaní.“.
5. Podľa názoru sťažovateľky v danom prípade nejde o skutkovo ani právne náročný
spor, naopak, predmetom konania je vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva
po rozvode manželov, čo tvorí bežnú občianskoprávnu agendu súdov. Napriek uvedenému
okresný súd a krajský súd v napadnutých konaniach nepostupujú plynulo, čím podľa názoru
sťažovateľky porušujú jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ako aj základné právo podľa č. 47 charty.
6. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti zdôraznila, že okresný súd v napadnutom
konaní vydal uznesenia č. k. 9 C 322/2009-351 a č. k. 9 C 322/2009-352 z 12. novembra
2014, ktorými rozhodol o priznaní svedočného (ďalej aj „uznesenia okresného súdu
o priznaní svedočného“), v poučení ktorých v rozpore so zákonom nepripustil možnosť
podať proti týmto rozhodnutiam opravný prostriedok. Napriek už uvedenému poučeniu
obsiahnutému v uzneseniach okresného súdu o priznaní svedočného strany sporu podali
proti týmto rozhodnutiam odvolanie, o ktorom krajský súd úplne opomenul rozhodnúť, t. j.
ani po 4 rokoch o odvolaní oboch strán sporu proti uzneseniam okresného súdu o priznaní
svedočného nerozhodol. Vo vzťahu k uvedenému sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla:
„Skutočnosť, že Okresný súd Levice vydal nesprávne poučenie o opravnom prostriedku,
ktorý nepripustil a následne Krajský súd ani nerozhodol o podaných odvolaniach voči
výroku o trovách konania - priznaní svedočného - predstavuje takú nečinnosť súdu, ktorá
vzhľadom na vrátenie veci súdu prvého stupňa predstavuje súčasne aj odopretie k prístupu
k súdu a je porušením práva čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“
7. Predmetom sťažnostných námietok sťažovateľky je aj porušenie jej základného
práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, práva podľa čl. 8 dohovoru a základného práva podľa čl. 7
charty napadnutým postupom okresného súdu a napadnutým postupom krajského súdu,
k čomu v odôvodnení ústavnej sťažnosti v zásadnom uvádza: „Tým, že podiel na majetku,
ktorý mi patrí z titulu vyporiadania BSM dosiaľ nemám vyplatený a nemôžem sa ani
podieľať na užívaní majetku z dôvodu, že z tejto nehnuteľnosti som musela odísť pred
násilným konaním bývalého manžela, je moje bývanie od roku 2007, kedy ma napadol
a z bytu som musela odísť, nestále a neisté. Mať zabezpečenú potrebu bývania je pritom
základným predpokladom pre možnosť rozvíjať súkromný a rodinný život, najmä
za okolností, že sa mi medzičasom narodili dve deti. (viď obsah spisu - žiadosť
o oslobodenie od súdnych poplatkov).
Od roku 2007 som opakovane menila svoje bydliská, bývala v azylovom dome,
u matky a rôznych prenájmoch, pričom dodnes nemám zabezpečené stále bývanie, keďže
vlastnú nehnuteľnosť si bez financií z vyporiadania nemôžem obstarať. Z uvedeného dôvodu
na mňa stav právnej neistoty ohľadom mojich nárokov dopadá obzvlášť ťaživo a nečinnosť
súdov predstavuje súčasne zásah do práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného a rodinného života...“
8. Napokon sťažovateľka v ústavnej sťažnosti zároveň namieta aj porušenie svojho
základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutým postupom okresného súdu a napadnutým postupom krajského súdu.
Sťažovateľka v tejto súvislosti uvádza: „... prostriedky, ktoré získam sú vypočítané v rámci
hodnôt, ktoré boli aktuálne v roku 2010, pričom vyplatené mi budú nie skôr ako v roku
2019, kedy prirodzene hodnota týchto prostriedkov klesla. Dĺžka konania a nemožnosť
užívať môj majetok má teda na moje právne postavenie zásadný a negatívny vplyv
a predstavuje súčasne porušenie práva na pokojné užívame majetku tak, ako ho má na mysli
čl. 1 dodatkového protokolu k Dohovoru a čl. 20 ods. 1 Ústavy SR. Obdobie 11 rokoch
predstavuje taký časový úsek, že je možné hovoriť o faktickom pozbavení, resp. obmedzení
v prístupe k majetku, ktorý mi nebude žiadnym spôsobom kompenzovaný, keďže podľa
judikatúry sa vyporiadací podiel priznáva ku dňu rozhodnutia. Až dňom rozhodnutia vzniká
naň nárok, teda suma na výplatu je určená bez úrokov z omeškania a iných kompenzácií
z titulu nemožnosti užívať majetok do rozhodnutia súdu.“
9. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva , na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. l Ústavy SR, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty
základných práv Európskej únie, na ochranu proti neoprávneným zasahovaním do
súkromného a rodinného života podľa č. 19 ods. 2 Ústavy SR, na ochranu súkromia podľa
čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 7 Charty
základných práv Európskej únie, práva na ochranu majetku v zmysle čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 20 ods. 1 Ústavy
SR postupom Okresného súdu Levice v konaní 9 C 322/2009 porušené holi.
2. Základné práva , na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. l Ústavy SR, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty
základných práv Európskej únie, na ochranu proti neoprávneným zasahovaním do
súkromného a rodinného života podľa č. 19 ods. 2 Ústavy SR, na ochranu súkromia podľa
čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 7 Charty
základných práv Európskej únie, práva na ochranu majetku v zmysle čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 20 ods. 1 Ústavy
SR postupom Krajského súdu Nitra v konaní 7Co/356/2017 porušené boli.
3. Krajskému súdu v Nitre sa prikazuje, aby o odvolaní ,
zo dňa 11.12.2014, proti uzneseniam Okresného súdu Levice 9C 322/2009-351
a 9C 322/2009-352 zo dňa12.11.2014 konal a rozhodol.
4. Okresný súd Levice a Krajský súd Nitra sú povinní konať vo veci bez zbytočných
prieťahov.
5. Okresný súd Levice a Krajský súd Nitra sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne
sumu 10 000 Eur (desaťtisíc Eur) do 1 mesiaca od právoplatnosti
tohto nálezu z titulu spôsobenej nemajetkovej ujmy.
6. Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov konania...“
10. Sťažovateľka k návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 10 000 € uviedla: „Z dôvodu neukončenosti súdneho sporu prežívam dlhodobo
intenzívny stres, ako aj pocity krivdy a bezmocnosti z nemožnosti dovolať sa spravodlivosti.
Dlhoročný súdny spor mi značne znižuje kvalitu života, spôsobuje obavy z budúcnosti, ktoré
prežívam až ako existenčné ohrozenie. Stav neistoty poznačil prežívanie materstva a vôbec
schopnosť užívať si rodinný a súkromný život naplno. Nevyriešené bývanie pociťujem ako
vážnu ujmu a v tomto zmysle nečinnosť súdov má výrazný dopad na môj súkromný
a rodinný život, ktorý si nemôžem usporiadať podľa mojich predstáv. So svojím majetkom
nemôžem bez rozhodnutia súdov žiadnym spôsobom nakladať ani participovať na jeho
hodnote...
Samotný výrok o porušení práv preto nie je dostatočnou reparáciou ujmy spôsobenej
tým, že vo veci súdy nekonajú zákonným spôsobom a udržujú ma nielen v stave faktickej
a právnej neistoty, ale vážne zasahujú aj do mojich práv na ochranu majetku ako aj práva
na ochranu súkromného a rodinného života, Ako čiastočnú satisfakciu spôsobenej ujmy
na mojich právach preto žiadam nielen rozhodnutie o porušení práv a príkaz, aby súdy
konali bez prieťahov, ale aj priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch...“
11. Ústavný súd si ešte pred predbežným prerokovaním veci prípisom z 26. marca
2019 vyžiadal od krajského súdu súdny spis vedený v napadnutom konaní.
12. Dňa 8. apríla 2019 bol ústavnému súdu doručený vyžiadaný súdny spis,
s obsahom ktorého sa pred predbežným prerokovaním veci ústavný súd oboznámil.
II.
13. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania
začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
do 28. februára 2019, zostávajú zachované. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti, ktorá bola doručená ústavnému súdu
9. januára 2019, postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o ústavnom súde
15. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
16. Ústavný súd podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
17. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a základných
práv podľa čl. 7 a čl. 47 charty napadnutým postupom okresného súdu a napadnutým
postupom krajského súdu.
18. Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
19. Podľa čl. 20 ods. 1 prvej vety ústavy každý má právo vlastniť majetok.
20. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
21. Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom.
22. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
23. Podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho
súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu
tohto práva zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné
v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,
hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany
zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.
24. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok.
25. Podľa čl. 7 charty každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a komunikácie.
26. Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú
porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok
nápravy pred súdom. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať. Právna pomoc
sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky v prípade, ak je táto pomoc
potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.
III.
III.1 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým postupom okresného
súdu
27. Jednou zo základných pojmových náležitostí ústavnej sťažnosti podľa čl. 127
ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto ústavná
sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to,
aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa
v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
28. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd v napadnutom
konaní 14. júla 2017 rozhodol vo veci samej v poradí tretím rozsudkom č. k. 9 C 322/2009-
469, proti ktorému strany sporu podali odvolanie. Súdny spis vedený v napadnutom konaní
na okresnom súde bol na základe podaných odvolaní 4. októbra 2017 predložený krajskému
súdu pre účely rozhodnutia o odvolaniach.
29. Z uvedeného vyplýva, že v čase doručenia návrhu na začatie konania podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy ústavnému súdu, t. j. 9. januára 2019, okresný súd v napadnutom
konaní už meritórne rozhodol a spis už bol mimo jeho dispozície, pretože ho 4. októbra
2017 predložil krajskému súdu pre účely rozhodnutia o odvolaniach, v dôsledku čoho už
k namietanému porušovaniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
napadnutým postupom okresného súdu nemohlo dochádzať.
30. Zjavná neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti namietajúcej porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj
z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
v ktorom už okresný súd meritórne rozhodol pred podaním ústavnej sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu týchto práv
nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia ústavnej sťažnosti nemohlo dochádzať
(m. m. II. ÚS 387/06).
31. S poukazom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti
napadnutému postupu okresného súdu pre namietané porušenie základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy v súlade s § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol ako
zjavne neopodstatnenú (obdobne pozri IV. ÚS 189/2013, III. ÚS 350/2017).
III.2 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým postupom krajského
súdu
32. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu (IV. ÚS 205/03, IV. ÚS 225/05). Základnou povinnosťou súdu je preto
zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej
neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
33. Podľa judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť je aj absencia zistenia možnosti vysloviť porušenie
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05, II. ÚS 272/06). Ústavný súd už
vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach tiež vyslovil, že zjavná neopodstatnenosť
ústavnej sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže
vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred
všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo
uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05, I. ÚS 455/2014).
34. V záujme prehľadnosti a zrozumiteľnosti považuje ústavný súd za vhodné
na tomto mieste opätovne uviesť, že v napadnutom konaní vedenom na okresnom súde tento
už trikrát rozhodol rozsudkom vo veci samej.
34.1 Proti v poradí prvému rozsudku okresného súdu podali strany sporu odvolanie,
o ktorom rozhodoval krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 46/2012.
34.2 Proti v poradí druhému rozsudku okresného súdu strany sporu opäť podali
odvolanie, o ktorom rozhodoval krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 53/2015.
34.3 Odvolanie strany sporu podali aj proti v poradí tretiemu rozsudku okresného
súdu, o ktorom v súčasnosti rozhoduje krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn.
34.4 Sťažovateľka svojou ústavnou sťažnosťou nenamieta nečinnosť krajského súdu
v konaniach o odvolaniach proti v poradí prvému a druhému rozsudku okresného súdu, t. j.
nečinnosť krajského súdu v konaniach vedených na krajskom súde pod sp. zn. 7 Co 46/2012
a sp. zn. 7 Co 53/2015. Sťažovateľka svojou ústavnou sťažnosťou namieta nečinnosť
krajského súdu len v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 7 Co 356/2017.
35. Z obsahu súdneho spisu v napadnutom konaní, ktorý si ústavný súd vyžiadal
od krajského súdu ešte pred predbežným prerokovaním veci, vyplýva, že napadnuté konanie
na krajskom súde prebieha od 4. októbra 2017, keď mu bol postúpený spis okresného súdu
na rozhodnutie o odvolaniach podaných stranami sporu proti v poradí tretiemu rozsudku
okresného súdu. Ku dňu podania ústavnej sťažnosti na ústavnom súde napadnuté konanie
na krajskom súde trvalo 1 rok a 3 mesiace. Z obsahu súdneho spisu ústavný súd zároveň
zistil, že krajský súd v napadnutom konaní 25. marca 2019 nariadil termín pojednávania
na 25. apríl 2019 a podľa zistenia ústavného súdu krajský súd na uvedenom pojednávaní aj
rozhodol a rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutých výrokoch zmenil.
36. Ústavný súd konštatuje, že postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 Co 356/2017 neboli spôsobené také prieťahy, ktorých intenzita by
po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie umožňovala ústavnému súdu
dospieť k záveru o porušení sťažovateľkou označeného základného práva. Podľa názoru
ústavného súdu obdobie v trvaní 1 roka a 3 mesiacov, keď sa na krajskom súde nachádzal
spis okresného súdu sp. zn. 9 C 322/2009 pre účely rozhodnutia o odvolaní strán sporu proti
v poradí tretiemu rozsudku okresného súdu, je ústavne akceptovateľné.
37. K tvrdeniu sťažovateľky, že v napadnutom konaní krajský súd spôsobuje
prieťahy tým, že dosiaľ nerozhodol o odvolaní proti uzneseniam okresného súdu č. k.
9 C 322/2009-351 a č. k. 9 C 322/2009-352 z 12. novembra 2014, ktorými okresný súd
rozhodol o priznaní svedočného, ústavný súd poznamenáva, že uvedené ešte samo osebe
neznamená, že uvedeným konaním krajského súdu bolo bezprostredne zasiahnuté
do základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
37.1 Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že strany sporu podaním, ktorým podali
odvolanie proti v poradí druhému rozsudku okresného súdu č. k. 9 C 322/2009-339
z 12. novembra 2014, zároveň podali aj odvolanie proti uzneseniam okresného súdu
o priznaní svedočného. Okresný súd 21. januára 2015 formálne predložil krajskému súdu
odvolania strán sporu len proti v poradí druhému rozsudku okresného súdu, o ktorých
krajský súd následne rozhodol v poradí druhým uznesením č. k. 7 Co 53/2015-391
z 30. júna 2016, ktorým zrušil v poradí druhý rozsudok okresného súdu a vec okresnému
súdu vrátil späť na nové konanie. Po tom, ako krajský súd 5. augusta 2016 vrátil spis
okresnému súdu, okresný súd vo veci opätovne konal a rozhodol v poradí už tretím
rozsudkom, proti ktorému strany sporu podali odvolanie, o ktorom v súčasnosti rozhoduje
krajský súd v napadnutom konaní.
37.2 Za daného stavu samotné nerozhodnutie krajského súdu o odvolaní
sťažovateľky ako žalobkyne a o odvolaní žalovaného proti uzneseniam okresného súdu
o priznaní svedočného nemožno z ústavnoprávneho hľadiska kvalifikovať ako porušenie
základného práva na súdne konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
V preskúmavanej veci totiž chýba podstatná náležitosť pre vyslovenie porušenia základného
práva na súdne konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a to stav
neistoty strany konania týkajúci sa výsledku konania.
37.3 Podľa § 202 ods. 3 písm. g) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“) platného a účinného
v čase vydania uznesení okresného súdu o priznaní svedočného odvolanie nebolo prípustné
proti uzneseniu, ktorým sa rozhodlo o svedočnom alebo o nárokoch podľa § 139 ods. 3.
37.4 Ústavný súd konštatuje, že nerozhodnutie krajského súdu o odvolaní strán sporu
proti uzneseniam okresného súdu o priznaní svedočného, proti ktorým Občiansky súdny
poriadok explicitne vylučoval možnosť podať odvolanie, nemá v zásade žiaden vplyv
na konečné rozhodnutie vo veci samej, a teda nevytvára stav neistoty o konečnom výsledku
prebiehajúceho súdneho konania.
38. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že ústavná sťažnosť je
v časti smerujúcej proti napadnutému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
7 Co 356/2017 pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy zjavne
neopodstatnená, a z tohto dôvodu ju podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
odmietol.
III.3 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým postupom okresného súdu a napadnutým postupom krajského
súdu
39. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv
alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy
pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto ústavnú sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
40. Vo vzťahu k už spomenutému princípu subsidiarity judikatúra ústavného súdu
stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou
ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci
predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných
do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Podľa právneho
názoru ústavného súdu preto nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne
konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním
a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť zásah
na ochranu ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv
sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav
napraviť (m. m. IV. ÚS 322/09).
41. Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd ďalej poukazuje na to,
že základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie
„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,
či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania
a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06,
II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03),
obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický
c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd
pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle
čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
42. Predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného v čl. 6 ods. 1
dohovoru) je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou
všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno
napraviť procesnými prostriedkami, ktoré boli obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku
(účinnom do 30. júna 2016, m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06), resp. sú
obsiahnuté v Civilnom sporovom poriadku (účinnom od 1. júla 2016).
43. Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky
z tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej
bolo v konaní o ústavnej sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila
iba určitá časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka.
Podmienkou na pripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť
o rozhodnutie spôsobilé výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť do ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd
sťažovateľa, ako aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané
štádium konania a nemohla by už byť uplatnená neskôr (IV. ÚS 195/2010), prípadne by sa
tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho
možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach
44. V nadväznosti na uvedené právne názory ústavný súd konštatuje,
že v okolnostiach daného prípadu nie sú splnené predpoklady na výnimku z už spomenutej
zásady, podľa ktorej ústavný súd v rámci konania o ústavnej sťažnosti zásadne preskúmava
len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa
právoplatne skončilo konanie.
45. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti napáda postup okresného súdu v napadnutom
konaní a postup krajského súdu v napadnutom konaní. Sťažovateľka namieta, že okresný
súd v uzneseniach o priznaní svedočného vydal nesprávne poučenie o možnosti podať
proti uvedeným rozhodnutiam opravný prostriedok, keď uviedol, že proti týmto
rozhodnutiam odvolanie nie je prípustné, a následne krajský súd po tom, čo strany sporu aj
napriek poučeniu uvedenému v predmetných rozhodnutiach podali proti týmto
rozhodnutiam odvolanie, o odvolaní strán sporu nerozhodol, čím podľa názoru sťažovateľky
odoprel sťažovateľke prístup k súdu, a teda porušil jej základné právo na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
46. Z obsahu súdneho spisu, ktorý si ústavný súd vyžiadal od krajského súdu,
v napadnutom konaní je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že konanie v právnej veci
sťažovateľky sa ku dňu podania ústavnej sťažnosti ústavnému súdu právoplatne neskončilo.
V súčasnosti sa vec sťažovateľky nachádza na krajskom súde a krajský súd má možnosť
napraviť, resp. odstrániť svojou vlastnou činnosťou sťažovateľkou namietané vady,
s ktorými táto spája svoje tvrdenie o porušení svojho základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Až potom, keď bude napadnuté konanie vedené na krajskom súde
definitívne právoplatne skončené, by sa mohla sťažovateľka domáhať ochrany svojich
ústavou a kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami garantovaných práv v konaní
pred ústavným súdom podaním novej ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
47. Ústavný súd napokon, sumarizujúc dosiaľ uvedené, zdôrazňuje, že jeho ústavnou
kompetenciou nemôže byť zmena alebo náprava či už namietaného, alebo skutočného
pochybenia všeobecných súdov v dosiaľ neskončených súdnych konaniach, ale je zásadne
povolaný posúdiť, či konanie ako celok a jeho výsledok po právoplatnom skončení veci
obstoja z komplexného hľadiska v ústavnoprávnej rovine. Každý iný postup by neprípustne
rozširoval kompetencie ústavného súdu a vo svojich dôsledkoch by z neho robil ďalšiu
súdnu inštanciu, ktorá by bola mimoriadna okrem iného aj tým, že by mohla zasahovať
do ešte prebiehajúcich konaní (obdobne IV. ÚS 233/2011).
48. Ústavný súd, zohľadňujúc princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy
i svoju doterajšiu ustálenú rozhodovaciu prax a v neposlednom rade akcentujúc
rešpektovanie princípu minimalizácie zásahov do rozhodnutí všeobecných súdov, ústavnú
sťažnosť odmietol v súlade s § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok
svojej právomoci na jej prerokovanie.
III.4 K namietanému porušeniu základného práva na ochranu
proti neoprávnenému zasahovaniu do súkromného a rodinného života podľa čl. 19
ods. 2 ústavy, základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva
na ochranu súkromia podľa čl. 8 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu napadnutým postupom okresného súdu a napadnutým
postupom krajského súdu
49. V súvislosti s namietaným porušením základného práva na ochranu
proti neoprávnenému zasahovaniu do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2
ústavy, základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu
súkromia podľa čl. 8 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu napadnutým postupom okresného súdu a napadnutým postupom krajského súdu
ústavný súd pripomína, že sťažovateľka ich porušenie vidí v spojitosti s označeným
základným právom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pre ktoré ústavný súd odmietol ústavnú
sťažnosť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
50. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05) zastáva
názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 19 ods. 2
a čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 8 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto
porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané,
o prípadnom porušení základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 ústavy, práva
podľa čl. 8 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo možné uvažovať
len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého
zo základných práv, resp. ústavno-procesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).
51. Všeobecný súd totiž zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom
základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho,
že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48
ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným
súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127
ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery
v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je
základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných
súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07,
52. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného
práva vyplývajúceho z čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým postupom okresného súdu
a napadnutým postupom krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,
odmietnutie ďalšej časti ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie
základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 8 dohovoru
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu je nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim
zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými
princípmi z perspektívy ich možného porušenia. Aj v tejto časti je preto ústavná sťažnosť
sťažovateľky zjavne neopodstatnená v súlade s § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom
súde.
III.5 K namietanému porušeniu základného práva na ochranu proti
neoprávnenému zasahovaniu do súkromného a rodinného života podľa čl. 7 charty
a základného práva sa spravodlivý proces podľa čl. 47 charty napadnutým postupom
okresného súdu a napadnutým postupom krajského súdu
53. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti taktiež namieta porušenie základných práv
podľa čl. 7 a čl. 47 charty napadnutým postupom okresného súdu a napadnutým postupom
krajského súdu.
54. Podľa čl. 51 ods. 1 charty ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady
subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie, a tiež pre členské štáty
výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie. V dôsledku toho rešpektujú práva, dodržiavajú
zásady a podporujú ich uplatňovanie v súlade so svojimi príslušnými právomocami
a pri zachovaní obmedzení právomocí Únie, ktoré boli na ňu prenesené zmluvami.
55. Podľa čl. 52 ods. 7 charty súdy Únie a členských štátov náležite prihliadajú
na vysvetlivky vypracované s cieľom poskytnúť usmernenia pri výklade tejto charty.
56. Z citovaných článkov charty vyplýva, že čl. 7 a čl. 47 charty je potrebné
interpretovať v súlade s čl. 51 ods. 1 charty s prihliadnutím na vysvetlivky k charte, ktoré
boli 14. decembra 2007 publikované pod č. 2007/C 303/2 (ďalej len „vysvetlivky“), ako aj
na existujúcu judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“).
57. Podľa vysvetliviek k čl. 51 ods. 1 charty cieľom čl. 51 je určiť rozsah pôsobnosti
charty. Čo sa týka členských štátov Európskej únie, z judikatúry Súdneho dvora
jednoznačne vyplýva, že povinnosť rešpektovať základné práva vymedzené v rámci Únie je
pre členské štáty záväzná výlučne vtedy, ak konajú v rámci rozsahu pôsobnosti práva Únie
(rozsudok z 13. 6. 1989 vo veci 5/88 Wachauf, Zb. 1989, s. 2609; rozsudok z 18. 6. 1991
vo veci ERT, Zb. 1991, s. I-2925; rozsudok z 18. 12. 1997 vo veci C-309/96 Annibaldi, Zb.
1997, s. I-7493). Súdny dvor potvrdil uvedenú judikatúru týmto spôsobom: „Navyše je
potrebné si uvedomiť, že požiadavky vyplývajúce z ochrany základných práv v právnom
poriadku Spoločenstva sú rovnako záväzné pre členské štáty, pokiaľ vykonávajú právne
akty Spoločenstva...“ (rozsudok z 13. 4. 2000 vo veci C-292/97, Zb. 2000, s. I-2737, bod
37).
58. Uvedené pravidlo, ako je obsiahnuté v tejto charte, sa samozrejme vzťahuje tiež
na ústredné orgány, ako aj na regionálne alebo miestne orgány a na verejnoprávne subjekty,
pokiaľ vykonávajú právo Európskej únie. Bez potreby podrobenejšej analýzy ústavný súd
konštatuje, že vo veci sťažovateľky sa už na prvý pohľad neaplikuje právo Európskej únie,
a preto charta nie je na vec sťažovateľky aplikovateľná. Ústavný súd preto túto časť
ústavnej sťažnosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú (obdobne II. ÚS 123/2017).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. apríla 2019