Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 182/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. apríla 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Mojmíra Mamojku a Miroslava

Duriša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpenej advokátkou Mgr. Evou

Braxatorisovou, Trenčianska 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných

práv podľa , , a Slovenskej

republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a základných práv podľa čl. 7 a čl. 47 Charty základných

práv Európskej únie postupom Okresného súdu Levice v konaní vedenom

pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenia svojich základných práv podľa čl. 19

ods. 2, , a (ďalej len

„ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“), práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

a základných práv podľa čl. 7 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len

„charta“) postupom Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej aj „napadnutý postup okresného súdu“) a postupom

Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnutý postup krajského súdu“).

2. Sťažovateľka v procesnom postavení žalobkyne podala 29. decembra 2009

okresnému súdu žalobu o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam

bližšie špecifikovaným v žalobnom návrhu.

2.1 V predmetnom konaní okresný súd rozhodol rozsudkom (v poradí prvým)

č. k. -224 z 29. novembra 2011 (ďalej len „prvý rozsudok okresného súdu“),

ktorý bol na základe odvolania strán sporu uznesením krajského súdu č. k. 7 Co 46/2012-

258 z 30. decembra 2013 zrušený a vec bola vrátená okresnému súdu na nové konanie.

2.2 Rozsudkom č. k. -339 z 12. novembra 2014 (ďalej aj „druhý

rozsudok okresného súdu“) okresný súd vo veci znova rozhodol. Proti uvedenému rozsudku

strany sporu podali odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením

č. k. -391 z 30. júna 2016 tak, že v poradí druhý rozsudok okresného súdu

v napadnutom konaní zrušil a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie.

2.3 Rozsudkom č. k. -469 zo 14. júla 2017 (ďalej aj „tretí rozsudok

okresného súdu“) okresný súd vo veci rozhodol tretíkrát. Proti uvedenému rozsudku strany

sporu opäť podali odvolanie, o ktorom krajský súd ku dňu podania ústavnej sťažnosti, t. j.

k 9. januáru 2019, nerozhodol. V čase predbežného prerokovania veci ústavný súd dopytom

na krajskom súde zistil, že tento na pojednávaní 25. apríla 2019 vydal rozhodnutie, ktorým

rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutých výrokoch zmenil a sám vo veci

rozhodol.

3. Sťažovateľka v podanej ústavnej sťažnosti poukazuje na skutočnosť, že napriek

tomu, že odo dňa začatia napadnutého konania už uplynulo viac ako 9 rokov, napadnuté

konanie ku dňu podania ústavnej sťažnosti ústavnému súdu nebolo právoplatne skončené

4. Vo vzťahu k napadnutým postupom okresného súdu a krajského súdu

sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza chronológiu procesných úkonov vykonaných

v napadnutých konaniach a poukazuje na prieťahy a neefektívny postup konajúcich súdov

v danej veci. Sťažovateľka v tejto súvislosti uviedla, že „... postup súdov oboch stupňov nie

je efektívny ani hospodárny, opakovane sa prejednávajú totožné skutkové okolnosti.

Jednotlivé úkony súdy nariaďujú oneskorene a totožné otázky vyhodnocujú v každom konaní

odlišne, (otázky vnosu, výšky kúpnej ceny, výpočtu podielu, vyhodnotenia dokazovania). Ani

v otázkach jednoduchého práva nemá súd prvého stupňa jasno...“. Ďalej sťažovateľka

uvádza, že „... vo veci súd prvého stupňa nariadil celkovo 13 pojednávaní, z toho

3 pojednávania len za účelom vyhlásenia rozsudku, t.j. dokazovanie realizoval

na 10 pojednávaniach. V konaní bolo vykonané tiež znalecké dokazovanie. Počas tohto

obdobia bola vec trikrát vrátená súdu prvého stupňa na opätovné konanie z dôvodu vád

v konaní.“.

5. Podľa názoru sťažovateľky v danom prípade nejde o skutkovo ani právne náročný

spor, naopak, predmetom konania je vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva

po rozvode manželov, čo tvorí bežnú občianskoprávnu agendu súdov. Napriek uvedenému

okresný súd a krajský súd v napadnutých konaniach nepostupujú plynulo, čím podľa názoru

sťažovateľky porušujú jej základné právo podľa , právo podľa

ods. 1 dohovoru, ako aj základné právo podľa č. 47 charty.

6. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti zdôraznila, že okresný súd v napadnutom

konaní vydal uznesenia č. k. -351 a č. k. -352 z 12. novembra

2014, ktorými rozhodol o priznaní svedočného (ďalej aj „uznesenia okresného súdu

o priznaní svedočného“), v poučení ktorých v rozpore so zákonom nepripustil možnosť

podať proti týmto rozhodnutiam opravný prostriedok. Napriek už uvedenému poučeniu

obsiahnutému v uzneseniach okresného súdu o priznaní svedočného strany sporu podali

proti týmto rozhodnutiam odvolanie, o ktorom krajský súd úplne opomenul rozhodnúť, t. j.

ani po 4 rokoch o odvolaní oboch strán sporu proti uzneseniam okresného súdu o priznaní

svedočného nerozhodol. Vo vzťahu k uvedenému sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla:

„Skutočnosť, že Okresný súd Levice vydal nesprávne poučenie o opravnom prostriedku,

ktorý nepripustil a následne Krajský súd ani nerozhodol o podaných odvolaniach voči

výroku o trovách konania - priznaní svedočného - predstavuje takú nečinnosť súdu, ktorá

vzhľadom na vrátenie veci súdu prvého stupňa predstavuje súčasne aj odopretie k prístupu

k súdu a je porušením práva a Dohovoru.“

7. Predmetom sťažnostných námietok sťažovateľky je aj porušenie jej základného

práva podľa , práva podľa dohovoru a základného práva podľa

charty napadnutým postupom okresného súdu a napadnutým postupom krajského súdu,

k čomu v odôvodnení ústavnej sťažnosti v zásadnom uvádza: „Tým, že podiel na majetku,

ktorý mi patrí z titulu vyporiadania BSM dosiaľ nemám vyplatený a nemôžem sa ani

podieľať na užívaní majetku z dôvodu, že z tejto nehnuteľnosti som musela odísť pred

násilným konaním bývalého manžela, je moje bývanie od roku 2007, kedy ma napadol

a z bytu som musela odísť, nestále a neisté. Mať zabezpečenú potrebu bývania je pritom

základným predpokladom pre možnosť rozvíjať súkromný a rodinný život, najmä

za okolností, že sa mi medzičasom narodili dve deti. (viď obsah spisu - žiadosť

o oslobodenie od súdnych poplatkov).

Od roku 2007 som opakovane menila svoje bydliská, bývala v azylovom dome,

u matky a rôznych prenájmoch, pričom dodnes nemám zabezpečené stále bývanie, keďže

vlastnú nehnuteľnosť si bez financií z vyporiadania nemôžem obstarať. Z uvedeného dôvodu

na mňa stav právnej neistoty ohľadom mojich nárokov dopadá obzvlášť ťaživo a nečinnosť

súdov predstavuje súčasne zásah do práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním

do súkromného a rodinného života...“

8. Napokon sťažovateľka v ústavnej sťažnosti zároveň namieta aj porušenie svojho

základného práva podľa a práva podľa dodatkového protokolu

napadnutým postupom okresného súdu a napadnutým postupom krajského súdu.

Sťažovateľka v tejto súvislosti uvádza: „... prostriedky, ktoré získam sú vypočítané v rámci

hodnôt, ktoré boli aktuálne v roku 2010, pričom vyplatené mi budú nie skôr ako v roku

2019, kedy prirodzene hodnota týchto prostriedkov klesla. Dĺžka konania a nemožnosť

užívať môj majetok má teda na moje právne postavenie zásadný a negatívny vplyv

a predstavuje súčasne porušenie práva na pokojné užívame majetku tak, ako ho má na mysli

dodatkového protokolu k Dohovoru a SR. Obdobie 11 rokoch

predstavuje taký časový úsek, že je možné hovoriť o faktickom pozbavení, resp. obmedzení

v prístupe k majetku, ktorý mi nebude žiadnym spôsobom kompenzovaný, keďže podľa

judikatúry sa vyporiadací podiel priznáva ku dňu rozhodnutia. Až dňom rozhodnutia vzniká

naň nárok, teda suma na výplatu je určená bez úrokov z omeškania a iných kompenzácií

z titulu nemožnosti užívať majetok do rozhodnutia súdu.“

9. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva , na súdnu a inú právnu

ochranu podľa ods. l SR, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa SR, na spravodlivý proces podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd, na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty

základných práv Európskej únie, na ochranu proti neoprávneným zasahovaním do

súkromného a rodinného života podľa č. 19 ods. 2 SR, na ochranu súkromia podľa

čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 7 Charty

základných práv Európskej únie, práva na ochranu majetku v zmysle čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

SR postupom Okresného súdu Levice v konaní porušené holi.

2. Základné práva , na súdnu a inú právnu

ochranu podľa ods. l SR, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa SR, na spravodlivý proces podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd, na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty

základných práv Európskej únie, na ochranu proti neoprávneným zasahovaním do

súkromného a rodinného života podľa č. 19 ods. 2 SR, na ochranu súkromia podľa

čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 7 Charty

základných práv Európskej únie, práva na ochranu majetku v zmysle čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

SR postupom Krajského súdu Nitra v konaní porušené boli.

3. Krajskému súdu v Nitre sa prikazuje, aby o odvolaní ,

zo dňa 11.12.2014, proti uzneseniam Okresného súdu Levice -351

a -352 zo dňa12.11.2014 konal a rozhodol.

4. Okresný súd Levice a Krajský súd Nitra sú povinní konať vo veci bez zbytočných

prieťahov.

5. Okresný súd Levice a Krajský súd Nitra sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne

sumu 10 000 Eur (desaťtisíc Eur) do 1 mesiaca od právoplatnosti

tohto nálezu z titulu spôsobenej nemajetkovej ujmy.

6. Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov konania...“

10. Sťažovateľka k návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 10 000 € uviedla: „Z dôvodu neukončenosti súdneho sporu prežívam dlhodobo

intenzívny stres, ako aj pocity krivdy a bezmocnosti z nemožnosti dovolať sa spravodlivosti.

Dlhoročný súdny spor mi značne znižuje kvalitu života, spôsobuje obavy z budúcnosti, ktoré

prežívam až ako existenčné ohrozenie. Stav neistoty poznačil prežívanie materstva a vôbec

schopnosť užívať si rodinný a súkromný život naplno. Nevyriešené bývanie pociťujem ako

vážnu ujmu a v tomto zmysle nečinnosť súdov má výrazný dopad na môj súkromný

a rodinný život, ktorý si nemôžem usporiadať podľa mojich predstáv. So svojím majetkom

nemôžem bez rozhodnutia súdov žiadnym spôsobom nakladať ani participovať na jeho

hodnote...

Samotný výrok o porušení práv preto nie je dostatočnou reparáciou ujmy spôsobenej

tým, že vo veci súdy nekonajú zákonným spôsobom a udržujú ma nielen v stave faktickej

a právnej neistoty, ale vážne zasahujú aj do mojich práv na ochranu majetku ako aj práva

na ochranu súkromného a rodinného života, Ako čiastočnú satisfakciu spôsobenej ujmy

na mojich právach preto žiadam nielen rozhodnutie o porušení práv a príkaz, aby súdy

konali bez prieťahov, ale aj priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch...“

11. Ústavný súd si ešte pred predbežným prerokovaním veci prípisom z 26. marca

2019 vyžiadal od krajského súdu súdny spis vedený v napadnutom konaní.

12. Dňa 8. apríla 2019 bol ústavnému súdu doručený vyžiadaný súdny spis,

s obsahom ktorého sa pred predbežným prerokovaním veci ústavný súd oboznámil.

II.

13. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

V zmysle a sa tento zákon použije aj na konania

začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

do 28. februára 2019, zostávajú zachované. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti, ktorá bola doručená ústavnému súdu

9. januára 2019, postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami

15. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

16. Ústavný súd podľa môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

17. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojich

základných práv podľa , , a , práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a základných

práv podľa čl. 7 a čl. 47 charty napadnutým postupom okresného súdu a napadnutým

postupom krajského súdu.

18. Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

19. Podľa prvej vety každý má právo vlastniť majetok.

20. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

21. Podľa prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom.

22. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

23. Podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho

súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu

tohto práva zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné

v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti,

hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany

zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.

24. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok.

25. Podľa čl. 7 charty každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a komunikácie.

26. Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú

porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok

nápravy pred súdom. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať. Právna pomoc

sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky v prípade, ak je táto pomoc

potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.

III.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa napadnutým postupom okresného

súdu

27. Jednou zo základných pojmových náležitostí ústavnej sťažnosti podľa čl. 127

je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci

do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto ústavná

sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to,

aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa

v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. , ).

28. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd v napadnutom

konaní 14. júla 2017 rozhodol vo veci samej v poradí tretím rozsudkom č. k. 9 C 322/2009-

469, proti ktorému strany sporu podali odvolanie. Súdny spis vedený v napadnutom konaní

na okresnom súde bol na základe podaných odvolaní 4. októbra 2017 predložený krajskému

súdu pre účely rozhodnutia o odvolaniach.

29. Z uvedeného vyplýva, že v čase doručenia návrhu na začatie konania podľa

ústavnému súdu, t. j. 9. januára 2019, okresný súd v napadnutom

konaní už meritórne rozhodol a spis už bol mimo jeho dispozície, pretože ho 4. októbra

2017 predložil krajskému súdu pre účely rozhodnutia o odvolaniach, v dôsledku čoho už

k namietanému porušovaniu základného práva sťažovateľky podľa

napadnutým postupom okresného súdu nemohlo dochádzať.

30. Zjavná neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti namietajúcej porušenie základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , resp. práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj

z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,

v ktorom už okresný súd meritórne rozhodol pred podaním ústavnej sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 (), a preto už k namietanému porušovaniu týchto práv

nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia ústavnej sťažnosti nemohlo dochádzať

(m. m. ).

31. S poukazom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti

napadnutému postupu okresného súdu pre namietané porušenie základného práva podľa

v súlade s odmietol ako

zjavne neopodstatnenú (obdobne pozri , ).

III.2 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa napadnutým postupom krajského

súdu

32. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

všeobecného súdu (, ). Základnou povinnosťou súdu je preto

zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej

neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

33. Podľa judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť je aj absencia zistenia možnosti vysloviť porušenie

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, , , ). Ústavný súd už

vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach tiež vyslovil, že zjavná neopodstatnenosť

ústavnej sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa (práva podľa dohovoru) môže

vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred

všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo

uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. , , ).

34. V záujme prehľadnosti a zrozumiteľnosti považuje ústavný súd za vhodné

na tomto mieste opätovne uviesť, že v napadnutom konaní vedenom na okresnom súde tento

už trikrát rozhodol rozsudkom vo veci samej.

34.1 Proti v poradí prvému rozsudku okresného súdu podali strany sporu odvolanie,

o ktorom rozhodoval krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. .

34.2 Proti v poradí druhému rozsudku okresného súdu strany sporu opäť podali

odvolanie, o ktorom rozhodoval krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. .

34.3 Odvolanie strany sporu podali aj proti v poradí tretiemu rozsudku okresného

súdu, o ktorom v súčasnosti rozhoduje krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn.

.

34.4 Sťažovateľka svojou ústavnou sťažnosťou nenamieta nečinnosť krajského súdu

v konaniach o odvolaniach proti v poradí prvému a druhému rozsudku okresného súdu, t. j.

nečinnosť krajského súdu v konaniach vedených na krajskom súde pod sp. zn.

a sp. zn. . Sťažovateľka svojou ústavnou sťažnosťou namieta nečinnosť

krajského súdu len v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. .

35. Z obsahu súdneho spisu v napadnutom konaní, ktorý si ústavný súd vyžiadal

od krajského súdu ešte pred predbežným prerokovaním veci, vyplýva, že napadnuté konanie

na krajskom súde prebieha od 4. októbra 2017, keď mu bol postúpený spis okresného súdu

na rozhodnutie o odvolaniach podaných stranami sporu proti v poradí tretiemu rozsudku

okresného súdu. Ku dňu podania ústavnej sťažnosti na ústavnom súde napadnuté konanie

na krajskom súde trvalo 1 rok a 3 mesiace. Z obsahu súdneho spisu ústavný súd zároveň

zistil, že krajský súd v napadnutom konaní 25. marca 2019 nariadil termín pojednávania

na 25. apríl 2019 a podľa zistenia ústavného súdu krajský súd na uvedenom pojednávaní aj

rozhodol a rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutých výrokoch zmenil.

36. Ústavný súd konštatuje, že postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. neboli spôsobené také prieťahy, ktorých intenzita by

po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie umožňovala ústavnému súdu

dospieť k záveru o porušení sťažovateľkou označeného základného práva. Podľa názoru

ústavného súdu obdobie v trvaní 1 roka a 3 mesiacov, keď sa na krajskom súde nachádzal

spis okresného súdu sp. zn. pre účely rozhodnutia o odvolaní strán sporu proti

v poradí tretiemu rozsudku okresného súdu, je ústavne akceptovateľné.

37. K tvrdeniu sťažovateľky, že v napadnutom konaní krajský súd spôsobuje

prieťahy tým, že dosiaľ nerozhodol o odvolaní proti uzneseniam okresného súdu č. k.

-351 a č. k. -352 z 12. novembra 2014, ktorými okresný súd

rozhodol o priznaní svedočného, ústavný súd poznamenáva, že uvedené ešte samo osebe

neznamená, že uvedeným konaním krajského súdu bolo bezprostredne zasiahnuté

do základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

.

37.1 Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že strany sporu podaním, ktorým podali

odvolanie proti v poradí druhému rozsudku okresného súdu č. k. -339

z 12. novembra 2014, zároveň podali aj odvolanie proti uzneseniam okresného súdu

o priznaní svedočného. Okresný súd 21. januára 2015 formálne predložil krajskému súdu

odvolania strán sporu len proti v poradí druhému rozsudku okresného súdu, o ktorých

krajský súd následne rozhodol v poradí druhým uznesením č. k. -391

z 30. júna 2016, ktorým zrušil v poradí druhý rozsudok okresného súdu a vec okresnému

súdu vrátil späť na nové konanie. Po tom, ako krajský súd 5. augusta 2016 vrátil spis

okresnému súdu, okresný súd vo veci opätovne konal a rozhodol v poradí už tretím

rozsudkom, proti ktorému strany sporu podali odvolanie, o ktorom v súčasnosti rozhoduje

krajský súd v napadnutom konaní.

37.2 Za daného stavu samotné nerozhodnutie krajského súdu o odvolaní

sťažovateľky ako žalobkyne a o odvolaní žalovaného proti uzneseniam okresného súdu

o priznaní svedočného nemožno z ústavnoprávneho hľadiska kvalifikovať ako porušenie

základného práva na súdne konanie bez zbytočných prieťahov podľa .

V preskúmavanej veci totiž chýba podstatná náležitosť pre vyslovenie porušenia základného

práva na súdne konanie bez zbytočných prieťahov podľa , a to stav

neistoty strany konania týkajúci sa výsledku konania.

37.3 Podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) platného a účinného

v čase vydania uznesení okresného súdu o priznaní svedočného odvolanie nebolo prípustné

proti uzneseniu, ktorým sa rozhodlo o svedočnom alebo o nárokoch podľa § 139 ods. 3.

37.4 Ústavný súd konštatuje, že nerozhodnutie krajského súdu o odvolaní strán sporu

proti uzneseniam okresného súdu o priznaní svedočného, proti ktorým Občiansky súdny

poriadok explicitne vylučoval možnosť podať odvolanie, nemá v zásade žiaden vplyv

na konečné rozhodnutie vo veci samej, a teda nevytvára stav neistoty o konečnom výsledku

prebiehajúceho súdneho konania.

38. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že ústavná sťažnosť je

v časti smerujúcej proti napadnutému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

pre namietané porušenie základného práva podľa zjavne

neopodstatnená, a z tohto dôvodu ju podľa

odmietol.

III.3 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru napadnutým postupom okresného súdu a napadnutým postupom krajského

súdu

39. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv

alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto ústavnú sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

40. Vo vzťahu k už spomenutému princípu subsidiarity judikatúra ústavného súdu

stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou

ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci

predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných

do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. ). Podľa právneho

názoru ústavného súdu preto nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne

konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním

a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť zásah

na ochranu alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv

sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav

napraviť (m. m. ).

41. Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd ďalej poukazuje na to,

že základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie

„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,

či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania

a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. , , ,

). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. , ),

obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický

c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd

pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle

až , resp. dohovoru.

42. Predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa

(ako aj práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného v

dohovoru) je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou

všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno

napraviť procesnými prostriedkami, ktoré boli obsiahnuté v

(účinnom do 30. júna 2016, m. m. , , ), resp. sú

obsiahnuté v (účinnom od 1. júla 2016).

43. Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky

z tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej

bolo v konaní o ústavnej sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila

iba určitá časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka.

Podmienkou na pripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť

o rozhodnutie spôsobilé výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť do alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd

sťažovateľa, ako aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané

štádium konania a nemohla by už byť uplatnená neskôr (), prípadne by sa

tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho

možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach

().

44. V nadväznosti na uvedené právne názory ústavný súd konštatuje,

že v okolnostiach daného prípadu nie sú splnené predpoklady na výnimku z už spomenutej

zásady, podľa ktorej ústavný súd v rámci konania o ústavnej sťažnosti zásadne preskúmava

len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa

právoplatne skončilo konanie.

45. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti napáda postup okresného súdu v napadnutom

konaní a postup krajského súdu v napadnutom konaní. Sťažovateľka namieta, že okresný

súd v uzneseniach o priznaní svedočného vydal nesprávne poučenie o možnosti podať

proti uvedeným rozhodnutiam opravný prostriedok, keď uviedol, že proti týmto

rozhodnutiam odvolanie nie je prípustné, a následne krajský súd po tom, čo strany sporu aj

napriek poučeniu uvedenému v predmetných rozhodnutiach podali proti týmto

rozhodnutiam odvolanie, o odvolaní strán sporu nerozhodol, čím podľa názoru sťažovateľky

odoprel sťažovateľke prístup k súdu, a teda porušil jej základné právo na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

46. Z obsahu súdneho spisu, ktorý si ústavný súd vyžiadal od krajského súdu,

v napadnutom konaní je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že konanie v právnej veci

sťažovateľky sa ku dňu podania ústavnej sťažnosti ústavnému súdu právoplatne neskončilo.

V súčasnosti sa vec sťažovateľky nachádza na krajskom súde a krajský súd má možnosť

napraviť, resp. odstrániť svojou vlastnou činnosťou sťažovateľkou namietané vady,

s ktorými táto spája svoje tvrdenie o porušení svojho základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru. Až potom, keď bude napadnuté konanie vedené na krajskom súde

definitívne právoplatne skončené, by sa mohla sťažovateľka domáhať ochrany svojich

a kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami garantovaných práv v konaní

pred ústavným súdom podaním novej ústavnej sťažnosti podľa .

47. Ústavný súd napokon, sumarizujúc dosiaľ uvedené, zdôrazňuje, že jeho ústavnou

kompetenciou nemôže byť zmena alebo náprava či už namietaného, alebo skutočného

pochybenia všeobecných súdov v dosiaľ neskončených súdnych konaniach, ale je zásadne

povolaný posúdiť, či konanie ako celok a jeho výsledok po právoplatnom skončení veci

obstoja z komplexného hľadiska v ústavnoprávnej rovine. Každý iný postup by neprípustne

rozširoval kompetencie ústavného súdu a vo svojich dôsledkoch by z neho robil ďalšiu

súdnu inštanciu, ktorá by bola mimoriadna okrem iného aj tým, že by mohla zasahovať

do ešte prebiehajúcich konaní (obdobne ).

48. Ústavný súd, zohľadňujúc princíp subsidiarity vyplývajúci z

i svoju doterajšiu ustálenú rozhodovaciu prax a v neposlednom rade akcentujúc

rešpektovanie princípu minimalizácie zásahov do rozhodnutí všeobecných súdov, ústavnú

sťažnosť odmietol v súlade s pre nedostatok

svojej právomoci na jej prerokovanie.

III.4 K namietanému porušeniu základného práva na ochranu

proti neoprávnenému zasahovaniu do súkromného a rodinného života podľa čl. 19

ods. 2 , základného práva na ochranu majetku podľa , práva

na ochranu súkromia podľa čl. 8 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

dodatkového protokolu napadnutým postupom okresného súdu a napadnutým

postupom krajského súdu

49. V súvislosti s namietaným porušením základného práva na ochranu

proti neoprávnenému zasahovaniu do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2

, základného práva na ochranu majetku podľa , práva na ochranu

súkromia podľa čl. 8 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu napadnutým postupom okresného súdu a napadnutým postupom krajského súdu

ústavný súd pripomína, že sťažovateľka ich porušenie vidí v spojitosti s označeným

základným právom podľa , pre ktoré ústavný súd odmietol ústavnú

sťažnosť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

50. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ) zastáva

názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 19 ods. 2

a a práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy

vyplývajúce z až , resp. dohovoru. Inak povedané,

o prípadnom porušení základných práv podľa a , práva

podľa čl. 8 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo možné uvažovať

len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavno-procesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48

, resp. v spojení s ich porušením ().

51. Všeobecný súd totiž zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho,

že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným

súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s

ods. 1 . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery

v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je

základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných

súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. ,

).

52. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného

práva vyplývajúceho z napadnutým postupom okresného súdu

a napadnutým postupom krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,

odmietnutie ďalšej časti ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie

základných práv podľa a , práva podľa dohovoru

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu je nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim

zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými

princípmi z perspektívy ich možného porušenia. Aj v tejto časti je preto ústavná sťažnosť

sťažovateľky zjavne neopodstatnená v súlade s § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde.

III.5 K namietanému porušeniu základného práva na ochranu proti

neoprávnenému zasahovaniu do súkromného a rodinného života podľa čl. 7 charty

a základného práva sa spravodlivý proces podľa čl. 47 charty napadnutým postupom

okresného súdu a napadnutým postupom krajského súdu

53. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti taktiež namieta porušenie základných práv

podľa čl. 7 a čl. 47 charty napadnutým postupom okresného súdu a napadnutým postupom

krajského súdu.

54. Podľa čl. 51 ods. 1 charty ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady

subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie, a tiež pre členské štáty

výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie. V dôsledku toho rešpektujú práva, dodržiavajú

zásady a podporujú ich uplatňovanie v súlade so svojimi príslušnými právomocami

a pri zachovaní obmedzení právomocí Únie, ktoré boli na ňu prenesené zmluvami.

55. Podľa čl. 52 ods. 7 charty súdy Únie a členských štátov náležite prihliadajú

na vysvetlivky vypracované s cieľom poskytnúť usmernenia pri výklade tejto charty.

56. Z citovaných článkov charty vyplýva, že čl. 7 a čl. 47 charty je potrebné

interpretovať v súlade s čl. 51 ods. 1 charty s prihliadnutím na vysvetlivky k charte, ktoré

boli 14. decembra 2007 publikované pod č. 2007/C 303/2 (ďalej len „vysvetlivky“), ako aj

na existujúcu judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“).

57. Podľa vysvetliviek k čl. 51 ods. 1 charty cieľom čl. 51 je určiť rozsah pôsobnosti

charty. Čo sa týka členských štátov Európskej únie, z judikatúry Súdneho dvora

jednoznačne vyplýva, že povinnosť rešpektovať základné práva vymedzené v rámci Únie je

pre členské štáty záväzná výlučne vtedy, ak konajú v rámci rozsahu pôsobnosti práva Únie

(rozsudok z 13. 6. 1989 vo veci 5/88 Wachauf, Zb. 1989, s. 2609; rozsudok z 18. 6. 1991

vo veci ERT, Zb. 1991, s. I-2925; rozsudok z 18. 12. 1997 vo veci C-309/96 Annibaldi, Zb.

1997, s. I-7493). Súdny dvor potvrdil uvedenú judikatúru týmto spôsobom: „Navyše je

potrebné si uvedomiť, že požiadavky vyplývajúce z ochrany základných práv v právnom

poriadku Spoločenstva sú rovnako záväzné pre členské štáty, pokiaľ vykonávajú právne

akty Spoločenstva...“ (rozsudok z 13. 4. 2000 vo veci C-292/97, Zb. 2000, s. I-2737, bod

37).

58. Uvedené pravidlo, ako je obsiahnuté v tejto charte, sa samozrejme vzťahuje tiež

na ústredné orgány, ako aj na regionálne alebo miestne orgány a na verejnoprávne subjekty,

pokiaľ vykonávajú právo Európskej únie. Bez potreby podrobenejšej analýzy ústavný súd

konštatuje, že vo veci sťažovateľky sa už na prvý pohľad neaplikuje právo Európskej únie,

a preto charta nie je na vec sťažovateľky aplikovateľná. Ústavný súd preto túto časť

ústavnej sťažnosti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú (obdobne ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2019