Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 84/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2015

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti NASK, s. r. o., Ľudovíta Štúra 5,

Veľký Meder, zastúpenej advokátom JUDr. Milanom Šulvom, Advokátska kancelária,

Hlučínska 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3,

a , ako aj Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 23. apríla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti NASK, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2014

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti NASK, s. r. o., Ľudovíta Štúra 5, Veľký Meder

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3,

a (ďalej len „“), ako aj

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 M

Cdo 7/2013 z 23. apríla 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava

II (ďalej len „okresný súd“) sa sťažovateľka v procesnom postavení žalobkyne v konaní

vedenom pod sp. zn. domáha proti žalovanej Slovenskej republike, v zastúpení

Ministerstvom financií Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaná“), náhrady škody v sume

882 178 000 Sk s príslušenstvom, ktorá jej mala byť spôsobená v príčinnej súvislosti s ňou

tvrdeným nesprávnym úradným postupom Colného úradu Komárno (ďalej len „správca

dane“), ktorý svojimi rozhodnutiami č. 980/2004 550194 a č. 972/2004 550194 z 1. júna

2004 v súvislosti s vykonaním miestneho zisťovania u sťažovateľky vykonávajúcej

podnikateľskú činnosť v oblasti výroby liehu a prevádzkovania daňového skladu z dôvodu

podozrenia, že na spotrebných baleniach liehu sa nachádzajú nepravé kontrolné pásky,

rozhodol o zabezpečení týchto spotrebných balení liehu v daňovom sklade, a to v počte 44

spotrebných balení liehu (rozhodnutím č. 980/2004 550194) a tiež v počte 111 925 kusov

(rozhodnutím č. 972/2004 550194), a následne svojimi rozhodnutiami č. 982/22004 550194

a č. 1007/2004 550194 z 3. júna 2004 obidve ním začaté konania o zabezpečení tovaru

prerušil pre účely vykonania znaleckej expertízy pravosti kontrolných pások

Kriminalistickým a expertíznym Policajného zboru, ktorý mal konštatovať, že v

drvivej väčšine boli na označenie spotrebných balení liehu použité falzifikáty kontrolných

pások [z dôvodu podozrenia zo spáchania trestného činu falšovania a pozmeňovania

kontrolných technických opatrení na označenie tovaru (kontrolných pások) správca dane

podal aj trestné oznámenie Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru v Dunajskej Strede,

pozn.]. Následne Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „colné riaditeľstvo“)

rozhodnutím č. 62190/04 1425 z 25. januára 2005 z dôvodu nezákonnosti postupu pri

zabezpečení tovaru sťažovateľky zrušilo označené rozhodnutia správcu dane o prerušení

konaní z 3. júna 2004 a rozhodnutiami č. 10443/2005 1425 a č. 10446/2005 1425 z 10. júna

2005 colné riaditeľstvo zrušilo aj rozhodnutia správcu dane z 1. júna 2004 o zabezpečení

tovaru sťažovateľky. Podľa sťažovateľky jej v dôsledku tohto zabezpečenia tovaru správcom

dane bolo znemožnené podnikať, takže sa dostala do platobnej neschopnosti, čo malo

napokon viesť k jej celkovej likvidácii. Z uvedeného dôvodu sa sťažovateľka 22. septembra

2005 obrátila na žalovanú so žiadosťou o predbežné prerokovanie jej nároku na náhradu

škody a po tom, ako žalovaná 22. marca 2006 zaujala k tejto žiadosti negatívny postoj,

sťažovateľka 26. júna 2006 podala okresnému súdu zmieňovanú žalobu o náhradu škody.

O dôvodnosti právneho titulu žalobou uplatneného nároku rozhodol okresný súd

medzitýmnym rozsudkom sp. zn. z 19. júna 2007, ktorým tento žalovaný nárok

uznal za opodstatnený, pričom toto rozhodnutie bolo na základe odvolania

žalovanej potvrdené aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 1. októbra 2009 (obidve rozhodnutia nadobudli právoplatnosť

17. decembra 2009, pozn.).

Po vrátení veci okresnému súdu na ďalšie konanie aj o konkrétnej výške, resp.

o sume uplatneného žalovaného nároku, sťažovateľka návrhom zo 16. novembra 2009

žiadala o rozšírenie žalobného návrhu, čo sa týka výšky sumy uplatneného nároku

na náhradu škody, ktorému okresný súd uznesením z 2. decembra 2009 v celom rozsahu

vyhovel. Okrem toho sťažovateľka 29. júna 2010 podala aj návrh na zmenu účastníkov

konania na jej procesnej strane, t. j. na procesnej strane žalobcu, a to z dôvodu, že

22. marca 2010 postúpila žalovanú pohľadávku obchodnej spoločnosti

, o ktorej však podľa tvrdenia sťažovateľky ešte nebolo rozhodnuté.

Proti medzitýmnemu rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu

podal 6. júla 2010 generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len

„generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 31. januára 2012 tak, že zrušil obidva mimoriadnym dovolaním

napadnuté rozsudky a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu. Najvyšší súd vo svojom

rozhodnutí v prvom rade s poukazom na ústavnosť (ústavnú súladnosť) inštitútu

mimoriadneho dovolania deklarovanú aj v rozhodnutí označeným uznesením ústavného

súdu (sp. zn. ), ako aj s poukazom na splnenie zákonných predpokladov

na jeho podanie konštatoval prípustnosť generálnym prokurátorom podaného mimoriadneho

dovolania a následne najvyšší súd zaujal aj vecné stanovisko k námietkam generálneho

prokurátora, ktorý ich založil na konštatovaní o nesprávnom právnom posúdení veci súdmi

nižších stupňov v dôsledku nezohľadnenia absencie jedného zo základných zákonných

predpokladov zakladajúcich zodpovednosť za škodu, ktorým je existencia príčinnej

súvislosti (kauzálny nexus) medzi nezákonným rozhodnutím alebo nezákonným postupom

orgánu verejnej moci na jednej strane a vzniknutou škodou na strane druhej. V tejto

súvislosti najvyšší súd konštatoval, že súdy nižších stupňov sa v tomto prípade

nevysporiadali s tým, že sťažovateľka nemohla so svojím tovarom nakladať a podnikať s ním

v skutočnosti nie v príčinnej súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami správcu dane

o zabezpečení jej spotrebných balení liehu, ktorých nezákonnosť konštatoval colný úrad,

ale sa tak malo stať v prvom rade v príčinnej súvislosti s postupom príslušných orgánov

polície, ktoré formou neodkladného procesného úkonu zaistili tovar sťažovateľky pre účely

trestného konania (sklady s tovarom sťažovateľky mali byť zabezpečené páskou a úradnými

pečaťami, pozn.) ešte pred vydaním predmetných nezákonných rozhodnutí správcom dane,

ktorých vydanie tak bolo vo vzťahu k vzniku škody irelevantné, keďže sťažovateľka

nemohla s týmto tovarom nakladať už pred ich vydaním. Podľa najvyššieho súdu totiž

„Vzhľadom na tento úkon policajných orgánov, by ujma na strane žalobkyne vznikla aj keby

rozhodnutia colného úradu o zabezpečení tovaru neboli vôbec vydané“, pričom najvyšší súd

tiež konštatoval, že „Vychádzajúc z uvedeného v predmetnej veci z hľadiska jej správneho

právneho posúdenia mala byť príčinná súvislosť zisťovaná nielen medzi ujmou žalobkyne

spočívajúcou v nemožnosti disponovať SBL (obchodovať s týmto tovarom) a nezákonnými

rozhodnutiami, resp. nesprávnym úradným postupom žalovanej, ale aj medzi touto ujmou

a skutočnosťou, že rozhodnutiam o zabezpečení tovaru, ktoré boli neskôr zrušené,

predchádzalo zapečatenie skladových priestorov žalobkyne policajnými orgánmi, a ďalej

skutočnosťou, že na zabezpečených SBL žalobkyne boli nalepené falzifikáty kontrolných

pások. Vo vzťahu k nemožnosti obchodovať s tovarom išlo totiž o právne významné

skutočnosti.“. V nadväznosti na uvedené najvyšší súd tiež zdôraznil, že súdy nižších

stupňov nezobrali zreteľ ani na právny dôvod vzniku sťažovateľkou uplatnenej škody, ktorá

jej mala byť podľa jej tvrdení spôsobená v príčinnej súvislosti s nemožnosťou obchodovať, t.

j. uviesť do voľného obehu správcom dane zabezpečené spotrebné balenia liehu (SBL),

pričom podľa najvyššieho súdu v dôsledku toho, že súdy nezohľadnili závery

kriminalisticko expertízneho znaleckého dokazovania, podľa ktorého sa na spotrebných

baleniach liehu sťažovateľky nachádzali falzifikáty kontrolných pások, ktoré vo vzťahu

k predmetu konania považovali súdy nižších stupňov za irelevantné, dospeli tak

k nezákonným právnym záverom o vzniku škody na strane sťažovateľky, a to aj napriek

tomu, že pri aplikácii testu „.... conditio sine qua non by nemožnosť žalobkyne obchodovať

s takýmto tovarom vznikla aj keby rozhodnutia o zabezpečení tovaru neboli vôbec vydané,

resp. keby nedošlo k zapečateniu skladových priestorov. Tieto skutočnosti ako príčiny

vzniku škody boli preto vylúčené.“, pretože „Spôsobilosť skutočnosti, že SBL boli označené

falzifikátmi kontrolných pások, je právne významnou skutočnosťou majúcou za následok

nemožnosť obchodovania s týmto tovarom, daná jednak zo zákona a jednak jej podstatou.

V zmysle veta prvá SBL označené falzifikátom kontrolnej

známky... sa na účely tohto zákona považuje za neoznačené, pričom podľa ods. 8 tohto

ustanovenia predaj neoznačeného SBL na daňovom území je zakázaný...“, takže „SBL

označené falzifikátom kontrolnej pásky (kontrolnej známky) je zo zákona vecou vyňatou

z právneho obehu (res extra commercium), t. j. vecou neobchodovateľnou. Podľa právnej

teórie vlastníctvo k veci vyňatej z právneho obehu nesmie (nemôže) byť prevedené na inú

osobu“. Najvyšší súd tak dospel k záveru, že „... výlučnou príčinou vzniku škody na strane

žalobkyne (sťažovateľky) bolo označenie zabezpečeného SBL falzifikátmi kontrolných

pások“. Okrem uvedených záverov najvyššieho súdu svedčiacich o nesprávnom právnom

posúdení veci súdmi nižších stupňov najvyšší súd aj napriek tomu, že generálny prokurátor

„... v mimoriadnom dovolaní výslovne neuplatnil dovolací dôvod podľa § 243f ods. 1

písm. a/ , t. j. že v konaní došlo k vadám uvedeným ...“, zrušil rozhodnutia tak

okresného súdu, ako aj krajského súdu aj z dôvodu ním zisteného porušenia práva žalovanej

konať pred súdom podľa (ďalej aj ,,OSP“),

k porušeniu ktorého malo dôjsť v dôsledku toho, že súdy nižších stupňov procesne riadne

nevykonali na pojednávaniach listinné dôkazy.

Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 31. januára 2012 bolo

predmetom prieskumu ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. ,

a to na základe sťažnosti podanej sťažovateľkou, ktorou namietala porušenie svojich práv

majúcich základ v atribútoch spravodlivého súdneho procesu, a to jednak z dôvodu ňou

tvrdenej spornosti otázky prípustnosti mimoriadneho dovolania v situácii, keď účastník

konania podnecujúci u generálneho prokurátora jeho podanie nevyužil na ochranu svojich

práv iný opravný prostriedok (v danom prípade dovolanie), a jednak z dôvodu nedostatkov

v odôvodnení označeného uznesenia najvyššieho súdu pri výklade a aplikácii relevantných

právnych predpisov, ako aj z dôvodu ňou tvrdeného porušenia kontradiktórnosti konania.

Ústavný súd nálezom č. k. z 12. februára 2013 konštatoval,

že v príčinnej súvislosti s uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. januára 2012 bolo porušené právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie, pričom

k tomuto záveru ústavný súd dospel po vysporiadaní sa iba s prvou z námietok sťažovateľky

týkajúcou sa prípustnosti mimoriadneho dovolania a súčasne uviedol, že „Vzhľadom

na vyslovenie porušenia označených práv v súvislosti s postupom a napadnutým uznesením

najvyššieho súdu pri posudzovaní kritérií prípustnosti mimoriadneho dovolania už ústavný

súd nepovažoval za potrebné zvlášť sa zaoberať námietkou porušenia označených práv

samotným obsahom rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorom tento realizoval vlastný výklad

právnych predpisov relevantných podľa jeho názoru na daný prípad, keďže v zmysle

ustálenej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecných súdov, ktoré ich viedli k rozhodnutiu vo veci samej.“, preto

v tejto časti ústavný súd sťažnosti sťažovateľky nevyhovel.

Pokiaľ ide o posúdenie otázky prípustnosti mimoriadneho dovolania v situácii,

kedy jeho podanie iniciuje účastník konania (v danom prípade žalovaná – Slovenská

republika), ktorý pred jeho podaním sám nevyužil iný jemu prípustný mimoriadny opravný

prostriedok, a to dovolanie, ústavný súd v náleze č. k. 63

z 12. februára 2013 konštatoval, že „V okolnostiach sťažovateľkinej veci je nesporné,

že žalovaná sa proti medzitýmnemu rozsudku okresného súdu bránila (aj keď neúspešne)

podaním odvolania, na podanie ktorého bola podľa platného procesného predpisu

oprávnená. Vzhľadom na potvrdzujúci charakter výroku rozsudku krajského súdu, ktorý

výrokom tohto rozsudku zároveň nezaložil prípustnosť dovolania z dôvodu, že ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, je zrejmé, že žalovaná mohla

rozsudok krajského súdu napadnúť dovolaním iba z dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. a)

, že v konaní došlo k vadám uvedeným v , nie však z dôvodov ustanovených

a (t. j. že konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo že rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci).

Z obsahu mimoriadneho dovolania ústavný súd zistil, že generálny prokurátor

napadol rozsudok krajského súdu mimoriadnym dovolaním z dôvodu podľa § 243f ods. 1

písm. c) , t. j. že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Najvyšší

súd však v súvislosti s posúdením dôvodnosti mimoriadneho dovolania konštatoval

naplnenie vady konania podľa (t. j. odňatia možnosti žalovanej konať

pred súdom), ako aj to, že generálny prokurátor tento dôvod podania mimoriadneho

dovolania naznačil.“.

Keďže podľa ústavného súdu sa najvyšší súd v uvedenom smere v odôvodnení svojho

uznesenia sp. zn. z 31. januára 2012 argumentačne nevysporiadal s tým, v

akom rozsahu mohlo byť mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora prípustné a v

akom nie vzhľadom na možnosť podania dovolania žalovanou, ktorá podanie mimoriadneho

dovolania iniciovala, ústavný súd uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 31.

januára 2012 zrušil a vec mu vrátil na opätovné konanie a rozhodnutie.

Po vrátení veci najvyšší súd vo veci opätovne rozhodol uznesením sp. zn.

z 23. apríla 2014, ktorým opätovne z dôvodu nesprávneho právneho

posúdenia veci zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. z 19. júna 2007, ako aj

rozsudok krajského súdu sp. zn. z 1. októbra 2009 a vec vrátil na ďalšie

konanie späť okresnému súdu.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

z 23. apríla 2014 sťažovateľka namieta porušenie svojich práv z dôvodu

arbitrárnosti tohto rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorú vzhliadla v prvom rade v tom,

že najvyšší súd konal a rozhodol o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, hoci

o ňom konať vôbec nemal, pretože podľa jej názoru mimoriadne dovolanie v tomto prípade

nebolo prípustné, keďže ho iniciovala žalovaná, ktorá sama mala možnosť podať dovolanie,

no tento mimoriadny opravný prostriedok nevyužila. V tomto smere je sťažovateľka toho

názoru, že najvyšší súd v napádanom rozhodnutí konal v rozpore s jemu daným záväzným

právnym názorom ústavného súdu v náleze č. k. z 12. februára 2013,

ako aj s inou judikatúrou v obdobných veciach najvyššieho súdu, ako aj ústavného sudu,

na ktorú v širokom rozsahu sťažovateľka v sťažnosti poukazuje a cituje. Okrem toho

sťažovateľka namieta porušenie svojho práva na rovnosť účastníkov v konaní v dôsledku

toho, že sa podľa jej tvrdenia nemala možnosť vyjadriť k dôvodom, na ktorých bolo

rozhodnutie najvyššieho súdu založené, a to aj napriek tomu, že podľa sťažovateľky najvyšší

súd rozhodol „... na základe dôvodov odlišných od dôvodov, na základe ktorých rozhodli

súdy v predchádzajúcom konaní...“, pričom o týchto dôvodoch „Sťažovateľka mala po

prvýkrát možnosť dozvedieť sa ... až z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, bez toho, aby jej

predtým bola poskytnutá možnosť vyjadriť sa k nim. Súčasne tak Najvyšší súd SR nemal

možnosť vysporiadať sa s jej argumentmi.“. Podľa sťažovateľky jej bola poskytnutá iba

iluzórna možnosť vyjadriť sa k skutočnostiam vyplývajúcim z mimoriadneho dovolania,

pretože jej najvyšším súdom nebol doručený aj podnet na podanie mimoriadneho dovolania.

Napokon sťažovateľka namieta aj nedostatočné odôvodnenie napádaného uznesenia

najvyššieho súdu, ktoré považuje za arbitrárne a vnútorne rozporné, a to z dôvodu,

že najvyšší súd sa uspokojivým spôsobom nevysporiadal s jej námietkami týkajúcimi sa

toho, že generálny prokurátor v podanom mimoriadnom dovolaní ako dôvod jeho podania

uviedol iba nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov bez toho, aby

konkretizoval, v čom by malo toto nesprávne právne posúdenie veci spočívať, pričom podľa

sťažovateľky generálny prokurátor mal toto nesprávne právne posúdenie veci vyvodzovať

výlučne z nesprávneho hodnotenia dôkazov. Napokon sťažovateľka spochybňuje závery

najvyššieho súdu o neexistencii príčinnej súvislosti medzi činnosťou správcu dane a škodou,

ktorá jej mala vzniknúť, poukazujúc na vnútornú rozporuplnosť rozhodnutia v tomto smere,

keď najvyšší súd síce konštatuje nedostatočné dokazovanie súdmi nižších stupňov, avšak

na druhej strane na základe týchto dôkazov konštatoval absenciu príčinnej súvislosti medzi

škodou a činnosťou správcu dane. Podľa sťažovateľky najvyšší súd sa pri svojom

rozhodovaní neriadil dokazovaním vykonaným súdmi nižších stupňov, ale „produkoval

vlastné skutkové zistenia“, keď poukázal na falošné kontrolné pásky, ktorými boli označené

spotrebné balenia liehu sťažovateľky, podľa ktorej táto skutočnosť nemohla byť na prekážku

obchodovania s týmito spotrebnými baleniami liehu, pretože falošné kontrolné pásky mohli

byť odlepené, reklamované a vymenené za bezvadné kontrolné pásky, čím by nedošlo

k poškodeniu spotrebných balení liehu, ktoré tak mohli byť uvedené do voľného obehu, čo

však sťažovateľka podľa jej tvrdení nemohla učiniť, pretože jej v tom malo brániť

zabezpečenie tovaru správcom dane.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí

jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 46 ods. 1, ods. 4, čl.

47 ods. 2, , a SR postupom a rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. apríla 2014 v konaní vedenom pod sp. zn.:

porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. apríla 2014 v konaní

vedenom pod sp. zn.: zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd

Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľkou namietané porušenie čl. 46

ods. 1 a 4, a 3, a , ako aj dohovoru,

k porušeniu ktorých malo dôjsť v dôsledku arbitrárnosti uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. z 23. apríla 2014, a to z dôvodu, že najvyšší súd sa nemal riadiť

záväzným právnym názorom ústavného súdu daným mu v danej veci v náleze

č. k. z 12. februára 2013, a tiež z dôvodu vnútornej rozpornosti

a nekoherentnosti najvyšším súdom vyslovených záverov v označenom uznesení.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky proti uzneseniu najvyššieho súdu

sp. zn. z 23. apríla 2014 je primárne založená na tom, že najvyšší súd

nemal rešpektovať, resp. že ignoroval záväzné právne stanovisko ústavného súdu

koncipované v jeho náleze č. k. z 12. februára 2013 týkajúce sa

prípustnosti mimoriadneho dovolania až po vyčerpaní všetkých ostatných prípustných

opravných prostriedkov účastníkom konania podnecujúcim podanie tohto mimoriadneho

dovolania, a aj napriek tomuto záväznému právnemu stanovisku a podľa sťažovateľky

v rozpore s ním najvyšší súd opätovne na základe generálnym prokurátorom podaného

mimoriadneho dovolania, ktorého podanie podnietila žalovaná, ktorá pred tým však

dovolanie nepodala, hoci tak urobiť mohla, toto mimoriadne dovolanie kvalifikoval

ako prípustné a po jeho preskúmaní zrušil právoplatné rozhodnutia súdov nižších stupňov

svedčiace v prospech sťažovateľky, ústavný súd v prvom rade ešte pred vecným

preskúmaním rozhodnutia najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní generálneho

prokurátora preskúmal opodstatnenosť tejto sťažnostnej námietky o prípustnosti,

resp. neprípustnosti tohto mimoriadneho dovolania v kontexte skorších záverov ústavného

súdu.

Otázkou prípustnosti mimoriadneho dovolania v interakcii s nevyužitím alebo

využitím všetkých iných účinných opravných prostriedkov, na využitie ktorých bol

oprávnený účastník konania (v danom prípade žalovaná) podávajúci generálnemu

prokurátorovi podnet na podanie mimoriadneho dovolania, sa v kontexte danej veci ústavný

súd zaoberal už v konaní vedenom pod sp. zn. .

Podľa ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka

konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu

zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon, a ak to vyžaduje ochrana práv

a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto

ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto

rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

V náleze č. k. z 12. februára 2013 sa ústavný súd síce na jednej

strane stotožnil s obrannou argumentáciou sťažovateľky, a to že generálnym prokurátorom

podané mimoriadne dovolanie, ktoré bolo podané na podnet účastníka konania, môže byť

prípustné iba v prípade, ak jeho podanie podnecujúci účastník konania ešte pred tým využil

na ochranu svojich práv aj iné účinné a jemu dostupné opravné prostriedky, t. j. nie len

riadne, ale aj mimoriadne opravné prostriedky (dovolanie), avšak na strane druhej ústavný

súd súčasne zdôraznil, že tento záver nie je možné automaticky generalizovať tak, ako sa

k tomu uchyľuje sťažovateľka, ale je nevyhnutné skúmať, či v kontexte tej ktorej konkrétnej

veci mal účastník konania podávajúci mimoriadne dovolanie skutočne k dispozícii nielen

iluzórny, ale aj reálne účinný prostriedok nápravy.

Podľa dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku

svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

§ 153 ods. 3 a 4.

Vzhľadom na citované ustanovenie ústavný súd v kontexte daného

prípadu konštatoval, že mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom, ktorého

podanie podnietila žalovaná v spore (Slovenská republika), bolo podané proti

právoplatnému rozhodnutiu krajského (odvolacieho) súdu, ktoré bolo rozhodnutím

o potvrdení rozhodnutia prvostupňového súdu, a keďže v tomto rozhodnutí krajský súd

v súlade s nepripustil podanie dovolania kvôli rozhodnutiu o otázke

zásadného právneho významu a tiež v danom prípade nešlo ani o rozhodovanie

o neplatnosti zmluvnej podmienky, ústavný súd dospel k záveru, že proti tomuto

právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu mohla síce žalovaná podať dovolanie, avšak iba

z dôvodov zmätočnosti podľa , podľa ktorého dovolanie je prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak je tu daný niektorý z tam uvedených dôvodov

zmätočnosti.

Inými slovami, ústavný súd konkretizoval, že v danom prípade žalovaná síce mala

proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu k dispozícii dovolanie, avšak toto malo,

resp. mohlo mať charakter účinného prostriedku nápravy, len pokiaľ by išlo o spochybnenie

právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu podľa , t. j.

z dôvodov zmätočnosti upravených v , nie však z dôvodov podľa

ods. 2 písm. b) a c) , t. j. z dôvodu postihnutia konania inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo z dôvodu nesprávneho právneho

posúdenia veci. Vzhľadom na to, že generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie

z dôvodov podľa a , t. j. z dôvodov, na základe ktorých

žalovaná dovolanie podať nemohla, avšak najvyšší súd svoje skoršie rozhodnutie sp. zn. 6 M

Cdo 11/2010 z 31. januára 2012 o dôvodnosti mimoriadneho dovolania založil okrem týchto

generálnym prokurátorom zmienených dôvodov navyše aj na dôvode zmätočnosti podľa §

237 písm. f) , ktorý však mohol byť dôvodom dovolania žalovanej, ktoré však nepodala,

ústavný súd z tohto dôvodu toto skoršie rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie pre účely doplnenia odôvodnenia v tomto smere. Inými slovami, ústavný

súd zrušením skoršieho rozhodnutia najvyššieho súdu nenegoval závery najvyššieho súdu o

prípustnosti a dôvodnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, tak ako sa

domnieva sťažovateľka, iba po zaujatí stanoviska k otázke rozsahu prípustnosti

mimoriadneho dovolania proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu v jeho vzájomnej

interakcii k rozsahu dovolania, ktoré proti tomuto právoplatnému rozsudku odvolacieho

súdu mohla podať sama žalovaná, dospel k záveru o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia

najvyššieho súdu v tomto smere, ktoré z tohto dôvodu zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu

na nové rozhodnutie s cieľom, aby najvyšší súd tento záväzný právny názor ústavného súdu

o rozsahu prípustnosti mimoriadneho dovolania aplikoval na podmienky daného prípadu a

aby v tomto smere doplnil chýbajúce odôvodnenie svojho rozhodnutia.

Z uvedeného vyplýva, že generalizované konštatovanie sťažovateľky o arbitrárnosti

napádaného rozhodnutia najvyššieho súdu iba z dôvodu, že tento nerešpektoval názor

ústavného súdu a automaticky nezamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora

ako neprípustné a nedôvodné, neobstojí bez ďalšieho preskúmania tohto rozhodnutia

najvyššieho súdu, pretože ústavný súd na prijatie takéhoto automatického záveru

o nedôvodnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora najvyšší súd nezaviazal.

V intenciách záverov ústavného súdu vyslovených v náleze č. k. 63

z 12. februára 2013 najvyšší súd sťažnosťou napadané uznesenie v zodpovedajúcej časti

odôvodnil takto:

«Procesné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania upravuje ustanovenie

Týmito predpokladmi, ktoré musia byť splnené kumulatívne sú:

a.) podnet procesne legitimovaného subjektu, ak sa podnet vyžaduje, b) zistenie, že

právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon, c) podanie mimoriadneho dovolania

vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb

alebo štátu a d) túto ochranu nemožno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.

Podľa právnej teórie (porovnaj Ján Mazák, Základy občianskeho procesného práva,

druhé vydanie, Bratislava: Vydavateľstvo právnickej literatúry JURA ED1TION,

spol. s r.o., rok 2004, str. 415) na splnenie predpokladu pod písm. b) stačí, ak sa generálny

prokurátor domnieva, že právoplatným rozhodnutím súdu došlo k porušeniu zákona.

Rovnako aj na splnenie predpokladu pod písm. c) stačí, ak sa generálny prokurátor

domnieva, že podanie tohto opravného prostriedku vyžaduje ochrana práv a zákonom

chránených záujmov subjektov súkromnoprávnych vzťahov. Predpoklad uvedený pod písm.

d) znamená neprípustnosť mimoriadneho dovolania v prípade, keď požadovanú ochranu

práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu možno

dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, najmä návrhom na obnovu konania, dovolaním

podaným účastníkom konania, návrhom na zrušenie uznesenia o predbežnom opatrení,

ako aj v prípadoch, keď zrušenie alebo zmenu rozhodnutia možno dosiahnuť inak.

Najvyšší súd zastáva názor, že predpoklad prípustnosti mimoriadneho dovolania

spočívajúci v nemožnosti dosiahnutia právnej ochrany inými právnymi prostriedkami nie je

splnený ani vtedy, ak v čase podania podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, t. j.

v prítomnom čase (ktorý používa výslovne znenie ) už účastník konania

možnosť dosiahnutia právnej ochrany inými právnymi prostriedkami nemá, no v minulosti

takúto možnosť, či už využitím riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov mal,

no bez vážnych dôvodov v rozpore so zásadou „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva

patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané

pre bdelých“) tieto prostriedky nevyužil. Tento názor zastáva i za situácie, že mu je známe

stanovisko publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky pod č. 36/2008, v odôvodnení ktorého sa uvádza, že uplatnenie mimoriadneho

dovolania nie je viazané na využitie možnosti riadneho (prípadne aj mimoriadneho)

opravného prostriedku a že žiadne zákonné opodstatnenie nemá názor, podľa ktorého

ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne. Zhodný názor

ako v uvedenom stanovisku vyslovil aj ústavný súd, a to v náleze zo 4. februára 2009

sp. zn. . I keď názor ústavného súdu v tomto náleze je iný, než názor vyslovený

v rozhodnutiach ústavného súdu sp. zn. , ,

a , nedošlo doteraz k rozhodnutiu pléna ústavného súdu o zjednotení

odchylných právnych názorov.

Nepodanie dovolania samotným účastníkom konania však podľa názoru najvyššieho

súdu vylučuje prípustnosť mimoriadneho dovolania len vtedy, ak je dovolanie spôsobilé byť

účinným prostriedkom ochrany práv alebo zákonom chránených záujmov, t. j. ak jeho

využitím mohol účastník konania túto ochranu skutočne dosiahnuť. O taký prípad ide napr.

pri zmeňujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, proti ktorému zákon dovolanie výslovne

pripúšťa. Dovolanie možno považovať za účinný prostriedok právnej ochrany aj

v prípadoch vád konania uvedených v § 237 O. s. p, ak ide o zjavné vady, účastníkom

konania rozpoznateľné a potvrdené ustálenou súdnou praxou. Napr. ak účastník považuje

za nesprávne procesné rozhodnutie odvolacieho súdu o odmietnutí jeho odvolania

pre oneskorenosť alebo rozhodnutie odvolacieho súdu o potvrdení uznesenia súdu prvého

stupňa o odmietnutí jeho podania pre neodstránenie vád.

V preskúmavanej veci podala žalovaná generálnemu prokurátorovi podnet

na podanie mimoriadneho dovolania proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,

pričom tento odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci týmto súdom. Vzhľadom

na skutočnosť, že išlo o potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, proti ktorému dovolanie

v zmysle nebolo prípustné, nemala k dispozícií dovolanie ako účinný

prostriedok ochrany svojho práva na vecne správne, a teda z hľadiska právneho posúdenia

veci spravodlivé meritórne rozhodnutie. Pokiaľ by podala dovolanie pre vady konania

uvedené v , ak by takéto vôbec rozpoznala, dovolací prieskum by bol

obmedzený len na existenciu či neexistenciu týchto vád, bez možnosti dovolacieho súdu

zaoberať sa aj správnosťou právneho posúdenia veci. Len podanie mimoriadneho dovolania

generálnym prokurátorom zaručovalo žalovanej preskúmanie rozsudku odvolacieho súdu

z hľadiska správnosti právneho posúdenia veci, a teda posúdenie opodstatneností voči nej

uplatňovaného hmotnoprávneho nároku, resp. práva, o ktoré v konaní išlo. Preto

podmienka prípustnosti mimoriadneho dovolania spočívajúca v nemožnosti dosiahnuť

právnu ochranu inými právnymi prostriedkami bola v tejto veci splnená. Najvyšší súd

poznamenáva, že mu nie je známy žiaden prípad z jeho rozhodovacej praxe, v ktorom by

bolo odmietnuté mimoriadne dovolanie podané na podnet účastníka konania namietajúceho

nesprávne právne posúdenie veci, smerujúce proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho

súdu, proti ktorému zákon z tohto dôvodu dovolanie podané účastníkom nepripúšťa.»

Z citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že svoje závery o prípustnosti

a odôvodnenosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora proti právoplatnému

rozhodnutiu odvolacieho súdu vo vzťahu k možnosti žalovanej podať dovolanie proti tomuto

istému rozhodnutiu odvolacieho súdu najvyšší súd odôvodnil v intenciách skorších záverov

ústavného súdu v danej veci, zohľadniac pritom aj efektívnosť žalovanej dostupného

dovolania ako účinného opravného prostriedku vzhľadom na obmedzenie možnosti

odôvodniť toto dovolanie aj skutočnosťami, na ktorých mohlo byť v tomto prípade založené

iba mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora. Z uvedeného dôvodu napádané

rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno podľa ústavného súdu bez ďalšieho považovať za

rozporné so skorším názorom ústavného súdu vysloveným v tejto veci a nemožno ho

považovať ani za svojvoľné, arbitrárne, vnútorne rozporné ani odporujúce podstate a účelu

aplikovaných právnych noriem, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po

jej predbežnom prerokovaní podľa odmietol pre jej

zjavnú neopodstatnenosť.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

Podľa ústavného súdu v kontexte veci neobstojí ani námietka sťažovateľky o porušení

jej práva vyjadriť sa v konaní o mimoriadnom dovolaní ku všetkým pre vec rozhodným

skutočnostiam, k porušeniu ktorého malo podľa sťažovateľky dôjsť tým, že jej nebol na

vyjadrenie okrem mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora doručený aj podnet, na

podklade ktorého bolo toto mimoriadne dovolanie podané.

Podľa mimoriadne dovolanie doručí dovolací súd účastníkom

konania na vyjadrenie.

Keďže ako procesný predpis upravujúci konanie

o mimoriadnom dovolaní neukladá všeobecnému súdu konajúcemu o tomto mimoriadnom

opravnom prostriedku povinnosť doručovať účastníkom konania na vyjadrenie okrem

mimoriadneho dovolania aj podnet účastníka konania alebo osoby dotknutej rozhodnutím

súdu, alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu, ktorým tieto osoby podanie mimoriadneho

dovolania iniciovali, nemožno aj vzhľadom na vykonanie tohto úkonu

od súdu ani spravodlivo vyžadovať. Zo sťažovateľkou predložených rozhodnutí v tejto veci,

ako aj zo skoršieho rozhodnutia ústavného súdu v tejto veci vyplýva, že k mimoriadnemu

dovolaniu generálneho prokurátora sa sťažovateľka vyjadrila dvakrát, a to podaniami

zo 7. septembra 2010 a z 18. októbra 2011, takže vzhľadom na to nemohlo ani objektívne

dôjsť k namietanému porušeniu ňou označeného práva na rovnosť účastníkov v konaní, preto

aj túto jej námietku ústavný súd vyhodnotil ako neopodstatnenú.

Napokon, pokiaľ ide o ďalšie námietky sťažovateľky týkajúce sa skutkových

a právnych záverov najvyššieho súdu koncipovaných v napádanom rozhodnutí, ktorým

najvyšší súd zrušil rozhodnutie tak okresného súdu, ako aj rozhodnutie krajského súdu a vec

vrátil do štádia konania pred súdom prvého stupňa, ústavný súd vzhľadom na svoju

doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody ().

Podľa 243i ods. 2 v konaní o mimoriadnom dovolaní platia primerane

ustanovenia o konaní na dovolacom súde (§ 242 až 243d), ak tento zákon neustanovuje

niečo iné.

Podľa ak dovolací súd dôjde k záveru, že v dôsledku nesprávneho

právneho posúdenia nebol dostatočne zistený skutkový stav, uznesením zruší napadnuté

rozhodnutie. Ak nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia spočíva len

v nesprávnom právnom posúdení správne zisteného skutkového stavu, dovolací súd zmení

napadnuté rozhodnutie.

Vzhľadom na to, že v danom prípade najvyšší súd konajúci o mimoriadnom dovolaní

generálneho prokurátora uplatnil svoju kasačnú právomoc podľa prvej vety citovaného

, musel dospieť k záveru, že v konaní pred súdmi nižších stupňov v danej

veci nebol dostatočne zistený skutkový stav, preto konanie vrátil do štádia konania

pred súdom prvého stupňa, ktorý až po doplnení dokazovania v intenciách pokynov

najvyššieho súdu bude môcť z takto doplneného dokazovania vyvodiť nové skutkové závery,

ktoré bude môcť až následne podrobiť adekvátnej právnej kvalifikácii, ústavnú relevanciu

ktorej bude možné podrobiť testu ústavnosti až po meritórnom skončení veci.

Keďže konanie v danej veci ešte nie je ukončené, a sťažovateľka tak bude mať ešte

možnosť uplatniť svoje námietky týkajúce sa dostatočnosti a relevancie doplnenia

dokazovania skutkového stavu, od ktorého bude závisieť aj jeho právna kvalifikácia v ešte

prebiehajúcom (meritórne neukončenom) konaní, ústavný súd považoval jej námietky

týkajúce sa ustálenia skutkového stavu veci a jeho právnej kvalifikácie v tomto procesnom

štádiu konania za predčasné a zjavne neopodstatnené ( ),

preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní

odmietol, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2015