Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)I. ÚS 84/2015
PDF · 542.04 KB
No categories available
I. ÚS 84/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2015
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti NASK, s. r. o., Ľudovíta Štúra 5,
Veľký Meder, zastúpenej advokátom JUDr. Milanom Šulvom, Advokátska kancelária,
Hlučínska 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3,
čl. 48 ods. 2 a čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6 M Cdo 7/2013 z 23. apríla 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti NASK, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2014
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti NASK, s. r. o., Ľudovíta Štúra 5, Veľký Meder
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3,
čl. 48 ods. 2 a čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 M
Cdo 7/2013 z 23. apríla 2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava
II (ďalej len „okresný súd“) sa sťažovateľka v procesnom postavení žalobkyne v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 C 150/06 domáha proti žalovanej Slovenskej republike, v zastúpení
Ministerstvom financií Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaná“), náhrady škody v sume
882 178 000 Sk s príslušenstvom, ktorá jej mala byť spôsobená v príčinnej súvislosti s ňou
tvrdeným nesprávnym úradným postupom Colného úradu Komárno (ďalej len „správca
dane“), ktorý svojimi rozhodnutiami č. 980/2004 550194 a č. 972/2004 550194 z 1. júna
2004 v súvislosti s vykonaním miestneho zisťovania u sťažovateľky vykonávajúcej
podnikateľskú činnosť v oblasti výroby liehu a prevádzkovania daňového skladu z dôvodu
podozrenia, že na spotrebných baleniach liehu sa nachádzajú nepravé kontrolné pásky,
rozhodol o zabezpečení týchto spotrebných balení liehu v daňovom sklade, a to v počte 44
spotrebných balení liehu (rozhodnutím č. 980/2004 550194) a tiež v počte 111 925 kusov
(rozhodnutím č. 972/2004 550194), a následne svojimi rozhodnutiami č. 982/22004 550194
a č. 1007/2004 550194 z 3. júna 2004 obidve ním začaté konania o zabezpečení tovaru
prerušil pre účely vykonania znaleckej expertízy pravosti kontrolných pások
Kriminalistickým a expertíznym ústavom Policajného zboru, ktorý mal konštatovať, že v
drvivej väčšine boli na označenie spotrebných balení liehu použité falzifikáty kontrolných
pások [z dôvodu podozrenia zo spáchania trestného činu falšovania a pozmeňovania
kontrolných technických opatrení na označenie tovaru (kontrolných pások) správca dane
podal aj trestné oznámenie Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru v Dunajskej Strede,
pozn.]. Následne Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „colné riaditeľstvo“)
rozhodnutím č. 62190/04 1425 z 25. januára 2005 z dôvodu nezákonnosti postupu pri
zabezpečení tovaru sťažovateľky zrušilo označené rozhodnutia správcu dane o prerušení
konaní z 3. júna 2004 a rozhodnutiami č. 10443/2005 1425 a č. 10446/2005 1425 z 10. júna
2005 colné riaditeľstvo zrušilo aj rozhodnutia správcu dane z 1. júna 2004 o zabezpečení
tovaru sťažovateľky. Podľa sťažovateľky jej v dôsledku tohto zabezpečenia tovaru správcom
dane bolo znemožnené podnikať, takže sa dostala do platobnej neschopnosti, čo malo
napokon viesť k jej celkovej likvidácii. Z uvedeného dôvodu sa sťažovateľka 22. septembra
2005 obrátila na žalovanú so žiadosťou o predbežné prerokovanie jej nároku na náhradu
škody a po tom, ako žalovaná 22. marca 2006 zaujala k tejto žiadosti negatívny postoj,
sťažovateľka 26. júna 2006 podala okresnému súdu zmieňovanú žalobu o náhradu škody.
O dôvodnosti právneho titulu žalobou uplatneného nároku rozhodol okresný súd
medzitýmnym rozsudkom sp. zn. 6 C 150/06 z 19. júna 2007, ktorým tento žalovaný nárok
uznal za opodstatnený, pričom toto rozhodnutie bolo na základe odvolania
žalovanej potvrdené aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 9 Co 404/07 z 1. októbra 2009 (obidve rozhodnutia nadobudli právoplatnosť
17. decembra 2009, pozn.).
Po vrátení veci okresnému súdu na ďalšie konanie aj o konkrétnej výške, resp.
o sume uplatneného žalovaného nároku, sťažovateľka návrhom zo 16. novembra 2009
žiadala o rozšírenie žalobného návrhu, čo sa týka výšky sumy uplatneného nároku
na náhradu škody, ktorému okresný súd uznesením z 2. decembra 2009 v celom rozsahu
vyhovel. Okrem toho sťažovateľka 29. júna 2010 podala aj návrh na zmenu účastníkov
konania na jej procesnej strane, t. j. na procesnej strane žalobcu, a to z dôvodu, že
22. marca 2010 postúpila žalovanú pohľadávku obchodnej spoločnosti
, o ktorej však podľa tvrdenia sťažovateľky ešte nebolo rozhodnuté.
Proti medzitýmnemu rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu
podal 6. júla 2010 generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len
„generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením
sp. zn. 6 M Cdo 11/2010 z 31. januára 2012 tak, že zrušil obidva mimoriadnym dovolaním
napadnuté rozsudky a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu. Najvyšší súd vo svojom
rozhodnutí v prvom rade s poukazom na ústavnosť (ústavnú súladnosť) inštitútu
mimoriadneho dovolania deklarovanú aj v rozhodnutí označeným uznesením ústavného
súdu (sp. zn. PL. ÚS 57/99), ako aj s poukazom na splnenie zákonných predpokladov
na jeho podanie konštatoval prípustnosť generálnym prokurátorom podaného mimoriadneho
dovolania a následne najvyšší súd zaujal aj vecné stanovisko k námietkam generálneho
prokurátora, ktorý ich založil na konštatovaní o nesprávnom právnom posúdení veci súdmi
nižších stupňov v dôsledku nezohľadnenia absencie jedného zo základných zákonných
predpokladov zakladajúcich zodpovednosť za škodu, ktorým je existencia príčinnej
súvislosti (kauzálny nexus) medzi nezákonným rozhodnutím alebo nezákonným postupom
orgánu verejnej moci na jednej strane a vzniknutou škodou na strane druhej. V tejto
súvislosti najvyšší súd konštatoval, že súdy nižších stupňov sa v tomto prípade
nevysporiadali s tým, že sťažovateľka nemohla so svojím tovarom nakladať a podnikať s ním
v skutočnosti nie v príčinnej súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami správcu dane
o zabezpečení jej spotrebných balení liehu, ktorých nezákonnosť konštatoval colný úrad,
ale sa tak malo stať v prvom rade v príčinnej súvislosti s postupom príslušných orgánov
polície, ktoré formou neodkladného procesného úkonu zaistili tovar sťažovateľky pre účely
trestného konania (sklady s tovarom sťažovateľky mali byť zabezpečené páskou a úradnými
pečaťami, pozn.) ešte pred vydaním predmetných nezákonných rozhodnutí správcom dane,
ktorých vydanie tak bolo vo vzťahu k vzniku škody irelevantné, keďže sťažovateľka
nemohla s týmto tovarom nakladať už pred ich vydaním. Podľa najvyššieho súdu totiž
„Vzhľadom na tento úkon policajných orgánov, by ujma na strane žalobkyne vznikla aj keby
rozhodnutia colného úradu o zabezpečení tovaru neboli vôbec vydané“, pričom najvyšší súd
tiež konštatoval, že „Vychádzajúc z uvedeného v predmetnej veci z hľadiska jej správneho
právneho posúdenia mala byť príčinná súvislosť zisťovaná nielen medzi ujmou žalobkyne
spočívajúcou v nemožnosti disponovať SBL (obchodovať s týmto tovarom) a nezákonnými
rozhodnutiami, resp. nesprávnym úradným postupom žalovanej, ale aj medzi touto ujmou
a skutočnosťou, že rozhodnutiam o zabezpečení tovaru, ktoré boli neskôr zrušené,
predchádzalo zapečatenie skladových priestorov žalobkyne policajnými orgánmi, a ďalej
skutočnosťou, že na zabezpečených SBL žalobkyne boli nalepené falzifikáty kontrolných
pások. Vo vzťahu k nemožnosti obchodovať s tovarom išlo totiž o právne významné
skutočnosti.“. V nadväznosti na uvedené najvyšší súd tiež zdôraznil, že súdy nižších
stupňov nezobrali zreteľ ani na právny dôvod vzniku sťažovateľkou uplatnenej škody, ktorá
jej mala byť podľa jej tvrdení spôsobená v príčinnej súvislosti s nemožnosťou obchodovať, t.
j. uviesť do voľného obehu správcom dane zabezpečené spotrebné balenia liehu (SBL),
pričom podľa najvyššieho súdu v dôsledku toho, že súdy nezohľadnili závery
kriminalisticko expertízneho znaleckého dokazovania, podľa ktorého sa na spotrebných
baleniach liehu sťažovateľky nachádzali falzifikáty kontrolných pások, ktoré vo vzťahu
k predmetu konania považovali súdy nižších stupňov za irelevantné, dospeli tak
k nezákonným právnym záverom o vzniku škody na strane sťažovateľky, a to aj napriek
tomu, že pri aplikácii testu „.... conditio sine qua non by nemožnosť žalobkyne obchodovať
s takýmto tovarom vznikla aj keby rozhodnutia o zabezpečení tovaru neboli vôbec vydané,
resp. keby nedošlo k zapečateniu skladových priestorov. Tieto skutočnosti ako príčiny
vzniku škody boli preto vylúčené.“, pretože „Spôsobilosť skutočnosti, že SBL boli označené
falzifikátmi kontrolných pások, je právne významnou skutočnosťou majúcou za následok
nemožnosť obchodovania s týmto tovarom, daná jednak zo zákona a jednak jej podstatou.
V zmysle § 10 ods.7 veta prvá zákona č. 105/2004 SBL označené falzifikátom kontrolnej
známky... sa na účely tohto zákona považuje za neoznačené, pričom podľa ods. 8 tohto
ustanovenia predaj neoznačeného SBL na daňovom území je zakázaný...“, takže „SBL
označené falzifikátom kontrolnej pásky (kontrolnej známky) je zo zákona vecou vyňatou
z právneho obehu (res extra commercium), t. j. vecou neobchodovateľnou. Podľa právnej
teórie vlastníctvo k veci vyňatej z právneho obehu nesmie (nemôže) byť prevedené na inú
osobu“. Najvyšší súd tak dospel k záveru, že „... výlučnou príčinou vzniku škody na strane
žalobkyne (sťažovateľky) bolo označenie zabezpečeného SBL falzifikátmi kontrolných
pások“. Okrem uvedených záverov najvyššieho súdu svedčiacich o nesprávnom právnom
posúdení veci súdmi nižších stupňov najvyšší súd aj napriek tomu, že generálny prokurátor
„... v mimoriadnom dovolaní výslovne neuplatnil dovolací dôvod podľa § 243f ods. 1
písm. a/ O. s. p., t. j. že v konaní došlo k vadám uvedeným § 237...“, zrušil rozhodnutia tak
okresného súdu, ako aj krajského súdu aj z dôvodu ním zisteného porušenia práva žalovanej
konať pred súdom podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj ,,OSP“),
k porušeniu ktorého malo dôjsť v dôsledku toho, že súdy nižších stupňov procesne riadne
nevykonali na pojednávaniach listinné dôkazy.
Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Cdo 11/2010 z 31. januára 2012 bolo
predmetom prieskumu ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 307/2012,
a to na základe sťažnosti podanej sťažovateľkou, ktorou namietala porušenie svojich práv
majúcich základ v atribútoch spravodlivého súdneho procesu, a to jednak z dôvodu ňou
tvrdenej spornosti otázky prípustnosti mimoriadneho dovolania v situácii, keď účastník
konania podnecujúci u generálneho prokurátora jeho podanie nevyužil na ochranu svojich
práv iný opravný prostriedok (v danom prípade dovolanie), a jednak z dôvodu nedostatkov
v odôvodnení označeného uznesenia najvyššieho súdu pri výklade a aplikácii relevantných
právnych predpisov, ako aj z dôvodu ňou tvrdeného porušenia kontradiktórnosti konania.
Ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 307/2012 63 z 12. februára 2013 konštatoval,
že v príčinnej súvislosti s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Cdo 11/2010
z 31. januára 2012 bolo porušené právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie, pričom
k tomuto záveru ústavný súd dospel po vysporiadaní sa iba s prvou z námietok sťažovateľky
týkajúcou sa prípustnosti mimoriadneho dovolania a súčasne uviedol, že „Vzhľadom
na vyslovenie porušenia označených práv v súvislosti s postupom a napadnutým uznesením
najvyššieho súdu pri posudzovaní kritérií prípustnosti mimoriadneho dovolania už ústavný
súd nepovažoval za potrebné zvlášť sa zaoberať námietkou porušenia označených práv
samotným obsahom rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorom tento realizoval vlastný výklad
právnych predpisov relevantných podľa jeho názoru na daný prípad, keďže v zmysle
ustálenej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecných súdov, ktoré ich viedli k rozhodnutiu vo veci samej.“, preto
v tejto časti ústavný súd sťažnosti sťažovateľky nevyhovel.
Pokiaľ ide o posúdenie otázky prípustnosti mimoriadneho dovolania v situácii,
kedy jeho podanie iniciuje účastník konania (v danom prípade žalovaná – Slovenská
republika), ktorý pred jeho podaním sám nevyužil iný jemu prípustný mimoriadny opravný
prostriedok, a to dovolanie, ústavný súd v náleze č. k. III. ÚS 307/2012 63
z 12. februára 2013 konštatoval, že „V okolnostiach sťažovateľkinej veci je nesporné,
že žalovaná sa proti medzitýmnemu rozsudku okresného súdu bránila (aj keď neúspešne)
podaním odvolania, na podanie ktorého bola podľa platného procesného predpisu
oprávnená. Vzhľadom na potvrdzujúci charakter výroku rozsudku krajského súdu, ktorý
výrokom tohto rozsudku zároveň nezaložil prípustnosť dovolania z dôvodu, že ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, je zrejmé, že žalovaná mohla
rozsudok krajského súdu napadnúť dovolaním iba z dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. a)
OSP, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 OSP, nie však z dôvodov ustanovených
§ 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP (t. j. že konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo že rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci).
Z obsahu mimoriadneho dovolania ústavný súd zistil, že generálny prokurátor
napadol rozsudok krajského súdu mimoriadnym dovolaním z dôvodu podľa § 243f ods. 1
písm. c) OSP, t. j. že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Najvyšší
súd však v súvislosti s posúdením dôvodnosti mimoriadneho dovolania konštatoval
naplnenie vady konania podľa § 237 písm. f) OSP (t. j. odňatia možnosti žalovanej konať
pred súdom), ako aj to, že generálny prokurátor tento dôvod podania mimoriadneho
dovolania naznačil.“.
Keďže podľa ústavného súdu sa najvyšší súd v uvedenom smere v odôvodnení svojho
uznesenia sp. zn. 6 M Cdo 11/2010 z 31. januára 2012 argumentačne nevysporiadal s tým, v
akom rozsahu mohlo byť mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora prípustné a v
akom nie vzhľadom na možnosť podania dovolania žalovanou, ktorá podanie mimoriadneho
dovolania iniciovala, ústavný súd uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Cdo 11/2010 z 31.
januára 2012 zrušil a vec mu vrátil na opätovné konanie a rozhodnutie.
Po vrátení veci najvyšší súd vo veci opätovne rozhodol uznesením sp. zn.
6 M Cdo 7/2013 z 23. apríla 2014, ktorým opätovne z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. 6 C 150/06 z 19. júna 2007, ako aj
rozsudok krajského súdu sp. zn. 9 Co 404/07 z 1. októbra 2009 a vec vrátil na ďalšie
konanie späť okresnému súdu.
Sťažnosťou podanou ústavnému súdu proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.
6 M Cdo 7/2013 z 23. apríla 2014 sťažovateľka namieta porušenie svojich práv z dôvodu
arbitrárnosti tohto rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorú vzhliadla v prvom rade v tom,
že najvyšší súd konal a rozhodol o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, hoci
o ňom konať vôbec nemal, pretože podľa jej názoru mimoriadne dovolanie v tomto prípade
nebolo prípustné, keďže ho iniciovala žalovaná, ktorá sama mala možnosť podať dovolanie,
no tento mimoriadny opravný prostriedok nevyužila. V tomto smere je sťažovateľka toho
názoru, že najvyšší súd v napádanom rozhodnutí konal v rozpore s jemu daným záväzným
právnym názorom ústavného súdu v náleze č. k. III. ÚS 307/2012 63 z 12. februára 2013,
ako aj s inou judikatúrou v obdobných veciach najvyššieho súdu, ako aj ústavného sudu,
na ktorú v širokom rozsahu sťažovateľka v sťažnosti poukazuje a cituje. Okrem toho
sťažovateľka namieta porušenie svojho práva na rovnosť účastníkov v konaní v dôsledku
toho, že sa podľa jej tvrdenia nemala možnosť vyjadriť k dôvodom, na ktorých bolo
rozhodnutie najvyššieho súdu založené, a to aj napriek tomu, že podľa sťažovateľky najvyšší
súd rozhodol „... na základe dôvodov odlišných od dôvodov, na základe ktorých rozhodli
súdy v predchádzajúcom konaní...“, pričom o týchto dôvodoch „Sťažovateľka mala po
prvýkrát možnosť dozvedieť sa ... až z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, bez toho, aby jej
predtým bola poskytnutá možnosť vyjadriť sa k nim. Súčasne tak Najvyšší súd SR nemal
možnosť vysporiadať sa s jej argumentmi.“. Podľa sťažovateľky jej bola poskytnutá iba
iluzórna možnosť vyjadriť sa k skutočnostiam vyplývajúcim z mimoriadneho dovolania,
pretože jej najvyšším súdom nebol doručený aj podnet na podanie mimoriadneho dovolania.
Napokon sťažovateľka namieta aj nedostatočné odôvodnenie napádaného uznesenia
najvyššieho súdu, ktoré považuje za arbitrárne a vnútorne rozporné, a to z dôvodu,
že najvyšší súd sa uspokojivým spôsobom nevysporiadal s jej námietkami týkajúcimi sa
toho, že generálny prokurátor v podanom mimoriadnom dovolaní ako dôvod jeho podania
uviedol iba nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov bez toho, aby
konkretizoval, v čom by malo toto nesprávne právne posúdenie veci spočívať, pričom podľa
sťažovateľky generálny prokurátor mal toto nesprávne právne posúdenie veci vyvodzovať
výlučne z nesprávneho hodnotenia dôkazov. Napokon sťažovateľka spochybňuje závery
najvyššieho súdu o neexistencii príčinnej súvislosti medzi činnosťou správcu dane a škodou,
ktorá jej mala vzniknúť, poukazujúc na vnútornú rozporuplnosť rozhodnutia v tomto smere,
keď najvyšší súd síce konštatuje nedostatočné dokazovanie súdmi nižších stupňov, avšak
na druhej strane na základe týchto dôkazov konštatoval absenciu príčinnej súvislosti medzi
škodou a činnosťou správcu dane. Podľa sťažovateľky najvyšší súd sa pri svojom
rozhodovaní neriadil dokazovaním vykonaným súdmi nižších stupňov, ale „produkoval
vlastné skutkové zistenia“, keď poukázal na falošné kontrolné pásky, ktorými boli označené
spotrebné balenia liehu sťažovateľky, podľa ktorej táto skutočnosť nemohla byť na prekážku
obchodovania s týmito spotrebnými baleniami liehu, pretože falošné kontrolné pásky mohli
byť odlepené, reklamované a vymenené za bezvadné kontrolné pásky, čím by nedošlo
k poškodeniu spotrebných balení liehu, ktoré tak mohli byť uvedené do voľného obehu, čo
však sťažovateľka podľa jej tvrdení nemohla učiniť, pretože jej v tom malo brániť
zabezpečenie tovaru správcom dane.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí
jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 46 ods. 1, ods. 4, čl.
47 ods. 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 51 ods. 1 Ústavy SR postupom a rozhodnutím
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. apríla 2014 v konaní vedenom pod sp. zn.:
6 M Cdo 7/2013 porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. apríla 2014 v konaní
vedenom pod sp. zn.: 6 M Cdo 7/2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd
Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľkou namietané porušenie čl. 46
ods. 1 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 51 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru,
k porušeniu ktorých malo dôjsť v dôsledku arbitrárnosti uznesenia najvyššieho súdu
sp. zn. 6 M Cdo 7/2013 z 23. apríla 2014, a to z dôvodu, že najvyšší súd sa nemal riadiť
záväzným právnym názorom ústavného súdu daným mu v danej veci v náleze
č. k. III. ÚS 307/2012 63 z 12. februára 2013, a tiež z dôvodu vnútornej rozpornosti
a nekoherentnosti najvyšším súdom vyslovených záverov v označenom uznesení.
Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky proti uzneseniu najvyššieho súdu
sp. zn. 6 M Cdo 7/2013 z 23. apríla 2014 je primárne založená na tom, že najvyšší súd
nemal rešpektovať, resp. že ignoroval záväzné právne stanovisko ústavného súdu
koncipované v jeho náleze č. k. III. ÚS 307/2012 63 z 12. februára 2013 týkajúce sa
prípustnosti mimoriadneho dovolania až po vyčerpaní všetkých ostatných prípustných
opravných prostriedkov účastníkom konania podnecujúcim podanie tohto mimoriadneho
dovolania, a aj napriek tomuto záväznému právnemu stanovisku a podľa sťažovateľky
v rozpore s ním najvyšší súd opätovne na základe generálnym prokurátorom podaného
mimoriadneho dovolania, ktorého podanie podnietila žalovaná, ktorá pred tým však
dovolanie nepodala, hoci tak urobiť mohla, toto mimoriadne dovolanie kvalifikoval
ako prípustné a po jeho preskúmaní zrušil právoplatné rozhodnutia súdov nižších stupňov
svedčiace v prospech sťažovateľky, ústavný súd v prvom rade ešte pred vecným
preskúmaním rozhodnutia najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní generálneho
prokurátora preskúmal opodstatnenosť tejto sťažnostnej námietky o prípustnosti,
resp. neprípustnosti tohto mimoriadneho dovolania v kontexte skorších záverov ústavného
súdu.
Otázkou prípustnosti mimoriadneho dovolania v interakcii s nevyužitím alebo
využitím všetkých iných účinných opravných prostriedkov, na využitie ktorých bol
oprávnený účastník konania (v danom prípade žalovaná) podávajúci generálnemu
prokurátorovi podnet na podanie mimoriadneho dovolania, sa v kontexte danej veci ústavný
súd zaoberal už v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 307/2012.
Podľa § 243e ods. 1 OSP ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka
konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu
zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon, a ak to vyžaduje ochrana práv
a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto
ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto
rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
V náleze č. k. III. ÚS 307/2012 63 z 12. februára 2013 sa ústavný súd síce na jednej
strane stotožnil s obrannou argumentáciou sťažovateľky, a to že generálnym prokurátorom
podané mimoriadne dovolanie, ktoré bolo podané na podnet účastníka konania, môže byť
prípustné iba v prípade, ak jeho podanie podnecujúci účastník konania ešte pred tým využil
na ochranu svojich práv aj iné účinné a jemu dostupné opravné prostriedky, t. j. nie len
riadne, ale aj mimoriadne opravné prostriedky (dovolanie), avšak na strane druhej ústavný
súd súčasne zdôraznil, že tento záver nie je možné automaticky generalizovať tak, ako sa
k tomu uchyľuje sťažovateľka, ale je nevyhnutné skúmať, či v kontexte tej ktorej konkrétnej
veci mal účastník konania podávajúci mimoriadne dovolanie skutočne k dispozícii nielen
iluzórny, ale aj reálne účinný prostriedok nápravy.
Podľa § 238 ods. 3 OSP dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4.
Vzhľadom na citované ustanovenie § 238 ods. 3 OSP ústavný súd v kontexte daného
prípadu konštatoval, že mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom, ktorého
podanie podnietila žalovaná v spore (Slovenská republika), bolo podané proti
právoplatnému rozhodnutiu krajského (odvolacieho) súdu, ktoré bolo rozhodnutím
o potvrdení rozhodnutia prvostupňového súdu, a keďže v tomto rozhodnutí krajský súd
v súlade s § 238 ods. 3 OSP nepripustil podanie dovolania kvôli rozhodnutiu o otázke
zásadného právneho významu a tiež v danom prípade nešlo ani o rozhodovanie
o neplatnosti zmluvnej podmienky, ústavný súd dospel k záveru, že proti tomuto
právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu mohla síce žalovaná podať dovolanie, avšak iba
z dôvodov zmätočnosti podľa § 237 ods. 1 OSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak je tu daný niektorý z tam uvedených dôvodov
zmätočnosti.
Inými slovami, ústavný súd konkretizoval, že v danom prípade žalovaná síce mala
proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu k dispozícii dovolanie, avšak toto malo,
resp. mohlo mať charakter účinného prostriedku nápravy, len pokiaľ by išlo o spochybnenie
právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP, t. j.
z dôvodov zmätočnosti upravených v § 237 ods. 1 OSP, nie však z dôvodov podľa § 241
ods. 2 písm. b) a c) OSP, t. j. z dôvodu postihnutia konania inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci. Vzhľadom na to, že generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie
z dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP, t. j. z dôvodov, na základe ktorých
žalovaná dovolanie podať nemohla, avšak najvyšší súd svoje skoršie rozhodnutie sp. zn. 6 M
Cdo 11/2010 z 31. januára 2012 o dôvodnosti mimoriadneho dovolania založil okrem týchto
generálnym prokurátorom zmienených dôvodov navyše aj na dôvode zmätočnosti podľa §
237 písm. f) OSP, ktorý však mohol byť dôvodom dovolania žalovanej, ktoré však nepodala,
ústavný súd z tohto dôvodu toto skoršie rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie pre účely doplnenia odôvodnenia v tomto smere. Inými slovami, ústavný
súd zrušením skoršieho rozhodnutia najvyššieho súdu nenegoval závery najvyššieho súdu o
prípustnosti a dôvodnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, tak ako sa
domnieva sťažovateľka, iba po zaujatí stanoviska k otázke rozsahu prípustnosti
mimoriadneho dovolania proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu v jeho vzájomnej
interakcii k rozsahu dovolania, ktoré proti tomuto právoplatnému rozsudku odvolacieho
súdu mohla podať sama žalovaná, dospel k záveru o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia
najvyššieho súdu v tomto smere, ktoré z tohto dôvodu zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu
na nové rozhodnutie s cieľom, aby najvyšší súd tento záväzný právny názor ústavného súdu
o rozsahu prípustnosti mimoriadneho dovolania aplikoval na podmienky daného prípadu a
aby v tomto smere doplnil chýbajúce odôvodnenie svojho rozhodnutia.
Z uvedeného vyplýva, že generalizované konštatovanie sťažovateľky o arbitrárnosti
napádaného rozhodnutia najvyššieho súdu iba z dôvodu, že tento nerešpektoval názor
ústavného súdu a automaticky nezamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora
ako neprípustné a nedôvodné, neobstojí bez ďalšieho preskúmania tohto rozhodnutia
najvyššieho súdu, pretože ústavný súd na prijatie takéhoto automatického záveru
o nedôvodnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora najvyšší súd nezaviazal.
V intenciách záverov ústavného súdu vyslovených v náleze č. k. III. ÚS 307/2012 63
z 12. februára 2013 najvyšší súd sťažnosťou napadané uznesenie v zodpovedajúcej časti
odôvodnil takto:
«Procesné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania upravuje ustanovenie
§ 243e ods. 1 O. s. p. Týmito predpokladmi, ktoré musia byť splnené kumulatívne sú:
a.) podnet procesne legitimovaného subjektu, ak sa podnet vyžaduje, b) zistenie, že
právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon, c) podanie mimoriadneho dovolania
vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb
alebo štátu a d) túto ochranu nemožno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.
Podľa právnej teórie (porovnaj Ján Mazák, Základy občianskeho procesného práva,
druhé vydanie, Bratislava: Vydavateľstvo právnickej literatúry JURA ED1TION,
spol. s r.o., rok 2004, str. 415) na splnenie predpokladu pod písm. b) stačí, ak sa generálny
prokurátor domnieva, že právoplatným rozhodnutím súdu došlo k porušeniu zákona.
Rovnako aj na splnenie predpokladu pod písm. c) stačí, ak sa generálny prokurátor
domnieva, že podanie tohto opravného prostriedku vyžaduje ochrana práv a zákonom
chránených záujmov subjektov súkromnoprávnych vzťahov. Predpoklad uvedený pod písm.
d) znamená neprípustnosť mimoriadneho dovolania v prípade, keď požadovanú ochranu
práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu možno
dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, najmä návrhom na obnovu konania, dovolaním
podaným účastníkom konania, návrhom na zrušenie uznesenia o predbežnom opatrení,
ako aj v prípadoch, keď zrušenie alebo zmenu rozhodnutia možno dosiahnuť inak.
Najvyšší súd zastáva názor, že predpoklad prípustnosti mimoriadneho dovolania
spočívajúci v nemožnosti dosiahnutia právnej ochrany inými právnymi prostriedkami nie je
splnený ani vtedy, ak v čase podania podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, t. j.
v prítomnom čase (ktorý používa výslovne znenie § 243e ods. 1 O. s. p.) už účastník konania
možnosť dosiahnutia právnej ochrany inými právnymi prostriedkami nemá, no v minulosti
takúto možnosť, či už využitím riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov mal,
no bez vážnych dôvodov v rozpore so zásadou „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva
patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané
pre bdelých“) tieto prostriedky nevyužil. Tento názor zastáva i za situácie, že mu je známe
stanovisko publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod č. 36/2008, v odôvodnení ktorého sa uvádza, že uplatnenie mimoriadneho
dovolania nie je viazané na využitie možnosti riadneho (prípadne aj mimoriadneho)
opravného prostriedku a že žiadne zákonné opodstatnenie nemá názor, podľa ktorého
ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne. Zhodný názor
ako v uvedenom stanovisku vyslovil aj ústavný súd, a to v náleze zo 4. februára 2009
sp. zn. I. ÚS 178/08. I keď názor ústavného súdu v tomto náleze je iný, než názor vyslovený
v rozhodnutiach ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 136/06, III. ÚS 331/06, II. ÚS 185/09
a II. ÚS 391/09, nedošlo doteraz k rozhodnutiu pléna ústavného súdu o zjednotení
odchylných právnych názorov.
Nepodanie dovolania samotným účastníkom konania však podľa názoru najvyššieho
súdu vylučuje prípustnosť mimoriadneho dovolania len vtedy, ak je dovolanie spôsobilé byť
účinným prostriedkom ochrany práv alebo zákonom chránených záujmov, t. j. ak jeho
využitím mohol účastník konania túto ochranu skutočne dosiahnuť. O taký prípad ide napr.
pri zmeňujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, proti ktorému zákon dovolanie výslovne
pripúšťa. Dovolanie možno považovať za účinný prostriedok právnej ochrany aj
v prípadoch vád konania uvedených v § 237 O. s. p, ak ide o zjavné vady, účastníkom
konania rozpoznateľné a potvrdené ustálenou súdnou praxou. Napr. ak účastník považuje
za nesprávne procesné rozhodnutie odvolacieho súdu o odmietnutí jeho odvolania
pre oneskorenosť alebo rozhodnutie odvolacieho súdu o potvrdení uznesenia súdu prvého
stupňa o odmietnutí jeho podania pre neodstránenie vád.
V preskúmavanej veci podala žalovaná generálnemu prokurátorovi podnet
na podanie mimoriadneho dovolania proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,
pričom tento odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci týmto súdom. Vzhľadom
na skutočnosť, že išlo o potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, proti ktorému dovolanie
v zmysle § 238 O. s. p. nebolo prípustné, nemala k dispozícií dovolanie ako účinný
prostriedok ochrany svojho práva na vecne správne, a teda z hľadiska právneho posúdenia
veci spravodlivé meritórne rozhodnutie. Pokiaľ by podala dovolanie pre vady konania
uvedené v § 237 O. s. p., ak by takéto vôbec rozpoznala, dovolací prieskum by bol
obmedzený len na existenciu či neexistenciu týchto vád, bez možnosti dovolacieho súdu
zaoberať sa aj správnosťou právneho posúdenia veci. Len podanie mimoriadneho dovolania
generálnym prokurátorom zaručovalo žalovanej preskúmanie rozsudku odvolacieho súdu
z hľadiska správnosti právneho posúdenia veci, a teda posúdenie opodstatneností voči nej
uplatňovaného hmotnoprávneho nároku, resp. práva, o ktoré v konaní išlo. Preto
podmienka prípustnosti mimoriadneho dovolania spočívajúca v nemožnosti dosiahnuť
právnu ochranu inými právnymi prostriedkami bola v tejto veci splnená. Najvyšší súd
poznamenáva, že mu nie je známy žiaden prípad z jeho rozhodovacej praxe, v ktorom by
bolo odmietnuté mimoriadne dovolanie podané na podnet účastníka konania namietajúceho
nesprávne právne posúdenie veci, smerujúce proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu, proti ktorému zákon z tohto dôvodu dovolanie podané účastníkom nepripúšťa.»
Z citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že svoje závery o prípustnosti
a odôvodnenosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora proti právoplatnému
rozhodnutiu odvolacieho súdu vo vzťahu k možnosti žalovanej podať dovolanie proti tomuto
istému rozhodnutiu odvolacieho súdu najvyšší súd odôvodnil v intenciách skorších záverov
ústavného súdu v danej veci, zohľadniac pritom aj efektívnosť žalovanej dostupného
dovolania ako účinného opravného prostriedku vzhľadom na obmedzenie možnosti
odôvodniť toto dovolanie aj skutočnosťami, na ktorých mohlo byť v tomto prípade založené
iba mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora. Z uvedeného dôvodu napádané
rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno podľa ústavného súdu bez ďalšieho považovať za
rozporné so skorším názorom ústavného súdu vysloveným v tejto veci a nemožno ho
považovať ani za svojvoľné, arbitrárne, vnútorne rozporné ani odporujúce podstate a účelu
aplikovaných právnych noriem, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po
jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre jej
zjavnú neopodstatnenosť.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa ústavného súdu v kontexte veci neobstojí ani námietka sťažovateľky o porušení
jej práva vyjadriť sa v konaní o mimoriadnom dovolaní ku všetkým pre vec rozhodným
skutočnostiam, k porušeniu ktorého malo podľa sťažovateľky dôjsť tým, že jej nebol na
vyjadrenie okrem mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora doručený aj podnet, na
podklade ktorého bolo toto mimoriadne dovolanie podané.
Podľa § 243i ods. 1 OSP mimoriadne dovolanie doručí dovolací súd účastníkom
konania na vyjadrenie.
Keďže Občiansky súdny poriadok ako procesný predpis upravujúci konanie
o mimoriadnom dovolaní neukladá všeobecnému súdu konajúcemu o tomto mimoriadnom
opravnom prostriedku povinnosť doručovať účastníkom konania na vyjadrenie okrem
mimoriadneho dovolania aj podnet účastníka konania alebo osoby dotknutej rozhodnutím
súdu, alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu, ktorým tieto osoby podanie mimoriadneho
dovolania iniciovali, nemožno aj vzhľadom na čl. 2 ods. 2 ústavy vykonanie tohto úkonu
od súdu ani spravodlivo vyžadovať. Zo sťažovateľkou predložených rozhodnutí v tejto veci,
ako aj zo skoršieho rozhodnutia ústavného súdu v tejto veci vyplýva, že k mimoriadnemu
dovolaniu generálneho prokurátora sa sťažovateľka vyjadrila dvakrát, a to podaniami
zo 7. septembra 2010 a z 18. októbra 2011, takže vzhľadom na to nemohlo ani objektívne
dôjsť k namietanému porušeniu ňou označeného práva na rovnosť účastníkov v konaní, preto
aj túto jej námietku ústavný súd vyhodnotil ako neopodstatnenú.
Napokon, pokiaľ ide o ďalšie námietky sťažovateľky týkajúce sa skutkových
a právnych záverov najvyššieho súdu koncipovaných v napádanom rozhodnutí, ktorým
najvyšší súd zrušil rozhodnutie tak okresného súdu, ako aj rozhodnutie krajského súdu a vec
vrátil do štádia konania pred súdom prvého stupňa, ústavný súd vzhľadom na svoju
doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu
v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo
k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).
Podľa 243i ods. 2 OSP v konaní o mimoriadnom dovolaní platia primerane
ustanovenia o konaní na dovolacom súde (§ 242 až 243d), ak tento zákon neustanovuje
niečo iné.
Podľa § 243b ods. 2 OSP ak dovolací súd dôjde k záveru, že v dôsledku nesprávneho
právneho posúdenia nebol dostatočne zistený skutkový stav, uznesením zruší napadnuté
rozhodnutie. Ak nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia spočíva len
v nesprávnom právnom posúdení správne zisteného skutkového stavu, dovolací súd zmení
napadnuté rozhodnutie.
Vzhľadom na to, že v danom prípade najvyšší súd konajúci o mimoriadnom dovolaní
generálneho prokurátora uplatnil svoju kasačnú právomoc podľa prvej vety citovaného
§ 243b ods. 2 OSP, musel dospieť k záveru, že v konaní pred súdmi nižších stupňov v danej
veci nebol dostatočne zistený skutkový stav, preto konanie vrátil do štádia konania
pred súdom prvého stupňa, ktorý až po doplnení dokazovania v intenciách pokynov
najvyššieho súdu bude môcť z takto doplneného dokazovania vyvodiť nové skutkové závery,
ktoré bude môcť až následne podrobiť adekvátnej právnej kvalifikácii, ústavnú relevanciu
ktorej bude možné podrobiť testu ústavnosti až po meritórnom skončení veci.
Keďže konanie v danej veci ešte nie je ukončené, a sťažovateľka tak bude mať ešte
možnosť uplatniť svoje námietky týkajúce sa dostatočnosti a relevancie doplnenia
dokazovania skutkového stavu, od ktorého bude závisieť aj jeho právna kvalifikácia v ešte
prebiehajúcom (meritórne neukončenom) konaní, ústavný súd považoval jej námietky
týkajúce sa ustálenia skutkového stavu veci a jeho právnej kvalifikácie v tomto procesnom
štádiu konania za predčasné a zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde),
preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní
odmietol, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. marca 2015