Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 241/2017
PDF · 184.91 KB
No categories available
I. ÚS 241/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. mája 2017 predbežne
prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom
JUDr. Vladimírom Kašubom, PhD., Holubyho 51, Martin, vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 5 CoP 49/2015 z 15. decembra 2015 v spojení s uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 81/2016 z 26. októbra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
30. januára 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru rozsudkom Krajského súdu
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 CoP 49/2015 z 15. decembra 2015 v spojení
s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 6 Cdo 81/2016 z 26. októbra 2016 (spolu ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského
súdu a najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 9. júna 2015 vyhlásil Okresný súd
Martin (ďalej len „okresný súd“) rozsudok sp. zn. 16 P 162/2014 o návrhu navrhovateľky
na rozvod manželstva a úpravu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas
po rozvode. Okresný súd manželstvo navrhovateľky a sťažovateľa rozviedol (prvý výrok),
zveril maloleté deti na čas po rozvode do osobnej starostlivosti navrhovateľky, ktorá ich
bude zastupovať a spravovať ich majetok (druhý výrok), v treťom výroku uložil povinnosť
sťažovateľovi prispievať na výživu maloletých detí (250 € na maloletú dcéru a 150 €
na maloletého syna). Vo štvrtom výroku vo zvyšnej časti návrh navrhovateľky zamietol,
v piatom výroku styk detí so sťažovateľom neupravil, pretože to nikto z účastníkov ani
nežiadal, a v šiestom výroku im nepriznal trovy konania (zistené aj z rozsudku okresného
súdu v databáze ASPI, ktorý nebol priložený k sťažnosti, pozn.).
3. Sťažovateľ podal proti uvedenému rozsudku 27. júla 2015 odvolanie
prostredníctvom svojho právneho zástupcu (uviedol v ňom, že smeruje proti všetkým jeho
výrokom, pozn.), v ktorom ako dôvody bližšie uviedol: „Je pravdou, že s rozvodom
manželstva som súhlasil, rovnako ako so starostlivosťou o maloleté deti po rozvode
manželstva. Preto odvolanie proti I., II., IV., V. a VI. výroku podávam len z toho dôvodu, že
výška určenej vyživovacej povinnosti v III. výroku napadnutého rozsudku znamená pre mňa
istotu trestnoprávneho postihu. Určenie začiatku plnenia vyživovacej povinnosti v celkovej
sume 400,- EUR mesačne sa viaže na právoplatnosť výroku o rozvode manželstva Túto
právoplatnosť musím odložiť do času rozhodnutia odvolacieho súdu, pretože už v priebehu
prvých troch mesiacov by som zrejme naplnil všetky znaky skutkovej podstaty prečinu
zanedbania povinnej výživy v zmysle ustanovenia § 208 ods. 1 Tr. zák. Preto nemám
na výber a musím zahrnúť do odvolania aj I., II., IV, V. a VI. výrok. V ďalšom sa budem
venovať odôvodneniu odvolania vo vzťahu k III výroku napadnutého rozsudku...“
4. V odvolaní sťažovateľ okresnému súdu ďalej vyčítal, že pri určení výšky
výživného nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal potrebné dôkazy v prospech
sťažovateľa a jeho výrok v bode III (týkajúci sa určenia výšky výživného a odôvodnenia
jeho majetkových pomerov, pozn.) je neodôvodnený a arbitrárny. K tomu v závere
odvolania uviedol:
„Navyše, výrok takejto povahy má pre mňa ďalekosiahle dôsledky. Je pre mňa
likvidačný nielen po ekonomickej stránke, ale aj tým, že hrozí stratou mojej bezúhonnosti
z trestnoprávneho hľadiska.
Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby odvolací súd postupom podľa § 214
ods. 2 OSP vydal v zmysle ustanovenia § 220 a § 223 OSP rozsudok, ktorým zmení
napadnutý V. výrok rozsudku prvostupňového súdu tak, že ma zaviaže, počnúc dňom
právoplatnosti výroku o rozvode manželstva, k povinnosti prispievať na výživu maloletej
dcéry mesačne sumou 130,- EUR a na výživu maloletého syna
mesačne sumou 80,- EUR, vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám matky.
Zároveň navrhujem, aby odvolací súd žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania.“
5. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 CoP 49/2015 z 15. decembra 2015 potvrdil
rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti (o určení výživného k maloletým
deťom na čas po rozvode manželstva, pozn.). V ostatných častiach (výrokoch) ponechal
rozsudok okresného súdu nedotknutý.
6. Následne podal sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu 11. marca 2016
dovolanie, v ktorom namietal, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom [(§ 237
písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)], pretože podal odvolanie proti
všetkým výrokom prvostupňového súdu (zaplatil aj súdny poplatok za odvolanie) a napriek
tomu o jeho opravnom prostriedku odvolací súd riadne nekonal. Najvyšší súd však jeho
dovolanie odmietol a podľa sťažovateľa «úplne opomenul ústavnú rovinu a vlastne aj pro
futuro „posvätil“ postup odvolacieho súdu pri ignorovaní skutočného rozsahu odvolania.
Ja som „nešpekuloval“ – uviedol som, že určené výživné na čas po rozvode je pre mňa
likvidačné».
7. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci
samej vydal vo veci nález, ktorým vysloví, že jeho základné právo na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a „základné právo na účinný prostriedok nápravy“ podľa čl. 13 dohovoru napadnutými
rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu (pozri bod 1) porušené boli. Žiada tiež,
aby ústavný súd zrušil napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu a vec
vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Napokon sa domáha aj priznania trov právneho
zastúpenia v sume 312,34 €.
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
I. ÚS 84/2015). Úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva
v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu
porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby
určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.
Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý
pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00,
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti
nemu.
12. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu,
pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.
II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Základné právo
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu
všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi
upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní.
13. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či
právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom,
nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (obdobne napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 71/07,
III. ÚS 26/08). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
prislúcha interpretácia zákonov. Podľa konštantnej judikatúry sa úloha ústavného súdu
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.
Posúdenie veci všeobecným súdom sa tak môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného
súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,
boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel
a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).
14. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý
súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným
súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že
všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka
konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania
implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah
opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky
tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom
reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného
procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich
uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,
IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).
15. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje
za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky
na uskutočnenie odvolacieho konania, resp. dovolacieho konania, patrí do výlučnej
právomoci odvolacieho súdu, resp. dovolacieho súdu, t. j. krajského súdu a najvyššieho
súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný
súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou
ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné
súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv
a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00).
16. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný
prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu
a najvyššieho súdu z dôvodov uvedených v bodoch 3 až 7. Ústavný súd predovšetkým
konštatuje, že podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľa s výrokom konajúcich súdov
týkajúcim sa výšky jeho vyživovacej povinnosti voči maloletým deťom vo veci rozvodu
jeho manželstva a úpravy práv a povinností rodičov k maloletým deťom. Nosnými sa javia
dôvody, že napriek tomu, že podal odvolanie (formálne, pozn.) proti všetkým výrokom
prvostupňového rozsudku, odvolací súd rozhodol iba o časti jeho námietok (výživnom,
pozn.) ‒ III. výrok potvrdil aostatné výroky ponechal nedotknuté (teda podľa názoru
sťažovateľa o nich nerozhodol, pozn.). Vecou sa následne zaoberal aj dovolací súd, ktorý
v tomto prípade tiež nezistil odňatie možnosti konať pred súdom [§ 237 ods. 1 písm. f)
OSP] a dovolanie odmietol ako neprípustné.
17. Ústavný súd k tomu uvádza, že pri svojej rozhodovacej činnosti vychádza
predovšetkým z materiálneho chápania (porušenia) základných práv a slobôd, ktorému
práve v rozsahu opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) podaných sťažovateľom
v posudzovanej právnej veci, ako aj obsahu samotnej sťažnosti podanej ústavnému súdu
nezodpovedajú (prima facie) sťažovateľom uvádzané nosné dôvody majúce podľa jeho
názoru smerovať k porušeniam ústavného významu. Ak totiž priamo v odvolaní sťažovateľ
explicitne uvádza ako dôvod podaného odvolania (iba) vyhnutie sa prípadnému trestnému
postihu pre neplatenie výživného a navyše odvolanie, čo do samotného rozvodu a ani
ďalších výrokov nijako neodôvodnil (naopak, počas prvostupňového konania s ním vyslovil
súhlas, čo potvrdzuje aj v podanom odvolaní), potom rovnako aj ústavný súd považuje
prístup sťažovateľa pri obrane jeho práv za účelový, ktorému nie je možné poskytnúť
ochranu, ale naopak, takýto prístup možno označiť skôr za zneužitie práva. Uvedená
okolnosť je o to významnejšia, že sa jej dopustil kvalifikovaný právny zástupca sťažovateľa
(advokát), ktorému by podstata ústavného prieskumu mala byť predovšetkým známa.
Napriek formálnemu označeniu práv, ktoré mali byť v prípade sťažovateľa porušené,
sťažnosť neobsahuje takú ústavnoprávnu argumentáciu, ktorá by bola v podstatnej príčinnej
súvislosti s napadnutými súdnymi konaniami.
18. Ústavný súd je toho názoru, že napadnuté rozhodnutia krajského súdu
a najvyššieho súdu, ktoré boli priložené k sťažnosti, nie sú arbitrárne alebo svojvoľné,
a teda námietky sťažovateľa nemajú svoje reálne opodstatnenie. Keďže ústavný súd nezistil
existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by tieto napadnuté rozhodnutia porušovali
alebo popierali zmysel základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť sťažovateľa
v časti, ktorou namietal porušenie týchto práv, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
19. Ako zjavne neopodstatnenú posúdil ústavný súd aj tú časť sťažnosti, v ktorej
sťažovateľ namieta porušenie čl. 13 dohovoru (práva na účinný prostriedok nápravy), hoci
toto právo sťažovateľ, kvalifikovane zastúpený právnym zástupcom, bližšie v sťažnosti
neodôvodnil, čiže sťažnosť v tejto časti nie je ani riadne odôvodnená (§ 20 ods. 1 zákona
o ústavnom súde), a nespĺňa tak ani zákonom predpísané náležitosti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde. Náležitosti napokon neobsahuje ani splnomocnenie zo 17. januára
2017, pretože v ňom nie je konkretizovaná vec, ktorej sa zastupovanie pred ústavným
súdom týka.
20. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími návrhmi
sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. mája 2017