Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 241/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. mája 2017 predbežne

prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom

JUDr. Vladimírom Kašubom, PhD., Holubyho 51, Martin, vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Žiline sp. zn. z 15. decembra 2015 v spojení s uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. októbra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. januára 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru rozsudkom Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 15. decembra 2015 v spojení

s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 26. októbra 2016 (spolu ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského

súdu a najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 9. júna 2015 vyhlásil Okresný súd

Martin (ďalej len „okresný súd“) rozsudok sp. zn. o návrhu navrhovateľky

na rozvod manželstva a úpravu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas

po rozvode. Okresný súd manželstvo navrhovateľky a sťažovateľa rozviedol (prvý výrok),

zveril maloleté deti na čas po rozvode do osobnej starostlivosti navrhovateľky, ktorá ich

bude zastupovať a spravovať ich majetok (druhý výrok), v treťom výroku uložil povinnosť

sťažovateľovi prispievať na výživu maloletých detí (250 € na maloletú dcéru a 150 €

na maloletého syna). Vo štvrtom výroku vo zvyšnej časti návrh navrhovateľky zamietol,

v piatom výroku styk detí so sťažovateľom neupravil, pretože to nikto z účastníkov ani

nežiadal, a v šiestom výroku im nepriznal trovy konania (zistené aj z rozsudku okresného

súdu v databáze ASPI, ktorý nebol priložený k sťažnosti, pozn.).

3. Sťažovateľ podal proti uvedenému rozsudku 27. júla 2015 odvolanie

prostredníctvom svojho právneho zástupcu (uviedol v ňom, že smeruje proti všetkým jeho

výrokom, pozn.), v ktorom ako dôvody bližšie uviedol: „Je pravdou, že s rozvodom

manželstva som súhlasil, rovnako ako so starostlivosťou o maloleté deti po rozvode

manželstva. Preto odvolanie proti I., II., IV., V. a VI. výroku podávam len z toho dôvodu, že

výška určenej vyživovacej povinnosti v III. výroku napadnutého rozsudku znamená pre mňa

istotu trestnoprávneho postihu. Určenie začiatku plnenia vyživovacej povinnosti v celkovej

sume 400,- EUR mesačne sa viaže na právoplatnosť výroku o rozvode manželstva Túto

právoplatnosť musím odložiť do času rozhodnutia odvolacieho súdu, pretože už v priebehu

prvých troch mesiacov by som zrejme naplnil všetky znaky skutkovej podstaty prečinu

zanedbania povinnej výživy v zmysle ustanovenia § 208 ods. 1 Tr. zák. Preto nemám

na výber a musím zahrnúť do odvolania aj I., II., IV, V. a VI. výrok. V ďalšom sa budem

venovať odôvodneniu odvolania vo vzťahu k III výroku napadnutého rozsudku...“

4. V odvolaní sťažovateľ okresnému súdu ďalej vyčítal, že pri určení výšky

výživného nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal potrebné dôkazy v prospech

sťažovateľa a jeho výrok v bode III (týkajúci sa určenia výšky výživného a odôvodnenia

jeho majetkových pomerov, pozn.) je neodôvodnený a arbitrárny. K tomu v závere

odvolania uviedol:

„Navyše, výrok takejto povahy má pre mňa ďalekosiahle dôsledky. Je pre mňa

likvidačný nielen po ekonomickej stránke, ale aj tým, že hrozí stratou mojej bezúhonnosti

z trestnoprávneho hľadiska.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby odvolací súd postupom podľa § 214

ods. 2 vydal v zmysle ustanovenia a rozsudok, ktorým zmení

napadnutý V. výrok rozsudku prvostupňového súdu tak, že ma zaviaže, počnúc dňom

právoplatnosti výroku o rozvode manželstva, k povinnosti prispievať na výživu maloletej

dcéry mesačne sumou 130,- EUR a na výživu maloletého syna

mesačne sumou 80,- EUR, vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám matky.

Zároveň navrhujem, aby odvolací súd žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok

na náhradu trov odvolacieho konania.“

5. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 15. decembra 2015 potvrdil

rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti (o určení výživného k maloletým

deťom na čas po rozvode manželstva, pozn.). V ostatných častiach (výrokoch) ponechal

rozsudok okresného súdu nedotknutý.

6. Následne podal sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu 11. marca 2016

dovolanie, v ktorom namietal, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom [(§ 237

písm. f) (ďalej len „OSP“)], pretože podal odvolanie proti

všetkým výrokom prvostupňového súdu (zaplatil aj súdny poplatok za odvolanie) a napriek

tomu o jeho opravnom prostriedku odvolací súd riadne nekonal. Najvyšší súd však jeho

dovolanie odmietol a podľa sťažovateľa «úplne opomenul ústavnú rovinu a vlastne aj pro

futuro „posvätil“ postup odvolacieho súdu pri ignorovaní skutočného rozsahu odvolania.

Ja som „nešpekuloval“ – uviedol som, že určené výživné na čas po rozvode je pre mňa

likvidačné».

7. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci

samej vydal vo veci nález, ktorým vysloví, že jeho základné právo na súdnu ochranu podľa

, právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

a „základné právo na účinný prostriedok nápravy“ podľa čl. 13 dohovoru napadnutými

rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu (pozri bod 1) porušené boli. Žiada tiež,

aby ústavný súd zrušil napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu a vec

vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Napokon sa domáha aj priznania trov právneho

zastúpenia v sume 312,34 €.

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

). Úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva

v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu

porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby

určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.

Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý

pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (,

).

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti

nemu.

12. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v je umožniť každému reálny prístup k súdu,

pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.

), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Základné právo

na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ako aj právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu

všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi

upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní.

13. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či

právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom,

nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (obdobne napr. , ,

). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

prislúcha interpretácia zákonov. Podľa konštantnej judikatúry sa úloha ústavného súdu

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa tak môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel

a význam zákonného predpisu (, , , ).

14. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý

súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným

súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že

všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka

konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania

implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky

tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného

procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich

uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (, ,

, ).

15. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky

na uskutočnenie odvolacieho konania, resp. dovolacieho konania, patrí do výlučnej

právomoci odvolacieho súdu, resp. dovolacieho súdu, t. j. krajského súdu a najvyššieho

súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný

súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou

ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis , ).

Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné

súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv

a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru ().

16. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva

podľa , ako aj práva podľa dohovoru a práva na účinný

prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

a najvyššieho súdu z dôvodov uvedených v bodoch 3 až 7. Ústavný súd predovšetkým

konštatuje, že podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľa s výrokom konajúcich súdov

týkajúcim sa výšky jeho vyživovacej povinnosti voči maloletým deťom vo veci rozvodu

jeho manželstva a úpravy práv a povinností rodičov k maloletým deťom. Nosnými sa javia

dôvody, že napriek tomu, že podal odvolanie (formálne, pozn.) proti všetkým výrokom

prvostupňového rozsudku, odvolací súd rozhodol iba o časti jeho námietok (výživnom,

pozn.) ‒ III. výrok potvrdil aostatné výroky ponechal nedotknuté (teda podľa názoru

sťažovateľa o nich nerozhodol, pozn.). Vecou sa následne zaoberal aj dovolací súd, ktorý

v tomto prípade tiež nezistil odňatie možnosti konať pred súdom [§ 237 ods. 1 písm. f)

] a dovolanie odmietol ako neprípustné.

17. Ústavný súd k tomu uvádza, že pri svojej rozhodovacej činnosti vychádza

predovšetkým z materiálneho chápania (porušenia) základných práv a slobôd, ktorému

práve v rozsahu opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) podaných sťažovateľom

v posudzovanej právnej veci, ako aj obsahu samotnej sťažnosti podanej ústavnému súdu

nezodpovedajú (prima facie) sťažovateľom uvádzané nosné dôvody majúce podľa jeho

názoru smerovať k porušeniam ústavného významu. Ak totiž priamo v odvolaní sťažovateľ

explicitne uvádza ako dôvod podaného odvolania (iba) vyhnutie sa prípadnému trestnému

postihu pre neplatenie výživného a navyše odvolanie, čo do samotného rozvodu a ani

ďalších výrokov nijako neodôvodnil (naopak, počas prvostupňového konania s ním vyslovil

súhlas, čo potvrdzuje aj v podanom odvolaní), potom rovnako aj ústavný súd považuje

prístup sťažovateľa pri obrane jeho práv za účelový, ktorému nie je možné poskytnúť

ochranu, ale naopak, takýto prístup možno označiť skôr za zneužitie práva. Uvedená

okolnosť je o to významnejšia, že sa jej dopustil kvalifikovaný právny zástupca sťažovateľa

(advokát), ktorému by podstata ústavného prieskumu mala byť predovšetkým známa.

Napriek formálnemu označeniu práv, ktoré mali byť v prípade sťažovateľa porušené,

sťažnosť neobsahuje takú ústavnoprávnu argumentáciu, ktorá by bola v podstatnej príčinnej

súvislosti s napadnutými súdnymi konaniami.

18. Ústavný súd je toho názoru, že napadnuté rozhodnutia krajského súdu

a najvyššieho súdu, ktoré boli priložené k sťažnosti, nie sú arbitrárne alebo svojvoľné,

a teda námietky sťažovateľa nemajú svoje reálne opodstatnenie. Keďže ústavný súd nezistil

existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by tieto napadnuté rozhodnutia porušovali

alebo popierali zmysel základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť sťažovateľa

v časti, ktorou namietal porušenie týchto práv, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti

podľa .

19. Ako zjavne neopodstatnenú posúdil ústavný súd aj tú časť sťažnosti, v ktorej

sťažovateľ namieta porušenie čl. 13 dohovoru (práva na účinný prostriedok nápravy), hoci

toto právo sťažovateľ, kvalifikovane zastúpený právnym zástupcom, bližšie v sťažnosti

neodôvodnil, čiže sťažnosť v tejto časti nie je ani riadne odôvodnená (§ 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde), a nespĺňa tak ani zákonom predpísané náležitosti podľa § 25 ods. 2

. Náležitosti napokon neobsahuje ani splnomocnenie zo 17. januára

2017, pretože v ňom nie je konkretizovaná vec, ktorej sa zastupovanie pred ústavným

súdom týka.

20. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími návrhmi

sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2017