Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1ObdoV/25/2011

Najvyšší súd 1ObdoV/25/2011 Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne: JUDr. M. N.,

správkyňa konkurznej podstaty úpadcu - L. S. M. H., a. s. v konkurze, so sídlom: T., M.,

IČO: X., zast. advokátom Mgr. R. K., so sídlom: D., Ž. proti žalovanému: M.. M., so sídlom

N., M., IČO: X., zast. advokátskou kanceláriou JUDr. J. M. & JUDr. M. K., s. r. o., so sídlom:

M., Ž., IČO: X., o zaplatenie 3 422 293,04 eur (pôvodne 103 100 000,- Sk), vedenej na

Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. , na dovolanie žalobkyne a M. G., bytom:

L..L., L.., zast. advokátom Mgr. R. K., so sídlom: D., Ž., proti rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 08. marca 2011, č. k. -677, právoplatný 28. marca 2011,

t a k t o

rozhodol:

Dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu z r u š u j e a vec mu

v r a c i a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Žiline ako súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 12. 05. 2005, č. k.

-487 zamietol žalobu o zaplatenie 103 100 000,- Sk s príslušenstvom ako

hodnoty nepeňažného vkladu žalovaného, ku ktorému žalobca nenadobudol vlastnícke právo.

Súčasne podľa (ďalej len ) rozhodol

o povinnosti žalobcu nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 2 371 762,- Sk, a to

v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu žalovaného.

Rozhodol tak v nadväznosti na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu

2

odvolacieho zo dňa 27. 09. 2004, č. k. -421, ktorým najvyšší súd zrušil

predchádzajúci rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 21. 05. 2003, č. k. -356

a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd tak rozhodol z dôvodu, že súd prvého stupňa

vychádzal z iného právneho názoru, než aký vyslovil odvolací súd vo vzťahu k § 59 ods. 5

(ďalej len ObchZ) v znení platnom v čase zvýšenia základného

imania obchodnej spoločnosti žalobcu (teraz úpadcu). Odvolací súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia vyslovil názor, že citované ustanovenie nie je použiteľné na prejednávaný prípad

a osobitne zdôraznil potrebu rozlišovania medzi splatením vkladu a nadobudnutím

vlastníckeho práva spoločnosťou k nehnuteľným veciam. Uviedol, že citované ustanovenie je

aplikovateľné iba v tých prípadoch, keď vlastnícke právo prešlo z akcionára na spoločnosť,

ale vykazuje rozdiel medzi ocenením predmetu vkladu a jeho skutočnou hodnotou. K tomuto

rozdielu môže dôjsť tým, že predmet nepeňažného vkladu bol nadhodnotený alebo naopak sa

hodnota nepeňažného vkladu v medziobdobí znížila. Nejde teda o ustanovenie, na základe

ktorého by sa dalo vyhovieť požiadavke spoločnosti, aby od akcionára vyžadovala hodnotu

celého nepeňažného vkladu v peniazoch, t. j. vkladu akcionára, ku ktorému spoločnosť

nenadobudla vlastníctvo. Odvolací súd preto prvostupňovému súdu uložil, aby vec opätovne

posúdil z hore uvedeného aspektu.

Prvostupňový súd, vychádzajúc z právne záväzného názoru odvolacieho súdu

v zmysle o tom, že na pohľadávku (nárok) žalobcu nemožno aplikovať ust. 59

ods. 5 ObchZ, mal za nesporné, že žalovaný ako akcionár žalobcu uskutočnil dňa

29. 04. 1996 jednostranný hmotnoprávny úkon vyhlásenia o upísaní a vložení nepeňažných

vkladov do obchodnej spoločnosti L. S. M. H., a. s. (ďalej len LSMH, a. s.), ku ktorým

žalobca nenadobudol vlastnícke právo. Podľa vyhlásenia žalovaného ako vkladateľa zo dňa

20. 09. 1999 (č. l. 438) boli tie isté nepeňažné vklady, ako boli uvedené vo vyhlásení

žalovaného zo dňa 29. 04. 1996 (č. l. 35) vložené do spoločnosti T., a. s., so sídlom v M., S.

Vklad bol povolený dňa 29. 09. 1999 pod č. V 3566/99.

Z konštatovania odvolacieho súdu o tom, že „ žalovaný svoj vklad splatil, svedčí

tomu jeho vyhlásenie o upísaní a vložení nepeňažných vkladov do obchodnej spoločnosti

žalobcu zo dňa 29. 04. 1996“, súdu prvého stupňa vyplynulo, že žalovaný svoju povinnosť

ako akcionár splnil, pričom neplnil vadne. V nadväznosti na ust. § 433 ods. 1 ObchZ súd

prvého stupňa uviedol, že žalobca nepreukázal, že v čase vyhlásenia žalovaného zo dňa

29. 04. 1996, viazla na nepeňažné vklady právna vada, preto nebolo možné hovoriť o vadnom

3

plnení z tohto právneho dôvodu. Tým nemohlo dôjsť ani k zmene obsahu záväzku, a preto

nárok žalobcu uplatnený ako zodpovednostný nárok vyhodnotil krajský súd ako nedôvodný.

V tejto súvislosti odvolací súd poukázal aj na časový moment, a to, že k vloženiu

nepeňažných vkladov žalovaným do obchodnej spoločnosti T., a. s., so sídlom v M. došlo až

dňa 20. 09. 1999, pričom nebolo preukázané, že by žalobca, okrem návrhu na vklad

vlastníckeho práva k týmto vloženým nepeňažným vkladom žalovaného, o ktorom bolo

rozhodnuté Okresným úradom Martin, odbor katastrálny pod sp. zn. V 1094/1996 dňa

04. 10. 1996, bol podal nejaký ďalší návrh. Súd prvého stupňa ďalej poukázal na § 47 ods. 1,

ods. 2 (ďalej len ), pre aplikáciu ktorého sa vyžaduje skutočnosť,

že nebol podaný návrh na rozhodnutie. V predmetnom prípade návrh podaný bol s tým, že

Okresný úrad Martin, odbor katastrálny vyššie označeným rozhodnutím, právoplatným dňa

17. 02. 1997 (č. l. 318) návrh zamietol. Vzhľadom na znenie ,

a skutočnosť, že bol podaný návrh na rozhodnutie, o ktorom bolo právoplatne rozhodnuté,

nebolo možné konštatovať, že účastníci od zmluvy odstúpili a tým ani nebol daný základ

nároku žalobcu z titulu existencie bezdôvodného obohatenia. K tvrdeniu žalobcu, že

žalovanému boli odovzdané nehnuteľnosti ako nepeňažný vklad a súčasne žalovaný disponuje

aj akciami, ktoré boli vydané z titulu zvýšenia základného imania, ku ktorému malo dôjsť

a došlo aj v dôsledku vyhlásenia žalovaného o upísaní a vložení nepeňažných vkladov,

ku ktorým žalobca nenadobudol vlastnícke právo, krajský súd vyslovil názor, že žalobcovi bol

daný priestor na vindikačnú žalobu, t. j. žalobu o vydanie akcií. Vzhľadom na uvedené nebol

daný základ pre synalagmatický záväzok žalovaného v podobe peňažného plnenia, ktorého sa

domáhal žalobca.

K tvrdeniu žalobcu o dôvodnosti jeho nároku cez ustanovenia o zodpovednosti

za škodu, a to nielen cez všeobecnú zodpovednosť podľa a nasl. , ale aj cez ust.

z titulu generálnej prevencie a ust. pre úmyselné konanie proti dobrým

mravom, súd prvého stupňa uviedol, že právne predpoklady zodpovednosti za škodu

žalovaným neboli tvrdené a následne ani preukázané. Nebolo teda preukázané, ktorú

povinnosť žalovaný porušil a nebolo preukázané ani zavinenie, existencia škody a príčinná

súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou. Súd prvého stupňa poukázal

na vyjadrenie žalovaného zo dňa 07. 02. 2005 (č. l. 437), ako aj uznesenie odvolacieho súdu

zo dňa 27. 09. 2004, sp. zn. a uviedol, že žalobca právne predpoklady

zodpovednosti za škodu nepreukázal, nedefinoval, ktorú právnu povinnosť žalovaný porušil,

4

avšak v rovine vkladového konania aj vzhľadom na závery najvyššieho súdu, žalovaný žiadnu

právnu povinnosť neporušil.

Vo vzťahu k námietke premlčania vznesenej žalovaným, súd prvého stupňa

konštatoval, že vadné plnenie žalovaným preukázané nebolo, nebol daný základ

na bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, ani škoda, preto sa námietkou premlčania

nezaoberal. Túto by súd vyhodnocoval iba v prípade, ak by dospel k záveru, že niektorý

z nárokov je daný. Pre úplnosť uviedol, že premlčaniu podlieha len existentný nárok.

Na základe uvedených skutkových a právnych záverov súd prvého stupňa žalobu

v celom rozsahu zamietol.

Po tom, ako odvolací súd svojím rozsudkom zo dňa 03. 09. 2008, č. k.

-564 žalobcom napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, dovolací súd

na mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora uznesením zo dňa 29. 04. 2010, č. k.

-657, rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dovolací súd poukázal na zmluvu o postúpení pohľadávky uzavretú medzi žalobkyňou

ako postupcom a M. G. ako postupníkom dňa 26. 06. 2008, ktorou postupca okrem iného

postúpil na postupníka aj žalovanú pohľadávku vrátane všetkých práv s ňou spojených (čl. II

zmluvy). Odvolaciemu súdu vytkol, že napriek uvedenej skutočnosti konal v odvolacom

konaní s pôvodným účastníkom konania na strane žalobcu a dňa 03. 09. 2008 vydal rozsudok.

V zmysle zmluvy o postúpení pohľadávky žalobkyňa už nebola subjektom hmotnoprávneho

vzťahu, o ktorom sa v konaní rozhoduje, a teda nie je aktívne legitimovaným účastníkom

konania. Tým, že postupca v odvolacom konaní neoznámil súdu zmenu v osobe žalobcu, bola

týmto postupom postupníkovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.

s. p.. Vzhľadom na uvedené dovolací súd uložil odvolaciemu súdu povinnosť v prvom rade sa

zaoberať aktívnou legitimáciou postupníka v zmysle zmluvy o postúpení vymáhanej

pohľadávky s poukazom na ust. § 92 ods. 2, 3 O. s. p v spojení s § 243c a § 243i ods. 2

. Odvolací súd usmernil, že v prípade ak predmetný právny úkon ( )

zakladá vecnú aktívnu legitimáciu postupníka M. G. na uplatnené právo, odvolací súd bude

povinný opätovne prejednať odvolacie dôvody odvolateľa vzhľadom na jeho nesprávne

právne posúdenie veci dovolaním napadnutého rozhodnutia.

5

Dovolací súd v ďalšom mal za nesporne preukázané, že rozhodnutím valného

zhromaždenia zo dňa 16. 12. 1995 bolo schválené zvýšenie základného imania ako aj zmena

stanov spoločnosti L. S. M. H., a. s., M., ktoré bolo vykonané upísaním nových akcií.

Žalovaný ako vkladateľ sa zaviazal vložiť do tejto spoločnosti nepeňažný vklad, a to

prevádzkovú budovu hotela T., ohodnotenú sumou 103 100 000,- Sk. Dovolací súd poukázal

na § 60 ods. 1 ObchZ, účinný v rozhodnom období, ktorý je analogicky aplikovateľný na

daný právny vzťah a skonštatoval, že k účinnému prevodu vlastníckeho práva k nepeňažnému

vkladu žalovaného ako akcionára na žalobcu nedošlo. V spornom prípade nenastali vecno-

právne účinky jednostranného právneho úkonu zo dňa 29. 04. 1996 (vyhlásenie vkladateľa

o vložení nepeňažného vkladu do spoločnosti), t. j. nedošlo k splneniu povinnosti vložiť vklad

do spoločnosti. Žalovaný vedome a v rozpore so svojím záväzkom majoritného akcionára

poskytnúť vklad do spoločnosti žalobcu, vložil identické nehnuteľnosti dňa 20. 09. 1999 do

spoločnosti T., a. s., so sídlom v M. (vklad bol povolený dňa 29. 09. 1999 pod č. V 3566/99).

Týmto konaním žalovaný zmaril žalobcovi reálne sa domáhať prevodu vlastníckeho práva

k predmetným nehnuteľnostiam. O tom, že svoj záväzok voči žalobcovi nesplnil, hoci trval aj

v čase, keď predmet vkladu vložil do inej spoločnosti, vyplýva zo zasadnutí valného

zhromaždenia ako aj zasadnutí predstavenstva žalobcu zo dňa 06. 09. a 16. 09. 1999, kde

jednoznačne prezentoval snahu poskytnúť súčinnosť potrebnú pre vklad vlastníckeho práva

do katastra nehnuteľností.

Dovolací súd ďalej poukázal na rozhodnutie Okresného úradu Martin, odbor

katastrálny č. V 1094/96 zo dňa 04. 10. 1996, ktorý návrh na vklad zamietol. Z jeho

odôvodnenia nesporne vyplýva, že žalovaný neposkytol žalobcovi relevantné doklady

potrebné na vykonanie zmeny zápisu vlastníckych práv k predmetným nehnuteľnostiam

(č. l. 37). Uvedené znamená, že aj vinou žalovaného bol návrh na vklad neúspešný, preto

neobstojí tvrdenie odvolacieho súdu, že žalobca svojím konaním – nečinnosťou alebo

opomenutím, umožnil žalovanému výkon vlastníckych práv k predmetu vkladu.

Žalovaný tým, že vložil nepeňažný vklad do obchodnej spoločnosti T., a. s., M.

a previedol vlastnícke práva na túto právnickú osobu spôsobil, že súčasne sa stalo

nadobudnutie vlastníckeho práva žalobcu objektívne nemožným a už sa nemohol úspešne

domáhať vkladu súdnou cestou. Týmto okamihom mu však vznikol nárok na zaplatenie

neprevedenej hodnoty nepeňažného vkladu v peniazoch. Podporne dovolací súd poukázal

6

na právnu úpravu účinnú od 01. 02. 1998, ktorá už rieši dôsledky nesplnenia nepeňažného

vkladu spoločníkom (§ 59 ods. 2 ObchZ).

Ďalej sa dovolací súd nestotožnil s námietkou dovolateľa ohľadne kvalifikácie uznania

záväzku zo strany žalovaného s poukazom na ust. § 323 ods. 1, ods. 2 ObchZ a plynutia

premlčacej doby. Uviedol, že žalobca mohol svoje právo na peňažné plnenie realizovať

prostredníctvom žaloby najskôr od momentu vloženia nepeňažného vkladu žalovaným

do spoločnosti T., a. s., M. (20. resp. 29. 09. 1999) a od tohto dňa začala plynúť štvorročná

premlčacia doba. Keďže žaloba bola podaná na súde dňa 21. 05. 2002, bola podaná

v zákonnej premlčacej dobe.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, keďže odvolací súd v preskúmavanej veci

dospel k nesprávnemu záveru, že záväzok splatiť nepeňažný vklad, ku ktorému sa žalovaný

zaviazal, splnil na základe jeho písomného vyhlásenia, dovolací súd rozsudok odvolacieho

súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odvolací súd v novom odvolacom konaní rozsudkom zo dňa 08. 03. 2011, č. k.

-677, rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 12. 05. 2005, č. k.

-487 opäť potvrdil a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu

trov odvolacieho a dovolacieho konania vo výške 2 538,94 eur do 3 dní na účet právneho

zástupcu žalovaného. V odôvodnení rozsudku poukázal na predchádzajúce svoje potvrdzujúce

rozhodnutie zo dňa 03. 09. 2008, č. k. -564, ako aj uznesenie Krajského súdu

v Banskej Bystrici zo dňa 29. 06. 2005, č. k. 39-24K 1238/02-324, ktorým bol na majetok

dlžníka L. S. M. H., a. s., vyhlásený konkurz a za správkyňu konkurznej podstaty bola

ustanovená JUDr. M. N.. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 29. 06. 2005,

ktorým dňom nastali účinky konkurzu podľa o konkurze a vyrovnaní,

platnému k uvedenému dňu. Odvolací súd vo vzťahu k § 59 ods. 2 ObchZ poukázal na novelu

vykonanú zákonom zo dňa 16. 12. 1998 č. a vyjadril

názor, že pred uvedenou novelou nahradenie nepeňažného vkladu spoločníka v obchodnej

spoločnosti vkladom peňažným pri navýšení základného imania možné nebolo.

Vo vzťahu k otázke vecnej procesnej spôsobilosti M. G. odvolací súd poukázal na §

66e ods. 1, ods. 2 o konkurze a vyrovnaní a vyjadril názor, že správne

bolo postupované, keď M. G. nebola vecná procesná spôsobilosť priznaná a súd pokračoval

v konaní s pôvodným žalobcom. Zdôraznil, že žalovaná pohľadávka bola postupovaná po

7

vyhlásení konkurzu a v takomto prípade postup podľa nepripadá do

úvahy. Zákon o konkurze a vyrovnaní nepozná pojem „veriteľ“, ale len „konkurzný veriteľ“.

Správca konkurznej podstaty v konaní nevystupuje ako veriteľ, či konkurzný veriteľ, ale ako

správca konkurznej podstaty s právami a povinnosťami upravenými zákonom o konkurze

a vyrovnaní. Konkurzný veriteľ síce môže postúpiť svoju pohľadávku prihlásenú do

konkurznej podstaty, toto má však za následok len zmenu konkurzného veriteľa.

Odvolací súd v ďalšom konštatoval, že zákonné dôvody pre zrušenie

predchádzajúceho rozsudku odvolacieho súdu súdom dovolacím dané neboli, pretože

namietané nebolo vykonané dokazovanie, ale len odlišný právny názor, čo však dôvodom

pre zrušenie rozsudku odvolacieho súdu nie je. V takomto prípade mal dovolací súd

povinnosť postupovať podľa ust. , znenie ktorého (platné a účinné aj

v súčasnosti) bolo do zavedené jeho novelou, zákonom zo dňa

23. 09. 2008 č. . Predmetná novela nadobudla účinnosť dňa 15. 10. 2008 s tým,

že sa použije aj na veci začaté pred jej účinnosťou (§ 272p ods. 1 novely).

Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť dňa 28. 03. 2011.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote dovolanie M. G. (č. l. 693 -

700) aj žalobkyňa (č. l. 703 - 709). Dovolatelia prípustnosť dovolania odôvodnili tvrdením, že

v konaní došlo k vadám uvedeným v , konkrétne k vade podľa

(účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom) a

ods. 2 , podľa ktorého je dovolanie prípustné tiež proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto

veci. Dôvodnosť dovolania odôvodnili ustanovením (v konaní

došlo k vadám uvedeným v ) a (rozhodnutie spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci).

Dovolatelia v prvom rade namietli, že odvolací súd v rozpore s rozhodnutím

dovolacieho súdu nepripustil do konania M. G.. K dôvodom, pre ktoré tak odvolací súd

neučinil, dovolatelia uviedli, že pohľadávka konkurzného veriteľa voči konkurznej podstate je

niečo celkom iné, ako pohľadávka konkurznej podstaty úpadcu voči inému. Pohľadávku

úpadcu voči tretej osobe nie je možné prihlásiť v konkurznom konaní voči úpadcovi, pretože

úpadca nie je dlžníkom z takejto pohľadávky, ale je jej veriteľom. Prejednávaný v konkurznej

prihláške môže byť iba úpadcov záväzok a nie úpadcova pohľadávka, úpadca nemôže byť

8

svojím vlastným veriteľom, naviac nie z pohľadávky voči inej, tretej osobe. Dovolatelia ďalej

namietli tvrdenie odvolacieho súdu o tom, že pohľadávky úpadcu nemožno postupovať tretím

osobám v zmysle postupovania pohľadávok podľa . Vyslovili názor,

že konkurzný zákon postupovanie pohľadávok v rámci speňažovania podstaty správcovi

konkurznej podstaty priamo ukladá. Rovnako namietli názor odvolacieho súdu, že

pohľadávka sa stáva pohľadávkou momentom jej priznania súdom, dovtedy je „nárokom“.

Uviedli, že pohľadávka je právom na plnenie tak, ako to definuje a je pohľadávkou

aj bez toho, aby bola priznaná súdom. Zákon celkom jasne predpokladá uplatnenie

pohľadávky na súde ( , ). Nestotožnili sa ani s názorom odvolacieho

súdu o tom, že pohľadávka sa stane pohľadávkou až jej právoplatným priznaním zo strany

súdu, pretože takéto tvrdenie popiera deklaratórny charakter súdnych rozhodnutí v konaniach

o plnenie. V neposlednom rade odvolaciemu súdu vytkli, že o zámene účastníkov konania

v zmysle a ani len procesne nerozhodol.

Dovolatelia namietli závery odvolacieho súdu aj vo vzťahu k hmotnoprávnemu meritu

veci, t. j. k otázke, či pohľadávka voči M. M. je splatená, riadne upísaná, či na žalobcu

neprevedený nepeňažný vklad v zmysle § 92 ods. 2 ObchZ existuje alebo neexistuje.

Poukázali na odôvodnenie rozhodnutia dovolacieho súdu, z ktorého vyplýva, že povinnosť

splatiť neprevedený nepeňažný vklad v peniazoch vznikla až v zmysle § 59 ods. 2 ObchZ po

novele č. . V tejto súvislosti dovolatelia vyzdvihli potrebu určiť moment vzniku

nároku, a teda určiť právnu úpravu, ktorá sa v danom momente na danú vec vzťahuje.

Poukázali na fakty posudzovanej veci, kedy dňa 16. 12. 1995 M.. M. upísalo akcie žalobcu

a zaviazalo sa vložiť do spoločnosti LSMH, a. s., nepeňažný vklad – hotel T.. Dňa 29. 04.

1996 M.. M. vyhlásilo upísanie a vloženie nepeňažného vkladu do LSMH, a. s., a týmto

konaním úplne a perfektne splnilo svoju záväzkovú povinnosť voči LSMH, a. s.. Od 29. 04.

1996 do 29. 09. 1999 bol vklad riadne splatený, zo strany M. M. voči LSMH, a. s.

neexistovala žiadna právna povinnosť, okrem povinnosti strpieť vecno-právne nadobudnutie

nepeňažného vkladu spoločnosťou LSMH, a. s., a to z dôvodu, že tento nepeňažný vklad

riadnym spôsobom splatil, len ešte nebol prevedený. Dňa 29. 09. 1999 M.. M. previedlo

v prospech LSMH, a. s., upísaný vklad na spoločnosť T., a. s., (opäť upísaním nepeňažného

vkladu v tejto spoločnosti), a teda dvakrát previedlo tú istú vec dvom iným spoločnostiam.

V dôsledku tejto skutočnosti sa dňom 29. 09. 1999 stalo vecno-právne nadobudnutie

nepeňažného vkladu spoločnosťou LSMH, a. s., objektívne nemožným. Z uvedeného

vyplýva, že do 29. 09. 1999 M.. M. svoju povinnosť vyplývajúcu z upísania akcií spoločnosti

9

LSMH, a. s., a splatenia nepeňažného vkladu neporušilo. Neexistoval teda žiaden nárok

LSMH, a. s., voči M. M. na splatenie nepeňažného vkladu (nakoľko tento bol riadne splatený

vyhlásením zo dňa 29. 04. 1996), ani žiaden iný nárok. Do 29. 09. 1999 nebolo možné

konštatovať ani to, že LSMH, a. s., nenadobudla vlastnícke právo, pretože toto mohla

nadobudnúť zápisom zo strany správy katastra kedykoľvek do 29. 09. 1999. Dovolatelia ďalej

poukázali na novelu ust. § 59 ods. 2 ObchZ, platnú a účinnú od 01. 02. 1998 (vykonanú

) a uviedli, že LSMH, a. s. dňa 29. 09. 1999 vlastnícke právo

k nepeňažnému vkladu nenadobudla, pretože upisovateľ akcií – M.. M. vložil ten istý

nepeňažný vklad do inej obchodnej spoločnosti. Od uvedeného dňa LSMH, a. s., nemohla

predmetný nepeňažný vklad nadobudnúť, čím došlo k vzniku jej nároku, a to v čase, kedy už

platilo ust. ObchZ v znení po novele vykonanej .

Dovolatelia vyjadrili názor, že M.. M. nesie jednoznačnú zodpovednosť za splatenie

a prevedenie už upísaného nepeňažného vkladu inej obchodnej spoločnosti. Tým, že žalovaný

dvakrát upísal tú istú vec dvom rôznym spoločnostiam, za čo obdržal dve rôzne akcie ako

protihodnotu, konal hrubo protiprávne a v rozpore s dobrými mravmi. Dovolatelia tiež

poukázali na ignorovanie právne záväzných názorov dovolacieho súdu súdom odvolacím.

Majú za to, že argumentácie odvolacieho súdu konajúceho v zjavnej svojvôli, sú vzhľadom na

spochybňovanie a nerešpektovanie právoplatného a právne záväzného rozhodnutia

dovolacieho súdu, nezákonné, zmätočné a arbitrárne.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dovolatelia navrhli, aby dovolací súd

v zmysle v spojení s a pripustil zmenu v osobe žalobcu

(tak, aby na miesto doterajšieho žalobcu vstúpil postupník M. G.) a po právoplatnosti zámeny

účastníkov zmenil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a priznal postupníkovi M. G.

uplatňovaný nárok, postupujúc podľa . Súčasne navrhli, aby dovolací

súd v zmysle v spojení s zaviazal žalovaného na

zaplatenie trov konania a trov právneho zastúpenia, ktoré žalobcovi v konaní vznikli.

K dovolaniu žalobkyne a M. G. sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý navrhol dovolanie

podľa zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je zastúpený

10

advokátom (, veta druhá ), najskôr skúmal, či dovolanie smeruje proti

takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok

súdu prvého stupňa vo veci samej ( ) alebo rozsudok odvolacieho súdu,

v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto

veci ( ), alebo rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že

dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a . ( ).

V predmetnej veci odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Žiline ako súdu prvého

stupňa nezmenil, naopak potvrdil ho, pričom vo výrokovej časti prípustnosť dovolania

nevyslovil. Rovnako vo výroku svojho rozsudku nevyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

podľa a .

Pokiaľ ide o prípustnosť dovolania podľa (ktorá je daná vtedy, ak

sa odvolací súd odchýli od právneho názoru dovolacieho súdu, ktorý v prejednávanej veci

vyslovil a ktorú skutočnosť dovolateľ namietol), je potrebné poukázať na nasledovné

skutočnosti vyplývajúce z obsahu súdneho spisu:

Predmetom konania je žaloba o zaplatenie 103 000 000,-- Sk ako hodnoty

nepeňažného vkladu žalovaného, ku ktorému žalobca nenadobudol vlastnícke právo

s poukazom na § 202 ods. 4 ObchZ, platného v čase zvýšenia základného imania a ust. § 59

ods. 5 ObchZ v znení platnom rovnako v čase zvýšenia základného imania.

V doterajšom štádiu konania dovolací súd rozhodoval o mimoriadnom dovolaní

generálneho prokurátora Slovenskej republiky podaného na základe podnetu M. G. ako

právneho nástupcu žalobkyne, a to uznesením zo dňa 29. 04. 2010, č. k. 1MObdoV/15/2009-

11

657, ktorým zrušil rozsudok odvolacieho súdu zo dňa 03. 09. 2008, č. k. -564

a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dôvodom zrušenia potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu boli okrem iného

procesné dôvody, keď dovolací súd vytkol súdu odvolaciemu, že napriek zmluve o postúpení

pohľadávky uzavretej medzi žalobkyňou ako postupcom a M. G. ako postupníkom dňa 26.

06. 2008, konal odvolací súd naďalej s pôvodným účastníkom konania na strane žalobcu

a dňa 03. 09. 2008 vydal aj rozsudok. Dovolací súd uložil odvolaciemu súdu povinnosť

zaoberať sa aktívnou legitimáciou postupníka v zmysle zmluvy o postúpení vymáhanej

pohľadávky s poukazom na ust. , v spojení s a O. s.

p.. Dovolací súd usmernil súd odvolací, že v prípade, ak postúpenie pohľadávky v zmysle §

524 ods. 1 zakladá aktívnu vecnú legitimáciu postupníka M. G. na uplatnené právo,

odvolací súd bude povinný opätovne prejednať odvolacie dôvody odvolateľa vzhľadom na

jeho nesprávne právne posúdenie veci dovolaním napadnutého rozhodnutia.

Záväzný právny názor vyriekol dovolací súd aj vo vzťahu k otázke splatenia

nepeňažného vkladu žalovaným skonštatujúc, že „...odvolací súd v preskúmavanej veci

dospel k nesprávnemu záveru, že záväzok splatiť nepeňažný vklad, ku ktorému sa žalovaný

zaviazal, splnil na základe jeho písomného vyhlásenia...“.

Napriek pochybeniam, ktoré dovolací súd odvolaciemu súdu vytkol, tento v novom

odvolacom konaní rozsudkom zo dňa 08. 03. 2011, č. k. -677, napadnutý

rozsudok prvostupňového súdu opäť potvrdil z rovnakých dôvodov, ako vo svojom skoršom

rozsudku, konajúc pritom s pôvodným žalobcom majúc za to, že je na mieste vecnú procesnú

spôsobilosť M. G. nepriznať. Je nepochybné, že odchýlenie sa odvolacieho súdu od právneho

názoru dovolacieho súdu v rozpore s veta druhá , zakladá dovolateľmi

správne konštatovanú prípustnosť dovolania podľa .

Dovolací súd sa stotožňuje s námietkou dovolateľov, že odvolací súd sa nevysporiadal

s otázkou procesného postavenia postupníka M. G. vo vzťahu k žalobcovi ako postupcovi.

Zo zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 26. 06. 2008 uzavretej medzi žalobkyňou

JUDr. M. N. ako správkyňou konkurznej podstaty úpadcu L. S. M. H., a. s. „v konkurze“ ako

postupcom a M. G. ako postupníkom (č. l. 638 - 640) vyplýva, že postupca žalovanú

pohľadávku vo výške 103 000 000,- Sk voči subjektu M.. M. vzniknutú z titulu nesplateného

12

vkladu do základného imania úpadcu postúpil na postupníka M. G. (článok II, bod 1 citovanej

zmluvy).

Podľa , , ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou

právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže

navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené, alebo na koho

prešli, navrhnúť, aby do konania na miesto doterajšieho účastníka vstúpil ten, na koho boli

tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli. Súd vyhovie návrhu, ak sa

preukáže, že po začatí konania nastala právna skutočnosť uvedená v odseku 2, a ak s tým

súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto navrhovateľa; súhlas odporcu alebo toho, kto má vstúpiť

na jeho miesto, sa nevyžaduje. Právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania

zostávajú zachované.

Podľa , , veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka

postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo

a všetky práva s ňou spojené.

Vzhľadom na vyššie označenú zmluvu je nepochybné - a dovolací súd to už s aj

vyslovil vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí zo dňa 29. 04. 2010 – že žalobkyňa už nie je

subjektom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorom sa rozhoduje, a teda nie je aktívne legitimovaná

v predmetnom konaní, nakoľko postúpením pohľadávky sa novým veriteľom stal postupník.

Predpokladom platnosti zmluvy o postúpení, a teda zmeny v osobe veriteľa je písomná forma

zmluvy s tým, že postúpená pohľadávka v nej musí byť individualizovaná. Pri splnení

uvedených podmienok (ako je tomu aj v prejednávanom prípade), postupca nie je ďalej

oprávnený predmetnú pohľadávku vymáhať a prijímať od dlžníka plnenie.

Žalobkyňa ako správca konkurznej podstaty úpadcu v rámci speňaženia konkurznej

podstaty môže previesť úpadcove ťažko vymáhateľné pohľadávky inému ( § 27 ods. 3 zákona

328/ 1991 Zb. v znení zmien). Na prevod pohľadávok sa vzťahujú ustanovenia § 524 až

530 . Je nesporné, že žalobkyňa pri postúpení predmetnej pohľadávky postupovala

v zmysle citovaných zákonných ustanovení, a preto neobstojí konštatovanie odvolacieho

súdu, že ak pohľadávka bola postupovaná správcom konkurznej podstaty po vyhlásení

konkurzu, v takomto prípade nie je možné aplikovať resp. postupovať podľa ustanovení

.

13

Tým, že odvolací súd, konajúc v rozpore s právnym názorom dovolacieho súdu,

nedodržal procesné práva účastníka konania, odňal postupníkovi možnosť konať pred súdom

v zmysle .

Rovnako sa dovolací súd stotožňuje s námietkou dovolateľov, že rozhodnutie súdu

spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ) .

Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný je jedným z akcionárov žalobcu, resp. pôvodného

žalobcu - spoločnosti L. S. M. H., a. s., (č. l. 92). Rozhodnutím mimoriadneho valného

zhromaždenia spoločnosti LSMH, a. s., zo dňa 16. 12. 1995 bolo rozhodnuté o zvýšení

základného imania spoločnosti, a to upísaním nových akcií vo výške 347 700 000,- Sk.

Žalovaný sa ako nepeňažný vklad zaviazal vložiť prevádzkovú budovu hotela T., postavenú

2

na pozemku parc. KN č. X., pozemok parc. KN č. X. – zastavaná plocha o výmere X. m,

2

pozemok parc. KN č. X. – ostatné plochy o výmere X. m, chatu č. súp. X., postavenú na

pozemku parc. KN č. X., všetky zapísané v katastrálnom území M., vedenom na liste

vlastníctva č. X., v celkovej hodnote 103 000 000,-- Sk. Priebeh mimoriadneho valného

zhromaždenia, na ktorom bola schválená aj zmena stanov spoločnosti, bol osvedčený

notárskou zápisnicou spísanou notárkou JUDr. I. K. so sídlom v M. dňa 16. 12. 1995 pod

č. N 82/95, (č. l. 20). Z výpisu z obchodného registra týkajúceho sa spoločnosti

LSMH, a. s., vyplýva, že zmeny týkajúce sa valného zhromaždenia konaného dňa 16. 12.

1995, boli v registri vykonané s účinnosťou od 25. 03. 1996. Návrh na vklad do katastra

nehnuteľností bol podaný dňa 10. 06. 1996 (prílohy pripojené k č. l. 313a) s tým, že Okresný

úrad Martin, odbor katastrálny, svojím rozhodnutím č. V 1094/96 zo dňa 04. 10. 1996, návrh

na vklad nehnuteľností do spoločnosti LSMH, a. s., zamietol (č. l. 37). Rozhodnutie

nadobudlo právoplatnosť dňa 17. 02. 1997 (č. l. 318). Zo zápisu z mimoriadneho valného

zhromaždenia akciovej spoločnosti LSMH,. a. s., konaného dňa 06. 09. 1999 (č. l. 629)

vyplýva návrh akcionára Mgr. F., aby bol určený zodpovedný akcionár, popr. vytvorená

komisia zložená z členov predstavenstva, popr. akcionárov a právnika, ktorí by dohliadli na

dokumentáciu pri zavkladovaní majetku do akciovej spoločnosti. Z ďalšieho zápisu zo

zasadnutia predstavenstva akciovej spoločnosti LSMH, a. s., konaného dňa 16. 09. 1999

(č. l. 623) vyplýva povinnosť zmluvne zabezpečiť právnych zástupcov spoločnosti za účelom

prípravy na zavkladovanie majetku jednotlivých akcionárov do katastra pre LSMH, a. s..

Následne, vyhlásením vkladateľa zo dňa 20. 09. 1999, žalovaný vložil predmetné

nehnuteľnosti ako nepeňažný vklad do spoločnosti T., a. s.. Vklad bol povolený dňa 29. 09.

14

1999 pod č. V 3566/99 (č. l. 438). Zo zápisu zo zasadnutia predstavenstva akciovej

spoločnosti LSMH konaného dňa 02. 11. 1999 (č. l. 439) vyplýva, že do uvedeného dňa úloha

zmluvne zabezpečiť právnikov na prípravu návrhu na zavkladovanie majetku do spoločnosti

LSMH, a. s., splnená nebola (bod 31).

Podľa § 60 ods. 1, veta druhá ObchZ, platného a účinného v rozhodnom období,

vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobúda spoločnosť vkladom vlastníckeho práva

do katastra nehnuteľností na základe písomného vyhlásenia vkladateľa s úradne overeným

podpisom.

Vyplývajúc z vyššie opísaných okolností prejednávanej veci, k splneniu povinnosti

žalovaného vložiť nepeňažný vklad do spoločnosti LSMH, a. s., nedošlo a to z dôvodu, že

žalovaný konajúc v rozpore so svojím záväzkom voči spoločnosti LSMH, a. s., dňa 20. 09.

1999 vložil identické nehnuteľnosti do spoločnosti T., a. s.. Nesplnenie záväzku žalovaného

jednoznačne vyplýva zo zápisu z mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti LSMH, a.

s., konaného dňa 06. 09. 1999, ako aj zápisu zo zasadnutia predstavenstva menovanej

spoločnosti zo dňa 16. 09. 1999, na ktorých prezentoval poskytnutie súčinnosti potrebnej pre

vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Napriek tejto snahe len s odstupom

niekoľkých dní, žalovaný vyhlásením zo dňa 20. 09. 1999 vložil vyššie označené

nehnuteľnosti ako nepeňažný vklad do spoločnosti T., a. s., s tým, že vklad bol povolený dňa

29. 09. 1999.

Vzhľadom na vyššie uvedené, k prevodu vlastníckeho práva k nepeňažnému vkladu

žalovaného na žalobcu nedošlo tak, ako to skonštatoval dovolací súd už vo svojom skoršom

rozhodnutí. Súčasne sa nadobudnutie vlastníckeho práva žalobcu stalo objektívne nemožným,

pretože sa nemohol domáhať vkladu súdnou cestou, mohol si však uplatniť zaplatenie

neprevedenej hodnoty nepeňažného vkladu v peniazoch prostredníctvom žaloby, a to počnúc

od 20., resp. 29. 09. 1999 (od momentu vloženia nepeňažného vkladu do spoločnosti T., a. s.).

Keďže žaloba v predmetnej veci bola na súd podaná dňa 21. 05. 2002 (č. l. 1), bola podaná

v zákonnej štvorročnej premlčacej lehote.

Je teda zrejmé, že odvolací súd v preskúmavanej veci v poradí už druhýkrát potvrdil

rozsudok prvostupňového Krajského súdu v Žiline zo dňa 12. 05. 2005, č. k.

15

487, ktorým žalobu zamietol (prvýkrát tak odvolací súd urobil rozhodnutím zo dňa 03. 09.

2008, č. k. -564). Konal tak vedome v rozpore s právnym záväzným názorom

dovolacieho súdu vysloveným v predchádzajúcom jeho rozhodnutí zo dňa 29. 04. 2010, č. k.

-657, v ktorom skonštatoval, že odvolací súd dospel k nesprávnemu

záveru, že žalovaný povinnosť uloženú mu rozhodnutím mimoriadneho valného

zhromaždenia zo dňa 16. 12. 1995 splatiť nepeňažný vklad v hodnote 103 000 000,-- Sk splnil

na základe písomného vyhlásenia zo dňa 29. 04. 1996 o upísaní a vložení nepeňažných

vkladov do spoločnosti žalobcu. Odvolací súd, nerešpektujúc právny názor dovolacieho súdu,

tak vydal rozhodnutie spočívajúce na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ ).

Na základe uvedených skutočností dovolací súd podľa § 243b ods. 2 veta prvá, § 243b

ods. 3 veta druhá, veta za bodkočiarkou dovolaním napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní, v ktorom je

odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu ( veta druhá ),

sa odvolací súd vysporiada s vytknutými vadami v intenciách dovolacieho súdu, opätovne

vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie náležite odôvodní v súlade s ustanovením § 157 ods. 2

. V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania ( veta tretia ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 5 : 0.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave, 29. novembra 2012

JUDr. Alena Priecelová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: H.