Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)88e/387267.58c7ab.pdf
PDF · 180.4 KB
No categories available
1ObdoV/25/2011
Najvyšší súd 1ObdoV/25/2011 Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne: JUDr. M. N.,
správkyňa konkurznej podstaty úpadcu - L. S. M. H., a. s. v konkurze, so sídlom: T., M.,
IČO: X., zast. advokátom Mgr. R. K., so sídlom: D., Ž. proti žalovanému: M.. M., so sídlom
N., M., IČO: X., zast. advokátskou kanceláriou JUDr. J. M. & JUDr. M. K., s. r. o., so sídlom:
M., Ž., IČO: X., o zaplatenie 3 422 293,04 eur (pôvodne 103 100 000,- Sk), vedenej na
Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 19Cb/161/2002, na dovolanie žalobkyne a M. G., bytom:
L..L., L.., zast. advokátom Mgr. R. K., so sídlom: D., Ž., proti rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 08. marca 2011, č. k. 1Obo 94/2010-677, právoplatný 28. marca 2011,
t a k t o
rozhodol:
Dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu z r u š u j e a vec mu
v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Žiline ako súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 12. 05. 2005, č. k.
19Cb 161/02-487 zamietol žalobu o zaplatenie 103 100 000,- Sk s príslušenstvom ako
hodnoty nepeňažného vkladu žalovaného, ku ktorému žalobca nenadobudol vlastnícke právo.
Súčasne podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O. s. p.) rozhodol
o povinnosti žalobcu nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 2 371 762,- Sk, a to
v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu žalovaného.
Rozhodol tak v nadväznosti na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu
odvolacieho zo dňa 27. 09. 2004, č. k. 1Obo 235/03-421, ktorým najvyšší súd zrušil
predchádzajúci rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 21. 05. 2003, č. k. 19 Cb 161/02-356
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd tak rozhodol z dôvodu, že súd prvého stupňa
vychádzal z iného právneho názoru, než aký vyslovil odvolací súd vo vzťahu k § 59 ods. 5
Obchodného zákonníka (ďalej len ObchZ) v znení platnom v čase zvýšenia základného
imania obchodnej spoločnosti žalobcu (teraz úpadcu). Odvolací súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia vyslovil názor, že citované ustanovenie nie je použiteľné na prejednávaný prípad
a osobitne zdôraznil potrebu rozlišovania medzi splatením vkladu a nadobudnutím
vlastníckeho práva spoločnosťou k nehnuteľným veciam. Uviedol, že citované ustanovenie je
aplikovateľné iba v tých prípadoch, keď vlastnícke právo prešlo z akcionára na spoločnosť,
ale vykazuje rozdiel medzi ocenením predmetu vkladu a jeho skutočnou hodnotou. K tomuto
rozdielu môže dôjsť tým, že predmet nepeňažného vkladu bol nadhodnotený alebo naopak sa
hodnota nepeňažného vkladu v medziobdobí znížila. Nejde teda o ustanovenie, na základe
ktorého by sa dalo vyhovieť požiadavke spoločnosti, aby od akcionára vyžadovala hodnotu
celého nepeňažného vkladu v peniazoch, t. j. vkladu akcionára, ku ktorému spoločnosť
nenadobudla vlastníctvo. Odvolací súd preto prvostupňovému súdu uložil, aby vec opätovne
posúdil z hore uvedeného aspektu.
Prvostupňový súd, vychádzajúc z právne záväzného názoru odvolacieho súdu
v zmysle § 226 O. s. p. o tom, že na pohľadávku (nárok) žalobcu nemožno aplikovať ust. 59
ods. 5 ObchZ, mal za nesporné, že žalovaný ako akcionár žalobcu uskutočnil dňa
29. 04. 1996 jednostranný hmotnoprávny úkon vyhlásenia o upísaní a vložení nepeňažných
vkladov do obchodnej spoločnosti L. S. M. H., a. s. (ďalej len LSMH, a. s.), ku ktorým
žalobca nenadobudol vlastnícke právo. Podľa vyhlásenia žalovaného ako vkladateľa zo dňa
20. 09. 1999 (č. l. 438) boli tie isté nepeňažné vklady, ako boli uvedené vo vyhlásení
žalovaného zo dňa 29. 04. 1996 (č. l. 35) vložené do spoločnosti T., a. s., so sídlom v M., S.
Vklad bol povolený dňa 29. 09. 1999 pod č. V 3566/99.
Z konštatovania odvolacieho súdu o tom, že „ žalovaný svoj vklad splatil, svedčí
tomu jeho vyhlásenie o upísaní a vložení nepeňažných vkladov do obchodnej spoločnosti
žalobcu zo dňa 29. 04. 1996“, súdu prvého stupňa vyplynulo, že žalovaný svoju povinnosť
ako akcionár splnil, pričom neplnil vadne. V nadväznosti na ust. § 433 ods. 1 ObchZ súd
prvého stupňa uviedol, že žalobca nepreukázal, že v čase vyhlásenia žalovaného zo dňa
29. 04. 1996, viazla na nepeňažné vklady právna vada, preto nebolo možné hovoriť o vadnom
plnení z tohto právneho dôvodu. Tým nemohlo dôjsť ani k zmene obsahu záväzku, a preto
nárok žalobcu uplatnený ako zodpovednostný nárok vyhodnotil krajský súd ako nedôvodný.
V tejto súvislosti odvolací súd poukázal aj na časový moment, a to, že k vloženiu
nepeňažných vkladov žalovaným do obchodnej spoločnosti T., a. s., so sídlom v M. došlo až
dňa 20. 09. 1999, pričom nebolo preukázané, že by žalobca, okrem návrhu na vklad
vlastníckeho práva k týmto vloženým nepeňažným vkladom žalovaného, o ktorom bolo
rozhodnuté Okresným úradom Martin, odbor katastrálny pod sp. zn. V 1094/1996 dňa
04. 10. 1996, bol podal nejaký ďalší návrh. Súd prvého stupňa ďalej poukázal na § 47 ods. 1,
ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), pre aplikáciu ktorého sa vyžaduje skutočnosť,
že nebol podaný návrh na rozhodnutie. V predmetnom prípade návrh podaný bol s tým, že
Okresný úrad Martin, odbor katastrálny vyššie označeným rozhodnutím, právoplatným dňa
17. 02. 1997 (č. l. 318) návrh zamietol. Vzhľadom na znenie § 47 ods. 1, ods. 2 OZ
a skutočnosť, že bol podaný návrh na rozhodnutie, o ktorom bolo právoplatne rozhodnuté,
nebolo možné konštatovať, že účastníci od zmluvy odstúpili a tým ani nebol daný základ
nároku žalobcu z titulu existencie bezdôvodného obohatenia. K tvrdeniu žalobcu, že
žalovanému boli odovzdané nehnuteľnosti ako nepeňažný vklad a súčasne žalovaný disponuje
aj akciami, ktoré boli vydané z titulu zvýšenia základného imania, ku ktorému malo dôjsť
a došlo aj v dôsledku vyhlásenia žalovaného o upísaní a vložení nepeňažných vkladov,
ku ktorým žalobca nenadobudol vlastnícke právo, krajský súd vyslovil názor, že žalobcovi bol
daný priestor na vindikačnú žalobu, t. j. žalobu o vydanie akcií. Vzhľadom na uvedené nebol
daný základ pre synalagmatický záväzok žalovaného v podobe peňažného plnenia, ktorého sa
domáhal žalobca.
K tvrdeniu žalobcu o dôvodnosti jeho nároku cez ustanovenia o zodpovednosti
za škodu, a to nielen cez všeobecnú zodpovednosť podľa § 420 a nasl. OZ, ale aj cez ust.
§ 415 OZ z titulu generálnej prevencie a ust. § 424 OZ pre úmyselné konanie proti dobrým
mravom, súd prvého stupňa uviedol, že právne predpoklady zodpovednosti za škodu
žalovaným neboli tvrdené a následne ani preukázané. Nebolo teda preukázané, ktorú
povinnosť žalovaný porušil a nebolo preukázané ani zavinenie, existencia škody a príčinná
súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou. Súd prvého stupňa poukázal
na vyjadrenie žalovaného zo dňa 07. 02. 2005 (č. l. 437), ako aj uznesenie odvolacieho súdu
zo dňa 27. 09. 2004, sp. zn. 1Obo 235/03 a uviedol, že žalobca právne predpoklady
zodpovednosti za škodu nepreukázal, nedefinoval, ktorú právnu povinnosť žalovaný porušil,
avšak v rovine vkladového konania aj vzhľadom na závery najvyššieho súdu, žalovaný žiadnu
právnu povinnosť neporušil.
Vo vzťahu k námietke premlčania vznesenej žalovaným, súd prvého stupňa
konštatoval, že vadné plnenie žalovaným preukázané nebolo, nebol daný základ
na bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, ani škoda, preto sa námietkou premlčania
nezaoberal. Túto by súd vyhodnocoval iba v prípade, ak by dospel k záveru, že niektorý
z nárokov je daný. Pre úplnosť uviedol, že premlčaniu podlieha len existentný nárok.
Na základe uvedených skutkových a právnych záverov súd prvého stupňa žalobu
v celom rozsahu zamietol.
Po tom, ako odvolací súd svojím rozsudkom zo dňa 03. 09. 2008, č. k.
2Obo 168/2007-564 žalobcom napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, dovolací súd
na mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora uznesením zo dňa 29. 04. 2010, č. k.
1MObdoV/15/2009-657, rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Dovolací súd poukázal na zmluvu o postúpení pohľadávky uzavretú medzi žalobkyňou
ako postupcom a M. G. ako postupníkom dňa 26. 06. 2008, ktorou postupca okrem iného
postúpil na postupníka aj žalovanú pohľadávku vrátane všetkých práv s ňou spojených (čl. II
zmluvy). Odvolaciemu súdu vytkol, že napriek uvedenej skutočnosti konal v odvolacom
konaní s pôvodným účastníkom konania na strane žalobcu a dňa 03. 09. 2008 vydal rozsudok.
V zmysle zmluvy o postúpení pohľadávky žalobkyňa už nebola subjektom hmotnoprávneho
vzťahu, o ktorom sa v konaní rozhoduje, a teda nie je aktívne legitimovaným účastníkom
konania. Tým, že postupca v odvolacom konaní neoznámil súdu zmenu v osobe žalobcu, bola
týmto postupom postupníkovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.
s. p.. Vzhľadom na uvedené dovolací súd uložil odvolaciemu súdu povinnosť v prvom rade sa
zaoberať aktívnou legitimáciou postupníka v zmysle zmluvy o postúpení vymáhanej
pohľadávky s poukazom na ust. § 92 ods. 2, 3 O. s. p v spojení s § 243c a § 243i ods. 2
O. s. p.. Odvolací súd usmernil, že v prípade ak predmetný právny úkon (§ 524 ods. 1 OZ)
zakladá vecnú aktívnu legitimáciu postupníka M. G. na uplatnené právo, odvolací súd bude
povinný opätovne prejednať odvolacie dôvody odvolateľa vzhľadom na jeho nesprávne
právne posúdenie veci dovolaním napadnutého rozhodnutia.
Dovolací súd v ďalšom mal za nesporne preukázané, že rozhodnutím valného
zhromaždenia zo dňa 16. 12. 1995 bolo schválené zvýšenie základného imania ako aj zmena
stanov spoločnosti L. S. M. H., a. s., M., ktoré bolo vykonané upísaním nových akcií.
Žalovaný ako vkladateľ sa zaviazal vložiť do tejto spoločnosti nepeňažný vklad, a to
prevádzkovú budovu hotela T., ohodnotenú sumou 103 100 000,- Sk. Dovolací súd poukázal
na § 60 ods. 1 ObchZ, účinný v rozhodnom období, ktorý je analogicky aplikovateľný na
daný právny vzťah a skonštatoval, že k účinnému prevodu vlastníckeho práva k nepeňažnému
vkladu žalovaného ako akcionára na žalobcu nedošlo. V spornom prípade nenastali vecno-
právne účinky jednostranného právneho úkonu zo dňa 29. 04. 1996 (vyhlásenie vkladateľa
o vložení nepeňažného vkladu do spoločnosti), t. j. nedošlo k splneniu povinnosti vložiť vklad
do spoločnosti. Žalovaný vedome a v rozpore so svojím záväzkom majoritného akcionára
poskytnúť vklad do spoločnosti žalobcu, vložil identické nehnuteľnosti dňa 20. 09. 1999 do
spoločnosti T., a. s., so sídlom v M. (vklad bol povolený dňa 29. 09. 1999 pod č. V 3566/99).
Týmto konaním žalovaný zmaril žalobcovi reálne sa domáhať prevodu vlastníckeho práva
k predmetným nehnuteľnostiam. O tom, že svoj záväzok voči žalobcovi nesplnil, hoci trval aj
v čase, keď predmet vkladu vložil do inej spoločnosti, vyplýva zo zasadnutí valného
zhromaždenia ako aj zasadnutí predstavenstva žalobcu zo dňa 06. 09. a 16. 09. 1999, kde
jednoznačne prezentoval snahu poskytnúť súčinnosť potrebnú pre vklad vlastníckeho práva
do katastra nehnuteľností.
Dovolací súd ďalej poukázal na rozhodnutie Okresného úradu Martin, odbor
katastrálny č. V 1094/96 zo dňa 04. 10. 1996, ktorý návrh na vklad zamietol. Z jeho
odôvodnenia nesporne vyplýva, že žalovaný neposkytol žalobcovi relevantné doklady
potrebné na vykonanie zmeny zápisu vlastníckych práv k predmetným nehnuteľnostiam
(č. l. 37). Uvedené znamená, že aj vinou žalovaného bol návrh na vklad neúspešný, preto
neobstojí tvrdenie odvolacieho súdu, že žalobca svojím konaním – nečinnosťou alebo
opomenutím, umožnil žalovanému výkon vlastníckych práv k predmetu vkladu.
Žalovaný tým, že vložil nepeňažný vklad do obchodnej spoločnosti T., a. s., M.
a previedol vlastnícke práva na túto právnickú osobu spôsobil, že súčasne sa stalo
nadobudnutie vlastníckeho práva žalobcu objektívne nemožným a už sa nemohol úspešne
domáhať vkladu súdnou cestou. Týmto okamihom mu však vznikol nárok na zaplatenie
neprevedenej hodnoty nepeňažného vkladu v peniazoch. Podporne dovolací súd poukázal
na právnu úpravu účinnú od 01. 02. 1998, ktorá už rieši dôsledky nesplnenia nepeňažného
vkladu spoločníkom (§ 59 ods. 2 ObchZ).
Ďalej sa dovolací súd nestotožnil s námietkou dovolateľa ohľadne kvalifikácie uznania
záväzku zo strany žalovaného s poukazom na ust. § 323 ods. 1, ods. 2 ObchZ a plynutia
premlčacej doby. Uviedol, že žalobca mohol svoje právo na peňažné plnenie realizovať
prostredníctvom žaloby najskôr od momentu vloženia nepeňažného vkladu žalovaným
do spoločnosti T., a. s., M. (20. resp. 29. 09. 1999) a od tohto dňa začala plynúť štvorročná
premlčacia doba. Keďže žaloba bola podaná na súde dňa 21. 05. 2002, bola podaná
v zákonnej premlčacej dobe.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, keďže odvolací súd v preskúmavanej veci
dospel k nesprávnemu záveru, že záväzok splatiť nepeňažný vklad, ku ktorému sa žalovaný
zaviazal, splnil na základe jeho písomného vyhlásenia, dovolací súd rozsudok odvolacieho
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Odvolací súd v novom odvolacom konaní rozsudkom zo dňa 08. 03. 2011, č. k.
1Obo 94/2010-677, rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 12. 05. 2005, č. k.
19Cb 161/2002-487 opäť potvrdil a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu
trov odvolacieho a dovolacieho konania vo výške 2 538,94 eur do 3 dní na účet právneho
zástupcu žalovaného. V odôvodnení rozsudku poukázal na predchádzajúce svoje potvrdzujúce
rozhodnutie zo dňa 03. 09. 2008, č. k. 2Obo 168/2007-564, ako aj uznesenie Krajského súdu
v Banskej Bystrici zo dňa 29. 06. 2005, č. k. 39-24K 1238/02-324, ktorým bol na majetok
dlžníka L. S. M. H., a. s., vyhlásený konkurz a za správkyňu konkurznej podstaty bola
ustanovená JUDr. M. N.. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 29. 06. 2005,
ktorým dňom nastali účinky konkurzu podľa zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní,
platnému k uvedenému dňu. Odvolací súd vo vzťahu k § 59 ods. 2 ObchZ poukázal na novelu
Obchodného zákonníka vykonanú zákonom zo dňa 16. 12. 1998 č. 11/1997 Z. z. a vyjadril
názor, že pred uvedenou novelou nahradenie nepeňažného vkladu spoločníka v obchodnej
spoločnosti vkladom peňažným pri navýšení základného imania možné nebolo.
Vo vzťahu k otázke vecnej procesnej spôsobilosti M. G. odvolací súd poukázal na §
66e ods. 1, ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní a vyjadril názor, že správne
bolo postupované, keď M. G. nebola vecná procesná spôsobilosť priznaná a súd pokračoval
v konaní s pôvodným žalobcom. Zdôraznil, že žalovaná pohľadávka bola postupovaná po
vyhlásení konkurzu a v takomto prípade postup podľa Občianskeho zákonníka nepripadá do
úvahy. Zákon o konkurze a vyrovnaní nepozná pojem „veriteľ“, ale len „konkurzný veriteľ“.
Správca konkurznej podstaty v konaní nevystupuje ako veriteľ, či konkurzný veriteľ, ale ako
správca konkurznej podstaty s právami a povinnosťami upravenými zákonom o konkurze
a vyrovnaní. Konkurzný veriteľ síce môže postúpiť svoju pohľadávku prihlásenú do
konkurznej podstaty, toto má však za následok len zmenu konkurzného veriteľa.
Odvolací súd v ďalšom konštatoval, že zákonné dôvody pre zrušenie
predchádzajúceho rozsudku odvolacieho súdu súdom dovolacím dané neboli, pretože
namietané nebolo vykonané dokazovanie, ale len odlišný právny názor, čo však dôvodom
pre zrušenie rozsudku odvolacieho súdu nie je. V takomto prípade mal dovolací súd
povinnosť postupovať podľa ust. § 243b ods. 2 O. s. p., znenie ktorého (platné a účinné aj
v súčasnosti) bolo do Občianskeho súdneho poriadku zavedené jeho novelou, zákonom zo dňa
23. 09. 2008 č. 384/2008 Z. z.. Predmetná novela nadobudla účinnosť dňa 15. 10. 2008 s tým,
že sa použije aj na veci začaté pred jej účinnosťou (§ 272p ods. 1 novely).
Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť dňa 28. 03. 2011.
Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote dovolanie M. G. (č. l. 693 -
700) aj žalobkyňa (č. l. 703 - 709). Dovolatelia prípustnosť dovolania odôvodnili tvrdením, že
v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p., konkrétne k vade podľa § 237 písm. f/
O. s. p. (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom) a § 238
ods. 2 O. s. p., podľa ktorého je dovolanie prípustné tiež proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci. Dôvodnosť dovolania odôvodnili ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. (v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 237) a § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. (rozhodnutie spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci).
Dovolatelia v prvom rade namietli, že odvolací súd v rozpore s rozhodnutím
dovolacieho súdu nepripustil do konania M. G.. K dôvodom, pre ktoré tak odvolací súd
neučinil, dovolatelia uviedli, že pohľadávka konkurzného veriteľa voči konkurznej podstate je
niečo celkom iné, ako pohľadávka konkurznej podstaty úpadcu voči inému. Pohľadávku
úpadcu voči tretej osobe nie je možné prihlásiť v konkurznom konaní voči úpadcovi, pretože
úpadca nie je dlžníkom z takejto pohľadávky, ale je jej veriteľom. Prejednávaný v konkurznej
prihláške môže byť iba úpadcov záväzok a nie úpadcova pohľadávka, úpadca nemôže byť
svojím vlastným veriteľom, naviac nie z pohľadávky voči inej, tretej osobe. Dovolatelia ďalej
namietli tvrdenie odvolacieho súdu o tom, že pohľadávky úpadcu nemožno postupovať tretím
osobám v zmysle postupovania pohľadávok podľa Občianskeho zákonníka. Vyslovili názor,
že konkurzný zákon postupovanie pohľadávok v rámci speňažovania podstaty správcovi
konkurznej podstaty priamo ukladá. Rovnako namietli názor odvolacieho súdu, že
pohľadávka sa stáva pohľadávkou momentom jej priznania súdom, dovtedy je „nárokom“.
Uviedli, že pohľadávka je právom na plnenie tak, ako to definuje § 488 OZ a je pohľadávkou
aj bez toho, aby bola priznaná súdom. Zákon celkom jasne predpokladá uplatnenie
pohľadávky na súde (§ 527 ods. 2 OZ, § 530 OZ). Nestotožnili sa ani s názorom odvolacieho
súdu o tom, že pohľadávka sa stane pohľadávkou až jej právoplatným priznaním zo strany
súdu, pretože takéto tvrdenie popiera deklaratórny charakter súdnych rozhodnutí v konaniach
o plnenie. V neposlednom rade odvolaciemu súdu vytkli, že o zámene účastníkov konania
v zmysle § 92 ods. 2 a 3 O. s. p. ani len procesne nerozhodol.
Dovolatelia namietli závery odvolacieho súdu aj vo vzťahu k hmotnoprávnemu meritu
veci, t. j. k otázke, či pohľadávka voči M. M. je splatená, riadne upísaná, či na žalobcu
neprevedený nepeňažný vklad v zmysle § 92 ods. 2 ObchZ existuje alebo neexistuje.
Poukázali na odôvodnenie rozhodnutia dovolacieho súdu, z ktorého vyplýva, že povinnosť
splatiť neprevedený nepeňažný vklad v peniazoch vznikla až v zmysle § 59 ods. 2 ObchZ po
novele č. 11/1998 Z. z.. V tejto súvislosti dovolatelia vyzdvihli potrebu určiť moment vzniku
nároku, a teda určiť právnu úpravu, ktorá sa v danom momente na danú vec vzťahuje.
Poukázali na fakty posudzovanej veci, kedy dňa 16. 12. 1995 M.. M. upísalo akcie žalobcu
a zaviazalo sa vložiť do spoločnosti LSMH, a. s., nepeňažný vklad – hotel T.. Dňa 29. 04.
1996 M.. M. vyhlásilo upísanie a vloženie nepeňažného vkladu do LSMH, a. s., a týmto
konaním úplne a perfektne splnilo svoju záväzkovú povinnosť voči LSMH, a. s.. Od 29. 04.
1996 do 29. 09. 1999 bol vklad riadne splatený, zo strany M. M. voči LSMH, a. s.
neexistovala žiadna právna povinnosť, okrem povinnosti strpieť vecno-právne nadobudnutie
nepeňažného vkladu spoločnosťou LSMH, a. s., a to z dôvodu, že tento nepeňažný vklad
riadnym spôsobom splatil, len ešte nebol prevedený. Dňa 29. 09. 1999 M.. M. previedlo
v prospech LSMH, a. s., upísaný vklad na spoločnosť T., a. s., (opäť upísaním nepeňažného
vkladu v tejto spoločnosti), a teda dvakrát previedlo tú istú vec dvom iným spoločnostiam.
V dôsledku tejto skutočnosti sa dňom 29. 09. 1999 stalo vecno-právne nadobudnutie
nepeňažného vkladu spoločnosťou LSMH, a. s., objektívne nemožným. Z uvedeného
vyplýva, že do 29. 09. 1999 M.. M. svoju povinnosť vyplývajúcu z upísania akcií spoločnosti
LSMH, a. s., a splatenia nepeňažného vkladu neporušilo. Neexistoval teda žiaden nárok
LSMH, a. s., voči M. M. na splatenie nepeňažného vkladu (nakoľko tento bol riadne splatený
vyhlásením zo dňa 29. 04. 1996), ani žiaden iný nárok. Do 29. 09. 1999 nebolo možné
konštatovať ani to, že LSMH, a. s., nenadobudla vlastnícke právo, pretože toto mohla
nadobudnúť zápisom zo strany správy katastra kedykoľvek do 29. 09. 1999. Dovolatelia ďalej
poukázali na novelu ust. § 59 ods. 2 ObchZ, platnú a účinnú od 01. 02. 1998 (vykonanú
zákonom č. 11/1998 Z. z. ) a uviedli, že LSMH, a. s. dňa 29. 09. 1999 vlastnícke právo
k nepeňažnému vkladu nenadobudla, pretože upisovateľ akcií – M.. M. vložil ten istý
nepeňažný vklad do inej obchodnej spoločnosti. Od uvedeného dňa LSMH, a. s., nemohla
predmetný nepeňažný vklad nadobudnúť, čím došlo k vzniku jej nároku, a to v čase, kedy už
platilo ust. § 59 ods. 2 ObchZ v znení po novele vykonanej zákonom č. 11/1998 Z. z..
Dovolatelia vyjadrili názor, že M.. M. nesie jednoznačnú zodpovednosť za splatenie
a prevedenie už upísaného nepeňažného vkladu inej obchodnej spoločnosti. Tým, že žalovaný
dvakrát upísal tú istú vec dvom rôznym spoločnostiam, za čo obdržal dve rôzne akcie ako
protihodnotu, konal hrubo protiprávne a v rozpore s dobrými mravmi. Dovolatelia tiež
poukázali na ignorovanie právne záväzných názorov dovolacieho súdu súdom odvolacím.
Majú za to, že argumentácie odvolacieho súdu konajúceho v zjavnej svojvôli, sú vzhľadom na
spochybňovanie a nerešpektovanie právoplatného a právne záväzného rozhodnutia
dovolacieho súdu, nezákonné, zmätočné a arbitrárne.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dovolatelia navrhli, aby dovolací súd
v zmysle § 243c O. s. p. v spojení s § 92 ods. 2 a 3 O. s. p. pripustil zmenu v osobe žalobcu
(tak, aby na miesto doterajšieho žalobcu vstúpil postupník M. G.) a po právoplatnosti zámeny
účastníkov zmenil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a priznal postupníkovi M. G.
uplatňovaný nárok, postupujúc podľa § 243b ods. 2 O. s. p.. Súčasne navrhli, aby dovolací
súd v zmysle § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. zaviazal žalovaného na
zaplatenie trov konania a trov právneho zastúpenia, ktoré žalobcovi v konaní vznikli.
K dovolaniu žalobkyne a M. G. sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý navrhol dovolanie
podľa § 243b ods. 1 O. s. p. zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 O. s. p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), ktorý je zastúpený
advokátom (§ 241 ods. 1, veta druhá O. s. p.), najskôr skúmal, či dovolanie smeruje proti
takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok
súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo rozsudok odvolacieho súdu,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že
dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. (§ 238 ods. 3 O. s. p.).
V predmetnej veci odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Žiline ako súdu prvého
stupňa nezmenil, naopak potvrdil ho, pričom vo výrokovej časti prípustnosť dovolania
nevyslovil. Rovnako vo výroku svojho rozsudku nevyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p..
Pokiaľ ide o prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 2 O. s. p. (ktorá je daná vtedy, ak
sa odvolací súd odchýli od právneho názoru dovolacieho súdu, ktorý v prejednávanej veci
vyslovil a ktorú skutočnosť dovolateľ namietol), je potrebné poukázať na nasledovné
skutočnosti vyplývajúce z obsahu súdneho spisu:
Predmetom konania je žaloba o zaplatenie 103 000 000,-- Sk ako hodnoty
nepeňažného vkladu žalovaného, ku ktorému žalobca nenadobudol vlastnícke právo
s poukazom na § 202 ods. 4 ObchZ, platného v čase zvýšenia základného imania a ust. § 59
ods. 5 ObchZ v znení platnom rovnako v čase zvýšenia základného imania.
V doterajšom štádiu konania dovolací súd rozhodoval o mimoriadnom dovolaní
generálneho prokurátora Slovenskej republiky podaného na základe podnetu M. G. ako
právneho nástupcu žalobkyne, a to uznesením zo dňa 29. 04. 2010, č. k. 1MObdoV/15/2009-
657, ktorým zrušil rozsudok odvolacieho súdu zo dňa 03. 09. 2008, č. k. 2Obo 168/2007-564
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Dôvodom zrušenia potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu boli okrem iného
procesné dôvody, keď dovolací súd vytkol súdu odvolaciemu, že napriek zmluve o postúpení
pohľadávky uzavretej medzi žalobkyňou ako postupcom a M. G. ako postupníkom dňa 26.
06. 2008, konal odvolací súd naďalej s pôvodným účastníkom konania na strane žalobcu
a dňa 03. 09. 2008 vydal aj rozsudok. Dovolací súd uložil odvolaciemu súdu povinnosť
zaoberať sa aktívnou legitimáciou postupníka v zmysle zmluvy o postúpení vymáhanej
pohľadávky s poukazom na ust. § 92 ods. 2, 3 O. s. p. v spojení s § 243c a § 243i ods. 2 O. s.
p.. Dovolací súd usmernil súd odvolací, že v prípade, ak postúpenie pohľadávky v zmysle §
524 ods. 1 OZ zakladá aktívnu vecnú legitimáciu postupníka M. G. na uplatnené právo,
odvolací súd bude povinný opätovne prejednať odvolacie dôvody odvolateľa vzhľadom na
jeho nesprávne právne posúdenie veci dovolaním napadnutého rozhodnutia.
Záväzný právny názor vyriekol dovolací súd aj vo vzťahu k otázke splatenia
nepeňažného vkladu žalovaným skonštatujúc, že „...odvolací súd v preskúmavanej veci
dospel k nesprávnemu záveru, že záväzok splatiť nepeňažný vklad, ku ktorému sa žalovaný
zaviazal, splnil na základe jeho písomného vyhlásenia...“.
Napriek pochybeniam, ktoré dovolací súd odvolaciemu súdu vytkol, tento v novom
odvolacom konaní rozsudkom zo dňa 08. 03. 2011, č. k. 1 Obo 94/2010-677, napadnutý
rozsudok prvostupňového súdu opäť potvrdil z rovnakých dôvodov, ako vo svojom skoršom
rozsudku, konajúc pritom s pôvodným žalobcom majúc za to, že je na mieste vecnú procesnú
spôsobilosť M. G. nepriznať. Je nepochybné, že odchýlenie sa odvolacieho súdu od právneho
názoru dovolacieho súdu v rozpore s § 243d ods. 1 veta druhá O. s. p., zakladá dovolateľmi
správne konštatovanú prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 2 O. s. p..
Dovolací súd sa stotožňuje s námietkou dovolateľov, že odvolací súd sa nevysporiadal
s otázkou procesného postavenia postupníka M. G. vo vzťahu k žalobcovi ako postupcovi.
Zo zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 26. 06. 2008 uzavretej medzi žalobkyňou
JUDr. M. N. ako správkyňou konkurznej podstaty úpadcu L. S. M. H., a. s. „v konkurze“ ako
postupcom a M. G. ako postupníkom (č. l. 638 - 640) vyplýva, že postupca žalovanú
pohľadávku vo výške 103 000 000,- Sk voči subjektu M.. M. vzniknutú z titulu nesplateného
vkladu do základného imania úpadcu postúpil na postupníka M. G. (článok II, bod 1 citovanej
zmluvy).
Podľa § 92 ods. 2, 3 O. s. p., ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou
právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže
navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené, alebo na koho
prešli, navrhnúť, aby do konania na miesto doterajšieho účastníka vstúpil ten, na koho boli
tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli. Súd vyhovie návrhu, ak sa
preukáže, že po začatí konania nastala právna skutočnosť uvedená v odseku 2, a ak s tým
súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto navrhovateľa; súhlas odporcu alebo toho, kto má vstúpiť
na jeho miesto, sa nevyžaduje. Právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania
zostávajú zachované.
Podľa § 524 ods. 1, ods. 2 OZ, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka
postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo
a všetky práva s ňou spojené.
Vzhľadom na vyššie označenú zmluvu je nepochybné - a dovolací súd to už s aj
vyslovil vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí zo dňa 29. 04. 2010 – že žalobkyňa už nie je
subjektom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorom sa rozhoduje, a teda nie je aktívne legitimovaná
v predmetnom konaní, nakoľko postúpením pohľadávky sa novým veriteľom stal postupník.
Predpokladom platnosti zmluvy o postúpení, a teda zmeny v osobe veriteľa je písomná forma
zmluvy s tým, že postúpená pohľadávka v nej musí byť individualizovaná. Pri splnení
uvedených podmienok (ako je tomu aj v prejednávanom prípade), postupca nie je ďalej
oprávnený predmetnú pohľadávku vymáhať a prijímať od dlžníka plnenie.
Žalobkyňa ako správca konkurznej podstaty úpadcu v rámci speňaženia konkurznej
podstaty môže previesť úpadcove ťažko vymáhateľné pohľadávky inému ( § 27 ods. 3 zákona
328/ 1991 Zb. v znení zmien). Na prevod pohľadávok sa vzťahujú ustanovenia § 524 až
530 OZ. Je nesporné, že žalobkyňa pri postúpení predmetnej pohľadávky postupovala
v zmysle citovaných zákonných ustanovení, a preto neobstojí konštatovanie odvolacieho
súdu, že ak pohľadávka bola postupovaná správcom konkurznej podstaty po vyhlásení
konkurzu, v takomto prípade nie je možné aplikovať resp. postupovať podľa ustanovení
Tým, že odvolací súd, konajúc v rozpore s právnym názorom dovolacieho súdu,
nedodržal procesné práva účastníka konania, odňal postupníkovi možnosť konať pred súdom
v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p..
Rovnako sa dovolací súd stotožňuje s námietkou dovolateľov, že rozhodnutie súdu
spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) .
Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný je jedným z akcionárov žalobcu, resp. pôvodného
žalobcu - spoločnosti L. S. M. H., a. s., (č. l. 92). Rozhodnutím mimoriadneho valného
zhromaždenia spoločnosti LSMH, a. s., zo dňa 16. 12. 1995 bolo rozhodnuté o zvýšení
základného imania spoločnosti, a to upísaním nových akcií vo výške 347 700 000,- Sk.
Žalovaný sa ako nepeňažný vklad zaviazal vložiť prevádzkovú budovu hotela T., postavenú
2
na pozemku parc. KN č. X., pozemok parc. KN č. X. – zastavaná plocha o výmere X. m,
2
pozemok parc. KN č. X. – ostatné plochy o výmere X. m, chatu č. súp. X., postavenú na
pozemku parc. KN č. X., všetky zapísané v katastrálnom území M., vedenom na liste
vlastníctva č. X., v celkovej hodnote 103 000 000,-- Sk. Priebeh mimoriadneho valného
zhromaždenia, na ktorom bola schválená aj zmena stanov spoločnosti, bol osvedčený
notárskou zápisnicou spísanou notárkou JUDr. I. K. so sídlom v M. dňa 16. 12. 1995 pod
č. N 82/95, NZ 79/95 (č. l. 20). Z výpisu z obchodného registra týkajúceho sa spoločnosti
LSMH, a. s., vyplýva, že zmeny týkajúce sa valného zhromaždenia konaného dňa 16. 12.
1995, boli v registri vykonané s účinnosťou od 25. 03. 1996. Návrh na vklad do katastra
nehnuteľností bol podaný dňa 10. 06. 1996 (prílohy pripojené k č. l. 313a) s tým, že Okresný
úrad Martin, odbor katastrálny, svojím rozhodnutím č. V 1094/96 zo dňa 04. 10. 1996, návrh
na vklad nehnuteľností do spoločnosti LSMH, a. s., zamietol (č. l. 37). Rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňa 17. 02. 1997 (č. l. 318). Zo zápisu z mimoriadneho valného
zhromaždenia akciovej spoločnosti LSMH,. a. s., konaného dňa 06. 09. 1999 (č. l. 629)
vyplýva návrh akcionára Mgr. F., aby bol určený zodpovedný akcionár, popr. vytvorená
komisia zložená z členov predstavenstva, popr. akcionárov a právnika, ktorí by dohliadli na
dokumentáciu pri zavkladovaní majetku do akciovej spoločnosti. Z ďalšieho zápisu zo
zasadnutia predstavenstva akciovej spoločnosti LSMH, a. s., konaného dňa 16. 09. 1999
(č. l. 623) vyplýva povinnosť zmluvne zabezpečiť právnych zástupcov spoločnosti za účelom
prípravy na zavkladovanie majetku jednotlivých akcionárov do katastra pre LSMH, a. s..
Následne, vyhlásením vkladateľa zo dňa 20. 09. 1999, žalovaný vložil predmetné
nehnuteľnosti ako nepeňažný vklad do spoločnosti T., a. s.. Vklad bol povolený dňa 29. 09.
1999 pod č. V 3566/99 (č. l. 438). Zo zápisu zo zasadnutia predstavenstva akciovej
spoločnosti LSMH konaného dňa 02. 11. 1999 (č. l. 439) vyplýva, že do uvedeného dňa úloha
zmluvne zabezpečiť právnikov na prípravu návrhu na zavkladovanie majetku do spoločnosti
LSMH, a. s., splnená nebola (bod 31).
Podľa § 60 ods. 1, veta druhá ObchZ, platného a účinného v rozhodnom období,
vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobúda spoločnosť vkladom vlastníckeho práva
do katastra nehnuteľností na základe písomného vyhlásenia vkladateľa s úradne overeným
podpisom.
Vyplývajúc z vyššie opísaných okolností prejednávanej veci, k splneniu povinnosti
žalovaného vložiť nepeňažný vklad do spoločnosti LSMH, a. s., nedošlo a to z dôvodu, že
žalovaný konajúc v rozpore so svojím záväzkom voči spoločnosti LSMH, a. s., dňa 20. 09.
1999 vložil identické nehnuteľnosti do spoločnosti T., a. s.. Nesplnenie záväzku žalovaného
jednoznačne vyplýva zo zápisu z mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti LSMH, a.
s., konaného dňa 06. 09. 1999, ako aj zápisu zo zasadnutia predstavenstva menovanej
spoločnosti zo dňa 16. 09. 1999, na ktorých prezentoval poskytnutie súčinnosti potrebnej pre
vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Napriek tejto snahe len s odstupom
niekoľkých dní, žalovaný vyhlásením zo dňa 20. 09. 1999 vložil vyššie označené
nehnuteľnosti ako nepeňažný vklad do spoločnosti T., a. s., s tým, že vklad bol povolený dňa
29. 09. 1999.
Vzhľadom na vyššie uvedené, k prevodu vlastníckeho práva k nepeňažnému vkladu
žalovaného na žalobcu nedošlo tak, ako to skonštatoval dovolací súd už vo svojom skoršom
rozhodnutí. Súčasne sa nadobudnutie vlastníckeho práva žalobcu stalo objektívne nemožným,
pretože sa nemohol domáhať vkladu súdnou cestou, mohol si však uplatniť zaplatenie
neprevedenej hodnoty nepeňažného vkladu v peniazoch prostredníctvom žaloby, a to počnúc
od 20., resp. 29. 09. 1999 (od momentu vloženia nepeňažného vkladu do spoločnosti T., a. s.).
Keďže žaloba v predmetnej veci bola na súd podaná dňa 21. 05. 2002 (č. l. 1), bola podaná
v zákonnej štvorročnej premlčacej lehote.
Je teda zrejmé, že odvolací súd v preskúmavanej veci v poradí už druhýkrát potvrdil
rozsudok prvostupňového Krajského súdu v Žiline zo dňa 12. 05. 2005, č. k. 19Cb 161/2002-
487, ktorým žalobu zamietol (prvýkrát tak odvolací súd urobil rozhodnutím zo dňa 03. 09.
2008, č. k. 2Obo 168/2007-564). Konal tak vedome v rozpore s právnym záväzným názorom
dovolacieho súdu vysloveným v predchádzajúcom jeho rozhodnutí zo dňa 29. 04. 2010, č. k.
1MObdoV/15/2009-657, v ktorom skonštatoval, že odvolací súd dospel k nesprávnemu
záveru, že žalovaný povinnosť uloženú mu rozhodnutím mimoriadneho valného
zhromaždenia zo dňa 16. 12. 1995 splatiť nepeňažný vklad v hodnote 103 000 000,-- Sk splnil
na základe písomného vyhlásenia zo dňa 29. 04. 1996 o upísaní a vložení nepeňažných
vkladov do spoločnosti žalobcu. Odvolací súd, nerešpektujúc právny názor dovolacieho súdu,
tak vydal rozhodnutie spočívajúce na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O. s. p.).
Na základe uvedených skutočností dovolací súd podľa § 243b ods. 2 veta prvá, § 243b
ods. 3 veta druhá, § 243b ods. 4 veta za bodkočiarkou O. s. p. dovolaním napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní, v ktorom je
odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 243d ods. 1 veta druhá O. s. p.),
sa odvolací súd vysporiada s vytknutými vadami v intenciách dovolacieho súdu, opätovne
vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie náležite odôvodní v súlade s ustanovením § 157 ods. 2
O. s. p.. V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 5 : 0.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave, 29. novembra 2012
JUDr. Alena Priecelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: H.