Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 505/2012
PDF · 265.6 KB
No categories available
IV. ÚS 505/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť A., M., zastúpeného I., s. r. o., K., konajúca prostredníctvom
konateľa a advokáta JUDr. A. B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Michalovce č. k. 22 Cb
8/2011-162 z 29. apríla 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 Cob 60/2011-
193 z 27. apríla 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2012
doručená sťažnosť A., M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného I., s. r. o., K., konajúca
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. A. B., ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) č. k. 22 Cb
8/2011-162 z 29. apríla 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Cob 60/2011-193 z 27. apríla
2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že bol v postavení žalovaného účastníkom súdneho
konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 22 Cb 8/2011, v ktorom mu bola uložená
povinnosť zaplatiť žalobcovi (S., a. s., pozn.) sumu 48 686,65 € z titulu nezaplatenia faktúr
za odber plynu uskutočnený na základe zmluvy o dodávke plynu z 13. septembra 2009
(ďalej len „zmluva o dodávke plynu“). O odvolaní sťažovateľa proti napadnutému rozsudku
okresného súdu rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že napadnutý rozsudok
okresného súdu potvrdil. Sťažnosť je založená na dvoch zásadných námietkach týkajúcich
sa nesprávneho právneho posúdenia veci tak okresným súdom, ako aj krajským súdom.
Podľa názoru sťažovateľa mala byť predmetná zmluva o dodávke plynu právne posúdená
ako absolútne neplatná, keďže podľa jeho názoru išlo v danom prípade o spotrebiteľskú
zmluvu.
V súvislosti so svojím tvrdením, že predmetná zmluva o dodávke plynu mala byť
vo veci rozhodujúcimi súdmi právne posúdená ako spotrebiteľská zmluva, sťažovateľ
poukazuje na skutočnosť, že ako účastník právneho vzťahu založeného touto zmluvou
„nevystupoval ako podnikateľ, nakoľko... plyn využíval výlučne pre vlastnú spotrebu, a nie
na jeho ďalší predaj za účelom dosiahnutia zisku“, pričom v ďalšom poznamenáva, že
„Nesprávnou aplikáciou a výkladom právnych predpisov súdy dospeli k záveru, že
sťažovateľ nemal v danom prípade postavenie spotrebiteľa, čo výrazným spôsobom
obmedzilo jeho možnosť využitia právnych prostriedkov, ktoré právny poriadok poskytuje
spotrebiteľom v záujme ich zvýšenej právnej ochrany.“.
V súvislosti so svojím názorom, že v danom prípade malo ísť o absolútne neplatnú
zmluvu o dodávke plynu, sťažovateľ uvádza, že „prvostupňový súd pri skúmaní platnosti
zmluvy o dodávkach plynu posudzoval aplikáciu § 40a Občianskeho zákonníka - neplatnosť
uvedenej zmluvy však v danom prípade nespočíva v žiadnom z dôvodov uvedených v tomto
ustanovení, čo znamená, že prvostupňový súd pri posudzovaní predbežnej otázky (platnosti
zmluvy) aplikoval nesprávne ustanovenia právnych predpisov.
Odvolací súd názor prvostupňového súdu doplnil, pričom uviedol, že o absolútnu
neplatnosť by sa jednalo len v prípadoch, ak by konanie družstva nebolo upravené odchylne
od § 243 odsek 3 Obchodného zákonníka, pretože len v tomto prípade sa môže jednať
o absolútnu neplatnosť pre rozpor so zákonom − ak družstvo využije zákonom upravenú
možnosť upraviť konanie štatutárneho orgánu odchylne, nemôže sa už jednať o rozpor
so zákonom, pretože sa nejedná o zákonnú úpravu.
Právny názor odvolacieho súdu do dôsledkov znamená, že právom predvídanej
úprave pomerov v právnickej osobe (t. j. v danom prípade možnosti upraviť si spôsob
konania štatutárneho orgánu) sa poskytuje nižšia ochrana len preto, že bola využitá
možnosť vyplývajúca z dispozitívnej právnej úpravy. Takého právne posúdenie považujeme
samo o sebe za formalistické a absurdné, predovšetkým sa však odvolacím súdom skúmaný
dôvod neplatnosti vôbec nedotýka merita veci - konaniu podnikateľa prostredníctvom osôb
a spôsobom vyplývajúcim zo zákona (§ 13 Obchodného zákonníka resp. § 243 Obchodného
zákonníka). Máme za to, že rozhodujúcou je v tomto prípade skutočnosť, že družstvo
v rozpore s citovaným ustanovením Obchodného zákonníka nekonalo prostredníctvom
svojho, (pre daný právny úkon určeného) štatutárneho orgánu a preto nemôže byť
z takéhoto konania zaviazané.
Dovoľujeme si tiež uviesť, že pri posudzovaní právneho stavu konajúce súdy úplne
opomenuli skutočnosť, že obchodný register je verejne prístupný a k základnej ostražitosti
(vigilantibus iura scripta sunt) v obchodnoprávnych vzťahov patrí oboznámenie sa
s právnym statusom zmluvného partnera. Žalobca si pritom bol vedomý skutočnosti, že sa
jedná o právny úkon, ktorého hodnota prevyšuje 5 000,- €
Z týchto dôvodov, ako aj z dôvodov uvedených vyššie sa jedná o absolútne neplatný
právny úkon (§ 13 Obchodného zákonníka) resp. o úkon, ktorý nemôže zaväzovať
sťažovateľa, pretože zaňho nekonali osoby, ktorých konanie by ho zaväzovalo.
Vo vzťahu k napadnutým rozhodnutiam všeobecných súdov uvádzame, že tieto sa
dopustili pri aplikácii a výklade zákonných predpisov zjavnej svojvôle spočívajúcej
v nerešpektovaní zákonných ustanovení a zároveň v porušení zásady iura novit curia;
takúto aplikáciu a výklad právnych noriem považujeme za neprípustné a zasahujúci do
základných práv sťažovateľa.“.
Sťažovateľ v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť
napadnutého rozsudku krajského súdu.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa A., so sídlom M. IČO: ... na súdnu ochranu zaručené
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Michalovce zo dňa 29. 04. 2011, č. k. 22 Cb/8/2011-162 a rozsudkom Krajského súdu v
Košiciach zo dňa 27. 04. 2012, č. k.: 4 Cob/60/2011-193, porušené boli.
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27. 04. 2012,
č. k.: 4 Cob/60/2011-193, v spojení s rozsudkom Okresného súdu Michalovce zo dňa
29. 04. 2011, č. k. 22 Cb/8/2011-162 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia na účet advokáta JUDr. A. B., K., konateľa Advokátskej kancelárie I. s. r. o., do
jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú
dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľ bol oprávnený podať proti napadnutému rozsudku okresného súdu
odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.
Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje
právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní v tejto časti
sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby
tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto
možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 20/05). Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia sťažovateľom označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavný
súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Vychádzajúc zo svojho ústavného postavenia ústavný súd v zásade nie je oprávnený
preskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného súdu vyjadrené
v jeho rozhodnutiach. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného
súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia jeho relevantných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľ namieta, že krajský súd nesprávne právne posúdil predmetnú zmluvu
o dodávke plynu, keďže ju nepovažoval
a) za absolútne neplatnú zmluvu (ďalej len „námietka absolútnej neplatnosti zmluvy
o dodávke plynu“),
b) za spotrebiteľskú zmluvu (ďalej len „námietka neposúdenia zmluvy o dodávke
plynu ako spotrebiteľskej zmluvy“).
Krajský súd v napadnutom rozsudku k námietke absolútnej neplatnosti zmluvy
o dodávke plynu predovšetkým uviedol:
„Obchodný zákonník je založený na zásade neformálnosti, to znamená, že pre
väčšinu právnych úkonov, najmä zmlúv uzavretých podľa tohto právneho predpisu nie je
predpísaná písomná forma. V posudzovanej veci uzavreli účastníci konania kúpnu zmluvu,
ktorej predmetom bola dodávka plynu žalobcom do odberného miesta žalovaného. Súd
prvého stupňa správne konštatoval, že pre uzavretie kúpnej zmluvy Obchodný zákonník
nepredpisuje písomnú formu, preto pre jej platnosť nebol potrebný podpis aspoň dvoch
členov predstavenstva, aj keď ju v písomnej forme zmluvné strany uzavreli. Písomná forma
právneho úkonu totiž vyplývala z vôle zmluvných strán, nie zo zákona. V posudzovanej veci
však žalovaný namietal absolútnu neplatnosť právneho úkonu – zmluvy účastníkov konania
práve z dôvodu, že zmluva nebola podpísaná dvoma členmi predstavenstva s poukazom
na to, kto a akým spôsobom je oprávnený za družstvo konať.
Pokiaľ si žalovaný upravil osobitným spôsobom konanie predstavenstva navonok,
nejde o zákonnú úpravu, žalovaný len využil možnosť danú mu dispozitívnym ustanovením
Obchodného zákonníka, aby konanie predstavenstva navonok upravil podľa vlastných
potrieb. V takom prípade však nedodržanie stanovenej formy právneho úkonu, a to
podpísanie zmluvy dvoma členmi predstavenstva, lebo hodnota právneho úkonu prevyšuje
sumu 5.000,- eur, nespôsobuje absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu. Absolútne
neplatný je totiž právny úkon len vtedy, ak svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu
alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. V súvislosti s konaním predstavenstva
navonok by to bolo len v prípade právneho úkonu, pre ktorý je predpísaná písomná forma
a nebol by podpísaný dvoma členmi predstavenstva družstva.
Žalovaný by sa mohol dovolávať prípadne len relatívnej neplatnosti tohto právneho
úkonu, nie však podľa § 40a Občianskeho zákonníka, keďže prípady relatívnej neplatnosti
právneho úkonu sú v tomto ustanovení taxatívne vymenované, ale podľa § 267 ods. 1
Obchodného zákonníka. Súd prvého stupňa podľa ustanovenia aj žalovaným namietanú
relatívnu neplatnosť právneho úkonu posudzoval. Jeho závery v tomto smere žalovaný
zrejme považoval za správne, lebo ich nenapadol a svoje odvolanie založil už len
na námietke absolútnej neplatnosti zmluvy účastníkov konania z dôvodu, že túto nepodpísali
dvaja členovia predstavenstva. V rozsahu podaného odvolania odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa aj preskúmal a dospel k záveru, že táto odvolacia námietka
žalovaného vzhľadom na vyššie uvedené právne posúdenie nie je opodstatnená.“
Za nedôvodnú považoval krajský súd aj námietku neposúdenia zmluvy o dodávke
plynu ako spotrebiteľskej zmluvy, pričom k tejto námietke v napadnutom rozsudku
predovšetkým uviedol:
„Treba prisvedčiť žalovanému, že podľa § 2 písm. a/ zákona č. 250/2007 Z. z.
o ochrane spotrebiteľa je spotrebiteľom aj právnická osoba. Podmienkou podľa tohto
ustanovenia však je, že nakupuje výrobky alebo používa služby pre osobnú potrebu alebo
pre potrebu príslušníkov svojej domácnosti, v prípade právnickej osoby by teda išlo o nákup
výrobkov alebo využívanie služieb pre jej vnútorné potreby, súvisiace s chodom tejto
právnickej osoby, napríklad nákup plynu na vykurovanie administratívnej budovy, ak
súčasne túto hoci aj sčasti neprenajíma. V posudzovanej veci však zo zmluvy účastníkov
konania, ako aj z výpovede svedkov vyplýva, že odberným miestom, do ktorého žalobca plyn
dodával, bola sušička, ktorá slúžila na sušenie sóje, repky, kukurice a ďalších produktov,
ktoré zrejme dopestoval žalovaný, prípadne ich nakúpil a po úprave ďalej predával. Pokiaľ
sa sušička využívala aj na sušenie rastlinných produktov, ktoré žalovaný nepredával, ale ich
využíval vo svojej živočíšnej výrobe, ani v tomto prípade nemožno spotrebu plynu na takúto
činnosť hodnotiť ako vlastnú spotrebu družstva, keďže následne produkty živočíšnej výroby
ďalej predával. Predmetom činnosti žalovaného podľa výpisu z obchodného registra je totiž
okrem iného aj obchodná činnosť – nákup a predaj nespracovaných výrobkov
poľnohospodárstva a lesníctva vrátane vlastných poľnohospodárskych základných
produktov – živých zvierat, obilia, osív, krmív a spracovanej produkcie.
Zmluvu účastníkov konania vzhľadom na nesplnenie zákonných predpokladov
nemožno posudzovať ako zmluvu spotrebiteľskú, preto odvolací súd sa nezaoberal
a nehodnotil tvrdenie žalovaného, že ním označené podmienky zmluvy sú neprijateľné.“
V nadväznosti na § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),
podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia prvostupňového súdu, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody, ústavný súd považoval za potrebné poukázať aj
na relevantnú časť rozsudku okresného súdu sp. zn. 22 Cb 8/2011 z 29. apríla 2011
(týkajúcu sa námietky absolútnej neplatnosti zmluvy o dodávke plynu, pozn.), v ktorej sa
uvádza:
„Právny vzťah medzi účastníkmi tohto konania vyplývajúci zo zmluvy o dodávke
plynu na odberné miesto č. ... sa riadi príslušnými ustanoveniami zák. č. 656/2004 Z. z. o
energetike a o zmene niektorých zákonov, zák. č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových
odvetviach a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ako aj príslušnými ustanoveniami
Obchodného zákonníka o kúpnej zmluve. Konanie podnikateľa všeobecne upravujú
ustanovenia § 13 až § 16 Obchodného zákonníka. Pre právnickú osobu platí, že za ňu koná
štatutárny orgán alebo zástupca. Štatutárny orgán je oprávnený konať v mene právnickej
osoby vo všetkých veciach. Štatutárnym orgánom družstva je predstavenstvo. Podľa § 243
ods. 3 Obchodného zákonníka, ktoré je kogentným ustanovením, ak je pre právny úkon
predpísaná písomná formy, je potrebný podpis aspoň dvoch členov predstavenstva.
Nedodržanie tohto kogentného zákonného ustanovenia má za následok neplatnosť právneho
úkonu. Pri právnych úkonoch, pri ktorých sa účastníci dohodli na písomnej forme (avšak
zákonom nie je obligatórne stanovená) sa nevyžaduje zo zákona podpis dvoch členov
predstavenstva. Keďže pre kúpnu zmluvu zákonná úprava nevyžaduje písomnú formu,
nedostatok podpisu ďalšieho člena predstavenstva pri takejto kúpnej zmluve robí tento
právny úkon relatívne neplatným. Podľa § 40a občianskeho zákonníka, ak ide o dôvod
neplatnosti právneho úkonu podľa ust. § 49a, § 140, § 145 ods. 1, § 479, § 489 a § 701
ods. 1 považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý,
neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám
spôsobil. To znamená, že relatívna neplatnosť právneho úkonu je založená na vyvrátiteľnej
domnienke platnosti právneho úkonu. Právny úkon relatívne neplatný sa považuje za platný,
pokiaľ sa ten, kto je oprávnený, neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Oprávneným je v
danom prípade nepochybne žalobca. Neplatnosť právneho úkonu spôsobil žalovaný,
nemôže sa jej preto dovolávať. Predovšetkým žalovaný musel vedieť, že písomnosti
zakladajúce práva a povinnosti družstva podpisujú pri hodnote nad 5 000 EUR dvaja
členovia predstavenstva. To, že hodnota právneho úkonu presiahne 5 000 EUR bolo zrejmé
už z oznámenia žalobcu o preddavkoch, ktoré presiahli sumu 5 000 EUR mesačne a boli
známe žalovanému pred uzavretím zmluvy. V konaní nebolo preukázané, že by žalobca
uviedol žalovaného pri podpise zmluvy do omylu. Osoba, ktorá sa omylu dovoláva, je
povinná si sama, podľa okolností konkrétneho prípadu zabezpečiť objektívne informácie
o okolnostiach, ktoré považuje za rozhodujúce pre uskutočnenie zamýšľaného právneho
úkonu. Z výpovedí svedkov taktiež vyplynulo, že osoba, ktorá konala v mene žalovaného
obsahu zmluvy porozumela, resp. bola spôsobilá jej obsahu porozumieť. To, že sa žalovaný
pri podpise zmluvy prípadne aj neoboznámil s celým jej obsahom, nemožno pričítať
na ťarchu žalobcu, ktorý mu s oboznámením jej obsahu nebránil. Súd nemal za preukázané
ani zmenu textu zmluvy, oproti jej pôvodnému textu, pričom z výpovedí svedka Ing. V.
vyplýva, že rukou písaný text (ktorým napokon nebol nahradený pôvodný text) je len
prepočet z MWh na kWh. V zmysle § 267 ods. 2 Obchodného zákonníka sa žalovaný
nemožno dovolávať ani tiesne, resp. nevýhodných podmienok. Žalovaný bol v zmluve
jednoznačne označený údajmi o tom, kde je zapísaný v OR, IČO-m, ako aj odtlačkom
pečiatky s obchodným menom a adresou sídla, čo jednoznačne vylučuje možnosť zámeny,
resp. neurčitého označenia. Zmluva bola ukončená dohodou k 30. 4. 2010, teda ešte pred
odstúpením žalovaného od zmluvy a dovolania sa jej relatívnej neplatnosti a to osobou
oprávnenou konať za žalovaného na základe plnej moci /č. l. 53 - 54 spisu/. Žalobca síce
listom zo dňa 13. 7. 2010 /č. l. 59 spisu/ podmienil odpustenie ToP, úrokov z omeškania
a doúčtovania fixnej sadzby žalovanému za podmienky úhrady sumy 34 987,80 EUR (fa.
č. ...,), podpisom zmluvy o novácií záväzku vo fa. č. ... s termínom jej úhrady do 12. 8. 2010,
čo napokon nebolo splnené a tak nedošlo k naplneniu odkladacej podmienky podľa § 36
K námietke neposúdenia zmluvy o dodávke plynu ako spotrebiteľskej zmluvy
okresný súd v rozsudku sp. zn. 22 Cb 8/2011 z 29. apríla 2011 predovšetkým uviedol:
„Neobstojí ani argumentácia žalovaného, že v danom prípade ide o spotrebiteľskú
zmluvu v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorý síce uvádza ako spotrebiteľa
aj právnickú osobu, avšak za podmienky, že tá nekoná ako podnikateľ (napr. občianske
združenia, nadácie, spoločenstvo vlastníkov a pod.), teda osoba, ktorá pri uzavieraní
a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti. Z výpisu z obchodného registra žalovaného pritom vyplýva jej
predmet podnikania mimo iného aj ako podnikanie v poľnohospodárskej výrobe vrátane
predaja nespracovaných poľnohospodárskych výrobkov na účely spracovania a ďalšieho
predaja, veľkoobchodná činnosť, maloobchod s mäsom a masovými výrobkami. Odhliadnuc
od uvedeného, súd nezistil také ustanovenia zmluvy, ktoré by vo vzťahu
k prejednávanému sporu mohol označiť ako nekalé, resp. neprijateľné. Zo žiadosti
žalovaného zo dňa 16. 6. 2010 /č. l. 57 spisu/ vyplýva, že žalovaný uznal nárok ohľadne
zvýšenej ceny za odber menší než dohodnuté % zmluvného množstva - 4 516,22 EUR, platby
vzťahujúcej sa k fixnej mesačnej sadzbe do konca účinnosti zmluvy a platby vzťahujúcej sa
k ročnej sadzbe za výkon do konca účinnosti zmluvy - 4 046,86 EUR (fakturovanú
fa. č. 7411752490), úroky z omeškania vo výške 914,29 EUR, čo do základu a výšky.
Uznanie záväzku zakladá vyvrátiteľnú domnienku, že záväzok v uznanom rozsahu v čase
uznania trval. Dlžník môže tento predpoklad vyvrátiť, len ak preukáže opak, teda
neexistenciu záväzku v čase uznania. Dôsledkom vyvrátiteľnosti tejto domnienky je to, že
dlžník má aj naďalej možnosť dokázať, že uznaný záväzok v čase uskutočnenia aktu uznania
v skutočnosti neexistoval či už preto, že nikdy nevznikol, alebo preto, lebo ešte pred jeho
uznaním, zanikol. Podľa § 133 O. s. p., skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená
domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel
najavo opak.
Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu, ako aj v priebehu konania uviedol, iba
všeobecné tvrdenia o nesprávnosti vyúčtovaných súm uvedených v žalovaných faktúrach.
Nepredložil súdu žiaden konkrétny dôkaz, ktorým by preukázal, že nárok na žalovanú sumu
žalobcovi nevznikol, resp. zanikol. Podľa názoru súdu, iba všeobecné tvrdenia nemožno
považovať za preukázanie opaku, v zmysle vyššie citovaného ustanovenia O. s. p.. V danom
prípade súd musí vychádzať z toho, že skutočnosti uvedené žalobcom sú preukázané, keďže
v konaní nebola vyvrátená domnienka existencie uznaného záväzku, zo strany žalovaného.
Predmetom uzavretej zmluvy medzi stranami bol záväzok dodávateľa dodávať
odberateľovi plyn a záväzok odberateľa odoberať plyn a zaplatiť za dodávku plynu v súlade
s ustanoveniami zmluvy, kde si strany dohodli aj to, ako sa tvorí predajná cena.
Z ustanovenia § 448 ods. 1 Obch. zák. vyplýva povinnosť kupujúceho zaplatiť dohodnutú
kúpnu cenu. Cena, ktorú účastníci konania dohodli nie je v rozpore so všeobecne záväznými
predpismi o cenách. Vyhodnotením vykonaného dokazovania bolo zistené a preukázané, že
žalovaný žalobcovi do dnešného dňa neuhradil cenu za dodaný zemný plyn v hodnote
47.847,82 EUR, ani úroky z omeškania vo výške 838,83 EUR, na ktoré má žalobca titulom
omeškania so splnením peňažného záväzku zákonný nárok.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a za daného stavu súd považoval nárok
žalobcu za opodstatnený...“
Ústavný súd v súvislosti s citovanými časťami rozsudku súdu prvého stupňa
považoval za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru nadväzujúcu na § 219 ods. 2
OSP, v ktorej zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho
súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok.
Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd v napadnutom rozsudku v spojení
s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 22 Cb 8/2011 z 29. apríla 2011 ústavne konformným
spôsobom vysporiadal s oboma námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa nesprávneho
právneho posúdenia zmluvy o dodávke plynu.
Sťažovateľ svoje tvrdenie, že v danom prípade malo ísť o spotrebiteľskú zmluvu,
zakladá na argumente, že v právnom vzťahu založenom touto zmluvou „nevystupoval ako
podnikateľ, nakoľko... plyn využíval výlučne pre vlastnú spotrebu“. V napadnutom rozsudku
sa krajský súd podľa názoru ústavného súdu primeraným, a teda ústavne akceptovateľným
spôsobom vysporiadal s otázkou, prečo nemožno zmluvu o dodávke plynu považovať
za spotrebiteľskú zmluvu, a to s prihliadnutím na nesplnenie jednej z podmienok
ustanovených v § 2 písm. a) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene
zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších
predpisov, podľa ktorej spotrebiteľom je právnická osoba, ktorá nakupuje výrobky alebo
používa služby pre osobnú potrebu alebo pre potrebu príslušníkov svojej domácnosti, keďže
na základe samotnej zmluvy o dodávke plynu, ako aj svedeckých výpovedí mal krajský súd
za preukázané, že „odberným miestom, do ktorého žalobca plyn dodával, bola sušička“,
ktorá slúžila na podnikateľské účely.
V súvislosti s námietkou, že v danom prípade malo ísť o absolútne neplatnú zmluvu
o dodávke plynu, sťažovateľ poukazuje na názor krajského súdu, podľa ktorého ak družstvo
využije zákonom upravenú možnosť upraviť konanie štatutárneho orgánu odchylne,
„nemôže sa už jednať o rozpor so zákonom, pretože sa nejedná o zákonnú úpravu“, pričom
zastáva názor, že „právny názor odvolacieho súdu do dôsledkov znamená, že právom
predvídanej úprave pomerov v právnickej osobe (t. j. v danom prípade možnosti upraviť si
spôsob konania štatutárneho orgánu) sa poskytuje nižšia ochrana len preto, že bola využitá
možnosť vyplývajúca z dispozitívnej právnej úpravy“. V nadväznosti na uvedenú
argumentáciu ústavný súd podotýka (s prihliadnutím na odôvodnenie napadnutého rozsudku
krajského súdu, pozn.), že v posudzovanej veci nie len využitie možnosti upraviť konanie
štatutárneho orgánu odchylne ako upravuje zákon (Obchodný zákonník, pozn.) v zmysle
§ 243 ods. 3 druhej vety Obchodného zákonníka bolo dôvodom, prečo krajský súd nepoužil
ustanovenia o absolútnej neplatnosti zmluvy o dodávke plynu. Krajský súd totiž poukázal aj
na to, že v danom prípade nebolo možné aplikovať ani kogentné ustanovenie § 243 ods. 3
tretej vety Obchodného zákonníka, podľa ktorého „Ak je však pre právny úkon, ktorý robí
predstavenstvo, predpísaná písomná forma, je potrebný podpis aspoň dvoch členov
predstavenstva“, vzhľadom na to, že na uzavretie zmluvy o dodávke plynu (kúpnej zmluvy,
pozn.) sa písomná forma nevyžaduje.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd zastáva názor, že z ústavnoprávneho
hľadiska neexistuje žiaden dôvod na spochybňovanie právnych názorov vyjadrených
v napadnutom rozsudku krajského súdu; tieto právne názory sú dostatočne odôvodnené,
majú oporu vo vykonanom dokazovaní a vychádzajú z ústavne akceptovateľnej aplikácie
príslušných právnych noriem na zistený skutkový stav veci.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti
konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným právom podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,
ktorá by po prípadnom prijatí na ďalšie konanie reálne umožňovala dospieť k záveru o ich
porušení, a preto odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľa na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. októbra 2012