Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 505/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť A., M., zastúpeného I., s. r. o., K., konajúca prostredníctvom

konateľa a advokáta JUDr. A. B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Michalovce č. k. 22 Cb

8/2011-162 z 29. apríla 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 Cob 60/2011-

193 z 27. apríla 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2012

doručená sťažnosť A., M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného I., s. r. o., K., konajúca

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. A. B., ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“) a

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) č. k. 22 Cb

8/2011-162 z 29. apríla 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -193 z 27. apríla

2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že bol v postavení žalovaného účastníkom súdneho

konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. , v ktorom mu bola uložená

povinnosť zaplatiť žalobcovi (S., a. s., pozn.) sumu 48 686,65 € z titulu nezaplatenia faktúr

za odber plynu uskutočnený na základe zmluvy o dodávke plynu z 13. septembra 2009

(ďalej len „zmluva o dodávke plynu“). O odvolaní sťažovateľa proti napadnutému rozsudku

okresného súdu rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že napadnutý rozsudok

okresného súdu potvrdil. Sťažnosť je založená na dvoch zásadných námietkach týkajúcich

sa nesprávneho právneho posúdenia veci tak okresným súdom, ako aj krajským súdom.

Podľa názoru sťažovateľa mala byť predmetná zmluva o dodávke plynu právne posúdená

ako absolútne neplatná, keďže podľa jeho názoru išlo v danom prípade o spotrebiteľskú

zmluvu.

V súvislosti so svojím tvrdením, že predmetná zmluva o dodávke plynu mala byť

vo veci rozhodujúcimi súdmi právne posúdená ako spotrebiteľská zmluva, sťažovateľ

poukazuje na skutočnosť, že ako účastník právneho vzťahu založeného touto zmluvou

„nevystupoval ako podnikateľ, nakoľko... plyn využíval výlučne pre vlastnú spotrebu, a nie

na jeho ďalší predaj za účelom dosiahnutia zisku“, pričom v ďalšom poznamenáva, že

„Nesprávnou aplikáciou a výkladom právnych predpisov súdy dospeli k záveru, že

sťažovateľ nemal v danom prípade postavenie spotrebiteľa, čo výrazným spôsobom

obmedzilo jeho možnosť využitia právnych prostriedkov, ktoré právny poriadok poskytuje

spotrebiteľom v záujme ich zvýšenej právnej ochrany.“.

V súvislosti so svojím názorom, že v danom prípade malo ísť o absolútne neplatnú

zmluvu o dodávke plynu, sťažovateľ uvádza, že „prvostupňový súd pri skúmaní platnosti

zmluvy o dodávkach plynu posudzoval aplikáciu - neplatnosť

uvedenej zmluvy však v danom prípade nespočíva v žiadnom z dôvodov uvedených v tomto

ustanovení, čo znamená, že prvostupňový súd pri posudzovaní predbežnej otázky (platnosti

zmluvy) aplikoval nesprávne ustanovenia právnych predpisov.

Odvolací súd názor prvostupňového súdu doplnil, pričom uviedol, že o absolútnu

neplatnosť by sa jednalo len v prípadoch, ak by konanie družstva nebolo upravené odchylne

od , pretože len v tomto prípade sa môže jednať

o absolútnu neplatnosť pre rozpor so zákonom − ak družstvo využije zákonom upravenú

možnosť upraviť konanie štatutárneho orgánu odchylne, nemôže sa už jednať o rozpor

so zákonom, pretože sa nejedná o zákonnú úpravu.

Právny názor odvolacieho súdu do dôsledkov znamená, že právom predvídanej

úprave pomerov v právnickej osobe (t. j. v danom prípade možnosti upraviť si spôsob

konania štatutárneho orgánu) sa poskytuje nižšia ochrana len preto, že bola využitá

možnosť vyplývajúca z dispozitívnej právnej úpravy. Takého právne posúdenie považujeme

samo o sebe za formalistické a absurdné, predovšetkým sa však odvolacím súdom skúmaný

dôvod neplatnosti vôbec nedotýka merita veci - konaniu podnikateľa prostredníctvom osôb

a spôsobom vyplývajúcim zo zákona ( resp. Obchodného

zákonníka). Máme za to, že rozhodujúcou je v tomto prípade skutočnosť, že družstvo

v rozpore s citovaným ustanovením nekonalo prostredníctvom

svojho, (pre daný právny úkon určeného) štatutárneho orgánu a preto nemôže byť

z takéhoto konania zaviazané.

Dovoľujeme si tiež uviesť, že pri posudzovaní právneho stavu konajúce súdy úplne

opomenuli skutočnosť, že obchodný register je verejne prístupný a k základnej ostražitosti

(vigilantibus iura scripta sunt) v obchodnoprávnych vzťahov patrí oboznámenie sa

s právnym statusom zmluvného partnera. Žalobca si pritom bol vedomý skutočnosti, že sa

jedná o právny úkon, ktorého hodnota prevyšuje 5 000,- €

Z týchto dôvodov, ako aj z dôvodov uvedených vyššie sa jedná o absolútne neplatný

právny úkon ( ) resp. o úkon, ktorý nemôže zaväzovať

sťažovateľa, pretože zaňho nekonali osoby, ktorých konanie by ho zaväzovalo.

Vo vzťahu k napadnutým rozhodnutiam všeobecných súdov uvádzame, že tieto sa

dopustili pri aplikácii a výklade zákonných predpisov zjavnej svojvôle spočívajúcej

v nerešpektovaní zákonných ustanovení a zároveň v porušení zásady iura novit curia;

takúto aplikáciu a výklad právnych noriem považujeme za neprípustné a zasahujúci do

základných práv sťažovateľa.“.

Sťažovateľ v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť

napadnutého rozsudku krajského súdu.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa A., so sídlom M. IČO: ... na súdnu ochranu zaručené

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Michalovce zo dňa 29. 04. 2011, č. k. -162 a rozsudkom Krajského súdu v

Košiciach zo dňa 27. 04. 2012, č. k.: -193, porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27. 04. 2012,

č. k.: -193, v spojení s rozsudkom Okresného súdu Michalovce zo dňa

29. 04. 2011, č. k. -162 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia na účet advokáta JUDr. A. B., K., konateľa Advokátskej kancelárie I. s. r. o., do

jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú

dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

Sťažovateľ bol oprávnený podať proti napadnutému rozsudku okresného súdu

odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.

Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní v tejto časti

sťažnosť odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby

tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto

možnosť reálne nepripúšťajú (, ). Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia sťažovateľom označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa si ústavný

súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Vychádzajúc zo svojho ústavného postavenia ústavný súd v zásade nie je oprávnený

preskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného súdu vyjadrené

v jeho rozhodnutiach. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia jeho relevantných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (m. m. , , ).

Sťažovateľ namieta, že krajský súd nesprávne právne posúdil predmetnú zmluvu

o dodávke plynu, keďže ju nepovažoval

a) za absolútne neplatnú zmluvu (ďalej len „námietka absolútnej neplatnosti zmluvy

o dodávke plynu“),

b) za spotrebiteľskú zmluvu (ďalej len „námietka neposúdenia zmluvy o dodávke

plynu ako spotrebiteľskej zmluvy“).

Krajský súd v napadnutom rozsudku k námietke absolútnej neplatnosti zmluvy

o dodávke plynu predovšetkým uviedol:

„ je založený na zásade neformálnosti, to znamená, že pre

väčšinu právnych úkonov, najmä zmlúv uzavretých podľa tohto právneho predpisu nie je

predpísaná písomná forma. V posudzovanej veci uzavreli účastníci konania kúpnu zmluvu,

ktorej predmetom bola dodávka plynu žalobcom do odberného miesta žalovaného. Súd

prvého stupňa správne konštatoval, že pre uzavretie kúpnej zmluvy

nepredpisuje písomnú formu, preto pre jej platnosť nebol potrebný podpis aspoň dvoch

členov predstavenstva, aj keď ju v písomnej forme zmluvné strany uzavreli. Písomná forma

právneho úkonu totiž vyplývala z vôle zmluvných strán, nie zo zákona. V posudzovanej veci

však žalovaný namietal absolútnu neplatnosť právneho úkonu – zmluvy účastníkov konania

práve z dôvodu, že zmluva nebola podpísaná dvoma členmi predstavenstva s poukazom

na to, kto a akým spôsobom je oprávnený za družstvo konať.

Pokiaľ si žalovaný upravil osobitným spôsobom konanie predstavenstva navonok,

nejde o zákonnú úpravu, žalovaný len využil možnosť danú mu dispozitívnym ustanovením

, aby konanie predstavenstva navonok upravil podľa vlastných

potrieb. V takom prípade však nedodržanie stanovenej formy právneho úkonu, a to

podpísanie zmluvy dvoma členmi predstavenstva, lebo hodnota právneho úkonu prevyšuje

sumu 5.000,- eur, nespôsobuje absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu. Absolútne

neplatný je totiž právny úkon len vtedy, ak svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu

alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. V súvislosti s konaním predstavenstva

navonok by to bolo len v prípade právneho úkonu, pre ktorý je predpísaná písomná forma

a nebol by podpísaný dvoma členmi predstavenstva družstva.

Žalovaný by sa mohol dovolávať prípadne len relatívnej neplatnosti tohto právneho

úkonu, nie však podľa , keďže prípady relatívnej neplatnosti

právneho úkonu sú v tomto ustanovení taxatívne vymenované, ale podľa § 267 ods. 1

. Súd prvého stupňa podľa ustanovenia aj žalovaným namietanú

relatívnu neplatnosť právneho úkonu posudzoval. Jeho závery v tomto smere žalovaný

zrejme považoval za správne, lebo ich nenapadol a svoje odvolanie založil už len

na námietke absolútnej neplatnosti zmluvy účastníkov konania z dôvodu, že túto nepodpísali

dvaja členovia predstavenstva. V rozsahu podaného odvolania odvolací súd napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa aj preskúmal a dospel k záveru, že táto odvolacia námietka

žalovaného vzhľadom na vyššie uvedené právne posúdenie nie je opodstatnená.“

Za nedôvodnú považoval krajský súd aj námietku neposúdenia zmluvy o dodávke

plynu ako spotrebiteľskej zmluvy, pričom k tejto námietke v napadnutom rozsudku

predovšetkým uviedol:

„Treba prisvedčiť žalovanému, že podľa

o ochrane spotrebiteľa je spotrebiteľom aj právnická osoba. Podmienkou podľa tohto

ustanovenia však je, že nakupuje výrobky alebo používa služby pre osobnú potrebu alebo

pre potrebu príslušníkov svojej domácnosti, v prípade právnickej osoby by teda išlo o nákup

výrobkov alebo využívanie služieb pre jej vnútorné potreby, súvisiace s chodom tejto

právnickej osoby, napríklad nákup plynu na vykurovanie administratívnej budovy, ak

súčasne túto hoci aj sčasti neprenajíma. V posudzovanej veci však zo zmluvy účastníkov

konania, ako aj z výpovede svedkov vyplýva, že odberným miestom, do ktorého žalobca plyn

dodával, bola sušička, ktorá slúžila na sušenie sóje, repky, kukurice a ďalších produktov,

ktoré zrejme dopestoval žalovaný, prípadne ich nakúpil a po úprave ďalej predával. Pokiaľ

sa sušička využívala aj na sušenie rastlinných produktov, ktoré žalovaný nepredával, ale ich

využíval vo svojej živočíšnej výrobe, ani v tomto prípade nemožno spotrebu plynu na takúto

činnosť hodnotiť ako vlastnú spotrebu družstva, keďže následne produkty živočíšnej výroby

ďalej predával. Predmetom činnosti žalovaného podľa výpisu z obchodného registra je totiž

okrem iného aj obchodná činnosť – nákup a predaj nespracovaných výrobkov

poľnohospodárstva a lesníctva vrátane vlastných poľnohospodárskych základných

produktov – živých zvierat, obilia, osív, krmív a spracovanej produkcie.

Zmluvu účastníkov konania vzhľadom na nesplnenie zákonných predpokladov

nemožno posudzovať ako zmluvu spotrebiteľskú, preto odvolací súd sa nezaoberal

a nehodnotil tvrdenie žalovaného, že ním označené podmienky zmluvy sú neprijateľné.“

V nadväznosti na (ďalej len „OSP“),

podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia prvostupňového súdu, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie

správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody, ústavný súd považoval za potrebné poukázať aj

na relevantnú časť rozsudku okresného súdu sp. zn. z 29. apríla 2011

(týkajúcu sa námietky absolútnej neplatnosti zmluvy o dodávke plynu, pozn.), v ktorej sa

uvádza:

„Právny vzťah medzi účastníkmi tohto konania vyplývajúci zo zmluvy o dodávke

plynu na odberné miesto č. ... sa riadi príslušnými ustanoveniami o

energetike a o zmene niektorých zákonov, o regulácii v sieťových

odvetviach a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ako aj príslušnými ustanoveniami

o kúpnej zmluve. Konanie podnikateľa všeobecne upravujú

ustanovenia až . Pre právnickú osobu platí, že za ňu koná

štatutárny orgán alebo zástupca. Štatutárny orgán je oprávnený konať v mene právnickej

osoby vo všetkých veciach. Štatutárnym orgánom družstva je predstavenstvo. Podľa § 243

ods. 3 , ktoré je kogentným ustanovením, ak je pre právny úkon

predpísaná písomná formy, je potrebný podpis aspoň dvoch členov predstavenstva.

Nedodržanie tohto kogentného zákonného ustanovenia má za následok neplatnosť právneho

úkonu. Pri právnych úkonoch, pri ktorých sa účastníci dohodli na písomnej forme (avšak

zákonom nie je obligatórne stanovená) sa nevyžaduje zo zákona podpis dvoch členov

predstavenstva. Keďže pre kúpnu zmluvu zákonná úprava nevyžaduje písomnú formu,

nedostatok podpisu ďalšieho člena predstavenstva pri takejto kúpnej zmluve robí tento

právny úkon relatívne neplatným. Podľa , ak ide o dôvod

neplatnosti právneho úkonu podľa ust. § 49a, § 140, § 145 ods. 1, § 479, § 489 a § 701

ods. 1 považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý,

neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám

spôsobil. To znamená, že relatívna neplatnosť právneho úkonu je založená na vyvrátiteľnej

domnienke platnosti právneho úkonu. Právny úkon relatívne neplatný sa považuje za platný,

pokiaľ sa ten, kto je oprávnený, neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Oprávneným je v

danom prípade nepochybne žalobca. Neplatnosť právneho úkonu spôsobil žalovaný,

nemôže sa jej preto dovolávať. Predovšetkým žalovaný musel vedieť, že písomnosti

zakladajúce práva a povinnosti družstva podpisujú pri hodnote nad 5 000 EUR dvaja

členovia predstavenstva. To, že hodnota právneho úkonu presiahne 5 000 EUR bolo zrejmé

už z oznámenia žalobcu o preddavkoch, ktoré presiahli sumu 5 000 EUR mesačne a boli

známe žalovanému pred uzavretím zmluvy. V konaní nebolo preukázané, že by žalobca

uviedol žalovaného pri podpise zmluvy do omylu. Osoba, ktorá sa omylu dovoláva, je

povinná si sama, podľa okolností konkrétneho prípadu zabezpečiť objektívne informácie

o okolnostiach, ktoré považuje za rozhodujúce pre uskutočnenie zamýšľaného právneho

úkonu. Z výpovedí svedkov taktiež vyplynulo, že osoba, ktorá konala v mene žalovaného

obsahu zmluvy porozumela, resp. bola spôsobilá jej obsahu porozumieť. To, že sa žalovaný

pri podpise zmluvy prípadne aj neoboznámil s celým jej obsahom, nemožno pričítať

na ťarchu žalobcu, ktorý mu s oboznámením jej obsahu nebránil. Súd nemal za preukázané

ani zmenu textu zmluvy, oproti jej pôvodnému textu, pričom z výpovedí svedka Ing. V.

vyplýva, že rukou písaný text (ktorým napokon nebol nahradený pôvodný text) je len

prepočet z MWh na kWh. V zmysle sa žalovaný

nemožno dovolávať ani tiesne, resp. nevýhodných podmienok. Žalovaný bol v zmluve

jednoznačne označený údajmi o tom, kde je zapísaný v OR, IČO-m, ako aj odtlačkom

pečiatky s obchodným menom a adresou sídla, čo jednoznačne vylučuje možnosť zámeny,

resp. neurčitého označenia. Zmluva bola ukončená dohodou k 30. 4. 2010, teda ešte pred

odstúpením žalovaného od zmluvy a dovolania sa jej relatívnej neplatnosti a to osobou

oprávnenou konať za žalovaného na základe plnej moci /č. l. 53 - 54 spisu/. Žalobca síce

listom zo dňa 13. 7. 2010 /č. l. 59 spisu/ podmienil odpustenie ToP, úrokov z omeškania

a doúčtovania fixnej sadzby žalovanému za podmienky úhrady sumy 34 987,80 EUR (fa.

č. ...,), podpisom zmluvy o novácií záväzku vo fa. č. ... s termínom jej úhrady do 12. 8. 2010,

čo napokon nebolo splnené a tak nedošlo k naplneniu odkladacej podmienky podľa § 36

.“

K námietke neposúdenia zmluvy o dodávke plynu ako spotrebiteľskej zmluvy

okresný súd v rozsudku sp. zn. z 29. apríla 2011 predovšetkým uviedol:

„Neobstojí ani argumentácia žalovaného, že v danom prípade ide o spotrebiteľskú

zmluvu v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorý síce uvádza ako spotrebiteľa

aj právnickú osobu, avšak za podmienky, že tá nekoná ako podnikateľ (napr. občianske

združenia, nadácie, spoločenstvo vlastníkov a pod.), teda osoba, ktorá pri uzavieraní

a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo

inej podnikateľskej činnosti. Z výpisu z obchodného registra žalovaného pritom vyplýva jej

predmet podnikania mimo iného aj ako podnikanie v poľnohospodárskej výrobe vrátane

predaja nespracovaných poľnohospodárskych výrobkov na účely spracovania a ďalšieho

predaja, veľkoobchodná činnosť, maloobchod s mäsom a masovými výrobkami. Odhliadnuc

od uvedeného, súd nezistil také ustanovenia zmluvy, ktoré by vo vzťahu

k prejednávanému sporu mohol označiť ako nekalé, resp. neprijateľné. Zo žiadosti

žalovaného zo dňa 16. 6. 2010 /č. l. 57 spisu/ vyplýva, že žalovaný uznal nárok ohľadne

zvýšenej ceny za odber menší než dohodnuté % zmluvného množstva - 4 516,22 EUR, platby

vzťahujúcej sa k fixnej mesačnej sadzbe do konca účinnosti zmluvy a platby vzťahujúcej sa

k ročnej sadzbe za výkon do konca účinnosti zmluvy - 4 046,86 EUR (fakturovanú

fa. č. 7411752490), úroky z omeškania vo výške 914,29 EUR, čo do základu a výšky.

Uznanie záväzku zakladá vyvrátiteľnú domnienku, že záväzok v uznanom rozsahu v čase

uznania trval. Dlžník môže tento predpoklad vyvrátiť, len ak preukáže opak, teda

neexistenciu záväzku v čase uznania. Dôsledkom vyvrátiteľnosti tejto domnienky je to, že

dlžník má aj naďalej možnosť dokázať, že uznaný záväzok v čase uskutočnenia aktu uznania

v skutočnosti neexistoval či už preto, že nikdy nevznikol, alebo preto, lebo ešte pred jeho

uznaním, zanikol. Podľa , skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená

domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel

najavo opak.

Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu, ako aj v priebehu konania uviedol, iba

všeobecné tvrdenia o nesprávnosti vyúčtovaných súm uvedených v žalovaných faktúrach.

Nepredložil súdu žiaden konkrétny dôkaz, ktorým by preukázal, že nárok na žalovanú sumu

žalobcovi nevznikol, resp. zanikol. Podľa názoru súdu, iba všeobecné tvrdenia nemožno

považovať za preukázanie opaku, v zmysle vyššie citovaného ustanovenia . V danom

prípade súd musí vychádzať z toho, že skutočnosti uvedené žalobcom sú preukázané, keďže

v konaní nebola vyvrátená domnienka existencie uznaného záväzku, zo strany žalovaného.

Predmetom uzavretej zmluvy medzi stranami bol záväzok dodávateľa dodávať

odberateľovi plyn a záväzok odberateľa odoberať plyn a zaplatiť za dodávku plynu v súlade

s ustanoveniami zmluvy, kde si strany dohodli aj to, ako sa tvorí predajná cena.

Z ustanovenia § 448 ods. 1 Obch. zák. vyplýva povinnosť kupujúceho zaplatiť dohodnutú

kúpnu cenu. Cena, ktorú účastníci konania dohodli nie je v rozpore so všeobecne záväznými

predpismi o cenách. Vyhodnotením vykonaného dokazovania bolo zistené a preukázané, že

žalovaný žalobcovi do dnešného dňa neuhradil cenu za dodaný zemný plyn v hodnote

47.847,82 EUR, ani úroky z omeškania vo výške 838,83 EUR, na ktoré má žalobca titulom

omeškania so splnením peňažného záväzku zákonný nárok.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a za daného stavu súd považoval nárok

žalobcu za opodstatnený...“

Ústavný súd v súvislosti s citovanými časťami rozsudku súdu prvého stupňa

považoval za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru nadväzujúcu na § 219 ods. 2

, v ktorej zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho

súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok.

Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd v napadnutom rozsudku v spojení

s rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 29. apríla 2011 ústavne konformným

spôsobom vysporiadal s oboma námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa nesprávneho

právneho posúdenia zmluvy o dodávke plynu.

Sťažovateľ svoje tvrdenie, že v danom prípade malo ísť o spotrebiteľskú zmluvu,

zakladá na argumente, že v právnom vzťahu založenom touto zmluvou „nevystupoval ako

podnikateľ, nakoľko... plyn využíval výlučne pre vlastnú spotrebu“. V napadnutom rozsudku

sa krajský súd podľa názoru ústavného súdu primeraným, a teda ústavne akceptovateľným

spôsobom vysporiadal s otázkou, prečo nemožno zmluvu o dodávke plynu považovať

za spotrebiteľskú zmluvu, a to s prihliadnutím na nesplnenie jednej z podmienok

ustanovených v o ochrane spotrebiteľa a o zmene

o priestupkoch v znení neskorších

predpisov, podľa ktorej spotrebiteľom je právnická osoba, ktorá nakupuje výrobky alebo

používa služby pre osobnú potrebu alebo pre potrebu príslušníkov svojej domácnosti, keďže

na základe samotnej zmluvy o dodávke plynu, ako aj svedeckých výpovedí mal krajský súd

za preukázané, že „odberným miestom, do ktorého žalobca plyn dodával, bola sušička“,

ktorá slúžila na podnikateľské účely.

V súvislosti s námietkou, že v danom prípade malo ísť o absolútne neplatnú zmluvu

o dodávke plynu, sťažovateľ poukazuje na názor krajského súdu, podľa ktorého ak družstvo

využije zákonom upravenú možnosť upraviť konanie štatutárneho orgánu odchylne,

„nemôže sa už jednať o rozpor so zákonom, pretože sa nejedná o zákonnú úpravu“, pričom

zastáva názor, že „právny názor odvolacieho súdu do dôsledkov znamená, že právom

predvídanej úprave pomerov v právnickej osobe (t. j. v danom prípade možnosti upraviť si

spôsob konania štatutárneho orgánu) sa poskytuje nižšia ochrana len preto, že bola využitá

možnosť vyplývajúca z dispozitívnej právnej úpravy“. V nadväznosti na uvedenú

argumentáciu ústavný súd podotýka (s prihliadnutím na odôvodnenie napadnutého rozsudku

krajského súdu, pozn.), že v posudzovanej veci nie len využitie možnosti upraviť konanie

štatutárneho orgánu odchylne ako upravuje zákon (, pozn.) v zmysle

druhej vety bolo dôvodom, prečo krajský súd nepoužil

ustanovenia o absolútnej neplatnosti zmluvy o dodávke plynu. Krajský súd totiž poukázal aj

na to, že v danom prípade nebolo možné aplikovať ani kogentné ustanovenie § 243 ods. 3

tretej vety , podľa ktorého „Ak je však pre právny úkon, ktorý robí

predstavenstvo, predpísaná písomná forma, je potrebný podpis aspoň dvoch členov

predstavenstva“, vzhľadom na to, že na uzavretie zmluvy o dodávke plynu (kúpnej zmluvy,

pozn.) sa písomná forma nevyžaduje.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd zastáva názor, že z ústavnoprávneho

hľadiska neexistuje žiaden dôvod na spochybňovanie právnych názorov vyjadrených

v napadnutom rozsudku krajského súdu; tieto právne názory sú dostatočne odôvodnené,

majú oporu vo vykonanom dokazovaní a vychádzajú z ústavne akceptovateľnej aplikácie

príslušných právnych noriem na zistený skutkový stav veci.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti

konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným právom podľa

a právom podľa dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,

ktorá by po prípadnom prijatí na ďalšie konanie reálne umožňovala dospieť k záveru o ich

porušení, a preto odmietol túto časť sťažnosti podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľa na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2012