Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 562/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. septembra 2017

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej advokátom JUDr. Milanom Rojčekom,

Sládkovičova 9, Žilina, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Žiline č. k. -458 z 28. marca 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2017

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách aj „navrhovateľka“ alebo „žalobkyňa“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -458 z 28. marca 2017.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola žalobkyňou v súdnom

konaní vedenom Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

(pôvodne vedenom pod sp. zn. ), v ktorom sa proti

a (ďalej len „žalovaní“, v citáciách aj „odporcovia“),

domáhala určenia priebehu hranice medzi parcelou č. nachádzajúcou sa

v jej vlastníctve a parcelou č. vo vlastníctve žalovaných, a to tak, že priebeh

hranice medzi označenými parcelami vedie medzi bodmi C a D uvedenými vo vytyčovacom

náčrte č. 80 vypracovanom 8. augusta 2000 s tým, že žalovaní sú zároveň

povinní vydať sťažovateľke plochu označenú bodmi A, B, C a D na označenom náčrte.

Žalovaní v priebehu označeného súdneho konania vzniesli námietku vydržania časti parcely

č. .

Okresný súd o tejto žalobe rozhodol rozsudkom č. k. -201

z 22. septembra 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 22. septembra 2010“), ktorým

v poradí prvým výrokom určil, že hranica medzi parcelou č. a parcelou č.

vedie bodmi B, D, F, H tak, ako je vyznačená znaleckým grafickým plánom v znaleckom

posudku č. 12/2010 znalca , ktorý tvorí súčasť tohto rozsudku,

žalovaných zároveň zaviazal vypratať a odovzdať sťažovateľke plochu označenú bodmi

2 2

AB-JI v celkovej výmere 5 ma plochu EF-GH v celkovej výmere 1 mtak, ako je

vyznačená na znaleckom grafickom pláne znaleckého posudku č. 12/2010 znalca

, a to do 3 dní po právoplatnosti tohto rozsudku, a v poradí tretím výrokom

2

žalobu sťažovateľky o vypratanie plochy označenej bodmi JI-CD-EF vo výmere 3 m

v znaleckom grafickom pláne v znaleckom posudku č. 12/2010

zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu z 22. septembra 2010 podali žalovaní odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -246 z 26. septembra 2011

(ďalej len „rozsudok krajského súdu z 26. septembra 2011“) tak, že rozsudok okresného

súdu z 22. septembra 2010 postupom podľa a

(ďalej len „OSP“) potvrdil.

Následne na podklade podnetu žalovaných na podanie mimoriadneho

dovolania podal 31. mája 2012 generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len

„generálny prokurátor“) proti rozsudku krajského súdu z 26. septembra 2011 mimoriadne

dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

uznesením sp. zn. z 29. januára 2014 tak, že zrušil rozsudok krajského súdu

z 26. septembra 2011 a rozsudok okresného súdu z 22. septembra 2010 a vec v rozsahu jeho

zrušenia vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd po tom, ako vec opätovne prerokoval, v poradí druhým rozsudkom

č. k. -406 z 20. apríla 2016 (ďalej len „rozsudok okresného súdu

z 20. apríla 2016“) rozhodol o žalobe sťažovateľky tak, že ju v celom rozsahu zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu z 20. apríla 2016 podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -458 z 28. marca 2017

(ďalej len „rozsudok krajského súdu z 28. marca 2017“ alebo „napadnutý rozsudok“) tak,

že rozsudok okresného súdu postupom podľa a ako vecne správny

potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu z 28. marca 2017 podala sťažovateľka podľa čl. 127

ods. 1 sťažnosť, ktorú po rekapitulácii priebehu konania pred všeobecnými súdmi,

odôvodňuje tým, že napadnutým rozsudkom krajského súdu „došlo k porušeniu

jej základných práv a to predovšetkým práva na spravodlivý proces, práva právnej istoty,

záväznosti a nezrušiteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, práva na riadne

odôvodnenie rozhodnutí, čím bol porušený SR, Dohovoru,

právo vlastniť majetok a právo na ochranu majetku zaručeného v SR a

Protokolu č. 1 k Dohovoru a to najmä z toho dôvodu, že bolo neoprávnene a bez právneho

dôvodu zasiahnuté do jej vlastníckych práv...“.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti konkrétne uvádza, že zo strany krajského súdu

nedostala relevantnú odpoveď na námietky, ktoré uplatnila vo svojom odvolaní, a to najmä

na:

„1. spochybnenie určenia začiatku plynutia vydržacej doby, ktorú uviedol súd prvej

inštancie k dátumu 24. 6. 1985, kedy bolo vydané žalovaným stavebné povolenie, súd však

neuviedol, ako vôbec dospel k práve k tomuto dátumu, ako deň začiatku plynutia vydržacej

doby, keď pozemok bol pridelený v roku 1981, taktiež nie je vôbec známe, kedy začali vôbec

žalovaní stavbu plota realizovať, keď je zrejmé, že stavba nebola dokončená ani v roku

1988 a skolaudovaná bola až v roku 1994... Okrem toho, stavebné povolenie v roku 1985

bolo vydané žalovaným na postavenie domu na parcele KN č. , nie na parcele

KN č. , ktorá bola pridelená do osobného užívania a ktorá je

teraz vo vlastníctve sťažovateľky a ktorú žalovaní protiprávne a vedome zabrali.

2. rozdielnosť a neustále meniace sa výpovede žalovaných o užívaní pozemku, ktoré

súdy neodstránili

3. nepredloženie relevantných dokladov − právoplatného stavebného povolenia

na výstavbu rodinného domu a právoplatného stavebného povolenia na stavbu plotu,

právoplatného kolaudačného rozhodnutia,

4. nemožnosť a nezákonnosť započítania vydržacej doby pred 1. 1. 1992 zo strany

žalovaných, keďže neboli dobromyseľní. Otázku dobrej viery žalovaných uložil súdom

skúmať aj dovolací súd.

5. doloženie dokladov, že sú žalovaní právnymi predchodcami Čsl. štátu, nakoľko

tento bol vlastníkom pozemku pred 1. 1. 1992

6. nevysporiadanie sa s inými existujúcimi právoplatnými rozsudkami v právne

totožných veciach, keď súdy rozhodli, že užívateľ, ktorému bol pozemok pridelený

do osobného užívania nemohol byť dobromyseľný, nakoľko tu neexistuje žiadny domnelý

titul, na základe ktorého by mohol byť tento užívateľ v dobrej viere, že je vlastníkom

pozemku

7. spochybnenie dobromyseľnosti žalovaných vydržať časť pozemku, ktorá

je vo výlučnom vlastníctve sťažovateľky.

8. ochranu vlastníckeho práva a dobromyseľnosť sťažovateľky, ktorá odkúpila

kúpnou zmluvou v roku 2000 parcelu KN č. o výmere 418, a ktorá konala v dôveru

údajov zapísaných na LV v katastri nehnuteľnosti…

9. nevysporiadanie sa s existenciou iných právoplatných rozhodnutí súd v obdobných

veciach a chýbajúce odôvodnenie, prečo konajúce súdy zvolili iné právne riešenie danej

právnej problematiky.

10. nevysporiadanie sa s neustálym tvrdením sťažovateľky o tom, že uznesenie NS SR

č. k. rieši úplne inú diametrálne odlišnú právnu vec, a preto ho nemožno

na tento prípad vôbec použiť, ktoré odvolacie dôvody však odvolací súd vôbec nezaujímali

a ani sa nimi nezaoberali…“

Sťažovateľka svoju sťažnosť ďalej odôvodňuje tým, že „[i] napriek tomu,

že... namietala aj nezákonnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie z toho dôvodu,

že predchádzajúce rozsudky OS a KS Žilina boli zrušené na základe mimoriadneho

dovolania generálnym prokurátorom a uviedla aj stanoviská Pléna Ústavného súdu SR

kolégia NS SR zo dňa 20. 10. 2015 uverejneného v Zbierke stanovísk NS a súdov ST pod

č. 8/2015 k otázke mimoriadneho dovolania, odvolací súd len poukázal, že tu rozhodoval

dovolací súd, ktorého rozhodnutie je pre súdny nižšieho stupňa záväzné a odvolaciemu súdu

neprináleží vyhodnocovať prípustnosť podaného mimoriadneho dovolania

(bod 17. rozhodnutia). S týmto názorom odvolacieho súdu sa nestotožňujeme, nakoľko

stanovisko Pléna ÚS SR a spoločné stanovisko občianskoprávneho kolégia

NS SR č. 8/2015 ako najvyšších súdnych autorít je právne záväzné pre všetky súdy.

Keďže uvedené stanoviská boli prijaté pred samotným rozhodnutím súdu prvej inštancie

č. k. tak tento súd ako aj súd odvolací mali zákonom stanovenú povinnosť sa

týmito dôsledne riadiť a rozhodnúť v súlade s nimi, čo sa nestalo. Máme preto za to,

že poukazovať na záväznosť právneho názoru v rozsudku dovolacieho súdu, ktorý rozsudok

však nie je v súlade s právom práve pre otázku mimoriadneho dovolania podanú

generálnym prokurátorom, nie je a nemôže byť pre konajúce súdy záväzný. V tomto prípade

sa jedná o rozsudky porušujúce základné právo sťažovateľky na spravodlivý súdny proces

chránený čl. 6 Dohovoru (právo na spravodlivé súdne konanie a osobitne princíp právnej

istoty) resp. aj práva podľa čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru (právo na pokojné užívanie

majetku). V tejto súvislosti uvádzame, že účel, význam a výnimočná právna váha kolégia

najvyššieho súdu publikovaného v Zbierke predurčujú, že ho nemožno zmeniť (bežným)

rozhodnutím senátu najvyššieho súdu, ale iba novým stanoviskom kolégia najvyššieho súdu.

Tvrdíme, že sťažovateľka má preto právo, aby sa aj v jej veci rozhodovalo v súlade s týmito

stanoviskami ako aj judikatúrou ESLP a nedochádzalo tak k porušovaniu jej základných

práv.“.

Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľky… uvedené v , SR a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo vlastniť majetok a právo

na ochranu majetku zaručeného v č. 20 SR a Protokolu č. 1 k Dohovoru bolo

uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. zo dňa 28. 3. 2017 porušené.

Uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. zo dňa 28. 3. 2017 sa zrušuje

a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť sťažovateľke náhradu nemajetkovej ujmy

vo výške 2.000,-eur, ktoré je súd povinný zaplatiť do dvoch mesiacoch od právoplatnosti

nálezu.

Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 312,34 eur…,

ktoré je Krajský súd v Žiline povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. Milana Rojčeka,

advokáta, Žilina do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,

ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom

orgánu verejnej moci do základného práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd

nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľky namietajúcej

porušenie svojich základných práv podľa a , práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť ().

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti stabilne uvádza, že nie je súdom

vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných

súdov, a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , ,

).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , , ),

t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania

na spravodlivý proces (m. m. , ). Judikatúra Európskeho súdu

pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý

argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje

sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je tvrdenie sťažovateľky

o nedostatočnom odôvodnení rozsudku krajského súdu v zmysle absencie primeranej

argumentačnej reakcie na ňou uvádzané odvolacie námietky súvisiace

- s nesprávnym právnym posúdením veci, v rámci čoho sťažovateľka polemizuje

výkladom relevantnej právnej úpravy vzťahujúcej sa na jej vec, uskutočnenom všeobecnými

súdmi,

- s nesprávnym a neúplným zistením skutkového stavu veci; sťažovateľka v tomto

smere namieta hodnotenie dôkazov a domáha sa ich prehodnotenia, v rámci čoho predkladá

ústavnému súdu vlastnú skutkovú verziu veci.

Sťažovateľka tiež namieta, že krajský súd nezohľadnil skutočnosť, že uznesenie

najvyššieho súdu, ktorým tento súd zrušil rozsudok krajského súdu z 26. septembra 2011

a rozsudok okresného súdu z 22. septembra 2010, bolo vydané v rozpore s právnymi

závermi ústavného súdu a najvyššieho súdu formulovanými v ich stanoviskách, na ktoré

sťažovateľka v priebehu konania viackrát poukázala.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie

otázky, či možno považovať napadnutý rozsudok krajského súdu za ústavne udržateľný

a akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka vo vzťahu k nemu uplatňuje.

Krajský súd napadnutý rozsudok v relevantnej časti odôvodnil takto:

«... Vo vzťahu k námietka žalobkyne o začiatku reálnej držby časti pozemku, ktorá je

vo výlučnom vlastníctve žalobkyne zo strany žalovaných a to k dátumu 24. 06. 1985

sa odvolací súd stotožnil so súdom prvej inštancie z dôvodu, že až na základe stavebného

povolenia bývalým Mestským národným výborom v Žiline č. ÚP 893/C-3307/85 došlo

k výstavbe rodinného domu, a teda k umiestneniu rodinného domu a prislúchajúceho

oplotenia podľa situácie osadenia (súčasť projektovej dokumentácie) a teda aj k reálnemu

zabratiu a užívaniu spornej časti pozemku žalovanými v rade 1/ a 2/.

... V otázke platného vydržania spornej časti pozemku odvolací súd zhodne so súdom

prvého stupňa vychádzal z uznesenia NS SR č. k. -327 z 29. 01. 2014,

rešpektujúc právny názor dovolacieho súdu, ktorý je pre okresný ako aj odvolací súd

v prejednávanej veci záväzný. Pritom dovolací súd a v intenciách ním vysloveného

právneho názoru súd prvej inštancie jednoznačne posúdil obdobie pred 1. 1. 1992, kedy

žalovaným patrilo právo osobného užívania ako obdobie oprávnenej držby, ktoré

s poukazom na ust. možno započítať pre účely vydržania do 10-ročnej

zákonom požadovanej lehoty.

... Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalovaným v rade 1/ a 2/ bol rozhodnutím

bývalého Okresného národného výboru v Žiline č. Fin 876/1981-72/3 zo 17. 08. 1981

pridelený bezodplatne do osobného užívania pozemok - parcela č. EN na výstavbu

rodinného domu v radovej zástavbe, na ktorom na základe stavebného povolenia, vydaného

bývalým Mestským národným výborom v Žiline č. ÚP 893/C-3307/85 postavili žalovaní

v rade 1/ a 2/ rodinný dom, pričom pri samotnej realizácii stavby a prislúchajúceho

oplotenia došlo aj k reálnemu zabratiu a užívaniu spornej časti pozemku žalobkyne. Keďže

užívanie EN parcely č. v danom rozsahu od začiatku stavebných prác právny

predchodca žalobkyne nenamietal, žalovaní ju užívali v dobrej viere, že sa jedná výlučne

o EN parcelu č. vo výmere ako im bola pridelená pre výstavbu rodinného domu.

... K otázke charakteru oprávnenej držby pri práve osobného užívania pozemku

odvolací súd dodáva. pojem

„vecné právo“ nepoužíval. Napriek tomu je nesporné, že právo osobného užívania pozemku

a nasl. v znení pred novelou č. malo charakter vecného práva.

To vyplýva z jeho časovej neobmedzenosti, z toho že prechádzalo na dedičov a nemohlo byť

jednostranne vypovedané. Právo osobného užívania pozemku bolo právom pripúšťajúcim

trvalý výkon. Na základe toho i súdna prax vyvodila, že právo osobného užívania pozemku

bolo spôsobilým predmetom držby práva a vzhľadom na to, že oprávnený držiteľ práva

osobného užívania pozemku mal k 1. 1. 1992 rovnaké práva ako osobný užívateľ pozemku,

stal sa aj oprávnený držiteľ práva osobného užívania v dôsledku transformácie tohto práva

jeho vlastníkom (Rc 72/2006).»

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie „záväznosti a nezrušiteľnosti

právoplatných rozhodnutí...“ tým, že najvyšší súd svojím uznesením zrušil rozsudok

krajského súdu z 26. septembra 2011 a rozsudok okresného súdu z 22. septembra 2010,

krajský súd uviedol, že mu „je známe stanovisko pléna Ústavného súdu SR z 18. marca

2015, sp. zn. PLz. , ako aj spoločné stanovisko občianskoprávneho kolégia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 20. októbra 2015, uverejnené v Zbierke stanovísk NS a súdov

SR 8/2015 pod č. 93 k otázke prípustnosti mimoriadneho dovolania, no v prejednávanej veci

je potrebné zdôrazniť tú skutočnosť, že tu rozhodoval dovolací súd, ktorého rozhodnutie

je vzhľadom na výsledok dovolacieho konania pre súdy nižšieho stupňa, t. j. tak pre okresný

súd ako aj súd odvolací záväzné. Odvolaciemu súdu ako súdu nižšej inštancie neprináleží

právomoc s poukazom na existujúce zjednocujúce stanoviská vyhodnocovať prípustnosť

podaného mimoriadneho dovolania, ktorá otázka bola navyše posúdená priamo dovolacím

súdom, či posudzovať zákonnosť rozhodnutia dovolacieho súdu v prejednávanej veci.“.

V súvislosti s námietkou sťažovateľky o duplicitnom priznaní vlastníckeho práva

k spornej časti nehnuteľnosti krajský súd s ohľadom na predmet a charakter prebiehajúceho

sporového konania konštatoval, že „spor sa týka časti nehnuteľnosti, ktorá v skutočnosti

nebola žalovaným pridelená do osobného užívania a teda zákonnou transformáciou

ju nemohli nadobudnúť do vlastníctva, ale titulom nadobudnutia do vlastníctva bolo práve

samotné vydržanie“.

Pri hodnotení rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal z ustáleného právneho

názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

rozhodnutí všeobecných súdov (prvoinštančného aj odvolacieho), ktoré boli vydané

v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. ).

Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku krajského súdu z 28. marca 2017

s rozsudkom okresného súdu z 20. apríla 2016 a v nadväznosti na už citovanú judikatúru

považoval ústavný súd za potrebné v ďalšom poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia

rozsudku okresného súdu z 20. apríla 2016, v ktorej okresný súd uviedol:

«Odporcom bol rozhodnutím bývalého Okresného národného výboru zo dňa

17. 8. 1981 pridelený do osobného užívania pozemok − parcela č. EN, kat. územie

na výstavbu rodinného domu v radovej zástavbe, ku ktorému uzavreli 23. 9. 1981

s bývalým Mestským národným výborom − finančný odbor − Žilina dohodu o zriadení

práva osobného užívania pozemku. Mestský národný výbor v Žiline vydal odporcom

24. 6. 1985 pod č. ÚP 893/C-3307/85 stavebné povolenie na stavbu radového

jednopodlažného rodinného domu na pozemku − parcela č. s tým, že stavba

bude umiestnená podľa situácie osadenia, ktorá tvorí súčasť projektovej dokumentácii.

Od tohto dňa odporcovia, podľa ich tvrdenia, užívali aj spornú časť pozemku a začali

realizovať stavbu radového rodinného domu (kolaudovaného v roku 1994),

čo predchádzajúci vlastník susedného pozemku ( , ktorý ho na základe kúpnej

zmluvy uzavretej v roku 2000 predal navrhovateľke) nenamietal a počas celého obdobia

kedy pozemok vlastnil nemal žiadne námietky, že by odporcovia rušili jeho vlastníctvo

a zasahovali do jeho pozemku. Tieto tvrdenia odporcov navrhovateľka nespochybňovala.

Odporcovia sa ujali na základe dohody o zriadení osobného užívania pozemku a následne

vydaného stavebného povolenia držby pozemku o väčšej výmere, než ktorý im bol pridelený,

2

nešlo však o podstatné prekročenie výmery pozemku (9 m), ktoré by im pri zachovaní

obvyklej opatrnosti muselo byť zrejmé, alebo im zrejmé byť mohlo, a ktoré by spôsobovalo

pochybnosti o ich práve držby. Keďže odporcovia užívali spornú časť pozemku − vstúpili

do jeho reálnej držby dňom 24. júna 1985 (kedy im bolo vydané stavebné povolenie

na stavbu rodinného domu) t. j. pred 1. januárom 1992, mohli sa domnievať, že im (aj)

k tomuto pozemku vzniklo právo osobného užívania, teda išlo o „oprávnenú držbu“.

Odporcovia sporný pozemok užívali aj po 1. januári 1992, keď sa mohli domnievať (mohli

byť v dobrej viere), že sú jeho vlastníkmi (na základe transformácie práva osobného

užívania), teda v prípade, ak odporcovia spornú časť pozemku užívali od 1. 1. 1992 v dobrej

viere, že sú jeho vlastníkmi a do 1. 1. 1992 v dobrej viere, že im (aj k nemu) vzniklo právo

osobného užívania, treba do desaťročnej vydržacej doby započítať aj jeho držbu pred

1. januárom 1992. Odporcovia spornú časť nehnuteľnosti užívali v dobrej viere, že im

„právo patrí“ a to do 1. januára 1992 právo osobného užívania a po 1. januári 1992 právo

vlastnícke. Desaťročná vydržacia doba počas ktorej odporcovia neboli nikým rušení

uplynula po 1. januári 1992 − 24. júna 1995 a k uvedenému dátumu odporcovia nadobudli

vlastnícke právo k spornej časti vydržaním, nakoľko boli splnené všetky zákonom stanovené

podmienky − 1. oprávnená držba, 2. uplynutie zákonom určenej vydržacej doby,

3. spôsobilý predmet vydržania.»

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia rozsudku krajského súdu v spojení

s odôvodnením rozsudku okresného súdu, vo väzbe na obsah sťažnostnej argumentácie

sťažovateľky dospel k záveru, že označené rozhodnutia všeobecných súdov ústavne

akceptovateľným spôsobom zodpovedali všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, a preto napadnuté rozhodnutie krajského súdu v spojení s rozsudkom

okresného súdu nemožno hodnotiť ako arbitrárne.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu

vyplýva, že rozhodujúcim dôvodom, ktorý viedol k procesnému neúspechu sťažovateľky,

bolo unesenie dôkazného bremena zo strany žalovaných v otázke preukázania existencie

zákonných dôvodov nadobudnutia vlastníckeho práva k spornej časti pozemku vydržaním.

Krajský súd preskúmal opodstatnenosť skutkových a právnych záverov okresného

súdu, uviedol, kedy a na základe akej právnej skutočnosti vstúpili žalovaní do oprávnenej

držby spornej časti nehnuteľnosti, ako vyhodnotil dĺžku oprávnenej držby žalovaných

týkajúcu sa označenej časti nehnuteľnosti, pričom správnosť aplikácie príslušných

ustanovení vyhodnotil v kontexte jeho historických zmien

vo vzťahu ku konkrétnej právnej situácii strán sporu, resp. ich právnych predchodcov.

Napriek tomu, že krajský súd osobitne nereagoval na všetky sťažovateľkou uvádzané

skutkové a právne tvrdenia, ústavný súd zastáva názor, že sa dostatočným spôsobom

vyrovnal s podstatnými námietkami sťažovateľky uvedenými v jej odvolaní,

ako aj so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Krajský súd v odôvodnení svojho

rozsudku uviedol postup, akým dospel k tomuto rozhodnutiu, zrozumiteľne objasnil

zákonné podmienky inštitútu vydržania vlastníckeho práva a otázku dobromyseľnosti

žalovaných hodnotil objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska žalovaných.

Ústavný súd za týchto okolností nemá ústavne relevantný dôvod a ani oprávnenie

na to, aby prehodnocoval skutkové a právne závery krajského súdu a tieto následne

podroboval ústavnoprávnej korekcii. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom

uvedeným v napadnutom rozsudku nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti tohto názoru a ani nezakladá oprávnenie ústavného súdu

nahradiť názor krajského súdu svojím vlastným.

Ústavný súd neakceptoval ani argumentáciu sťažovateľky, ktorou namieta, porušenie

„záväznosti a nezrušiteľnosti právoplatných rozhodnutí...“ tým, že najvyšší súd svojím

uznesením zrušil rozsudok krajského súdu z 26. septembra 2011 a rozsudok okresného súdu

z 22. septembra 2010. Krajskému súdu „vyčíta“, že túto skutočnosť nevyhodnotil

pri svojom rozhodovaní v súlade s jej predstavou. Ústavný súd v súvislosti s touto

námietkou sťažovateľky odkazuje na príslušnú časť odôvodenia napadnutého rozsudku

krajského súdu (pozri napr. s. 11 – 12 tohto uznesenia), v rámci ktorej sa podľa názoru

ústavného súdu krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s právnou

otázkou nastolenou sťažovateľkou.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že argumentácia sťažovateľky

je len opakovaním jej predchádzajúcej odvolacej argumentácie, v rámci ktorej polemizovala

so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozsudku krajského súdu,

a je výlučne výrazom jej odlišného skutkového a právneho hodnotenia veci, aké zastávajú

všeobecné súdy, do posúdenia ktorého ústavný súd s poukazom na už uvedené nie je ani

oprávnený, ani povinný vstupovať (m. m. , ), pretože

sťažovateľkou uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia krajského súdu,

ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť

vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľky po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu hmotných práv sťažovateľky (čl. 20 ods. 1

a práva podľa dodatkového protokolu) ústavný súd konštatuje, že všeobecné

súdy, rešpektujúc ústavnoprocesné princípy garantujúce základné právo účastníkov konania

na súdnu ochranu, podľa názoru ústavného súdu v konaní o ochranu tohto práva a v spojení

s ním posúdili aj namietané porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1

a práva podľa dodatkového protokolu. Ústavný súd dospel k záveru,

že aj z hľadiska posúdenia týchto práv nebol postup krajského súdu v spojení s postupom

okresného súdu ani svojvoľný. ani arbitrárny a ich rozhodnutia sú aj z pohľadu poskytnutej

ochrany týchto práv ústavne udržateľné.

Z už uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú ( ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2017