Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 489/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-65

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. augusta 2014

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval

sťažnosť obchodnej spoločnosti ENVI-PAK, a. s., Galvaniho 7/B, Bratislava, zastúpenej

Advokátskou kanceláriou ius aegis s. r. o., Ferienčíkova 7, Bratislava, konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Radoslava Ziga, ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 23. mája 2013,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ENVI-PAK, a. s., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. augusta 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ENVI-PAK, a. s.,

Galvaniho 7/B, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“, v citáciách aj „Odporca“) v konaní vedenom pod sp. zn. a

jeho rozsudkom z 23. mája 2013.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na rozhodnutie Rady Protimonopolného úradu

Slovenskej republiky (ďalej len „rada“) č. 2010/DZ/R/2/049 zo 6. augusta 2010, ktorým

tento zmenil v časti výroku rozhodnutie Protimonopolného úradu Slovenskej republiky

(ďalej len „protimonopolný úrad“) sp. zn. 2009/DZ/2/1/040 z 28. augusta 2009, pričom

„vecne došlo k jeho potvrdeniu s tým, že Sťažovateľ svojím konaním zneužil dominantné

postavenie podľa § 8 ods. 2 zákona o ochrane hospodárskej súťaže a súčasne podľa čl. 102

Zmluvy o fungovaní EÚ (predtým podľa čl. 82 Zmluvy ES) a súčasne bola Sťažovateľovi

potvrdená sankcia vo výške 18 394 EUR... Konanie bolo vedené pred PMÚ SR pod

č. .

Výrok 1 Rozhodnutia Rady úradu, ktorým bolo konštatované zneužitie dominantného

postavenia podľa § 8 ods. 2 zákona o ochrane hospodárskej súťaže a podľa čl. 102 Zmluvy

o fungovaní EÚ znel nasledovne:

Podnikateľ ENVI-PAK, a. s. Galvaniho 7/B, 821 04 Bratislava..., zneužil svoje

dominantné postavenie podľa čl. 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (predtým čl. 82

Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) a podľa

o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady

č. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy

Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov

na relevantnom trhu udeľovania súhlasu na používanie ochrannej známky Zelený bod

na území Slovenskej republiky nastavením systému platieb za ochrannú známku Zelený bod

v posudzovanom období od 15. 6. 2007 do 28. 8. 2009 tak, že jeho servisní klienti mali

možnosť používať Zelený bod bez poplatku, zatiaľ čo jeho licenční klienti platili zaň

poplatok, a to aj za obaly, na ktorých sa Zelený bod nenachádzal, čo pri uplatňovanej výške

tohto poplatku spôsobilo obmedzenie hospodárskej súťaže na relevantnom trhu

zabezpečovania zberu, zhodnocovania a recyklácie odpadov z obalov prostredníctvom

oprávnených organizácií v Slovenskej republike. Zneužívanie dominantného postavenia

je podľa čl. 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (predtým čl. 82 Zmluvy o založení

Európskeho spoločenstva) a podľa .. zakázané.“.

Rozhodnutie protimonopolného úradu a rozhodnutie rady napadol sťažovateľ

žalobou, na základe ktorej žiadal preskúmať zákonnosť týchto rozhodnutí.

O žalobe rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom

č. k. -571 z 1. decembra 2011 tak, že napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil

protimonopolnému úradu na ďalšie konanie.

Proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie protimonopolný úrad, o ktorom

rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn. z 23. mája 2013 tak,

že rozsudok krajského súdu zmenil a žalobu sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti

zamietol.

Sťažovateľ v prvom rade sumarizuje dôvody, na základe ktorých krajský súd zrušil

napadnuté rozhodnutia protimonopolného úradu a rady, pričom uvádza:

„Dôvody, ktoré Krajský súd uviedol pre zrušenie rozhodnutí PMÚ SR, resp.

pre zrušenie Rozhodnutia Rady úradu, je možné zhrnúť do nasledovných okruhov (i)

zistenie skutkového stavu nie je dostatočným pre posúdenie veci, keďže z rozhodnutia nie je

zrejmé, aké správanie sa Sťažovateľa bolo postihované a nedošlo k prevereniu dopadu

namietanej praktiky na spotrebiteľský blahobyt, (ii) rozhodnutie je napriek jeho obsiahlosti

nepreskúmateľné v otázke uloženia výšky sankcie (nie je zrejmé, z čoho vychádzal PMÚ SR

pri určovaní obdobia za uloženie sankcie) a (iii) zmätočná formulácia výroku rozhodnutia,

keďže tento nezodpovedá odôvodneniu rozhodnutia.“

Sťažovateľ poukazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu z 1. decembra 2011

a napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, z ktorých je zrejmé, že rozdielnym spôsobom

právne posúdili otázku vymedzenia skutku, ktorého sa mal sťažovateľ dopustiť, a použitia

generálnej klauzuly zákazu zneužívania dominantného postavenia podľa § 8 ods. 2 a 6

o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona

Slovenskej národnej rady č. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných

orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon

č. “ (v znení účinnom v rozhodnom období, pozn.)] a otázku, či správne

orgány svojím postupom rešpektovali zásady správneho trestania. Krajský súd

sa vysporiadal aj s otázkou sankcionovania konania sťažovateľa právne kvalifikovaného

podľa a súčasne podľa Zmluvy o založení

Európskeho spoločenstva (ďalej len „Zmluva o ES“) v súčasnosti podľa čl. 102 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie (ďalej len „Zmluva o fungovaní EÚ“). Najvyšší súd

sa s uvedenými závermi krajského súdu nestotožnil, pričom z odôvodnenia napadnutého

rozsudku je zrejmé, že vo veci aplikoval judikatúru Súdneho dvora Európskej únie

(ďalej len „SDEÚ“) a Najvyššieho správneho súdu Českej republiky. Sťažovateľ namieta,

že najvyšší súd napadnutým rozsudkom zmenil rozsudok krajského súdu bez toho,

aby vo veci nariadil pojednávanie.

V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza:

„... Odporca zamietnutím Žaloby fakticky spôsobil, že Rozhodnutia PMÚ SR neboli

podrobené súdnemu prieskumu v rozsahu namietanom Žalobou, čím došlo k porušeniu

a 2 SR;

... Rozhodnutie Odporcu je arbitrárne, nakoľko neobsahuje odôvodnenie, ktorým

by bolo možné podporiť jednotlivé závery Odporcu ohľadom vecnej správnosti Rozhodnutí

PMÚ SR, dostatočnosti a jednoznačnosti formulácie výroku Rozhodnutia Rady úradu

a správnosti stanovenia výšky sankcie;

... Odporca bez akéhokoľvek odôvodnenia zmenil svoju dovtedajšiu rozhodovaciu

prax, z ktorej Krajský súd pri rozhodovaní vychádzal, a to pokiaľ ide o sankcionovanie

na základe generálnej klauzuly podľa § 8 ods. 2 zákona o ochrane hospodárskej súťaže;

... Odporca rozhodol na základe iných dôvodov, ako rozhodol Krajský súd, pričom

zároveň Odporca rozhodoval na základe dôvodu, ktorý nebol predmetom Žaloby,

resp. dokonca argumentoval v rozpore s Rozhodnutiami PMÚ SR, ktoré potvrdil;

... Odporca nerešpektoval svoju doterajšiu rozhodovaciu prax, pokiaľ ide

o požiadavku na jednoznačnosť a zrozumiteľnosť výroku súdneho rozhodnutia;

... Odporca odňal možnosť Sťažovateľovi konať pred súdom a vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom.“

Sťažovateľ argumentuje tým, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom vyvolal

taký stav konania, že jeho žaloba nebola fakticky podrobená súdnemu prieskumu,

keďže niektorými námietkami uvedenými v žalobe sa nezaoberal ani krajský súd

a ani najvyšší súd. V tejto časti sťažnosti sťažovateľ poukazuje na svoju žalobu, v ktorej

namietal, že protimonopolný úrad

- prekročil svoje právomoci pri zhromažďovaní a vykonávaní dôkazov „mimo

riadneho formálneho administratívneho konania“, čím prekročil rozsah oprávnenia podľa

,

- nedostatočne vymedzil predmet správneho konania,

- nedodržal požiadavku na zachovanie totožnosti skutku v priebehu správneho

konania,

- porušil právo na spravodlivý proces a právo na obhajobu tým, že „nesprístupnil...

informácie, ktorými sa vykonával dôkaz...“, a

- porušil zásadu prezumpcie neviny.

Sťažovateľ preto z týchto dôvodov namieta, že najvyšší súd neodôvodnil

riadne svoj rozsudok, čím nerešpektoval závery ustálenej judikatúry ústavného súdu a tiež

závery Najvyššieho správneho súdu Českej republiky (rozsudok č. k. -548

zo 6. 9. 2011).

V ďalšej časti sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd neodôvodnil dostatočne zmenu

svojho právneho názoru o nemožnosti sankcionovania na základe generálnej klauzuly podľa

, čím je jeho rozsudok nepreskúmateľný pre nedostatok

dôvodov. Závery najvyššieho súdu nie sú podložené dôkazmi či odkazom na spisový

materiál, sú teda len nepodloženými konštatovaniami, ktoré preberajú jednostranne

argumentáciu protimonopolného úradu. Podľa sťažovateľa najvyšší súd pri aplikácii § 8

ods. 2 nerešpektoval dostatočne účel a cieľ tohto zákona,

argumentujúc tým, že „Primárnym účelom zákona o ochrane hospodárskej súťaže, ktorý

je stanovený v ustanovení § 1, je tak ochrana súťaže pred jej obmedzovaním, ako

aj vytváranie podmienok na jej ďalší rozvoj v prospech spotrebiteľov a nie ochrana

individuálnych záujmov ostatných podnikateľov. Aj v súvislosti s účelom zákona o ochrane

hospodárskej súťaže malo byť potom preverované, či k zneužitiu dominantného postavenia

skutočne došlo. Je však zrejmé, že Odporca sa žiadnym spôsobom (okrem jednoduchého

odkazu na Rozhodnutia PMÚ SR a ich správnosť) s argumentáciou Sťažovateľa, ktorú tento

predložil v Žalobe... nezaoberal, resp. nie je možné na základe podaného odôvodnenia

v Rozsudku riadne vyhodnotiť, či sa ňou Odporca pri rozhodovaní bez vytýčenia

pojednávania zaoberal.“.

Sťažovateľ poukazuje tiež na rozpor napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

so závermi SDEÚ a tiež aj s doterajšou rozhodovacou praxou protimonopolného úradu,

pričom uvádza:

«Odporca sa dovoláva rozhodovania v súlade s únijnou rozhodovacou praxou, avšak

sám opomína (čo v konečnom dôsledku konštatoval aj Krajský súd vo vzťahu k uplatneniu

čl. 102 Zmluvy o fungovaní EÚ), že zakázaným môže byť len také konanie dominantného

podnikateľa, ktoré má dopad na súťaž určitej kvality. Odporca sa vo svojom Rozsudku

odvolal na prípad rozhodovaný Súdnym dvorom vo veci „Astra Zeneca...“, pričom však

práve s poukazom na daný prípad poukazuje Sťažovateľ na to, že nie každé konanie

dominantného podnikateľa bude kvalifikované ako zneužívanie dominantného postavenia,

resp. bude ním len také konanie, ktoré napríklad môže ovplyvniť štruktúru trhu, bude brániť

súťaži na trhu s použitím prostriedkov, ktoré pre konkurenčný boj nie sú obvyklé, pričom

skutočnosť, že chovanie dominantného podnikateľa malo takýto charakter, musí byť riadne

odôvodnená. Nie je možné opomenúť ani skutočnosť, že ochrana hospodárskej súťaže

je zabezpečovaná v prospech spotrebiteľa, čo v konečnom dôsledku konštatoval aj PMÚ SR

v kauze „S.“, keď uviedol, že „Štandardom, na základe ktorého sa hodnotí, či určité

správanie podnikateľa má dopad na súťaž alebo nie, je spotrebiteľský blahobyt (consumer

welfare), a teda len správanie, ktoré vedie k zníženiu spotrebiteľského blahobytu buď

vo forme vyššej cenovej úrovne, zníženia kvality, či zúženia ponuky pre spotrebiteľa, sa dá

považovať za protisúťažné...

Ak už Odporca akceptoval, že je možné, aby bolo posudzované zneužitie

dominantného postavenia vo vzťahu k relevantnému trhu ochrannej známky Zelený bod ako

zneužívanie dominantného postavenia podľa § 8 ods. 2 v spojení s § 8 ods. 6 zákona

o ochrane hospodárskej súťaže, čo samostatne vytvára precedens a zároveň jeho

argumentácia je odlišná od argumentácie PMÚ SR ako aj od záverov Krajského súdu a nie

je podporená ani dostupnou rozhodovacou praxou (resp. o tejto Sťažovateľ nemá vedomosť)

a Sťažovateľ voči tomuto záveru nemal možnosť namietať a prvý krát môže rozporovať tento

záver až v sťažnosti podanej Ústavnému súdu...», čo predstavuje podľa sťažovateľa

porušenie jeho základného práva podľa .

Sťažovateľ dáva tiež do pozornosti ústavného súdu závery krajského súdu, ktorý

konštatoval, že protimonopolný úrad nedostatočne vyhodnotil dopad praktiky na relevantný

trh. V dôsledku aplikácie čl. 102 Zmluvy o fungovaní EÚ bolo potrebné preukázať

kvalifikovanejšiu formu konania, teda že došlo k „zneužitiu dominantného postavenia

v miere, ktorá je zjavne spôsobilá ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi“. Najvyšší súd

sa s týmto záverom krajského súdu nestotožnil, avšak podľa názoru sťažovateľa neuviedol

žiaden dôkaz, ktorý by podporil jeho právny záver. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje

na čl. 5 ods. 1 a 2 Nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní

pravidiel hospodárskej súťaže ustanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy (ďalej len

„“), pričom uvádza:

„Teda i z pohľadu postupu podľa čl. 5 Nariadenia Rady 1/2003, musí byť

jednoznačne preukázané, že došlo k obmedzeniu súťaže kvalifikovanejšou formou konania,

v opačnom prípade môže PMÚ SR deklarovať len prípadné porušenie národného súťažného

práva tak, ako to požadoval Krajský súd.“

Sťažovateľ poukazuje aj na to, že obsahuje nielen

generálnu klauzulu, ale aj demonštratívny výpočet skutkových podstát. Pre subsumpciu

konania pod určitú skutkovú podstatu je potrebné preukázať, že boli splnené znaky tejto

skutkovej podstaty. Aplikáciu generálnej klauzuly podľa § 8 ods. 2 v spojení s § 8 ods. 6

je však podľa názoru sťažovateľa tiež potrebné riadne odôvodniť,

pričom «... vyvodenie záveru o tom, že došlo k zneužitiu dominantného postavenia, musí byť

jednoznačné a preukázateľné, o to viac, ak posúdenie praktík zneužívania dominantného

postavenia závisí od komplexného posúdenia súboru trhových okolností, od ekonomických

skutočností a od posúdenia pro-súťažných efektov praktiky, ako aj protisúťažných dopadov

praktiky v podobe obmedzenia súťaže, čo samo o sebe vystavuje podnikateľa značnej miere

právnej neistoty vo vzťahu k uplatneniu skutkovej podstaty na základe generálnej klauzule

podľa § 8 ods. 2 v spojení s § 8 ods. 6 zákona o ochrane hospodárskej súťaže.

Rovnako je ale potrebné, aby bolo v prípade aplikácie generálnej klauzule

na chovanie dominantnej spoločnosti jednoznačne preukázané naplnenie znakov skutkovej

podstaty podľa generálnej klauzule, a to preukázané obmedzenie súťaže alebo potenciál

obmedziť súťaž. V tejto súvislosti Sťažovateľ poukazuje napríklad na Oznámenie Komisie

k vylučovacím praktikám..., z ktorého jednoznačne vyplýva, že každá zo samostatne

popísaných praktík zneužívania dominantného postavenia, či uvedená v demonštratívnom

výpočte alebo nie, podlieha osobitnému postupu v posúdení a zároveň pri osobitnom

zohľadnení dôvodov, ktorými by bolo možné konanie dominantnej spoločnosti objektívne

ospravedlniť. Aj pri nedávnej rozhodovacej praxi, Najvyšší súd SR vo veci „S...“...

konštatoval, že bol PMÚ SR povinný priradiť konanie pod osobitnú skutkovú podstatu

zneužívania dominantného postavenia, pokiaľ boli naplnené znaky tejto skutkovej podstaty,

pričom konkrétne uviedol, že existuje skutková podstata zneužitia dominantného postavenia

odmietnutím zabezpečenia prístupu k unikátnemu zariadeniu zo strany vlastníka alebo

správcu unikátneho zariadenia, ktorá je vytvorená priamo zákonom... úrad pri posudzovaní

sankcionovateľnosti (trestnosti) skutku, nemôže použiť skutkovú podstatu zneužitia

dominantného postavenia, vytvorenú na princípe generálnej klauzuly. Pokiaľ tak v danom

prípade rozhodol, ide o zásadnú právnu vadu konania.“

Zo záverov Odporcu však nie je zrejmé, aké konkrétne dôkazy a podklady

zhromaždené v administratívnom spise ho presvedčili o tom, že zo strany PMÚ SR došlo

k zneužitiu dominantného postavenia podľa generálnej klauzuly, t. j. bol preukázaný

kvalifikovaný negatívny dopad na hospodársku súťaž na národnej úrovni, ako aj na úrovni

Únie a na základe akých skutočností a úvah dospel k záveru, že konanie nemohlo byť

posudzované na základe žiadnej inej osobitnej skutkovej podstaty zneužívania

dominantného postavenia, t. j., že konanie Sťažovateľa nenapĺňa znaky uvedené

v demonštratívnom výpočte § 8 ods. 2 zákona o ochrane hospodárskej súťaže, ak sa

jednotlivými znakmi daných skutkových podstát vôbec nezaoberal a možnosť ich naplnenia

žiadnym spôsobom nevyhodnotil. Sťažovateľ zároveň poznamenáva, že sa síce Odporca pri

možnosti subsumovať konanie podnikateľa pod generálnu klauzulu zneužívania

dominantného postavenia odvoláva na české rozhodovaciu prax − prípad „S.“, avšak

opomína, že generálna klauzula zneužívania dominantného postavenia je podľa § 11 ods. 1

českého súťažného zákona formulovaná jednoznačnejšie, nakoľko ako pojmový znak

obsahuje priamo aj „ujmu spôsobenú iným súťažiteľom a spotrebiteľom“, čo Odporca

opomenul vyhodnotiť vo vzťahu k uplatneniu ustanovenia § 8 ods. 2 zákona o ochrane

hospodárskej súťaže.

Sťažovateľ tvrdí, že Odporca opomenul pri svojom rozhodovaní uplatniť práve

prístup modernej judikatúry, založený na zhodnotení všetkých, do úvahy prichádzajúcich

argumentov, pričom navyše Rozsudok je zjavne arbitrárny.».

Sťažovateľ spochybňuje aj závery najvyššieho súdu týkajúce sa ukladania sankcie

a určenia jej výšky protimonopolným úradom. V prvom rade poukazuje na aplikáciu

priťažujúcej okolnosti, a to na „vedomé sťažovanie priebehu konania... podľa platného

Metodického pokynu o postupe pri ukladaní pokút v prípadoch zneužívania dominantného

postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaž [uplatnil sa bod 17 (d)... pokynu].

Odporca žiadnym spôsobom nevyhodnotil, či uplatnenie správnej úvahy PMÚ SR

pri stanovení výšky sankcie podľa § 38 ods. 10 zákona o ochrane hospodárskej súťaže

(v znení platnom v čase ukladania sankcie) bolo v medziach zákona, ale aj či uplatnenie

soft law, za ktoré je nutné považovať predmetný metodický pokyn, bolo v súlade s princípmi

právneho štátu...“.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na závery SDEÚ vo veci Dansk

Rørindustri A/S (rozsudok z 28. 6. 2005 v spojených veciach C-189-02 P, C-202/02 P,

C-205/02 P, C-206/02 P, C-207/02 P, C-208/02 P, C-213/02 P) týkajúce sa interných

opatrení správnych orgánov, pričom cituje z uvedeného rozhodnutia tento právny záver:

„Dotknutá inštitúcia sa prijatím takýchto pravidiel postupu a zverejnením, že ich

odteraz bude uplatňovať na príslušné prípady, sama obmedzuje pri výkone svojej voľnej

úvahy a nemôže sa od týchto pravidiel odchýliť bez toho, aby nebola prípadne

sankcionovaná z dôvodu porušenia všeobecných právnych zásad, akými sú zásada rovnosti

zaobchádzania alebo zásada ochrany legitímnej dôvery. Nie je preto vylúčené, že takéto

pravidlá postupu všeobecnej platnosti za určitých podmienok a v závislosti od ich obsahu

môžu vykazovať právne účinky.“

Uplatnenie správnej úvahy mal najvyšší súd podľa názoru sťažovateľa vyhodnotiť

z toho hľadiska, či bola v rozsahu zákona a v súlade s princípom právneho štátu, ktorého

súčasťou je princíp právnej istoty.

Sťažovateľ tiež namieta, že skutková podstata „vedomé sťažovanie priebehu

konania“ podľa metodického pokynu o postupe pri ukladaní pokút v prípadoch zneužívania

dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaž bola postihnuteľná aj podľa

(sťažovateľ má zrejme na mysli zákona

č. upravujúci zodpovednosť za správne delikty, pozn.), prípadne podľa

Rešpektujúc zásadu prezumpcie neviny a zásady

in dubio pro reo, by protimonopolný úrad mohol podľa jeho názoru uložiť sankciu,

ak by preukázal jeho vinu. Správne trestanie podľa sťažovateľa spadá pod definíciu trestnej

veci podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto je potrebné na neho aplikovať aj garancie práva

na spravodlivé súdne konanie, teda aj vo vzťahu k preukázaniu naplnenia priťažujúcej

okolnosti, ktorá znamená navýšenie sankcie.

V súvislosti s určením dĺžky porušenia zákazu zneužívania dominantného postavenia

sťažovateľ uvádza:

„Odporca rovnako pri svojom závere konštatoval, že pri určovaní výšky sankcie bral

PMÚ SR správne do úvahy dĺžku porušenia, čo je len opačné vyjadrenie k vyjadreniu

Krajského súdu, ktorý napadol práve to, že nebolo dostatočne vyhodnotené obdobie,

v ktorom došlo k porušeniu zákazu zneužívania dominantného postavenia [k tomuto žalobná

argumentácia uvedená v čl. IV písm. (a) Žaloby]. Odporca však žiadnym spôsobom

nevyhodnotil argumentáciu Sťažovateľa (resp. nie je jasné, či sa ňou zaoberal) a ani

argumentačne nevyvrátil názor Krajského súdu.“

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej tvrdí, že najvyšší súd „riadne nepodporil“ svoj právny

záver o tom, že výrok rozhodnutia protimonopolného úradu je jasný, zrozumiteľný

a má oporu v dokazovaní, a to ani vo vzťahu k vymedzeniu skutku, ktorého sa mal dopustiť.

Vymedzenie skutku vo výroku rozhodnutia protimonopolného úradu je podľa sťažovateľa

v rozpore s princípom právnej istoty, keďže „tak, ako je výrok Rozhodnutia Rady úradu

formulovaný v nadväznosti na odôvodnenia Rozhodnutí PMÚ SR, nedáva tento možnosť

Sťažovateľovi jednoznačne určiť, kedy by jeho konanie ako dominantného podnikateľa bolo

považované za súladné so zákonom a kedy by už podliehalo postihu zákazu zneužitia

dominantného postavenia podľa § 8 ods. 2 v spojení s § 8 ods. 6 zákona o ochrane

hospodárskej súťaže, resp. postihu podľa čl. 102 Zmluvy o fungovaní EÚ“.

V súvislosti s uložením sankcie sťažovateľ spochybňuje aj právny záver najvyššieho

súdu, podľa ktorého si musel byť „jednoznačne vedomý svojho protisúťažného konania“,

ktorý ale nijako argumentačne neodôvodnil. Tento právny záver navyše odporuje

argumentácii protimonopolného úradu, podľa ktorej sťažovateľ „nemusel vedieť, že jeho

konanie zakladá porušovanie súťažných pravidiel“, čo vyhodnotil ako poľahčujúcu

okolnosť, na základe ktorej výšku pokuty znížil o 99 %, a tvrdí, že „Vyvodenie takéhoto

záveru zo strany Odporcu je nielen v rozpore so závermi Rozhodnutí PMÚ SR

ale aj v rozpore s dôkazmi zhromaždenými v administratívnom spise, pričom Odporca

neoprel svoje tvrdenie o žiadnu rozhodovaciu prax národnú, či komunitárnu, ktorú mal

Sťažovateľ poznať a z ktorej by Sťažovateľ mohol vyvodiť, že sa na trhu ochrannej známky

Zelený bod dopúšťa protisúťažného konania. Navyše ide o záver Odporcu, o ktorom sa prvý

krát Sťažovateľ dozvedel až pri vyhlásení Rozsudku, voči ktorému nie je prípustný riadny

a ani mimoriadny opravný prostriedok a nemal tak možnosť k nemu namietať, či sa

vyjadriť...

... z odôvodnenia Rozsudku je zrejmé, že Odporca sa fakticky vysporiadaval

so žalobnou argumentáciou len v rozsahu Rozsudku KS a jeho tvrdení a v rozsahu

Odvolania podaného PMÚ SR a nevysporiadal sa s väčšinou žalobnej argumentácie...“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej poukazuje na argumentáciu najvyššieho súdu, ktorou

reaguje na právny názor krajského súdu o nemožnosti sankcionovania na základe generálnej

klauzuly podľa Sťažovateľ uvádza, že týmto najvyšší

súd prekročil rozsah argumentácie obsiahnutej v žalobe, keďže „nikdy netvrdil,

že sankcionovanie na základe generálnej klauzuly nie je možné... ale odkazoval

na judikatúru v tom smere, že ak dôjde k uplatneniu generálnej klauzule, potom výrok

sankčného rozhodnutia musí byť jednoznačný a zrozumiteľný tak, aby bol tento zároveň

aj preskúmateľný a praktika v ňom uvedená, musí byť jednoznačne identifikovateľná“.

Názor krajského súdu na sankcionovanie podľa generálnej klauzuly vychádza podľa

sťažovateľa zo záverov najvyššieho súdu, ktoré vyslovil v rozsudku sp. zn.

z 3. mája 2010 „M.“ a v rozsudku sp. zn. z 28. júna 2011 „S.“. Tento

právny názor mal byť prekonaný až v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 18. apríla 2013 „S.“. Ak sa najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí významne odklonil

od svojej doterajšej rozhodovacej praxe, mal podľa sťažovateľa zrušiť rozsudok krajského

súdu a dať tým možnosť krajskému súdu prispôsobiť sa novej rozhodovacej praxi

najvyššieho súdu. Takýmto postupom by sa aj sťažovateľovi poskytla možnosť vyjadriť

sa k tejto zmene judikatúry, pričom v tejto súvislosti «... je potrebné uviesť, že medzi rokmi

2010 až 2013 nedošlo k žiadnej zmene právnej úpravy, ktorá by odôvodňovala zmenu

v rozhodovacej praxi Odporcu a dokonca nedošlo ani k zmene v komunitárnej rozhodovacej

praxi týkajúcej sa uplatnenia zásady nullum crimen v súťažných kauzách.

Odporca totiž konštatoval, že s názorom Krajského súdu nemôže súhlasiť z dôvodu

jeho rozporu s konštantnou judikatúrou Súdneho dvora, avšak na žiaden komunitárny

prípad v tejto veci nepoukazuje. Avšak názor na uplatnenie zásady nullum crimen vyjadril

Súdny dvor už v notoricky známom prípade „Hoffman - La Roche“ alebo neskôr v roku

2008 v prípade „AC-Treuhand AG“, v ktorých sa súdy (Súdny dvor a Tribunál) okrem

iného vyjadrili i tak, že aplikáciu zásady nullum crimen v konkrétnom prípade je nutné

nevyhnutne prepojiť s požiadavkou predvídateľnosti konania administratívnych orgánov pri

aplikácii práva a s požiadavkou legitímnych očakávaní, ako neoddeliteľných súčastí

princípu právneho štátu.

... ak došlo k odklonu od doterajšej rozhodovacej praxe, nemal byť tento odklon

na ujmu práv Sťažovateľa a odklon od doterajšej rozhodovacej praxe mal byť dostatočne

v Rozsudku odôvodnený ... a to vo vzťahu k okolnostiam posudzovaného prípadu a nielen

odkazom na komunitárnu rozhodovaciu prax, ktorá v danej otázke nevykazovala zmenu

a bola konštantná, tak pri rozhodovaní o kauze „M.“, či „S...“.».

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje aj na relevantnú judikatúru ústavného súdu,

Ústavného súdu Českej republiky a tiež najvyššieho súdu o predvídateľnosti súdneho

konania (skôr „rozhodnutia“). Uvádza tiež právne závery týchto súdov, podľa ktorých

k odňatiu možnosti konať môže dôjsť v situácii, keď odvolací súd potvrdí rozhodnutie súdu

prvého stupňa z iných dôvodov bez možnosti, aby sa účastník konania k týmto dôvodom

vyjadril, konštatujúc, že:

„... Odporca tak umožnil, aby bol Sťažovateľ sankcionovaný bez riadneho

odôvodnenia možnosti sankcionovať za skutok, ktorý bol podradený pod všeobecnú

skutkovú podstatu zneužívania dominantného postavenia podľa § 8 ods. 2 v spojení s § 8

ods. 6 zákona o ochrane hospodárskej súťaže, ktorej základné znaky paradoxne v zákone

obsiahnuté nie sú. Odporca síce v odôvodnení svojho Rozsudku konštatoval,

že sankcionovanie na základe generálnej klauzuly je možné, avšak žiadnym spôsobom

nevyhodnotil námietky Sťažovateľa uvedené v Žalobe...“

V závere sťažnosti sťažovateľ poukazuje na znenie § 250ja ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktoré umožňuje, aby najvyšší súd na prejednanie

odvolania nariadil pojednávanie. Okolnosti prejednávanej veci podľa sťažovateľa

odôvodňovali nariadenie pojednávania. V predmetnej veci sa najvyšší súd odchýlil od svojej

konštantnej rozhodovacej praxe a tiež mu „muselo byť zrejmé, že ak zamietne Žalobu,

Sťažovateľ nebude mať možnosť vyjadriť sa nielen k zmenenej rozhodovacej praxi,

ale rovnako nebude preskúmaná celá žalobná argumentácia z dôvodu, že ani Krajský súd

sa so všetkou žalobnou argumentáciou nevysporiadal a postupom Odporcu sa konanie

definitívne ukončí“.

Podľa sťažovateľa bol postup najvyššieho súdu netransparentný v tom, že pôvodne

oznámil vyhlásenie rozsudku na 25. apríl 2013, pričom protimonopolný úrad následne

podaním zo 17. apríla 2013 žiadal o nariadenie pojednávania vo veci. Termín verejného

vyhlásenia rozsudku najvyšší súd zrušil prípisom zo 17. apríla 2013, pričom verejné

vyhlásenie rozsudku sa konalo 23. mája 2013. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza,

že „Netransparentnosť v danom postupe vníma... v tom, že ak bol Odporca pripravený

vyhlásiť rozsudok bez vytýčenia pojednávania už dňa 25. 04. 2013, musel mať teda vo veci

a na vec už ustálený názor, t. j. v tom čase už musel mať kauzu rozhodnutú. Nie je potom

zrejmé, ako sa mohol viac ako jeden mesiac zaoberať žiadosťou o vytýčenie pojednávania

predloženou PMÚ SR, v ktorej sa neobjavili žiadne nové argumenty a skutočnosti, ktoré

by mohli odôvodňovať zmenu postoja Odporcu v prejednávanej veci, o to viac, ak by boli

jeho závery, pripravené už ku dňu 25. 04. 2013, totožné so závermi terajšieho Rozsudku.“.

Takýmto postupom podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd porušil jeho základné

právo podľa a podľa Listiny základných práva slobôd.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„Základné právo spoločnosti ENVI-PAK, a. s., Galvaniho 7/B, 821 04 Bratislava...

na spravodlivý proces a súdnu ochranu podľa SR a

Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd bolo Rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa 23. 05. 2013 porušené.

II. Základné právo spoločnosti ENVI-PAK, a. s., Galvaniho 7/B, 821 04 Bratislava...

na verejné prerokovanie veci a na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

a Dohovoru o ochrane základných

práv a slobôd bolo Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

zo dňa 23. 05. 2013 porušené.

III. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa

23. 05. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

IV. Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

povinnosť uhradiť spoločnosti ENVi-PAK, a. s., Galvaniho 7/B, 821 04 Bratislava... trovy

konania pred Ústavným súdom v sume 331,12 Eur s DPH, a to do 10 dní odo dňa

právoplatnosti nálezu na účet právneho zástupcu ius aegis s. r. o., so sídlom Ferienčíkova

7, 811 08 Bratislava.“.

Podľa § 20 ods. 1 druhej vety zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh

smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované

dôkazy.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.

Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom

(m. m. , ). Text uvedený mimo petitu považuje ústavný súd

za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže doplniť petit (, ,

, , , , ).

Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti namieta aj porušenie svojho základného práva

podľa napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, avšak mimo

navrhovaného petitu, a preto ústavný súd ustálil návrh na rozhodnutie tak,

ako je vymedzený v záhlaví tohto uznesenia.

Protimonopolný úrad podaním č. 2367/PMÚ SR/2013 z 30. septembra 2013 požiadal

ústavný súd o nazretie do spisu vo veci sťažnosti sťažovateľa. Ústavný súd tejto žiadosti

protimonopolnému úradu ako dotknutej osobe vyhovel a 14. októbra 2013 v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (napr. , ), v zmysle ktorej

ho v danej veci považuje za dotknutú osobu v tomto konaní, umožnil poverenému

zamestnancovi protimonopolného úradu nazrieť do predmetného spisu. Zároveň ústavný

súd na základe žiadosti vyhotovil fotokópiu sťažnosti a odovzdal ju poverenému

zamestnancovi protimonopolného úradu.

Dňa 28. januára 2014 bolo ústavnému súdu doručené podanie protimonopolného

úradu označené ako „... Vstúpenie do konania sp. zn. ako vedľajší

účastník... Vyjadrenie k sťažnosti sťažovateľa ENVI-PAK, a. s. proti Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky v súvislosti s rozsudkom Najvyššieho súdu z 23. mája 2013, sp. zn.

“. Protimonopolný úrad v predmetnom podaní uviedol, že „podľa § 93

.. v spojení s .. vstupuje do konania...

sp. zn. RVP 1811/2013...“. Poukázal na to, že má právny záujem na výsledku konania

o sťažnosti sťažovateľa, pretože „bol stranou v konaní pred všeobecným súdom, ktorého

rozsudok je napadnutý sťažnosťou...“. Súčasne uviedol, že ak by mu ústavný súd postavenie

vedľajšieho účastníka v konaní o sťažnosti sťažovateľa nepriznal, žiada, aby v takomto

prípade vzal do úvahy stanovisko k veci, ktoré v rámci svojho vyjadrenia priložil.

Ústavný súd návrh protimonopolného úradu na vstup do konania ako vedľajšieho

účastníka vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. uznesením

-58 z 22. augusta 2014 odmietol, odvolajúc sa na svoju doterajšiu

judikatúru (napr. , ), s odôvodnením, že „na vyjadrenie

protimonopolného úradu k sťažnosti však ústavný súd pri rozhodovaní − v súlade so svojou

doterajšou praxou − v rozsahu, v akom si to vyžiada predbežné prerokovanie sťažnosti,

prihliadne“.

Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľa

uviesť nasledovné:

Bývalý predseda najvyššieho súdu Š. H. podal 22. februára 2013 proti sudcovi

IV. senátu ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi trestné oznámenie a zároveň v televíznych

reláciách televízie TA3 odvysielaných 21. februára 2013 a 11. marca 2013 formuloval proti

nemu osobné invektívy. Sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz v tejto súvislosti

(aj keď sa zo subjektívneho hľadiska necítil byť predpojatý) listom z 28. marca 2013 (ďalej

len „oznámenie“) oznámil tieto skutočnosti v zmysle

predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju požiadal, aby zabezpečila postup podľa § 28

ods. 2 , t. j. aby predložila jeho oznámenie obsahujúce skutočnosti,

ktoré by mohli zakladať jeho vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľa,

na rozhodnutie senátu ústavného súdu, ktorý je o ňom príslušný rozhodnúť v súlade

s platným rozvrhom práce ústavného súdu.

O oznámení sudcu ústavného súdu Ladislava Orosza rozhodol I. senát ústavného

súdu uznesením č. k. -14 z 24. októbra 2013 tak, že sudcu IV. senátu

ústavného súdu Ladislava Orosza z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa

nevylúčil. Označené uznesenie bolo sudcovi IV. senátu ústavného súdu Ladislavovi

Oroszovi doručené 11. novembra 2013. Z uvedeného dôvodu IV. senát ústavného súdu

v období od 9. septembra 2013 do 11. novembra 2013 nemohol vo veci sťažovateľa konať

a rozhodovať.

Sudkyňa Ľudmila Gajdošíková listom z 28. augusta 2013 a sudca Ján Luby listom

z 27. augusta 2013 v zmysle predsedníčke ústavného

súdu oznámili, že okrem iných vecí aj vo veci sťažovateľa sú členmi senátu IV. ÚS ako

sudcovia spravodajcovia alebo sudcovia. Napriek tomu, že sa necítia byť ani vo veci

sťažovateľa predpojatí pri výkone funkcie sudcu, keďže obsah vyjadrení Š. H. nijakým

spôsobom neovplyvnil ich spôsobilosť rozhodovať v uvedených veciach nestranne

a objektívne, vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie Š. H... proti ich osobe, ako aj (ii)

Š. H. počas tlačovej besedy uskutočnenej 20. augusta 2013 prezentované hrubé urážky

a podozrenia z ich korupčného správania, v ktorých pokračoval na tlačovej besede

v televízii TA3 konanej 23. augusta 2013, a tiež (iii) opakované vyhlásenia Š. H.

o nadržiavaní sťažovateľke a o korupčnom správaní celého senátu ústavného súdu

IV. ÚS vo veci vedenej pod sp. zn. predložili vec predsedníčke ústavného

súdu na zabezpečenie postupu podľa .

O oznámení sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej rozhodol ústavný súd uznesením

č. k. -10 z 2. októbra 2013 tak, že sudkyňu IV. senátu ústavného súdu

Ľudmilu Gajdošíkovú z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.

O oznámení sudcu Jána Lubyho rozhodol ústavný súd uznesením

č. k. -16 z 20. novembra 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného súdu Jána

Lubyho z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol IV. senát ústavného súdu v danej veci

konať do času, kým o uvedených oznámeniach sudcov nerozhodol príslušný senát

ústavného súdu.

Sudcovi Jánovi Lubymu skončilo funkčné obdobie sudcu ústavného súdu

4. júla 2014 a na konanie a rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa je v súčasnosti podľa

relevantného rozvrhu práce príslušný II. senát ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví

tohto nálezu.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, tiež napr. , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 46 ods. 1

, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

aj „ESĽP“), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje

rozhodnutie, to však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná

podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá

vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti

Španielsku z 9. 12. 1994, séria A, bod 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia

nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku,

ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Krajský súd svojím rozsudkom č. k. -571 z 1. decembra 2011 napadnuté

rozhodnutie rady č. 2010/DZ/R/2/049 zo 6. augusta 2010 v spojení s prvostupňovým

rozhodnutím protimonopolného úradu č. 2009/DZ/2/1/040 z 28. augusta 2009 zrušil podľa

a a vec vrátil rade protimonopolnému úradu na ďalšie

konanie.

Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

«Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia

žalovaného č. 2010/DZ/R/2/49 zo dňa 6. 8. 2010, ktorým Rada protimonopolného úradu SR

Bratislava ako orgán príslušný na konanie podľa ust.

o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení

o organizácii ministerstiev a ústredných orgánov štátnej správy SR v znení neskorších

predpisov v správnom konaní č. na základe rozkladu účastníka konania

Envi Pak a. s., Bratislava zmenil podľa § 59 ods. 2 zákona o správnom konaní rozhodnutie

Protimonopolného úradu SR, odboru zneužívania dominantného postavenia

č. 2009/DZ/2/1/040 zo dňa 28. 8. 2009 tak. že bod l výroku znie: „podnikateľ Envi Pak a. s.,

Bratislava zneužil svoje dominantné postavenie podľa čl. 102 zmluvy o fungovaní Európskej

únie predtým čl. 82 zmluvy o založení európskeho spoločenstva a podľa § 8 ods. 2 zákona

č. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona SNR

č. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy

SR v znení neskorších predpisov na relevantnom trhu udeľovania súhlasu na používanie

ochrannej známky zelený bod na území SR nastavením systému platieb za ochrannú známku

zelený bod v posudzovanom období od 15. 6. 2007 do 28. 8. 2009 tak, že jeho servisní

klienti mali možnosť používať zelený bod bez poplatku, zatiaľ čo jeho licenční klienti platili

zaň poplatok a to aj za obaly, na ktorých sa zelený bod nenachádzal, čo pri uplatňovanej

výške tohto poplatku, spôsobilo obmedzenie hospodárskej súťaže na relevantnom trhu

zabezpečovania zberu, zhodnocovania a recyklácie odpadov z obalov prostredníctvom

oprávnených organizácií v SR.

Zneužívanie dominantného postavenia je podľa čl. 102 zmluvy o fungovaní

Európskej únie (predtým čl. 82 zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) a podľa § 8

ods. 6 zakázané. Bod 2 výroku sa vypúšťa, bod 3 výroku zostáva

nezmenený...

Krajský súd v Bratislave po preskúmaní napadnutého rozhodnutia ako aj postupu,

ktorý mu predchádzal konštatoval, že žaloba je dôvodná, a preto s poukazom na § 250j

ods. 2 písm. c) a d) zrušil rozhodnutie žalovaného správneho orgánu v spojení

s prvostupňovým rozhodnutím vzhľadom k tomu, že podľa názoru súdu zistenie skutkového

stavu nie je dostačujúce pre posúdenie veci a vydané rozhodnutie napriek jeho obsiahlosti

je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť. Za hlavný nedostatok považoval súd zmätočnú

formuláciu výroku rozhodnutia.

Z výroku napadnutého rozhodnutia je podľa názoru súdu nesporné, že žalovaný

v odôvodnení popísaný skutok nepodradil pod žiadnu zo skutkových podstát, tvrdiac,

že takéto podradenie nie je možné. Krajský súd v Bratislave preto skúmal výrok žalobou

napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či vymedzuje skutok, ktorého sa žalobca mal dopustiť

spôsobom, ktorý by odôvodnil zámer o použiteľnosti generálnej klauzuly podľa ust. § 8

ods. 2 citovaného zákona.

Podľa názoru súdu identifikovanie praktík zneužitia dominantného postavenia

vo výroku rozhodnutia, ku ktorému sa dospelo správnou úvahou, musí byť logické

a racionálne. Vymedzenie praktiky okrem toho musí byť jednoznačné a nezameniteľné tak,

aby bolo možné danú konkrétnu praktiku zakázať, uložiť povinnosť zdržať sa takéhoto

konania, alebo odstrániť protiprávny stav. V tomto prípade krajský súd poukazuje

na podmienky správneho prestania v prípade použitia generálnej klauzuly, keď skutková

podstata musí rešpektovať zásady správneho trestania, t. j. sankciu ukladať až vtedy,

ak podnikateľ nerešpektuje rozhodnutím ustálenú skutkovú podstatu. V tomto prípade

žalovaný aplikoval skutkové podstaty zneužitia dominantného postavenia založené

na generálnej klauzule (demonštratívnom vymedzení zákona). Generálna klauzula zákona

neobsahuje explicitný opis skutkovej podstaty správneho deliktu tak, aby ním sama o sebe

bola naplnená požiadavka SR v spojení s SR,

že „len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest prípadne iné ujmy

na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie“. Krajský súd v Bratislave

v tomto prípade poukazuje na rozhodovanie senátov NS SR, ktoré sú v tomto prípade

jednotné v lom, že tieto princípy sa v plnom rozsahu aplikujú i v správnom trestaní

i s prihliadnutím na odporúčanie výboru ministrov rady Európy č. 911 členským štátom

o správnych sankciách z 13. 2. 1991, ktorí odvolávajúc sa na všeobecné zásady vzťahujúce

sa na ochranu jednotlivca vo vzťahu k rozhodnutiam správnych orgánov, ktoré sú zakotvené

v rezolúcii č. (77) 31 a na zásady týkajúce sa voľnej úvahy správnych orgánov

pri rozhodovaní zakotvené v odporúčaní (80) 2 majúc na zreteli, že správne akty, ktorými

sa ukladajú správne sankcie, by mali byť podriadené dodatočným zárukám, odporúča

vládam členských štátov, aby sa k ich právnej teórii ako aj praxi riadili zásadami

stanovenými v tomto odporúčaní“. Odporúčanie výboru ministrov rady Európy č. (91) 1

je dôležitým interpretačným nástrojom pre národné správne súdy pri výklade zákonov

týkajúcich sa správneho trestania. Ustálenie skutkovej podstaty zneužívania dominantného

postavenia na generálnej klauzule má konštitutívny význam, to znamená, že skutková

podstata je Protimonopolným úradom priamo kreovaná a až týmto okamihom spĺňa

požiadavku zásady č. 1 a zásady č. 2 a aj SR a zásady nullum crimen poema

sine lege. Zásada proporcionality vyžaduje, že ak Protimonopolný úrad má právomoc

na základe generálnej klauzuly a demonštratívneho vymedzenia zákona sformulovať nové

skutkové podstaty zneužívania dominantného postavenia, na druhej strane podnikateľ musí

mať možnosť poznať presné znenie praktiky, ktorá je zakázaná. Až po tomto momente

ho možno sankcionovať. Činnosť Protimonopolného úradu by preto mala byť zameraná

na včasné identifikovanie praktík, zachytenie ich obsahu rozhodnutím, ich zakázanie

a následne až na sankcionovanie, kedy už môže byť naplnená zásada nullum crimen.

Krajský súd v Bratislave konštatoval, že úrad pri posudzovaní činnosti podnikateľa

musí vychádzať z generálnej klauzuly týkajúcej sa zneužívania dominantného postavenia

na relevantnom trhu, pričom ale musí rešpektovať zásady správneho trestania založené

na generálnej klauzule a sankciu ukladať až vtedy, ak podnikateľ nerešpektuje rozhodnutím

ustálenú skutkovú podstatu, v dôsledku toho môže sankcionovať podnikateľa až za obdobie,

kedy bola naplnená zásada nulum crimen. Rovnako pri ukladaní pokuty úrad posudzuje

závažnosť a dĺžku trvania porušovania ustanovení tohto zákona, porušovania ustanovení

osobitných predpisov, či porušovania podmienok, povinností alebo záväzkov uložených

rozhodnutím úradu. Úrad pri posudzovaní závažnosti porušovania berie do úvahy jeho

povahu, skutočný dopad na trh a tam, kde je to účelné aj veľkosť relevantného trhu. Okrem

týchto kritérií by mal úrad pri ukladaní pokuty brať do úvahy aj iné skutočnosti a to najmä

opakované porušenie tým istým podnikateľom, odmietnutie podnikateľa spolupracovať

s úradom a podobne.

Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí deklaroval, že žalobca porušil ust. § 8 ods. 2

zákona o hospodárskej súťaži, teda právnu normu slovenského vnútroštátneho predpisu,

ale zároveň aj čl. 82 zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, leda právnu normu

predpisu komunitárneho a síce konaním, ktoré podpísal v odôvodnení predmetného

rozhodnutia, takže ide o spôsob a podmienky poskytovania sublicencií na ochrannú známku

zelený bod spoločnosťou Envi pak a. s., ktorá podľa názoru žalovaného využíva svoje

exkluzívne právo na poskytovanie sublicencií na ochrannú známku zelený bod SR na to,

že viaže spoločnosti používajúce zelený bod na využívanie aj jeho služieb v oblasti

zabezpečenia zberu, zhodnotenia a recyklácie odpadov z obalov. Ak sa deklaruje porušenie

čl. 82 zmluvy o EES, lak by mal úrad mať za nesporne preukázané zneužitie dominantného

postavenia v miere, ktorá je zjavne spôsobilá ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi.

Ide teda o kvalifikovanejšiu formu konania, ako by bolo postihnuteľné podľa vnútroštátneho

zákonodarstva. Súd teda uzatvára, že rozhodnutie žalovaného považuje za zmätočné

aj v tom zmysle, že správny orgán prvého stupňa mohol začať správne konanie so žalobcom

pre podozrenie zo zneužitia dominantného postavenia a mohol tiež toto konanie kvalifikovať

podľa čl. 82 zmluvy ES, resp. kumulatívne aj podľa § 8 ods. 2 zákona o ochrane

hospodárskej súťaže. Avšak v priebehu správneho konania mal dospieť k záveru,

či ide o konanie, v ktorom je komunitárny prvok obsiahnutý, či nie a v súlade s týmto

záverom mal mať za preukázané, že ku zneužitiu dominantného postavenia materiálne došlo

a teda správne konanie ukončiť tak, že sa jednalo o zneužitie dominantného postavenia

v miere, ktorá bola zjavne spôsobilá ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a potom

deklarovať porušenie čl. 82 zmluvy ES, alebo uzatvoriť, že sa jednalo o zneužitie

dominantného postavenia, avšak nie v miere, ktorá by bola zjavne spôsobilá

ovplyvnil 1 obchod medzi členskými štátmi a potom deklarovať porušenie ust. § 8 ods. 2

zákona o ochranárskej súťaže. Súbežná deklarácia porušenia čl. 82 zmluvy a zároveň

§ 8 zákona o ochrane hospodárskej súťaže konaním, u ktorého je splnená podmienka

totožnosti skutku, je podľa názoru súdu zmätočná.»

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 23. mája 2013 zmenil rozsudok krajského

súdu z 1. decembra 2011 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol. V odôvodnení svojho

rozsudku najvyšší súd poukázal na odôvodnenie rozsudku krajského súdu z 1. decembra

2011, vymedzil podstatnú odvolaciu argumentáciu protimonopolného úradu a obsah

stanoviska sťažovateľa k tomuto odvolaniu doručeného mu 28. februára 2012. Konštatoval,

že k predmetnej veci sa vyjadrila Európska komisia na základe čl. 15 ods. 3 nariadenia

č. 1/2003. K písomným pripomienkam Európskej komisie sa vyjadril aj sťažovateľ.

Následne najvyšší súd uviedol vlastné úvahy a právne závery k predmetu prerokúvanej veci:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky s ohľadom na obsah podaného odvolania

žalovaného (protimonopolný úrad, pozn.) posudzoval, či žalovaný, ako i krajský súd

pri rozhodovaní vychádzali z dostatočne zisteného skutkového stavu veci a s ohľadom

na námietky žalovaného, ako i či konanie pred žalovaným ako i krajským súdom, bolo

vedené takým procesným postupom, ktorý zabezpečoval správny výsledok a spôsobom

zodpovedajúcim pravidlám spravodlivého procesu.

Krajský súd v danom prípade nepostupoval správne a v rozpore s obsahom

judikatúry Európskeho súdneho dvora ako aj v rozpore s komunitárnym právom

a to napriek tomu, že podklady rozhodnutia tvorili rozsiahly obsah administratívneho spisu,

nesprávne vyhodnotil skutočnosti zistené v administratívnom konaní žalovaným, ktorými

bola preukázaná deliktuálna zodpovednosť žalobcu pri porušení pravidiel hospodárskej

súťaže v preskúmavanej oblasti.

Krajský súd v dôvodoch svojho rozhodnutia uvádza, že skúmal výrok žalobou

napadnutého rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu hlavne z hľadiska,

či vymedzuje skutok, ktorého sa mal žalobca dopustiť spôsobom, ktorý by odôvodnil záver

o použiteľnosti generálnej klauzuly podľa § 8 ods. 2 Zákona o ochrane hospodárskej súťaže

a poukázal na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z ktorých

vyplýva, že generálna klauzula zákona neobsahuje explicitný opis skutkovej podstaty

správneho deliktu tak, aby ním sama o sebe bola naplnená požiadavka SR

v spojení s SR, že „len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným

činom a aký trest prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho

spáchanie“. Krajský súd v Bratislave v tomto prípade poukázal na princípy aplikované

v správnom trestaní i s prihliadnutím na odporúčanie výboru ministrov Rady Európy č. 91

1 členským štátom o správnych sankciách z 13. februára 1991, ktorí „... odvolávajúc

sa na všeobecné zásady vzťahujúce sa na ochranu jednotlivca vo vzťahu k rozhodnutiam

správnych orgánov, ktoré sú zakotvené v rezolúcii č. (77) 31 a na zásady týkajúce sa voľnej

úvahy správnych orgánov pri rozhodovaní zakotvené v odporúčaní (80) 2 majúc na zreteli,

že správne akty, ktorými sa ukladajú správne sankcie, by mali byť podriadené dodatočným

zárukám, odporúča vládam členských štátov, aby sa k ich právnej teórii ako aj praxi riadili

zásadami stanovenými v tomto odporúčaní“, a že odporúčanie výboru ministrov rady

Európy č. (91) 1 je dôležitým interpretačným nástrojom pre národné správne súdy

pri výklade zákonov týkajúcich sa správneho trestania. Ustálenie skutkovej podstaty

zneužívania dominantného postavenia na generálnej klauzule má konštitutívny význam,

to znamená, že skutková podstata je protimonopolným úradom priamo kreovaná a až týmto

okamihom spĺňa požiadavku zásady č. 1 a zásady č. 2 a aj SR a zásady nullum

crimen poena sine lege. Zásada proporcionality vyžaduje, že ak protimonopolný úrad

má právomoc na základe generálnej klauzuly a demonštratívneho vymedzenia zákona

sformulovať nové skutkové podstaty zneužívania dominantného postavenia, na druhej strane

podnikateľ musí mať možnosť poznať presné znenie praktiky, ktorá je zakázaná. Až po tomto

momente ho možno sankcionovať. Činnosť protimonopolného úradu by preto mala byť

zameraná na včasné identifikovanie praktík, zachytenie ich obsahu rozhodnutím,

ich zakázanie a následne až na sankcionovanie, kedy už môže byť naplnená zásada

nullum crimen.

Uvedený právny názor vychádza zo skutočnosti, že príslušné konanie, ktorým došlo

k zneužitiu dominantného postavenia na relevantnom trhu, nemožno sankcionovať,

ale je potrebné delikventa upozorniť zo strany Úradu na jeho protisúťažné konanie a pokiaľ

by sa delikvent v budúcnosti opätovne dopustil protisúťažného konania tým istým spôsobom,

respektíve rovnakou protisúťažnou praktikou, tak až vtedy by mu bolo možné za ustálenú

skutkovú podstatu Úradom uložiť sankciu.

S uvedeným právnym názorom sa senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

nestotožňuje, nakoľko aplikácia takéhoto názoru je podľa súdu rozpore s konštantnou

judikatúrou Európskeho súdneho dvora, ako aj komunitárnym právom.

Zo zákona o ochrane hospodárskej súťaže ako na národnej tak na európskej úrovni

vo všeobecnosti nevyplýva aké konkrétne konanie súťažiteľov na relevantnom trhu

sa považuje za zneužitie dominantného postavenia. Presné vymedzenie tohto pojmu

ponecháva na rozhodovaciu činnosť orgánov ochrany hospodárskej súťaže a súdy.

Demonštratívny výpočet týchto praktík uvedených v § 8 ods. 2 Zákona o ochrane

hospodárskej súťaže má slúžiť súťažiteľom hlavne na orientáciu a poukazuje na najčastejšie

porušenia pravidiel ochrany hospodárskej súťaže súťažiteľmi. Z dôvodov efektivity ochrany

hospodárskej súťaže pred nezákonnými praktikami podnikateľov, ktorí by chceli zneužiť

svoje dominantné postavenie na trhu a takáto praktika nie je uvedená v demonštratívnom

výpočte v § 8 ods. 2 Zákona, resp. čl. 102 Zmluvy o FEU, tak je povinný takúto praktiku

orgán ochrany hospodárskej súťaže podriadiť pod generálnu klauzulu. Orgán ochrany

hospodárskej súťaže nemôže určité konanie, ktoré je správnym deliktom, podradiť

pod skutkovú podstatu, ktorá mu je svojím obsahom najbližšia, nakoľko tento postup

by bol nesprávny a v rozpore so zásadami administratívneho trestania (správny orgán

nemôže subsumovať konanie súťažiteľa pod skutkovú podstatu takej praktiky, ktorá zjavne

nespĺňa všetky podstatné znaky konania žalobcu).

V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje rozhodovaciu činnosť

Nejvyššího správního soudu Českej republiky napr. vo veci Sazka (rozsudok NSS sp. zn.

), kde okrem iného NSS ČR konštatoval, že konštrukcia generálnej klauzuly

je obdobná komunitárnej predlohe s poukazom na článok 102 ZFEÚ a označil

ju za nevyhnutnú, pretože nikdy nemožno normatívne podať úplný výpočet spôsobov,

ktorými možno tržnú moc zneužiť na ujmu ostatných účastníkov trhu. Vo veci Sazka NSS ČR

taktiež našiel význam generálnej klauzuly v tom, že pokiaľ určité konanie naplňuje

jej jednotlivé znaky, i keď nie je zachytené pomenovanou skutkovou podstatou, je

zakázaným konaním so všetkými dôsledkami, ktoré z neho pre konajúceho vyplývajú a

uviedol, že akékoľvek konanie, ktoré naplňuje znaky uvedené v generálnej klauzule, môže

byť sankcionované ako zneužitie dominantného postavenia a to i vtedy, ak ho pod žiadnu

z demonštratívne vymenovaných skutkových podstát nebude možné podradiť.

Zneužitím dominantného postavenia a aplikáciou generálnej klauzuly vo vzťahu

k deklaratórnemu výpočtu praktík uvedených v českom zákone o ochrane hospodárskej

súťaže sa Najvyšší správny súd ČR zaoberal i napr. vo veci UPC (rozsudok NSS

), kde uviedol, že ,,ku zneužitiu monopolného (dominantného) postavenia

súťažiteľov môže dôjsť i inak než spôsobom opísaným v zákone a nemožno pritom ani

vylúčiť, že zneužitím dominantného postavenia na trhu môže byť i konanie, ktoré

by na jednej strane bolo v prospech iných súťažiteľov, avšak na druhej strane by súčasne

bolo na ujmu konečného spotrebiteľa“.

Európsky súdny dvor vo svojej rozhodovacej činnosti vymedzil zneužitie

dominantného postavenia ako „objektívny pojem, ktorý vystihuje spôsoby správania

podniku v dominantnom postavení, ktorých podstatou je ovplyvnenie štruktúry trhu,

na ktorom je na základe prítomnosti dominantného podniku stupeň súťaže oslabený,

a ktorých cieľom je vytvorenie prekážok rozvoja súťaže na tomto trhu za použitia

prostriedkov, ktoré sa líšia od tých, ktoré riadia normálnu súťaž výrobkov a služieb medzi

súťažiteľmi“. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že koncepcia zneužitia dominantného

postavenia sa neobmedzuje len na konanie, ktoré pôsobí negatívne vo vzťahu k ostatným

súťažiteľom, ale zahŕňa aj konanie, ktoré poškodzuje spotrebiteľov, pretože neprimerané

ceny, ktoré majú účinky a vplyv na postavenie užívateľov alebo spotrebiteľov, sú tiež

zakázané (Hoffmann Roche c/a Komisia).

Zároveň je potrebné poznamenať, že z ust. SR jednoznačne

vyplýva ústavné právo ochrany hospodárskej súťaže ako hospodárskej politiky štátu a patrí

k základným ústavným princípom a z ktorého vyplýva pozitívny záväzok štátu chrániť

hospodársku súťaž. Taktiež z tohto ustanovenia možno dôvodiť aj skutočnosť, že pri výklade

právnych noriem z oblasti ochrany hospodárskej súťaže je nutné pri rozhodovacej činnosti

orgánov ochrany hospodárskej súťaže a súdov preferovať tie výkladové techniky, ktorými

bude tento cieľ naplnený, teda nie vychádzať striktne s textualistického výkladu právnych

noriem, ale objektívneho teleologického výkladu právnych noriem.

Najvyšší súd poznamenáva, že by bolo v príkrom rozpore s požiadavkou jednotného

výkladu práva EU a národného práva, ak by sa nenaplnili ciele efektívnosti oboch týchto

práv, ktoré sa vzájomne prelínajú a kryjú. Národné právo v oblasti hospodárskej súťaže

musí byť vykladané v záujme zabezpečenia právnej istoty a jednotnej aplikácie európskeho

súťažného práva.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v danom prípade na rozdiel od krajského súdu

stotožňuje so žalovaným, že v svojom rozhodnutí určite, jasne a zrozumiteľne formuloval

výrok rozhodnutia v ktorom bola dostatočne špecifikovaná praktika, ktorej výsledkom bolo

zneužitie dominantného postavenia žalobcu na relevantnom trhu. V rozhodnutí žalobca

(správne má byť žalovaný, t. j. protimonopolný úrad, pozn.) podrobne opísal konanie

žalobcu (spôsob konania, doba trvania) a že ide konanie žalobcu, ktoré nemohlo byť

podradené pod žiadnu z praktík uvedených v § 8 ods. 2 Zákona o ochrane hospodárskej

súťaže a nič nebránilo žalovanému, aby na konanie žalobcu aplikoval generálnu klauzulu

podľa § 8 ods. 6 Zákona o ochrane hospodárskej súťaže súbežne s čl. 102 Zmluvy

o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 82 Zmluvy o založení ES). V danom prípade žalobca

preukázateľne zneužil svoje dominantné postavenie podľa čl. 102 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie (predtým čl. 82 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) a podľa § 8

ods. 2 Zákona o ochrane hospodárskej súťaže na relevantnom trhu udeľovania súhlasu

na používanie ochrannej známky Zelený bod na území Slovenskej republiky nastavením

systému platieb za ochrannú známku Zelený bod v posudzovanom období od 15. júna 2007

do 28. augusta 2009 tak, že jeho servisní klienti mali možnosť používať Zelený bod

bez poplatku, zatiaľ čo jeho licenční klienti platili zaň poplatok a to aj za obaly, na ktorých

sa Zelený bod nenachádzal, čo pri uplatňovanej výške tohto poplatku spôsobilo obmedzenie

hospodárskej súťaže na relevantnom trhu zabezpečovania zberu, zhodnocovania

a recyklácie odpadov a obalov prostredníctvom oprávnených organizácií v Slovenskej

republike a konštatovala; že zneužívanie dominantného postavenia podľa čl. 102 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie, ako aj podľa § 8 ods. 6 zákona o ochrane hospodárskej súťaže

je zakázané.

Takýto postup žalobcu platbách za Zelený bod medzi servisnými klientmi (používali

Zelený bod bez licenčného poplatku) a licenčnými klientmi nie je možné zo strany žalobcu

objektívne a rozumne odôvodniť. V danom prípade výsledkom tejto súťažnej praktiky

žalobcu nebolo skúmanie neprimeranej ceny za ochrannú známku Zelený bod, ale súťažná

praktika spočívajúca v tom, že žalobca sledoval znevýhodnenie konkurencie na trhu,

pri organizácii, zbere separácii a recyklácii odpadov z obalov.

Odvolací súd zdôrazňuje, že úrad, ako vyplýva zo spisového materiálu sa v danom

prípade dôsledne zaoberal aj súbežným použitím čl. 102 ZFEU (predtým čl. 82 ZEU ) a

jeho súbehu s ust. a o ochrane hospodárskej súťaže

a jej vplyvu na obchod medzi štátmi, ktoré boli podrobne ozrejmené v bodoch 13 až 23

rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu) a z ktorého jednoznačne vyplýva, že táto

praktika žalobcu mala vplyv na dovoz tovarov, či už označených alebo neoznačených

označením Zelený bod.

Najvyšší súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že prípade ochrany hospodárskej

súťaže nie je otázka právnej kvalifikácie vôbec rozhodujúcou pre vyslovenie záveru

o porušení súťažného práva a uloženie príslušnej sankcie v prípade, ak súťažiteľ svojím

správaním na súťažnom trhu poruší zákon a zneužije svoje dominantné postavenie

na relevantnom trhu.

Napríklad i Európsky súd pre ľudské práva v roku 2009 v rozsudku Zolotukhin

uviedol, že rozhodujúcim je samotný skutok a nie jeho právna kvalifikácia (sťažnosť

č. 14/939/03). V danom prípade je Najvyšší súd Slovenskej republiky toho názoru,

že argumentácia krajského súdu, že v správaní žalobcu ide o „novú skutkovú podstatu“,

za ktorú by nemal byť sankcionovaný je právne irelevantná a nemá oporu v súťažnom

práve. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na prípad riešený jednak Komisiou ako

i Európskym súdnym dvorom a to prípad Astra Zeneca. Námietkam Astra Zeneca,

že sa jedná o určitú „novosť praktík v zneužití na trhu“ a že by mali dostať preto iba

symbolickú pokutu, nebolo vyhovené a táto jej obrana bola odmietnutá a nerešpektovaná

a naopak vo veci boli uložené prísne finančné sankcie. V danej veci praktiky zneužitia boli

nové a to pokiaľ ide o použité prostriedky, napriek tomu však Všeobecný súd ako i Európsky

súdny dvor konštatovali, že príslušné zneužitia sú závažnými porušeniami a nemôžu byť

tolerované v súťažnom práve. Naviac z rozhodnutí súdov v danej veci vyplýva, že Astra

Zeneca mala očakávať, že zneužitia, o ktoré v danom prípade ide, patria do pôsobnosti

čl. 102 ZFEÚ a to napriek tomu, že Komisia ani Súdny dvor ešte nepreskúmavali správanie,

ktoré využívalo rovnaké prostriedky alebo metódy. Napokon i vo veci Astra Zeneca bola

na daný prípad nepochybne aplikovaná generálna klauzula.

Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zneužívaní dominantného

postavenia na relevantnom trhu súťažitelia používajú čoraz sofistikovanejšie praktiky

zneužitia a tieto praktiky by potom bolo možné považovať neustále za nové a vidieť v nich

prvky novosti a potom v prípade osvojenia si názoru krajského súdu, by v podstate nebolo

možné subjekt, ktorý používa „novú praktiku“, ale hoci nedovolenú praktiku, sankcionovať

v oblasti súťažného práva. V danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu skutočnosti,

na ktoré poukazuje krajský súd, nemôžu byť podľa názoru odvolacieho súdu ani

poľahčujúcimi okolnosťami, v ktorých by bolo možné vidieť zníženie uloženej sankcie

žalobcovi, resp. využitia moderačného práva súdom vo vzťahu k žalobcovi.

V danom prípade je Najvyšší súd Slovenskej republiky toho názoru, že žalobca ako

skúsený podnikateľ mohol a mal predvídať a to i s prihliadnutím na rozhodovaciu prax

Európskej komisie ako i Európskeho súdneho dvora, že jeho konanie je zneužívaním

dominantného postavenia na relevantnom trhu v predmetnej oblasti označenej v rozhodnutí

žalovaným je v rozpore s cieľom a účelom súťažného práva.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol potom odvolací súd akceptovať

argumentáciu krajského súdu, že Protimonopolný úrad Slovenskej republiky mal v konaní

preukázať, že konanie žalobcu bolo spôsobilé obmedziť resp. narušiť hospodársku súťaž

na trhu a konkretizovať, v čom takéto obmedzenie súťaže malo spočívať a ako sa prejavoval

jeho negatívny efekt na trhu. Všetky tieto skutočnosti vytýkané krajským súdom v danom

prípade Protimonopolný úrad Slovenskej republiky aj riadne konkretizoval vo svojom

rozhodnutí a tiež podrobne zdôvodnil v čom sa prejavil negatívny efekt protisúťažnej

praktiky žalobcu na relevantnom trhu. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje

i na rozsudok vo veci Deutsche Telekom, v ktorom Európsky súdny dvor vo vzťahu k otázke,

či porušenia boli spáchané úmyselne, alebo z nedbanlivosti a či sa preto majú trestať

pokutou, poukázal na svoju doterajšiu judikatúru, z ktorej vyplýva, že táto podmienka

je splnená, ak si dotknutý podnik nemôže nebyť vedomý protisúťažnej povahy svojho

správania a to bez ohľadu na to, či si je alebo nie je vedomý toho, že porušuje pravidlá

zmluvy o hospodárskej súťaži.

V danom prípade je odvolací súd nesporne toho názoru, že žalobca si musí byť

jednoznačne vedomý svojho proti súťažného konania, ktoré bolo vedomé, a ktorá skutočnosť

vyplýva z jednotlivých rozdielnych zmlúv pre servisných klientov a licencovaných klientov

ako odberateľov žalobcu za používanie označenia Zelený bod, ako i z ďalších dôkazných

prostriedkov, ktoré protimonopolný úrad zhromaždil v administratívnom konaní.

Krajský súd v danom prípade sa snažil síce svoj postup odôvodniť, avšak sám tieto

dôkazné prostriedky, či už k problematike generálnej klauzuly, ako i otázkam relevantného

trhu a aplikácie práva EU a národného práva nevyhodnotil, resp. vyhodnotil, avšak

v rozpore s judikatúrou Európskeho súdneho dvora, ktorá je pre súdny systém Slovenskej

republiky záväzná. Krajský súd takto nedôsledne postupoval napriek tomu, že podklady

tvorili rozsiahly obsah administratívneho spisu, avšak iba vo všeobecnej rovine krajský súd

spochybňoval zistené skutočnosti, na ktoré vo svojom rozhodnutí poukazoval žalovaný

a od ktorých odvodzoval deliktuálnu zodpovednosť žalobcu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky súhlasí s vecnými argumentmi protimonopolného

úradu v danej veci. Svoje názory v tomto smere protimonopolný úrad ako i žalovaný

odôvodnili logickými úvahami, ktoré vychádzajú z transparentných ekonomických údajov

a príslušných technických podkladov, ktoré sú taktiež v rozhodnutiach správnych orgánov

rozumnými úvahami a argumentmi aj podložené.

V danom prípade Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil aj s dôkaznými

prostriedkami, ktoré protimonopolný úrad aplikoval ako podklady pri vyčíslení a uložení

pokuty žalobcovi. Tieto ekonomické podklady pre uloženie pokuty, ktoré sú podrobne

odôvodnené v rozhodnutí protimonopolného úradu, ako i žalovaného a ktorých správnosť

žalobca namieta, sú rozumným spôsobom správnymi orgánmi odôvodnené a to rozsiahle

a precíznym spôsobom a preto ich odvolací súd po preskúmaní považuje za vecne správne.

Úrad pri ukladaní pokuty správne posudzoval závažnosť a dĺžku porušenia zákona

zo strany žalobcu a pri posudzovaní závažnosti tohto porušenia zobral do úvahy jeho

povahu ako i skutočný dopad na príslušný relevantný trh. V danom prípade úrad pri určení

výšky pokuty rešpektoval Metodický pokyn o postupe pri určovaní pokút v prípadoch

zneužívania dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaž, v zmysle ktorého

ako východisko pri určení pokuty zobral do úvahy relevantný obrat podnikateľa.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, Najvyšší súd Slovenskej republiky je toho názoru,

že námietky žalobcu ohľadne výšky uloženej pokuty, že nezodpovedá kritériám stanoveným

v § 38 ods. 10 Zákona ochrane hospodárskej súťaže, sú účelové a zavádzajúce. Výška

pokuty je v rozhodnutiach správnych orgánov podľa názoru odvolacieho súdu

transparentným spôsobom zdôvodnená v súlade s ustanovením § 47 ods. 3 zákona

č. o správnom konaní. V tomto smere úrad správne aplikoval i judikatúru

Českej republiky, kde sa aplikuje obdobná právna úprava dôkazom čoho je i rozhodnutie

Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. .

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok

Krajského súdu v Bratislave ako nezákonný v zmysle ust. za použitia

ustanovenia zmenil a žalobu žalobcu ako nedôvodnú v zmysle

ustanovenia zamietol.»

V súvislosti s preskúmavaním namietaného porušenia označených práv sťažovateľa

podľa a dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu vydaným v správnom

súdnictve bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho

súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy,

ale preskúmať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy, o ktorých

fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach

( ), teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych

otázok v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne

a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať preto do úvahy,

že správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne

otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto

špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval z tohto aspektu aj dôvodnosť

námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta, že napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu nie je dostatočne odôvodnený. Podľa sťažovateľa absentuje argumentácia, ktorá

by primerane odôvodnila závery najvyššieho súdu o vecnej správnosti rozhodnutí

protimonopolného úradu a rady predovšetkým vo vzťahu k

- jednoznačnosti a zrozumiteľnosti formulácie výroku, ktorým sa vymedzuje

neprípustná praktika (podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd nerešpektoval svoju doterajšiu

rozhodovaciu prax),

- správnosti výšky uloženej sankcie a aplikácie správnej úvahy – pričom v tejto

súvislosti namieta sťažovateľ jednak určenie obdobia trvania protiprávneho konania,

ako aj vyhodnotenie priťažujúcej okolnosti „vedomé sťažovanie priebehu konania“.

Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd

- sa dostatočne nevysporiadal s kvalifikáciou konania podľa čl. 102 Zmluvy

o fungovaní EÚ, t. j. že došlo ku konaniu, ktoré je zjavne spôsobilé ovplyvniť obchod medzi

členskými štátmi,

- nevyhodnotil, či konanie sťažovateľa nemožno posúdiť podľa osobitnej skutkovej

podstaty, a ani to, či boli naplnené znaky generálnej klauzuly, t. j. či konanie obmedzilo

alebo mohlo obmedziť súťaž.

Najvyšší súd sa podľa sťažovateľa bez náležitej argumentácie odchýlil od svojej

doterajšej rozhodovacej praxe týkajúcej sa sankcionovania na základe generálnej klauzuly

( v spojení s v znení účinnom v rozhodnom

období, pozn.), pričom z tohto hľadiska prekročil žalobnú argumentáciu, pretože sťažovateľ

namietal len jednoznačnosť a zrozumiteľnosť výroku, ktorým sa identifikuje praktika.

Sťažovateľ tiež namieta, že mu najvyšší súd odňal možnosť konať pred súdom

a vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, pretože rozhodol bez nariadenia pojednávania

a rozsudok krajského súdu zmenil a žalobu zamietol. Svoj rozsudok pritom založil na takej

argumentácii, ku ktorej sa mal možnosť vyjadriť až v konaní o sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 (napr. k tvrdeniu, že si musel byť jednoznačne vedomý svojho protisúťažného

konania). Tento procesný postup najvyššieho súdu viedol podľa sťažovateľa aj k tomu,

že rozhodnutia protimonopolného úradu a rady neboli fakticky podrobené súdnemu

prieskumu − dôvody uvádzané najvyšším súdom boli v rozpore s dôvodmi správnych

orgánov a boli odlišné od dôvodov krajského súdu, a navyše neboli ani predmetom žaloby.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku konštatuje, že najvyšší súd v ňom

poukázal na spôsob, akým protimonopolný úrad a rada vymedzili protisúťažné konanie

sťažovateľa – poukázal na dobu trvania protisúťažného konania vymedzenú jeho začiatkom

a ukončením, tiež na vymedzenie relevantného trhu a na podstatu konania sťažovateľa,

ktoré spočívalo v rozdielnom nastavení systému platieb za ochrannú známku Zelený bod

pre licenčných klientov a servisných klientov, ktorý nebolo možné racionálne odôvodniť,

napr. nákladmi na správu ochrannej známky a pod. a ktorý nijako nerozlišoval,

či sa na obaloch táto ochranná známka reálne nachádzala. Najvyšší súd tiež poukázal na to,

že správne orgány sa vysporiadali s tým, že toto konanie nebolo možné subsumovať pod

žiadnu osobitnú skutkovú podstatu, a tiež, že aplikácia čl. 102 Zmluvy o fungovaní EÚ bola

odôvodnená tým, že konanie sťažovateľa malo vplyv na dovoz tovarov označených alebo

neoznačených ochrannou známkou Zelený bod. Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného

súdu podrobne vysporiadal aj s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa novosti vymedzenej

praktiky a tým, či tento aspekt praktiky odôvodňuje odlišný prístup pri určení sankcie

za toto konanie. V tejto súvislosti najvyšší súd poukázal na rozhodnutie vo veci Astra

Zeneca, v ktorom napriek novosti praktiky boli uložené prísne sankcie.

Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom

vysporiadal aj s otázkou subjektívneho vzťahu porušiteľa k svojmu konaniu, ktoré nesie

prvky novosti, t. j. či sa z hľadiska zavinenia vyžaduje úmysel alebo nedbanlivosť

a aký vplyv má forma zavinenia na uloženie sankcie. Konštatoval, že Európsky súdny dvor

(v súčasnosti SDEÚ, pozn.; ďalej aj „ESD“) v rozhodnutí vo veci Deutsche Telekom

považoval z tohto hľadiska za relevantné, že konanie je sankcionovateľné, ak „si dotknutý

podnik nemôže nebyť vedomý protisúťažnej povahy svojho správania a to bez ohľadu na to,

či si je alebo nie je vedomý toho, že porušuje pravidlá zmluvy o hospodárskej súťaži“.

V kontexte s označeným rozhodnutím formuloval najvyšší súd záver, podľa ktorého

si sťažovateľ „musí byť jednoznačne vedomý svojho protisúťažného konania, ktoré bolo

vedomé, a ktorá skutočnosť vyplýva z jednotlivých rozdielnych zmlúv pre servisných

klientov a licencovaných klientov...“. Sťažovateľ namieta, že tento záver najvyššieho súdu

je v rozpore so záverom protimonopolného úradu, ktorý vo svojom rozhodnutí uviedol,

že sa dá „predpokladať, že ENVI-PAK, a. s. nemusel vedieť, že jeho konanie zakladá

porušovanie súťažných pravidiel“ (odsek 255, s. 64 rozhodnutia protimonopolného úradu).

Z relevantnej časti odôvodnenia rozhodnutia protimonopolného úradu podľa názoru

ústavného súdu vyplýva, že tento záver protimonopolný úrad formuloval výlučne na účely

určenia výšky sankcie, a to v kontexte toho, že praktika sa týka práva duševného vlastníctva

a relevantného trhu v tejto oblasti, kde absentuje rozsiahlejšia judikatúra príslušných

orgánov. Takémuto pochopeniu relevantnej časti odôvodnenia protimonopolného úradu

svedčí aj to, že tento „predpoklad“ vyhodnotil protimonopolný úrad ako poľahčujúcu

okolnosť, na základe ktorej znížil výšku uloženej pokuty sťažovateľovi o 99 %. V tejto

súvislosti považuje ústavný súd za potrebné poukázať napr. na záver rady vo svojom

rozhodnutí, ktorým sumarizuje aj príslušné závery protimonopolného úradu, podľa ktorého

sa „stotožňuje so záverom prvostupňového orgánu v tom, že správanie... ako celok malo

obmedzujúci efekt na súťaž na zadefinovanom relevantnom trhu a teda neboli posudzované

jeho jednotlivé súčasti samostatne, keďže jednotlivé kroky a správanie... navzájom súviseli

a boli uvedené... do praxe v snahe dosiahnuť jeden a ten istý cieľ, a to posilniť svoje

protiprávne postavenie na relevantnom trhu... na úkor konkurencie.“ (odsek 324, s. 66

rozhodnutia rady).

Citovaný právny záver správnych orgánov podľa názoru ústavného súdu

korešponduje s uvedeným záverom najvyššieho súdu, ktorý takto vyjadril vedomý a cielený

charakter konania sťažovateľa smerujúci k vylúčeniu alebo obmedzeniu konkurencie

na relevantnom trhu s využitím výhradného práva na udeľovanie súhlasu na používanie

označenia Zelený bod na území Slovenskej republiky. Najvyšší súd uvedený záver

formuloval v kontexte s rozhodnutím ESD vo veci Deutsche Telekom, ktorým ESD stanovil

minimálny štandard pre sankcionovanie konania súťažiteľa. Tento záver, t. j. že konanie

sťažovateľa je konaním sankcionovateľným, pretože systematicky a cielene smerovalo

k nedovolenému obmedzeniu súťaže na relevantnom trhu a predstavovalo zneužitie

dominantného postavenia, vyplýva aj z rozhodnutí správnych orgánov. Na tomto základe

ústavný súd neakceptoval predmetnú námietku sťažovateľa.

Najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku podľa názoru ústavného súdu

ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal aj s tým, či možno sankcionovať konanie,

ktoré je subsumované pod generálnu klauzulu. Poukázal pritom na judikatúru ESD

a na relevantné rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Českej republiky (vo veciach

Sazka a UPC) a tiež na podstatu práva na ochranu hospodárskej súťaže podľa čl. 55 ods. 2

, ktorého naplnenie predpokladá skôr teleologický výklad príslušných právnych

noriem. Najvyšší súd porovnal znenie a Zmluvy

o fungovaní EÚ, ktoré obsahujú demonštratívny výpočet skutkových podstát. V odôvodnení

svojho rozsudku najvyšší súd uviedol aj obsah vyjadrenia Európskej komisie podľa čl. 15

ods. 3 nariadenia č. 1/2003, v ktorom Európska komisia argumentovala možnosťou

postihnúť konanie založené na všeobecnom ustanovení (generálnej klauzule) v čl. 82

Zmluvy o ES, teraz čl. 102 Zmluvy o fungovaní EÚ (rozsudky ESD vo veciach Michelin

a British Airways). Z uvedených dôvodov podľa názoru ústavného súdu neobstojí

argumentácia sťažovateľa, že tento právny záver najvyššieho súdu je všeobecný,

bez konkrétneho odkazu na relevantnú judikatúru.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že právnym záverom o sankcionovaní na základe

generálnej klauzuly sa najvyšší súd odchýlil od svojej doterajšej rozhodovacej praxe

(rozsudky sp. zn. z 3. 5. 2011 vo veci „Marianum“ a sp. zn.

z 28. 6. 2011 vo veci „Slovak Telekom – miestne vedenia“, pozn.), ústavný súd uvádza,

že ani rozdielnosť judikatúry najvyššieho súdu ešte neznamená, že najvyšší súd

v sťažovateľovej veci rozhodol arbitrárnym, a teda ústavne neakceptovateľným spôsobom.

Z judikatúry ESĽP [napr. z rozsudku Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12. 2007] vyplýva,

že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou

súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je

založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene

dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale

dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby

uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo

rovnakých alebo podobných veciach. Tento mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovania

súdnych rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte prijímania

stanovísk k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho

súdu (m. m. , , , ).

Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha

zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)]

zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných

priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov (mutatis mutandis ). Preto,

ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno

takýto postup automaticky považovať zs porušenie , keďže zaujatie

stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii

najvyššieho súdu (). Judikatúra totiž nemôže byť bez vývoja a nie je

vylúčené, aby (a to aj pri nezmenenej právnej úprave) bola nielen doplňovaná o nové

interpretačné závery, ale aj menená za splnenia povinnosti najvyššieho súdu pristupovať

k zmene judikatúry nielen opatrne a zdržanlivo (t. j. výlučne v nevyhnutných prípadoch

opodstatňujúcich prekročenie princípu predvídateľnosti), ale tiež s dôkladným odôvodnením

a presvedčivým vysvetlením takéhoto postupu (mutatis mutandis ).

Z hľadiska zmyslu a obsahu princípov spravodlivosti je totiž neudržateľné, aby najvyššia

súdna inštancia nemohla revidovať svoje právne závery v skutkovo a právne súvisiacich,

resp. obdobných veciach, pokiaľ sú zmenené právne názory dôkladne a presvedčivo

vysvetlené, a len z dôvodu existencie iného (skoršieho) súdneho rozhodnutia zotrvávať

na právnych názoroch, ktoré sa v dôsledku prihliadnutia na nové súvislosti prípadov ukázali

ako prekonané ().

Z argumentácie obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku je zrejmé,

že revíziu právneho záveru o sankcionovateľnosti na základe generálnej klauzuly najvyšší

súd náležite odôvodnil – poukázal na judikatúru ESD a Najvyššieho správneho súdu Českej

republiky, na vyjadrenie Európskej komisie, na základe ktorých formuloval svoje ďalšie

právne úvahy a výklad príslušných právnych noriem (čl. 102 Zmluvy o fungovaní EÚ,

a , ). Na tomto základe podľa

názoru ústavného súdu nemožno akceptovať námietku sťažovateľa o porušení jeho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru,

ku ktorému malo dôjsť odlišným posúdením možnosti sankcionovať konanie subsumované

pod generálnu klauzulu vyjadrenú v a

V súvislosti s námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa kvality zistenia skutkového

stavu, totožnosti skutku, možnosti vyjadriť sa k dôkazom, hodnotenia skutočností na účely

ukladania sankcie a pod. ústavný súd poukazuje na to, že z administratívneho spisu

je zrejmé, že sťažovateľ vo viacerých prípadoch uplatňoval svoje právo nahliadnuť do spisu,

predkladal svoje vyjadrenia k relevantným skutočnostiam. Protimonopolný úrad aj rada

sťažovateľovi poskytli procesný priestor na to, aby sa podieľal na zisťovaní skutkového

stavu a objasňovaní rozhodujúcich skutočností. Správne orgány odôvodnili svoj postup

a svoje závery v súvislosti s údajmi, ktoré predložil sťažovateľ a ktoré vyhodnotili

ako nepravdivé a skresľujúce a mali tak za následok zvýšenie uloženej pokuty. Uvedené

námietky sťažovateľa nemajú podľa názoru ústavného súdu ústavnoprávnu relevanciu,

t. j. procesný postup protimonopolného úradu a rady nevykazuje také nedostatky, ktoré

by z materiálneho hľadiska mohli zasiahnuť do základných práv sťažovateľa. Na tomto

základe podľa názoru ústavného súdu ani závery najvyššieho súdu, prostredníctvom ktorých

akceptoval procesný postup protimonopolného úradu a rady, nie sú arbitrárne alebo zjavne

neodôvodnené.

Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou () v tomto

kontexte tiež poukazuje na to že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska

ústavnoprávnych kritérií a na základe nich garantovaných základných práv a slobôd.

Vzhľadom na to nie je úlohou ústavného súdu do detailov preskúmať prípad z pozície

v okolnostiach prípadu aplikovaných „podústavných“ právnych noriem ani opätovne

podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne

zostaviť zoznam eventuálnych pochybení najvyššieho súdu, ak tieto nemajú takú

relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s

(, , ).

Sťažovateľ tiež namieta postup najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu, ktorý

na prerokovanie odvolania nenariadil pojednávanie a rozhodol tak, že rozsudok krajského

súdu zmenil a žalobu zamietol, hoci vzhľadom na dôvody uvedené v napadnutom rozsudku

(napr. zmena judikatúry) bolo podľa jeho názoru vhodnejšie, aby rozsudok krajského súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Tým, že najvyšší súd nezvolil uvedený postup, mal

odňať sťažovateľovi možnosť konať pred súdom. Sťažovateľ však nenamieta, že neboli

splnené zákonné podmienky na procesný postup, ktorý zvolil najvyšší súd v napadnutom

konaní, tvrdí, že ním navrhnutý postup by bol vhodnejší, prípadne účelnejší.

Podľa odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla

bez pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania

nariadi pojednávanie, ak to považuje za potrebné, alebo ak vykonáva dokazovanie.

Ustanovenia § 214 ods. 1, 4 a 5 sa v konaní podľa tejto časti nepoužijú.

Podľa ak odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie

správneho orgánu v medziach žaloby nie je v súlade so zákonom a súd prvého stupňa

žalobu zamietol, môže rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že zruší rozhodnutie

správneho orgánu a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Inak

o odvolaní rozhodne spôsobom podľa § 219 až § 221 tohto zákona, t. j. v danom prípade

na vec sa vzťahujúceho podľa , podľa ktorého odvolací súd rozhodnutie súdu

prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219) ani na jeho

zrušenie (§ 221 ods. 1).

Ústavný súd v súvislosti s touto námietkou poukazuje na svoju stabilizovanú

judikatúru, podľa ktorej základné právo na súdnu ochranu zaručené v

všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi

vzťahujúcimi sa na konkrétne konanie (napr. ). Teda ak orgán štátu aplikuje

platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie

základného práva alebo slobody (, , ).

V súvislosti s postupom najvyššieho súdu v odvolacom konaní je potrebné vychádzať

z toho, že najvyšší súd vykonal voľbu medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi

procesnými postupmi a tento zákonom dovolený procesný postup treba posudzovať podľa

situácie, ktorá existovala v čase, keď sa realizoval, a k posúdeniu ktorej majú v zásade

lepšie predpoklady všeobecné súdy než ústavný súd, odhliadnuc od princípu subsidiarity,

ktorým sa riadi jeho vzťah ku všeobecným súdom a ktorému viac zodpovedá, aby ústavný

súd, pokiaľ to nie je nevyhnutné, sám neposudzoval vhodnosť alebo účelnosť zvoleného

procesného postupu. To však ešte neznamená, že táto voľnosť je bez obmedzenia

a ústavným súdom nekontrolovateľná. Aj tak ako napokon každé zákonné

ustanovenie sa totiž musí vykladať a uplatňovať v súlade s ( )

(m. m. , ).

Ústavný súd v súvislosti s touto námietkou sťažovateľa nezistil však také skutočnosti,

ktoré by viedli k záveru, že najvyšší súd konal arbitrárne pri interpretácii

a aplikácii príslušných ustanovení (napr. a ,

) upravujúcich jeho procesný postup ako odvolacieho súdu pri prejednaní

odvolania sťažovateľa. Ústavný súd nezistil ani také skutočnosti, ktoré by mohli viesť

k záveru, že najvyšším súdom zvolený procesný postup mal za následok porušenie

základných práv podľa a práva podľa dohovoru. Najvyšší

súd svoj rozsudok nezaložil na dôkaze, ktorý by nebol vykonaný a hodnotený v správnom

konaní, preto jeho postupom nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa

podľa . Rovnako tak námietka sťažovateľa o netransparentom postupe

najvyššieho súdu pri zmene termínu verejného vyhlásenia rozsudku z 25. apríla 2013

na 23. máj 2013 neindikuje možný ústavnoprávne relevantný rozmer, t. j. možnosť vysloviť

porušenie základných práv podľa a a práva podľa

ods. 1 dohovoru.

Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že závery najvyššieho súdu nie sú

arbitrárne. Odôvodnenie namietaného rozsudku poskytuje dostatočný podklad pre právne

závery, ku ktorým najvyšší súd dospel, preto ich nemožno považovať za zjavne

neodôvodnené, a preto sú ústavne udržateľné. Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré

by naznačovali možnosť porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

právneho názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor

svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad najvyššieho súdu najmä príslušných ustanovení zákona

č. a ustanovení takéto nedostatky

nevykazuje.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú

skutočnosti, ktoré by zakladali možnosť vyslovenia porušenia základných práv sťažovateľa

podľa a a práva podľa dohovoru postupom

najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 23. mája 2013 po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2014