Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 489/2014
PDF · 621.96 KB
No categories available
II. ÚS 489/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. augusta 2014
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval
sťažnosť obchodnej spoločnosti ENVI-PAK, a. s., Galvaniho 7/B, Bratislava, zastúpenej
Advokátskou kanceláriou ius aegis s. r. o., Ferienčíkova 7, Bratislava, konajúcou
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Radoslava Ziga, ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžhpu 1/2012 z 23. mája 2013,
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti ENVI-PAK, a. s., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
30. augusta 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ENVI-PAK, a. s.,
Galvaniho 7/B, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“, v citáciách aj „Odporca“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžhpu 1/2012 a
jeho rozsudkom z 23. mája 2013.
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na rozhodnutie Rady Protimonopolného úradu
Slovenskej republiky (ďalej len „rada“) č. 2010/DZ/R/2/049 zo 6. augusta 2010, ktorým
tento zmenil v časti výroku rozhodnutie Protimonopolného úradu Slovenskej republiky
(ďalej len „protimonopolný úrad“) sp. zn. 2009/DZ/2/1/040 z 28. augusta 2009, pričom
„vecne došlo k jeho potvrdeniu s tým, že Sťažovateľ svojím konaním zneužil dominantné
postavenie podľa § 8 ods. 2 zákona o ochrane hospodárskej súťaže a súčasne podľa čl. 102
Zmluvy o fungovaní EÚ (predtým podľa čl. 82 Zmluvy ES) a súčasne bola Sťažovateľovi
potvrdená sankcia vo výške 18 394 EUR... Konanie bolo vedené pred PMÚ SR pod
č. 0073/OZDP/2008.
Výrok 1 Rozhodnutia Rady úradu, ktorým bolo konštatované zneužitie dominantného
postavenia podľa § 8 ods. 2 zákona o ochrane hospodárskej súťaže a podľa čl. 102 Zmluvy
o fungovaní EÚ znel nasledovne:
Podnikateľ ENVI-PAK, a. s. Galvaniho 7/B, 821 04 Bratislava..., zneužil svoje
dominantné postavenie podľa čl. 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (predtým čl. 82
Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) a podľa § 8 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z. z.
o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady
č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy
Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov
na relevantnom trhu udeľovania súhlasu na používanie ochrannej známky Zelený bod
na území Slovenskej republiky nastavením systému platieb za ochrannú známku Zelený bod
v posudzovanom období od 15. 6. 2007 do 28. 8. 2009 tak, že jeho servisní klienti mali
možnosť používať Zelený bod bez poplatku, zatiaľ čo jeho licenční klienti platili zaň
poplatok, a to aj za obaly, na ktorých sa Zelený bod nenachádzal, čo pri uplatňovanej výške
tohto poplatku spôsobilo obmedzenie hospodárskej súťaže na relevantnom trhu
zabezpečovania zberu, zhodnocovania a recyklácie odpadov z obalov prostredníctvom
oprávnených organizácií v Slovenskej republike. Zneužívanie dominantného postavenia
je podľa čl. 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (predtým čl. 82 Zmluvy o založení
Európskeho spoločenstva) a podľa § 8 ods. 6 zákona č. 136/2001 Z. z... zakázané.“.
Rozhodnutie protimonopolného úradu a rozhodnutie rady napadol sťažovateľ
žalobou, na základe ktorej žiadal preskúmať zákonnosť týchto rozhodnutí.
O žalobe rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom
č. k. 1 S 249/2010-571 z 1. decembra 2011 tak, že napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil
protimonopolnému úradu na ďalšie konanie.
Proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie protimonopolný úrad, o ktorom
rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 8 Sžhpu 1/2012 z 23. mája 2013 tak,
že rozsudok krajského súdu zmenil a žalobu sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti
zamietol.
Sťažovateľ v prvom rade sumarizuje dôvody, na základe ktorých krajský súd zrušil
napadnuté rozhodnutia protimonopolného úradu a rady, pričom uvádza:
„Dôvody, ktoré Krajský súd uviedol pre zrušenie rozhodnutí PMÚ SR, resp.
pre zrušenie Rozhodnutia Rady úradu, je možné zhrnúť do nasledovných okruhov (i)
zistenie skutkového stavu nie je dostatočným pre posúdenie veci, keďže z rozhodnutia nie je
zrejmé, aké správanie sa Sťažovateľa bolo postihované a nedošlo k prevereniu dopadu
namietanej praktiky na spotrebiteľský blahobyt, (ii) rozhodnutie je napriek jeho obsiahlosti
nepreskúmateľné v otázke uloženia výšky sankcie (nie je zrejmé, z čoho vychádzal PMÚ SR
pri určovaní obdobia za uloženie sankcie) a (iii) zmätočná formulácia výroku rozhodnutia,
keďže tento nezodpovedá odôvodneniu rozhodnutia.“
Sťažovateľ poukazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu z 1. decembra 2011
a napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, z ktorých je zrejmé, že rozdielnym spôsobom
právne posúdili otázku vymedzenia skutku, ktorého sa mal sťažovateľ dopustiť, a použitia
generálnej klauzuly zákazu zneužívania dominantného postavenia podľa § 8 ods. 2 a 6
zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných
orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon
č. 136/2001 Z. z.“ (v znení účinnom v rozhodnom období, pozn.)] a otázku, či správne
orgány svojím postupom rešpektovali zásady správneho trestania. Krajský súd
sa vysporiadal aj s otázkou sankcionovania konania sťažovateľa právne kvalifikovaného
podľa § 8 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z. z. a súčasne podľa čl. 82 Zmluvy o založení
Európskeho spoločenstva (ďalej len „Zmluva o ES“) v súčasnosti podľa čl. 102 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie (ďalej len „Zmluva o fungovaní EÚ“). Najvyšší súd
sa s uvedenými závermi krajského súdu nestotožnil, pričom z odôvodnenia napadnutého
rozsudku je zrejmé, že vo veci aplikoval judikatúru Súdneho dvora Európskej únie
(ďalej len „SDEÚ“) a Najvyššieho správneho súdu Českej republiky. Sťažovateľ namieta,
že najvyšší súd napadnutým rozsudkom zmenil rozsudok krajského súdu bez toho,
aby vo veci nariadil pojednávanie.
V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza:
„... Odporca zamietnutím Žaloby fakticky spôsobil, že Rozhodnutia PMÚ SR neboli
podrobené súdnemu prieskumu v rozsahu namietanom Žalobou, čím došlo k porušeniu
čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR;
... Rozhodnutie Odporcu je arbitrárne, nakoľko neobsahuje odôvodnenie, ktorým
by bolo možné podporiť jednotlivé závery Odporcu ohľadom vecnej správnosti Rozhodnutí
PMÚ SR, dostatočnosti a jednoznačnosti formulácie výroku Rozhodnutia Rady úradu
a správnosti stanovenia výšky sankcie;
... Odporca bez akéhokoľvek odôvodnenia zmenil svoju dovtedajšiu rozhodovaciu
prax, z ktorej Krajský súd pri rozhodovaní vychádzal, a to pokiaľ ide o sankcionovanie
na základe generálnej klauzuly podľa § 8 ods. 2 zákona o ochrane hospodárskej súťaže;
... Odporca rozhodol na základe iných dôvodov, ako rozhodol Krajský súd, pričom
zároveň Odporca rozhodoval na základe dôvodu, ktorý nebol predmetom Žaloby,
resp. dokonca argumentoval v rozpore s Rozhodnutiami PMÚ SR, ktoré potvrdil;
... Odporca nerešpektoval svoju doterajšiu rozhodovaciu prax, pokiaľ ide
o požiadavku na jednoznačnosť a zrozumiteľnosť výroku súdneho rozhodnutia;
... Odporca odňal možnosť Sťažovateľovi konať pred súdom a vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom.“
Sťažovateľ argumentuje tým, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom vyvolal
taký stav konania, že jeho žaloba nebola fakticky podrobená súdnemu prieskumu,
keďže niektorými námietkami uvedenými v žalobe sa nezaoberal ani krajský súd
a ani najvyšší súd. V tejto časti sťažnosti sťažovateľ poukazuje na svoju žalobu, v ktorej
namietal, že protimonopolný úrad
- prekročil svoje právomoci pri zhromažďovaní a vykonávaní dôkazov „mimo
riadneho formálneho administratívneho konania“, čím prekročil rozsah oprávnenia podľa
§ 22 ods. 1 písm. a) zákona č. 136/2001 Z. z.,
- nedostatočne vymedzil predmet správneho konania,
- nedodržal požiadavku na zachovanie totožnosti skutku v priebehu správneho
konania,
- porušil právo na spravodlivý proces a právo na obhajobu tým, že „nesprístupnil...
informácie, ktorými sa vykonával dôkaz...“, a
- porušil zásadu prezumpcie neviny.
Sťažovateľ preto z týchto dôvodov namieta, že najvyšší súd neodôvodnil
riadne svoj rozsudok, čím nerešpektoval závery ustálenej judikatúry ústavného súdu a tiež
závery Najvyššieho správneho súdu Českej republiky (rozsudok č. k. 5 Afs 52/2010-548
zo 6. 9. 2011).
V ďalšej časti sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd neodôvodnil dostatočne zmenu
svojho právneho názoru o nemožnosti sankcionovania na základe generálnej klauzuly podľa
§ 8 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z. z., čím je jeho rozsudok nepreskúmateľný pre nedostatok
dôvodov. Závery najvyššieho súdu nie sú podložené dôkazmi či odkazom na spisový
materiál, sú teda len nepodloženými konštatovaniami, ktoré preberajú jednostranne
argumentáciu protimonopolného úradu. Podľa sťažovateľa najvyšší súd pri aplikácii § 8
ods. 2 zákona č. 136/2001 Z. z. nerešpektoval dostatočne účel a cieľ tohto zákona,
argumentujúc tým, že „Primárnym účelom zákona o ochrane hospodárskej súťaže, ktorý
je stanovený v ustanovení § 1, je tak ochrana súťaže pred jej obmedzovaním, ako
aj vytváranie podmienok na jej ďalší rozvoj v prospech spotrebiteľov a nie ochrana
individuálnych záujmov ostatných podnikateľov. Aj v súvislosti s účelom zákona o ochrane
hospodárskej súťaže malo byť potom preverované, či k zneužitiu dominantného postavenia
skutočne došlo. Je však zrejmé, že Odporca sa žiadnym spôsobom (okrem jednoduchého
odkazu na Rozhodnutia PMÚ SR a ich správnosť) s argumentáciou Sťažovateľa, ktorú tento
predložil v Žalobe... nezaoberal, resp. nie je možné na základe podaného odôvodnenia
v Rozsudku riadne vyhodnotiť, či sa ňou Odporca pri rozhodovaní bez vytýčenia
pojednávania zaoberal.“.
Sťažovateľ poukazuje tiež na rozpor napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
so závermi SDEÚ a tiež aj s doterajšou rozhodovacou praxou protimonopolného úradu,
pričom uvádza:
«Odporca sa dovoláva rozhodovania v súlade s únijnou rozhodovacou praxou, avšak
sám opomína (čo v konečnom dôsledku konštatoval aj Krajský súd vo vzťahu k uplatneniu
čl. 102 Zmluvy o fungovaní EÚ), že zakázaným môže byť len také konanie dominantného
podnikateľa, ktoré má dopad na súťaž určitej kvality. Odporca sa vo svojom Rozsudku
odvolal na prípad rozhodovaný Súdnym dvorom vo veci „Astra Zeneca...“, pričom však
práve s poukazom na daný prípad poukazuje Sťažovateľ na to, že nie každé konanie
dominantného podnikateľa bude kvalifikované ako zneužívanie dominantného postavenia,
resp. bude ním len také konanie, ktoré napríklad môže ovplyvniť štruktúru trhu, bude brániť
súťaži na trhu s použitím prostriedkov, ktoré pre konkurenčný boj nie sú obvyklé, pričom
skutočnosť, že chovanie dominantného podnikateľa malo takýto charakter, musí byť riadne
odôvodnená. Nie je možné opomenúť ani skutočnosť, že ochrana hospodárskej súťaže
je zabezpečovaná v prospech spotrebiteľa, čo v konečnom dôsledku konštatoval aj PMÚ SR
v kauze „S.“, keď uviedol, že „Štandardom, na základe ktorého sa hodnotí, či určité
správanie podnikateľa má dopad na súťaž alebo nie, je spotrebiteľský blahobyt (consumer
welfare), a teda len správanie, ktoré vedie k zníženiu spotrebiteľského blahobytu buď
vo forme vyššej cenovej úrovne, zníženia kvality, či zúženia ponuky pre spotrebiteľa, sa dá
považovať za protisúťažné...
Ak už Odporca akceptoval, že je možné, aby bolo posudzované zneužitie
dominantného postavenia vo vzťahu k relevantnému trhu ochrannej známky Zelený bod ako
zneužívanie dominantného postavenia podľa § 8 ods. 2 v spojení s § 8 ods. 6 zákona
o ochrane hospodárskej súťaže, čo samostatne vytvára precedens a zároveň jeho
argumentácia je odlišná od argumentácie PMÚ SR ako aj od záverov Krajského súdu a nie
je podporená ani dostupnou rozhodovacou praxou (resp. o tejto Sťažovateľ nemá vedomosť)
a Sťažovateľ voči tomuto záveru nemal možnosť namietať a prvý krát môže rozporovať tento
záver až v sťažnosti podanej Ústavnému súdu...», čo predstavuje podľa sťažovateľa
porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Sťažovateľ dáva tiež do pozornosti ústavného súdu závery krajského súdu, ktorý
konštatoval, že protimonopolný úrad nedostatočne vyhodnotil dopad praktiky na relevantný
trh. V dôsledku aplikácie čl. 102 Zmluvy o fungovaní EÚ bolo potrebné preukázať
kvalifikovanejšiu formu konania, teda že došlo k „zneužitiu dominantného postavenia
v miere, ktorá je zjavne spôsobilá ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi“. Najvyšší súd
sa s týmto záverom krajského súdu nestotožnil, avšak podľa názoru sťažovateľa neuviedol
žiaden dôkaz, ktorý by podporil jeho právny záver. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje
na čl. 5 ods. 1 a 2 Nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní
pravidiel hospodárskej súťaže ustanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy (ďalej len
„nariadenie č. 1/2003“), pričom uvádza:
„Teda i z pohľadu postupu podľa čl. 5 Nariadenia Rady 1/2003, musí byť
jednoznačne preukázané, že došlo k obmedzeniu súťaže kvalifikovanejšou formou konania,
v opačnom prípade môže PMÚ SR deklarovať len prípadné porušenie národného súťažného
práva tak, ako to požadoval Krajský súd.“
Sťažovateľ poukazuje aj na to, že § 8 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z. z. obsahuje nielen
generálnu klauzulu, ale aj demonštratívny výpočet skutkových podstát. Pre subsumpciu
konania pod určitú skutkovú podstatu je potrebné preukázať, že boli splnené znaky tejto
skutkovej podstaty. Aplikáciu generálnej klauzuly podľa § 8 ods. 2 v spojení s § 8 ods. 6
zákona č. 136/2001 Z. z. je však podľa názoru sťažovateľa tiež potrebné riadne odôvodniť,
pričom «... vyvodenie záveru o tom, že došlo k zneužitiu dominantného postavenia, musí byť
jednoznačné a preukázateľné, o to viac, ak posúdenie praktík zneužívania dominantného
postavenia závisí od komplexného posúdenia súboru trhových okolností, od ekonomických
skutočností a od posúdenia pro-súťažných efektov praktiky, ako aj protisúťažných dopadov
praktiky v podobe obmedzenia súťaže, čo samo o sebe vystavuje podnikateľa značnej miere
právnej neistoty vo vzťahu k uplatneniu skutkovej podstaty na základe generálnej klauzule
podľa § 8 ods. 2 v spojení s § 8 ods. 6 zákona o ochrane hospodárskej súťaže.
Rovnako je ale potrebné, aby bolo v prípade aplikácie generálnej klauzule
na chovanie dominantnej spoločnosti jednoznačne preukázané naplnenie znakov skutkovej
podstaty podľa generálnej klauzule, a to preukázané obmedzenie súťaže alebo potenciál
obmedziť súťaž. V tejto súvislosti Sťažovateľ poukazuje napríklad na Oznámenie Komisie
k vylučovacím praktikám..., z ktorého jednoznačne vyplýva, že každá zo samostatne
popísaných praktík zneužívania dominantného postavenia, či uvedená v demonštratívnom
výpočte alebo nie, podlieha osobitnému postupu v posúdení a zároveň pri osobitnom
zohľadnení dôvodov, ktorými by bolo možné konanie dominantnej spoločnosti objektívne
ospravedlniť. Aj pri nedávnej rozhodovacej praxi, Najvyšší súd SR vo veci „S...“...
konštatoval, že bol PMÚ SR povinný priradiť konanie pod osobitnú skutkovú podstatu
zneužívania dominantného postavenia, pokiaľ boli naplnené znaky tejto skutkovej podstaty,
pričom konkrétne uviedol, že existuje skutková podstata zneužitia dominantného postavenia
odmietnutím zabezpečenia prístupu k unikátnemu zariadeniu zo strany vlastníka alebo
správcu unikátneho zariadenia, ktorá je vytvorená priamo zákonom... úrad pri posudzovaní
sankcionovateľnosti (trestnosti) skutku, nemôže použiť skutkovú podstatu zneužitia
dominantného postavenia, vytvorenú na princípe generálnej klauzuly. Pokiaľ tak v danom
prípade rozhodol, ide o zásadnú právnu vadu konania.“
Zo záverov Odporcu však nie je zrejmé, aké konkrétne dôkazy a podklady
zhromaždené v administratívnom spise ho presvedčili o tom, že zo strany PMÚ SR došlo
k zneužitiu dominantného postavenia podľa generálnej klauzuly, t. j. bol preukázaný
kvalifikovaný negatívny dopad na hospodársku súťaž na národnej úrovni, ako aj na úrovni
Únie a na základe akých skutočností a úvah dospel k záveru, že konanie nemohlo byť
posudzované na základe žiadnej inej osobitnej skutkovej podstaty zneužívania
dominantného postavenia, t. j., že konanie Sťažovateľa nenapĺňa znaky uvedené
v demonštratívnom výpočte § 8 ods. 2 zákona o ochrane hospodárskej súťaže, ak sa
jednotlivými znakmi daných skutkových podstát vôbec nezaoberal a možnosť ich naplnenia
žiadnym spôsobom nevyhodnotil. Sťažovateľ zároveň poznamenáva, že sa síce Odporca pri
možnosti subsumovať konanie podnikateľa pod generálnu klauzulu zneužívania
dominantného postavenia odvoláva na české rozhodovaciu prax − prípad „S.“, avšak
opomína, že generálna klauzula zneužívania dominantného postavenia je podľa § 11 ods. 1
českého súťažného zákona formulovaná jednoznačnejšie, nakoľko ako pojmový znak
obsahuje priamo aj „ujmu spôsobenú iným súťažiteľom a spotrebiteľom“, čo Odporca
opomenul vyhodnotiť vo vzťahu k uplatneniu ustanovenia § 8 ods. 2 zákona o ochrane
hospodárskej súťaže.
Sťažovateľ tvrdí, že Odporca opomenul pri svojom rozhodovaní uplatniť práve
prístup modernej judikatúry, založený na zhodnotení všetkých, do úvahy prichádzajúcich
argumentov, pričom navyše Rozsudok je zjavne arbitrárny.».
Sťažovateľ spochybňuje aj závery najvyššieho súdu týkajúce sa ukladania sankcie
a určenia jej výšky protimonopolným úradom. V prvom rade poukazuje na aplikáciu
priťažujúcej okolnosti, a to na „vedomé sťažovanie priebehu konania... podľa platného
Metodického pokynu o postupe pri ukladaní pokút v prípadoch zneužívania dominantného
postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaž [uplatnil sa bod 17 (d)... pokynu].
Odporca žiadnym spôsobom nevyhodnotil, či uplatnenie správnej úvahy PMÚ SR
pri stanovení výšky sankcie podľa § 38 ods. 10 zákona o ochrane hospodárskej súťaže
(v znení platnom v čase ukladania sankcie) bolo v medziach zákona, ale aj či uplatnenie
soft law, za ktoré je nutné považovať predmetný metodický pokyn, bolo v súlade s princípmi
právneho štátu...“.
V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na závery SDEÚ vo veci Dansk
Rørindustri A/S (rozsudok z 28. 6. 2005 v spojených veciach C-189-02 P, C-202/02 P,
C-205/02 P, C-206/02 P, C-207/02 P, C-208/02 P, C-213/02 P) týkajúce sa interných
opatrení správnych orgánov, pričom cituje z uvedeného rozhodnutia tento právny záver:
„Dotknutá inštitúcia sa prijatím takýchto pravidiel postupu a zverejnením, že ich
odteraz bude uplatňovať na príslušné prípady, sama obmedzuje pri výkone svojej voľnej
úvahy a nemôže sa od týchto pravidiel odchýliť bez toho, aby nebola prípadne
sankcionovaná z dôvodu porušenia všeobecných právnych zásad, akými sú zásada rovnosti
zaobchádzania alebo zásada ochrany legitímnej dôvery. Nie je preto vylúčené, že takéto
pravidlá postupu všeobecnej platnosti za určitých podmienok a v závislosti od ich obsahu
môžu vykazovať právne účinky.“
Uplatnenie správnej úvahy mal najvyšší súd podľa názoru sťažovateľa vyhodnotiť
z toho hľadiska, či bola v rozsahu zákona a v súlade s princípom právneho štátu, ktorého
súčasťou je princíp právnej istoty.
Sťažovateľ tiež namieta, že skutková podstata „vedomé sťažovanie priebehu
konania“ podľa metodického pokynu o postupe pri ukladaní pokút v prípadoch zneužívania
dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaž bola postihnuteľná aj podľa
§ 35 ods. 5 zákona č. 136/2001 Z. z. (sťažovateľ má zrejme na mysli § 38 ods. 5 zákona
č. 136/2001 Z. z. upravujúci zodpovednosť za správne delikty, pozn.), prípadne podľa
§ 38 ods. 10 zákona č. 136/2001 Z. z. Rešpektujúc zásadu prezumpcie neviny a zásady
in dubio pro reo, by protimonopolný úrad mohol podľa jeho názoru uložiť sankciu,
ak by preukázal jeho vinu. Správne trestanie podľa sťažovateľa spadá pod definíciu trestnej
veci podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto je potrebné na neho aplikovať aj garancie práva
na spravodlivé súdne konanie, teda aj vo vzťahu k preukázaniu naplnenia priťažujúcej
okolnosti, ktorá znamená navýšenie sankcie.
V súvislosti s určením dĺžky porušenia zákazu zneužívania dominantného postavenia
sťažovateľ uvádza:
„Odporca rovnako pri svojom závere konštatoval, že pri určovaní výšky sankcie bral
PMÚ SR správne do úvahy dĺžku porušenia, čo je len opačné vyjadrenie k vyjadreniu
Krajského súdu, ktorý napadol práve to, že nebolo dostatočne vyhodnotené obdobie,
v ktorom došlo k porušeniu zákazu zneužívania dominantného postavenia [k tomuto žalobná
argumentácia uvedená v čl. IV písm. (a) Žaloby]. Odporca však žiadnym spôsobom
nevyhodnotil argumentáciu Sťažovateľa (resp. nie je jasné, či sa ňou zaoberal) a ani
argumentačne nevyvrátil názor Krajského súdu.“
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej tvrdí, že najvyšší súd „riadne nepodporil“ svoj právny
záver o tom, že výrok rozhodnutia protimonopolného úradu je jasný, zrozumiteľný
a má oporu v dokazovaní, a to ani vo vzťahu k vymedzeniu skutku, ktorého sa mal dopustiť.
Vymedzenie skutku vo výroku rozhodnutia protimonopolného úradu je podľa sťažovateľa
v rozpore s princípom právnej istoty, keďže „tak, ako je výrok Rozhodnutia Rady úradu
formulovaný v nadväznosti na odôvodnenia Rozhodnutí PMÚ SR, nedáva tento možnosť
Sťažovateľovi jednoznačne určiť, kedy by jeho konanie ako dominantného podnikateľa bolo
považované za súladné so zákonom a kedy by už podliehalo postihu zákazu zneužitia
dominantného postavenia podľa § 8 ods. 2 v spojení s § 8 ods. 6 zákona o ochrane
hospodárskej súťaže, resp. postihu podľa čl. 102 Zmluvy o fungovaní EÚ“.
V súvislosti s uložením sankcie sťažovateľ spochybňuje aj právny záver najvyššieho
súdu, podľa ktorého si musel byť „jednoznačne vedomý svojho protisúťažného konania“,
ktorý ale nijako argumentačne neodôvodnil. Tento právny záver navyše odporuje
argumentácii protimonopolného úradu, podľa ktorej sťažovateľ „nemusel vedieť, že jeho
konanie zakladá porušovanie súťažných pravidiel“, čo vyhodnotil ako poľahčujúcu
okolnosť, na základe ktorej výšku pokuty znížil o 99 %, a tvrdí, že „Vyvodenie takéhoto
záveru zo strany Odporcu je nielen v rozpore so závermi Rozhodnutí PMÚ SR
ale aj v rozpore s dôkazmi zhromaždenými v administratívnom spise, pričom Odporca
neoprel svoje tvrdenie o žiadnu rozhodovaciu prax národnú, či komunitárnu, ktorú mal
Sťažovateľ poznať a z ktorej by Sťažovateľ mohol vyvodiť, že sa na trhu ochrannej známky
Zelený bod dopúšťa protisúťažného konania. Navyše ide o záver Odporcu, o ktorom sa prvý
krát Sťažovateľ dozvedel až pri vyhlásení Rozsudku, voči ktorému nie je prípustný riadny
a ani mimoriadny opravný prostriedok a nemal tak možnosť k nemu namietať, či sa
vyjadriť...
... z odôvodnenia Rozsudku je zrejmé, že Odporca sa fakticky vysporiadaval
so žalobnou argumentáciou len v rozsahu Rozsudku KS a jeho tvrdení a v rozsahu
Odvolania podaného PMÚ SR a nevysporiadal sa s väčšinou žalobnej argumentácie...“.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej poukazuje na argumentáciu najvyššieho súdu, ktorou
reaguje na právny názor krajského súdu o nemožnosti sankcionovania na základe generálnej
klauzuly podľa § 8 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z. z. Sťažovateľ uvádza, že týmto najvyšší
súd prekročil rozsah argumentácie obsiahnutej v žalobe, keďže „nikdy netvrdil,
že sankcionovanie na základe generálnej klauzuly nie je možné... ale odkazoval
na judikatúru v tom smere, že ak dôjde k uplatneniu generálnej klauzule, potom výrok
sankčného rozhodnutia musí byť jednoznačný a zrozumiteľný tak, aby bol tento zároveň
aj preskúmateľný a praktika v ňom uvedená, musí byť jednoznačne identifikovateľná“.
Názor krajského súdu na sankcionovanie podľa generálnej klauzuly vychádza podľa
sťažovateľa zo záverov najvyššieho súdu, ktoré vyslovil v rozsudku sp. zn. 3 Sžh 3/2010
z 3. mája 2010 „M.“ a v rozsudku sp. zn. 4 Sžhpu 1/2011 z 28. júna 2011 „S.“. Tento
právny názor mal byť prekonaný až v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžhpu 1/2012
z 18. apríla 2013 „S.“. Ak sa najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí významne odklonil
od svojej doterajšej rozhodovacej praxe, mal podľa sťažovateľa zrušiť rozsudok krajského
súdu a dať tým možnosť krajskému súdu prispôsobiť sa novej rozhodovacej praxi
najvyššieho súdu. Takýmto postupom by sa aj sťažovateľovi poskytla možnosť vyjadriť
sa k tejto zmene judikatúry, pričom v tejto súvislosti «... je potrebné uviesť, že medzi rokmi
2010 až 2013 nedošlo k žiadnej zmene právnej úpravy, ktorá by odôvodňovala zmenu
v rozhodovacej praxi Odporcu a dokonca nedošlo ani k zmene v komunitárnej rozhodovacej
praxi týkajúcej sa uplatnenia zásady nullum crimen v súťažných kauzách.
Odporca totiž konštatoval, že s názorom Krajského súdu nemôže súhlasiť z dôvodu
jeho rozporu s konštantnou judikatúrou Súdneho dvora, avšak na žiaden komunitárny
prípad v tejto veci nepoukazuje. Avšak názor na uplatnenie zásady nullum crimen vyjadril
Súdny dvor už v notoricky známom prípade „Hoffman - La Roche“ alebo neskôr v roku
2008 v prípade „AC-Treuhand AG“, v ktorých sa súdy (Súdny dvor a Tribunál) okrem
iného vyjadrili i tak, že aplikáciu zásady nullum crimen v konkrétnom prípade je nutné
nevyhnutne prepojiť s požiadavkou predvídateľnosti konania administratívnych orgánov pri
aplikácii práva a s požiadavkou legitímnych očakávaní, ako neoddeliteľných súčastí
princípu právneho štátu.
... ak došlo k odklonu od doterajšej rozhodovacej praxe, nemal byť tento odklon
na ujmu práv Sťažovateľa a odklon od doterajšej rozhodovacej praxe mal byť dostatočne
v Rozsudku odôvodnený ... a to vo vzťahu k okolnostiam posudzovaného prípadu a nielen
odkazom na komunitárnu rozhodovaciu prax, ktorá v danej otázke nevykazovala zmenu
a bola konštantná, tak pri rozhodovaní o kauze „M.“, či „S...“.».
Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje aj na relevantnú judikatúru ústavného súdu,
Ústavného súdu Českej republiky a tiež najvyššieho súdu o predvídateľnosti súdneho
konania (skôr „rozhodnutia“). Uvádza tiež právne závery týchto súdov, podľa ktorých
k odňatiu možnosti konať môže dôjsť v situácii, keď odvolací súd potvrdí rozhodnutie súdu
prvého stupňa z iných dôvodov bez možnosti, aby sa účastník konania k týmto dôvodom
vyjadril, konštatujúc, že:
„... Odporca tak umožnil, aby bol Sťažovateľ sankcionovaný bez riadneho
odôvodnenia možnosti sankcionovať za skutok, ktorý bol podradený pod všeobecnú
skutkovú podstatu zneužívania dominantného postavenia podľa § 8 ods. 2 v spojení s § 8
ods. 6 zákona o ochrane hospodárskej súťaže, ktorej základné znaky paradoxne v zákone
obsiahnuté nie sú. Odporca síce v odôvodnení svojho Rozsudku konštatoval,
že sankcionovanie na základe generálnej klauzuly je možné, avšak žiadnym spôsobom
nevyhodnotil námietky Sťažovateľa uvedené v Žalobe...“
V závere sťažnosti sťažovateľ poukazuje na znenie § 250ja ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktoré umožňuje, aby najvyšší súd na prejednanie
odvolania nariadil pojednávanie. Okolnosti prejednávanej veci podľa sťažovateľa
odôvodňovali nariadenie pojednávania. V predmetnej veci sa najvyšší súd odchýlil od svojej
konštantnej rozhodovacej praxe a tiež mu „muselo byť zrejmé, že ak zamietne Žalobu,
Sťažovateľ nebude mať možnosť vyjadriť sa nielen k zmenenej rozhodovacej praxi,
ale rovnako nebude preskúmaná celá žalobná argumentácia z dôvodu, že ani Krajský súd
sa so všetkou žalobnou argumentáciou nevysporiadal a postupom Odporcu sa konanie
definitívne ukončí“.
Podľa sťažovateľa bol postup najvyššieho súdu netransparentný v tom, že pôvodne
oznámil vyhlásenie rozsudku na 25. apríl 2013, pričom protimonopolný úrad následne
podaním zo 17. apríla 2013 žiadal o nariadenie pojednávania vo veci. Termín verejného
vyhlásenia rozsudku najvyšší súd zrušil prípisom zo 17. apríla 2013, pričom verejné
vyhlásenie rozsudku sa konalo 23. mája 2013. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza,
že „Netransparentnosť v danom postupe vníma... v tom, že ak bol Odporca pripravený
vyhlásiť rozsudok bez vytýčenia pojednávania už dňa 25. 04. 2013, musel mať teda vo veci
a na vec už ustálený názor, t. j. v tom čase už musel mať kauzu rozhodnutú. Nie je potom
zrejmé, ako sa mohol viac ako jeden mesiac zaoberať žiadosťou o vytýčenie pojednávania
predloženou PMÚ SR, v ktorej sa neobjavili žiadne nové argumenty a skutočnosti, ktoré
by mohli odôvodňovať zmenu postoja Odporcu v prejednávanej veci, o to viac, ak by boli
jeho závery, pripravené už ku dňu 25. 04. 2013, totožné so závermi terajšieho Rozsudku.“.
Takýmto postupom podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd porušil jeho základné
právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práva slobôd.
Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„Základné právo spoločnosti ENVI-PAK, a. s., Galvaniho 7/B, 821 04 Bratislava...
na spravodlivý proces a súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd bolo Rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 8 Sžhpu/1/2012 zo dňa 23. 05. 2013 porušené.
II. Základné právo spoločnosti ENVI-PAK, a. s., Galvaniho 7/B, 821 04 Bratislava...
na verejné prerokovanie veci a na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných
práv a slobôd bolo Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
8 Sžhpu/1/2012 zo dňa 23. 05. 2013 porušené.
III. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8 Sžhpu/1/2012 zo dňa
23. 05. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
IV. Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
povinnosť uhradiť spoločnosti ENVi-PAK, a. s., Galvaniho 7/B, 821 04 Bratislava... trovy
konania pred Ústavným súdom v sume 331,12 Eur s DPH, a to do 10 dní odo dňa
právoplatnosti nálezu na účet právneho zástupcu ius aegis s. r. o., so sídlom Ferienčíkova
7, 811 08 Bratislava.“.
Podľa § 20 ods. 1 druhej vety zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh
smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované
dôkazy.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127
ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred
ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.
Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Text uvedený mimo petitu považuje ústavný súd
za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže doplniť petit (I. ÚS 316/09, I. ÚS 98/2011,
II. ÚS 103/08, II. ÚS 154/09, III. ÚS 235/05, IV. ÚS 174/2011, IV. ÚS 470/2014).
Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti namieta aj porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 2 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, avšak mimo
navrhovaného petitu, a preto ústavný súd ustálil návrh na rozhodnutie tak,
ako je vymedzený v záhlaví tohto uznesenia.
Protimonopolný úrad podaním č. 2367/PMÚ SR/2013 z 30. septembra 2013 požiadal
ústavný súd o nazretie do spisu vo veci sťažnosti sťažovateľa. Ústavný súd tejto žiadosti
protimonopolnému úradu ako dotknutej osobe vyhovel a 14. októbra 2013 v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (napr. II. ÚS 91/08, IV. ÚS 77/2010), v zmysle ktorej
ho v danej veci považuje za dotknutú osobu v tomto konaní, umožnil poverenému
zamestnancovi protimonopolného úradu nazrieť do predmetného spisu. Zároveň ústavný
súd na základe žiadosti vyhotovil fotokópiu sťažnosti a odovzdal ju poverenému
zamestnancovi protimonopolného úradu.
Dňa 28. januára 2014 bolo ústavnému súdu doručené podanie protimonopolného
úradu označené ako „... Vstúpenie do konania sp. zn. Rvp 18110/2013 ako vedľajší
účastník... Vyjadrenie k sťažnosti sťažovateľa ENVI-PAK, a. s. proti Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky v súvislosti s rozsudkom Najvyššieho súdu z 23. mája 2013, sp. zn.
8 Sžhpu/1/2012“. Protimonopolný úrad v predmetnom podaní uviedol, že „podľa § 93
zákona č. 99/1963 Zb... v spojení s § 38a zákona č. 38/1993 Z. z... vstupuje do konania...
sp. zn. RVP 1811/2013...“. Poukázal na to, že má právny záujem na výsledku konania
o sťažnosti sťažovateľa, pretože „bol stranou v konaní pred všeobecným súdom, ktorého
rozsudok je napadnutý sťažnosťou...“. Súčasne uviedol, že ak by mu ústavný súd postavenie
vedľajšieho účastníka v konaní o sťažnosti sťažovateľa nepriznal, žiada, aby v takomto
prípade vzal do úvahy stanovisko k veci, ktoré v rámci svojho vyjadrenia priložil.
Ústavný súd návrh protimonopolného úradu na vstup do konania ako vedľajšieho
účastníka vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 18110/2013 uznesením
II. ÚS 489/2014-58 z 22. augusta 2014 odmietol, odvolajúc sa na svoju doterajšiu
judikatúru (napr. II. ÚS 91/08, IV. ÚS 77/2010), s odôvodnením, že „na vyjadrenie
protimonopolného úradu k sťažnosti však ústavný súd pri rozhodovaní − v súlade so svojou
doterajšou praxou − v rozsahu, v akom si to vyžiada predbežné prerokovanie sťažnosti,
prihliadne“.
Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľa
uviesť nasledovné:
Bývalý predseda najvyššieho súdu Š. H. podal 22. februára 2013 proti sudcovi
IV. senátu ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi trestné oznámenie a zároveň v televíznych
reláciách televízie TA3 odvysielaných 21. februára 2013 a 11. marca 2013 formuloval proti
nemu osobné invektívy. Sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz v tejto súvislosti
(aj keď sa zo subjektívneho hľadiska necítil byť predpojatý) listom z 28. marca 2013 (ďalej
len „oznámenie“) oznámil tieto skutočnosti v zmysle § 27 ods. 2 zákona o ústavnom súde
predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju požiadal, aby zabezpečila postup podľa § 28
ods. 2 zákona o ústavnom súde, t. j. aby predložila jeho oznámenie obsahujúce skutočnosti,
ktoré by mohli zakladať jeho vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľa,
na rozhodnutie senátu ústavného súdu, ktorý je o ňom príslušný rozhodnúť v súlade
s platným rozvrhom práce ústavného súdu.
O oznámení sudcu ústavného súdu Ladislava Orosza rozhodol I. senát ústavného
súdu uznesením č. k. I. ÚS 629/2013-14 z 24. októbra 2013 tak, že sudcu IV. senátu
ústavného súdu Ladislava Orosza z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa
nevylúčil. Označené uznesenie bolo sudcovi IV. senátu ústavného súdu Ladislavovi
Oroszovi doručené 11. novembra 2013. Z uvedeného dôvodu IV. senát ústavného súdu
v období od 9. septembra 2013 do 11. novembra 2013 nemohol vo veci sťažovateľa konať
a rozhodovať.
Sudkyňa Ľudmila Gajdošíková listom z 28. augusta 2013 a sudca Ján Luby listom
z 27. augusta 2013 v zmysle § 27 ods. 2 zákona o ústavnom súde predsedníčke ústavného
súdu oznámili, že okrem iných vecí aj vo veci sťažovateľa sú členmi senátu IV. ÚS ako
sudcovia spravodajcovia alebo sudcovia. Napriek tomu, že sa necítia byť ani vo veci
sťažovateľa predpojatí pri výkone funkcie sudcu, keďže obsah vyjadrení Š. H. nijakým
spôsobom neovplyvnil ich spôsobilosť rozhodovať v uvedených veciach nestranne
a objektívne, vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie Š. H... proti ich osobe, ako aj (ii)
Š. H. počas tlačovej besedy uskutočnenej 20. augusta 2013 prezentované hrubé urážky
a podozrenia z ich korupčného správania, v ktorých pokračoval na tlačovej besede
v televízii TA3 konanej 23. augusta 2013, a tiež (iii) opakované vyhlásenia Š. H.
o nadržiavaní sťažovateľke a o korupčnom správaní celého senátu ústavného súdu
IV. ÚS vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012 predložili vec predsedníčke ústavného
súdu na zabezpečenie postupu podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
O oznámení sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej rozhodol ústavný súd uznesením
č. k. I. ÚS 592/2013-10 z 2. októbra 2013 tak, že sudkyňu IV. senátu ústavného súdu
Ľudmilu Gajdošíkovú z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.
O oznámení sudcu Jána Lubyho rozhodol ústavný súd uznesením
č. k. I. ÚS 698/2013-16 z 20. novembra 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného súdu Jána
Lubyho z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol IV. senát ústavného súdu v danej veci
konať do času, kým o uvedených oznámeniach sudcov nerozhodol príslušný senát
ústavného súdu.
Sudcovi Jánovi Lubymu skončilo funkčné obdobie sudcu ústavného súdu
4. júla 2014 a na konanie a rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa je v súčasnosti podľa
relevantného rozvrhu práce príslušný II. senát ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví
tohto nálezu.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 46 ods. 1
ústavy, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
aj „ESĽP“), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje
rozhodnutie, to však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná
podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá
vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva
posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti
Španielsku z 9. 12. 1994, séria A, bod 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia
nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku,
ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.
Krajský súd svojím rozsudkom č. k. 1 S 249/2010-571 z 1. decembra 2011 napadnuté
rozhodnutie rady č. 2010/DZ/R/2/049 zo 6. augusta 2010 v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím protimonopolného úradu č. 2009/DZ/2/1/040 z 28. augusta 2009 zrušil podľa
§ 250j ods. 2 písm. e) a d) OSP a vec vrátil rade protimonopolnému úradu na ďalšie
konanie.
Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
«Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia
žalovaného č. 2010/DZ/R/2/49 zo dňa 6. 8. 2010, ktorým Rada protimonopolného úradu SR
Bratislava ako orgán príslušný na konanie podľa ust. § 18 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z.
o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona SNR č. 347/1990 Zb.
o organizácii ministerstiev a ústredných orgánov štátnej správy SR v znení neskorších
predpisov v správnom konaní č. 0073/OZDP/2008 na základe rozkladu účastníka konania
Envi Pak a. s., Bratislava zmenil podľa § 59 ods. 2 zákona o správnom konaní rozhodnutie
Protimonopolného úradu SR, odboru zneužívania dominantného postavenia
č. 2009/DZ/2/1/040 zo dňa 28. 8. 2009 tak. že bod l výroku znie: „podnikateľ Envi Pak a. s.,
Bratislava zneužil svoje dominantné postavenie podľa čl. 102 zmluvy o fungovaní Európskej
únie predtým čl. 82 zmluvy o založení európskeho spoločenstva a podľa § 8 ods. 2 zákona
č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona SNR
č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy
SR v znení neskorších predpisov na relevantnom trhu udeľovania súhlasu na používanie
ochrannej známky zelený bod na území SR nastavením systému platieb za ochrannú známku
zelený bod v posudzovanom období od 15. 6. 2007 do 28. 8. 2009 tak, že jeho servisní
klienti mali možnosť používať zelený bod bez poplatku, zatiaľ čo jeho licenční klienti platili
zaň poplatok a to aj za obaly, na ktorých sa zelený bod nenachádzal, čo pri uplatňovanej
výške tohto poplatku, spôsobilo obmedzenie hospodárskej súťaže na relevantnom trhu
zabezpečovania zberu, zhodnocovania a recyklácie odpadov z obalov prostredníctvom
oprávnených organizácií v SR.
Zneužívanie dominantného postavenia je podľa čl. 102 zmluvy o fungovaní
Európskej únie (predtým čl. 82 zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) a podľa § 8
ods. 6 zákona č. 136/2001 Zb. zakázané. Bod 2 výroku sa vypúšťa, bod 3 výroku zostáva
nezmenený...
Krajský súd v Bratislave po preskúmaní napadnutého rozhodnutia ako aj postupu,
ktorý mu predchádzal konštatoval, že žaloba je dôvodná, a preto s poukazom na § 250j
ods. 2 písm. c) a d) OSP zrušil rozhodnutie žalovaného správneho orgánu v spojení
s prvostupňovým rozhodnutím vzhľadom k tomu, že podľa názoru súdu zistenie skutkového
stavu nie je dostačujúce pre posúdenie veci a vydané rozhodnutie napriek jeho obsiahlosti
je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť. Za hlavný nedostatok považoval súd zmätočnú
formuláciu výroku rozhodnutia.
Z výroku napadnutého rozhodnutia je podľa názoru súdu nesporné, že žalovaný
v odôvodnení popísaný skutok nepodradil pod žiadnu zo skutkových podstát, tvrdiac,
že takéto podradenie nie je možné. Krajský súd v Bratislave preto skúmal výrok žalobou
napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či vymedzuje skutok, ktorého sa žalobca mal dopustiť
spôsobom, ktorý by odôvodnil zámer o použiteľnosti generálnej klauzuly podľa ust. § 8
ods. 2 citovaného zákona.
Podľa názoru súdu identifikovanie praktík zneužitia dominantného postavenia
vo výroku rozhodnutia, ku ktorému sa dospelo správnou úvahou, musí byť logické
a racionálne. Vymedzenie praktiky okrem toho musí byť jednoznačné a nezameniteľné tak,
aby bolo možné danú konkrétnu praktiku zakázať, uložiť povinnosť zdržať sa takéhoto
konania, alebo odstrániť protiprávny stav. V tomto prípade krajský súd poukazuje
na podmienky správneho prestania v prípade použitia generálnej klauzuly, keď skutková
podstata musí rešpektovať zásady správneho trestania, t. j. sankciu ukladať až vtedy,
ak podnikateľ nerešpektuje rozhodnutím ustálenú skutkovú podstatu. V tomto prípade
žalovaný aplikoval skutkové podstaty zneužitia dominantného postavenia založené
na generálnej klauzule (demonštratívnom vymedzení zákona). Generálna klauzula zákona
neobsahuje explicitný opis skutkovej podstaty správneho deliktu tak, aby ním sama o sebe
bola naplnená požiadavka čl. 49 ústavy SR v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy SR,
že „len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest prípadne iné ujmy
na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie“. Krajský súd v Bratislave
v tomto prípade poukazuje na rozhodovanie senátov NS SR, ktoré sú v tomto prípade
jednotné v lom, že tieto princípy sa v plnom rozsahu aplikujú i v správnom trestaní
i s prihliadnutím na odporúčanie výboru ministrov rady Európy č. 911 členským štátom
o správnych sankciách z 13. 2. 1991, ktorí odvolávajúc sa na všeobecné zásady vzťahujúce
sa na ochranu jednotlivca vo vzťahu k rozhodnutiam správnych orgánov, ktoré sú zakotvené
v rezolúcii č. (77) 31 a na zásady týkajúce sa voľnej úvahy správnych orgánov
pri rozhodovaní zakotvené v odporúčaní (80) 2 majúc na zreteli, že správne akty, ktorými
sa ukladajú správne sankcie, by mali byť podriadené dodatočným zárukám, odporúča
vládam členských štátov, aby sa k ich právnej teórii ako aj praxi riadili zásadami
stanovenými v tomto odporúčaní“. Odporúčanie výboru ministrov rady Európy č. (91) 1
je dôležitým interpretačným nástrojom pre národné správne súdy pri výklade zákonov
týkajúcich sa správneho trestania. Ustálenie skutkovej podstaty zneužívania dominantného
postavenia na generálnej klauzule má konštitutívny význam, to znamená, že skutková
podstata je Protimonopolným úradom priamo kreovaná a až týmto okamihom spĺňa
požiadavku zásady č. 1 a zásady č. 2 a aj čl. 49 Ústavy SR a zásady nullum crimen poema
sine lege. Zásada proporcionality vyžaduje, že ak Protimonopolný úrad má právomoc
na základe generálnej klauzuly a demonštratívneho vymedzenia zákona sformulovať nové
skutkové podstaty zneužívania dominantného postavenia, na druhej strane podnikateľ musí
mať možnosť poznať presné znenie praktiky, ktorá je zakázaná. Až po tomto momente
ho možno sankcionovať. Činnosť Protimonopolného úradu by preto mala byť zameraná
na včasné identifikovanie praktík, zachytenie ich obsahu rozhodnutím, ich zakázanie
a následne až na sankcionovanie, kedy už môže byť naplnená zásada nullum crimen.
Krajský súd v Bratislave konštatoval, že úrad pri posudzovaní činnosti podnikateľa
musí vychádzať z generálnej klauzuly týkajúcej sa zneužívania dominantného postavenia
na relevantnom trhu, pričom ale musí rešpektovať zásady správneho trestania založené
na generálnej klauzule a sankciu ukladať až vtedy, ak podnikateľ nerešpektuje rozhodnutím
ustálenú skutkovú podstatu, v dôsledku toho môže sankcionovať podnikateľa až za obdobie,
kedy bola naplnená zásada nulum crimen. Rovnako pri ukladaní pokuty úrad posudzuje
závažnosť a dĺžku trvania porušovania ustanovení tohto zákona, porušovania ustanovení
osobitných predpisov, či porušovania podmienok, povinností alebo záväzkov uložených
rozhodnutím úradu. Úrad pri posudzovaní závažnosti porušovania berie do úvahy jeho
povahu, skutočný dopad na trh a tam, kde je to účelné aj veľkosť relevantného trhu. Okrem
týchto kritérií by mal úrad pri ukladaní pokuty brať do úvahy aj iné skutočnosti a to najmä
opakované porušenie tým istým podnikateľom, odmietnutie podnikateľa spolupracovať
s úradom a podobne.
Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí deklaroval, že žalobca porušil ust. § 8 ods. 2
zákona o hospodárskej súťaži, teda právnu normu slovenského vnútroštátneho predpisu,
ale zároveň aj čl. 82 zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, leda právnu normu
predpisu komunitárneho a síce konaním, ktoré podpísal v odôvodnení predmetného
rozhodnutia, takže ide o spôsob a podmienky poskytovania sublicencií na ochrannú známku
zelený bod spoločnosťou Envi pak a. s., ktorá podľa názoru žalovaného využíva svoje
exkluzívne právo na poskytovanie sublicencií na ochrannú známku zelený bod SR na to,
že viaže spoločnosti používajúce zelený bod na využívanie aj jeho služieb v oblasti
zabezpečenia zberu, zhodnotenia a recyklácie odpadov z obalov. Ak sa deklaruje porušenie
čl. 82 zmluvy o EES, lak by mal úrad mať za nesporne preukázané zneužitie dominantného
postavenia v miere, ktorá je zjavne spôsobilá ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi.
Ide teda o kvalifikovanejšiu formu konania, ako by bolo postihnuteľné podľa vnútroštátneho
zákonodarstva. Súd teda uzatvára, že rozhodnutie žalovaného považuje za zmätočné
aj v tom zmysle, že správny orgán prvého stupňa mohol začať správne konanie so žalobcom
pre podozrenie zo zneužitia dominantného postavenia a mohol tiež toto konanie kvalifikovať
podľa čl. 82 zmluvy ES, resp. kumulatívne aj podľa § 8 ods. 2 zákona o ochrane
hospodárskej súťaže. Avšak v priebehu správneho konania mal dospieť k záveru,
či ide o konanie, v ktorom je komunitárny prvok obsiahnutý, či nie a v súlade s týmto
záverom mal mať za preukázané, že ku zneužitiu dominantného postavenia materiálne došlo
a teda správne konanie ukončiť tak, že sa jednalo o zneužitie dominantného postavenia
v miere, ktorá bola zjavne spôsobilá ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a potom
deklarovať porušenie čl. 82 zmluvy ES, alebo uzatvoriť, že sa jednalo o zneužitie
dominantného postavenia, avšak nie v miere, ktorá by bola zjavne spôsobilá
ovplyvnil 1 obchod medzi členskými štátmi a potom deklarovať porušenie ust. § 8 ods. 2
zákona o ochranárskej súťaže. Súbežná deklarácia porušenia čl. 82 zmluvy a zároveň
§ 8 zákona o ochrane hospodárskej súťaže konaním, u ktorého je splnená podmienka
totožnosti skutku, je podľa názoru súdu zmätočná.»
Najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 23. mája 2013 zmenil rozsudok krajského
súdu z 1. decembra 2011 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol. V odôvodnení svojho
rozsudku najvyšší súd poukázal na odôvodnenie rozsudku krajského súdu z 1. decembra
2011, vymedzil podstatnú odvolaciu argumentáciu protimonopolného úradu a obsah
stanoviska sťažovateľa k tomuto odvolaniu doručeného mu 28. februára 2012. Konštatoval,
že k predmetnej veci sa vyjadrila Európska komisia na základe čl. 15 ods. 3 nariadenia
č. 1/2003. K písomným pripomienkam Európskej komisie sa vyjadril aj sťažovateľ.
Následne najvyšší súd uviedol vlastné úvahy a právne závery k predmetu prerokúvanej veci:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky s ohľadom na obsah podaného odvolania
žalovaného (protimonopolný úrad, pozn.) posudzoval, či žalovaný, ako i krajský súd
pri rozhodovaní vychádzali z dostatočne zisteného skutkového stavu veci a s ohľadom
na námietky žalovaného, ako i či konanie pred žalovaným ako i krajským súdom, bolo
vedené takým procesným postupom, ktorý zabezpečoval správny výsledok a spôsobom
zodpovedajúcim pravidlám spravodlivého procesu.
Krajský súd v danom prípade nepostupoval správne a v rozpore s obsahom
judikatúry Európskeho súdneho dvora ako aj v rozpore s komunitárnym právom
a to napriek tomu, že podklady rozhodnutia tvorili rozsiahly obsah administratívneho spisu,
nesprávne vyhodnotil skutočnosti zistené v administratívnom konaní žalovaným, ktorými
bola preukázaná deliktuálna zodpovednosť žalobcu pri porušení pravidiel hospodárskej
súťaže v preskúmavanej oblasti.
Krajský súd v dôvodoch svojho rozhodnutia uvádza, že skúmal výrok žalobou
napadnutého rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu hlavne z hľadiska,
či vymedzuje skutok, ktorého sa mal žalobca dopustiť spôsobom, ktorý by odôvodnil záver
o použiteľnosti generálnej klauzuly podľa § 8 ods. 2 Zákona o ochrane hospodárskej súťaže
a poukázal na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z ktorých
vyplýva, že generálna klauzula zákona neobsahuje explicitný opis skutkovej podstaty
správneho deliktu tak, aby ním sama o sebe bola naplnená požiadavka čl. 49 Ústavy SR
v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, že „len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným
činom a aký trest prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho
spáchanie“. Krajský súd v Bratislave v tomto prípade poukázal na princípy aplikované
v správnom trestaní i s prihliadnutím na odporúčanie výboru ministrov Rady Európy č. 91
1 členským štátom o správnych sankciách z 13. februára 1991, ktorí „... odvolávajúc
sa na všeobecné zásady vzťahujúce sa na ochranu jednotlivca vo vzťahu k rozhodnutiam
správnych orgánov, ktoré sú zakotvené v rezolúcii č. (77) 31 a na zásady týkajúce sa voľnej
úvahy správnych orgánov pri rozhodovaní zakotvené v odporúčaní (80) 2 majúc na zreteli,
že správne akty, ktorými sa ukladajú správne sankcie, by mali byť podriadené dodatočným
zárukám, odporúča vládam členských štátov, aby sa k ich právnej teórii ako aj praxi riadili
zásadami stanovenými v tomto odporúčaní“, a že odporúčanie výboru ministrov rady
Európy č. (91) 1 je dôležitým interpretačným nástrojom pre národné správne súdy
pri výklade zákonov týkajúcich sa správneho trestania. Ustálenie skutkovej podstaty
zneužívania dominantného postavenia na generálnej klauzule má konštitutívny význam,
to znamená, že skutková podstata je protimonopolným úradom priamo kreovaná a až týmto
okamihom spĺňa požiadavku zásady č. 1 a zásady č. 2 a aj čl. 49 Ústavy SR a zásady nullum
crimen poena sine lege. Zásada proporcionality vyžaduje, že ak protimonopolný úrad
má právomoc na základe generálnej klauzuly a demonštratívneho vymedzenia zákona
sformulovať nové skutkové podstaty zneužívania dominantného postavenia, na druhej strane
podnikateľ musí mať možnosť poznať presné znenie praktiky, ktorá je zakázaná. Až po tomto
momente ho možno sankcionovať. Činnosť protimonopolného úradu by preto mala byť
zameraná na včasné identifikovanie praktík, zachytenie ich obsahu rozhodnutím,
ich zakázanie a následne až na sankcionovanie, kedy už môže byť naplnená zásada
nullum crimen.
Uvedený právny názor vychádza zo skutočnosti, že príslušné konanie, ktorým došlo
k zneužitiu dominantného postavenia na relevantnom trhu, nemožno sankcionovať,
ale je potrebné delikventa upozorniť zo strany Úradu na jeho protisúťažné konanie a pokiaľ
by sa delikvent v budúcnosti opätovne dopustil protisúťažného konania tým istým spôsobom,
respektíve rovnakou protisúťažnou praktikou, tak až vtedy by mu bolo možné za ustálenú
skutkovú podstatu Úradom uložiť sankciu.
S uvedeným právnym názorom sa senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
nestotožňuje, nakoľko aplikácia takéhoto názoru je podľa súdu rozpore s konštantnou
judikatúrou Európskeho súdneho dvora, ako aj komunitárnym právom.
Zo zákona o ochrane hospodárskej súťaže ako na národnej tak na európskej úrovni
vo všeobecnosti nevyplýva aké konkrétne konanie súťažiteľov na relevantnom trhu
sa považuje za zneužitie dominantného postavenia. Presné vymedzenie tohto pojmu
ponecháva na rozhodovaciu činnosť orgánov ochrany hospodárskej súťaže a súdy.
Demonštratívny výpočet týchto praktík uvedených v § 8 ods. 2 Zákona o ochrane
hospodárskej súťaže má slúžiť súťažiteľom hlavne na orientáciu a poukazuje na najčastejšie
porušenia pravidiel ochrany hospodárskej súťaže súťažiteľmi. Z dôvodov efektivity ochrany
hospodárskej súťaže pred nezákonnými praktikami podnikateľov, ktorí by chceli zneužiť
svoje dominantné postavenie na trhu a takáto praktika nie je uvedená v demonštratívnom
výpočte v § 8 ods. 2 Zákona, resp. čl. 102 Zmluvy o FEU, tak je povinný takúto praktiku
orgán ochrany hospodárskej súťaže podriadiť pod generálnu klauzulu. Orgán ochrany
hospodárskej súťaže nemôže určité konanie, ktoré je správnym deliktom, podradiť
pod skutkovú podstatu, ktorá mu je svojím obsahom najbližšia, nakoľko tento postup
by bol nesprávny a v rozpore so zásadami administratívneho trestania (správny orgán
nemôže subsumovať konanie súťažiteľa pod skutkovú podstatu takej praktiky, ktorá zjavne
nespĺňa všetky podstatné znaky konania žalobcu).
V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje rozhodovaciu činnosť
Nejvyššího správního soudu Českej republiky napr. vo veci Sazka (rozsudok NSS sp. zn.
7 Afs 40/2007), kde okrem iného NSS ČR konštatoval, že konštrukcia generálnej klauzuly
je obdobná komunitárnej predlohe s poukazom na článok 102 ZFEÚ a označil
ju za nevyhnutnú, pretože nikdy nemožno normatívne podať úplný výpočet spôsobov,
ktorými možno tržnú moc zneužiť na ujmu ostatných účastníkov trhu. Vo veci Sazka NSS ČR
taktiež našiel význam generálnej klauzuly v tom, že pokiaľ určité konanie naplňuje
jej jednotlivé znaky, i keď nie je zachytené pomenovanou skutkovou podstatou, je
zakázaným konaním so všetkými dôsledkami, ktoré z neho pre konajúceho vyplývajú a
uviedol, že akékoľvek konanie, ktoré naplňuje znaky uvedené v generálnej klauzule, môže
byť sankcionované ako zneužitie dominantného postavenia a to i vtedy, ak ho pod žiadnu
z demonštratívne vymenovaných skutkových podstát nebude možné podradiť.
Zneužitím dominantného postavenia a aplikáciou generálnej klauzuly vo vzťahu
k deklaratórnemu výpočtu praktík uvedených v českom zákone o ochrane hospodárskej
súťaže sa Najvyšší správny súd ČR zaoberal i napr. vo veci UPC (rozsudok NSS
7 As 58/2006), kde uviedol, že ,,ku zneužitiu monopolného (dominantného) postavenia
súťažiteľov môže dôjsť i inak než spôsobom opísaným v zákone a nemožno pritom ani
vylúčiť, že zneužitím dominantného postavenia na trhu môže byť i konanie, ktoré
by na jednej strane bolo v prospech iných súťažiteľov, avšak na druhej strane by súčasne
bolo na ujmu konečného spotrebiteľa“.
Európsky súdny dvor vo svojej rozhodovacej činnosti vymedzil zneužitie
dominantného postavenia ako „objektívny pojem, ktorý vystihuje spôsoby správania
podniku v dominantnom postavení, ktorých podstatou je ovplyvnenie štruktúry trhu,
na ktorom je na základe prítomnosti dominantného podniku stupeň súťaže oslabený,
a ktorých cieľom je vytvorenie prekážok rozvoja súťaže na tomto trhu za použitia
prostriedkov, ktoré sa líšia od tých, ktoré riadia normálnu súťaž výrobkov a služieb medzi
súťažiteľmi“. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že koncepcia zneužitia dominantného
postavenia sa neobmedzuje len na konanie, ktoré pôsobí negatívne vo vzťahu k ostatným
súťažiteľom, ale zahŕňa aj konanie, ktoré poškodzuje spotrebiteľov, pretože neprimerané
ceny, ktoré majú účinky a vplyv na postavenie užívateľov alebo spotrebiteľov, sú tiež
zakázané (Hoffmann Roche c/a Komisia).
Zároveň je potrebné poznamenať, že z ust. čl. 55 ods. 2 Ústavy SR jednoznačne
vyplýva ústavné právo ochrany hospodárskej súťaže ako hospodárskej politiky štátu a patrí
k základným ústavným princípom a z ktorého vyplýva pozitívny záväzok štátu chrániť
hospodársku súťaž. Taktiež z tohto ustanovenia možno dôvodiť aj skutočnosť, že pri výklade
právnych noriem z oblasti ochrany hospodárskej súťaže je nutné pri rozhodovacej činnosti
orgánov ochrany hospodárskej súťaže a súdov preferovať tie výkladové techniky, ktorými
bude tento cieľ naplnený, teda nie vychádzať striktne s textualistického výkladu právnych
noriem, ale objektívneho teleologického výkladu právnych noriem.
Najvyšší súd poznamenáva, že by bolo v príkrom rozpore s požiadavkou jednotného
výkladu práva EU a národného práva, ak by sa nenaplnili ciele efektívnosti oboch týchto
práv, ktoré sa vzájomne prelínajú a kryjú. Národné právo v oblasti hospodárskej súťaže
musí byť vykladané v záujme zabezpečenia právnej istoty a jednotnej aplikácie európskeho
súťažného práva.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v danom prípade na rozdiel od krajského súdu
stotožňuje so žalovaným, že v svojom rozhodnutí určite, jasne a zrozumiteľne formuloval
výrok rozhodnutia v ktorom bola dostatočne špecifikovaná praktika, ktorej výsledkom bolo
zneužitie dominantného postavenia žalobcu na relevantnom trhu. V rozhodnutí žalobca
(správne má byť žalovaný, t. j. protimonopolný úrad, pozn.) podrobne opísal konanie
žalobcu (spôsob konania, doba trvania) a že ide konanie žalobcu, ktoré nemohlo byť
podradené pod žiadnu z praktík uvedených v § 8 ods. 2 Zákona o ochrane hospodárskej
súťaže a nič nebránilo žalovanému, aby na konanie žalobcu aplikoval generálnu klauzulu
podľa § 8 ods. 6 Zákona o ochrane hospodárskej súťaže súbežne s čl. 102 Zmluvy
o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 82 Zmluvy o založení ES). V danom prípade žalobca
preukázateľne zneužil svoje dominantné postavenie podľa čl. 102 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie (predtým čl. 82 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) a podľa § 8
ods. 2 Zákona o ochrane hospodárskej súťaže na relevantnom trhu udeľovania súhlasu
na používanie ochrannej známky Zelený bod na území Slovenskej republiky nastavením
systému platieb za ochrannú známku Zelený bod v posudzovanom období od 15. júna 2007
do 28. augusta 2009 tak, že jeho servisní klienti mali možnosť používať Zelený bod
bez poplatku, zatiaľ čo jeho licenční klienti platili zaň poplatok a to aj za obaly, na ktorých
sa Zelený bod nenachádzal, čo pri uplatňovanej výške tohto poplatku spôsobilo obmedzenie
hospodárskej súťaže na relevantnom trhu zabezpečovania zberu, zhodnocovania
a recyklácie odpadov a obalov prostredníctvom oprávnených organizácií v Slovenskej
republike a konštatovala; že zneužívanie dominantného postavenia podľa čl. 102 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie, ako aj podľa § 8 ods. 6 zákona o ochrane hospodárskej súťaže
je zakázané.
Takýto postup žalobcu platbách za Zelený bod medzi servisnými klientmi (používali
Zelený bod bez licenčného poplatku) a licenčnými klientmi nie je možné zo strany žalobcu
objektívne a rozumne odôvodniť. V danom prípade výsledkom tejto súťažnej praktiky
žalobcu nebolo skúmanie neprimeranej ceny za ochrannú známku Zelený bod, ale súťažná
praktika spočívajúca v tom, že žalobca sledoval znevýhodnenie konkurencie na trhu,
pri organizácii, zbere separácii a recyklácii odpadov z obalov.
Odvolací súd zdôrazňuje, že úrad, ako vyplýva zo spisového materiálu sa v danom
prípade dôsledne zaoberal aj súbežným použitím čl. 102 ZFEU (predtým čl. 82 ZEU ) a
jeho súbehu s ust. § 8 ods. 2 a 6 zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže
a jej vplyvu na obchod medzi štátmi, ktoré boli podrobne ozrejmené v bodoch 13 až 23
rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu) a z ktorého jednoznačne vyplýva, že táto
praktika žalobcu mala vplyv na dovoz tovarov, či už označených alebo neoznačených
označením Zelený bod.
Najvyšší súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že prípade ochrany hospodárskej
súťaže nie je otázka právnej kvalifikácie vôbec rozhodujúcou pre vyslovenie záveru
o porušení súťažného práva a uloženie príslušnej sankcie v prípade, ak súťažiteľ svojím
správaním na súťažnom trhu poruší zákon a zneužije svoje dominantné postavenie
na relevantnom trhu.
Napríklad i Európsky súd pre ľudské práva v roku 2009 v rozsudku Zolotukhin
uviedol, že rozhodujúcim je samotný skutok a nie jeho právna kvalifikácia (sťažnosť
č. 14/939/03). V danom prípade je Najvyšší súd Slovenskej republiky toho názoru,
že argumentácia krajského súdu, že v správaní žalobcu ide o „novú skutkovú podstatu“,
za ktorú by nemal byť sankcionovaný je právne irelevantná a nemá oporu v súťažnom
práve. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na prípad riešený jednak Komisiou ako
i Európskym súdnym dvorom a to prípad Astra Zeneca. Námietkam Astra Zeneca,
že sa jedná o určitú „novosť praktík v zneužití na trhu“ a že by mali dostať preto iba
symbolickú pokutu, nebolo vyhovené a táto jej obrana bola odmietnutá a nerešpektovaná
a naopak vo veci boli uložené prísne finančné sankcie. V danej veci praktiky zneužitia boli
nové a to pokiaľ ide o použité prostriedky, napriek tomu však Všeobecný súd ako i Európsky
súdny dvor konštatovali, že príslušné zneužitia sú závažnými porušeniami a nemôžu byť
tolerované v súťažnom práve. Naviac z rozhodnutí súdov v danej veci vyplýva, že Astra
Zeneca mala očakávať, že zneužitia, o ktoré v danom prípade ide, patria do pôsobnosti
čl. 102 ZFEÚ a to napriek tomu, že Komisia ani Súdny dvor ešte nepreskúmavali správanie,
ktoré využívalo rovnaké prostriedky alebo metódy. Napokon i vo veci Astra Zeneca bola
na daný prípad nepochybne aplikovaná generálna klauzula.
Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zneužívaní dominantného
postavenia na relevantnom trhu súťažitelia používajú čoraz sofistikovanejšie praktiky
zneužitia a tieto praktiky by potom bolo možné považovať neustále za nové a vidieť v nich
prvky novosti a potom v prípade osvojenia si názoru krajského súdu, by v podstate nebolo
možné subjekt, ktorý používa „novú praktiku“, ale hoci nedovolenú praktiku, sankcionovať
v oblasti súťažného práva. V danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu skutočnosti,
na ktoré poukazuje krajský súd, nemôžu byť podľa názoru odvolacieho súdu ani
poľahčujúcimi okolnosťami, v ktorých by bolo možné vidieť zníženie uloženej sankcie
žalobcovi, resp. využitia moderačného práva súdom vo vzťahu k žalobcovi.
V danom prípade je Najvyšší súd Slovenskej republiky toho názoru, že žalobca ako
skúsený podnikateľ mohol a mal predvídať a to i s prihliadnutím na rozhodovaciu prax
Európskej komisie ako i Európskeho súdneho dvora, že jeho konanie je zneužívaním
dominantného postavenia na relevantnom trhu v predmetnej oblasti označenej v rozhodnutí
žalovaným je v rozpore s cieľom a účelom súťažného práva.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol potom odvolací súd akceptovať
argumentáciu krajského súdu, že Protimonopolný úrad Slovenskej republiky mal v konaní
preukázať, že konanie žalobcu bolo spôsobilé obmedziť resp. narušiť hospodársku súťaž
na trhu a konkretizovať, v čom takéto obmedzenie súťaže malo spočívať a ako sa prejavoval
jeho negatívny efekt na trhu. Všetky tieto skutočnosti vytýkané krajským súdom v danom
prípade Protimonopolný úrad Slovenskej republiky aj riadne konkretizoval vo svojom
rozhodnutí a tiež podrobne zdôvodnil v čom sa prejavil negatívny efekt protisúťažnej
praktiky žalobcu na relevantnom trhu. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje
i na rozsudok vo veci Deutsche Telekom, v ktorom Európsky súdny dvor vo vzťahu k otázke,
či porušenia boli spáchané úmyselne, alebo z nedbanlivosti a či sa preto majú trestať
pokutou, poukázal na svoju doterajšiu judikatúru, z ktorej vyplýva, že táto podmienka
je splnená, ak si dotknutý podnik nemôže nebyť vedomý protisúťažnej povahy svojho
správania a to bez ohľadu na to, či si je alebo nie je vedomý toho, že porušuje pravidlá
zmluvy o hospodárskej súťaži.
V danom prípade je odvolací súd nesporne toho názoru, že žalobca si musí byť
jednoznačne vedomý svojho proti súťažného konania, ktoré bolo vedomé, a ktorá skutočnosť
vyplýva z jednotlivých rozdielnych zmlúv pre servisných klientov a licencovaných klientov
ako odberateľov žalobcu za používanie označenia Zelený bod, ako i z ďalších dôkazných
prostriedkov, ktoré protimonopolný úrad zhromaždil v administratívnom konaní.
Krajský súd v danom prípade sa snažil síce svoj postup odôvodniť, avšak sám tieto
dôkazné prostriedky, či už k problematike generálnej klauzuly, ako i otázkam relevantného
trhu a aplikácie práva EU a národného práva nevyhodnotil, resp. vyhodnotil, avšak
v rozpore s judikatúrou Európskeho súdneho dvora, ktorá je pre súdny systém Slovenskej
republiky záväzná. Krajský súd takto nedôsledne postupoval napriek tomu, že podklady
tvorili rozsiahly obsah administratívneho spisu, avšak iba vo všeobecnej rovine krajský súd
spochybňoval zistené skutočnosti, na ktoré vo svojom rozhodnutí poukazoval žalovaný
a od ktorých odvodzoval deliktuálnu zodpovednosť žalobcu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky súhlasí s vecnými argumentmi protimonopolného
úradu v danej veci. Svoje názory v tomto smere protimonopolný úrad ako i žalovaný
odôvodnili logickými úvahami, ktoré vychádzajú z transparentných ekonomických údajov
a príslušných technických podkladov, ktoré sú taktiež v rozhodnutiach správnych orgánov
rozumnými úvahami a argumentmi aj podložené.
V danom prípade Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil aj s dôkaznými
prostriedkami, ktoré protimonopolný úrad aplikoval ako podklady pri vyčíslení a uložení
pokuty žalobcovi. Tieto ekonomické podklady pre uloženie pokuty, ktoré sú podrobne
odôvodnené v rozhodnutí protimonopolného úradu, ako i žalovaného a ktorých správnosť
žalobca namieta, sú rozumným spôsobom správnymi orgánmi odôvodnené a to rozsiahle
a precíznym spôsobom a preto ich odvolací súd po preskúmaní považuje za vecne správne.
Úrad pri ukladaní pokuty správne posudzoval závažnosť a dĺžku porušenia zákona
zo strany žalobcu a pri posudzovaní závažnosti tohto porušenia zobral do úvahy jeho
povahu ako i skutočný dopad na príslušný relevantný trh. V danom prípade úrad pri určení
výšky pokuty rešpektoval Metodický pokyn o postupe pri určovaní pokút v prípadoch
zneužívania dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaž, v zmysle ktorého
ako východisko pri určení pokuty zobral do úvahy relevantný obrat podnikateľa.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, Najvyšší súd Slovenskej republiky je toho názoru,
že námietky žalobcu ohľadne výšky uloženej pokuty, že nezodpovedá kritériám stanoveným
v § 38 ods. 10 Zákona ochrane hospodárskej súťaže, sú účelové a zavádzajúce. Výška
pokuty je v rozhodnutiach správnych orgánov podľa názoru odvolacieho súdu
transparentným spôsobom zdôvodnená v súlade s ustanovením § 47 ods. 3 zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. V tomto smere úrad správne aplikoval i judikatúru
Českej republiky, kde sa aplikuje obdobná právna úprava dôkazom čoho je i rozhodnutie
Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 6 A 96/2002.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok
Krajského súdu v Bratislave ako nezákonný v zmysle ust. § 220 O. s. p. za použitia
ustanovenia § 246c ods. 1 O. s. p. zmenil a žalobu žalobcu ako nedôvodnú v zmysle
ustanovenia § 250j ods. 1 O. s. p. zamietol.»
V súvislosti s preskúmavaním namietaného porušenia označených práv sťažovateľa
podľa ústavy a dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu vydaným v správnom
súdnictve bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho
súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy,
ale preskúmať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánu verejnej správy, o ktorých
fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej právach
(§ 247 ods. 1 OSP), teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych
otázok v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne
a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať preto do úvahy,
že správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne
otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto
špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval z tohto aspektu aj dôvodnosť
námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.
Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta, že napadnutý rozsudok najvyššieho
súdu nie je dostatočne odôvodnený. Podľa sťažovateľa absentuje argumentácia, ktorá
by primerane odôvodnila závery najvyššieho súdu o vecnej správnosti rozhodnutí
protimonopolného úradu a rady predovšetkým vo vzťahu k
- jednoznačnosti a zrozumiteľnosti formulácie výroku, ktorým sa vymedzuje
neprípustná praktika (podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd nerešpektoval svoju doterajšiu
rozhodovaciu prax),
- správnosti výšky uloženej sankcie a aplikácie správnej úvahy – pričom v tejto
súvislosti namieta sťažovateľ jednak určenie obdobia trvania protiprávneho konania,
ako aj vyhodnotenie priťažujúcej okolnosti „vedomé sťažovanie priebehu konania“.
Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd
- sa dostatočne nevysporiadal s kvalifikáciou konania podľa čl. 102 Zmluvy
o fungovaní EÚ, t. j. že došlo ku konaniu, ktoré je zjavne spôsobilé ovplyvniť obchod medzi
členskými štátmi,
- nevyhodnotil, či konanie sťažovateľa nemožno posúdiť podľa osobitnej skutkovej
podstaty, a ani to, či boli naplnené znaky generálnej klauzuly, t. j. či konanie obmedzilo
alebo mohlo obmedziť súťaž.
Najvyšší súd sa podľa sťažovateľa bez náležitej argumentácie odchýlil od svojej
doterajšej rozhodovacej praxe týkajúcej sa sankcionovania na základe generálnej klauzuly
(§ 8 ods. 2 v spojení s § 8 ods. 6 zákona č. 136/2001 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom
období, pozn.), pričom z tohto hľadiska prekročil žalobnú argumentáciu, pretože sťažovateľ
namietal len jednoznačnosť a zrozumiteľnosť výroku, ktorým sa identifikuje praktika.
Sťažovateľ tiež namieta, že mu najvyšší súd odňal možnosť konať pred súdom
a vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, pretože rozhodol bez nariadenia pojednávania
a rozsudok krajského súdu zmenil a žalobu zamietol. Svoj rozsudok pritom založil na takej
argumentácii, ku ktorej sa mal možnosť vyjadriť až v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy (napr. k tvrdeniu, že si musel byť jednoznačne vedomý svojho protisúťažného
konania). Tento procesný postup najvyššieho súdu viedol podľa sťažovateľa aj k tomu,
že rozhodnutia protimonopolného úradu a rady neboli fakticky podrobené súdnemu
prieskumu − dôvody uvádzané najvyšším súdom boli v rozpore s dôvodmi správnych
orgánov a boli odlišné od dôvodov krajského súdu, a navyše neboli ani predmetom žaloby.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku konštatuje, že najvyšší súd v ňom
poukázal na spôsob, akým protimonopolný úrad a rada vymedzili protisúťažné konanie
sťažovateľa – poukázal na dobu trvania protisúťažného konania vymedzenú jeho začiatkom
a ukončením, tiež na vymedzenie relevantného trhu a na podstatu konania sťažovateľa,
ktoré spočívalo v rozdielnom nastavení systému platieb za ochrannú známku Zelený bod
pre licenčných klientov a servisných klientov, ktorý nebolo možné racionálne odôvodniť,
napr. nákladmi na správu ochrannej známky a pod. a ktorý nijako nerozlišoval,
či sa na obaloch táto ochranná známka reálne nachádzala. Najvyšší súd tiež poukázal na to,
že správne orgány sa vysporiadali s tým, že toto konanie nebolo možné subsumovať pod
žiadnu osobitnú skutkovú podstatu, a tiež, že aplikácia čl. 102 Zmluvy o fungovaní EÚ bola
odôvodnená tým, že konanie sťažovateľa malo vplyv na dovoz tovarov označených alebo
neoznačených ochrannou známkou Zelený bod. Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného
súdu podrobne vysporiadal aj s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa novosti vymedzenej
praktiky a tým, či tento aspekt praktiky odôvodňuje odlišný prístup pri určení sankcie
za toto konanie. V tejto súvislosti najvyšší súd poukázal na rozhodnutie vo veci Astra
Zeneca, v ktorom napriek novosti praktiky boli uložené prísne sankcie.
Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom
vysporiadal aj s otázkou subjektívneho vzťahu porušiteľa k svojmu konaniu, ktoré nesie
prvky novosti, t. j. či sa z hľadiska zavinenia vyžaduje úmysel alebo nedbanlivosť
a aký vplyv má forma zavinenia na uloženie sankcie. Konštatoval, že Európsky súdny dvor
(v súčasnosti SDEÚ, pozn.; ďalej aj „ESD“) v rozhodnutí vo veci Deutsche Telekom
považoval z tohto hľadiska za relevantné, že konanie je sankcionovateľné, ak „si dotknutý
podnik nemôže nebyť vedomý protisúťažnej povahy svojho správania a to bez ohľadu na to,
či si je alebo nie je vedomý toho, že porušuje pravidlá zmluvy o hospodárskej súťaži“.
V kontexte s označeným rozhodnutím formuloval najvyšší súd záver, podľa ktorého
si sťažovateľ „musí byť jednoznačne vedomý svojho protisúťažného konania, ktoré bolo
vedomé, a ktorá skutočnosť vyplýva z jednotlivých rozdielnych zmlúv pre servisných
klientov a licencovaných klientov...“. Sťažovateľ namieta, že tento záver najvyššieho súdu
je v rozpore so záverom protimonopolného úradu, ktorý vo svojom rozhodnutí uviedol,
že sa dá „predpokladať, že ENVI-PAK, a. s. nemusel vedieť, že jeho konanie zakladá
porušovanie súťažných pravidiel“ (odsek 255, s. 64 rozhodnutia protimonopolného úradu).
Z relevantnej časti odôvodnenia rozhodnutia protimonopolného úradu podľa názoru
ústavného súdu vyplýva, že tento záver protimonopolný úrad formuloval výlučne na účely
určenia výšky sankcie, a to v kontexte toho, že praktika sa týka práva duševného vlastníctva
a relevantného trhu v tejto oblasti, kde absentuje rozsiahlejšia judikatúra príslušných
orgánov. Takémuto pochopeniu relevantnej časti odôvodnenia protimonopolného úradu
svedčí aj to, že tento „predpoklad“ vyhodnotil protimonopolný úrad ako poľahčujúcu
okolnosť, na základe ktorej znížil výšku uloženej pokuty sťažovateľovi o 99 %. V tejto
súvislosti považuje ústavný súd za potrebné poukázať napr. na záver rady vo svojom
rozhodnutí, ktorým sumarizuje aj príslušné závery protimonopolného úradu, podľa ktorého
sa „stotožňuje so záverom prvostupňového orgánu v tom, že správanie... ako celok malo
obmedzujúci efekt na súťaž na zadefinovanom relevantnom trhu a teda neboli posudzované
jeho jednotlivé súčasti samostatne, keďže jednotlivé kroky a správanie... navzájom súviseli
a boli uvedené... do praxe v snahe dosiahnuť jeden a ten istý cieľ, a to posilniť svoje
protiprávne postavenie na relevantnom trhu... na úkor konkurencie.“ (odsek 324, s. 66
rozhodnutia rady).
Citovaný právny záver správnych orgánov podľa názoru ústavného súdu
korešponduje s uvedeným záverom najvyššieho súdu, ktorý takto vyjadril vedomý a cielený
charakter konania sťažovateľa smerujúci k vylúčeniu alebo obmedzeniu konkurencie
na relevantnom trhu s využitím výhradného práva na udeľovanie súhlasu na používanie
označenia Zelený bod na území Slovenskej republiky. Najvyšší súd uvedený záver
formuloval v kontexte s rozhodnutím ESD vo veci Deutsche Telekom, ktorým ESD stanovil
minimálny štandard pre sankcionovanie konania súťažiteľa. Tento záver, t. j. že konanie
sťažovateľa je konaním sankcionovateľným, pretože systematicky a cielene smerovalo
k nedovolenému obmedzeniu súťaže na relevantnom trhu a predstavovalo zneužitie
dominantného postavenia, vyplýva aj z rozhodnutí správnych orgánov. Na tomto základe
ústavný súd neakceptoval predmetnú námietku sťažovateľa.
Najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku podľa názoru ústavného súdu
ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal aj s tým, či možno sankcionovať konanie,
ktoré je subsumované pod generálnu klauzulu. Poukázal pritom na judikatúru ESD
a na relevantné rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Českej republiky (vo veciach
Sazka a UPC) a tiež na podstatu práva na ochranu hospodárskej súťaže podľa čl. 55 ods. 2
ústavy, ktorého naplnenie predpokladá skôr teleologický výklad príslušných právnych
noriem. Najvyšší súd porovnal znenie § 8 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z. z. a čl. 102 Zmluvy
o fungovaní EÚ, ktoré obsahujú demonštratívny výpočet skutkových podstát. V odôvodnení
svojho rozsudku najvyšší súd uviedol aj obsah vyjadrenia Európskej komisie podľa čl. 15
ods. 3 nariadenia č. 1/2003, v ktorom Európska komisia argumentovala možnosťou
postihnúť konanie založené na všeobecnom ustanovení (generálnej klauzule) v čl. 82
Zmluvy o ES, teraz čl. 102 Zmluvy o fungovaní EÚ (rozsudky ESD vo veciach Michelin
a British Airways). Z uvedených dôvodov podľa názoru ústavného súdu neobstojí
argumentácia sťažovateľa, že tento právny záver najvyššieho súdu je všeobecný,
bez konkrétneho odkazu na relevantnú judikatúru.
Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že právnym záverom o sankcionovaní na základe
generálnej klauzuly sa najvyšší súd odchýlil od svojej doterajšej rozhodovacej praxe
(rozsudky sp. zn. 3 Sžh 3/2010 z 3. 5. 2011 vo veci „Marianum“ a sp. zn. 4 Sžhpu 1/2011
z 28. 6. 2011 vo veci „Slovak Telekom – miestne vedenia“, pozn.), ústavný súd uvádza,
že ani rozdielnosť judikatúry najvyššieho súdu ešte neznamená, že najvyšší súd
v sťažovateľovej veci rozhodol arbitrárnym, a teda ústavne neakceptovateľným spôsobom.
Z judikatúry ESĽP [napr. z rozsudku Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12. 2007] vyplýva,
že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou
súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je
založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene
dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale
dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby
uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo
rovnakých alebo podobných veciach. Tento mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovania
súdnych rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte prijímania
stanovísk k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho
súdu (m. m. IV. ÚS 342/2010, III. ÚS 348/2011, IV. ÚS 142/2012, III. ÚS 11/2014).
Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha
zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré
zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)]
zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných
priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01). Preto,
ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno
takýto postup automaticky považovať zs porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže zaujatie
stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii
najvyššieho súdu (III. ÚS 376/09). Judikatúra totiž nemôže byť bez vývoja a nie je
vylúčené, aby (a to aj pri nezmenenej právnej úprave) bola nielen doplňovaná o nové
interpretačné závery, ale aj menená za splnenia povinnosti najvyššieho súdu pristupovať
k zmene judikatúry nielen opatrne a zdržanlivo (t. j. výlučne v nevyhnutných prípadoch
opodstatňujúcich prekročenie princípu predvídateľnosti), ale tiež s dôkladným odôvodnením
a presvedčivým vysvetlením takéhoto postupu (mutatis mutandis IV. ÚS 226/2012).
Z hľadiska zmyslu a obsahu princípov spravodlivosti je totiž neudržateľné, aby najvyššia
súdna inštancia nemohla revidovať svoje právne závery v skutkovo a právne súvisiacich,
resp. obdobných veciach, pokiaľ sú zmenené právne názory dôkladne a presvedčivo
vysvetlené, a len z dôvodu existencie iného (skoršieho) súdneho rozhodnutia zotrvávať
na právnych názoroch, ktoré sa v dôsledku prihliadnutia na nové súvislosti prípadov ukázali
ako prekonané (III. ÚS 11/2014).
Z argumentácie obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku je zrejmé,
že revíziu právneho záveru o sankcionovateľnosti na základe generálnej klauzuly najvyšší
súd náležite odôvodnil – poukázal na judikatúru ESD a Najvyššieho správneho súdu Českej
republiky, na vyjadrenie Európskej komisie, na základe ktorých formuloval svoje ďalšie
právne úvahy a výklad príslušných právnych noriem (čl. 102 Zmluvy o fungovaní EÚ,
§ 8 ods. 2 a ods. 6 zákona č. 136/2001 Z. z., čl. 55 ods. 2 ústavy). Na tomto základe podľa
názoru ústavného súdu nemožno akceptovať námietku sťažovateľa o porušení jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ku ktorému malo dôjsť odlišným posúdením možnosti sankcionovať konanie subsumované
pod generálnu klauzulu vyjadrenú v § 8 ods. 2 a 6 zákona č. 136/2001 Z. z.
V súvislosti s námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa kvality zistenia skutkového
stavu, totožnosti skutku, možnosti vyjadriť sa k dôkazom, hodnotenia skutočností na účely
ukladania sankcie a pod. ústavný súd poukazuje na to, že z administratívneho spisu
je zrejmé, že sťažovateľ vo viacerých prípadoch uplatňoval svoje právo nahliadnuť do spisu,
predkladal svoje vyjadrenia k relevantným skutočnostiam. Protimonopolný úrad aj rada
sťažovateľovi poskytli procesný priestor na to, aby sa podieľal na zisťovaní skutkového
stavu a objasňovaní rozhodujúcich skutočností. Správne orgány odôvodnili svoj postup
a svoje závery v súvislosti s údajmi, ktoré predložil sťažovateľ a ktoré vyhodnotili
ako nepravdivé a skresľujúce a mali tak za následok zvýšenie uloženej pokuty. Uvedené
námietky sťažovateľa nemajú podľa názoru ústavného súdu ústavnoprávnu relevanciu,
t. j. procesný postup protimonopolného úradu a rady nevykazuje také nedostatky, ktoré
by z materiálneho hľadiska mohli zasiahnuť do základných práv sťažovateľa. Na tomto
základe podľa názoru ústavného súdu ani závery najvyššieho súdu, prostredníctvom ktorých
akceptoval procesný postup protimonopolného úradu a rady, nie sú arbitrárne alebo zjavne
neodôvodnené.
Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 378/08) v tomto
kontexte tiež poukazuje na to že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska
ústavnoprávnych kritérií a na základe nich garantovaných základných práv a slobôd.
Vzhľadom na to nie je úlohou ústavného súdu do detailov preskúmať prípad z pozície
v okolnostiach prípadu aplikovaných „podústavných“ právnych noriem ani opätovne
podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne
zostaviť zoznam eventuálnych pochybení najvyššieho súdu, ak tieto nemajú takú
relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s ústavou
(IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010, IV. ÚS 209/2011).
Sťažovateľ tiež namieta postup najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu, ktorý
na prerokovanie odvolania nenariadil pojednávanie a rozhodol tak, že rozsudok krajského
súdu zmenil a žalobu zamietol, hoci vzhľadom na dôvody uvedené v napadnutom rozsudku
(napr. zmena judikatúry) bolo podľa jeho názoru vhodnejšie, aby rozsudok krajského súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Tým, že najvyšší súd nezvolil uvedený postup, mal
odňať sťažovateľovi možnosť konať pred súdom. Sťažovateľ však nenamieta, že neboli
splnené zákonné podmienky na procesný postup, ktorý zvolil najvyšší súd v napadnutom
konaní, tvrdí, že ním navrhnutý postup by bol vhodnejší, prípadne účelnejší.
Podľa § 250ja ods. 2 OSP odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla
bez pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania
nariadi pojednávanie, ak to považuje za potrebné, alebo ak vykonáva dokazovanie.
Ustanovenia § 214 ods. 1, 4 a 5 sa v konaní podľa tejto časti nepoužijú.
Podľa § 250ja ods. 3 OSP ak odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie
správneho orgánu v medziach žaloby nie je v súlade so zákonom a súd prvého stupňa
žalobu zamietol, môže rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že zruší rozhodnutie
správneho orgánu a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Inak
o odvolaní rozhodne spôsobom podľa § 219 až § 221 tohto zákona, t. j. v danom prípade
na vec sa vzťahujúceho podľa § 220 OSP, podľa ktorého odvolací súd rozhodnutie súdu
prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219) ani na jeho
zrušenie (§ 221 ods. 1).
Ústavný súd v súvislosti s touto námietkou poukazuje na svoju stabilizovanú
judikatúru, podľa ktorej základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy
všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi
vzťahujúcimi sa na konkrétne konanie (napr. II. ÚS 181/06). Teda ak orgán štátu aplikuje
platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie
základného práva alebo slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03, IV. ÚS 122/2013).
V súvislosti s postupom najvyššieho súdu v odvolacom konaní je potrebné vychádzať
z toho, že najvyšší súd vykonal voľbu medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi
procesnými postupmi a tento zákonom dovolený procesný postup treba posudzovať podľa
situácie, ktorá existovala v čase, keď sa realizoval, a k posúdeniu ktorej majú v zásade
lepšie predpoklady všeobecné súdy než ústavný súd, odhliadnuc od princípu subsidiarity,
ktorým sa riadi jeho vzťah ku všeobecným súdom a ktorému viac zodpovedá, aby ústavný
súd, pokiaľ to nie je nevyhnutné, sám neposudzoval vhodnosť alebo účelnosť zvoleného
procesného postupu. To však ešte neznamená, že táto voľnosť je bez obmedzenia
a ústavným súdom nekontrolovateľná. Aj § 250ja OSP tak ako napokon každé zákonné
ustanovenie sa totiž musí vykladať a uplatňovať v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy)
(m. m. IV. ÚS 196/2014, IV. ÚS 117/04).
Ústavný súd v súvislosti s touto námietkou sťažovateľa nezistil však také skutočnosti,
ktoré by viedli k záveru, že najvyšší súd konal arbitrárne pri interpretácii
a aplikácii príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (napr. § 250ja ods. 2 a 3,
§ 220 OSP) upravujúcich jeho procesný postup ako odvolacieho súdu pri prejednaní
odvolania sťažovateľa. Ústavný súd nezistil ani také skutočnosti, ktoré by mohli viesť
k záveru, že najvyšším súdom zvolený procesný postup mal za následok porušenie
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší
súd svoj rozsudok nezaložil na dôkaze, ktorý by nebol vykonaný a hodnotený v správnom
konaní, preto jeho postupom nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Rovnako tak námietka sťažovateľa o netransparentom postupe
najvyššieho súdu pri zmene termínu verejného vyhlásenia rozsudku z 25. apríla 2013
na 23. máj 2013 neindikuje možný ústavnoprávne relevantný rozmer, t. j. možnosť vysloviť
porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že závery najvyššieho súdu nie sú
arbitrárne. Odôvodnenie namietaného rozsudku poskytuje dostatočný podklad pre právne
závery, ku ktorým najvyšší súd dospel, preto ich nemožno považovať za zjavne
neodôvodnené, a preto sú ústavne udržateľné. Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré
by naznačovali možnosť porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
právneho názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor
svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu predmetný právny výklad najvyššieho súdu najmä príslušných ustanovení zákona
č. 136/2001 Z. z. a ustanovení Občianskeho súdneho poriadku takéto nedostatky
nevykazuje.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú
skutočnosti, ktoré by zakladali možnosť vyslovenia porušenia základných práv sťažovateľa
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 23. mája 2013 po prípadnom
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. augusta 2014