Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sžhpu/1/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Evy Babiakovej, CSc., a členov senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a Mgr. Petra

Melichera, v právnej veci žalobcu: E.-P., A., G., X. B., IČO: X., právne zastúpený

Advokátskou kanceláriou I., S., F., X. B., proti žalovanému: Protimonopolný úrad

Slovenskej republiky, Drieňová 24, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia žalovaného č. 2010/DZ/R/2/049 zo dňa 6. augusta 2010, konajúc o odvolaní

žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. - 571 zo dňa 1.

decembra 2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.

-571 zo dňa 1. decembra 2010 z m e ň u j e tak, že žalobu z a m i e t a .

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom č. k. -571 z 1. decembra 2011 Krajský súd

v Bratislave podľa j ods. 2 písm. c/ a d/ (ďalej len

„OSP“) zrušil rozhodnutie žalovaného č. 2010/DZ/R/2/049 zo dňa 6. augusta 2010, ktorým

bolo zmenené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu (Protimonopolného úradu SR,

odboru zneužívania dominantného postavenia) č. 2009/DZ/2/1/040 zo dňa 28. augusta 2009,

ktorým bolo rozhodnuté, že konanie podnikateľa E.-P., A. v období od 15. júna 2007

spočívajúce v nastavení systému platieb za ochrannú známku Z. B. takým spôsobom, že

servisní klienti podnikateľa E.-P., A. majú možnosť používať ochrannú známku Z. B.

zadarmo, pričom jeho licenční klienti platia poplatok za ochrannú známku Z. B., a to aj za

obaly, na ktorých sa ochranná známka Z. B. nenachádza, pričom výška tohto poplatku je

stanovená bez ohľadu na náklady spojené s ochrannou známkou Z. B., je zneužitím

dominantného postavenia podľa čl. 82 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva na

relevantnom trhu udeľovania súhlasu na používanie ochrannej známky Z. B. na území

Slovenskej republiky a preto je podľa článku 82 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva

zakázané a súčasne je zneužitím dominantného postavenia podľa § 8 ods. 2 zákona č.

o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej

národnej rady č. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov

štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, na relevantnom trhu

udeľovania súhlasu na používanie ochrannej známky Z. B. na území Slovenskej republiky

a preto je podľa § 8 ods. 6 zákona tohto zákona zakázané. Prvostupňový orgán rozhodol na

základe tak, že uložil podnikateľovi E.-P., A.

zdržať sa konania uvedeného v bode 1. Rozhodnutia a odstrániť protiprávny stav do 60 dní

odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia a na základe

Z. z. uložil peňažnú pokutu vo výške 18 394 €. Toto rozhodnutie zmenil druhostupňový

orgán rozhodnutím zo dňa 6. augusta 2010 tak, že bod 1 výroku znie: „žalobca zneužil svoje

dominantné postavenie podľa čl. 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (predtým čl. 82

Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) a podľa § 8 ods. 2 Zákona o ochrane

hospodárskej súťaže na relevantnom trhu udeľovania súhlasu na používanie ochrannej

známky Z. B. na území Slovenskej republiky nastavením systému platieb za ochrannú

známku Z. B. v posudzovanom období od 15. júna 2007 do 28. augusta 2009 tak, že jeho

servisní klienti mali možnosť používať Z. B. bez poplatku, zatiaľ čo jeho licenční klienti

platili zaň poplatok a to aj za obaly, na ktorých sa Z. B. nenachádzal, čo pri uplatňovanej

výške tohto poplatku spôsobilo obmedzenie hospodárskej súťaže na relevantnom trhu

zabezpečovania zberu, zhodnocovania a recyklácie odpadov a obalov prostredníctvom

oprávnených organizácií Slovenskej republiky“. V rámci bodu 1 výroku Rada úradu

konštatovala, že zneužívanie dominantného postavenia podľa čl. 102 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie ako aj podľa § 8 ods. 6 Zákona o ochrane hospodárskej súťaže je zakázané.

Bod 2 výroku, ktorým Úrad stanovil žalobcovi povinnosť zdržať sa protiprávneho konania a

odstrániť protiprávny stav do 60 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia bol vypustený. Bod 3

výroku prvostupňového rozhodnutia Úradu zostal nezmenený, t.j. Rada Úradu potvrdila

sankciu vo výške 18 394 €.

Krajský súd v Bratislave rozsudok v danej veci odôvodnil tým, že zistenie skutkového

stavu je nepostačujúce na posúdenie danej veci a vydané rozhodnutie napriek jeho obsiahlosti

je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť. Za hlavný nedostatok považoval krajský súd

zmätočnú formuláciu výroku rozhodnutia.

Z výroku napadnutého rozhodnutia bolo podľa názoru krajského súdu nesporné, že

žalovaný v odôvodnení popísaný skutok nepodradil pod žiadnu zo skutkových podstát,

tvrdiac, že takéto podradenie nie je možné a preto prvostupňový súd skúmal výrok žalobou

napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či vymedzuje skutok, ktorého sa žalobca mal dopustiť

spôsobom, ktorý by odôvodnil zámer o použiteľnosti generálnej klauzuly podľa ust. § 8 ods. 2

citovaného zákona. Podľa názoru krajského súdu identifikovanie praktík zneužitia

dominantného postavenia vo výroku rozhodnutia, ku ktorému sa dospelo správnou úvahou,

musí byť logické a racionálne. Vymedzenie praktiky okrem toho musí byť jednoznačné

a nezameniteľné tak, aby bolo možné danú konkrétnu praktiku zakázať, uložiť povinnosť

zdržať sa takéhoto konania, alebo odstrániť protiprávny stav. V tomto prípade krajský súd

poukázal na podmienky administratívneho trestania v prípade použitia generálnej klauzuly,

keď skutková podstata musí rešpektovať zásady správneho trestania, t.j. sankciu ukladať až

vtedy, ak podnikateľ nerešpektuje rozhodnutím ustálenú skutkovú podstatu. V tomto prípade

žalovaný aplikoval skutkové podstaty zneužitia dominantného postavenia založené na

generálnej klauzule (demonštratívnom vymedzení zákona). Generálna klauzula zákona

neobsahuje explicitný opis skutkovej podstaty správneho deliktu tak, aby ním sama o sebe

bola naplnená požiadavka SR v spojení s SR, že „len

zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest prípadne iné ujmy na právach

alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie“. Krajský súd v Bratislave v tomto prípade

poukázal na rozhodovanie senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré sú v tomto

prípade jednotné v tom, že tieto princípy sa v plnom rozsahu aplikujú i v správnom trestaní

i s prihliadnutím na odporúčanie výboru ministrov rady Európy č. 91 1 členským štátom

o správnych sankciách z 13. februára 1991, ktorí „...odvolávajúc sa na všeobecné zásady

vzťahujúce sa na ochranu jednotlivca vo vzťahu k rozhodnutiam správnych orgánov, ktoré sú

zakotvené v rezolúcii č. (77) 31 a na zásady týkajúce sa voľnej úvahy správnych orgánov pri

rozhodovaní zakotvené v odporúčaní (80) 2 majúc na zreteli, že správne akty, ktorými sa

ukladajú správne sankcie, by mali byť podriadené dodatočným zárukám, odporúča vládam

členských štátov, aby sa k ich právnej teórii ako aj praxi riadili zásadami stanovenými v tomto

odporúčaní“. Odporúčanie výboru ministrov rady Európy č. (91) 1 je dôležitým

interpretačným nástrojom pre národné správne súdy pri výklade zákonov týkajúcich sa

správneho trestania. Ustálenie skutkovej podstaty zneužívania dominantného postavenia na

generálnej klauzule má konštitutívny význam, to znamená, že skutková podstata je

protimonopolným úradom priamo kreovaná a až týmto okamihom spĺňa požiadavku zásady

č. 1 a zásady č. 2 a aj SR a zásady nullum crimen poema sine lege. Zásada

proporcionality vyžaduje, že, ak protimonopolný úrad má právomoc na základe generálnej

klauzuly a demonštratívneho vymedzenia zákona sformulovať nové skutkové podstaty

zneužívania dominantného postavenia, na druhej strane podnikateľ musí mať možnosť poznať

presné znenie praktiky, ktorá je zakázaná. Až po tomto momente ho možno sankcionovať.

Činnosť protimonopolného úradu by preto mala byť zameraná na včasné identifikovanie

praktík, zachytenie ich obsahu rozhodnutím, ich zakázanie a následne až na sankcionovanie,

kedy už môže byť naplnená zásada nullum crimen. Krajský súd ďalej konštatoval, že úrad pri

posudzovaní činnosti podnikateľa musí vychádzať z generálnej klauzuly týkajúcej sa

zneužívania dominantného postavenia na relevantnom trhu, pričom ale musí rešpektovať

zásady správneho trestania založené na generálnej klauzule a sankciu ukladať až vtedy, ak

podnikateľ nerešpektuje rozhodnutím ustálenú skutkovú podstatu, v dôsledku toho môže

sankcionovať podnikateľa až za obdobie, kedy bola naplnená zásada nullum crimen. Rovnako

pri ukladaní pokuty úrad posudzuje závažnosť a dĺžku trvania porušovania ustanovení tohto

zákona, porušovania ustanovení osobitných predpisov, či porušovania podmienok, povinností

alebo záväzkov uložených rozhodnutím úradu. Úrad pri posudzovaní závažnosti porušovania

berie do úvahy jeho povahu, skutočný dopad na trh a tam, kde je to účelné aj veľkosť

relevantného trhu. Okrem týchto kritérií by mal úrad pri ukladaní pokuty brať do úvahy aj iné

skutočnosti a to najmä opakované porušenie tým istým podnikateľom, odmietnutie

podnikateľa spolupracovať s úradom a podobne.

Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí deklaroval, že žalobca porušil ust. § 8 ods. 2

zákona o hospodárskej súťaži, teda právnu normu slovenského vnútroštátneho predpisu, ale

zároveň aj čl. 82 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, teda právnu normu predpisu

komunitárneho a síce konaním, ktoré popísal v odôvodnení predmetného rozhodnutia, takže

ide o spôsob a podmienky poskytovania sublicencií na ochrannú známku Z. B. spoločnosťou

E.-P., A., ktorá podľa názoru žalovaného využíva svoje exkluzívne právo na poskytovanie

sublicencií na ochrannú známku Z. B. SR na to, že viaže spoločnosti používajúce Z. B. na

využívanie aj jeho služieb v oblasti zabezpečenia zberu, zhodnotenia a recyklácie odpadov z

obalov. Ak sa deklaruje porušenie čl. 82 Zmluvy o ES, tak by mal úrad mať za nesporne

preukázané zneužitie dominantného postavenia v miere, ktorá je zjavne spôsobilá ovplyvniť

obchod medzi členskými štátmi. Ide teda o kvalifikovanejšiu formu konania, ako by bolo

postihnuteľné podľa vnútroštátneho zákonodarstva. Súd dospel k záveru, že rozhodnutie

žalovaného je zmätočné aj v tom zmysle, že správny orgán prvého stupňa mohol začať

správne konanie so žalobcom pre podozrenie zo zneužitia dominantného postavenia a mohol

tiež toto konanie kvalifikovať podľa čl. 82 Zmluvy o ES, resp. kumulatívne aj podľa § 8 ods.

2 Zákona o ochrane hospodárskej súťaže. Avšak v priebehu správneho konania mal dospieť k

záveru, či ide o konanie, v ktorom je komunitárny prvok obsiahnutý, či nie a v súlade s týmto

záverom mal mať za preukázané, že ku zneužitiu dominantného postavenia materiálne došlo a

teda správne konanie ukončiť tak, že sa jednalo o zneužitie dominantného postavenia v miere,

ktorá bola zjavne spôsobilá ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a potom deklarovať

porušenie čl. 82 Zmluvy o ES, alebo uzatvoriť, že sa jednalo o zneužitie dominantného

postavenia, avšak nie v miere, ktorá by bola zjavne spôsobilá ovplyvniť obchod medzi

členskými štátmi a potom deklarovať porušenie podľa ust. § 8 ods. 2 Zákona o ochranárskej

súťaže. Súbežná deklarácia porušenia čl. 82 Zmluvy o ES a zároveň § 8 Zákona o ochrane

hospodárskej súťaže konaním, u ktorého je splnená podmienka totožnosti skutku, bola podľa

názoru krajského súdu zmätočná. Preto krajský súd na základe vyššie uvedených skutočností

konštatoval, že v preskúmavanej veci nedošlo k úplnému zisteniu skutkového stavu, z

rozhodnutia nie je zrejmé, aké správanie sa žalobcu bolo postihované, nedošlo k

dostatočnému prevereniu dopadu namietanej praktiky na spotrebiteľský blahobyt a z výroku

napadnutého rozhodnutia je jasné, že tento nezodpovedá samotnému odôvodneniu tohto

rozhodnutia. Rovnako za nepreskúmateľné považoval krajský súd rozhodnutie v otázke

uloženia sankcie, ktorej primeranosť nebola dostatočným spôsobom odôvodnená. Tiež nebolo

súdu dostatočne zrejmé, z čoho žalovaný vychádzal pri určovaní obdobia, za ktoré bola

žalobcovi uložená sankcia. Na základe týchto skutočností krajský súd podľa ustanovenia §

250j ods. 2 písm. c/ a d/ napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým

rozhodnutím zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň priznal žalobcovi

podľa ust. náhradu trov konania vo výške 451,79 €.

Proti tomuto rozsudku, ktorý bol žalovanému doručený dňa 17. januára 2012 podal

žalovaný dňa 1. februára 2012 odvolanie z dôvodov, že rozsudok krajského súdu vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa tiež, že konanie

má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 205 ods. 2

písm. b/ Podľa žalovaného nie je správny názor krajského súdu o tom, že ustálenie

skutkovej podstaty zneužívania dominantného postavenia na generálnej klauzule má

konštitutívny význam a v dôsledku toho môže podnikateľa sankcionovať až za obdobie, kedy

bola naplnená zásada nullum crimen, nakoľko by tým mohlo dôjsť k znefunkčneniu systému

verejnoprávneho vymáhania súťažného práva a tento dôsledok je o to závažnejší, že v tomto

prípade ide zároveň o priamu aplikáciu čl. 102 Zmluvy o fungovaní EÚ, čím dochádza

k ohrozeniu a jednote uplatnenia Európskeho súťažného práva. Podľa žalovaného konanie

žalobcu bolo v tomto prípade podradené pod generálnu skutkovú podstatu, nakoľko špecifické

okolnosti daného prípadu neumožňovali jeho podradenie pod ani jednu zo skutkových podstát

demonštratívne uvedených v zákone (§ 8 ods. 2 Zákona o ochrane hospodárskej súťaže).

K aplikácii generálnej klauzuly všeobecne je potrebné uviesť, že demonštratívny

výpočet skutkových podstát zneužitia dominantného postavenia je kompatibilný so znením

čl. 102 zo Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Účelom definovanie správneho deliktu

(zneužitia dominantného postavenia na relevantnom trhu) bola nutnosť pružne reagovať na

vecné zmeny a stále sa vyvíjajúci trhy a s tým súvisiace nové možnosti pred dominantných

podnikateľov, ako môžu svojim konaním ohroziť verejný záujem na ochrane hospodárskej

súťaže. Aplikácia generálnej klauzuly automaticky neznamená, že súťažný orgán nemá

možnosť uložiť pokutu. Aplikáciu generálnej klauzuly v prípadoch porušenia súťažných

pravidiel je potrebné odlišovať od špecifických prípadov, ktorým sa posudzuje nový trh,

sektor a pod., resp. v ktorom existuje určitá novosť prípadu. Až v takomto prípade je totiž

priestor pre aplikáciu súdom uvádzanej zásady nullum crimen, a tento záver jej v súlade

s rozhodovacou praxou Európskej komisie i Súdneho dvora Európskej únie. Zníženie pokuty

s odvolaním sa na princíp predvídateľnosti pri neexistencii precedensu, sa na úrovni

Európskej únie vzťahuje vo všeobecnosti na nový prvok prípadu (nové sektory, osobitné

tovary alebo druhy služieb a podobne).

V prípade žalobcu vzal úrad v súvislosti s rozhodovacou praxou Európskej komisie do

úvahy konkrétne okolnosti prípadu. (Úrad uviedol v rozhodnutí na tom, že posudzovaná

praktika sa týka práv duševného vlastníctva celkovo jednak na národnej, ako aj na

komunitárnej úrovni zistiť minimum rozhodnutí, ktoré by sa problematikou práv duševného

vlastníctva zo súťažného pohľadu zaoberali a prihliadol aj na skutočnosť, že žalobca nemusel

vedieť, že jeho konanie základná porušovanie súťažných pravidiel). Úrad v konečnom

dôsledku znížil pokutu o 99 % a aj zvýšenie na sumu 18 394 € vyplynulo z vlastného konania

žalobcu, keď v priebehu správneho konania uskutočňoval kroky za účelom utajenia vlastného

konania a realizovaného v rozhodnutí a svojimi obštrukciami v konaní vedome sťažoval

šetrenia úradu v danej veci.

V tejto veci žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 26. októbra 2010, ako aj rozhodnutie Ústavného súdu SR č. III ÚS

170/2011-46. Žalovaný taktiež poukázal na judikatúru súdov EÚ, ktorá nikdy nepotvrdila

princíp, podľa ktorého by aplikácia generálnej klauzuly znamenala stratu možnosti uloženia

pokuty a naopak potvrdila uloženie pokuty dokonca v prípadoch, kde neexistoval jasný

precedens.

Žalovaný nesúhlasí ani s názorom krajského súdu, podľa ktorého je potrebné

aplikovať európske súťažné právo, tam, kde úrad zistí existenciu vplyvu protisúťažného

konania na obchod medzi členskými štátmi a vo všetkých ostatných prípadoch národné

súťažné právo a nie je možné vnútroštátne súťažné pravidlá aplikovať paralelne s európskou

právnu úpravu. Tento záver krajského súdu je nekonzistentný s doterajšou judikatúrou

Európskeho súdneho dvora a rozhodovacou praxou v Európskej komisie aj nesúladný

s európskou legislatívou. V tejto veci poukázal žalovaný na rozsudok ESD č. 14/68 Wilhelm

a i., ako aj rozsudok Giry a Gulerian 253/78 a 1/79 až 3/79 a rozsudok Milk Marqe

a Nationals Farmer´s Union C-137/00, že právo Európskej únie nebráni súbehu sankcií podľa

práva únie a vnútroštátnych sankcii za jediné konanie súťažiteľa. Uvedené podľa žalovaného,

vyplýva i zo samotného znenia čl. 3 ods. 1 nariadenia Rady ES 1/2003, ktoré je súčasťou

právneho poriadku Slovenskej republiky. Toto vyplýva a je podporené praxou národných

súťažných orgánov v jednotlivých členských štátoch a vyplýva aj zo zhodnotenia fungovania

nariadenia 1/2003 za 29. apríla 2009 a je verejne prístupné na stránke Európskej komisie.

Správnosť súbežnej aplikácie čl. 82 Zmluvy a nadnárodných súťažných pravidiel

potvrdila aj česká judikatúra, napríklad rozsudok NSS ČR č. .

Podľa žalovaného záver krajského súdu pokiaľ ide o paralelnú aplikáciu

vnútroštátneho a európskeho súťažného práva je v tomto kontexte nepresvedčivý

a nekonzistentný s ustálenou judikatúrou.

Názor krajského súdu je tiež v rozpore s doteraz ustálenou rozhodovacou praxou

Protimonopolného úradu, ktorá nebola pri žiadnom súdnom prieskume doteraz spochybnená

a v tejto veci poukázala na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 10. decembra 2008 a takisto nebola spochybnená ani rovnakým senátom v konaní sp. zn.

, a preto odporca v tejto veci poukazuje na porušenie princípu legitímnych

očakávaní.

V uvedenej veci dospel krajský súd k záveru, že žalovaný v preskúmavanej veci

nedostatočne zistil skutkový stav a taktiež nie je z rozhodnutia zrejmé, z čoho žalovaný

vychádzal pri určovaní obdobia, za ktoré bola žalobcovi uložená sankcia.

V tejto veci žalovaný poukázal na ustanovenie a je toho názoru, že

rozsudok v tomto bode nielenže neobsahuje vysporiadanie sa s námietkami a argumentmi

úradu, ale ani bližšie nešpecifikoval, čo je vlastne v zrušenom rozhodnutí aj jemu

predchádzajúcom správnom konaní problematický. Tento rozsudok ani nekorešponduje so

samotným znením rozhodnutia úradu a správnymi podaniami úradu, ktoré krajskému súdu

predkladal počas súdneho konania a preto vzhľadom na absenciu bližších dôvodov nie je

možné z rozsudku odôvodniť, prečo k takýmto záverom krajský súd dospel.

Pokiaľ ide o dĺžku protiprávneho konania, k tejto téme sa žalovaný vyjadril

v rozhodnutiach v bode číslo 320 a nasledujúcich druhostupňového rozhodnutia pokiaľ ide

o začiatok protisúťažného konania a bod 332 a nasledujúcich pokiaľ ide o ukončenie

protisúťažného konania.

Žalovaný je toho názoru, že v prípade zrušenia rozhodnutia správneho orgánu, musí

byť z rozsudku zrejme, ako má v ďalšom správny orgán postupovať, aby bolo jeho

rozhodnutie právne bez vady, čo však v tomto prípade z rozsudku nevyplýva.

Žalovaný sa domnieva, že rozsudok krajského súdu nie je súladný s ust. § 250j ods. 2

, nakoľko žalobca v konaní nenamietal otázku paralelnej aplikácie európskeho

vnútroštátneho súťažného práva a preto súd má rozhodnutie preskúmať len v medziach žaloby

a je v rozpore so zásadou „súd nech nejde nad návrhy strán“.

V ďalšej časti navrhol žalovaný, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky predložil na

Súdny dvor Európskej únie prejudiciálne otázky týkajúcej sa čl. 101 a 102 podľa Zmluvy

o fungovaní Európskej únie.

Na základe vyššie uvedeného navrhol žalovaný zmeniť rozsudok krajského súdu tak,

že žalobu, ako nedôvodnú zamietne. Náhradu trov konania si neuplatňoval.

Proti tomuto odvolaniu doručil dňa 28. februára 2012 žalobca svoje stanovisko,

v ktorom uviedol, že žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Pokiaľ ide o prvú časť odvolania žalovaného týkajúceho sa aplikácie generálnej

klauzuly žalobca uviedol, že vníma túto argumentáciu ako takú, ktorá limituje záver krajského

súdu len na to, že žalovaný nebol oprávnený uložiť sankciu pri aplikovaní generálnej klauzuly

zákazu zneužitia dominantného postavenia na relevantnom trhu. Túto argumentáciu považuje

žalobca za zjednodušenú vo vzťahu k celému konaniu a dôvodu zrušenia rozhodnutí

žalovaného. Žalobca má za to, že otázka použitia zásady nullum crimen poena sine lege je

potrebné vnímať v kontexte preskúmavaného prípadu, ako aj v kontexte celého rozsudku.

Poukázal na tú časť odôvodnenia rozsudku kde súd konštatoval, že identifikovanie praktík

zneužitia dominantného postavenia vo výroku rozhodnutia, ku ktorému sa dospelo správnou

úvahou, musí byť logické a racionálne. Vymedzenie praktiky okrem toho musí byť

jednoznačné a nezameniteľné. Žalovaný sám vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, postihol

sankciou súbor krokov žalobcu, ktoré navzájom súviseli a ktoré ako celok spôsobili

obmedzenie hospodárskej súťaže na relevantnom trhu. Teda nebolo zrejmé, či žalovaný

postihoval počas správneho konania žalobcu na trhu v rámci samostatných skutkových

podstát, alebo postihol žalobcu zo správania ako celku, ktoré mohlo byť podradené pod

generálnu klauzulu. Toto potvrdzuje aj odvolanie žalobcu, v ktorom konštatuje, že konanie

žalobcu pozostávala z viacerých praktík. Podľa žalobcu dôležitým z hľadiska posúdenia je, že

spôsob naformulovania výroku rozhodnutia nespĺňa požiadavku precíznosti a jednoznačnosti,

logickosti identifikovania praktiky vo výroku. Žalobca je toho názoru, že v tejto časti je preto

rozsudok krajského súdu správny. Žalobca sa domnieva, že výrok rozhodnutia rady úradu je

nezrozumiteľný a nejasný vo vzťahu k odôvodneniu ani neumožňuje odpovedať nielen na to,

či skutočne nebolo potrebné a možné postupovať podľa niektorej alebo niekoľkých

skutkových podstát demonštratívne vypočítaných v ustanovení § 8 ods. 2 Zákona o ochrane

hospodárskej súťaže. Podľa žalobcu krajský súd postupoval v súlade s už ustálenou

judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júna 2011 ako aj

, s ktorou sa žalobca stotožňuje.

Pokiaľ ide o paralelnú aplikáciu ustanovenia národného súťažného práva a európskeho

súťažného práva si žalobca dovolili vyjadriť presvedčenie, že žalovaný vytrhnutím vyjadrení

krajského súdu z celého kontextu sa snaží navodiť atmosféru, že jediným záverom súdu je

absolútne vylúčenie paralelnej aplikácie hmotnoprávnych ustanovení komunitárneho práva.

V tejto veci si dovolil žalobca poukázať, že s týmto tvrdením žalovaného nemožno súhlasiť,

nakoľko krajský súd považoval rozhodnutia za zmätočné z dôvodu nedostatočného zisteného

skutkového stavu vo vzťahu k uplatneniu pôvodnému čl. 82 Zmluvy o európskom

spoločenstve. Preto je tento záver krajského súdu správny, nakoľko žalovaný neskúmal

spôsobilosť ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi. Podľa žalobcu v priebehu správneho

konania mal dospieť k záveru, či ide o konanie, v ktorom je komunitárny prvok obsiahnutý

alebo nie, a v súlade s týmto záverom mal mať za preukázané, že ku zneužitiu dominantného

postavenia materiálne došlo, a teda správne konanie ukončiť tak, že sa jednalo o zneužitie

dominantného postavenia v miere, ktorá bola zjavne spôsobilá ovplyvniť obchod medzi

členskými štátmi a potom deklarovať porušenie čl. 82 Zmluvy o európskom spoločenstve.

Krajský súd nevylúčil možnosť paralelnej aplikácie čl. 82 Zmluvy o európskom spoločenstve

a § 8 ods. 2 Zákona o ochrane hospodárskej súťaže. Z tohto dôvodu má za to, že rozsudkom

súdu nebola vo všeobecnosti napadnutá možnosť paralelnej aplikácie uvedených právnych

noriem.

Žalobca má zato, že krajský súd obsiahlym spôsobom popísal dôvody, na základe,

ktorých došlo k zrušeniu rozhodnutí žalovaného. Taktiež upriamil pozornosť na vyjadrenie

krajského súdu na str. 15 rozsudku, že podľa názoru krajského súdu zistenie skutkového stavu

nie je dostačujúce pre posúdenie veci a vydané rozhodnutie napriek jeho obsiahlosti je

nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že

z doterajšej rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej republiky už samotný rozpor medzi

výrokom rozhodnutia a jeho odôvodnením je dostatočným dôvodom na zrušenie rozhodnutia

pre jeho nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť a poukázal na rozsudok NSS ČR sp. zn.

z 28. januára 2005.

Pokiaľ ide o námietku súvisiacu s nedôvodným záverom pohľadom dopadu

namietaného konania na spotrebiteľský blahobyt v tejto časti poukázal jednak na rozsudok

krajského súdu str. 10 a na svoju žalobu, v ktorej sa pridržiaval. Taktiež poukázal na rozsudok

NSS ČR č. k. -43 a .

Žalobca je toho názoru žalobné dôvody, ktoré boli predložené žalobe sa vzťahujú

k nesprávnemu postupu žalovaného pokiaľ išlo o subsumovanie namietaného konania žalobcu

pod niektorú zo skutkových podstát demonštratívne vypočítaných v § 8 ods. 2 Zákona

o ochrane hospodárskej súťaže, respektíve pod generálnu klauzulu. Žalobca žiadnym

spôsobom nerozšíril žalobu a žalobné dôvody, ale len podporné argumentoval poukazujúc

pritom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. . Žalobca

taktiež poukázal, že ani existencia doktríny osobitnej zodpovednosti dominantného

podnikateľa za svoje správanie sa na relevantnom trhu neumožňuje úradu aby sa vyhol

dostatočnému odôvodneniu svojich záverov v rozhodnutí a aby jeho rozhodnutia boli

formulované tak, že dominantný podnikateľ sankcionovaný za svoje protisúťažné správanie

bude vedieť toto správanie na trhu v súlade s nálezom úradu upraviť. Žalobca má teda zato, že

krajský súd plne konal v súlade s dispozičnou zásadou, na ktorej správne súdnictvo spočíva

a teda odôvodnenie krajského súdu, v ktorom sa vyjadruje k potrebe jednoznačného,

logického a racionálneho definovania praktiky vo výroku rozhodnutia a následne odkazujúc

na zásady administratívneho trestania v prípade, ak sa skutok subsumuje pod generálnu

klauzulu, je plne v súlade s touto zásadou. Pokiaľ ide o prekročenie rozsahu žalobných

dôvodov pri odmietnutí paralelnej aplikácie čl. 102 Zmluvy o fungovaní EU a § 8 Zákona

o ochrane hospodárskej súťaže má žalobca zato, že v tomto smere nedošlo k prekročeniu

žalobných dôvodov.

Pokiaľ ide o predloženie návrhu na prejudiciálne otázky Európskemu súdnemu dvoru,

žalobca nezdieľa rovnaký názor, ako žalovaný vo vzťahu k tejto potrebe a v tejto veci

poukázal na rozhodnutie zverejnené vo vestníku Európskej únie č. C 160/11 zo dňa 28. mája

2011. Náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil.

K uvedenej veci sa podľa čl. 15 ods. 3 nariadenia Rady č. 1/2003 k predmetnej žalobe

na základe informácií od žalovaného vyjadrila prostredníctvom svojich zástupcov Európska

komisia. Komisia poukázala, že súbežné uplatnenie vnútroštátnych predpisov na ochranu

hospodárskej súťaže a k čl. 101 a 102 Zmluvy poukazujúc na rozsudok Európskeho súdneho

dvora č. C - 17/10 Toshiba Corporation a i., podľa ktorého za súťažné právo Európskej únie

a vnútroštátne právo uplatňujú súbežne. Komisia predložením svojich pripomienok chce

poskytnúť vnútroštátnemu súdu pomoc pri uplatňovaní pravidiel Európskej únie upravujúcich

hospodársku súťaž. Komisia týmto svojim podaním preto konal vo všeobecnom záujme,

pričom jej pripomienky nemajú za cieľ slúžiť záujmom sporových strán.

Podľa čl. 3 ods. 1 nariadenia Rady č. 1/2003 sa stanovuje, že ako orgány hospodárskej

súťaže členských štátov alebo vnútroštátne súdy uplatňujú vnútroštátne súťažné právo na

dohody, rozhodnutia združení podnikov alebo zosúladené postupy podľa čl. 101 ods. 1

Zmluvy, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi podľa uvedeného

ustanovenia, uplatnia na tieto dohody, rozhodnutia alebo zosúladené postupy aj ustanovenie

čl. 101 Zmluvy, obdobne to platí aj pri čl. 102 Zmluvy. Článok 3 ods. 1 nariadenia Rady

č. 1/2003 teda umožňuje súbežne uplatňovanie súťažného práva Európskej únie

a vnútroštátnou súťažného práva. Podľa Komisie z rozsudku Súdneho dvora C-17/10

(Toshiba), z ktorého vyplýva, že čl. 3 dovoľuje pokračovať v uplatňovaní tak práva EU

v oblasti ochrany hospodárskej súťaže, ako aj vnútroštátneho súťažného práva na jeden a ten

istý prípad, pričom tomu nemusí byť tak vždy. Zásadným aspektom je skutočnosť, že tak

musia postupovať vtedy a v tých prípadoch, ak môže dôjsť k ovplyvneniu obchodu medzi

členskými štátmi. V prípade ak sa uplatní súťažné právo EU, tak potom je vnútroštátne právo

len fakultatívne a závisí od vnútroštátneho právneho systému. Komisia poznamenala, že

súbežné uplatnenie práva hospodárskej súťaže EU a vnútroštátneho práva nemôže vyvolať

obavy pokiaľ ide o zásadu ne bis in idem, ktorá je zakázaná a poukázala na veci C-238/99 P,

C-244/99 P, C-245/99 P a pod. Zároveň komisia poukázala na rozsudok ESĽP č. 14939/03

bod 82 až 84 z 10. februára 2009 vo veci S. Z./RSFR, zákaz opakovania trestného konania

v už právoplatne skončenej veci.

Pokiaľ ide o uloženie sankcie je komisia toho názoru, že z ust. čl. 5 nariadenia Rady

majú orgány ochrany hospodárskej súťaže jednotlivých členských štátov právomoc

uplatňovať čl. 101 a 102 Zmluvy, ako aj právomoc ukladať pokuty. Ďalej komisia poukázala

na rozsudok ESD č. C-280/08, 6/72, 395/96 P a C-396/96 P a iné. Taktiež Komisia EU

poukázala na rozsudky ESD č. 322/81 Michelin/Komisia a č. C-95/04 P British

Airways/Komisia, kedy bolo rozhodnutie Komisie založené na všeobecnom ustanovení čl. 82

Zmluvy o EHS, teraz 102 Zmluvy o fungovaní EU.

V ďalšom Komisia poukázala na rozhodnutia ESĽP v súlade s čl. 7 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv. Podľa Komisie existuje ustálená judikatúra, v zmysle ktorej nesie

podnik s dominantným postavením osobitnú zodpovednosť za to, aby svojim konaním

nezasiahol do účinnej a nenarušenej hospodárskej súťaže na vnútornom trhu a podniky sa

nemôžu dovolávať údajnej nepredvídateľnosti pri uplatňovaní čl. 101 a 102 Zmluvy

a ozrejmila pojem bundlingu (zoskupovania produktov) pri ich predaji ako súčasti jedného

balíka.

K písomným pripomienkam Komisie sa vyjadril svojim podaním žalobca a to tak,

pripomienky Komisie nie sú v rozpore s tvrdeniami, že rozhodnutia žalovaného sú pre ich

nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť nezákonné a pridržiava sa svojich doterajších

prednesov a podaní v danej veci. Poukázal na názor krajského súdu v danej veci, že

rozhodnutia žalovaného sú zmätočné pre nedostatočne zistený skutkový stav veci vo vzťahu

k uplatneniu čl. 82 Zmluvy o založení EHS, resp. čl. 102 Zmluvy o fungovaní EU, nakoľko

žalovaný nepodporil dôkazmi existenciu „spôsobilosti ovplyvniť obchod medzi členskými

štátmi“. Znovu zdôraznil, že rozsudkom prvostupňového súdu nedošlo vo všeobecnosti

k napadnutiu paralelnej aplikácie národnej a komunitárnej hmotnoprávnej úpravy. Žalovaný

aj napriek použitiu generálnej klauzuly zákazu zneužitia dominantného postavenia nedostal

svojej povinnosti formulovať skutkovú podstatu podradenú len pod generálnu klauzulu

jednoznačne a zrozumiteľne, teda, že výrok rozhodnutia je nezrozumiteľný a nejasný vo

vzťahu k odôvodneniu a neumožnil odpovedať na to, či skutočne nebolo možné postupovať

podľa niektorej v zákone demonštratívne určenej skutkovej podstaty a poukázal na vyjadrenie

Komisie, že zneužitie dominantného postavenia obsahuje prvky neprimeranej cenovej

praktiky (bod 31 a 32 Písomných námietok Komisie). Záverom poukázal žalobca na ňou

uvádzané okolnosti, pre ktoré sú rozhodnutia podľa jej názoru nezákonné a to preskúmanie

výroku vo vzťahu k použitiu generálnej klauzule, v súvislosti s nejasnou a nelogickou

formuláciou výroku rozhodnutia, nerešpektovanie zásad administratívneho konania, námietky

v súvislosti s ukladaním sankcie a nedostatočne zistený skutkový stav veci vo vzťahu

k aplikácii komunitárneho práva.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa

preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie, ktoré mu predchádzalo

v rozsahu dôvodov odvolania podľa v spojení s veta prvá

a to bez nariadenia pojednávania podľa a v spojení

s veta prvá s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia najvyššieho

súdu bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk, a dospel jednomyseľne k záveru, že

odvolaniu žalovaného je potrebné vyhovieť. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 23. mája

2013 podľa a v spojení s veta prvá

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.

Podľa druhej hlavy piatej časti sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247

ods. 1 ).

Podľa veta prvá je pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia pre

súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s ohľadom na obsah podaného odvolania

žalovaného posudzoval, či žalovaný, ako i krajský súd pri rozhodovaní vychádzali

z dostatočne zisteného skutkového stavu veci a s ohľadom na námietky žalovaného, ako i či

konanie pred žalovaným ako i krajským súdom, bolo vedené takým procesným postupom,

ktorý zabezpečoval správny výsledok a spôsobom zodpovedajúcim pravidlám spravodlivého

procesu.

Krajský súd sa v danom prípade nepostupoval správne a v rozpore s obsahom

judikatúry Európskeho súdneho dvora ako aj v rozpore s komunitárnym právom a to napriek

tomu, že podklady rozhodnutia tvorili rozsiahly obsah administratívneho spisu, nesprávne

vyhodnotil skutočnosti zistené v administratívnom konaní žalovaným, ktorými bola

preukázaná deliktuálnu zodpovednosť žalobcu pri porušení pravidiel hospodárskej súťaže

v preskúmavanej oblasti.

Podľa zákonodarca upravil zneužívanie dominantného

postavenia týmto spôsobom:

(1) Dominantné postavenie na relevantnom trhu má podnikateľ alebo niekoľko

podnikateľov, ktorí nie sú vystavení podstatnej súťaži a ktorí sa vzhľadom na svoju

ekonomickú silu môžu správať nezávisle.

(2) Zneužitím dominantného postavenia na relevantnom trhu je najmä,

a) priame alebo nepriame vynucovanie neprimeraných cien alebo iných

neprimeraných obchodných podmienok,

b) hrozba obmedzenia alebo obmedzenie výroby, odbytu alebo technického vývoja

tovaru na úkor užívateľov,

c) uplatňovanie rozdielnych podmienok pri zhodnom alebo porovnateľnom plnení voči

jednotlivým podnikateľom, ktorými sú alebo môžu byť títo podnikatelia znevýhodňovaní

v súťaži,

d) viazanie súhlasu s uzavretím zmluvy na podmienku, že druhá zmluvná strana

prijme aj ďalšie záväzky, ktoré svojou povahou alebo podľa obchodných zvyklostí nesúvisia

s predmetom tejto zmluvy, alebo

e) dočasné zneužívanie ekonomickej sily s cieľom vylúčiť súťaž.

(6) Zneužívanie dominantného postavenia na relevantnom trhu je zakázané.

Krajský súd v dôvodoch svojho rozhodnutia uvádza, že skúmal výrok žalobou

napadnutého rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu hlavne z hľadiska, či vymedzuje

skutok, ktorého sa mal žalobca dopustiť spôsobom, ktorý by odôvodnil záver o použiteľnosti

generálnej klauzuly podľa § 8 ods. 2 Zákona o ochrane hospodárskej súťaže a poukázal na

rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z ktorých vyplýva, že

generálna klauzula zákona neobsahuje explicitný opis skutkovej podstaty správneho deliktu

tak, aby ním sama o sebe bola naplnená požiadavka SR v spojení s

ods. 4 SR, že „len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest

prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie“. Krajský súd

v Bratislave v tomto prípade poukázal na princípy aplikované v správnom trestaní

i s prihliadnutím na odporúčanie výboru ministrov Rady Európy č. 91 1 členským štátom

o správnych sankciách z 13. februára 1991, ktorí „...odvolávajúc sa na všeobecné zásady

vzťahujúce sa na ochranu jednotlivca vo vzťahu k rozhodnutiam správnych orgánov, ktoré sú

zakotvené v rezolúcii č. (77) 31 a na zásady týkajúce sa voľnej úvahy správnych orgánov pri

rozhodovaní zakotvené v odporúčaní (80) 2 majúc na zreteli, že správne akty, ktorými sa

ukladajú správne sankcie, by mali byť podriadené dodatočným zárukám, odporúča vládam

členských štátov, aby sa k ich právnej teórii ako aj praxi riadili zásadami stanovenými v tomto

odporúčaní“, a že odporúčanie výboru ministrov rady Európy č. (91) 1 je dôležitým

interpretačným nástrojom pre národné správne súdy pri výklade zákonov týkajúcich sa

správneho trestania. Ustálenie skutkovej podstaty zneužívania dominantného postavenia na

generálnej klauzule má konštitutívny význam, to znamená, že skutková podstata je

protimonopolným úradom priamo kreovaná a až týmto okamihom spĺňa požiadavku zásady

č. 1 a zásady č. 2 a aj SR a zásady nullum crimen poema sine lege. Zásada

proporcionality vyžaduje, že ak protimonopolný úrad má právomoc na základe generálnej

klauzuly a demonštratívneho vymedzenia zákona sformulovať nové skutkové podstaty

zneužívania dominantného postavenia, na druhej strane podnikateľ musí mať možnosť poznať

presné znenie praktiky, ktorá je zakázaná. Až po tomto momente ho možno sankcionovať.

Činnosť protimonopolného úradu by preto mala byť zameraná na včasné identifikovanie

praktík, zachytenie ich obsahu rozhodnutím, ich zakázanie a následne až na sankcionovanie,

kedy už môže byť naplnená zásada nullum crimen.

Uvedený právny názor vychádza zo skutočnosti, že príslušné konanie, ktorým došlo

k zneužitiu dominantného postavenia na relevantnom trhu, nemožno sankcionovať, ale je

potrebné delikventa upozorniť zo strany Úradu na jeho protisúťažné konanie a pokiaľ by sa

delikvent v budúcnosti opätovne dopustil protisúťažného konania tým istým spôsobom,

respektíve rovnakou protisúťažnou praktikou, tak až vtedy by mu bolo možné za ustálenú

skutkovú podstatu Úradom uložiť sankciu.

S uvedeným právnym názorom sa senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

nestotožňuje, nakoľko aplikácia takéhoto názoru je podľa súdu rozpore s konštantnou

judikatúrou Európskeho súdneho dvora, ako aj komunitárnym právom.

Zo zákona o ochrane hospodárskej súťaže ako na národnej tak na európskej úrovni vo

všeobecnosti nevyplýva aké konkrétne konanie súťažiteľov na relevantnom trhu sa považuje

za zneužitie dominantného postavenia. Presné vymedzenie tohto pojmu ponecháva na

rozhodovaciu činnosť orgánov ochrany hospodárskej súťaže a súdy. Demonštratívny výpočet

týchto praktík uvedených v § 8 ods. 2 Zákona o ochrane hospodárskej súťaže má slúžiť

súťažiteľom hlavne na orientáciu a poukazuje na najčastejšie porušenia pravidiel ochrany

hospodárskej súťaže súťažiteľmi. Z dôvodov efektivity ochrany hospodárskej súťaže pred

nezákonnými praktikami podnikateľov, ktorí by chceli zneužiť svoje dominantné postavenie

na trhu a takáto praktika nie je uvedená v demonštratívnom výpočte v § 8 ods. 2 Zákona,

resp. čl. 102 Zmluvy o FEU, tak je povinný takúto praktiku orgán ochrany hospodárskej

súťaže podriadiť pod generálnu klauzulu. Orgán ochrany hospodárskej súťaže nemôže určité

konanie, ktoré je správnym deliktom, podradiť pod skutkovú podstatu, ktorá mu je svojím

obsahom najbližšia, nakoľko tento postup by bol nesprávny a v rozpore so zásadami

administratívneho trestania (správny orgán nemôže subsumovať konanie súťažiteľa pod

skutkovú podstatu takej praktiky, ktorá zjavne nespĺňa všetky podstatné znaky konania

žalobcu).

V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje rozhodovaciu činnosť

Najvyššího správního soudu Českej republiky napr. vo veci Sazka (rozsudok NSS sp. zn.

), kde okrem iného NSS ČR konštatoval, že konštrukcia generálnej klauzuly je

obdobná komunitárnej predlohe s poukazom na článok 102 ZFEÚ a označil ju za nevyhnutnú,

pretože nikdy nemožno normatívne podať úplný výpočet spôsobov, ktorými možno tržnú moc

zneužiť na ujmu ostatných účastníkov trhu. Vo veci Sazka NSS ČR taktiež našiel význam

generálnej klauzuly v tom, že pokiaľ určité konanie naplňuje jej jednotlivé znaky, i keď nie je

zachytené pomenovanou skutkovou podstatou, je zakázaným konaním so všetkými

dôsledkami, ktoré z neho pre konajúceho vyplývajú a uviedol, že akékoľvek konanie, ktoré

naplňuje znaky uvedené v generálnej klauzule, môže byť sankcionované ako zneužitie

dominantného postavenia a to i vtedy, ak ho pod žiadnu z demonštratívne vymenovaných

skutkových podstát nebude možné podradiť.

Zneužitím dominantného postavenia a aplikáciou generálnej klauzuly vo vzťahu

k deklaratórnemu výpočtu praktík uvedených v českom zákone o ochrane hospodárskej

súťaže sa Najvyšší správny súd ČR zaoberal i napr. vo veci UPC (rozsudok NSS

), kde uviedol, že ,,ku zneužitiu monopolného (dominantného) postavenia

súťažiteľov môže dôjsť i inak než spôsobom opísaným v zákone a nemožno pritom ani vylúčiť,

že zneužitím dominantného postavenia na trhu môže byť i konanie, ktoré by na jednej strane

bolo v prospech iných súťažiteľov, avšak na druhej strane by súčasne bolo na ujmu

konečného spotrebiteľa“.

Európsky súdny dvor vo svojej rozhodovacej činnosti vymedzil zneužitie

dominantného postavenia ako ,,objektívny pojem, ktorý vystihuje spôsoby správania podniku

v dominantnom postavení, ktorých podstatou je ovplyvnenie štruktúry trhu, na ktorom je na

základe prítomnosti dominantného podniku stupeň súťaže oslabený, a ktorých cieľom je

vytvorenie prekážok rozvoja súťaže na tomto trhu za použitia prostriedkov, ktoré sa líšia od

tých, ktoré riadia normálnu súťaž výrobkov a služieb medzi súťažiteľmi“. V tejto súvislosti je

potrebné uviesť, že koncepcia zneužitia dominantného postavenia sa neobmedzuje len na

konanie, ktoré pôsobí negatívne vo vzťahu k ostatným súťažiteľom, ale zahŕňa aj konanie,

ktoré poškodzuje spotrebiteľov, pretože neprimerané ceny, ktoré majú účinky a vplyv na

postavenie užívateľov alebo spotrebiteľov, sú tiež zakázané (Hoffmann Roche c/a Komisia).

Zároveň je potrebné poznamenať, že z ust. SR jednoznačne

vyplýva ústavné právo ochrany hospodárskej súťaže ako hospodárskej politiky štátu a patrí

k základným ústavným princípom a z ktorého vyplýva pozitívny záväzok štátu chrániť

hospodársku súťaž. Taktiež z tohto ustanovenia možno dôvodiť aj skutočnosť, že pri výklade

právnych noriem z oblasti ochrany hospodárskej súťaže je nutné pri rozhodovacej činnosti

orgánov ochrany hospodárskej súťaže a súdov preferovať tie výkladové techniky, ktorými

bude tento cieľ naplnený, teda nie vychádzať striktne s textualistického výkladu právnych

noriem, ale objektívneho teleologického výkladu právnych noriem.

Najvyšší súd poznamenáva, že by bolo v príkrom rozpore s požiadavkou jednotného

výkladu práva EU a národného práva, ak by sa nenaplnili ciele efektívnosti oboch týchto

práv, ktoré sa vzájomne prelínajú a kryjú. Národné právo v oblasti hospodárskej súťaže musí

byť vykladané v záujme zabezpečenia právnej istoty a jednotnej aplikácie európskeho

súťažného práva.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v danom prípade na rozdiel od krajského súdu

stotožňuje so žalovaným, že v svojom rozhodnutí určite, jasne a zrozumiteľne formuloval

výrok rozhodnutia v ktorom bola dostatočne špecifikovaná praktika, ktorej výsledkom bolo

zneužitie dominantného postavenia žalobcu na relevantnom trhu. V rozhodnutí žalobca

podrobne opísal konanie žalobcu (spôsob konania, doba trvania) a že ide konanie žalobcu,

ktoré nemohlo byť podradené pod žiadnu z praktík uvedených v § 8 ods. 2 Zákona o ochrane

hospodárskej súťaže a nič nebránilo žalovanému, aby na konanie žalobcu aplikoval generálnu

klauzulu podľa § 8 ods. 6 Zákona o ochrane hospodárskej súťaže súbežne s čl. 102 Zmluvy

o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 82 Zmluvy o založení ES). V danom prípade žalobca

preukázateľne zneužil svoje dominantné postavenie podľa čl. 102 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie (predtým čl. 82 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) a podľa § 8

ods. 2 Zákona o ochrane hospodárskej súťaže na relevantnom trhu udeľovania súhlasu na

používanie ochrannej známky Z. B. na území Slovenskej republiky nastavením systému

platieb za ochrannú známku Z. B. v posudzovanom období od 15. júna 2007 do

28. augusta 2009 tak, že jeho servisní klienti mali možnosť používať Z. B. bez poplatku,

zatiaľ čo jeho licenční klienti platili zaň poplatok a to aj za obaly, na ktorých sa Z. B.

nenachádzal, čo pri uplatňovanej výške tohto poplatku spôsobilo obmedzenie hospodárskej

súťaže na relevantnom trhu zabezpečovania zberu, zhodnocovania a recyklácie odpadov a

obalov prostredníctvom oprávnených organizácií v Slovenskej republike a konštatovala, že

zneužívanie dominantného postavenia podľa čl. 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ako

aj podľa § 8 ods. 6 zákona o ochrane hospodárskej súťaže je zakázané.

Takýto postup žalobcu platbách za Z. B. medzi servisnými klientmi (používali Z. B.

bez licenčného poplatku) a licenčnými klientmi nie je možné zo strany žalobcu objektívne

a rozumne odôvodniť. V danom prípade výsledkom tejto súťažnej praktiky žalobcu nebolo

skúmanie neprimeranej ceny za ochrannú známku Z. B., ale súťažná praktika spočívajúca

v tom, že žalobca sledoval znevýhodnenie konkurencie na trhu, pri organizácii, zbere

separácii a recyklácii odpadov z obalov.

Odvolací súd zdôrazňuje, že úrad, ako vyplýva zo spisového materiálu sa v danom

prípade dôsledne zaoberal aj súbežným použitím čl. 102 ZFEU (predtým čl. 82 ZEU ) a jeho

súbehu s ust. a o ochrane hospodárskej súťaže a jej

vplyvu na obchod medzi štátmi, ktoré boli podrobne ozrejmené v B. 13 až 23 rozhodnutia

prvostupňového správneho orgánu) a z ktorého jednoznačne vyplýva, že tato praktika žalobcu

mala vplyv na dovoz tovarov, či už označených alebo neoznačených označením Z. B..

Najvyšší súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že prípade ochrany hospodárskej

súťaže nie je otázka právnej kvalifikácie vôbec rozhodujúcou pre vyslovenie záveru

o porušení súťažného práva a uloženie príslušnej sankcie v prípade, ak súťažiteľ svojím

správaním na súťažnom trhu poruší zákon a zneužije svoje dominantné postavenie na

relevantnom trhu.

Napríklad i Európsky súd pre ľudské práva v roku 2009 v rozsudku Z. uviedol, že

rozhodujúcim je samotný skutok a nie jeho právna kvalifikácia (sťažnosť č. 14/939/03). V

danom prípade je Najvyšší súd Slovenskej republiky toho názoru, že argumentácia krajského

súdu, že v správaní žalobcu ide o ,,novú skutkovú podstatu“, za ktorú by nemal byť

sankcionovaný je právne irelevantná a nemá oporu v súťažnom práve. V tejto súvislosti

odvolací súd poukazuje na prípad riešený jednak Komisiou ako i Európskym súdnym dvorom

a to prípad A. Z.. Námietkam A. Z., že sa jedná o určitú ,,novosť praktík v zneužití na trhu“ a

že by mali dostať preto iba symbolickú pokutu, nebolo vyhovené a táto jej obrana bola

odmietnutá a nerešpektovaná a naopak vo veci boli uložené prísne finančné sankcie. V danej

veci praktiky zneužitia boli nové a to pokiaľ ide o použité prostriedky, napriek tomu však

Všeobecný súd ako i Európsky súdny dvor konštatovali, že príslušné zneužitia sú závažnými

porušeniami a nemôžu byť tolerované v súťažnom práve. Naviac z rozhodnutí súdov v danej

veci vyplýva, že A. Z. mala očakávať, že zneužitia, o ktoré v danom prípade ide, patria do

pôsobnosti čl. 102 ZFEÚ a to napriek tomu, že Komisia ani Súdny dvor ešte nepreskúmavali

správanie, ktoré využívalo rovnaké prostriedky alebo metódy. Napokon i vo veci A. Z. bola

na daný prípad nepochybne aplikovaná generálna klauzula.

Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zneužívaní dominantného

postavenia na relevantnom trhu súťažitelia používajú čoraz sofistikovanejšie praktiky

zneužitia a tieto praktiky by potom bolo možné považovať neustále za nové a vidieť v nich

prvky novosti a potom v prípade osvojenia si názoru krajského súdu, by v podstate nebolo

možné subjekt, ktorý používa ,,novú praktiku“, ale hoci nedovolenú praktiku, sankcionovať

v oblasti súťažného práva. V danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu skutočnosti, na

ktoré poukazuje krajský súd, nemôžu byť podľa názoru odvolacieho súdu ani poľahčujúcimi

okolnosťami, v ktorých by bolo možné vidieť zníženie uloženej sankcie žalobcovi, resp.

využitia moderačného práva súdom vo vzťahu k žalobcovi.

V danom prípade je Najvyšší súd Slovenskej republiky toho názoru, že žalobca ako

skúsený podnikateľ mohol a mal predvídať a to i s prihliadnutím na rozhodovaciu prax

Európskej komisie ako i Európskeho súdneho dvora, že jeho konanie je zneužívaním

dominantného postavenia na relevantnom trhu v predmetnej oblasti označenej v rozhodnutí

žalovaným je v rozpore s cieľom a účelom súťažného práva.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol potom odvolací súd akceptovať

argumentáciu krajského súdu, že Protimonopolný úrad Slovenskej republiky mal v konaní

preukázať, že konanie žalobcu bolo spôsobilé obmedziť resp. narušiť hospodársku súťaž na

trhu a konkretizovať, v čom takéto obmedzenie súťaže malo spočívať a ako sa prejavoval jeho

negatívny efekt na trhu. Všetky tieto skutočnosti vytýkané krajským súdom v danom prípade

Protimonopolný úrad Slovenskej republiky aj riadne konkretizoval vo svojom rozhodnutí

a tiež podrobne zdôvodnil v čom sa prejavil negatívny efekt protisúťažnej praktiky žalobcu na

relevantnom trhu. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje i na rozsudok vo veci D. T., v

ktorom Európsky súdny dvor vo vzťahu k otázke, či porušenia boli spáchané úmyselne, alebo

z nedbanlivosti a či sa preto majú trestať pokutou, poukázal na svoju doterajšiu judikatúru, z

ktorej vyplýva, že táto podmienka je splnená, ak si dotknutý podnik nemôže nebyť vedomý

protisúťažnej povahy svojho správania a to bez ohľadu na to, či si je alebo nie je vedomý

toho, že porušuje pravidlá zmluvy o hospodárskej súťaži.

V danom prípade je odvolací súd nesporne toho názoru, že žalobca si musí byť

jednoznačne vedomý svojho protisúťažného konania, ktoré bolo vedomé, a ktorá skutočnosť

vyplýva z jednotlivých rozdielnych zmlúv pre servisných klientov a licencovaných klientov

ako odberateľov žalobcu za používanie označenia Z. B., ako i z ďalších dôkazných

prostriedkov, ktoré protimonopolný úrad zhromaždil v administratívnom konaní.

Krajský súd v danom prípade sa snažil síce svoj postup odôvodniť, avšak sám tieto

dôkazné prostriedky, či už k problematike generálnej klauzuly, ako i otázkam relevantného

trhu a aplikácie práva EU a národného práva nevyhodnotil, resp. vyhodnotil, avšak v rozpore

s judikatúrou Európskeho súdneho dvora, ktorá je pre súdny systém Slovenskej republiky

záväzná. Krajský súd takto nedôsledne postupoval napriek tomu, že podklady tvorili rozsiahly

obsah administratívneho spisu, avšak iba vo všeobecnej rovine krajský súd spochybňoval

zistené skutočnosti, na ktoré vo svojom rozhodnutí poukazoval žalovaný a od ktorých

odvodzoval deliktuálnu zodpovednosť žalobcu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky súhlasí s vecnými argumentmi protimonopolného

úradu v danej veci. Svoje názory v tomto smere protimonopolný úrad ako i žalovaný

odôvodnili logickými úvahami, ktoré vychádzajú z transparentných ekonomických údajov

a príslušných technických podkladov, ktoré sú taktiež v rozhodnutiach správnych orgánov

rozumnými úvahami a argumentmi aj podložené.

V danom prípade Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil aj s dôkaznými

prostriedkami, ktoré protimonopolný úrad aplikoval ako podklady pri vyčíslení a uložení

pokuty žalobcovi. Tieto ekonomické podklady pre uloženie pokuty, ktoré sú podrobne

odôvodnené v rozhodnutí protimonopolného úradu, ako i žalovaného a ktorých správnosť

žalobca namieta, sú rozumným spôsobom správnymi orgánmi odôvodnené a to rozsiahle

a precíznym spôsobom a preto ich odvolací súd po preskúmaní považuje za vecne správne.

Úrad pri ukladaní pokuty správne posudzoval závažnosť a dĺžku porušenia zákona zo

strany žalobcu a pri posudzovaní závažnosti tohto porušenia zobral do úvahy jeho povahu ako

i skutočný dopad na príslušný relevantný trh. V danom prípade úrad pri určení výšky pokuty

rešpektoval Metodický pokyn o postupe pri určovaní pokút v prípadoch zneužívania

dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaž, v zmysle ktorého ako východisko

pri určení pokuty zobral do úvahy relevantný obrat podnikateľa.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, Najvyšší súd Slovenskej republiky je toho názoru,

že námietky žalobcu ohľadne výšky uloženej pokuty, že nezodpovedá kritériám stanoveným

v § 38 ods. 10 Zákona ochrane hospodárskej súťaže, sú účelové a zavádzajúce. Výška pokuty

je v rozhodnutiach správnych orgánov podľa názoru odvolacieho súdu transparentným

spôsobom zdôvodnená v súlade s ustanovením o správnom

konaní. V tomto smere úrad správne aplikoval i judikatúru Českej republiky, kde sa aplikuje

obdobná právna úprava dôkazom čoho je i rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR

sp. zn. .

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok

Krajského súdu v Bratislave ako nezákonný v zmysle ust. za použitia ustanovenia

zmenil a žalobu žalobcu ako nedôvodnú v zmysle ustanovenia

ods. 1 zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1

v spojení s ustanovením a , nakoľko žalobca v konaní

úspech nemal a žalovanému správnemu orgánu náhrada trov konania neprináleží.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov

3:0 ( veta tretia o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. mája 2013

JUDr. Eva Babiaková, CSc., v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Dagmar Bartalská