Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)ef2/388249.aaeec3.pdf
PDF · 225.28 KB
No categories available
8Sžhpu/1/2012
Najvyšší súd 8Sžhpu/1/2012
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Evy Babiakovej, CSc., a členov senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a Mgr. Petra
Melichera, v právnej veci žalobcu: E.-P., A., G., X. B., IČO: X., právne zastúpený
Advokátskou kanceláriou I., S., F., X. B., proti žalovanému: Protimonopolný úrad
Slovenskej republiky, Drieňová 24, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 2010/DZ/R/2/049 zo dňa 6. augusta 2010, konajúc o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. 1S/249/2010- 571 zo dňa 1.
decembra 2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.
1S/249/2010-571 zo dňa 1. decembra 2010 z m e ň u j e tak, že žalobu z a m i e t a .
Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom č. k. 1S/249/2010-571 z 1. decembra 2011 Krajský súd
v Bratislave podľa § 250 j ods. 2 písm. c/ a d/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“) zrušil rozhodnutie žalovaného č. 2010/DZ/R/2/049 zo dňa 6. augusta 2010, ktorým
bolo zmenené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu (Protimonopolného úradu SR,
odboru zneužívania dominantného postavenia) č. 2009/DZ/2/1/040 zo dňa 28. augusta 2009,
ktorým bolo rozhodnuté, že konanie podnikateľa E.-P., A. v období od 15. júna 2007
spočívajúce v nastavení systému platieb za ochrannú známku Z. B. takým spôsobom, že
servisní klienti podnikateľa E.-P., A. majú možnosť používať ochrannú známku Z. B.
zadarmo, pričom jeho licenční klienti platia poplatok za ochrannú známku Z. B., a to aj za
obaly, na ktorých sa ochranná známka Z. B. nenachádza, pričom výška tohto poplatku je
stanovená bez ohľadu na náklady spojené s ochrannou známkou Z. B., je zneužitím
dominantného postavenia podľa čl. 82 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva na
relevantnom trhu udeľovania súhlasu na používanie ochrannej známky Z. B. na území
Slovenskej republiky a preto je podľa článku 82 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva
zakázané a súčasne je zneužitím dominantného postavenia podľa § 8 ods. 2 zákona č.
136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov
štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, na relevantnom trhu
udeľovania súhlasu na používanie ochrannej známky Z. B. na území Slovenskej republiky
a preto je podľa § 8 ods. 6 zákona tohto zákona zakázané. Prvostupňový orgán rozhodol na
základe § 22 ods. 1 písm. b/ zákona č. 136/2001 Z. z. tak, že uložil podnikateľovi E.-P., A.
zdržať sa konania uvedeného v bode 1. Rozhodnutia a odstrániť protiprávny stav do 60 dní
odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia a na základe § 38 ods. 1 zákona č. 136/2001
Z. z. uložil peňažnú pokutu vo výške 18 394 €. Toto rozhodnutie zmenil druhostupňový
orgán rozhodnutím zo dňa 6. augusta 2010 tak, že bod 1 výroku znie: „žalobca zneužil svoje
dominantné postavenie podľa čl. 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (predtým čl. 82
Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) a podľa § 8 ods. 2 Zákona o ochrane
hospodárskej súťaže na relevantnom trhu udeľovania súhlasu na používanie ochrannej
známky Z. B. na území Slovenskej republiky nastavením systému platieb za ochrannú
známku Z. B. v posudzovanom období od 15. júna 2007 do 28. augusta 2009 tak, že jeho
servisní klienti mali možnosť používať Z. B. bez poplatku, zatiaľ čo jeho licenční klienti
platili zaň poplatok a to aj za obaly, na ktorých sa Z. B. nenachádzal, čo pri uplatňovanej
výške tohto poplatku spôsobilo obmedzenie hospodárskej súťaže na relevantnom trhu
zabezpečovania zberu, zhodnocovania a recyklácie odpadov a obalov prostredníctvom
oprávnených organizácií Slovenskej republiky“. V rámci bodu 1 výroku Rada úradu
konštatovala, že zneužívanie dominantného postavenia podľa čl. 102 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie ako aj podľa § 8 ods. 6 Zákona o ochrane hospodárskej súťaže je zakázané.
Bod 2 výroku, ktorým Úrad stanovil žalobcovi povinnosť zdržať sa protiprávneho konania a
odstrániť protiprávny stav do 60 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia bol vypustený. Bod 3
výroku prvostupňového rozhodnutia Úradu zostal nezmenený, t.j. Rada Úradu potvrdila
sankciu vo výške 18 394 €.
Krajský súd v Bratislave rozsudok v danej veci odôvodnil tým, že zistenie skutkového
stavu je nepostačujúce na posúdenie danej veci a vydané rozhodnutie napriek jeho obsiahlosti
je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť. Za hlavný nedostatok považoval krajský súd
zmätočnú formuláciu výroku rozhodnutia.
Z výroku napadnutého rozhodnutia bolo podľa názoru krajského súdu nesporné, že
žalovaný v odôvodnení popísaný skutok nepodradil pod žiadnu zo skutkových podstát,
tvrdiac, že takéto podradenie nie je možné a preto prvostupňový súd skúmal výrok žalobou
napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či vymedzuje skutok, ktorého sa žalobca mal dopustiť
spôsobom, ktorý by odôvodnil zámer o použiteľnosti generálnej klauzuly podľa ust. § 8 ods. 2
citovaného zákona. Podľa názoru krajského súdu identifikovanie praktík zneužitia
dominantného postavenia vo výroku rozhodnutia, ku ktorému sa dospelo správnou úvahou,
musí byť logické a racionálne. Vymedzenie praktiky okrem toho musí byť jednoznačné
a nezameniteľné tak, aby bolo možné danú konkrétnu praktiku zakázať, uložiť povinnosť
zdržať sa takéhoto konania, alebo odstrániť protiprávny stav. V tomto prípade krajský súd
poukázal na podmienky administratívneho trestania v prípade použitia generálnej klauzuly,
keď skutková podstata musí rešpektovať zásady správneho trestania, t.j. sankciu ukladať až
vtedy, ak podnikateľ nerešpektuje rozhodnutím ustálenú skutkovú podstatu. V tomto prípade
žalovaný aplikoval skutkové podstaty zneužitia dominantného postavenia založené na
generálnej klauzule (demonštratívnom vymedzení zákona). Generálna klauzula zákona
neobsahuje explicitný opis skutkovej podstaty správneho deliktu tak, aby ním sama o sebe
bola naplnená požiadavka čl. 49 Ústavy SR v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, že „len
zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest prípadne iné ujmy na právach
alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie“. Krajský súd v Bratislave v tomto prípade
poukázal na rozhodovanie senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré sú v tomto
prípade jednotné v tom, že tieto princípy sa v plnom rozsahu aplikujú i v správnom trestaní
i s prihliadnutím na odporúčanie výboru ministrov rady Európy č. 91 1 členským štátom
o správnych sankciách z 13. februára 1991, ktorí „...odvolávajúc sa na všeobecné zásady
vzťahujúce sa na ochranu jednotlivca vo vzťahu k rozhodnutiam správnych orgánov, ktoré sú
zakotvené v rezolúcii č. (77) 31 a na zásady týkajúce sa voľnej úvahy správnych orgánov pri
rozhodovaní zakotvené v odporúčaní (80) 2 majúc na zreteli, že správne akty, ktorými sa
ukladajú správne sankcie, by mali byť podriadené dodatočným zárukám, odporúča vládam
členských štátov, aby sa k ich právnej teórii ako aj praxi riadili zásadami stanovenými v tomto
odporúčaní“. Odporúčanie výboru ministrov rady Európy č. (91) 1 je dôležitým
interpretačným nástrojom pre národné správne súdy pri výklade zákonov týkajúcich sa
správneho trestania. Ustálenie skutkovej podstaty zneužívania dominantného postavenia na
generálnej klauzule má konštitutívny význam, to znamená, že skutková podstata je
protimonopolným úradom priamo kreovaná a až týmto okamihom spĺňa požiadavku zásady
č. 1 a zásady č. 2 a aj čl. 49 Ústavy SR a zásady nullum crimen poema sine lege. Zásada
proporcionality vyžaduje, že, ak protimonopolný úrad má právomoc na základe generálnej
klauzuly a demonštratívneho vymedzenia zákona sformulovať nové skutkové podstaty
zneužívania dominantného postavenia, na druhej strane podnikateľ musí mať možnosť poznať
presné znenie praktiky, ktorá je zakázaná. Až po tomto momente ho možno sankcionovať.
Činnosť protimonopolného úradu by preto mala byť zameraná na včasné identifikovanie
praktík, zachytenie ich obsahu rozhodnutím, ich zakázanie a následne až na sankcionovanie,
kedy už môže byť naplnená zásada nullum crimen. Krajský súd ďalej konštatoval, že úrad pri
posudzovaní činnosti podnikateľa musí vychádzať z generálnej klauzuly týkajúcej sa
zneužívania dominantného postavenia na relevantnom trhu, pričom ale musí rešpektovať
zásady správneho trestania založené na generálnej klauzule a sankciu ukladať až vtedy, ak
podnikateľ nerešpektuje rozhodnutím ustálenú skutkovú podstatu, v dôsledku toho môže
sankcionovať podnikateľa až za obdobie, kedy bola naplnená zásada nullum crimen. Rovnako
pri ukladaní pokuty úrad posudzuje závažnosť a dĺžku trvania porušovania ustanovení tohto
zákona, porušovania ustanovení osobitných predpisov, či porušovania podmienok, povinností
alebo záväzkov uložených rozhodnutím úradu. Úrad pri posudzovaní závažnosti porušovania
berie do úvahy jeho povahu, skutočný dopad na trh a tam, kde je to účelné aj veľkosť
relevantného trhu. Okrem týchto kritérií by mal úrad pri ukladaní pokuty brať do úvahy aj iné
skutočnosti a to najmä opakované porušenie tým istým podnikateľom, odmietnutie
podnikateľa spolupracovať s úradom a podobne.
Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí deklaroval, že žalobca porušil ust. § 8 ods. 2
zákona o hospodárskej súťaži, teda právnu normu slovenského vnútroštátneho predpisu, ale
zároveň aj čl. 82 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, teda právnu normu predpisu
komunitárneho a síce konaním, ktoré popísal v odôvodnení predmetného rozhodnutia, takže
ide o spôsob a podmienky poskytovania sublicencií na ochrannú známku Z. B. spoločnosťou
E.-P., A., ktorá podľa názoru žalovaného využíva svoje exkluzívne právo na poskytovanie
sublicencií na ochrannú známku Z. B. SR na to, že viaže spoločnosti používajúce Z. B. na
využívanie aj jeho služieb v oblasti zabezpečenia zberu, zhodnotenia a recyklácie odpadov z
obalov. Ak sa deklaruje porušenie čl. 82 Zmluvy o ES, tak by mal úrad mať za nesporne
preukázané zneužitie dominantného postavenia v miere, ktorá je zjavne spôsobilá ovplyvniť
obchod medzi členskými štátmi. Ide teda o kvalifikovanejšiu formu konania, ako by bolo
postihnuteľné podľa vnútroštátneho zákonodarstva. Súd dospel k záveru, že rozhodnutie
žalovaného je zmätočné aj v tom zmysle, že správny orgán prvého stupňa mohol začať
správne konanie so žalobcom pre podozrenie zo zneužitia dominantného postavenia a mohol
tiež toto konanie kvalifikovať podľa čl. 82 Zmluvy o ES, resp. kumulatívne aj podľa § 8 ods.
2 Zákona o ochrane hospodárskej súťaže. Avšak v priebehu správneho konania mal dospieť k
záveru, či ide o konanie, v ktorom je komunitárny prvok obsiahnutý, či nie a v súlade s týmto
záverom mal mať za preukázané, že ku zneužitiu dominantného postavenia materiálne došlo a
teda správne konanie ukončiť tak, že sa jednalo o zneužitie dominantného postavenia v miere,
ktorá bola zjavne spôsobilá ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a potom deklarovať
porušenie čl. 82 Zmluvy o ES, alebo uzatvoriť, že sa jednalo o zneužitie dominantného
postavenia, avšak nie v miere, ktorá by bola zjavne spôsobilá ovplyvniť obchod medzi
členskými štátmi a potom deklarovať porušenie podľa ust. § 8 ods. 2 Zákona o ochranárskej
súťaže. Súbežná deklarácia porušenia čl. 82 Zmluvy o ES a zároveň § 8 Zákona o ochrane
hospodárskej súťaže konaním, u ktorého je splnená podmienka totožnosti skutku, bola podľa
názoru krajského súdu zmätočná. Preto krajský súd na základe vyššie uvedených skutočností
konštatoval, že v preskúmavanej veci nedošlo k úplnému zisteniu skutkového stavu, z
rozhodnutia nie je zrejmé, aké správanie sa žalobcu bolo postihované, nedošlo k
dostatočnému prevereniu dopadu namietanej praktiky na spotrebiteľský blahobyt a z výroku
napadnutého rozhodnutia je jasné, že tento nezodpovedá samotnému odôvodneniu tohto
rozhodnutia. Rovnako za nepreskúmateľné považoval krajský súd rozhodnutie v otázke
uloženia sankcie, ktorej primeranosť nebola dostatočným spôsobom odôvodnená. Tiež nebolo
súdu dostatočne zrejmé, z čoho žalovaný vychádzal pri určovaní obdobia, za ktoré bola
žalobcovi uložená sankcia. Na základe týchto skutočností krajský súd podľa ustanovenia §
250j ods. 2 písm. c/ a d/ OSP napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň priznal žalobcovi
podľa ust. § 250k ods. 1 OSP náhradu trov konania vo výške 451,79 €.
Proti tomuto rozsudku, ktorý bol žalovanému doručený dňa 17. januára 2012 podal
žalovaný dňa 1. februára 2012 odvolanie z dôvodov, že rozsudok krajského súdu vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p a tiež, že konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 205 ods. 2
písm. b/ O.s.p. Podľa žalovaného nie je správny názor krajského súdu o tom, že ustálenie
skutkovej podstaty zneužívania dominantného postavenia na generálnej klauzule má
konštitutívny význam a v dôsledku toho môže podnikateľa sankcionovať až za obdobie, kedy
bola naplnená zásada nullum crimen, nakoľko by tým mohlo dôjsť k znefunkčneniu systému
verejnoprávneho vymáhania súťažného práva a tento dôsledok je o to závažnejší, že v tomto
prípade ide zároveň o priamu aplikáciu čl. 102 Zmluvy o fungovaní EÚ, čím dochádza
k ohrozeniu a jednote uplatnenia Európskeho súťažného práva. Podľa žalovaného konanie
žalobcu bolo v tomto prípade podradené pod generálnu skutkovú podstatu, nakoľko špecifické
okolnosti daného prípadu neumožňovali jeho podradenie pod ani jednu zo skutkových podstát
demonštratívne uvedených v zákone (§ 8 ods. 2 Zákona o ochrane hospodárskej súťaže).
K aplikácii generálnej klauzuly všeobecne je potrebné uviesť, že demonštratívny
výpočet skutkových podstát zneužitia dominantného postavenia je kompatibilný so znením
čl. 102 zo Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Účelom definovanie správneho deliktu
(zneužitia dominantného postavenia na relevantnom trhu) bola nutnosť pružne reagovať na
vecné zmeny a stále sa vyvíjajúci trhy a s tým súvisiace nové možnosti pred dominantných
podnikateľov, ako môžu svojim konaním ohroziť verejný záujem na ochrane hospodárskej
súťaže. Aplikácia generálnej klauzuly automaticky neznamená, že súťažný orgán nemá
možnosť uložiť pokutu. Aplikáciu generálnej klauzuly v prípadoch porušenia súťažných
pravidiel je potrebné odlišovať od špecifických prípadov, ktorým sa posudzuje nový trh,
sektor a pod., resp. v ktorom existuje určitá novosť prípadu. Až v takomto prípade je totiž
priestor pre aplikáciu súdom uvádzanej zásady nullum crimen, a tento záver jej v súlade
s rozhodovacou praxou Európskej komisie i Súdneho dvora Európskej únie. Zníženie pokuty
s odvolaním sa na princíp predvídateľnosti pri neexistencii precedensu, sa na úrovni
Európskej únie vzťahuje vo všeobecnosti na nový prvok prípadu (nové sektory, osobitné
tovary alebo druhy služieb a podobne).
V prípade žalobcu vzal úrad v súvislosti s rozhodovacou praxou Európskej komisie do
úvahy konkrétne okolnosti prípadu. (Úrad uviedol v rozhodnutí na tom, že posudzovaná
praktika sa týka práv duševného vlastníctva celkovo jednak na národnej, ako aj na
komunitárnej úrovni zistiť minimum rozhodnutí, ktoré by sa problematikou práv duševného
vlastníctva zo súťažného pohľadu zaoberali a prihliadol aj na skutočnosť, že žalobca nemusel
vedieť, že jeho konanie základná porušovanie súťažných pravidiel). Úrad v konečnom
dôsledku znížil pokutu o 99 % a aj zvýšenie na sumu 18 394 € vyplynulo z vlastného konania
žalobcu, keď v priebehu správneho konania uskutočňoval kroky za účelom utajenia vlastného
konania a realizovaného v rozhodnutí a svojimi obštrukciami v konaní vedome sťažoval
šetrenia úradu v danej veci.
V tejto veci žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1Sžhpu/2/2008 z 26. októbra 2010, ako aj rozhodnutie Ústavného súdu SR č. III ÚS
170/2011-46. Žalovaný taktiež poukázal na judikatúru súdov EÚ, ktorá nikdy nepotvrdila
princíp, podľa ktorého by aplikácia generálnej klauzuly znamenala stratu možnosti uloženia
pokuty a naopak potvrdila uloženie pokuty dokonca v prípadoch, kde neexistoval jasný
precedens.
Žalovaný nesúhlasí ani s názorom krajského súdu, podľa ktorého je potrebné
aplikovať európske súťažné právo, tam, kde úrad zistí existenciu vplyvu protisúťažného
konania na obchod medzi členskými štátmi a vo všetkých ostatných prípadoch národné
súťažné právo a nie je možné vnútroštátne súťažné pravidlá aplikovať paralelne s európskou
právnu úpravu. Tento záver krajského súdu je nekonzistentný s doterajšou judikatúrou
Európskeho súdneho dvora a rozhodovacou praxou v Európskej komisie aj nesúladný
s európskou legislatívou. V tejto veci poukázal žalovaný na rozsudok ESD č. 14/68 Wilhelm
a i., ako aj rozsudok Giry a Gulerian 253/78 a 1/79 až 3/79 a rozsudok Milk Marqe
a Nationals Farmer´s Union C-137/00, že právo Európskej únie nebráni súbehu sankcií podľa
práva únie a vnútroštátnych sankcii za jediné konanie súťažiteľa. Uvedené podľa žalovaného,
vyplýva i zo samotného znenia čl. 3 ods. 1 nariadenia Rady ES 1/2003, ktoré je súčasťou
právneho poriadku Slovenskej republiky. Toto vyplýva a je podporené praxou národných
súťažných orgánov v jednotlivých členských štátoch a vyplýva aj zo zhodnotenia fungovania
nariadenia 1/2003 za 29. apríla 2009 a je verejne prístupné na stránke Európskej komisie.
Správnosť súbežnej aplikácie čl. 82 Zmluvy a nadnárodných súťažných pravidiel
potvrdila aj česká judikatúra, napríklad rozsudok NSS ČR č. 5 Afs 9/2008.
Podľa žalovaného záver krajského súdu pokiaľ ide o paralelnú aplikáciu
vnútroštátneho a európskeho súťažného práva je v tomto kontexte nepresvedčivý
a nekonzistentný s ustálenou judikatúrou.
Názor krajského súdu je tiež v rozpore s doteraz ustálenou rozhodovacou praxou
Protimonopolného úradu, ktorá nebola pri žiadnom súdnom prieskume doteraz spochybnená
a v tejto veci poukázala na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/430/2006
z 10. decembra 2008 a takisto nebola spochybnená ani rovnakým senátom v konaní sp. zn.
1S/27/2007, a preto odporca v tejto veci poukazuje na porušenie princípu legitímnych
očakávaní.
V uvedenej veci dospel krajský súd k záveru, že žalovaný v preskúmavanej veci
nedostatočne zistil skutkový stav a taktiež nie je z rozhodnutia zrejmé, z čoho žalovaný
vychádzal pri určovaní obdobia, za ktoré bola žalobcovi uložená sankcia.
V tejto veci žalovaný poukázal na ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. a je toho názoru, že
rozsudok v tomto bode nielenže neobsahuje vysporiadanie sa s námietkami a argumentmi
úradu, ale ani bližšie nešpecifikoval, čo je vlastne v zrušenom rozhodnutí aj jemu
predchádzajúcom správnom konaní problematický. Tento rozsudok ani nekorešponduje so
samotným znením rozhodnutia úradu a správnymi podaniami úradu, ktoré krajskému súdu
predkladal počas súdneho konania a preto vzhľadom na absenciu bližších dôvodov nie je
možné z rozsudku odôvodniť, prečo k takýmto záverom krajský súd dospel.
Pokiaľ ide o dĺžku protiprávneho konania, k tejto téme sa žalovaný vyjadril
v rozhodnutiach v bode číslo 320 a nasledujúcich druhostupňového rozhodnutia pokiaľ ide
o začiatok protisúťažného konania a bod 332 a nasledujúcich pokiaľ ide o ukončenie
protisúťažného konania.
Žalovaný je toho názoru, že v prípade zrušenia rozhodnutia správneho orgánu, musí
byť z rozsudku zrejme, ako má v ďalšom správny orgán postupovať, aby bolo jeho
rozhodnutie právne bez vady, čo však v tomto prípade z rozsudku nevyplýva.
Žalovaný sa domnieva, že rozsudok krajského súdu nie je súladný s ust. § 250j ods. 2
O.s.p., nakoľko žalobca v konaní nenamietal otázku paralelnej aplikácie európskeho
vnútroštátneho súťažného práva a preto súd má rozhodnutie preskúmať len v medziach žaloby
a je v rozpore so zásadou „súd nech nejde nad návrhy strán“.
V ďalšej časti navrhol žalovaný, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky predložil na
Súdny dvor Európskej únie prejudiciálne otázky týkajúcej sa čl. 101 a 102 podľa Zmluvy
o fungovaní Európskej únie.
Na základe vyššie uvedeného navrhol žalovaný zmeniť rozsudok krajského súdu tak,
že žalobu, ako nedôvodnú zamietne. Náhradu trov konania si neuplatňoval.
Proti tomuto odvolaniu doručil dňa 28. februára 2012 žalobca svoje stanovisko,
v ktorom uviedol, že žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.
Pokiaľ ide o prvú časť odvolania žalovaného týkajúceho sa aplikácie generálnej
klauzuly žalobca uviedol, že vníma túto argumentáciu ako takú, ktorá limituje záver krajského
súdu len na to, že žalovaný nebol oprávnený uložiť sankciu pri aplikovaní generálnej klauzuly
zákazu zneužitia dominantného postavenia na relevantnom trhu. Túto argumentáciu považuje
žalobca za zjednodušenú vo vzťahu k celému konaniu a dôvodu zrušenia rozhodnutí
žalovaného. Žalobca má za to, že otázka použitia zásady nullum crimen poena sine lege je
potrebné vnímať v kontexte preskúmavaného prípadu, ako aj v kontexte celého rozsudku.
Poukázal na tú časť odôvodnenia rozsudku kde súd konštatoval, že identifikovanie praktík
zneužitia dominantného postavenia vo výroku rozhodnutia, ku ktorému sa dospelo správnou
úvahou, musí byť logické a racionálne. Vymedzenie praktiky okrem toho musí byť
jednoznačné a nezameniteľné. Žalovaný sám vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, postihol
sankciou súbor krokov žalobcu, ktoré navzájom súviseli a ktoré ako celok spôsobili
obmedzenie hospodárskej súťaže na relevantnom trhu. Teda nebolo zrejmé, či žalovaný
postihoval počas správneho konania žalobcu na trhu v rámci samostatných skutkových
podstát, alebo postihol žalobcu zo správania ako celku, ktoré mohlo byť podradené pod
generálnu klauzulu. Toto potvrdzuje aj odvolanie žalobcu, v ktorom konštatuje, že konanie
žalobcu pozostávala z viacerých praktík. Podľa žalobcu dôležitým z hľadiska posúdenia je, že
spôsob naformulovania výroku rozhodnutia nespĺňa požiadavku precíznosti a jednoznačnosti,
logickosti identifikovania praktiky vo výroku. Žalobca je toho názoru, že v tejto časti je preto
rozsudok krajského súdu správny. Žalobca sa domnieva, že výrok rozhodnutia rady úradu je
nezrozumiteľný a nejasný vo vzťahu k odôvodneniu ani neumožňuje odpovedať nielen na to,
či skutočne nebolo potrebné a možné postupovať podľa niektorej alebo niekoľkých
skutkových podstát demonštratívne vypočítaných v ustanovení § 8 ods. 2 Zákona o ochrane
hospodárskej súťaže. Podľa žalobcu krajský súd postupoval v súlade s už ustálenou
judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4Sžhpu/1/2011 z 28. júna 2011 ako aj
3Sžh/3/2010, s ktorou sa žalobca stotožňuje.
Pokiaľ ide o paralelnú aplikáciu ustanovenia národného súťažného práva a európskeho
súťažného práva si žalobca dovolili vyjadriť presvedčenie, že žalovaný vytrhnutím vyjadrení
krajského súdu z celého kontextu sa snaží navodiť atmosféru, že jediným záverom súdu je
absolútne vylúčenie paralelnej aplikácie hmotnoprávnych ustanovení komunitárneho práva.
V tejto veci si dovolil žalobca poukázať, že s týmto tvrdením žalovaného nemožno súhlasiť,
nakoľko krajský súd považoval rozhodnutia za zmätočné z dôvodu nedostatočného zisteného
skutkového stavu vo vzťahu k uplatneniu pôvodnému čl. 82 Zmluvy o európskom
spoločenstve. Preto je tento záver krajského súdu správny, nakoľko žalovaný neskúmal
spôsobilosť ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi. Podľa žalobcu v priebehu správneho
konania mal dospieť k záveru, či ide o konanie, v ktorom je komunitárny prvok obsiahnutý
alebo nie, a v súlade s týmto záverom mal mať za preukázané, že ku zneužitiu dominantného
postavenia materiálne došlo, a teda správne konanie ukončiť tak, že sa jednalo o zneužitie
dominantného postavenia v miere, ktorá bola zjavne spôsobilá ovplyvniť obchod medzi
členskými štátmi a potom deklarovať porušenie čl. 82 Zmluvy o európskom spoločenstve.
Krajský súd nevylúčil možnosť paralelnej aplikácie čl. 82 Zmluvy o európskom spoločenstve
a § 8 ods. 2 Zákona o ochrane hospodárskej súťaže. Z tohto dôvodu má za to, že rozsudkom
súdu nebola vo všeobecnosti napadnutá možnosť paralelnej aplikácie uvedených právnych
noriem.
Žalobca má zato, že krajský súd obsiahlym spôsobom popísal dôvody, na základe,
ktorých došlo k zrušeniu rozhodnutí žalovaného. Taktiež upriamil pozornosť na vyjadrenie
krajského súdu na str. 15 rozsudku, že podľa názoru krajského súdu zistenie skutkového stavu
nie je dostačujúce pre posúdenie veci a vydané rozhodnutie napriek jeho obsiahlosti je
nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že
z doterajšej rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej republiky už samotný rozpor medzi
výrokom rozhodnutia a jeho odôvodnením je dostatočným dôvodom na zrušenie rozhodnutia
pre jeho nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť a poukázal na rozsudok NSS ČR sp. zn.
2A 13/2002 z 28. januára 2005.
Pokiaľ ide o námietku súvisiacu s nedôvodným záverom pohľadom dopadu
namietaného konania na spotrebiteľský blahobyt v tejto časti poukázal jednak na rozsudok
krajského súdu str. 10 a na svoju žalobu, v ktorej sa pridržiaval. Taktiež poukázal na rozsudok
NSS ČR č. k. 7A85/2001-43 a 3Sžo/38/2011.
Žalobca je toho názoru žalobné dôvody, ktoré boli predložené žalobe sa vzťahujú
k nesprávnemu postupu žalovaného pokiaľ išlo o subsumovanie namietaného konania žalobcu
pod niektorú zo skutkových podstát demonštratívne vypočítaných v § 8 ods. 2 Zákona
o ochrane hospodárskej súťaže, respektíve pod generálnu klauzulu. Žalobca žiadnym
spôsobom nerozšíril žalobu a žalobné dôvody, ale len podporné argumentoval poukazujúc
pritom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžhpu/1/2011. Žalobca
taktiež poukázal, že ani existencia doktríny osobitnej zodpovednosti dominantného
podnikateľa za svoje správanie sa na relevantnom trhu neumožňuje úradu aby sa vyhol
dostatočnému odôvodneniu svojich záverov v rozhodnutí a aby jeho rozhodnutia boli
formulované tak, že dominantný podnikateľ sankcionovaný za svoje protisúťažné správanie
bude vedieť toto správanie na trhu v súlade s nálezom úradu upraviť. Žalobca má teda zato, že
krajský súd plne konal v súlade s dispozičnou zásadou, na ktorej správne súdnictvo spočíva
a teda odôvodnenie krajského súdu, v ktorom sa vyjadruje k potrebe jednoznačného,
logického a racionálneho definovania praktiky vo výroku rozhodnutia a následne odkazujúc
na zásady administratívneho trestania v prípade, ak sa skutok subsumuje pod generálnu
klauzulu, je plne v súlade s touto zásadou. Pokiaľ ide o prekročenie rozsahu žalobných
dôvodov pri odmietnutí paralelnej aplikácie čl. 102 Zmluvy o fungovaní EU a § 8 Zákona
o ochrane hospodárskej súťaže má žalobca zato, že v tomto smere nedošlo k prekročeniu
žalobných dôvodov.
Pokiaľ ide o predloženie návrhu na prejudiciálne otázky Európskemu súdnemu dvoru,
žalobca nezdieľa rovnaký názor, ako žalovaný vo vzťahu k tejto potrebe a v tejto veci
poukázal na rozhodnutie zverejnené vo vestníku Európskej únie č. C 160/11 zo dňa 28. mája
2011. Náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil.
K uvedenej veci sa podľa čl. 15 ods. 3 nariadenia Rady č. 1/2003 k predmetnej žalobe
na základe informácií od žalovaného vyjadrila prostredníctvom svojich zástupcov Európska
komisia. Komisia poukázala, že súbežné uplatnenie vnútroštátnych predpisov na ochranu
hospodárskej súťaže a k čl. 101 a 102 Zmluvy poukazujúc na rozsudok Európskeho súdneho
dvora č. C - 17/10 Toshiba Corporation a i., podľa ktorého za súťažné právo Európskej únie
a vnútroštátne právo uplatňujú súbežne. Komisia predložením svojich pripomienok chce
poskytnúť vnútroštátnemu súdu pomoc pri uplatňovaní pravidiel Európskej únie upravujúcich
hospodársku súťaž. Komisia týmto svojim podaním preto konal vo všeobecnom záujme,
pričom jej pripomienky nemajú za cieľ slúžiť záujmom sporových strán.
Podľa čl. 3 ods. 1 nariadenia Rady č. 1/2003 sa stanovuje, že ako orgány hospodárskej
súťaže členských štátov alebo vnútroštátne súdy uplatňujú vnútroštátne súťažné právo na
dohody, rozhodnutia združení podnikov alebo zosúladené postupy podľa čl. 101 ods. 1
Zmluvy, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi podľa uvedeného
ustanovenia, uplatnia na tieto dohody, rozhodnutia alebo zosúladené postupy aj ustanovenie
čl. 101 Zmluvy, obdobne to platí aj pri čl. 102 Zmluvy. Článok 3 ods. 1 nariadenia Rady
č. 1/2003 teda umožňuje súbežne uplatňovanie súťažného práva Európskej únie
a vnútroštátnou súťažného práva. Podľa Komisie z rozsudku Súdneho dvora C-17/10
(Toshiba), z ktorého vyplýva, že čl. 3 dovoľuje pokračovať v uplatňovaní tak práva EU
v oblasti ochrany hospodárskej súťaže, ako aj vnútroštátneho súťažného práva na jeden a ten
istý prípad, pričom tomu nemusí byť tak vždy. Zásadným aspektom je skutočnosť, že tak
musia postupovať vtedy a v tých prípadoch, ak môže dôjsť k ovplyvneniu obchodu medzi
členskými štátmi. V prípade ak sa uplatní súťažné právo EU, tak potom je vnútroštátne právo
len fakultatívne a závisí od vnútroštátneho právneho systému. Komisia poznamenala, že
súbežné uplatnenie práva hospodárskej súťaže EU a vnútroštátneho práva nemôže vyvolať
obavy pokiaľ ide o zásadu ne bis in idem, ktorá je zakázaná a poukázala na veci C-238/99 P,
C-244/99 P, C-245/99 P a pod. Zároveň komisia poukázala na rozsudok ESĽP č. 14939/03
bod 82 až 84 z 10. februára 2009 vo veci S. Z./RSFR, zákaz opakovania trestného konania
v už právoplatne skončenej veci.
Pokiaľ ide o uloženie sankcie je komisia toho názoru, že z ust. čl. 5 nariadenia Rady
majú orgány ochrany hospodárskej súťaže jednotlivých členských štátov právomoc
uplatňovať čl. 101 a 102 Zmluvy, ako aj právomoc ukladať pokuty. Ďalej komisia poukázala
na rozsudok ESD č. C-280/08, 6/72, 395/96 P a C-396/96 P a iné. Taktiež Komisia EU
poukázala na rozsudky ESD č. 322/81 Michelin/Komisia a č. C-95/04 P British
Airways/Komisia, kedy bolo rozhodnutie Komisie založené na všeobecnom ustanovení čl. 82
Zmluvy o EHS, teraz 102 Zmluvy o fungovaní EU.
V ďalšom Komisia poukázala na rozhodnutia ESĽP v súlade s čl. 7 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv. Podľa Komisie existuje ustálená judikatúra, v zmysle ktorej nesie
podnik s dominantným postavením osobitnú zodpovednosť za to, aby svojim konaním
nezasiahol do účinnej a nenarušenej hospodárskej súťaže na vnútornom trhu a podniky sa
nemôžu dovolávať údajnej nepredvídateľnosti pri uplatňovaní čl. 101 a 102 Zmluvy
a ozrejmila pojem bundlingu (zoskupovania produktov) pri ich predaji ako súčasti jedného
balíka.
K písomným pripomienkam Komisie sa vyjadril svojim podaním žalobca a to tak,
pripomienky Komisie nie sú v rozpore s tvrdeniami, že rozhodnutia žalovaného sú pre ich
nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť nezákonné a pridržiava sa svojich doterajších
prednesov a podaní v danej veci. Poukázal na názor krajského súdu v danej veci, že
rozhodnutia žalovaného sú zmätočné pre nedostatočne zistený skutkový stav veci vo vzťahu
k uplatneniu čl. 82 Zmluvy o založení EHS, resp. čl. 102 Zmluvy o fungovaní EU, nakoľko
žalovaný nepodporil dôkazmi existenciu „spôsobilosti ovplyvniť obchod medzi členskými
štátmi“. Znovu zdôraznil, že rozsudkom prvostupňového súdu nedošlo vo všeobecnosti
k napadnutiu paralelnej aplikácie národnej a komunitárnej hmotnoprávnej úpravy. Žalovaný
aj napriek použitiu generálnej klauzuly zákazu zneužitia dominantného postavenia nedostal
svojej povinnosti formulovať skutkovú podstatu podradenú len pod generálnu klauzulu
jednoznačne a zrozumiteľne, teda, že výrok rozhodnutia je nezrozumiteľný a nejasný vo
vzťahu k odôvodneniu a neumožnil odpovedať na to, či skutočne nebolo možné postupovať
podľa niektorej v zákone demonštratívne určenej skutkovej podstaty a poukázal na vyjadrenie
Komisie, že zneužitie dominantného postavenia obsahuje prvky neprimeranej cenovej
praktiky (bod 31 a 32 Písomných námietok Komisie). Záverom poukázal žalobca na ňou
uvádzané okolnosti, pre ktoré sú rozhodnutia podľa jej názoru nezákonné a to preskúmanie
výroku vo vzťahu k použitiu generálnej klauzule, v súvislosti s nejasnou a nelogickou
formuláciou výroku rozhodnutia, nerešpektovanie zásad administratívneho konania, námietky
v súvislosti s ukladaním sankcie a nedostatočne zistený skutkový stav veci vo vzťahu
k aplikácii komunitárneho práva.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 O.s.p.
preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie, ktoré mu predchádzalo
v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
O.s.p. a to bez nariadenia pojednávania podľa § 250ja ods. 2 O.s.p. a § 214 O.s.p. v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia najvyššieho
súdu bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk, a dospel jednomyseľne k záveru, že
odvolaniu žalovaného je potrebné vyhovieť. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 23. mája
2013 podľa § 156 ods. 1 a 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.
Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.
Podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247
ods. 1 O.s.p.).
Podľa § 250i ods. 1 veta prvá O.s.p. je pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia pre
súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky s ohľadom na obsah podaného odvolania
žalovaného posudzoval, či žalovaný, ako i krajský súd pri rozhodovaní vychádzali
z dostatočne zisteného skutkového stavu veci a s ohľadom na námietky žalovaného, ako i či
konanie pred žalovaným ako i krajským súdom, bolo vedené takým procesným postupom,
ktorý zabezpečoval správny výsledok a spôsobom zodpovedajúcim pravidlám spravodlivého
procesu.
Krajský súd sa v danom prípade nepostupoval správne a v rozpore s obsahom
judikatúry Európskeho súdneho dvora ako aj v rozpore s komunitárnym právom a to napriek
tomu, že podklady rozhodnutia tvorili rozsiahly obsah administratívneho spisu, nesprávne
vyhodnotil skutočnosti zistené v administratívnom konaní žalovaným, ktorými bola
preukázaná deliktuálnu zodpovednosť žalobcu pri porušení pravidiel hospodárskej súťaže
v preskúmavanej oblasti.
Podľa § 8 zákona č. 136/2001 Z. z. zákonodarca upravil zneužívanie dominantného
postavenia týmto spôsobom:
(1) Dominantné postavenie na relevantnom trhu má podnikateľ alebo niekoľko
podnikateľov, ktorí nie sú vystavení podstatnej súťaži a ktorí sa vzhľadom na svoju
ekonomickú silu môžu správať nezávisle.
(2) Zneužitím dominantného postavenia na relevantnom trhu je najmä,
a) priame alebo nepriame vynucovanie neprimeraných cien alebo iných
neprimeraných obchodných podmienok,
b) hrozba obmedzenia alebo obmedzenie výroby, odbytu alebo technického vývoja
tovaru na úkor užívateľov,
c) uplatňovanie rozdielnych podmienok pri zhodnom alebo porovnateľnom plnení voči
jednotlivým podnikateľom, ktorými sú alebo môžu byť títo podnikatelia znevýhodňovaní
v súťaži,
d) viazanie súhlasu s uzavretím zmluvy na podmienku, že druhá zmluvná strana
prijme aj ďalšie záväzky, ktoré svojou povahou alebo podľa obchodných zvyklostí nesúvisia
s predmetom tejto zmluvy, alebo
e) dočasné zneužívanie ekonomickej sily s cieľom vylúčiť súťaž.
(6) Zneužívanie dominantného postavenia na relevantnom trhu je zakázané.
Krajský súd v dôvodoch svojho rozhodnutia uvádza, že skúmal výrok žalobou
napadnutého rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu hlavne z hľadiska, či vymedzuje
skutok, ktorého sa mal žalobca dopustiť spôsobom, ktorý by odôvodnil záver o použiteľnosti
generálnej klauzuly podľa § 8 ods. 2 Zákona o ochrane hospodárskej súťaže a poukázal na
rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z ktorých vyplýva, že
generálna klauzula zákona neobsahuje explicitný opis skutkovej podstaty správneho deliktu
tak, aby ním sama o sebe bola naplnená požiadavka čl. 49 Ústavy SR v spojení s čl. 152
ods. 4 Ústavy SR, že „len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest
prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie“. Krajský súd
v Bratislave v tomto prípade poukázal na princípy aplikované v správnom trestaní
i s prihliadnutím na odporúčanie výboru ministrov Rady Európy č. 91 1 členským štátom
o správnych sankciách z 13. februára 1991, ktorí „...odvolávajúc sa na všeobecné zásady
vzťahujúce sa na ochranu jednotlivca vo vzťahu k rozhodnutiam správnych orgánov, ktoré sú
zakotvené v rezolúcii č. (77) 31 a na zásady týkajúce sa voľnej úvahy správnych orgánov pri
rozhodovaní zakotvené v odporúčaní (80) 2 majúc na zreteli, že správne akty, ktorými sa
ukladajú správne sankcie, by mali byť podriadené dodatočným zárukám, odporúča vládam
členských štátov, aby sa k ich právnej teórii ako aj praxi riadili zásadami stanovenými v tomto
odporúčaní“, a že odporúčanie výboru ministrov rady Európy č. (91) 1 je dôležitým
interpretačným nástrojom pre národné správne súdy pri výklade zákonov týkajúcich sa
správneho trestania. Ustálenie skutkovej podstaty zneužívania dominantného postavenia na
generálnej klauzule má konštitutívny význam, to znamená, že skutková podstata je
protimonopolným úradom priamo kreovaná a až týmto okamihom spĺňa požiadavku zásady
č. 1 a zásady č. 2 a aj čl. 49 Ústavy SR a zásady nullum crimen poema sine lege. Zásada
proporcionality vyžaduje, že ak protimonopolný úrad má právomoc na základe generálnej
klauzuly a demonštratívneho vymedzenia zákona sformulovať nové skutkové podstaty
zneužívania dominantného postavenia, na druhej strane podnikateľ musí mať možnosť poznať
presné znenie praktiky, ktorá je zakázaná. Až po tomto momente ho možno sankcionovať.
Činnosť protimonopolného úradu by preto mala byť zameraná na včasné identifikovanie
praktík, zachytenie ich obsahu rozhodnutím, ich zakázanie a následne až na sankcionovanie,
kedy už môže byť naplnená zásada nullum crimen.
Uvedený právny názor vychádza zo skutočnosti, že príslušné konanie, ktorým došlo
k zneužitiu dominantného postavenia na relevantnom trhu, nemožno sankcionovať, ale je
potrebné delikventa upozorniť zo strany Úradu na jeho protisúťažné konanie a pokiaľ by sa
delikvent v budúcnosti opätovne dopustil protisúťažného konania tým istým spôsobom,
respektíve rovnakou protisúťažnou praktikou, tak až vtedy by mu bolo možné za ustálenú
skutkovú podstatu Úradom uložiť sankciu.
S uvedeným právnym názorom sa senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
nestotožňuje, nakoľko aplikácia takéhoto názoru je podľa súdu rozpore s konštantnou
judikatúrou Európskeho súdneho dvora, ako aj komunitárnym právom.
Zo zákona o ochrane hospodárskej súťaže ako na národnej tak na európskej úrovni vo
všeobecnosti nevyplýva aké konkrétne konanie súťažiteľov na relevantnom trhu sa považuje
za zneužitie dominantného postavenia. Presné vymedzenie tohto pojmu ponecháva na
rozhodovaciu činnosť orgánov ochrany hospodárskej súťaže a súdy. Demonštratívny výpočet
týchto praktík uvedených v § 8 ods. 2 Zákona o ochrane hospodárskej súťaže má slúžiť
súťažiteľom hlavne na orientáciu a poukazuje na najčastejšie porušenia pravidiel ochrany
hospodárskej súťaže súťažiteľmi. Z dôvodov efektivity ochrany hospodárskej súťaže pred
nezákonnými praktikami podnikateľov, ktorí by chceli zneužiť svoje dominantné postavenie
na trhu a takáto praktika nie je uvedená v demonštratívnom výpočte v § 8 ods. 2 Zákona,
resp. čl. 102 Zmluvy o FEU, tak je povinný takúto praktiku orgán ochrany hospodárskej
súťaže podriadiť pod generálnu klauzulu. Orgán ochrany hospodárskej súťaže nemôže určité
konanie, ktoré je správnym deliktom, podradiť pod skutkovú podstatu, ktorá mu je svojím
obsahom najbližšia, nakoľko tento postup by bol nesprávny a v rozpore so zásadami
administratívneho trestania (správny orgán nemôže subsumovať konanie súťažiteľa pod
skutkovú podstatu takej praktiky, ktorá zjavne nespĺňa všetky podstatné znaky konania
žalobcu).
V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje rozhodovaciu činnosť
Najvyššího správního soudu Českej republiky napr. vo veci Sazka (rozsudok NSS sp. zn.
7 Afs 40/2007), kde okrem iného NSS ČR konštatoval, že konštrukcia generálnej klauzuly je
obdobná komunitárnej predlohe s poukazom na článok 102 ZFEÚ a označil ju za nevyhnutnú,
pretože nikdy nemožno normatívne podať úplný výpočet spôsobov, ktorými možno tržnú moc
zneužiť na ujmu ostatných účastníkov trhu. Vo veci Sazka NSS ČR taktiež našiel význam
generálnej klauzuly v tom, že pokiaľ určité konanie naplňuje jej jednotlivé znaky, i keď nie je
zachytené pomenovanou skutkovou podstatou, je zakázaným konaním so všetkými
dôsledkami, ktoré z neho pre konajúceho vyplývajú a uviedol, že akékoľvek konanie, ktoré
naplňuje znaky uvedené v generálnej klauzule, môže byť sankcionované ako zneužitie
dominantného postavenia a to i vtedy, ak ho pod žiadnu z demonštratívne vymenovaných
skutkových podstát nebude možné podradiť.
Zneužitím dominantného postavenia a aplikáciou generálnej klauzuly vo vzťahu
k deklaratórnemu výpočtu praktík uvedených v českom zákone o ochrane hospodárskej
súťaže sa Najvyšší správny súd ČR zaoberal i napr. vo veci UPC (rozsudok NSS
7 As 58/2006), kde uviedol, že ,,ku zneužitiu monopolného (dominantného) postavenia
súťažiteľov môže dôjsť i inak než spôsobom opísaným v zákone a nemožno pritom ani vylúčiť,
že zneužitím dominantného postavenia na trhu môže byť i konanie, ktoré by na jednej strane
bolo v prospech iných súťažiteľov, avšak na druhej strane by súčasne bolo na ujmu
konečného spotrebiteľa“.
Európsky súdny dvor vo svojej rozhodovacej činnosti vymedzil zneužitie
dominantného postavenia ako ,,objektívny pojem, ktorý vystihuje spôsoby správania podniku
v dominantnom postavení, ktorých podstatou je ovplyvnenie štruktúry trhu, na ktorom je na
základe prítomnosti dominantného podniku stupeň súťaže oslabený, a ktorých cieľom je
vytvorenie prekážok rozvoja súťaže na tomto trhu za použitia prostriedkov, ktoré sa líšia od
tých, ktoré riadia normálnu súťaž výrobkov a služieb medzi súťažiteľmi“. V tejto súvislosti je
potrebné uviesť, že koncepcia zneužitia dominantného postavenia sa neobmedzuje len na
konanie, ktoré pôsobí negatívne vo vzťahu k ostatným súťažiteľom, ale zahŕňa aj konanie,
ktoré poškodzuje spotrebiteľov, pretože neprimerané ceny, ktoré majú účinky a vplyv na
postavenie užívateľov alebo spotrebiteľov, sú tiež zakázané (Hoffmann Roche c/a Komisia).
Zároveň je potrebné poznamenať, že z ust. čl. 55 ods. 2 Ústavy SR jednoznačne
vyplýva ústavné právo ochrany hospodárskej súťaže ako hospodárskej politiky štátu a patrí
k základným ústavným princípom a z ktorého vyplýva pozitívny záväzok štátu chrániť
hospodársku súťaž. Taktiež z tohto ustanovenia možno dôvodiť aj skutočnosť, že pri výklade
právnych noriem z oblasti ochrany hospodárskej súťaže je nutné pri rozhodovacej činnosti
orgánov ochrany hospodárskej súťaže a súdov preferovať tie výkladové techniky, ktorými
bude tento cieľ naplnený, teda nie vychádzať striktne s textualistického výkladu právnych
noriem, ale objektívneho teleologického výkladu právnych noriem.
Najvyšší súd poznamenáva, že by bolo v príkrom rozpore s požiadavkou jednotného
výkladu práva EU a národného práva, ak by sa nenaplnili ciele efektívnosti oboch týchto
práv, ktoré sa vzájomne prelínajú a kryjú. Národné právo v oblasti hospodárskej súťaže musí
byť vykladané v záujme zabezpečenia právnej istoty a jednotnej aplikácie európskeho
súťažného práva.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v danom prípade na rozdiel od krajského súdu
stotožňuje so žalovaným, že v svojom rozhodnutí určite, jasne a zrozumiteľne formuloval
výrok rozhodnutia v ktorom bola dostatočne špecifikovaná praktika, ktorej výsledkom bolo
zneužitie dominantného postavenia žalobcu na relevantnom trhu. V rozhodnutí žalobca
podrobne opísal konanie žalobcu (spôsob konania, doba trvania) a že ide konanie žalobcu,
ktoré nemohlo byť podradené pod žiadnu z praktík uvedených v § 8 ods. 2 Zákona o ochrane
hospodárskej súťaže a nič nebránilo žalovanému, aby na konanie žalobcu aplikoval generálnu
klauzulu podľa § 8 ods. 6 Zákona o ochrane hospodárskej súťaže súbežne s čl. 102 Zmluvy
o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 82 Zmluvy o založení ES). V danom prípade žalobca
preukázateľne zneužil svoje dominantné postavenie podľa čl. 102 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie (predtým čl. 82 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) a podľa § 8
ods. 2 Zákona o ochrane hospodárskej súťaže na relevantnom trhu udeľovania súhlasu na
používanie ochrannej známky Z. B. na území Slovenskej republiky nastavením systému
platieb za ochrannú známku Z. B. v posudzovanom období od 15. júna 2007 do
28. augusta 2009 tak, že jeho servisní klienti mali možnosť používať Z. B. bez poplatku,
zatiaľ čo jeho licenční klienti platili zaň poplatok a to aj za obaly, na ktorých sa Z. B.
nenachádzal, čo pri uplatňovanej výške tohto poplatku spôsobilo obmedzenie hospodárskej
súťaže na relevantnom trhu zabezpečovania zberu, zhodnocovania a recyklácie odpadov a
obalov prostredníctvom oprávnených organizácií v Slovenskej republike a konštatovala, že
zneužívanie dominantného postavenia podľa čl. 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ako
aj podľa § 8 ods. 6 zákona o ochrane hospodárskej súťaže je zakázané.
Takýto postup žalobcu platbách za Z. B. medzi servisnými klientmi (používali Z. B.
bez licenčného poplatku) a licenčnými klientmi nie je možné zo strany žalobcu objektívne
a rozumne odôvodniť. V danom prípade výsledkom tejto súťažnej praktiky žalobcu nebolo
skúmanie neprimeranej ceny za ochrannú známku Z. B., ale súťažná praktika spočívajúca
v tom, že žalobca sledoval znevýhodnenie konkurencie na trhu, pri organizácii, zbere
separácii a recyklácii odpadov z obalov.
Odvolací súd zdôrazňuje, že úrad, ako vyplýva zo spisového materiálu sa v danom
prípade dôsledne zaoberal aj súbežným použitím čl. 102 ZFEU (predtým čl. 82 ZEU ) a jeho
súbehu s ust. § 8 ods. 2 a 6 zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a jej
vplyvu na obchod medzi štátmi, ktoré boli podrobne ozrejmené v B. 13 až 23 rozhodnutia
prvostupňového správneho orgánu) a z ktorého jednoznačne vyplýva, že tato praktika žalobcu
mala vplyv na dovoz tovarov, či už označených alebo neoznačených označením Z. B..
Najvyšší súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že prípade ochrany hospodárskej
súťaže nie je otázka právnej kvalifikácie vôbec rozhodujúcou pre vyslovenie záveru
o porušení súťažného práva a uloženie príslušnej sankcie v prípade, ak súťažiteľ svojím
správaním na súťažnom trhu poruší zákon a zneužije svoje dominantné postavenie na
relevantnom trhu.
Napríklad i Európsky súd pre ľudské práva v roku 2009 v rozsudku Z. uviedol, že
rozhodujúcim je samotný skutok a nie jeho právna kvalifikácia (sťažnosť č. 14/939/03). V
danom prípade je Najvyšší súd Slovenskej republiky toho názoru, že argumentácia krajského
súdu, že v správaní žalobcu ide o ,,novú skutkovú podstatu“, za ktorú by nemal byť
sankcionovaný je právne irelevantná a nemá oporu v súťažnom práve. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na prípad riešený jednak Komisiou ako i Európskym súdnym dvorom
a to prípad A. Z.. Námietkam A. Z., že sa jedná o určitú ,,novosť praktík v zneužití na trhu“ a
že by mali dostať preto iba symbolickú pokutu, nebolo vyhovené a táto jej obrana bola
odmietnutá a nerešpektovaná a naopak vo veci boli uložené prísne finančné sankcie. V danej
veci praktiky zneužitia boli nové a to pokiaľ ide o použité prostriedky, napriek tomu však
Všeobecný súd ako i Európsky súdny dvor konštatovali, že príslušné zneužitia sú závažnými
porušeniami a nemôžu byť tolerované v súťažnom práve. Naviac z rozhodnutí súdov v danej
veci vyplýva, že A. Z. mala očakávať, že zneužitia, o ktoré v danom prípade ide, patria do
pôsobnosti čl. 102 ZFEÚ a to napriek tomu, že Komisia ani Súdny dvor ešte nepreskúmavali
správanie, ktoré využívalo rovnaké prostriedky alebo metódy. Napokon i vo veci A. Z. bola
na daný prípad nepochybne aplikovaná generálna klauzula.
Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zneužívaní dominantného
postavenia na relevantnom trhu súťažitelia používajú čoraz sofistikovanejšie praktiky
zneužitia a tieto praktiky by potom bolo možné považovať neustále za nové a vidieť v nich
prvky novosti a potom v prípade osvojenia si názoru krajského súdu, by v podstate nebolo
možné subjekt, ktorý používa ,,novú praktiku“, ale hoci nedovolenú praktiku, sankcionovať
v oblasti súťažného práva. V danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu skutočnosti, na
ktoré poukazuje krajský súd, nemôžu byť podľa názoru odvolacieho súdu ani poľahčujúcimi
okolnosťami, v ktorých by bolo možné vidieť zníženie uloženej sankcie žalobcovi, resp.
využitia moderačného práva súdom vo vzťahu k žalobcovi.
V danom prípade je Najvyšší súd Slovenskej republiky toho názoru, že žalobca ako
skúsený podnikateľ mohol a mal predvídať a to i s prihliadnutím na rozhodovaciu prax
Európskej komisie ako i Európskeho súdneho dvora, že jeho konanie je zneužívaním
dominantného postavenia na relevantnom trhu v predmetnej oblasti označenej v rozhodnutí
žalovaným je v rozpore s cieľom a účelom súťažného práva.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol potom odvolací súd akceptovať
argumentáciu krajského súdu, že Protimonopolný úrad Slovenskej republiky mal v konaní
preukázať, že konanie žalobcu bolo spôsobilé obmedziť resp. narušiť hospodársku súťaž na
trhu a konkretizovať, v čom takéto obmedzenie súťaže malo spočívať a ako sa prejavoval jeho
negatívny efekt na trhu. Všetky tieto skutočnosti vytýkané krajským súdom v danom prípade
Protimonopolný úrad Slovenskej republiky aj riadne konkretizoval vo svojom rozhodnutí
a tiež podrobne zdôvodnil v čom sa prejavil negatívny efekt protisúťažnej praktiky žalobcu na
relevantnom trhu. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje i na rozsudok vo veci D. T., v
ktorom Európsky súdny dvor vo vzťahu k otázke, či porušenia boli spáchané úmyselne, alebo
z nedbanlivosti a či sa preto majú trestať pokutou, poukázal na svoju doterajšiu judikatúru, z
ktorej vyplýva, že táto podmienka je splnená, ak si dotknutý podnik nemôže nebyť vedomý
protisúťažnej povahy svojho správania a to bez ohľadu na to, či si je alebo nie je vedomý
toho, že porušuje pravidlá zmluvy o hospodárskej súťaži.
V danom prípade je odvolací súd nesporne toho názoru, že žalobca si musí byť
jednoznačne vedomý svojho protisúťažného konania, ktoré bolo vedomé, a ktorá skutočnosť
vyplýva z jednotlivých rozdielnych zmlúv pre servisných klientov a licencovaných klientov
ako odberateľov žalobcu za používanie označenia Z. B., ako i z ďalších dôkazných
prostriedkov, ktoré protimonopolný úrad zhromaždil v administratívnom konaní.
Krajský súd v danom prípade sa snažil síce svoj postup odôvodniť, avšak sám tieto
dôkazné prostriedky, či už k problematike generálnej klauzuly, ako i otázkam relevantného
trhu a aplikácie práva EU a národného práva nevyhodnotil, resp. vyhodnotil, avšak v rozpore
s judikatúrou Európskeho súdneho dvora, ktorá je pre súdny systém Slovenskej republiky
záväzná. Krajský súd takto nedôsledne postupoval napriek tomu, že podklady tvorili rozsiahly
obsah administratívneho spisu, avšak iba vo všeobecnej rovine krajský súd spochybňoval
zistené skutočnosti, na ktoré vo svojom rozhodnutí poukazoval žalovaný a od ktorých
odvodzoval deliktuálnu zodpovednosť žalobcu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky súhlasí s vecnými argumentmi protimonopolného
úradu v danej veci. Svoje názory v tomto smere protimonopolný úrad ako i žalovaný
odôvodnili logickými úvahami, ktoré vychádzajú z transparentných ekonomických údajov
a príslušných technických podkladov, ktoré sú taktiež v rozhodnutiach správnych orgánov
rozumnými úvahami a argumentmi aj podložené.
V danom prípade Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil aj s dôkaznými
prostriedkami, ktoré protimonopolný úrad aplikoval ako podklady pri vyčíslení a uložení
pokuty žalobcovi. Tieto ekonomické podklady pre uloženie pokuty, ktoré sú podrobne
odôvodnené v rozhodnutí protimonopolného úradu, ako i žalovaného a ktorých správnosť
žalobca namieta, sú rozumným spôsobom správnymi orgánmi odôvodnené a to rozsiahle
a precíznym spôsobom a preto ich odvolací súd po preskúmaní považuje za vecne správne.
Úrad pri ukladaní pokuty správne posudzoval závažnosť a dĺžku porušenia zákona zo
strany žalobcu a pri posudzovaní závažnosti tohto porušenia zobral do úvahy jeho povahu ako
i skutočný dopad na príslušný relevantný trh. V danom prípade úrad pri určení výšky pokuty
rešpektoval Metodický pokyn o postupe pri určovaní pokút v prípadoch zneužívania
dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaž, v zmysle ktorého ako východisko
pri určení pokuty zobral do úvahy relevantný obrat podnikateľa.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, Najvyšší súd Slovenskej republiky je toho názoru,
že námietky žalobcu ohľadne výšky uloženej pokuty, že nezodpovedá kritériám stanoveným
v § 38 ods. 10 Zákona ochrane hospodárskej súťaže, sú účelové a zavádzajúce. Výška pokuty
je v rozhodnutiach správnych orgánov podľa názoru odvolacieho súdu transparentným
spôsobom zdôvodnená v súlade s ustanovením § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní. V tomto smere úrad správne aplikoval i judikatúru Českej republiky, kde sa aplikuje
obdobná právna úprava dôkazom čoho je i rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR
sp. zn. 6 A 96/2002.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok
Krajského súdu v Bratislave ako nezákonný v zmysle ust.§ 220 O.s.p. za použitia ustanovenia
§ 246c ods. 1 O.s.p. zmenil a žalobu žalobcu ako nedôvodnú v zmysle ustanovenia § 250j
ods. 1 O.s.p. zamietol.
O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1
v spojení s ustanovením § 224 ods. 1 a § 246c ods. 1 O.s.p., nakoľko žalobca v konaní
úspech nemal a žalovanému správnemu orgánu náhrada trov konania neprináleží.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. mája 2013
JUDr. Eva Babiaková, CSc., v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Dagmar Bartalská