Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)ec1/380910.30a8c6.pdf
PDF · 297.92 KB
No categories available
4Sžhpu/1/2011
Najvyšší súd 4Sžhpu/1/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Idy
Hanzelovej a členov senátu JUDr. Milana Moravu a JUDr. Jarmily Urbancovej v právnej veci
ţalobcu: S. T., a.s., K., IČO: X., zastúpený: AK R., proti ţalovanému: Protimonopolný úrad
Slovenskej republiky, Drieňová 24, Bratislava v konaní o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia ţalovaného č. 2009/DZ//R/2/026 zo dňa 15. mája 2009, o odvolaní ţalovaného
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave 4S/108/2009 – 485 zo dňa 03.12.2010 takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 4S/108/2009 - 485 zo dňa 3.12.2010 p o t v r d z u j e .
Ţalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania
v sume 517,20 Eur na účet právneho zástupcu ţalobcu do 30 dní odo dňa doručenia tohto
rozsudku.
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom krajského súdu bolo zrušené rozhodnutie Rady Protimonopolného úradu
Slovenskej republiky (ďalej len „Rada“), uvedeného v záhlaví tohto rozsudku z dôvodov
podľa § 250j ods. 2 písm. a/, b/, d/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a vec
bola vrátená ţalovanému na ďalšie konanie. Ţalovaný bol zaviazaný zaplatiť ţalobcovi trovy
konania.
Rada, ako orgán rozhodujúci o rozklade proti rozhodnutiu ţalovaného, vydaného
odborom zneuţívania dominantného postavenia pod č. 2008/DZ/2/1/066 zo 14.8.2008,
rozklad ţalobcu zamietla a potvrdila rozhodnutie, ktorým ţalovaný
- v bode 1. rozhodol, ţe konanie žalobcu spočívajúce v neposkytovaní služby
prístupu k miestnym vedeniam, ako k unikátnemu zariadeniu v čase od 1.8.2002
do 12.8.2005 je zneužitím dominantného postavenia podľa § 8 ods. 2 zákona
č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže (ďalej len „zákon“)
na relevantnom trhu prístupu k miestnym vedeniam a je podľa § 8 ods. 6 zákona
zakázané, a
- v bode 2. na základe § 38 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z. za zneužitie
dominantného postavenia uvedeného v bode 1. uložil žalobcovi peňažnú pokutu
vo výške 885 000 000,- Sk (2 937 661, 80 Eur).
Krajský súd po vypočutí účastníkov a vykonanom dokazovaní dospel k nasledovnému
právnemu záveru:
V danom prípade ţalovaný rozhodol, ţe ţalobca svojim konaním spočívajúcim
v neposkytovaní sluţieb prístupu k miestnym vedeniam, ako k unikátnemu zariadeniu v čase
od 1.8.2002 do 12.8.2005 zneuţil svoje dominantné postavenie podľa § 8 ods. 2 zákona.
Ustanovenie § 8 ods. 2 zákona, uvedením slova „najmä“, len príkladmo uvádza
spôsoby zneuţívania dominantného postavenia. V posudzovanom prípade sa podľa názoru
ţalovaného nejedná o zneuţívanie dominantného postavenia spôsobom uvedeným
pod písm. a/ aţ e/ ods. 2 zákona, ale o iné konanie ţalobcu a to odmietnutie prístupu
k unikátnemu zariadeniu. V prípade, ak ţalovaný dospel k záveru, ţe ţalobca sa dopustil
protiprávneho konania spôsobom podľa § 8 ods. 2 , mal konkretizovať charakter tohto
porušovania podľa jednotlivých písmen, prípadne inak. Žalovaný však popísal protiprávne
konanie, ktorého sa mal žalobca dopustiť v zhode s definíciou uvedenou v § 8 ods. 5
zákona. Vzhľadom na okolnosť, ţe charakteristika vytýkaného konania ţalobcu je konkrétne
definovaná v príslušnom ustanovení, bolo povinnosťou ţalovaného rozhodovať na základe
tohto ustanovenia s prihliadnutím na všetky okolnosti v ňom uvedené.
Neposkytovanie sluţieb prístupu k miestnym vedeniam, tak ako to charakterizoval
ţalovaný vo svojom rozhodnutí, je podľa logického a obsahového výkladu totoţné
s odmietnutím zabezpečenia prístupu k unikátnemu zariadeniu tak, ako je to definované
v zákone. Zámena slovných výrazov, ktoré vyjadrujú totoţnú činnosť nemôţe mať
za následok iné právne posúdenie tak, ako to realizoval ţalovaný.
Podľa názoru krajského súdu ţalovaný pochybil, keď posudzoval konanie ţalobcu
bez prihliadnutia na okolnosť, ţe ţalobca je vlastníkom unikátneho zariadenia, čo ţalovaný
nespochybnil, vytýkal mu pritom, ţe odmietol k nemu prístup a neskúmal súčasne splnenie
podmienok uvedených v § 8 ods. 5 písm. a/ aţ c/ zákona.
Krajský súd uviedol, ţe jediným kritériom pre posudzovanie konania ţalobcu boli
pre ţalovaného vyjadrenia tretích osôb, organizácií, analýz, článkov, bez konkrétneho
a dôkladného zistenia, či pri poskytnutí prístupu k unikátnemu zariadeniu konkrétnym
záujemcom by boli splnené aj poţiadavky ţalobcu na jeho vyuţívanie, či konkrétny záujemca
je schopný zabezpečiť dodrţiavanie zodpovedajúcich parametrov a či je konkrétny záujemca
schopný zaplatiť primeranú odplatu, pričom bol ţalovaný povinný skúmať primeranosť
poţiadaviek vlastníka unikátneho zariadenia. Za týmto účelom si ţalovaný nezabezpečil
Všeobecné obchodné podmienky a cenník sluţieb ţalobcu s platnosťou pre posudzované
obdobie, ak ich aj mal k dispozícii, týmito sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal a nie sú ani
obsahom spisového materiálu. Z uvedených dokumentov mohlo byť jednoznačne preukázané
poskytovanie sluţby prístupu k unikátnemu zariadeniu. Ţalovaný neskúmal, aké konkrétne
dôvody mali operátori, ktorí vyjadrili záujem o prístup k miestnym vedeniam na to,
aby neakceptovali podmienky ţalobcu. Z vyjadrení tretích subjektov vyplýva, ţe ţalobca
rokoval v predmetnom období s prípadnými záujemcami o prístup k unikátnemu zariadeniu,
(túto sluţbu teda poskytoval), pričom títo ustúpili z rokovaní z dôvodov neakceptácie
podmienok ţalobcu. Krajský súd poukázal na § 3 ods. 4 Správneho poriadku, podľa ktorého
rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne
orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch
nevznikali neodôvodnené rozdiely. Podľa ust. § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán
je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si zaobstarať potrebné
podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
Podľa názoru krajského súdu sa v konaní nepreukázalo, ţe by ţalobca odmietol prístup
k unikátnemu zariadeniu tak, ako to vo svojom rozhodnutí prezentoval ţalovaný, ale svojim
konaním mohol určiť neprimerané podmienky, na čo poukazovali aj tretie subjekty vo svojich
podaniach, čo však ţalovaný neskúmal.
Vzhľadom na okolnosť, ţe podľa názoru súdu, nebolo v konaní na základe
vykonaných dôkazov zo strany ţalovaného preukázané protiprávne konanie ţalobcu, súd
neskúmal primeranosť uloţenej sankcie.
Krajský súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie ţalovaného je potrebné zrušiť z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia veci (250j ods. písm. a/ OSP), z dôvodu, ţe zistenie
skutkového stavu veci, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie, je v rozpore s obsahom
spisov (§ 250j ods. 2 písm. b/ OSP) a preskúmavané rozhodnutie je nepreskúmateľné (§ 250j
ods. 2 písm. d/ OSP).
Proti rozsudku krajského súdu podal včas ţalovaný odvolanie a ţiadal prvostupňový
rozsudok zmeniť a ţalobu zamietnuť. Ţalovaný v časti II/A odvolania vyslovil nesúhlas
s právnym posúdením veci súdom podľa § 8 ods. 5 zákona o ochrane hospodárskej súťaţe,
ale konanie žalobcu považuje za zakázané podľa § 8 ods. 6 zákona. Podľa ţalobcu
ustanovenie § 8 ods. 5 sa vzťahuje na špeciálne prípady odmietnutia konkrétnej ţiadosti iného
podniku o prístup a stanovuje podmienky, ktoré musia byť splnené, aby konanie dominanta
mohlo byť kvalifikované ako zneuţitie dominantného postavenia. Uviedol, ţe v súvislosti
s unikátnym zariadením existujú aj iné prípady zneuţitia dominantného postavenia ako len
prípad špecifikovaný v § 8 ods. 5 zákona (napr. neodôvodnené následné zrušenie prístupu
k unikátnemu zariadeniu, pokiaľ bol predtým poskytovaný; rôzne typy diskriminácie
pri poskytovaní prístupu k unikátnemu zariadeniu medzi jednotlivými podnikateľmi
navzájom, poskytnutie unikátneho zariadenia aj iným za nevýhodnejších podmienok,
za neprimeraných podmienok). Uvedené prípady podľa ţalovaného nemoţno subsumovať
pod § 8 ods. 5 zákona. Podľa ţalovaného, ak určité konanie podnikateľa predstavuje zneuţitie
dominantného postavenia a nejde o prípad spadajúci pod ust. § 8 ods. 2 písm. a/ aţ e/ zákona
ani o prípad § 8 ods. 5 zákona, je takéto konanie zakázané podľa § 8 ods. 6 zákona, a to
bez ohľadu na to, či súvisí s unikátnym zariadením alebo nie. S odkazom na konkrétne
rozhodnutia príslušných orgánov EU (str. 4 ods. 2 odvolania) ţalovaný povaţuje
za neprípustné, aby aplikačný postup úradu, ktorý je súladný so zmluvou o fungovaní EU,
aplikovaný EK a potvrdený judikatúrou SDEÚ, súd vôbec nevzal do úvahy, ba naopak,
ho označil za nezákonný. Podľa ţalovaného ust. § 8 ods. 5 zákona je koncipované tak,
ţe postihuje osobitné prípady odmietnutia prístupu na základe osobitnej ţiadosti, pričom by
„malo ísť o prípad, keď dominant vo všeobecnosti prístup poskytuje, ale v individuálnych
prípadoch to odmietol. Ţalovaný uviedol, ţe v posudzovanom prípade ţalobca ako dominant
verejne dokazoval, ţe takú sluţbu (prístup k miestnym vedeniam) neposkytuje a nebude
poskytovať, k čomu sa v spise nachádza mnoţstvo jeho vlastných (!) vyjadrení poskytnutých
tak alternatívnym operátorom ako aj TÚ SR. Vyjadrenia v tomto zmysle poskytol aj úradu
v rámci správneho konania, keď tvrdil, ţe nemá povinnosť takú sluţbu poskytovať, a ţe tak
ani neurobí, kým mu tak „nenariadi“ regulátor (TÚ SR). Rovnako v odpovediach na niektoré
ţiadosti subjektov (napr. aj súdom citovaná odpoveď na ţiadosť spoločnosti S. T., s.r.o.)
ţalobca uvádzal, ţe takúto sluţbu nemá v ponuke. Podľa ţalovaného, ak by ţalobca takúto
sluţbu poskytoval, ale niektorým ţiadateľom by ţiadosti o prístup nevyhovel, len vtedy by
bolo moţné konanie posudzovať podľa § 8 ods. 5 zákona. V posudzovanom období
(od 1.8.2002 – 12.8.2005) však ţalobca odmietol takúto sluţbu poskytovať generálne
a uvádzal, ţe ju nemá v ponuke a ani neuvedie takúto ponuku, kým o tom nerozhodne TÚ SR.
V danom prípade nejde o „zámenu slovných výrazov“, ako to uvádza súd, ale ide o iný typ
konania, aký predvída § 8 ods. 5 zákona.
V časti II/B ţalovaný namietal záver súdu, ţe skutkové zistenie je v rozpore s obsahom
spisov a rozhodnutie je nepreskúmateľné (§ 250j ods. 2 písm. b/ a d/ OSP). Podľa ţalovaného
súd hodnotil postup úradu aj za obdobie, ktoré uţ posudzoval krajský súd v konaní
1S 31/2006. Namietal nesprávne posúdenie obsahu podaní S. T. s.r.o. a súdom vytýkaný
nedostatok vykonaného dokazovania. Pokiaľ súd dôvodil tým, ţe ţalovaný si nezadováţil
Všeobecné obchodné podmienky a Cenník sluţieb ţalobcu a nezaoberal sa nimi, ţalobca v
odvolaní na str.6 a nasl. vyslovil pochybnosti, čo mal súd na mysli touto časťou dôvodov
rozsudku. Pre posúdenie protisúťaţného správania sa ţalobcu boli podľa ţalovaného
podstatné stanoviská samotného ţalobcu a ţiadateľov, ţe daná sluţba nebola poskytovaná,
resp. o jej poskytovaní ţalobca ani neuvaţoval. Takého skutočnosti nie je treba podľa
ţalovaného dokazovať. Ţalovaný dospel k záveru, ţe súd úplne nesprávne interpretoval
základné postuláty samotného prípadu, t.j. nesprávne si vyloţil zistený skutkový stav. Ide
podľa ţalovaného o závaţné pochybenie súdu – vadu, ktorá má za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Podľa ţalovaného, súd si nesprávne vymedzil "predmetné obdobie"
zamieňa si obdobie do 12.8.2005 a po ňom, čo nezodpovedá skutkovým okolnostiam a teda
predmetu správneho konania. Obdobne na str. 8 odvolania ţalovaný vytýka prvostupňovému
súdu protirečivé konštatovania, ktoré nemajú oporu v administratívnom spise, ani v samotnom
rozhodnutí úradu, pokiaľ ide o informáciu poskytnutú Asociáciou poskytovateľov internetu
z 11.11.2004. Pokiaľ ide o zápis z rokovania predstaviteľov ATO ţalovaný podčiarkol,
ţe z neho povaţuje Rada za preukázané, ţe ţalobca mal o záujme alternatívnych operátorov
o prístup k miestnym vedeniam vedomosť.
V časti III ţalovaný konštatuje, ţe súd interpretuje skutkový stav v rozpore
so zistenými skutočnosťami a konštatuje pochybenia úradu v tých otázkach, ktoré neboli a ani
nemohli byť predmetom správneho konania. Ţalovaný má za to, ţe v konaní bolo preukázané,
ţe ţalobca svojim konaním porušil zákon, skutkový stav bol dostatočne zistený pre prijatie
rozhodnutia, závery úradu sú v súlade so spisovým materiálom, rozhodnutie je
preskúmateľné, dostatočne zdôvodnené a postup úradu bol v súlade so zásadami Správneho
poriadku.
Ţalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu ţalovaného ţiadal potvrdenie rozsudku
prvostupňového súdu. K tvrdeniu ţalovaného, ţe "Posudzované konanie ţalobcu nie je
konanie upravené v ust.§ 8 ods. 5 zákona, ale je zakázaným konaním podľa § 8 ods. 6
zákona" a tak teda tvrdí, ţe nebol povinný aplikovať osobitnú skutkovú podstatu § 8 ods. 5
zákona, ale bolo postačujúce aplikovať všeobecné ustanovenie o zákaze zneuţitia
dominantného postavenia, vyjadrené v § 8 ods. 6 zákona, ţalobca rovnako ako v celom
správnom aj súdnom konaní poukázal na to, ţe ide o zásadné právne pochybenie ţalovaného,
keď nesprávne a účelovo posudzoval konanie ţalobcu v zmysle generálnej klauzuly zneuţitia
dominantného postavenia podľa § 8 ods. 2 v spojení s § 8 ods. 6 zákona, aby sa nemusel
zaoberať podmienkami osobitnej skutkovej podstaty ustanovenými v § 8 ods. 5 zákona,
explicitne upravujúcimi skutkovú podstatu zneuţitia dominantného postavenia formou
odmietnutia prístupu k unikátnemu zariadeniu, keďţe splnenie týchto zákonných podmienok
preukázať nevedel. Z výrokov rozhodnutí ţalovaného je nepochybné, ţe sankcionuje ţalobcu
za odmietnutie prístupu k miestnym vedeniam, teda za konanie, ktorého podmienky sú
špecifikované práve v § 8 ods. 5 zákona. Ţalovaný nevedel preukázať odmietnutie
individuálnej ţiadosti o prístup k miestnym vedeniam, keďţe ţiaden podnikateľ reálne takúto
ţiadosť o individuálny prístup nepodal. V dôsledku tejto skutočnosti ţalovaný následne,
bez akejkoľvek opory v zákone, prijal koncepciu, ţe ţalobca mal sám od seba iniciatívne
vypracovať a ponúkať produkt prístupu k miestnym vedeniam. Táto koncepcia však popiera
ústavný princíp vyjadrený v čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého kaţdý môţe konať, čo nie
je zakázané, a nikoho nemoţno nútiť, aby niečo konal, čo zákon neukladá. Podľa ţalobcu
z celého administratívneho spisu je zrejmé, ţe ţalobca zakladá svoje závery na domnienkach,
úvahách, nepriamych indíciách a dodatočných vyjadreniach ţalobcových konkurentov,
ktorých objektivitu či relevanciu si ţiadnym spôsobom neoveril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP
v spojení s § 10 ods. 2 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a konanie,
ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní ( § 212 ods. 1 OSP)
a po nariadenom pojednávaní, vypočutí účastníkov konania a doplnení ich vyjadrení
jednomyseľne dospel k záveru, ţe odvolanie ţalovaného nie je dôvodné a preto prvostupňový
rozsudok ako vecne správny podľa § 219 OSP potvrdil.
Odvolací súd sa stotoţňuje so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu
a povaţuje ich za vecne správne s výhradami, ktoré budú v ďalšom uvedené, ale ktoré nemajú
vplyv na právne posúdenie veci.
Skutočnosti a priebeh konania, ktoré krajský súd popísal na str. 7 aţ 9 rozsudku
zodpovedajú obsahu administratívnych spisov a sú rozhodujúcim skutkovým východiskom
pre posúdenie veci.
K odvolacím dôvodom pod II/B odvolací súd uvádza, ţe pokiaľ bol krajský súd
nepresný vo svojom závere, ţe v predmetnom období ţalobca rokoval s prípadnými
záujemcami o prístup k unikátnemu zariadeniu a "(túto sluţbu teda poskytoval)", je treba
prisvedčiť tvrdeniu ţalovaného uvedenému v odvolaní, ţe k posudzovaniu ţiadostí došlo aţ
po rozhodnom období, t.j. po 12.8.2005, avšak uvedené nič nemení na skutočnosti, ţe sa
v konaní nepreukázalo odmietnutie prístupu k unikátnemu zariadeniu v rozhodnom období.
Krajský súd nesprávne vymedzil v dôvodoch rozsudku rozhodné obdobie od 1.8.2002
do 1.8.2005, čo odvolací súd povaţuje za zrejmú nesprávnosť, keďţe podľa výroku
preskúmavaného rozhodnutia sankcionované obdobie trvalo do 12.8.2005. Pokiaľ ţalovaný
vytýka súdu, ţe hodnotil postup úradu aj za obdobie, ktoré uţ posudzoval krajský súd
v konaní 1S 31/2006, odvolací súd konštatuje, ţe námietka je nedôvodná,
keďţe preskúmavané rozhodnutie bolo výsledkom celého konania vedeného úradom a tým,
ţe krajský súd zrušil v poradí prvé rozhodnutie ţalovaného v predmetnej veci
pre nepreskúmateľnosť ničím neprejudikoval svoj skutkový ani právny názor ku konečnému
rozhodnutiu. Pre posúdenie veci nepovaţuje odvolací súd za rozhodujúce ani určité
nepresnosti týkajúce sa posúdenia podaní S. T.. Skutočnosť, ţe ţalovaný v konaní
nezadováţil Všeobecné obchodné podmienky a Cenník sluţieb je daná a pre posúdenie
úplnosti dokazovania v správnom konaní nejde o neodôvodnenú poţiadavku súdu.
Dôvody odvolania nič nemenia ani na skutkovom závere, ţe konkrétne odmietnutie
ţiadosti o individuálny prístup k miestnym vedeniam, ako k unikátnemu zariadeniu, nebolo
preukázané. Iné konanie, vo výroku prvostupňového rozhodnutia vymedzené ako "konanie
spočívajúce v neposkytovaní sluţby prístupu k miestnym vedeniam, ako k unikátnemu
zariadeniu", nie je podľa názoru odvolacieho súdu dostatočne konkretizované (skutkovo
vymedzené) na to, aby ho bolo moţné na základe vykonaného dokazovania v správnom
konaní (aj pri vyhodnotení všetkých dostupných písomných podkladov, tak ako na ne
poukazuje ţalovaný na str. 14 - 16 rozhodnutia o rozklade) právne kvalifikovať ako konanie
porušujúce zákon.
Výrok rozhodnutia, dôvody rozhodnutia a ani samotný administratívny spis
nevypovedá o tom, akú konkrétnu povinnosť ţalobca porušil tým, ţe "neposkytoval" sluţby,
o ktoré mohol byť nepochybne záujem (vyjadrený napr. v liste telekomunikačných operátorov
- bod 82 prvostupňového rozhodnutia), avšak o ktorú nebola v rozhodnom období podaná
konkrétna ţiadosť, resp., na ktorú by ţalobca odmietol zabezpečiť prístup do siete.
V obsiahlych dôvodoch rozhodnutia ţalovaného (ako jednotného celku dôvodov
uvedených v rozhodnutí Úradu a Rady) sa prelínajú argumenty charakterizujúce nesporné
dominantné postavenie ţalobcu na relevantnom trhu prístupu k miestnym vedeniam
so zdôvodnením neţiaducich dôsledkov rovnako nespornej skutočnosti, ţe hoci na predmetný
trh mali potencionálni konkurenti záujem vstúpiť podstatne skôr, referenčná ponuka
na prístup k účastníckym vedeniam bola zverejnená aţ 12.8.2005. Odvolací súd však postráda
jednoznačné vymedzenie takého konania ţalobcu (skutku), ktoré bol na základe právneho
predpisu (alebo rozhodnutia príslušnej štátnej autority) povinný vykonať, aby poţadovaný
prístup mohol byť v prípade podania konkrétnej ţiadosti realizovateľný. V danom prípade
ţalovaný síce sankcionoval „konanie spočívajúce v neposkytovaní sluţby prístupu
k miestnym vedeniam, ako k unikátnemu zariadeniu“, avšak bez uvedenia práve toho
konkrétneho konania, ktorým mal ţalobca zneuţiť dominantné postavenie. Odvolací súd
poukazuje na to, ţe v dôvodovej časti rozhodnutí Úradu a Rady sú postupne vymedzované
skutkové znaky konania ţalobcu (napr. v bode prvostupňového rozhodnutia č. 178 - ţe nemal
v ponuke veľkoobchodné podmienky prístupu, deklaroval podmienky prístupu po nariadení
TÚ SR, v rozhodnutí o rozklade na str. 13 sa uvádza, ţe prístup k miestnym vedeniam
vyhradil výlučne pre seba, aby zabránil vstupu potencionálnej konkurencie.... odmietnutím
prístupu k miestnym vedeniam alternatívni operátori nemohli na miestne vedenia nasadzovať
vlastné technológie.... zabránil vzniku a rozvoju nových maloobchodných trhov...), avšak
vymedzenenie skutku (predmetu konania) vo výroku musí vţdy spočívať v špecifikácii
protiprávneho skutku - deliktu tak, aby sankcionované konanie bolo jednoznačné a tým aj
nezameniteľné, vylučujúce dvojitý postih, určujúce rozsah dokazovania a zaisťujúce právo
na obhajobu. Vymedzenie skutku je určite moţné v priebehu konania meniť v závislosti
od skutkových zistení, avšak vo vydanom rozhodnutí - v jeho výroku, keďţe on nadobúda
právoplatnosť, musí byť jednoznačné, čoho sa administratívne stíhaný subjekt dopustil
a v čom spáchaný delikt spočíva. Uvedenej poţiadavke rozhodnutie v predmetnej veci
nezodpovedá. Odvolací súd pritom konštatuje aj rozpor medzi výrokom rozhodnutia, ktorý
za protisúťaţné konanie povaţuje „neposkytovanie“ prístupu, ale v dôvodoch rozhodnutia
okrem uvádzaného pojmu sa pouţíva aj „odmietnutie prístupu“ (napr. bod 134, 135, 178
prvostupňového rozhodnutia v porovnaní s bodom 138, 148). Z uvedeného nepochybne
vyplýva, ţe ani formálne pomenovanie deliktu nie je jednoznačné, pričom ţalovaný
v odvolaní namietal, ţe ide o iný typ konania (neposkytovanie sluţby), neţ o ktorom konal
prvostupňový súd (odmietnutie prístupu), a teda nejde o zámenu slovných výrazov.
Vzhľadom na uvedené povaţuje odvolací súd zrušenie rozhodnutia o rozklade za dôvodné aj
vzhľadom na dôvody nepreskúmateľnosti dané rozporom medzi výrokom a dôvodmi
rozhodnutia, ktoré orgán rozhodujúci o rozklade neodstránil.
Odvolací súd sa stotoţňuje s právnym posúdením veci krajským súdom,
ktorý vytýkané konanie ţalobcu posúdil podľa právneho predpisu špeciálne upravujúceho
podmienky zneuţitia dominantného postavenia vlastníka unikátneho zariadenia.
V § 8 zákona č. 136/2001 účinného od 1.5.2001 je zneuţívanie dominantného
postavenia upravené nasledovne:
(1) Dominantné postavenie na relevantnom trhu má podnikateľ alebo niekoľko podnikateľov,
ktorí nie sú vystavení podstatnej súťaži a ktorí sa vzhľadom na svoju ekonomickú silu môžu správať nezávisle.
(2) Zneužitím dominantného postavenia na relevantnom trhu je najmä
a) priame alebo nepriame vynucovanie neprimeraných cien alebo iných neprimeraných obchodných podmienok,
b) hrozba obmedzenia alebo obmedzenie výroby, odbytu alebo technického vývoja tovaru na úkor užívateľov,
c) uplatňovanie rozdielnych podmienok pri zhodnom alebo porovnateľnom plnení voči jednotlivým podnikateľom, ktorými sú alebo môžu byť títo podnikatelia znevýhodňovaní v súťaži,
d) viazanie súhlasu s uzavretím zmluvy na podmienku, že druhá zmluvná strana prijme aj ďalšie záväzky, ktoré svojou povahou alebo podľa obchodných zvyklostí nesúvisia s predmetom tejto zmluvy, alebo
e) dočasné zneužívanie ekonomickej sily s cieľom vylúčiť súťaž.
(3) Unikátne zariadenie je zariadenie, infraštruktúra alebo jej časť, miesto alebo právo,
ktorých vybudovanie alebo nadobudnutie iným podnikateľom nie je objektívne možné a bez prístupu ku ktorému alebo bez uplatnenia ktorého by došlo alebo mohlo dôjsť k obmedzeniu súťaže na príslušnom relevantnom trhu.
(4) Vlastníkom alebo správcom unikátneho zariadenia podľa tohto zákona je aj nositeľ práva,
ak unikátnym zariadením podľa odseku 3 je právo.
(5) Podnikateľ, ktorý je vlastníkom alebo správcom unikátneho zariadenia, zneužije svoje
dominantné postavenie na relevantnom trhu, ak odmietne k nemu zabezpečiť prístup a ak súčasne
a) unikátne zariadenie umožňuje uspokojiť požiadavky podnikateľa na využívanie unikátneho zariadenia pri súčasnom uspokojení požiadaviek vlastníka alebo správcu unikátneho zariadenia v čase najvyššieho dopytu po jeho službách a s prihliadnutím aj na plnenie jeho dlhodobých záväzkov,
b) podnikateľ žiadajúci o prístup k unikátnemu zariadeniu s cieľom využívať ho je schopný zabezpečiť dodržanie zodpovedajúcich kvalitatívnych a kvantitatívnych parametrov unikátneho zariadenia vyplývajúcich z požiadaviek na jeho prevádzku alebo ak podnikateľ žiadajúci o využívanie unikátneho zariadenia, ktorým je právo, je schopný zabezpečiť dodržanie všetkých požiadaviek na predmetné právo vyplývajúcich z osobitných predpisov, 5)
c) podnikateľ žiadajúci o prístup k unikátnemu zariadeniu je schopný uhradiť vlastníkovi alebo správcovi unikátneho zariadenia primeranú odplatu.
(6) Zneužívanie dominantného postavenia na relevantnom trhu je zakázané.
K ustanoveniu § 8 ods. 5 zákona Dôvodová správa k zákonu č. 136/2001 Z.z., uvádza:
" Novou formou zneužívania dominantného postavenia v zákone je zneužívanie dominantného
postavenia odmietnutím prístupu k unikátnemu zariadeniu. Takého protisúťažné správanie
podnikateľa nie je možné celkom jednoznačne postihovať podľa súčasného zákona.
Ustanovenie odseku 5 určuje podmienky, za ktorých odmietnutie prístupu podnikateľa
k unikátnemu zariadeniu je považované za protisúťažnú praktiku, uplatňovaním ktorej
správca alebo vlastník takéhoto zariadenia zneužije svoje dominantné postavenie na danom
relevantnom trhu. Ak podnikateľ vlastniaci alebo spravujúci unikátne zariadenie preukáže,
že nedošlo k naplneniu aspoň jednej z troch podmienok uvedených v odseku 5, nebude možné
odmietnutie prístupu k unikátnemu zariadeniu kvalifikovať ako protisúťažnú praktiku."
V zmysle podmienky podľa písm. a/ je potrebné pri posudzovaní konania podnikateľa,
ktorý je vlastníkom unikátneho zariadenia, sa zamerať na existujúcu, resp. zostávajúcu časť
kapacity unikátneho zariadenia, podľa písm. b/ sa stanovujú kriteriálne nároky na podnikateľa
ţiadajúceho o prístup k unikátnemu zariadeniu, v písm. c/ sa stanovuje schopnosť úhrady
nákladov podnikateľom ţiadajúcim o prístup.
Ustanovenie § 8 ods. 5 je špeciálnym ustanovením (čo uviedol aj sám ţalovaný
na str. 24 vyjadrenia k ţalobe), ktoré sa vzťahuje na špeciálne subjekty - vlastníka alebo
správcu unikátneho zariadenia - ktorý zneuţije svoje dominantné postavenie
na relevantnom trhu tým, ţe odmietne k unikátnemu zariadeniu zabezpečiť prístup,
pričom musí byť súčasne splnená podmienka uvedená v písm. a/, t.j. je daná kapacita
unikátneho zariadenia. Špeciálnym subjektom je aj ţiadateľ o prístup, na ktorého zákon kladie
nároky podľa písm. b/ a d/. Uvedené ustanovenie zákona je jednoznačné v tom, ţe neobsahuje
ţiadnu inú skutkovú podstatu upravujúcu podmienky prístupu k unikátnemu zariadeniu,
resp. jeho odmietnutia a ani tzv. generálnu klauzulu, ktorá by umoţňovala úradu vymedziť aj
iné konanie vlastníka alebo správcu unikátneho zariadenia, ako konanie, ktoré je zneuţitím
dominantného postavenia tým, ţe dôjde k odmietnutiu prístupu. Zákon teda priamo upravuje
skutkovú podstatu zneuţitia dominantného postavenia špeciálnym subjektom voči inému
špeciálnemu subjektu odmietnutím zabezpečenia prístupu k unikátnemu zariadeniu.
Odvolací súd v tejto súvislosti preto nepovaţuje za relevantné námietky ţalovaného
smerujúce k tomu, ţe v súvislosti s unikátnym zariadením existujú aj iné prípady zneuţitia
dominantného postavenia ako len prípad špecifikovaný v § 8 ods. 5 (ktoré príkladmo uviedol),
a ktoré by nebolo moţné subsumovať pod uvedené ustanovenie zákona a preto pokiaľ určité
konanie podnikateľa predstavuje zneuţitie dominantného postavenia a nejde o prípad
špecifikovaný v § 8 ods. 2 zákona písm. a/ aţ e/ a ani o prípad § 8 ods. 5, je takéto konanie
zakázané podľa § 8 ods. 6, bez ohľadu na to, či to súvisí s unikátnym zariadením alebo nie
(str. 24 - 25 vyjadrenia ţalovaného k ţalobe). Ţalovaným uvádzané príklady sa však netýkajú
odmietnutia zabezpečenia prístupu k unikátnemu zariadeniu (čo bolo znakom skutkovej
podstaty sankcionovaného konania aj podľa výroku rozhodnutia), a preto ani nemôţu slúţiť
k zdôvodneniu opodstatnenosti pouţitia § 8 ods. 2 v súvislosti s ods. 6 zákona. Odvolací súd
v tejto súvislosti tieţ poznamenáva, ţe ustanovenie § 8 ods. 6 nie je samostatnou skutkovou
podstatou, vzhľadom na absenciu znakov charakterizujúcich subjektívnu aj objektívnu stránku
skutkovej podstaty zneuţitia dominantného postavenia. Vyjadruje len zákaz zneuţitia
dominantného postavenia, ktorého znaky sú vyjadrené v § 8 ods. 2 písm. a/ aţ e/, v § 8 ods. 5
zákona, a ktoré môţu byť ďalej dotvárané aj rozhodovacou praxou Úradu na princípe
generálnej klauzuly podľa § 8 ods. 2.
Odvolací súd má za to, ţe „neposkytovanie sluţby prístupu k miestnym vedeniam,
ako k unikátnemu zariadeniu“ je logickým výkladom moţné podriadiť pod pojem
„odmietnutia zabezpečenia prístupu k unikátnemu zariadeniu“ tak, ako je to definované
v zákone. Úrad teda nemôţe sankcionovať za zneuţitie dominantného postavenia na základe
generálnej klauzuly podľa § 8 ods. 2 odmietnutie zabezpečenia prístupu k unikátnemu
zariadeniu, pretoţe od 1.5.2001 je účinné ustanovenie zákona s touto špeciálnou skutkovou
podstatou. Z uvedeného dôvodu nemohol súd akceptovať ani argumentáciu ţalobcu
nadväzujúcu na skorší rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sţ 23/03. Ak existuje skutková
podstata zneuţitia dominantného postavenia odmietnutím zabezpečenia prístupu
k unikátnemu zariadeniu zo strany vlastníka alebo správcu unikátneho zariadenia, ktorá je
vytvorená priamo zákonom, v tomto prípade ide o ustanovenie § 8 ods. 5 zákona č. 136/2001
Z. z., úrad pri posudzovaní sankcionovateľnosti (trestnosti) skutku nemôţe pouţiť skutkovú
podstatu zneuţitia dominantného postavenia vytvorenú na princípe generálnej klauzuly.
Pokiaľ tak v danom prípade rozhodol, ide o zásadnú právnu vadu konania.
Hoci krajský súd neposudzoval výšku uloţenej sankcie, odvolací súd vzhľadom
na vyššie uvedené povaţuje za dôvodné vysloviť nezákonnosť uloţenia sankcie,
keďţe nedošlo k porušeniu § 8 ods. 5 zákona.
Odvolací súd napriek vyššie uvedenému názoru o právnej kvalifikácii veci skúmal
výrok ţalobou napadnutého rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu aj z hľadiska,
či vymedzuje skutok, ktorého sa mal ţalobca dopustiť spôsobom, ktorý by odôvodnil záver
o pouţiteľnosti generálnej klauzuly podľa § 8 ods. 2 zákona. Odvolací súd uţ uviedol,
ţe výrok rozhodnutia postráda konkrétne vymedzenie skutku, ktorý by súčasne presahoval
rámec daný § 8 ods. 5 zákona. (Len pre konkretizáciu takej úvahy súd uvádza, že takým konaním - opomenutím by napr. mohlo byť v konaní uvádzané nezverejnenie referenčnej ponuky, avšak pri súčasnom nedodržaní zákonom (alebo rozhodnutím) stanovených lehôt alebo neuvedením podstatných obsahových náležitostí, prípadne aj verejné vyhlásenia žalobcu o neposkytnutí prístupu, ktoré by boli v rozpore s konkrétnou právnou povinnosťou). V takýchto prípadoch porušenia
konkrétnych povinností dominanta by sa uţ nejednalo o „odmietnutie“ alebo „neposkytnutie“
prístupu, ale o samostatné skutkové podstaty zneuţitia dominantného postavenia stanovené
na princípe generálnej klauzuly. S poukazom na právny názor vyslovený Najvyšším súdom
Slovenskej republiky v konaní vo veci 3 Sţh/3/2010 (rozsudok z 3.5.2011), vo vzťahu
k právomoci Úradu (§ 22 ods. 1 písm. b/ zákona) odvolací súd zdôrazňuje, ţe identifikovanie
praktík zneuţitia dominantného postavenia vo výroku rozhodnutia, ku ktorému sa dospelo
správnou úvahou musí byť logické a racionálne. V danej veci odvolací súd dodáva,
ţe vymedzenie praktiky musí byť jednoznačné a nezameniteľné tak, aby bolo moţné danú
konkrétnu praktiku zakázať, uloţiť povinnosť zdrţať sa takého konania alebo odstrániť
protiprávny stav. Najvyšší súd vo vyššie uvedenej právnej veci poukázal na podmienky
správneho trestania v prípade pouţitia generálnej klauzuly, keď nová skutková podstata
s konštitutívnymi účinkami ustálená ţalovaným, musí rešpektovať zásady správneho trestania,
t.j. sankciu ukladať aţ vtedy, ak podnikateľ nerešpektuje rozhodnutím ustálenú skutkovú
podstatu. V tejto súvislosti odvolací súd rovnako poukazuje na dôvody vyššie uvedeného
rozsudku, týkajúce sa zásad správneho trestania v zmysle Odporúčania Výboru ministrov
Rady Európy č. (91)1 z 13.2.1991, s ktorými sa plne stotoţňuje, a na ktoré súčasne odkazuje.
Z uvedeného dôvodu, ani pri akceptovaní názoru ţalovaného na právne posúdenie veci podľa
§ 8 ods. 2 a 6 zákona, na princípe generálnej klauzuly, by nebol daný legitímny dôvod
na uloţenie sankcie.
V rozhodnutiach ţalovaného ako aj vo vyjadreniach v konaní pred súdom ţalovaný
výrazne vyuţíval argumentáciu rozhodnutiami Európskej komisie a Súdneho Dvora EÚ.
Odvolací súd po oboznámení sa s prezentovanou judikatúrou nemohol konštatovať, ţe ide
o obdobný prípad v danej veci a vo všetkých súvislostiach. Všeobecne moţno uviesť, ţe boli
prezentované prípady uloţenia povinnosti zdrţať sa protisúťaţného konania alebo povinnosti
predloţiť plán reorganizácie trhu a jeho otvorenia, z ktorých však súd nemohol vyvodiť
bez ďalšieho záver, ţe by z prezentovaných záverov ţalovaného mohol aj v danej veci
vychádzať osobitne vo vzťahu k uloţenej pokute.
Krajský súd sa nezaoberal dôvodnosťou ţaloby z hľadiska vznesenej námietky
zaujatosti proti predsedníčke úradu, o ktorej Rada rozhodla samostatným rozhodnutím
pred rozhodnutím o rozklade a námietke nevyhovela. Keďţe ţalobca mal vo veci samej
v konaní pred krajským súdom úspech, a odvolanie vo veci nemal dôvod podať,
pričom opodstatnenosť námietky vo vyjadrení k odvolaniu ďalej neuplatňoval, odvolací súd
len poznamenáva, ţe dôvodnosť námietky krajský súd mal skúmal ako súčasť celkového
preskúmavania zákonnosti rozhodnutia v medziach ţaloby, pretoţe opodstatnenosť námietky
by sama o sebe bola dôvodom pre zrušenie rozhodnutia pre závaţnú vadu konania.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení
s § 250k ods. 1 OSP a priznal ţalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia podľa § 11 ods. 4
v spojení s § 14 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb
v znení neskorších predpisov za tri úkony á 123,50 Eur, jeden úkon á 30,86 Eur, štyri krát
reţijný paušál á 7,41 Eur, spolu 431,- Eur plus 20 % DPH, celkom v sume 517,20 Eur. Súd
nepriznal náhradu za jeden úkon – vyjadrenie z 20.6.2011, keďţe ţalobca mohol predmetné
vyjadrenie spojiť s doplnením podkladov z 15.6.2011.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e opravný prostriedok prípustný.
V Bratislave 28. júna 2011
JUDr. Ida Hanzelová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Andrea Jánošíková