Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 541/2016

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016

predbežne prerokoval sťažnosť MARIANUM – Pohrebníctvo mesta Bratislavy, príspevková

organizácia, Šafárikovo námestie 3, Bratislava, zastúpenej advokátkou JUDr. Annou

Líškovou, Šafárikovo námestie 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa a 2 , základného práva podľa

ods. 1 v spojení s a práva podľa a 2

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 49,

a 6 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní sp. zn. a jeho rozsudkom z 19. mája 2015

a takto

rozhodol:

Sťažnosť MARIANUM – Pohrebníctvo mesta Bratislavy, príspevková organizácia,

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta

2015 doručená sťažnosť MARIANUM – Pohrebníctvo mesta Bratislavy, príspevková

organizácia (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa a 2 (ďalej len „“), základného práva

podľa v spojení s a práva podľa a 2 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 1, čl. 2

ods. 2, , a 6 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní sp. zn. a jeho

rozsudkom z 19. mája 2015.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v právnom postavení

žalobkyne v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Protimonopolného úradu

Slovenskej republiky (ďalej len „protimonopolný úrad“) č. 2011/DZ/R/2/044 z 21. októbra

2011 podala odvolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -154 zo 16. januára 2014, ktorým bola zamietnutá jej žaloba

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia; konanie bolo vedené pred najvyšším súdom sp. zn.

3 .

3. Rozhodnutím protimonopolného úradu, ktoré bolo predmetom konania pred

všeobecnými súdmi v správnom súdnictve, bola sťažovateľke uložená pokuta vo výške

235 200 eur za zneužívanie dominantného postavenia. Toto rozhodnutie je v poradí druhým

rozhodnutím vo veci sťažovateľky po tom, ako skoršie rozhodnutie protimonopolného

úradu č. 2008/02/R/113 z 19. decembra 2008 bolo rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 3. mája 2011 vo výroku o uložení pokuty sťažovateľke zrušené a vrátené

protimonopolného úradu na ďalšie konanie, vo zvyšku bola žaloba zamietnutá.

4. Právne závery obsiahnuté v sťažnosťou napadnutom rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. z 19. mája 2015 sťažovateľka označila za nepresvedčivo logicky

odôvodnené, vnútorne rozporné, neprijateľné pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť,

ako aj za neracionálne. Je toho názoru, že nie sú založené na riadnej a presvedčivej aplikácii

platného a účinného právneho predpisu a nie sú súladné s . Súčasne krajskému súdu

vytkla, že nepodal špecifické právne odpovede na žalobné argumenty, resp. ich neposkytol,

a ani najvyšší súd tento nedostatok nenapravil. Ide najmä o:

«- dodržiavanie základných princípov a zásad správneho trestania žalovaným

vo väzbe na aplikáciu skutkovej podstaty zneužitia dominantného postavenia založené na

generálnej klauzule vo väzbe na SR v spojení s SR, „že

len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na

právach a majetku možno uložiť za jeho spáchanie“,

- že ustálenie novej skutkovej podstaty zneužitia dominantného postavenia žalovaným

na generálnej klauzule (demonštratívnej právnej norme) má konštitutívny význam, a že

žalovaný v danom prípade skutkovú podstatu priamo kreoval s konštitučnými účinkami,

- že až týmto okamihom k splneniu požiadavky zásady č. 1 „Sankcie, ktoré je možné

uložiť ako aj okolnosti, za ktorých môžu byť uložené, musia byť stanovené zákonom“

a zásady č.2 „Žiadna správna sankcia nemôže byť uložená za konanie, ktoré v čase, keď sa

stalo, nebolo v rozpore splatným zákonom.“ V spojení s SR a zásady

nulum crimen, nulla poena sine lege,

- že je potrebné dodržať zásadu proporcionality, kedy podnikateľ musí mať možnosť

poznať presné znenie praktiky, ktorá je zakázaná a až po tomto momente ho možno

sankcionovať,

- že došlo k porušeniu - správny orgán je viazaný právnym

názorom odvolacieho súdu, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie

konanie

- že žalovaný zaviedol pojem relevantný obrat v zmysle Metodického pokynu úradu,

ktorým odôvodňuje výpočet pokuty v danom prípade, avšak zákon na ochranu hospodárskej

súťaže takýto pojem nepozná (pozná len pojem celkový obrat podnikateľa v zmysle § 38

ods. 1 v spojení s § 38 ods. 4 a v spojení s § 10 ods. 3 zákona), čo je v zjavnom rozpore

s ústavnou zásadou uvedenou v , 2 ods. 2 SR, že štátne orgány sú povinné

postupovať v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. Ďalej v tejto súvislosti sťažovateľ

uvádza, že podľa prvej vety Slovenská republika je zvrchovaný,

demokratický a právny štát a neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného

podľa ods. l je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že

všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať

a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať

(mutatis mutandis ).»

5. Sťažovateľka ďalej vyjadrila nesúhlas s argumentáciou najvyššieho súdu a úradu

založenou na právnom názore najvyššieho súdu vyslovenom v jeho rozsudku vo veci sp. zn.

2 , že: „súťažitelia používajú čoraz sofistikovanejšie praktiky zneužitia a tieto

praktiky by potom bolo možné považovať neustále za nové, a nebolo by možné subjekt, ktorý

používa novú praktiku sankcionovať v oblasti súťažného práva“, ktorý je v opozícii

názorom formulovaným v rozsudkoch najvyššieho súdu vo veciach sp. zn.

a sp. zn. . Sťažovateľka, zastávajúc názor vyslovený v posledných dvoch

citovaných rozsudkoch svoj názor dôvodila tým, že „V rámci hospodárskej súťaže sa

prelínajú na Slovensku dve roviny tzv. súťažného práva, v ktorých ochranu hospodárskej

súťaže pred obmedzovaním upravenú osobitným o ochrane

hospodárskej súťaž označuje náš právny systém za verejnoprávnu časť a úpravu nekalej

súťaže podľa považuje z a súkromnoprávnu reguláciu hospodárskej

súťaže. Pritom základnú právnu úpravu ochrany hospodárskej súťaže nachádzame v čl. 55

SR (bez odlíšenia).

Právna úprava nekalej súťaže v ustanovení ods. l

obsahuje generálnu klauzulu vymedzením základných znakov konania (konanie musí byť

v rozpore s dobrými mravmi súťaže a musí byť spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom),

ktoré je považované z a nekalosúťažné a teda zakázané. Presná kvalifikácia skutkov, ktoré

možno predvídať v konaní účastníkov hospodárskej súťaže, nie je možné, či už vzhľadom na

vývoj vzťahov medzi podnikateľmi na trhu navzájom, alebo podnikateľmi a spotrebiteľmi,

alebo vzhľadom na vývoj citlivosti súťažiteľov na tú ktorú činnosť a vzhľadom na vývoj

judikatúry. Preto sú nekalosúťažné praktiky v ustanovení §44 ods. 2 uvedené taktiež iba

príkladmo.“

6. Sťažovateľka je toho názoru, že z odôvodnenia rozsudku nemožno napriek jeho

rozsiahlosti vyvodiť, na ktorých konkrétnych základoch najvyšší súd založil svoje závery.

Najvyšší súd sa podľa nej náležite nevysporiadal s jeho tvrdením nezákonnosti

a nepreskúmateľnosti správnych rozhodnutí, „nezodpovedá zákonu na ochranu

hospodárskej súťaže a nie je súladný so zásadami uvedenými v Ústave SR,“ čím podľa

sťažovateľky vykazuje znaky svojvoľnosti a arbitrárnosti. Navyše, najvyšší súd mal

nesprávne aplikovať zásady správneho trestania tým, že sa spravoval právnym názorom

úplne protichodným od svojich predchádzajúcich rozhodnutí v obdobných veciach.

7. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. sťažovateľka vyvodila, že

„ustálenie novej skutkovej podstaty zneužitia dominantného postavenia na princípe

demonštratívneho vymedzenia generálnej klauzuly má konštitutívne účinky, ktoré vznikajú

až okamihom právoplatnosti rozhodnutia žalovaného.“ Na základe tohto ďalej dôvodila, že

„PMÚ SR môže uložiť sankciu až v prípade nerešpektovania rozhodnutím vytvorenej

skutkovej podstaty, kedy by došlo k porušeniu zákona ako vyžaduje ustanovenie § 38 ods. 1

zákona. Do právoplatnosti takéhoto rozhodnutia, ktorým by došlo ku kreovaniu novej

skutkovej podstaty v súlade s generálnou klauzulou § 8 ods. 2 zákona, nemôže byť porušený

zákon (zákaz retroaktivity).“.

8. Zdôraznila, že ako namietaný rozsudok, tak aj judikatúra ustálila, že «konanie

ktorým sa ukladá pokuta za protisúťažné konanie, patrí do „trestnoprávnej časti článku 6

Dohovoru“. Podľa názoru sťažovateľa sa porušovateľ po právnej stránke s protichodným

právnym názorom žiadnym relevantným spôsobom nevysporiadal, žiadnym presvedčivým

spôsobom v odôvodnení namietaného rozsudku neuviedol, prečo by sa práve správne

konanie o ochrane hospodárskej súťaže malo vymykať všeobecne prijatým záverom

o aplikácií analógie trestného práva v správnom súdnictve, inak povedané porušovateľ

právne nezdôvodnil odklon od doterajšieho stabilizovaného nazerania na zásady správneho

trestania.».

9. V závere svojej sťažnosti sťažovateľka zhrnula svoje výhrady voči rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. z 19. mája 2015, a to vo vzťahu k tvrdenému

porušeniu svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 144

ods. 1 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa a 2 dohovoru, ako aj

, , a 5 a zastavajúc názor, že „postupom

Najvyššieho súdu SR (porušovateľa) v konaní sp. zn. zo dňa 13. mája 2015

bolo porušené jeho základné právo na:

- súdnu a inú ochranu podľa a ods. l a 2 SR v spojení s

ods. 1 a ,

- na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a slobôd“.

10. Súčasne namietla, že v konaní pred najvyšším súdom:

„- došlo k porušeniu ústavných zásad podľa , 2 ods. 2 SR v spojitosti

s aplikáciou ustanovenia § 38 ods. 1 a ods. 4 zákona a § 22 ods. 1 písm. b) zákona

č. na ochranu hospodárskej súťaže, že štátne orgány môžu konať iba na

základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon,

- došlo k porušeniu SR, že len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným

činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach a majetku možno uložiť za jeho spáchanie

v spojení s aplikáciou § 8 ods. 2 zákona o ochrane hospodárskej súťaže,

- došlo k porušeniu , ods. 6 SR, že nikoho nemožno trestne stíhať

za čin, za ktorý bol už právoplatne odsúdený alebo oslobodený od žaloby (došlo k zrušeniu

právoplatného rozhodnutia Rady PMÚ SR č.2008/02/R/113 zo dňa 19. 12. 2008 o uložení

pokuty a vrátení pokuty na bankový účet sťažovateľa), a trestnosť činu sa posudzuje a trest

sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný,

- došlo k porušeniu SR, že výklad a uplatňovanie ústavných

zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade

s touto , a v súlade s o zásadou, že každé zákonné ustanovenie sa totiž musí vykladať

a uplatňovať v súlade s ( ) (m. m. ,

).“

11. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť

na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2,

v spojení s článkom 144 ods. 1 SR a základné právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v konaní vedenom pred Najvyšším súdom SR sp. zn. boli porušené.

Základné práva sťažovateľa podľa čl. 1, čl. 2 ods. 2, podľa čl. 49, čl. 50 ods. 5, 6

a SR v spojitosti , a a ,

na ochranu hospodárskej súťaže v konaní vedenom pred Najvyšším

súdom SR sp. zn. boli porušené.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 19. mája 2015 sa

v plnom rozsahu zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Porušovateľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v sume

490,76 EUR na účet jej právneho zástupcu JUDr. Anny Líškovej, advokátke do jedného

mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

12. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

17. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

18. Podľa sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri

rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za

nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

20. Podľa čl. 1 Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Slovenská republika uznáva a dodržiava

všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná,

a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

21. Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

22. Podľa len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký

trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

23. Podľa nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už

právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Táto zásada nevylučuje uplatnenie

mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom.

Podľa trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona

účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa

priaznivejšie.

24. Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

25. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

26. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

27. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zásadne nemá oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(napr. , ). Inými slovami, úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa (m. m.

, ). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže

preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

28. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1

, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti

predpísané ( a ) a či nie sú dané dôvody na jej

odmietnutie podľa .

29. Ústavný súd poukazuje na to, že jeho úlohou nie je posudzovať vhodnosť

a účelnosť výkladu príslušného právneho predpisu všeobecným súdom. Ústavný súd

hodnotí, či v konkrétnej veci uskutočnený výklad právnej normy je ústavne udržateľný, t. j.

či nie je arbitrárny (svojvoľný) alebo zjavne neodôvodnený. Rovnako tak ústavný súd

nezosúlaďuje rozdielnu judikatúru všeobecných súdov (m. m. ,

, , ). Posúdenie veci všeobecným súdom

sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery,

ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m.

, , , , ).

30. Hoci ústavný súd už vo svojej judikatúre uviedol, že diametrálne odlišná

rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo

analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je

ústavne neudržateľná (mutatis mutandis , , )

neznamená to, že je to práve ústavný súd, ktorý má v prvom slede judikatúru všeobecných

súdov zjednocovať.

31. V tunajšej veci sa sťažovateľka domáha ochrany svojich základných práv

označených v petite jej sťažnosti, ktoré mali byť porušené rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 19. mája 2015, a to najmä tým, že najvyšší súd mal jednak

nerešpektovať svoj skorší rozsudok v tej istej veci sťažovateľky sp. zn.

z 3. mája 2011, pričom odchýlenie sa od skoršieho právneho názoru podľa sťažovateľky

nijako nezdôvodnil. Súčasne je sťažovateľka toho názoru, že najvyšší súd týmto svojím

postupom porušil zásady správneho trestania, keď ako nezákonné nezrušil rozhodnutie

protimonopolného úradu, ktorým sťažovateľke bola uložená pokuta za konanie narušujúce

hospodársku súťaž, ktorého skutková podstata bola práve tým rozhodnutím

protimonopolného úradu definovaná.

II. 1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a 2 v spojení s právom na spravodlivý proces podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru

32. Ako z aktuálneho rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, na odvolanie sťažovateľky

postavené v zásade na totožných argumentoch ako sťažnosť pre porušenie jej základných

práv sa tento v prvom rade zaoberal povahou rozhodnutia protimonopolného úradu

v prípade postihu zneužitia dominantného postavenia, ktoré výslovne nie je uvedené v § 8

o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona

Slovenskej národnej rady č. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných

orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ochrane hospodárskej súťaže“), pričom súčasne reagoval na svoj citovaný skorší

rozsudok. Najvyšší súd s poukazom na generálnu klauzulu skonštatoval, že «zákon samotný

v tomto prípade je všeobecný a okrem formulácie „najmä“ neobsahuje explicitný opis

skutkovej podstaty správneho deliktu tak, aby ním sama osebe bola naplnená požiadavka

SR v spojení s SR, že „len zákon ustanoví, ktoré konanie

je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za

jeho spáchanie“. Senáty najvyššieho súdu sú jednotné v tom, že tieto princípy sa v plnom

rozsahu aplikujú i v správnom trestaní i s prihliadnutím n a odporúčanie Výboru ministrov

Rady Európy č. (91) 1 členským štátom o správnych sankciách z 13. 2. 1991, ktorý

„...odolávajúc sa na všeobecné zásady vzťahujúce sa na ochranu jednotlivca vo vzťahu

k rozhodnutiam správnych orgánov, ktoré sú zakotvené v Rezolúcii (77) 31 a na zásady

týkajúce sa voľnej úvahy správnych orgánov pri rozhodovaní zakotvené v odporúčaní (80)

2, majúc na zreteli, že správne akty, ktorými sa ukladajú správne sankcie by mali byť

podriadené dodatočným zárukám (dodatočne zabezpečené), odporúča vládam členským

štátom, aby sa v ich právnej teórii ako aj praxi riadili zásadami stanovenými v tomto

odporúčaní“.»

33. Najvyšší súd zhodne s tvrdeniami sťažovateľky poukázal na to, že skutková

podstata bola na základe generálnej klauzuly protimonopolného úradu komplexne

zadefinovaná až v napadnutom rozhodnutí s konštitutívnymi účinkami, s tým, že „§ 22

ods. 1 písm. b) dal právomoc protimonopolnému úradu vydať

rozhodnutie o tom, že konanie alebo činnosť podnikateľa je zakázaná podľa § 8 ods. 2

na princípe demonštratívneho vymedzenia právnej normy“.

34. Najvyšší súd s poukazom na rozsudok vo veci sp. zn. skonštatoval,

že „pre posúdenie arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku považoval senát

v zmysle ustálenej judikatúry najvyššieho súdu za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým

odôvodnil krajský súd svoje rozhodnutie je ústavne a zákonne konformný. Inak povedané,

úlohou najvyššieho súdu bolo zistiť, či spôsob výkladu príslušných ustanovení zákona,

ktorým krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie vzhľadom na zistený skutkový stav, nie je

svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne a zákonne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo

omyly v posudzovaní aplikovanej právnej úpravy (mutatis mutandis, rozhodnutie Ústavného

súdu SR sp. zn. ) “.

35. Najvyšší súd si neosvojil tvrdenia sťažovateľky o nedostatkoch rozsudku

krajského súdu v smere aplikácie a výkladu príslušných ustanovení zákona o ochrane

hospodárskej súťaže v kontexte judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Naopak,

vyslovil, že „krajský súd problematiku generálnej klauzuly a relevantného trhu vyhodnotil

v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, ktorá je pre Slovenskú republiku záväzná a Rada

úradu v napadnutom rozhodnutí dostatočne odôvodnila použitie generálnej klauzuly ako

samostatnej skutkovej podstaty zneužitia dominantného postavenia, a princíp predvídavosti

a jeho aplikáciu na danú vec v zmysle pokynu uvedeného v zrušujúcom rozsudku

najvyššieho súdu.

Rozsudok krajského súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov

a najvyšší súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť,

že sa žalobca s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie

záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Je treba akceptovať názor krajského súdu, že generálna klauzula a jej interpretácia

žalovaným je dostatočnou pre rozhodnutie o určitom konaní ako o správnom delikte. Aj keď

jednotlivé praktiky uplatňované žalobcom nenapĺňali skutkové podstaty demonštratívne

vymedzených praktík v , zároveň však napĺňali znaky

konania, ktoré mohlo obmedziť hospodársku súťaž.“.

36. Najvyšší súd zdôraznil, že „Trestanie za správne delikty (priestupky, správne

delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať

rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy (čl. 1 ods. 1 prvá veta, ods. 2 a čl. 154c

, nález Ústavného súdu SR (č. z 22. 09. 1999,

z 13. 10. 1999), čl. 6 ods. 1 prvá veta Európskeho dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, Odporúčanie výboru ministrov č. R(91) pre členské

štáty o správnych sankciách, judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, judikatúra

slovenských súdov). Hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd

a deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle

zákonodarcu.“. Dodal, že kritériá pre ukladanie sankcií ustanovené zákonom o ochrane

hospodárskej súťaže sa nemenili, pričom podľa zistení najvyššieho súdu „správny orgán pri

uložení pokuty v prejednávanom prípade ako podklady použil v konaní zadovážené dôkazné

prostriedky - listinné dôkazy, a v posúdení závažnosti konania žalobcu zhodnotil lokálny

charakter trhu. Pokuta uložená žalobcovi predstavuje 10% obratu za účtovné obdobie

predchádzajúce vydaniu rozhodnutia a zároveň neprevyšuje 10% hranicu zákonného

maxima z celkového obratu podnikateľa predchádzajúceho roku vydania rozhodnutia

úradu.

Žalovaný sa s jednotlivými námietkami žalobcu v rozhodnutí dostatočne logicky

a argumentačne vysporiadal a mimoriadne podrobné, vyčerpávajúce, presvedčivé, logické

a zákonu zodpovedajúce boli aj dôvody jeho rozhodnutia. Žalovaný vymenúva

a vyhodnocuje jednotlivé námietky žalobcu uvedené v rozklade proti rozhodnutiu

prvostupňového správneho orgánu, posudzuje ich opodstatnenosť a podrobne sa s každou

jednou vysporadúva, pričom podrobne vysvetľuje svoje postupy aj pri ukladaní pokuty

žalobcovi.

Výpočet pokuty, vychádzajúc z relevantného obratu vo vzťahu k jednotlivým

praktikám odráža ekonomickú situáciu dominante v období, kedy dochádzalo k porušovaniu

zákona. Relevantným obratom je obrat (bez daní) dosiahnutý podnikateľom z predaja

tovarov a služieb, ktorých sa narušenie alebo obmedzenie súťaže priamo alebo nepriamo

dotýka, a to na vymedzenom priestorovom relevantnom trhu.“.

37. V súvislosti s namietanou nejednotnosťou postoja najvyššieho súdu vo vzťahu

k otázke podmienok a požiadaviek pre aplikáciu generálnej klauzuly najvyšší súd poukázal

na judikát č. R 70/2015 publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. 5/2015 (najvyšší súd síce opomenul uviesť číslo, avšak inak ho

dostatočne definoval, pozn.), z ktorého citoval:

«1. Konštrukcia generálnej klauzuly, ako je zakotvená v zákone číslo

o ochrane hospodárskej súťaže (§ 8 ods. 2) vo vzťahu k jednotlivým demonštratívne

vymenovaným skutkovým podstatám je nevyhnutná, pretože v súťažnom práve nikdy

nemožno normatívne zakotviť úplný výpočet spôsobov, ktorými možno zneužiť moc na trhu

na ujmu ostatných účastníkov trhu.

2. Význam generálnej klauzuly v súťažnom práve spočíva v tom, že pokiaľ určité

konanie naplňuje jej jednotlivé znaky, i keď nie je zachytené v zákone pomenovanou

skutkovou podstatou, je konaním zakázaným, a to so všetkými dôsledkami, ktoré z neho pre

konajúci subjekt vyplývajú. Akékoľvek konanie, ktoré naplňuje znaky uvedené v generálnej

klauzule, môže byť sankcionované ako zneužitie dominantného postavenia, a to i vtedy, ak

ho pod žiadnu z demonštratívne vymenovaných skutkových podstát nebude možné podradiť.

3. Koncepcia zneužitia dominantného postavenia sa neobmedzuje len na konanie,

ktoré pôsobí negatívne vo vzťahu k ostatným súťažiteľom, ale zahŕňa aj konanie, ktoré

poškodzuje spotrebiteľov, pretože neprimerané ceny, ktoré majú účinky a vplyv na

postavenie užívateľov alebo spotrebiteľov, sú tiež zakázané.

4. Argumentácia žalobcu, že v jeho správaní ide „o novú skutkovú podstatu“, za

ktorú by nemal byť sankcionovaný, je právne irelevantná v súťažnom práve. Pokiaľ

súťažitelia používajú čoraz sofistikovanejšie praktiky zneužitia, tieto praktiky by potom bolo

možné považovať neustále za nové a vidieť v nich prvky novosti, a potom by v podstate

nebolo možné subjekt, ktorý používa „novú praktiku“, ale hoci nedovolenú praktiku,

sankcionovať v oblasti súťažného práva, a preto i na prípady, v ktorých ide o určitú

„novosť praktík v zneužití na trhu“ je aplikácia generálnej klauzuly ako inštitútu súťažného

práva, súladná s o zákonom o ochrane hospodárskej súťaže ako i s článkom 102 ZFEÚ.»

38. Najvyšší súd poukázal a odcitoval závery krajského súdu vo vzťahu k rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. , keď krajský súd skonštatoval, že nie je možné

názory v tomto rozhodnutí obsiahnuté vykladať extenzívne, ako to robí sťažovateľka.

Široký výklad, v zmysle ktorého by sankcii muselo predchádzať ustanovenie skutkovej

podstaty na základe generálnej klauzuly samostatným rozhodnutím, avšak bez súčasného

oprávnenia protimonopolného úradu toto konanie sankcionovať, by podľa záverov

všeobecných súdov viedol k negácii zmyslu individuálnej aj generálnej prevencie, kedy by

aktuálne porušenie zákona ostalo nepostihnuté. Ako ďalej najvyšší súd z rozsudku

krajského súdu citoval, „aplikácia generálnej klauzuly ale automaticky neznamená, že si

podnikateľ nebol vedomý, že jeho konanie môže predstavovať porušenie súťažných

pravidiel. Špecifiká prípadu môžu odôvodňovať použitie generálnej klauzuly i tam, kde si

podnikateľ musel byť vedomý porušenia zákona.“. Všeobecné súdy poukázali na to, že tento

výklad ako postoj konformný s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie

(Michelin proti Európskej komisii, č. 322/81; Deutsche Telekom proti Európskej komisii,

č. C-280/08; Tetra P ak/Komisia, č. T-51/89; či Astra Zeneca, č. C-457/10 P), ktorú si

osvojil aj najvyšší súd vo veciach sp. zn. z 18. apríla 2013, resp. sp. zn.

z 23. mája 2013. Súčasne skonštatovali, že protimonopolný úrad sa

podrobne zaoberal otázkou, či sťažovateľka mohla, resp. mala vedieť, že jej konaním došlo

k porušeniu zákona o ochrane hospodárskej súťaže.

39. S ohľadom na uvedené nemožno priznať relevanciu tvrdeniu sťažovateľky, že

z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu nemožno napriek jeho rozsiahlosti vyvodiť, na

ktorých konkrétnych základoch najvyšší súd založil svoje závery a že sa nevysporiadal

s námietkami nezákonnosti a nepreskúmateľnosti preskúmavaných správnych rozhodnutí.

40. Nemožno najvyššiemu súdu vytknúť pochybenia v logike odôvodnenia jeho

rozsudku z hľadiska skutkových ani právnych záverov. V spojení s precíznym odôvodnením

rozsudku krajského súdu bez toho, že by sa oprel výlučne o § 219 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016 (ďalej len „OSP“), najvyšší súd samostatne

posúdil relevantnosť námietok sťažovateľky osobitne s ohľadom na tvrdenú nekonzistenciu

právneho názoru. V tomto smere najvyšší súd poukázal na judikát č. R 70/2015,

chronologicky neskorší vo vzťahu k jeho rozsudku sp. zn. , ako aj

k rozsudkom sp. zn. a sp. zn. a ktorý tak súčasne plní funkciu

zjednocovania právnych názorov v obdobných veciach.

41. Naopak, ústavný súd považuje za potrebné upozorniť sťažovateľku, že logika jej

argumentácie hraničí so zneužitím práva, v tomto prípade práva vedieť, za aké konanie je

subjektu ukladaná sankcia. Ústavný súd tu poukazuje na to, že medzi povinnosti účastníkov

trhu patrí tiež postupovať s primeranou opatrnosťou a starostlivosťou nielen vo vzťahu

k ochrane vlastných záujmov, ale aj práv a právom chránených záujmov druhých a tretích

osôb. Táto požiadavka, samozrejme, predpokladá znalosť relevantných právnych predpisov,

ako aj schopnosti riadneho uváženia následkov konania tak, aby toto bolo v súlade

s etickými obchodnými štandardami, osobitne, ak tieto sú pretavené do právnych noriem,

v tomto prípade noriem ochrany hospodárskej súťaže. Všeobecné súdy preto logicky

a ústavnokonformne skonštatovali, že široký výklad, v zmysle ktorého by sankcii muselo

predchádzať ustanovenie skutkovej podstaty na základe generálnej klauzuly samostatným

rozhodnutím, avšak bez súčasného oprávnenia protimonopolného úradu toto konanie

sankcionovať, by viedol k negácii zmyslu individuálnej aj generálnej prevencie, kedy by

aktuálne porušenie zákona ostalo nepostihnuté.

II. 2 K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa

v spojení s

42. Podľa ústavný súd je viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

43. Právo na zákonného sudcu ( ) zahŕňa požiadavku, že o veci

rozhoduje vecne a miestne príslušný súd v zložení, ktoré nezakladá pochybnosti o jeho

nezaujatosti. Z predloženej sťažnosti sťažovateľky však nevyplýva, v čom videla porušenie

tohto jej základného práva, preto ústavný súd nemôže toto tvrdenie hodnotiť ako

opodstatnené.

44. Článok 144 ods. 1 osebe nezakotvuje základné právo osoby. Jeho

nerešpektovanie zo strany súdu má ale za následok porušenie základného práva podľa čl. 46

. Ústavný súd, ako vyplýva zo zhora uvedeného, nezistil pochybenie všeobecných

súdov v tvrdenom smere. Naopak, ústavný súd je toho názoru, že všeobecné súdy

postupovali v súlade s požiadavkami na plnenie ich úloh. Preto ani toto tvrdenie

ústavný súd nevyhodnotil ako opodstatnené.

II. 3 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 1, čl. 2

ods. 2, , a 6 a v spojení s ,

a ods. 4, ako aj § 22 ods. 1 písm. b) zákona o ochrane hospodárskej súťaže

45. V súvislosti s namietaným porušením práv sťažovateľky uvedených v bode II.3

ústavný súd opäť poukazuje na citované závery najvyššieho súdu vo vzťahu k aplikácii

zásad trestného práva na veci tzv. správneho trestania, t. j. najmä zásadu legality a zásadu

zákazu dvojitého postihu za ten istý skutok.

46. Správne súdy oboch inštancií sa vo svojich rozhodnutiach riadne zaoberali

otázkou zadefinovania skutkovej podstaty deliktu, ktorého sa podľa rozhodnutia

protimonopolného úradu dopustila sťažovateľka, osobitne s prihliadnutím na skutočnosť, že

skutková podstata nie je jedným z demonštratívne vymenovaných porušení zákona, ale bola

ustálený až rozhodnutím protimonopolného úradu na základe generálnej klauzuly (§ 8

ods. 2 zákona o ochrane hospodárskej súťaže). Neopomenuli pritom ani námietku

sťažovateľky na potrebu existencie definície skutkovej podstaty správneho deliktu na to,

aby za takto zadefinované správanie mohol byť subjekt sankcionovaný.

47. Ústavný súd k už uvedenému dodáva zhodne so závermi všeobecných súdov, že

pokiaľ zákon zakazuje určitý spôsob správania a konania, a to či už určením spôsobu

konania, alebo následku, nemožno ani pri absencii konkrétne vymedzenej skutkovej

podstaty tvrdiť, že porušenie takého všeobecného (generálneho) pravidla nie je porušením

zákona, a teda nie je v zmysle tohto zákona sankcionovateľné. Preto sa nemožno stotožniť

s tvrdením sťažovateľky, že neexistencia konkrétne špecifikovanej skutkovej podstaty

v čase, kedy sa touto formou dopustila porušenia zákona o ochrane hospodárskej súťaže, je

prípadom, kedy nie je možné vyvodiť voči nej zodpovednosť za porušenie zákona.

Neexistencia konkrétnej definície totiž pri súčasnej existencii generálnej klauzuly vedie

k možnosti postihnúť širšie spektrum správania subjektov na trhu, ktoré môže mať škodlivé

účinky na hospodársku súťaž. Je úlohou protimonopolného úradu takéto správanie zistiť

včas, riadne ho podchytiť a zadefinovať ako skutkovú podstatu.

48. Sťažovateľka pri formulácii svojej sťažnosti v časti namietaného porušenia čl. 50

ods. 5 zrejme opomenula druhú vetu tohto ustanovenia, t. j. že táto zásada nevylučuje

uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov, medzi ktoré z hľadiska správneho

konania a jeho dopadu na správne konanie patrí aj preskúmavanie rozhodnutí orgánov

verejnej správy súdmi v správnom súdnictve. Mimoriadnosť v tomto prípade spočíva v

skutočnosti, že predmetom súdneho prieskumu – na základe správnych žalôb – je

rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní opravných prostriedkov, ktoré preň zákon pripúšťa,

nadobudlo právoplatnosť ( ). Vydanie nového rozhodnutia v ďalšom

konaní vo veci po tom, ako skoršie bolo v konaní v správnom súdnictve zrušené, nie je

ďalším rozhodnutím, pretože prvšie rozhodnutie bolo zrušené, a teda právne neexistuje.

Nové rozhodnutie teda nie je konkurenčným rozhodnutím existujúcim popri prvšom, ale

nanovo upravuje práva a ukladá povinnosti účastníka správneho konania, pričom správny

orgán je viazaný právnym názorom súdu ( ).

49. Nemožno preto prisvedčiť ani tvrdeniam sťažovateľky o neaplikácii, resp.

nesprávnej aplikácii zásad trestného práva v jej veci vrátane zásady legality a zásady ne bis

in idem.

50. Ústavný súd po preskúmaní rozhodnutia najvyššieho súdu v rozsahu námietok

sťažovateľky ( ) nezistil žiadne pochybenie zo strany

najvyššieho súdu, ktoré by vôbec mohlo viesť k porušeniu označených základných práv

sťažovateľky. Naopak, je toho názoru, že najvyšší súd postupoval s odbornou

starostlivosťou, zohľadniac staršie názory ním vyslovené, ku ktorým zaujal jasné

prehodnocujúce stanovisko, pozorne sa venoval žalobným a odvolacím námietkam

sťažovateľky a svoje závery, ako aj skutkové zistenia a právne postoje, ktoré k nim viedli,

zahrnul do odôvodnenia svojho rozsudku. Nie je preto možné pričítať mu za vinu

skutočnosť, že sťažovateľka z jeho rozhodnutia tieto procesy napriek kvalifikovanému

právnemu zastúpeniu nedokáže odčítať.

51. Ústavný súd preto konštatuje, že námietky sťažovateľky vznesené voči rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. z 19. mája 2015 nevedú k žiadnym pochybnostiam

o jeho ústavnej konformnosti. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v celom

rozsahu odmietol ako zjavne neopodstatnenú ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2016