Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 541/2016
PDF · 333.41 KB
No categories available
III. ÚS 541/2016
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016
predbežne prerokoval sťažnosť MARIANUM – Pohrebníctvo mesta Bratislavy, príspevková
organizácia, Šafárikovo námestie 3, Bratislava, zastúpenej advokátkou JUDr. Annou
Líškovou, Šafárikovo námestie 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 48
ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 a 2
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 49,
čl. 50 ods. 5 a 6 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 3 Sžhpu/1/2014 a jeho rozsudkom z 19. mája 2015
a takto
rozhodol:
Sťažnosť MARIANUM – Pohrebníctvo mesta Bratislavy, príspevková organizácia,
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta
2015 doručená sťažnosť MARIANUM – Pohrebníctvo mesta Bratislavy, príspevková
organizácia (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva
podľa čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 1, čl. 2
ods. 2, čl. 49, čl. 50 ods. 5 a 6 a čl. 152 ods. 4 ústavy postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní sp. zn. 3 Sžhpu/1/2014 a jeho
rozsudkom z 19. mája 2015.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v právnom postavení
žalobkyne v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Protimonopolného úradu
Slovenskej republiky (ďalej len „protimonopolný úrad“) č. 2011/DZ/R/2/044 z 21. októbra
2011 podala odvolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 1 S/249/2011-154 zo 16. januára 2014, ktorým bola zamietnutá jej žaloba
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia; konanie bolo vedené pred najvyšším súdom sp. zn.
3 Sžhpu/1/2014.
3. Rozhodnutím protimonopolného úradu, ktoré bolo predmetom konania pred
všeobecnými súdmi v správnom súdnictve, bola sťažovateľke uložená pokuta vo výške
235 200 eur za zneužívanie dominantného postavenia. Toto rozhodnutie je v poradí druhým
rozhodnutím vo veci sťažovateľky po tom, ako skoršie rozhodnutie protimonopolného
úradu č. 2008/02/R/113 z 19. decembra 2008 bolo rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
3 Sžh/3/2010 z 3. mája 2011 vo výroku o uložení pokuty sťažovateľke zrušené a vrátené
protimonopolného úradu na ďalšie konanie, vo zvyšku bola žaloba zamietnutá.
4. Právne závery obsiahnuté v sťažnosťou napadnutom rozsudku najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Sžhpu/1/2014 z 19. mája 2015 sťažovateľka označila za nepresvedčivo logicky
odôvodnené, vnútorne rozporné, neprijateľné pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť,
ako aj za neracionálne. Je toho názoru, že nie sú založené na riadnej a presvedčivej aplikácii
platného a účinného právneho predpisu a nie sú súladné s ústavou. Súčasne krajskému súdu
vytkla, že nepodal špecifické právne odpovede na žalobné argumenty, resp. ich neposkytol,
a ani najvyšší súd tento nedostatok nenapravil. Ide najmä o:
«- dodržiavanie základných princípov a zásad správneho trestania žalovaným
vo väzbe na aplikáciu skutkovej podstaty zneužitia dominantného postavenia založené na
generálnej klauzule vo väzbe na čl.49 Ústavy SR v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, „že
len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na
právach a majetku možno uložiť za jeho spáchanie“,
- že ustálenie novej skutkovej podstaty zneužitia dominantného postavenia žalovaným
na generálnej klauzule (demonštratívnej právnej norme) má konštitutívny význam, a že
žalovaný v danom prípade skutkovú podstatu priamo kreoval s konštitučnými účinkami,
- že až týmto okamihom k splneniu požiadavky zásady č. 1 „Sankcie, ktoré je možné
uložiť ako aj okolnosti, za ktorých môžu byť uložené, musia byť stanovené zákonom“
a zásady č.2 „Žiadna správna sankcia nemôže byť uložená za konanie, ktoré v čase, keď sa
stalo, nebolo v rozpore splatným zákonom.“ V spojení s čl.152 ods. 4 Ústavy SR a zásady
nulum crimen, nulla poena sine lege,
- že je potrebné dodržať zásadu proporcionality, kedy podnikateľ musí mať možnosť
poznať presné znenie praktiky, ktorá je zakázaná a až po tomto momente ho možno
sankcionovať,
- že došlo k porušeniu § 250j odsek 6 OSP - správny orgán je viazaný právnym
názorom odvolacieho súdu, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie
konanie
- že žalovaný zaviedol pojem relevantný obrat v zmysle Metodického pokynu úradu,
ktorým odôvodňuje výpočet pokuty v danom prípade, avšak zákon na ochranu hospodárskej
súťaže takýto pojem nepozná (pozná len pojem celkový obrat podnikateľa v zmysle § 38
ods. 1 v spojení s § 38 ods. 4 a v spojení s § 10 ods. 3 zákona), čo je v zjavnom rozpore
s ústavnou zásadou uvedenou v čl. 1, 2 ods. 2 Ústavy SR, že štátne orgány sú povinné
postupovať v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. Ďalej v tejto súvislosti sťažovateľ
uvádza, že podľa čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy Slovenská republika je zvrchovaný,
demokratický a právny štát a neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného
podľa čl. 1 ods. l ústavy je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že
všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať
a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať
(mutatis mutandis II. ÚS 48/97).»
5. Sťažovateľka ďalej vyjadrila nesúhlas s argumentáciou najvyššieho súdu a úradu
založenou na právnom názore najvyššieho súdu vyslovenom v jeho rozsudku vo veci sp. zn.
2 Sžhpu/1/2012, že: „súťažitelia používajú čoraz sofistikovanejšie praktiky zneužitia a tieto
praktiky by potom bolo možné považovať neustále za nové, a nebolo by možné subjekt, ktorý
používa novú praktiku sankcionovať v oblasti súťažného práva“, ktorý je v opozícii
názorom formulovaným v rozsudkoch najvyššieho súdu vo veciach sp. zn. 3Sžh/3/2010
a sp. zn. 4Sžhpu/1/2011. Sťažovateľka, zastávajúc názor vyslovený v posledných dvoch
citovaných rozsudkoch svoj názor dôvodila tým, že „V rámci hospodárskej súťaže sa
prelínajú na Slovensku dve roviny tzv. súťažného práva, v ktorých ochranu hospodárskej
súťaže pred obmedzovaním upravenú osobitným zákonom č. 136/2001 Z. z. o ochrane
hospodárskej súťaž označuje náš právny systém za verejnoprávnu časť a úpravu nekalej
súťaže podľa Obchodného zákonníka považuje z a súkromnoprávnu reguláciu hospodárskej
súťaže. Pritom základnú právnu úpravu ochrany hospodárskej súťaže nachádzame v čl. 55
Ústavy SR (bez odlíšenia).
Právna úprava nekalej súťaže v ustanovení § 44 ods. l Obchodného zákonníka
obsahuje generálnu klauzulu vymedzením základných znakov konania (konanie musí byť
v rozpore s dobrými mravmi súťaže a musí byť spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom),
ktoré je považované z a nekalosúťažné a teda zakázané. Presná kvalifikácia skutkov, ktoré
možno predvídať v konaní účastníkov hospodárskej súťaže, nie je možné, či už vzhľadom na
vývoj vzťahov medzi podnikateľmi na trhu navzájom, alebo podnikateľmi a spotrebiteľmi,
alebo vzhľadom na vývoj citlivosti súťažiteľov na tú ktorú činnosť a vzhľadom na vývoj
judikatúry. Preto sú nekalosúťažné praktiky v ustanovení §44 ods. 2 uvedené taktiež iba
príkladmo.“
6. Sťažovateľka je toho názoru, že z odôvodnenia rozsudku nemožno napriek jeho
rozsiahlosti vyvodiť, na ktorých konkrétnych základoch najvyšší súd založil svoje závery.
Najvyšší súd sa podľa nej náležite nevysporiadal s jeho tvrdením nezákonnosti
a nepreskúmateľnosti správnych rozhodnutí, „nezodpovedá zákonu na ochranu
hospodárskej súťaže a nie je súladný so zásadami uvedenými v Ústave SR,“ čím podľa
sťažovateľky vykazuje znaky svojvoľnosti a arbitrárnosti. Navyše, najvyšší súd mal
nesprávne aplikovať zásady správneho trestania tým, že sa spravoval právnym názorom
úplne protichodným od svojich predchádzajúcich rozhodnutí v obdobných veciach.
7. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžh/3/2010 sťažovateľka vyvodila, že
„ustálenie novej skutkovej podstaty zneužitia dominantného postavenia na princípe
demonštratívneho vymedzenia generálnej klauzuly má konštitutívne účinky, ktoré vznikajú
až okamihom právoplatnosti rozhodnutia žalovaného.“ Na základe tohto ďalej dôvodila, že
„PMÚ SR môže uložiť sankciu až v prípade nerešpektovania rozhodnutím vytvorenej
skutkovej podstaty, kedy by došlo k porušeniu zákona ako vyžaduje ustanovenie § 38 ods. 1
zákona. Do právoplatnosti takéhoto rozhodnutia, ktorým by došlo ku kreovaniu novej
skutkovej podstaty v súlade s generálnou klauzulou § 8 ods. 2 zákona, nemôže byť porušený
zákon (zákaz retroaktivity).“.
8. Zdôraznila, že ako namietaný rozsudok, tak aj judikatúra ustálila, že «konanie
ktorým sa ukladá pokuta za protisúťažné konanie, patrí do „trestnoprávnej časti článku 6
Dohovoru“. Podľa názoru sťažovateľa sa porušovateľ po právnej stránke s protichodným
právnym názorom žiadnym relevantným spôsobom nevysporiadal, žiadnym presvedčivým
spôsobom v odôvodnení namietaného rozsudku neuviedol, prečo by sa práve správne
konanie o ochrane hospodárskej súťaže malo vymykať všeobecne prijatým záverom
o aplikácií analógie trestného práva v správnom súdnictve, inak povedané porušovateľ
právne nezdôvodnil odklon od doterajšieho stabilizovaného nazerania na zásady správneho
trestania.».
9. V závere svojej sťažnosti sťažovateľka zhrnula svoje výhrady voči rozsudku
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžhpu/1/2014 z 19. mája 2015, a to vo vzťahu k tvrdenému
porušeniu svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 144
ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru, ako aj
čl. 2 ods. 2, čl. 49, čl. 50 ods. 2 a 5 a čl. 152 ods. 4 ústavy zastavajúc názor, že „postupom
Najvyššieho súdu SR (porušovateľa) v konaní sp. zn. 3 Sžhpu 1/2014 zo dňa 13. mája 2015
bolo porušené jeho základné právo na:
- súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 a čl. 48 ods. l a 2 Ústavy SR v spojení s čl. 144
ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy,
- na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a slobôd“.
10. Súčasne namietla, že v konaní pred najvyšším súdom:
„- došlo k porušeniu ústavných zásad podľa čl. 1, 2 ods. 2 Ústavy SR v spojitosti
s aplikáciou ustanovenia § 38 ods. 1 a ods. 4 zákona a § 22 ods. 1 písm. b) zákona
č. 136/2001 Z. z. na ochranu hospodárskej súťaže, že štátne orgány môžu konať iba na
základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon,
- došlo k porušeniu čl. 49 Ústavy SR, že len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným
činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach a majetku možno uložiť za jeho spáchanie
v spojení s aplikáciou § 8 ods. 2 zákona o ochrane hospodárskej súťaže,
- došlo k porušeniu čl. 50 ods. 5, ods. 6 Ústavy SR, že nikoho nemožno trestne stíhať
za čin, za ktorý bol už právoplatne odsúdený alebo oslobodený od žaloby (došlo k zrušeniu
právoplatného rozhodnutia Rady PMÚ SR č.2008/02/R/113 zo dňa 19. 12. 2008 o uložení
pokuty a vrátení pokuty na bankový účet sťažovateľa), a trestnosť činu sa posudzuje a trest
sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný,
- došlo k porušeniu čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, že výklad a uplatňovanie ústavných
zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade
s touto ústavou, a v súlade s o zásadou, že každé zákonné ustanovenie sa totiž musí vykladať
a uplatňovať v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy) (m. m. IV. ÚS 196/2014,
11. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť
na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2,
čl. 48 ods. 1 v spojení s článkom 144 ods. 1 Ústavy SR a základné právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
v konaní vedenom pred Najvyšším súdom SR sp. zn. 3 Sžhpu 1/2014 boli porušené.
Základné práva sťažovateľa podľa čl. 1, čl. 2 ods. 2, podľa čl. 49, čl. 50 ods. 5, 6
a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR v spojitosti § 8 ods.2, § 38 ods. 1 a ods. 4 a § 22 ods. 1, písm. b)
zákona č. 136/2001 Z. z. na ochranu hospodárskej súťaže v konaní vedenom pred Najvyšším
súdom SR sp. zn. 3 Sžhpu 1/2014 boli porušené.
Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžhpu 1/2014 zo dňa 19. mája 2015 sa
v plnom rozsahu zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
Porušovateľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v sume
490,76 EUR na účet jej právneho zástupcu JUDr. Anny Líškovej, advokátke do jedného
mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
12. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
17. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
18. Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri
rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7
ods. 2 a 5 a zákonom.
19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za
nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
20. Podľa čl. 1 Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.
Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Slovenská republika uznáva a dodržiava
všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná,
a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.
21. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
22. Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký
trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.
23. Podľa čl. 50 ods. 5 ústavy nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už
právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Táto zásada nevylučuje uplatnenie
mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom.
Podľa čl. 50 ods. 6 ústavy trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona
účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa
priaznivejšie.
24. Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
25. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
26. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
27. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zásadne nemá oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(napr. II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00). Inými slovami, úlohou ústavného súdu nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (m. m.
I. ÚS 13/01, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže
preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,
alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.
28. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti
predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 20 a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej
odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
29. Ústavný súd poukazuje na to, že jeho úlohou nie je posudzovať vhodnosť
a účelnosť výkladu príslušného právneho predpisu všeobecným súdom. Ústavný súd
hodnotí, či v konkrétnej veci uskutočnený výklad právnej normy je ústavne udržateľný, t. j.
či nie je arbitrárny (svojvoľný) alebo zjavne neodôvodnený. Rovnako tak ústavný súd
nezosúlaďuje rozdielnu judikatúru všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 342/2010,
III. ÚS 348/2011, IV. ÚS 142/2012, III. ÚS 11/2014). Posúdenie veci všeobecným súdom
sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery,
ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
30. Hoci ústavný súd už vo svojej judikatúre uviedol, že diametrálne odlišná
rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo
analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je
ústavne neudržateľná (mutatis mutandis PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05)
neznamená to, že je to práve ústavný súd, ktorý má v prvom slede judikatúru všeobecných
súdov zjednocovať.
31. V tunajšej veci sa sťažovateľka domáha ochrany svojich základných práv
označených v petite jej sťažnosti, ktoré mali byť porušené rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Sžhpu/1/2014 z 19. mája 2015, a to najmä tým, že najvyšší súd mal jednak
nerešpektovať svoj skorší rozsudok v tej istej veci sťažovateľky sp. zn. 3 Sžh/3/2010
z 3. mája 2011, pričom odchýlenie sa od skoršieho právneho názoru podľa sťažovateľky
nijako nezdôvodnil. Súčasne je sťažovateľka toho názoru, že najvyšší súd týmto svojím
postupom porušil zásady správneho trestania, keď ako nezákonné nezrušil rozhodnutie
protimonopolného úradu, ktorým sťažovateľke bola uložená pokuta za konanie narušujúce
hospodársku súťaž, ktorého skutková podstata bola práve tým rozhodnutím
protimonopolného úradu definovaná.
II. 1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s právom na spravodlivý proces podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru
32. Ako z aktuálneho rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, na odvolanie sťažovateľky
postavené v zásade na totožných argumentoch ako sťažnosť pre porušenie jej základných
práv sa tento v prvom rade zaoberal povahou rozhodnutia protimonopolného úradu
v prípade postihu zneužitia dominantného postavenia, ktoré výslovne nie je uvedené v § 8
zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných
orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ochrane hospodárskej súťaže“), pričom súčasne reagoval na svoj citovaný skorší
rozsudok. Najvyšší súd s poukazom na generálnu klauzulu skonštatoval, že «zákon samotný
v tomto prípade je všeobecný a okrem formulácie „najmä“ neobsahuje explicitný opis
skutkovej podstaty správneho deliktu tak, aby ním sama osebe bola naplnená požiadavka
čl. 49 Ústavy SR v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, že „len zákon ustanoví, ktoré konanie
je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za
jeho spáchanie“. Senáty najvyššieho súdu sú jednotné v tom, že tieto princípy sa v plnom
rozsahu aplikujú i v správnom trestaní i s prihliadnutím n a odporúčanie Výboru ministrov
Rady Európy č. (91) 1 členským štátom o správnych sankciách z 13. 2. 1991, ktorý
„...odolávajúc sa na všeobecné zásady vzťahujúce sa na ochranu jednotlivca vo vzťahu
k rozhodnutiam správnych orgánov, ktoré sú zakotvené v Rezolúcii (77) 31 a na zásady
týkajúce sa voľnej úvahy správnych orgánov pri rozhodovaní zakotvené v odporúčaní (80)
2, majúc na zreteli, že správne akty, ktorými sa ukladajú správne sankcie by mali byť
podriadené dodatočným zárukám (dodatočne zabezpečené), odporúča vládam členským
štátom, aby sa v ich právnej teórii ako aj praxi riadili zásadami stanovenými v tomto
odporúčaní“.»
33. Najvyšší súd zhodne s tvrdeniami sťažovateľky poukázal na to, že skutková
podstata bola na základe generálnej klauzuly protimonopolného úradu komplexne
zadefinovaná až v napadnutom rozhodnutí s konštitutívnymi účinkami, s tým, že „§ 22
ods. 1 písm. b) zákona č. 136/2001 Z. z. dal právomoc protimonopolnému úradu vydať
rozhodnutie o tom, že konanie alebo činnosť podnikateľa je zakázaná podľa § 8 ods. 2
zák. č. 136/2001 Z. z. na princípe demonštratívneho vymedzenia právnej normy“.
34. Najvyšší súd s poukazom na rozsudok vo veci sp. zn. 3 Sžh/3/2010 skonštatoval,
že „pre posúdenie arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku považoval senát
v zmysle ustálenej judikatúry najvyššieho súdu za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým
odôvodnil krajský súd svoje rozhodnutie je ústavne a zákonne konformný. Inak povedané,
úlohou najvyššieho súdu bolo zistiť, či spôsob výkladu príslušných ustanovení zákona,
ktorým krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie vzhľadom na zistený skutkový stav, nie je
svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne a zákonne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo
omyly v posudzovaní aplikovanej právnej úpravy (mutatis mutandis, rozhodnutie Ústavného
súdu SR sp. zn. II. ÚS 127/07) “.
35. Najvyšší súd si neosvojil tvrdenia sťažovateľky o nedostatkoch rozsudku
krajského súdu v smere aplikácie a výkladu príslušných ustanovení zákona o ochrane
hospodárskej súťaže v kontexte judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Naopak,
vyslovil, že „krajský súd problematiku generálnej klauzuly a relevantného trhu vyhodnotil
v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, ktorá je pre Slovenskú republiku záväzná a Rada
úradu v napadnutom rozhodnutí dostatočne odôvodnila použitie generálnej klauzuly ako
samostatnej skutkovej podstaty zneužitia dominantného postavenia, a princíp predvídavosti
a jeho aplikáciu na danú vec v zmysle pokynu uvedeného v zrušujúcom rozsudku
najvyššieho súdu.
Rozsudok krajského súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov
a najvyšší súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť,
že sa žalobca s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie
záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
Je treba akceptovať názor krajského súdu, že generálna klauzula a jej interpretácia
žalovaným je dostatočnou pre rozhodnutie o určitom konaní ako o správnom delikte. Aj keď
jednotlivé praktiky uplatňované žalobcom nenapĺňali skutkové podstaty demonštratívne
vymedzených praktík v § 8 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z. z., zároveň však napĺňali znaky
konania, ktoré mohlo obmedziť hospodársku súťaž.“.
36. Najvyšší súd zdôraznil, že „Trestanie za správne delikty (priestupky, správne
delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať
rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy (čl. 1 ods. 1 prvá veta, ods. 2 a čl. 154c
Ústavy Slovenskej republiky, nález Ústavného súdu SR (č. ÚS 17/1999 z 22. 09. 1999,
I. ÚS 44/1999 z 13. 10. 1999), čl. 6 ods. 1 prvá veta Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, Odporúčanie výboru ministrov č. R(91) pre členské
štáty o správnych sankciách, judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, judikatúra
slovenských súdov). Hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd
a deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle
zákonodarcu.“. Dodal, že kritériá pre ukladanie sankcií ustanovené zákonom o ochrane
hospodárskej súťaže sa nemenili, pričom podľa zistení najvyššieho súdu „správny orgán pri
uložení pokuty v prejednávanom prípade ako podklady použil v konaní zadovážené dôkazné
prostriedky - listinné dôkazy, a v posúdení závažnosti konania žalobcu zhodnotil lokálny
charakter trhu. Pokuta uložená žalobcovi predstavuje 10% obratu za účtovné obdobie
predchádzajúce vydaniu rozhodnutia a zároveň neprevyšuje 10% hranicu zákonného
maxima z celkového obratu podnikateľa predchádzajúceho roku vydania rozhodnutia
úradu.
Žalovaný sa s jednotlivými námietkami žalobcu v rozhodnutí dostatočne logicky
a argumentačne vysporiadal a mimoriadne podrobné, vyčerpávajúce, presvedčivé, logické
a zákonu zodpovedajúce boli aj dôvody jeho rozhodnutia. Žalovaný vymenúva
a vyhodnocuje jednotlivé námietky žalobcu uvedené v rozklade proti rozhodnutiu
prvostupňového správneho orgánu, posudzuje ich opodstatnenosť a podrobne sa s každou
jednou vysporadúva, pričom podrobne vysvetľuje svoje postupy aj pri ukladaní pokuty
žalobcovi.
Výpočet pokuty, vychádzajúc z relevantného obratu vo vzťahu k jednotlivým
praktikám odráža ekonomickú situáciu dominante v období, kedy dochádzalo k porušovaniu
zákona. Relevantným obratom je obrat (bez daní) dosiahnutý podnikateľom z predaja
tovarov a služieb, ktorých sa narušenie alebo obmedzenie súťaže priamo alebo nepriamo
dotýka, a to na vymedzenom priestorovom relevantnom trhu.“.
37. V súvislosti s namietanou nejednotnosťou postoja najvyššieho súdu vo vzťahu
k otázke podmienok a požiadaviek pre aplikáciu generálnej klauzuly najvyšší súd poukázal
na judikát č. R 70/2015 publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. 5/2015 (najvyšší súd síce opomenul uviesť číslo, avšak inak ho
dostatočne definoval, pozn.), z ktorého citoval:
«1. Konštrukcia generálnej klauzuly, ako je zakotvená v zákone číslo 136/2001 Z. z.
o ochrane hospodárskej súťaže (§ 8 ods. 2) vo vzťahu k jednotlivým demonštratívne
vymenovaným skutkovým podstatám je nevyhnutná, pretože v súťažnom práve nikdy
nemožno normatívne zakotviť úplný výpočet spôsobov, ktorými možno zneužiť moc na trhu
na ujmu ostatných účastníkov trhu.
2. Význam generálnej klauzuly v súťažnom práve spočíva v tom, že pokiaľ určité
konanie naplňuje jej jednotlivé znaky, i keď nie je zachytené v zákone pomenovanou
skutkovou podstatou, je konaním zakázaným, a to so všetkými dôsledkami, ktoré z neho pre
konajúci subjekt vyplývajú. Akékoľvek konanie, ktoré naplňuje znaky uvedené v generálnej
klauzule, môže byť sankcionované ako zneužitie dominantného postavenia, a to i vtedy, ak
ho pod žiadnu z demonštratívne vymenovaných skutkových podstát nebude možné podradiť.
3. Koncepcia zneužitia dominantného postavenia sa neobmedzuje len na konanie,
ktoré pôsobí negatívne vo vzťahu k ostatným súťažiteľom, ale zahŕňa aj konanie, ktoré
poškodzuje spotrebiteľov, pretože neprimerané ceny, ktoré majú účinky a vplyv na
postavenie užívateľov alebo spotrebiteľov, sú tiež zakázané.
4. Argumentácia žalobcu, že v jeho správaní ide „o novú skutkovú podstatu“, za
ktorú by nemal byť sankcionovaný, je právne irelevantná v súťažnom práve. Pokiaľ
súťažitelia používajú čoraz sofistikovanejšie praktiky zneužitia, tieto praktiky by potom bolo
možné považovať neustále za nové a vidieť v nich prvky novosti, a potom by v podstate
nebolo možné subjekt, ktorý používa „novú praktiku“, ale hoci nedovolenú praktiku,
sankcionovať v oblasti súťažného práva, a preto i na prípady, v ktorých ide o určitú
„novosť praktík v zneužití na trhu“ je aplikácia generálnej klauzuly ako inštitútu súťažného
práva, súladná s o zákonom o ochrane hospodárskej súťaže ako i s článkom 102 ZFEÚ.»
38. Najvyšší súd poukázal a odcitoval závery krajského súdu vo vzťahu k rozsudku
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžh/3/2010, keď krajský súd skonštatoval, že nie je možné
názory v tomto rozhodnutí obsiahnuté vykladať extenzívne, ako to robí sťažovateľka.
Široký výklad, v zmysle ktorého by sankcii muselo predchádzať ustanovenie skutkovej
podstaty na základe generálnej klauzuly samostatným rozhodnutím, avšak bez súčasného
oprávnenia protimonopolného úradu toto konanie sankcionovať, by podľa záverov
všeobecných súdov viedol k negácii zmyslu individuálnej aj generálnej prevencie, kedy by
aktuálne porušenie zákona ostalo nepostihnuté. Ako ďalej najvyšší súd z rozsudku
krajského súdu citoval, „aplikácia generálnej klauzuly ale automaticky neznamená, že si
podnikateľ nebol vedomý, že jeho konanie môže predstavovať porušenie súťažných
pravidiel. Špecifiká prípadu môžu odôvodňovať použitie generálnej klauzuly i tam, kde si
podnikateľ musel byť vedomý porušenia zákona.“. Všeobecné súdy poukázali na to, že tento
výklad ako postoj konformný s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie
(Michelin proti Európskej komisii, č. 322/81; Deutsche Telekom proti Európskej komisii,
č. C-280/08; Tetra P ak/Komisia, č. T-51/89; či Astra Zeneca, č. C-457/10 P), ktorú si
osvojil aj najvyšší súd vo veciach sp. zn. 2 Sžhpu/1/2012 z 18. apríla 2013, resp. sp. zn.
8 Sžhpu/1/2012 z 23. mája 2013. Súčasne skonštatovali, že protimonopolný úrad sa
podrobne zaoberal otázkou, či sťažovateľka mohla, resp. mala vedieť, že jej konaním došlo
k porušeniu zákona o ochrane hospodárskej súťaže.
39. S ohľadom na uvedené nemožno priznať relevanciu tvrdeniu sťažovateľky, že
z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu nemožno napriek jeho rozsiahlosti vyvodiť, na
ktorých konkrétnych základoch najvyšší súd založil svoje závery a že sa nevysporiadal
s námietkami nezákonnosti a nepreskúmateľnosti preskúmavaných správnych rozhodnutí.
40. Nemožno najvyššiemu súdu vytknúť pochybenia v logike odôvodnenia jeho
rozsudku z hľadiska skutkových ani právnych záverov. V spojení s precíznym odôvodnením
rozsudku krajského súdu bez toho, že by sa oprel výlučne o § 219 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016 (ďalej len „OSP“), najvyšší súd samostatne
posúdil relevantnosť námietok sťažovateľky osobitne s ohľadom na tvrdenú nekonzistenciu
právneho názoru. V tomto smere najvyšší súd poukázal na judikát č. R 70/2015,
chronologicky neskorší vo vzťahu k jeho rozsudku sp. zn. 3 Sžhpu/1/2014, ako aj
k rozsudkom sp. zn. 3 Sžh/3/2010 a sp. zn. 4 Sžhuv/1/2011 a ktorý tak súčasne plní funkciu
zjednocovania právnych názorov v obdobných veciach.
41. Naopak, ústavný súd považuje za potrebné upozorniť sťažovateľku, že logika jej
argumentácie hraničí so zneužitím práva, v tomto prípade práva vedieť, za aké konanie je
subjektu ukladaná sankcia. Ústavný súd tu poukazuje na to, že medzi povinnosti účastníkov
trhu patrí tiež postupovať s primeranou opatrnosťou a starostlivosťou nielen vo vzťahu
k ochrane vlastných záujmov, ale aj práv a právom chránených záujmov druhých a tretích
osôb. Táto požiadavka, samozrejme, predpokladá znalosť relevantných právnych predpisov,
ako aj schopnosti riadneho uváženia následkov konania tak, aby toto bolo v súlade
s etickými obchodnými štandardami, osobitne, ak tieto sú pretavené do právnych noriem,
v tomto prípade noriem ochrany hospodárskej súťaže. Všeobecné súdy preto logicky
a ústavnokonformne skonštatovali, že široký výklad, v zmysle ktorého by sankcii muselo
predchádzať ustanovenie skutkovej podstaty na základe generálnej klauzuly samostatným
rozhodnutím, avšak bez súčasného oprávnenia protimonopolného úradu toto konanie
sankcionovať, by viedol k negácii zmyslu individuálnej aj generálnej prevencie, kedy by
aktuálne porušenie zákona ostalo nepostihnuté.
II. 2 K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa
čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy
42. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
43. Právo na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 ústavy) zahŕňa požiadavku, že o veci
rozhoduje vecne a miestne príslušný súd v zložení, ktoré nezakladá pochybnosti o jeho
nezaujatosti. Z predloženej sťažnosti sťažovateľky však nevyplýva, v čom videla porušenie
tohto jej základného práva, preto ústavný súd nemôže toto tvrdenie hodnotiť ako
opodstatnené.
44. Článok 144 ods. 1 ústavy osebe nezakotvuje základné právo osoby. Jeho
nerešpektovanie zo strany súdu má ale za následok porušenie základného práva podľa čl. 46
ústavy. Ústavný súd, ako vyplýva zo zhora uvedeného, nezistil pochybenie všeobecných
súdov v tvrdenom smere. Naopak, ústavný súd je toho názoru, že všeobecné súdy
postupovali v súlade s požiadavkami ústavy na plnenie ich úloh. Preto ani toto tvrdenie
ústavný súd nevyhodnotil ako opodstatnené.
II. 3 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 1, čl. 2
ods. 2, čl. 49, čl. 50 ods. 5 a 6 a čl. 152 ods. 4 ústavy v spojení s § 8 ods. 2, § 38 ods. 1
a ods. 4, ako aj § 22 ods. 1 písm. b) zákona o ochrane hospodárskej súťaže
45. V súvislosti s namietaným porušením práv sťažovateľky uvedených v bode II.3
ústavný súd opäť poukazuje na citované závery najvyššieho súdu vo vzťahu k aplikácii
zásad trestného práva na veci tzv. správneho trestania, t. j. najmä zásadu legality a zásadu
zákazu dvojitého postihu za ten istý skutok.
46. Správne súdy oboch inštancií sa vo svojich rozhodnutiach riadne zaoberali
otázkou zadefinovania skutkovej podstaty deliktu, ktorého sa podľa rozhodnutia
protimonopolného úradu dopustila sťažovateľka, osobitne s prihliadnutím na skutočnosť, že
skutková podstata nie je jedným z demonštratívne vymenovaných porušení zákona, ale bola
ustálený až rozhodnutím protimonopolného úradu na základe generálnej klauzuly (§ 8
ods. 2 zákona o ochrane hospodárskej súťaže). Neopomenuli pritom ani námietku
sťažovateľky na potrebu existencie definície skutkovej podstaty správneho deliktu na to,
aby za takto zadefinované správanie mohol byť subjekt sankcionovaný.
47. Ústavný súd k už uvedenému dodáva zhodne so závermi všeobecných súdov, že
pokiaľ zákon zakazuje určitý spôsob správania a konania, a to či už určením spôsobu
konania, alebo následku, nemožno ani pri absencii konkrétne vymedzenej skutkovej
podstaty tvrdiť, že porušenie takého všeobecného (generálneho) pravidla nie je porušením
zákona, a teda nie je v zmysle tohto zákona sankcionovateľné. Preto sa nemožno stotožniť
s tvrdením sťažovateľky, že neexistencia konkrétne špecifikovanej skutkovej podstaty
v čase, kedy sa touto formou dopustila porušenia zákona o ochrane hospodárskej súťaže, je
prípadom, kedy nie je možné vyvodiť voči nej zodpovednosť za porušenie zákona.
Neexistencia konkrétnej definície totiž pri súčasnej existencii generálnej klauzuly vedie
k možnosti postihnúť širšie spektrum správania subjektov na trhu, ktoré môže mať škodlivé
účinky na hospodársku súťaž. Je úlohou protimonopolného úradu takéto správanie zistiť
včas, riadne ho podchytiť a zadefinovať ako skutkovú podstatu.
48. Sťažovateľka pri formulácii svojej sťažnosti v časti namietaného porušenia čl. 50
ods. 5 ústavy zrejme opomenula druhú vetu tohto ustanovenia, t. j. že táto zásada nevylučuje
uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov, medzi ktoré z hľadiska správneho
konania a jeho dopadu na správne konanie patrí aj preskúmavanie rozhodnutí orgánov
verejnej správy súdmi v správnom súdnictve. Mimoriadnosť v tomto prípade spočíva v
skutočnosti, že predmetom súdneho prieskumu – na základe správnych žalôb – je
rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní opravných prostriedkov, ktoré preň zákon pripúšťa,
nadobudlo právoplatnosť (§ 247 ods. 2 OSP). Vydanie nového rozhodnutia v ďalšom
konaní vo veci po tom, ako skoršie bolo v konaní v správnom súdnictve zrušené, nie je
ďalším rozhodnutím, pretože prvšie rozhodnutie bolo zrušené, a teda právne neexistuje.
Nové rozhodnutie teda nie je konkurenčným rozhodnutím existujúcim popri prvšom, ale
nanovo upravuje práva a ukladá povinnosti účastníka správneho konania, pričom správny
orgán je viazaný právnym názorom súdu (§ 250j ods. 7 OSP).
49. Nemožno preto prisvedčiť ani tvrdeniam sťažovateľky o neaplikácii, resp.
nesprávnej aplikácii zásad trestného práva v jej veci vrátane zásady legality a zásady ne bis
in idem.
50. Ústavný súd po preskúmaní rozhodnutia najvyššieho súdu v rozsahu námietok
sťažovateľky (§ 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde) nezistil žiadne pochybenie zo strany
najvyššieho súdu, ktoré by vôbec mohlo viesť k porušeniu označených základných práv
sťažovateľky. Naopak, je toho názoru, že najvyšší súd postupoval s odbornou
starostlivosťou, zohľadniac staršie názory ním vyslovené, ku ktorým zaujal jasné
prehodnocujúce stanovisko, pozorne sa venoval žalobným a odvolacím námietkam
sťažovateľky a svoje závery, ako aj skutkové zistenia a právne postoje, ktoré k nim viedli,
zahrnul do odôvodnenia svojho rozsudku. Nie je preto možné pričítať mu za vinu
skutočnosť, že sťažovateľka z jeho rozhodnutia tieto procesy napriek kvalifikovanému
právnemu zastúpeniu nedokáže odčítať.
51. Ústavný súd preto konštatuje, že námietky sťažovateľky vznesené voči rozsudku
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžhpu/1/2014 z 19. mája 2015 nevedú k žiadnym pochybnostiam
o jeho ústavnej konformnosti. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v celom
rozsahu odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. augusta 2016