Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 117/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2004

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha

prerokoval prijatú sťažnosť M. Š., bytom B., zastúpenej advokátkou JUDr. L. D.,B., vo

veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní

vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. M. Š. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk

(slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý

vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť M. Š. trovy konania vo výške

9 332 Sk (slovom deväťtisíctristotridsaťdva slovenských korún) do jedného mesiaca od

doručenia tohto nálezu na účet jej právnej zástupkyne JUDr. L. D., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca

2004 doručená sťažnosť M. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie jej

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) postupom Okresného súdu Bratislava I

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Ústavný súd uznesením č. k. –11 zo 16. apríla 2004 prijal sťažnosť

sťažovateľky podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) na ďalšie

konanie.

Podpredsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti zo 16. júna 2004

okrem iného uviedla:

„Konanie je vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. na

základe návrhu navrhovateľky doručeného navrhovateľkou tunajšiemu súdu dňa

25. 9. 1996. Úpravou konajúcej sudkyne zo dňa 24. 6. 1997 bol návrh na začatie

konania doručený odporcovi na vyjadrenie. Odporca v 1. rade doručil súdu dňa

18. 8. 1997 vyjadrenie k návrhu a odporca v 2. rade dňa 9. 10. 1997. Sudkyňa úpravou

z 13. 5. 1998 doručila vyjadrenie odporcov navrhovateľke a obrátila sa na Obvodné

riaditeľstvo PZ SR so žiadosťou o zapožičanie spisu. Vo veci bol stanovený termín

pojednávania na deň 27. 10. 1998. Odporcovia cestou svojho právneho zástupcu

požiadali o odročenie pojednávania. Z dôvodu neprítomnosti odporcov bol stanovený

nový termín na deň 18. 12. 1998. Právny zástupca odporcu v 2. rade požiadal opätovne

o odročenie termínu pojednávania. Z dôvodu neprítomnosti odporkyne v 2. rade bolo

pojednávanie odročené na deň 5. 3. 1999. Pojednávanie bolo opakovane odročené

z dôvodu neprítomnosti odporkyne v 2. rade na deň 7. 5. 1999. Uznesením č. k.

15 C 180/96–38 zo dňa 7. 5. 1999 súd konanie prerušil do doby právoplatného

ukončenia trestného konania vo veci vyšetrovania, ktoré vedie Okresný úrad

vyšetrovania PZ Bratislava I pod Č. V. S.: OÚV–90/30-1998. Listom zo dňa 19. 3. 2001

bol požiadaný OÚ vyšetrovania PZ Ba I o oznámenie, či došlo k ukončeniu vyšetrovania

vo veci Č. V. S.: OÚV–90/30-1998. Výzva súdu bola opakovane realizovaná 24. 7. 2001

a 8. 3. 2002. OÚ vyšetrovania PZ dňa 11. 4. 2002 oznámil súdu, že vyšetrovací spis

Č. V. S.:OÚV–90/30-1998 bol dňa 23. 10. 2001 odstúpený na vyšetrovanie OÚV PZ

Trnava. OÚ vyšetrovania PZ v Trnave dňa 23. 4. 2002 oznámil súdu, že vec Č. V. S. :

OÚV–90/30-1998 nie je právoplatne skončená. Listom zo dňa 25. 9. 2003 sudkyňa opäť

žiadala o zapožičanie spisového materiálu OÚ vyšetrovania PZ. Listom doručeným súdu

dňa 3. 12. 2003 žiadala navrhovateľka o pokračovanie v konaní. Sudkyňa sa listom zo

dňa 16. 2. 2004 obrátila na Okresný úrad justičnej polície v Trnave. Prípis bol urgovaný

na základe úpravy konajúcej sudkyne z 31. 5. 2004. K dnešnému dňu civilná kancelária

pokyn sudkyne nerealizovala. Ako to vyplýva z priebehu konania vedeného na Okresnom

súde Bratislava I pod sp. zn. nedošlo k zbytočným prieťahom v konaní zo

strany konajúcej sudkyne. Stanovené termíny pojednávania boli odročené z dôvodu

opakovanej neprítomnosti odporcov. (....).

Subjektívne zavinenie konajúcej sudkyne zistené nebolo. V oddelení 15 C v súlade

s sa vybavuje vysoký počet pridelených vecí popri

priebežnom mesačnom nápade nových vecí (cca 600 vecí). (...)

Zdĺhavosť predmetného konania (zväčšujúce sa časové rozdiely medzi jednotlivými

úkonmi sudkyne) spôsobila taktiež neúmerná zaťaženosť sudkyne vzniknutá z dôvodu

pretrvávajúceho nedostatočného personálneho obsadenia Okresného súdu

Bratislava I sudcami, vzniknutého po odchode sudkýň na materskú dovolenku, do dôchodku,

na Krajský súd v Bratislave ako i neúmerne vysoký nápad vecí na občianskoprávnom úseku.

V prípade, že ÚS SR dospeje k záveru, že bolo porušené základné právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, navrhujeme, aby ÚS SR nepriznal sťažovateľke

finančné zadosťučinenie z dôvodu, že konanie je prerušené.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. dospel

k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľka sa podanou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia jej základného

práva podľa , podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (,

, ), v súlade s ktorou možno za konanie (postup) súdu

odstraňujúce právnu neistotu sťažovateľa v konkrétnom posudzovanom prípade považovať

také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci alebo k odstráneniu jeho

právnej neistoty zákonom dovoleným spôsobom. K vytvoreniu právnej istoty preto

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní okresného súdu vedenom pod

sp. zn. došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu

základného práva podľa , ústavný súd v súlade so svojou doterajšou

judikatúrou (, , , ) zohľadňuje tri

základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka konania (2) a postup samotného súdu (3).

Pri vyhodnotení doterajšieho konania okresného súdu vo veci sp. zn.

podľa troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, konanie vedené pred okresným

súdom (o určenie neplatnosti právneho úkonu a vypratanie bytu) tvorí bežnú súčasť

rozhodovacej činnosti súdov. Nároky sťažovateľky vychádzali z právnej úpravy obsiahnutej

v . Výklad a používanie tejto právnej úpravy sú stabilizované a na

tento spor sa vzťahuje dostatok judikatúry všeobecných súdov. V danom prípade okresný

súd vo svojom vyjadrení nenamietal skutkovú a právnu zložitosť danej veci. Do dňa

predloženia spisu ústavnému súdu vo veci nevykonal žiadny dôkazný prostriedok, všetky

štyri nariadené pojednávania odročil hneď po zistení prítomnosti, resp. neprítomnosti

predvolaných účastníkov a ich právnych zástupcov, teda k hodnoteniu skutkovej a právnej

zložitosti vôbec nepristúpil. Ústavný súd konštatuje, že skutkovú a právnu zložitosť veci

dosiaľ nie je možné ani reálne hodnotiť, z čoho vyplýva, že prípadná skutková a právna

zložitosť nemohla mať vplyv na celkovú doterajšiu dĺžku tohto konania.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil

takú závažnú skutočnosť, ktorá by mohla byť osobitne zohľadnená na jej ťarchu.

Sťažovateľka bola počas konania aktívna a súčinnostná, zúčastnila sa všetkých nariadených

pojednávaní, v priebehu konania žiadala okresný súd o určenie termínu pojednávania

a podala aj sťažnosť na zbytočné prieťahy.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. . Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní,

ústavný súd prihliadal na ustanovenie (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, a ďalej na ustanovenie § 100 ods. 1

, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov

tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo

splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pokiaľ ide o hodnotenie postupu okresného súdu, ústavný súd konštatuje, že postup

okresného súdu od podania žaloby nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade

s povinnosťou uloženou mu v , aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná

a rozhodnutá.

Zbytočné prieťahy sa začali vyskytovať v činnosti okresného súdu už v období

od 25. septembra 1996, keď mu bola doručená žaloba sťažovateľky, do 24. júna 1997, keď

vyzval žalovaného v prvom rade, aby sa vyjadril k žalobe ( 9 mesiacov), a tiež v období od

9. októbra 1997, keď žalovaná v druhom rade doručila okresnému súdu vyjadrenie, do

8. septembra 1998, keď určil termín pojednávania na 27. október 1998 (11 mesiacov).

Ústavný súd poukazuje aj na nesústredenú činnosť okresného súdu, ktorý taký jednoduchý

úkon, akým je doručenie žaloby žalovaným, vykonal nielen oneskorene, ale výzvy pre

žalovaných nevypracoval súčasne (jedna výzva bola vykonaná 24. júna 1997 a druhá

9. októbra 1997). V tomto období okresný súd vo veci urobil iba jeden úkon 13. mája 1998,

ktorým vyzval žalovaných, aby sa vzájomne vyjadrili k ich vyjadreniam. Okresný súd do

dňa odoslania spisu ústavnému súdu nerozhodol ani o návrhu na pokračovanie v konaní,

ktorý podala právna zástupkyňa sťažovateľky 3. decembra 2003.

Postup okresného súdu bol neefektívny a nesústredený aj v tom, že hoci

do prerušenia konania (7. mája 1999) nariadil štyri pojednávania, na týchto pojednávaniach

nevykonal žiadne dokazovanie, nevypočul prítomných účastníkov a ich právnych

zástupcov. Jeho činnosť počas celého konania (aj po prerušení konania) sa orientovala len

na zisťovanie stavu vyšetrovania v trestnej veci a zaslanie vyšetrovacieho spisu, a to

i napriek tomu, že Okresný úrad vyšetrovania Policajného zboru v Trnave mu už

23. apríla 2002 oznámil, že sťažovateľka v trestnom konaní vystupuje ako svedok.

Ústavný súd konštatuje, že čo sa týka otázky prerušenia konania, je potrebné

vychádzať z toho, že okresný súd vykonal voľbu medzi viacerými do úvahy

prichádzajúcimi procesnými postupmi a ústavný súd ju ani nemieni spochybniť, pretože

jednak ide o procesný postup, ktorý je zákonom dovolený ( ), a jednak ho

treba posudzovať podľa situácie, ktorá existovala v čase, keď sa realizoval, a k posúdeniu

ktorej majú v zásade lepšie predpoklady všeobecné súdy než ústavný súd, odhliadnuc

od princípu subsidiarity, ktorým sa riadi jeho vzťah k všeobecným súdom a ktorému viac

zodpovedá, aby ústavný súd, pokiaľ to nie je nevyhnutné, sám neposudzoval vhodnosť

alebo účelnosť zvoleného procesného postupu. To však ešte neznamená, že táto voľnosť je

bez obmedzenia a ústavným súdom nekontrolovateľná. Aj ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c)

, tak ako nakoniec každé zákonné ustanovenie, sa totiž musí vykladať a uplatňovať

v súlade s ( ). Keďže zo žiadneho ustanovenia nemožno

vyvodiť, že prerušením konania jeho účastník stráca právo na to, aby sa jeho vec

prerokovala bez zbytočných prieťahov, podľa , všeobecný súd sa musí

pri uplatňovaní procesného postupu o prerušení konania riadiť i požiadavkou, ktorá je

zakotvená v tomto článku a ktorá ukladá povinnosť prijať príslušné opatrenia

umožňujúce prerokovanie napadnutej veci bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie

spravodlivosti v primeranej lehote, čím sa okresný súd v predmetnej veci neriadil.

Obranu okresného súdu spočívajúcu vo veľkom počte nevybavených vecí,

nedostatočnom personálnom obsadení a zaťaženosti sudcov okresného súdu v tomto smere

neakceptoval.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť

súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní

(). Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu vecí a v tejto súvislosti

enormného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy nemá povahu okolnosti,

ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana,

ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný súd nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym

záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania, jeho doterajšieho priebehu a z dosiahnutých

výsledkov okresného súdu, ktorý k vykonávaniu dokazovania dosiaľ vôbec nepristúpil,

ústavný súd dospel k záveru, že v konaní vedenom na okresnom súde pod

sp. zn. bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa .

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo

iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný súd v súlade so svojím rozhodnutím o porušení základného práva

sťažovateľky podľa v zmysle zákona o ústavnom

súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. konal bez

zbytočných prieťahov.

Podľa „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie“.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk. Žiadosť odôvodnila tým, že súdne konanie je po

ôsmich rokoch stále na súde prvého stupňa bez rozhodnutia vo veci samej a ona „sa stala

obeťou podvodu, čo má za následok, že sa nachádza v zložitej sociálno–ekonomickej

situácii. Už vyše desať rokov nemôže užívať svoj byt, ktorý nadobudla legálnym spôsobom

na základe zmluvy o prevode užívacieho práva, a je odkázaná na pomoc príbuzných

a známych“.

V dôsledku zistených skutočností preto ústavný súd považoval za potrebné

rozhodnúť i o náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá sťažovateľke vznikla, a to priznaním

primeraného finančného zadosťučinenia. Pri jeho priznaní ústavný súd vychádzal z tej

skutočnosti, že sťažovateľka si uplatnila nárok na ochranu základného práva na konanie bez

zbytočných prieťahov v spore, ktorého doterajšie trvanie nemožno ničím ospravedlniť.

Podľa ústavného súdu nemožno spravodlivo žiadať od sťažovateľky, aby čakala na

výsledok súdneho sporu takmer 8 rokov, ako ani akceptovať, aby po uplynutí tohto obdobia

bol zistený taký stav konania, ako je tomu v prípade sťažovateľky. Vychádzajúc z princípov

spravodlivosti, z potreby zavŕšenia ochrany základných práv, ako aj z hodnotenia

„správania sťažovateľky“ v predmetnom konaní ústavný súd dospel k záveru, že primerané

finančné zadosťučinenie pre sťažovateľku vo výške 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc

slovenských korún), ktoré je okresný súd povinný uhradiť v súlade s výrokom tohto nálezu,

je za porušenie jej základného práva podľa dostatočnou náhradou

nemajetkovej ujmy. Ústavný súd vzhľadom na jeho konštatovanie k otázke prerušenia

konania neprihliadol na vyjadrenie okresného súdu, aby z tohto dôvodu sťažovateľke nebolo

priznané primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa a

aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho

zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. L. D.

Ústavný súd priznal sťažovateľke ( ) náhradu trov

konania vo výške 9 332 Sk (slovom deväťtisíctristotridsaťdva slovenských korún) z dôvodu

trov jej právneho zastúpenia. Ústavný súd priznal právnej zástupkyni úhradu za dva úkony

právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti), každý v hodnote

4 530 Sk (základom bola nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej

republiky v prvom polroku 2003 vo výške 13 602 Sk), podľa § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16

ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Ďalej ústavný súd priznal právnej zástupkyni sťažovateľky aj dvakrát náhradu režijného

paušálu za každý úkon po 136 Sk v zmysle § 19 citovanej vyhlášky.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ rozumieť

jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2004