Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 209/2011
PDF · 340.36 KB
No categories available
IV. ÚS 209/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. mája 2011
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. L. V., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. J., K.,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Sžo 60/2009 a jeho rozsudkom zo 17. februára 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. L. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2010
doručená sťažnosť JUDr. L. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžo 60/2009 zo 17. februára 2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok“
alebo „napadnutý rozsudok“) a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
Sťažovateľ pôsobil od 1. augusta 1963 v justícii najprv ako justičný čakateľ, neskôr
ako sudca, a to do roku 1970, keď z justície odišiel. V období od 1. augusta 1970
do 31. januára 1992 pôsobil sťažovateľ ako stredoškolský pedagóg na S. (od 1. augusta
1970 do 31. augusta 1980) a na O. (od 1. septembra 1980 do 31. januára 1992), kde
vyučoval predmety... Dňa 21. januára 1992 bol žalobca opätovne vymenovaný za sudcu
Krajského súdu v... a 30. januára 1992 zložil zákonom predpísaný sľub. Po návrate
sťažovateľa do justície v roku 1992 bola doba, počas ktorej pôsobil sťažovateľ ako
stredoškolský pedagóg, ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len
„minister“) započítaná na účely určenia výšky platu do doby výkonu funkcie podľa § 8
ods. 3 zákona č. 420/1991 Zb. o platových pomeroch sudcov a justičných čakateľov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 420/1991 Zb.“) Sťažovateľ odišiel 1. decembra
2004 do starobného dôchodku. Spornou sa stala otázka, či má byť obdobie, počas ktorého
sťažovateľ pôsobil ako stredoškolský pedagóg, započítané do doby výkonu funkcie sudcu
na účely výpočtu mesačného príplatku k dôchodku sudcu podľa zákona č. 385/2000 Z. z.
o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 385/2000 Z. z.“).
Predmetom súdneho preskúmavania, ktoré vyústilo do napadnutého rozsudku, bolo
rozhodnutie správneho orgánu, ktorým sa nezapočítalo obdobie, počas ktorého sťažovateľ
pôsobil ako stredoškolský pedagóg, do doby rozhodnej pre výšku mesačného príplatku
k dôchodku sudcu podľa § 95 ods. 1 v spojitosti s § 151 ods. 5 alebo ods. 6 zákona
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) ako
prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. 3426/2005-43-142 z 13. septembra 2005 podľa
§ 95 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. priznalo sťažovateľovi mesačný príplatok za výkon
funkcie vo výške 9 430 Sk s tým, že dobu, počas ktorej sťažovateľ pôsobil ako
stredoškolský profesor, nezapočítalo do doby rozhodnej pre výšku mesačného príplatku
k dôchodku sudcu podľa § 95 ods. 1 v spojitosti či už s § 151 ods. 5 alebo ods. 6 zákona
č. 385/2000 Z. z. Proti rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad.
Minister spravodlivosti ako druhostupňový správny orgán rozhodujúci o rozklade
svojím rozhodnutím č. 3426/2005-41 zo 7. novembra 2005 rozklad sťažovateľa zamietol
a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
Proti druhostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ Krajskému súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) žalobu, ktorou sa domáhal jeho preskúmania v rámci správneho
súdnictva. Krajský súd rozsudkom č. k. 2 S 436/05-52 z 22. novembra 2006 rozhodol tak, že
druhostupňové rozhodnutie ministra č. 3426/2005-41 zo 7. novembra 2005 zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. V uvedenom rozsudku krajský súd uviedol, že „pojem právnická
činnosť a právnická prax majú podľa názoru súdu rovnaký obsah“ a rozdiel medzi § 151
ods. 5 a 6 zákona č. 385/2000 Z. z. spočíva v tom, „či ku dňu účinnosti zákona sa stal niekto
už sudcom, alebo sa ním stane až po nadobudnutí účinnosti zákona (rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky 3 Sž-o KS 60/2005)“. Krajský súd vychádzal z toho, že
rozhodnutie ministra o započítaní inej právnej praxe do doby výkonu funkcie sudcu podľa
§ 151 ods. 6 zákona č. 385/2000 Z. z. spočíva v aplikácii správnej úvahy a sťažovateľ nemá
nárok na kladné vybavenie svojej žiadosti. Krajský súd tak preskúmal iba to, či aplikácia
správnej úvahy takýmto rozhodnutím nevybočila z medzí a hľadísk ustanovených zákonom.
Súd však pri preskúmaní rozhodnutia v rámci správneho súdnictva neposudzuje účelnosť
a vhodnosť rozhodnutia správneho orgánu. Krajský súd v súvislosti s tým uvádza, že
„aj takáto voľná úvaha musí byť riadne zdôvodnená, preskúmateľná, musí ísť o sled
určitých myšlienok a hodnotení, ktoré sú logicky vyhodnotené a je z nich možné usúdiť,
na základe akých skutočností bolo rozhodnutie pri povolení voľnej úvahy vydané“. Krajský
súd konštatoval, že v rozhodnutí druhostupňového správneho orgánu takéto odôvodnenie
chýba a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Druhostupňový správny
orgán tak podľa súdu nesprávne aplikoval správnu úvahu v rámci aplikácie § 151 ods. 6
Minister ako druhostupňový správny orgán následne rozhodnutím č. 3426/2005-41
z 18. januára 2007 opätovne zamietol podaný rozklad a prvostupňové správne rozhodnutie
potvrdil. Správny orgán dospel k záveru, že výkon činnosti stredoškolského pedagóga
nemožno subsumovať pod § 151 ods. 5 zákona č. 385/2000 Z. z., a to z dôvodu, že
„... v danom prípade vyučovanie občianskej výchovy nebolo podmienené právnickým
vzdelaním, a i keď ju vykonávala osoba s takýmto vzdelaním, nie je ju možné pokladať
za inú právnickú činnosť. Výučba práva nie je ani v rámci osnov stredoškolskej výučby
samostatnou učebnou disciplínou.“. V označenom rozhodnutí ministra o rozklade sa taktiež
uvádza, že „činnosť stredoškolského učiteľa nemožno považovať za inú právnickú činnosť,
resp. inú prax“, čím nie sú splnené ani podmienky na možnosť započítania spornej doby
podľa § 151 ods. 6 zákona č. 385/2000 Z. z. Proti druhostupňovému rozhodnutiu podal
sťažovateľ žalobu z 30. januára 2007 o preskúmanie rozhodnutia krajským súdom, ktorou
navrhoval, aby krajský súd druhostupňové správne rozhodnutie zrušil a vrátil vec na ďalšie
konanie vysloviac, že žalobca spĺňa podmienky na započítanie sporného obdobia do výkonu
funkcie sudcu postupujúc v rámci odstránenia tvrdosti zákona.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 S/28/07 z 8. októbra 2008 žalobu zamietol potom,
ako dospel k záveru, že „pojem iná právna prax sa používa len v súvislosti s odstraňovaním
tvrdosti zákona, a keďže ide o inú právnu prax než je uvedené v § 151 ods. 5 zákona, spadá
pod oprávnenie ministra na započítanie podľa jeho voľnej právnej úvahy“. Proti
rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie.
Najvyšší súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu. sp. zn.
2 S/28/07 z 8. októbra 2008 rozsudkom sp. zn. 6 Sžo 60/2009 zo 17. februára 2010, ktorým
napadnutý prvostupňový rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) potvrdil. Proti označenému rozsudku najvyššieho súdu
smeruje sťažnosť sťažovateľa podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom
prerokovaní prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a následne v konaní vo veci samej
vyslovil, že namietaným rozsudkom boli porušené jeho v sťažnosti označené práva,
a zároveň rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 60/2009 zo 17. februára 2010 zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Tiež žiada, aby mu bolo priznané finančné
zadosťučinenie v sume 5 000 €, ako aj úhrada trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.
rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych
veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov
a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí
orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov
verejnej moci patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej
inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.
V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli
k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti
s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu
právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej
normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne
protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody
zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08,
IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého
rozhodnutia najvyššieho súdu však k takémuto záveru nedospel.
Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 378/08) ďalej
pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov
a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho úlohou
do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu aplikovaných právnych
noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho
odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam eventuálnych pochybení najvyššieho súdu, ak tieto
nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého
rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstatou argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas
s právnymi závermi všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných
právnych noriem v jeho právnej veci.
Sťažovateľ namieta, že „niet dôvodu na nezapočítanie sporného obdobia do výkonu
funkcie sudcu podľa § 151 ods. 5, keď vykonával činnosť, k výkonu ktorej bolo potrebné
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ktoré nie je založené na správnom
uvážení ministra a rovnako aj podľa § 151 ods. 6 zákona č. 385/2000 Z. z., ktoré je založené
na správnom uvážení ministra...“. V sťažnosti sťažovateľ svoju námietku odôvodňuje
poukázaním na nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne právne závery
vyvodené súdmi pri preskúmavaní druhostupňového správneho rozhodnutia, osobitne
napadnutým rozsudkom. Podľa sťažovateľa „Ak by súdy boli overili skutkový základ
rozhodnutia, buď by boli zmenili rozhodnutie podľa žalobného návrhu alebo preskúmavané
rozhodnutie MS (ministra spravodlivosti – pozn.) by boli zrušili a vec mu vrátili na ďalšie
konanie.“. Tým malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Ústavný súd musí pri predbežnom prerokovaní sťažnosti skúmať, či postupom
konajúcich súdov pri preskúmavaní aplikácie § 151 ods. 5 a 6 zákona č. 385/2000 Z. z.
správnym orgánom a osobitne v napadnutom rozsudku mohli byť porušené v sťažnosti
uvedené práva v takom rozsahu, ktorý by odôvodňoval prijať vec na ďalšie konanie.
Podľa § 95 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. sudca má za každý rok výkonu funkcie
sudcu právo na príplatok za výkon funkcie sudcu, ak má nárok na výplatu starobného
dôchodku, predčasného starobného dôchodku alebo invalidného dôchodku podľa
osobitného predpisu (redakčná poznámka č. 20a odkazuje na zákon č. 461/2003 Z. z.
o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, pozn.) a
a) súčasne požiadal ministra o prerušenie výkonu funkcie sudcu podľa § 24 ods. 4
a ministerstvo o priznanie príplatku za výkon funkcie sudcu alebo
b) súčasne požiadal ministerstvo o priznanie príplatku za výkon funkcie sudcu, ak mu
zanikla funkcia sudcu z dôvodu
1. odvolania z funkcie sudcu podľa § 18 ods. 2,
2. vzdania sa funkcie sudcu podľa § 19.
Podľa § 95 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. výška mesačného príplatku za výkon
funkcie sudcu je za každý celý rok výkonu funkcie sudcu 0,8 % z priemerného platu sudcu.
(redakčná poznámka č. 19 odkazuje na zákon č. 120/1993 Z. z. o platových pomeroch
niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, pozn.).
Ak výkon funkcie sudcu netrval celý rok, patrí sudcovi pomerná časť príplatku za výkon
funkcie sudcu za každý aj začatý mesiac výkonu funkcie sudcu.
Podľa § 151 ods. 5 zákona č. 385/2000 Z. z. za čas výkonu funkcie sudcu sa na účely
ustanovené v § 21 ods. 2, § 50 ods. 1 a § 95 ods. 4 považuje aj čas výkonu funkcie arbitra
a štátneho notára, čas výkonu funkcie v správe súdov a čas výkonu funkcie prokurátora, ako
aj čas vykonávania inej právnickej činnosti, ak sa oprávnený stal sudcom do dňa
nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Rovnako sa započítava aj čas, v ktorom sudca
nemohol vykonávať funkcie z dôvodov uvedených v osobitnom predpise (redakčná
poznámka č. 20 odkazuje na zákon č. 462/2003 Z. z. o náhrade príjmu pri dočasnej
pracovnej neschopnosti zamestnanca a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pozn.).
Podľa § 151 ods. 6 zákona č. 385/2000 Z. z. minister môže so súhlasom súdnej rady
na odstránenie tvrdosti zákona započítať do času výkonu funkcie sudcu aj inú právnu prax.
Druhostupňové správne rozhodnutie ministra spravodlivosti č. 3426/2005-41
z 18. januára 2007, rozsudok krajského súdu sp. zn. 2 S/28/07 z 8. októbra 2008, ako
aj najvyšší súd v napadnutom rozsudku vychádzali z toho, že existuje rozdiel medzi
pojmom „iná právnická činnosť“ použitým v § 151 ods. 5 zákona č. 385/2000 Z. z.
a pojmom „iná právna prax“ v § 151 ods. 6 zákona č. 385/2000 Z. z. Z reprodukovaných
ustanovení vyplýva, že ak by bola doba pôsobenia sťažovateľa ako stredoškolského učiteľa
posúdená ako „iná právnická činnosť“, mala byť započítaná do doby výkonu funkcie
automaticky, bez možnosti správnej úvahy ministra. Keďže však bola posúdená ako „iná
právna prax“, mal minister k dispozícii priestor na uváženie, či danú dobu do doby výkonu
funkcie započíta, alebo nie.
Najvyšší súd v napadnutom rozsudku k otázke, či dobu výkonu činnosti sudcu možno
považovať za výkon inej právnickej činnosti (§ 151 ods. 5 zákona č. 385/2000 Z. z.) alebo
inej právnej praxe (§ 151 ods. 6 zákona č. 385/2000 Z. z.), uviedol, že «... pri inej
právnickej činnosti ide o povolania (napr. výkon povolania podnikového právnika, čakateľa
prokuratúry, vysokoškolského pedagóga na právnickej fakulte prednášajúceho právne
predmety, atď.), pri ktorých je nutnosťou vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. Podľa názoru odvolacieho súdu pojem „iná právna prax“ uvedený v odseku 6
subsumuje výkon takých povolaní, pri ktorých nie je vždy nevyhnutnou podmienkou
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ale v rámci výkonu povolania je možné
prísť do kontaktu s právom (napr. výkon povolania ekonóma, personalistu, atď.), a preto
zákon umožňuje na odstránenie tvrdosti zákona, aby minister so súhlasom súdnej rady
započítal do času výkonu funkcie sudcu aj inú právnu prax ako je uvedená v odseku 5,
avšak je to plne na správnom uvážení ministra, teda žiadateľ nemá zo zákona nárok
na započítanie času výkonu inej právnej praxe do času výkonu funkcie sudcu. Na uvedenom
závere (že v danom prípade u žalobcu išlo o inú právnu prax v zmysle ustanovenia § 151
ods. 6 zákona č. 385/2000 Z. z.) nemení nič ani žalobcom tvrdená a preukázaná skutočnosť,
že žalobca ako stredoškolský učiteľ vyučoval právne predmety, na ktoré bolo vyžadované
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.».
Subsumovanie spornej doby pod pojem „iná právna prax“ uvedený v § 151 ods. 6
zákona č. 385/2000 Z. z. je najvyšším súdom dostatočne odôvodnené, nie je arbitrárne alebo
svojvoľné a nevykazuje známky možného zásahu do základných práv a slobôd, ktorých
porušenie bolo namietané. Subsumovanie spornej doby pod § 151 ods. 6 zákona
č. 385/2000 Z. z. ďalej umožňuje voľnú úvahu ministra, či posudzovanú spornú dobu
výkonu činnosti stredoškolského učiteľa do doby výkonu funkcie započíta.
Je preto potrebné posúdiť, či bol súdny prieskum použitia voľnej úvahy správnym
orgánom uskutočnený ústavne konformným spôsobom.
Podľa napadnutého rozsudku najvyššieho súdu súd preskúmava správne uváženie
v tom smere, či nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Ak je v súlade
s pravidlami logického uvažovania, ak podmienky takej úvahy boli zistené riadnym
procesným postupom, potom súd nemôže z tých istých skutočností vyvodzovať iné, alebo
aj opačné závery, lebo by tým zasiahol do voľnej úvahy (správneho uváženia) príslušného
správneho orgánu. Podľa najvyššieho súdu aj vzhľadom na už uvedenú argumentáciu
minister ako druhostupňový správny orgán nevybočil z medzí a hľadísk zákonom povolenej
správnej úvahy, ak výkon povolania stredoškolského učiteľa nezapočítal do doby výkonu
funkcie sudcu.
Ústavný súd nezistil, že by najvyšší súd v napadnutom rozsudku použil takú
interpretáciu a aplikáciu právnej normy (§ 151 ods. 5 a 6 zákona č. 385/2000 Z. z., ako
aj právnych noriem upravujúcich použitie voľnej úvahy správnym orgánom), ktorá zásadne
popiera účel a význam aplikovanej právnej normy. Rovnako nezistil, že by dôvody,
na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentovali, boli zjavne protirečivými alebo
popierali pravidlá formálnej alebo právnej logiky, a závery súdu nie sú zjavne jednostranné
a ani v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti. Vychádzajúc z uvedeného ústavný
súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, resp. právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká
príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu.
K porušeniu základných práv a slobôd sťažovateľa malo ďalej dôjsť aj tým, že
ministerstvo v roku 1992 na účely určenia výšky platu spornú dobu započítalo do doby
výkonu funkcie podľa § 8 ods. 3 zákona č. 420/1991 Zb. a v nasledujúcom konaní
o započítaní spornej doby na účely výpočtu príplatku za výkon funkcie sudcu už sporná
doba započítaná nebola, čím sa malo rozhodnúť rozlične v rovnakej veci. Sťažovateľ
v sťažnosti (ale aj napríklad v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku z 18. decembra
2008 uvádza, že sa tak stalo za rovnakých skutkových podmienok a rovnakej právnej
úpravy, ako platila v dobe rozhodovania podľa § 151 ods. 6 zákona č. 385/2000 Z. z., čo
malo odôvodňovať také isté rozhodnutie aj pri výklade § 151 ods. 6 zákona
Podľa ústavného súdu nie sú tieto právne úpravy totožné.
Podľa § 8 ods. 3 zákona č. 420/1991 Zb. z dôvodov hodných osobitného zreteľa
môže minister rozhodnúť o započítaní inej doby do započítateľnej praxe.
Podľa § 151 ods. 6 zákona č. 385/2000 Z. z. minister môže so súhlasom súdnej rady
na odstránenie tvrdosti zákona započítať do času výkonu funkcie sudcu aj inú právnu prax.
Ústavný súd konštatuje, že popísané právne úpravy nie sú identické a pojmové
rozdiely medzi započítaním „inej doby“ (§ 8 ods. 3 zákona č. 420/1991 Zb.) a započítaním
„inej právnej praxe“ do času výkonu funkcie sudcu (§ 151 ods. 6 zákona č. 385/2000 Z. z.)
odôvodňujú odlišný prístup pri realizácii správnej úvahy ministerstvom. Predchádzajúce
rozhodnutie ministra pri aplikovaní určitej právnej úpravy (§ 8 ods. 3 zákona č. 420/1991
Zb.) tak nemohlo založiť oprávnené očakávania sťažovateľa pri aplikovaní novšej
a odchylnej právnej úpravy (§ 151 ods. 6 zákona č. 385/2000 Z. z.) o to viac, že boli
aplikované v inej súvislosti (určenie výšky platu sudcu oproti určeniu výšky príplatku
za výkon funkcie sudcu).
V súvislosti so sťažovateľom namietanou nedostatočnosťou a neúplnosťou
odôvodnenia napadnutého rozsudku ústavný súd v celom rozsahu zotrváva na svojej
konštantnej judikatúre, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný
súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu
(prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05,
III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010).
Sťažovateľ namietal ďalej porušenie práva na účinný prostriedok nápravy
zaručeného čl. 13 dohovoru.
Ústavný súd odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“), podľa ktorej uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí
nadväzovať na aspoň obhajiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva
chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému
kráľovstvu z 25. marca 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady,
v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou
porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu,
rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, rovnako aj nález ústavného súdu
Z citovanej judikatúry ESĽP vyplýva zrejmá súvislosť práva zaručeného čl. 13
dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje. Vzhľadom na to, že ústavný súd
nedospel k záveru o možnom porušení iného práva zaručeného sťažovateľovi ustanoveniami
dohovoru (čl. 6 ods. 1), najvyšší súd nemohol porušiť ani právo sťažovateľa zaručené čl. 13
dohovoru. Sťažovateľ mal k dispozícii opravný prostriedok a aj ho riadne využil. Nad rámec
uvedeného ústavný súd uvádza, že čl. 13 dohovoru má procesný charakter, ktorý zaručuje
všeobecné právo na účinný právny prostriedok nápravy pred vnútroštátnym orgánom
každému, kto sa dovoláva základných práv a slobôd uvedených v dohovore. Tento účinný
prostriedok nápravy je nezávislý od istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľa
(III. ÚS 86/05). Aj na základe uvedeného možno vysloviť názor, že napadnutým rozsudkom
nemohlo byť porušené právo sťažovateľa podľa čl. 13 dohovoru.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu
svojím vlastným. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové
a právne závery najvyššieho súdu vo vzťahu k dôvodom sťažnosti považovať za arbitrárne
alebo zjavne neopodstatnené.
Vzhľadom na to ústavný súd uzavrel, že medzi namietaným rozhodnutím najvyššieho
súdu a tvrdeným porušením základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru nie je žiadna príčinná súvislosť. Namietané
rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje dostatok záverov na jeho výrok a ústavný súd
nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom, a tiež ani to, že
by závery, ku ktorým dospel, boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či
urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Tvrdenia sťažovateľa
preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny výsledku súdneho
konania, ktoré skončilo pre neho s nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať
s porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok
nápravy podľa čl. 13 dohovoru.
Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Pokiaľ sťažovateľ namieta aj „zdĺhavosť konania pred NS SR, keď o odvolaní
sťažovateľa zo dňa 18. decembra 2008 bolo rozhodnuté bez nariadenia pojednávania až
17. 2. 2010 a jeho rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené s mesačným odstupom, keď
krajský súd rozsudok NS, ktorý mu bol doručený 12. 3. 2010, sťažovateľovi doručil
až 19. 4. 2010“, a v súvislosti s tým hovorí o „bezdôvodne zdĺhavom trvaní konania
o uplatnenom práve“, možno z toho vyvodiť, že sťažovateľ namieta aj porušenie práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
najvyššieho súdu v označenom konaní.
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že
porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už
označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu tohto práva nečinnosťou
tohto orgánu verejnej moci v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu nemohlo dochádzať
(m. m. II. ÚS 387/06).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie
stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len
vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného
práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia
sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného
práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou
ESĽP (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti
č. 16970/05).
Zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že napadnuté
konanie bolo právoplatne skončené 19. apríla 2010, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 60/2009 zo 17. februára 2010, ktorým bol potvrdený
rozsudok krajského súdu č. k. 2 S 28/2010-56 z 8. októbra 2008.
Keďže sťažovateľ namieta porušenie práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu sťažnosťou
doručenou ústavnému súdu 19. mája 2010, t. j. v čase, keď k porušovaniu označeného práva
už nemohlo dochádzať a jeho právna neistota už nemohla trvať, ústavný súd sťažnosť
aj v tejto časti v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu
zaoberať sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. mája 2011