Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 209/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. L. V., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. J., K.,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa a 2

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 17. februára 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. L. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2010

doručená sťažnosť JUDr. L. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a 2 (ďalej len „“)

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. zo 17. februára 2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok“

alebo „napadnutý rozsudok“) a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Sťažovateľ pôsobil od 1. augusta 1963 v justícii najprv ako justičný čakateľ, neskôr

ako sudca, a to do roku 1970, keď z justície odišiel. V období od 1. augusta 1970

do 31. januára 1992 pôsobil sťažovateľ ako stredoškolský pedagóg na S. (od 1. augusta

1970 do 31. augusta 1980) a na O. (od 1. septembra 1980 do 31. januára 1992), kde

vyučoval predmety... Dňa 21. januára 1992 bol žalobca opätovne vymenovaný za sudcu

Krajského súdu v... a 30. januára 1992 zložil zákonom predpísaný sľub. Po návrate

sťažovateľa do justície v roku 1992 bola doba, počas ktorej pôsobil sťažovateľ ako

stredoškolský pedagóg, ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len

„minister“) započítaná na účely určenia výšky platu do doby výkonu funkcie podľa § 8

ods. 3 o platových pomeroch sudcov a justičných čakateľov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) Sťažovateľ odišiel 1. decembra

2004 do starobného dôchodku. Spornou sa stala otázka, či má byť obdobie, počas ktorého

sťažovateľ pôsobil ako stredoškolský pedagóg, započítané do doby výkonu funkcie sudcu

na účely výpočtu mesačného príplatku k dôchodku sudcu podľa

o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Predmetom súdneho preskúmavania, ktoré vyústilo do napadnutého rozsudku, bolo

rozhodnutie správneho orgánu, ktorým sa nezapočítalo obdobie, počas ktorého sťažovateľ

pôsobil ako stredoškolský pedagóg, do doby rozhodnej pre výšku mesačného príplatku

k dôchodku sudcu podľa § 95 ods. 1 v spojitosti s § 151 ods. 5 alebo ods. 6 zákona

č.

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) ako

prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. -43-142 z 13. septembra 2005 podľa

priznalo sťažovateľovi mesačný príplatok za výkon

funkcie vo výške 9 430 Sk s tým, že dobu, počas ktorej sťažovateľ pôsobil ako

stredoškolský profesor, nezapočítalo do doby rozhodnej pre výšku mesačného príplatku

k dôchodku sudcu podľa § 95 ods. 1 v spojitosti či už s § 151 ods. 5 alebo ods. 6 zákona

č. Proti rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad.

Minister spravodlivosti ako druhostupňový správny orgán rozhodujúci o rozklade

svojím rozhodnutím č. -41 zo 7. novembra 2005 rozklad sťažovateľa zamietol

a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Proti druhostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ Krajskému súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) žalobu, ktorou sa domáhal jeho preskúmania v rámci správneho

súdnictva. Krajský súd rozsudkom č. k. -52 z 22. novembra 2006 rozhodol tak, že

druhostupňové rozhodnutie ministra č. -41 zo 7. novembra 2005 zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie. V uvedenom rozsudku krajský súd uviedol, že „pojem právnická

činnosť a právnická prax majú podľa názoru súdu rovnaký obsah“ a rozdiel medzi § 151

ods. 5 a 6 spočíva v tom, „či ku dňu účinnosti zákona sa stal niekto

už sudcom, alebo sa ním stane až po nadobudnutí účinnosti zákona (rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky 3 Sž-o KS 60/2005)“. Krajský súd vychádzal z toho, že

rozhodnutie ministra o započítaní inej právnej praxe do doby výkonu funkcie sudcu podľa

spočíva v aplikácii správnej úvahy a sťažovateľ nemá

nárok na kladné vybavenie svojej žiadosti. Krajský súd tak preskúmal iba to, či aplikácia

správnej úvahy takýmto rozhodnutím nevybočila z medzí a hľadísk ustanovených zákonom.

Súd však pri preskúmaní rozhodnutia v rámci správneho súdnictva neposudzuje účelnosť

a vhodnosť rozhodnutia správneho orgánu. Krajský súd v súvislosti s tým uvádza, že

„aj takáto voľná úvaha musí byť riadne zdôvodnená, preskúmateľná, musí ísť o sled

určitých myšlienok a hodnotení, ktoré sú logicky vyhodnotené a je z nich možné usúdiť,

na základe akých skutočností bolo rozhodnutie pri povolení voľnej úvahy vydané“. Krajský

súd konštatoval, že v rozhodnutí druhostupňového správneho orgánu takéto odôvodnenie

chýba a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Druhostupňový správny

orgán tak podľa súdu nesprávne aplikoval správnu úvahu v rámci aplikácie § 151 ods. 6

Minister ako druhostupňový správny orgán následne rozhodnutím č. -41

z 18. januára 2007 opätovne zamietol podaný rozklad a prvostupňové správne rozhodnutie

potvrdil. Správny orgán dospel k záveru, že výkon činnosti stredoškolského pedagóga

nemožno subsumovať pod , a to z dôvodu, že

„... v danom prípade vyučovanie občianskej výchovy nebolo podmienené právnickým

vzdelaním, a i keď ju vykonávala osoba s takýmto vzdelaním, nie je ju možné pokladať

za inú právnickú činnosť. Výučba práva nie je ani v rámci osnov stredoškolskej výučby

samostatnou učebnou disciplínou.“. V označenom rozhodnutí ministra o rozklade sa taktiež

uvádza, že „činnosť stredoškolského učiteľa nemožno považovať za inú právnickú činnosť,

resp. inú prax“, čím nie sú splnené ani podmienky na možnosť započítania spornej doby

podľa Proti druhostupňovému rozhodnutiu podal

sťažovateľ žalobu z 30. januára 2007 o preskúmanie rozhodnutia krajským súdom, ktorou

navrhoval, aby krajský súd druhostupňové správne rozhodnutie zrušil a vrátil vec na ďalšie

konanie vysloviac, že žalobca spĺňa podmienky na započítanie sporného obdobia do výkonu

funkcie sudcu postupujúc v rámci odstránenia tvrdosti zákona.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 8. októbra 2008 žalobu zamietol potom,

ako dospel k záveru, že „pojem iná právna prax sa používa len v súvislosti s odstraňovaním

tvrdosti zákona, a keďže ide o inú právnu prax než je uvedené v § 151 ods. 5 zákona, spadá

pod oprávnenie ministra na započítanie podľa jeho voľnej právnej úvahy“. Proti

rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie.

Najvyšší súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu. sp. zn.

z 8. októbra 2008 rozsudkom sp. zn. zo 17. februára 2010, ktorým

napadnutý prvostupňový rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) potvrdil. Proti označenému rozsudku najvyššieho súdu

smeruje sťažnosť sťažovateľa podľa .

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom

prerokovaní prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a následne v konaní vo veci samej

vyslovil, že namietaným rozsudkom boli porušené jeho v sťažnosti označené práva,

a zároveň rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. februára 2010 zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Tiež žiada, aby mu bolo priznané finančné

zadosťučinenie v sume 5 000 €, ako aj úhrada trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.

rozhodnutia , , , , ,

).

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí

orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov

verejnej moci patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej

inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli

k rozhodnutiu (obdobne napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu

právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej

normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne

protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody

zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (,

, ). Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu však k takémuto záveru nedospel.

Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou () ďalej

pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov

a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho úlohou

do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu aplikovaných právnych

noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho

odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam eventuálnych pochybení najvyššieho súdu, ak tieto

nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého

rozsudku s (, ).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstatou argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas

s právnymi závermi všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných

právnych noriem v jeho právnej veci.

Sťažovateľ namieta, že „niet dôvodu na nezapočítanie sporného obdobia do výkonu

funkcie sudcu podľa § 151 ods. 5, keď vykonával činnosť, k výkonu ktorej bolo potrebné

vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ktoré nie je založené na správnom

uvážení ministra a rovnako aj podľa , ktoré je založené

na správnom uvážení ministra...“. V sťažnosti sťažovateľ svoju námietku odôvodňuje

poukázaním na nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne právne závery

vyvodené súdmi pri preskúmavaní druhostupňového správneho rozhodnutia, osobitne

napadnutým rozsudkom. Podľa sťažovateľa „Ak by súdy boli overili skutkový základ

rozhodnutia, buď by boli zmenili rozhodnutie podľa žalobného návrhu alebo preskúmavané

rozhodnutie MS (ministra spravodlivosti – pozn.) by boli zrušili a vec mu vrátili na ďalšie

konanie.“. Tým malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv podľa a 2

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Ústavný súd musí pri predbežnom prerokovaní sťažnosti skúmať, či postupom

konajúcich súdov pri preskúmavaní aplikácie a

správnym orgánom a osobitne v napadnutom rozsudku mohli byť porušené v sťažnosti

uvedené práva v takom rozsahu, ktorý by odôvodňoval prijať vec na ďalšie konanie.

Podľa sudca má za každý rok výkonu funkcie

sudcu právo na príplatok za výkon funkcie sudcu, ak má nárok na výplatu starobného

dôchodku, predčasného starobného dôchodku alebo invalidného dôchodku podľa

osobitného predpisu (redakčná poznámka č. 20a odkazuje na

o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, pozn.) a

a) súčasne požiadal ministra o prerušenie výkonu funkcie sudcu podľa § 24 ods. 4

a ministerstvo o priznanie príplatku za výkon funkcie sudcu alebo

b) súčasne požiadal ministerstvo o priznanie príplatku za výkon funkcie sudcu, ak mu

zanikla funkcia sudcu z dôvodu

1. odvolania z funkcie sudcu podľa § 18 ods. 2,

2. vzdania sa funkcie sudcu podľa § 19.

Podľa výška mesačného príplatku za výkon

funkcie sudcu je za každý celý rok výkonu funkcie sudcu 0,8 % z priemerného platu sudcu.

(redakčná poznámka č. 19 odkazuje na o platových pomeroch

niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, pozn.).

Ak výkon funkcie sudcu netrval celý rok, patrí sudcovi pomerná časť príplatku za výkon

funkcie sudcu za každý aj začatý mesiac výkonu funkcie sudcu.

Podľa za čas výkonu funkcie sudcu sa na účely

ustanovené v § 21 ods. 2, § 50 ods. 1 a § 95 ods. 4 považuje aj čas výkonu funkcie arbitra

a štátneho notára, čas výkonu funkcie v správe súdov a čas výkonu funkcie prokurátora, ako

aj čas vykonávania inej právnickej činnosti, ak sa oprávnený stal sudcom do dňa

nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Rovnako sa započítava aj čas, v ktorom sudca

nemohol vykonávať funkcie z dôvodov uvedených v osobitnom predpise (redakčná

poznámka č. 20 odkazuje na o náhrade príjmu pri dočasnej

pracovnej neschopnosti zamestnanca a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pozn.).

Podľa minister môže so súhlasom súdnej rady

na odstránenie tvrdosti zákona započítať do času výkonu funkcie sudcu aj inú právnu prax.

Druhostupňové správne rozhodnutie ministra spravodlivosti č. -41

z 18. januára 2007, rozsudok krajského súdu sp. zn. z 8. októbra 2008, ako

aj najvyšší súd v napadnutom rozsudku vychádzali z toho, že existuje rozdiel medzi

pojmom „iná právnická činnosť“ použitým v

a pojmom „iná právna prax“ v Z reprodukovaných

ustanovení vyplýva, že ak by bola doba pôsobenia sťažovateľa ako stredoškolského učiteľa

posúdená ako „iná právnická činnosť“, mala byť započítaná do doby výkonu funkcie

automaticky, bez možnosti správnej úvahy ministra. Keďže však bola posúdená ako „iná

právna prax“, mal minister k dispozícii priestor na uváženie, či danú dobu do doby výkonu

funkcie započíta, alebo nie.

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku k otázke, či dobu výkonu činnosti sudcu možno

považovať za výkon inej právnickej činnosti ( ) alebo

inej právnej praxe ( ), uviedol, že «... pri inej

právnickej činnosti ide o povolania (napr. výkon povolania podnikového právnika, čakateľa

prokuratúry, vysokoškolského pedagóga na právnickej fakulte prednášajúceho právne

predmety, atď.), pri ktorých je nutnosťou vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. Podľa názoru odvolacieho súdu pojem „iná právna prax“ uvedený v odseku 6

subsumuje výkon takých povolaní, pri ktorých nie je vždy nevyhnutnou podmienkou

vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ale v rámci výkonu povolania je možné

prísť do kontaktu s právom (napr. výkon povolania ekonóma, personalistu, atď.), a preto

zákon umožňuje na odstránenie tvrdosti zákona, aby minister so súhlasom súdnej rady

započítal do času výkonu funkcie sudcu aj inú právnu prax ako je uvedená v odseku 5,

avšak je to plne na správnom uvážení ministra, teda žiadateľ nemá zo zákona nárok

na započítanie času výkonu inej právnej praxe do času výkonu funkcie sudcu. Na uvedenom

závere (že v danom prípade u žalobcu išlo o inú právnu prax v zmysle ustanovenia § 151

ods. 6 ) nemení nič ani žalobcom tvrdená a preukázaná skutočnosť,

že žalobca ako stredoškolský učiteľ vyučoval právne predmety, na ktoré bolo vyžadované

vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.».

Subsumovanie spornej doby pod pojem „iná právna prax“ uvedený v § 151 ods. 6

je najvyšším súdom dostatočne odôvodnené, nie je arbitrárne alebo

svojvoľné a nevykazuje známky možného zásahu do základných práv a slobôd, ktorých

porušenie bolo namietané. Subsumovanie spornej doby pod § 151 ods. 6 zákona

č. ďalej umožňuje voľnú úvahu ministra, či posudzovanú spornú dobu

výkonu činnosti stredoškolského učiteľa do doby výkonu funkcie započíta.

Je preto potrebné posúdiť, či bol súdny prieskum použitia voľnej úvahy správnym

orgánom uskutočnený ústavne konformným spôsobom.

Podľa napadnutého rozsudku najvyššieho súdu súd preskúmava správne uváženie

v tom smere, či nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Ak je v súlade

s pravidlami logického uvažovania, ak podmienky takej úvahy boli zistené riadnym

procesným postupom, potom súd nemôže z tých istých skutočností vyvodzovať iné, alebo

aj opačné závery, lebo by tým zasiahol do voľnej úvahy (správneho uváženia) príslušného

správneho orgánu. Podľa najvyššieho súdu aj vzhľadom na už uvedenú argumentáciu

minister ako druhostupňový správny orgán nevybočil z medzí a hľadísk zákonom povolenej

správnej úvahy, ak výkon povolania stredoškolského učiteľa nezapočítal do doby výkonu

funkcie sudcu.

Ústavný súd nezistil, že by najvyšší súd v napadnutom rozsudku použil takú

interpretáciu a aplikáciu právnej normy ( a , ako

aj právnych noriem upravujúcich použitie voľnej úvahy správnym orgánom), ktorá zásadne

popiera účel a význam aplikovanej právnej normy. Rovnako nezistil, že by dôvody,

na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentovali, boli zjavne protirečivými alebo

popierali pravidlá formálnej alebo právnej logiky, a závery súdu nie sú zjavne jednostranné

a ani v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti. Vychádzajúc z uvedeného ústavný

súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom

podľa a 2 , resp. právom podľa dohovoru neexistuje taká

príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu.

K porušeniu základných práv a slobôd sťažovateľa malo ďalej dôjsť aj tým, že

ministerstvo v roku 1992 na účely určenia výšky platu spornú dobu započítalo do doby

výkonu funkcie podľa a v nasledujúcom konaní

o započítaní spornej doby na účely výpočtu príplatku za výkon funkcie sudcu už sporná

doba započítaná nebola, čím sa malo rozhodnúť rozlične v rovnakej veci. Sťažovateľ

v sťažnosti (ale aj napríklad v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku z 18. decembra

2008 uvádza, že sa tak stalo za rovnakých skutkových podmienok a rovnakej právnej

úpravy, ako platila v dobe rozhodovania podľa , čo

malo odôvodňovať také isté rozhodnutie aj pri výklade § 151 ods. 6 zákona

č.

Podľa ústavného súdu nie sú tieto právne úpravy totožné.

Podľa z dôvodov hodných osobitného zreteľa

môže minister rozhodnúť o započítaní inej doby do započítateľnej praxe.

Podľa minister môže so súhlasom súdnej rady

na odstránenie tvrdosti zákona započítať do času výkonu funkcie sudcu aj inú právnu prax.

Ústavný súd konštatuje, že popísané právne úpravy nie sú identické a pojmové

rozdiely medzi započítaním „inej doby“ ( ) a započítaním

„inej právnej praxe“ do času výkonu funkcie sudcu ( )

odôvodňujú odlišný prístup pri realizácii správnej úvahy ministerstvom. Predchádzajúce

rozhodnutie ministra pri aplikovaní určitej právnej úpravy (

Zb.) tak nemohlo založiť oprávnené očakávania sťažovateľa pri aplikovaní novšej

a odchylnej právnej úpravy ( ) o to viac, že boli

aplikované v inej súvislosti (určenie výšky platu sudcu oproti určeniu výšky príplatku

za výkon funkcie sudcu).

V súvislosti so sťažovateľom namietanou nedostatočnosťou a neúplnosťou

odôvodnenia napadnutého rozsudku ústavný súd v celom rozsahu zotrváva na svojej

konštantnej judikatúre, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný

súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu

(prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny

základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované

základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. , ,

, , ).

Sťažovateľ namietal ďalej porušenie práva na účinný prostriedok nápravy

zaručeného čl. 13 dohovoru.

Ústavný súd odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“), podľa ktorej uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí

nadväzovať na aspoň obhajiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva

chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému

kráľovstvu z 25. marca 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady,

v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou

porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu,

rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, rovnako aj nález ústavného súdu

).

Z citovanej judikatúry ESĽP vyplýva zrejmá súvislosť práva zaručeného čl. 13

dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje. Vzhľadom na to, že ústavný súd

nedospel k záveru o možnom porušení iného práva zaručeného sťažovateľovi ustanoveniami

dohovoru (čl. 6 ods. 1), najvyšší súd nemohol porušiť ani právo sťažovateľa zaručené čl. 13

dohovoru. Sťažovateľ mal k dispozícii opravný prostriedok a aj ho riadne využil. Nad rámec

uvedeného ústavný súd uvádza, že čl. 13 dohovoru má procesný charakter, ktorý zaručuje

všeobecné právo na účinný právny prostriedok nápravy pred vnútroštátnym orgánom

každému, kto sa dovoláva základných práv a slobôd uvedených v dohovore. Tento účinný

prostriedok nápravy je nezávislý od istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľa

(). Aj na základe uvedeného možno vysloviť názor, že napadnutým rozsudkom

nemohlo byť porušené právo sťažovateľa podľa čl. 13 dohovoru.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu

svojím vlastným. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové

a právne závery najvyššieho súdu vo vzťahu k dôvodom sťažnosti považovať za arbitrárne

alebo zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na to ústavný súd uzavrel, že medzi namietaným rozhodnutím najvyššieho

súdu a tvrdeným porušením základných práv sťažovateľa podľa a 2

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru nie je žiadna príčinná súvislosť. Namietané

rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje dostatok záverov na jeho výrok a ústavný súd

nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom, a tiež ani to, že

by závery, ku ktorým dospel, boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či

urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Tvrdenia sťažovateľa

preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny výsledku súdneho

konania, ktoré skončilo pre neho s nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať

s porušením základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok

nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ sťažovateľ namieta aj „zdĺhavosť konania pred NS SR, keď o odvolaní

sťažovateľa zo dňa 18. decembra 2008 bolo rozhodnuté bez nariadenia pojednávania až

17. 2. 2010 a jeho rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené s mesačným odstupom, keď

krajský súd rozsudok NS, ktorý mu bol doručený 12. 3. 2010, sťažovateľovi doručil

až 19. 4. 2010“, a v súvislosti s tým hovorí o „bezdôvodne zdĺhavom trvaní konania

o uplatnenom práve“, možno z toho vyvodiť, že sťažovateľ namieta aj porušenie práva

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

najvyššieho súdu v označenom konaní.

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že

porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už

označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

(), a preto už k namietanému porušovaniu tohto práva nečinnosťou

tohto orgánu verejnej moci v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu nemohlo dochádzať

(m. m. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie

stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len

vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného

práva ešte mohlo trvať (napr. , , ). Ak v čase doručenia

sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného

práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou

ESĽP (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti

č. 16970/05).

Zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že napadnuté

konanie bolo právoplatne skončené 19. apríla 2010, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. februára 2010, ktorým bol potvrdený

rozsudok krajského súdu č. k. -56 z 8. októbra 2008.

Keďže sťažovateľ namieta porušenie práva na prejednanie svojej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu sťažnosťou

doručenou ústavnému súdu 19. mája 2010, t. j. v čase, keď k porušovaniu označeného práva

už nemohlo dochádzať a jeho právna neistota už nemohla trvať, ústavný súd sťažnosť

aj v tejto časti v súlade s odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu

zaoberať sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. mája 2011