Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Sžo/60/2009

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa

Hargaša a členiek senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Jaroslavy Fúrovej v právnej veci žalobcu: JUDr. L., bytom O., proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie č. 13, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. -41 zo dňa 18. januára 2007, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -56 zo dňa 8. októbra 2008, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -56 zo dňa 8. októbra 2008 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave v zmysle ustanovenia § 250j ods. 1

(ďalej len ,,OSP“) zamietol ako nedôvodnú žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. -41 zo dňa 18. januára 2007, potvrdzujúceho rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. -43-142 zo dňa 13. septembra 2005, ktorým bol žalobcovi podľa ustanovenia o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,“) s účinnosťou od 1. januára 2005 priznaný mesačný príplatok za výkon funkcie sudcu vo výške 9.430,--Sk. Zároveň žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania.

V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že súd po preskúmaní zákonnosti

napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že s poukazom na ustanovenie minister spravodlivosti môže, ale nemusí žiadosti na odstránenie tvrdosti zákona vyhovieť, nakoľko označené právne ustanovenie je konštruované tak, že žiadateľ nemá právny nárok na kladné vybavenie žiadosti. Podľa názoru súdu, vzhľadom na ustanovenie ide o rozhodnutie, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy a súd preskúmava iba, či takéto rozhodnutie nevybočilo

z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd nemôže posúdiť účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Súd je názoru, že takáto voľná úvaha musí byť riadne zdôvodnená, preskúmateľná, musí ísť o sled určitých myšlienok a hodnotení, ktoré sú logicky vyhodnotené a je z nich možné usúdiť na základe akých skutočností bolo rozhodnutie pri povolení voľnej úvahy vydané. Krajský súd dospel k záveru, že pojem iná právna prax sa používa len v súvislosti s odstraňovaním tvrdosti zákona, a keďže ide o inú právnu prax než je uvedené v spadá pod oprávnenie ministra na započítanie podľa jeho voľnej právnej úvahy.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie namietajúc

nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci, žiadajúc zmenu prvostupňového súdneho rozhodnutia tak, že rozhodnutie žalovaného sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie. V odôvodnení odvolania uviedol, že do vydania rozhodnutia žalovaného nebolo sporné, že vyučoval právne predmety (čoho dôkazom je rozhodnutie Ministerstva spravodlivosti SR z roku 1992, ktoré je súčasťou osobného i súdneho spisu), pričom žalovaný bez akéhokoľvek dôkazu uviedol rozporný a nepravdivý dôvod, ktorý si osvojil aj súd vo svojom rozhodnutí. Predložením vyhlášky Ministerstva školstva SR dokázal, že na ich vyučovanie bolo a je potrebné vysokoškolské právnické vzdelanie univerzitného smeru v súčasnosti druhého stupňa. Žalobca uviedol, že je nutné zdôrazniť kvalitatívny rozdiel, keď žalobca túto činnosť spája s vyučovaním právnych predmetov nie s vyučovaním telesnej, či občianskej výchovy.

Žalovaný odvolací návrh nepodal, ani sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia pojednávania ( veta prvá a v spojení veta prvá ) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (, ).

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých

sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide.

Podľa pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom

povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.

Podľa ustanovenia za čas výkonu funkcie sudcu sa

na účely ustanovené v § 21 ods. 2, § 50 ods. 1, § 95 ods. 4 považuje aj čas výkonu funkcie arbitra a štátneho notára, čas výkonu funkcie v správe súdov a čas výkonu funkcie

prokurátora, ako aj čas vykonávania inej právnickej činnosti, ak sa oprávnený stal sudcom do dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Rovnako sa započítava aj čas, v ktorom sudca nemohol vykonávať funkcie z dôvodov uvedených v osobitnom predpise.

Podľa ustanovenia minister môže so súhlasom

súdnej rady na odstránenie tvrdosti zákona započítať do času výkonu funkcie sudcu aj inú právnu prax.

Z obsahu predložených spisov odvolací súd zistil, že dňa 21. januára 1992 bol žalobca

Slovenskou národnou radou v Bratislave vymenovaný za sudcu Krajského súdu v Košiciach a dňa 30. januára 1992 zložil zákonom predpísaný sľub. Predmetom súdneho preskúmavacieho konania je nezapočítanie do doby rozhodnej pre výšku mesačného príplatku k dôchodku sudcu doby od 1. augusta 1970 do 31. januára 1992, odpracovaných žalobcom ako stredoškolským profesorom. Prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. 3426/2005-43- 142 zo dňa 13. septembra 2005 podľa ustanovenia s účinnosťou od 1. januára 2005 priznal žalobcovi mesačný príplatok za výkon funkcie sudcu vo výške 9.430,--Sk. Žalovaný ako druhostupňový správny orgán rozhodnutím č. - 41 zo dňa 18. januára 2007 zamietol podaný rozklad žalobcu a prvostupňové správne rozhodnutie potvrdil. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného a vrátenia veci na ďalšie konanie.

Minister spravodlivosti môže, ale nemusí žiadosti na odstránenie tvrdosti zákona

vyhovieť, nakoľko označené právne ustanovenie je konštruované tak, že žiadateľ nemá právny nárok na kladné vybavenie žiadosti. Podľa názoru odvolacieho súdu, vzhľadom na ustanovenie ide o rozhodnutie, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy a súd preskúmava iba, či takéto rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd nemôže posúdiť účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Odvolací súd je názoru, že takáto voľná úvaha musí byť riadne zdôvodnená, preskúmateľná, musí ísť o sled určitých myšlienok a hodnotení, ktoré sú logicky vyhodnotené a je z nich možné usúdiť na základe akých skutočností bolo rozhodnutie pri povolení voľnej úvahy vydané. Podľa žalovaného výkon činnosti stredoškolského učiteľa, v danom prípade vyučovanie občianskej výchovy, nebol podmienený právnickým vzdelaním, i keď ju vykonávala osoba s takýmto vzdelaním, a preto ju nepovažoval za inú právnickú činnosť, ale za inú právnu prax v zmysle ustanovenia , v zmysle ktorého je na správnom uvážení ministra, či čas výkonu takéhoto povolania uzná do času výkonu funkcie sudcu.

Správne uváženie (diskrečná právomoc správneho súdnictva) je svojou podstatou

možnosťou správneho orgánu vybrať pri rozhodovaní jedno z viacerých dovolených riešení, na ktorom potom spočíva preskúmavané rozhodnutie. V takých prípadoch, v ktorých správny orgán "môže" alebo "nemôže", a v podobne vyjadrených situáciách je správny súd oprávnený preskúmať len to, či došlo k výberu z niektorých dovolených možností, ale výber sám zásadne prieskumu nepodlieha. Preskúmanie sa vykoná podľa kritérií, ktoré pre správne uváženie uvádza zákon a ktoré tvoria nevyhnutné východiská pre výsledok správneho uváženia premietnutý do rozhodnutia správneho orgánu. Vychádza sa nielen z týchto kritérií, ale aj z účelu zákona, ktorý tvorí významné interpretačné hľadisko.

Oblasť povolenej voľnej úvahy (správne uváženie) je v správnom práve pomerne

široká. Správny orgán však nemôže rozhodovať celkom podľa svojej ľubovôle. Súd preskúmava správne uváženie v tom smere, či nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených

zákonom. Ak je v súlade s pravidlami logického uvažovania, ak podmienky takej úvahy boli zistené riadnym procesným postupom, potom súd nemôže z tých istých skutočností vyvodzovať iné, alebo aj opačné závery, lebo by tým zasiahol do voľnej úvahy (správneho uváženia) príslušného správneho orgánu.

Odvolací súd je toho názoru, že podľa ustanovenia

za čas výkonu funkcie sudcu sa zo zákona považuje aj čas výkonu funkcie arbitra a štátneho notára, čas výkonu funkcie v správe súdov a čas výkonu funkcie prokurátora, ako aj čas vykonávania inej právnickej činnosti, ak sa oprávnený stal sudcom do 1. januára 2001, pričom pri inej právnickej činnosti ide o povolania (napr. výkon povolania podnikového právnika, čakateľa prokuratúry, vysokoškolského pedagóga na právnickej fakulte prednášajúceho právne predmety, atď.), pri ktorých je nutnosťou vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa názoru odvolacieho súdu pojem ,,iná právna prax“ uvedený v odseku 6 subsumuje výkon takých povolaní, pri ktorých nie je vždy nevyhnutnou podmienkou vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ale v rámci výkonu povolania je možné prísť do kontaktu s právom (napr. výkon povolania ekonóma, personalistu, atď.), a preto zákon umožňuje na odstránenie tvrdosti zákona, aby minister so súhlasom súdnej rady započítal do času výkonu funkcie sudcu aj inú právnu prax ako je uvedená v odseku 5, avšak je to plne na správnom uvážení ministra, teda žiadateľ nemá zo zákona nárok na započítanie času výkonu inej právnej praxe do času výkonu funkcie sudcu. Na uvedenom závere (že v danom prípade u žalobcu išlo o inú právnu prax v zmysle ustanovenia ) nemení nič ani žalobcom tvrdená a preukázaná skutočnosť, že žalobca ako stredoškolský učiteľ vyučoval právne predmety, na ktoré bolo vyžadované vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

V súlade so závermi prvostupňového súdu i odvolací súd mal z predloženého

spisového materiálu za preukázané, že skutkový stav bol správnym orgánom náležite zistený a správne právne posúdený. Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný vo veci rozhodol v súlade s vyššie uvedenými kritériami a zákonnými ustanoveniami.

Vzhľadom na to, že žalobca v odvolaní neuviedol také skutočnosti, ktoré by

spochybňovali vecnú správnosť výroku rozsudku súdu prvého stupňa, ani také právne relevantné námietky, s ktorými by sa krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nebol dostatočne vyporiadal, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu podľa , s poukazom na 250ja ods. 3 veta druhá potvrdil.

O náhrade trov konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v súlade

s ustanovením v spojení s tak, že náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal, nakoľko žalobca nemal v odvolacom konaní úspech a žalovanému trovy konania nevznikli, ani si náhradu trov odvolacieho konania v zmysle ustanovenia veta prvá neuplatnil.

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave, dňa 17. februára 2010

JUDr. Jozef H a r g a š, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Peter Szimeth