Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 132/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

Mgr. I. P., B., ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a podľa Listiny základných práv a slobôd a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a

jeho rozsudkom z 29. apríla 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2010

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátom Mgr. I. P., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na

súdnu ochranu podľa (ďalej len „“) a podľa

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) ako dovolacieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a

jeho rozsudkom z 29. apríla 2010 (ďalej aj „rozsudok dovolacieho súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti poukázala na rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“ alebo „súd prvého stupňa“) ako súdu prvého stupňa z 12. septembra 2005

v konaní vedenom pod sp. zn. , ktorým krajský súd vyhovel jej žalobe,

ktorou sa domáhala, aby krajský súd uložil žalovanému zaplatiť jej sumu 165 504 109 Sk

s príslušenstvom. Základnou právnou otázkou, s ktorou sa krajský súd pri rozhodovaní

musel vyrovnať bolo posúdenie toho, či bola splnená rozväzovacia podmienka v zmluve

o postúpení pohľadávok medzi sťažovateľkou a obchodnou spoločnosťou M., s. r. o.

Krajský súd založil svoje rozhodnutie na právnom závere, že rozväzovacia podmienka bola

splnená. V tejto súvislosti vo svojom rozhodnutí uviedol, že „postupník neuhradil splátku

kúpnej ceny v stanovenej lehote a v článku IV bode 4 zmluvy bolo výslovne dohodnuté, že v

takomto prípade zmluva stráca účinnosť. Z tohto dôvodu súd dospel k záveru, že sťažovateľ

nestratil aktívnu legitimáciu v konaní...“.

Najvyšší súd ako súd odvolací rozhodol na základe odvolania žalovaného rozsudkom

z 24. októbra 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. tak, že rozsudok

krajského súdu zmenil a žalobu sťažovateľa zamietol. Najvyšší súd ako odvolací súd

rozhodol na základe právneho záveru, že rozväzovacia podmienka splnená nebola.

Vychádzal zo zistenia, že rozväzovacia podmienka sa týkala prvej splátky vo výške 50 mil.

Sk a jej zaplatenia do piatich pracovných dní od podpísania zmluvy, t. j. do 14. septembra

2001. Nebolo sporné, že 45 mil. Sk postupník zaplatil v lehote, 5 mil. Sk bolo zaplatených

až po lehote. „V spise je však založený doklad, ktorý mal k dispozícii (prvostupňový) súd,

podľa ktorého postupník túto sumu uhrádzal bankovým prevodom, pričom,... príkaz na

úhradu dal peňažnému ústavu 14. Septembra 2001. ... v zmysle vtedy platného znenia

ustanovenia bol týmto okamihom dlh splatený, pretože

nebolo sporné, že veriteľ poukázanú sumu prevzal. Rozväzovacia podmienka preto splnená

nebola, ... odvolací súd dospel k záveru, že sťažovateľ ako žalobca neuniesol dôkazné

bremeno na preukázanie tvrdenia, že je vlastníkom uplatnenej pohľadávky a veriteľom

žalovaného, a preto rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol.“

Sťažovateľka proti tomuto rozhodnutiu podala dovolanie, v ktorom poukázala na

rozsudok Okresného súdu Košice I (ďalej aj „okresný súd“) z 24. mája 2002 sp. zn.

30 , ktorým okresný súd určil, že vlastníkom predmetnej pohľadávky je

sťažovateľka. Jej výhrady proti odvolaciemu súdu spočívali v tom, že «sa stotožnil

so skutkovým stavom veci tak, ako ho uviedol súd prvého stupňa... a napriek tomu „zmenil“

rozsudok prvostupňového súdu... z dôvodu neunesenia dôkazného bremena - absencie

aktívnej vecnej legitimácie...». Konštatovala, že „nie je možné prijať záver, že pri ustálenom

skutkovom stave je možné vyvodiť iný právny názor... odlišný od názoru... prvostupňového

súdu...“. Namietala, že najvyšší súd ako odvolací súd sa dostatočne nevyrovnal so zmluvou

o postúpení pohľadávky medzi sťažovateľkou a obchodnou spoločnosťou M., s. r. o.

Najvyšší súd ako dovolací súd dovolanie zamietol, pričom vo svojom rozhodnutí

konštatoval, že najvyšší súd ako odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu tak, ako ho

zistil súd prvého stupňa, avšak vec právne posúdil inak.

Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že pre právne posúdenie

veci je rozhodujúci skutkový stav tak, ako ho zistil súd prvého stupňa. Konštatuje, že «súd

vypočutím svedka ustálil skutkový záver, že spoločnosť M. s. r. o. nesplnila podmienku

uvedenú v čl. II ods. 2 zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 7. 9. 2001 a splátku kúpnej

ceny za postúpenú pohľadávku neuhradila v dohodnutom termíne, čím nastala rozväzovacia

podmienka a zmluva o postúpení pohľadávky stratila platnosť...

Otázka splnenia rozväzovacej podmienky, ktorej dôsledkom je zánik právneho úkonu

je otázkou skutkovou a je priamo previazaná s posúdením dôkazného bremena

spočívajúcom v zásade na žalobcovi, v tomto prípade na sťažovateľovi. ...

Dôsledkom „súdneho zistenia“... splnenia rozväzovacej podmienky v zmluve

o postúpení pohľadávky zo dňa 7. 9. 2001, je unesenie dôkazného bremena preukazujúceho

tvrdenie sťažovateľa... dôsledkom „súdneho zistenia“ nesplnenia rozväzovacej podmienky

v zmluve o postúpení pohľadávky zo dňa 7. 9. 2001, je neunesenie dôkazného bremena

preukazujúceho tvrdenie sťažovateľa o tom, že je vlastníkom pohľadávky voči

žalovanému...».

Sťažovateľka uviedla, že ako účastníci konania „mali právo na to, aby sa cielene

vyjadrili k opakovaným dôkazom z pohľadu posúdenia otázky, či došlo, alebo nedošlo

k splneniu rozväzovacej podmienky s následkom presunu dôkazného bremena“.

Sťažovateľka sa domnieva, že najvyšší súd ako odvolací súd postupoval v rozpore

s (ďalej len „OSP“) «keď dospel k odlišným

skutkovým zisteniam ako prvostupňový súd (KS BA) bez vykonania vlastného dokazovania

v odvolacom konaní. Takýto postup treba považovať za arbitrárny. Porušiteľ ako dovolací

súd (NS SR) toto pochybenie nenapravil hoci nevykonanie dokazovania v odvolacom konaní

v súlade s ust. sťažovateľ vo svojom dovolaní namietal, a preto došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu…

... nie je ústavne udržateľné, aby odvolací súd zmenil rozsudok prvostupňového súdu

tak, že ho zamietol z dôvodu neunesenia dôkazného bremena pokiaľ ide o preukázanie

vlastníctva žalovanej pohľadávky. Odvolací súd aj porušiteľ podľa ich vlastného vyjadrenia

„inak právne posúdili splnenie rozväzovacej podmienky v dôsledku nezaplatenia (pozn.

LEN) prvej splátky kúpnej ceny za postúpenú pohľadávku“, čl. II. ods. 2 zmluvy o postúpení

pohľadávky zo dňa 7. 9. 2001 sa však netýka len prvej splátky, ale všetkých štyroch splátok

kúpnej ceny za postúpenú pohľadávku, pričom podľa čl. IV bod 5. tejto zmluvy platí

rozväzovacia podmienka s následkom straty platnosti zmluvy aj pre ďalšie splátky, ktoré

ako jednoznačne vyplynulo z dokazovania vykonaného prvostupňovým súdom neboli

zaplatené vôbec.

... odvolací súd a následne porušiteľ bez vykonania dokazovania vychádzali z iného

skutkového záveru a to, že rozväzovacia podmienka splnená nebola, hoci sa opomenuli

vysporiadať s ust. čl. II ods. 2 v jeho plnom znení v spojení s ust. čl. IV ods. 5 zmluvy

o postúpení pohľadávky zo dňa 7. 9. 2001 uzatvorenej medzi sťažovateľom a M., s.r.o. ...

Ak by odvolací súd postupoval zákonne, a teda vykonal by na nariadenom

pojednávaní dokazovanie v potrebnom rozsahu opäť v súlade s ust. , mal

by sťažovateľ možnosť tieto skutočnosti namietať a vyjadriť sa k skutkovým zisteniam, čo

bolo sťažovateľovi nezákonným postupom odvolacieho súdu znemožnené.

Porušiteľ ako dovolací súd (NS SR) toto pochybenie nenapravil a preto záver

o zásahu do základného práva sťažovateľa podľa predchádzajúcej vety platí rovnako

a v plnom rozsahu aj pre konanie a rozhodnutie porušiteľa.».

Na základe týchto skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol

nálezom, v ktorom vysloví že

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

porušil základné právo spoločnosti S. s. r. o.,... podľa Slovenskej

republiky, právo... podľa článku 36 ods. 1 LISTINY... a právo... podľa článku 6 ods. 1 prvej

vety Dohovoru...

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. apríla 2010 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti S. s.r.o. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú je Najvyšší

súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet advokáta Mgr. I. P. ... do jedného

mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti

môže ísť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej

moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

Podľa má každý právo domáhať sa zákonom ustanoveným

spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje

každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním

(). Základného práva na súdnu ochranu podľa sa možno

domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr.

). Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej

správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak

ustanoví zákon. zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

ods. 1 neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)

súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len „víťazstvo“

v občianskoprávnom spore (m. m. , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1

dohovoru (a aj a listiny), ústavný súd sa už odvolal na

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd

zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie. To však neznamená, že sa vyžaduje, aby na

každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť

odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov Európskeho

súdu pre ľudské práva možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu

(rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288).

Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku,

pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre

dané rozhodnutie.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného

práva podľa a podľa listiny a práva podľa

dohovoru označeným rozsudkom dovolacieho súdu. Základom jej argumentácie je tvrdenie,

že dovolací súd nenapravil pochybenie odvolacieho súdu, ktorý „dospel k odlišným

skutkovým zisteniam ako prvostupňový súd (KS BA) bez vykonania vlastného dokazovania v

odvolacom konaní“. Splnenie alebo nesplnenie rozväzovacej podmienky podľa čl. II ods. 2

zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej 7. septembra 2001 medzi sťažovateľkou ako

postupcom a obchodnou spoločnosťou M., s. r. o., ako postupníkom (ďalej len „zmluva o

postúpení pohľadávky“) považuje sťažovateľka za skutkové zistenie, ktoré najvyšší súd ako

odvolací súd nemohol zmeniť bez toho, aby v primeranom rozsahu opakoval dokazovanie a

dal sťažovateľke možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Základom pre rozhodovanie

najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu mal byť skutkový stav tak, ako ho zistil a ustálil súd

prvého stupňa. Sťažovateľka namieta tiež nesprávnu interpretáciu zmluvy o postúpení

pohľadávky, kde okrem čl. II ods. 2 je potrebné vziať do úvahy aj čl. IV ods. 5.

Najvyšší súd ako dovolací súd v relevantnej časti odôvodnenia namietaného

rozsudku uviedol:

„Predmetom dovolania je zaplatenie peňažnej pohľadávky 165,504.109 Sk, ktorú

žalobca získal postúpením od Vodohospodárskej výstavby, š. p. Podstatou dovolania je, že

odvolací súd nesprávne právne posúdil listinné dôkazy a výpovede svedkov, preukazujúce

splnenie rozväzovacej podmienky, ktorá skutočnosť mala spôsobiť pominutie právnych

následkov zmluvy o postúpení pohľadávky, uzavretej medzi žalobcom a spoločnosťou M., s.

r. o., 7. septembra 2001.

V zmysle na platnosť postúpenia pohľadávky

nie je potrebný súhlas dlžníka, musí však byť o postúpení pôvodným veriteľom bez

zbytočného odkladu vyrozumený ( ). Ak pôvodný veriteľ

postúpenie pohľadávky dlžníkovi oznámil, dlžník nie je oprávnený požadovať od nového

dlžníka zmluvu o postúpení pohľadávky a je povinný mu plniť.

Dovolací súd sa stotožňuje s právnym záverom odvolacieho súdu, že žalobca

uplatnenú pohľadávku spolu so všetkými právami s ňou spojenými postúpil Zmluvou

o postúpení pohľadávky zo 7. septembra 2001 na spoločnosť M., s. r. o. v súlade

s ustanovením a túto skutočnosť oznámil žalovanému.

Následne listom z 12. septembra oznámil dlžníkovi, že voči nemu neeviduje žiadne

pohľadávky.

Podľa v znení platnom do 1. 1. 2003, dlh bol

splnený, keď bola suma poukázaná, ak nebolo dohodnuté inak. Medzi postupcom

a postupníkom v predmetnej zmluve nebolo dohodnuté inak, preto keď časť 1. splátky

v sume 5 mil. Sk bola poukázaná spoločnosťou M., s. r. o. na účet žalobcu 14. septembra

2001 a suma 45 mil. Sk bola poukázaná na účet žalobcu 13. septembra 2001, spoločnosť

M., s. r. o. prvú splátku v celej sume 50 mil. Sk zaplatila do 14. septembra 2001 tak, ako sa

zaviazala v zmluve o postúpení pohľadávky, v dôsledku čoho nebola naplnená rozväzovacia

podmienka, dohodnutá v článku IV. bode 4 zmluvy o postúpení pohľadávky. Odvolací súd

preto správne ustálil, že žalobca ničím nepreukázal, že sa stal opätovne veriteľom

žalovaného pokiaľ ide o uplatnenú pohľadávku.

Nemožno súhlasiť s dovolateľom, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nelogické

a nesprávne. Odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu tak, ako ho zistil súd prvého

stupňa, avšak vec právne posúdil inak, keď dospel k záveru, že súd prvého stupňa vec

nesprávne právne posúdil pokiaľ ide o aktívnu legitimáciu žalobcu. Tento postup

odvolacieho súdu je v súlade s ustanovením “

Najvyšší súd ako dovolací súd v odôvodnení svojho rozsudku poukazuje na

odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu. Najvyšší súd ako

odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku č. k. -373 z 24. októbra 2007

(ďalej aj „rozsudok odvolacieho súdu“), ktorým zmenil rozsudok krajského súdu, uviedol:

«Odvolací súd, vychádzajúc zo skutkového stavu, ako ho zistil súd prvého stupňa,

dospel k záveru, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Považuje za správnu argumentáciu... že žalobca stratil aktívnu legitimáciu na uplatňovanie

práva na zaplatenie predmetnej pohľadávky... Žalobca žalovanú pohľadávku ... platne

odplatne previedol zmluvou uzavretou... 7. 9. 2001... na spoločnosť M., s. r. o., [túto]

skutočnosť... oznámil dlžníkovi (žalovanému)... a... listom z 12. 9. 2004 [dlžníkovi] oznámil,

že voči nemu neeviduje žiadne pohľadávky. Vychádzajúc z ustálenej judikatúry, relevantné

oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu

legitimáciu postupníka... na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Súd z takéhoto oznámenia

vychádza bez toho, aby... skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Na základe

uvedených právnych skutočností... sa veriteľom dlžníka stala spoločnosť M., s. r. o., [ktorá

žalovanému oznámila], že predmetnú pohľadávku postúpila spoločnosti O. s.r.o. [ktorá

žalovanému oznámila], že časť pohľadávky vo výške 50 mil. Sk postúpila zmluvou na

spoločnosť E. a. s. (vedľajší účastník) a časť pohľadávky vo výške 50 mil. Sk spoločnosti E.,

A.G., s ktorými žalovaný dňa 1. 10. 2001 uzavrel Dohody o vzájomnom započítaní

pohľadávok, čím uplatňovaná pohľadávka do výšky 100 mil. Sk zanikla... Pokiaľ by aj súd

mal napriek uvedenému skúmať námietku žalobcu, či zmluva o postúpení pohľadávky

uzavretá medzi ním... a spoločnosťou M., s. r. o.,... stratila platnosť v dôsledku splnenia

rozväzovacej podmienky,... súd prvého stupňa z vykonaného dokazovania vyvodil nesprávny

záver o tom, že rozväzovacia podmienka bola splnená, resp. osvojil si v tomto smere

nesprávny záver Okresného súdu Košice I, ktorý vyslovil v... rozsudku z 24. mája 2002 č. k.

-49. Rozväzovacia podmienka sa viazala na zaplatenie 1. splátky kúpnej ceny

vo výške 50 mil. Sk v lehote 5 pracovných dní od podpísania zmluvy, t. j. do 14. 9. 2001.

Nebolo sporné, že postupník v tejto lehote zaplatil žalobcovi 45 mil. Sk, ale podľa záveru

súdu, zvyšných 5 mil. Sk bolo uhradených až 21. 9. 2001... V spise je však založený doklad,

ktorý mal k dispozícii aj okresný súd, podľa ktorého postupník túto sumu uhrádzal

bankovým prevodom, pričom príkaz na úhradu peňažnému ústavu dal 14. 9. 2001, takže v

zmysle vtedy platného znenia bol týmto okamihom dlh splnený, pretože

nebolo sporné, že veriteľ poukázanú sumu prevzal. Rozväzovacia podmienka preto splnená

nebola.»

Na základe týchto skutočností najvyšší súd ako odvolací súd rozsudok súdu prvého

stupňa zmenil a žalobu zamietol.

Krajský súd ako súd prvého stupňa v relevantnej časti svojho rozsudku poukázal na

to, že „listom zo dňa 5. 9. 2001 pod č. 256/SI-2001 žalobca oznámil žalovanému, že dňom

7. 9. 2001 postúpil pohľadávku navýšenú o sumu 14.646.575,- Sk t. j. navýšenú o úrok

z omeškania za obdobie od 1. 1. 2001 do 31. 8. 2001 na spoločnosť M. s. r. o. V dôsledku

tejto zmluvy o postúpení pohľadávky a oznámenia žalobcu sa stala veriteľom žalovaného

spoločnosť M. s. r. o.“.

V ďalšej časti odôvodnenia sa krajský súd zaoberal vecnou legitimáciou žalobcu

(sťažovateľky), pričom v tejto súvislosti konštatoval:

„Súd dospel k záveru, že aktívna legitimácia žalobcu je v tomto spore založená na

právnom nástupníctve vo vzťahu k pohľadávke voči žalovanému a hmotno-právne sa

odvodzuje od nároku spoločnosti Vodohospodárska výstavba š. p. ... Súd mal zároveň

z výpovede svedka za preukázané, že spoločnosť M. s.r.o. vstupom do likvidácie nebola

schopná uhradiť žalobcovi plnenie na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 7. 9.

2001. Súd vypočutím svedka [J. M. konateľa M., s. r. o.] ustálil skutkový záver, že

spoločnosť M. s. r. o. nesplnila podmienku, uvedenú v čl. II ods. 2 Zmluvy o postúpení

pohľadávky zo dňa 7. 9. 2001 a splátku kúpnej ceny za postúpenú pohľadávku neuhradila v

dohodnutom termíne, čím nastala rozväzovacia podmienka a Zmluva o postúpení

pohľadávky stratila platnosť. Okamihom splnenia rozväzovacej podmienky (ex nunc),

pominuli právne následky, ktoré už nastali. V danom prípade mal za preukázané, že

účastníci zmluvy a to žalobca, v tomto konaní a spoločnosť M. s. r. o. v Zmluve o postúpení

pohľadávky zo dňa 7. 9. 2001 v čl. IV ods. 4 dohodli, že v prípade neuhradenia dohodnutej

splátky v lehote 5 pracovných dní od 7. 9. 2001 stráca táto zmluva účinnosť.

Z predložených listinných dokladov, z pripojeného spisu, vedeného na Okresom súde

Košice 1 pod číslom konania mal súd za preukázané, že účastníci zmluvného

vzťahu a spoločnosť M. s. r. o. uzavreli Zmluvu o postúpení pohľadávky na základe ktorej

žalobca postúpil pohľadávku v celkovej výške 165.504.109,- Sk, ktorú mal voči dlžníkovi Ž.,

taktiež mal súd za preukázané, že v prípade neuhradenia splátky v termíne podľa čl. II, bod

2 tejto zmluvy, stráca táto platnosť a účinnosť v celom rozsahu. Z uvedeného súd vychádzal

pri posúdení aktívnej legitimácie žalobcu...“

Z uvedených skutočností je zrejmé, že najvyšší súd ako odvolací súd pri svojom

rozhodnutí vychádzal predovšetkým z listu sťažovateľky z 5. septembra 2001

č. 256/SI-2001 adresovaného žalovanému, ktorým sťažovateľka oznamuje, že „dňom 7. 9.

2001 postúpil[a] pohľadávku na spoločnosť M., s. r. o. ...“. Účinky tohto oznámenia

vyhodnotil podľa a a dospel k právnemu

záveru, že sťažovateľka ako žalobca „stratil[a] aktívnu legitimáciu na uplatňovanie práva

na zaplatenie predmetnej pohľadávky, pretože nie je jej vlastníkom“.

Najvyšší súd ako odvolací súd sa zaoberal aj otázkou, či nastala rozväzovacia

podmienka podľa čl. II ods. 2, čl. IV ods. 4 zmluvy o postúpení pohľadávky („... pokiaľ by

aj súd mal napriek uvedenému skúmať námietku žalobcu, či zmluva o postúpení

pohľadávky... stratila platnosť v dôsledku splnenia rozväzovacej podmienky...“). Pri

posúdení tejto otázky vychádzal najvyšší súd ako odvolací súd zo zmluvy o postúpení

pohľadávky, zo zistenia, že spoločnosť M., s. r. o., v lehote zaplatila 45 mil. Sk, a z dokladu,

„podľa ktorého postupník... sumu [5 mil. Sk] uhrádzal bankovým prevodom, pričom príkaz

na úhradu... dal 14. 9. 2001...“. Uvedené skutočnosti posúdil najvyšší súd ako odvolací súd

podľa čl. II. ods. 2 a čl. IV. ods. 4 zmluvy o postúpení pohľadávky a podľa § 567 ods. 2

(účinného v rozhodnom čase) a dospel k záveru, že rozväzovacia

podmienka nebola splnená.

Ústavný súd zo súdneho spisu krajského súdu sp. zn. zistil, že v rámci

zisťovania podkladov pre rozhodnutie vo veci krajský súd pripojil do spisu súdny spis

Okresného súdu Košice I vo veci sp. zn. , ktorej predmetom bolo určenie

vlastníctva pohľadávky sťažovateľky voči žalovanej obchodnej spoločnosti M., s. r. o., K.,

zo zmluvy o postúpení pohľadávky.

Okresný súd Košice I v predmetnej veci vydal rozsudok 24. mája 2002 č. k.

-49, ktorým určil, že „vlastníkom pohľadávky 165,504.109,- Sk voči

dlžníkovi Ž..., ktorú žalobca postúpil na žalovaného Zmluvou o postúpení pohľadávky zo

dňa 7. 9. 2001... je S., s. r. o., B.“ (č. l. 69 spisu). V odôvodnení tohto rozsudku je uvedený

obsah žaloby, kde konajúci sudca interpretuje obsah žaloby; podľa tejto interpretácie

„žalovaný [M., s. r. o.] uhradil žalobcovi [sťažovateľke] dňa 13. 9. 2001 sumu 45,000.000,-

Sk a zostávajúcich 5,000.000,- Sk uhradil žalovaný až 21. 9. 2001“.

Krajský súd v Košiciach uznesením z 31. júla 2003 č. k. -121,

3 -121 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie zastavil z dôvodu, že

v priebehu odvolacieho konania dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky konania,

pretože žalovaný v priebehu odvolacieho konania zanikol výmazom z obchodného registra,

čím stratil spôsobilosť byť účastníkom konania podľa .

V zmluve o postúpení pohľadávky je ako postupca uvedená sťažovateľka s tým, že je

tam údaj o bankovom spojení:

„T., a. s. č. účtu:...“

Podľa čl. II ods. 2 zmluvy o postúpení pohľadávok „zmluvné strany sa dohodli, že

postupník zaplatí postupcovi kúpnu cenu na číslo účtu..., vedeného v P., a. s. B.,

nasledovným spôsobom:

1.splátka vo výške 50.000.000,00 Sk do bude uhradená do 5 pracovných dní odo dňa

podpísania tejto zmluvy. ...“.

Podľa čl. IV. ods. 4 zmluvy o postúpení pohľadávok „v prípade, že postupník

neuhradí 1. splátku v termíne podľa znenia Čl. II bod 2 tejto zmluvy, stráca táto platnosť

v plnom rozsahu“.

Podľa čl. IV. ods. 5 zmluvy o postúpení pohľadávok „ak neuhradí postupník ďalšie

z dohodnutých splátok do dátumu splatnosti zmenky prislúchajúcej k danej splátke, podľa

Čl. II bodu 2 tejto zmluvy, zmluva stráca platnosť vo výške neuhradených splátok a v časti

uhradených splátok zostáva v platnosti. ...“.

K vyjadreniu žalovaného k žalobe z 28. novembra 2001 (č. l. 55) žalovaný priložil

list sťažovateľky z 5. septembra 2001 č. 256/SI-2001 a tiež list sťažovateľky označený ako

„Inventarizácia pohľadávok“ z 12. septembra 2001, v ktorom sťažovateľka uvádza, že

„naša spoločnosť voči Vám, t. j. Ž., k dnešnému dňu neeviduje žiadne pohľadávky“.

Zo zápisnice krajského súdu o pojednávaní 7. decembra 2001 vyplýva, že vyjadrenie

žalovaného k žalobe bolo „krátkou cestou“ doručené právnej zástupkyni sťažovateľky.

V súdnom spise sa nachádza podanie vedľajšieho účastníka E., a. s.“, B., z 1.

decembra 2004 označené ako „Vyjadrenie k žalobe“ doručené krajskému súdu 6. decembra

2004 (č. l. 163). Súčasťou tohto podania je kópia dokladu (čl. 171) označeného ako „Príkaz

na úhradu“ vydaného bankou – B., a. s., na základe ktorého z čísla účtu platiteľa na číslo

účtu príjemcu č. 2629341012/1100 má byť poukázaná suma 5 000 000 (bez uvedenia meny)

s dátumom splatnosti 13. september 2001. Dátum a miesto vystavenia je 13. september

2001, Bratislava. Príkazcom je „M. J., M., s. r. o.“ (ďalej aj „príkaz na úhradu“).

Na č. l. 180 sa nachádza podanie vedľajšieho účastníka z 10. decembra 2004

označené ako „Doplnenie vyjadrenia k žalobe“ doručené krajskému súdu 10. decembra

2004, ktoré obsahuje analýzu vedľajšieho účastníka o tom, že na základe zmluvy

o postúpení pohľadávok bola zaplatená prvá splátka kúpnej ceny.

Zo zápisnice o pojednávaní na krajskom súde 24. januára 2005 (č. l. 195) vyplýva, že

vo veci konajúci sudca oboznámil prítomných právnych zástupcov žalobkyne

(sťažovateľke), žalovaného a vedľajšieho účastníka o obsahu podaní vedľajšieho účastníka

– vyjadrenie k žalobe a doplnenie vyjadrenia k žalobe.

Zo zápisnice najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu o pojednávaní z 24. októbra

2007 vyplýva, že predseda senátu podal správu o doterajšom priebehu konania. Na tomto

pojednávaní právny zástupca žalovaného namietol nesprávne vyhodnotenie právneho

dôsledku notifikačnej povinnosti postupcu o uzavretí zmluvy o postúpení pohľadávky.

Právny zástupca žalobkyne (sťažovateľky) navrhol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť

ako vecne správny, konštatoval, že skutkový stav bol dostatočne zistený a správne právne

posúdený. K námietke nedostatku vecnej legitimácie uviedol, že došlo k naplneniu

rozväzovacej podmienky, preto zmluva o postúpení pohľadávok stratila platnosť.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd ako odvolací súd

pri právnom hodnotení oznámenia sťažovateľky o postúpení pohľadávky obchodnej

spoločnosti M., s. r. o., vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa.

Predmetný dôkazný prostriedok súd prvého stupňa vykonal, doručil ho sťažovateľke a v

odôvodnení svojho rozsudku naň poukazuje. Najvyšší súd ako odvolací súd vychádzal zo

skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa, účinky predmetného oznámenia ale

posúdil odlišne, pričom aplikoval a

a dospel k odlišnému právnemu záveru o aktívnej vecnej legitimácii sťažovateľky. Tento

postup bol v súlade s v spojení s , pričom výklad príslušných

ustanovení zodpovedá zmyslu a účelu predmetnej právnej úpravy,

je logický a je v súlade s judikatúrou najvyššieho súdu (napr. rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. ).

Ústavný súd dospel k záveru, že právne názory najvyššieho súdu ako dovolacieho

súdu v spojení so závermi najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu nemožno považovať za

svojvoľné; hodnotí ich z ústavného hľadiska ako akceptovateľné a udržateľné, a teda

konformné s obsahom základného práva podľa a podľa

listiny a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu základné

právo na súdnu ochranu v zmysle a listiny a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou

skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami

účastníka konania.

Právny záver najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu o tom, že nebola splnená

rozväzovacia podmienka v čl. IV ods. 4 v spojení s čl. II ods. 2 zmluvy o postúpení

pohľadávky vychádza zo zistenia, že obchodná spoločnosť M., s. r. o., zaplatila včas prvú

splátku kúpnej ceny, pričom toto zistenie preukazuje príkaz na úhradu. Príkaz na úhradu bol

súdu prvého stupňa známy, v odôvodnení svojho rozsudku ho ale osobitne neuvádza a

nijakým spôsobom ho nehodnotí. Najvyšší súd ako odvolací súd príkaz na úhradu a

skutočnosti, ktoré preukazuje, vyhodnotil ako relevantné skutkové zistenie pre právny záver

o tom, že rozväzovacia podmienka v zmluve o postúpení pohľadávky nebola splnená.

Hodnotenie dôkazov je myšlienková činnosť súdu, ktorou sa vykonaným dôkazom

prisudzuje hodnota závažnosti, teda dôležitosti pre rozhodnutie a tiež hodnota zákonnosti,

pravdivosti a prípadne aj vierohodnosti (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky

z 30. apríla 2002 sp. zn. , podľa JUDr. Pavel Vrcha: Civilní judikatura,

výběr aktuálních rozhodnutí Nejvyššího soudu a Ústavního soudu České republiky. Praha:

Linde, a. s., 2005). Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku príkaz na úhradu

nijakým spôsobom nehodnotil, pričom odvolací súd pri svojom rozhodnutí vychádzal

z príkazu na úhradu a považoval ho na rozdiel od súdu prvého stupňa za relevantný pre

svoje rozhodnutie.

Na základe toho možno formulovať záver, že najvyšší súd ako odvolací súd hodnotil

príkaz na úhradu z hľadiska dôležitosti odlišne ako súd prvého stupňa. Podľa § 213 ods. 3

ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám.

V súlade s uvedeným mal najvyšší súd ako odvolací súd tento dôkaz v odvolacom konaní

sám vykonať, a to prečítaním listiny alebo jej časti alebo oznámením jej obsahu na

pojednávaní ( ). Najvyšší súd ako dovolací súd pochybenie najvyššieho

súdu ako odvolacieho súdu nenapravil.

Vzhľadom na materiálne chápanie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a podľa listiny a práva podľa dohovoru a vzhľadom

na okolnosti tohto prípadu ústavný súd konštatuje, že uvedené procesné pochybenie

všeobecných súdov nemalo takú intenzitu, aby relevantným spôsobom mohlo porušiť

základné právo sťažovateľky podľa .

Ústavný súd poukazuje tiež na to, že uvedené procesné pochybenie sa týka odlišného

hodnotenia dôkazu a jeho právnej kvalifikácie len nad rámec veci. Ťažiskovým v rozhodnutí

najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu je právne hodnotenie účinkov oznámenia

sťažovateľky o postúpení pohľadávky obchodnej spoločnosti M., s. r. o., pričom tento

dôvod bol dostatočný pre záver o aktívnej legitimácii sťažovateľky. Dokazovanie týkajúce

sa príkazu na úhradu súd prvého stupňa vykonal riadnym spôsobom na pojednávaní 24.

januára 2005, a to oboznámením obsahu podania, ktorého bol súčasťou. Sťažovateľke bol

poskytnutý dostatočný priestor na to, aby sa k predmetnému dôkazu vyjadrila. V súvislosti

so všetkými uvedenými skutočnosťami by zrušenie rozsudku najvyššieho súdu ako

dovolacieho súdu, prípadne aj rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu pre

uvedené procesné pochybenie najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu bolo prejavom

prílišného formalizmu, pretože ani po vrátení veci by sa právne postavenie sťažovateľky

nemohlo zmeniť.

Ústavný súd preto v zásade považuje postup najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

pri preskúmavaní rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu za ústavne udržateľný

s akceptovateľnou mierou interpretácie na vec použitých ustanovení Občianskeho

zákonníka a príslušných článkov zmluvy o postúpení pohľadávky, a teda vylučujúci

porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľky s namietaným rozhodnutím

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, resp. najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu

ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka

konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do

postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil takú príčinnú súvislosť

medzi namietaným rozhodnutím a postupom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

a sťažovateľkou namietaným porušením jej základného práva podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré by signalizovali, že

k ich porušeniu reálne mohlo dôjsť, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2011