Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 19/2017
PDF · 370.96 KB
No categories available
II. ÚS 19/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. januára 2017 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpenej advokátkou Mgr. Silviou
Kaveschánovou, Trnavská cesta 104, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 9 Co 65/2012 z 24. septembra 2013 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 68/2014 z 11. júna 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta
2015 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou Mgr. Silviou Kaveschánovou, Trnavská cesta 104,
Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského
súdu v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 65/2012 z 24. septembra 2013 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 68/2014 z 11. júna 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom postavení
žalobkyne účastníčkou konania vedeného Okresným súdom Poprad (ďalej len „okresný
súd“) pod sp. zn. 19 C 722/2002, predmetom ktorého bolo „určenie neplatnosti
kúpnej zmluvy alebo určenie vlastníckeho práva“. Okresný súd rozsudkom
č. k. 19 C 722/2002-435 z 24. mája 2012 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) žalobu
sťažovateľky zamietol a uložil jej povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania. O odvolaní
sťažovateľky proti označenému rozsudku prvostupňového súdu rozhodol krajský súd
rozsudkom sp. zn. 9 Co 65/2012 z 24. septembra 2013 tak, že rozhodnutie okresného súdu
„v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku o zamietnutí žaloby na určenie neplatnosti kúpnej
zmluvy, ako aj vo výroku o náhrade trov“ potvrdil. Proti označenému rozsudku odvolacieho
súdu sťažovateľka podala dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 68/2014
z 11. júna 2015 odmietol ako neprípustné.
Sťažovateľka v úvodnej časti svojej sťažnosti podanej ústavnému súdu popisuje
priebeh konania v jej veci pred prvostupňovým súdom, pričom najmä uvádza:
„Návrhom na začatie konania podaným na Okresnom súde v Poprade
dňa 2. 12. 2002, kde bolo konanie vedené pod sp. zn. 19 C/722/2002 proti žalovanej
... som sa domáhala určenia, že kúpna zmluva uzatvorená dňa 3. 12. 1999
vo forme notárskej zápisnice N 267/99 Nz 267/99 v znení jej zmien vykonaných dodatkom
č. 1 uzatvoreným dňa 7. 3. 2000, je neplatná s eventuálnym petitom určenia, že som
výlučnou vlastníčkou rodinného domu súp. s príslušenstvom... pozemkov...
v k. ú.
Svoj návrh na začatie konania som odôvodnila tým, že som sa dovolala relatívnej
neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy... na tom skutkovom základe, že som ako predávajúca
bola uvedená do omylu žalovanou ako kupujúcou pri rokovaní o výške kúpnej ceny v rámci
uzatvárania napádanej kúpnej zmluvy...
... Z dôvodu predpokladanej dĺžky tohto súdneho konania o určenie neplatnosti
kúpnej zmluvy na OS Poprad, som z opatrnosti odstúpila od predmetnej kúpnej zmluvy...
z dôvodu uzatvorenia predmetnej zmluvy v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. ...
Čo sa týka nápadnej nevýhodnosti podmienok, túto vnímam v dohodnutej kúpnej cene, ktorá
podľa môjho názoru podhodnotila cenu predávaných nehnuteľností najmenej o 1 milión
SKK.
... V priebehu súdneho konania pred OS Poprad vyšli najavo podstatné skutočnosti,
z ktorých vyplynulo, že výška kúpnej ceny podľa písomného vyhotovenia napádanej kúpnej
zmluvy nezodpovedá skutočnej dohode zmluvných strán o výške kúpnej ceny.
... Je teda potrebné skonštatovať, že v danom prípade vôľa prejavená účastníkmi
zmluvy v písomnej forme nezodpovedá ich skutočnej vôli vo veci dohody o kúpnej cene.
Takýto prejav vôle je potrebné posudzovať ako nie vážny, a v prípade kúpnej zmluvy
o prevode nehnuteľností zakladá dôvod absolútnej neplatnosti takéhoto právneho úkonu.
... S prípadnou absolútnou neplatnosťou Predmetnej Kúpnej zmluvy sa
v prvostupňovom konaní súd vôbec nezaoberal, nevykonal vo veci z vlastnej iniciatívy
žiadne dokazovanie, dokonca sa touto skutočnosťou ani len marginálne nezaoberal
v odôvodnení svojho rozhodnutia.“
Namietané porušenie svojich v sťažnosti označených práv napadnutým rozsudkom
krajského súdu odôvodňuje sťažovateľka najmä takto:
«Proti Rozsudku OS Poprad č. k. 19 C/722/2002-435 zo dňa 24. 5. 2012 (v celom
rozsahu bez špecifikácie, ktorých častí resp. výrokov prvostupňového rozhodnutia
sa odvolanie týka) dňa 26.7.2012 podala včas v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa...
... V závere podania žalobkyňa žiadala, aby odvolací súd prvostupňové rozhodnutie
zmenil tak, že určovacím rozsudkom vysloví neplatnosť napádanej kúpnej zmluvy a prizná
žalobkyni trovy konania.
... Odvolací súd bez opory v preskúmavanom rozhodnutí súdu prvého stupňa
rozhodoval len „o výroku súdu prvého stupňa, ktorým bola zamietnutá žaloba v časti
o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, nakoľko podľa odvolacieho súdu výrok súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa zamietol žalobu o určenie vlastníckeho práva žalobkyne
k nehnuteľnostiam, nadobudol právoplatnosť.“
Takýto postup odvolacieho súdu je celkom zjavne svojvoľný a nemá oporu ani
v platných právnych predpisoch SR ani v rozhodnutí súdu prvého stupňa, nakoľko
preskúmavané rozhodnutie ani vo svojom výroku a ani vo svojom odôvodnení neriešil dva
samostatné nároky žalobkyne (jeden o určenie neplatnosti zmluvy a druhý o určenie
vlastníckeho práva).
Ak mal odvolací súd za to, že v danom prípade nie je možné a vhodné vychádzať
z formulácie petitu tak, ako ho navrhovala žalobkyňa vo svojom návrhu na začatie konania
(ako petit eventuelný a ako sa s ním podľa všetkého vysporiadal aj súd prvého...) ... ale že
sa podľa názoru odvolacieho súdu jedná o dva samostatné nároky uplatnené v jednej
žalobe, mal odvolací súd preskúmavané rozhodnutie zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie súdu
prvého stupňa aj nad rámec odvolacích dôvodov...
... Odvolací súd sa nezaoberal otázkou absolútnej neplatnosti právneho úkonu -
kúpnej zmluvy, napriek tomu , že sa touto otázkou zaoberať mal, a t o bez ohľadu na to,
či túto skutočnosť namietal niektorí z účastníkov. Odvolací súd teda bezdôvodne a svojvoľne
nepreskúmal odvolaciu námietku sťažovateľky - žalobkyne, ktorou namietala absolútnu
neplatnosť Predmetnej kúpnej zmluvy...
... odvolací súd sa nezaoberal postupom súdu prvého stupňa, ktorý zamietol návrhy
na dokazovanie zo dňa 24. 5. 2012 (výsluch žalobkyne a jej syna) a tento svoj postup súd
prvého stupňa ani neodôvodnil vo svojom rozhodnutí napriek tomu, že sa jednalo
o dokazovanie zásadné čo do preukázania prípadnej absolútnej neplatnosti Predmetnej
Kúpnej zmluvy...»
Namietané porušenie v sťažnosti označených práv napadnutým uznesením
najvyššieho súdu odôvodňuje sťažovateľka najmä takto:
«Proti Rozsudku Krajského súdu v Prešove... podala včas dovolanie žalobkyňa,
ktorým sa domáhala, aby dovolací súd Rozsudok Krajského súdu v Prešove... zrušil a vec
vrátil krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie, ktorým odôvodnila tým, že
- ani súd prvého stupňa a ani súd odvolací neprihliadol na absolútnu neplatnosť
právneho úkonu - kúpnej zmluvy, ktorá vyšla najavo počas konania pred súdom prvého
stupňa;
- KS Prešov nesprávne vyhodnotil odvolanie žalobkyne z dôvodu, že nenapádala
výrok rozsudku o zamietnutí žaloby o určenie vlastníckeho práva, a to tak, že odvolací súd
svojvoľne zmenil výrok súdu prvého stupňa a nerozhodol o odvolaní proti skutočnému
výroku prvostupňového súdu, svojim takýmto postupom zbavil sťažovateľku práva na
preskúmanie rozsudku s takýmto výrokom, ako bol výrok vyhlásený a v písomnom
vyhotovení rozsudku aj uvedený, čím jej odňal možnosť konať pred súdom vo veci odvolania
proti skutočnému výroku v rozsudku prvostupňového súdu.
... O dovolaní rozhodol NS SR Uznesením č. k. 3 Cdo 68/ 2014 zo dňa 11. 6. 2015,
ktorým dovolanie sťažovateľky odmietol...
... Sťažovateľka podľa rozhodnutia dovolacieho súdu neopodstatnene namieta,
že nebolo rozhodnuté o celom predmete odvolania, čo porušovateľ 2) (najvyšší súd, pozn.)
odôvodňuje tým, že len samotné označenie petitu slovom „eventuálny“ neznamená,
že v skutočnosti ide o eventuálny petit, súd prvého stupňa žalobu v celom rozsahu zamietol
a odvolací súd, sústrediac sa na obsah odvolania dospel k správnemu záveru,
že sťažovateľke v odvolaní už nejde o preskúmanie správnosti rozhodnutia súdu v otázke
určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.
Čo sa týka dovolacích námietok sťažovateľky, že odvolací súd... neprihliadol na
absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy, Porušovateľ 2) uviedol, že táto námietka sa týka
správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom, a teda sa jedná o dovolací dôvod
podľa § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p. Podľa Porušovateľa 2) právne posúdenie veci je
Najvyšším súdom považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne
odôvodniť len procesné prípustné dovolanie. A zároveň zastáva aj názor, že nesprávne
právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nezakladá procesnú prípustnosť dovolania
podľa § 237 O. s. p. Porušovateľ 2) skonštatoval, že v rámci dovolacieho konania nezistil
vady konania podľa § 237 O. s. p., že dovolanie nie j e prípustné ani podľa § 238 O. s. p.
a ako neprípustné ho odmietol bez toho, aby skúmal vecnú správnosť dovolaním
napadnutého odvolacieho rozsudku.
... sťažovateľka (sa) s takýmto právnym názorom a rozhodnutím nestotožňuje
z dôvodu, že trvá na tom, že petit, tak ako ho formulovala je petitom eventuálnym,
rozhodnutie Porušovateľa 1) (krajského súdu, pozn.) kde posúdil jej žalobný návrh ako dva
samostatné návrhy, je svojvoľné a ničím nepodložené a napokon nevyplýva ani z výroku ani
z odôvodnenia súdu prvého stupňa. Taktiež uvádza, že v prípade, že ňou formulovaný petit
bol procesnými súdmi vnímaný ako nesprávny, neurčitý a nezrozumiteľný, bolo namieste,
aby už súd prvého stupňa postupom podľa § 43 O. s. p. vyzval sťažovateľku na opravu alebo
doplnenie návrhu na začatie konania...
... Čo sa týka dovolacej námietky sťažovateľky, že procesné súdy neprihliadali
na absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy z dôvodu rozporu výšky kúpnej ceny uvedenej
v písomnom vyhotovení kúpnej zmluvy a kúpnej ceny skutočne dohodnutej, ktorá bola
Porušovateľom 2) taktiež vyhodnotená ako námietka, ktorá prípustnosť dovolania
nezakladá, namieta sťažovateľka, že na absolútnu neplatnosť právneho úkonu je súd
povinný prihliadať z úradnej povinnosti v každom štádiu konania, a to a j v prípade, ak sa
teoreticky nejedná o dovolanie procesne prípustné.»
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný
súd takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a právo na majetok podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo na vlastníctvo
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR Uznesením NS SR 3 Cdo 68/2014 zo dňa 11. 6. 2015
a Rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 9 Co/65/2012-459 zo dňa 24. 9. 2013 porušené
boli.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Uznesenie NS SR 3 Cdo 68/2014 zo dňa
11. 6. 2015 a Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 9 Co/65/2012-459 zo dňa
24. 9. 2013 a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd SR a Krajský súd Prešov sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť
sťažovateľke... trovy konania v sume 296,44 EUR...“
Návrh bol pôvodne pridelený sudcovi Ľubomírovi Dobríkovi ako sudcovi
spravodajcovi a po prerozdelení vecí 14. septembra 2016 bol pridelený sudcovi
spravodajcovi Ladislavovi Oroszovi.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľa
obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 20
a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna
intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami
prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre poukazuje na to, že nie je súčasťou
systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri
rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať
a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo
príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je limitovaná princípom
subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,
ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor
natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne
poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
v príčinnej súvislosti s namietaným porušením ktorých sťažovateľka namieta aj porušenie
svojich práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, zaručuje každému
právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním
(I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať
v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).
Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6
ods. 1 dohovoru (ako aj čl. 46 ods. 1 ústavy), ústavný súd vo svojej doterajšej rozhodovacej
činnosti konštantne zohľadňuje judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie.
To však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná
odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva
z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na konkrétne
okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12. 1994,
séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú
poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná
a nevyhnutná pre dané rozhodnutie (IV. ÚS 132/2011).
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd preskúmal napadnutý
rozsudok krajského súdu, ako aj napadnuté uznesenie najvyššieho súdu z hľadiska ich
ústavnej akceptovateľnosti a zlučiteľnosti ich účinkov so sťažovateľkou označenými
základnými právami podľa ústavy a listiny, resp. s označenými právami podľa dohovoru
a dodatkového protokolu.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu
Podľa sťažovateľky k porušeniu jej v sťažnosti označených práv napadnutým
rozsudkom krajského súdu došlo (v podstate) tým, že krajský súd
- nesprávne posúdil jej odvolanie proti rozsudku prvostupňového súdu ako
smerujúce výlučne proti zamietnutiu žaloby o určenie neplatnosti právneho
úkonu, hoci podľa nej odvolanie smerovalo proti rozsudku okresného súdu ako
celku, teda vrátane zamietnutia tej časti žaloby, v ktorej sa sťažovateľka
domáhala určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,
- sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal možnou absolútnou neplatnosťou žalobou
napadnutého právneho úkonu (zmluvy o prevode nehnuteľností, pozn.),
- sa nevysporiadal so sťažovateľkou namietaným postupom okresného súdu, ktorý
bez odôvodnenia zamietol jej návrh na doplnenie dokazovania.
Krajský súd rozsudok sp. zn. 9 Co 65/2012 z 24. septembra 2013, ktorým na základe
odvolania sťažovateľky rozsudok okresného súdu „v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku
o zamietnutí žaloby na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, ako aj vo výroku o náhrade trov“
potvrdil, v relevantnej časti (vo vzťahu k sťažovateľkou uplatneným námietkam) odôvodnil
najmä takto:
„Podaným odvolaním nebol napadnutý výrok rozsudku, ktorým bola zamietnutá
žaloba v časti o určenie, že žalobkyňa je výlučnou vlastníckou rodinného domu súp. č.
s príslušenstvom a pozemkami parc. č. . V tejto časti
rozsudok nadobudol právoplatnosť a tak ho nebolo možné v rámci odvolacieho konania
preskúmavať (§ 159 ods. 1, 3 a § 206 ods. 2 O. s. p.). Pri preskúmavaní napadnutej časti
rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol
oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené
v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O. s. p.).
Pred rozhodnutím vo veci samej má v tejto súvislosti zásadný význam opakované
poučenie účastníkov v súlade s § 120 ods. 4 O. s. p. o tom, že všetky dôkazy musia predložiť
alebo označiť aj všetky tvrdené skutočnosti najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa
končí dokazovanie, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd
neprihliada. Takéto dôkazy a skutočnosti uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len
za podmienok uvedených v § 205a O. s. p., ktoré v preskúmavanej veci splnené nie sú.
V dôsledku toho odvolací súd nemohol prihliadať na novo tvrdené skutočnosti, podľa
ktorých kúpna cena uvedená v písomnom vyhotovení kúpnej zmluvy je odchýlna od kúpnej
ceny skutočne dojednanej.
V preskúmavanej veci uzatvorili účastníci medzi sebou v tom istom čase jednak
kúpno-predajnú zmluvu týkajúcu sa (v skratke) rodinného domu súp. č. 2615, jednak
kúpnopredajnú zmluvu týkajúcu sa 4-izbového bytu a jednak zmluvu o obstaraní veci
(zmluvu o rekonštrukcii bytu na náklady žalovanej, zmluvu o zabezpečení znaleckého
posudku na náklady žalovanej, zmluvu o zaplatení dlho v žalobkyne a jej syna žalovanou).
Výsledkom započítania kúpnych cien, zaplatených dlhov a hradených nákladov bola dohoda
o cene rodinného domu súp. č. s tam uvedenými pozemkami a príslušenstvom v sume
uvedenej v znaleckom posudku zo dňa 30. 9. 1999 č. 178/99. V tejto
súvislosti je treba zdôrazniť tie tvrdenia žalobkyne, v ktorých uznala, že sa skutočne
so žalovanou dohodli na kúpnej cene uvedenej v kúpnej zmluve zo dňa 3. 12. 1999, t. j.
1.507.668,- Sk. Žalobkyňa pritom opakovane tvrdila, že až následne, po obdržaní
znaleckého posudku , t. j. s odstupom cca pol roka, resp. podľa iného tvrdenia
žalobkyne až po doručení daňovej exekučnej výzvy zo dňa 24. 7. 2001, t. j. po roku a pol
od uzavretia zmluvy, zistila svoj omyl pri dojednávaní kúpnej ceny a začala sa domáhať
doplatenia kúpnej ceny vo výške zodpovedajúcej trhovej hodnote predávaného rodinného
domu.
... Je treba zdôrazniť, že aj pri záverečnom hodnotení a konečnom návrhu pred
súdom prvého stupňa sa žalobkyňa domáhala len relatívnej neplatnosti zmluvy podľa § 40a
a § 49a Občianskeho zákonníka v súvislosti s jej podaniami zo dňa 27. 2. 2002 o dovolaní
sa relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy, zo dňa 24. 10. 2002 o dovolaní s a relatívnej
neplatnosti Dodatku č. 1 k zmluve a v súvislosti s podaním zo dňa 29. 10. 2002 o odstúpení
od kúpnej zmluvy. Vzhľadom k rozsahu podaného odvolania sú pre rozhodnutie odvolacieho
súdu právne významné len podania zo dňa 27. 2. 2002 a 24. 10. 2003, ktorými sa dovolala
relatívnej neplatnosti zmluvy a jej dodatku.“
Po preskúmaní sťažnosti, ako aj dokumentácie k nej priloženej, vychádzajúc najmä
z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že
sťažovateľkou napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9 Co 65/2012
z 24. septembra 2013 nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo svojvoľný, resp.
arbitrárny. Krajský súd v napadnutom rozsudku podľa názoru ústavného súdu náležitým
spôsobom reagoval na všetky sťažovateľkou vznesené kľúčové výhrady proti odvolaním
napadnutému rozsudku okresného súdu a svoje právne závery ústavne konformným
spôsobom odôvodnil.
Vo vzťahu k prvej z námietok sťažovateľky ústavný súd poukazuje na skutočnosť,
že zo sťažovateľkou k sťažnosti pripojenej fotokópie jej odvolania proti rozsudku
prvostupňového súdu vyplýva, že sťažovateľka v odvolaní výslovne navrhovala,
aby krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že „určovacím rozsudkom vysloví
neplatnosť kúpnej zmluvy uzavretej dňa 03. 12. 1999...“. Podľa názoru ústavného súdu
je v tejto súvislosti podstatná skutočnosť, že žalobný návrh sťažovateľky v posudzovanej
veci nepredstavoval tzv. eventuálny petit, ako sa domnieva sťažovateľka. Eventuálnym
petitom je totiž uplatňovaný jeden nárok žalobcu, ktorý navrhuje zaviazať žalovaného
na určitý druh plnenia a len v prípade, ak objektívne nebude možné vyhovieť primárnemu
petitu, navrhuje zaviazať žalovaného na iné plnenie. Priznanie plnenia podľa jednej časti
eventuálneho petitu pritom vylučuje priznanie plnenia podľa jeho druhej časti (typickým
príkladom je žaloba o vydanie veci, pri ktorej žalobca pre prípad, že vydanie veci objektívne
nebude možné, navrhuje zaviazať žalovaného na peňažnú náhradu, pozn.). V posudzovanej
veci sťažovateľky však navrhované určenie neplatnosti kúpnej zmluvy malo povahu
predbežnej otázky vo vzťahu k navrhovanému určeniu vlastníckeho práva nadobúdacím
titulom, ku ktorému bola práve kúpna zmluva, ktorej neplatnosť sťažovateľka namietala.
Preto (bez toho, aby sa ústavný súd vyjadroval k správnosti postupu okresného súdu
pri ustálení predmetu konania), ak prvostupňový súd žalobu sťažovateľky, ktorou sa
domáhala „určenia neplatnosti kúpnej zmluvy alebo určenia vlastníckeho práva“, zamietol
v celom rozsahu a sťažovateľka sa svojím odvolaním výslovne domáhala zmeny
prvostupňového rozhodnutia (výlučne) v časti určenia neplatnosti kúpnej zmluvy, možno
záver krajského súdu o tom, že odvolanie sťažovateľky smerovalo len proti zamietnutiu
žaloby v časti o určenie neplatnosti právneho úkonu (a nie aj voči zamietnutiu žaloby
o určenie vlastníckeho práva), považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľný
a udržateľný.
Sťažovateľka tiež namieta, že krajský súd neprihliadol na absolútnu neplatnosť
napadnutej kúpnej zmluvy, na ktorú poukázala vo svojom odvolaní proti rozsudku
okresného súdu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu (ktorého relevantná
časť je už citovaná) vyplýva, že odvolací súd sťažovateľkou v odvolaní tvrdené skutočnosti
podľa nej svedčiace o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy (rozpor medzi kúpnou cenou
uvedenou v zmluve a kúpnou cenou skutočne dohodnutou zmluvnými stranami) vyhodnotil
ako novo tvrdené skutočnosti, ktoré bez splnenia podmienok ustanovených v § 205a v tom
čase platného a účinného zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) nie sú spôsobilým odvolacím dôvodom, a preto
na ne pri svojom rozhodovaní neprihliadol. Krajský súd tiež poukázal na to, že sťažovateľka
sa v celom priebehu prvostupňového konania vrátane svojho záverečného návrhu
dovolávala len relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy a nenamietala jej absolútnu neplatnosť.
Ústavný súd vo vzťahu k označenej námietke sťažovateľky uvádza, že súd
v občianskom súdnom konaní prihliada na absolútnu neplatnosť právneho úkonu z úradnej
povinnosti v prípade, ak skutočnosti spôsobujúce absolútnu neplatnosť právneho úkonu
vyjdú v konaní najavo. Okresný súd rozsudkom č. k. 19 C 722/2002-435 z 24. mája 2012
neplatnosť žalobou napadnutej kúpnej zmluvy nevyslovil, z čoho vyplýva,
že v skutočnostiach, ktoré boli preukázané v priebehu konania, nevzhliadol dôvody
absolútnej neplatnosti napadnutého právneho úkonu. Ak teda sťažovateľka na jednej strane
tvrdí, že skutočnosti podľa nej svedčiace o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy vyšli
najavo už v konaní pred okresným súdom, ale na druhej strane ich procesne relevantnou
formou uplatnila až v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku (bez toho, aby tvrdila, že ide
skutočnosti spôsobilé byť odvolacím dôvodom podľa § 205a OSP, pozn.), nemožno podľa
názoru ústavného súdu postup krajského súdu, ktorý na tieto skutočnosti ako oneskorene
uplatnené neprihliadol s poukazom na § 205a v spojení s § 120 ods. 4 OSP, považovať
za svojvoľný alebo arbitrárny, teda za taký, ktorý by popieral podstatu a účel aplikovaných
právnych noriem.
Podľa sťažovateľky k porušeniu jej v sťažnosti označených práv došlo aj tým,
že krajský súd sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal so zamietnutím jej návrhu
na doplnenie dokazovania okresným súdom, ktorý predniesla na poslednom pojednávaní
konanom 24. mája 2012. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že z dokumentácie
pripojenej sťažovateľkou k jej sťažnosti nevyplýva, že by označený postup okresného súdu
sťažovateľka namietala vo svojom odvolaní proti prvostupňovému rozsudku. Odvolací súd
je pritom v zásade viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 212 ods. 1 OSP). Krajský súd
tak v okolnostiach posudzovanej veci nemal dôvod zaoberať sa v napadnutom rozsudku
označenou námietkou sťažovateľky, keďže ju vo svojom odvolaní proti rozsudku súdu
prvého stupňa neuplatnila. Krajský súd preto sťažovateľkou namietaným postupom
nemohol porušiť jej v sťažnosti označené práva.
Sumarizujúc už vyslovené čiastkové závery, ústavný súd konštatuje, že medzi
napadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom sťažovateľkou označených základných
práv podľa ústavy a listiny, resp. práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu neexistuje
taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na
ďalšie konanie reálne mohol rozhodnúť o ich porušení, a preto sťažnosť sťažovateľky
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Sťažovateľka z dôvodov citovaných v časti I tohto uznesenia namieta porušenie
svojich v sťažnosti označených práv aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým
dovolací súd dovolanie sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského súdu odmietol
ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP.
Právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (v príčinnej súvislosti s namietaným porušením
ktorých sťažovateľka namieta aj porušenie ďalších jej v sťažnosti označených práv)
sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci
samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane
dovolacieho konania. Vo vzťahu k posudzovanej veci sťažovateľky relevantná právna
úprava (platná a účinná do 30. júna 2016) ustanovovala procesné podmienky dovolacieho
konania v § 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.
Podľa § 237 OSP dovolanie bolo prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ak bol naplnený niektorý z dôvodov uvedených v písm. a) až písm. g) tohto
zákonného ustanovenia. Proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, bolo dovolanie tiež prípustné, ak odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 OSP).
Ústavný súd, poukazujúc na svoju doterajšiu judikatúru, považuje vo vzťahu k tejto
časti sťažnosti sťažovateľky za potrebné tiež uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené
podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia
súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy)
vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší
súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Najvyšší súd svoje sťažnosťou napadnuté uznesenie sp. zn. 3 Cdo 68/2014 z 11. júna
2015 v relevantnej časti odôvodnil najmä takto:
«... Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu (napadnutému rozsudku krajského súdu,
pozn.) podala žalobkyňa dovolanie s tým, že jej v konaní bola odňatá možnosť pred súdom
konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).
... Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací
[§ 10a ods. 1 O. s. p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky
súdny poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podala včas
účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpená advokátkou (§ 241 ods. 1 O. s. p.),
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal, či dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
1. Podľa §236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolaním žalobkyne je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
Ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme,
je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok
súdu prvého stupňa vo veci samej (viď § 238 ods. 1 O. s. p.). Dovolanie je tiež prípustné
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil o d právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.) . Podľa § 238
ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 a 4 O. s. p.
V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu (§ 238 ods. 1 O. s. p.) , ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky
rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O. s. p. ; najvyšší súd dosiaľ v tejto veci nerozhodoval,
preto ani nevyslovil záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O. s. p.). Prípustnosť podaného
dovolania preto z § 238 O. s. p. nevyplýva.
2. So zreteľom na § 242 ods. 1 druhá veta O. s. p. a s prihliadnutím na dovolaciu
argumentáciu žalobkyne najvyšší súd pristúpil k posúdeniu, či v konaní nedošlo k niektorej
z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. ... Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa
uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej
z vád vymenovaných v § 237 O. s. p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým
je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia
najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).
Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p.
nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho
súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g / O. s. p. neboli v dovolaní namietané
a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania žalobkyne
preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
3. Žalobkyňa v dovolaní namieta , že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237
písm. f/ O. s. p.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 2 3 7 písm. f/ O. s. p. ) sa rozumie taký
procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných
oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú
vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore
so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom
odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O. s. p. majú účastníci
v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké
možnosti na uplatnenie ich práv - viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony
vo formách stanovených zákonom (§ 41 O. s. p.) , nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy
(§ 44 O. s. p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123
O. s. p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§115 O. s. p.) , na to, aby mu bol rozsudok
doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O. s. p.)] .
V danom prípade sa žalobkyňa podanou žalobou domáhala určenia, že je neplatná
kúpna zmluva , „eventuálne“ že je vlastníckou nehnuteľností uvedených v kúpnej zmluve
(viď č. l. 7 spisu) .
„Petit“ je nevyhnutnou obsahovou súčasťou žaloby, v ktorej žalobca vyjadruje to,
čo žiada (aké rozhodnutie požaduje od súdu). Žalobný petit môže obsahovať aj niekoľko
požiadaviek, ako má súd rozhodnúť; petit žaloby sa môže týkať aj viacerých nárokov.
Žalobca môže v žalobe formulovať aj tzv. eventuálny petit.
... Samo použitie slova „eventuálne“ v žalobnom petite ešte neznamená, že skutočne
ide o eventuálny petit. Eventuálnym petitom žaloby sa uplatňuje jeden nárok, pričom jeden
petit vylučuje druhý petit (súd napríklad nemôže žalovanému uložiť povinnosť vydať vec
a zároveň aj povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu za vec). Ak súd rozhodne podľa prvého
(primárneho) petitu, o druhom petite už nerozhoduje. Ak rozhoduje podľa druhého
(subsidiárneho) petitu, prvý petit zamietne.
Žalobkyňa v konaní na súde prvého stupňa žiadala určiť, že je kúpna zmluva
neplatná, „eventuálne“ že je vlastníčkou nehnuteľností uvedených v kúpnej zmluve. Prvá
časť petitu jej žaloby v zásade nevylučuje druhú časť petitu, i keď v prípade, že by sa
domáhala iba určenia vlastníctva, bola by nadbytočná [otázku (ne)platnosti kúpnej zmluvy
by súd musel v takom prípade i tak riešiť, a to ako prejudiciálnu, pričom žalobkyňa by na
takom (samostatnom) určení neplatnosti nemala naliehavý právny záujem].
Súd prvého stupňa zamietol žalobu v celom rozsahu. Odvolací súd – sústrediac sa na
obsah odvolania (§ 41 ods. 2 O. s. p.) a zohľadniac to, že jeho podstatná časť sa týka
neplatnosti kúpnej zmluvy a že aj záverečná časť odvolania (odvolací „petit“) vyjadruje len
požiadavku, aby prvostupňový rozsudok bol zmenený vo výroku o neplatnosti kúpnej
zmluvy, dospel k správnemu záveru, že žalobkyni už v odvolacom konaní nejde
o preskúmanie správnosti rozhodnutia súdu v otázke určenia vlastníctva nehnuteľností. Na
tom, že žalobkyňa sa odvolaním domáhala preskúmania rozhodnutia prvostupňového súdu
iba čo do určenia neplatnosti kúpnej zmluvy, nemení nič skutočnosť, že v odvolaní (č. l. 447
spisu ) uviedla, že „toto určenie (pozn. dovolacieho súdu: určenie neplatnosti kúpnej
zmluvy „eventuálne“ určenie vlastníckeho práva) malo tvoriť právny základ pre neskoršie
vyporiadanie vzájomných plnení...“ Rovnako na tom nič nemení skutočnosť, že na inom
mieste odvolania (viď č. l. 447 p. v.) poznamenala, že bez rozhodnutia súdu o tom,
či „predmetná kúpna zmluva je platná, resp. kto je vlastníkom sporných nehnuteľností,
zostáva právne postavenie žalobkyne naďalej neisté...“. Je zrejmé, že v týchto častiach
odvolania žalobkyňa vysvetľovala iba svoje dovtedajšie náhľady na priebeh konania
a prejednávanú vec, svoju odvolaciu požiadavku ale vyjadrila celkom zreteľne v záverečnej
časti odvolania tak, že žiada preskúmať správnosť rozhodnutia prvostupňového súdu (iba)
čo do určenia neplatnosti kúpnej zmluvy a toto rozhodnutie ako vecne nesprávne zmeniť tak,
že kúpna zmluva je neplatná.
Odvolateľka teda neopodstatnene namieta, že v odvolacom konaní
nebolo rozhodnuté o celom predmete odvolania.
4. Žalobkyňa odvolaciemu súdu vytýka, že pri rozhodovaní neprihliadol na absolútnu
neplatnosť kúpnej zmluvy, ktorú zakladá to, že tento právny úkon nevyjadruje skutočnú vôľu
jej účastníčok.
Uvedená dovolacia námietka sa z hľadiska obsahového týka správnosti právneho
posúdenia veci odvolacím súdom. Dovolateľka teda uplatňuje dovolací dôvod v zmysle
§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.
Pri právnom posudzovaní veci súd podriaďuje zistený skutkový stav pod právnu
normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však
interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Právne posúdenie veci je najvyšším súdom považované za relevantný dovolací
dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (len) procesné prípustné dovolanie (viď § 241 ods.
2 písm. c/ O. s. p.); zároveň je zastávaný názor, že nesprávne právne posúdenie veci súdmi
nižších stupňov nezakladá procesnú prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p...
5. Obsah dovolania a formulácie v ňom zvolené nevylučujú, že žalobkyňa namieta aj
správnosť postupu súdu v procese zisťovania skutkových podkladov pre rozhodnutie.
Dovolací súd preto uvádza, že v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení
a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho
súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/
O. s. p... Ak k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde, nezakladá procesnú
vadu konania uvedenú v § 237 O. s. p. Neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení
môže prípadne viesť k tzv. inej procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241ods. 2 písm. b / O. s. p.); vadu takej povahy ale možno úspešne
uplatniť iba v procesne prípustnom dovolaní ( o tento prípad ale v danej veci nejde). Sama
tzv. iná vada prípustnosť dovolania nezakladá.
Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p.
Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie
z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania
6. Na záver najvyšší súd pripomína konštatovanie Ústavného súdu Slovenskej
republiky obsiahnuté v jeho uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014, v zmysle
ktorého „prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia,
nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu
konania podľa § 237písm. f/ O. s. p.“.
7. Vzhľadom na to, že dovolanie žalobkyne podľa § 238 O. s. p. prípustné nie je,
v dovolacom konaní sa nepreukázala opodstatnenosť jej tvrdenia o vade konania v zmysle
§ 237 písm. f/ O. s. p. a ani nevyšli najavo iné vady vymenované v § 237 O. s. p., dovolací
súd odmietol procesné neprípustné dovolanie žalobkyne podľa § 243b ods. 5 O. s. p. a §
218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu.»
Z citovaných častí napadnutého uznesenia najvyššieho súdu možno podľa názoru
ústavného súdu vyvodiť, že najvyšší súd ako dovolací súd svoj záver o neprípustnosti
dovolania sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského súdu odôvodnil ústavne
konformným spôsobom, pričom tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny.
Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého uznesenia (v medziach posudzovanej
prípustnosti dovolania, pozn.) nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný
postup dovolacieho súdu bez opory v zákone. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia
vyplýva, že najvyšší súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj vysporiadal
so všetkými kľúčovými dovolacími námietkami sťažovateľky a na tomto základe
zo zákonných dôvodov dovolanie odmietol ako neprípustné. V nadväznosti na už uvedené
ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľka namietanú nesprávnosť napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu vo svojej sťažnosti ústavnému súdu odôvodňuje skutočnosťami v podstate
totožnými s tými, ktoré namietala aj vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu
a ku ktorým sa ústavný súd už bližšie vyjadril v časti II.1 tohto uznesenia.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu nevykazuje ústavne relevantné nedostatky, ktoré by po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie mohli reálne viesť k vysloveniu porušenia v sťažnosti označených práv
sťažovateľky. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu
z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto sťažnosť sťažovateľky
pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. januára 2017