Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 19/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. januára 2017 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpenej advokátkou Mgr. Silviou

Kaveschánovou, Trnavská cesta 104, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a a podľa

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Prešove sp. zn. z 24. septembra 2013 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 11. júna 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta

2015 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou Mgr. Silviou Kaveschánovou, Trnavská cesta 104,

Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a podľa Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského

súdu v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. z 24. septembra 2013 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 11. júna 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom postavení

žalobkyne účastníčkou konania vedeného Okresným súdom Poprad (ďalej len „okresný

súd“) pod sp. zn. , predmetom ktorého bolo „určenie neplatnosti

kúpnej zmluvy alebo určenie vlastníckeho práva“. Okresný súd rozsudkom

č. k. -435 z 24. mája 2012 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) žalobu

sťažovateľky zamietol a uložil jej povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania. O odvolaní

sťažovateľky proti označenému rozsudku prvostupňového súdu rozhodol krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 24. septembra 2013 tak, že rozhodnutie okresného súdu

„v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku o zamietnutí žaloby na určenie neplatnosti kúpnej

zmluvy, ako aj vo výroku o náhrade trov“ potvrdil. Proti označenému rozsudku odvolacieho

súdu sťažovateľka podala dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 11. júna 2015 odmietol ako neprípustné.

Sťažovateľka v úvodnej časti svojej sťažnosti podanej ústavnému súdu popisuje

priebeh konania v jej veci pred prvostupňovým súdom, pričom najmä uvádza:

„Návrhom na začatie konania podaným na Okresnom súde v Poprade

dňa 2. 12. 2002, kde bolo konanie vedené pod sp. zn. proti žalovanej

... som sa domáhala určenia, že kúpna zmluva uzatvorená dňa 3. 12. 1999

vo forme notárskej zápisnice N 267/99 Nz 267/99 v znení jej zmien vykonaných dodatkom

č. 1 uzatvoreným dňa 7. 3. 2000, je neplatná s eventuálnym petitom určenia, že som

výlučnou vlastníčkou rodinného domu súp. s príslušenstvom... pozemkov...

v k. ú.

Svoj návrh na začatie konania som odôvodnila tým, že som sa dovolala relatívnej

neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy... na tom skutkovom základe, že som ako predávajúca

bola uvedená do omylu žalovanou ako kupujúcou pri rokovaní o výške kúpnej ceny v rámci

uzatvárania napádanej kúpnej zmluvy...

... Z dôvodu predpokladanej dĺžky tohto súdneho konania o určenie neplatnosti

kúpnej zmluvy na OS Poprad, som z opatrnosti odstúpila od predmetnej kúpnej zmluvy...

z dôvodu uzatvorenia predmetnej zmluvy v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. ...

Čo sa týka nápadnej nevýhodnosti podmienok, túto vnímam v dohodnutej kúpnej cene, ktorá

podľa môjho názoru podhodnotila cenu predávaných nehnuteľností najmenej o 1 milión

SKK.

... V priebehu súdneho konania pred OS Poprad vyšli najavo podstatné skutočnosti,

z ktorých vyplynulo, že výška kúpnej ceny podľa písomného vyhotovenia napádanej kúpnej

zmluvy nezodpovedá skutočnej dohode zmluvných strán o výške kúpnej ceny.

... Je teda potrebné skonštatovať, že v danom prípade vôľa prejavená účastníkmi

zmluvy v písomnej forme nezodpovedá ich skutočnej vôli vo veci dohody o kúpnej cene.

Takýto prejav vôle je potrebné posudzovať ako nie vážny, a v prípade kúpnej zmluvy

o prevode nehnuteľností zakladá dôvod absolútnej neplatnosti takéhoto právneho úkonu.

... S prípadnou absolútnou neplatnosťou Predmetnej Kúpnej zmluvy sa

v prvostupňovom konaní súd vôbec nezaoberal, nevykonal vo veci z vlastnej iniciatívy

žiadne dokazovanie, dokonca sa touto skutočnosťou ani len marginálne nezaoberal

v odôvodnení svojho rozhodnutia.“

Namietané porušenie svojich v sťažnosti označených práv napadnutým rozsudkom

krajského súdu odôvodňuje sťažovateľka najmä takto:

«Proti Rozsudku OS Poprad č. k. -435 zo dňa 24. 5. 2012 (v celom

rozsahu bez špecifikácie, ktorých častí resp. výrokov prvostupňového rozhodnutia

sa odvolanie týka) dňa 26.7.2012 podala včas v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa...

... V závere podania žalobkyňa žiadala, aby odvolací súd prvostupňové rozhodnutie

zmenil tak, že určovacím rozsudkom vysloví neplatnosť napádanej kúpnej zmluvy a prizná

žalobkyni trovy konania.

... Odvolací súd bez opory v preskúmavanom rozhodnutí súdu prvého stupňa

rozhodoval len „o výroku súdu prvého stupňa, ktorým bola zamietnutá žaloba v časti

o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, nakoľko podľa odvolacieho súdu výrok súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa zamietol žalobu o určenie vlastníckeho práva žalobkyne

k nehnuteľnostiam, nadobudol právoplatnosť.“

Takýto postup odvolacieho súdu je celkom zjavne svojvoľný a nemá oporu ani

v platných právnych predpisoch SR ani v rozhodnutí súdu prvého stupňa, nakoľko

preskúmavané rozhodnutie ani vo svojom výroku a ani vo svojom odôvodnení neriešil dva

samostatné nároky žalobkyne (jeden o určenie neplatnosti zmluvy a druhý o určenie

vlastníckeho práva).

Ak mal odvolací súd za to, že v danom prípade nie je možné a vhodné vychádzať

z formulácie petitu tak, ako ho navrhovala žalobkyňa vo svojom návrhu na začatie konania

(ako petit eventuelný a ako sa s ním podľa všetkého vysporiadal aj súd prvého...) ... ale že

sa podľa názoru odvolacieho súdu jedná o dva samostatné nároky uplatnené v jednej

žalobe, mal odvolací súd preskúmavané rozhodnutie zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie súdu

prvého stupňa aj nad rámec odvolacích dôvodov...

... Odvolací súd sa nezaoberal otázkou absolútnej neplatnosti právneho úkonu -

kúpnej zmluvy, napriek tomu , že sa touto otázkou zaoberať mal, a t o bez ohľadu na to,

či túto skutočnosť namietal niektorí z účastníkov. Odvolací súd teda bezdôvodne a svojvoľne

nepreskúmal odvolaciu námietku sťažovateľky - žalobkyne, ktorou namietala absolútnu

neplatnosť Predmetnej kúpnej zmluvy...

... odvolací súd sa nezaoberal postupom súdu prvého stupňa, ktorý zamietol návrhy

na dokazovanie zo dňa 24. 5. 2012 (výsluch žalobkyne a jej syna) a tento svoj postup súd

prvého stupňa ani neodôvodnil vo svojom rozhodnutí napriek tomu, že sa jednalo

o dokazovanie zásadné čo do preukázania prípadnej absolútnej neplatnosti Predmetnej

Kúpnej zmluvy...»

Namietané porušenie v sťažnosti označených práv napadnutým uznesením

najvyššieho súdu odôvodňuje sťažovateľka najmä takto:

«Proti Rozsudku Krajského súdu v Prešove... podala včas dovolanie žalobkyňa,

ktorým sa domáhala, aby dovolací súd Rozsudok Krajského súdu v Prešove... zrušil a vec

vrátil krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie, ktorým odôvodnila tým, že

- ani súd prvého stupňa a ani súd odvolací neprihliadol na absolútnu neplatnosť

právneho úkonu - kúpnej zmluvy, ktorá vyšla najavo počas konania pred súdom prvého

stupňa;

- KS Prešov nesprávne vyhodnotil odvolanie žalobkyne z dôvodu, že nenapádala

výrok rozsudku o zamietnutí žaloby o určenie vlastníckeho práva, a to tak, že odvolací súd

svojvoľne zmenil výrok súdu prvého stupňa a nerozhodol o odvolaní proti skutočnému

výroku prvostupňového súdu, svojim takýmto postupom zbavil sťažovateľku práva na

preskúmanie rozsudku s takýmto výrokom, ako bol výrok vyhlásený a v písomnom

vyhotovení rozsudku aj uvedený, čím jej odňal možnosť konať pred súdom vo veci odvolania

proti skutočnému výroku v rozsudku prvostupňového súdu.

... O dovolaní rozhodol NS SR Uznesením č. k. zo dňa 11. 6. 2015,

ktorým dovolanie sťažovateľky odmietol...

... Sťažovateľka podľa rozhodnutia dovolacieho súdu neopodstatnene namieta,

že nebolo rozhodnuté o celom predmete odvolania, čo porušovateľ 2) (najvyšší súd, pozn.)

odôvodňuje tým, že len samotné označenie petitu slovom „eventuálny“ neznamená,

že v skutočnosti ide o eventuálny petit, súd prvého stupňa žalobu v celom rozsahu zamietol

a odvolací súd, sústrediac sa na obsah odvolania dospel k správnemu záveru,

že sťažovateľke v odvolaní už nejde o preskúmanie správnosti rozhodnutia súdu v otázke

určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.

Čo sa týka dovolacích námietok sťažovateľky, že odvolací súd... neprihliadol na

absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy, Porušovateľ 2) uviedol, že táto námietka sa týka

správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom, a teda sa jedná o dovolací dôvod

podľa Podľa Porušovateľa 2) právne posúdenie veci je

Najvyšším súdom považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne

odôvodniť len procesné prípustné dovolanie. A zároveň zastáva aj názor, že nesprávne

právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nezakladá procesnú prípustnosť dovolania

podľa Porušovateľ 2) skonštatoval, že v rámci dovolacieho konania nezistil

vady konania podľa , že dovolanie nie j e prípustné ani podľa

a ako neprípustné ho odmietol bez toho, aby skúmal vecnú správnosť dovolaním

napadnutého odvolacieho rozsudku.

... sťažovateľka (sa) s takýmto právnym názorom a rozhodnutím nestotožňuje

z dôvodu, že trvá na tom, že petit, tak ako ho formulovala je petitom eventuálnym,

rozhodnutie Porušovateľa 1) (krajského súdu, pozn.) kde posúdil jej žalobný návrh ako dva

samostatné návrhy, je svojvoľné a ničím nepodložené a napokon nevyplýva ani z výroku ani

z odôvodnenia súdu prvého stupňa. Taktiež uvádza, že v prípade, že ňou formulovaný petit

bol procesnými súdmi vnímaný ako nesprávny, neurčitý a nezrozumiteľný, bolo namieste,

aby už súd prvého stupňa postupom podľa vyzval sťažovateľku na opravu alebo

doplnenie návrhu na začatie konania...

... Čo sa týka dovolacej námietky sťažovateľky, že procesné súdy neprihliadali

na absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy z dôvodu rozporu výšky kúpnej ceny uvedenej

v písomnom vyhotovení kúpnej zmluvy a kúpnej ceny skutočne dohodnutej, ktorá bola

Porušovateľom 2) taktiež vyhodnotená ako námietka, ktorá prípustnosť dovolania

nezakladá, namieta sťažovateľka, že na absolútnu neplatnosť právneho úkonu je súd

povinný prihliadať z úradnej povinnosti v každom štádiu konania, a to a j v prípade, ak sa

teoreticky nejedná o dovolanie procesne prípustné.»

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný

súd takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky... na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo podľa čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd a právo na majetok podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo na vlastníctvo

podľa SR Uznesením NS SR zo dňa 11. 6. 2015

a Rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -459 zo dňa 24. 9. 2013 porušené

boli.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Uznesenie NS SR zo dňa

11. 6. 2015 a Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. -459 zo dňa

24. 9. 2013 a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR a Krajský súd Prešov sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť

sťažovateľke... trovy konania v sume 296,44 EUR...“

Návrh bol pôvodne pridelený sudcovi Ľubomírovi Dobríkovi ako sudcovi

spravodajcovi a po prerozdelení vecí 14. septembra 2016 bol pridelený sudcovi

spravodajcovi Ladislavovi Oroszovi.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľa

obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané (

a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna

intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami

prípadu (, m. m. ).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre poukazuje na to, že nie je súčasťou

systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri

rozhodovaní o sťažnostiach podľa nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Právomoc ústavného súdu konať

a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach alebo

príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je limitovaná princípom

subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,

ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne

poprel ich účel a význam (napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu podľa

, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru,

v príčinnej súvislosti s namietaným porušením ktorých sťažovateľka namieta aj porušenie

svojich práv podľa a dodatkového protokolu, zaručuje každému

právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním

(). Ochrany základného práva podľa sa možno domáhať

v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. ).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6

ods. 1 dohovoru (ako aj ), ústavný súd vo svojej doterajšej rozhodovacej

činnosti konštantne zohľadňuje judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie.

To však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva

z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na konkrétne

okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. 12. 1994,

séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú

poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná

a nevyhnutná pre dané rozhodnutie ().

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd preskúmal napadnutý

rozsudok krajského súdu, ako aj napadnuté uznesenie najvyššieho súdu z hľadiska ich

ústavnej akceptovateľnosti a zlučiteľnosti ich účinkov so sťažovateľkou označenými

základnými právami podľa a listiny, resp. s označenými právami podľa dohovoru

a dodatkového protokolu.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a listiny a práv podľa dohovoru a

dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu

Podľa sťažovateľky k porušeniu jej v sťažnosti označených práv napadnutým

rozsudkom krajského súdu došlo (v podstate) tým, že krajský súd

- nesprávne posúdil jej odvolanie proti rozsudku prvostupňového súdu ako

smerujúce výlučne proti zamietnutiu žaloby o určenie neplatnosti právneho

úkonu, hoci podľa nej odvolanie smerovalo proti rozsudku okresného súdu ako

celku, teda vrátane zamietnutia tej časti žaloby, v ktorej sa sťažovateľka

domáhala určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,

- sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal možnou absolútnou neplatnosťou žalobou

napadnutého právneho úkonu (zmluvy o prevode nehnuteľností, pozn.),

- sa nevysporiadal so sťažovateľkou namietaným postupom okresného súdu, ktorý

bez odôvodnenia zamietol jej návrh na doplnenie dokazovania.

Krajský súd rozsudok sp. zn. z 24. septembra 2013, ktorým na základe

odvolania sťažovateľky rozsudok okresného súdu „v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku

o zamietnutí žaloby na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, ako aj vo výroku o náhrade trov“

potvrdil, v relevantnej časti (vo vzťahu k sťažovateľkou uplatneným námietkam) odôvodnil

najmä takto:

„Podaným odvolaním nebol napadnutý výrok rozsudku, ktorým bola zamietnutá

žaloba v časti o určenie, že žalobkyňa je výlučnou vlastníckou rodinného domu súp. č.

s príslušenstvom a pozemkami parc. č. . V tejto časti

rozsudok nadobudol právoplatnosť a tak ho nebolo možné v rámci odvolacieho konania

preskúmavať (, a ). Pri preskúmavaní napadnutej časti

rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol

oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené

v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (, ).

Pred rozhodnutím vo veci samej má v tejto súvislosti zásadný význam opakované

poučenie účastníkov v súlade s o tom, že všetky dôkazy musia predložiť

alebo označiť aj všetky tvrdené skutočnosti najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa

končí dokazovanie, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd

neprihliada. Takéto dôkazy a skutočnosti uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len

za podmienok uvedených v , ktoré v preskúmavanej veci splnené nie sú.

V dôsledku toho odvolací súd nemohol prihliadať na novo tvrdené skutočnosti, podľa

ktorých kúpna cena uvedená v písomnom vyhotovení kúpnej zmluvy je odchýlna od kúpnej

ceny skutočne dojednanej.

V preskúmavanej veci uzatvorili účastníci medzi sebou v tom istom čase jednak

kúpno-predajnú zmluvu týkajúcu sa (v skratke) rodinného domu súp. č. 2615, jednak

kúpnopredajnú zmluvu týkajúcu sa 4-izbového bytu a jednak zmluvu o obstaraní veci

(zmluvu o rekonštrukcii bytu na náklady žalovanej, zmluvu o zabezpečení znaleckého

posudku na náklady žalovanej, zmluvu o zaplatení dlho v žalobkyne a jej syna žalovanou).

Výsledkom započítania kúpnych cien, zaplatených dlhov a hradených nákladov bola dohoda

o cene rodinného domu súp. č. s tam uvedenými pozemkami a príslušenstvom v sume

uvedenej v znaleckom posudku zo dňa 30. 9. 1999 č. 178/99. V tejto

súvislosti je treba zdôrazniť tie tvrdenia žalobkyne, v ktorých uznala, že sa skutočne

so žalovanou dohodli na kúpnej cene uvedenej v kúpnej zmluve zo dňa 3. 12. 1999, t. j.

1.507.668,- Sk. Žalobkyňa pritom opakovane tvrdila, že až následne, po obdržaní

znaleckého posudku , t. j. s odstupom cca pol roka, resp. podľa iného tvrdenia

žalobkyne až po doručení daňovej exekučnej výzvy zo dňa 24. 7. 2001, t. j. po roku a pol

od uzavretia zmluvy, zistila svoj omyl pri dojednávaní kúpnej ceny a začala sa domáhať

doplatenia kúpnej ceny vo výške zodpovedajúcej trhovej hodnote predávaného rodinného

domu.

... Je treba zdôrazniť, že aj pri záverečnom hodnotení a konečnom návrhu pred

súdom prvého stupňa sa žalobkyňa domáhala len relatívnej neplatnosti zmluvy podľa § 40a

a v súvislosti s jej podaniami zo dňa 27. 2. 2002 o dovolaní

sa relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy, zo dňa 24. 10. 2002 o dovolaní s a relatívnej

neplatnosti Dodatku č. 1 k zmluve a v súvislosti s podaním zo dňa 29. 10. 2002 o odstúpení

od kúpnej zmluvy. Vzhľadom k rozsahu podaného odvolania sú pre rozhodnutie odvolacieho

súdu právne významné len podania zo dňa 27. 2. 2002 a 24. 10. 2003, ktorými sa dovolala

relatívnej neplatnosti zmluvy a jej dodatku.“

Po preskúmaní sťažnosti, ako aj dokumentácie k nej priloženej, vychádzajúc najmä

z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že

sťažovateľkou napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 24. septembra 2013 nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo svojvoľný, resp.

arbitrárny. Krajský súd v napadnutom rozsudku podľa názoru ústavného súdu náležitým

spôsobom reagoval na všetky sťažovateľkou vznesené kľúčové výhrady proti odvolaním

napadnutému rozsudku okresného súdu a svoje právne závery ústavne konformným

spôsobom odôvodnil.

Vo vzťahu k prvej z námietok sťažovateľky ústavný súd poukazuje na skutočnosť,

že zo sťažovateľkou k sťažnosti pripojenej fotokópie jej odvolania proti rozsudku

prvostupňového súdu vyplýva, že sťažovateľka v odvolaní výslovne navrhovala,

aby krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že „určovacím rozsudkom vysloví

neplatnosť kúpnej zmluvy uzavretej dňa 03. 12. 1999...“. Podľa názoru ústavného súdu

je v tejto súvislosti podstatná skutočnosť, že žalobný návrh sťažovateľky v posudzovanej

veci nepredstavoval tzv. eventuálny petit, ako sa domnieva sťažovateľka. Eventuálnym

petitom je totiž uplatňovaný jeden nárok žalobcu, ktorý navrhuje zaviazať žalovaného

na určitý druh plnenia a len v prípade, ak objektívne nebude možné vyhovieť primárnemu

petitu, navrhuje zaviazať žalovaného na iné plnenie. Priznanie plnenia podľa jednej časti

eventuálneho petitu pritom vylučuje priznanie plnenia podľa jeho druhej časti (typickým

príkladom je žaloba o vydanie veci, pri ktorej žalobca pre prípad, že vydanie veci objektívne

nebude možné, navrhuje zaviazať žalovaného na peňažnú náhradu, pozn.). V posudzovanej

veci sťažovateľky však navrhované určenie neplatnosti kúpnej zmluvy malo povahu

predbežnej otázky vo vzťahu k navrhovanému určeniu vlastníckeho práva nadobúdacím

titulom, ku ktorému bola práve kúpna zmluva, ktorej neplatnosť sťažovateľka namietala.

Preto (bez toho, aby sa ústavný súd vyjadroval k správnosti postupu okresného súdu

pri ustálení predmetu konania), ak prvostupňový súd žalobu sťažovateľky, ktorou sa

domáhala „určenia neplatnosti kúpnej zmluvy alebo určenia vlastníckeho práva“, zamietol

v celom rozsahu a sťažovateľka sa svojím odvolaním výslovne domáhala zmeny

prvostupňového rozhodnutia (výlučne) v časti určenia neplatnosti kúpnej zmluvy, možno

záver krajského súdu o tom, že odvolanie sťažovateľky smerovalo len proti zamietnutiu

žaloby v časti o určenie neplatnosti právneho úkonu (a nie aj voči zamietnutiu žaloby

o určenie vlastníckeho práva), považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľný

a udržateľný.

Sťažovateľka tiež namieta, že krajský súd neprihliadol na absolútnu neplatnosť

napadnutej kúpnej zmluvy, na ktorú poukázala vo svojom odvolaní proti rozsudku

okresného súdu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu (ktorého relevantná

časť je už citovaná) vyplýva, že odvolací súd sťažovateľkou v odvolaní tvrdené skutočnosti

podľa nej svedčiace o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy (rozpor medzi kúpnou cenou

uvedenou v zmluve a kúpnou cenou skutočne dohodnutou zmluvnými stranami) vyhodnotil

ako novo tvrdené skutočnosti, ktoré bez splnenia podmienok ustanovených v § 205a v tom

čase platného a účinného v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) nie sú spôsobilým odvolacím dôvodom, a preto

na ne pri svojom rozhodovaní neprihliadol. Krajský súd tiež poukázal na to, že sťažovateľka

sa v celom priebehu prvostupňového konania vrátane svojho záverečného návrhu

dovolávala len relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy a nenamietala jej absolútnu neplatnosť.

Ústavný súd vo vzťahu k označenej námietke sťažovateľky uvádza, že súd

v občianskom súdnom konaní prihliada na absolútnu neplatnosť právneho úkonu z úradnej

povinnosti v prípade, ak skutočnosti spôsobujúce absolútnu neplatnosť právneho úkonu

vyjdú v konaní najavo. Okresný súd rozsudkom č. k. -435 z 24. mája 2012

neplatnosť žalobou napadnutej kúpnej zmluvy nevyslovil, z čoho vyplýva,

že v skutočnostiach, ktoré boli preukázané v priebehu konania, nevzhliadol dôvody

absolútnej neplatnosti napadnutého právneho úkonu. Ak teda sťažovateľka na jednej strane

tvrdí, že skutočnosti podľa nej svedčiace o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy vyšli

najavo už v konaní pred okresným súdom, ale na druhej strane ich procesne relevantnou

formou uplatnila až v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku (bez toho, aby tvrdila, že ide

skutočnosti spôsobilé byť odvolacím dôvodom podľa , pozn.), nemožno podľa

názoru ústavného súdu postup krajského súdu, ktorý na tieto skutočnosti ako oneskorene

uplatnené neprihliadol s poukazom na v spojení s , považovať

za svojvoľný alebo arbitrárny, teda za taký, ktorý by popieral podstatu a účel aplikovaných

právnych noriem.

Podľa sťažovateľky k porušeniu jej v sťažnosti označených práv došlo aj tým,

že krajský súd sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal so zamietnutím jej návrhu

na doplnenie dokazovania okresným súdom, ktorý predniesla na poslednom pojednávaní

konanom 24. mája 2012. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že z dokumentácie

pripojenej sťažovateľkou k jej sťažnosti nevyplýva, že by označený postup okresného súdu

sťažovateľka namietala vo svojom odvolaní proti prvostupňovému rozsudku. Odvolací súd

je pritom v zásade viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania ( ). Krajský súd

tak v okolnostiach posudzovanej veci nemal dôvod zaoberať sa v napadnutom rozsudku

označenou námietkou sťažovateľky, keďže ju vo svojom odvolaní proti rozsudku súdu

prvého stupňa neuplatnila. Krajský súd preto sťažovateľkou namietaným postupom

nemohol porušiť jej v sťažnosti označené práva.

Sumarizujúc už vyslovené čiastkové závery, ústavný súd konštatuje, že medzi

napadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom sťažovateľkou označených základných

práv podľa a listiny, resp. práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu neexistuje

taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na

ďalšie konanie reálne mohol rozhodnúť o ich porušení, a preto sťažnosť sťažovateľky

v tejto časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a listiny a práv podľa dohovoru a

dodatkového protokolu napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľka z dôvodov citovaných v časti I tohto uznesenia namieta porušenie

svojich v sťažnosti označených práv aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým

dovolací súd dovolanie sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského súdu odmietol

ako neprípustné podľa v spojení s .

Právo na súdnu ochranu podľa , ako aj právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (v príčinnej súvislosti s namietaným porušením

ktorých sťažovateľka namieta aj porušenie ďalších jej v sťažnosti označených práv)

sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane

dovolacieho konania. Vo vzťahu k posudzovanej veci sťažovateľky relevantná právna

úprava (platná a účinná do 30. júna 2016) ustanovovala procesné podmienky dovolacieho

konania v a nasl. .

Podľa dovolanie bolo prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ak bol naplnený niektorý z dôvodov uvedených v písm. a) až písm. g) tohto

zákonného ustanovenia. Proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa, bolo dovolanie tiež prípustné, ak odvolací súd vyslovil vo výroku

svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

podľa a ( ).

Ústavný súd, poukazujúc na svoju doterajšiu judikatúru, považuje vo vzťahu k tejto

časti sťažnosti sťažovateľky za potrebné tiež uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené

podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia

súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy ( a )

vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší

súd (m. m. , ).

Najvyšší súd svoje sťažnosťou napadnuté uznesenie sp. zn. z 11. júna

2015 v relevantnej časti odôvodnil najmä takto:

«... Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu (napadnutému rozsudku krajského súdu,

pozn.) podala žalobkyňa dovolanie s tým, že jej v konaní bola odňatá možnosť pred súdom

konať ( ).

... Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací

[ (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky

súdny poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podala včas

účastníčka konania ( ) zastúpená advokátkou ( ),

bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal, či dovolanie

smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

1. Podľa dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolaním žalobkyne je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.

Ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme,

je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok

súdu prvého stupňa vo veci samej (viď ). Dovolanie je tiež prípustné

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil o d právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci ( ) . Podľa

ods. 3 je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho

potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,

ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153

ods. 3 a 4

V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho

súdu ( ) , ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky

rozsudku uvedeného v ; najvyšší súd dosiaľ v tejto veci nerozhodoval,

preto ani nevyslovil záväzný právny názor ( ). Prípustnosť podaného

dovolania preto z nevyplýva.

2. So zreteľom na druhá veta a s prihliadnutím na dovolaciu

argumentáciu žalobkyne najvyšší súd pristúpil k posúdeniu, či v konaní nedošlo k niektorej

z procesných vád uvedených v ... Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa

uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej

z vád vymenovaných v , možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým

je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia

najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).

Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle

nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho

súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Vady konania v zmysle až e/ a g / neboli v dovolaní namietané

a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania žalobkyne

preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

3. Žalobkyňa v dovolaní namieta , že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237

písm. f/

Odňatím možnosti konať pred súdom ( 3 7 písm. f/ ) sa rozumie taký

procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných

oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje . O procesnú

vadu v zmysle ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore

so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom

odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle majú účastníci

v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké

možnosti na uplatnenie ich práv - viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony

vo formách stanovených zákonom ( ) , nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy

( ), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (

), byť predvolaný na súdne pojednávanie ( ) , na to, aby mu bol rozsudok

doručený do vlastných rúk ( )] .

V danom prípade sa žalobkyňa podanou žalobou domáhala určenia, že je neplatná

kúpna zmluva , „eventuálne“ že je vlastníckou nehnuteľností uvedených v kúpnej zmluve

(viď č. l. 7 spisu) .

„Petit“ je nevyhnutnou obsahovou súčasťou žaloby, v ktorej žalobca vyjadruje to,

čo žiada (aké rozhodnutie požaduje od súdu). Žalobný petit môže obsahovať aj niekoľko

požiadaviek, ako má súd rozhodnúť; petit žaloby sa môže týkať aj viacerých nárokov.

Žalobca môže v žalobe formulovať aj tzv. eventuálny petit.

... Samo použitie slova „eventuálne“ v žalobnom petite ešte neznamená, že skutočne

ide o eventuálny petit. Eventuálnym petitom žaloby sa uplatňuje jeden nárok, pričom jeden

petit vylučuje druhý petit (súd napríklad nemôže žalovanému uložiť povinnosť vydať vec

a zároveň aj povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu za vec). Ak súd rozhodne podľa prvého

(primárneho) petitu, o druhom petite už nerozhoduje. Ak rozhoduje podľa druhého

(subsidiárneho) petitu, prvý petit zamietne.

Žalobkyňa v konaní na súde prvého stupňa žiadala určiť, že je kúpna zmluva

neplatná, „eventuálne“ že je vlastníčkou nehnuteľností uvedených v kúpnej zmluve. Prvá

časť petitu jej žaloby v zásade nevylučuje druhú časť petitu, i keď v prípade, že by sa

domáhala iba určenia vlastníctva, bola by nadbytočná [otázku (ne)platnosti kúpnej zmluvy

by súd musel v takom prípade i tak riešiť, a to ako prejudiciálnu, pričom žalobkyňa by na

takom (samostatnom) určení neplatnosti nemala naliehavý právny záujem].

Súd prvého stupňa zamietol žalobu v celom rozsahu. Odvolací súd – sústrediac sa na

obsah odvolania ( ) a zohľadniac to, že jeho podstatná časť sa týka

neplatnosti kúpnej zmluvy a že aj záverečná časť odvolania (odvolací „petit“) vyjadruje len

požiadavku, aby prvostupňový rozsudok bol zmenený vo výroku o neplatnosti kúpnej

zmluvy, dospel k správnemu záveru, že žalobkyni už v odvolacom konaní nejde

o preskúmanie správnosti rozhodnutia súdu v otázke určenia vlastníctva nehnuteľností. Na

tom, že žalobkyňa sa odvolaním domáhala preskúmania rozhodnutia prvostupňového súdu

iba čo do určenia neplatnosti kúpnej zmluvy, nemení nič skutočnosť, že v odvolaní (č. l. 447

spisu ) uviedla, že „toto určenie (pozn. dovolacieho súdu: určenie neplatnosti kúpnej

zmluvy „eventuálne“ určenie vlastníckeho práva) malo tvoriť právny základ pre neskoršie

vyporiadanie vzájomných plnení...“ Rovnako na tom nič nemení skutočnosť, že na inom

mieste odvolania (viď č. l. 447 p. v.) poznamenala, že bez rozhodnutia súdu o tom,

či „predmetná kúpna zmluva je platná, resp. kto je vlastníkom sporných nehnuteľností,

zostáva právne postavenie žalobkyne naďalej neisté...“. Je zrejmé, že v týchto častiach

odvolania žalobkyňa vysvetľovala iba svoje dovtedajšie náhľady na priebeh konania

a prejednávanú vec, svoju odvolaciu požiadavku ale vyjadrila celkom zreteľne v záverečnej

časti odvolania tak, že žiada preskúmať správnosť rozhodnutia prvostupňového súdu (iba)

čo do určenia neplatnosti kúpnej zmluvy a toto rozhodnutie ako vecne nesprávne zmeniť tak,

že kúpna zmluva je neplatná.

Odvolateľka teda neopodstatnene namieta, že v odvolacom konaní

nebolo rozhodnuté o celom predmete odvolania.

4. Žalobkyňa odvolaciemu súdu vytýka, že pri rozhodovaní neprihliadol na absolútnu

neplatnosť kúpnej zmluvy, ktorú zakladá to, že tento právny úkon nevyjadruje skutočnú vôľu

jej účastníčok.

Uvedená dovolacia námietka sa z hľadiska obsahového týka správnosti právneho

posúdenia veci odvolacím súdom. Dovolateľka teda uplatňuje dovolací dôvod v zmysle

Pri právnom posudzovaní veci súd podriaďuje zistený skutkový stav pod právnu

normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny

právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však

interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Právne posúdenie veci je najvyšším súdom považované za relevantný dovolací

dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (len) procesné prípustné dovolanie (viď § 241 ods.

2 písm. c/ ); zároveň je zastávaný názor, že nesprávne právne posúdenie veci súdmi

nižších stupňov nezakladá procesnú prípustnosť dovolania v zmysle ..

5. Obsah dovolania a formulácie v ňom zvolené nevylučujú, že žalobkyňa namieta aj

správnosť postupu súdu v procese zisťovania skutkových podkladov pre rozhodnutie.

Dovolací súd preto uvádza, že v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení

a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho

súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/

.. Ak k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde, nezakladá procesnú

vadu konania uvedenú v Neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení

môže prípadne viesť k tzv. inej procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci (s. 2 písm. b / ); vadu takej povahy ale možno úspešne

uplatniť iba v procesne prípustnom dovolaní ( o tento prípad ale v danej veci nejde). Sama

tzv. iná vada prípustnosť dovolania nezakladá.

Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle

Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie

z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania

v zmysle ..

6. Na záver najvyšší súd pripomína konštatovanie Ústavného súdu Slovenskej

republiky obsiahnuté v jeho uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. , v zmysle

ktorého „prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia,

nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu

konania podľa ísm. f/ “.

7. Vzhľadom na to, že dovolanie žalobkyne podľa prípustné nie je,

v dovolacom konaní sa nepreukázala opodstatnenosť jej tvrdenia o vade konania v zmysle

a ani nevyšli najavo iné vady vymenované v , dovolací

súd odmietol procesné neprípustné dovolanie žalobkyne podľa a §

218 ods. 1 písm. c/ bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu.»

Z citovaných častí napadnutého uznesenia najvyššieho súdu možno podľa názoru

ústavného súdu vyvodiť, že najvyšší súd ako dovolací súd svoj záver o neprípustnosti

dovolania sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského súdu odôvodnil ústavne

konformným spôsobom, pričom tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny.

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého uznesenia (v medziach posudzovanej

prípustnosti dovolania, pozn.) nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný

postup dovolacieho súdu bez opory v zákone. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia

vyplýva, že najvyšší súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj vysporiadal

so všetkými kľúčovými dovolacími námietkami sťažovateľky a na tomto základe

zo zákonných dôvodov dovolanie odmietol ako neprípustné. V nadväznosti na už uvedené

ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľka namietanú nesprávnosť napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu vo svojej sťažnosti ústavnému súdu odôvodňuje skutočnosťami v podstate

totožnými s tými, ktoré namietala aj vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu

a ku ktorým sa ústavný súd už bližšie vyjadril v časti II.1 tohto uznesenia.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu nevykazuje ústavne relevantné nedostatky, ktoré by po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie mohli reálne viesť k vysloveniu porušenia v sťažnosti označených práv

sťažovateľky. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je podľa názoru ústavného súdu

z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto sťažnosť sťažovateľky

pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2017