Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)772/394929.740f60.pdf
PDF · 128.48 KB
No categories available
3Cdo/68/2014
Najvyšší súd 3 Cdo 68/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne A. E., bývajúcej v P.,
zastúpenej JUDr. I. Č., advokátkou so sídlom v P., proti ţalovanej Z. B., bývajúcej v P.,
o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy alebo o určenie vlastníckeho práva, vedenej na
Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 19 C 722/2002, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku
Krajského súdu v Prešove z 24. septembra 2013 sp. zn. 9 Co 65/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Ţalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobkyňa sa v konaní domáhala a/ určenia neplatnosti kúpnej zmluvy spísanej
3. decembra 1999 notárom JUDr. Š. S. vo forme notárskej zápisnice pod sp. zn. N., ktorou
predala ţalovanej nehnuteľnosti v katastrálnom území V. zapísané na liste vlastníctva č. X.
ako dom súpisné č. X. na parcele č. X., ďalej parcela č. X. – zastavané plochy a nádvoria vo
výmere X. m2 a parcela č. X. – zastavané plochy vo výmere X. m2 za kúpnu cenu 1 507 668
Sk (ďalej len „kúpna zmluva“) eventuálne b/ určenia, ţe je výlučnou vlastníčkou týchto
nehnuteľností. Poukazovala na to, ţe kúpna zmluva bola uzatvorená v tiesni za nápadne
nevýhodných podmienok, preto od nej odstúpila 19. októbra 2000. Do finančnej tiesne sa
dostala z dôvodu narastajúceho dlhu voči peňaţnému ústavu, nápadne nevýhodné podmienky
zaloţilo podhodnotenie predávaného domu oproti skutočnému stavu (aţ o 1 000 000 Sk).
Okresný súd Poprad rozsudkom z 24. mája 2012 č.k. 19 C 722/2002-435 zamietol
ţalobu. Vychádzal z toho, ţe ţalobkyňa platne neodstúpila od kúpnej zmluvy, lebo
pri uzatvorení kúpnej zmluvy nekonala v tiesni (stav jej tiesne nemôţe vyplývať z toho, ţe
sa sama dobrovoľne v inom právnom vzťahu stala ručiteľkou). Vzhľadom na to, ţe bola
iniciátorkou kúpnej zmluvy, neobstojí ani jej argumentácia, podľa ktorej konala v omyle.
So zreteľom na okolnosti predaja mala moţnosť dôsledne si premyslieť celú záleţitosť,
vedela, aká je cena predmetu predaja, pred podpísaním kúpnej zmluvy sa oboznámila
so znaleckým posudkom o cene predávaných nehnuteľností. Kúpna zmluva bola urobená
slobodne, váţne, určito a zrozumiteľne, má všetky náleţitosti platného právneho úkonu. Súd
nevyhovel ani jednému z petitov ţaloby „aj z dôvodu nedostatku naliehavého právneho
záujmu“. Rozhodol tieţ o náhrade trov konania.
Proti tomuto rozsudku podala ţalobkyňa odvolanie, ktorým sa domáhala zmeny
rozhodnutia súdu prvého stupňa. Nestotoţnila sa s jeho názorom, ţe na poţadovanom určení
(neplatnosti kúpnej zmluvy) nemá naliehavý právny záujem. Pokiaľ by totiţ dosiahla
toto určenie, vytvoril by sa tým pevný základ pre neskoršie majetkové vyrovnanie
sa so ţalovanou. Bez ţalobou poţadovaného určenia zostáva právne postavenie ţalobkyne
značne neisté. Súdu prvého stupňa vytkla tieţ nedostatočné posúdenie dôsledkov rozdielov
medzi výškou kúpnej ceny uvedenou v kúpnej zmluve (ktorá nevyjadrila cenu celého jedného
podlaţia domu, porastov, skutočnú cenu oplotenia a kanalizácie) a jej výškou zistenou
v priebehu dokazovania, ako aj neodstránenie nejasností ohľadom vyplatenia kúpnej ceny.
Údaj o kúpnej cene uvedený v kúpnej zmluve nezodpovedá skutočnej vôli konajúcich. Táto
skutočnosť zakladá absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy. Ţalobkyňa pri jej uzatváraní konala
v omyle, na podklade nesprávneho a neúplného znaleckého posudku o cene predávaných
nehnuteľností. Tento omyl je právne významný, lebo celý predaj organizovala ţalovaná.
Ţalovaná sa k odvolaniu písomne nevyjadrila.
Krajský súd v Prešove rozsudkom z 24. septembra 2013 sp. zn. 9 Co 65/2012
napadnutý rozsudok potvrdil. V odôvodnení poukázal na to, ţe ţalobkyňa odvolaním
nenapadla výrok zamietajúci ţalobu v časti, ktorou sa domáhala určenia vlastníctva sporných
nehnuteľností; uvedený výrok preto nadobudol právoplatnosť. V odvolacom konaní bolo
preto potrebné posúdiť len opodstatnenosť tvrdenia ţalobkyne, ţe kúpna zmluva je relatívne
neplatná z dôvodu omylu (§ 49a Občianskeho zákonníka), v ktorom konala pri urobení tohto
právneho úkonu. Ţalobkyni ako objednávateľke znaleckého posudku musela byť známa
všeobecná hodnota predávaných nehnuteľností. Mala dostatok moţností presvedčiť sa vopred
o reálnosti stanovenia ceny nehnuteľností. Právny poriadok pritom účastníčkam kúpnej
zmluvy dovoľoval dohodnúť v porovnaní so znaleckým posudkom kúpnu cenu vyššiu
aj niţšiu. Ţalobkyňa v kúpnej zmluve celkom jednoznačne prejavila vôľu predať
nehnuteľnosti za 1 507 668 Sk. Navyše, ţalobkyňa a ţalovaná boli účastníčkami celého
komplexu viacerých právnych úkonov – v časovej a vecnej súvislosti s kúpnou zmluvou bola
uzatvorená aj zmluva o prevode 4-izbového bytu, zmluva o obstaraní rekonštrukcie bytu
na náklady ţalovanej, zmluva o obstaraní znaleckého posudku na náklady ţalovanej, zmluva
o zaplatení dlhov ţalobkyne a jej syna ţalovanou. Za tohto stavu bola potom kúpna cena
výsledkom započítania a zohľadnenia ďalších plnení poskytnutých ţalobkyni ţalovanou.
Pokiaľ ţalobkyňa tvrdila, ţe kúpnu zmluvu uzatvorila v tiesni za nápadne nevýhodných
podmienok, odvolací súd poukázal na to, ţe predmetná námietka nezakladá neplatnosť
zmluvy, ale moţnosť odstúpiť od nej (§ 49 Občianskeho zákonníka). Ţalobkyňa však
na jednej strane tvrdila, ţe kúpna zmluva je relatívne neplatná, na druhej strane od nej
odstúpila (i keď odstúpiť moţno len od platne uzatvorenej zmluvy). Skutočnosť, ţe ţalobkyňa
aţ v odvolacom konaní zmenila svoju argumentáciu a začala tvrdiť, ţe kúpna zmluva
je absolútne neplatná, nasvedčuje tomu, ţe si sama dodatočne uvedomila rozpornosť tvrdení,
z ktorých vyvodzovala opodstatnenosť svojej ţaloby. Z uvedených dôvodov odvolací súd
odvolaním napadnutý výrok prvostupňového rozsudku (o zamietnutí ţaloby o určenie
neplatnosti kúpnej zmluvy) potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.); ako vecne
správny potvrdil aj výrok o trovách konania na súde prvého stupňa. O trovách odvolacieho
konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala ţalobkyňa dovolanie s tým, ţe jej
v konaní bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). V úvode podala
prehľad o doterajšom priebehu konania, pričom osobitne poukázala na to, ţe uţ na prvom
stupni prejednania veci vyšli najavo rozpory medzi kúpnou cenou (jej výškou) uvedenou
v kúpnej zmluve a kúpnou cenou uvádzanou ţalovanou. Vzájomné plnenia, ktoré si poskytli
zmluvné strany, nie sú hodnotovo rovnaké. Skutočnosť, ţe kúpna cena uvedená v písomnom
vyhotovení zmluvy nevyjadruje skutočnú vôľu účastníčok zmluvy, zakladá absolútnu
neplatnosť kúpnej zmluvy (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka). I keď ţalobkyňa túto
okolnosť uviedla aţ na pojednávaní uskutočnenom 17. júna 2010, súd mal na ňu vziať zreteľ.
Odvolací súd konštatoval, ţe odvolanie podala iba proti výroku zamietajúcom ţalobu v časti
týkajúcej sa určenia neplatnosti kúpnej zmluvy. Toto konštatovanie však nezodpovedá
skutočnosti – podala ţalobu s eventuálnym petitom (ţiadala určiť, ţe kúpna zmluva
je neplatná, „eventuálne“ ţe je vlastníčkou označených nehnuteľností). Ţalobu v časti
o určenie jej vlastníctva nevzala späť a ani „súd nerozhodol o čiastočnom zastavení konania“.
O potrebe vyriešiť otázku vlastníctva k predmetu sporu sa zmienila aj v odvolaní. Odvolací
súd mal preto rozhodnúť „o celom nároku“, ktorý (ako uvádza ţalobkyňa) „nebol rozdelený
na dve časti“. So zreteľom na to, ţe napadla rozsudok ako celok, neobstojí názor odvolacieho
súdu, ţe odvolaním napadla iba výrok týkajúci sa neplatnosti kúpnej zmluvy. Odvolací súd
takto nerozhodol o celom predmete odvolania. Navyše, ţalobkyňou zdôraznenú okolnosť – ţe
kúpna zmluva je absolútne neplatná podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka – nesprávne
povaţoval za novo tvrdenú skutočnosť, na ktorú uţ nemohol prihliadnuť (§ 120 ods. 4 O.s.p.).
Neuvedomil si, ţe na dôvody zakladajúce absolútnu neplatnosť právneho úkonu musí súd
prihliadať aj bez návrhu. V závere dovolania ţalobkyňa uviedla, ţe v dôsledku uvedených
procesnoprávnych a hmotnoprávnych nesprávností, ktorých sa dopustil odvolací súd, jej bola
odňatá moţnosť realizovať jej procesné oprávnenia. Ţiadala preto, aby dovolací súd
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Ţalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe kúpna zmluva bola uzatvorená
slobodne a v nej uvedená kúpna cena zodpovedá skutočnej dohode jej účastníčok
a zohľadňuje komplex právnych úkonov urobených v súvislosti s uzatvorením kúpnej zmluvy.
Ţalobkyňa od roku 2000, kedy nadobudla istotu, ţe má kde bývať, ţe byt nie je zaťaţený
ţiadnym záloţným právom a peniaze jej boli vyplatené, vniesla do ţivota ţalovanej neistotu
rôznymi poţiadavkami a účelovými konštrukciami napriek tomu, ţe jej uţ bolo poskytnuté
všetko dohodnuté plnenie. Súdy v danom prípade rozhodli vecne správne. V odvolacom
konaní uţ išlo len o posúdenie, či je neplatná kúpna zmluva. Z odvolania (najmä z hľadiska
toho, čo ţalobkyňa ţiadala) je zrejmé, ţe týmto opravným prostriedkom nenapadla výrok
zamietajúci ţalobu v časti o určenie, ţe je vlastníčkou sporných nehnuteľností. Ţalobkyni
nebola v konaní odňatá moţnosť pred súdmi konať a jej dovolanie nie je preto procesne
prípustné. Vzhľadom na to ho ţiadala „zamietnuť“.
Dovolateľka v ďalšom vyjadrení označila za nepravdivé tvrdenie ţalovanej o tom, ţe
ţalobkyni uţ boli poskytnuté všetky dohodnuté plnenia. V nadväznosti na prepočet hodnôt
jednotlivých plnení a protiplnení, ktorý podala v tomto vyjadrení, vyslovila presvedčenie, ţe
táto argumentácia ţalovanej je nenáleţitá a prieči sa skutočnosti. V závere zdôraznila, ţe trvá
na podanom dovolaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a
ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny
poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka
konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátkou (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
1. Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolaním ţalobkyne je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
Ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme,
je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok
súdu prvého stupňa vo veci samej (viď § 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je tieţ prípustné proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe
je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky
rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.; najvyšší súd dosiaľ v tejto veci nerozhodoval,
preto ani nevyslovil záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Prípustnosť podaného
dovolania preto z § 238 O.s.p. nevyplýva.
2. So zreteľom na § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. a s prihliadnutím na dovolaciu
argumentáciu ţalobkyne najvyšší súd pristúpil k posúdeniu, či v konaní nedošlo k niektorej
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné
proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania
významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním
napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad
R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej
praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, ţe pre záver o prípustnosti
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania
tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne
zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané
a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania ţalobkyne
preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.
3. Ţalobkyňa v dovolaní namieta, ţe v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p.
Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký procesne
nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení
účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom
súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti
na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony
vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy
(§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom
(§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol
rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
V danom prípade sa ţalobkyňa podanou ţalobou domáhala určenia, ţe je neplatná
kúpna zmluva, „eventuálne“ ţe je vlastníčkou nehnuteľností uvedených v kúpnej zmluve
(viď č.l. 7 spisu).
„Petit“ je nevyhnutnou obsahovou súčasťou ţaloby, v ktorej ţalobca vyjadruje
to, čo ţiada (aké rozhodnutie poţaduje od súdu). Ţalobný petit môţe obsahovať aj niekoľko
poţiadaviek, ako má súd rozhodnúť; petit ţaloby sa môţe týkať aj viacerých nárokov.
Ţalobca môţe v ţalobe formulovať aj tzv. eventuálny petit. Ţalobou s eventuálnym petitom
sa ţalobca domáha, aby súd vyhovel jeho poţiadavke (primárnemu petitu), a pre prípad, ţe
primárnemu petitu súd nevyhovie, aby vyhovel jeho ďalšej poţiadavke (eventuálnemu petitu).
O eventuálny petit ide napríklad v prípade ţaloby, na vydanie veci s tým, ţe ak jej vydanie nie
je moţné, ţalobca (eventuálne) ţiada peňaţné plnenie.
Samo pouţitie slova „eventuálne“ v ţalobnom petite ešte neznamená, ţe skutočne ide
o eventuálny petit. Eventuálnym petitom ţaloby sa uplatňuje jeden nárok, pričom jeden
petit vylučuje druhý petit (súd napríklad nemôţe ţalovanému uloţiť povinnosť vydať vec
a zároveň aj povinnosť zaplatiť ţalobcovi náhradu za vec). Ak súd rozhodne podľa prvého
(primárneho) petitu, o druhom petite uţ nerozhoduje. Ak rozhoduje podľa druhého
(subsidiárneho) petitu, prvý petit zamietne.
Ţalobkyňa v konaní na súde prvého stupňa ţiadala určiť, ţe je kúpna zmluva neplatná,
„eventuálne“ ţe je vlastníčkou nehnuteľností uvedených v kúpnej zmluve. Prvá časť petitu jej
ţaloby v zásade nevylučuje druhú časť petitu, i keď v prípade, ţe by sa domáhala iba určenia
vlastníctva, bola by nadbytočná [otázku (ne)platnosti kúpnej zmluvy by súd musel v takom
prípade i tak riešiť, a to ako prejudiciálnu, pričom ţalobkyňa by na takom (samostatnom)
určení neplatnosti nemala naliehavý právny záujem].
Súd prvého stupňa zamietol ţalobu v celom rozsahu. Odvolací súd – sústrediac
sa na obsah odvolania (§ 41 ods. 2 O.s.p.) a zohľadniac to, ţe jeho podstatná časť sa týka
neplatnosti kúpnej zmluvy a ţe aj záverečná časť odvolania (odvolací „petit“) vyjadruje len
poţiadavku, aby prvostupňový rozsudok bol zmenený vo výroku o neplatnosti kúpnej zmluvy,
dospel k správnemu záveru, ţe ţalobkyni uţ v odvolacom konaní nejde o preskúmanie
správnosti rozhodnutia súdu v otázke určenia vlastníctva nehnuteľností. Na tom, ţe ţalobkyňa
sa odvolaním domáhala preskúmania rozhodnutia prvostupňového súdu iba čo do určenia
neplatnosti kúpnej zmluvy, nemení nič skutočnosť, ţe v odvolaní (č.l. 447 spisu) uviedla, ţe
„toto určenie (pozn. dovolacieho súdu: určenie neplatnosti kúpnej zmluvy „eventuálne“
určenie vlastníckeho práva) malo tvoriť právny základ pre neskoršie vyporiadanie
vzájomných plnení ...“. Rovnako na tom nič nemení skutočnosť, ţe na inom mieste odvolania
(viď č.l. 447 p.v.) poznamenala, ţe bez rozhodnutia súdu o tom, či „predmetná kúpna zmluva
je platná, resp. kto je vlastníkom sporných nehnuteľností, zostáva právne postavenie
ţalobkyne naďalej neisté ...“. Je zrejmé, ţe v týchto častiach odvolania ţalobkyňa
vysvetľovala iba svoje dovtedajšie náhľady na priebeh konania a prejednávanú vec, svoju
odvolaciu poţiadavku ale vyjadrila celkom zreteľne v záverečnej časti odvolania tak, ţe ţiada
preskúmať správnosť rozhodnutia prvostupňového súdu (iba) čo do určenia neplatnosti kúpnej
zmluvy a toto rozhodnutie ako vecne nesprávne zmeniť tak, ţe kúpna zmluva je neplatná.
Odvolateľka teda neopodstatnene namieta, ţe v odvolacom konaní nebolo rozhodnuté
o celom predmete odvolania.
4. Ţalobkyňa odvolaciemu súdu vytýka, ţe pri rozhodovaní neprihliadol na absolútnu
neplatnosť kúpnej zmluvy, ktorú zakladá to, ţe tento právny úkon nevyjadruje skutočnú vôľu
jej účastníčok.
Uvedená dovolacia námietka sa z hľadiska obsahového týka správnosti právneho
posúdenia veci odvolacím súdom. Dovolateľka teda uplatňuje dovolací dôvod v zmysle § 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.
Pri právnom posudzovaní veci súd podriaďuje zistený skutkový stav pod právnu
normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Právne posúdenie veci je najvyšším súdom povaţované za relevantný dovolací dôvod,
ktorým moţno úspešne odôvodniť (len) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.); zároveň je zastávaný názor, ţe nesprávne právne posúdenie veci súdmi
niţších stupňov nezakladá procesnú prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (porovnaj
R 54/20102 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010,
sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011,
sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).
5. Obsah dovolania a formulácie v ňom zvolené nevylučujú, ţe ţalobkyňa namieta
aj správnosť postupu súdu v procese zisťovania skutkových podkladov pre rozhodnutie.
Dovolací súd preto uvádza, ţe v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení
a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu
povaţovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
(obdobne tieţ R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000 a viaceré rozhodnutia
najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011,
6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde,
nezakladá procesnú vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p. Neúplnosť alebo nesprávnosť
skutkových zistení môţe prípadne viesť k tzv. inej procesnej vade konania majúcej
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.); vadu takej povahy
ale moţno úspešne uplatniť iba v procesne prípustnom dovolaní (o tento prípad ale v danej
veci nejde). Sama tzv. iná vada prípustnosť dovolania nezakladá.
Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p.
Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie
z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. (viď tieţ napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010
a 2 Cdo 29/2011).
6. Na záver najvyšší súd pripomína konštatovanie Ústavného súdu Slovenskej
republiky obsiahnuté v jeho uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014, v zmysle
ktorého „prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia,
nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu
konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.“.
7. Vzhľadom na to, ţe dovolanie ţalobkyne podľa § 238 O.s.p. prípustné nie
je, v dovolacom konaní sa nepreukázala opodstatnenosť jej tvrdenia o vade konania v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. a ani nevyšli najavo iné vady vymenované v § 237 O.s.p., dovolací súd
odmietol procesne neprípustné dovolanie ţalobkyne podľa § 243b ods. 5 O.s.p. a § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho
súdu.
8. V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov konania
proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania,
lebo v dovolacom konaní nepodala návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho
konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. júna 2015
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková