Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 503/2012
PDF · 323.52 KB
No categories available
IV. ÚS 503/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť doc. Ing. arch. Mgr. D. S., PhD., B., ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 24 C 147/2007 zo 16. októbra
2008, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 46/2009 z 2. decembra 2009, ako
aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 119/2010 z 28. októbra
2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť doc. Ing. arch. Mgr. D. S., PhD., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. februára
2012 doručená sťažnosť doc. Ing. arch. Mgr. D. S., PhD., B. (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej
len „okresný súd“) sp. zn. 24 C 147/2007 zo 16. októbra 2008, rozsudkom Krajského súdu v
Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 46/2009 z 2. decembra 2009 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok“), ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 119/2010 z 28. októbra 2011 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie“).
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že predmetom namietaných
konaní pred okresným súdom a krajským súdom bolo rozhodovanie o žalobe Č., a. s., B.
(ďalej len „žalobkyňa“), ktorou sa domáhala proti sťažovateľovi ako žalovanému zaplatenia
sumy 2 300 Sk s príslušenstvom z titulu neuhradeného poistného podľa poistnej zmluvy V.
č. ... z 28. októbra 1998 uzavretej sťažovateľom pôvodne s poisťovňou E., a. s.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 24 C 147/2007 zo 16. októbra 2008 zaviazal
sťažovateľa zaplatiť žalobkyni sumu 2 300 Sk s príslušenstvom a trovy konania. Krajský
súd o odvolaní sťažovateľa proti označenému rozsudku okresného súdu rozhodol
rozsudkom sp. zn. 4 Co 46/2009 z 2. decembra 2009 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa potvrdil.
Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 45 Cdo 119/2010
z 28. októbra 2011 bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti napadnutému rozsudku
krajského súdu ako procesne neprípustné.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených základných práv napadnutými
rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu sťažovateľ tvrdí, že
«1) Rozhodnutiami všeobecných súdov boli porušené základné práva a slobody
sťažovateľa v tom, že mu upreli právo na slobodné rozhodovanie v medziach zákona s kým,
v akom rozsahu a za akých podmienok môže uzatvárať, upravovať a rušiť zmluvné vzťahy.
Konkrétnym dôkazom je kauza súdneho sporu medzi sťažovateľom ako žalovaným
a žalobcom Č., a. s... vo veci uzatvorenia plnenia, úprav a zániku poistnej zmluvy V. ...,
ktorú sťažovateľ uzavrel s poisťovňou E., a. s. dňa 28. 10. 1998.
Prvostupňový i odvolací súd bagatelizujúc príslušné ustanovenie zákona, keď
sťažovateľ mal byť včas a primerane oboznámený o „premenovaní“ poisťovne, vyhodnotili
tento fakt ako „... právne irelevantný, aj keď si navrhovateľ... nie úplne perfektným
spôsobom splnil povinnosti podľa § 792 ods. 3a O. Z.“ Odvolací súd (asi omylom) dokonca
túto povinnosť prisúdil sťažovateľovi ako poistencovi. Je nutné poznamenať a opraviť súdy,
že žalobca si túto povinnosť vôbec nesplnil. Naviac, súdy zánik poisťovne E. pohltením
nadnárodnou finančnou skupinou Č. zredukovali na zmenu obchodného mena poisťovateľa
a to vraj nemá za následok zánik práv a povinností vyplývajúcich z poistnej zmluvy. A tu je
sťažovateľovi (ako poistencovi) upierané základné právo rozhodovať sa slobodne pri výbere
zmluvného partnera. Ak by bol dostal informáciu o zmene obchodného mena, loga, sídla a
adresy poisťovateľa, ako to ukladá zákon, bol by v súlade s platnými právnymi predpismi
bezodkladne ukončil právny vzťah s Č., a. s., s ktorou nemal a ani v budúcnosti nechce mať
nič spoločné.
2) Odvolací aj dovolací súd nebrali do úvahy procesné pochybenia prvostupňového
súdu a nedostatočné odôvodnenie rozsudku, malo za následok jeho nepreskúmateľnosť.
Postupom súdov bola sťažovateľovi odňatá možnosť konania pred súdom (čl. 48 ods. 2
Ústavy SR)... Súdy neskúmali platnosť poisťovacej zmluvy, termín jej zániku ani márnu
snahu sťažovateľa o jej zmenu. Osvojili si fabulácie žalobcu.
3) ... Podľa praktických skúseností sťažovateľa prvostupňový i odvolací súd, ktorý
potvrdil konanie okresného súdu je určite nezávislý, ale nie vždy a vo všetkom nestranný.
Možno to dokumentovať konaním a rozhodnutiami súdov vo vyššie uvedenej kauze na týchto
konkrétnych faktoch:
a) jednoznačnú vôľu sťažovateľa nepokračovať v zmluvnom vzťahu súd (vy)(zne)
hodnotil výkladom, že jeho podanie „... nemožno hodnotiť tak, že nemal na ďalšom poistení
zájem“,
b) ďalej súd tvrdí, že sťažovateľ „... neprodukoval žiadne dôkazy a sám vo svojej
výpovedi uviedol, že žiadny materiálny dôkaz nemá na preukázanie opodstatnenosti svojich
tvrdení“. Súd „nestranne“ vytrhol z kontextu a účelovo vložil do úst sťažovateľa len prvú
časť vety a vynechal druhú podstatnú, že od 15. 11. 2004 je už všetko, čo tvrdí, písomne
zdokumentované listinnými dôkazmi, ktoré sú súčasťou súdneho spisu,
c) odvolací súd v rozpore so skutočnosťou uvádza: „... upresnenie petitu žaloby sa
v ničom nelíši od petitu pôvodného návrhu ... z toho dôvodu konanie pred súdom prvého
stupňa netrpí vadou...“ Súdy nevysvetlili odlišnosť petitu žaloby uvedenej v údajnom
pôvodnom návrhu, ktorý bol doručený súdu 10. 4. 2006 od petitu, ktorý je uvedený
na potvrdení o prijatí návrhu (žaloby), na predvolaní na prvé pojednávanie a v zápisnici
z pojednávania zo dňa 17. 1. 2008,
d) podľa uznesenia prvostupňového súdu zo dňa 7. 9. 2006 pôvodný návrh (žaloba)
nespĺňal náležitosti návrhu na začatie konania. Súd však konal... vydal platobný rozkaz,
pričom sťažovateľovi „zabudol“ doručiť tzv. upresnenie petitu žaloby, čím mu už v odpore
znemožnil uplatniť prípadnú námietku zmätočnosti návrhu a námietku premlčania fiktívnej
pohľadávky,
e) súdy „prehliadli“ zlý úmysel žalobcu, jeho fabulácie a dodatočne vyfabrikované
listinné „dôkazy“ o výške pohľadávky, lehotách jej splatnosti, o dôvodoch a termíne zániku
poistenia,
f) spisový prehľad na prvostupňovom súde nebol vedený dôsledne a priebežne.
Číslovanie listov je viackrát opravované, čo uľahčuje „nestranným“ manipulovať s dôkazmi
v prospech jednej a v neprospech druhej strany súdneho sporu.
g) procedurálnym úkonom sa prvostupňový súd pokúsil znemožniť sťažovateľovi včas
podať odvolanie proti rozsudku a to tým, že neoprávnene a predčasne vyznačil na svojom
rozsudku jeho právoplatnosť,
h) prvostupňový súd účelovo, so znakmi nadpráce v prospech žalobcu, nepriamo
odrádzal sťažovateľa od využitia zákonných opravných prostriedkov, keď na poslednom
pojednávaní dňa 16. 10. 2008 po vynesení rozsudku mu pohrozil: „... bolo dané poučenie
o možnosti podať návrh na výkon exekúcie“ a ďalej v písomnom vyhotovení rozsudku, súd
sťažovateľa (s cieľom zastrašiť a uviesť ho do omylu) „dobromyseľne“ poučuje: „... ak
odporca (teraz sťažovateľ) dobrovoľne nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom (ktorý
ešte vtedy nenadobudol právoplatnosť - poznámka sťažovateľa), je možné podať návrh
na jeho výkon podľa osobitných predpisov“...
i) nestranné súdy napriek upozorneniam sťažovateľa a predloženým listinným
dôkazom vychádzali pri rozhodovaní z nesprávnych premís, keď si osvojili chybné
a nepravdivé údaje žalobcu, ktorému stranili. Vôbec sa nezaoberali porušovaním práv
a slobôd sťažovateľa pri vzniku a priebehu celej predmetnej kauzy.».
Podľa názoru sťažovateľa „súdy nedali odpovede na také argumenty sťažovateľa
v roli žalovaného, ktoré si vyžadovali špecifickú odpoveď“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
„... po preskúmaní rozhodnutí (i ich zdôvodnení) Okresného súdu Bratislava IV zo dňa
16. 10. 2008 č. k. 24C 147/07, Krajského súdu v Bratislave zo dňa 2. 12. 2009
č. k. 4 Co 46/2009 ako aj Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 10. 2011 č. k. 4 Cdo 119/2010
a preskúmaní argumentov sťažovateľa, ktoré poskytol súdom“, o jeho sťažnosti rozhodol
nálezom, v ktorom vysloví vydal, že „boli menovanými súdmi porušené práva sťažovateľa
v roli žalovaného podľa čl. 46 a nasl. Ústavy SR lebo mu bola odňatá možnosť konať (pred
odvolacím) súdom, aby sa vec verejne prejednávala bez prieťahov a v jeho prítomnosti
a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR), aby bola
pozastavená vykonateľnosť rozhodnutí súdov a aby vec bola vrátená súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľa považoval za
potrebné najprv zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný
návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom,
teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred
ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie právnej ochrany. Vzhľadom na to
ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť len v rozsahu namietaného porušenia tých práv,
ktorých vyslovenia sa sťažovateľ domáhal v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti.
Tvrdenie o porušení iných ustanovení ústavy (čl. 2, čl. 11, čl. 12 ods. 1, čl. 19 ods. 1, čl. 47
ods. 3 a čl. 141 ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd [čl. 6
ods. 1 (ďalej len „dohovor“)], ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je totiž
v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť
argumentácie sťažovateľa (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
ústavy rozsudkom okresného súdu sp. zn. 24 C 147/2007 zo 16. októbra 2008
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
Sťažovateľ bol oprávnený podať proti napadnutému rozsudku okresného súdu
odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.
Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje
právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 46/2009 z 2. decembra 2009
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Ústavný súd sa pri preskúmavaní tejto časti sťažnosti sústredil
na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.
ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre poukazuje na to, že nie je súčasťou
systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri
rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať
a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo
príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je limitovaná princípom
subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,
ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor
natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne
poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu
a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj
konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených
vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).
Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1
dohovoru (aj čl. 46 ods. 1 ústavy), ústavný súd vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti
konštantne zohľadňuje judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“),
podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie. To však
neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.
Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1
dohovoru, podľa záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na konkrétne okolnosti
daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria
A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú
poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná
a nevyhnutná pre dané rozhodnutie (IV. ÚS 132/2011).
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu.
Krajský súd svojím rozsudkom sp. zn. 4 Co 46/2009 z 2. decembra 2009 na základe
odvolania sťažovateľa potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 24 C 147/2007
zo 16. októbra 2008, ktorým súd prvého stupňa zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobkyni
sumu 2 300 Sk s príslušenstvom a trovy konania.
Zo sťažnosti vyplýva, že kľúčová námietka sťažovateľa proti namietanému rozsudku
krajského súdu spočíva v tom, že „súdy zánik poisťovne E. pohltením nadnárodnou
finančnou skupinou Č. zredukovali na zmenu obchodného mena poisťovateľa, a to vraj
nemá za následok zánik práv a povinností vyplývajúcich z poistnej zmluvy“. Sťažovateľ
zastáva názor, že ak by si poisťovateľ splnil zákonnú povinnosť informovať ho ako
poistenca o týchto skutočnostiach, „bol by v súlade s právnymi predpismi bezodkladne
ukončil právny vzťah s Č., a. s...“. V tejto súvislosti sťažovateľ namieta, že „súdy v jeho
veci neskúmali platnosť poisťovacej zmluvy, termín jej zániku ani márnu snahu sťažovateľa
o jej zmenu...“.
Sťažovateľ tiež namieta, že nedoručením žaloby mu bolo znemožnené uplatnenie
prípadnej námietky zmätočnosti návrhu a premlčania fiktívnej pohľadávky. Sťažovateľ
namieta vo vzťahu ku krajskému súdu aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vydaného bez nariadenia pojednávania, v dôsledku
čoho mu mala byť odňatá možnosť konať pred odvolacím súdom.
Ústavný súd pri preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Ústavný súd preto v prvom rade preskúmal rozsudok okresného súdu
sp. zn. 24 C 147/2007 zo 16. októbra 2008, ktorým bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť
žalobkyni sumu 2 300 Sk s príslušenstvom a trovy konania, a v tejto súvislosti považoval
za potrebné poukázať na túto časť jeho odôvodnenia:
„Navrhovateľ dňa 28. 10. 1998 uzavrel v zastúpení sprostredkovateľa poistenia
s odporcom poistnú zmluvu V. č. ... so začiatkom poistenia od 28. 10. 1998 s nasledujúcim
obsahom a za týchto podmienok: predmetom poistnej zmluvy bolo havarijné poistenie
motorového vozidla C. vrátane poistenia pre prípad odcudzenia a poistenia batožiny.
Rozsah celkového dojednaného poistného na jeden poistný rok bol v súlade so zmluvnými
ustanoveniami dohodnutý na 7.276,- Sk s polročným splácaním poistného v sume 3.638,-
Sk. Poistné malo byť platené polročne (vždy k 28. 10. a 28. 4. bežného roka) a to poštovou
poukážkou (zloženkou). V priebehu poistenia bolo odporcovi niekoľkokrát zaslané
oznámenie o zmene výšky poistného...
Dňa 28. 5. 2004 bola odporcovi zasielaná upomienka na zaplatenie poistného
na sumu 3.638,- Sk, splatná 28. 4. 2004, ktorú odporca prevzal osobne dňa 07. 06. 2004.
Odporca toto lehotné poistné zaplatil poštovým poukazom dňa 17. 06. 2004...
Súd ďalej z vykonaného dokazovania zistil, že v písomnej Žiadosti o vylúčenie
odcudzenia z 15. 11. 2004 /č. l. 22/ odporca žiadal o vylúčenie odcudzenia v poistnej zmluve
č. ... k dátumu podania žiadosti...
Súd ďalej zistil, že dňa 30. 12. 2004 navrhovateľ obdržal písomné podanie odporcu
označené ako: Anulácia zmluvy V. ..., v ktorej odporca uviedol, že predmetnú zmluvu
považuje za nulitnú k termínu zániku E. Navrhovateľ na podanie odpovedal listom zo dňa
15. 04. 2005, v ktorom odporcovi oznámil, že dňa 08. 07. 2004 sa konalo mimoriadne valné
zhromaždenie akcionárov, na ktorom sa rozhodlo o zmene názvu obchodného mena aj loga
poisťovne, t. j. E., a. s. sa menila na Č., a. s. Zmena bola vykonaná dňa 21. 09. 2004 a
riadne zapísaná v obchodnom registri v súlade s príslušnými ust. Obchodného zákonníka.
Ďalej ho informoval, že v žiadnom prípade nedošlo k zániku poisťovne. Ďalej uviedol, že po
prehodnotení odporcovej predošlej žiadosti zo dňa 29. 11. 2004 o zrušenie poistenia
odcudzenia, sa navrhovateľ rozhodol vyjsť v ústrety a jeho požiadavku spätne akceptoval
s dátumom účinnosti zmeny k 28. 10. 2004. Na základe toho došlo aj k zmene výšky
poistného z 7.276,- Sk na 2.920,- Sk na ďalšie poistné obdobie od 28. 10. 2004
do 28. 10. 2005, s výškou polročnej splátky 1.460,- Sk, pričom poistné k 15. 04. 2005 bolo
uhradené do 28. 10. 2004.
Keďže odporca poistné v sume 1.460,- Sk neplnil, bol 01. 07. 2005 navrhovateľom
vyzvaný na jeho úhradu s upozornením, že ak dlžné poistné nebude zaplatené do jedného
mesiaca odo dňa doručenia tejto výzvy, poistenie zanikne v zmysle § 801 ods. 2 OZ pre
nezaplatenie poistného na ďalšie poistné obdobie, pričom podľa § 803 OZ má poisťovateľ
právo na poistné za dobu do zániku poistenia. Odporca túto výzvu na zaplatenie poistného
prevzal osobne dňa 11. 07. 2005. Pretože odporca poistné nezaplatil, poistenie zaniklo pre
neplatenie poistného v lehote 1 mesiaca od doručenia výzvy na úhradu, a to dňom
11. 08. 2005.“
Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej cituje relevantné ustanovenia
Občianskeho zákonníka [§ 788 ods. 1, § 792a ods. 3 písm. a), § 795 ods. 1, § 801 ods. 2,
§ 803 ods. 1, 2], ako aj Všeobecné poistné podmienky tvoriace súčasť poistnej zmluvy č. ...
(čl. 2 ods. 1, 3 a 4), ktorých interpretáciu následne (vo vzťahu k posudzovanej veci)
vykonal.
Na základe vykonaného dokazovania okresný súd dospel k záveru, že „odporcovi
vznikla povinnosť uhradiť poistné 2.300,- Sk za dobu do zániku poistného, t. j.
do 11. 8. 2005. Odporcova hlavná námietka, že s navrhovateľom neuzavrel žiadnu poistnú
zmluvu, lebo uzatváral havarijnú poistku s poisťovňou E., a. s. a preto s navrhovateľom
nemá nič spoločné, je právne irelevantná, pretože zmena obchodného mena poisťovateľa
nemá bez ďalšieho za následok zánik práv a povinností vyplývajúcich z platnej poistnej
zmluvy... nemá žiaden vplyv na práva a povinnosti subjektov poistného vzťahu a to ani
v prípade, ak si poisťovateľ, nie úplne perfektným spôsobom splní povinnosť podľa § 792a
ods. 3 písm. a) OZ. Písomné podanie odporcu z 28. 12. 2004 označené ako: Anulácia
zmluvy V. ..., v ktorej odporca uviedol, že predmetnú zmluvu považuje za nulitnú k termínu
zániku E., nemožno použitím doslovného výkladu automaticky hodnotiť ako písomné
oznámenie poistenca, že na ďalšom poistení nemá záujem (článok 2 ods. 3 VPP). Ak by sa
aj širším extenzívnym výkladom, vychádzajúc z obsahu tohto podania, prijal záver, že
odporca nemal na ďalšom poistení záujem, aj tak by poistný vzťah trval minimálne do
konca poistného roka, t. j. do 27. 10. 2005...“.
Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Co 46/2009 z 2. decembra 2009, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa zo 16. októbra 2008, vyplýva, že odvolací súd sa
v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu.
V odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd najmä uviedol:
„Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je
dôvodné.
Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
S prihliadnutím na výsledky dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa považuje
odvolací súd jeho skutkové zistenia a z neho vyplývajúce závery a právne posúdenie veci za
úplné, vystihujúce podstatu prejednávanej veci. Súd prvého stupňa podrobne popísal
skutkový stav veci, ktorý objasnil v dostatočnom rozsahu a v odôvodnení rozsudku uviedol
dôvody, pre ktoré návrhu vyhovel; teda, že zmena obchodného mena poisťovateľa nemá bez
ďalšieho za následok zánik práv a povinností, a to aj v prípade, ak si odporca riadne
nesplnil povinnosť oznámiť túto zmenu odporcovi. A tak tým, že odporca nezaplatil poistné
za ďalšie obdobie (keď nebola preukázaná v konaní žiadna dohoda o zmene v obsahu
poistnej zmluvy) a to ani do 1 mesiaca od doručenia výzvy na jeho zaplatenie, poistenie
zaniklo k 11. 8. 2005 a odporca je povinný zaplatiť poistné do zániku poistnej v uplatnenej
výške. Námietky odporcu v odvolaní boli z objektívneho hľadiska bez právneho významu,
zopakovaním prednesov z prvostupňového konania, s ktorými sa dostatočne vyporiadal súd
prvého stupňa a tak odvolaciemu súdu zostalo len poukázať na odôvodnenie jeho
rozhodnutia.“
K námietke sťažovateľa, že mu nebolo doručené spresnenie petitu, ktoré žalobkyňa
predložila súdu v podaní z 28. septembra 2006, krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol,
že „toto upresnenie sa v ničom nelíši od petitu pôvodného návrhu. Návrh bol odporcovi
doručený 29. 1. 2007 poštovou zásielkou spolu s platobným rozkazom. Z tohto dôvodu
konanie pred súdom prvého stupňa netrpí vadou, pre ktorú by bolo treba toto rozhodnutie
zrušiť (§ 212 ods. 3 O. s. p.).“.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa so skutkovými
zisteniami súdu prvého stupňa (s ktorými sa krajský súd v napadnutom rozsudku stotožnil)
a predovšetkým s právnymi závermi, ktoré z nich všeobecné súdy (okresný súd a krajský
súd) vyvodili, teda s interpretáciou a aplikáciou príslušných ustanovení právnych predpisov
v jeho právnej veci.
Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení so skutkovými
a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu
(sp. zn. 24 C 147/2007 zo 16. októbra 2008) ústavný súd nezistil, že by skutkové zistenia
okresného súdu, s ktorými sa krajský súd stotožnil (pri posudzovaní práva žalobkyne
na poistné za dobu do zániku poistenia, t. j. do 11. augusta 2005, na základe poistnej zmluvy
V. č. ..., ako aj vplyvu zmeny obchodného mena poisťovateľa na práva a povinnosti
subjektov poistného vzťahu, na zmenu poistných podmienok a zánik samotného poistenia),
boli v takom rozpore s vykonaným dokazovaním, ktorý by mohol zakladať dôvod na zásah
ústavného súdu do napadnutého rozsudku krajského súdu v súlade s jeho právomocami
ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Rovnako tak nemožno hodnotiť ako arbitrárne ani
právne názory krajského súdu vychádzajúce zo skutkových zistení a vyjadrené v jeho
rozsudku sp. zn. 4 Co 46/2009 z 2. decembra 2009, naopak, ide o právne závery, ktoré sú
podľa názoru ústavného súdu aj keď stručne, ale ústavne akceptovateľným spôsobom
zdôvodnené, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd nezistil, že by napadnuté rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné
alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou
právnou úpravou (§ 8 a nasl. Obchodného zákonníka, § 788 a nasl. Občianskeho
zákonníka). Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie
na prehodnocovanie záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru
ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré skončilo pre
neho nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením jeho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. K porušeniu ústavou garantovaných práv totiž nemôže dôjsť
takým rozhodnutím príslušného štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju
právomoc v súlade s platnými právnymi predpismi. V tejto časti je preto sťažnosť
sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnená.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie
veci v jeho prítomnosti a na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, ktoré malo spočívať v tom, že krajský súd v danej veci nenariadil
pojednávanie, ústavný súd uvádza, že krajský súd postupoval v súlade s príslušnými
ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku [§ 214 ods. 2 (ďalej aj „OSP“)] a nijako
nepochybil, keď pojednávanie nenariadil; nemohol teda z tohto dôvodu ani porušiť základné
právo sťažovateľa, ktorého porušenie namieta, upravené v čl. 48 ods. 2 ústavy.
Z § 214 ods. 2 OSP vyplýva, že odvolací súd môže rozhodnúť o odvolaní bez
nariadenia pojednávania, ak tomu nebránia dôvody uvedené v § 214 ods. 1 OSP; tieto
v danom prípade podľa zistení ústavného súdu neboli naplnené. Sťažovateľ v sťažnosti
svoju námietku o nenariadení pojednávania odvolacím súdom odôvodňuje požiadavkou,
„aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom“. Táto požiadavka by bola
opodstatnená a mala aj ústavnú relevanciu v prípade, ak by odvolací súd v zmysle § 214
ods. 1 písm. a) OSP dospel k záveru, že je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
a aj ho reálne uskutočnil. Z obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že
krajský súd v rámci odvolacieho konania nezopakoval a ani nedoplnil dokazovanie, pretože
sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa.
Za daných okolností aj túto časť sťažnosti sťažovateľa ústavný súd považuje za zjavne
neopodstatnenú.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
rozsudkom krajského súdu a sťažovateľom označenými základnými právami neexistuje taká
príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľa
spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo náležite odôvodnené
na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je
oprávnený ani povinný nahrádzať.
Na základe uvedených skutočností a záverov ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom krajského súdu ako
odvolacieho súdu sp. zn. 4 Co 46/2009 z 2. decembra 2009 z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
3. K namietanému porušeniu základných práv uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Cdo 119/2010 z 28. októbra 2011
Vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutému uzneseniu
najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti formuloval v zásade
rovnaké námietky, ako vo svojom dovolaní. Úlohou ústavného súdu bolo preto preskúmať,
či sa najvyšší súd ako dovolací súd s dovolacími námietkami sťažovateľa vysporiadal
ústavne akceptovateľným spôsobom.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť
základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci
v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní.
Takýmto predpisom je v posudzovanej veci zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších právnych predpisov.
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak
sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých všeobecný súd môže konať
a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred všeobecným súdom
vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia
§ 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu z § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len
pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až písm. g) tohto zákonného ustanovenia.
Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239
ods. 1 a 2 OSP.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazujúc na svoju doterajšiu judikatúru považuje
za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie
dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.
najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné
súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv
a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného
súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú
ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými
princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Cdo 119/2010 z 28. októbra 2011, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia najprv sumarizoval podstatnú časť konania
pred súdmi prvého a druhého stupňa, ako aj obsah sťažovateľom podaného dovolania,
pričom uviedol, že sťažovateľ podal dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu,
ktorého prípustnosť odôvodnil § 237 písm. f) OSP tvrdiac, že postupom súdu mu bola
odňatá možnosť konať pred súdom. Za takú vadu sťažovateľ označil nedostatočné
odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu neobsahujúceho náležitosti podľa § 157 ods. 2
OSP. Za závažné porušenie práva na spravodlivé súdne konanie označil sťažovateľ
nedoručenie mu spresnenia petitu žalobkyňou.
Vychádzajúc z obsahu dovolania najvyšší súd formuloval na základe skutkového
stavu prerokúvanej veci svoje právne závery, pričom uviedol najmä toto:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po
zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený
advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1
O. s. p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovení § 238
O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme,
je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo
rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu
prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po
právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu
prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.).
Dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné
rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej
mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvom sa
neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky, dovolanie
nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu
na prvostupňovom súde (§ 238 ods. 5 O. s. p.).
Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací
súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom sám prípustnosť dovolania nevyslovil,
ani nejde o potvrdzujúci rozsudok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým tento vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p.) je nepochybné, že
prípustnosť dovolania žalovaného nielen, že nemožno vyvodiť z § 238 ods. 1 až 3 O. s. p.,
ale prípustnosť dovolania je vylúčená priamo zo zákona (§ 238 ods. 5 O. s. p.), keďže
dovolanie smeruje proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu o peňažnom plnení
neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy, ktorej výška ku dňu podania žaloby, t. j. ku
dňu 10. apríla 2006 bola 6 900,- Sk, t. j. 229,04 € a predmetom konania je zaplatenie
76,35 € s príslušenstvom.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237
O. s. p. (§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. Ak je konanie
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p., možno dovolaním napadnúť aj
rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O. s. p. vylúčené. Pri
skúmaní, či je dovolanie prípustné, sa dovolací súd zameral predovšetkým na okolnosti,
ktoré dovolateľ v dovolaní namietal.
Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom.
Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení § 237 písm. f/ O. s. p. je vo svojej
podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces,
ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem
zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd... Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva...
treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho
a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia...
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že odvolací súd sa... stotožnil
so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa ako aj skonštatoval správnosť
dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorú možnosť dáva odvolaciemu súdu
ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. Pritom podľa názoru dovolacieho súdu podrobné
odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa zodpovedá požiadavkám kladeným
na odôvodnenie rozsudku v ustanovení § 157 ods. 2 O. s. p., keď je z neho zrejmé, čoho sa
žalobkyňa domáhala, ako sa vyjadril žalovaný, aké dôkazy súd vykonal, ktoré skutočnosti
mal z vykonaného dokazovania za preukázané a prečo, akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov spravoval a ako vec právne posúdil.“
Pokiaľ ide o odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu týkajúceho sa námietky
sťažovateľa súvisiacej s nedoručením mu spresnenia petitu žalobkyňou
z 28. septembra 2006, najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že
„predmetné upresnenie petitu, doručené súdu 2. 10. 2006 sa v ničom nelíšilo od petitu
pôvodnej žaloby“. K tomu považoval za potrebné dodať, že «skutočne v návrhu na vydanie
platobného rozkazu podaného na súde prvého stupňa 10. apríla 2006 chýba uvedenie sumy
(ešte v SKK), ktorej sa žalobkyňa domáhala, následne je však v tomto návrhu uvedené, že
spolu s istinou sa domáhala aj príslušného úroku z omeškania zo sumy „2 300,-- SKK“.
Keby aj napriek tomu existovali pochybnosti o tom, zaplatenia akej istiny sa žalobkyňa
domáhala, tieto pochybnosti odstránilo znenie navrhovaného žalobného petitu pre prípad
nemožnosti vydať platobný rozkaz alebo pre prípad jeho zrušenia, v ktorom je jednoznačne
uvedená suma 2 300,-- Sk. V tomto duchu na výzvu súdu prvého stupňa žalobkyňa doplnila
chýbajúci údaj v návrhu na vydanie platobného rozkazu. Na základe uvedeného tak možno
podľa názoru dovolacieho súdu uzavrieť, že nedoručením „upresnenia petitu“ z 28. 9. 2006
nedošlo k takému procesnému pochybeniu, ktorým by postupom súdu bola žalovanému
odňatá možnosť konať pred súdom. Žalovaný od doručenia platobného rozkazu (proti
ktorému podal odpor) spolu s návrhom na vydanie platobného rozkazu mal vedomosť o
predmete konania, tento mu bol známy aj po zrušení platobného rozkazu a nezmenil sa ani
v odvolacom konaní, na čom nemení nič ani námietka žalovaného v dovolaní, súvisiaca
s nepresnosťami dátumu na návrhu na vydanie platobného rozkazu založeného v súdnom
spise v porovnaní s rovnopisom tohto návrhu doručeného žalovanému a ani (zrejme
nesprávne) uvedenie inej sumy v potvrdení o prijatí návrhu na začatie konania v tejto
právnej veci (č. l. 12 spisu) a v zápisnici o pojednávaní (nemeritórnom) pred súdom prvého
stupňa 17. januára 2008 (č. l. 61 spisu).
Keďže v danom prípade dovolanie je podľa § 238 ods. 5 neprípustné, nebola
preukázaná existencia dovolateľom namietanej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
a neboli zistené (ani tvrdené) iné vady uvedené v § 237 O. s. p., dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalovaného je neprípustné, preto ho odmietol
(§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.).».
V nadväznosti na citované ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody
prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich
„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie ním
označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. V opačnom prípade by totiž súdy
stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti podaného dovolania vôbec boli
naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok
výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať
odoprenie prístupu sťažovateľovi k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných
prostriedkoch.
Z citovanej časti napadnutého uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd svoj záver,
že dovolanie sťažovateľa v danom prípade nie je prípustné, primeraným spôsobom
odôvodnil, pričom tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd pri
preskúmaní napadnutého uznesenia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala
svojvoľný postup dovolacieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania,
pozn.), t. j. ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
vyplýva, že najvyšší súd sa ústavne konformným spôsobom zaoberal a aj vysporiadal
s dovolacími dôvodmi sťažovateľa a na tomto základe odmietol dovolanie ako neprípustné.
Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu
a možnosťou porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia ich
porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Cdo 119/2010 z 28. októbra 2011 je podľa názoru ústavného súdu z ústavného
hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto sťažnosť aj v tejto časti pri predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. októbra 2012