Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 503/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť doc. Ing. arch. Mgr. D. S., PhD., B., ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. zo 16. októbra

2008, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 2. decembra 2009, ako

aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. októbra

2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť doc. Ing. arch. Mgr. D. S., PhD., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. februára

2012 doručená sťažnosť doc. Ing. arch. Mgr. D. S., PhD., B. (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. zo 16. októbra 2008, rozsudkom Krajského súdu v

Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 2. decembra 2009 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok“), ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 28. októbra 2011 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že predmetom namietaných

konaní pred okresným súdom a krajským súdom bolo rozhodovanie o žalobe Č., a. s., B.

(ďalej len „žalobkyňa“), ktorou sa domáhala proti sťažovateľovi ako žalovanému zaplatenia

sumy 2 300 Sk s príslušenstvom z titulu neuhradeného poistného podľa poistnej zmluvy V.

č. ... z 28. októbra 1998 uzavretej sťažovateľom pôvodne s poisťovňou E., a. s.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 16. októbra 2008 zaviazal

sťažovateľa zaplatiť žalobkyni sumu 2 300 Sk s príslušenstvom a trovy konania. Krajský

súd o odvolaní sťažovateľa proti označenému rozsudku okresného súdu rozhodol

rozsudkom sp. zn. z 2. decembra 2009 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok

súdu prvého stupňa potvrdil.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. októbra 2011 bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti napadnutému rozsudku

krajského súdu ako procesne neprípustné.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených základných práv napadnutými

rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu sťažovateľ tvrdí, že

«1) Rozhodnutiami všeobecných súdov boli porušené základné práva a slobody

sťažovateľa v tom, že mu upreli právo na slobodné rozhodovanie v medziach zákona s kým,

v akom rozsahu a za akých podmienok môže uzatvárať, upravovať a rušiť zmluvné vzťahy.

Konkrétnym dôkazom je kauza súdneho sporu medzi sťažovateľom ako žalovaným

a žalobcom Č., a. s... vo veci uzatvorenia plnenia, úprav a zániku poistnej zmluvy V. ...,

ktorú sťažovateľ uzavrel s poisťovňou E., a. s. dňa 28. 10. 1998.

Prvostupňový i odvolací súd bagatelizujúc príslušné ustanovenie zákona, keď

sťažovateľ mal byť včas a primerane oboznámený o „premenovaní“ poisťovne, vyhodnotili

tento fakt ako „... právne irelevantný, aj keď si navrhovateľ... nie úplne perfektným

spôsobom splnil povinnosti podľa § 792 ods. 3a O. Z.“ Odvolací súd (asi omylom) dokonca

túto povinnosť prisúdil sťažovateľovi ako poistencovi. Je nutné poznamenať a opraviť súdy,

že žalobca si túto povinnosť vôbec nesplnil. Naviac, súdy zánik poisťovne E. pohltením

nadnárodnou finančnou skupinou Č. zredukovali na zmenu obchodného mena poisťovateľa

a to vraj nemá za následok zánik práv a povinností vyplývajúcich z poistnej zmluvy. A tu je

sťažovateľovi (ako poistencovi) upierané základné právo rozhodovať sa slobodne pri výbere

zmluvného partnera. Ak by bol dostal informáciu o zmene obchodného mena, loga, sídla a

adresy poisťovateľa, ako to ukladá zákon, bol by v súlade s platnými právnymi predpismi

bezodkladne ukončil právny vzťah s Č., a. s., s ktorou nemal a ani v budúcnosti nechce mať

nič spoločné.

2) Odvolací aj dovolací súd nebrali do úvahy procesné pochybenia prvostupňového

súdu a nedostatočné odôvodnenie rozsudku, malo za následok jeho nepreskúmateľnosť.

Postupom súdov bola sťažovateľovi odňatá možnosť konania pred súdom (čl. 48 ods. 2

SR)... Súdy neskúmali platnosť poisťovacej zmluvy, termín jej zániku ani márnu

snahu sťažovateľa o jej zmenu. Osvojili si fabulácie žalobcu.

3) ... Podľa praktických skúseností sťažovateľa prvostupňový i odvolací súd, ktorý

potvrdil konanie okresného súdu je určite nezávislý, ale nie vždy a vo všetkom nestranný.

Možno to dokumentovať konaním a rozhodnutiami súdov vo vyššie uvedenej kauze na týchto

konkrétnych faktoch:

a) jednoznačnú vôľu sťažovateľa nepokračovať v zmluvnom vzťahu súd (vy)(zne)

hodnotil výkladom, že jeho podanie „... nemožno hodnotiť tak, že nemal na ďalšom poistení

zájem“,

b) ďalej súd tvrdí, že sťažovateľ „... neprodukoval žiadne dôkazy a sám vo svojej

výpovedi uviedol, že žiadny materiálny dôkaz nemá na preukázanie opodstatnenosti svojich

tvrdení“. Súd „nestranne“ vytrhol z kontextu a účelovo vložil do úst sťažovateľa len prvú

časť vety a vynechal druhú podstatnú, že od 15. 11. 2004 je už všetko, čo tvrdí, písomne

zdokumentované listinnými dôkazmi, ktoré sú súčasťou súdneho spisu,

c) odvolací súd v rozpore so skutočnosťou uvádza: „... upresnenie petitu žaloby sa

v ničom nelíši od petitu pôvodného návrhu ... z toho dôvodu konanie pred súdom prvého

stupňa netrpí vadou...“ Súdy nevysvetlili odlišnosť petitu žaloby uvedenej v údajnom

pôvodnom návrhu, ktorý bol doručený súdu 10. 4. 2006 od petitu, ktorý je uvedený

na potvrdení o prijatí návrhu (žaloby), na predvolaní na prvé pojednávanie a v zápisnici

z pojednávania zo dňa 17. 1. 2008,

d) podľa uznesenia prvostupňového súdu zo dňa 7. 9. 2006 pôvodný návrh (žaloba)

nespĺňal náležitosti návrhu na začatie konania. Súd však konal... vydal platobný rozkaz,

pričom sťažovateľovi „zabudol“ doručiť tzv. upresnenie petitu žaloby, čím mu už v odpore

znemožnil uplatniť prípadnú námietku zmätočnosti návrhu a námietku premlčania fiktívnej

pohľadávky,

e) súdy „prehliadli“ zlý úmysel žalobcu, jeho fabulácie a dodatočne vyfabrikované

listinné „dôkazy“ o výške pohľadávky, lehotách jej splatnosti, o dôvodoch a termíne zániku

poistenia,

f) spisový prehľad na prvostupňovom súde nebol vedený dôsledne a priebežne.

Číslovanie listov je viackrát opravované, čo uľahčuje „nestranným“ manipulovať s dôkazmi

v prospech jednej a v neprospech druhej strany súdneho sporu.

g) procedurálnym úkonom sa prvostupňový súd pokúsil znemožniť sťažovateľovi včas

podať odvolanie proti rozsudku a to tým, že neoprávnene a predčasne vyznačil na svojom

rozsudku jeho právoplatnosť,

h) prvostupňový súd účelovo, so znakmi nadpráce v prospech žalobcu, nepriamo

odrádzal sťažovateľa od využitia zákonných opravných prostriedkov, keď na poslednom

pojednávaní dňa 16. 10. 2008 po vynesení rozsudku mu pohrozil: „... bolo dané poučenie

o možnosti podať návrh na výkon exekúcie“ a ďalej v písomnom vyhotovení rozsudku, súd

sťažovateľa (s cieľom zastrašiť a uviesť ho do omylu) „dobromyseľne“ poučuje: „... ak

odporca (teraz sťažovateľ) dobrovoľne nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom (ktorý

ešte vtedy nenadobudol právoplatnosť - poznámka sťažovateľa), je možné podať návrh

na jeho výkon podľa osobitných predpisov“...

i) nestranné súdy napriek upozorneniam sťažovateľa a predloženým listinným

dôkazom vychádzali pri rozhodovaní z nesprávnych premís, keď si osvojili chybné

a nepravdivé údaje žalobcu, ktorému stranili. Vôbec sa nezaoberali porušovaním práv

a slobôd sťažovateľa pri vzniku a priebehu celej predmetnej kauzy.».

Podľa názoru sťažovateľa „súdy nedali odpovede na také argumenty sťažovateľa

v roli žalovaného, ktoré si vyžadovali špecifickú odpoveď“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

„... po preskúmaní rozhodnutí (i ich zdôvodnení) Okresného súdu Bratislava IV zo dňa

16. 10. 2008 č. k. , Krajského súdu v Bratislave zo dňa 2. 12. 2009

č. k. ako aj Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 10. 2011 č. k.

a preskúmaní argumentov sťažovateľa, ktoré poskytol súdom“, o jeho sťažnosti rozhodol

nálezom, v ktorom vysloví vydal, že „boli menovanými súdmi porušené práva sťažovateľa

v roli žalovaného podľa a nasl. SR lebo mu bola odňatá možnosť konať (pred

odvolacím) súdom, aby sa vec verejne prejednávala bez prieťahov a v jeho prítomnosti

a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom ( SR), aby bola

pozastavená vykonateľnosť rozhodnutí súdov a aby vec bola vrátená súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľa považoval za

potrebné najprv zdôrazniť, že podľa je viazaný

návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom,

teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie právnej ochrany. Vzhľadom na to

ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť len v rozsahu namietaného porušenia tých práv,

ktorých vyslovenia sa sťažovateľ domáhal v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti.

Tvrdenie o porušení iných ustanovení (, , , ,

ods. 3 a čl. 141 ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd [čl. 6

ods. 1 (ďalej len „dohovor“)], ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je totiž

v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť

argumentácie sťažovateľa (, , ).

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

rozsudkom okresného súdu sp. zn. zo 16. októbra 2008

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľ bol oprávnený podať proti napadnutému rozsudku okresného súdu

odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.

Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa

z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 2. decembra 2009

Z už citovaného totiž vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Ústavný súd sa pri preskúmavaní tejto časti sťažnosti sústredil

na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.

ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre poukazuje na to, že nie je súčasťou

systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri

rozhodovaní o sťažnostiach podľa nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Právomoc ústavného súdu konať

a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach alebo

príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je limitovaná princípom

subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,

ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne

poprel ich účel a význam (napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj

konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (). Ochrany základného práva

podľa sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených

vykonávacími zákonmi (napr. ).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1

dohovoru (aj ), ústavný súd vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti

konštantne zohľadňuje judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“),

podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie. To však

neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.

Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1

dohovoru, podľa záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na konkrétne okolnosti

daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria

A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú

poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná

a nevyhnutná pre dané rozhodnutie ().

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu.

Krajský súd svojím rozsudkom sp. zn. z 2. decembra 2009 na základe

odvolania sťažovateľa potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn.

zo 16. októbra 2008, ktorým súd prvého stupňa zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobkyni

sumu 2 300 Sk s príslušenstvom a trovy konania.

Zo sťažnosti vyplýva, že kľúčová námietka sťažovateľa proti namietanému rozsudku

krajského súdu spočíva v tom, že „súdy zánik poisťovne E. pohltením nadnárodnou

finančnou skupinou Č. zredukovali na zmenu obchodného mena poisťovateľa, a to vraj

nemá za následok zánik práv a povinností vyplývajúcich z poistnej zmluvy“. Sťažovateľ

zastáva názor, že ak by si poisťovateľ splnil zákonnú povinnosť informovať ho ako

poistenca o týchto skutočnostiach, „bol by v súlade s právnymi predpismi bezodkladne

ukončil právny vzťah s Č., a. s...“. V tejto súvislosti sťažovateľ namieta, že „súdy v jeho

veci neskúmali platnosť poisťovacej zmluvy, termín jej zániku ani márnu snahu sťažovateľa

o jej zmenu...“.

Sťažovateľ tiež namieta, že nedoručením žaloby mu bolo znemožnené uplatnenie

prípadnej námietky zmätočnosti návrhu a premlčania fiktívnej pohľadávky. Sťažovateľ

namieta vo vzťahu ku krajskému súdu aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vydaného bez nariadenia pojednávania, v dôsledku

čoho mu mala byť odňatá možnosť konať pred odvolacím súdom.

Ústavný súd pri preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Ústavný súd preto v prvom rade preskúmal rozsudok okresného súdu

sp. zn. zo 16. októbra 2008, ktorým bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť

žalobkyni sumu 2 300 Sk s príslušenstvom a trovy konania, a v tejto súvislosti považoval

za potrebné poukázať na túto časť jeho odôvodnenia:

„Navrhovateľ dňa 28. 10. 1998 uzavrel v zastúpení sprostredkovateľa poistenia

s odporcom poistnú zmluvu V. č. ... so začiatkom poistenia od 28. 10. 1998 s nasledujúcim

obsahom a za týchto podmienok: predmetom poistnej zmluvy bolo havarijné poistenie

motorového vozidla C. vrátane poistenia pre prípad odcudzenia a poistenia batožiny.

Rozsah celkového dojednaného poistného na jeden poistný rok bol v súlade so zmluvnými

ustanoveniami dohodnutý na 7.276,- Sk s polročným splácaním poistného v sume 3.638,-

Sk. Poistné malo byť platené polročne (vždy k 28. 10. a 28. 4. bežného roka) a to poštovou

poukážkou (zloženkou). V priebehu poistenia bolo odporcovi niekoľkokrát zaslané

oznámenie o zmene výšky poistného...

Dňa 28. 5. 2004 bola odporcovi zasielaná upomienka na zaplatenie poistného

na sumu 3.638,- Sk, splatná 28. 4. 2004, ktorú odporca prevzal osobne dňa 07. 06. 2004.

Odporca toto lehotné poistné zaplatil poštovým poukazom dňa 17. 06. 2004...

Súd ďalej z vykonaného dokazovania zistil, že v písomnej Žiadosti o vylúčenie

odcudzenia z 15. 11. 2004 /č. l. 22/ odporca žiadal o vylúčenie odcudzenia v poistnej zmluve

č. ... k dátumu podania žiadosti...

Súd ďalej zistil, že dňa 30. 12. 2004 navrhovateľ obdržal písomné podanie odporcu

označené ako: Anulácia zmluvy V. ..., v ktorej odporca uviedol, že predmetnú zmluvu

považuje za nulitnú k termínu zániku E. Navrhovateľ na podanie odpovedal listom zo dňa

15. 04. 2005, v ktorom odporcovi oznámil, že dňa 08. 07. 2004 sa konalo mimoriadne valné

zhromaždenie akcionárov, na ktorom sa rozhodlo o zmene názvu obchodného mena aj loga

poisťovne, t. j. E., a. s. sa menila na Č., a. s. Zmena bola vykonaná dňa 21. 09. 2004 a

riadne zapísaná v obchodnom registri v súlade s príslušnými ust. .

Ďalej ho informoval, že v žiadnom prípade nedošlo k zániku poisťovne. Ďalej uviedol, že po

prehodnotení odporcovej predošlej žiadosti zo dňa 29. 11. 2004 o zrušenie poistenia

odcudzenia, sa navrhovateľ rozhodol vyjsť v ústrety a jeho požiadavku spätne akceptoval

s dátumom účinnosti zmeny k 28. 10. 2004. Na základe toho došlo aj k zmene výšky

poistného z 7.276,- Sk na 2.920,- Sk na ďalšie poistné obdobie od 28. 10. 2004

do 28. 10. 2005, s výškou polročnej splátky 1.460,- Sk, pričom poistné k 15. 04. 2005 bolo

uhradené do 28. 10. 2004.

Keďže odporca poistné v sume 1.460,- Sk neplnil, bol 01. 07. 2005 navrhovateľom

vyzvaný na jeho úhradu s upozornením, že ak dlžné poistné nebude zaplatené do jedného

mesiaca odo dňa doručenia tejto výzvy, poistenie zanikne v zmysle pre

nezaplatenie poistného na ďalšie poistné obdobie, pričom podľa má poisťovateľ

právo na poistné za dobu do zániku poistenia. Odporca túto výzvu na zaplatenie poistného

prevzal osobne dňa 11. 07. 2005. Pretože odporca poistné nezaplatil, poistenie zaniklo pre

neplatenie poistného v lehote 1 mesiaca od doručenia výzvy na úhradu, a to dňom

11. 08. 2005.“

Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej cituje relevantné ustanovenia

[, , , ,

§ 803 ods. 1, 2], ako aj Všeobecné poistné podmienky tvoriace súčasť poistnej zmluvy č. ...

(čl. 2 ods. 1, 3 a 4), ktorých interpretáciu následne (vo vzťahu k posudzovanej veci)

vykonal.

Na základe vykonaného dokazovania okresný súd dospel k záveru, že „odporcovi

vznikla povinnosť uhradiť poistné 2.300,- Sk za dobu do zániku poistného, t. j.

do 11. 8. 2005. Odporcova hlavná námietka, že s navrhovateľom neuzavrel žiadnu poistnú

zmluvu, lebo uzatváral havarijnú poistku s poisťovňou E., a. s. a preto s navrhovateľom

nemá nič spoločné, je právne irelevantná, pretože zmena obchodného mena poisťovateľa

nemá bez ďalšieho za následok zánik práv a povinností vyplývajúcich z platnej poistnej

zmluvy... nemá žiaden vplyv na práva a povinnosti subjektov poistného vzťahu a to ani

v prípade, ak si poisťovateľ, nie úplne perfektným spôsobom splní povinnosť podľa § 792a

ods. 3 písm. a) . Písomné podanie odporcu z 28. 12. 2004 označené ako: Anulácia

zmluvy V. ..., v ktorej odporca uviedol, že predmetnú zmluvu považuje za nulitnú k termínu

zániku E., nemožno použitím doslovného výkladu automaticky hodnotiť ako písomné

oznámenie poistenca, že na ďalšom poistení nemá záujem (článok 2 ods. 3 VPP). Ak by sa

aj širším extenzívnym výkladom, vychádzajúc z obsahu tohto podania, prijal záver, že

odporca nemal na ďalšom poistení záujem, aj tak by poistný vzťah trval minimálne do

konca poistného roka, t. j. do 27. 10. 2005...“.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. z 2. decembra 2009, ktorým bol

potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa zo 16. októbra 2008, vyplýva, že odvolací súd sa

v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu.

V odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd najmä uviedol:

„Odvolací súd preskúmal vec podľa bez nariadenia

pojednávania podľa a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je

dôvodné.

Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S prihliadnutím na výsledky dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa považuje

odvolací súd jeho skutkové zistenia a z neho vyplývajúce závery a právne posúdenie veci za

úplné, vystihujúce podstatu prejednávanej veci. Súd prvého stupňa podrobne popísal

skutkový stav veci, ktorý objasnil v dostatočnom rozsahu a v odôvodnení rozsudku uviedol

dôvody, pre ktoré návrhu vyhovel; teda, že zmena obchodného mena poisťovateľa nemá bez

ďalšieho za následok zánik práv a povinností, a to aj v prípade, ak si odporca riadne

nesplnil povinnosť oznámiť túto zmenu odporcovi. A tak tým, že odporca nezaplatil poistné

za ďalšie obdobie (keď nebola preukázaná v konaní žiadna dohoda o zmene v obsahu

poistnej zmluvy) a to ani do 1 mesiaca od doručenia výzvy na jeho zaplatenie, poistenie

zaniklo k 11. 8. 2005 a odporca je povinný zaplatiť poistné do zániku poistnej v uplatnenej

výške. Námietky odporcu v odvolaní boli z objektívneho hľadiska bez právneho významu,

zopakovaním prednesov z prvostupňového konania, s ktorými sa dostatočne vyporiadal súd

prvého stupňa a tak odvolaciemu súdu zostalo len poukázať na odôvodnenie jeho

rozhodnutia.“

K námietke sťažovateľa, že mu nebolo doručené spresnenie petitu, ktoré žalobkyňa

predložila súdu v podaní z 28. septembra 2006, krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol,

že „toto upresnenie sa v ničom nelíši od petitu pôvodného návrhu. Návrh bol odporcovi

doručený 29. 1. 2007 poštovou zásielkou spolu s platobným rozkazom. Z tohto dôvodu

konanie pred súdom prvého stupňa netrpí vadou, pre ktorú by bolo treba toto rozhodnutie

zrušiť ( ).“.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa so skutkovými

zisteniami súdu prvého stupňa (s ktorými sa krajský súd v napadnutom rozsudku stotožnil)

a predovšetkým s právnymi závermi, ktoré z nich všeobecné súdy (okresný súd a krajský

súd) vyvodili, teda s interpretáciou a aplikáciou príslušných ustanovení právnych predpisov

v jeho právnej veci.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení so skutkovými

a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu

(sp. zn. zo 16. októbra 2008) ústavný súd nezistil, že by skutkové zistenia

okresného súdu, s ktorými sa krajský súd stotožnil (pri posudzovaní práva žalobkyne

na poistné za dobu do zániku poistenia, t. j. do 11. augusta 2005, na základe poistnej zmluvy

V. č. ..., ako aj vplyvu zmeny obchodného mena poisťovateľa na práva a povinnosti

subjektov poistného vzťahu, na zmenu poistných podmienok a zánik samotného poistenia),

boli v takom rozpore s vykonaným dokazovaním, ktorý by mohol zakladať dôvod na zásah

ústavného súdu do napadnutého rozsudku krajského súdu v súlade s jeho právomocami

ustanovenými v . Rovnako tak nemožno hodnotiť ako arbitrárne ani

právne názory krajského súdu vychádzajúce zo skutkových zistení a vyjadrené v jeho

rozsudku sp. zn. z 2. decembra 2009, naopak, ide o právne závery, ktoré sú

podľa názoru ústavného súdu aj keď stručne, ale ústavne akceptovateľným spôsobom

zdôvodnené, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru.

Ústavný súd nezistil, že by napadnuté rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné

alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou

právnou úpravou ( a nasl. , a nasl. Občianskeho

zákonníka). Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie

na prehodnocovanie záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru

ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré skončilo pre

neho nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením jeho základného práva

podľa . K porušeniu garantovaných práv totiž nemôže dôjsť

takým rozhodnutím príslušného štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju

právomoc v súlade s platnými právnymi predpismi. V tejto časti je preto sťažnosť

sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnená.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie

veci v jeho prítomnosti a na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48

ods. 2 , ktoré malo spočívať v tom, že krajský súd v danej veci nenariadil

pojednávanie, ústavný súd uvádza, že krajský súd postupoval v súlade s príslušnými

ustanoveniami [ (ďalej aj „OSP“)] a nijako

nepochybil, keď pojednávanie nenariadil; nemohol teda z tohto dôvodu ani porušiť základné

právo sťažovateľa, ktorého porušenie namieta, upravené v .

Z vyplýva, že odvolací súd môže rozhodnúť o odvolaní bez

nariadenia pojednávania, ak tomu nebránia dôvody uvedené v ; tieto

v danom prípade podľa zistení ústavného súdu neboli naplnené. Sťažovateľ v sťažnosti

svoju námietku o nenariadení pojednávania odvolacím súdom odôvodňuje požiadavkou,

„aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom“. Táto požiadavka by bola

opodstatnená a mala aj ústavnú relevanciu v prípade, ak by odvolací súd v zmysle § 214

ods. 1 písm. a) dospel k záveru, že je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

a aj ho reálne uskutočnil. Z obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že

krajský súd v rámci odvolacieho konania nezopakoval a ani nedoplnil dokazovanie, pretože

sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa.

Za daných okolností aj túto časť sťažnosti sťažovateľa ústavný súd považuje za zjavne

neopodstatnenú.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

rozsudkom krajského súdu a sťažovateľom označenými základnými právami neexistuje taká

príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľa

spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo náležite odôvodnené

na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je

oprávnený ani povinný nahrádzať.

Na základe uvedených skutočností a záverov ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a rozsudkom krajského súdu ako

odvolacieho súdu sp. zn. z 2. decembra 2009 z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti ( ).

3. K namietanému porušeniu základných práv uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 28. októbra 2011

Vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutému uzneseniu

najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti formuloval v zásade

rovnaké námietky, ako vo svojom dovolaní. Úlohou ústavného súdu bolo preto preskúmať,

či sa najvyšší súd ako dovolací súd s dovolacími námietkami sťažovateľa vysporiadal

ústavne akceptovateľným spôsobom.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť

základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ak koná vo veci

v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní.

Takýmto predpisom je v posudzovanej veci Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších právnych predpisov.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak

sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých všeobecný súd môže konať

a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred všeobecným súdom

vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia

a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu z výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len

pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až písm. g) tohto zákonného ustanovenia.

Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239

ods. 1 a 2 .

V tejto súvislosti ústavný súd poukazujúc na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie

dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné

súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv

a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto právomoc ústavného

súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy neposkytnú

ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými

princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 28. októbra 2011, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia najprv sumarizoval podstatnú časť konania

pred súdmi prvého a druhého stupňa, ako aj obsah sťažovateľom podaného dovolania,

pričom uviedol, že sťažovateľ podal dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu,

ktorého prípustnosť odôvodnil tvrdiac, že postupom súdu mu bola

odňatá možnosť konať pred súdom. Za takú vadu sťažovateľ označil nedostatočné

odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu neobsahujúceho náležitosti podľa § 157 ods. 2

. Za závažné porušenie práva na spravodlivé súdne konanie označil sťažovateľ

nedoručenie mu spresnenia petitu žalobkyňou.

Vychádzajúc z obsahu dovolania najvyšší súd formuloval na základe skutkového

stavu prerokúvanej veci svoje právne závery, pričom uviedol najmä toto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po

zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený

advokátom ( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti

ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovení § 238

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme,

je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ) alebo

rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci ( ), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu

prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po

právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu

prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

podľa a ( ).

Dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné

rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej

mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvom sa

neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky, dovolanie

nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje

sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu

na prvostupňovom súde ( ).

Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací

súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom sám prípustnosť dovolania nevyslovil,

ani nejde o potvrdzujúci rozsudok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým tento vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a ) je nepochybné, že

prípustnosť dovolania žalovaného nielen, že nemožno vyvodiť z až 3 ,

ale prípustnosť dovolania je vylúčená priamo zo zákona ( ), keďže

dovolanie smeruje proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu o peňažnom plnení

neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy, ktorej výška ku dňu podania žaloby, t. j. ku

dňu 10. apríla 2006 bola 6 900,- Sk, t. j. 229,04 € a predmetom konania je zaplatenie

76,35 € s príslušenstvom.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237

( veta druhá ), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa , ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v až g/ Ak je konanie

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v , možno dovolaním napadnúť aj

rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska vylúčené. Pri

skúmaní, či je dovolanie prípustné, sa dovolací súd zameral predovšetkým na okolnosti,

ktoré dovolateľ v dovolaní namietal.

Podľa ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom.

Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení je vo svojej

podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces,

ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem

zákonov aj a nasl. a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd... Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva...

treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho

a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia...

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že odvolací súd sa... stotožnil

so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa ako aj skonštatoval správnosť

dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorú možnosť dáva odvolaciemu súdu

ustanovenie Pritom podľa názoru dovolacieho súdu podrobné

odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa zodpovedá požiadavkám kladeným

na odôvodnenie rozsudku v ustanovení , keď je z neho zrejmé, čoho sa

žalobkyňa domáhala, ako sa vyjadril žalovaný, aké dôkazy súd vykonal, ktoré skutočnosti

mal z vykonaného dokazovania za preukázané a prečo, akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov spravoval a ako vec právne posúdil.“

Pokiaľ ide o odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu týkajúceho sa námietky

sťažovateľa súvisiacej s nedoručením mu spresnenia petitu žalobkyňou

z 28. septembra 2006, najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že

„predmetné upresnenie petitu, doručené súdu 2. 10. 2006 sa v ničom nelíšilo od petitu

pôvodnej žaloby“. K tomu považoval za potrebné dodať, že «skutočne v návrhu na vydanie

platobného rozkazu podaného na súde prvého stupňa 10. apríla 2006 chýba uvedenie sumy

(ešte v SKK), ktorej sa žalobkyňa domáhala, následne je však v tomto návrhu uvedené, že

spolu s istinou sa domáhala aj príslušného úroku z omeškania zo sumy „2 300,-- SKK“.

Keby aj napriek tomu existovali pochybnosti o tom, zaplatenia akej istiny sa žalobkyňa

domáhala, tieto pochybnosti odstránilo znenie navrhovaného žalobného petitu pre prípad

nemožnosti vydať platobný rozkaz alebo pre prípad jeho zrušenia, v ktorom je jednoznačne

uvedená suma 2 300,-- Sk. V tomto duchu na výzvu súdu prvého stupňa žalobkyňa doplnila

chýbajúci údaj v návrhu na vydanie platobného rozkazu. Na základe uvedeného tak možno

podľa názoru dovolacieho súdu uzavrieť, že nedoručením „upresnenia petitu“ z 28. 9. 2006

nedošlo k takému procesnému pochybeniu, ktorým by postupom súdu bola žalovanému

odňatá možnosť konať pred súdom. Žalovaný od doručenia platobného rozkazu (proti

ktorému podal odpor) spolu s návrhom na vydanie platobného rozkazu mal vedomosť o

predmete konania, tento mu bol známy aj po zrušení platobného rozkazu a nezmenil sa ani

v odvolacom konaní, na čom nemení nič ani námietka žalovaného v dovolaní, súvisiaca

s nepresnosťami dátumu na návrhu na vydanie platobného rozkazu založeného v súdnom

spise v porovnaní s rovnopisom tohto návrhu doručeného žalovanému a ani (zrejme

nesprávne) uvedenie inej sumy v potvrdení o prijatí návrhu na začatie konania v tejto

právnej veci (č. l. 12 spisu) a v zápisnici o pojednávaní (nemeritórnom) pred súdom prvého

stupňa 17. januára 2008 (č. l. 61 spisu).

Keďže v danom prípade dovolanie je podľa § 238 ods. 5 neprípustné, nebola

preukázaná existencia dovolateľom namietanej vady konania v zmysle

a neboli zistené (ani tvrdené) iné vady uvedené v , dospel Najvyšší súd

Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalovaného je neprípustné, preto ho odmietol

( v spojení s ).».

V nadväznosti na citované ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného

práva na súdnu ochranu podľa nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody

prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich

„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie ním

označeného základného práva podľa . V opačnom prípade by totiž súdy

stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti podaného dovolania vôbec boli

naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu

výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať

odoprenie prístupu sťažovateľovi k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných

prostriedkoch.

Z citovanej časti napadnutého uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd svoj záver,

že dovolanie sťažovateľa v danom prípade nie je prípustné, primeraným spôsobom

odôvodnil, pričom tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd pri

preskúmaní napadnutého uznesenia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala

svojvoľný postup dovolacieho súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania,

pozn.), t. j. ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

vyplýva, že najvyšší súd sa ústavne konformným spôsobom zaoberal a aj vysporiadal

s dovolacími dôvodmi sťažovateľa a na tomto základe odmietol dovolanie ako neprípustné.

Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a možnosťou porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia ich

porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 28. októbra 2011 je podľa názoru ústavného súdu z ústavného

hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto sťažnosť aj v tejto časti pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2012