Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 10/2014
PDF · 138.8 KB
No categories available
III. ÚS 10/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2014
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti SAAM ADVISORY LIMITED, Acropoleos 59-
61 Savvides Center, Nicosia, Cyprus, zastúpenej obchodnou spoločnosťou JUDr. Peter
Kubík, advokát, s. r. o., Panenská 6, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ
JUDr. Peter Kubík, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
6 Co 174/13 z 26. júna 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti SAAM ADVISORY LIMITED o d m i e t a pre nedostatok
právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2013
doručená sťažnosť spoločnosti SAAM ADVISORY LIMITED (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 6 Co 174/13 z 26. júna 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti poukazuje na to, že krajský súd porušil jej „právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR“ tým, že napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 C 31/2009
z 28. januára 2013 o „zastavení konania o zaplatenie 17.478.199,14 Eur“.
Rozhodnutiu krajského súdu predchádzalo uznesenie okresného súdu
sp. zn. 8 C 31/2009 z 22. júna 2012, ktorým jej bola uložená povinnosť zložiť preddavok na
trovy konania v sume 873 909,96 € na základe návrhu „odporcu - Slovenskej Republiky
zastúpenej Ministerstvom kultúry SR v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím štátneho orgánu“.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že krajský súd porušil jej právo na súdnu ochranu
v tom, že „sa nesprávne vysporiadal s otázkou, či právne pomery navrhovateľa možno,
alebo nemožno usporiadať v konkurznom konaní podľa osobitného predpisu - zákona
č. 7/2005 Z. z. Nesprávny záver súdu mal popri iných pochybeniach za následok, že
svojvoľné uloženie nesplniteľnej povinnosti zložiť takmer 900 tisíc eur, bolo použité ako
zámienka na odoprenie súdnej ochrany...
Za najvážnejšiu formu zásahu... do práva na súdnu ochranu navrhovateľa
považujeme aplikáciu ust. § 141a OSP v rozpore s jeho znením.“.
V tejto súvislosti poukázala na uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 440/2012
z 3. októbra 2012, ktorým odmietol jej sťažnosť „z dôvodu predčasnosti“ ešte v štádiu
uloženia povinnosti zaplatiť preddavok na trovy konania.
Keďže uznesenie krajského súdu sa stalo právoplatným a proti tomuto rozhodnutiu
nie je možné podať odvolanie, podala sťažovateľka sťažnosť ústavnému súdu. V petite
sťažnosti v závere navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že „Uznesením Krajského
súdu v Bratislave 6 Co 174/13-433 zo dňa 26. júna 2013 bolo porušené ústavné právo
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR. Uznesenie Krajského súdu
v Bratislave 6 Co 174/13-433 zo dňa 26. júna 2013, Uznesenie Okresného súdu Bratislava I
č. k. 8 C 31/2009 zo dňa 28. 1. 2013 a Uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k.
8 C 31/2009 zo dňa 22. 6. 2012 sa zrušujú.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Nosným dôvodom sťažnosti sťažovateľky je skutočnosť, že všeobecné súdy zastavili
konanie v jej veci pre nezaplatenie preddavku na trovy konania, čím jej odopreli prístup
k súdnej ochrane vo veci samej.
Ústavný súd už vo svojej judikatúre viackrát pripustil, že zastavenie konania bez
zákonného dôvodu môže predstavovať zásah do základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. IV. ÚS 62/03 a IV. ÚS 512/2013).
Ústavný súd konštatuje, že ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“) pripúšťa dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa
účastníkovi postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Z judikatúry všeobecných
súdov (porov. napr. R 50/1997) v podobných veciach vyplýva, že za odňatie možnosti
konať pred súdom sa považuje aj zastavenie konania o návrhu účastníka kvôli nezaplateniu
súdneho poplatku, hoci povinnosť účastníka takýto súdny poplatok zaplatiť neexistuje.
Taktiež z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 6 Cdo 155/2011 zo 14. marca 2012 vyplýva, že dovolací súd v takomto prípade
(zastavenie konania kvôli nezaplateniu súdneho poplatku) vecne skúma, či na strane
účastníka skutočne existovala povinnosť daný súdny poplatok zaplatiť alebo nie.
Ustanovenie § 243b ods. 2 v spojení s § 243d ods. 1 OSP potom poskytuje najvyššiemu
súdu ako dovolaciemu súdu účinné prostriedky, ktorými môže odstrániť negatívne dôsledky
zásahu do práv sťažovateľov v podobe zastavenia konania kvôli nezaplateniu súdneho
poplatku v celom rozsahu.
Ústavný súd zotrváva na názore, že dovolanie považuje z dôvodov uvedených
v § 237 OSP za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, najmä ak postupom súdu mala byť účastníkovi konania odňatá možnosť
konať pred súdom (m. m. II. ÚS 102/04, III. ÚS 192/2011).
Z uvedeného je zrejmé, že o porušení a ochrane základného práva sťažovateľky
na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ku ktorému malo dôjsť zastavením konania
o náhrade škody napadnutým uznesením krajského súdu, mohol a mal podľa § 237 písm. f)
OSP a v súlade s čl. 127 ods. 1 ústavy rozhodovať iný (dovolací) súd, a to na základe
dovolania sťažovateľky. Právomoc tohto súdu však vylučuje, aby o ňom mohol rozhodovať
vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu ústavný súd (obdobne
III. ÚS 183/2012, II. ÚS 222/2013, IV. ÚS 512/2013).
Ústavný súd navyše v uznesení sp. zn. I. ÚS 440/2012 z 3. októbra 2012 poučil
sťažovateľku o tom, aby pred podaním sťažnosti vyčerpala všetky účinné právne
prostriedky nápravy v jej veci ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.
Sťažnosť bolo preto pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej
prerokovanie.
Vo vzťahu k uzneseniam okresného súdu, ktoré v petite sťažnosti sťažovateľka žiada
zrušiť (v konaní je zastúpená kvalifikovaným odborníkom v oblasti práva advokátom),
ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde mohol odmietnuť aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (obdobne
III. ÚS 210/2010, I. ÚS 584/2012, III. ÚS 571/2012), pretože návrh na rozhodnutie nie je
tiež vykonateľný, t. j. neobsahuje podstatnú náležitosť, a to riadne označenie základných
práv a slobôd, ktoré mali byť podľa tvrdenia sťažovateľky porušené [§ 50 ods. 1 písm. a)
zákona o ústavnom súde] konkrétnymi uzneseniami okresného súdu, čo je základnou
podmienkou na to, aby ústavný súd mohol rozhodnúť aj o jej návrhu na ich zrušenie.
Takýto rozsah nedostatkov zákonom predpísaných náležitostí, aký vyplýva z podania
sťažovateľky, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút
povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra,
z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, III. ÚS 357/2010,
II. ÚS 309/2010 a I. ÚS 594/2012).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2014