Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 584/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. februára 2013

v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka

a Milana Ľalíka prerokoval sťažnosť Ing. D. K., B., zastúpeného obchodnou spoločnosťou

V., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. V., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn 14 C

134/1987 a takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. D. K. podľa postupom

Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é

b o l o .

2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom

pod sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

3. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý uhradiť Ing. D. K. trovy právneho zastúpenia

v sume 323,50 € na účet jeho právneho zástupcu obchodnej spoločnosti V., s. r. o., do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. septembra

2012 doručená sťažnosť Ing. D. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného obchodnou

spoločnosťou V., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. V.,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu podania a jeho príloh vyplýva:

«Okresný súd Bratislava II vedie pod sp. zn. 14 C/134/1987 právny spor

navrhovateľa – Sťažovateľa proti odporcom pôvodne v I. rade S., k. p. B., v II. rade S., k. p.

B. a v III. rade S., k. p. (ďalej v texte pre všetkých len „odporcovia“) o náhradu škody na

nehnuteľnosti a náhradu za dočasný záber (zásah) do parcely...

Napriek skutočnosti, že návrh bol podaný v roku 1987, do dnešného dňa nebolo

vo veci právoplatne rozhodnuté príslušným súdom. Od doby 1987 prešlo viacerými

zmenami, najmä zmenami v zániku či právnom nástupníctve spoločností odporcov, nakoľko

vyplýva aj z rozhodnutia Mestského súdu v Bratislave ako odvolacieho súdu, odporcovia

v I. a II. rade zanikli ako subjekty s právnou subjektivitou a nástupcami odporcu S. sa stali

v III. rade V. a v IV. rade S., š. p.. Podaním Sťažovateľa zo dňa 25. 03. 1991 rozšíril tento

rozdelením odporcu v IV. rade okruh odporcov na ďalších 23 odporcov, ktorí ako

spoločnosti s právnou subjektivitou vznikli z rozdelených S., š. p. (Sťažovateľ nedisponuje

všetkými informáciami ohľadom právnych nástupníctiev, len tými ktoré sa známymi v

priebehu procesu v čase keď sa konalo aspoň čiastočne vo veci)...

prvostupňový súd vydal rozsudok 11. 05. 1989, ktorým návrh zamietol a voči

zaniknutým odporcom v I. a II. rade zastavil. Mestský súd, rozsudkom zo dňa 29. 09. 1989

v časti zastavenia konania rozsudok potvrdil, v ostávajúcej časti zrušil prvostupňový

rozsudok a vrátil ho na ďalšie konanie. V roku 1993 podal Sťažovateľ sťažnosť pre prieťahy

v konaní a toho istého roku dňa 05. 04. 1993 vydal Obvodný súd Bratislava II po rozšírení

okruhu účastníkov na strane odporcov rozsudok, ktorým opätovne zamietol návrh voči

odporcom v 1. rade, v 3. rade až 13. rade a 20. rade až 23. Rade a voči odporcom v 2. rade

a 19. rade konanie zastavil. Sťažovateľ podal proti Rozsudku zo dňa 05. 04. 1993 odvolanie

a do dnešného dňa nebolo vo veci rozhodnuté.

Po podaní sťažností Sťažovateľom v roku 2012, Okresný súd Bratislava II dňa 22.

03. 2012 odpovedal a uznal sťažnosť za čiastočne opodstatnenú, nakoľko sa vo veci od roku

1993 do 2001 nekonalo, po tomto čase bolo konanie prerušené z dôvodu konkurzného

konania, ktorý bol vyhlásený na majetok odporcu v 14 rade – R., a. s. Sťažovateľ má za to,

že súd počas týchto rokov do prerušenia konania ale aj v posledných rokoch mal vo veci

rozhodnúť a rovnako má za to, že jeho návrh je napriek rozsudkom opodstatnený...»

Sťažovateľ tiež poukazuje na to, že „... došlo k zásahu do jeho vlastníckeho práva,

ktorého náhradu škody v prejednávanej veci žiada. Zásah bol spôsobený realizáciou

stavebných prác na nehnuteľnosti v jeho vlastníctve... Zásah do vlastníckych práv bol

spôsobený tým, že ťažké stroje organizácii odporcov vstúpili do nehnuteľnosť, poškodili

stromy, porasty, zničili zariadenia záhrady, dve chatky, betónové plochy, oporné múry a

iné, a to bez akéhokoľvek právneho dôvodu. Napriek Rozsudku Obvodného súdu Bratislava

2 zo dňa 05. 04. 1993, ktorý skonštatoval, že návrh nie je dôvodný, nakoľko podľa

vykonaných dôkazov došlo k riadnemu vyvlastneniu daných nehnuteľnosti za náhradu, nie

je isté, či sa súd zaoberal právoplatným rozhodnutím Odboru výstavby a územného

plánovania zo dňa 28. 01. 1987, právoplatné dňa 10. 03. 1987. Dané rozhodnutie s

okamžitou platnosťou zastavilo všetky stavebné práce na realizácii prístupovej komunikácii,

realizovanej aj na pozemkoch Sťažovateľa. Bolo zistené, že odporca pôvodne v III. a IV.

rade nedisponoval platným stavebným povolením, napriek tomu boli zahájené stavebné

práce. Na základe týchto udalosti a skutočností došlo k zásahu do vlastníckych práv

Sťažovateľa, na ktorých zákonný obsah a ochranu má podľa Čl. 20 ods. 1 SR právo.

Rovnako nie je zjavné ani po nahliadnutí do príslušného súdneho spisu, nakoľko sa vo veci

dlhý čas nekonalo, ako sa súd pri svojom rozhodovaní vyporiadal zo skutočnosťou, že bez

stavebného povolenia došlo k zásahu do vlastníctva Sťažovateľa, prečo po odvolaní sa proti

Rozsudku Obvodného súdu Bratislava 2 zo dňa 05. 04. 1993 bol spis vrátený na

prvostupňový súd bez rozhodnutia odvolacieho súdu. Nedá sa vychádzať s domnienok a

hypotéz ale Sťažovateľ má za to, že v prípade riadneho konania súdu by nedochádzalo k

takej právnej neistote, v akej sa Sťažovateľ nachádza. V danom kontexte prieťahov, ktorými

nemohol Sťažovateľ vo veci ako účastník konať a preukázať tvrdené skutočnosti, bolo

porušené aj právo na ochranu jeho vlastníckych práv.“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd „... vyslovil vo svojom rozhodnutí, že právo

na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ako ústavné právo podľa čl. 48

bolo porušené a aby prikázal Okresnému súdu Bratislava II,

aby vo veci navrhovateľa Sťažovateľa o náhradu škody v konaní sp. zn.

konal.

Zároveň žiada... Ústavný súd Slovenskej republiky, aby vyslovil vo svojom

rozhodnutí, že právo na ochranu vlastníckeho práva podľa Slovenskej

republiky bolo porušené. Spôsobenými prieťahmi bola spôsobená majetková a nemajetková

ujma, preto žiada ako primerané finančné zadosťučinenie za porušenie jeho základných

práv podľa a 20 priznať Sťažovateľovi čiastku vo výške

23.000 Eur...

žiada, aby bol porušiteľ základného práva zaviazaný na úhradu trov právneho

zastúpenia, ktoré mu v konaní pred ústavným súdom vznikli vo výške 323,50 EUR (2 x

právny úkon – 1. prevzatie veci a príprava, 2. podanie ústavnej sťažnosti – 1 úkon

po 127,16 EUR podľa Vyhlášky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb, 2 x paušál á 7,63 EUR + 20 % DPH spolu

vo výške 53,92 EUR)...“.

Ústavný súd uznesením č. k. -13 z 28. novembra 2012 sťažnosť

sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , prijal

na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval účastníkov konania, aby sa

vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku

okresného súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k prijatej sťažnosti.

Na výzvu ústavného súdu reagovala predsedníčka okresného súdu podaním

sp. zn. Spr. 2179/2012 doručeným ústavnému súdu 20. decembra 2012, v ktorom okrem

iného uviedla: „Je nepochybné, že dĺžka samotného konania nie je obvyklá, avšak je

potrebné zdôrazniť, že táto je spôsobená objektívnymi okolnosťami, ktoré ani sťažovateľ ale

ani konajúci súd nemohli ovplyvniť.

Z obsahu spisu je zrejmé, že súd od podania návrhu v roku 1987 do prerušenia

konania z dôvodu vyhláseného konkurzu vo veci dvakrát meritórne rozhodol, pričom

v poradí druhý rozsudok súd vyhlásil krátko pred prerušením konania v roku 1993. Konanie

bolo prerušené až do 30. 11. 2010. Po tom, čo odpadla táto prekážka v konaní, súd vo veci

ďalej pokračoval v smere ustálenia okruhu účastníkov konania, pričom je potrebné uviesť,

že sťažovateľa zaťažuje dôkazné bremeno riadneho označenia odporcu, pričom doposiaľ si

túto svoju povinnosť nesplnil.

S poukazom na uvedené mám za to, že vo veci síce vznikli prieťahy, avšak nejde

o prieťahy zbytočné a preto považujem sťažnosť sťažovateľa za nedôvodnú.“

Zákonná sudkyňa sa k sťažnosti vyjadrila takto: „Predmetné konanie bolo do 30. 11.

2010 zo zákona prerušené z dôvodu prebiehajúceho konkurzu na spoločnosť R., a. s. Vo

veci súd konal, aj počas konkurzu sledoval jeho priebeh v pravidelných lehotách. Po

skončení konkurzu vykonal dopyt na navrhovateľov, z ktorých dvaja netrvali na

pokračovaní v konaní. Sťažovateľ sa mal vyjadriť v lehote do 29. 2. 2012. Dňa 16. 5. 2012

súdu oznámil, že žiada pokračovať v konaní. Súd preto začal procesné zisťovanie pasívnej

vecnej legitimácie odporcov, nakoľko vo veci s odstupom času nie je zrejmé, s kým má súd

konať ako s odporcom (odporcami), a na koho prešla pohľadávka navrhovateľa. Keďže

navrhovateľ má v konaní dôkazné bremeno, mal byť v ďalšom aj on vyzvaný, aby označil

koho žaluje. Keďže následne podal ústavnú sťažnosť a ako zákonná sudkyňa som nemala k

dispozícii spis, tento úkon zatiaľ nebol vykonaný. Vo veci neboli podľa môjho názoru po

skončení konkurzu prieťahy v konaní.“

Predsedníčka okresného súdu zároveň súhlasila s upustením od ústneho

pojednávania.

Sťažovateľ v liste doručenom ústavnému súdu 21. januára 2013 prostredníctvom

advokáta uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) od ústneho pojednávania v danej veci,

pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel

k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov, postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. .

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo

splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť

pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len

z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda

senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Konanie sa na okresnom súde začalo 19. mája 1987. , ktorým

bol zriadený ústavný súd, nadobudol účinnosť 15. februára 1993. Pred týmto dátumom

ústavný súd právomoc rozhodovať o porušení základných práv sťažovateľa nemá.

Vzhľadom na to ústavný súd skúmal porušenie práv sťažovateľa od 15. februára 1993.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje

tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudského práva v rámci prvého kritéria ústavný súd

prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre

sťažovateľa (, ). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj

sťažnosť sťažovateľa.

Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že po právnej stránke

ide o konanie o náhradu škody, ktoré patrí ku štandardnej rozhodovacej činnosti súdov.

Je však potrebné poukázať na to, že na strane žalovaných boli pôvodne štyria účastníci.

V priebehu konania niektorí z odporcov zanikli, boli rozdelení, resp. došlo k prevodu práv

a povinností na iné subjekty. Dňa 25. marca 1991 rozšíril sťažovateľ návrh na ďalších 23

odporcov, pričom v sťažnosti uvádza, že „nedisponuje všetkými informáciami ohľadne

právnych nástupnictiev“. Otázka pasívnej vecnej legitimácie preto prispieva k faktickej

zložitosti veci, a tým aj k predlžovaniu súdneho konania.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní

pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa .

Na pojednávania, ktoré okresný súd od 15. februára 1993 nariadil na 1. marec 1993,

18. marec 1993 a 5. apríl 1993, sa sťažovateľ nedostavil. Dňa 24. septembra 2010 vyzval

okresný súd sťažovateľa, aby sa vyjadril, či berie žalobu späť, vzhľadom na to, že pôvodní

žalovaní sa rozdelili na desiatky spoločností. Na túto výzvu sťažovateľ reagoval až 16. mája

2012, teda po viac ako 20 mesiacoch. Sťažovateľ sa bez ospravedlnenia nedostavil ani

na jeden z informatívnych výsluchov, ktoré okresný súd nariadil na 13. september 2011

a 17. január 2012.

Aj keď ústavný súd mohol skúmať postup okresného súdu až od 15. februára 1993,

zo spisu okresného súdu sp. zn. 14 C 134/1987 zistil, že aj pojednávania pred týmto

dátumom boli opakovane odročované pre neospravedlnenú neúčasť sťažovateľa (29. júna

1987, 3. augusta 1987, 7. septembra 1987, 2. novembra 1987, 3. marca 1988, 7. apríla 1988,

13. júna 1988, 1. septembra 1988, 14. marca 1989, 11. mája 1989, 22. novembra 1989,

7. decembra 1989, 5. januára 1990, 6. apríla 1990, 26. septembra 1990, 7. decembra 1990,

30. apríla 1991, 7. júna 1991, 25. októbra 1991, 9. marca 1992, 2. júla 1992, 14. septembra

1992, 15. októbra 1992, 18. januára 1993, 1. marca 1993, 18. marca 1993, 5. mája 1993

a 5. apríla 1993). Súdny poplatok sťažovateľ tiež zaplatil až na výzvu súdu 17. novembra

1987, teda šesť mesiacov po podaní návrhu.

Tiež je potrebné uviesť, že sťažovateľ počas obdobia, keď bol okresný súd nečinný,

nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu podľa § 62 ods. 1

a nasl. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých predpisov

v znení neskorších predpisov, ktorú ústavný súd považuje za účinný prostriedok nápravy

postupu všeobecného súdu, ktorý môže prispieť k odstráneniu nečinnosti súdov, a tým aj

k urýchleniu konania ( a ďalšie).

Ako už bolo uvedené, sťažovateľ sám uvádza, že nevie označiť subjekty, ktoré majú

byť účastníkmi konania na strane odporcov, pričom by malo byť v záujme sťažovateľa, aby

označil účastníkov konania, ktorí sú vo veci pasívne vecne legitimovaní. Je tiež potrebné

podotknúť, že k zániku mnohých z 23 odporcov, o ktorých sťažovateľ žalobu rozšíril, došlo

už pred niekoľkými rokmi, pričom túto skutočnosť je možné zistiť jednoduchým

nahliadnutím do obchodného registra, ktorý je bežne prístupný na internete.

Je tak potrebné skonštatovať, že aj nečinnosť sťažovateľa prispela k neprimeranej

dĺžke konania, hoci platí zásada, že práva platia len bdelým (vigilantibus iura). V slobodnej

spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa

o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné,

sankčné, satisfakčné a pod (m. m. ).

Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 , bol postup samotného okresného súdu.

Uznesením Mestského súdu v Bratislave sp. zn. z 20. mája 1992 bol na

jedného z odporcov C., štátny podnik, vyhlásený konkurz. Konkurz bol zrušený uznesením

Mestského súdu v Bratislave sp. zn. z 10. apríla 1996, ktorý nadobudol

právoplatnosť 6. mája 1996. Následne bol vyhlásený konkurz na ďalšieho účastníka

na strane odporcu R., a. s., ktorý prebiehal v čase od 12. júna 2000 do 29. novembra 2010.

Podľa o konkurze a vyrovnaní v znení

neskorších predpisov bolo konanie na okresnom súde počas prebiehajúcich konkurzov

na odporcov prerušené. Existovala teda zákonná prekážka, ktorá bránila okresnému súdu

vo veci konať, a preto obdobie nečinnosti počas prebiehajúcich konkurzov nemožno

hodnotiť ako zbytočné prieťahy v konaní.

Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 14 C 134/1987 zistil,

že okresný súd vo veci v posudzovanom období (od 15. marca 1993) konal plynule

s výnimkou obdobia od 23. júla 1996, keď mu bol vrátený spis s Mestského súdu

v Bratislave, do 16. júna 2000, keď bol vyhlásený konkurz na obchodnú spoločnosť R., a. s.

Celkové prieťahy v konaní okresného súdu trvali 4 roky. Tieto prieťahy hodnotí

ústavný súd ako zbytočné, ktoré mali za následok porušenie základného práva sťažovateľa

podľa .

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k zbytočným

prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa .

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie

alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom

súde a okresnému súdu prikázal, aby vo veci konal bez prieťahov.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha finančného

zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

23 000 €.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliada okrem

iného na význam veci pre sťažovateľa, jeho správanie a dĺžku konania. Podľa názoru

ústavného súdu v tomto prípade do úvahy priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

neprichádza.

Tento názor vychádza z už uvedeného správania sťažovateľa v konaní pred okresným

súdom. V posudzovanom období okresný súd uskutočnil 4 pojednávania a dvakrát nariadil

informatívny výsluch sťažovateľa. Sťažovateľ sa nezúčastnil ani jedného pojednávania,

pričom 5. novembra 1992 sťažovateľ okresný súd požiadal, aby sa pojednávalo v jeho

neprítomnosti z dôvodu, že pracuje v zahraničí. Splnomocnenie na zastupovanie neudelil

advokátovi ani inej osobe, pričom sám bol zástupcom druhého žalobcu. Sťažovateľ sa tiež

nedostavil ani na jeden informatívny výsluch. Na výzvu okresného súdu z 24. septembra

2010, aby sa vyjadril, či trvá na podanom návrhu, vzhľadom na to, že pôvodní žalovaní sa

rozdelili na desiatky spoločností, reagoval sťažovateľ až 16. mája 2012, teda až po uplynutí

20 mesiacov. V sťažnosti sťažovateľ uvádza, že nedisponuje informáciami o právnych

nástupcoch odporcov, pričom by malo byť práve v jeho záujme, aby riadne označil

odporcov tak, aby o jeho nároku mohol súd rozhodnúť. Takéto konanie sťažovateľa je

potrebné hodnotiť ako absolútny nezáujem sťažovateľa na výsledku konania, o čom svedčí

aj opakovaná neúčasť sťažovateľa na pojednávaniach, ktoré sa uskutočnili

pred 15. februárom 1993. Ak takýmto spôsobom sťažovateľ pristupuje ku konaniu na súde,

ktoré začalo na základe jeho návrhu, vec zrejme pre neho nemá význam. Napokon je

potrebné uviesť, že sťažovateľ požadovanú sumu finančného zadosťučinenia (23 000 €),

ktorá je v zjavnom nepomere so sumou náhrady škody požadovanou v konaní pred súdom

(995,82 €), ani ničím neodôvodnil.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom v sume 323,50 €.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch

podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo

sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Podľa vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)

vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov za 2 úkony právnej služby (prevzatie a príprava

zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1

písm. a) a b) vyhlášky za každý úkon po 127,16 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,63 €

(§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 269,58 €. Vzhľadom na to, že advokát sťažovateľa

je platiteľom dane z pridanej hodnoty, k trovám právneho zastúpenia je potrebné pripočítať

daň z pridanej hodnoty 20 % v sume 53,92 €, čo spolu predstavuje trovy právneho

zastúpenia v sume 323,50 €.

Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. februára 2013