Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)5eb/384441.427768.pdf
PDF · 166.67 KB
No categories available
4Cdo/204/2011
Najvyšší súd 4 Cdo 204/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v dedičskej veci po poručiteľke Ž. D., rodenej H.,
naposledy bytom B., zomrelej X., o prejednanie dodatočne objaveného dedičstva, ktorá
dedičská vec sa viedla na Okresnom súde Košice - okolie pod sp. zn. 13 D 435/2005,
o dovolaní 1/ J. K., bývajúcej v K., 2/ R. T., bývajúceho v B., 3/ E. K., bývajúcej v B., 4/ Š.
T., bývajúceho v K., všetci zastúpení JUDr. J. K., advokátom v K., proti uzneseniu Krajského
súdu v Košiciach z 28. februára 2011, sp. zn. 9 CoD 100/2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Košiciach
z 28. februára 2011 sp. zn. 9 CoD 100/2009 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice - okolie uznesením z 20. septembra 2005 č.k. 13 D 435/2005-31
zastavil konanie o novoobjavenom majetku po Ţ. D. z dôvodu, ţe nehnuteľnosti, o
prejednanie ktorých bolo ţiadané, boli uţ predmetom pôvodného dedičského konania
vedeného na Okresnom súde Košice - okolie pod sp. zn. D 719/94 a teda ide o vec rozsúdenú.
Zároveň priznal notárovi, ako poverenému súdnemu komisárovi odmenu a náhradu hotových
výdavkov vo výške 500,-- Sk (16,60 Eur). Opravným uznesením z 29. septembra 2009 opravil
poučenie vo svojom uznesení z 20. septembra 2009 tak, ţe odvolanie proti uzneseniu je
prípustné.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie dedičov 1/ aţ 4/ uznesením z 28. februára 2011,
sp. zn. 9 CoD 100/2009 uznesenie okresného súdu s poukazom na ustanovenie § 219 O.s.p.
potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe parcely y a y v k.ú. y boli uţ
predmetom konania o dedičstve (a to bez ohľadu na to, v akej výmere), dedičia sa
na vyporiadaní týchto parciel dohodli a teda nejde o novoobjavený majetok v zmysle § 175x
O.s.p., ale o majetok, o ktorom uţ bolo rozhodnuté.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podali dovolanie dedičia 1/ aţ 4/, ktorého
prípustnosť odvodzovali z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., teda, ţe postupom odvolacieho
súdu im bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Uviedli, ţe pre nesprávny právny názor
súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu ohľadne podstatnej skutočnosti dôleţitej
pre posúdenie veci, boli vylúčení z realizácie svojich procesných práv a tieţ tým, ţe odvolací
súd im nedoručil vyjadrenie dedičky H. O., pričom týmto postupom im znemoţnil realizovať
ich právo vyjadriť sa k tvrdeniam ostatných účastníkov konania, vyjadrovať sa k podstatným
skutočnostiam a právo navrhovať dôkazy na podporu svojich tvrdení. Navrhli uznesenie
odvolacieho súdu a tieţ súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorí sú zastúpení advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.)
najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon
pripúšťa.
Podľa § 236 ods. 1 O.s.p., dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Pokiaľ dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v tejto procesnej forme, je tento opravný
prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239
ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie
stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ O.s.p.) alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého
odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), alebo ak ním bolo potvrdené buď
uznesenie súdu prvého stupňa o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) alebo uznesenie o uznaní
(neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo jeho vyhlásenie za vykonateľné (nevykonateľné)
na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Pretoţe dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje niektorý
zo znakov vyššie uvedených uznesení, je zrejmé, ţe ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny
poriadok dovolanie podľa § 239 ods. 1 a 2 nepripúšťa.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či dovolaním
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, ktoré zistenie
by viedlo k záveru, ţe dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu rozhodnutia
odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie
odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/
O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti
účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci
právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad odňatia moţnosti účastníka
pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré moţno
začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne
obsadeným).
Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní výslovne namietaná vada konania
podľa § 237 písm. f/ O.s.p., t.j., ţe účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť
pred ním konať.
Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., dovolanie je prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť
konať pred súdom. Pod odňatím moţnosti pred súdom konať v zmysle tohto ustanovenia treba
rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho
procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia
a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Dovolatelia namietali, ţe k odňatiu moţnosti konať pred súdom došlo tým, ţe im
nebolo doručené vyjadrenie H. O. k ich odvolaniu proti uzneseniu súdu prvého stupňa.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.
Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, ţe kaţdý má právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti, a aby sa
mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, kaţdý má
právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Zmyslom práva na súdnu ochranu je umoţniť kaţdému reálny prístup k súdu a tomu
zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní
predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umoţniť stať sa účastníkom konania
so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia
vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001
II. ÚS 14/2001, z 13. novembra 2002 II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007).
Podľa § 1 O.s.p., Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné
plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
V zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie
a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe k odvolaniu podanému dedičmi 1/ aţ 4/ proti uzneseniu
súdu prvého stupňa podala dedička H. O. písomné vyjadrenie z 5. decembra 2009 (č.l. 59 aţ
60), ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené 7. decembra 2009 vo dvoch vyhotoveniach,
pričom zo spisu vyplýva, ţe toto nebolo doručené ďalším dedičom (ich právnemu
zástupcovi), pretoţe sa obe nachádzajú v spise.
Právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov
treba povaţovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka
konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní
pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako
súčasti práva na spravodlivý proces. Keďţe v danej veci vyjadrenie dedičky H. O.
k odvolaniu, obsahujúce podrobný rozbor skutočností majúcich význam pre rozhodnutie danej
veci, nebolo doručené ostatným účastníkom konania, treba konštatovať, ţe v tejto súvislosti
nebolo moţné odvolacie konanie povaţovať za spravodlivé.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje aj na rozhodnutie ESĽP z 27. apríla 2010
v prípade Hudáková proti Slovenskej republike, v ktorom bolo poukázané na to, ţe princíp
rovnosti zbraní, ako jeden zo znakov širšieho konceptu spravodlivého súdneho konania,
vyţaduje, aby kaţdej procesnej strane bola daná primeraná moţnosť predniesť svoju
záleţitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície vis – á - vis
proti jej protistrane (pozri, napr. Nideröst-Huber proti Švajčiarsku, 18. februára 1997, ods. 23,
Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-I).
Okrem tejto poţiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje
právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príleţitosť
nielen predloţiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa
so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predloţené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie
súdu a vyjadriť sa k nim (por. Nideröst-Huber, citované vyššie, ods. 24). Právo na spravodlivé
súdne konanie však nie je absolútne a jeho rozsah sa môţe meniť v závislosti od špecifických
okolností predmetného prípadu (por. Asnar proti Francúzsku (č. 2), č. 12316/04, ods. 26,
18. október 2007, a Vokoun proti Českej republike, č. 20728/05, ods. 26, 3. júl 2008).
Dovolací súd poukazuje aj na to, ţe význam poţiadavky, aby bolo vyjadrenie
k odvolaniu zaslané všetkým účastníkom konania, spočíva v potrebe zabezpečenia, aby
procesné strany mali vieru vo výkon spravodlivosti a aby im nebola odopretá moţnosť
vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré by mohli ovplyvniť rozsudok súdu. Bolo povinnosťou
odvolacieho súdu, aby pred svojím rozhodnutím o odvolaní, o ktorom rozhodoval bez
nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p., poskytol odvolateľom moţnosť
vyjadriť sa k písomnému podaniu ďalšej dedičky (vyjadreniu k odvolaniu).
Preto dovolací súd dospel k záveru, ţe došlo k porušeniu základného práva dovolateľov
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (viď aj nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I. ÚS 335/06), v dôsledku čoho bola dovolateľom odňatá moţnosť konať
pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Procesná vada podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania
a je zároveň tieţ dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretoţe
rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou nemôţe byť
povaţované za správne. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1, 3 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. júna 2012
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová