Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 583/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., B., zastúpenej obchodnou

spoločnosťou A., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. P. Ď., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, základného práva na súdny prieskum zákonností rozhodnutí orgánov

verejnej správy podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu sp. zn. z 9. októbra 2012 a

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 22. mája 2013 a

takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo

veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), základného práva na súdny prieskum

zákonností rozhodnutí orgánov verejnej správy podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu

(ďalej len „Rada“) sp. zn. z 9. októbra 2012 (ďalej aj „rozhodnutie Rady“) a

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sž

25/2012 z 22. mája 2013 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v správnom konaní vedenom Radou

pod sp. zn. bola sťažovateľke napadnutým rozhodnutím Rady

uložená pokuta 3 000 € pre porušenie ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l) zákona

č. o vysielaní a retransmisii a o zmene

o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní

a retransmisii“), ktoré malo spočívať v tom, že sťažovateľka nedodala Rade na jej výzvu

súvislý záznam vo výzve označeného vysielania.

Proti uvedenému rozhodnutiu Rady sa sťažovateľka odvolala. O jej odvolaní

rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že potvrdil rozhodnutie Rady.

Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd a Rada svojimi rozhodnutiami porušili jej

práva podľa a 2 a práva podľa dohovoru, a v podstatnej časti

svojej argumentácie uvádza:

«... podkladom pre vydanie rozhodnutia RVR, ktoré bolo potvrdené Najvyšším súdom

SR, bola skutočnosť, že sťažovateľka nedodala RVR súvislý záznam z vysielania programu

na základe vyžiadania RVR.

Sťažovateľka tvrdí, že k zásahu a porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a ods. 2 SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru došlo postupom RVR tým, že v rozpore

s právom sťažovateľky neobviňovať seba samú použila štátne donútenie a štátnym

donútením sa pokúsila získať dôkaz proti sťažovateľke a následne sankcionovala

sťažovateľku. Sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie

došlo aj postupom Najvyššieho súdu SR, ktorý rozhodoval o opravnom prostriedku proti

rozhodnutiu RVR, tým, že neposkytol ochranu ústavných práv sťažovateľky a postup RVR

pri získavaní dôkazu a sankcionovaní sťažovateľky vyhodnotil ako súladný so zákonom...

Nie je možné súhlasiť s často uvádzaným názorom Ústavného súdu SR, v zmysle

ktorého Ústavný súd nemôže preskúmavať možný zásah do namietaných práv sťažovateľky,

ktoré nastali v konaní pred správnym orgánom, ak tento postup už preskúmal niektorý

so všeobecných súdov (zásada subsidiarity). Ak by sme pripustili takýto názor, účastník

konania by nemal účinný nástroj preskúmania zásahu do namietaných práv v prípade, ak by

všeobecný súd odmietol poskytnúť ochranu namietaným právam...

Sťažovateľka má za to, že nie je a nebola povinná RVR predložiť záznam z vysielania

a to ani na vyžiadanie RVR, nakoľko takáto povinnosť neoprávnene zasahuje do jej

garantovaných práv. Spôsob akým dochádza k získavaniu dôkazu – záznamu z vysielania

programu jednoznačne porušuje právo sťažovateľky na inú právnu ochranu (

SR) a právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 Dohovoru), a to v intenciách

trestnoprávnej zásady „neobviňovať seba samého“.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach k právu neobviňovať sám

seba uviedol, že aj keď v článku 6 Dohovoru nie je osobitne uvedené právo mlčať a právo

neprispieť k obvineniu vlastnej osoby, tieto práva sú všeobecne uznávaným medzinárodným

štandardom, ktorý je jadrom pojmu spravodlivého procesu podľa článku 6. (napr.:

Saunders v. Spojené kráľovstvo).

Sťažovateľka tvrdí, že článok 6 Dohovoru sa vzťahuje na prejednávaný prípad,

nakoľko RVR použila formu štátneho donútenia pri získaní dôkazu, ktorý môže usvedčovať

sťažovateľku zo spáchania správneho deliktu a v rozpore s článkom 6 a právom

neobviňovať seba samého RVR na základe ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l) požadovala

aktívnu súčinnosť sťažovateľky pri produkovaní dôkazov proti sebe. Rozhodnutím RVR

uložila sťažovateľke sankciu na základe štátnym donútením vyžiadaného dôkazu, ktorý mal

(mohol aj nemusel) byť použitý v konaní proti nej...»

V ďalšej časti svojej sťažnosti sťažovateľka uvádza rozhodnutia najvyššieho súdu aj

ústavného súdu (rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. a sp. zn.

z 29. januára 2013 a uznesenie ústavného súdu č. k. -26 z 23. januára 2013),

ktoré sa zaoberali námietkou rozporu so zásadou „nikto nie je povinný sám seba obviňovať“

a vyslovili nedôvodnosť uvedenej námietky, a argumentuje proti záverom, ktorými súdy

objasnili svoje tvrdenia. V tejto časti svojej argumentácie sťažovateľka poukazuje

na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sú podľa nej

aplikovateľné pre daný prípad a podporujú jej právny názor.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti vydal tento nález:

„1. Základné právo spoločnosti M., s. r. o... na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a ods. 2) a Európskeho dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v

konaní o odvolaní pod sp. zn.: zo dňa 22. 05. 2013 a rozhodnutím Rady pre

vysielanie a retransmisiu zo dňa 09. 10. 2012, číslo RP/067/2012, v konaní vedenom pod

spisovou značkou porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.:

zo dňa 22. 05. 2013 a rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu

zo dňa 09. 10. 2012, číslo RP/067/2012, v konaní vedenom pod spisovou značkou 293-

PLO/O-3295/2012, sa zrušujú vo všetkých výrokoch a vec sa vracia Rade pre vysielanie

a retransmisiu na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR a Rada pre vysielanie a retransmisiu sú povinní spoločne

a nerozdielne uhradiť spoločnosti M., s. r. o... trovy právneho zastúpenia vo výške 331,13

EUR na účet A., s. r. o., do pätnásť dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáha

vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , základného práva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej

správy podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru rozhodnutím Rady a rozsudkom najvyššieho súdu. Najvyšší súd označeným

rozhodnutím potvrdil podľa (ďalej aj

„OSP“) napadnuté rozhodnutie Rady, keďže dospel k záveru, že rozhodnutie a postup

správneho orgánu sú v súlade so zákonom.

K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv rozhodnutím Rady

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Napadnuté rozhodnutie Rady je rozhodnutím orgánu verejnej správy, proti ktorému

je podľa § 64 ods. 6 zákona o vysielaní a retransmisii prípustný opravný prostriedok,

o ktorom rozhoduje najvyšší súd podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku. Sťažovateľka v tomto prípade využila možnosť podať odvolanie proti rozhodnutiu

správneho orgánu, a preto o ochrane jej práv voči uvedenému rozhodnutiu Rady rozhodoval

v odvolacom konaní najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodovať o uvedenom

opravnom prostriedku proti napadnutému rozhodnutiu Rady v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol

podľa pre nedostatok svojej právomoci.

K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv rozsudkom

najvyššieho súdu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné

posudzovať spoločne.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu ( ), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (

ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu

zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne

procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu.

Vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľka namieta zásah do jej práva

neobviňovať samú seba, a to na základe štátneho donútenia s hrozbou sankcie pri získavaní

dôkazu. Sťažovateľka sa na základe toho domnieva, že nie je povinná predložiť Rade

záznam z vysielania televízneho programu, keďže táto povinnosť neoprávnene zasahuje

do jej práv garantovaných a dohovorom, pričom poukazuje aj na judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), konkrétne uvádza, že napr.

rozhodnutia Funke v. Francúzsko, Allen v. Spojené kráľovstvo, Martinen v. Fínsko,

Chambaz v. Švajčiarsko, ako aj Bykov v. Rusko sú plne aplikovateľné na prejednávanú vec.

Tvrdí tiež, že každé „sebaobviňovanie“ treba skúmať ad-hoc, a keď je sťažovateľka hoci aj

nepatrne podozrivou osobou, musia byť garantované jej práva vrátane práva neposkytovať

aktívnu súčinnosť pri produkovaní dôkazov vo svoj neprospech.

Sťažovateľka tiež poukazuje na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu a ústavného

súdu, ktorá «jednoznačne priznáva právo RVR na vyhotovovanie záznamov z vysielania

na vlastnom nahrávacom zariadení. Preto v rozpore s názorom Ústavného súdu SR

(-26), ktorý uviedol, že „Rada ako regulačný orgán môže reálne

skontrolovať splnenie, resp. nesplnenie tejto povinnosti vysielateľom len tak, že si

od vysielateľa vyžiada súvislý záznam vysielania“, sťažovateľka uvádza, že samotný

Ústavný súd SR priznal RVR právo kontrolovať plnenie, resp. neplnenie povinnosti

prostredníctvom vyhotovovania záznamov z vysielania na vlastnom nahrávacom zariadení,

ktoré RVR extenzívne pri svojej činnosti využíva. Ak takýmto postupom RVR realizuje svoju

právomoc, potom nemôže existovať proporcionalita zásahu do práv sťažovateľky na základe

ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l) Zákona o vysielaní, nakoľko RVR má právo a dokonca

povinnosť využiť všetky prostriedky na zistenie skutkového stavu veci, čiže aj vyhotovovať

záznamy z vysielania na vlastnom nahrávacom zariadení.». Z uvedeného sťažovateľke

vyplýva, že účel sledovaný obmedzením základného práva je možné dosiahnuť aj spôsobom

pre ňu menej obmedzujúcim.

Ústavný súd argumentáciu sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť

ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu a nezistil, že by najvyšším súdom

aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych

záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade

s jeho právomocami ustanovenými v .

Ústavný súd po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu konštatuje, že najvyšší súd sa

relevantne vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky (ktoré tvoria aj jej sťažnostnú

argumentáciu) a svoje závery dostatočne odôvodnil, keď uviedol:

«Úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v zmysle jednotlivých odvolacích

dôvodov navrhovateľa bolo posúdiť, či postup odporkyne v správnom konaní bol v súlade

so zákonom, či je preukázané nedodanie požadovaného záznamu vysielania a či bola

v súlade so zákonom uložená sankcia.

Podľa poslaním Rady je presadzovať záujmy verejnosti

pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym

hodnotám a vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie

a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie. Zároveň Rada dbá

o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách vysielateľov, ktorí vysielajú

na základe zákona, alebo na základe licencie podľa tohto zákona. Dohliada na

dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie

audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti

vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie

v rozsahu vymedzenom týmto zákonom. Činnosť Rady vyplývajúcu z tohto jej poslania a

pôsobnosti, upravenej v , vykonávajú členovia Rady a úlohy

spojené s činnosťou Rady plnia zamestnanci jej Kancelárie Rady pre vysielanie a

retransmisiu.

Podľa do pôsobnosti Rady v oblasti

výkonu štátnej správy patrí žiadať záznamy vysielania od vysielateľov v prípade potreby.

Podľa vysielateľ je povinný uchovávať

súvislé záznamy vysielania počas 45 dní odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite;

na vyžiadanie Rady poskytne vysielateľ záznam vysielania na zvyčajnom technickom nosiči,

ktorého druh určí Rada v licencii po dohode s vysielateľom.

Podľa za porušenie povinnosti uloženej týmto

zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie:

a) upozornenie na porušenie zákona,

b) odvysielanie oznamu o porušení zákona,

c) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti,

d) pokutu,

e) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.

Podľa Rada uloží pokutu vysielateľovi

televíznej programovej služby, okrem vysielateľa prostredníctvom internetu, od 165 eur

do 6 638 eur a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 99 eur do 1659 eur, ak

neposkytol Rade požadovaný záznam vysielania [§ 16 ods. 3 písm. l/]...

Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. z 29. januára 2013 uviedol, že

„Prevádzkovanie vysielania je licencovanou činnosťou, na ktorú sú kladené osobitné

požiadavky, medzi ktoré patrí i uchovávanie súvislého záznamu z vysielania počas 45 dní

odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite a povinnosť na vyžiadanie rady ich

poskytnúť na zvyčajnom technickom nosiči, ktorého druh určí rada v licencii po dohode

s vysielateľom. Ide o povinnosť, ktorá je súčasťou licencie na vysielanie a má evidenčný

a archivačný charakter. Obdobnú povinnosť majú vysielatelia aj v iných krajinách napr.

v Českej republike (§ 32 ods. 1 písm. l/ zák. č. 231/2001 Sb. v znení neskorších predpisov).

Samotnú existenciu tejto povinnosti senát nevníma ako rozpornú s článkom 6 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Oznámenie č. ). Ide

o predloženie „pasívneho záznamu“ vysielateľom, ktoré nevykazuje znaky podávania

svedectva vo svoj neprospech. Plnenie tejto povinnosti nie je spojené s požiadavkou

na podávanie vysvetlení, svedectiev, respektíve akejkoľvek aktívnej činnosti. Naopak, ako už

bolo zmienené, druh technického nosiča, na ktorom vysielateľ poskytne rade svoj záznam

vysielania ( ) je súčasťou rozhodnutia

a implicitne obsahuje záväzok k plneniu tejto povinnosti (§ 49 ods. 4 písm. j/ zák.

č. ). Prevádzkovanie vysielania je určitou výsadou podnikateľského subjektu

na trhu a plnenie povinností vysielateľa podstupuje dobrovoľne.“

K namietanému porušeniu zákazu donucovania k sebaobviňovaniu je potrebné prijať

jednoznačný záver, že v prejednávanej veci sa jednalo o splnenie zákonom stanovenej

povinnosti. Tiež nie je zanedbateľná okolnosť, že záznam vysielania, ktorý je vysielateľ

povinný poskytnúť, predsa nie je skutočnosťou známou len vysielateľovi, ale ide

o komunikát šírený verejne, spôsobom umožňujúcim oboznámiť sa s jeho obsahom širokému

okruhu recipientov na multiregionálnej ploche. Vysielateľ teda neprodukuje dôkaz, ktorý

nie je známy, ide len o podklad pre zákonnú činnosť Rady, ktorý už predsa „všetci“ videli.

Podnikanie navrhovateľa možno považovať za činnosť osobitnej povahy, vzhľadom

na to, že na túto činnosť je potrebné získať licenciu, a tiež treba vziať do úvahy rozsah

a dosah (tak plošný ako aj osobný), ktorý činnosť navrhovateľa zaznamenáva. Vysielanie,

a teda podnikateľskú činnosť navrhovateľa, reguluje zákon, a to nie z dôvodu, žeby chcel

štát nadmieru zasahovať do výkonu slobodného podnikania, ale z dôvodu ochrany práv

a oprávnených záujmov spoločnosti. Vzhľadom na široké možnosti vysielateľov do istej

miery ovplyvňovať život spoločnosti, a to tak v pozitívnom ako aj v negatívnom zmysle,

zákonodarca uznal za potrebné túto oblasť regulovať zákonom a dať jej jasné pravidlá.

Vysielateľ ako podnikateľ má široké možnosti, ale tie nemožno uplatňovať bez splnenia si

zákonných povinností. Navrhovateľ pri rozhodovaní získať licenciu na vysielanie mal

vedomosť, akým spôsobom je táto oblasť regulovaná právnymi normami, a že jeho

povinnosťou pri vykonávaní licencovanej činnosti je dodržiavať zákon a podmienky

licencie. Z argumentácie navrhovateľa však možno získať dojem, ako keby chcel úplne

vylúčiť základné zákonné oprávnenie a poslanie Rady, t. j. vykonávať dohľad, či jeho

vysielanie je v súlade so zákonom. Navrhovateľ popiera právo správneho orgánu vyžiadať

si záznam vysielania (ktoré je výslovne upravené v zákone regulujúcom činnosť

navrhovateľa) a z iných konaní má najvyšší súd vedomosť, že navrhovateľ tiež namietal,

keď správny orgán vyhotovil záznam vysielania navrhovateľa vlastnými prostriedkami a

vlastnou činnosťou. Takýmto spôsobom môžeme dospieť k tomu, že nebude existovať

relevantný a najviac hodnoverný podklad na posúdenie, či navrhovateľ vysiela v rámci

zákonných pravidiel, a teda v konečnom dôsledku bude navrhovateľ nekontrolovateľný

a nepostihnuteľný.

Navrhovateľovi ako vysielateľovi zákon neustanovuje len samé obmedzujúce

povinnosti, v tom prípade by asi navrhovateľ túto činnosť nevykonával (keďže ide o jeho

slobodné rozhodnutie). Avšak vzhľadom na povahu svojej činnosti musí navrhovateľ

rešpektovať všetky zákonné pravidlá a nevyberať si len tie, ktoré mu vyhovujú. Len tak

na okraj najvyšší súd upriamuje pozornosť na ustanovenie 15b ,

ktoré orgánom verejnej moci, nimi zriadeným rozpočtovým organizáciám a príspevkovým

organizáciám a právnickým osobám zriadeným zákonom ukladá povinnosť poskytovať

vysielateľovi informácie o svojej činnosti na účely pravdivého, včasného a všestranného

informovania verejnosti. Z uvedeného je zrejmé, že ide o uzákonené pravidlo správania sa

zaväzujúce iné osoby (štátne orgány a štátom zriadené organizácie) prejaviť súčinnosť

vo vzťahu k navrhovateľovi, a teda konať v jeho prospech. Ako už bolo povedané,

podnikanie navrhovateľa sa riadi zákonnými pravidlami, jeho činnosť zahŕňa široké

oprávnenia, ktorým neoddeliteľne vzájomne korešpondujú aj určité povinnosti...»

Ústavný súd poukazuje na svoju predchádzajúcu judikatúru, v ktorej sa už zaoberal

uvedenou námietkou sťažovateľky a jej tvrdením, že uloženie povinnosti predložiť záznam

televízneho vysielania je porušením jej základného práva neobviňovať seba samu, ktoré je

zahrnuté tak v základnom práve podľa , ako aj v práve podľa

dohovoru (napr. v konaniach vedených pod sp. zn. , ,

).

Ústavný súd v celom rozsahu odkazuje na svoje závery vyslovené v obdobnej veci

sťažovateľky (s totožnou sťažnostnou argumentáciou), o ktorej rozhodol uznesením

sp. zn. z 18. júla 2013, a uviedol: «Podľa názoru ústavného súdu výklad

§ 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní a retransmisii, v zmysle ktorého na vyžiadanie rady

poskytne vysielateľ záznam vysielania na zvyčajnom technickom nosiči, ktorého druh určí

rada v licencii po dohode s vysielateľom je vecne správny a z ústavného hľadiska bez

akýchkoľvek pochybností akceptovateľný.

K námietke sťažovateľky o existencii okolnosti vylučujúcej protiprávnosť jej konania

(právo neobviňovať seba samu) ústavný súd opakovane uvádza (napr.

sp. zn. ), že podľa judikatúry ESĽP je rozdiel medzi tým, či správny orgán

alebo súd konal v súlade s dohovoru (resp. ) pri preskúmaní uloženia

pokuty za nepredloženie určitých informácií, a tým, či môže štát uložiť povinnosť vyžadovať

od fyzických osôb a právnických osôb určité informácie (pozri rozsudok ESĽP J. B. proti

Švajčiarsku z 3. mája 2001, sťažnosť č. 31827/96 vo vzťahu k informáciám potrebným

na správne určenie daňovej povinnosti).

Podľa názoru ústavného súdu nemožno v zákonom ustanovenej povinnosti predložiť

záznam z vysielania identifikovať „produkciu dôkazov“ proti sebe, ale ide o preukázanie

splnenia zákonnej povinnosti (uchovávať záznamy z vysielania po určitý čas), ktorá bola

osobám v pozícii sťažovateľky, regulovaných osobitnými právnymi predpismi, uložená

ex ante vo všeobecnom záujme a ktorá slúži na riadny výkon funkcií Rady. Rada ako

regulačný orgán môže reálne skontrolovať splnenie, resp. nesplnenie tejto povinnosti

vysielateľom len tak, že si od vysielateľa vyžiada súvislý záznam vysielania, a tento je

vysielateľ povinný poskytnúť jej na zvyčajnom technickom nosiči (), čím

uloženie povinnosti sleduje legitímny cieľ výkonu kontroly v tejto oblasti, pričom miera

zásahu (povinnosť vydať záznam) je vzhľadom na postavenie subjektov v oblasti vysielania

a retransmisie marginálna.

Ústavný súd zároveň podotýka, že nepredloženie záznamov z vysielania nie je

spojené s hrozbou trestnoprávneho postihu nad rámec peňažných poriadkových pokút

za nepredloženie záznamu...»

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje

na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Keďže ústavný súd nezistil možnosť sťažovateľkou namietaného porušenia

označených práv rozsudkom najvyššieho súdu, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celom rozsahu sa ústavný súd

ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013