Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 583/2013
PDF · 244.59 KB
No categories available
I. ÚS 583/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., B., zastúpenej obchodnou
spoločnosťou A., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. P. Ď., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na súdny prieskum zákonností rozhodnutí orgánov
verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu sp. zn. RP/067/2012 z 9. októbra 2012 a
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sž 25/2012 z 22. mája 2013 a
takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo
veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdny prieskum
zákonností rozhodnutí orgánov verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu
(ďalej len „Rada“) sp. zn. RP/067/2012 z 9. októbra 2012 (ďalej aj „rozhodnutie Rady“) a
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sž
25/2012 z 22. mája 2013 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v správnom konaní vedenom Radou
pod sp. zn. 293-PLO/O-3295/2012 bola sťažovateľke napadnutým rozhodnutím Rady
uložená pokuta 3 000 € pre porušenie ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l) zákona
č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z.
o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní
a retransmisii“), ktoré malo spočívať v tom, že sťažovateľka nedodala Rade na jej výzvu
súvislý záznam vo výzve označeného vysielania.
Proti uvedenému rozhodnutiu Rady sa sťažovateľka odvolala. O jej odvolaní
rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že potvrdil rozhodnutie Rady.
Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd a Rada svojimi rozhodnutiami porušili jej
práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a v podstatnej časti
svojej argumentácie uvádza:
«... podkladom pre vydanie rozhodnutia RVR, ktoré bolo potvrdené Najvyšším súdom
SR, bola skutočnosť, že sťažovateľka nedodala RVR súvislý záznam z vysielania programu
na základe vyžiadania RVR.
Sťažovateľka tvrdí, že k zásahu a porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
a ods. 2 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru došlo postupom RVR tým, že v rozpore
s právom sťažovateľky neobviňovať seba samú použila štátne donútenie a štátnym
donútením sa pokúsila získať dôkaz proti sťažovateľke a následne sankcionovala
sťažovateľku. Sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu jej práva na spravodlivé súdne konanie
došlo aj postupom Najvyššieho súdu SR, ktorý rozhodoval o opravnom prostriedku proti
rozhodnutiu RVR, tým, že neposkytol ochranu ústavných práv sťažovateľky a postup RVR
pri získavaní dôkazu a sankcionovaní sťažovateľky vyhodnotil ako súladný so zákonom...
Nie je možné súhlasiť s často uvádzaným názorom Ústavného súdu SR, v zmysle
ktorého Ústavný súd nemôže preskúmavať možný zásah do namietaných práv sťažovateľky,
ktoré nastali v konaní pred správnym orgánom, ak tento postup už preskúmal niektorý
so všeobecných súdov (zásada subsidiarity). Ak by sme pripustili takýto názor, účastník
konania by nemal účinný nástroj preskúmania zásahu do namietaných práv v prípade, ak by
všeobecný súd odmietol poskytnúť ochranu namietaným právam...
Sťažovateľka má za to, že nie je a nebola povinná RVR predložiť záznam z vysielania
a to ani na vyžiadanie RVR, nakoľko takáto povinnosť neoprávnene zasahuje do jej
garantovaných práv. Spôsob akým dochádza k získavaniu dôkazu – záznamu z vysielania
programu jednoznačne porušuje právo sťažovateľky na inú právnu ochranu (čl. 46 Ústavy
SR) a právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 Dohovoru), a to v intenciách
trestnoprávnej zásady „neobviňovať seba samého“.
Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach k právu neobviňovať sám
seba uviedol, že aj keď v článku 6 Dohovoru nie je osobitne uvedené právo mlčať a právo
neprispieť k obvineniu vlastnej osoby, tieto práva sú všeobecne uznávaným medzinárodným
štandardom, ktorý je jadrom pojmu spravodlivého procesu podľa článku 6. (napr.:
Saunders v. Spojené kráľovstvo).
Sťažovateľka tvrdí, že článok 6 Dohovoru sa vzťahuje na prejednávaný prípad,
nakoľko RVR použila formu štátneho donútenia pri získaní dôkazu, ktorý môže usvedčovať
sťažovateľku zo spáchania správneho deliktu a v rozpore s článkom 6 a právom
neobviňovať seba samého RVR na základe ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l) požadovala
aktívnu súčinnosť sťažovateľky pri produkovaní dôkazov proti sebe. Rozhodnutím RVR
uložila sťažovateľke sankciu na základe štátnym donútením vyžiadaného dôkazu, ktorý mal
(mohol aj nemusel) byť použitý v konaní proti nej...»
V ďalšej časti svojej sťažnosti sťažovateľka uvádza rozhodnutia najvyššieho súdu aj
ústavného súdu (rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž 21/2012 a sp. zn. 3 Sž 27/2012
z 29. januára 2013 a uznesenie ústavného súdu č. k. IV. ÚS 47/2013-26 z 23. januára 2013),
ktoré sa zaoberali námietkou rozporu so zásadou „nikto nie je povinný sám seba obviňovať“
a vyslovili nedôvodnosť uvedenej námietky, a argumentuje proti záverom, ktorými súdy
objasnili svoje tvrdenia. V tejto časti svojej argumentácie sťažovateľka poukazuje
na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sú podľa nej
aplikovateľné pre daný prípad a podporujú jej právny názor.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti vydal tento nález:
„1. Základné právo spoločnosti M., s. r. o... na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a ods. 2) Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v
konaní o odvolaní pod sp. zn.: 2Sž/25/2012 zo dňa 22. 05. 2013 a rozhodnutím Rady pre
vysielanie a retransmisiu zo dňa 09. 10. 2012, číslo RP/067/2012, v konaní vedenom pod
spisovou značkou 293-PLO/O-3295/2012 porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.:
2Sž/25/2012 zo dňa 22. 05. 2013 a rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu
zo dňa 09. 10. 2012, číslo RP/067/2012, v konaní vedenom pod spisovou značkou 293-
PLO/O-3295/2012, sa zrušujú vo všetkých výrokoch a vec sa vracia Rade pre vysielanie
a retransmisiu na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd SR a Rada pre vysielanie a retransmisiu sú povinní spoločne
a nerozdielne uhradiť spoločnosti M., s. r. o... trovy právneho zastúpenia vo výške 331,13
EUR na účet A., s. r. o., do pätnásť dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáha
vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, základného práva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej
správy podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozhodnutím Rady a rozsudkom najvyššieho súdu. Najvyšší súd označeným
rozhodnutím potvrdil podľa § 250q ods. 2 OSP Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP“) napadnuté rozhodnutie Rady, keďže dospel k záveru, že rozhodnutie a postup
správneho orgánu sú v súlade so zákonom.
K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv rozhodnutím Rady
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Napadnuté rozhodnutie Rady je rozhodnutím orgánu verejnej správy, proti ktorému
je podľa § 64 ods. 6 zákona o vysielaní a retransmisii prípustný opravný prostriedok,
o ktorom rozhoduje najvyšší súd podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku. Sťažovateľka v tomto prípade využila možnosť podať odvolanie proti rozhodnutiu
správneho orgánu, a preto o ochrane jej práv voči uvedenému rozhodnutiu Rady rozhodoval
v odvolacom konaní najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodovať o uvedenom
opravnom prostriedku proti napadnutému rozhodnutiu Rady v danom prípade vylučuje
právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.
K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv rozsudkom
najvyššieho súdu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné
posudzovať spoločne.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6
ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu
zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne
procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by
mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu.
Vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľka namieta zásah do jej práva
neobviňovať samú seba, a to na základe štátneho donútenia s hrozbou sankcie pri získavaní
dôkazu. Sťažovateľka sa na základe toho domnieva, že nie je povinná predložiť Rade
záznam z vysielania televízneho programu, keďže táto povinnosť neoprávnene zasahuje
do jej práv garantovaných ústavou a dohovorom, pričom poukazuje aj na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), konkrétne uvádza, že napr.
rozhodnutia Funke v. Francúzsko, Allen v. Spojené kráľovstvo, Martinen v. Fínsko,
Chambaz v. Švajčiarsko, ako aj Bykov v. Rusko sú plne aplikovateľné na prejednávanú vec.
Tvrdí tiež, že každé „sebaobviňovanie“ treba skúmať ad-hoc, a keď je sťažovateľka hoci aj
nepatrne podozrivou osobou, musia byť garantované jej práva vrátane práva neposkytovať
aktívnu súčinnosť pri produkovaní dôkazov vo svoj neprospech.
Sťažovateľka tiež poukazuje na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu a ústavného
súdu, ktorá «jednoznačne priznáva právo RVR na vyhotovovanie záznamov z vysielania
na vlastnom nahrávacom zariadení. Preto v rozpore s názorom Ústavného súdu SR
(IV. ÚS 47/2013-26), ktorý uviedol, že „Rada ako regulačný orgán môže reálne
skontrolovať splnenie, resp. nesplnenie tejto povinnosti vysielateľom len tak, že si
od vysielateľa vyžiada súvislý záznam vysielania“, sťažovateľka uvádza, že samotný
Ústavný súd SR priznal RVR právo kontrolovať plnenie, resp. neplnenie povinnosti
prostredníctvom vyhotovovania záznamov z vysielania na vlastnom nahrávacom zariadení,
ktoré RVR extenzívne pri svojej činnosti využíva. Ak takýmto postupom RVR realizuje svoju
právomoc, potom nemôže existovať proporcionalita zásahu do práv sťažovateľky na základe
ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l) Zákona o vysielaní, nakoľko RVR má právo a dokonca
povinnosť využiť všetky prostriedky na zistenie skutkového stavu veci, čiže aj vyhotovovať
záznamy z vysielania na vlastnom nahrávacom zariadení.». Z uvedeného sťažovateľke
vyplýva, že účel sledovaný obmedzením základného práva je možné dosiahnuť aj spôsobom
pre ňu menej obmedzujúcim.
Ústavný súd argumentáciu sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť
ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu a nezistil, že by najvyšším súdom
aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych
záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade
s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu konštatuje, že najvyšší súd sa
relevantne vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky (ktoré tvoria aj jej sťažnostnú
argumentáciu) a svoje závery dostatočne odôvodnil, keď uviedol:
«Úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v zmysle jednotlivých odvolacích
dôvodov navrhovateľa bolo posúdiť, či postup odporkyne v správnom konaní bol v súlade
so zákonom, či je preukázané nedodanie požadovaného záznamu vysielania a či bola
v súlade so zákonom uložená sankcia.
Podľa § 4 zákona č. 308/2000 Z. z. poslaním Rady je presadzovať záujmy verejnosti
pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym
hodnotám a vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie
a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie. Zároveň Rada dbá
o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách vysielateľov, ktorí vysielajú
na základe zákona, alebo na základe licencie podľa tohto zákona. Dohliada na
dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie
audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti
vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie
v rozsahu vymedzenom týmto zákonom. Činnosť Rady vyplývajúcu z tohto jej poslania a
pôsobnosti, upravenej v § 5 zákona č. 308/2000 Z. z., vykonávajú členovia Rady a úlohy
spojené s činnosťou Rady plnia zamestnanci jej Kancelárie Rady pre vysielanie a
retransmisiu.
Podľa § 5 ods. 1 písm. m/ zákona č. 308/2000 Z. z. do pôsobnosti Rady v oblasti
výkonu štátnej správy patrí žiadať záznamy vysielania od vysielateľov v prípade potreby.
Podľa § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z. z. vysielateľ je povinný uchovávať
súvislé záznamy vysielania počas 45 dní odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite;
na vyžiadanie Rady poskytne vysielateľ záznam vysielania na zvyčajnom technickom nosiči,
ktorého druh určí Rada v licencii po dohode s vysielateľom.
Podľa § 64 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. za porušenie povinnosti uloženej týmto
zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie:
a) upozornenie na porušenie zákona,
b) odvysielanie oznamu o porušení zákona,
c) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti,
d) pokutu,
e) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.
Podľa § 67 ods. 2 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. Rada uloží pokutu vysielateľovi
televíznej programovej služby, okrem vysielateľa prostredníctvom internetu, od 165 eur
do 6 638 eur a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 99 eur do 1659 eur, ak
neposkytol Rade požadovaný záznam vysielania [§ 16 ods. 3 písm. l/]...
Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3Sž/27/2012 z 29. januára 2013 uviedol, že
„Prevádzkovanie vysielania je licencovanou činnosťou, na ktorú sú kladené osobitné
požiadavky, medzi ktoré patrí i uchovávanie súvislého záznamu z vysielania počas 45 dní
odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite a povinnosť na vyžiadanie rady ich
poskytnúť na zvyčajnom technickom nosiči, ktorého druh určí rada v licencii po dohode
s vysielateľom. Ide o povinnosť, ktorá je súčasťou licencie na vysielanie a má evidenčný
a archivačný charakter. Obdobnú povinnosť majú vysielatelia aj v iných krajinách napr.
v Českej republike (§ 32 ods. 1 písm. l/ zák. č. 231/2001 Sb. v znení neskorších predpisov).
Samotnú existenciu tejto povinnosti senát nevníma ako rozpornú s článkom 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Oznámenie č. 209/1992 Zb.). Ide
o predloženie „pasívneho záznamu“ vysielateľom, ktoré nevykazuje znaky podávania
svedectva vo svoj neprospech. Plnenie tejto povinnosti nie je spojené s požiadavkou
na podávanie vysvetlení, svedectiev, respektíve akejkoľvek aktívnej činnosti. Naopak, ako už
bolo zmienené, druh technického nosiča, na ktorom vysielateľ poskytne rade svoj záznam
vysielania (§ 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z. z.) je súčasťou rozhodnutia
a implicitne obsahuje záväzok k plneniu tejto povinnosti (§ 49 ods. 4 písm. j/ zák.
č. 308/2000 Z. z.). Prevádzkovanie vysielania je určitou výsadou podnikateľského subjektu
na trhu a plnenie povinností vysielateľa podstupuje dobrovoľne.“
K namietanému porušeniu zákazu donucovania k sebaobviňovaniu je potrebné prijať
jednoznačný záver, že v prejednávanej veci sa jednalo o splnenie zákonom stanovenej
povinnosti. Tiež nie je zanedbateľná okolnosť, že záznam vysielania, ktorý je vysielateľ
povinný poskytnúť, predsa nie je skutočnosťou známou len vysielateľovi, ale ide
o komunikát šírený verejne, spôsobom umožňujúcim oboznámiť sa s jeho obsahom širokému
okruhu recipientov na multiregionálnej ploche. Vysielateľ teda neprodukuje dôkaz, ktorý
nie je známy, ide len o podklad pre zákonnú činnosť Rady, ktorý už predsa „všetci“ videli.
Podnikanie navrhovateľa možno považovať za činnosť osobitnej povahy, vzhľadom
na to, že na túto činnosť je potrebné získať licenciu, a tiež treba vziať do úvahy rozsah
a dosah (tak plošný ako aj osobný), ktorý činnosť navrhovateľa zaznamenáva. Vysielanie,
a teda podnikateľskú činnosť navrhovateľa, reguluje zákon, a to nie z dôvodu, žeby chcel
štát nadmieru zasahovať do výkonu slobodného podnikania, ale z dôvodu ochrany práv
a oprávnených záujmov spoločnosti. Vzhľadom na široké možnosti vysielateľov do istej
miery ovplyvňovať život spoločnosti, a to tak v pozitívnom ako aj v negatívnom zmysle,
zákonodarca uznal za potrebné túto oblasť regulovať zákonom a dať jej jasné pravidlá.
Vysielateľ ako podnikateľ má široké možnosti, ale tie nemožno uplatňovať bez splnenia si
zákonných povinností. Navrhovateľ pri rozhodovaní získať licenciu na vysielanie mal
vedomosť, akým spôsobom je táto oblasť regulovaná právnymi normami, a že jeho
povinnosťou pri vykonávaní licencovanej činnosti je dodržiavať zákon a podmienky
licencie. Z argumentácie navrhovateľa však možno získať dojem, ako keby chcel úplne
vylúčiť základné zákonné oprávnenie a poslanie Rady, t. j. vykonávať dohľad, či jeho
vysielanie je v súlade so zákonom. Navrhovateľ popiera právo správneho orgánu vyžiadať
si záznam vysielania (ktoré je výslovne upravené v zákone regulujúcom činnosť
navrhovateľa) a z iných konaní má najvyšší súd vedomosť, že navrhovateľ tiež namietal,
keď správny orgán vyhotovil záznam vysielania navrhovateľa vlastnými prostriedkami a
vlastnou činnosťou. Takýmto spôsobom môžeme dospieť k tomu, že nebude existovať
relevantný a najviac hodnoverný podklad na posúdenie, či navrhovateľ vysiela v rámci
zákonných pravidiel, a teda v konečnom dôsledku bude navrhovateľ nekontrolovateľný
a nepostihnuteľný.
Navrhovateľovi ako vysielateľovi zákon neustanovuje len samé obmedzujúce
povinnosti, v tom prípade by asi navrhovateľ túto činnosť nevykonával (keďže ide o jeho
slobodné rozhodnutie). Avšak vzhľadom na povahu svojej činnosti musí navrhovateľ
rešpektovať všetky zákonné pravidlá a nevyberať si len tie, ktoré mu vyhovujú. Len tak
na okraj najvyšší súd upriamuje pozornosť na ustanovenie 15b zákona č. 308/2000 Z. z.,
ktoré orgánom verejnej moci, nimi zriadeným rozpočtovým organizáciám a príspevkovým
organizáciám a právnickým osobám zriadeným zákonom ukladá povinnosť poskytovať
vysielateľovi informácie o svojej činnosti na účely pravdivého, včasného a všestranného
informovania verejnosti. Z uvedeného je zrejmé, že ide o uzákonené pravidlo správania sa
zaväzujúce iné osoby (štátne orgány a štátom zriadené organizácie) prejaviť súčinnosť
vo vzťahu k navrhovateľovi, a teda konať v jeho prospech. Ako už bolo povedané,
podnikanie navrhovateľa sa riadi zákonnými pravidlami, jeho činnosť zahŕňa široké
oprávnenia, ktorým neoddeliteľne vzájomne korešpondujú aj určité povinnosti...»
Ústavný súd poukazuje na svoju predchádzajúcu judikatúru, v ktorej sa už zaoberal
uvedenou námietkou sťažovateľky a jej tvrdením, že uloženie povinnosti predložiť záznam
televízneho vysielania je porušením jej základného práva neobviňovať seba samu, ktoré je
zahrnuté tak v základnom práve podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj v práve podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (napr. v konaniach vedených pod sp. zn. IV. ÚS 92/09, IV. ÚS 47/2013,
Ústavný súd v celom rozsahu odkazuje na svoje závery vyslovené v obdobnej veci
sťažovateľky (s totožnou sťažnostnou argumentáciou), o ktorej rozhodol uznesením
sp. zn. III. ÚS 331/2013 z 18. júla 2013, a uviedol: «Podľa názoru ústavného súdu výklad
§ 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní a retransmisii, v zmysle ktorého na vyžiadanie rady
poskytne vysielateľ záznam vysielania na zvyčajnom technickom nosiči, ktorého druh určí
rada v licencii po dohode s vysielateľom je vecne správny a z ústavného hľadiska bez
akýchkoľvek pochybností akceptovateľný.
K námietke sťažovateľky o existencii okolnosti vylučujúcej protiprávnosť jej konania
(právo neobviňovať seba samu) ústavný súd opakovane uvádza (napr.
sp. zn. IV. ÚS 12/2013), že podľa judikatúry ESĽP je rozdiel medzi tým, či správny orgán
alebo súd konal v súlade s čl. 6 dohovoru (resp. čl. 46 ústavy) pri preskúmaní uloženia
pokuty za nepredloženie určitých informácií, a tým, či môže štát uložiť povinnosť vyžadovať
od fyzických osôb a právnických osôb určité informácie (pozri rozsudok ESĽP J. B. proti
Švajčiarsku z 3. mája 2001, sťažnosť č. 31827/96 vo vzťahu k informáciám potrebným
na správne určenie daňovej povinnosti).
Podľa názoru ústavného súdu nemožno v zákonom ustanovenej povinnosti predložiť
záznam z vysielania identifikovať „produkciu dôkazov“ proti sebe, ale ide o preukázanie
splnenia zákonnej povinnosti (uchovávať záznamy z vysielania po určitý čas), ktorá bola
osobám v pozícii sťažovateľky, regulovaných osobitnými právnymi predpismi, uložená
ex ante vo všeobecnom záujme a ktorá slúži na riadny výkon funkcií Rady. Rada ako
regulačný orgán môže reálne skontrolovať splnenie, resp. nesplnenie tejto povinnosti
vysielateľom len tak, že si od vysielateľa vyžiada súvislý záznam vysielania, a tento je
vysielateľ povinný poskytnúť jej na zvyčajnom technickom nosiči (IV. ÚS 92/09), čím
uloženie povinnosti sleduje legitímny cieľ výkonu kontroly v tejto oblasti, pričom miera
zásahu (povinnosť vydať záznam) je vzhľadom na postavenie subjektov v oblasti vysielania
a retransmisie marginálna.
Ústavný súd zároveň podotýka, že nepredloženie záznamov z vysielania nie je
spojené s hrozbou trestnoprávneho postihu nad rámec peňažných poriadkových pokút
za nepredloženie záznamu...»
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje
na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje
názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Keďže ústavný súd nezistil možnosť sťažovateľkou namietaného porušenia
označených práv rozsudkom najvyššieho súdu, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celom rozsahu sa ústavný súd
ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. októbra 2013