Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 14 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)IV. ÚS 47/2013
PDF · 289.85 KB
No categories available
IV. ÚS 47/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M. s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou B., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta
Mgr. P. Ď., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Rady pre
vysielanie a retransmisiu č. RP/23/2012 z 24. apríla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn.
44-PLO/O-432/2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2 Sž/11/2012 z 23. októbra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti M. s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2013
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M. s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej aj „rada“) č. RP/23/2012
z 24. apríla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 44-PLO/O-432/2012 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutie rady“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sž/11/2012 z 23. októbra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu“).
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
«Dňa 04. 11. 2011 Rada pre vysielanie a retransmisiu, ako správny orgán v oblasti
vysielania a retransmisie... zaslala sťažovateľke výzvu na doloženie súvislého záznamu
z televízneho vysielania programovej služby... zo dňa 31. 10. 2011 v čase o 21:15 hod.
programu F. (ďalej len „Záznam z vysielania programu“). Sťažovateľka RVR Záznam
z vysielania programu v stanovenej lehote a na vyžiadanie RVR nedoručila. Dňa 10. 2.
2012 bolo sťažovateľke doručené oznámenie o začatí správneho konania,
č. k.: 44-PLO/O-432/2012, v súvislosti s možným porušením ustanovenia § 16 ods. 3
písm. l) Zákona o vysielaní (nedodanie súvislého záznamu z vysielania na vyžiadanie RVR).
Dňa 23. 4. 2012 sťažovateľka doručila RVR stanovisko k správnemu konaniu. V dôsledku
nedoručenia súvislého záznamu z vysielania programu, RVR rozhodnutím sp. zn.
RP/023/2012, zo dňa 24. 04. 2012, uložila sťažovateľke sankciu – pokutu vo výške 2.300,-
EUR. Dňa 14. 06. 2012 sťažovateľka podala voči rozhodnutiu RVR sp. zn. RP/023/2012
odvolanie na Najvyšší súd SR. Dňa 22. 10. 2012 sťažovateľka doručila Najvyššiemu súdu
SR ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní spolu s vyjadrením vo veci samej. Dňa 08. 11.
2012 bolo sťažovateľke doručené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Sž/11/2012,
ktorým súd rozhodnutie RVR, sp. zn.: RP/023/2012 potvrdil. Sťažovateľka tvrdí, že k zásahu
a porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR a článku 6 ods. 1
Dohovoru došlo postupom Najvyššieho súdu SR tým, že vydal rozhodnutie, ktoré z hľadiska
svojho odôvodnenia nie je možné v zmysle aplikovateľnej judikatúry Ústavného súdu SR
a judikatúry ESĽP považovať za jasné a zrozumiteľné, čím sa výkon spravodlivosti stáva
arbitrárnym. Sťažovateľka ďalej tvrdí, že vyžiadanie súvislého Záznamu vysielania
programu a následné vedenie správneho konania proti sťažovateľke a udelenie sankcie pre
jeho nedodanie je zásahom a porušením práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2
Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru.»
Sťažovateľka namieta, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a najmä jeho
odôvodnenie nespĺňajú imperatív práva na spravodlivé súdne konanie. „Z pozície
pozorného čitateľa absolútne jednoznačne vyplýva, že celé odôvodnenie Rozhodnutia NS SR
sa zo sťažovateľke neznámych dôvodov, týka absolútne iného správneho konania
a správneho rozhodnutia, ktoré nebolo predmetom odvolania sťažovateľky. NS SR
z neznámych príčin vo svojom odôvodnení sumarizuje skutkový a právny stav, ktorý však
nijakým spôsobom nesúvisí s predmetnou vecou a nevychádza z listín, ktoré sú súčasťou
odvolacieho spisu. Odvolanie proti rozhodnutiu RVR č. RP/023/2012 sťažovateľka
odôvodnila:
Absenciou formálneho rozhodnutia RVR pre vyžiadanie záznamu,
Nedostatkom právomoci predsedu RVR rozhodnúť o zázname z vysielania,
ktorý má byť zo strany RVR vyžiadaný,
Nemožnosťou vedenia správneho konania a sankcionovania za nedodanie
záznamu z dôvodu okolnosti vylučujúcej protiprávnosť konania sťažovateľky
(právo neobviňovať seba samého). Napriek skutočnosti uvedenej vyššie NS
SR vo svojom odôvodnení uvádza skutočnosti a tvrdenia, ktoré nijako
s predmetnou vecou nesúviseli:... V odôvodnení na str. 8 a nasl. uvádza, že
namiesto vlastného odôvodnenia rozhodnutia len v zmysle § 250ja ods. 7 O.
s. p. odkáže na iný rozsudok NS SR, ktorý má predstavovať obdobnú vec
a text toho rozhodnutia uvedie v odôvodnení... Rozhodnutie NS SR nie je
možné považovať za zrozumiteľné a jasné, nakoľko nijakým spôsobom
neodpovedá na všetky, resp. závažné námietky vznesené sťažovateľkou
v odvolaní proti rozhodnutiu RVR, č. RP/023/2012.“
Podľa sťažovateľky v namietanej právnej veci došlo aj k zásahu do právnej istoty
a predvídateľnosti práva, ktorý mal spočívať v „absencii formálneho aktu RVR, na základe
ktorého malo dôjsť k vyžiadaniu Záznamu z vysielania programu... Sťažovateľka má za to,
že vyžiadanie Záznamu z vysielania programu, bez toho, aby o tomto úkone rozhodla RVR
ako kolektívny orgán vykonaním hlasovania, nie je možné považovať za postup, ktorý by
zaručoval dodržanie právnej istoty sťažovateľky a rovnako tak dodržanie jej práva na
spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu ochranu... Zákon o vysielaní nikde
neustanovuje, že predseda Rady pre vysielanie a retransmisiu vyžiadava záznamy
z vysielania. Zákon o vysielaní ustanovuje, že len Rada je oprávnená vyžiadať záznam
z vysielania. Radu pre vysielanie nie je v takomto prípade možné stotožňovať s jej
predsedom, nakoľko Zákon o vysielaní predsedovi rozhodovacie právomoci nepriznáva,
nakoľko rada ako kolektívny orgán a nie jej predseda je správnym orgánom.“.
Sťažovateľka tiež tvrdí, že v posudzovanej právnej veci došlo aj k zásahu do jej práva
neobviňovať samu seba, ktorý mal spočívať v spôsobe získania dôkazu – záznamu
z vysielania programu. V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza:
«V predmetom prípade má sťažovateľka za to, že ustanovenie § 16 ods. 3 písm. l)
Zákona o vysielaní a samotný postup RVR, na základe ktorého sa pokúsila od sťažovateľky
získať Záznam z vysielania programu ako dôkaz pre ďalšie konanie a za sankcionovanie
sťažovateľky za nedodanie Záznamu z vysielania programu a rovnako potvrdenie
rozhodnutia RVR zo strany NS SR, je v priamom rozpore s ustanoveniami čl. 46 Ústavy SR
a článkom 6 Dohovoru a nimi zaručenými právami. Niet pochybností o tom, že ustanovenie
§ 16 ods. 3 písm. l) Zákona o vysielaní a postup RVR v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu
rozhodnutia RVR a rozhodnutia NS SR, predstavuje excesívne štátne donútenie vo forme
zákona, na základe ktorého bola sťažovateľka pod hrozbou spáchania správneho deliktu
a uloženia sankcie, donútená proti svojej vôli vyprodukovať a odovzdať RVR ako orgánu
verejnej moci dôkaz, ktorý mal byť následne použitý v jeho neprospech na preukázanie
spáchania správneho deliktu a uloženia sankcie. Odmietnutím, resp.: nedodaním záznamu
z vysielania sťažovateľka len realizovala výkon svojho práva „neobviňovať samú seba“,
ktoré jej zaručuje Ústava SR a Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd
a z tohto dôvodu je sťažovateľke vytýkané konanie, resp. nekonanie zbavené
protiprávnosti.»
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo spoločnosti M. s. r. o., ... na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 a ods. 2) Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 2 Sž/11/2012 zo dňa 23. 10. 2012 a rozhodnutím
Rady pre vysielanie a retransmisiu zo dňa 24. 04. 2012, číslo RP/023/2012, v konaní
vedenom pod spisovou značkou 44-PLO/O-432/2012 porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.:
2 Sž/11/2012 zo dňa 23. 10. 2012 a rozhodnutie Rady pre vysielanie a retransmisiu zo dňa
24. 04. 2012, číslo RP/023/2012, v konaní vedenom pod spisovou značkou
44-PLO/O-432/2012 sa zrušujú vo všetkých výrokoch a vec sa vracia Rade pre vysielanie
a retransmisiu na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd SR a Rada pre vysielanie a retransmisiu sú povinní spoločne
a nerozdielne uhradiť spoločnosti M. s. r. o.,... spravodlivé zadosťučinenie vo výške 5.000,-
EUR v lehote pätnásť dní od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Najvyšší súd SR a Rada pre vysielanie a retransmisiu sú povinní spoločne
a nerozdielne uhradiť spoločnosti M. s. r. o... trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50
EUR...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím Rady pre vysielanie
a retransmisiu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na
jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Napadnuté rozhodnutie rady je rozhodnutím orgánu verejnej správy, proti ktorému je
podľa § 64 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona
č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o vysielaní a retransmisii“) prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje najvyšší súd
podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Právomoc
najvyššieho súdu rozhodovať o uvedenom opravnom prostriedku proti napadnutému
rozhodnutiu rady v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného
dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok svojej právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových zistení a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu
(obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel
a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej
logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno za zjavne neopodstatnenú
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím
nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu
verejnej moci alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
Ústavný súd v prvom rade považoval za potrebné vysporiadať sa s tvrdením
sťažovateľky, podľa ktorého napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je nezrozumiteľný
z dôvodu, že „v zmysle § 250ja ods. 7 O. s. p. odkázal na iný rozsudok NS SR, ktorý mal
predstavovať obdobnú vec“, pričom však „nijakým spôsobom neodpovedal na všetky, resp.
závažné námietky vznesené sťažovateľkou v odvolaní proti rozhodnutiu RVR,
č. RP/023/2012“. Podľa sťažovateľky najvyšší súd v napadnutom rozsudku „z neznámych
príčin vo svojom odôvodnení sumarizuje skutkový a právny stav, ktorý však nijakým
spôsobom nesúvisí s predmetnou vecou a nevychádza z listín, ktoré sú súčasťou odvolacieho
spisu“.
Podľa § 250ja ods. 7 OSP ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako
odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom,
môže v odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text
v odôvodnení uvedie.
Hlavným účelom citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku je
zjednodušiť odvolanie najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu v správnom súdnictve. Aj
napriek skutočnosti, že celý text podobného rozhodnutia nemusí mať relevanciu na
prejednávaný prípad, a to predovšetkým s prihliadnutím na tvrdenia účastníkov konania,
prípadne ich hodnotenia predmetu konania, uvedenie celého textu podobného rozhodnutia
v rozhodnutí odvolacieho súdu v obdobnej veci vyplýva z doslovného gramatického
výkladu citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že najvyšší súd napadnutý rozsudok odôvodnil
rozhodnutím v obdobnej veci, pri súčasnom uvedení skutkového a právneho stavu obdobnej
veci, ktorý nebol v porovnaní s prejednávaným prípadom absolútne totožný. Z odôvodnenia
podobného rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, ako to v sťažnosti uvádza aj
sťažovateľka, že sa v ňom uvádzajú aj „skutočnosti a tvrdenia, ktoré nijako s predmetnou
vecou nesúviseli“. Sťažovateľkou namietaná skutočnosť však nie je v rozpore s § 250ja
ods. 7 OSP, naopak, je v súlade s jeho doslovným a gramatickým výkladom.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (pozri napr. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05)
všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia, a preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie.
V nadväznosti na citovanú judikatúru ústavného súdu bolo v konkrétnych
okolnostiach posudzovanej veci nevyhnutné preskúmať, či odôvodnenie napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu vychádzajúce z aplikácie § 250ja ods. 7 OSP, t. j. založené na
citácii odôvodnenia obdobného rozhodnutia najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska
udržateľné, teda také, ktoré spĺňa základné atribúty kladené na rozhodnutie všeobecného
súdu, predovšetkým z pohľadu vysporiadania sa so sťažovateľkou uplatnenou
argumentáciou v odvolaní proti napadnutému rozhodnutiu rady.
V súvislosti so sťažovateľkou namietaným porušením jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.
1 dohovoru z dôvodu „nezrozumiteľnosti a nejasnosti“ napadnutého rozsudku najvyššieho
súdu, keďže „nijakým spôsobom neodpovedá na všetky, resp. závažné námietky vznesené
sťažovateľkou v odvolaní proti rozhodnutiu RVR č. RP/023/2012“, sa ústavný súd sústredil
na posúdenie odôvodnenosti uvedenej námietky.
Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na svoje námietky, ktoré uplatnila vo svojom
odvolaní proti napadnutému rozhodnutiu rady. Konkrétne išlo o
1. „absenci(u) formálneho rozhodnutia RVR pre vyžiadanie záznamu“ (ďalej len
prvá námietka“),
2. „nedostatok právomoci predsedu RVR rozhodnúť o zázname z vysielania, ktorý má
byť zo strany RVR vyžiadaný“ (ďalej len „druhá námietka“), a
3. „nemožnosť vedenia správneho konania a sankcionovania za nedodanie záznamu
z dôvodu okolnosti vylučujúcej protiprávnosť konania sťažovateľky (právo neobviňovať
seba samého)“ (ďalej len „tretia námietka“).
Sťažovateľka predovšetkým namieta, že rada nevydala rozhodnutie o vyžiadaní
záznamu z vysielania programu, čo malo podľa nej znamenať „zásah do právnej istoty
a predvídateľnosti práva“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka argumentuje tvrdením, že rada
ju o predloženie sporného záznamu odvysielaného programu mala požiadať formálnym
aktom, lebo je kolektívnym orgánom, „ktorý rozhoduje hlasovaním členov RVR“. Preto
mala rada od nej požadovať predmetný záznam vysielaného programu formou rozhodnutia.
Podľa názoru sťažovateľky je potrebné aj na správne konanie aplikovať princípy trestného
práva, pričom sťažovateľka zároveň poukazuje na možnosť analogického aplikovania
pravidiel o domovej prehliadke, na realizáciu ktorej je potrebné osobitné rozhodnutie
(príkaz podľa § 100 Trestného poriadku) spĺňajúce formálne a materiálne predpoklady
a súčasne musí byť vydané orgánom oprávneným o ňom rozhodovať.
Najvyšší súd v napadnutom rozsudku vo vzťahu k forme a spôsobu vyžiadania
záznamu vysielania od vysielateľa uviedol, že „V oblasti výkonu štátnej správy zákon
č. 308/2000 Z. z. v ustanovení § 5 ods. 1 písm. m) v prípade potreby oprávňuje Radu
vyžiadať si od vysielateľov záznamy vysielania. Vysielateľom v ustanovení § 16 ods. 3
písm. l) ukladá korešpondujúcu povinnosť uchovávať súvislé záznamy vysielania počas
45 dní odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite a na vyžiadanie Rady poskytnúť
záznam vysielania na zvyčajnom technickom nosiči, ktorého druh určí Rada v licencii po
dohode s vysielateľom... Pokiaľ ide o samotnú žiadosť o poskytnutie záznamu najvyšší súd
k argumentácii navrhovateľa uvádza, že zákon síce výslovne neupravuje formu a náležitosti
tohto úkonu, ale vzhľadom na skutočnosť, že v podstate ide o výzvu na splnenie povinnosti
vysielateľa uloženej mu zákonom, považuje doterajší spôsob konania Rady za súladný
s účelom tohto ustanovenia. Požiadavka navrhovateľa na vydávanie samostatných
rozhodnutí Rady za účelom vyžiadania záznamu vysielania v lehote do 45 dní od vysielania,
vzhľadom na zloženie Rady (§ 6 zákona č. 308/2000 Z. z.), možnú periodicitu jej zasadaní,
prípadné námietky vysielateľa proti dôvodom, resp. oprávnenosti žiadosti a potrebu
rozhodnutia o týchto námietkach, predstavuje zbytočnú formalizáciu postupov, ktorá nemá
oporu v citovanom zákonnom ustanovení... V tejto súvislosti najvyšší súd tiež upozorňuje na
to, že tam, kde chcel zákonodarca vyjadriť, že Rada koná vo forme rozhodnutia výslovne to
v zákone uvádza (napr. § 5 ods. 1, písm. a) až d), § 6 ods. 2 písm. a) zákona 308/2000 Z. z.),
pričom ani správny poriadok takúto povinnosť neurčuje. Podľa § 5 ods. 1 písm. g/ a h/
zákona č. 308/2000 z. z. do pôsobnosti Rady v oblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať
na dodržiavanie povinnosti vysielateľov podľa tohto zákona a podľa osobitných predpisov
a v prípade ich porušenia ukladať sankcie... Oprávnenie odporkyne v prípade potreby
žiadať o poskytnutie záznamu vysielania aj vysielateľa je teda len ďalším, nie však jediným
spôsobom realizácie dohľadu, resp. získania podkladov pre plnenie úloh odporkyne
v oblasti výkonu štátnej správy.“.
Vychádzajúc z citovaného ústavný súd k námietke nedostatku formy, akou rada
požadovala záznam televízneho vysielania od sťažovateľky (prvá námietka, s ktorou
bezprostredne súvisí aj druhá námietka, pozn.), uvádza, že ak zákon formálnu podobu
procesného úkonu smerujúceho k realizácii kompetencie správneho orgánu nepredpisuje,
potom z ústavného hľadiska nie je významné, akou formou správny orgán predmetný
procesný úkon uskutoční. Dôležitá je jeho obsahová stránka tak, aby adresát úkonu bol
spôsobilý jednoznačne identifikovať správny orgán a zákonom ustanovenú povinnosť,
ktorej splnenie sa od neho očakáva. Sťažovateľka v sťažnosti nepredniesla žiadne námietky
spochybňujúce uvedené požiadavky a najvyšší súd sa s jej argumentáciou uvedenou
v odvolaní vysporiadal podľa názoru ústavného súdu v rozsahu potrebnom na rozhodnutie
vo veci, zohľadňujúc jeho postavenie ako súdu v rámci správneho súdnictva, teda ústavne
konformným (akceptovateľným) spôsobom.
Ústavný súd vzhľadom na svoje postavenie nemôže zasahovať do právomoci
všeobecných súdov, zisťovať skutkové okolnosti a vyvodzovať právne závery, ak sú tieto
ústavne udržateľné. V okolnostiach danej veci preto z hľadiska prvej ani druhej námietky
uplatnenej sťažovateľkou v jej sťažnosti nič nesignalizuje, že by napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy či práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi najvyššieho súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne
názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.
Na tomto základe ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľky, ktorá tvorí
obsah jej prvej a tretej námietky, za zjavne neopodstatnenú.
Sťažovateľka zároveň tvrdí, že uloženie povinnosti predložiť záznam televízneho
vysielania je porušením jej základného práva neobviňovať seba samu, ktoré je zahrnuté tak
v základnom práve podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj v práve podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(tretia námietka). Sťažovateľka zastáva názor, že nebola povinná predložiť rade záznam
z vysielania televízneho programu, keďže táto povinnosť neoprávnene zasahuje do jej práv
garantovaných ústavou a dohovorom, pričom poukazuje aj na judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (Bykov proti Ruskej federácii)]. Podľa sťažovateľky
§ 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní a retransmisii, ako aj samotný postup rady, jej
rozhodnutie a potvrdenie tohto rozhodnutia najvyšším súdom je v rozpore s čl. 46 ústavy
a čl. 6 dohovoru. V tejto súvislosti sťažovateľka tvrdí, že odmietnutím, resp. nedodaním
záznamu z vysielania len realizovala výkon svojho práva neobviňovať seba samu, a preto
nemožno jej konanie považovať za protiprávne.
V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky, podľa ktorej je § 16 ods. 3 písm. l)
zákona o vysielaní a retransmisii v rozpore s čl. 46 ústavy a čl. 6 dohovoru, považuje
ústavný súd za potrebné poukázať na právny názor vyplývajúci z jeho ustálenej judikatúry,
podľa ktorého „každé konanie možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh
oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pre
ústavným súdom a na základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava
konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania
a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní)
pred ústavným súdom“ (II. ÚS 66/01, tiež II. ÚS 184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07).
Z citovaného okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
nemôže ústavný súd uplatniť právomoc, ktorou disponuje v konaní o súlade právnych
predpisov podľa čl. 125 ústavy. Záver vyplývajúci z citovaného právneho názoru má
nesporne aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí
v zmysle čl. 131 ods. 2 ústavy do pôsobnosti senátu ústavného súdu, mala uplatniť
právomoc, ktorú ústava zveruje do pôsobnosti pléna (čl. 131 ods. 1 ústavy), čo je aj prípad
sťažovateľky. Aj ústavný súd je totiž viazaný čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto si senát ústavného
súdu nemôže v rozpore s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to
ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práv
a slobôd (porovnaj IV. ÚS 50/2010).
Ústavný súd aplikujúc svoju doterajšiu judikatúru na vec sťažovateľky pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že pokiaľ sa sťažovateľka v rámci
konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy domáha rozhodnutia, ktoré je ústavný súd
oprávnený vydať len v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy, nemožno
vzhľadom na uvedené dôvody prijať jej sťažnosť vo vzťahu k tejto argumentácii na ďalšie
konanie, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Ústavný súd zároveň vo vzťahu k tretej námietke sťažovateľky poukazuje aj na
právny názor vyslovený vo svojej predchádzajúcej judikatúre (IV. ÚS 92/09), podľa ktorého
výklad § 16 písm. e) zákona o vysielaní a retransmisii (v znení účinnom do 14. decembra
2009, pozn.), v zmysle ktorého je vysielateľ povinný na požiadanie rady predložiť súvislý
záznam vysielania, je vecne správny a z ústavného hľadiska bez akýchkoľvek pochybností
akceptovateľný. Ak totiž zákon ukladá vysielateľovi povinnosť uchovávať v zákonom
ustanovenej lehote súvislý záznam vysielania, môže rada reálne skontrolovať splnenie, resp.
nesplnenie tejto povinnosti vysielateľom len tak, že si od vysielateľa vyžiada súvislý
záznam vysielania, ktorý je vysielateľ povinný poskytnúť jej na zvyčajnom technickom
nosiči. Za stavu, keď je povinnosťou vysielateľa predložiť rade súvislý záznam vysielania,
je aj možnosť uloženia pokuty podľa § 67 ods. 2 písm. b) zákona o vysielaní a retransmisii
viazaná na nesplnenie povinnosti predložiť rade súvislý záznam vysielania [a to bez ohľadu
na to, či bol tento súvislý záznam rade sťažovateľkou poskytnutý dodatočne (m. m. tiež
K námietke sťažovateľky o existencii okolnosti vylučujúcej protiprávnosť jej konania
(právo neobviňovať seba samu) ústavný súd (obdobne ako vo veci sp. zn. IV. ÚS 12/2013)
uvádza, že podľa judikatúry ESĽP je rozdiel medzi tým, či správny orgán alebo súd konal
v súlade s čl. 6 dohovoru (resp. čl. 46 ústavy) pri preskúmaní uloženia pokuty za
nepredloženie určitých informácií, a tým, či môže štát uložiť povinnosť vyžadovať od
fyzických osôb a právnických osôb určité informácie (pozri rozsudok ESĽP J. B. proti
Švajčiarsku z 3. mája 2001, sťažnosť č. 31827/96 vo vzťahu k informáciám potrebným na
správne určenie daňovej povinnosti).
Podľa názoru ústavného súdu nemožno v zákonom ustanovenej povinnosti predložiť
záznam z vysielania identifikovať „produkciu dôkazov“ proti sebe, ale ide o preukázanie
splnenia zákonnej povinnosti (uchovávať záznamy z vysielania po určitý čas), ktorá bola
osobám v pozícii sťažovateľky, regulovaných osobitnými právnymi predpismi, uložená ex
ante vo všeobecnom záujme a ktorá slúži na riadny výkon funkcií rady. Rada ako regulačný
orgán môže reálne skontrolovať splnenie, resp. nesplnenie tejto povinnosti vysielateľom len
tak, že si od vysielateľa vyžiada súvislý záznam vysielania, a tento je vysielateľ povinný
poskytnúť jej na zvyčajnom technickom nosiči (IV. ÚS 92/09), čím uloženie povinnosti
sleduje legitímny cieľ výkonu kontroly v tejto oblasti, pričom miera zásahu (povinnosť
vydať záznam) je vzhľadom na postavenie subjektov v oblasti vysielania a retransmisie
marginálna.
Ústavný súd zároveň podotýka, že nepredloženie záznamov z vysielania nie je
spojené s hrozbou trestnoprávneho postihu nad rámec peňažných poriadkových pokút za
nepredloženie záznamu.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že medzi napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie signalizovala
reálnu možnosť vysloviť ich porušenie. S prihliadnutím na odôvodnenie napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu, predovšetkým z hľadiska v ňom aplikovaného ustanovenia
§ 250ja ods. 7 OSP, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu
ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade
s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne
napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný
súd pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
o odmietnutí tejto časti sťažnosti sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa
ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. januára 2013