Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 47/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M. s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou B., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta

Mgr. P. Ď., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Rady pre

vysielanie a retransmisiu č. z 24. apríla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn.

44-PLO/O-432/2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 23. októbra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M. s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2013

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M. s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej aj „rada“) č.

z 24. apríla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutie rady“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 23. októbra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

«Dňa 04. 11. 2011 Rada pre vysielanie a retransmisiu, ako správny orgán v oblasti

vysielania a retransmisie... zaslala sťažovateľke výzvu na doloženie súvislého záznamu

z televízneho vysielania programovej služby... zo dňa 31. 10. 2011 v čase o 21:15 hod.

programu F. (ďalej len „Záznam z vysielania programu“). Sťažovateľka RVR Záznam

z vysielania programu v stanovenej lehote a na vyžiadanie RVR nedoručila. Dňa 10. 2.

2012 bolo sťažovateľke doručené oznámenie o začatí správneho konania,

č. k.: 44-PLO/O-432/2012, v súvislosti s možným porušením ustanovenia § 16 ods. 3

písm. l) Zákona o vysielaní (nedodanie súvislého záznamu z vysielania na vyžiadanie RVR).

Dňa 23. 4. 2012 sťažovateľka doručila RVR stanovisko k správnemu konaniu. V dôsledku

nedoručenia súvislého záznamu z vysielania programu, RVR rozhodnutím sp. zn.

, zo dňa 24. 04. 2012, uložila sťažovateľke sankciu – pokutu vo výške 2.300,-

EUR. Dňa 14. 06. 2012 sťažovateľka podala voči rozhodnutiu RVR sp. zn.

odvolanie na Najvyšší súd SR. Dňa 22. 10. 2012 sťažovateľka doručila Najvyššiemu súdu

SR ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní spolu s vyjadrením vo veci samej. Dňa 08. 11.

2012 bolo sťažovateľke doručené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. ,

ktorým súd rozhodnutie RVR, sp. zn.: potvrdil. Sťažovateľka tvrdí, že k zásahu

a porušeniu práva sťažovateľky podľa a ods. 2 SR a článku 6 ods. 1

Dohovoru došlo postupom Najvyššieho súdu SR tým, že vydal rozhodnutie, ktoré z hľadiska

svojho odôvodnenia nie je možné v zmysle aplikovateľnej judikatúry Ústavného súdu SR

a judikatúry ESĽP považovať za jasné a zrozumiteľné, čím sa výkon spravodlivosti stáva

arbitrárnym. Sťažovateľka ďalej tvrdí, že vyžiadanie súvislého Záznamu vysielania

programu a následné vedenie správneho konania proti sťažovateľke a udelenie sankcie pre

jeho nedodanie je zásahom a porušením práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2

SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru.»

Sťažovateľka namieta, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a najmä jeho

odôvodnenie nespĺňajú imperatív práva na spravodlivé súdne konanie. „Z pozície

pozorného čitateľa absolútne jednoznačne vyplýva, že celé odôvodnenie Rozhodnutia NS SR

sa zo sťažovateľke neznámych dôvodov, týka absolútne iného správneho konania

a správneho rozhodnutia, ktoré nebolo predmetom odvolania sťažovateľky. NS SR

z neznámych príčin vo svojom odôvodnení sumarizuje skutkový a právny stav, ktorý však

nijakým spôsobom nesúvisí s predmetnou vecou a nevychádza z listín, ktoré sú súčasťou

odvolacieho spisu. Odvolanie proti rozhodnutiu RVR č. sťažovateľka

odôvodnila:

 Absenciou formálneho rozhodnutia RVR pre vyžiadanie záznamu,

 Nedostatkom právomoci predsedu RVR rozhodnúť o zázname z vysielania,

ktorý má byť zo strany RVR vyžiadaný,

 Nemožnosťou vedenia správneho konania a sankcionovania za nedodanie

záznamu z dôvodu okolnosti vylučujúcej protiprávnosť konania sťažovateľky

(právo neobviňovať seba samého). Napriek skutočnosti uvedenej vyššie NS

SR vo svojom odôvodnení uvádza skutočnosti a tvrdenia, ktoré nijako

s predmetnou vecou nesúviseli:... V odôvodnení na str. 8 a nasl. uvádza, že

namiesto vlastného odôvodnenia rozhodnutia len v zmysle § 250ja ods. 7 O.

s. p. odkáže na iný rozsudok NS SR, ktorý má predstavovať obdobnú vec

a text toho rozhodnutia uvedie v odôvodnení... Rozhodnutie NS SR nie je

možné považovať za zrozumiteľné a jasné, nakoľko nijakým spôsobom

neodpovedá na všetky, resp. závažné námietky vznesené sťažovateľkou

v odvolaní proti rozhodnutiu RVR, č. .“

Podľa sťažovateľky v namietanej právnej veci došlo aj k zásahu do právnej istoty

a predvídateľnosti práva, ktorý mal spočívať v „absencii formálneho aktu RVR, na základe

ktorého malo dôjsť k vyžiadaniu Záznamu z vysielania programu... Sťažovateľka má za to,

že vyžiadanie Záznamu z vysielania programu, bez toho, aby o tomto úkone rozhodla RVR

ako kolektívny orgán vykonaním hlasovania, nie je možné považovať za postup, ktorý by

zaručoval dodržanie právnej istoty sťažovateľky a rovnako tak dodržanie jej práva na

spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu ochranu... Zákon o vysielaní nikde

neustanovuje, že predseda Rady pre vysielanie a retransmisiu vyžiadava záznamy

z vysielania. Zákon o vysielaní ustanovuje, že len Rada je oprávnená vyžiadať záznam

z vysielania. Radu pre vysielanie nie je v takomto prípade možné stotožňovať s jej

predsedom, nakoľko Zákon o vysielaní predsedovi rozhodovacie právomoci nepriznáva,

nakoľko rada ako kolektívny orgán a nie jej predseda je správnym orgánom.“.

Sťažovateľka tiež tvrdí, že v posudzovanej právnej veci došlo aj k zásahu do jej práva

neobviňovať samu seba, ktorý mal spočívať v spôsobe získania dôkazu – záznamu

z vysielania programu. V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza:

«V predmetom prípade má sťažovateľka za to, že ustanovenie § 16 ods. 3 písm. l)

Zákona o vysielaní a samotný postup RVR, na základe ktorého sa pokúsila od sťažovateľky

získať Záznam z vysielania programu ako dôkaz pre ďalšie konanie a za sankcionovanie

sťažovateľky za nedodanie Záznamu z vysielania programu a rovnako potvrdenie

rozhodnutia RVR zo strany NS SR, je v priamom rozpore s ustanoveniami SR

a článkom 6 Dohovoru a nimi zaručenými právami. Niet pochybností o tom, že ustanovenie

§ 16 ods. 3 písm. l) Zákona o vysielaní a postup RVR v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu

rozhodnutia RVR a rozhodnutia NS SR, predstavuje excesívne štátne donútenie vo forme

zákona, na základe ktorého bola sťažovateľka pod hrozbou spáchania správneho deliktu

a uloženia sankcie, donútená proti svojej vôli vyprodukovať a odovzdať RVR ako orgánu

verejnej moci dôkaz, ktorý mal byť následne použitý v jeho neprospech na preukázanie

spáchania správneho deliktu a uloženia sankcie. Odmietnutím, resp.: nedodaním záznamu

z vysielania sťažovateľka len realizovala výkon svojho práva „neobviňovať samú seba“,

ktoré jej zaručuje SR a Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd

a z tohto dôvodu je sťažovateľke vytýkané konanie, resp. nekonanie zbavené

protiprávnosti.»

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti M. s. r. o., ... na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a ods. 2) a Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: zo dňa 23. 10. 2012 a rozhodnutím

Rady pre vysielanie a retransmisiu zo dňa 24. 04. 2012, číslo RP/023/2012, v konaní

vedenom pod spisovou značkou porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.:

2 zo dňa 23. 10. 2012 a rozhodnutie Rady pre vysielanie a retransmisiu zo dňa

24. 04. 2012, číslo RP/023/2012, v konaní vedenom pod spisovou značkou

44-PLO/O-432/2012 sa zrušujú vo všetkých výrokoch a vec sa vracia Rade pre vysielanie

a retransmisiu na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR a Rada pre vysielanie a retransmisiu sú povinní spoločne

a nerozdielne uhradiť spoločnosti M. s. r. o.,... spravodlivé zadosťučinenie vo výške 5.000,-

EUR v lehote pätnásť dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd SR a Rada pre vysielanie a retransmisiu sú povinní spoločne

a nerozdielne uhradiť spoločnosti M. s. r. o... trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50

EUR...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa a 2

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím Rady pre vysielanie

a retransmisiu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na

jej prerokovanie (m. m. ).

Napadnuté rozhodnutie rady je rozhodnutím orgánu verejnej správy, proti ktorému je

podľa o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona

č. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o vysielaní a retransmisii“) prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje najvyšší súd

podľa tretej hlavy piatej časti (ďalej aj „OSP“). Právomoc

najvyššieho súdu rozhodovať o uvedenom opravnom prostriedku proti napadnutému

rozhodnutiu rady v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného

dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa

pre nedostatok svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa a 2

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových zistení a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu

(obdobne napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov

().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno za zjavne neopodstatnenú

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím

nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu

verejnej moci alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia , , ,

, , ).

Ústavný súd v prvom rade považoval za potrebné vysporiadať sa s tvrdením

sťažovateľky, podľa ktorého napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je nezrozumiteľný

z dôvodu, že „v zmysle odkázal na iný rozsudok NS SR, ktorý mal

predstavovať obdobnú vec“, pričom však „nijakým spôsobom neodpovedal na všetky, resp.

závažné námietky vznesené sťažovateľkou v odvolaní proti rozhodnutiu RVR,

č. “. Podľa sťažovateľky najvyšší súd v napadnutom rozsudku „z neznámych

príčin vo svojom odôvodnení sumarizuje skutkový a právny stav, ktorý však nijakým

spôsobom nesúvisí s predmetnou vecou a nevychádza z listín, ktoré sú súčasťou odvolacieho

spisu“.

Podľa ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako

odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom,

môže v odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text

v odôvodnení uvedie.

Hlavným účelom citovaného ustanovenia je

zjednodušiť odvolanie najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu v správnom súdnictve. Aj

napriek skutočnosti, že celý text podobného rozhodnutia nemusí mať relevanciu na

prejednávaný prípad, a to predovšetkým s prihliadnutím na tvrdenia účastníkov konania,

prípadne ich hodnotenia predmetu konania, uvedenie celého textu podobného rozhodnutia

v rozhodnutí odvolacieho súdu v obdobnej veci vyplýva z doslovného gramatického

výkladu citovaného ustanovenia .

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že najvyšší súd napadnutý rozsudok odôvodnil

rozhodnutím v obdobnej veci, pri súčasnom uvedení skutkového a právneho stavu obdobnej

veci, ktorý nebol v porovnaní s prejednávaným prípadom absolútne totožný. Z odôvodnenia

podobného rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, ako to v sťažnosti uvádza aj

sťažovateľka, že sa v ňom uvádzajú aj „skutočnosti a tvrdenia, ktoré nijako s predmetnou

vecou nesúviseli“. Sťažovateľkou namietaná skutočnosť však nie je v rozpore s § 250ja

ods. 7 , naopak, je v súlade s jeho doslovným a gramatickým výkladom.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (pozri napr. , )

všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia, a preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie.

V nadväznosti na citovanú judikatúru ústavného súdu bolo v konkrétnych

okolnostiach posudzovanej veci nevyhnutné preskúmať, či odôvodnenie napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu vychádzajúce z aplikácie , t. j. založené na

citácii odôvodnenia obdobného rozhodnutia najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska

udržateľné, teda také, ktoré spĺňa základné atribúty kladené na rozhodnutie všeobecného

súdu, predovšetkým z pohľadu vysporiadania sa so sťažovateľkou uplatnenou

argumentáciou v odvolaní proti napadnutému rozhodnutiu rady.

V súvislosti so sťažovateľkou namietaným porušením jej základného práva na súdnu

ochranu podľa a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa ods.

1 dohovoru z dôvodu „nezrozumiteľnosti a nejasnosti“ napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu, keďže „nijakým spôsobom neodpovedá na všetky, resp. závažné námietky vznesené

sťažovateľkou v odvolaní proti rozhodnutiu RVR č. “, sa ústavný súd sústredil

na posúdenie odôvodnenosti uvedenej námietky.

Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na svoje námietky, ktoré uplatnila vo svojom

odvolaní proti napadnutému rozhodnutiu rady. Konkrétne išlo o

1. „absenci(u) formálneho rozhodnutia RVR pre vyžiadanie záznamu“ (ďalej len

prvá námietka“),

2. „nedostatok právomoci predsedu RVR rozhodnúť o zázname z vysielania, ktorý má

byť zo strany RVR vyžiadaný“ (ďalej len „druhá námietka“), a

3. „nemožnosť vedenia správneho konania a sankcionovania za nedodanie záznamu

z dôvodu okolnosti vylučujúcej protiprávnosť konania sťažovateľky (právo neobviňovať

seba samého)“ (ďalej len „tretia námietka“).

Sťažovateľka predovšetkým namieta, že rada nevydala rozhodnutie o vyžiadaní

záznamu z vysielania programu, čo malo podľa nej znamenať „zásah do právnej istoty

a predvídateľnosti práva“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka argumentuje tvrdením, že rada

ju o predloženie sporného záznamu odvysielaného programu mala požiadať formálnym

aktom, lebo je kolektívnym orgánom, „ktorý rozhoduje hlasovaním členov RVR“. Preto

mala rada od nej požadovať predmetný záznam vysielaného programu formou rozhodnutia.

Podľa názoru sťažovateľky je potrebné aj na správne konanie aplikovať princípy trestného

práva, pričom sťažovateľka zároveň poukazuje na možnosť analogického aplikovania

pravidiel o domovej prehliadke, na realizáciu ktorej je potrebné osobitné rozhodnutie

(príkaz podľa ) spĺňajúce formálne a materiálne predpoklady

a súčasne musí byť vydané orgánom oprávneným o ňom rozhodovať.

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku vo vzťahu k forme a spôsobu vyžiadania

záznamu vysielania od vysielateľa uviedol, že „V oblasti výkonu štátnej správy zákon

č. v ustanovení v prípade potreby oprávňuje Radu

vyžiadať si od vysielateľov záznamy vysielania. Vysielateľom v ustanovení § 16 ods. 3

písm. l) ukladá korešpondujúcu povinnosť uchovávať súvislé záznamy vysielania počas

45 dní odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite a na vyžiadanie Rady poskytnúť

záznam vysielania na zvyčajnom technickom nosiči, ktorého druh určí Rada v licencii po

dohode s vysielateľom... Pokiaľ ide o samotnú žiadosť o poskytnutie záznamu najvyšší súd

k argumentácii navrhovateľa uvádza, že zákon síce výslovne neupravuje formu a náležitosti

tohto úkonu, ale vzhľadom na skutočnosť, že v podstate ide o výzvu na splnenie povinnosti

vysielateľa uloženej mu zákonom, považuje doterajší spôsob konania Rady za súladný

s účelom tohto ustanovenia. Požiadavka navrhovateľa na vydávanie samostatných

rozhodnutí Rady za účelom vyžiadania záznamu vysielania v lehote do 45 dní od vysielania,

vzhľadom na zloženie Rady ( ), možnú periodicitu jej zasadaní,

prípadné námietky vysielateľa proti dôvodom, resp. oprávnenosti žiadosti a potrebu

rozhodnutia o týchto námietkach, predstavuje zbytočnú formalizáciu postupov, ktorá nemá

oporu v citovanom zákonnom ustanovení... V tejto súvislosti najvyšší súd tiež upozorňuje na

to, že tam, kde chcel zákonodarca vyjadriť, že Rada koná vo forme rozhodnutia výslovne to

v zákone uvádza (napr. , až d), zákona ),

pričom ani správny poriadok takúto povinnosť neurčuje. Podľa § 5 ods. 1 písm. g/ a h/

do pôsobnosti Rady v oblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať

na dodržiavanie povinnosti vysielateľov podľa tohto zákona a podľa osobitných predpisov

a v prípade ich porušenia ukladať sankcie... Oprávnenie odporkyne v prípade potreby

žiadať o poskytnutie záznamu vysielania aj vysielateľa je teda len ďalším, nie však jediným

spôsobom realizácie dohľadu, resp. získania podkladov pre plnenie úloh odporkyne

v oblasti výkonu štátnej správy.“.

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd k námietke nedostatku formy, akou rada

požadovala záznam televízneho vysielania od sťažovateľky (prvá námietka, s ktorou

bezprostredne súvisí aj druhá námietka, pozn.), uvádza, že ak zákon formálnu podobu

procesného úkonu smerujúceho k realizácii kompetencie správneho orgánu nepredpisuje,

potom z ústavného hľadiska nie je významné, akou formou správny orgán predmetný

procesný úkon uskutoční. Dôležitá je jeho obsahová stránka tak, aby adresát úkonu bol

spôsobilý jednoznačne identifikovať správny orgán a zákonom ustanovenú povinnosť,

ktorej splnenie sa od neho očakáva. Sťažovateľka v sťažnosti nepredniesla žiadne námietky

spochybňujúce uvedené požiadavky a najvyšší súd sa s jej argumentáciou uvedenou

v odvolaní vysporiadal podľa názoru ústavného súdu v rozsahu potrebnom na rozhodnutie

vo veci, zohľadňujúc jeho postavenie ako súdu v rámci správneho súdnictva, teda ústavne

konformným (akceptovateľným) spôsobom.

Ústavný súd vzhľadom na svoje postavenie nemôže zasahovať do právomoci

všeobecných súdov, zisťovať skutkové okolnosti a vyvodzovať právne závery, ak sú tieto

ústavne udržateľné. V okolnostiach danej veci preto z hľadiska prvej ani druhej námietky

uplatnenej sťažovateľkou v jej sťažnosti nič nesignalizuje, že by napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa a 2 či práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne

názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

Na tomto základe ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľky, ktorá tvorí

obsah jej prvej a tretej námietky, za zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka zároveň tvrdí, že uloženie povinnosti predložiť záznam televízneho

vysielania je porušením jej základného práva neobviňovať seba samu, ktoré je zahrnuté tak

v základnom práve podľa , ako aj v práve podľa dohovoru

(tretia námietka). Sťažovateľka zastáva názor, že nebola povinná predložiť rade záznam

z vysielania televízneho programu, keďže táto povinnosť neoprávnene zasahuje do jej práv

garantovaných a dohovorom, pričom poukazuje aj na judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (Bykov proti Ruskej federácii)]. Podľa sťažovateľky

§ 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní a retransmisii, ako aj samotný postup rady, jej

rozhodnutie a potvrdenie tohto rozhodnutia najvyšším súdom je v rozpore s

a čl. 6 dohovoru. V tejto súvislosti sťažovateľka tvrdí, že odmietnutím, resp. nedodaním

záznamu z vysielania len realizovala výkon svojho práva neobviňovať seba samu, a preto

nemožno jej konanie považovať za protiprávne.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky, podľa ktorej je § 16 ods. 3 písm. l)

zákona o vysielaní a retransmisii v rozpore s a dohovoru, považuje

ústavný súd za potrebné poukázať na právny názor vyplývajúci z jeho ustálenej judikatúry,

podľa ktorého „každé konanie možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh

oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pre

ústavným súdom a na základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava

konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania

a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní)

pred ústavným súdom“ (, tiež , , ).

Z citovaného okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa

nemôže ústavný súd uplatniť právomoc, ktorou disponuje v konaní o súlade právnych

predpisov podľa . Záver vyplývajúci z citovaného právneho názoru má

nesporne aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí

v zmysle do pôsobnosti senátu ústavného súdu, mala uplatniť

právomoc, ktorú zveruje do pôsobnosti pléna ( ), čo je aj prípad

sťažovateľky. Aj ústavný súd je totiž viazaný , a preto si senát ústavného

súdu nemôže v rozpore s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to

ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práv

a slobôd (porovnaj ).

Ústavný súd aplikujúc svoju doterajšiu judikatúru na vec sťažovateľky pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že pokiaľ sa sťažovateľka v rámci

konania o sťažnosti podľa domáha rozhodnutia, ktoré je ústavný súd

oprávnený vydať len v konaní o súlade právnych predpisov podľa , nemožno

vzhľadom na uvedené dôvody prijať jej sťažnosť vo vzťahu k tejto argumentácii na ďalšie

konanie, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd zároveň vo vzťahu k tretej námietke sťažovateľky poukazuje aj na

právny názor vyslovený vo svojej predchádzajúcej judikatúre (), podľa ktorého

výklad § 16 písm. e) zákona o vysielaní a retransmisii (v znení účinnom do 14. decembra

2009, pozn.), v zmysle ktorého je vysielateľ povinný na požiadanie rady predložiť súvislý

záznam vysielania, je vecne správny a z ústavného hľadiska bez akýchkoľvek pochybností

akceptovateľný. Ak totiž zákon ukladá vysielateľovi povinnosť uchovávať v zákonom

ustanovenej lehote súvislý záznam vysielania, môže rada reálne skontrolovať splnenie, resp.

nesplnenie tejto povinnosti vysielateľom len tak, že si od vysielateľa vyžiada súvislý

záznam vysielania, ktorý je vysielateľ povinný poskytnúť jej na zvyčajnom technickom

nosiči. Za stavu, keď je povinnosťou vysielateľa predložiť rade súvislý záznam vysielania,

je aj možnosť uloženia pokuty podľa § 67 ods. 2 písm. b) zákona o vysielaní a retransmisii

viazaná na nesplnenie povinnosti predložiť rade súvislý záznam vysielania [a to bez ohľadu

na to, či bol tento súvislý záznam rade sťažovateľkou poskytnutý dodatočne (m. m. tiež

)].

K námietke sťažovateľky o existencii okolnosti vylučujúcej protiprávnosť jej konania

(právo neobviňovať seba samu) ústavný súd (obdobne ako vo veci sp. zn. )

uvádza, že podľa judikatúry ESĽP je rozdiel medzi tým, či správny orgán alebo súd konal

v súlade s dohovoru (resp. ) pri preskúmaní uloženia pokuty za

nepredloženie určitých informácií, a tým, či môže štát uložiť povinnosť vyžadovať od

fyzických osôb a právnických osôb určité informácie (pozri rozsudok ESĽP J. B. proti

Švajčiarsku z 3. mája 2001, sťažnosť č. 31827/96 vo vzťahu k informáciám potrebným na

správne určenie daňovej povinnosti).

Podľa názoru ústavného súdu nemožno v zákonom ustanovenej povinnosti predložiť

záznam z vysielania identifikovať „produkciu dôkazov“ proti sebe, ale ide o preukázanie

splnenia zákonnej povinnosti (uchovávať záznamy z vysielania po určitý čas), ktorá bola

osobám v pozícii sťažovateľky, regulovaných osobitnými právnymi predpismi, uložená ex

ante vo všeobecnom záujme a ktorá slúži na riadny výkon funkcií rady. Rada ako regulačný

orgán môže reálne skontrolovať splnenie, resp. nesplnenie tejto povinnosti vysielateľom len

tak, že si od vysielateľa vyžiada súvislý záznam vysielania, a tento je vysielateľ povinný

poskytnúť jej na zvyčajnom technickom nosiči (), čím uloženie povinnosti

sleduje legitímny cieľ výkonu kontroly v tejto oblasti, pričom miera zásahu (povinnosť

vydať záznam) je vzhľadom na postavenie subjektov v oblasti vysielania a retransmisie

marginálna.

Ústavný súd zároveň podotýka, že nepredloženie záznamov z vysielania nie je

spojené s hrozbou trestnoprávneho postihu nad rámec peňažných poriadkových pokút za

nepredloženie záznamu.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že medzi napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky

podľa a 2 a práva podľa dohovoru neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie signalizovala

reálnu možnosť vysloviť ich porušenie. S prihliadnutím na odôvodnenie napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu, predovšetkým z hľadiska v ňom aplikovaného ustanovenia

, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne

napr. , , , , ), ústavný

súd pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa

o odmietnutí tejto časti sťažnosti sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2013