Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 363/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. septembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a sudcov

Ivana Fiačana a Petra Straku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť občianskeho združenia

Spoločnosť ľudí dobrej vôle, IČO 00 695 246, Mäsiarska 13, Košice, právne zastúpeného

obchodnou spoločnosťou Lexpert s. r. o., Horná 15, Banská Bystrica, v mene ktorej koná

JUDr. Roman Dula, advokát a konateľ, vo veci namietaného porušenia základného práva

vlastniť majetok podľa a Listiny

základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 11. decembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť občianskeho združenia Spoločnosť ľudí dobrej vôle o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

28. februára 2020 doručená ústavná sťažnosť občianskeho združenia Spoločnosť ľudí dobrej

vôle, IČO 00 695 246, Mäsiarska 13, Košice (ďalej len „sťažovateľ“), právne zastúpeného

Lexpert s. r. o., Horná 15, Banská Bystrica, v mene ktorej koná JUDr. Roman Dula, advokát

a konateľ, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 (ďalej len „“) a Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 11. decembra 2019.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupuje v exekučnom

konaní vedenom na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

v postavení povinného.

3. Sťažovateľ podal 13. januára 2017 návrh na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú

a návrh na zastavenie exekúcie z dôvodu, že oprávnený – Správa finančnej kontroly Košice

bol k 31. decembru 2015 v zmysle o finančnej

kontrole a audite a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o finančnej kontrole“) zrušený, pričom v exekučnom konaní nebol

v rozpore s

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení účinnom do 31. marca 2017 (ďalej len „Exekučný poriadok“)

podaný návrh na pripustenie zmeny účastníkov konania. Napriek tomu súdy a súdny

exekútor konali v exekučnom konaní ako s oprávneným s Úradom vládneho auditu.

4. Okresný súd uznesením z 30. novembra 2017 v konaní sp. zn.

(ďalej len „uznesenie okresného súdu“) návrh sťažovateľa na vyhlásenie exekúcie

za neprípustnú, ako aj návrh na zastavenie exekúcie zamietol. V odôvodnení uznesenia

okrem iného uviedol: „... oprávnený, teda v tomto prípade do 31.12.2015 Správa finančnej

kontroly Košice, nezanikol, tak ako to uvádza povinný vo svojom návrhu na vyhlásenie

exekúcie za neprípustnú. Všetky práva a povinnosti prešli zo zákona na Úrad vládneho

auditu, ktorý teda naďalej ostáva správcom pohľadávky štátu, ktorá vznikla voči povinnému

na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia, ktorým bol povinnému uložený

odvod za porušenie finančnej disciplíny. Je v záujme oprávneného aj naďalej plniť si svoje

povinnosti správcu pohľadávky štátu tak, aby k vymáhaniu tejto pohľadávky dochádzalo

v súlade so zákonmi Slovenskej republiky.“

5. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom poukazoval

na skutočnosť, že súd sa zaoberal len § 30 ods. 10 zákona o finančnej kontrole, absolútne

však opomenul ustanovenia Exekučného poriadku (najmä § 37 ods. 3 až 5). V konaní neboli

splnené procesné podmienky podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku. Exekútor nepodal

návrh na pripustenie zmeny účastníkov konania do 14 dní, odkedy sa o zániku oprávneného

dozvedel, súd nerozhodol o pripustení zmeny oprávneného, nie je preto zrejmé, prečo súd

v záhlaví ako oprávneného označuje Úrad vládneho auditu. Napriek skutočnostiam, že došlo

k prechodu práv a povinností správ finančnej kontroly na Úrad vládneho auditu, Exekučný

poriadok výslovne aj v prípade prechodu práv vyžaduje podanie návrhu na pripustenie

zmeny účastníkov konania a pripustenie zmeny účastníka zo strany súdu. Exekučný

poriadok vyslovene vyžaduje aj v prípade prechodu práv, že exekútor môže pokračovať

vo vykonávaní exekúcie síce na základe pôvodného poverenia, ale musí k nemu byť

priložený originál právoplatného rozhodnutia súdu o pripustení zmeny alebo odpis

rozhodnutia.

6. Krajský súd uznesením z 11. decembra 2019 v konaní sp. zn.

(ďalej len „uznesenie krajského súdu“) uznesenie okresného súdu potvrdil, stranám náhradu

trov odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení konštatoval: „Odvolací súd z obsahu

spisu súdu prvej inštancie sp. zn. zistil, že predmetné exekučné konanie sa

začalo dňa 30.11.2012, kedy bol súdnemu exekútorovi podaný návrh na vykonanie exekúcie.

Poverenie na vykonanie exekúcie bolo pôvodnému súdnemu exekútorovi

JUDr. Mgr. Andrejovi Dembickému udelené dňa 31.12.2012. Exekučným titulom

je rozhodnutie Správy finančnej kontroly Košice zo dňa 30.4.2012 č. 6/1504/2011/308,

ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10.08.2012 a vykonateľnosť dňa 27.08.2012...

Odvolací súd sa v predmetnej veci stotožňuje s argumentáciou oprávneného

uvedenou vo vyjadrení k odvolaniu povinného. Pôvodný oprávnený, ktorý vydal exekučný

titul (Správa finančnej kontroly) bol v zmysle zrušený

a jeho pôsobnosť, rovnako ako aj majetok štátu, pohľadávky a záväzky, ktoré mali

k 31. decembru 2015 v správe správy finančnej kontroly, prešla na Úrad vládneho auditu.

Uvedená skutočnosť teda nastala v zmysle zákona a v takomto prípade platí, že o všetkom,

čo bolo v zbierke zákonov vyhlásené, sa má za to, že dňom vyhlásenia sa stalo známym

každému, koho sa to týka ( ). Z uvedeného dôvodu má odvolací

súd za to, že v prípade prechodu pohľadávky zo zákona na iný subjekt, nie je potrebné

uplatniť § 37 Exekučného poriadku a rozhodovať o pripustení zmeny účastníka konania

na strane oprávneného.“

7. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti argumentuje:

„Hodnotiace úvahy porušovateľa sú obsiahnuté len v bodoch 21. a 22. napadnutého

uznesenia. V rámci hodnotiacich úvah sa porušovateľ vôbec nezaoberal argumentami

sťažovateľa, rovnako ako sa nimi nezaoberal súd I. inštancie. Pokiaľ ide o vyjadrenia

sťažovateľa z 25.10.2019 a 29.11.2019, tak porušovateľ ich obsah ani len nezreferoval

obdobným spôsobom ako zreferoval podania sťažovateľa z 20.12.2017, 05.04.2018,

30.04.2012 (body 5., 8., 9. odôvodnenia), ale len stroho skonštatoval v bode 11.

odôvodnenia, že ich sťažovateľ podal a trvá na svojich vyjadreniach. Pritom v uzneseniach

z 25.10.2019 a 29.11.2019 sťažovateľ podrobnejšie rozvinul svoju argumentáciu.

Porušovateľ sa teda skôr zaoberal tým či vymáhaná pohľadávka prešla zo zaniknutej Správy

finančnej kontroly na Úrad vládneho auditu, ale vôbec sa nezaoberal nesplnením

procesných požiadaviek na to, aby mohlo exekučné konanie pokračovať (nebolo zastavené)

a aby mohol v pozícii oprávneného vystupovať Úrad vládneho auditu. Pritom sťažovateľ

nespochybňoval, že pôsobnosť správ finančnej kontroly prešla na Úrad vládneho auditu

a rovnako. Porušovateľ rovnako nereagoval na argumentáciu, že aj s poukazom na návrh

na vykonanie exekúcie bola a je exekúcia neoprávnene vykonávaná v prospech Správy

finančnej kontroly, resp. Úradu vládneho auditu, napriek tomu, že dotknutým exekučným

titulom bol vymáhaný peňažný nárok priznaný Slovenskej republike...

Na zásadné argumenty sťažovateľa, teda porušovateľ absolútne nereagoval,

v dôsledku čoho je napadnuté uznesenie porušovateľa svojvoľné, arbitrárne

a nepreskúmateľné, čím porušuje právnu istotu. Hodnotiace úvahy porušovateľa sú

minimálne a prepojenia na citované zákonné ustanovenia nevysvetlené.

Nástupníctvo Úradu vládneho auditu po správach finančnej kontroly muselo byť

známe najneskôr od 01.01.2016 oprávnenému a aj súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor

napriek tomu nepodal návrh na zmenu oprávneného v lehote 14 dní. Keďže exekútor taký

návrh nepodal, súd o ňom ani nemohol rozhodnúť. Keďže súd nepripustil zmenu

oprávneného, tak v súlade s ustanovením § 37 ods. 5 EP malo byť aj naďalej konané

so Správnou finančnej kontroly Košice ako s oprávneným. Správa finančnej kontroly Košice

bola zrušená, nemá procesnú subjektivitu, čo bráni pokračovaniu exekučného konania

a ďalšiemu vykonávaniu exekúcie. Za tejto situácie mal porušovateľ prvostupňové

rozhodnutie zmeniť, vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a zastaviť ju. Napadnuté uznesenie

porušovateľa je contra legem, keď je v priamom rozpore s ustanoveniami EP.

To, že na Úrad vládneho auditu prešiel majetok štátu, pohľadávky a záväzky,

ktoré mali v správe správy finančnej kontroly neznamená, že Úrad vládneho auditu sa

automaticky stal účastníkom exekučného konania proti sťažovateľovi, pretože o účastníctve

Úradu vládneho auditu mohol rozhodnúť len súd na návrh exekútora.“

8. Vzhľadom na už uvedené argumenty sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil

porušenie označených práv uznesením krajského súdu, zrušil uznesenie krajského súdu, vec

vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal sťažovateľovi náhradu trov konania pred

ústavným súdom.

II.

Relevantná právna úprava

9. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

12. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

13. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

15. Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

17. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

Predbežné prerokovanie návrhu

19. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta nedostatočné odôvodnenie, arbitrárnosť

napadnutého uznesenia krajského súdu. Poukazuje na skutočnosť, že o účastníctve Úradu

vládneho auditu mohol rozhodnúť len súd na návrh exekútora, pričom exekútor návrh

na pripustenie zmeny účastníka konania nepodal. Keďže okresný súd nerozhodol podľa § 37

ods. 5 Exekučného poriadku, exekúcia je naďalej vedená proti subjektu, ktorý už zanikol.

Navyše, exekučným titulom bol peňažný nárok priznaný Slovenskej republike, nie správe

finančnej kontroly.

20. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej čl. 46

ods. 1 je prvotným východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných

orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany zaručenej

v siedmom oddiele druhej hlavy ( až ).

21. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva len v tom, že osobám

nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho

obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov.

22. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru

už judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Rovnako aj obsah základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny má v zásade totožný obsah

ako základné právo podľa .

23. Podľa § 30 ods. 10 zákona o finančnej kontrole zrušujú sa správy

finančnej kontroly a ich pôsobnosť podľa doterajších právnych predpisov prechádza

dňom 1. januára 2016 na Úrad vládneho auditu.

24. Podľa § 30 ods. 12 zákona o finančnej kontrole majetok štátu, pohľadávky

a záväzky, ktoré mali k 31. decembru 2015 v správe správy finančnej kontroly, prechádzajú

dňom 1. januára 2016 do správy Úradu vládneho auditu.

25. Podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku proti inému než tomu, kto je

v rozhodnutí označený ako povinný, alebo v prospech iného než toho, kto je v rozhodnutí

označený ako oprávnený, možno vykonať exekúciu, len ak sa preukázalo, že naňho prešla

povinnosť alebo právo z exekučného titulu podľa § 41. Ak nastanú skutočnosti, na ktorých

základe dochádza k prevodu alebo prechodu práv a povinností vyplývajúcich z exekučného

titulu, sú účastníci konania povinní bez zbytočného odkladu písomne oznámiť tieto

skutočnosti exekútorovi. Oznámenie musí byť doložené listinou preukazujúcou prevod

alebo prechod práv alebo povinností. Návrh na pripustenie zmeny účastníkov konania

je exekútor povinný súdu doručiť v lehote 14 dní odo dňa, keď sa o týchto skutočnostiach

dozvedel. Súd rozhodne do 60 dní od doručenia návrhu uznesením. Rozhodnutie sa doručí

exekútorovi, oprávnenému a povinnému, ktorí sú označení v exekučnom titule, a tomu

účastníkovi, na ktorého právo alebo povinnosť prešla.

26. Pokiaľ sťažovateľ v ústavnej sťažnosti argumentuje, že pohľadávka vymáhaná

v predmetnom exekučnom konaní bola exekučným titulom priznaná Slovenskej republike,

nie správe finančnej kontroly, a teda správa finančnej kontroly ani nemala postavenie

oprávneného, k tomuto ústavný súd uvádza, že sťažovateľ mal možnosť namietať túto

okolnosť v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu. V odvolaní proti uzneseniu okresného

súdu však poukazoval iba na nesplnenie podmienok podľa § 37 Exekučného poriadku,

absenciu súdneho rozhodnutia o pripustení zmeny účastníka konania. Pritom podľa § 380

ods. 1 (ďalej len „“) je odvolací súd odvolacími dôvodmi

viazaný.

27. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,

podľa ktorej v prípade, ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd

uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť,

ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd sa ňou nemôže

meritórne zaoberať (, , , ,

). Ústavná sťažnosť je preto v časti týkajúcej sa predmetnej sťažovateľovej

námietky neprípustná podľa a v tejto časti bolo nutné

ústavnú sťažnosť odmietnuť v zmysle .

28. Pre úplnosť ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľ namietal, že exekúcia sa

vykonáva v prospech orgánu verejnej moci, ktorému vymáhaný peňažný nárok nepatrí

až vo vyjadrení z 29. novembra 2019, teda takmer dva roky po podaní odvolania

proti uzneseniu okresného súdu. Odvolacie dôvody je však v zmysle

(v spojení s § 9a ods. 1 Exekučného poriadku) možné meniť a dopĺňať len do uplynutia

lehoty na podanie odvolania, čo v tomto prípade zjavne splnené nebolo. Preto krajskému

súdu ani nevznikla pri posudzovaní vecnej správnosti uznesenia okresného súdu povinnosť

( ) vyhodnocovať opodstatnenosť námietky sťažovateľa, ktorou poukazoval

na skutočnosť, že exekučným titulom bol nárok priznaný Slovenskej republike, nie správe

finančnej kontroly.

29. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná

už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných

zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,

alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné

so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

30. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

31. Ústavný súd uvádza, že v rámci svojej rozhodovacej činnosti musí mať na zreteli,

že podstatou rozhodovania o sťažnostiach podľa je posúdenie ústavnej

akceptovateľnosti napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu, prípadne iného orgánu

verejnej moci, a nie posudzovanie jeho právnej perfektnosti ani jeho prípadné

„vylepšovanie“ (m. m. , ). Poslaním ústavného súdu nie je

kontrola súdnej činnosti vo všetkých smeroch a aspektoch a skúmanie akejkoľvek možnej

nezákonnosti alebo procesného pochybenia, či dokonca zrejmej nesprávnosti, ktoré sa

v individuálnom konaní pred všeobecnými súdmi prípadne vyskytnú, ale výlučne

posudzovanie konformity aktu aplikácie práva (v posudzovanej veci súdneho rozhodnutia)

s , prípadne medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd teda nepredstavuje opravnú

inštanciu všeobecných súdov (napr. ), a preto zásadne nemôže meritórne

preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, pri vydaní ktorých súdy rešpektovali

požiadavky vyplývajúce z obsahu základných práv ustanovených v siedmom oddiele druhej

hlavy ( až ). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecnými súdmi, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol nahradiť

napadnutý právny názor všeobecného súdu svojím vlastným názorom iba v prípade,

ak by tento bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný

().

32. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania ().

33. Vo vzťahu k sťažnostným námietkam týkajúcim sa nutnosti postupu podľa § 37

Exekučného poriadku, absencie rozhodnutia súdu o pripustení zmeny účastníka ústavný súd

uvádza, že krajský súd v napadnutom uznesení jasne a zrozumiteľne zdôvodnil,

prečo v danom prípade nepovažoval za potrebné osobitne rozhodovať o ne/pripustení zmeny

účastníka podľa § 37 Exekučného poriadku, a prečo je možné a opodstatnené ďalej

ako s oprávneným konať s Úradom vládneho auditu. V tomto smere uviedol, že pôsobnosť

správ finančnej kontroly, ako aj pohľadávky a záväzky prešli podľa zákona o finančnej

kontrole na Úrad vládneho auditu, čo je skutočnosťou, pri ktorej sa prezumuje, že je známa

každému, koho sa týka, od momentu vyhlásenia zákona o finančnej kontrole v Zbierke

zákonov Slovenskej republiky. Nemožno poprieť, že zmena právneho predpisu je

jedinečnou právnou skutočnosťou (§ 37 ods. 3 druhá veta Exekučného poriadku), s ktorou

sú všetci účastníci exekučného konania i exekučný súd oboznámení na základe

nevyvrátiteľnej právnej domnienky podľa o tvorbe právnych

predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (predtým § 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení neskorších

predpisov). Ústavný súd preto konštatuje, že uznesenie krajského súdu preto v tomto smere

nemožno označiť za arbitrárne, zjavne neodôvodnené, interpretáciu príslušných právnych

noriem učinenú krajským súdom za popierajúcu ich zmysel, a preto napadnuté uznesenie

krajského súdu ústavný súd považuje za ústavne udržateľné. A tak aj keby ústavný súd

nesúhlasil s interpretáciou právnych noriem krajským súdom, v zmysle už citovanej

judikatúry ústavný súd nemôže nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu svojím

vlastným názorom.

34. Okolnosť, že sťažovateľ s uznesením krajského súdu nesúhlasí, sama osebe

nezakladá porušenie označených práv. Základné právo na súdnu ochranu garantované

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho

ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie návrhu účastníka konania

(napr. , ).

35. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným

porušením základného práva sťažovateľa podľa , listiny,

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením krajského súdu nie je príčinná

súvislosť, ktorá by signalizovala porušenie označených práv dosahujúce ústavno-právnu

intenzitu a možnosť vyslovenia ich porušenia po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Za daného stavu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

36. Sťažovateľ porušenie základného práva podľa a práva

podľa listiny odvíja od porušenia základného práva podľa ,

čl. 36 ods. 1 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Práve s ohľadom na argumentačné

prepojenie oboch uvedených obsahových častí ústavnej sťažnosti nemohlo v dôsledku

absencie porušenia základného práva zaručeného podľa ,

listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť ani k porušeniu sťažovateľom označeného

základného práva podľa a jeho práva podľa listiny,

a preto aj v tejto časti bolo potrebné ústavnú sťažnosť odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g)

ako zjavne neopodstatnenú.

37. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého

uznesenia krajského súdu a náhrade trov konania je viazané na vyslovenie porušenia

sťažovateľových práv alebo slobôd ( prvá veta ), ústavný súd o týchto

častiach sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2020

Martin Vernarský predseda senátu