Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 131/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. apríla 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

, , a ,

, zastúpených advokátskou kanceláriou JUDr. František Vavrač, advokát,

Horná 51, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu zaručeného v a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

zo 14. novembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , a

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

26. februára 2018 doručená sťažnosť ,

a (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. zo 14. novembra 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovatelia sa žalobou vedenou

na Okresnom súde Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

okrem iného domáhali nahradenia prejavu vôle žalovaných ako predávajúcich v kúpnej

zmluve z dôvodu porušenia predkupného práva sťažovateľov k nehnuteľnostiam

prevádzaných na manželov zmluvou uzatvorenou

4. mája 2005.

Krajský súd na odvolanie sťažovateľov napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok

Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -236 z 5. júna 2017, ktorým bola

zamietnutá žaloba o nahradenie prejavu vôle. V odôvodnení svojho rozsudku krajský súd

opodstatnenosť zamietnutia žaloby v podstate odôvodnil tým, že pokiaľ po uzavretí kúpnej

zmluvy následne došlo k odstúpeniu od tejto kúpnej zmluvy (29. júna 2005) a k navráteniu

veci do pôvodného stavu (a tým aj k odstráneniu porušenia predkupného práva), nie je

podanie žaloby o nahradenie prejavu vôle predávajúcich dôvodné, lebo takúto žalobu

možno podať len proti nadobúdateľovi spoluvlastníckeho podielu z kúpnej zmluvy, ktorou

došlo k porušeniu predkupného práva. Odstúpením od kúpnej zmluvy sa vlastníčkou

pôvodne prevádzaného spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnostiach stala opäť

, ich pôvodná vlastníčka (spoluvlastníčka). Pokiaľ žalovaní už nie sú

spoluvlastníkmi prevádzaného podielu na nehnuteľnostiach, nie je voči ním opodstatnená

žaloba o nahradenie prejavu ich vôle.

Sťažovatelia sa nestotožnili s rozsudkom krajského súdu z hľadiska správnosti

právneho posúdenia veci, nedostatočného odôvodnenia rozsudku a arbitrárnosti jeho

právnych záverov, ku ktorým v sťažnosti uviedli:

„Vo veci je nesporné, že uzavretím kúpnej zmluvy medzi

a manželmi dňa 04.05.2005 došlo k porušeniu predkupného práva vo vzťahu

k nám sťažovateľom, lebo sme boli obídení pri ponuke predkupného práva. Ako

oprávneným z predkupného práva podľa § 140 Obč. zákona nám ponuka nebola od

nikdy doručená. Následne po tom, ako sme sa dozvedeli o povolení vkladu

vlastníckeho práva 01.06.2005, sme bez zbytočného odkladu naše právo uplatnili v

zákonnej alternatíve, aby noví vlastníci uvedených podielov nám za rovnakých podmienok

ponúkli odkúpenie nehnuteľností z dôvodu porušenia predkupného práva a toto uplatnené

právo sme zaslali kupujúcim s návrhom kúpnej zmluvy a s požiadavkou na jej uzavretie,

ktoré im bolo doručené 18.06.2005. Týmto doručením návrhu zmluvy s vykonanou voľbou

práva z takého práva, ktoré sa dostalo do dispozície manželov , vznikol nárok

(ako právo žalovateľné). Ak takýto nárok vznikol, tak týmto nárokom boli uvedené osoby

viazané. Táto viazanosť znamená, že boli povinní podľa jeho obsahu sa správať a boli

povinní takúto zmluvu uzavrieť v tej lehote, aká im bola pri uplatnení práva z našej strany

poskytnutá. Vznikom nároku vznikol zároveň medzi nami a uvedenými osobami záväzkovo-

právny vzťah, obsahom ktorého bola povinnosť zmluvu uzavrieť. V čase vzniku nároku

neexistovala žiadna relevantná prekážka, ktorá by bránila jeho vzniku alebo existencii. Ak

takýto nárok vznikol a trval, mohol tento záväzkovo-právny vzťah zaniknúť len zákonným

spôsobom. V ust. § 559 a 587 Obč. zák. sú uvedené spôsoby zániku záväzkov, ale ani jeden

sa nemôže uplatniť k zániku nášho záväzku, z ktorého nárok vznikol.

Ak následne manželia odstúpili od kúpnej zmluvy s ,

znamenalo to len reakciu na vzniknutý a existujúci záväzkovo-právny vzťah, ktorá mala

z ich hľadiska obísť túto zaviazanosť. Tu treba zdôrazniť, že ich účelové konanie, ktorým bol

prejav vôle odstúpiť od zmluvy s treťou osobou (nešlo o subjekt uplatňovaného záväzkovo-

právneho vzťahu), malo za cieľ (účel) vyhnúť sa plneniu tej povinnosti, na ktorú boli

zaviazaní.“

3. Na základe citovanej sťažnostnej argumentácie po konštatovaní vyčerpania

všetkých opravných prostriedkov, ktoré im zákon na ochranu ich práv poskytoval,

sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom vylovil, že:

„Krajský súd rozsudkom spis. zn. -265, 6105212709, zo dňa

14.11.2017 porušil základné právo sťažovateľov vlastniť majetok a základné právo

na ochranu majetku podľa SR, ďalej porušil právo na spravodlivý

proces /na spravodlivé súdne konanie/ podľa SR a podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu, spis. zn.

-265, 6105212709, zo dňa 14.11.2017, zrušuje a vec vracia na ďalšie

konanie.

Sťažovateľom priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 325,40 €

(slovom tristodvadsaťpäť eur a štyridsať centov), ktorú je Krajský súd v Banskej Bystrici

povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. Františka Vavrača... do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto rozhodnutia...“

II.

4. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

7. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto

považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn. , ,

, , , ).

9. Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu.

10. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje

každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním

(). Základného práva na inú právnu ochranu podľa sa možno

domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi

(napr. ).

11. zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno

ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (,

).

12. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už

spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že

účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

13. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

14. Ústavný súd uvádza, že v rámci svojej rozhodovacej činnosti musí mať na zreteli,

že podstatou rozhodovania o sťažnostiach podľa je posúdenie ústavnej

akceptovateľnosti napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu, prípadne iného orgánu

verejnej moci, a nie posudzovanie jeho právnej perfektnosti ani jeho prípadné

„vylepšovanie“ (m. m. , ). Poslaním ústavného súdu nie je

kontrola súdnej činnosti vo všetkých smeroch a aspektoch a skúmanie akejkoľvek možnej

nezákonnosti alebo procesného pochybenia, či dokonca zrejmej nesprávnosti, ktoré sa

v individuálnom konaní pred všeobecnými súdmi prípadne vyskytnú, ale výlučne

posudzovanie konformity aktu aplikácie práva (v posudzovanej veci súdneho rozhodnutia)

s , prípadne medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd teda nepredstavuje opravnú

inštanciu všeobecných súdov (napr. ), a preto zásadne nemôže meritórne

preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, pri vydaní ktorých súdy rešpektovali

požiadavky vyplývajúce z obsahu základných práv ustanovených v siedmom oddiele druhej

hlavy ( až ). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecnými súdmi, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol nahradiť

napadnutý právny názor všeobecného súdu svojím vlastným názorom iba v prípade, ak by

tento bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

15. Z uvedených téz ústavný súd vychádzal aj pri skúmaní možného zásahu

do základných práv sťažovateľov napadnutým rozsudkom krajského súdu.

16. Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovatelia v jadre namietajú, že ich

zákonné predkupné právo na odpredaj (resp. kúpu) spoluvlastníckeho podielu konzumuje

právo neskoršie, ktorým je právo na odstúpenie žalovaných (ako kupujúcich) od zmluvy

o prevode spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnostiach (ďalej len „zmluva“), a preto ich

právu mal dať súd aplikačnú prednosť, čo by zásadne ovplyvnilo výsledok sporu.

17. Úlohou ústavného súdu zásadne nie je posudzovať celkovú zákonnosť

rozhodnutia, proti ktorému bola sťažnosť podaná, ale jeho úlohou pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti je zistiť, či napadnutým rozhodnutím mohlo byť zasiahnuté

do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv

alebo slobôd sťažovateľa. V tomto zmysle sa ústavný súd nezaoberá právnou argumentáciou

všeobecných súdov, ale iba ústavnoprávnymi aspektmi konkrétnej veci ().

18. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci

a v súvislosti s podstatnou argumentáciou sťažovateľov (ktorí v sťažnosti namietali

možnosť žalovaných odstúpiť od predmetnej kúpnej zmluvy z dôvodu ich skôr uplatneného

práva na kúpu spoluvlastníckeho podielu z porušeného zákonného predkupného práva

a v tej súvislosti považovali napadnuté rozhodnutie krajského súdu za nedostatočne

odôvodnené a nepresvedčivé, keďže v odôvodnení svojho rozhodnutia sa krajský súd

nevenoval sťažovateľmi nastolenej argumentácii vzťahu konkurencie proti sebe stojacich

dvoch práv, a to práva sťažovateľov na nahradenie prejavu vôle na jednej strane a práva

odporcov na odstúpenie od kúpnej zmluvy) postupoval správne.

Ústavný súd v tejto súvislosti dáva sťažovateľom do pozornosti uznesenie ústavného

súdu sp. zn. z 25. októbra 2016, ktorý dal sťažovateľom ústavnoprávnu

odpoveď na skutkovo a právne zhodné otázky súvisiace s ochranou práv, porušenie ktorých

namietajú.

19. Pokiaľ sa sťažovatelia ako oprávnení spoluvlastníci pri porušení predkupného

práva nedovolávali neplatnosti právneho úkonu podľa

a domáhali sa (len) nadobudnutia prevedeného spoluvlastníckeho podielu podľa § 603

ods. 3 , ide o situáciu, keď platnosť zmluvy a jej právne účinky

zostávajú zachované, čo samo osebe zakladá jednak právnu možnosť odstúpenia od takejto

zmluvy a jednak možnosť uplatňovať zostávajúce nároky plynúce z porušenia predkupného

práva vrátane oprávnenia domáhať sa nadobudnutia (odkúpenia) spoluvlastníckeho podielu

za rovnakých podmienok, za akých došlo k jeho prevodu. Zrušením (ukončením) zmluvy

v dôsledku odstúpenia (obdobne i dovolaním sa jej neplatnosti) ide o stav, keď zaniká

efektívna možnosť dovolávať sa práva na kúpu spoluvlastníckeho podielu podľa § 603

ods. 3 z porušenia zákonného predkupného v zmysle

. Odstúpenie od zmluvy je totiž jedným z právnych nástrojov

na dosiahnutie zrušenia zmluvy. Využitím práva odstúpiť od zmluvy dochádza k zániku

záväzkov zo zmluvy a k naplneniu jednej z výnimiek zásady pacta sunt servanda. Ústavný

súd konštatuje, že v okolnostiach danej veci nenachádza žiadne relevantné dôvody, ktoré by

z ústavnoprávneho hľadiska boli spôsobilé spochybniť imanentný záver krajského súdu, že

po navrátení veci do pôvodného stavu („restitutio in integrum“) obnovením pôvodnej

štruktúry vlastníckych (spoluvlastníckych) práv k nehnuteľnostiam spoluvlastníci, ktorých

zákonné predkupné práva boli pôvodne porušené, sa už nemôžu úspešne domáhať

na bývalých nadobúdateľoch predaja spoluvlastníckeho podielu.

20. Sťažovatelia namietajú porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (potvrdzujúcim) rozsudkom krajského súdu, ktorému

vyčítali predovšetkým nedostatočné odôvodnenie rozsudku a z toho plynúce arbitrárne

právne závery. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide

spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu,

ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody,

na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú

pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné

a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (, ,

).

21. Preskúmaním napadnutého rozsudku krajského súdu však ústavný súd dospel

k názoru, že známky zjavnej svojvôle nenesie a že z ústavnoprávneho hľadiska niet

relevantného dôvodu na to, aby sa rozhodné závery napadnutého rozsudku, ktoré sú

dostatočne odôvodnené, spochybňovali. Ústavný súd preto argumentáciu sťažovateľov

nepovažuje za spôsobilú narušiť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.

22. Ústavný súd nezistil žiadne ústavnoprávne vady napadnutého rozsudku

krajského súdu, ktoré by odôvodňovali zásah do namietaného rozsudku krajského súdu

v súlade s jeho právomocami, a preto podľa odmietol

sťažnosť sťažovateľov z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

23. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaného

rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania je viazané

na vyslovenie porušenia práv alebo slobôd sťažovateľov ( prvá veta ),

ústavný súd o tých častiach sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2018