Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 237/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka (sudca

spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, ,

zastúpeného advokátom JUDr. Lukášom Polákom,

Hlavná 137, Prešov, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2

a 5 a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Žilina

sp. zn. z 9. decembra 2019 a uznesením Krajského súdu v Žiline

sp. zn. zo 7. januára 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých uznesení a sťažnostná argumentácia sťažovateľa

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. februára

2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

(ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 9. decembra

2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 7. januára 2020 (ďalej len

„napadnuté uznesenie krajského súdu“).

2. Vec sťažovateľa bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Ivanovi Fiačanovi,

členovi I. senátu ústavného súdu. Sudca Ivan Fiačan prípisom z 13. februára 2020 v súlade

s ustanovením o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých (ďalej len

„“) podpredsedovi ústavného súdu oznámil dôvody svojej zaujatosti.

Ústavný súd uznesením č. k. -6 z 15. apríla 2020 vylúčil sudcu Ivana

Fiačana z konania a rozhodovania vo veci sťažovateľa. Vec sťažovateľa bola následne

náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov pridelená

22. apríla 2020 sudcovi spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi. Vec sťažovateľa bola

preto prerokovaná v I. senáte ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví

tohto uznesenia.

3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný

pre obzvlášť závažný zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa

a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) spáchaný v spolupáchateľstve podľa

, za zločin skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie podľa

a , za obzvlášť závažný zločin

nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. b), ods. 3

písm. a) a ods. 5 písm. a) a za zločin skresľovania údajov hospodárskej

a obchodnej evidencie podľa a .

4. Napadnutým uznesením okresného súdu bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu

podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“). Okresný súd tiež zamietol žiadosť sťažovateľa

o nahradenie väzby písomným sľubom, zamietol jeho žiadosť o nahradenie

väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka a zamietol aj jeho žiadosť

o nahradenie väzby peňažnou zárukou.

5. Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažovateľ podal sťažnosť,

o ktorej rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že ju ako nedôvodnú zamietol.

Taktiež zamietol ponuku záruky dôveryhodných osôb za ďalšie správanie sťažovateľa.

6. Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že z napadnutých uznesení

nie je zrejmé, na základe čoho existuje v jeho veci dôvodné podozrenie, že skutky,

pre ktoré mu bolo vznesené obvinenie, mal skutočne spáchať. Pokiaľ ide o dôvodnosť

podozrenia zo spáchania trestného činu formou organizovanej skupiny, toto je založené

výlučne na domnienkach súdov, teda bez podpory odkazom na konkrétne okolnosti daného

prípadu. Domnieva sa preto, že použitie kvalifikovaných skutkových podstát v jeho prípade

vôbec nie je odôvodnené. Podľa názoru sťažovateľa bolo cieľom vznesenia obvinenia

pre trestné činy s kvalifikovanými skutkovými podstatami vymedzenie trestných činov

ako obzvlášť závažných zločinov a podmienenie možnosti nahradenia jeho väzby

výnimočnými okolnosťami.

7. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že z napadnutých uznesení nie je zrejmé, aké skutočnosti

viedli okresný súd a krajský súd k záveru, že v jeho prípade existuje aj reálna hrozba

z pokračovania v trestnej činnosti. Závery súdov o pokračovaní v trestnej činnosti na účel

zabezpečovania finančných prostriedkov na uspokojenie potrieb sťažovateľa a jeho údajné

sklony k páchaniu trestnej činnosti sú podľa názoru sťažovateľa iba nepodložené

domnienky a špekulácie okresného súdu a krajského súdu. Majoritná časť príjmov

obchodnej spoločnosti sťažovateľa totiž pochádza z drevospracujúcej činnosti, nie z predaja

zbraní a streliva, pričom tieto príjmy ďaleko presahujú mesačné náklady sťažovateľa

na životné potreby. Navyše, sťažovateľ už nie je zodpovednou osobu na zbrojnej licencii

a tiež bol podaný návrh na jeho odvolanie z funkcie konateľa obchodnej spoločnosti

8. Pokiaľ ide o nahradenie väzby, aj tu postupovali súdy podľa názoru sťažovateľa

formalisticky. Navyše, k výške peňažnej záruky nebol sťažovateľ okresným súdom vôbec

vypočutý. Taktiež mu nebolo umožnené nahliadnuť do utajovanej prílohy súdneho spisu,

v ktorej sa mali nachádzať záznamy operatívnej informácie, a preto k nim sťažovateľ nemal

možnosť zaujať stanovisko.

9. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„I. Základné práva Sťažovateľa , , trvalé

bytom: podľa , 2 a 5

Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd Uznesením Krajského súdu v Žiline zo 07. januára 2020 v konaní

vedenom pod sp. zn.: v spojení s Uznesením Okresného súdu Žilina

z 09. decembra 2019 v konaní vedenom pod sp. zn.: porušené boli.

II. Uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. zo 07. januára 2020

zrušuje.

III. Uznesenie Okresného súdu Žilina, sp. zn.: z 09. decembra 2019

v časti týkajúcej sa Sťažovateľa zrušuje.

IV. Ústavný súd Slovenskej republiky v súlade s prikazuje

prepustiť Sťažovateľa bezodkladne na slobodu.“

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Konanie pred ústavným súdom

upravuje .

13. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

14. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

15. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je okrem iného posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo

dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť

reálne nepripúšťajú (, ).

17. Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

18. Podľa Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...

19. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

20. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné

pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné

podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa,

že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

21. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť

„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“,

a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť

zlučiteľné účelom , ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (,

, ). Požiadavku obsiahnutú v tomto článku nemožno definovať

in abstracto, ale musí sa posúdiť podľa okolností každej veci vrátane toho, čo v sťažnosti

uviedol sťažovateľ (). Ústavný súd preto v prípade môže a musí

uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli

všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou

ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) je preskúmať

zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s alebo príslušnou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie však konať

ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo porušením

obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd

medzi všeobecné súdy a ústavný súd v ().

22. Vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je tak daná

právomoc ústavného súdu len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej

slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby (alebo je vo väzbe), bolo vznesené

obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe

rozhodoval súd, obvinený bol do väzby vzatý pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú

obavu vyjadrenú v až c) alebo okolnosti uvedené

v odseku 2 tohto ustanovenia, a osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený

zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby ().

Úlohou ústavného súdu je tiež sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach

správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti

vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd (,

II. ÚS465/2011).

23. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že obsahom základného

práva podľa je aj oprávnenie trestne stíhanej osoby, aby súd rozhodujúci

o jej väzbe skúmal významné skutočnosti pre a proti väzbe vrátane možnosti nahradiť

ju zárukou, sľubom alebo peňažnou zárukou, pričom ak sa rozhodne trestne stíhanú osobu

do väzby vziať alebo ju v nej ďalej držať, aby boli takéto rozhodnutia založené

na konkrétnych skutočnostiach, a nie na abstraktnej úvahe (, ,

).

24. Pokiaľ ide o „dôvodné podozrenie“ zo spáchania trestného činu v zmysle čl. 5

ods. 1 písm. c) dohovoru, to predpokladá existenciu skutočností alebo informácií,

ktoré by uspokojili objektívneho pozorovateľa, že dotknutá osoba mohla spáchať daný

trestný čin (rozsudok vo veci Ilgar Mammadov proti Azerbajdžanu z 22. 5. 2014,

sťažnosť č. 15172/13, bod 88).

25. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ďalej vyplýva, že odvolací (resp.

sťažnostný) súd rozhodujúci o pozbavení slobody nemusí odpovedať na každý argument

osoby, ktorá je pozbavená osobnej slobody. Tento súd však nesmie ignorovať konkrétne

skutočnosti namietané touto osobou, ktoré by mohli spochybniť existenciu podmienok

„zákonnosti“ pozbavenia osobnej slobody (pozri rozsudok vo veci Ilijkov proti Bulharsku

z 26. 7. 2001, sťažnosť č. 33977/96, bod 94).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu práv napadnutým uznesením okresného súdu

26. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

27. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (, , IV. , ).

28. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že sťažovateľ mal

proti napadnutému uzneseniu okresného súdu dostupný účinný opravný prostriedok

vo forme sťažnosti krajskému súdu, ktorý aj využil. Na prerokovanie tejto časti ústavnej

sťažnosti tak nemá ústavný súd danú právomoc, a preto ju bolo potrebné odmietnuť

podľa pre nedostatok právomoci ústavného

súdu na jej prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu práv napadnutým uznesením krajského súdu

29. Sťažovateľ v tejto časti ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojich v petite

ústavnej sťažnosti označených práv napadnutým uznesením krajského súdu. Sťažovateľ

namieta, že:

- nie je zrejmé, na základe čoho existuje v jeho veci dôvodné podozrenie, že skutky,

pre ktoré mu bolo vznesené obvinenie, mal skutočne spáchať (pozri bod 6 tohto uznesenia);

- dôvodnosť podozrenia zo spáchania trestného činu formou organizovanej skupiny

je založená výlučne na domnienkach okresného súdu a krajského súdu, pričom cieľom

vznesenia obvinenia pre trestné činy s kvalifikovanými skutkovými podstatami bolo

vymedziť trestné činy ako obzvlášť závažné zločiny a podmieniť tak v jeho prípade

možnosť nahradenia väzby výnimočnými okolnosťami (pozri bod 6 tohto uznesenia);

- pri posudzovaní možnosti nahradenia väzby postupoval krajský súd formalisticky

(pozri bod 8 tohto uznesenia);

- nie je zrejmé, aké konkrétne skutočnosti viedli súdy k záveru, že v jeho prípade

existuje reálna hrozba z pokračovania v trestnej činnosti (pozri bod 7 tohto uznesenia);

- mu nebolo umožnené nahliadnuť do utajovanej prílohy súdneho spisu, v ktorej

sa mali nachádzať záznamy operatívnej informácie (pozri bod 8 tohto uznesenia);

- nebol okresným súdom vypočutý k výške peňažnej záruky (pozri bod 8 tohto

uznesenia).

30. Ústavný súd na úvod pripomína, že sťažovateľ mohol svoje námietky vo vzťahu

k napadnutému uzneseniu okresného súdu predniesť krajskému súdu ako súdu

sťažnostnému a že povinnosťou krajského súdu bolo dať sťažovateľovi na ním prednesené

námietky dostatočnú a relevantnú odpoveď.

31. Ústavný súd ďalej konštatuje, že napadnuté uznesenie okresného súdu

a napadnuté uznesenie krajského súdu tvoria pre účely posúdenia ústavným súdom jeden

celok (m. m. , ), a preto ústavný súd pri preskúmaní

zákonnosti a ústavnosti pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa vychádzal z oboch týchto

uznesení.

32. Okresný súd v napadnutom uznesení uviedol: „V danom prípade sa jedná

o obchod so zbraňami, ktorých záchyt nebýva bežný, ide o zbrane, po ktorých je vzhľadom

na opakovane nakupované množstvá na čiernom trhu neustály dopyt. Dokumentované

množstvo reaktivovaných zbraní, pravidelnosť ich nákupov a hromadenia oprávňuje

ku konštatovaniu, že nešlo o jednorazový obchod obvineného, ku ktorému by sa dostal

náhodilo, kedy je stíhaný pre pravidelne sa opakujúcu trestnú činnosť pozostávajúcu

z najmenej osemnástich skutkov (čiastkových útokov) páchaných v priebehu viac

ako jedného roka, pričom je zrejmé, že aj táto trestná činnosť znamená zdroj príjmov

na pokrývanie životných potrieb obvineného. Pravidelne sa opakujúca trestná činnosť

páchaná po zistený čas viac ako jedného roka spolu s poznatkom, že ide o osoby v obchode

zo zbraňami zorientované, podporuje dôvodnú obavu, že v prípade ponechania obvineného

na slobode, bude tento v jej páchaní pokračovať. Toto tak svedčí o zjavných

sklonoch obvineného k páchaniu trestnej činnosti a dáva odôvodnený predpoklad

a predstavuje vážne riziko, že v prípade ponechania na slobode by v trestnej činnosti

pokračoval. Väzobný dôvod, pre ktorý bola obmedzená osobná sloboda obvineného sa tak

opiera o konkrétne skutočnosti, pričom z nich vyplýva reálna obava z následkov

predpokladaných ustanovením o preventívnej väzbe, nakoľko z obsahu spisového materiálu

zabezpečeného v priebehu dokumentovania predmetných skutkov je zrejmé, že obvinený sa

opakovane dopúšťa pokračujúcej trestnej činnosti zameranej na získanie majetkového

prospechu za účelom zabezpečenia finančných prostriedkov na uspokojovanie

svojich potrieb. Existuje preto dôvodná obava, že v prípade ponechania obvineného

na slobode, bude v trestnej činnosti pokračovať. Dôsledky identifikovanej trestnej činnosti

obvinených osôb presahujú hranice Slovenskej republiky, keď reaktivované zbrane končili

preukázateľne v dispozícii páchateľov rôznej trestnej činnosti v rámci viacerých krajín

západnej Európy a pozornosť týchto krajín bola a stále je zameraná na slovenský trh

zbraňami typu flobert, ktorých pomerne jednoduchá nedovolená reaktivácia na plne účinné

strelné zbrane umožňuje ich následné vysoko ziskové umiestňovanie na čiernom trhu

v rámci EÚ. Všetky vyššie uvedené skutočnosti tak vo svojom súhrne zvyšujú riziko

z pokračovania v trestnej činnosti obvineným v prípade jeho ponechania na slobode,

a preto bude potrebné využiť u neho preventívno-bezpečnostnú funkciu väzby.“

33. Pokiaľ ide o spáchanie skutku organizovanou skupinou, okresný súd uviedol:

„Osobitne sa súd zaoberal a dospel k záveru, že skutok bol spáchaný tzv. organizovanou

skupinou. Skutočnosť, že skutok, pre ktorý sa vedie toto trestné konanie, bol spáchaný

organizovanou skupinou a teda naplnenie znakov organizovanej skupiny tak, ako to má

na mysli ustanovenie § 129 ods. 2 Tr. zák., vyplýva predovšetkým z doposiaľ zadovážených

podkladov z vyšetrovacieho spisu, kde je dokumentovaná skutková schéma spočívajúca

v spolčení viacerých osôb a deľbe úloh medzi nimi, vyznačujúce sa plánovitosťou

a koordinovanosťou. Úroveň a forma koordinácie, opatrenia, ktoré mali byt vykonané

na predídenie odhaleniu skutku, ako aj samotné jeho plánovanie a deľba úloh svedčia

pre spáchanie skutku závažnejším spôsobom konania organizovanou skupinou. Jednotliví

členovia skupiny plnili vopred dohodnuté úlohy, ako aj prípravu na úspešné spáchanie

skutku. Každý z páchateľov mal nepochybne vedomosť o tom, aký skutok má byť spáchaný.

Úlohou konateľa spoločnosti (sťažovateľa,

pozn.) bolo na základe objednávok a následne

postupne nakupovať plne účinné palné zbrane od rôznych predajcov, tieto plne účinné palné

zbrane nechať prerobiť na zbrane s menšou účinnosťou - typu flobert, pripraviť ich

v požadovaných množstvách na odkúpenie a následne prekryť nákupcov falošnými

identitami a falošnými dokladmi v povinne vedenej záznamovej knihe zbrani typu D

(viď , ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona

č. o strelných zbraniach a strelive) ako aj na vystavovaných faktúrach

odberateľom, prijímať od nich len hotovostné platby a vytvárať tak opakovane týmto

osobám podmienky na ďalšiu nelegálnu činnosť, ktorou je spätné prerábanie flobertových

zbraní (tzv. reaktivácia) na plne účinné strelné zbrane. Uvedená činnosť

je základnou činnosťou, bez ktorej by nebolo možné úspešne realizovať trestnú

činnosť celej skupiny.“

34. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vo vzťahu

k námietkam sťažovateľa prezentovaným v jeho sťažnosti uviedol: „Doteraz zistené

skutočnosti aj podľa názoru krajského súdu nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré bolo

začaté trestné stíhanie, boli spáchané, majú znaky trestného činu a taktiež sú aj dôvody

na podozrenie, že tieto skutky spáchal obvinený. V súvislosti s odvolacími námietkami

obvineného, že tento sa nedopustil žiadnej trestnej činnosti a v jeho prípade išlo o legálnu

obchodnú činnosť, krajský súd poznamenáva, že takéto tvrdenie nemá v doposiaľ

zabezpečených dôkazoch dostatočnú oporu a je treba ho považovať za predčasné.

Naopak doposiaľ zadovážené dôkazy aj podľa názoru krajského súdu dostatočne

odôvodňujú podozrenie zo spáchania trestnej činnosti obvineným. Krajský súd

poznamenáva, že v tomto štádiu konania - po vznesení obvinenia nemusí byť dôkazná

situácia jednoznačná bez akýchkoľvek pochýb usvedčujúca obvineného, ale postačuje,

ak existuje dôvodné podozrenie, že obvinený sa trestnej činnosti dopustil. Takéto podozrenie

z doteraz zistených skutočností nepochybne vyplýva. Pokiaľ ide o sťažnostné námietky

obvineného v súvislosti s kvalifikáciou skutku ako spáchaného organizovanou skupinou,

krajský súd poznamenáva, že vyšetrovanie je v súčasnom štádiu len v počiatku a obhajoba

obvineného bude v ďalšom konaní nesporne dôsledne preverená. Na základe ďalších

zabezpečených dôkazoch nemožno v budúcnosti vylúčiť ani zmenu právnej kvalifikácie

skutku. Konštatovanie obvineného v sťažnosti, že v jeho prípade išlo len o legálny predaj

zbraní bez akýchkoľvek ďalších úmyslov, nemá oporu v doposiaľ zadovážených dôkazov,

ale naopak je podstatne spochybnené. Skutočnosť, že obvinený doposiaľ žil bezúhonným

spôsobom života a má rodinné zázemie, nevylučuje opodstatnenosť jeho väzobného stíhania.

Zo spisu vyplýva, že obvinený nie je stíhaný len pre ojedinelé náhodné konanie, ale má ísť

o trestnú činnosť páchanú v priebehu dvoch rokov viacerými útokmi. Zo spisu vyplýva,

že práve so spoluobvinenými mal obv. práve v súvislosti s trestnou

činnosťou, pre ktorú je stíhaný dlhodobé aktívne kontakty. Na základe doposiaľ

zadovážených dôkazov možno konštatovať, že išlo už o zabehnutú trestnú činnosť. Zo spisu

ďalej vyplýva, že spoluobvinení mali dlhodobé kontakty na osoby

v , ktoré od nich nakupovali prerobené zbrane. Tieto skutočnosti aj podľa názoru

krajského súdu dostatočne odôvodňujú obavu, že v prípade prepustenia obvineného

na slobodu by tento mohol pokračovať v páchaní obdobnej trestnej činnosti,

a to aj po prípadnom zrušení predaja zbraní svojou spoločnosťou, nakoľko, ako vyplýva

zo spisu, má kontakty na iných predajcov zbraní. Taktiež ani bezproblémové rodinné

prostredie, na ktoré poukázal v sťažnosti obvinený, nemožno podľa názoru krajského súdu

považovať za dostatočnú záruku, že obvinený by v minulosti už trestnú činnosť nepáchal,

nakoľko, ako vyplýva zo spisu, sa mal dopustiť trestnej činnosti práve pri existencii takýchto

bezzávadových rodinných pomerov. Pokiaľ obvinený vytýka prvostupňovému súdu

konštatovanie, že trestná činnosť predstavuje zdroj príjmov na pokrývanie jeho životných

potrieb, krajský súd poznamenáva, že zo spisu je zrejmá skutočnosť o tom, že obvinený mal

nepochybne príjem aj z legálneho podnikania a v akom rozsahu, prípadne trestnou

činnosťou, pre ktorú je stíhaný finančne profitoval, bude nesporne predmetom ďalšieho

dokazovania. Ani následné kroky zo strany obvineného pokiaľ ide o zmenu spoločnosti

resp. zrušenie predaja zbraní nespochybňujú dostatočne obavu z možného

pokračovania v páchaní obdobnej trestnej činnosti obvineným, a to najmä s poukazom

na jeho kontakty s inými predajcami zbraní.“

35. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa neexistencie dôvodného

podozrenia, že skutky, pre ktoré mu bolo vznesené obvinenie, mal skutočne spáchať,

ústavný súd konštatuje, že krajský súd rovnako ako okresný súd dospeli k záveru

o existencii tohto dôvodného podozrenia na základe dosiaľ zabezpečených dôkazov (okrem

iných záznamov telekomunikačnej prevádzky, knihy zbraní, faktúr, kamerových záznamov

z výstupov mýtnych brán a záznamu z vykonanej kontroly osôb). Navyše, o spôsobe

páchania trestnej činnosti mali vypovedať aj obvinení a

.

36. Ústavný súd konštatuje, že záver krajského súdu o existencii dôvodného

podozrenia, že skutky, pre ktoré bolo vznesené obvinenie, mal spáchať sťažovateľ, možno

s ohľadom na uvedené považovať za odôvodnený a dostatočný, teda taký, ktorý

by uspokojil objektívneho pozorovateľa, že sťažovateľ mohol spáchať predmetné trestné

činy.

37. Ústavný súd však považuje na tomto mieste za potrebné doplniť, že všeobecný

odkaz okresného súdu a krajského súdu na skutočnosti uvedené v návrhu prokurátora

na vzatie sťažovateľa do väzby (hoci zrekapitulované v úvode väzobného rozhodnutia)

bez bližšej konkretizácie či sumarizácie rozhodných skutočností v samotnom odôvodnení

väzobného rozhodnutia predstavuje z ústavnoprávneho pohľadu hraničný prípad jeho

odôvodnenia, a to predovšetkým zohľadňujúc dôležitosť práva na slobodu a bezpečnosť

v „demokratickej spoločnosti“ (pozri rozsudok vo veci Ladent proti Poľsku z 18. 3. 2008,

sťažnosť č. 11036/03, bod 45). Všeobecný súd pri rozhodovaní o takom závažnom zásahu

do osobnej slobody jednotlivca, akým väzba bezpochyby je (, ),

môže pre ním vnímanú „nadbytočnosť duplicitného uvádzania“ týchto skutočností

negatívnym spôsobom poznačiť presvedčivosť a v konečnom dôsledku aj preskúmateľnosť

svojho väzobného rozhodnutia.

38. Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa dôvodnosti podozrenia zo spáchania trestného

činu formou organizovanej skupiny, ústavný súd sa presvedčil, že okresný súd jej venoval

osobitnú pozornosť. V odôvodnení napadnutého uznesenia okresný súd poukázal na schému

páchania trestnej činnosti a na úlohu sťažovateľa v rámci skupiny, keď sťažovateľ mal

na základe objednávok nakupovať palné zbrane, nechať ich prerobiť a následne prekryť ich

nákupcov falošnými identitami a dokladmi. Krajský súd, stotožniac sa so závermi

okresného súdu, doplnil, že v budúcnosti nemožno vylúčiť prípadnú zmenu právnej

kvalifikácie skutku.

39. Ústavný súd sa tak nemohol stotožniť s námietkou sťažovateľa, že v jeho veci ide

iba o domnienky okresného súdu a krajského súdu, ktorých cieľom je vymedziť trestné činy

ako obzvlášť závažné zločiny a podmieniť tak v jeho prípade možnosť nahradenia väzby

výnimočnými okolnosťami. Naopak, odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu

v spojení s odôvodnením uznesenia okresného súdu dávajú na otázku spáchania trestného

činu formou organizovanej skupiny dostatočnú a relevantnú odpoveď.

40. Ak sťažovateľ tvrdí, že súdy postupovali pri posudzovaní možnosti nahradenia

väzby formalisticky, ústavný súd poukazuje na už uvedené závery k odôvodneniu

podozrenia zo spáchania trestného činu formou organizovanej skupiny, ako i na skutočnosť,

že v zmysle ak je obvinený stíhaný pre obzvlášť závažný

zločin, možno jeho väzbu nahradiť, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu.

Existencia takýchto skutočností nebola v prípade sťažovateľa zistená.

41. Sťažovateľ ďalej pred ústavným súdom namieta, že z napadnutého uznesenia

nie je zrejmé, aké konkrétne skutočnosti viedli krajský súd k záveru, že v jeho prípade

existuje reálna hrozba z pokračovania v trestnej činnosti.

42. Krajský súd v súvislosti s touto námietkou sťažovateľa poukázal na to,

že v tejto veci malo ísť o zabehnutú trestnú činnosť páchanú v priebehu dvoch rokov

viacerými útokmi (najmenej 18), že sťažovateľ má mať kontakty na ďalších predajcov

zbraní a sprostredkovane aj na osoby kupujúcich z . Pokiaľ ide o legálne a prípadné

nelegálne zdroje príjmov sťažovateľa a ich výšku, to bude predmetom ďalšieho

dokazovania.

43. Aj tento záver krajského súdu považuje ústavný súd v rámci námietok

sťažovateľa a okolností daného prípadu za ústavnoprávne udržateľný, a to zdôrazňujúc

obdobie, počas ktorého mala byť trestná činnosť páchaná, a množstvo útokov.

44. Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa o nemožnosti nahliadnuť do utajovanej

prílohy súdneho spisu a o nevypočutí k samotnej výške peňažnej záruky, ústavný súd

konštatuje, že z predložených dokumentov (sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného

súdu a napadnuté uznesenie krajského súdu) nevyplýva, že sťažovateľ tieto svoje námietky

uplatnil v konaní pred krajským súdom. Sťažovateľ teda nevyužil možnosť súdneho

prieskumu týchto otázok všeobecnými súdmi. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína,

že nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou a nemôže nahrádzať úlohu

všeobecných súdov. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd

uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť,

ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá

právomoc (, , ).

45. Ústavný súd tak dospel k záveru, že túto časť ústavnej sťažnosti je potrebné

odmietnuť podľa ako zjavne neopodstatnenú

a podľa pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

46. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi

sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. mája 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu