Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 150 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (155)I. ÚS 237/2020
PDF · 515.84 KB
No categories available
I. ÚS 237/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka (sudca
spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, ,
zastúpeného advokátom JUDr. Lukášom Polákom,
Hlavná 137, Prešov, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2
a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Žilina
sp. zn. 36 Tp 103/2019 z 9. decembra 2019 a uznesením Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 3 Tpo 66/2019 zo 7. januára 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých uznesení a sťažnostná argumentácia sťažovateľa
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. februára
2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 36 Tp 103/2019 z 9. decembra
2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tpo 66/2019 zo 7. januára 2020 (ďalej len
„napadnuté uznesenie krajského súdu“).
2. Vec sťažovateľa bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Ivanovi Fiačanovi,
členovi I. senátu ústavného súdu. Sudca Ivan Fiačan prípisom z 13. februára 2020 v súlade
s ustanovením § 49 ods. 4 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) podpredsedovi ústavného súdu oznámil dôvody svojej zaujatosti.
Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 164/2020-6 z 15. apríla 2020 vylúčil sudcu Ivana
Fiačana z konania a rozhodovania vo veci sťažovateľa. Vec sťažovateľa bola následne
náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov pridelená
22. apríla 2020 sudcovi spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi. Vec sťažovateľa bola
preto prerokovaná v I. senáte ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví
tohto uznesenia.
3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný
pre obzvlášť závažný zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa
§ 295 ods. 1 písm. b) a ods. 4 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) spáchaný v spolupáchateľstve podľa § 20
Trestného zákona, za zločin skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie podľa
§ 259 ods. 1 písm. c) a ods. 3 písm. c) Trestného zákona, za obzvlášť závažný zločin
nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. b), ods. 3
písm. a) a ods. 5 písm. a) Trestného zákona a za zločin skresľovania údajov hospodárskej
a obchodnej evidencie podľa § 259 ods. 1 písm. c) a ods. 3 písm. c) Trestného zákona.
4. Napadnutým uznesením okresného súdu bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu
podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Okresný súd tiež zamietol žiadosť sťažovateľa
o nahradenie väzby písomným sľubom, zamietol jeho žiadosť o nahradenie
väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka a zamietol aj jeho žiadosť
o nahradenie väzby peňažnou zárukou.
5. Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažovateľ podal sťažnosť,
o ktorej rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že ju ako nedôvodnú zamietol.
Taktiež zamietol ponuku záruky dôveryhodných osôb za ďalšie správanie sťažovateľa.
6. Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že z napadnutých uznesení
nie je zrejmé, na základe čoho existuje v jeho veci dôvodné podozrenie, že skutky,
pre ktoré mu bolo vznesené obvinenie, mal skutočne spáchať. Pokiaľ ide o dôvodnosť
podozrenia zo spáchania trestného činu formou organizovanej skupiny, toto je založené
výlučne na domnienkach súdov, teda bez podpory odkazom na konkrétne okolnosti daného
prípadu. Domnieva sa preto, že použitie kvalifikovaných skutkových podstát v jeho prípade
vôbec nie je odôvodnené. Podľa názoru sťažovateľa bolo cieľom vznesenia obvinenia
pre trestné činy s kvalifikovanými skutkovými podstatami vymedzenie trestných činov
ako obzvlášť závažných zločinov a podmienenie možnosti nahradenia jeho väzby
výnimočnými okolnosťami.
7. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že z napadnutých uznesení nie je zrejmé, aké skutočnosti
viedli okresný súd a krajský súd k záveru, že v jeho prípade existuje aj reálna hrozba
z pokračovania v trestnej činnosti. Závery súdov o pokračovaní v trestnej činnosti na účel
zabezpečovania finančných prostriedkov na uspokojenie potrieb sťažovateľa a jeho údajné
sklony k páchaniu trestnej činnosti sú podľa názoru sťažovateľa iba nepodložené
domnienky a špekulácie okresného súdu a krajského súdu. Majoritná časť príjmov
obchodnej spoločnosti sťažovateľa totiž pochádza z drevospracujúcej činnosti, nie z predaja
zbraní a streliva, pričom tieto príjmy ďaleko presahujú mesačné náklady sťažovateľa
na životné potreby. Navyše, sťažovateľ už nie je zodpovednou osobu na zbrojnej licencii
a tiež bol podaný návrh na jeho odvolanie z funkcie konateľa obchodnej spoločnosti
8. Pokiaľ ide o nahradenie väzby, aj tu postupovali súdy podľa názoru sťažovateľa
formalisticky. Navyše, k výške peňažnej záruky nebol sťažovateľ okresným súdom vôbec
vypočutý. Taktiež mu nebolo umožnené nahliadnuť do utajovanej prílohy súdneho spisu,
v ktorej sa mali nachádzať záznamy operatívnej informácie, a preto k nim sťažovateľ nemal
možnosť zaujať stanovisko.
9. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:
„I. Základné práva Sťažovateľa , , trvalé
bytom: podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd Uznesením Krajského súdu v Žiline zo 07. januára 2020 v konaní
vedenom pod sp. zn.: 3Tpo/66/2019 v spojení s Uznesením Okresného súdu Žilina
z 09. decembra 2019 v konaní vedenom pod sp. zn.: 36Tp/103/2019 porušené boli.
II. Uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 3Tpo/66/2019 zo 07. januára 2020
zrušuje.
III. Uznesenie Okresného súdu Žilina, sp. zn.: 36Tp/103/2019 z 09. decembra 2019
v časti týkajúcej sa Sťažovateľa zrušuje.
IV. Ústavný súd Slovenskej republiky v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy prikazuje
prepustiť Sťažovateľa bezodkladne na slobodu.“
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Konanie pred ústavným súdom
upravuje zákon o ústavnom súde.
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
14. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,
či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
15. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
16. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je okrem iného posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo
dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť
reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05).
17. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
18. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...
19. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
20. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú
bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa
tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné
pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné
podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa,
že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.
21. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť
„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“,
a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť
zlučiteľné účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (II. ÚS 55/98,
III. ÚS 7/00, I. ÚS 177/03). Požiadavku obsiahnutú v tomto článku nemožno definovať
in abstracto, ale musí sa posúdiť podľa okolností každej veci vrátane toho, čo v sťažnosti
uviedol sťažovateľ (I. ÚS 109/03). Ústavný súd preto v prípade čl. 17 ústavy môže a musí
uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli
všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou
ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) je preskúmať
zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo príslušnou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie však konať
ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo porušením
obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd
medzi všeobecné súdy a ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 165/02).
22. Vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je tak daná
právomoc ústavného súdu len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej
slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby (alebo je vo väzbe), bolo vznesené
obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami, o väzbe
rozhodoval súd, obvinený bol do väzby vzatý pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú
obavu vyjadrenú v § 71 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku alebo okolnosti uvedené
v odseku 2 tohto ustanovenia, a osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený
zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby (II. ÚS 76/02).
Úlohou ústavného súdu je tiež sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach
správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti
vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd (III. ÚS 271/07,
II. ÚS465/2011).
23. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že obsahom základného
práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy je aj oprávnenie trestne stíhanej osoby, aby súd rozhodujúci
o jej väzbe skúmal významné skutočnosti pre a proti väzbe vrátane možnosti nahradiť
ju zárukou, sľubom alebo peňažnou zárukou, pričom ak sa rozhodne trestne stíhanú osobu
do väzby vziať alebo ju v nej ďalej držať, aby boli takéto rozhodnutia založené
na konkrétnych skutočnostiach, a nie na abstraktnej úvahe (III. ÚS 38/01, IV. ÚS 207/07,
24. Pokiaľ ide o „dôvodné podozrenie“ zo spáchania trestného činu v zmysle čl. 5
ods. 1 písm. c) dohovoru, to predpokladá existenciu skutočností alebo informácií,
ktoré by uspokojili objektívneho pozorovateľa, že dotknutá osoba mohla spáchať daný
trestný čin (rozsudok vo veci Ilgar Mammadov proti Azerbajdžanu z 22. 5. 2014,
sťažnosť č. 15172/13, bod 88).
25. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ďalej vyplýva, že odvolací (resp.
sťažnostný) súd rozhodujúci o pozbavení slobody nemusí odpovedať na každý argument
osoby, ktorá je pozbavená osobnej slobody. Tento súd však nesmie ignorovať konkrétne
skutočnosti namietané touto osobou, ktoré by mohli spochybniť existenciu podmienok
„zákonnosti“ pozbavenia osobnej slobody (pozri rozsudok vo veci Ilijkov proti Bulharsku
z 26. 7. 2001, sťažnosť č. 33977/96, bod 94).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.1 K namietanému porušeniu práv napadnutým uznesením okresného súdu
26. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
27. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
28. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že sťažovateľ mal
proti napadnutému uzneseniu okresného súdu dostupný účinný opravný prostriedok
vo forme sťažnosti krajskému súdu, ktorý aj využil. Na prerokovanie tejto časti ústavnej
sťažnosti tak nemá ústavný súd danú právomoc, a preto ju bolo potrebné odmietnuť
podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného
súdu na jej prerokovanie.
III.2 K namietanému porušeniu práv napadnutým uznesením krajského súdu
29. Sťažovateľ v tejto časti ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojich v petite
ústavnej sťažnosti označených práv napadnutým uznesením krajského súdu. Sťažovateľ
namieta, že:
- nie je zrejmé, na základe čoho existuje v jeho veci dôvodné podozrenie, že skutky,
pre ktoré mu bolo vznesené obvinenie, mal skutočne spáchať (pozri bod 6 tohto uznesenia);
- dôvodnosť podozrenia zo spáchania trestného činu formou organizovanej skupiny
je založená výlučne na domnienkach okresného súdu a krajského súdu, pričom cieľom
vznesenia obvinenia pre trestné činy s kvalifikovanými skutkovými podstatami bolo
vymedziť trestné činy ako obzvlášť závažné zločiny a podmieniť tak v jeho prípade
možnosť nahradenia väzby výnimočnými okolnosťami (pozri bod 6 tohto uznesenia);
- pri posudzovaní možnosti nahradenia väzby postupoval krajský súd formalisticky
(pozri bod 8 tohto uznesenia);
- nie je zrejmé, aké konkrétne skutočnosti viedli súdy k záveru, že v jeho prípade
existuje reálna hrozba z pokračovania v trestnej činnosti (pozri bod 7 tohto uznesenia);
- mu nebolo umožnené nahliadnuť do utajovanej prílohy súdneho spisu, v ktorej
sa mali nachádzať záznamy operatívnej informácie (pozri bod 8 tohto uznesenia);
- nebol okresným súdom vypočutý k výške peňažnej záruky (pozri bod 8 tohto
uznesenia).
30. Ústavný súd na úvod pripomína, že sťažovateľ mohol svoje námietky vo vzťahu
k napadnutému uzneseniu okresného súdu predniesť krajskému súdu ako súdu
sťažnostnému a že povinnosťou krajského súdu bolo dať sťažovateľovi na ním prednesené
námietky dostatočnú a relevantnú odpoveď.
31. Ústavný súd ďalej konštatuje, že napadnuté uznesenie okresného súdu
a napadnuté uznesenie krajského súdu tvoria pre účely posúdenia ústavným súdom jeden
celok (m. m. I. ÚS 379/2018, I. ÚS 161/2019), a preto ústavný súd pri preskúmaní
zákonnosti a ústavnosti pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa vychádzal z oboch týchto
uznesení.
32. Okresný súd v napadnutom uznesení uviedol: „V danom prípade sa jedná
o obchod so zbraňami, ktorých záchyt nebýva bežný, ide o zbrane, po ktorých je vzhľadom
na opakovane nakupované množstvá na čiernom trhu neustály dopyt. Dokumentované
množstvo reaktivovaných zbraní, pravidelnosť ich nákupov a hromadenia oprávňuje
ku konštatovaniu, že nešlo o jednorazový obchod obvineného, ku ktorému by sa dostal
náhodilo, kedy je stíhaný pre pravidelne sa opakujúcu trestnú činnosť pozostávajúcu
z najmenej osemnástich skutkov (čiastkových útokov) páchaných v priebehu viac
ako jedného roka, pričom je zrejmé, že aj táto trestná činnosť znamená zdroj príjmov
na pokrývanie životných potrieb obvineného. Pravidelne sa opakujúca trestná činnosť
páchaná po zistený čas viac ako jedného roka spolu s poznatkom, že ide o osoby v obchode
zo zbraňami zorientované, podporuje dôvodnú obavu, že v prípade ponechania obvineného
na slobode, bude tento v jej páchaní pokračovať. Toto tak svedčí o zjavných
sklonoch obvineného k páchaniu trestnej činnosti a dáva odôvodnený predpoklad
a predstavuje vážne riziko, že v prípade ponechania na slobode by v trestnej činnosti
pokračoval. Väzobný dôvod, pre ktorý bola obmedzená osobná sloboda obvineného sa tak
opiera o konkrétne skutočnosti, pričom z nich vyplýva reálna obava z následkov
predpokladaných ustanovením o preventívnej väzbe, nakoľko z obsahu spisového materiálu
zabezpečeného v priebehu dokumentovania predmetných skutkov je zrejmé, že obvinený sa
opakovane dopúšťa pokračujúcej trestnej činnosti zameranej na získanie majetkového
prospechu za účelom zabezpečenia finančných prostriedkov na uspokojovanie
svojich potrieb. Existuje preto dôvodná obava, že v prípade ponechania obvineného
na slobode, bude v trestnej činnosti pokračovať. Dôsledky identifikovanej trestnej činnosti
obvinených osôb presahujú hranice Slovenskej republiky, keď reaktivované zbrane končili
preukázateľne v dispozícii páchateľov rôznej trestnej činnosti v rámci viacerých krajín
západnej Európy a pozornosť týchto krajín bola a stále je zameraná na slovenský trh
zbraňami typu flobert, ktorých pomerne jednoduchá nedovolená reaktivácia na plne účinné
strelné zbrane umožňuje ich následné vysoko ziskové umiestňovanie na čiernom trhu
v rámci EÚ. Všetky vyššie uvedené skutočnosti tak vo svojom súhrne zvyšujú riziko
z pokračovania v trestnej činnosti obvineným v prípade jeho ponechania na slobode,
a preto bude potrebné využiť u neho preventívno-bezpečnostnú funkciu väzby.“
33. Pokiaľ ide o spáchanie skutku organizovanou skupinou, okresný súd uviedol:
„Osobitne sa súd zaoberal a dospel k záveru, že skutok bol spáchaný tzv. organizovanou
skupinou. Skutočnosť, že skutok, pre ktorý sa vedie toto trestné konanie, bol spáchaný
organizovanou skupinou a teda naplnenie znakov organizovanej skupiny tak, ako to má
na mysli ustanovenie § 129 ods. 2 Tr. zák., vyplýva predovšetkým z doposiaľ zadovážených
podkladov z vyšetrovacieho spisu, kde je dokumentovaná skutková schéma spočívajúca
v spolčení viacerých osôb a deľbe úloh medzi nimi, vyznačujúce sa plánovitosťou
a koordinovanosťou. Úroveň a forma koordinácie, opatrenia, ktoré mali byt vykonané
na predídenie odhaleniu skutku, ako aj samotné jeho plánovanie a deľba úloh svedčia
pre spáchanie skutku závažnejším spôsobom konania organizovanou skupinou. Jednotliví
členovia skupiny plnili vopred dohodnuté úlohy, ako aj prípravu na úspešné spáchanie
skutku. Každý z páchateľov mal nepochybne vedomosť o tom, aký skutok má byť spáchaný.
Úlohou konateľa spoločnosti (sťažovateľa,
pozn.) bolo na základe objednávok a následne
postupne nakupovať plne účinné palné zbrane od rôznych predajcov, tieto plne účinné palné
zbrane nechať prerobiť na zbrane s menšou účinnosťou - typu flobert, pripraviť ich
v požadovaných množstvách na odkúpenie a následne prekryť nákupcov falošnými
identitami a falošnými dokladmi v povinne vedenej záznamovej knihe zbrani typu D
(viď vyhláška č. 555/2003 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona
č. 190/2003 Z. z. o strelných zbraniach a strelive) ako aj na vystavovaných faktúrach
odberateľom, prijímať od nich len hotovostné platby a vytvárať tak opakovane týmto
osobám podmienky na ďalšiu nelegálnu činnosť, ktorou je spätné prerábanie flobertových
zbraní (tzv. reaktivácia) na plne účinné strelné zbrane. Uvedená činnosť
je základnou činnosťou, bez ktorej by nebolo možné úspešne realizovať trestnú
činnosť celej skupiny.“
34. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vo vzťahu
k námietkam sťažovateľa prezentovaným v jeho sťažnosti uviedol: „Doteraz zistené
skutočnosti aj podľa názoru krajského súdu nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré bolo
začaté trestné stíhanie, boli spáchané, majú znaky trestného činu a taktiež sú aj dôvody
na podozrenie, že tieto skutky spáchal obvinený. V súvislosti s odvolacími námietkami
obvineného, že tento sa nedopustil žiadnej trestnej činnosti a v jeho prípade išlo o legálnu
obchodnú činnosť, krajský súd poznamenáva, že takéto tvrdenie nemá v doposiaľ
zabezpečených dôkazoch dostatočnú oporu a je treba ho považovať za predčasné.
Naopak doposiaľ zadovážené dôkazy aj podľa názoru krajského súdu dostatočne
odôvodňujú podozrenie zo spáchania trestnej činnosti obvineným. Krajský súd
poznamenáva, že v tomto štádiu konania - po vznesení obvinenia nemusí byť dôkazná
situácia jednoznačná bez akýchkoľvek pochýb usvedčujúca obvineného, ale postačuje,
ak existuje dôvodné podozrenie, že obvinený sa trestnej činnosti dopustil. Takéto podozrenie
z doteraz zistených skutočností nepochybne vyplýva. Pokiaľ ide o sťažnostné námietky
obvineného v súvislosti s kvalifikáciou skutku ako spáchaného organizovanou skupinou,
krajský súd poznamenáva, že vyšetrovanie je v súčasnom štádiu len v počiatku a obhajoba
obvineného bude v ďalšom konaní nesporne dôsledne preverená. Na základe ďalších
zabezpečených dôkazoch nemožno v budúcnosti vylúčiť ani zmenu právnej kvalifikácie
skutku. Konštatovanie obvineného v sťažnosti, že v jeho prípade išlo len o legálny predaj
zbraní bez akýchkoľvek ďalších úmyslov, nemá oporu v doposiaľ zadovážených dôkazov,
ale naopak je podstatne spochybnené. Skutočnosť, že obvinený doposiaľ žil bezúhonným
spôsobom života a má rodinné zázemie, nevylučuje opodstatnenosť jeho väzobného stíhania.
Zo spisu vyplýva, že obvinený nie je stíhaný len pre ojedinelé náhodné konanie, ale má ísť
o trestnú činnosť páchanú v priebehu dvoch rokov viacerými útokmi. Zo spisu vyplýva,
že práve so spoluobvinenými mal obv. práve v súvislosti s trestnou
činnosťou, pre ktorú je stíhaný dlhodobé aktívne kontakty. Na základe doposiaľ
zadovážených dôkazov možno konštatovať, že išlo už o zabehnutú trestnú činnosť. Zo spisu
ďalej vyplýva, že spoluobvinení mali dlhodobé kontakty na osoby
v , ktoré od nich nakupovali prerobené zbrane. Tieto skutočnosti aj podľa názoru
krajského súdu dostatočne odôvodňujú obavu, že v prípade prepustenia obvineného
na slobodu by tento mohol pokračovať v páchaní obdobnej trestnej činnosti,
a to aj po prípadnom zrušení predaja zbraní svojou spoločnosťou, nakoľko, ako vyplýva
zo spisu, má kontakty na iných predajcov zbraní. Taktiež ani bezproblémové rodinné
prostredie, na ktoré poukázal v sťažnosti obvinený, nemožno podľa názoru krajského súdu
považovať za dostatočnú záruku, že obvinený by v minulosti už trestnú činnosť nepáchal,
nakoľko, ako vyplýva zo spisu, sa mal dopustiť trestnej činnosti práve pri existencii takýchto
bezzávadových rodinných pomerov. Pokiaľ obvinený vytýka prvostupňovému súdu
konštatovanie, že trestná činnosť predstavuje zdroj príjmov na pokrývanie jeho životných
potrieb, krajský súd poznamenáva, že zo spisu je zrejmá skutočnosť o tom, že obvinený mal
nepochybne príjem aj z legálneho podnikania a v akom rozsahu, prípadne trestnou
činnosťou, pre ktorú je stíhaný finančne profitoval, bude nesporne predmetom ďalšieho
dokazovania. Ani následné kroky zo strany obvineného pokiaľ ide o zmenu spoločnosti
resp. zrušenie predaja zbraní nespochybňujú dostatočne obavu z možného
pokračovania v páchaní obdobnej trestnej činnosti obvineným, a to najmä s poukazom
na jeho kontakty s inými predajcami zbraní.“
35. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa neexistencie dôvodného
podozrenia, že skutky, pre ktoré mu bolo vznesené obvinenie, mal skutočne spáchať,
ústavný súd konštatuje, že krajský súd rovnako ako okresný súd dospeli k záveru
o existencii tohto dôvodného podozrenia na základe dosiaľ zabezpečených dôkazov (okrem
iných záznamov telekomunikačnej prevádzky, knihy zbraní, faktúr, kamerových záznamov
z výstupov mýtnych brán a záznamu z vykonanej kontroly osôb). Navyše, o spôsobe
páchania trestnej činnosti mali vypovedať aj obvinení a
.
36. Ústavný súd konštatuje, že záver krajského súdu o existencii dôvodného
podozrenia, že skutky, pre ktoré bolo vznesené obvinenie, mal spáchať sťažovateľ, možno
s ohľadom na uvedené považovať za odôvodnený a dostatočný, teda taký, ktorý
by uspokojil objektívneho pozorovateľa, že sťažovateľ mohol spáchať predmetné trestné
činy.
37. Ústavný súd však považuje na tomto mieste za potrebné doplniť, že všeobecný
odkaz okresného súdu a krajského súdu na skutočnosti uvedené v návrhu prokurátora
na vzatie sťažovateľa do väzby (hoci zrekapitulované v úvode väzobného rozhodnutia)
bez bližšej konkretizácie či sumarizácie rozhodných skutočností v samotnom odôvodnení
väzobného rozhodnutia predstavuje z ústavnoprávneho pohľadu hraničný prípad jeho
odôvodnenia, a to predovšetkým zohľadňujúc dôležitosť práva na slobodu a bezpečnosť
v „demokratickej spoločnosti“ (pozri rozsudok vo veci Ladent proti Poľsku z 18. 3. 2008,
sťažnosť č. 11036/03, bod 45). Všeobecný súd pri rozhodovaní o takom závažnom zásahu
do osobnej slobody jednotlivca, akým väzba bezpochyby je (I. ÚS 187/09, I. ÚS 47/2013),
môže pre ním vnímanú „nadbytočnosť duplicitného uvádzania“ týchto skutočností
negatívnym spôsobom poznačiť presvedčivosť a v konečnom dôsledku aj preskúmateľnosť
svojho väzobného rozhodnutia.
38. Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa dôvodnosti podozrenia zo spáchania trestného
činu formou organizovanej skupiny, ústavný súd sa presvedčil, že okresný súd jej venoval
osobitnú pozornosť. V odôvodnení napadnutého uznesenia okresný súd poukázal na schému
páchania trestnej činnosti a na úlohu sťažovateľa v rámci skupiny, keď sťažovateľ mal
na základe objednávok nakupovať palné zbrane, nechať ich prerobiť a následne prekryť ich
nákupcov falošnými identitami a dokladmi. Krajský súd, stotožniac sa so závermi
okresného súdu, doplnil, že v budúcnosti nemožno vylúčiť prípadnú zmenu právnej
kvalifikácie skutku.
39. Ústavný súd sa tak nemohol stotožniť s námietkou sťažovateľa, že v jeho veci ide
iba o domnienky okresného súdu a krajského súdu, ktorých cieľom je vymedziť trestné činy
ako obzvlášť závažné zločiny a podmieniť tak v jeho prípade možnosť nahradenia väzby
výnimočnými okolnosťami. Naopak, odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu
v spojení s odôvodnením uznesenia okresného súdu dávajú na otázku spáchania trestného
činu formou organizovanej skupiny dostatočnú a relevantnú odpoveď.
40. Ak sťažovateľ tvrdí, že súdy postupovali pri posudzovaní možnosti nahradenia
väzby formalisticky, ústavný súd poukazuje na už uvedené závery k odôvodneniu
podozrenia zo spáchania trestného činu formou organizovanej skupiny, ako i na skutočnosť,
že v zmysle § 80 ods. 2 Trestného poriadku ak je obvinený stíhaný pre obzvlášť závažný
zločin, možno jeho väzbu nahradiť, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu.
Existencia takýchto skutočností nebola v prípade sťažovateľa zistená.
41. Sťažovateľ ďalej pred ústavným súdom namieta, že z napadnutého uznesenia
nie je zrejmé, aké konkrétne skutočnosti viedli krajský súd k záveru, že v jeho prípade
existuje reálna hrozba z pokračovania v trestnej činnosti.
42. Krajský súd v súvislosti s touto námietkou sťažovateľa poukázal na to,
že v tejto veci malo ísť o zabehnutú trestnú činnosť páchanú v priebehu dvoch rokov
viacerými útokmi (najmenej 18), že sťažovateľ má mať kontakty na ďalších predajcov
zbraní a sprostredkovane aj na osoby kupujúcich z . Pokiaľ ide o legálne a prípadné
nelegálne zdroje príjmov sťažovateľa a ich výšku, to bude predmetom ďalšieho
dokazovania.
43. Aj tento záver krajského súdu považuje ústavný súd v rámci námietok
sťažovateľa a okolností daného prípadu za ústavnoprávne udržateľný, a to zdôrazňujúc
obdobie, počas ktorého mala byť trestná činnosť páchaná, a množstvo útokov.
44. Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa o nemožnosti nahliadnuť do utajovanej
prílohy súdneho spisu a o nevypočutí k samotnej výške peňažnej záruky, ústavný súd
konštatuje, že z predložených dokumentov (sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného
súdu a napadnuté uznesenie krajského súdu) nevyplýva, že sťažovateľ tieto svoje námietky
uplatnil v konaní pred krajským súdom. Sťažovateľ teda nevyužil možnosť súdneho
prieskumu týchto otázok všeobecnými súdmi. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína,
že nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou a nemôže nahrádzať úlohu
všeobecných súdov. Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd
uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť,
ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá
právomoc (IV. ÚS 266/08, II. ÚS 462/2012, III. ÚS 115/2016).
45. Ústavný súd tak dospel k záveru, že túto časť ústavnej sťažnosti je potrebné
odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú
a podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie.
46. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi
sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. mája 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu