Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 595/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti V., a. s., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. J. P.,

D., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Žiline sp. zn. z 30. januára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti V., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla

2013 doručená sťažnosť spoločnosti V., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách

aj „sťažovateľ“, „navrhovateľ“, resp. „odvolateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. januára 2013.

2.1 Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh [najmä však zo súdneho spisu

Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. ] vyplýva,

že sťažovateľka je v procesnom postavení navrhovateľa v súdnom spore o náhradu škody

37 587,47 € s príslušenstvom (proti odporcom v 1. až v 3. rade) vedenom okresným súdom

pod sp. zn. . V merite veci rozhodol okresný súd rozsudkom

z 20. októbra 2011, ktorým žalobu (návrh) zamietol a odporcom v 1. až v 3. rade priznal

náhradu trov konania vo výške 2 947,69 €.

Proti prvostupňovému rozsudku podala sťažovateľka 2. decembra 2011 odvolanie,

v ktorom namietala aj výrok rozsudku o náhrade trov konania. Podľa jej názoru

„v posudzovanom prípade vzhľadom na okolnosti, ktoré viedli k vzniku súdneho konania,

sú dané dôvody na aplikáciu “.

2.2 Okresný súd uznesením č. k. -182 zo 6. decembra 2011

uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť „súdny poplatok za podané odvolanie..., ktorý

je 2.255,- eur“. Toto uznesenie napadla sťažovateľka odvolaním zo 4. januára 2012 (ktoré

doplnila podaním z 9. januára 2012), v ktorom súčasne žiadala „o priznanie oslobodenia

od platenia súdnych poplatkov v zmysle ust. “.

Svoju žiadosť odôvodnila tým, že „... spĺňa podmienky pre priznanie oslobodenia

od platenia súdnych poplatkov v zmysle ustanovenia , ktorých splnenie

zdôvodňuje a preukazuje nižšie a preto žiada, aby súd uznesenie zrušil a rozhodol

o priznaní oslobodenia od platenia súdnych poplatkov v predmetnom konaní...

Majetkové pomery a finančná situácia navrhovateľa ako obchodnej spoločnosti

sú dlhodobo nepriaznivé, navrhovateľ nemá žiadnu finančnú hotovosť a to aj z dôvodu

dlhotrvajúcich početných súdnych sporov s odporcami.

Tak ako to vyplýva z predložených dokladov hospodársky výsledok navrhovateľa

za uplynulé roky bola strata a v súčasnosti zdroje navrhovateľa nepostačujú ani

na zabezpečenie miezd jeho zamestnancov. V dôsledku hospodárskej krízy a krízy na trhu

nehnuteľností navrhovateľovi sa nedarí zabezpečiť finančné prostriedky na úhradu súdneho

poplatku ani predajom či prenájmom nehnuteľného majetku... Navrhovateľ nemá žiadne

finančné prostriedky na úhradu súdneho poplatku.“

2.3 Okresný súd uznesením (vyššieho súdneho úradníka) č. k. -223

z 24. januára 2012 sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal.

V odvolaní z 9. februára 2012 sťažovateľka argumentovala tým, že „Z doložených

dokladov podľa nášho názoru je zrejmé, že súdom vyrubený súdny poplatok 2,255 € nie je

pre navrhovateľa finančne únosný, nakoľko, tak ako uvádza už v žiadosti zo dňa 05. 01.

2012, navrhovateľ nemá žiadne finančné prostriedky, ktoré by mohol použiť na úhradu

súdneho poplatku. Majetkové pomery a finančná situácia navrhovateľa ako obchodnej

spoločnosti sú dlhodobo nepriaznivé, navrhovateľ nemá žiadnu finančnú hotovosť a to aj

z dôvodu dlhotrvajúcich početných súdnych sporov s odporcami...“.

Okresný súd (samosudkyňa) uznesením č. k. -229 z 11. apríla 2012

„odvolaniu navrhovateľa v celom rozsahu“ nevyhovel.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 30. januára 2013 uznesenie

okresného súdu č. k. -223 z 24. januára 2012 potvrdil.

2.4 Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 30. januára 2013 rozsudok

okresného súdu č. k. -170 z 20. októbra 2011 potvrdil (pozri tiež bod 2.1).

O trovách konania rozhodol „podľa v spojení s “

a svoje rozhodnutie odôvodnil v podstatnom takto:

„Pokiaľ ide o namietané rozhodnutie o trovách konania a návrh navrhovateľa

rozhodnúť podľa , tento nepovažoval odvolací súd za dôvodný.

V sporovom konaní (ako je tomu v danom prípade) sa totiž povinnosť nahradiť trovy

konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci ( ). Len

výnimočne nemusí súd úspešnému účastníkovi priznať náhradu trov konania. Môže tak

urobiť podľa ustanovenia , podľa ktorého ak sú tu dôvody hodné

osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti

priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov

konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí,

ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Zo slovného znenia

uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu

umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam

jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti zákona.

Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí

vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Pri skúmaní existencie

podmienok hodných osobitného zreteľa treba prihliadať v prvom rade k majetkovým,

sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých účastníkov konania a je potrebné vziať

do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť

aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka.

Významnými z hľadiska aplikácie sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu

nároku (práva) na súde, postoj účastníkov v priebehu konania, charakter sporu a pod.

V zmysle uvedených úvah mal krajský súd za to, že neunesenie dôkazného bremena

v konaní je takou skutočnosťou, ktorá má viesť k zamietnutiu návrhu a zároveň uloženiu

povinnosti navrhovateľovi znášať trovy druhej procesnej strany. Pokiaľ odvolateľ

poukazoval na porušenie povinností odporcov, toto nemalo podľa záverov rozhodnutia súdu

prvého stupňa (s ktorými sa krajský súd stotožnil spôsobom uvedeným vyššie) za následok

vznik škody v podobe ušlého zisku, resp. takýto následok nebol účastníkom preukázaný.

V danej veci neboli zistené žiadne mimoriadne okolnosti, ktoré by mali negovať právo

úspešných účastníkov – odporcov na náhradu trov konania.“

3. Sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie „uznesením krajského súdu...

zo dňa 30. januára 2013 o potvrdení uznesenia Okresného súdu...

č. k. -223 zo dňa 24. januára 2012, ktorým súd nepriznal sťažovateľovi

oslobodenie od platenia súdnych poplatkov v zmysle ust. “.

4. Podľa názoru sťažovateľky „Krajský súd potvrdením prvoinštančného rozhodnutia

poprel zmysel zákonných ustanovení oslobodenia od platenia súdneho poplatku, pretože sa

nedostatočne zaoberal odvolacími dôvodmi, ktoré sťažovateľ uvádzal vo svojom dovolaní

proti uzneseniu súdu prvého stupňa a o nesplnení hľadísk na oslobodenie od platenia

súdneho poplatku rozhodol arbitrárne.

Potvrdzujúce uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. zo dňa

30. 01. 2013 a rovnako ani odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa neobsahuje

náležité odôvodnenie...

... absolútne chýba logické vysvetlenie, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú

právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval, ako sa vysporiadal

s námietkami sťažovateľa ohľadom nesprávnosti záverov súdu prvého stupňa.“.

5. Sťažovateľka vidí porušenie označených práv „v nesprávnych záveroch krajského

súdu pri vyhodnocovaní okolností rozhodujúcich pre priznanie oslobodenia od platenia

súdneho poplatku“, a argumentuje, že jej „Majetkové pomery a finančná situácia...

ako obchodnej spoločnosti sú dlhodobo nepriaznivé, sťažovateľ ani v čase rozhodovania

o jeho žiadostí o priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov ani v súčasnosti

nemá žiadnu finančnú hotovosť a to aj z dôvodu dlhotrvajúcich a početných súdnych sporov

práve s odporcami.

Z listinných dokladov, ktoré sťažovateľ doložil ku svojej žiadosti ako aj k odvolaniu

bolo jednoznačne zrejmé, že hospodársky výsledok sťažovateľa za uplynulé roky bola strata

a v súčasnosti zdroje sťažovateľa nepostačujú ani na zabezpečenie miezd jeho

zamestnancov...

Sťažovateľ aj v súčasnosti má za to, že okolnosti na jeho strane odôvodňovali

oslobodenie od súdnych poplatkov, nakoľko pomery, ktoré majú dlhodobú povahu, mu

nedovoľovali uhradiť súdny poplatok v požadovanej výške. Negatívnym rozhodnutím súdu

o predmetnej žiadosti bola znemožnená účelná ochrana oprávnených práv a záujmov

sťažovateľa.“ (pozri tiež body 2.2 a 2.3).

6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Uznesením Krajského súdu... sp. zn. zo dňa 30. 01. 2013 bolo

porušené základné právo sťažovateľa podľa ..., spočívajúce v práve na súdnu

ochranu na nezávislom a nestrannom súde a základné právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...,

spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie.

2. Ústavný súd... zrušuje uznesenie Krajského súdu... sp. zn. zo dňa

30. 01. 2013 a vec vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.

3. Zároveň sťažovateľ žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

1.217,76 €...“

7. V rámci príprav predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd nahliadol

do súdneho spisu okresného súdu sp. zn. (ďalej len „súdny spis“).

II.

8. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

11. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. sp. zn.

, , , , , ,

).

13. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne

procesné garancie v konaní pred ním (). Základného práva na súdnu inú právnu

ochranu podľa (resp. práva podľa dohovoru) sa možno

domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr.

). zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

ods. 1 a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo

chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (,

).

14. Sťažovateľ podanou sťažnosťou na ústavnom súde namieta porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 30. januára

2013, ktorým potvrdil prvostupňové uznesenie okresného súdu č. k. -223

z 24. januára 2012 o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov (body 1 a 6). Podstata

namietaného porušenia základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru spočíva predovšetkým v namietanom nezisťovaní opodstatnenosti dôvodov

jeho žiadosti zo 4. januára 2012 a nedostatočnom odôvodnení napadnutého uznesenia

odvolacieho súdu (pozri body 2.2, 2.3, 4 a 5).

15. Krajský súd v odvolacom konaní označeným uznesením potvrdil uznesenie súdu

prvého stupňa o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov (pozri aj bod 2.3).

V odôvodnení svojho rozhodnutia oboznámil podstatu prvostupňového uznesenia

a odvolacej argumentácie sťažovateľky:

«Okresný súd napadnutým uznesením nepriznal navrhovateľovi oslobodenie

od súdnych poplatkov podľa

Pri rozhodovaní prihliadol prvostupňový súd na postavenie navrhovateľa

ako právnickej osoby – podnikateľa v zmysle . Podnikaním

sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene

a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. Ak však podnikateľ nedosiahne

účel podnikania a vykáže stratu (navrhovateľ za posledné dve zdaňovacie obdobia skutočne

vykázal stratu), neznamená to, že mu vzniká nárok na oslobodenie od platenia súdneho

poplatku. Okresný súd poukázal aj na závery vyjadrené v uznesení Najvyššieho súdu SR

z 30. 3. 2011, sp. zn. , v ktorom sa konštatuje, že „podnikanie treba chápať

ako činnosť, pri ktorej podnikateľ podstupuje riziko, že jeho konanie môže viesť k zisku

alebo i k strate. Okolnosti, že podnikateľ nie je pri svojej podnikateľskej činnosti úspešný

a nedosahuje zisk, že má pohľadávky po lehote splatnosti, alebo že v dôsledku neúspešného

podnikania v minulosti sa teraz ocitol v nepriaznivej finančnej situácii, nemôžu byť dôvodmi

pre oslobodenie od súdnych poplatkov“. Okresný súd tiež poukázal na vyjadrenie

oprávneného v podaní zo dňa 4. 1. 2012, kde účastník uviedol, že „v dôsledku hospodárskej

krízy a krízy na trhu s nehnuteľnosťami sa navrhovateľovi nedarí zabezpečiť finančné

prostriedky ma úhradu súdneho poplatku ani predajom či prenájmom nehnuteľného

majetku“. Z tohto vyjadrenia vyplýva, že sám navrhovateľ priznáva, že nie je nemajetný

(čo vyjadrujú aj samotné súvahy oprávneného), len má problémy s okamžitou likviditou,

keďže značná časť aktív podniku je viazaná v investičnom majetku, súd prvého stupňa

pri svojom rozhodovaní prihliadol aj na výšku súdneho poplatku, ako aj na fakt,

že nepriznaním oslobodenia nie je účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom.

Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ,

ktorý žiadal napadnuté rozhodnutie zmeniť tak, že mu bude priznané oslobodenie

od platenia súdnych poplatkov. Okresný súd sa podľa jeho názoru nedostatočne

vysporiadal s otázkou majetkových pomerov navrhovateľa. Súdom vyrubený poplatok

v sume 2.255,- eur nie je finančne únosný, pretože účastník nedisponuje žiadnymi

finančnými prostriedkami, ktoré by mohol použiť na jeho úhradu. Jeho majetková situácia

je dlhodobo nepriaznivá, a to aj z dôvodu dlhotrvajúcich početných sporov s odporcami.

Doklady na preukázanie tohto stavu boli v konaní predložené. Odvolateľ sa tiež vyjadril,

že v danom prípade sa nejedná o zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva.»

Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto:

„Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p), preskúmal uznesenie okresného

súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia a bez nariadenia

pojednávania podľa toto rozhodnutie podľa ako

vecne správne potvrdil.

Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci

vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého

stupňa. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej

veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157

ods. 2 v spojení s Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu

je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených

dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správností

dôvodov napadnutého rozhodnutia ( ).

Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné zdôrazniť, že pre postup podľa

sa vyžaduje, aby účastník žiadajúci o priznanie oslobodenia od

platenia súdnych poplatkov nielen tvrdil skutočnosti odôvodňujúce postup podľa citovaného

zákonného ustanovenia, ale tieto tvrdenia aj hodnoverným spôsobom preukázal (§ 120

ods. 1 ). Hodnotenie predložených dôkazov patrí potom do právomoci súdu.

V situácii, kedy účastník, tak ako tomu bolo v danom konaní, nepreukáže ním tvrdené

skutočnosti, nemá súd možnosť priznať ochranu žiadanému právu.

Za danej skutkovej situácie dospel krajský súd k záveru, že navrhovateľ dostatočným

spôsobom nepreukázal podmienky pre priznanie oslobodenia od platenia súdnych

poplatkov. Nepriaznivý vývoj v podnikateľskej činnosti nemôže mať bez ďalšieho

za následok postup podľa Naviac argumenty odvolateľa vo vzťahu

k iným súdnym konaniam, ktoré boli vedené s odporcami a ktoré mali prispieť k jeho

nepriaznivej majetkovej situácii, boli neopodstatnené, V uvedených sporoch bol totiž

účastník neúspešný a náklady takto vzniknuté nemohol odvolací súd pri rozhodovaní

o oslobodení od súdnych poplatkov zohľadniť.“

16. Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej

správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci,

ak tak ustanoví zákon. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti.

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety

dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne

a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

18. Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike (porovnaj čl. 142 ods. 1, čl. 124 a čl. 127 ods. 1

) vyplýva, že rozhodovanie o oslobodení od platenia súdnych poplatkov v rámci

občiansko/obchodnoprávnych vecí patrí predovšetkým do právomoci všeobecných súdov.

19. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený

posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani posudzovať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil.

20. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná

už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných

zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo

v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné

so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

21. Podstata argumentácie sťažovateľky sa koncentrovala (body 4 a 5)

na nedostatočne vykonané dokazovanie a z toho vyplývajúci nedostatočne zistený skutkový

stav a z neho vyvodené nesprávne právne závery a tiež v napadnutom rozhodnutí krajského

súdu na absenciu relevantného zdôvodnenia ním potvrdených záverov a zistení

prvostupňového súdu. Po predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd konštatuje,

že v danej veci nezistil, že by uznesenie krajského súdu sp. zn. z 30. januára

2013 (v spojení s uznesením okresného súdu č. k. -223 z 24. januára 2012)

bolo svojvoľným a že by tak zasahovalo do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu základné

právo na súdnu ochranu v zmysle a právo podľa dohovoru

nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že všeobecné súdy sa nestotožnia vo svojich

záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného

súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu (ani okresného súdu) považovať

za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené. Závery, ktoré vyslovil okresný súd a ktoré boli

potvrdené krajským súdom, vychádzajú z existujúceho skutkového stavu a nachádzajú

oporu vo vykonanom dokazovaní.

22. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napádaného uznesenia krajského súdu

sp. zn. z 30. januára 2013 (tiež s prihliadnutím na obsah uznesenia

okresného súdu č. k. -223 z 24. januára 2012, ktoré bolo v odvolacom konaní

preskúmavané) dospel ústavný súd k záveru, že zo záverov krajského súdu nevyplýva

jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Z obsahu sťažnosti, príloh k nej

pripojených a aj obsahu súdneho spisu ďalej vyplýva, že sťažovateľkina sťažnosť

o oslobodenie od súdnych poplatkov bola podrobená dvojinštančnej súdnej kontrole.

Ústavný súd aj vzhľadom na to nedospel k názoru, že by závery krajského súdu

v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako arbitrárne, a tak nezlučiteľné

so sťažovateľkou označenými článkami , resp. dohovoru. Samotná skutočnosť,

že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

23. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského

súdu (v jeho spojitosti s rozhodnutím okresného súdu) konštatuje, že krajský súd konal

v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia (právne normy) podstatné pre

posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú

logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu

príslušných na vec sa vzťahujúcich procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté

rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené.

24. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím

krajského súdu a sťažovateľkou označenými právami ( a

dohovoru), ňou podanú sťažnosť odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

25. Vzhľadom na to, že sťažovateľkina sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný

súd sa už jej ďalšími návrhmi nezaoberal.

26. Nad rámec už uvedeného ústavný súd poukazuje na v zásade obsahovú totožnosť

argumentácie sťažovateľky v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku v časti o náhrade

trov konania, ako aj v konaní o jej žiadosti o priznanie oslobodenia od platenia súdnych

poplatkov a na to nadväzujúce skutkové a právne závery krajského súdu v konaní o žiadosti

a tiež aj v konaní o merite veci (pozri bod 2).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013