Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 188/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. mája 2009

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti F., spol. s r. o., M., zastúpenej

advokátom JUDr. B. N., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd výrokom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 15. júla 2008 o trovách konania, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti F., spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra

2008 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti F., spol. s r. o., M. (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. B. N., B., ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) výrokom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 15. júla 2008 o trovách konania.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom

sp. zn. z 15. júla 2008 zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 15. februára 2007 tak, že rozhodnutie Daňového

riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/222/8681-58887/2006/991031-r z 15. augusta 2006

v spojení s rozhodnutím Daňového úradu M. č. k. z 28. marca

2006 zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Zároveň najvyšší súd priznal sťažovateľke

náhradu trov konania v sume 363,34 € (10 946 Sk), pričom pri vyčísľovaní tejto sumy

vychádzal z právneho záveru, že „v správnom súdnictve, ktoré nie je založené na

nachádzaní subjektívnych práv jednotlivca vrátane určovania ich spornej výšky pri

peňažnom plnení, nie je možné pri výpočte výšky základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden

úkon právnej služby vychádzať z ust. § 10 vyhlášky, ale úkony právnej služby vykonané

v správnom súdnictve je nutné hodnotiť ako hodnotu veci alebo práva, ktoré nie je možné

vyjadriť v peniazoch a preto je v tomto prípade na vyčíslenie výšky tarifnej odmeny

potrebné aplikovať ust. § 11 ods. 1 vyhlášky...“. Najvyšší súd bol toho názoru, že

v správnom súdnictve je predmetom konania posúdenie, „či postup a napadnuté

rozhodnutie správneho orgánu je zákonné alebo nie. Túto skutočnosť nemožno objektívne

oceniť v peniazoch...“.

Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd v predmetnom prípade „nepostupoval zákonne“,

pretože odôvodnenie výroku napadnutého rozsudku o trovách konania „je v úplnom

rozpore so skutkovým stavom obsiahnutým v spise“. Podľa sťažovateľky najvyšší súd

nezdôvodnil, prečo nepostupoval podľa § 10 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), pretože „z predmetu

sporu je jednoznačne zrejmé, že predmetom preskúmania zákonnosti rozhodnutia je

skutočnosť, či máme alebo nemáme zaplatiť dodatočne vyrubený rozdiel dane z pridanej

hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2004 vo výške 428.648,- Sk. Z tohto je jednoznačne

zrejmé, že predmetom sporu je určený už vyčíslený rozdiel dane v sume 428.648,- Sk, čo je

skutočným predmetom sporu. Najvyšší súd však túto skutočnosť vôbec nezohľadnil

a neuviedol, prečo nevychádzal pri určení výšky náhrady odmeny advokáta z takto zrejme

určeného predmetu sporu v peniazoch. Takéto rozhodnutie predchádza povinne rozhodnutiu

o náhrade trov podľa § 11 cit. vyhlášky. Ak by sa bol Najvyšší súd touto skutočnosťou

v dôvodoch rozhodnutia zaoberal, jednoznačne by musel prísť k záverom, že mal rozhodnúť

o náhrade trov konania zodpovedajúcej odmene advokáta podľa § 10 cit. vyhlášky.“.

Sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom najvyššieho súdu o nemožnosti vyjadriť

hodnotu veci v správnom súdnictve v peniazoch, „pretože pri každom preskúmavaní

rozhodnutia súdmi a to či už v riadnych opravných prostriedkoch, mimoriadnych opravných

prostriedkoch alebo preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov sa vždy

posudzuje zákonnosť týchto rozhodnutí, ale predmet sporu je vždy určený obsahom,

rozsahom žaloby resp. iného podania, na základe ktorého súdy konajú“.

Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd dotknuté právne normy aplikoval v rozpore

s , a tým „neposkytol právnu ochranu v medziach zákonov, ktorú

ods. 1 zaručuje“.

Sťažovateľka svoju argumentáciu podporila aj poukazom na iné rozhodnutie

najvyššieho súdu v skutkovo podobnom prípade, v ktorom najvyšší súd pri vyčísľovaní trov

konania v správnom súdnictve vychádzal z vyjadriteľnosti predmetu konania v peniazoch.

Toto rozhodnutie sťažovateľka pripojila k predmetnej sťažnosti ako prílohu.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo spoločnosti F., spol. s r. o., M. na súdnu ochranu a spravodlivý

súdny proces podľa SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl.

6 ods. 1 Dohovoru konaním a rozsudkom Najvyššieho súdu SR pod č. k. zo

dňa 15. júla 2008 bolo porušené.

2. Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa

15. júla 2008 v časti o trovách konania a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Náhradu trov konania na ústavnom súde nežiadame.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne

neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci

predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd

zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek

možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí

ako neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne

napr. , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už judikoval,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd

pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže postupom, ktorý nie je

v súlade so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka

konania na súdnu ochranu (obdobne ).

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa je ratione materiae

aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade

so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti voči napadnutému rozsudku najvyššieho

súdu zásadným spôsobom namietala jeho postoj k vyjadriteľnosti predmetu konania

v žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov podľa druhej hlavy piatej

časti .

K tejto otázke ústavný súd zdôrazňuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(obdobne napr. , , ).

Z napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd zrozumiteľne vysvetlil svoj postoj

k spornej otázke trov konania s poukazom na predmet konania v správnom súdnictve,

ktorým je preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu, a tomuto rozhodnutiu

predchádzajúceho postupu správneho orgánu z pohľadu zákonnosti. Najvyšší súd v tejto

súvislosti poukázal na to, že „základným kritériom, ktoré súd uplatňuje v tomto prieskume,

je posúdenie, či postup a napadnuté rozhodnutie správneho orgánu je zákonné alebo nie je.

Túto skutočnosť nemožno objektívne oceniť v peniazoch. Preto Najvyšší súd konštatuje, že

v správnom súdnictve, ktoré nie je založené na nachádzaní subjektívnych práv jednotlivca

vrátane určovania ich spornej výšky pri peňažnom plnení, nie je možné pri výpočte výšky

základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vychádzať z ustanovenia

§ 10 vyhlášky, ale úkony právnej pomoci vykonané v správnom súdnictve je nutné hodnotiť

ako hodnotu veci alebo práva, ktoré nie je možné vyjadriť v peniazoch, a preto je v tomto

prípade na vyčíslenie výšky tarifnej odmeny potrebné aplikovať ustanovenie § 11 ods. 1

vyhlášky...“. Aplikácia ustanovenia § 11 ods. 1 vyhlášky je preto v danom prípade podľa

názoru ústavného súdu odôvodnená ústavne konformným spôsobom (dostatočne

a relevantne). Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí vyjadril právny názor, ktorý nemožno

považovať za arbitrárny. Ústavný súd ho tiež nehodnotí ako zjavne neodôvodnený.

Navyše, ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutia všeobecných

súdov o trovách konania podrobnejšie preskúmava iba celkom výnimočne. Problematika

náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho

vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe

takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty

svojvôle (mutatis mutandis , ).

Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú

žiadne skutočnosti signalizujúce možnosť konštatovania porušenia označeného základného

práva sťažovateľky podľa i jej práva zaručeného dohovoru

v rámci meritórneho prerokovania predloženej sťažnosti. To vedie štandardne ústavný súd

k odmietnutiu sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľka poukázala i na rozdielnosť prístupov najvyššieho súdu k obdobným

skutkovým situáciám a ako dôkaz priložila k sťažnosti rozhodnutie najvyššieho súdu v inej

veci, v ktorej došlo k zmene prvostupňového rozhodnutia vo výroku o trovách konania

na prvom stupni práve v prospech tvrdenia sťažovateľky o vyjadriteľnosti predmetu konania

podľa druhej hlavy piatej časti v peniazoch.

Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poznamenať, že mu neprislúcha

zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [,

ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu

(resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať

stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov (mutatis mutandis , ). Práve plénum a kolégiá

najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne

očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je

súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich

výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za

následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ústavný súd v prípade

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu takéto nedostatky nezistil, odmietol sťažovateľkinu

sťažnosť podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími

požiadavkami formulovanými sťažovateľkou v sťažnostnom petite.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. mája 2009