Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 188/09
PDF · 194.19 KB
No categories available
IV. ÚS 188/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. mája 2009
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti F., spol. s r. o., M., zastúpenej
advokátom JUDr. B. N., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd výrokom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5 Sžf 41/2007 z 15. júla 2008 o trovách konania, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti F., spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra
2008 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti F., spol. s r. o., M. (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. B. N., B., ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) výrokom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžf 41/2007 z 15. júla 2008 o trovách konania.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom
sp. zn. 5 Sžf 41/2007 z 15. júla 2008 zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 1 S 420/2006 z 15. februára 2007 tak, že rozhodnutie Daňového
riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/222/8681-58887/2006/991031-r z 15. augusta 2006
v spojení s rozhodnutím Daňového úradu M. č. k. 606/230/131-11573/2006 z 28. marca
2006 zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Zároveň najvyšší súd priznal sťažovateľke
náhradu trov konania v sume 363,34 € (10 946 Sk), pričom pri vyčísľovaní tejto sumy
vychádzal z právneho záveru, že „v správnom súdnictve, ktoré nie je založené na
nachádzaní subjektívnych práv jednotlivca vrátane určovania ich spornej výšky pri
peňažnom plnení, nie je možné pri výpočte výšky základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden
úkon právnej služby vychádzať z ust. § 10 vyhlášky, ale úkony právnej služby vykonané
v správnom súdnictve je nutné hodnotiť ako hodnotu veci alebo práva, ktoré nie je možné
vyjadriť v peniazoch a preto je v tomto prípade na vyčíslenie výšky tarifnej odmeny
potrebné aplikovať ust. § 11 ods. 1 vyhlášky...“. Najvyšší súd bol toho názoru, že
v správnom súdnictve je predmetom konania posúdenie, „či postup a napadnuté
rozhodnutie správneho orgánu je zákonné alebo nie. Túto skutočnosť nemožno objektívne
oceniť v peniazoch...“.
Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd v predmetnom prípade „nepostupoval zákonne“,
pretože odôvodnenie výroku napadnutého rozsudku o trovách konania „je v úplnom
rozpore so skutkovým stavom obsiahnutým v spise“. Podľa sťažovateľky najvyšší súd
nezdôvodnil, prečo nepostupoval podľa § 10 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), pretože „z predmetu
sporu je jednoznačne zrejmé, že predmetom preskúmania zákonnosti rozhodnutia je
skutočnosť, či máme alebo nemáme zaplatiť dodatočne vyrubený rozdiel dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2004 vo výške 428.648,- Sk. Z tohto je jednoznačne
zrejmé, že predmetom sporu je určený už vyčíslený rozdiel dane v sume 428.648,- Sk, čo je
skutočným predmetom sporu. Najvyšší súd však túto skutočnosť vôbec nezohľadnil
a neuviedol, prečo nevychádzal pri určení výšky náhrady odmeny advokáta z takto zrejme
určeného predmetu sporu v peniazoch. Takéto rozhodnutie predchádza povinne rozhodnutiu
o náhrade trov podľa § 11 cit. vyhlášky. Ak by sa bol Najvyšší súd touto skutočnosťou
v dôvodoch rozhodnutia zaoberal, jednoznačne by musel prísť k záverom, že mal rozhodnúť
o náhrade trov konania zodpovedajúcej odmene advokáta podľa § 10 cit. vyhlášky.“.
Sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom najvyššieho súdu o nemožnosti vyjadriť
hodnotu veci v správnom súdnictve v peniazoch, „pretože pri každom preskúmavaní
rozhodnutia súdmi a to či už v riadnych opravných prostriedkoch, mimoriadnych opravných
prostriedkoch alebo preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov sa vždy
posudzuje zákonnosť týchto rozhodnutí, ale predmet sporu je vždy určený obsahom,
rozsahom žaloby resp. iného podania, na základe ktorého súdy konajú“.
Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd dotknuté právne normy aplikoval v rozpore
s čl. 152 ods. 4 ústavy, a tým „neposkytol právnu ochranu v medziach zákonov, ktorú čl. 46
ods. 1 Ústavy zaručuje“.
Sťažovateľka svoju argumentáciu podporila aj poukazom na iné rozhodnutie
najvyššieho súdu v skutkovo podobnom prípade, v ktorom najvyšší súd pri vyčísľovaní trov
konania v správnom súdnictve vychádzal z vyjadriteľnosti predmetu konania v peniazoch.
Toto rozhodnutie sťažovateľka pripojila k predmetnej sťažnosti ako prílohu.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Základné právo spoločnosti F., spol. s r. o., M. na súdnu ochranu a spravodlivý
súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru konaním a rozsudkom Najvyššieho súdu SR pod č. k. 5 Sžf 40/2007 zo
dňa 15. júla 2008 bolo porušené.
2. Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 5 Sžf 41/2007 zo dňa
15. júla 2008 v časti o trovách konania a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Náhradu trov konania na ústavnom súde nežiadame.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne
neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci
predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd
zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek
možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí
ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne
napr. III. ÚS263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd
pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je
v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka
konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).
Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae
aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade
so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).
Sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti voči napadnutému rozsudku najvyššieho
súdu zásadným spôsobom namietala jeho postoj k vyjadriteľnosti predmetu konania
v žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov podľa druhej hlavy piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku.
K tejto otázke ústavný súd zdôrazňuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Z napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd zrozumiteľne vysvetlil svoj postoj
k spornej otázke trov konania s poukazom na predmet konania v správnom súdnictve,
ktorým je preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu, a tomuto rozhodnutiu
predchádzajúceho postupu správneho orgánu z pohľadu zákonnosti. Najvyšší súd v tejto
súvislosti poukázal na to, že „základným kritériom, ktoré súd uplatňuje v tomto prieskume,
je posúdenie, či postup a napadnuté rozhodnutie správneho orgánu je zákonné alebo nie je.
Túto skutočnosť nemožno objektívne oceniť v peniazoch. Preto Najvyšší súd konštatuje, že
v správnom súdnictve, ktoré nie je založené na nachádzaní subjektívnych práv jednotlivca
vrátane určovania ich spornej výšky pri peňažnom plnení, nie je možné pri výpočte výšky
základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vychádzať z ustanovenia
§ 10 vyhlášky, ale úkony právnej pomoci vykonané v správnom súdnictve je nutné hodnotiť
ako hodnotu veci alebo práva, ktoré nie je možné vyjadriť v peniazoch, a preto je v tomto
prípade na vyčíslenie výšky tarifnej odmeny potrebné aplikovať ustanovenie § 11 ods. 1
vyhlášky...“. Aplikácia ustanovenia § 11 ods. 1 vyhlášky je preto v danom prípade podľa
názoru ústavného súdu odôvodnená ústavne konformným spôsobom (dostatočne
a relevantne). Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí vyjadril právny názor, ktorý nemožno
považovať za arbitrárny. Ústavný súd ho tiež nehodnotí ako zjavne neodôvodnený.
Navyše, ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutia všeobecných
súdov o trovách konania podrobnejšie preskúmava iba celkom výnimočne. Problematika
náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho
vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe
takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty
svojvôle (mutatis mutandis IV. ÚS 170/08, II. ÚS 64/09).
Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú
žiadne skutočnosti signalizujúce možnosť konštatovania porušenia označeného základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy i jej práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru
v rámci meritórneho prerokovania predloženej sťažnosti. To vedie štandardne ústavný súd
k odmietnutiu sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Sťažovateľka poukázala i na rozdielnosť prístupov najvyššieho súdu k obdobným
skutkovým situáciám a ako dôkaz priložila k sťažnosti rozhodnutie najvyššieho súdu v inej
veci, v ktorej došlo k zmene prvostupňového rozhodnutia vo výroku o trovách konania
na prvom stupni práve v prospech tvrdenia sťažovateľky o vyjadriteľnosti predmetu konania
podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku v peniazoch.
Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poznamenať, že mu neprislúcha
zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré
zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20
ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu
(resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať
stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá
najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne
očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je
súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich
výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za
následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ústavný súd v prípade
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu takéto nedostatky nezistil, odmietol sťažovateľkinu
sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími
požiadavkami formulovanými sťažovateľkou v sťažnostnom petite.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. mája 2009