Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 260 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (265)IV. ÚS 324/2011
PDF · 286.62 KB
No categories available
IV. ÚS 324/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť J. J., S., zastúpeného Advokátskou kanceláriou K., s. r. o.,
B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. M. R., ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Cdo 216/2009 z 25. marca 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2011
doručená sťažnosť J. J., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou
K., s. r. o., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 216/2009 z 25. marca 2011 (ďalej aj
„namietaný rozsudok“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol žalobcom
v konaní o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, o určenie neplatnosti odstúpenia od kúpnej
zmluvy a o nahradenie prejavu vôle vedenom Okresným súdom Veľký Krtíš (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 1 C 43/2008 proti žalovaným P. K. (ďalej len „žalovaný v 1.
rade“) a PhDr. Ing. G. B. (ďalej len „žalovaný v 2. rade“, spolu aj „žalovaní“). Predmetom
sporu bolo porušenie predkupného práva zo strany žalovaného v 1. rade, ktorý
nehnuteľnosti špecifikované v kúpnej zmluve z 28. apríla 2006 predal žalovanému v 2. rade,
pričom však „nerešpektoval predkupné právo ostatných spoluvlastníkov“, ku ktorým patrí
aj sťažovateľ. Okresný súd „rozsudkom zo dňa 31. 07. 2008 sp. zn. 1 C 43/2008 sčasti
vyhovel návrhu sťažovateľa, keď určil neplatnosť kúpnej zmluvy... a tiež určil neplatnosť
odstúpenia od zmluvy... Vo zvyšku návrh sťažovateľa zamietol a žiadnemu účastníkovi
nepriznal právo na náhradu trov konania.“.
Na základe odvolania podaného tak sťažovateľom, ako aj žalovanými Krajský súd
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 14 Co 267/2008
z 28. novembra 2008 zmenil rozsudok okresného súdu sp. zn. 1 C 43/2008 z 31. júla 2008
„vo výroku o určení neplatnosti kúpnej zmluvy a tiež vo výroku o určení neplatnosti
odstúpenia od zmluvy a to tak, že žalobu v tejto časti zamietol. Vo výroku, ktorým bol návrh
sťažovateľa vo zvyšku zamietnutý odvolací súd rozsudok potvrdil a zaviazal sťažovateľa
zaplatiť odporcom 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania.“.
Dovolanie sťažovateľa proti výroku rozsudku krajského súdu sp. zn. 14 Co 267/2008
z 28. novembra 2008, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu, najvyšší súd rozsudkom
sp. zn. 1 Cdo 216/2009 z 25. marca 2011 zamietol a vo zvyšnej časti dovolanie sťažovateľa
odmietol.
Sťažovateľ v sťažnosti formuluje tieto dve kľúčové námietky:
„(i) odlišnosť právnych názorov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v namietanom rozsudku na otázku naliehavého právneho záujmu sťažovateľa na
požadovanom určení neplatnosti kúpnej zmluvy a odstúpenia od zmluvy a tiež otázku
účinkov dovolania sa relatívnej neplatností, a to v porovnaní s právnymi názormi
vyjadrenými v iných rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok
4 Cdo 334/2009 zo dňa 30. 11. 2010, uznesenie 4 Cdo 136/2009 zo dňa 20. 10. 2010,
rozsudok 5 Cdo 211/2009 zo dňa 31. 08. 2010), v ktorých konaniach/veciach bola
prejednaná/rozhodnutá totožná problematika,
(ii) nesprávnosť (ústavná neudržateľnosť) právnych názorov Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vyjadrených v namietanom rozsudku.“
Námietky sťažovateľ odôvodňuje predovšetkým takto:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky v namietanom rozsudku dospel ku záveru, že
odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého
stupňa zmenil, keď poukázal na nedostatok existencie naliehavého právneho záujmu t. j.
podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky neexistuje naliehavý právny
záujem sťažovateľa na požadovanom určení neplatnosti kúpnej zmluvy, ani určení
neplatnosti odstúpenia od zmluvy. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na
neexistenciu naliehavého právneho záujmu však len veľmi stručne, nejasne, neurčito
a nezrozumiteľne formuluje/vyjadruje právny názor na otázku dovolania sa relatívnej
neplatnosti kúpnej zmluvy zo strany sťažovateľa a účinky, či následky tohto dovolania sa
relatívnej neplatnosti hmotnoprávneho úkonu, keď na strane 14 namietaného rozsudku
uvádza: „Momentom účinného dovolania sa relatívnej neplatnosti zmluvy o prevode
podielu (vyslovením relatívnej neplatnosti) nastáva stav, ako keby právny úkon nebol
urobený.“. A to aj napriek základnému právu sťažovateľa na spravodlivý proces, obsahom
ktorého je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Najvyšší súd Slovenskej republiky v namietanom
rozsudku ďalej uvádza, že k obnoveniu právneho stavu pred porušením predkupného práva
sťažovateľa uvedenou kúpnou zmluvou došlo na základe odstúpenia odporcu 2/ z 18. 04.
2008.
Odlišne od právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v namietanom
rozsudku (ohľadom naliehavého právneho záujmu - § 80 písm. c) Občianskeho súdneho
poriadku a účinkov dovolania sa relatívnej neplatnosti - § 140 Občianskeho zákonníka,
§ 40a Občianskeho zákonníka) vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky svoj právny názor
v iných svojich rozhodnutiach (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 334/2009
z 30. novembra 2010, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 136/2009 z 20. októbra
2010, rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo 211/2009 z 31. augusta 2010, pozn.),
v ktorých ide o identickú, resp. obdobnú právnu vec.»
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie o nej takto rozhodol:
„(i) základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 36 ods. Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Cdo 216/2009 z 25. marca 2011 porušené bolo;
(ii) rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 216/2009
z 25. marca 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie;
(iii) Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy
konania v sume 314,18 € na účet jeho právneho zástupcu K. s. r. o. vedený v..., do dvoch
mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Cdo 216/2009 z 25. marca 2011, v súvislosti s ktorým formuluje dve zásadné
námietky, a síce
1. nesprávnosť (ústavná neudržateľnosť) právnych názorov najvyššieho súdu
v namietanom rozsudku, a
2. odlišnosť právnych názorov najvyššieho súdu v otázke naliehavého právneho
záujmu sťažovateľa na požadovanom určení neplatnosti kúpnej zmluvy a odstúpenia od
kúpnej zmluvy.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Vychádzajúc zo svojho ústavného postavenia ústavný súd v zásade nie je oprávnený
preskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného súdu vyjadrené
v jeho rozhodnutiach. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného
súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia jeho relevantných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
V namietanom rozsudku najvyšší súd ako dovolací súd predovšetkým uviedol:
„Navrhovateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom v otázke
naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti kúpnej zmluvy a určení neplatnosti
odstúpenia od kúpnej zmluvy (§ 80 písm. c/ O. s. p.), keď trval na tom, že naliehavý právny
záujem na požadovanom určení preukázal tým, že len určením neplatnosti týchto právnych
úkonov môže dosiahnuť realizáciu jeho predkupného práva, aby mu odporca 1/ predal
spoluvlastnícke podiely nehnuteľností, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy uzavretej
s odporcom 2/ dňa 28. apríla 2006, a to za rovnakých podmienok v tejto zmluve uvedených.
Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že navrhovateľ nemôže mať
naliehavý právny záujem na určení neplatnosti kúpnej zmluvy a určení neplatnosti
odstúpenia od kúpnej zmluvy, nakoľko v čase rozhodovania súdov došlo k obnoveniu
právneho stavu pred porušením predkupného práva navrhovateľa kúpnou zmluvou
uzavretou medzi odporcami 1/ a 2/ dňa 28. apríla 2006 a odporca 1/ je na základe dohody
o vydaní nehnuteľností v príslušnom katastri nehnuteľností v súčasnosti zapísaný ako
spoluvlastník podielov sporných nehnuteľností. Mal za to, že ak kataster nehnuteľností
vykonal záznamom zápis práva v dôsledku ďalšej právnej zmeny a to odstúpenia od kúpnej
zmluvy a dohody o vydaní veci, potom by už právo k nehnuteľnosti podľa § 1 ods. 1 zákona
č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľnosti a o zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov, ktoré by vzniklo neskôr
rozhodnutím súdu o neplatnosti právneho úkonu – kúpnej zmluvy v dôsledku jej relatívnej
neplatnosti, nemohol zapísať.
Určovacia žaloba (§ 80 písm. c/ O. s. p.) má predovšetkým preventívny charakter -
jej účelom je spravidla poskytnúť ochranu právam žalobcu skôr, než dôjde k porušeniu
právneho vzťahu alebo práva [určovacia žaloba preto vo všeobecnosti nie je opodstatnená
tam, kde už právny vzťah alebo právo boli porušené a kde je namieste žaloba o splnenie
povinnosti (§ 80 písm. b/ O. s. p.)]. V prípade možnosti žalovať priamo splnenie povinnosti
treba preto vždy považovať za neprípustnú určovaciu žalobu, ktorá neslúži potrebám
praktického života, spornosť nerieši (neodstraňuje) a len vedie k nárastu počtu súdnych
sporov. Uvedená zásada, že žalobca sa nemôže žalobou úspešne domáhať určenia právneho
vzťahu alebo práva tam, kde sa môže domáhať splnenia povinnosti podľa § 80 písm. b/
O. s. p., však neplatí vtedy, ak žalobca (napriek možnosti domáhať sa priamo splnenia
povinnosti) preukáže, že má naliehavý právny záujem na určení určitého práva alebo
právneho vzťahu; v takomto prípade treba jeho určovaciu žalobu považovať za procesné
prípustnú. Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, musí byť
naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením
dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (ide najmä
o prípady, v ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je, vytvorí pevný
základ pre právne vzťahy účastníkom sporu a predíde sa žalobe na plnenie). ...
Naliehavý právny záujem sa teda viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa
žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím
petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho
právnom vzťahu; záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu
predpokladá teda posúdenie, či podaná určovacia žaloba je procesné prípustným nástrojom
ochrany jeho práva a či snáď spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po
ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie. Naliehavý právny záujem žalobcu na
požadovanom určení treba skúmať predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný podaním
žaloby a konečný zmysel navrhovaného rozhodnutia. Ak žalobca neosvedčí svoj naliehavý
právny záujem na ním požadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý dôvod pre
zamietnutie žaloby. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že tá-ktorá určovacia žaloba nie je
z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení spôsobilým,
alebo prípustným prostriedkom ochrany práva, zamietne žalobu bez toho, aby sa zaoberal
meritom veci.
Navrhovateľom podaný návrh (žalobu) o určenie neplatnosti právneho úkonu
považuje súdna prax za určovaciu žalobu v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p. Aj naliehavý právny
záujem navrhovateľa na určení neplatnosti právneho úkonu bolo potrebné skúmať
so zreteľom na individuálne okolnosti prípadu, predovšetkým ale so zreteľom na cieľ
sledovaný podaním určovacej žaloby a konečný zmysel navrhovateľom navrhovaného
rozhodnutia.
V danej veci otázka osvedčenia naliehavého právneho záujmu navrhovateľa úzko
súvisí s problematikou predkupného práva, lebo navrhovateľ v súvislosti s preukazovaním
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení argumentoval tým, že jeho cieľom
nie je navrátenie do predošlého stavu, ale dosiahnutie realizácie predkupného práva...
Podľa § 140 Občianskeho zákonníka ak sa spoluvlastnícky podiel prevádza, majú
spoluvlastníci predkupné právo, ibaže ide o prevod blízkej osobe (§ 116, 117). Ak sa
spoluvlastníci nedohodnú o výkone predkupného práva, majú právo vykúpiť podiel pomerne
podľa veľkosti podielov.
Podľa § 40a Občianskeho zákonníka ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu
podľa ustanovení § 49a, 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589, § 701 ods. 1 a § 741b ods. 2
považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti
právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. To
isté platí, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda účastníkov (§ 40).
Ak je právny úkon v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom o cenách, je
neplatný iba v rozsahu, v ktorom odporuje tomuto predpisu, ak sa ten, kto je takým úkonom
dotknutý, neplatnosti dovolá.
Podľa § 603 ods. 3 Občianskeho zákonníka ak sa predkupné právo porušilo, môže sa
oprávnený buď od nadobúdateľa domáhať, aby mu vec ponúkol na predaj, alebo mu
zostane predkupné právo zachované.
Z citovaných ustanovení vyplýva, že spoluvlastník, ktorý je oprávnený z predkupného
práva (§ 140 Občianskeho zákonníka) má pri porušení povinností zo strany spoluvlastníka,
ktorý je povinný z predkupného práva, na výber, či: a/ sa bude žalobou domáhať vyslovenia
relatívnej neplatnosti zmluvy o prevode podielu zo spoluvlastníka na tretiu osobu (§ 40a
Občianskeho zákonníka)... b/ sa bude domáhať voči nadobúdateľovi (tretej osobe ako
singulárnemu právnemu nástupcovi pôvodného podielového spoluvlastníka), aby mu
nadobudnutý spoluvlastnícky podiel ponúkol na kúpu za rovnakých podmienok, za ktorých
ich kúpil od pôvodného podielového spoluvlastníka... c/ sa uspokojí s tým, že mu zostáva
predkupné právo, avšak už voči nadobúdateľovi. Zákon v uvedených ustanoveniach
ponecháva oprávnenému spoluvlastníkovi voľbu, či vôbec, prípadne ktoré z týchto riešení
zvolí.
Z hľadiska skutkového nebolo medzi účastníkmi sporné, že pri uzatváraní kúpnej
zmluvy medzi odporcom 1/ a 2/ došlo k porušeniu predkupného práva v zmysle § 140
Občianskeho zákonníka. Navrhovateľ ako spoluvlastník, predkupné právo ktorého bolo
porušené z možností, ktoré má v takom prípade nezvolil žiadnu z vyššie na výber daných
uvedených možností. Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ sa domáhal realizácie svojho
predkupného práva podľa § 140 Občianskeho zákonníka v spojení s § 161 ods. 3 O. s. p.
Naliehavý právny záujem na požadovanom určení musí existovať v čase
rozhodovania súdu (§ 154 ods. 1 O. s. p.). V čase rozhodovania súdu prvého stupňa ako
i odvolacieho súdu bol odporca 1/ vedený v katastri nehnuteľnosti Správy katastra vo V. na
liste vlastníctva č. 305 ako spoluvlastník, spoluvlastnícke podiely ku ktorým previedol na
odporcu 2/ kúpnou zmluvou z 28. apríla 2006 na odporcu 2/. K obnoveniu právneho stavu
pred porušením predkupného práva navrhovateľa uvedenou kúpnou zmluvou došlo na
základe odstúpenia žalovaného 2/ od tejto zmluvy z 18. apríla 2008. Odstúpením od zmluvy
o prevode vlastníctva k nehnuteľnosti totiž zaniká právny titul, na základe ktorého účastník
kúpnej zmluvy nadobudol vlastnícke právo a obnovuje sa pôvodný stav: odporca 1/ je teda
naďalej spoluvlastníkom spoluvlastníckych podielov nehnuteľností prevádzaných kúpnou
zmluvou z 28. apríla 2006.“
Vychádzajúc z uvedeného stavu najvyšší súd ako dovolací súd uviedol, že „považuje
za správny právny záver odvolacieho súdu, že navrhovateľ nemôže mať v tomto konkrétnom
prípade naliehavý právny záujem na určení neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi
odporcami 1/ a 2/ dňa 28. apríla 2006 ako i určení neplatnosti odstúpenia odporcu 2/ od
tejto kúpnej zmluvy zo 18. apríla 2008. Daná určovacia žaloba nie je prípustným
prostriedkom ochrany vlastníckeho práva, keďže podľa jeho vyjadrení v priebehu konania
ako i v dovolaní, nie je jeho cieľom (nesleduje) navrátenie do predošlého stavu... ale
konečným zmyslom navrhovaného rozhodnutia, ktorým bude vyslovená neplatnosť kúpnej
zmluvy a neplatnosť odstúpenia odporcu 2/ od kúpnej zmluvy, je dosiahnuť taký právny
stav, aby sa on stal spoluvlastníkom spoluvlastníckych podielov odporcu 1/ k
nehnuteľnostiam, ktoré na základe zmluvy zo 28. apríla 2006 previedol na odporcu 2/. Tým,
že sa obnovil právny stav, ktorý existoval vo vlastníckych vzťahoch medzi navrhovateľom a
odporcom 1/, aký bol pred uzavretím kúpnej zmluvy medzi odporom 1/ a 2/ z 28. apríla
2006, (pôvodné) právne postavenie spoluvlastníkov zostalo nezmenené a vzájomné
predkupné právo im zostalo zachované (obdobne judikoval Najvyšší súd vo svojich
rozhodnutiach 5 Cdo 329/2009 z 25. januára 2011, 3 Cdo 122/2009 z 22. septembra
2009).“.
Na tomto základe dospel najvyšší súd ako dovolací súd „k záveru, že dovolaním
navrhovateľa napadnutý zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu nespočíva na
nesprávnom právom posúdení otázky naliehavého právneho záujmu na požadovaných
určeniach neplatnosti kúpnej zmluvy a neplatnosti odstúpenia od zmluvy“.
V ďalšej časti namietaného rozsudku najvyšší súd ako dovolací súd uviedol, že
„Navrhovateľ v dovolaní v kontexte dovolacej otázky v prvom rade namietal existenciu
procesnej vady konania v zmysle § 241 ods.2 písm. b/ O. s. p. a ďalej domáha sa
preskúmania správnosti právneho posúdenia veci v tejto dovolacím súdom pripustenej
dovolacej otázke v zmysle § 241 ods.2 písm. c/ O. s. p.. Dôvodil tým, že odôvodnenie
rozhodnutia je v tejto časti nepreskúmateľné z dôvodu, že odvolací súd neuvádza svoj názor
k otázke relatívnej neplatnosti časti kúpnej zmluvy, protirečí si pokiaľ ide o riešenie účinkov
dovolania sa relatívnej neplatnosti; mal za to, že v rozhodnutí odvolacieho súdu došlo
k omylu v aplikácii práva, keď odvolací súd síce použil správny právny predpis a právnu
normu (§ 40a, § 140 Občianskeho zákonníka), avšak túto právnu normu nesprávne vyložil
a aplikoval. Námietku navrhovateľa týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia dovolaním
pripustenej dovolacej otázky považuje dovolací súd za nedôvodnú. Z kontextu odôvodnenia
rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, ako odvolací súd posúdil otázku, ktorú považoval za
zásadného právneho významu a pre ktorú pripustil dovolanie. Z odôvodnenia jeho
rozhodnutia jednoznačne vyplýva, ako odvolací súd pripustenú dovolaciu otázku riešil
a k akým záverom dospel; odôvodnenie dovolaním v tejto časti napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia v zmysle 157 ods. 2 O. s. p.
a preto v tejto časti nemožno považovať jeho rozhodnutie za nepreskúmateľné.
Rovnako za nedôvodnú považuje dovolací súd aj námietku týkajúcu sa nesprávneho
právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej súd na skutkové
zistenia aplikuje právne normy a následne vyvodzuje právne závery. O nesprávnu aplikáciu
právnych noriem ide vtedy, ak súd buď nepoužil správnu právnu normu alebo ak síce použil
správnu právnu normu, ale jej obsah nesprávne vyložil, alebo ak zo správnych skutkových
zistení vyvodil nesprávne právne závery. Zo spisu nevyplýva, že by odvolací súd na zistený
skutkový stav neaplikoval správne normy, alebo, že by správne aplikované normy nesprávne
interpretoval.
V posudzovanej vecí súdy nižšieho stupňa vychádzali zo zistenia, že odporca 1/
predtým, ako sa rozhodol svoje spoluvlastnícke podiely previesť na cudziu osobu,
neponúkol podiely na nehnuteľnostiach ostatným spoluvlastníkom, teda ani navrhovateľovi,
čím si nesplnil povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 140 Občianskeho zákonníka.
Nepochybne ide o prípad porušenia predkupného práva, ktoré v uvedenom
ustanovení je upravené ako zákonné predkupné právo, ktoré má vecnoprávny charakter.
Odvolací súd použil na tento prípad správne právne normy a aj ich správne interpretoval,
keď dospel k záveru, že navrhovateľ ako podielový spoluvlastník, ktorého predkupné právo
bolo porušené, sa môže domáhať od nadobúdateľa (nie od povinného spoluvlastníka), aby
mu vec ponúkol na predaj, alebo mu zostane predkupné právo zachované, alebo sa môže
domáhať vyslovenia relatívnej neplatnosti zmluvy o prevode podielu. Správny a zákonu
zodpovedajúci je jeho záver, že oprávnený spoluvlastník pri porušení predkupného práva
nemôže sa s úspechom domáhať ochrany formou podania návrhu o určenie neplatnosti
zmluvy o prevode podielu a súčasne vydania rozhodnutia, ktorým sa pri kúpnej zmluve
nahradí prejav vôle pôvodného spoluvlastníka. Prejav vôle subjektu právneho vzťahu je
možné nahradiť súdnym rozhodnutím v zmysle § 161 ods. 3 O. s. p. len v tých prípadoch,
keď to zákon výslovne umožňuje (§ 715 Občianskeho zákonníka), resp. kde povinnosť
k právnemu konaniu subjektu je stanovená zákonným ustanovením alebo ako záväzková
povinnosť založená iným právnym úkonom (§ 50a Občianskeho zákonníka).
Práva a povinnosti z právneho vzťahu zákonného predkupného práva v zmysle § 140
Občianskeho zákonníka sa stávajú aktuálnymi (vznikajú) až okamihom, keď jeden zo
spoluvlastníkov sa rozhodne svoj podiel scudziť a vykonať jeho prevod na inú než blízku
osobu. Momentom účinného dovolania sa relatívnej neplatnosti zmluvy o prevode podielu
(vyslovením relatívnej neplatnosti) nastáva stav, ako keby právny úkon nebol urobený.
Znamená to, že táto možnosť nápravy porušenia predkupného práva spôsobuje navrátenie
vlastníckych práv do pôvodného stavu pred uzavretím relatívne neplatnej zmluvy, včítane
práv a povinností vyplývajúcich z predkupného práva. Bez toho, aby sa povinný
spoluvlastník z predkupného práva rozhodol znova svoj podiel scudziť, práva a povinnosti
z právneho vzťahu predkupného práva nevznikajú. Chýba teda akýkoľvek zákonný
predpoklad pre možnosť domáhať sa nápravy návrhom na nahradenie prejavu vôle
povinného spoluvlastníka súdnym rozhodnutím v zmysle § 161 ods. 3 O. s. p.
Z uvedeného vyplýva, že v rámci, ktorý bol vymedzený nastolením otázky zásadného
právneho významu, odvolací súd na daný skutkový stav v časti posudzujúcej návrh na
nahradenie vyhlásenia vôle odporcu 1/ použil správny právny predpis, tento aj správne
vyložil a jeho závery zodpovedajú hypotéze použitého právneho predpisu. Dovolací súd
dospel vzhľadom na uvedené k záveru, že v dovolaní je neopodstatnene uplatnený dovolací
dôvod v zmysle § 241 ods.2 písm. c/ O. s. p.“.
Ústavný súd aj v posudzovanej veci rešpektuje svoj právny názor vyjadrený
v doterajšej judikatúre, podľa ktorého jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia
všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov
a všeobecne záväzných právnych predpisov, a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (m. m.
IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02). Ústavne súladný výklad zákonov týkajúcich sa
rozhodovacej činnosti súdov predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti
a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (I. ÚS 24/00).
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie
právneho štátu, pričom pri interpretácii a aplikácii právnych predpisov vychádza zo zmyslu
a účelu príslušnej právnej úpravy a dbá o to, aby prijaté riešenie bolo akceptovateľné aj
z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, I. ÚS 57/07,
IV. ÚS 182/07). Výklad relevantných právnych noriem nemôže byť taký formalistický, aby
sa ním v konečnom dôsledku nielen zmaril účel požadovanej súdnej ochrany, ale aj
zabránilo v prístupe k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom
prípade pričítať účastníkovi konania, ktorý sa tejto ochrany domáha.
Článok 2 ods. 2 ústavy obsahuje ústavné pravidlo, v rámci ktorého každý orgán
verejnej moci vrátane štátnych orgánov sám (autonómne) určuje nielen to, aký druh právnej
úpravy použije pri rozhodovaní, ale aj to, akým spôsobom prikročí k jeho výkladu v súlade
s princípom právneho štátu, ktorý je vyjadrený v citovanom článku ústavy. Ústavný príkaz,
ktorý je obsiahnutý v čl. 2 ods. 2 ústavy, je súčasne aj ustanovením povinnosti vykladať
ústavné a zákonné normy tak, aby sa tento ústavný príkaz rešpektoval v celom vymedzenom
rozsahu. Uvedené ústavné pravidlo sa vzťahuje v celom rozsahu aj na ochranu základných
práv a slobôd, ktorú poskytujú orgány verejnej moci v rozsahu svojich kompetencií vrátane
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa názoru ústavného súdu namietaný rozsudok najvyššieho súdu obsahuje
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa
námietkami sťažovateľa, ktoré uviedol v podanom dovolaní (a tvoria aj podstatnú časť
argumentácie sťažovateľa v sťažnosti predloženej ústavnému súdu), zaoberal v rozsahu,
ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky
podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05).
Z ústavnoprávneho hľadiska niet dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého
dovolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené, majú oporu vo vykonanom
dokazovaní a vychádzajú z argumentácie sťažovateľa a ním v tom čase produkovaných
dôkazov. Ústavný súd konštatuje, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.
1 Cdo 216/2009 z 25. marca 2011 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo
skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj to, že „Najvyšší súd založil namietaný rozsudok na
odlišných právnych názoroch, než na akých sú založené jeho rozhodnutia (rozsudok
4 Cdo 334/2009 zo dňa 30. 11. 2010, uznesenie 4 Cdo 136/2009 zo dňa 20. 10. 2010,
rozsudok 5 Cdo 211/2009 zo dňa 31. 08. 2010), v ktorých ide o identickú, resp. obdobnú
právnu vec“, a to v súvislosti s výkladom „naliehavého právneho záujmu“ podľa § 80
písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a účinkov dovolania sa relatívnej
neplatnosti podľa § 40a Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) v spojení s § 140 OZ.
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd ústavne udržateľným spôsobom
interpretoval § 80c OSP v spojení s § 154 ods. 1 OSP, ako aj § 40a OZ v spojení s § 140
OZ. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým odkazuje na odôvodnenie namietaného
rozsudku najvyššieho súdu, podľa ktorého naliehavý právny záujem na „určení neplatnosti
právneho úkonu bolo potrebné skúmať so zreteľom na individuálne okolnosti prípadu,
predovšetkým ale so zreteľom na cieľ sledovaný podaním určovacej žaloby a konečný
zmysel navrhovateľom navrhovaného rozhodnutia“, ktorým nebolo „navrátenie do
predošlého stavu, ale dosiahnutie realizácie predkupného práva tým, že súd rozsudkom
nahradí prejav vôle odporcu 1/ ako predávajúceho predať nehnuteľnosti navrhovateľovi
ako kupujúcemu (ktorého predkupné právo bolo kúpnou zmluvou zavretou medzi odporcami
1/ a 2/ dňa 28. apríla 2006 porušené) za rovnakých podmienok, za akých sa uskutočnil
prevod nehnuteľností kúpnou zmluvou z 28. apríla 2006, ktorej čiastočnej relatívnej
neplatnosti sa ako podielový spoluvlastník dovolal“, pričom však „oprávnený spoluvlastník
pri porušení predkupného práva sa nemôže s úspechom domáhať ochrany formou podania
návrhu o určenie neplatnosti zmluvy o prevode podielu a súčasne vydania rozhodnutia,
ktorým sa pri kúpnej zmluve nahradí prejav vôle pôvodného spoluvlastníka“.
Ústavný súd považoval v nadväznosti na túto námietku sťažovateľa v prvom rade za
potrebné poznamenať, že mu v zásade neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru
všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20
ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp.
jeho plénu a kolégiam), keď mu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská
k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov
(I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Ústavný súd nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou
inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú
oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímneho očakávania účastníkov
súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného
súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou
a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného
práva alebo slobody (IV. ÚS 188/09). Keďže ústavný súd v prípade napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu takéto nedostatky nezistil, odmietol sťažovateľovu sťažnosť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Nad rámec už uvedeného ústavný súd poukazuje na to, že už obdobne, ako v tomto
rozhodnutí, rozhodol aj v inej porovnateľnej veci (pozri I. ÚS 251/2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. júla 2011