Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 324/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. J., S., zastúpeného Advokátskou kanceláriou K., s. r. o.,

B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. M. R., ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 25. marca 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2011

doručená sťažnosť J. J., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou

K., s. r. o., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a podľa Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 25. marca 2011 (ďalej aj

„namietaný rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol žalobcom

v konaní o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, o určenie neplatnosti odstúpenia od kúpnej

zmluvy a o nahradenie prejavu vôle vedenom Okresným súdom Veľký Krtíš (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. proti žalovaným P. K. (ďalej len „žalovaný v 1.

rade“) a PhDr. Ing. G. B. (ďalej len „žalovaný v 2. rade“, spolu aj „žalovaní“). Predmetom

sporu bolo porušenie predkupného práva zo strany žalovaného v 1. rade, ktorý

nehnuteľnosti špecifikované v kúpnej zmluve z 28. apríla 2006 predal žalovanému v 2. rade,

pričom však „nerešpektoval predkupné právo ostatných spoluvlastníkov“, ku ktorým patrí

aj sťažovateľ. Okresný súd „rozsudkom zo dňa 31. 07. 2008 sp. zn. sčasti

vyhovel návrhu sťažovateľa, keď určil neplatnosť kúpnej zmluvy... a tiež určil neplatnosť

odstúpenia od zmluvy... Vo zvyšku návrh sťažovateľa zamietol a žiadnemu účastníkovi

nepriznal právo na náhradu trov konania.“.

Na základe odvolania podaného tak sťažovateľom, ako aj žalovanými Krajský súd

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

z 28. novembra 2008 zmenil rozsudok okresného súdu sp. zn. z 31. júla 2008

„vo výroku o určení neplatnosti kúpnej zmluvy a tiež vo výroku o určení neplatnosti

odstúpenia od zmluvy a to tak, že žalobu v tejto časti zamietol. Vo výroku, ktorým bol návrh

sťažovateľa vo zvyšku zamietnutý odvolací súd rozsudok potvrdil a zaviazal sťažovateľa

zaplatiť odporcom 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania.“.

Dovolanie sťažovateľa proti výroku rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 28. novembra 2008, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu, najvyšší súd rozsudkom

sp. zn. z 25. marca 2011 zamietol a vo zvyšnej časti dovolanie sťažovateľa

odmietol.

Sťažovateľ v sťažnosti formuluje tieto dve kľúčové námietky:

„(i) odlišnosť právnych názorov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v namietanom rozsudku na otázku naliehavého právneho záujmu sťažovateľa na

požadovanom určení neplatnosti kúpnej zmluvy a odstúpenia od zmluvy a tiež otázku

účinkov dovolania sa relatívnej neplatností, a to v porovnaní s právnymi názormi

vyjadrenými v iných rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok

zo dňa 30. 11. 2010, uznesenie zo dňa 20. 10. 2010,

rozsudok zo dňa 31. 08. 2010), v ktorých konaniach/veciach bola

prejednaná/rozhodnutá totožná problematika,

(ii) nesprávnosť (ústavná neudržateľnosť) právnych názorov Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky vyjadrených v namietanom rozsudku.“

Námietky sťažovateľ odôvodňuje predovšetkým takto:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky v namietanom rozsudku dospel ku záveru, že

odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého

stupňa zmenil, keď poukázal na nedostatok existencie naliehavého právneho záujmu t. j.

podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky neexistuje naliehavý právny

záujem sťažovateľa na požadovanom určení neplatnosti kúpnej zmluvy, ani určení

neplatnosti odstúpenia od zmluvy. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na

neexistenciu naliehavého právneho záujmu však len veľmi stručne, nejasne, neurčito

a nezrozumiteľne formuluje/vyjadruje právny názor na otázku dovolania sa relatívnej

neplatnosti kúpnej zmluvy zo strany sťažovateľa a účinky, či následky tohto dovolania sa

relatívnej neplatnosti hmotnoprávneho úkonu, keď na strane 14 namietaného rozsudku

uvádza: „Momentom účinného dovolania sa relatívnej neplatnosti zmluvy o prevode

podielu (vyslovením relatívnej neplatnosti) nastáva stav, ako keby právny úkon nebol

urobený.“. A to aj napriek základnému právu sťažovateľa na spravodlivý proces, obsahom

ktorého je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Najvyšší súd Slovenskej republiky v namietanom

rozsudku ďalej uvádza, že k obnoveniu právneho stavu pred porušením predkupného práva

sťažovateľa uvedenou kúpnou zmluvou došlo na základe odstúpenia odporcu 2/ z 18. 04.

2008.

Odlišne od právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v namietanom

rozsudku (ohľadom naliehavého právneho záujmu - § 80 písm. c) Občianskeho súdneho

poriadku a účinkov dovolania sa relatívnej neplatnosti - ,

) vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky svoj právny názor

v iných svojich rozhodnutiach (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. novembra 2010, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 20. októbra

2010, rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 31. augusta 2010, pozn.),

v ktorých ide o identickú, resp. obdobnú právnu vec.»

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie o nej takto rozhodol:

„(i) základné právo sťažovateľa podľa

a čl. 36 ods. Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 25. marca 2011 porušené bolo;

(ii) rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. marca 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie;

(iii) Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy

konania v sume 314,18 € na účet jeho právneho zástupcu K. s. r. o. vedený v..., do dvoch

mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a podľa listiny rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 25. marca 2011, v súvislosti s ktorým formuluje dve zásadné

námietky, a síce

1. nesprávnosť (ústavná neudržateľnosť) právnych názorov najvyššieho súdu

v namietanom rozsudku, a

2. odlišnosť právnych názorov najvyššieho súdu v otázke naliehavého právneho

záujmu sťažovateľa na požadovanom určení neplatnosti kúpnej zmluvy a odstúpenia od

kúpnej zmluvy.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Vychádzajúc zo svojho ústavného postavenia ústavný súd v zásade nie je oprávnený

preskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného súdu vyjadrené

v jeho rozhodnutiach. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia jeho relevantných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (m. m. , , ).

V namietanom rozsudku najvyšší súd ako dovolací súd predovšetkým uviedol:

„Navrhovateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom v otázke

naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti kúpnej zmluvy a určení neplatnosti

odstúpenia od kúpnej zmluvy ( ), keď trval na tom, že naliehavý právny

záujem na požadovanom určení preukázal tým, že len určením neplatnosti týchto právnych

úkonov môže dosiahnuť realizáciu jeho predkupného práva, aby mu odporca 1/ predal

spoluvlastnícke podiely nehnuteľností, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy uzavretej

s odporcom 2/ dňa 28. apríla 2006, a to za rovnakých podmienok v tejto zmluve uvedených.

Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že navrhovateľ nemôže mať

naliehavý právny záujem na určení neplatnosti kúpnej zmluvy a určení neplatnosti

odstúpenia od kúpnej zmluvy, nakoľko v čase rozhodovania súdov došlo k obnoveniu

právneho stavu pred porušením predkupného práva navrhovateľa kúpnou zmluvou

uzavretou medzi odporcami 1/ a 2/ dňa 28. apríla 2006 a odporca 1/ je na základe dohody

o vydaní nehnuteľností v príslušnom katastri nehnuteľností v súčasnosti zapísaný ako

spoluvlastník podielov sporných nehnuteľností. Mal za to, že ak kataster nehnuteľností

vykonal záznamom zápis práva v dôsledku ďalšej právnej zmeny a to odstúpenia od kúpnej

zmluvy a dohody o vydaní veci, potom by už právo k nehnuteľnosti podľa § 1 ods. 1 zákona

č. o katastri nehnuteľnosti a o zápise vlastníckych a iných práv

k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov, ktoré by vzniklo neskôr

rozhodnutím súdu o neplatnosti právneho úkonu – kúpnej zmluvy v dôsledku jej relatívnej

neplatnosti, nemohol zapísať.

Určovacia žaloba ( ) má predovšetkým preventívny charakter -

jej účelom je spravidla poskytnúť ochranu právam žalobcu skôr, než dôjde k porušeniu

právneho vzťahu alebo práva [určovacia žaloba preto vo všeobecnosti nie je opodstatnená

tam, kde už právny vzťah alebo právo boli porušené a kde je namieste žaloba o splnenie

povinnosti ( )]. V prípade možnosti žalovať priamo splnenie povinnosti

treba preto vždy považovať za neprípustnú určovaciu žalobu, ktorá neslúži potrebám

praktického života, spornosť nerieši (neodstraňuje) a len vedie k nárastu počtu súdnych

sporov. Uvedená zásada, že žalobca sa nemôže žalobou úspešne domáhať určenia právneho

vzťahu alebo práva tam, kde sa môže domáhať splnenia povinnosti podľa § 80 písm. b/

, však neplatí vtedy, ak žalobca (napriek možnosti domáhať sa priamo splnenia

povinnosti) preukáže, že má naliehavý právny záujem na určení určitého práva alebo

právneho vzťahu; v takomto prípade treba jeho určovaciu žalobu považovať za procesné

prípustnú. Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, musí byť

naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením

dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (ide najmä

o prípady, v ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je, vytvorí pevný

základ pre právne vzťahy účastníkom sporu a predíde sa žalobe na plnenie). ...

Naliehavý právny záujem sa teda viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa

žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím

petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho

právnom vzťahu; záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu

predpokladá teda posúdenie, či podaná určovacia žaloba je procesné prípustným nástrojom

ochrany jeho práva a či snáď spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po

ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie. Naliehavý právny záujem žalobcu na

požadovanom určení treba skúmať predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný podaním

žaloby a konečný zmysel navrhovaného rozhodnutia. Ak žalobca neosvedčí svoj naliehavý

právny záujem na ním požadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý dôvod pre

zamietnutie žaloby. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že tá-ktorá určovacia žaloba nie je

z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení spôsobilým,

alebo prípustným prostriedkom ochrany práva, zamietne žalobu bez toho, aby sa zaoberal

meritom veci.

Navrhovateľom podaný návrh (žalobu) o určenie neplatnosti právneho úkonu

považuje súdna prax za určovaciu žalobu v zmysle Aj naliehavý právny

záujem navrhovateľa na určení neplatnosti právneho úkonu bolo potrebné skúmať

so zreteľom na individuálne okolnosti prípadu, predovšetkým ale so zreteľom na cieľ

sledovaný podaním určovacej žaloby a konečný zmysel navrhovateľom navrhovaného

rozhodnutia.

V danej veci otázka osvedčenia naliehavého právneho záujmu navrhovateľa úzko

súvisí s problematikou predkupného práva, lebo navrhovateľ v súvislosti s preukazovaním

naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení argumentoval tým, že jeho cieľom

nie je navrátenie do predošlého stavu, ale dosiahnutie realizácie predkupného práva...

Podľa ak sa spoluvlastnícky podiel prevádza, majú

spoluvlastníci predkupné právo, ibaže ide o prevod blízkej osobe (§ 116, 117). Ak sa

spoluvlastníci nedohodnú o výkone predkupného práva, majú právo vykúpiť podiel pomerne

podľa veľkosti podielov.

Podľa ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu

podľa ustanovení § 49a, 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589, § 701 ods. 1 a § 741b ods. 2

považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti

právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. To

isté platí, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda účastníkov (§ 40).

Ak je právny úkon v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom o cenách, je

neplatný iba v rozsahu, v ktorom odporuje tomuto predpisu, ak sa ten, kto je takým úkonom

dotknutý, neplatnosti dovolá.

Podľa ak sa predkupné právo porušilo, môže sa

oprávnený buď od nadobúdateľa domáhať, aby mu vec ponúkol na predaj, alebo mu

zostane predkupné právo zachované.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že spoluvlastník, ktorý je oprávnený z predkupného

práva ( ) má pri porušení povinností zo strany spoluvlastníka,

ktorý je povinný z predkupného práva, na výber, či: a/ sa bude žalobou domáhať vyslovenia

relatívnej neplatnosti zmluvy o prevode podielu zo spoluvlastníka na tretiu osobu (§ 40a

)... b/ sa bude domáhať voči nadobúdateľovi (tretej osobe ako

singulárnemu právnemu nástupcovi pôvodného podielového spoluvlastníka), aby mu

nadobudnutý spoluvlastnícky podiel ponúkol na kúpu za rovnakých podmienok, za ktorých

ich kúpil od pôvodného podielového spoluvlastníka... c/ sa uspokojí s tým, že mu zostáva

predkupné právo, avšak už voči nadobúdateľovi. Zákon v uvedených ustanoveniach

ponecháva oprávnenému spoluvlastníkovi voľbu, či vôbec, prípadne ktoré z týchto riešení

zvolí.

Z hľadiska skutkového nebolo medzi účastníkmi sporné, že pri uzatváraní kúpnej

zmluvy medzi odporcom 1/ a 2/ došlo k porušeniu predkupného práva v zmysle § 140

. Navrhovateľ ako spoluvlastník, predkupné právo ktorého bolo

porušené z možností, ktoré má v takom prípade nezvolil žiadnu z vyššie na výber daných

uvedených možností. Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ sa domáhal realizácie svojho

predkupného práva podľa v spojení s

Naliehavý právny záujem na požadovanom určení musí existovať v čase

rozhodovania súdu ( ). V čase rozhodovania súdu prvého stupňa ako

i odvolacieho súdu bol odporca 1/ vedený v katastri nehnuteľnosti Správy katastra vo V. na

liste vlastníctva č. 305 ako spoluvlastník, spoluvlastnícke podiely ku ktorým previedol na

odporcu 2/ kúpnou zmluvou z 28. apríla 2006 na odporcu 2/. K obnoveniu právneho stavu

pred porušením predkupného práva navrhovateľa uvedenou kúpnou zmluvou došlo na

základe odstúpenia žalovaného 2/ od tejto zmluvy z 18. apríla 2008. Odstúpením od zmluvy

o prevode vlastníctva k nehnuteľnosti totiž zaniká právny titul, na základe ktorého účastník

kúpnej zmluvy nadobudol vlastnícke právo a obnovuje sa pôvodný stav: odporca 1/ je teda

naďalej spoluvlastníkom spoluvlastníckych podielov nehnuteľností prevádzaných kúpnou

zmluvou z 28. apríla 2006.“

Vychádzajúc z uvedeného stavu najvyšší súd ako dovolací súd uviedol, že „považuje

za správny právny záver odvolacieho súdu, že navrhovateľ nemôže mať v tomto konkrétnom

prípade naliehavý právny záujem na určení neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi

odporcami 1/ a 2/ dňa 28. apríla 2006 ako i určení neplatnosti odstúpenia odporcu 2/ od

tejto kúpnej zmluvy zo 18. apríla 2008. Daná určovacia žaloba nie je prípustným

prostriedkom ochrany vlastníckeho práva, keďže podľa jeho vyjadrení v priebehu konania

ako i v dovolaní, nie je jeho cieľom (nesleduje) navrátenie do predošlého stavu... ale

konečným zmyslom navrhovaného rozhodnutia, ktorým bude vyslovená neplatnosť kúpnej

zmluvy a neplatnosť odstúpenia odporcu 2/ od kúpnej zmluvy, je dosiahnuť taký právny

stav, aby sa on stal spoluvlastníkom spoluvlastníckych podielov odporcu 1/ k

nehnuteľnostiam, ktoré na základe zmluvy zo 28. apríla 2006 previedol na odporcu 2/. Tým,

že sa obnovil právny stav, ktorý existoval vo vlastníckych vzťahoch medzi navrhovateľom a

odporcom 1/, aký bol pred uzavretím kúpnej zmluvy medzi odporom 1/ a 2/ z 28. apríla

2006, (pôvodné) právne postavenie spoluvlastníkov zostalo nezmenené a vzájomné

predkupné právo im zostalo zachované (obdobne judikoval Najvyšší súd vo svojich

rozhodnutiach z 25. januára 2011, z 22. septembra

2009).“.

Na tomto základe dospel najvyšší súd ako dovolací súd „k záveru, že dovolaním

navrhovateľa napadnutý zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu nespočíva na

nesprávnom právom posúdení otázky naliehavého právneho záujmu na požadovaných

určeniach neplatnosti kúpnej zmluvy a neplatnosti odstúpenia od zmluvy“.

V ďalšej časti namietaného rozsudku najvyšší súd ako dovolací súd uviedol, že

„Navrhovateľ v dovolaní v kontexte dovolacej otázky v prvom rade namietal existenciu

procesnej vady konania v zmysle a ďalej domáha sa

preskúmania správnosti právneho posúdenia veci v tejto dovolacím súdom pripustenej

dovolacej otázke v zmysle . Dôvodil tým, že odôvodnenie

rozhodnutia je v tejto časti nepreskúmateľné z dôvodu, že odvolací súd neuvádza svoj názor

k otázke relatívnej neplatnosti časti kúpnej zmluvy, protirečí si pokiaľ ide o riešenie účinkov

dovolania sa relatívnej neplatnosti; mal za to, že v rozhodnutí odvolacieho súdu došlo

k omylu v aplikácii práva, keď odvolací súd síce použil správny právny predpis a právnu

normu (, ), avšak túto právnu normu nesprávne vyložil

a aplikoval. Námietku navrhovateľa týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia dovolaním

pripustenej dovolacej otázky považuje dovolací súd za nedôvodnú. Z kontextu odôvodnenia

rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, ako odvolací súd posúdil otázku, ktorú považoval za

zásadného právneho významu a pre ktorú pripustil dovolanie. Z odôvodnenia jeho

rozhodnutia jednoznačne vyplýva, ako odvolací súd pripustenú dovolaciu otázku riešil

a k akým záverom dospel; odôvodnenie dovolaním v tejto časti napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia v zmysle 157 ods. 2

a preto v tejto časti nemožno považovať jeho rozhodnutie za nepreskúmateľné.

Rovnako za nedôvodnú považuje dovolací súd aj námietku týkajúcu sa nesprávneho

právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej súd na skutkové

zistenia aplikuje právne normy a následne vyvodzuje právne závery. O nesprávnu aplikáciu

právnych noriem ide vtedy, ak súd buď nepoužil správnu právnu normu alebo ak síce použil

správnu právnu normu, ale jej obsah nesprávne vyložil, alebo ak zo správnych skutkových

zistení vyvodil nesprávne právne závery. Zo spisu nevyplýva, že by odvolací súd na zistený

skutkový stav neaplikoval správne normy, alebo, že by správne aplikované normy nesprávne

interpretoval.

V posudzovanej vecí súdy nižšieho stupňa vychádzali zo zistenia, že odporca 1/

predtým, ako sa rozhodol svoje spoluvlastnícke podiely previesť na cudziu osobu,

neponúkol podiely na nehnuteľnostiach ostatným spoluvlastníkom, teda ani navrhovateľovi,

čím si nesplnil povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia .

Nepochybne ide o prípad porušenia predkupného práva, ktoré v uvedenom

ustanovení je upravené ako zákonné predkupné právo, ktoré má vecnoprávny charakter.

Odvolací súd použil na tento prípad správne právne normy a aj ich správne interpretoval,

keď dospel k záveru, že navrhovateľ ako podielový spoluvlastník, ktorého predkupné právo

bolo porušené, sa môže domáhať od nadobúdateľa (nie od povinného spoluvlastníka), aby

mu vec ponúkol na predaj, alebo mu zostane predkupné právo zachované, alebo sa môže

domáhať vyslovenia relatívnej neplatnosti zmluvy o prevode podielu. Správny a zákonu

zodpovedajúci je jeho záver, že oprávnený spoluvlastník pri porušení predkupného práva

nemôže sa s úspechom domáhať ochrany formou podania návrhu o určenie neplatnosti

zmluvy o prevode podielu a súčasne vydania rozhodnutia, ktorým sa pri kúpnej zmluve

nahradí prejav vôle pôvodného spoluvlastníka. Prejav vôle subjektu právneho vzťahu je

možné nahradiť súdnym rozhodnutím v zmysle len v tých prípadoch,

keď to zákon výslovne umožňuje ( ), resp. kde povinnosť

k právnemu konaniu subjektu je stanovená zákonným ustanovením alebo ako záväzková

povinnosť založená iným právnym úkonom ( ).

Práva a povinnosti z právneho vzťahu zákonného predkupného práva v zmysle § 140

sa stávajú aktuálnymi (vznikajú) až okamihom, keď jeden zo

spoluvlastníkov sa rozhodne svoj podiel scudziť a vykonať jeho prevod na inú než blízku

osobu. Momentom účinného dovolania sa relatívnej neplatnosti zmluvy o prevode podielu

(vyslovením relatívnej neplatnosti) nastáva stav, ako keby právny úkon nebol urobený.

Znamená to, že táto možnosť nápravy porušenia predkupného práva spôsobuje navrátenie

vlastníckych práv do pôvodného stavu pred uzavretím relatívne neplatnej zmluvy, včítane

práv a povinností vyplývajúcich z predkupného práva. Bez toho, aby sa povinný

spoluvlastník z predkupného práva rozhodol znova svoj podiel scudziť, práva a povinnosti

z právneho vzťahu predkupného práva nevznikajú. Chýba teda akýkoľvek zákonný

predpoklad pre možnosť domáhať sa nápravy návrhom na nahradenie prejavu vôle

povinného spoluvlastníka súdnym rozhodnutím v zmysle

Z uvedeného vyplýva, že v rámci, ktorý bol vymedzený nastolením otázky zásadného

právneho významu, odvolací súd na daný skutkový stav v časti posudzujúcej návrh na

nahradenie vyhlásenia vôle odporcu 1/ použil správny právny predpis, tento aj správne

vyložil a jeho závery zodpovedajú hypotéze použitého právneho predpisu. Dovolací súd

dospel vzhľadom na uvedené k záveru, že v dovolaní je neopodstatnene uplatnený dovolací

dôvod v zmysle “.

Ústavný súd aj v posudzovanej veci rešpektuje svoj právny názor vyjadrený

v doterajšej judikatúre, podľa ktorého jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa

nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia

všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov

a všeobecne záväzných právnych predpisov, a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (m. m.

), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma (). Ústavne súladný výklad zákonov týkajúcich sa

rozhodovacej činnosti súdov predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti

a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 ().

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie

právneho štátu, pričom pri interpretácii a aplikácii právnych predpisov vychádza zo zmyslu

a účelu príslušnej právnej úpravy a dbá o to, aby prijaté riešenie bolo akceptovateľné aj

z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , ,

). Výklad relevantných právnych noriem nemôže byť taký formalistický, aby

sa ním v konečnom dôsledku nielen zmaril účel požadovanej súdnej ochrany, ale aj

zabránilo v prístupe k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom

prípade pričítať účastníkovi konania, ktorý sa tejto ochrany domáha.

Článok 2 ods. 2 obsahuje ústavné pravidlo, v rámci ktorého každý orgán

verejnej moci vrátane štátnych orgánov sám (autonómne) určuje nielen to, aký druh právnej

úpravy použije pri rozhodovaní, ale aj to, akým spôsobom prikročí k jeho výkladu v súlade

s princípom právneho štátu, ktorý je vyjadrený v citovanom článku . Ústavný príkaz,

ktorý je obsiahnutý v , je súčasne aj ustanovením povinnosti vykladať

ústavné a zákonné normy tak, aby sa tento ústavný príkaz rešpektoval v celom vymedzenom

rozsahu. Uvedené ústavné pravidlo sa vzťahuje v celom rozsahu aj na ochranu základných

práv a slobôd, ktorú poskytujú orgány verejnej moci v rozsahu svojich kompetencií vrátane

základného práva na súdnu ochranu podľa .

Podľa názoru ústavného súdu namietaný rozsudok najvyššieho súdu obsahuje

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa

námietkami sťažovateľa, ktoré uviedol v podanom dovolaní (a tvoria aj podstatnú časť

argumentácie sťažovateľa v sťažnosti predloženej ústavnému súdu), zaoberal v rozsahu,

ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky

podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. ).

Z ústavnoprávneho hľadiska niet dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého

dovolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené, majú oporu vo vykonanom

dokazovaní a vychádzajú z argumentácie sťažovateľa a ním v tom čase produkovaných

dôkazov. Ústavný súd konštatuje, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. marca 2011 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo

skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj to, že „Najvyšší súd založil namietaný rozsudok na

odlišných právnych názoroch, než na akých sú založené jeho rozhodnutia (rozsudok

zo dňa 30. 11. 2010, uznesenie zo dňa 20. 10. 2010,

rozsudok zo dňa 31. 08. 2010), v ktorých ide o identickú, resp. obdobnú

právnu vec“, a to v súvislosti s výkladom „naliehavého právneho záujmu“ podľa § 80

písm. c) (ďalej len „OSP“) a účinkov dovolania sa relatívnej

neplatnosti podľa (ďalej len „“) v spojení s OZ.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd ústavne udržateľným spôsobom

interpretoval v spojení s , ako aj v spojení s

. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým odkazuje na odôvodnenie namietaného

rozsudku najvyššieho súdu, podľa ktorého naliehavý právny záujem na „určení neplatnosti

právneho úkonu bolo potrebné skúmať so zreteľom na individuálne okolnosti prípadu,

predovšetkým ale so zreteľom na cieľ sledovaný podaním určovacej žaloby a konečný

zmysel navrhovateľom navrhovaného rozhodnutia“, ktorým nebolo „navrátenie do

predošlého stavu, ale dosiahnutie realizácie predkupného práva tým, že súd rozsudkom

nahradí prejav vôle odporcu 1/ ako predávajúceho predať nehnuteľnosti navrhovateľovi

ako kupujúcemu (ktorého predkupné právo bolo kúpnou zmluvou zavretou medzi odporcami

1/ a 2/ dňa 28. apríla 2006 porušené) za rovnakých podmienok, za akých sa uskutočnil

prevod nehnuteľností kúpnou zmluvou z 28. apríla 2006, ktorej čiastočnej relatívnej

neplatnosti sa ako podielový spoluvlastník dovolal“, pričom však „oprávnený spoluvlastník

pri porušení predkupného práva sa nemôže s úspechom domáhať ochrany formou podania

návrhu o určenie neplatnosti zmluvy o prevode podielu a súčasne vydania rozhodnutia,

ktorým sa pri kúpnej zmluve nahradí prejav vôle pôvodného spoluvlastníka“.

Ústavný súd považoval v nadväznosti na túto námietku sťažovateľa v prvom rade za

potrebné poznamenať, že mu v zásade neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru

všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20

ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp.

jeho plénu a kolégiam), keď mu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská

k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov

(, ). Ústavný súd nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou

inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú

oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímneho očakávania účastníkov

súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného

súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou

a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného

práva alebo slobody (). Keďže ústavný súd v prípade napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu takéto nedostatky nezistil, odmietol sťažovateľovu sťažnosť podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec už uvedeného ústavný súd poukazuje na to, že už obdobne, ako v tomto

rozhodnutí, rozhodol aj v inej porovnateľnej veci (pozri ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2011