Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 251/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. JUDr. V. K., B., JUDr. J. K., B., Ing. V. K., B., Ing. B.

K., B., Ing. J. K., B., a Ing. M. K., B., zastúpených advokátom Mgr. M. R., B., vo veci

namietaného porušenia základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 25. januára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. JUDr. V. K., JUDr. J. K., Ing. V. K., Ing. B. K., Ing. J. K. a Ing. M. K.

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. apríla

2011 doručená sťažnosť Ing. JUDr. V. K., JUDr. J. K., Ing. V. K., Ing. B. K., Ing. J. K.

a Ing. M. K. (ďalej len „sťažovatelia“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namietali

porušenie základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde podľa (ďalej len

„ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 25. januára 2011.

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovatelia boli

žalobcami v konaní o určenie neplatnosti kúpnych zmlúv o nahradenie prejavu vôle

a o určenie neplatnosti odstúpenia od kúpnych zmlúv vedenom na Okresnom súde Veľký

Krtíš (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. . Predmetom sporu je „porušenie

predkupného práva“ sťažovateľov k v zmluvách špecifikovaným pozemkovým

nehnuteľnostiam žalovanými v 1. a 2. rade, spoluvlastníkmi predmetných pozemkov J. L.,

Česká republika, a E. P., S., ktorí tieto nehnuteľnosti (ktorých spoluvlastníkmi sú aj

sťažovatelia, pozn.) predali žalovanému v 3. rade PhDr. Ing. G. B., B. Okresný súd

rozsudkom z 18. decembra 2008 „z časti vyhovel návrhu... keď určil neplatnosť kúpnych

zmlúv... a tiež určil neplatnosť odstúpenia od zmlúv (žalovaným v 3. rade, pozn.). Vo zvyšku

návrh... zamietol a žiadnemu účastníkovi nepriznal právo na náhradu trov konania.“. Proti

prvostupňovému rozsudku podali sťažovatelia (tiež aj žalovaní v 1. a 3. rade) odvolanie,

o ktorom rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp.

zn. z 20. mája 2009 tak, že zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo

výrokoch o určení neplatnosti odstúpení od zmlúv tak, že žalobu v tejto časti zamietol. Vo

výroku, ktorým bol návrh sťažovateľa vo zvyšku zamietnutý, odvolací súd rozsudok

potvrdil a zaviazal ho zaplatiť odporcom 1 a 3 trovy konania. Proti rozsudku krajského súdu

z 20. mája 2009 podali sťažovatelia dovolanie „a to aj vo výrokoch, kde odvolací súd

zmenil rozsudok súdu prvého stupňa. V podanom dovolaní formuloval Sťažovateľ svoj

právny názor na dovolanie sa relatívnej neplatnosti predmetných kúpnych zmlúv a jeho

účinky a v spojitosti s tým posúdenie právnej relevancie odstúpenia od zmlúv odporcom 3/.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 25. 01. 2011 sp. zn.

(Namietaný rozsudok) o tejto časti dovolania rozhodol tak, že dovolanie zamietol.“

3. Sťažovatelia v podstatnom namietali:

„(i) odlišnosť právnych názorov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v Namietanom rozsudku na otázku naliehavého právneho záujmu Sťažovateľa na

požadovanom určení neplatnosti kúpnych zmlúv a odstúpení od zmlúv a tiež otázku účinkov

dovolania sa relatívnej neplatnosti, a to v porovnaní s právnymi názormi vyjadrenými

v iných rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok zo

dňa 30. 11. 2010, uznesenie zo dňa 20. 10. 2010, rozsudok

zo dňa 31. 08. 2010), v ktorých konaniach/veciach bola prejednaná/rozhodnutá totožná

problematika,

(ii) nesprávnosť (ústavná neudržateľnosť) právnych názorov Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky vyjadrených v Namietanom rozsudku.“

V rámci odôvodňovania týchto námietok sťažovatelia v zásade reprodukovali časť

argumentácie (tiež právnych záverov) prvostupňového súdu a odvolacieho súdu

vyplývajúcu z odôvodnení ich rozhodnutí a k namietanému rozsudku najvyššieho

v podstatnom uviedli:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na neexistenciu naliehavého

právneho záujmu nepovažoval za potrebné formulovať/vyjadriť právny názor na otázku

dovolania sa relatívnej neplatnosti kúpnych zmlúv zo strany Sťažovateľa a účinky či

následky tohto dovolania sa relatívnej neplatnosti (hmotnoprávneho úkonu). A to aj napriek

tomu, že v Namietanom rozsudku sám poukazuje na základné právo na spravodlivý proces,

obsahom ktorého je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Najvyšší súd Slovenskej republiky v Namietanom

rozsudku ďalej uvádza, že k obnoveniu právneho stavu pred porušením predkupného práva

Sťažovateľa uvedenými kúpnymi zmluvami došlo na základe odstúpenia odporcu 3/ z 18. 12.

2007, ktorým odstúpením odporca 3/ reagoval na doručené žaloby.

Odlišne od právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Namietanom

rozsudku (ohľadom naliehavého právneho záujmu - § 80 písm. c) Občianskeho súdneho

poriadku a účinkov dovolania sa relatívnej neplatnosti - ,

), vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky svoj právny

názor v iných svojich rozhodnutia:... Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 30. 11. 2010... rozsudok najvyššieho súdu zo dňa

31. 8. 2010...

Najvyšší súd založil namietaný rozsudok na odlišných právnych názoroch, než na

akých sú založené jeho rozhodnutia...“ (už citované, pozn.).

4. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„(i) základné právo Sťažovateľa podľa

a čl. 36 ods. Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 25. januára 2011 porušené bolo;

(ii) rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. januára 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie;

(iii) Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy

konania v sume 314,18 € na účet jeho právneho zástupcu...“

5. Ako dôkazný materiál sťažovatelia k ústavnej sťažnosti pripojili rozsudok

okresného súdu č. k. -255 z 18. decembra 2008, rozsudok krajského súdu

sp. zn. z 20. mája 2009, dovolanie sťažovateľov z 15. septembra 2009

a rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 25. januára 2011. K sťažnosti

pripojili tiež rozhodnutia najvyššieho súdu už uvedené v bode 3.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

9. Predmetom sťažnosti sťažovateľov je namietané porušenie základného práva

domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde podľa a listiny postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. z 25. januára 2011. Podľa (

ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde.

10. Vo vzťahu k sťažnosťou napadnutému postupu a rozhodnutiu najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovatelia

vidia porušenie svojho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa a

listiny v „odlišnosti právnych názorov najvyššieho súdu... v namietanom rozsudku...

v porovnaní s právnymi názormi vyjadrenými v iných rozhodnutiach najvyššieho súdu...“

a tiež v neoprávnenosti „(ústavná neudržateľnosť) právnych názorov Najvyššieho súdu...

vyjadrených v namietanom rozsudku“ najmä k interpretácii a aplikácii ustanovení „§ 80

písm. c) ... ohľadom naliehavého právneho záujmu...

a účinkov dovolania sa relatívnej neplatnosti - ... ...“

(pozri tiež bod 3).

11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného (tiež listiny) je

umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá

povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné

garancie v súdnom konaní.

12. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve ().

13. Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie ich základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a listiny označeným rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd

predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci

najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o dovolaní sťažovateľov sp. zn.

z 25. januára 2011 sú zlúčiteľné s označeným článkom (listiny).

14. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku najvyššieho

súdu (ako aj s dôkazným materiálom uvedeným v bodoch 3 a 5) dospel k záveru, že

najvyšší súd sťažnosťou napadnuté rozhodnutie náležite odôvodnil, čo vyplýva

z relevantných (v rozsahu podanej sťažnosti, pozn.) častí odôvodnenia tohto rozsudku.

Úvodom odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd podrobne oboznámil relevantné

vecné zistenia a právne názory vo veci konajúceho prvostupňového a odvolacieho súdu

a z nich vyplývajúce právne závery týchto všeobecných súdov. Následne podrobne

oboznámil odôvodnenia sťažovateľmi podaného dovolania, ktorého „prípustnosť

odôvodnili ustanovením a Namietali, že

postupom odvolacieho súdu im bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm.

f/ ), že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p) a že napadnuté rozhodnutie spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci ( ). K procesnej vade podľa

došlo tým, že odvolací súd nerozhodol o ich návrhu na

pripustenie dovolania voči potvrdzujúcemu výroku rozsudku, hoci podľa ich názoru ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. K odňatiu možnosti žalobcov konať

pred súdom malo dôjsť podľa žalobcov aj tým, že odvolací súd aplikoval na časť návrhu

spočívajúcu v návrhu na nahradenie vôle žalovaného 1/, resp. žalovaného 21 právne

predpisy, o možnosti použitia ktorých mal nepochybne (keďže rozhodol o odvolaní bez

vytýčenia pojednávania podľa ), informovať žalobcov a vyzvať ich, aby

sa k použitiu daných ustanovení vyjadrili ( ), čo však nevykonal. Za inú

vadu konania považovali žalobcovia skutočnosť, že rozhodnutie odvolacieho súdu je

nepreskúmateľné z dôvodu, že sa v ňom odvolací súd nevysporiadal s otázkou dovolania sa

relatívnej neplatnosti, a to najmä pokiaľ ide o riešenie otázky účinkov dovolania sa

relatívnej neplatnosti. Nesprávne právne posúdenie otázky dovolania sa relatívnej

neplatnosti (resp. nezaujatia stanoviska k tejto otázke) odvolacím súdom malo za následok

nesprávne posúdenie platnosti odstúpenia od zmlúv, keďže odvolací súd pri svojom

rozhodovaní vychádzal zo skutočnosti, že došlo k odstúpeniu od zmluvy zo strany

žalovaného 3/, teda k ďalšej vlastníckej zmene, a preto nie je daný naliehavý právny záujem

na určení neplatnosti kúpnej zmluvy. Podľa ich názoru všetky právne úkony žalovaných,

ktoré nastali po okamihu účinného sa dovolania relatívnej neplatnosti, sú právne

irelevantné a nemôžu požívať právnu ochranu. Ďalej namietali, že odvolací súd nesprávne

posúdil otázku naliehavého právneho záujmu na určení neplatností napadnutých častí

kúpnych zmlúv a neplatnosti odstúpení žalovaného 3/ od kúpnych zmlúv. Mali za to, že

otázku naliehavého právneho záujmu je potrebné posudzovať v kontexte celého návrhu na

začatie konania (nie iba v jeho časti), pretože tento ako celok predstavuje spôsob ako

dosiahnuť realizáciu predkupného práva žalobcov. Z toho dôvodu za podstatné považovali

právne posúdenie otázky platnosti odstúpenia od kúpnych zmlúv. V záujme realizovať svoje

predkupné právo sa žalobcovia domáhali v konaní pred súdmi oboch stupňov určenia

neplatností predmetných zmlúv, ako aj určenia neplatností odstúpení od zmlúv žalovaným

3/. Zdôraznili, že po účinnom dovolaní sa relatívnej neplatnosti nie je možné predkupné

právo realizovať inak, než domáhaním sa nahradenia prejavu vôle predávajúceho

(žalovaného 1/, resp. žalovaného 21) v zmysle v spojení s

, t. j. osoby, ktorá porušila povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia Občianskeho

zákonníka. V súvislosti s tým namietali aj nesprávne právne posúdenie veci odvolacím

súdom v otázke uplatnenia nároku na vecné predkupné právo zakotvené v §140

, domáhaním sa predaja nehnuteľností od nadobúdateľa podľa

ustanovenia . Boli toho názoru, že z ustanovenia

vyplýva predchádzajúcemu spoluvlastníkovi povinnosť ponúknuť

svoj spoluvlastnícky podiel na kúpu spoluvlastníkom, ako i povinnosť previesť svoj

spoluvlastnícky podiel spoluvlastníkovi, ktorý prejaví vôľu spoluvlastnícky podiel

prevádzajúceho spoluvlastníka nadobudnúť. Zo všetkých uvedených dôvodov žiadali, aby

dovolací súd v celom rozsahu vyhovel návrhu žalobcov a aby zmenil aj rozhodnutie

odvolacieho súdu o trovách konania.“. Najvyšší súd ďalej uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po

zistení, že dovolanie podali včas účastníci konania ( ), zastúpení

advokátom ( ), proti rozhodnutiu, v prípade ktorého prípustnosť

dovolania vyplýva z , preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, že dovolanie žalobcov

nie je dôvodné.

Z ustanovenia vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom

dovolania a dovolacím dôvodom, vrátane jeho vecného (obsahového) vymedzenia

dovolateľom. Obligatórne sa zaoberá len vadami vymenovanými v a tzv.

inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody

neposudzuje dovolací súd iba podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto

opravného prostriedku...

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu... V danom

prípade dovolaním žalobcov je napadnutý celý výrok rozsudku odvolacieho súdu, tak

zmeňujúci ako aj potvrdzujúci výrok a výrok o trovách konania. Dovolací súd skúmal

prípustnosť a dôvodnosť dovolania osobitne voči každému jednotlivému výroku.

Pokiaľ ide o prípustnosť dovolania voči výroku odvolacieho súdu, ktorým bol

potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru,

že dovolanie žalobcov proti uvedenému výroku nie je podľa až 3

procesné prípustné... S prihliadnutím na zákonnú povinnosť ( ) skúmať

vždy, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní

postihnutom niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného

rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa

, ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v až g/ ... Vzhľadom na

skutočnosť, že dovolatelia namietali existenciu vady podľa , sa

dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho súdu nebola dovolateľom

odňatá možnosť konať pred súdom... Žalobcovia vyvodzujú existenciu takejto procesnej

vady z postupu odvolacieho súdu a to tým, že 1/ odvolací súd nerozhodol o ich návrhu na

pripustenie dovolania voči potvrdzujúcemu rozsudku, hoci, podľa ich názoru ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ako aj tým, že 2/ odvolací súd

aplikoval na časť návrhu spočívajúcu v návrhu na nahradenie vôle žalovaného 1/. resp.

žalovaného 2/ právne predpisy, o možnosti použitia ktorých mal nepochybne (keďže

rozhodol o odvolaní bez vytýčenia pojednávania podľa ), informovať

žalobcov a vyzvať ich, aby sa k použitiu daných ustanovení vyjadrili ( ),

čo však nevykonal.

Ad 1/ Pokiaľ dovolatelia vytýkali odvolaciemu súdu, že nepripustil voči svojmu

potvrdzujúcemu rozsudku dovolanie (zrejme iba voči časti, v ktorej odvolací súd rozsudok

súdu prvého stupňa potvrdil) dovolací súd poznamenáva, že oprávnenie vysloviť prípustnosť

dovolania proti svojmu rozhodnutiu patrí výlučne odvolaciemu súdu...

Ad 2/ Podľa , ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec

vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo

použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému

použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.

Úmyslom zákonodarcu, ako to vyplýva priamo z dôvodovej správy k zákonu

č. , bolo týmto ustanovením v praxi zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých

rozhodnutí. Uvádza sa v nej, že účastník tak bude mať možnosť vyjadriť sa k možnej

aplikácii doposiaľ nepoužitého ustanovenia, resp. inštitútu na zistený skutkový stav.

Ustanovenie posilňuje právo na spravodlivý proces tým, že účastník bude môcť až po

samotné rozhodnutie argumentovať a predvídať možné rozhodnutie súdu.

Výzva odvolacieho súdu je plnením osobitného druhu poučovacej povinnosti

odvolacieho súdu, ktorej podstatou je zabrániť odňatiu možnosti konať pred odvolacím

súdom, a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu aj po podaní odvolania.

Ustanovenie právneho predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy, keď odvolací súd mieni toto

ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej.

Zo spisu (č. l. 308-309) je zrejmé, že odvolací súd túto povinnosť nezanedbal. Výzvou

z 23. apríla 2009, adresovanou právnemu zástupcovi žalobcov, ktorú si tento

prevzal 29. apríla 2009, písomne vyzval žalobcov, aby sa v lehote 10 dní od jej doručenia

vyjadrili k aplikácii ustanovenia a zdôvodnili naliehavý právny záujem

na určení:

- neplatnosti časti kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovaným 1/ a žalovaným 3/ dňa

31. januára 2005 (V 131/2005)

- neplatnosti časti kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovaným 1/ a žalovaným 3/ dňa

18. februára 2005 (V 1647/2005)

- neplatnosti časti kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovanou 2/ a žalovaným 3/ dňa

26. marca 2005 (V 866/2005)

- neplatnosti časti kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovanou 2/ a žalovaným 3/ dňa

4. septembra 2006 (V 739/2007)

- že odstúpenie žalovaného 3/ od kúpnych zmlúv uzavretých so žalovanými 1/ a 2/ je

neplatné.

Z rozsudku odvolacieho súdu (v časti, v ktorej menil rozhodnutie súdu prvého stupňa

vo výrokoch o určení neplatností kúpnych zmlúv a o určení neplatností odstúpení od častí

kúpnych zmlúv) vyplýva, že rozhodnutie súdu prvého stupňa v týchto výrokoch nepovažoval

za vecne správne a preto, po zaslaní vyššie uvedenej výzvy z 23. apríla 2009, na súdom

prvého stupňa správne zistený skutkový stav, ako základ právneho posúdenia použil

ustanovenie

Pokiaľ však ide o výrok rozsudku odvolacieho súdu (v časti, v ktorej potvrdil výrok

rozsudku súdu prvého stupňa o nahradenie prejavu vôle), odvolací súd konštatoval jeho

vecnú správnosť citujúc totožné ustanovenia ako súd

prvého stupňa. Dovolacia námietka žalobcov, že odvolací súd aplikoval na časť návrhu

o nahradenie prejavu vôle právne predpisy, o možnosti ktorých mal informovať žalobcov

a vyzvať ich, aby sa k ich možnému použitiu vyjadrili, je preto neopodstatnená (a to aj

z dôvodu, že v zmysle ustanovenia , ak sa odvolací súd stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody). Dovolatelia ďalej uvádzajú, že nie je

jasné, ktoré právne predpisy odvolací súd aplikoval, pretože svoje závery v odôvodnení

nepodložil žiadnymi odkazmi na právne predpisy, avšak je nepochybné, že sa jedná

o predpisy upravujúce spôsoby zániku záväzkov upravené vo všeobecnej časti záväzkov

v (urovnanie, novácia).

Z odôvodnení rozhodnutí súdov nižších stupňov, vzťahujúcich sa na nahradenie

prejavu vôle na uzatvorenie kúpnych zmlúv o prevode spoluvlastníckych podielov

k predmetným nehnuteľnostiam, ako už bolo vyššie uvedené, je zrejmé, že oba súdy, tak súd

prvého stupňa ako aj odvolací súd, dospeli k rovnakému právnemu názoru o použití

ustanovenia .

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na ustanovenie § 603

ods. 3 , v zmysle ktorého sa žalobcovia mohli domáhať na

žalovanom 3/ (nie na žalovaných 1/ a 2/), aby im ponúkol spoluvlastnícke podiely, ktoré

nadobudol od žalovaných 1/ a 21 ku kúpe za rovnakých podmienok ako ich kupoval.

Odvolací súd, totožne so súdom prvého stupňa, s poukazom na ustanovenie § 603

ods. 3 vyslovil, že v súvislosti s nárokmi žalobcov na nahradenie

prejavu vôle na uzatvorenie kúpnych zmlúv o prevode spoluvlastníckych podielov

k predmetným nehnuteľnostiam, si ich žalobcovia mali uplatniť voči nadobúdateľovi, teda

voči žalovanému 3/. V závere odôvodnenia, s odvolaním na ústavný princíp práva vlastniť

majetok (a ochrany pred zbavením vlastníctva bez súhlasu vlastníka) v zmysle

Slovenskej republiky dodal, že žiadna právna norma neukladá žalovanému 1/ a 2/ ako

podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností predať svoje spoluvlastnícke podiely žalobcom.

Dovolací súd uvádza, že ani odkaz na ústavný článok v odôvodnení odvolacieho súdu

nemožno považovať za posúdenie zisteného skutkového stavu podľa iného ustanovenia

právneho predpisu. je právnym základom, na ktorom spočíva

zákonodarstvo štátu. Je hierarchicky najvyššie postavený právny predpis v Slovenskej

republike, ktorému sú podriadené všetky ostatné zákony. Je zrejmé, že odvolací súd,

poukazujúc na , použil interpretačné pravidlo pre

výklad a uplatňovanie zákonov a podzákonných všeobecne záväzných právnych predpisov

obsiahnuté v článku 152 ods. 4 , v zmysle ktorého výklad

a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych

predpisov musí byť v súlade s touto . Použitie článku 20

na daný skutkový stav iba širšie, nie inak, právne objasňuje zistený skutkový stav.

Preto ak zaručuje iba dva právne

dôvody pozbavenia vlastníctva bez súhlasu vlastníka, a to, vyvlastnenie a obmedzenie

vlastníkovej dispozície s jeho majetkom za presne stanovených podmienok, ktoré v uvedenej

veci neboli naplnené, nemohol odvolací súd autoritatívne rozhodnúť v súlade so žalobcami

navrhovaným žalobným petitom, aby žalovaný 1/ a žalovaná 2/ previedli po aj prípadnom

účinnom odstúpení od kúpnych zmlúv svoje spoluvlastnícke podiely na žalobcov. Dohady

žalobcov o možnom použití iných (neurčitých) predpisov nie sú primerané. Správne

odvolací súd s poukazom na ústavný článok uviedol, že neexistuje žiadna právna norma,

ktorá by nútila vlastníka vzdať sa svojho vlastníckeho práva. Je zrejmé, že žiadne

ustanovenia preto nemohli byť odvolacím súdom použité. Ako to

vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze z 3. apríla 1996

, nevyhlasuje za základné ľudské

právo vlastníctvo samotné, ale právo byť vlastníkom. Účel ochrany vlastníka sa tak v zmysle

článku 20 identifikuje s osobou, ktorá je aj vlastníkom a nie aj s tými, ktorí sa

usilujú o nadobudnutie vlastníctva.

V oboch namietaných prípadoch Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil v postupe

odvolacieho súdu nesprávnosť, v dôsledku ktorej by bola žalobcom odňatá možnosť konať

pred súdom v zmysle Z uvedeného vyplýva, že dovolací dôvod

v zmysle ustanovenia nie je daný a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody

uvedené v ustanovení , dovolací súd dovolanie smerujúce voči tejto časti

rozsudku v zmysle ustanovenia v spojení s ustanovením

písm. c) , ako smerujúce voči rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je procesné

prípustné, odmietol. Vzhľadom na odmietnutie dovolania z procesných dôvodov, nezaoberal

sa vecnou správnosťou záverov, na ktorých odvolací súd založil svoje potvrdzujúce

rozhodnutie. Rovnako v zmysle ustanovenia v spojení s ustanovením

odmietol aj dovolanie žalobcov smerujúce voči výroku

rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania, nakoľko touto časťou dovolania napadnuté

rozhodnutie má povahu uznesenia ( ), prípustnosť dovolania proti nemu

vylučuje ustanovenie

Pokiaľ ide o výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu

prvého stupňa a zamietnutá žaloba o určenie neplatností kúpnych zmlúv a neplatností

odstúpení od kúpnych zmlúv, dovolací súd v zmysle ustanovenia skúmal

aj, či v konaní o týchto žalobcami uplatnených nárokoch nedošlo k tzv. inej procesnej vade

konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalobcovia v dovolaní

namietali existenciu procesnej vady konania v zmysle , ktorá

podľa ich názoru mala spočívať v tom, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné

z dôvodu, že sa v ňom odvolací súd nevysporiadal s otázkou dovolania sa relatívnej

neplatnosti, a to najmä pokiaľ ide o riešenie otázky účinkov dovolania sa relatívnej

neplatnosti. Túto inú vadu konania dovolatelia zároveň stotožňujú aj s vadou konania

v zmysle ustanovenia Namietali, že nesprávne právne

posúdenie otázky dovolania sa relatívnej neplatnosti (resp. nezaujatia stanoviska k tejto

otázke) odvolacím súdom malo za následok nesprávne posúdenie platnosti odstúpenia od

zmlúv, keďže odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal zo skutočnosti, že došlo

k odstúpeniu od zmluvy zo strany žalovaného 3/, teda k ďalšej vlastníckej zmene, a preto nie

je daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti kúpnej zmluvy.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je

v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v ustanovení nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná

nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu

v občianskom súdnom konaní.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné

zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.

Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre

rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na

tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, §

29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na

také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil, keď poukázal na nedostatok

existencie naliehavého právneho záujmu. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za

svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri

výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení

a nepoprel ich účel a význam...

Navyše, dovolací súd považuje za potrebné dodať, že rozhodnutie odvolacieho súdu

v časti určenia neplatnosti uvedených právnych úkonov nemožno považovať za

nepreskúmateľné už aj z toho dôvodu, že odvolací súd zamietol žalobu pre neexistenciu

naliehavého právneho záujmu. Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu

vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu (z tohto samotného dôvodu). Súd musí mať najprv

za doloženú existenciu takéhoto záujmu, aby vôbec mohol pristúpiť k posudzovaniu

(skúmaniu) merita veci (v danom prípade otázky platnosti predmetných zmlúv a odstúpenia

od nich). Inak (ak má za nepreukázanú existenciu naliehavého právneho záujmu žalobcu na

určovacej žalobe v zmysle ) bez skúmania vecnej stránky návrhu musí

žalobný návrh zamietnuť (ako neprípustný). Či tento záujem jestvuje, skúma súd ex offo, t. j.

z úradnej povinnosti, platí to ako pre súd prvého stupňa, tak aj pre súd odvolací. Preto ak

odvolací súd zamietol žalobu pre neexistenciu naliehavého právneho záujmu, nebolo jeho

povinnosťou ďalej ani skúmať, ani odôvodňovať účinnosť dovolania sa relatívnych

neplatností kúpnych zmlúv, prípadne neplatností odstúpení od kúpnych zmlúv žalovaným 3/.

Žalobcovia ďalej namietali nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom

v otázke naliehavého právneho záujmu na určení neplatností kúpnych zmlúv a určení

neplatností odstúpení od kúpnych zmlúv ( ), keď trvali na tom, že

naliehavý právny záujem na požadovanom určení preukázali tým, že len určením

neplatnosti týchto právnych úkonov môžu dosiahnuť realizáciu ich predkupného práva, aby

im žalovaní 1/ a 2/ predali spoluvlastnícke podiely nehnuteľností, ktoré boli predmetom

kúpnych zmlúv, a to za rovnakých podmienok v týchto zmluvách uvedených.

Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že žalobcovia nemôžu mať

naliehavý právny záujem na určení neplatnosti kúpnych zmlúv a určení neplatností

odstúpení od kúpnych zmlúv, pretože takéto určenie nemení žiadnym spôsobom ich právne

postavenie vo vzťahu k predmetným podielom. Žalobcami požadovaný stav už bol

dosiahnutý, a to na základe právnych úkonov žalovaného 3/ (odstúpenie od zmlúv),

v spojení s jednotlivými dohodami o vydaní veci, uzatvorenými medzi žalovaným 1/

a žalovaným 3/, resp. medzi žalovanou 2/ a žalovanými 3/.

V zmysle návrhom na začatie konania (žalobou) možno uplatniť, aby sa

rozhodlo najmä a/ o osobnom stave (o rozvode, o neplatnosti manželstva, o určení, či tu

manželstvo je alebo nie je, o určení rodičovstva, o osvojení, o spôsobilosti na právne úkony,

o vyhlásení za mŕtveho), b/ o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho

vzťahu alebo z porušenia práva, c/ o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je,

ak je na tom naliehavý právny záujem.

Podľa ustálenej súdnej praxe naliehavý právny záujem na určení, či tu právny vzťah

alebo právo je alebo nie je, je daný najmä vtedy, ak by bez tohto určenia bolo ohrozené

právo žalobcu, alebo ak by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým.

Určovacia žaloba nie je opodstatnená, ak požadované určenie má charakter iba predbežnej

(prejudiciálnej) otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je alebo nie je právny vzťah alebo

právo, a to najmä vtedy, ak takáto predbežná otázka nerieši alebo nemôže riešiť celý obsah

alebo dosah sporného právneho vzťahu alebo práva. Naliehavý právny záujem na určení

tak nie je daný, ak sa žalobca namiesto určenia, či tu je alebo nie je právo žalovaného,

domáha určenia prejudiciálnych otázok. Ak však k porušeniu práva už došlo, a je teda

možné žalovať na splnenie povinnosti, ktorá z porušenia práva vyplýva, nemá preventívna

ochrana poskytovaná inak podľa zmysel.

Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, musí byť naliehavý

v tom zmysle, že žalobcovia v danom právnom vzťahu môžu navrhovaným určením

dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (ide najmä

o prípady, v ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo právo je, či nie je, vytvorí pevný

základ pre právne vzťahy účastníkom sporu a predíde sa žalobe na plnenie). Nejde tu

o samotnú určovaciu žalobu, ale o to, čoho (akého určenia) sa žalobcovia domáhajú

a z akých právnych pomerov vychádzajú.

V danej veci otázka osvedčenia naliehavého právneho záujmu žalobcov úzko súvisí

s problematikou predkupného práva, lebo žalobcovia 1/ až 6/ v súvislosti s preukazovaním

naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení argumentovali tým, že ich cieľom nie

je navrátenie do predošlého stavu, ale dosiahnutie realizácie ich predkupného práva tým, že

súd rozsudkom nahradí prejav vôle žalovaných 1/ a 2/ ako predávajúcich predať

nehnuteľnosti žalobcom ako kupujúcim (ktorých predkupné právo bolo predmetnými

kúpnymi zmluvami porušené) za rovnakých podmienok, za akých sa uskutočnil prevod

nehnuteľností týmito kúpnymi zmluvami, ktorých čiastočnej relatívnej neplatnosti sa ako

podieloví spoluvlastníci dovolali.

Podľa veta prvá ak sa spoluvlastnícky podiel

prevádza, majú spoluvlastníci predkupné právo, ibaže ide o prevod blízkej osobe (§116

a ).

Podľa , ak sa predkupné právo porušilo, môže

sa oprávnený buď od nadobúdateľa domáhať, aby mu vec ponúkol na predaj, alebo mu

zostane predkupné právo zachované.

Inštitút predkupného práva medzi spoluvlastníkmi je právnym prostriedkom

obmedzujúcim právo spoluvlastníka v jeho dispozícii s majetkom - vo voľnej možnosti

odplatne previesť svoj spoluvlastnícky podiel na tretiu osobu. Ide o právny vzťah, v ktorom

právu jednej strany na prednostnú ponuku na kúpu a možnosť jej využitia zodpovedá

povinnosť druhej strany túto prednostnú ponuku na kúpu realizovať. Predkupné právo

podielových spoluvlastníkov je založené priamo zákonom, má vecnoprávnu povahu a pôsobí

aj voči tretím osobám.

Dovolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdov nižších stupňov v tom, že pri

nedostatku výslovnej právnej úpravy zákonného predkupného práva spoluvlastníkov

nachádzajúcej sa v druhej časti pojednávajúcej o vecných právach,

je potrebné analogicky ( ) použiť všeobecnú právnu úpravu

predkupného práva obsiahnutú v ôsmej časti upravujúcu záväzkové

právo, samozrejme, s výnimkou ustanovení upravujúcich iba zmluvné predkupného právo.

Z toho vyplýva, že k aplikácii všeobecných ustanovení predkupného práva (§ 602 a nasl.

) dochádza aj v prípadoch, keď zákonom ustanovené predkupné

právo neobsahuje osobitnú úpravu, t.j. zákonného predkupného práva podielových

spoluvlastníkov podľa ustanovenia .

Ak nastane stav, že povinná osoba (jeden z podielových spoluvlastníkov) vec scudzí

bez toho, aby ju ponúkla oprávnenému (ďalšiemu podielovému spoluvlastníkovi), oprávnený

má, okrem prípadu, že sa uspokojí s tým, že mu zostáva predkupné právo zachované, avšak

už voči nadobúdateľovi právo zvoliť si, či: 1/ sa dovolá relatívnej neplatnosti tejto zmluvy

( ), v takom prípade jeho žaloba musí smerovať voči všetkým

účastníkom zmluvy o prevode spoluvlastníckeho podielu, pri ktorej bolo porušené jeho

predkupné právo, alebo 2/ sa bude domáhať, aby mu nadobúdateľ (nový podielový

spoluvlastník) ponúkol vec na predaj ( ). Zo zákona

vyplýva, že tieto dve možnosti sa navzájom vylučujú, a teda oprávnená osoba sa nemôže

zároveň domáhať určenia relatívnej neplatnosti právneho úkonu a súbežne žalovať

povinnosť na odkúpenie podielu.

V prejednávanej veci nebolo z hľadiska skutkového sporné, že pri uzatváraní kúpnej

zmluvy medzi žalovaným 1/ a žalovaným 3/ a medzi žalovanou 21 a žalovaným 3/ došlo

k porušeniu predkupného práva žalobcov 1/ až 6/ v zmysle .

Žalobcovia z možností, ktoré majú v takom prípade spoluvlastníci, predkupné právo ktorých

bolo porušené, zvolili žalobu o určenie relatívnej neplatnosti predmetných kúpnych zmlúv,

uzavretých medzi žalovaným 1/ a žalovaným 3/ a medzi žalovanou 2/ a žalovaným 3/.

Žalobcovia nezvolili možnosť domáhať sa žalobou voči nadobúdateľovi, aby bol nahradený

prejav vôle nadobúdateľa, aby im nadobudnuté spoluvlastnícke podiely ponúkol na kúpu za

rovnakých podmienok, za ktorých ich kúpil od pôvodných podielových spoluvlastníkov

a neuspokojil sa s tým, že mu zostalo zachované predkupné právo voči žalovanému 3/.

Z obsahu spisu vyplýva, že pôvodným návrhom sa žalobcovia domáhali, v dôsledku

porušenia predkupného práva žalovanými 1/ a 2/, vyslovenia čiastočnej relatívnej

neplatnosti kúpnych zmlúv z 31. januára 2005, 18. februára 2005, 26. marca 2005 a zmluvy

zo 4. septembra 2006 zo spoluvlastníka na tretiu osobu ( ).

Žalovaný 3/ (nadobúdateľ) po doručení mu žaloby, reagoval odstúpením od časti kúpnych

zmlúv (zmluvy z 31. januára 2005, z 26. marca 2005 a zmluvy zo 4. septembra 2006).

Žalobcovia považujú tieto odstúpenia za neplatný právny úkon.

Naliehavý právny záujem na požadovanom určení musí existovať v čase

rozhodovania súdu ( ). V čase rozhodovania súdu prvého stupňa ako

i odvolacieho súdu, bol žalovaný 1/ podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti, bližšie

uvedenej v návrhu na začatie konania, zapísanej na liste vlastníctva č. 104 pre kat. úz. P. a

žalovaná 2/ podielovou spoluvlastníckou nehnuteľností, bližšie uvedených v návrhu na

začatie konania, zapísaných na liste vlastníctva č. 96 pre kat. úz. P. a liste vlastníctva č.

227, č. 228, č. 229, č. 231, č. 247 a č. 248 pre kat. úz. Č., spoluvlastnícke podiely, ku ktorým

previedli žalovaný 1/ kúpnymi zmluvami z 31. januára 2005 a 18. februára 2005 a žalovaná

2/ kúpnymi zmluvami z 26. marca 2005 a 4. septembra 2006 na žalovaného 3/. K obnoveniu

právneho stavu pred porušením predkupného práva žalobcov uvedenými kúpnymi zmluvami

došlo na základe odstúpenia žalovaného 3/ z 18. decembra 2007 od časti kúpnych zmlúv

(okrem kúpnej zmluvy z 18. februára 2005). Odstúpením od zmlúv o prevode vlastníctva k

nehnuteľnostiam sa obnovil pôvodný stav; žalovaný 1/ a žalovaná 2/ sú teda naďalej

spoluvlastníkmi spoluvlastníckych podielov nehnuteľností prevádzaných predmetnými

kúpnymi zmluvami. Za daného stavu dovolací súd považuje za správny právny záver

odvolacieho súdu, že žalobcovia nemôžu mať v tomto konkrétnom prípade naliehavý právny

záujem na určení neplatností kúpnych zmlúv, ako i určení neplatností odstúpení žalovaného

3/ od častí týchto kúpnych zmlúv zo 17. decembra 2007.

Daná určovacia žaloba nie je prípustným prostriedkom ochrany ich vlastníckeho

práva, keďže podľa ich vyjadrení v priebehu konania ako aj v dovolaní, nie je ich cieľom

(nesledujú) navrátenie do predošlého stavu, t. j. aby žalovaný 1/ a žalovaná 2/, ktorí

porušili ich predkupné právo, boli naďalej spoluvlastníkmi nehnuteľností, ktorých

spoluvlastnícke podiely na nich pripadajúce previedli kúpnymi zmluvami na žalovaného 3/,

ale konečným zmyslom navrhovaného rozhodnutia, ktorým bude vyslovená neplatnosť

kúpnych zmlúv a neplatnosť odstúpení žalovaného 3/ od časti kúpnych zmlúv, je dosiahnuť

taký právny stav, aby sa oni stali spoluvlastníkmi spoluvlastníckych podielov žalovaných 1/

a 2/ k nehnuteľnostiam, ktoré na základe kúpnych zmlúv previedli na žalovaného 3/. Tým, že

sa obnovil právny stav, ktorý existoval vo vlastníckych vzťahoch medzi žalobcami a

žalovaným 1/, resp. žalovanou 2/, aký bol pred uzavretím kúpnych zmlúv, (pôvodné) právne

postavenie spoluvlastníkov zostalo nezmenené a vzájomné predkupné právo im zostalo

zachované.

Zo všetkých týchto vyššie uvedených dôvodov, ako aj s poukazom na dôvody, ktoré

uviedol odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, s ktorými sa dovolací súd

stotožňuje, dospel dovolací súd k záveru, že dovolaním žalobcov napadnutý zmeňujúci výrok

rozsudku odvolacieho súdu nespočíva na nesprávnom právom posúdení otázky naliehavého

právneho záujmu na požadovaných určeniach neplatností kúpnych zmlúv a neplatností

odstúpení od kúpnych zmlúv.

Z uvedeného vyplýva, že dovolací dôvod podľa nie je

daný a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v , ktoré by mali

za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci

samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcov 1/ až 6/ podľa § 243b ods. 1

zamietol...“

15. Predmetné rozhodnutie (jeho odôvodnenie) obsahuje podľa názoru ústavného

súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho

výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

16. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa

námietkami sťažovateľov, ktoré uviedli v podanom dovolaní (a tvoria aj podstatnú časť

argumentácie sťažovateľov v ústavnej sťažnosti, pozn.), zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje

na konštatovanie, že sťažovatelia v tomto konaní dostali odpoveď na všetky podstatné

okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa

spochybňovali závery napadnutého dovolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne

odôvodnené, majú oporu vo vykonanom dokazovaní a vychádzajú zo skutočností známych

vo veci konajúcich súdov v čase ich rozhodovania, z argumentácie sťažovateľov a nimi

v tom čase produkovaných dôkazov. Ústavný súd konštatuje, že dôvody rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. z 25. januára 2011 sú zrozumiteľné a dostatočne

logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem.

Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery,

konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani

povinný nahrádzať (podobne aj , ). Treba ešte uviesť, že dovolací

súd aj ústavne udržateľným spôsobom interpretoval a tiež zaujal stanovisko k aplikácii

v spojitosti s , ako aj , Občiansky

zákonník v znení neskorších predpisov a jej eventuálneho vplyvu na namietané porušenie

označených základných práv a slobôd, k čomu treba ešte dodať, že ak iný senát

všeobecného súdu má iný právny názor totožný s právnym názorom sťažovateľov, potom

ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov

a suplovať tak právomoc, ktorá podľa o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená najmä

najvyššiemu súdu. Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou

inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

17. Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavného

súdu spojenej s posudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu dospel ústavný

súd k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu

a namietaným porušením základného práva sťažovateľov podľa a

ods. 1 listiny. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj

s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na

rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech

v konaní (obdobne napr. , , , ,

), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

18. Nad rámec uvedeného ústavný súd ešte v závere poznamenáva, že sťažovatelia sa

na podporu svojej argumentácie v podanom dovolaní nedomáhali takého postupu

(interpretácie a aplikácie relevantných právnych noriem uvádzaného príkladmo v ústavnej

sťažnosti) dovolacieho súdu, ktorý by zodpovedal ich predstavám (právnemu názoru)

a tvoril relevantnú (podstatnú) časť ich argumentácie v ústavnej sťažnosti (bod 3).

19. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

20. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za potrebné

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v petite ich sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2011