Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 251/2011
PDF · 340.38 KB
No categories available
I. ÚS 251/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. JUDr. V. K., B., JUDr. J. K., B., Ing. V. K., B., Ing. B.
K., B., Ing. J. K., B., a Ing. M. K., B., zastúpených advokátom Mgr. M. R., B., vo veci
namietaného porušenia základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 329/2009 a jeho rozsudkom
z 25. januára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. JUDr. V. K., JUDr. J. K., Ing. V. K., Ing. B. K., Ing. J. K. a Ing. M. K.
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. apríla
2011 doručená sťažnosť Ing. JUDr. V. K., JUDr. J. K., Ing. V. K., Ing. B. K., Ing. J. K.
a Ing. M. K. (ďalej len „sťažovatelia“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namietali
porušenie základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 329/2009 a jeho rozsudkom z 25. januára 2011.
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovatelia boli
žalobcami v konaní o určenie neplatnosti kúpnych zmlúv o nahradenie prejavu vôle
a o určenie neplatnosti odstúpenia od kúpnych zmlúv vedenom na Okresnom súde Veľký
Krtíš (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 2 C 135/2007. Predmetom sporu je „porušenie
predkupného práva“ sťažovateľov k v zmluvách špecifikovaným pozemkovým
nehnuteľnostiam žalovanými v 1. a 2. rade, spoluvlastníkmi predmetných pozemkov J. L.,
Česká republika, a E. P., S., ktorí tieto nehnuteľnosti (ktorých spoluvlastníkmi sú aj
sťažovatelia, pozn.) predali žalovanému v 3. rade PhDr. Ing. G. B., B. Okresný súd
rozsudkom z 18. decembra 2008 „z časti vyhovel návrhu... keď určil neplatnosť kúpnych
zmlúv... a tiež určil neplatnosť odstúpenia od zmlúv (žalovaným v 3. rade, pozn.). Vo zvyšku
návrh... zamietol a žiadnemu účastníkovi nepriznal právo na náhradu trov konania.“. Proti
prvostupňovému rozsudku podali sťažovatelia (tiež aj žalovaní v 1. a 3. rade) odvolanie,
o ktorom rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp.
zn. 17 Co 76/2009 z 20. mája 2009 tak, že zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo
výrokoch o určení neplatnosti odstúpení od zmlúv tak, že žalobu v tejto časti zamietol. Vo
výroku, ktorým bol návrh sťažovateľa vo zvyšku zamietnutý, odvolací súd rozsudok
potvrdil a zaviazal ho zaplatiť odporcom 1 a 3 trovy konania. Proti rozsudku krajského súdu
z 20. mája 2009 podali sťažovatelia dovolanie „a to aj vo výrokoch, kde odvolací súd
zmenil rozsudok súdu prvého stupňa. V podanom dovolaní formuloval Sťažovateľ svoj
právny názor na dovolanie sa relatívnej neplatnosti predmetných kúpnych zmlúv a jeho
účinky a v spojitosti s tým posúdenie právnej relevancie odstúpenia od zmlúv odporcom 3/.
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 25. 01. 2011 sp. zn. 5 Cdo 329/2009
(Namietaný rozsudok) o tejto časti dovolania rozhodol tak, že dovolanie zamietol.“
3. Sťažovatelia v podstatnom namietali:
„(i) odlišnosť právnych názorov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v Namietanom rozsudku na otázku naliehavého právneho záujmu Sťažovateľa na
požadovanom určení neplatnosti kúpnych zmlúv a odstúpení od zmlúv a tiež otázku účinkov
dovolania sa relatívnej neplatnosti, a to v porovnaní s právnymi názormi vyjadrenými
v iných rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok 4 Cdo 334/2009 zo
dňa 30. 11. 2010, uznesenie 4 Cdo 136/2009 zo dňa 20. 10. 2010, rozsudok 5 Cdo 211/2009
zo dňa 31. 08. 2010), v ktorých konaniach/veciach bola prejednaná/rozhodnutá totožná
problematika,
(ii) nesprávnosť (ústavná neudržateľnosť) právnych názorov Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vyjadrených v Namietanom rozsudku.“
V rámci odôvodňovania týchto námietok sťažovatelia v zásade reprodukovali časť
argumentácie (tiež právnych záverov) prvostupňového súdu a odvolacieho súdu
vyplývajúcu z odôvodnení ich rozhodnutí a k namietanému rozsudku najvyššieho
v podstatnom uviedli:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na neexistenciu naliehavého
právneho záujmu nepovažoval za potrebné formulovať/vyjadriť právny názor na otázku
dovolania sa relatívnej neplatnosti kúpnych zmlúv zo strany Sťažovateľa a účinky či
následky tohto dovolania sa relatívnej neplatnosti (hmotnoprávneho úkonu). A to aj napriek
tomu, že v Namietanom rozsudku sám poukazuje na základné právo na spravodlivý proces,
obsahom ktorého je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Najvyšší súd Slovenskej republiky v Namietanom
rozsudku ďalej uvádza, že k obnoveniu právneho stavu pred porušením predkupného práva
Sťažovateľa uvedenými kúpnymi zmluvami došlo na základe odstúpenia odporcu 3/ z 18. 12.
2007, ktorým odstúpením odporca 3/ reagoval na doručené žaloby.
Odlišne od právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Namietanom
rozsudku (ohľadom naliehavého právneho záujmu - § 80 písm. c) Občianskeho súdneho
poriadku a účinkov dovolania sa relatívnej neplatnosti - § 140 Občianskeho zákonníka,
§ 40a Občianskeho zákonníka), vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky svoj právny
názor v iných svojich rozhodnutia:... Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
4 Cdo 334/2009 zo dňa 30. 11. 2010... rozsudok najvyššieho súdu 5 Cdo 211/2009 zo dňa
31. 8. 2010...
Najvyšší súd založil namietaný rozsudok na odlišných právnych názoroch, než na
akých sú založené jeho rozhodnutia...“ (už citované, pozn.).
4. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„(i) základné právo Sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 36 ods. Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Cdo 329/2009 z 25. januára 2011 porušené bolo;
(ii) rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 329/2009
z 25. januára 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie;
(iii) Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy
konania v sume 314,18 € na účet jeho právneho zástupcu...“
5. Ako dôkazný materiál sťažovatelia k ústavnej sťažnosti pripojili rozsudok
okresného súdu č. k. 2 C 135/2007-255 z 18. decembra 2008, rozsudok krajského súdu
sp. zn. 17 Co 76/2009 z 20. mája 2009, dovolanie sťažovateľov z 15. septembra 2009
a rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 329/2009 z 25. januára 2011. K sťažnosti
pripojili tiež rozhodnutia najvyššieho súdu už uvedené v bode 3.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
9. Predmetom sťažnosti sťažovateľov je namietané porušenie základného práva
domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny postupom najvyššieho súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 329/2009 z 25. januára 2011. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36
ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde.
10. Vo vzťahu k sťažnosťou napadnutému postupu a rozhodnutiu najvyššieho súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 329/2009 možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovatelia
vidia porušenie svojho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
listiny v „odlišnosti právnych názorov najvyššieho súdu... v namietanom rozsudku...
v porovnaní s právnymi názormi vyjadrenými v iných rozhodnutiach najvyššieho súdu...“
a tiež v neoprávnenosti „(ústavná neudržateľnosť) právnych názorov Najvyššieho súdu...
vyjadrených v namietanom rozsudku“ najmä k interpretácii a aplikácii ustanovení „§ 80
písm. c) občianskeho súdneho poriadku... ohľadom naliehavého právneho záujmu...
a účinkov dovolania sa relatívnej neplatnosti - § 140... § 40a občianskeho zákonníka...“
(pozri tiež bod 3).
11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (tiež čl. 36 ods. 1 listiny) je
umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá
povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné
garancie v súdnom konaní.
12. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03).
13. Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie ich základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny označeným rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd
predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.
V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci
najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o dovolaní sťažovateľov sp. zn.
5 Cdo 329/2009 z 25. januára 2011 sú zlúčiteľné s označeným článkom ústavy (listiny).
14. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku najvyššieho
súdu (ako aj s dôkazným materiálom uvedeným v bodoch 3 a 5) dospel k záveru, že
najvyšší súd sťažnosťou napadnuté rozhodnutie náležite odôvodnil, čo vyplýva
z relevantných (v rozsahu podanej sťažnosti, pozn.) častí odôvodnenia tohto rozsudku.
Úvodom odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd podrobne oboznámil relevantné
vecné zistenia a právne názory vo veci konajúceho prvostupňového a odvolacieho súdu
a z nich vyplývajúce právne závery týchto všeobecných súdov. Následne podrobne
oboznámil odôvodnenia sťažovateľmi podaného dovolania, ktorého „prípustnosť
odôvodnili ustanovením § 238 ods. 1 O. s. p. a § 237 písm. f) O. s. p. Namietali, že
postupom odvolacieho súdu im bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm.
f/ O. s. p.), že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p) a že napadnuté rozhodnutie spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). K procesnej vade podľa
§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. došlo tým, že odvolací súd nerozhodol o ich návrhu na
pripustenie dovolania voči potvrdzujúcemu výroku rozsudku, hoci podľa ich názoru ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. K odňatiu možnosti žalobcov konať
pred súdom malo dôjsť podľa žalobcov aj tým, že odvolací súd aplikoval na časť návrhu
spočívajúcu v návrhu na nahradenie vôle žalovaného 1/, resp. žalovaného 21 právne
predpisy, o možnosti použitia ktorých mal nepochybne (keďže rozhodol o odvolaní bez
vytýčenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p.), informovať žalobcov a vyzvať ich, aby
sa k použitiu daných ustanovení vyjadrili (§ 213 ods. 2 O. s. p.), čo však nevykonal. Za inú
vadu konania považovali žalobcovia skutočnosť, že rozhodnutie odvolacieho súdu je
nepreskúmateľné z dôvodu, že sa v ňom odvolací súd nevysporiadal s otázkou dovolania sa
relatívnej neplatnosti, a to najmä pokiaľ ide o riešenie otázky účinkov dovolania sa
relatívnej neplatnosti. Nesprávne právne posúdenie otázky dovolania sa relatívnej
neplatnosti (resp. nezaujatia stanoviska k tejto otázke) odvolacím súdom malo za následok
nesprávne posúdenie platnosti odstúpenia od zmlúv, keďže odvolací súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal zo skutočnosti, že došlo k odstúpeniu od zmluvy zo strany
žalovaného 3/, teda k ďalšej vlastníckej zmene, a preto nie je daný naliehavý právny záujem
na určení neplatnosti kúpnej zmluvy. Podľa ich názoru všetky právne úkony žalovaných,
ktoré nastali po okamihu účinného sa dovolania relatívnej neplatnosti, sú právne
irelevantné a nemôžu požívať právnu ochranu. Ďalej namietali, že odvolací súd nesprávne
posúdil otázku naliehavého právneho záujmu na určení neplatností napadnutých častí
kúpnych zmlúv a neplatnosti odstúpení žalovaného 3/ od kúpnych zmlúv. Mali za to, že
otázku naliehavého právneho záujmu je potrebné posudzovať v kontexte celého návrhu na
začatie konania (nie iba v jeho časti), pretože tento ako celok predstavuje spôsob ako
dosiahnuť realizáciu predkupného práva žalobcov. Z toho dôvodu za podstatné považovali
právne posúdenie otázky platnosti odstúpenia od kúpnych zmlúv. V záujme realizovať svoje
predkupné právo sa žalobcovia domáhali v konaní pred súdmi oboch stupňov určenia
neplatností predmetných zmlúv, ako aj určenia neplatností odstúpení od zmlúv žalovaným
3/. Zdôraznili, že po účinnom dovolaní sa relatívnej neplatnosti nie je možné predkupné
právo realizovať inak, než domáhaním sa nahradenia prejavu vôle predávajúceho
(žalovaného 1/, resp. žalovaného 21) v zmysle § 161 ods. 3 O. s. p. v spojení s § 80 písm. b)
O. s. p., t. j. osoby, ktorá porušila povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 140 Občianskeho
zákonníka. V súvislosti s tým namietali aj nesprávne právne posúdenie veci odvolacím
súdom v otázke uplatnenia nároku na vecné predkupné právo zakotvené v §140
Občianskeho zákonníka, domáhaním sa predaja nehnuteľností od nadobúdateľa podľa
ustanovenia § 603 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Boli toho názoru, že z ustanovenia § 140
Občianskeho zákonníka vyplýva predchádzajúcemu spoluvlastníkovi povinnosť ponúknuť
svoj spoluvlastnícky podiel na kúpu spoluvlastníkom, ako i povinnosť previesť svoj
spoluvlastnícky podiel spoluvlastníkovi, ktorý prejaví vôľu spoluvlastnícky podiel
prevádzajúceho spoluvlastníka nadobudnúť. Zo všetkých uvedených dôvodov žiadali, aby
dovolací súd v celom rozsahu vyhovel návrhu žalobcov a aby zmenil aj rozhodnutie
odvolacieho súdu o trovách konania.“. Najvyšší súd ďalej uviedol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po
zistení, že dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpení
advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), proti rozhodnutiu, v prípade ktorého prípustnosť
dovolania vyplýva z § 238 ods. 1 O. s. p., preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, že dovolanie žalobcov
nie je dôvodné.
Z ustanovenia § 242 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom
dovolania a dovolacím dôvodom, vrátane jeho vecného (obsahového) vymedzenia
dovolateľom. Obligatórne sa zaoberá len vadami vymenovanými v § 237 O. s. p. a tzv.
inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody
neposudzuje dovolací súd iba podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto
opravného prostriedku...
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu... V danom
prípade dovolaním žalobcov je napadnutý celý výrok rozsudku odvolacieho súdu, tak
zmeňujúci ako aj potvrdzujúci výrok a výrok o trovách konania. Dovolací súd skúmal
prípustnosť a dôvodnosť dovolania osobitne voči každému jednotlivému výroku.
Pokiaľ ide o prípustnosť dovolania voči výroku odvolacieho súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru,
že dovolanie žalobcov proti uvedenému výroku nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O. s. p.
procesné prípustné... S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O. s. p.) skúmať
vždy, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného
rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa
§ 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. ... Vzhľadom na
skutočnosť, že dovolatelia namietali existenciu vady podľa § 237 písm. f/ O. s. p., sa
dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho súdu nebola dovolateľom
odňatá možnosť konať pred súdom... Žalobcovia vyvodzujú existenciu takejto procesnej
vady z postupu odvolacieho súdu a to tým, že 1/ odvolací súd nerozhodol o ich návrhu na
pripustenie dovolania voči potvrdzujúcemu rozsudku, hoci, podľa ich názoru ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ako aj tým, že 2/ odvolací súd
aplikoval na časť návrhu spočívajúcu v návrhu na nahradenie vôle žalovaného 1/. resp.
žalovaného 2/ právne predpisy, o možnosti použitia ktorých mal nepochybne (keďže
rozhodol o odvolaní bez vytýčenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p.), informovať
žalobcov a vyzvať ich, aby sa k použitiu daných ustanovení vyjadrili (§ 213 ods. 2 O. s. p.),
čo však nevykonal.
Ad 1/ Pokiaľ dovolatelia vytýkali odvolaciemu súdu, že nepripustil voči svojmu
potvrdzujúcemu rozsudku dovolanie (zrejme iba voči časti, v ktorej odvolací súd rozsudok
súdu prvého stupňa potvrdil) dovolací súd poznamenáva, že oprávnenie vysloviť prípustnosť
dovolania proti svojmu rozhodnutiu patrí výlučne odvolaciemu súdu...
Ad 2/ Podľa § 213 ods. 2 O. s. p., ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec
vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo
použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému
použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.
Úmyslom zákonodarcu, ako to vyplýva priamo z dôvodovej správy k zákonu
č. 384/2008 Z. z., bolo týmto ustanovením v praxi zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých
rozhodnutí. Uvádza sa v nej, že účastník tak bude mať možnosť vyjadriť sa k možnej
aplikácii doposiaľ nepoužitého ustanovenia, resp. inštitútu na zistený skutkový stav.
Ustanovenie posilňuje právo na spravodlivý proces tým, že účastník bude môcť až po
samotné rozhodnutie argumentovať a predvídať možné rozhodnutie súdu.
Výzva odvolacieho súdu je plnením osobitného druhu poučovacej povinnosti
odvolacieho súdu, ktorej podstatou je zabrániť odňatiu možnosti konať pred odvolacím
súdom, a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu aj po podaní odvolania.
Ustanovenie právneho predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy, keď odvolací súd mieni toto
ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej.
Zo spisu (č. l. 308-309) je zrejmé, že odvolací súd túto povinnosť nezanedbal. Výzvou
z 23. apríla 2009, adresovanou právnemu zástupcovi žalobcov, ktorú si tento
prevzal 29. apríla 2009, písomne vyzval žalobcov, aby sa v lehote 10 dní od jej doručenia
vyjadrili k aplikácii ustanovenia § 80 písm. c) O. s. p. a zdôvodnili naliehavý právny záujem
na určení:
- neplatnosti časti kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovaným 1/ a žalovaným 3/ dňa
31. januára 2005 (V 131/2005)
- neplatnosti časti kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovaným 1/ a žalovaným 3/ dňa
18. februára 2005 (V 1647/2005)
- neplatnosti časti kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovanou 2/ a žalovaným 3/ dňa
26. marca 2005 (V 866/2005)
- neplatnosti časti kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovanou 2/ a žalovaným 3/ dňa
4. septembra 2006 (V 739/2007)
- že odstúpenie žalovaného 3/ od kúpnych zmlúv uzavretých so žalovanými 1/ a 2/ je
neplatné.
Z rozsudku odvolacieho súdu (v časti, v ktorej menil rozhodnutie súdu prvého stupňa
vo výrokoch o určení neplatností kúpnych zmlúv a o určení neplatností odstúpení od častí
kúpnych zmlúv) vyplýva, že rozhodnutie súdu prvého stupňa v týchto výrokoch nepovažoval
za vecne správne a preto, po zaslaní vyššie uvedenej výzvy z 23. apríla 2009, na súdom
prvého stupňa správne zistený skutkový stav, ako základ právneho posúdenia použil
ustanovenie § 80 písm. c) O. s. p.
Pokiaľ však ide o výrok rozsudku odvolacieho súdu (v časti, v ktorej potvrdil výrok
rozsudku súdu prvého stupňa o nahradenie prejavu vôle), odvolací súd konštatoval jeho
vecnú správnosť citujúc totožné ustanovenia § 603 ods. 3 Občianskeho zákonníka ako súd
prvého stupňa. Dovolacia námietka žalobcov, že odvolací súd aplikoval na časť návrhu
o nahradenie prejavu vôle právne predpisy, o možnosti ktorých mal informovať žalobcov
a vyzvať ich, aby sa k ich možnému použitiu vyjadrili, je preto neopodstatnená (a to aj
z dôvodu, že v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody). Dovolatelia ďalej uvádzajú, že nie je
jasné, ktoré právne predpisy odvolací súd aplikoval, pretože svoje závery v odôvodnení
nepodložil žiadnymi odkazmi na právne predpisy, avšak je nepochybné, že sa jedná
o predpisy upravujúce spôsoby zániku záväzkov upravené vo všeobecnej časti záväzkov
v Občianskom zákonníku (urovnanie, novácia).
Z odôvodnení rozhodnutí súdov nižších stupňov, vzťahujúcich sa na nahradenie
prejavu vôle na uzatvorenie kúpnych zmlúv o prevode spoluvlastníckych podielov
k predmetným nehnuteľnostiam, ako už bolo vyššie uvedené, je zrejmé, že oba súdy, tak súd
prvého stupňa ako aj odvolací súd, dospeli k rovnakému právnemu názoru o použití
ustanovenia § 603 ods. 3 Občianskeho zákonníka.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na ustanovenie § 603
ods. 3 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého sa žalobcovia mohli domáhať na
žalovanom 3/ (nie na žalovaných 1/ a 2/), aby im ponúkol spoluvlastnícke podiely, ktoré
nadobudol od žalovaných 1/ a 21 ku kúpe za rovnakých podmienok ako ich kupoval.
Odvolací súd, totožne so súdom prvého stupňa, s poukazom na ustanovenie § 603
ods. 3 Občianskeho zákonníka vyslovil, že v súvislosti s nárokmi žalobcov na nahradenie
prejavu vôle na uzatvorenie kúpnych zmlúv o prevode spoluvlastníckych podielov
k predmetným nehnuteľnostiam, si ich žalobcovia mali uplatniť voči nadobúdateľovi, teda
voči žalovanému 3/. V závere odôvodnenia, s odvolaním na ústavný princíp práva vlastniť
majetok (a ochrany pred zbavením vlastníctva bez súhlasu vlastníka) v zmysle čl. 20 Ústavy
Slovenskej republiky dodal, že žiadna právna norma neukladá žalovanému 1/ a 2/ ako
podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností predať svoje spoluvlastnícke podiely žalobcom.
Dovolací súd uvádza, že ani odkaz na ústavný článok v odôvodnení odvolacieho súdu
nemožno považovať za posúdenie zisteného skutkového stavu podľa iného ustanovenia
právneho predpisu. Ústava Slovenskej republiky je právnym základom, na ktorom spočíva
zákonodarstvo štátu. Je hierarchicky najvyššie postavený právny predpis v Slovenskej
republike, ktorému sú podriadené všetky ostatné zákony. Je zrejmé, že odvolací súd,
poukazujúc na článok 20 Ústavy Slovenskej republiky, použil interpretačné pravidlo pre
výklad a uplatňovanie zákonov a podzákonných všeobecne záväzných právnych predpisov
obsiahnuté v článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého výklad
a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych
predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Použitie článku 20 Ústavy Slovenskej republiky
na daný skutkový stav iba širšie, nie inak, právne objasňuje zistený skutkový stav.
Preto ak článok 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje iba dva právne
dôvody pozbavenia vlastníctva bez súhlasu vlastníka, a to, vyvlastnenie a obmedzenie
vlastníkovej dispozície s jeho majetkom za presne stanovených podmienok, ktoré v uvedenej
veci neboli naplnené, nemohol odvolací súd autoritatívne rozhodnúť v súlade so žalobcami
navrhovaným žalobným petitom, aby žalovaný 1/ a žalovaná 2/ previedli po aj prípadnom
účinnom odstúpení od kúpnych zmlúv svoje spoluvlastnícke podiely na žalobcov. Dohady
žalobcov o možnom použití iných (neurčitých) predpisov nie sú primerané. Správne
odvolací súd s poukazom na ústavný článok uviedol, že neexistuje žiadna právna norma,
ktorá by nútila vlastníka vzdať sa svojho vlastníckeho práva. Je zrejmé, že žiadne
ustanovenia Občianskeho zákonníka preto nemohli byť odvolacím súdom použité. Ako to
vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze z 3. apríla 1996
PL. ÚS 38/95, článok 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nevyhlasuje za základné ľudské
právo vlastníctvo samotné, ale právo byť vlastníkom. Účel ochrany vlastníka sa tak v zmysle
článku 20 Ústavy identifikuje s osobou, ktorá je aj vlastníkom a nie aj s tými, ktorí sa
usilujú o nadobudnutie vlastníctva.
V oboch namietaných prípadoch Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil v postupe
odvolacieho súdu nesprávnosť, v dôsledku ktorej by bola žalobcom odňatá možnosť konať
pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Z uvedeného vyplýva, že dovolací dôvod
v zmysle ustanovenia § 238 O. s. p. nie je daný a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody
uvedené v ustanovení § 237 O. s. p., dovolací súd dovolanie smerujúce voči tejto časti
rozsudku v zmysle ustanovenia § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s ustanovením § 218 ods. 1
písm. c) O. s. p., ako smerujúce voči rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je procesné
prípustné, odmietol. Vzhľadom na odmietnutie dovolania z procesných dôvodov, nezaoberal
sa vecnou správnosťou záverov, na ktorých odvolací súd založil svoje potvrdzujúce
rozhodnutie. Rovnako v zmysle ustanovenia § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s ustanovením
§ 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. odmietol aj dovolanie žalobcov smerujúce voči výroku
rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania, nakoľko touto časťou dovolania napadnuté
rozhodnutie má povahu uznesenia (§ 167 ods. 1 O. s. p.), prípustnosť dovolania proti nemu
vylučuje ustanovenie § 239 ods. 3 O. s. p.
Pokiaľ ide o výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu
prvého stupňa a zamietnutá žaloba o určenie neplatností kúpnych zmlúv a neplatností
odstúpení od kúpnych zmlúv, dovolací súd v zmysle ustanovenia § 242 ods. 1 O. s. p. skúmal
aj, či v konaní o týchto žalobcami uplatnených nárokoch nedošlo k tzv. inej procesnej vade
konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalobcovia v dovolaní
namietali existenciu procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., ktorá
podľa ich názoru mala spočívať v tom, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné
z dôvodu, že sa v ňom odvolací súd nevysporiadal s otázkou dovolania sa relatívnej
neplatnosti, a to najmä pokiaľ ide o riešenie otázky účinkov dovolania sa relatívnej
neplatnosti. Túto inú vadu konania dovolatelia zároveň stotožňujú aj s vadou konania
v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p. Namietali, že nesprávne právne
posúdenie otázky dovolania sa relatívnej neplatnosti (resp. nezaujatia stanoviska k tejto
otázke) odvolacím súdom malo za následok nesprávne posúdenie platnosti odstúpenia od
zmlúv, keďže odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal zo skutočnosti, že došlo
k odstúpeniu od zmluvy zo strany žalovaného 3/, teda k ďalšej vlastníckej zmene, a preto nie
je daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti kúpnej zmluvy.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je
v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v ustanovení § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná
nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu
v občianskom súdnom konaní.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné
zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.
Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na
tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, §
29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil, keď poukázal na nedostatok
existencie naliehavého právneho záujmu. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za
svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri
výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení
a nepoprel ich účel a význam...
Navyše, dovolací súd považuje za potrebné dodať, že rozhodnutie odvolacieho súdu
v časti určenia neplatnosti uvedených právnych úkonov nemožno považovať za
nepreskúmateľné už aj z toho dôvodu, že odvolací súd zamietol žalobu pre neexistenciu
naliehavého právneho záujmu. Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu
vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu (z tohto samotného dôvodu). Súd musí mať najprv
za doloženú existenciu takéhoto záujmu, aby vôbec mohol pristúpiť k posudzovaniu
(skúmaniu) merita veci (v danom prípade otázky platnosti predmetných zmlúv a odstúpenia
od nich). Inak (ak má za nepreukázanú existenciu naliehavého právneho záujmu žalobcu na
určovacej žalobe v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p.) bez skúmania vecnej stránky návrhu musí
žalobný návrh zamietnuť (ako neprípustný). Či tento záujem jestvuje, skúma súd ex offo, t. j.
z úradnej povinnosti, platí to ako pre súd prvého stupňa, tak aj pre súd odvolací. Preto ak
odvolací súd zamietol žalobu pre neexistenciu naliehavého právneho záujmu, nebolo jeho
povinnosťou ďalej ani skúmať, ani odôvodňovať účinnosť dovolania sa relatívnych
neplatností kúpnych zmlúv, prípadne neplatností odstúpení od kúpnych zmlúv žalovaným 3/.
Žalobcovia ďalej namietali nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom
v otázke naliehavého právneho záujmu na určení neplatností kúpnych zmlúv a určení
neplatností odstúpení od kúpnych zmlúv (§ 80 písm. c/ O. s. p.), keď trvali na tom, že
naliehavý právny záujem na požadovanom určení preukázali tým, že len určením
neplatnosti týchto právnych úkonov môžu dosiahnuť realizáciu ich predkupného práva, aby
im žalovaní 1/ a 2/ predali spoluvlastnícke podiely nehnuteľností, ktoré boli predmetom
kúpnych zmlúv, a to za rovnakých podmienok v týchto zmluvách uvedených.
Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že žalobcovia nemôžu mať
naliehavý právny záujem na určení neplatnosti kúpnych zmlúv a určení neplatností
odstúpení od kúpnych zmlúv, pretože takéto určenie nemení žiadnym spôsobom ich právne
postavenie vo vzťahu k predmetným podielom. Žalobcami požadovaný stav už bol
dosiahnutý, a to na základe právnych úkonov žalovaného 3/ (odstúpenie od zmlúv),
v spojení s jednotlivými dohodami o vydaní veci, uzatvorenými medzi žalovaným 1/
a žalovaným 3/, resp. medzi žalovanou 2/ a žalovanými 3/.
V zmysle § 80 O. s. p. návrhom na začatie konania (žalobou) možno uplatniť, aby sa
rozhodlo najmä a/ o osobnom stave (o rozvode, o neplatnosti manželstva, o určení, či tu
manželstvo je alebo nie je, o určení rodičovstva, o osvojení, o spôsobilosti na právne úkony,
o vyhlásení za mŕtveho), b/ o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho
vzťahu alebo z porušenia práva, c/ o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je,
ak je na tom naliehavý právny záujem.
Podľa ustálenej súdnej praxe naliehavý právny záujem na určení, či tu právny vzťah
alebo právo je alebo nie je, je daný najmä vtedy, ak by bez tohto určenia bolo ohrozené
právo žalobcu, alebo ak by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým.
Určovacia žaloba nie je opodstatnená, ak požadované určenie má charakter iba predbežnej
(prejudiciálnej) otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je alebo nie je právny vzťah alebo
právo, a to najmä vtedy, ak takáto predbežná otázka nerieši alebo nemôže riešiť celý obsah
alebo dosah sporného právneho vzťahu alebo práva. Naliehavý právny záujem na určení
tak nie je daný, ak sa žalobca namiesto určenia, či tu je alebo nie je právo žalovaného,
domáha určenia prejudiciálnych otázok. Ak však k porušeniu práva už došlo, a je teda
možné žalovať na splnenie povinnosti, ktorá z porušenia práva vyplýva, nemá preventívna
ochrana poskytovaná inak podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku zmysel.
Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, musí byť naliehavý
v tom zmysle, že žalobcovia v danom právnom vzťahu môžu navrhovaným určením
dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (ide najmä
o prípady, v ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo právo je, či nie je, vytvorí pevný
základ pre právne vzťahy účastníkom sporu a predíde sa žalobe na plnenie). Nejde tu
o samotnú určovaciu žalobu, ale o to, čoho (akého určenia) sa žalobcovia domáhajú
a z akých právnych pomerov vychádzajú.
V danej veci otázka osvedčenia naliehavého právneho záujmu žalobcov úzko súvisí
s problematikou predkupného práva, lebo žalobcovia 1/ až 6/ v súvislosti s preukazovaním
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení argumentovali tým, že ich cieľom nie
je navrátenie do predošlého stavu, ale dosiahnutie realizácie ich predkupného práva tým, že
súd rozsudkom nahradí prejav vôle žalovaných 1/ a 2/ ako predávajúcich predať
nehnuteľnosti žalobcom ako kupujúcim (ktorých predkupné právo bolo predmetnými
kúpnymi zmluvami porušené) za rovnakých podmienok, za akých sa uskutočnil prevod
nehnuteľností týmito kúpnymi zmluvami, ktorých čiastočnej relatívnej neplatnosti sa ako
podieloví spoluvlastníci dovolali.
Podľa § 140 veta prvá Občianskeho zákonníka ak sa spoluvlastnícky podiel
prevádza, majú spoluvlastníci predkupné právo, ibaže ide o prevod blízkej osobe (§116
a §117 Občianskeho zákonníka).
Podľa § 603 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak sa predkupné právo porušilo, môže
sa oprávnený buď od nadobúdateľa domáhať, aby mu vec ponúkol na predaj, alebo mu
zostane predkupné právo zachované.
Inštitút predkupného práva medzi spoluvlastníkmi je právnym prostriedkom
obmedzujúcim právo spoluvlastníka v jeho dispozícii s majetkom - vo voľnej možnosti
odplatne previesť svoj spoluvlastnícky podiel na tretiu osobu. Ide o právny vzťah, v ktorom
právu jednej strany na prednostnú ponuku na kúpu a možnosť jej využitia zodpovedá
povinnosť druhej strany túto prednostnú ponuku na kúpu realizovať. Predkupné právo
podielových spoluvlastníkov je založené priamo zákonom, má vecnoprávnu povahu a pôsobí
aj voči tretím osobám.
Dovolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdov nižších stupňov v tom, že pri
nedostatku výslovnej právnej úpravy zákonného predkupného práva spoluvlastníkov
nachádzajúcej sa v druhej časti Občianskeho zákonníka pojednávajúcej o vecných právach,
je potrebné analogicky (§ 853 Občianskeho zákonníka) použiť všeobecnú právnu úpravu
predkupného práva obsiahnutú v ôsmej časti Občianskeho zákonníka upravujúcu záväzkové
právo, samozrejme, s výnimkou ustanovení upravujúcich iba zmluvné predkupného právo.
Z toho vyplýva, že k aplikácii všeobecných ustanovení predkupného práva (§ 602 a nasl.
Občianskeho zákonníka) dochádza aj v prípadoch, keď zákonom ustanovené predkupné
právo neobsahuje osobitnú úpravu, t.j. zákonného predkupného práva podielových
spoluvlastníkov podľa ustanovenia § 140 Občianskeho zákonníka.
Ak nastane stav, že povinná osoba (jeden z podielových spoluvlastníkov) vec scudzí
bez toho, aby ju ponúkla oprávnenému (ďalšiemu podielovému spoluvlastníkovi), oprávnený
má, okrem prípadu, že sa uspokojí s tým, že mu zostáva predkupné právo zachované, avšak
už voči nadobúdateľovi právo zvoliť si, či: 1/ sa dovolá relatívnej neplatnosti tejto zmluvy
(§ 40a Občianskeho zákonníka), v takom prípade jeho žaloba musí smerovať voči všetkým
účastníkom zmluvy o prevode spoluvlastníckeho podielu, pri ktorej bolo porušené jeho
predkupné právo, alebo 2/ sa bude domáhať, aby mu nadobúdateľ (nový podielový
spoluvlastník) ponúkol vec na predaj (§ 603 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Zo zákona
vyplýva, že tieto dve možnosti sa navzájom vylučujú, a teda oprávnená osoba sa nemôže
zároveň domáhať určenia relatívnej neplatnosti právneho úkonu a súbežne žalovať
povinnosť na odkúpenie podielu.
V prejednávanej veci nebolo z hľadiska skutkového sporné, že pri uzatváraní kúpnej
zmluvy medzi žalovaným 1/ a žalovaným 3/ a medzi žalovanou 21 a žalovaným 3/ došlo
k porušeniu predkupného práva žalobcov 1/ až 6/ v zmysle § 140 Občianskeho zákonníka.
Žalobcovia z možností, ktoré majú v takom prípade spoluvlastníci, predkupné právo ktorých
bolo porušené, zvolili žalobu o určenie relatívnej neplatnosti predmetných kúpnych zmlúv,
uzavretých medzi žalovaným 1/ a žalovaným 3/ a medzi žalovanou 2/ a žalovaným 3/.
Žalobcovia nezvolili možnosť domáhať sa žalobou voči nadobúdateľovi, aby bol nahradený
prejav vôle nadobúdateľa, aby im nadobudnuté spoluvlastnícke podiely ponúkol na kúpu za
rovnakých podmienok, za ktorých ich kúpil od pôvodných podielových spoluvlastníkov
a neuspokojil sa s tým, že mu zostalo zachované predkupné právo voči žalovanému 3/.
Z obsahu spisu vyplýva, že pôvodným návrhom sa žalobcovia domáhali, v dôsledku
porušenia predkupného práva žalovanými 1/ a 2/, vyslovenia čiastočnej relatívnej
neplatnosti kúpnych zmlúv z 31. januára 2005, 18. februára 2005, 26. marca 2005 a zmluvy
zo 4. septembra 2006 zo spoluvlastníka na tretiu osobu (§ 40a Občianskeho zákonníka).
Žalovaný 3/ (nadobúdateľ) po doručení mu žaloby, reagoval odstúpením od časti kúpnych
zmlúv (zmluvy z 31. januára 2005, z 26. marca 2005 a zmluvy zo 4. septembra 2006).
Žalobcovia považujú tieto odstúpenia za neplatný právny úkon.
Naliehavý právny záujem na požadovanom určení musí existovať v čase
rozhodovania súdu (§ 154 ods. 1 O. s. p.). V čase rozhodovania súdu prvého stupňa ako
i odvolacieho súdu, bol žalovaný 1/ podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti, bližšie
uvedenej v návrhu na začatie konania, zapísanej na liste vlastníctva č. 104 pre kat. úz. P. a
žalovaná 2/ podielovou spoluvlastníckou nehnuteľností, bližšie uvedených v návrhu na
začatie konania, zapísaných na liste vlastníctva č. 96 pre kat. úz. P. a liste vlastníctva č.
227, č. 228, č. 229, č. 231, č. 247 a č. 248 pre kat. úz. Č., spoluvlastnícke podiely, ku ktorým
previedli žalovaný 1/ kúpnymi zmluvami z 31. januára 2005 a 18. februára 2005 a žalovaná
2/ kúpnymi zmluvami z 26. marca 2005 a 4. septembra 2006 na žalovaného 3/. K obnoveniu
právneho stavu pred porušením predkupného práva žalobcov uvedenými kúpnymi zmluvami
došlo na základe odstúpenia žalovaného 3/ z 18. decembra 2007 od časti kúpnych zmlúv
(okrem kúpnej zmluvy z 18. februára 2005). Odstúpením od zmlúv o prevode vlastníctva k
nehnuteľnostiam sa obnovil pôvodný stav; žalovaný 1/ a žalovaná 2/ sú teda naďalej
spoluvlastníkmi spoluvlastníckych podielov nehnuteľností prevádzaných predmetnými
kúpnymi zmluvami. Za daného stavu dovolací súd považuje za správny právny záver
odvolacieho súdu, že žalobcovia nemôžu mať v tomto konkrétnom prípade naliehavý právny
záujem na určení neplatností kúpnych zmlúv, ako i určení neplatností odstúpení žalovaného
3/ od častí týchto kúpnych zmlúv zo 17. decembra 2007.
Daná určovacia žaloba nie je prípustným prostriedkom ochrany ich vlastníckeho
práva, keďže podľa ich vyjadrení v priebehu konania ako aj v dovolaní, nie je ich cieľom
(nesledujú) navrátenie do predošlého stavu, t. j. aby žalovaný 1/ a žalovaná 2/, ktorí
porušili ich predkupné právo, boli naďalej spoluvlastníkmi nehnuteľností, ktorých
spoluvlastnícke podiely na nich pripadajúce previedli kúpnymi zmluvami na žalovaného 3/,
ale konečným zmyslom navrhovaného rozhodnutia, ktorým bude vyslovená neplatnosť
kúpnych zmlúv a neplatnosť odstúpení žalovaného 3/ od časti kúpnych zmlúv, je dosiahnuť
taký právny stav, aby sa oni stali spoluvlastníkmi spoluvlastníckych podielov žalovaných 1/
a 2/ k nehnuteľnostiam, ktoré na základe kúpnych zmlúv previedli na žalovaného 3/. Tým, že
sa obnovil právny stav, ktorý existoval vo vlastníckych vzťahoch medzi žalobcami a
žalovaným 1/, resp. žalovanou 2/, aký bol pred uzavretím kúpnych zmlúv, (pôvodné) právne
postavenie spoluvlastníkov zostalo nezmenené a vzájomné predkupné právo im zostalo
zachované.
Zo všetkých týchto vyššie uvedených dôvodov, ako aj s poukazom na dôvody, ktoré
uviedol odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, s ktorými sa dovolací súd
stotožňuje, dospel dovolací súd k záveru, že dovolaním žalobcov napadnutý zmeňujúci výrok
rozsudku odvolacieho súdu nespočíva na nesprávnom právom posúdení otázky naliehavého
právneho záujmu na požadovaných určeniach neplatností kúpnych zmlúv a neplatností
odstúpení od kúpnych zmlúv.
Z uvedeného vyplýva, že dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. nie je
daný a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 O. s. p., ktoré by mali
za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci
samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcov 1/ až 6/ podľa § 243b ods. 1
O. s. p. zamietol...“
15. Predmetné rozhodnutie (jeho odôvodnenie) obsahuje podľa názoru ústavného
súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho
výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom najvyššieho súdu
nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
16. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa
námietkami sťažovateľov, ktoré uviedli v podanom dovolaní (a tvoria aj podstatnú časť
argumentácie sťažovateľov v ústavnej sťažnosti, pozn.), zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje
na konštatovanie, že sťažovatelia v tomto konaní dostali odpoveď na všetky podstatné
okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa
spochybňovali závery napadnutého dovolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne
odôvodnené, majú oporu vo vykonanom dokazovaní a vychádzajú zo skutočností známych
vo veci konajúcich súdov v čase ich rozhodovania, z argumentácie sťažovateľov a nimi
v tom čase produkovaných dôkazov. Ústavný súd konštatuje, že dôvody rozsudku
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 329/2009 z 25. januára 2011 sú zrozumiteľné a dostatočne
logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem.
Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery,
konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe
vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani
povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Treba ešte uviesť, že dovolací
súd aj ústavne udržateľným spôsobom interpretoval a tiež zaujal stanovisko k aplikácii
§ 80c v spojitosti s § 154 ods. 1 OSP, ako aj § 40a, § 140 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení neskorších predpisov a jej eventuálneho vplyvu na namietané porušenie
označených základných práv a slobôd, k čomu treba ešte dodať, že ak iný senát
všeobecného súdu má iný právny názor totožný s právnym názorom sťažovateľov, potom
ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov
a suplovať tak právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená najmä
najvyššiemu súdu. Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou
inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
17. Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavného
súdu spojenej s posudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu dospel ústavný
súd k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu
a namietaným porušením základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj
s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na
rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech
v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
18. Nad rámec uvedeného ústavný súd ešte v závere poznamenáva, že sťažovatelia sa
na podporu svojej argumentácie v podanom dovolaní nedomáhali takého postupu
(interpretácie a aplikácie relevantných právnych noriem uvádzaného príkladmo v ústavnej
sťažnosti) dovolacieho súdu, ktorý by zodpovedal ich predstavám (právnemu názoru)
a tvoril relevantnú (podstatnú) časť ich argumentácie v ústavnej sťažnosti (bod 3).
19. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
20. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za potrebné
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v petite ich sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2011