Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/267/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1a/ Ing. E. F., bývajúcej v

K., 1b/ Ing. M. S., bývajúcej v K., 2/ V. M., bývajúcej v K., 3/ A. M., bývajúcej v K., 4/ Š.

L., bývajúceho v K., 5/ Š. E., bývajúceho v K., 6/ A. E., bývajúcej v K., 7/ M. E., bývajúceho

v K., 8/ M. Ţ., bývajúcej v K., všetkých zastúpených JUDr. M. H., advokátom so sídlom v K.,

proti ţalovaným 1/ D., a.s., so sídlom v K. IČO: X., 2/ M., so sídlom v K., o odstránenie

neoprávnenej stavby, resp. o zriadenie vecného bremena, vedenej na Okresnom súde

Košice I pod sp. zn. , o dovolaní ţalobcov proti rozsudku Krajského súdu

v Košiciach zo 14. januára 2010 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Košiciach

zo 14. januára 2010 sp. zn. a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice I rozsudkom z 29. mája 2008 č.k. 19 C 1098/1997-284 zriadil

časovo neobmedzené vecné bremeno na ťarchu ţalobcov 1/ aţ 8/ ako vlastníkov pozemku

v katastrálnom území K. (F.), ktorý bol pôvodne zapísaný v pozemkovej knihe vo vloţke č.

X. ako parcela č. X. vo výmere X. m2 (ďalej len „sporný pozemok“), ktorému zodpovedá

právo ţalovaného 2/ nerušene uţívať geometrickým plánom vymedzenú časť sporného

pozemku – diel č. 1 vo výmere X. m2, ktorý svojou polohou zasahuje do parcely č.., diel č. 2

vo výmere X. m2, ktorý svojou polohou zasahuje do parcely č..3 a diel č. 3 vo výmere X.

m2, ktorý svojou výmerou zasahuje do parcely č. X.. Ţalovanému 2/ uloţil povinnosť zaplatiť

ţalobcovi 1/ (pôvodne Š. F., právnemu predchodcovi ţalobkýň 1a/ a 1b/) sumu 1 277 859 Sk,

ţalobkyni 2/ sumu 459 953 Sk, ţalobkyni 3/ sumu 425 953 Sk, ţalobcovi 4/ sumu 425 953 Sk,

ţalobcovi 5/ sumu 319 464 Sk, ţalobcovi 6/ sumu 319 464 Sk, ţalobcovi 7/ sumu 319 464 Sk

a ţalobkyni 8/ sumu 319 464 Sk. Ţalobu voči ţalovanému 1/ zamietol. Rozhodol tieţ

o trovách konania. Vychádzal z toho, ţe v čase vydania rozhodnutia odboru výstavby ObNV

2

Košice I z 3. júna 1988 č. Výst.667/88-Go (ďalej len „vyvlastňovacie rozhodnutie“) bol

sporný pozemok vedený ako vlastníctvo M. F. rodenej K., ktorá uţ ale vtedy nebola (nemohla

byť) jeho vlastníčkou, lebo zomrela X.. Vzhľadom na to nemohli nastať účinky vyvlastnenia

a predmet vyvlastnenia neprešiel na štát. Štát, ale ani ţalovaný 2/ sa ani iným právnym

titulom nestali vlastníkmi sporného pozemku. Stavba „Trolejbusová doprava I. stupňa K.“

bola na spornom pozemku zriadená neoprávnene. Vzhľadom na to, ţe jej odstránenie nie je

účelné, zriadil k nemu vecné bremeno ( ) za primeranú

náhradu, výšku ktorej určil na podklade znaleckého posudku. Podľa názoru súdu prvého

stupňa pasívne legitimovaným je v danom prípade ţalovaný 2/ ako vlastník stavby.

Zamietnutie ţaloby voči ţalovanému 1/ odôvodnil nedostatkom jeho pasívnej legitimácie.

O trovách konania rozhodol podľa a

Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo 14. januára 2010 sp. zn. zmenil

rozsudok súdu prvého stupňa napadnutý účastníkmi na oboch procesných stranách tak, ţe

ţalobu zamietol; rozhodol tieţ o trovách konania. V odôvodnení konštatoval, ţe v priebehu

odvolacieho konania pôvodný ţalobca 1/ Ing. Š. F. zomrel, preto súd pokračoval v konaní

s jeho právnymi nástupkyňami (ţalobkyňami 1a/ a 1b/). V ďalšom uviedol, ţe súd prvého

stupňa správne prejudiciálne riešil otázku, či sú ţalobcovia (spolu)vlastníci sporného

pozemku. Poukázal na to, ţe ţalobcovia sú ešte aj v súčasnosti vedení na liste vlastníctva

č. X. pre katastrálne územie B. (ktoré vzniklo rozčlenením časti katastrálneho územia F.) ako

vlastníci parcely č. X. vo výmere X. m2 a parcely č. X. vo výmere X. m2. Ide tu teda

o duplicitný zápis vlastníctva. Odvolací súd povaţoval za nesprávny záver súdu prvého stupňa

o tom, ţe vyvlastňovacie rozhodnutie nemalo právne účinky vyvlastnenia a sporný pozemok

neprešiel do vlastníctva štátu. Ak by aj vyvlastňovacie rozhodnutie bolo neúčinné, ţalobcovia

by sa nemohli domáhať ochrany vlastníckou ţalobou – svojich práv by sa v takom prípade

mohli domáhať iba ako oprávnené osoby v zmysle

o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej len

„“). Tento predpis vychádzal z domnienky, ţe vec prešla na štát aj

v prípadoch jej prevzatia bez právneho dôvodu (okupáciou), pričom oprávnené osoby, ktoré si

uplatnili nárok podľa týchto predpisov, sa stali vlastníkmi veci aţ jej vydaním. Všetky

reštitučné predpisy sú vo vzťahu k všeobecným predpisom (aj vo vzťahu k Občianskemu

zákonníku) vo vzťahu špeciality. Ak bolo moţné domáhať sa ochrany práva postupom podľa

reštitučného predpisu ako lex specialis, nemoţno podľa všeobecných predpisov uplatňovať

nárok na ochranu vlastníctva. Pokiaľ teda ţalobcovia v rámci reštitučných predpisov

3

neuplatnili nárok na vydanie sporného pozemku v zákonom stanovenej lehote, došlo k zániku

ich práva na obnovu vlastníctva. Pokiaľ im sporný pozemok nebol vydaný podľa osobitného

zákona, nemoţno ich povaţovať za (spolu)vlastníkov sporného pozemku. Vzhľadom na to

nemôţu byť v danom prípade aktívne legitimovaní domáhať sa ochrany vlastníckeho práva

podľa . Dodal, ţe ak bol sporný pozemok v čase účinnosti

zastavaný, nešlo o skutočnosť brániacu ţalobcom uplatniť nárok

podľa tohto zákona. Zastávajúc názor, ţe ţalobcovia nie sú aktívne legitimovaní, povaţoval

za nadbytočné skúmať, kto zo ţalovaných je pasívne legitimovaný. Z týchto dôvodov

prvostupňový rozsudok zmenil tak, ţe ţalobu zamietol. Rozhodnutie o trovách konania súd

odôvodnil poukázaním na v spojení s

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali ţalobcovia dovolanie. Podľa

ich názoru spočíva napadnuté rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241

ods. 2 písm. c/ ). Trvali na tom, ţe v ich prípade nebolo moţné postupovať podľa

reštitučných zákonov, lebo nikdy neprestali byť spoluvlastníkmi pozemku, ktorý zdedili

po svojich predkoch. Vyvlastňovacie rozhodnutie bolo nezákonné, nemalo ţiadne právne

účinky, preto vlastnícke právo ich právnych predchodcov nikdy nezaniklo. Súhlasili s názormi

odvolacieho súdu o vzťahu osobitného a všeobecného predpisu, aj o účele reštitučných

predpisov. Názor odvolacieho súdu, ţe mali postupovať podľa ,

je však nesprávny. Mali za to, ţe za nadobudnutie veci bez právneho dôvodu moţno

povaţovať iba prípady, v ktorých právny dôvod neexistoval od počiatku. Nadobudnutie

na základe nezákonného vyvlastňovacieho rozhodnutia ale takým nadobudnutím nie je.

Navyše, sporný pozemok v čase vyvlastnenia ani nebol súčasťou poľnohospodárskeho alebo

lesného pôdneho fondu.

Ţalovaný 1/ vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie ţalobcov zamietnuť.

Ţalovaný 2/ sa k dovolaniu písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) dovolanie ţalobcov

zamietol rozsudkom z 27. februára 2012 sp. zn. . V odôvodnení zamietajúceho

rozsudku uviedol, ţe pri riešení otázky konkurencie predpisu všeobecného a predpisu

špeciálneho je rozhodovacia činnosť najvyššieho súdu jednotná v tom, ţe všetky reštitučné

zákony sú voči všeobecnej občianskoprávnej úprave predpismi špeciálnymi, ktoré nerušia

platnosť (a záväznosť) lex generalis, ale jeho primárnu aplikáciu vylučujú aţ (len) do tej

doby, neţ je (napr. v súdnom konaní) zistené, ţe ustanovenia lex specialis na daný

prípad nedopadajú, a preto ich nemoţno na ne uplatniť. Aplikácia ustanovení lex generalis

nastupuje preto za týchto predpokladov aţ sekundárne. Reštitučné zákony svojou špecialitou

teda predstavujú, za splnenia všetkých subjektívnych a vecných predpokladov, prekáţku

pouţitia všeobecných právnych predpisov [porovnaj napríklad rozsudky najvyššieho súdu

sp. zn. , , , , ale aj rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. ,

, (ktorými boli zamietnuté sťaţnosti ţalobcov ako

neopodstatnené)]. Účelom reštitučných zákonov, medzi ktoré patrí nepochybne aj zákon

č. , bolo zmierniť niektoré krivdy spôsobené v dobe po 25. februári 1948.

Zákonodarca pri ich konštituovaní vychádzal z faktického stavu v roku 1990, ale na zreteľ

bral aj nutnosť limitovať zmenu vo vlastníckych vzťahoch tak, aby zostala primeraná účelu,

ktorý nimi bol sledovaný. Reštitučné zákony v podstate legalizovali vlastníctvo štátu

k majetku získanému konfiškáciami, znárodnením a ďalšími majetkovými opatreniami.

Prijatím reštitučných zákonov štát súčasne vylúčil moţnosť uplatniť tieto práva inak, teda

podľa všeobecných predpisov. Z povahy ako zákona zvláštneho

vyplýva, ţe nároky ním upravené nemoţno riešiť inak neţ podľa jeho ustanovení v zmysle

všeobecnej zásady o zákone všeobecnom a zvláštnom (lex specialis derogat generali).

Ak osobitný zákon určí predpoklady a postup pre uplatnenie nároku, nie je moţné ten istý

nárok uplatňovať podľa iného predpisu, hoci by tento predpis určoval niektoré podmienky

odlišne (napr. lehoty pre uplatnenie nároku). Judikatúra všeobecných súdov pod prevzatím

nehnuteľnosti štátom bez právneho dôvodu rozumie nielen prevzatie nehnuteľnosti bez toho,

aby k tomu existoval akýkoľvek právny titul, ale aj prevzatie nehnuteľnosti na základe

administratívneho rozhodnutia, ktoré nebolo riadne doručené a nenadobudlo právnu účinnosť

(viď rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. a ). Prevzatie

sporného pozemku štátom má aj v okolnostiach prejednávanej veci znak prevzatia veci bez

právneho dôvodu. To znamená, ţe k strate vlastníckeho práva ţalobcov došlo bez právneho

dôvodu. Ak teda bol daný reštitučný nárok ţalobcov podľa § 6 ods. 1 písm. p/ zákona

č. , ţalobcovia sa (ako oprávnené osoby) mali domáhať ochrany svojich práv

postupom podľa Pokiaľ tak nepostupovali, nemôţu sa uţ úspešne

domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa . Dovolací

súd za správny povaţoval aj názor odvolacieho súdu, podľa ktorého postupu podľa

osobitného zákona nebránilo to, ţe sporný pozemok nepatril uţ do poľnohospodárskeho

a lesného fondu. So zreteľom na vyššie uvedené najvyšší súd dovolanie ţalobcov ako

nedôvodné zamietol podľa

Ústavný súd v náleze z 30. apríla 2013 sp. zn. (ďalej len „nález“)

vyslovil, ţe základné práva ţalobcov (sťaţovateľov) zaručené v čl. 20 ods. l a čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a Listiny základných práv

a slobôd rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 27. februára 2012 porušené

boli, tento rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie; rozhodol tieţ

o povinnosti najvyššieho súdu nahradiť ţalobcom (sťaţovateľom) trovy právneho zastúpenia.

V odôvodnení nálezu ústavný súd poukázal na to, ţe sa uţ v minulosti zaoberal otázkou,

či právny poriadok Slovenskej republiky nevylučuje uplatnenie práv určovacou ţalobou

za súčasnej existencie reštitučného zákonodarstva (). S odkazom na svoju

staršiu rozhodovaciu prax dospel k záveru, ţe reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel,

aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie

tohto vlastníckeho práva. Preto, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu,

osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho

nároku, resp. finančnej náhrady domáhala ţalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy

občianskeho práva. samotná nedefinuje, čo je obsahom vlastníckeho práva, pretoţe

sa odvoláva na jeho zákonný obsah, t.j. obsah ustanovený zákonom (). Zákonom

obsahujúcim základnú právnu úpravu vlastníckeho práva je , ktorý

v § 123 ustanovuje, ţe vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva

drţať, uţívať, poţívať jeho plody a úţitky a nakladať s ním. Tento obsah vlastníckeho práva

rešpektuje aj ustálená judikatúra ústavného súdu (napr. ). Súčasne má podľa čl. 20

ods. 1 kaţdý, kto vlastní majetok, zaručené, ţe jeho vlastníctvo bude mať rovnakú

právnu ochranu ako vlastníctvo iných vlastníkov. Slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré

je pouţité aj v , implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií

procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v tomto a ktorých

nedodrţanie môţe mať za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a nasl. (). Článok 20 ods. 1

zabezpečuje kaţdému rovnaké zákonné predpoklady a moţnosti nadobúdať veci

do vlastníctva za podmienok, ktoré sú upravené v Ústave alebo v ďalších zákonoch.

Z formulácie obsiahnutej v nemoţno však odvodzovať ústavné právo

získať vec do svojho vlastníctva (vlastniť majetok) bez dodrţania predpokladov, ktoré

sú na tento účel upravené zákonmi. Funkcia práva vlastniť majetok a jeho ochrana spočíva

6

v tom, aby sa vlastníkovi poskytla a súčasne aj trvale garantovala právna istota, ţe vlastnícke

právo k veci, ktoré nadobudol v súlade s platnými zákonmi, nemoţno obmedziť alebo vyuţiť

bez právneho dôvodu (). Ústavný sú posudzoval správnosť právneho názoru

najvyššieho súdu, podľa ktorého ak oprávnené osoby nevyuţili svoje právo z reštitučných

predpisov (lex specialis), nemôţu sa domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa

občianskeho práva (lex generalis) z toho dôvodu, ţe im právo zaniklo. Zohľadňoval pri tom

argumentáciu ţalobcov, v zmysle ktorej ustanovenia reštitučného predpisu na daný prípad

nedopadajú, a preto ich ani nemoţno uplatniť, lex specialis neruší platnosť lex generalis, len

jeho primárnu aplikáciu vylučuje do doby, kým je zistené, ţe ustanovenia lex specialis

na prípad nedopadajú. Ústavný súd napriek tejto argumentácii najvyššieho súdu nezistil

dôvod, pre ktorý by sa mal odkloniť od názoru vysloveného v jeho doterajšej rozhodovacej

praxi. Ústavný súd označil rozhodnutie najvyššieho súdu za zaloţené na ústavne

nekonformnom výklade dotknutých ustanovení právnych predpisov. Jeho argumentácia

nemôţe vo vzťahu k prípadom, keď došlo k zabratiu nehnuteľnosti štátom v rozhodnom

období bez právneho dôvodu obstáť. Najvyšší súd nevzal do úvahy, ţe zmyslom a účelom

reštitučného zákonodarstva nebolo to, aby došlo k zániku vlastníckeho práva oprávnených

osôb, ale naopak, uľahčenie obnovenia ich vlastníckeho práva. V ţiadnom prípade ním

nemohlo byť a nebolo vytváranie dodatočných titulov pre nadobudnutie vlastníckeho práva

(štátom) s odstupom mnohých rokov, a tým aj legalizácia takých protiprávnych postupov štátu

v dobe neslobody, ktoré boli nezlučiteľné nielen s ústavnými princípmi ochrany vlastníctva

v ich dnešnom chápaní, ale boli v rozpore aj s právom platným v rozhodnom období

(). Pokiaľ zákonodarca vytvoril v

samostatný reštitučný dôvod spočívajúci v tom, ţe oprávneným osobám sa vydajú

nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia

nehnuteľností bez právneho dôvodu, zmyslom tohto ustanovenia bolo uľahčiť oprávneným

osobám dosiahnutie ich zápisu ako vlastníkov v katastri nehnuteľností v (nepochybne

častých) prípadoch, keď štát, zneuţijúc svoje postavenie v dobe neslobody a nedbajúc

na platné právo, pripustil zmenu zápisu vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľností bez

splnenia základných poţiadaviek vyplývajúcich (aj) z vtedy platného práva. Uľahčenie

postavenia oprávnených osôb malo spočívať aj v tom, aby nápravu zápisu svojho (stále

existujúceho) vlastníckeho práva mohli dosiahnuť v relatívne jednoduchom správnom konaní

a nemuseli sa domáhať súdnej ochrany svojho vlastníckeho práva. Zo základných zásad

občianskeho práva moţno potom vyvodiť, ţe v situácii, keď povinnej osobe nesvedčí ţiadny

právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ostalo naďalej k nehnuteľnosti

zachované vlastnícke právo toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom predo dňom

zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis v evidencii nehnuteľností tomu nezodpovedá.

Názor najvyššieho súdu, podľa ktorého zánik práva oprávnenej osoby postupovať podľa

márnym uplynutím lehoty ustanovenej v tohto zákona znamená

aj zánik jej vlastníckeho práva, zásadne popiera základné právo na vlastníctvo tak, ako

to je garantované v , pretoţe jeho aplikácia by znamenala vytvorenie

dosiaľ v právnom poriadku neznámeho spôsobu straty vlastníckeho práva fyzických osôb

v prospech štátu. Takýto záver nemoţno vyvodiť ani z tretej vety ustanovenia § 13 ods. 1

, ktorá sa uţ len z hľadiska systematického a gramatického výkladu

môţe vzťahovať iba na zánik reštitučného nároku podľa osobitného zákona, nie však zánik

vlastníckeho práva garantovaného a . Rovnako

systematickým a logickým výkladom nemoţno dospieť k inému

záveru neţ takému, ţe reštitučné predpisy nevychádzali z domnienky, ţe vlastnícke právo

prešlo na štát v rozhodnom období aj v prípade neexistencie titulu pre jeho nadobudnutie, ale

iba z toho, ţe v tomto zmysle bol vykonaný zápis vlastníctva v prospech štátu v evidencii

nehnuteľností. Ustanovenie nerieši (spätne) vlastnícky reţim

nehnuteľností, zámerne hovorí o tom, ţe nehnuteľnosť bola „prevzatá“ štátom. Súčasne

je však potrebné uviesť aj to, ţe nielen vlastnícke právo ţalobcov, ale aj vlastnícke právo

ţalovaných poţíva ústavnú a zákonnú ochranu. Predpokladom poskytnutia takejto ochrany

takýmto osobám (fyzickým či právnickým) s pozitívnym výsledkom je však v prvom rade

existencia a povaha nadobúdacieho titulu vlastníckeho práva tvrdeného takýmito osobami.

Ústavný súd, konštatujúc, ţe nemá dôvod upustiť od svojich skôr vyslovených názorov

(, , , ), uzavrel, ţe aj v prípade

ţalobcov prichádzala do úvahy ţaloba opierajúca sa o všeobecné predpisy občianskeho práva,

vrátane ţaloby o odstránenie neoprávnenej stavby alebo ţaloby o zriadenie vecného bremena.

So zreteľom na to napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zamietajúci dovolanie – ako

rozporný so základným právom na súdnu ochranu podľa – zrušil a vec

vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd je viazaný právnym názorom ústavného súdu, ktorý vyslovil v náleze

( o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov).

Vzhľadom na túto viazanosť najvyšší súd konštatuje, ţe výhrady vyslovené v náleze

vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu z 27. februára 2012 sp. zn.

sa obsahovo (po skutkovej aj právnej stránke) rovnako týkajú aj rozsudku Krajského súdu

v Košiciach zo 14. januára 2010 sp. zn. . Právny záver, ku ktorému dospel

najvyšší súd pri predchádzajúcom rozhodovaní o dovolaní ţalobcov, bol totiţ zaloţený

na rovnakých právnych náhľadoch a obsahovo identických interpretáciách ustanovení zákona

č. , ako boli závery a interpretácie odvolacieho súdu. Pokiaľ teda – ako uviedol

ústavný súd v náleze – najvyšším súdom pouţité právne predpisy neboli vyloţené ústavne

akceptovateľným spôsobom a pri aplikácii dotknutých zákonných predpisov najvyšší súd

zásadne poprel ich účel a význam, potom to isté musí platiť aj vo vzťahu k odvolaciemu súdu

a k dovolaním napadnutému rozsudku. Takéto konštatovanie najvyššieho súdu znamená, ţe

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241

ods. 2 písm. c/ ).

Táto okolnosť, a to aj so zreteľom na povahu a účel dovolacieho konania, vedie

najvyšší súd k záveru, ţe v danej procesnej situácii, ktorá nastala po rozhodnutí ústavného

súdu, pre dosiahnutie zmyslu a podstaty nálezu prichádza v dovolacom konaní do úvahy len

zrušenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.

Najvyšší súd preto dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie ( ods. l a 3 ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 5. apríla 2016

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

9

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková