Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)537/397815.86bb02.pdf
PDF · 167.83 KB
No categories available
3Cdo/267/2013
Najvyšší súd 3 Cdo 267/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1a/ Ing. E. F., bývajúcej v
K., 1b/ Ing. M. S., bývajúcej v K., 2/ V. M., bývajúcej v K., 3/ A. M., bývajúcej v K., 4/ Š.
L., bývajúceho v K., 5/ Š. E., bývajúceho v K., 6/ A. E., bývajúcej v K., 7/ M. E., bývajúceho
v K., 8/ M. Ţ., bývajúcej v K., všetkých zastúpených JUDr. M. H., advokátom so sídlom v K.,
proti ţalovaným 1/ D., a.s., so sídlom v K. IČO: X., 2/ M., so sídlom v K., o odstránenie
neoprávnenej stavby, resp. o zriadenie vecného bremena, vedenej na Okresnom súde
Košice I pod sp. zn. 19 C 1098/1997, o dovolaní ţalobcov proti rozsudku Krajského súdu
v Košiciach zo 14. januára 2010 sp. zn. 1 Co 267/2008, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Košiciach
zo 14. januára 2010 sp. zn. 1 Co 267/2008 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice I rozsudkom z 29. mája 2008 č.k. 19 C 1098/1997-284 zriadil
časovo neobmedzené vecné bremeno na ťarchu ţalobcov 1/ aţ 8/ ako vlastníkov pozemku
v katastrálnom území K. (F.), ktorý bol pôvodne zapísaný v pozemkovej knihe vo vloţke č.
X. ako parcela č. X. vo výmere X. m2 (ďalej len „sporný pozemok“), ktorému zodpovedá
právo ţalovaného 2/ nerušene uţívať geometrickým plánom vymedzenú časť sporného
pozemku – diel č. 1 vo výmere X. m2, ktorý svojou polohou zasahuje do parcely č.., diel č. 2
vo výmere X. m2, ktorý svojou polohou zasahuje do parcely č..3 a diel č. 3 vo výmere X.
m2, ktorý svojou výmerou zasahuje do parcely č. X.. Ţalovanému 2/ uloţil povinnosť zaplatiť
ţalobcovi 1/ (pôvodne Š. F., právnemu predchodcovi ţalobkýň 1a/ a 1b/) sumu 1 277 859 Sk,
ţalobkyni 2/ sumu 459 953 Sk, ţalobkyni 3/ sumu 425 953 Sk, ţalobcovi 4/ sumu 425 953 Sk,
ţalobcovi 5/ sumu 319 464 Sk, ţalobcovi 6/ sumu 319 464 Sk, ţalobcovi 7/ sumu 319 464 Sk
a ţalobkyni 8/ sumu 319 464 Sk. Ţalobu voči ţalovanému 1/ zamietol. Rozhodol tieţ
o trovách konania. Vychádzal z toho, ţe v čase vydania rozhodnutia odboru výstavby ObNV
Košice I z 3. júna 1988 č. Výst.667/88-Go (ďalej len „vyvlastňovacie rozhodnutie“) bol
sporný pozemok vedený ako vlastníctvo M. F. rodenej K., ktorá uţ ale vtedy nebola (nemohla
byť) jeho vlastníčkou, lebo zomrela X.. Vzhľadom na to nemohli nastať účinky vyvlastnenia
a predmet vyvlastnenia neprešiel na štát. Štát, ale ani ţalovaný 2/ sa ani iným právnym
titulom nestali vlastníkmi sporného pozemku. Stavba „Trolejbusová doprava I. stupňa K.“
bola na spornom pozemku zriadená neoprávnene. Vzhľadom na to, ţe jej odstránenie nie je
účelné, zriadil k nemu vecné bremeno (§ 135a ods. 3 Občianskeho zákonníka) za primeranú
náhradu, výšku ktorej určil na podklade znaleckého posudku. Podľa názoru súdu prvého
stupňa pasívne legitimovaným je v danom prípade ţalovaný 2/ ako vlastník stavby.
Zamietnutie ţaloby voči ţalovanému 1/ odôvodnil nedostatkom jeho pasívnej legitimácie.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a § 148 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo 14. januára 2010 sp. zn. 1 Co 267/2008 zmenil
rozsudok súdu prvého stupňa napadnutý účastníkmi na oboch procesných stranách tak, ţe
ţalobu zamietol; rozhodol tieţ o trovách konania. V odôvodnení konštatoval, ţe v priebehu
odvolacieho konania pôvodný ţalobca 1/ Ing. Š. F. zomrel, preto súd pokračoval v konaní
s jeho právnymi nástupkyňami (ţalobkyňami 1a/ a 1b/). V ďalšom uviedol, ţe súd prvého
stupňa správne prejudiciálne riešil otázku, či sú ţalobcovia (spolu)vlastníci sporného
pozemku. Poukázal na to, ţe ţalobcovia sú ešte aj v súčasnosti vedení na liste vlastníctva
č. X. pre katastrálne územie B. (ktoré vzniklo rozčlenením časti katastrálneho územia F.) ako
vlastníci parcely č. X. vo výmere X. m2 a parcely č. X. vo výmere X. m2. Ide tu teda
o duplicitný zápis vlastníctva. Odvolací súd povaţoval za nesprávny záver súdu prvého stupňa
o tom, ţe vyvlastňovacie rozhodnutie nemalo právne účinky vyvlastnenia a sporný pozemok
neprešiel do vlastníctva štátu. Ak by aj vyvlastňovacie rozhodnutie bolo neúčinné, ţalobcovia
by sa nemohli domáhať ochrany vlastníckou ţalobou – svojich práv by sa v takom prípade
mohli domáhať iba ako oprávnené osoby v zmysle § 6 ods. 1 písm. p/ zákona č. 229/1991 Zb.
o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej len
„zákon č. 229/1991 Zb.“). Tento predpis vychádzal z domnienky, ţe vec prešla na štát aj
v prípadoch jej prevzatia bez právneho dôvodu (okupáciou), pričom oprávnené osoby, ktoré si
uplatnili nárok podľa týchto predpisov, sa stali vlastníkmi veci aţ jej vydaním. Všetky
reštitučné predpisy sú vo vzťahu k všeobecným predpisom (aj vo vzťahu k Občianskemu
zákonníku) vo vzťahu špeciality. Ak bolo moţné domáhať sa ochrany práva postupom podľa
reštitučného predpisu ako lex specialis, nemoţno podľa všeobecných predpisov uplatňovať
nárok na ochranu vlastníctva. Pokiaľ teda ţalobcovia v rámci reštitučných predpisov
neuplatnili nárok na vydanie sporného pozemku v zákonom stanovenej lehote, došlo k zániku
ich práva na obnovu vlastníctva. Pokiaľ im sporný pozemok nebol vydaný podľa osobitného
zákona, nemoţno ich povaţovať za (spolu)vlastníkov sporného pozemku. Vzhľadom na to
nemôţu byť v danom prípade aktívne legitimovaní domáhať sa ochrany vlastníckeho práva
podľa § 135c Občianskeho zákonníka. Dodal, ţe ak bol sporný pozemok v čase účinnosti
zákona č. 229/1991 Zb. zastavaný, nešlo o skutočnosť brániacu ţalobcom uplatniť nárok
podľa tohto zákona. Zastávajúc názor, ţe ţalobcovia nie sú aktívne legitimovaní, povaţoval
za nadbytočné skúmať, kto zo ţalovaných je pasívne legitimovaný. Z týchto dôvodov
prvostupňový rozsudok zmenil tak, ţe ţalobu zamietol. Rozhodnutie o trovách konania súd
odôvodnil poukázaním na § 224 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 150 ods. 1 O.s.p.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali ţalobcovia dovolanie. Podľa
ich názoru spočíva napadnuté rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Trvali na tom, ţe v ich prípade nebolo moţné postupovať podľa
reštitučných zákonov, lebo nikdy neprestali byť spoluvlastníkmi pozemku, ktorý zdedili
po svojich predkoch. Vyvlastňovacie rozhodnutie bolo nezákonné, nemalo ţiadne právne
účinky, preto vlastnícke právo ich právnych predchodcov nikdy nezaniklo. Súhlasili s názormi
odvolacieho súdu o vzťahu osobitného a všeobecného predpisu, aj o účele reštitučných
predpisov. Názor odvolacieho súdu, ţe mali postupovať podľa zákona č. 229/1991 Zb.,
je však nesprávny. Mali za to, ţe za nadobudnutie veci bez právneho dôvodu moţno
povaţovať iba prípady, v ktorých právny dôvod neexistoval od počiatku. Nadobudnutie
na základe nezákonného vyvlastňovacieho rozhodnutia ale takým nadobudnutím nie je.
Navyše, sporný pozemok v čase vyvlastnenia ani nebol súčasťou poľnohospodárskeho alebo
lesného pôdneho fondu.
Ţalovaný 1/ vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie ţalobcov zamietnuť.
Ţalovaný 2/ sa k dovolaniu písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) dovolanie ţalobcov
zamietol rozsudkom z 27. februára 2012 sp. zn. 3 Cdo 93/2010. V odôvodnení zamietajúceho
rozsudku uviedol, ţe pri riešení otázky konkurencie predpisu všeobecného a predpisu
špeciálneho je rozhodovacia činnosť najvyššieho súdu jednotná v tom, ţe všetky reštitučné
zákony sú voči všeobecnej občianskoprávnej úprave predpismi špeciálnymi, ktoré nerušia
platnosť (a záväznosť) lex generalis, ale jeho primárnu aplikáciu vylučujú aţ (len) do tej
doby, neţ je (napr. v súdnom konaní) zistené, ţe ustanovenia lex specialis na daný
prípad nedopadajú, a preto ich nemoţno na ne uplatniť. Aplikácia ustanovení lex generalis
nastupuje preto za týchto predpokladov aţ sekundárne. Reštitučné zákony svojou špecialitou
teda predstavujú, za splnenia všetkých subjektívnych a vecných predpokladov, prekáţku
pouţitia všeobecných právnych predpisov [porovnaj napríklad rozsudky najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Cdo 130/2007, 4 Cdo 180/2010, 2 Cdo 122/2010, 4 Cdo 180/2010, ale aj rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. III. ÚS 247/2009,
IV. ÚS 190/2011, I. ÚS 211/2010 (ktorými boli zamietnuté sťaţnosti ţalobcov ako
neopodstatnené)]. Účelom reštitučných zákonov, medzi ktoré patrí nepochybne aj zákon
č. 229/1991 Zb., bolo zmierniť niektoré krivdy spôsobené v dobe po 25. februári 1948.
Zákonodarca pri ich konštituovaní vychádzal z faktického stavu v roku 1990, ale na zreteľ
bral aj nutnosť limitovať zmenu vo vlastníckych vzťahoch tak, aby zostala primeraná účelu,
ktorý nimi bol sledovaný. Reštitučné zákony v podstate legalizovali vlastníctvo štátu
k majetku získanému konfiškáciami, znárodnením a ďalšími majetkovými opatreniami.
Prijatím reštitučných zákonov štát súčasne vylúčil moţnosť uplatniť tieto práva inak, teda
podľa všeobecných predpisov. Z povahy zákona č. 229/1991 Zb. ako zákona zvláštneho
vyplýva, ţe nároky ním upravené nemoţno riešiť inak neţ podľa jeho ustanovení v zmysle
všeobecnej zásady o zákone všeobecnom a zvláštnom (lex specialis derogat generali).
Ak osobitný zákon určí predpoklady a postup pre uplatnenie nároku, nie je moţné ten istý
nárok uplatňovať podľa iného predpisu, hoci by tento predpis určoval niektoré podmienky
odlišne (napr. lehoty pre uplatnenie nároku). Judikatúra všeobecných súdov pod prevzatím
nehnuteľnosti štátom bez právneho dôvodu rozumie nielen prevzatie nehnuteľnosti bez toho,
aby k tomu existoval akýkoľvek právny titul, ale aj prevzatie nehnuteľnosti na základe
administratívneho rozhodnutia, ktoré nebolo riadne doručené a nenadobudlo právnu účinnosť
(viď rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 130/2007 a 4 Cdo 180/2010). Prevzatie
sporného pozemku štátom má aj v okolnostiach prejednávanej veci znak prevzatia veci bez
právneho dôvodu. To znamená, ţe k strate vlastníckeho práva ţalobcov došlo bez právneho
dôvodu. Ak teda bol daný reštitučný nárok ţalobcov podľa § 6 ods. 1 písm. p/ zákona
č. 229/1991 Zb., ţalobcovia sa (ako oprávnené osoby) mali domáhať ochrany svojich práv
postupom podľa zákona č. 229/1991 Zb. Pokiaľ tak nepostupovali, nemôţu sa uţ úspešne
domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa § 135c Občianskeho zákonníka. Dovolací
súd za správny povaţoval aj názor odvolacieho súdu, podľa ktorého postupu podľa
osobitného zákona nebránilo to, ţe sporný pozemok nepatril uţ do poľnohospodárskeho
a lesného fondu. So zreteľom na vyššie uvedené najvyšší súd dovolanie ţalobcov ako
nedôvodné zamietol podľa § 243b ods. 1 O.s.p.
Ústavný súd v náleze z 30. apríla 2013 sp. zn. II. ÚS 478/2012 (ďalej len „nález“)
vyslovil, ţe základné práva ţalobcov (sťaţovateľov) zaručené v čl. 20 ods. l a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 93/2010 z 27. februára 2012 porušené
boli, tento rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie; rozhodol tieţ
o povinnosti najvyššieho súdu nahradiť ţalobcom (sťaţovateľom) trovy právneho zastúpenia.
V odôvodnení nálezu ústavný súd poukázal na to, ţe sa uţ v minulosti zaoberal otázkou,
či právny poriadok Slovenskej republiky nevylučuje uplatnenie práv určovacou ţalobou
za súčasnej existencie reštitučného zákonodarstva (II. ÚS 231/09). S odkazom na svoju
staršiu rozhodovaciu prax dospel k záveru, ţe reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel,
aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie
tohto vlastníckeho práva. Preto, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu,
osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho
nároku, resp. finančnej náhrady domáhala ţalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy
občianskeho práva. Ústava samotná nedefinuje, čo je obsahom vlastníckeho práva, pretoţe
sa odvoláva na jeho zákonný obsah, t.j. obsah ustanovený zákonom (PL. ÚS 38/95). Zákonom
obsahujúcim základnú právnu úpravu vlastníckeho práva je Občiansky zákonník, ktorý
v § 123 ustanovuje, ţe vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva
drţať, uţívať, poţívať jeho plody a úţitky a nakladať s ním. Tento obsah vlastníckeho práva
rešpektuje aj ustálená judikatúra ústavného súdu (napr. II. ÚS 8/97). Súčasne má podľa čl. 20
ods. 1 Ústavy kaţdý, kto vlastní majetok, zaručené, ţe jeho vlastníctvo bude mať rovnakú
právnu ochranu ako vlastníctvo iných vlastníkov. Slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré
je pouţité aj v čl. 20 ods. 1 Ústavy, implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií
procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v tomto čl. 20 ods. 1 Ústavy a ktorých
nedodrţanie môţe mať za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. Ústavy (I. ÚS 23/01). Článok 20 ods. 1 Ústavy
zabezpečuje kaţdému rovnaké zákonné predpoklady a moţnosti nadobúdať veci
do vlastníctva za podmienok, ktoré sú upravené v Ústave alebo v ďalších zákonoch.
Z formulácie obsiahnutej v čl. 20 ods. 1 Ústavy nemoţno však odvodzovať ústavné právo
získať vec do svojho vlastníctva (vlastniť majetok) bez dodrţania predpokladov, ktoré
sú na tento účel upravené zákonmi. Funkcia práva vlastniť majetok a jeho ochrana spočíva
v tom, aby sa vlastníkovi poskytla a súčasne aj trvale garantovala právna istota, ţe vlastnícke
právo k veci, ktoré nadobudol v súlade s platnými zákonmi, nemoţno obmedziť alebo vyuţiť
bez právneho dôvodu (III. ÚS 16/2012). Ústavný sú posudzoval správnosť právneho názoru
najvyššieho súdu, podľa ktorého ak oprávnené osoby nevyuţili svoje právo z reštitučných
predpisov (lex specialis), nemôţu sa domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa
občianskeho práva (lex generalis) z toho dôvodu, ţe im právo zaniklo. Zohľadňoval pri tom
argumentáciu ţalobcov, v zmysle ktorej ustanovenia reštitučného predpisu na daný prípad
nedopadajú, a preto ich ani nemoţno uplatniť, lex specialis neruší platnosť lex generalis, len
jeho primárnu aplikáciu vylučuje do doby, kým je zistené, ţe ustanovenia lex specialis
na prípad nedopadajú. Ústavný súd napriek tejto argumentácii najvyššieho súdu nezistil
dôvod, pre ktorý by sa mal odkloniť od názoru vysloveného v jeho doterajšej rozhodovacej
praxi. Ústavný súd označil rozhodnutie najvyššieho súdu za zaloţené na ústavne
nekonformnom výklade dotknutých ustanovení právnych predpisov. Jeho argumentácia
nemôţe vo vzťahu k prípadom, keď došlo k zabratiu nehnuteľnosti štátom v rozhodnom
období bez právneho dôvodu obstáť. Najvyšší súd nevzal do úvahy, ţe zmyslom a účelom
reštitučného zákonodarstva nebolo to, aby došlo k zániku vlastníckeho práva oprávnených
osôb, ale naopak, uľahčenie obnovenia ich vlastníckeho práva. V ţiadnom prípade ním
nemohlo byť a nebolo vytváranie dodatočných titulov pre nadobudnutie vlastníckeho práva
(štátom) s odstupom mnohých rokov, a tým aj legalizácia takých protiprávnych postupov štátu
v dobe neslobody, ktoré boli nezlučiteľné nielen s ústavnými princípmi ochrany vlastníctva
v ich dnešnom chápaní, ale boli v rozpore aj s právom platným v rozhodnom období
(III. ÚS 16/2012). Pokiaľ zákonodarca vytvoril v § 6 ods. 1 písm. p/ zákona č. 229/1991 Zb.
samostatný reštitučný dôvod spočívajúci v tom, ţe oprávneným osobám sa vydajú
nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia
nehnuteľností bez právneho dôvodu, zmyslom tohto ustanovenia bolo uľahčiť oprávneným
osobám dosiahnutie ich zápisu ako vlastníkov v katastri nehnuteľností v (nepochybne
častých) prípadoch, keď štát, zneuţijúc svoje postavenie v dobe neslobody a nedbajúc
na platné právo, pripustil zmenu zápisu vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľností bez
splnenia základných poţiadaviek vyplývajúcich (aj) z vtedy platného práva. Uľahčenie
postavenia oprávnených osôb malo spočívať aj v tom, aby nápravu zápisu svojho (stále
existujúceho) vlastníckeho práva mohli dosiahnuť v relatívne jednoduchom správnom konaní
a nemuseli sa domáhať súdnej ochrany svojho vlastníckeho práva. Zo základných zásad
občianskeho práva moţno potom vyvodiť, ţe v situácii, keď povinnej osobe nesvedčí ţiadny
právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ostalo naďalej k nehnuteľnosti
zachované vlastnícke právo toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom predo dňom
zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis v evidencii nehnuteľností tomu nezodpovedá.
Názor najvyššieho súdu, podľa ktorého zánik práva oprávnenej osoby postupovať podľa
zákona č. 229/1991 Zb. márnym uplynutím lehoty ustanovenej v § 13 tohto zákona znamená
aj zánik jej vlastníckeho práva, zásadne popiera základné právo na vlastníctvo tak, ako
to je garantované v čl. 20 ods. 1 Ústavy, pretoţe jeho aplikácia by znamenala vytvorenie
dosiaľ v právnom poriadku neznámeho spôsobu straty vlastníckeho práva fyzických osôb
v prospech štátu. Takýto záver nemoţno vyvodiť ani z tretej vety ustanovenia § 13 ods. 1
zákona č. 229/1991 Zb., ktorá sa uţ len z hľadiska systematického a gramatického výkladu
môţe vzťahovať iba na zánik reštitučného nároku podľa osobitného zákona, nie však zánik
vlastníckeho práva garantovaného Občianskym zákonníkom a Ústavou. Rovnako
systematickým a logickým výkladom zákona č. 229/1991 Zb. nemoţno dospieť k inému
záveru neţ takému, ţe reštitučné predpisy nevychádzali z domnienky, ţe vlastnícke právo
prešlo na štát v rozhodnom období aj v prípade neexistencie titulu pre jeho nadobudnutie, ale
iba z toho, ţe v tomto zmysle bol vykonaný zápis vlastníctva v prospech štátu v evidencii
nehnuteľností. Ustanovenie § 6 zákona č. 229/1991 Zb. nerieši (spätne) vlastnícky reţim
nehnuteľností, zámerne hovorí o tom, ţe nehnuteľnosť bola „prevzatá“ štátom. Súčasne
je však potrebné uviesť aj to, ţe nielen vlastnícke právo ţalobcov, ale aj vlastnícke právo
ţalovaných poţíva ústavnú a zákonnú ochranu. Predpokladom poskytnutia takejto ochrany
takýmto osobám (fyzickým či právnickým) s pozitívnym výsledkom je však v prvom rade
existencia a povaha nadobúdacieho titulu vlastníckeho práva tvrdeného takýmito osobami.
Ústavný súd, konštatujúc, ţe nemá dôvod upustiť od svojich skôr vyslovených názorov
(III. ÚS 178/06, II. ÚS 249/2011, III.ÚS l6/20I2, II. ÚS 468/2012), uzavrel, ţe aj v prípade
ţalobcov prichádzala do úvahy ţaloba opierajúca sa o všeobecné predpisy občianskeho práva,
vrátane ţaloby o odstránenie neoprávnenej stavby alebo ţaloby o zriadenie vecného bremena.
So zreteľom na to napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zamietajúci dovolanie – ako
rozporný so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy – zrušil a vec
vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
Najvyšší súd je viazaný právnym názorom ústavného súdu, ktorý vyslovil v náleze
(§ 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov).
Vzhľadom na túto viazanosť najvyšší súd konštatuje, ţe výhrady vyslovené v náleze
vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu z 27. februára 2012 sp. zn. 3 Cdo 93/2010
sa obsahovo (po skutkovej aj právnej stránke) rovnako týkajú aj rozsudku Krajského súdu
v Košiciach zo 14. januára 2010 sp. zn. 1 Co 267/2008. Právny záver, ku ktorému dospel
najvyšší súd pri predchádzajúcom rozhodovaní o dovolaní ţalobcov, bol totiţ zaloţený
na rovnakých právnych náhľadoch a obsahovo identických interpretáciách ustanovení zákona
č. 229/1991 Zb., ako boli závery a interpretácie odvolacieho súdu. Pokiaľ teda – ako uviedol
ústavný súd v náleze – najvyšším súdom pouţité právne predpisy neboli vyloţené ústavne
akceptovateľným spôsobom a pri aplikácii dotknutých zákonných predpisov najvyšší súd
zásadne poprel ich účel a význam, potom to isté musí platiť aj vo vzťahu k odvolaciemu súdu
a k dovolaním napadnutému rozsudku. Takéto konštatovanie najvyššieho súdu znamená, ţe
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Táto okolnosť, a to aj so zreteľom na povahu a účel dovolacieho konania, vedie
najvyšší súd k záveru, ţe v danej procesnej situácii, ktorá nastala po rozhodnutí ústavného
súdu, pre dosiahnutie zmyslu a podstaty nálezu prichádza v dovolacom konaní do úvahy len
zrušenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
Najvyšší súd preto dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. l a 3 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
( § 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 5. apríla 2016
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková