Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 468/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. februára 2013

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja

Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť T. G., P., zastúpenej advokátom JUDr. L. L., P., vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,

ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 27. septembra 2011 a takto

rozhodol:

1. Základné právo T. G. podľa a Slovenskej

republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 27. septembra 2011 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 27. septembra 2011

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. T. G. p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 261,82 € (slovom

dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov), ktorú j e Krajský súd v Prešove

p o v i n n ý vyplatiť na účet jej advokáta JUDr. L. L., P., do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-8 z 25. októbra 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť T. G. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 27. septembra 2011.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo najmä, že «Porušovateľom základných práv

sťažovateľky je Krajský súd v Prešove (ďalej „porušovateľ“).

Konaním, ktorým došlo k porušeniu základných práv sťažovateľky, je rozsudok

Krajského súdu v Prešove, č. k. zo dňa 27. 09. 2011, ktorým Krajský súd

v Prešove potvrdil rozsudok Okresného súdu v Prešove, č. k. zo dňa

28. 04. 2010. Rozsudok porušovateľa nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa

27. 10. 2011.

Žalobou doručenou súdu dňa 13. 05. 2005, v znení pripustených zmien petitu žaloby,

žalobcovia žiadali, aby súd určil, že do dedičstva po nebohej E. K., rod. S.(...), patria

novovytvorené parcely: KN-C 608 - zastavaná plocha a nádvoria o výmere 19 m2, KN-C

609 - zastavaná plocha a nádvoria o výmere 64 m2, KN-C 610 - zastavaná plocha

a nádvoria o výmere 18 m2, KN-C 603/18 - zastavaná plocha a nádvoria o výmere 13 m2,

KN-C 603/129 - zastavaná plocha a nádvoria o výmere 3310 m2, KN-C 603/131 -

zastavaná plocha a nádvoria o výmere 2 m2, KN-C 603/133 - zastavaná plocha a nádvoria

o výmere 80 m2, KN-C 603/82 - zastavaná plocha a nádvoria o výmere 1420 m2, KN-C

603/88 - zastavaná plocha a nádvoria o výmere 219 m2, KN-C 611/2 - zastavaná plocha

a nádvoria o výmere 300 m2, KN-C 613 - zastavaná plocha a nádvoria o výmere 251 m2,

KN-C 614/1 - zastavaná plocha a nádvoria o výmere 59 m2, nachádzajúce sa v kat. území

H., vytvorené Geometrickým plánom č. 8/2010, vyhotoveným dňa 04. 02. 2010, Ing. K. P.,

overeným Správou katastra P. dňa 09. 03. 2010, pod č. 292/2010, a to v podiele 8/24.

Žalobcovia poukázali na to, že sú oprávnenými dedičmi po E. K., rod. S. (E. K. užívala aj

meno O. K. a tak aj dedila nehnuteľnosti v roku 1998 po svojom otcovi a mame), ktorá

nadobudla po svojich rodičoch J. S. a V. S., rod. V., na základe dedičstva do podielového

spoluvlastníctva, okrem iných parciel aj parcelu E - KN č. 117/4 - orná pôda vo výmere

5755 m2, k. ú. H., vo veľkosti podielu 8/24. E. K. mala spoluvlastnícky podiel k parcele E -

KN č. 117/4 - orná pôda vo výmere 5755 m2, k. ú. H., zapísaný na LV č. 292.

Po vykonaní ROEP v roku 2001 nebolo pôvodným podielovým spoluvlastníkom

zapísané spoluvlastníctvo k parcele č. E - KN č. 117/4, (resp. im bolo vlastníctvo k tejto

parcele predtým zapísané na LV č. 292 zrušené) z dôvodu, že na tejto parcele stoja bývalé

hydinárske závody a vlastníctvo v prospech nich je zapísané v súbore „C“ KN, na LV

č. 255, k. ú. H., pričom celá výmera parcely E - KN č. 117/4 sa nachádza v areáli podniku.

Žalobcovia poukázali hlavne na to, že pozemok, ktorý je predmetom tohto sporu nebol

vyvlastnený a nikdy neprešiel na štát.

Žalovaní v 1/ až 3/ rade so žalobou nesúhlasili, poukázali na to, že žalobcom vznikli

reštitučné nároky, pričom vlastníctvo k parcelám, ktoré sú predmetom žaloby, bolo od

r. 1958 vedené na československý štát, ktorý sa od tohto obdobia ujal držby týchto parciel,

pričom v tomto výkone svojho práva nebol nijakým spôsobom rušený a žalobcovia sa mohli

svojich nárokov domáhať len cestou reštitučného konania. Poukázali na to, že štát, ako

právny predchodca žalovaných, bol vlastníkom prevádzaných nehnuteľností a teda právne

úkony, ktoré v tejto súvislosti vykonal sú platné.

Súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol:

„Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že od r. 1958, kedy sporné parcely

skonfiškoval štát, už vlastníctvo k sporným parcelám prešlo na viacero subjektov, a to aj na

základe privatizácie, resp. následných kúpnych zmlúv, pričom za týchto okolností v prípade

ak štát previedol majetok na tretie osoby, existuje v danom prípade zásada určitého

legitímneho očakávania, že týmto vlastníkom musí byť daná možnosť počítať s udržaním

stability právnych vzťahov (vlastníctva) a mala by im byť poskytnutá ochrana proti

akejkoľvek zmene tohto stavu, ktorú nemohli rozumne očakávať, pretože v opačnom

prípade, za situácie, že by neexistovala istota, či možno nadobudnúť vlastnícke právo

k nehnuteľnostiam bez toho, aby hrozilo, že za vlastníka bude následne určený niekto iný,

u koho sa malo za to, že jeho právo zaniklo pred, v tomto prípade, viac ako 50 rokmi, a táto

situácia ani s najväčšou možnou starostlivosťou, nemohla byť v okamžiku prevodu

vlastníctva predvídaná, čo by neprijateľne narušilo zásadu právnej istoty, pričom štát je

povinný chrániť záujmy osôb, ktoré podliehajú jeho jurisdikcii, aj z hľadiska

nespochybňovania a stability vlastníctva (stanovisko pléna ÚS ČR č. 477/2005 Sb.)“.

„Súd s poukazom na uvedené uvádza, že vývojom súdnej praxe došlo k prijatiu

záverov, že v takýchto prípadoch má prioritu princíp právnej istoty, ktorý je nepochybne

potrebné mať na zreteli aj v rámci výkladu reštitučných zákonov, z ktorých vyplývajú určité

lehoty a už aj z preambuly vyplýva, že účelom tohto zákona, okrem

iného bolo upraviť vlastnícke vzťahy k pôde v súlade so záujmami hospodárskeho rozvoja,

pričom v rámci predchádzajúceho politického režimu došlo nepochybne k rozsiahlemu

„zabratiu“ majetku fyzických osôb štátom, pričom pokiaľ by reštitučné predpisy nemali

jasné pravidlá a stanovené lehoty, mohlo by dochádzať z hľadiska rozsahu, ako aj

z časového hľadiska k značnej právnej neistote, čo ale samozrejme narúša základné

princípy demokratického štátu s trhovou ekonomikou“.

Voči rozsudku Okresného súdu v Prešove podala sťažovateľka v zákonom stanovenej

lehote odvolanie.

Porušovateľ rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a v sťažnosťou napadnutom

rozsudku okrem iného uviedol:

„Súd prvého stupňa vo veci správne rozhodol, správne zistil skutkový stav, správne

aplikoval príslušné hmotnoprávne normy na zistený skutkový stav, vydal rozhodnutie

v súlade s ustanoveniami procesného práva, správne a dostatočne svoje rozhodnutie

odôvodnil, a s ktorým odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje“.

„Aj odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že lex

specialis v danom prípade reštitučné predpisy je treba primárne aplikovať. Iba, ak na vec

nemožno aplikovať lex specialis, nastupuje aplikácia lex generalis, ale až sekundárne.

V prejednávanom prípade však nebol na vec aplikovaný lex specialis, to znamená nárok

nebol uplatnený podľa reštitučných predpisov, ale podľa ustanovení Občianskeho

zákonníka, teda lex generalis. Keďže reštitučný nárok nebol žalobcami uplatnený v zmysle

reštitučných zákonov, uplynutím lehoty, počas ktorej to bolo možné zrealizovať, im zaniklo

právo“.

„K odvolacím námietkam žalobcov Odvolací súd ešte dodáva, že z vykonaného

dokazovania bolo zistené, že štát predmetné nehnuteľnosti odňal bez právneho dôvodu

v roku 1958. Nehnuteľnosti teda boli evidované na štáte bez právneho dôvodu, následne

jednak privatizáciou a jednak ďalšími zmluvami boli zapísané ako vlastníctvo žalovaných.

Aj keď na vyjadrenie uvedeného súd prvého stupňa použil výraz, že na štát „prešlo

vlastníctvo“, nebolo však tvrdené, že na základe platného právneho úkonu ale práve súd

prvého stupňa konštatoval, že bez právneho dôvodu bol štát zapísaný ako vlastník. Štát

následne sa správal a nakladal s touto nehnuteľnosťou ako vlastník. Nie je preto možné

súhlasiť s odvolacou námietkou, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal s otázkou, ako

došlo k strate vlastníctva právnych predchodcov žalobcov. Je tiež treba ešte uviesť, že do

spisu boli pripojené fotokópie Výmeru o vlastníctve pôdy č. 2534/48 zo dňa 07. 04. 1948,

od ktorých bol nárok žalobcov odôvodnený v dvoch vyhotoveniach, ktoré však vykazujú

známky rozdielnosti“.

„Na veci nemôže zmeniť nič ani poukazovanie odvolateľov na iné rozhodnutia, či už

Okresného alebo Krajského súdu v Prešove, ktorými bolo určené vlastnícke právo

prídelcov; nakoľko od uvedených rozhodnutí už súdna prax zaujala iné stanovisko. Taktiež

nie je možné súhlasiť ani s ďalšou odvolacou námietkou, že súd prvého stupňa sa

nevysporiadal zákonným spôsobom s dôkazmi, preto nezhodnotil a náležite neodôvodnil

svoje rozhodnutie“.

„Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd postupom podľa § 219 ods. 1

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v celom rozsahu“.

Dňa 23. 12. 2011 podali žalobcovia: 1/ R. S.(...), 2/ J. S.(...), 3/ T. P., rod. S.(...),

4/ G. H., rod. S.(...) v konaní vedenom na OS v Prešove sp. zn. ústavnú

sťažnosť. Sťažnosť je vedená na Ústavnom súde SR pod podacím číslom: 8579/2011.

Sťažovateľka týmto pristupuje k tejto ústavnej sťažnosti v celom rozsahu a stotožňuje sa s jej

dôvodmi.

Sťažovateľka navrhuje, aby Ústavný súd SR, na základe dôvodov uvedených

v sťažnosti vedenej pod podacím číslom: 8579/2011 po jej prerokovaní rozhodol nálezom

nasledovne:

1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Postupom Krajského súdu v Prešove, základné práva sťažovateľky, podľa článku

20 ods. 1, článku 46 ods. 1 (...), článku 11 ods. 1, článku 36 ods. 1 Listiny(...),

článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru(...) a článku 6 ods. 1 Dohovoru(...),

rozsudkom zo dňa 27. 09. 2011 č. k. , porušené boli.

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 27. 09. 2011 č. k. sa

zrušuje.

4. Vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

Sťažovateľka si uplatňuje nárok na náhradu trov konania a právneho zastúpenia voči

porušovateľovi v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi platenie

a náhradu trov konania.

Sťažovateľka oznamuje súdu, že súhlasí, aby Ústavný súd Slovenskej republiky

upustil od ústneho pojednávania.».

3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril krajský súd listom

sp. zn. Spr 10182/2012 z 12. decembra 2012, pričom z uvedeného listu vyplynuli tieto

relevantné skutočnosti:

«(...) Predmetná vec napadla na Krajský súd v Prešove na odvolacie konanie dňa

1. 7. 2010 a bola zaradená pod vyššie uvedenú sp. zn. .

Po naštudovaní veci a zvládnutí jej skutkovej a právnej náročnosti bolo vo veci

rozhodnuté dňa 27. 9. 2011 a po napísaní rozhodnutia a jeho kontrole bola vec zaslaná

súdu prvého stupňa.

Z uvedeného vyplýva, že k prieťahom v konaní v predmetnej veci nedošlo.

Súd prvého stupňa vo veci správne rozhodol, správne zistil skutkový stav, správne

aplikoval príslušné hmotnoprávne normy na zistený skutkový stav, vydal rozhodnutie

v súlade s ustanoveniami procesného práva, správne a dostatočne svoje rozhodnutie

odôvodnil, a s ktorým odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje.

Aj odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že lex

specialis v danom prípade reštitučné predpisy je treba primárne aplikovať. Iba, ak na vec

nemožno aplikovať lex specialis, nastupuje aplikácia lex generalis, ale už sekundárne.

V prejednávanom prípade však nebol na vec aplikovaný lex specialis, to znamená nárok

nebol uplatnený podľa reštitučných predpisov, ale podľa ustanovení Občianskeho

zákonníka, teda lex generalis. Keďže reštitučný nárok nebol žalobcami uplatnený v zmysle

reštitučných zákonov, uplynutím lehoty, počas ktorej to bolo možné zrealizovať, im zaniklo

právo.

K odvolacím námietkam žalobcov odvolací súd ešte dodáva, že z vykonaného

dokazovania bolo zistené, že štát predmetné nehnuteľnosti odňal bez právneho dôvodu

v roku 1958. Nehnuteľnosti teda boli evidované na štáte bez právneho dôvodu, následne

jednak privatizáciou a jednak ďalšími zmluvami boli zapísané ako vlastníctvo žalovaných.

Aj keď na vyjadrenie uvedeného súd prvého stupňa použil výraz, že na štát „prešlo

vlastníctvo“, nebolo však tvrdené, že na základe platného právneho úkonu ale práve súd

prvého stupňa konštatoval, že bez právneho dôvodu bol štát zapísaný ako vlastník. Štát

následne sa správal a nakladal s touto nehnuteľnosťou ako vlastník. Nie je preto možné

súhlasiť s odvolacou námietkou, že súd prvého stupňa sa nevyporiadal s otázkou, ako došlo

k strate vlastníctva právnych predchodcov žalobcov. Je tiež treba ešte uviesť, že do spisu

boli pripojené fotokópie Výmeru o vlastníctve pôdy č. 2534/48 zo dňa 07. 04. 1948,

od ktorých bol nárok žalobcov odôvodnený v dvoch vyhotoveniach, ktoré však vykazujú

známky rozdielnosti.

Na veci nemôže zmeniť nič ani poukazovanie odvolateľov na iné rozhodnutia, či už

Okresného alebo Krajského súdu v Prešove, ktorými bolo určené vlastnícke právo

prídelcov, nakoľko od uvedených rozhodnutí už súdna prax zaujala iné stanovisko. Taktiež

nie je možné súhlasiť ani s ďalšou odvolacou námietkou, že súd prvého stupňa sa

nevyporiadal zákonným spôsobom s dôkazmi, preto nezhodnotil a náležite neodôvodnil

svoje rozhodnutie.

Preto okolnosti uvádzané navrhovateľkou v ústavnej sťažnosti považujeme za

nedôvodné a predmetnú sťažnosť navrhujeme zamietnuť.

Zároveň súhlasíme s tým, aby bolo Ústavným súdom v predmetnej veci rozhodnuté

bez našej účasti.»

4. Právny zástupca sťažovateľky na výzvu ústavného súdu z 20. decembra 2012

nevyužil svoje právo v určenej lehote zaujať stanovisko k uvedenému vyjadreniu krajského

súdu, avšak už v ústavnej sťažnosti uviedol, že sťažovateľka „súhlasí, aby Ústavný súd

Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania“.

5. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že

od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia

označených práv.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

8. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

9. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom

výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať

uvedené základné právo účastníkov garantované v .

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť

preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

10. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti

medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe

subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany

základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1

), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a

).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , , , ).

11. Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri

ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného

súdu, boli relevantné aj v danej veci.

12. Sťažovateľka trvala na dôvodoch uvedených aj „v sťažnosti vedenej pod podacím

číslom: 8579/2011“, pričom poukázala predovšetkým na to, že pozemok, ktorý je

predmetom konania pred všeobecnými súdmi, nebol vyvlastnený a nikdy neprešiel na štát.

Predmetnú nehnuteľnosť nadobudla tiež na základe výmeru o vlastníctve pôdy – prídelovej

listiny zo 7. apríla 1948, z uvedeného vyplýva, že štát nemohol 22. septembra 1958

konfiškovať túto nehnuteľnosť V. K., ktorý už v tom čase nebol jej vlastníkom. Konštatuje,

že ak štát takto postupoval, išlo by už len z tohto dôvodu o ničotný správny akt. Relevantné

je podľa sťažovateľky aj to, že prídel bol vykonaný 7. apríla 1948 a zápis v prospech štátu

22. septembra 1958, teda po uplynutí desaťročnej lehoty. Ak uplynula táto lehota, bolo

potrebné vziať podľa názoru sťažovateľky do úvahy aj ustanovenia o vydržaní vlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam ( v znení

neskorších predpisov). Keďže právni predchodcovia sťažovateľky nadobudli vlastnícke

právo na základe prídelovej listiny, k odňatiu prídelu mohlo dôjsť len z dôvodov podľa § 23

ods. 2 nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb. SNR o konfiškovaní

a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov

a nepriateľov slovenského národa v znení neskorších predpisov. Z týchto dôvodov podľa

sťažovateľky neprešlo vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti na právneho

predchodcu žalovaných (Československý štát), a preto nemôžu byť jeho vlastníkom ani

žalovaní.

Sťažovateľka namieta ten právny záver všeobecných súdov, podľa ktorého ak

sťažovateľka nevyužila svoje právo z reštitučných predpisov (lex specialis), nemôže sa

domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa občianskeho práva (lex generalis) z toho

dôvodu, že jej právo zaniklo. Ustanovenia reštitučného predpisu podľa jej názoru na daný

prípad nedopadajú, a preto ich ani nemožno uplatniť, lex specialis neruší platnosť lex

generalis, len jeho primárnu aplikáciu vylučuje do doby, kým je zistené, že ustanovenia lex

specialis na prípad nedopadajú. Sťažovateľka pritom poukázala aj na doterajšiu

rozhodovaciu prax ústavného súdu (, ) a na obdobné

rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky ().

Namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý

proces sťažovateľka odôvodnila tým, že krajský súd aplikoval na jej vec právne predpisy

[najmä a (ďalej

len „OSP“)] spôsobom, ktorý zásadne poprel účel a význam aplikovanej právnej normy,

teda ústavne nekonformne. Krajský súd sa podľa jej názoru v rámci hodnotenia dôkazov

relevantne nevysporiadal s jej argumentáciou, predovšetkým s argumentáciou, ktorá je

uvedená v predmetných nálezoch ústavného súdu. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu

tak podľa nej nie je založené na dostatočných a právne relevantných dôvodoch, a tým je tiež

v rozpore so zásadou spravodlivosti. Namietané rozhodnutie krajského súdu je podľa jej

názoru v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, je založené na nepredvídateľnej

interpretačnej ľubovôli a je zásahom do princípu právnej istoty.

Namietané porušenie základného práva na vlastníctvo a práva na majetok

sťažovateľka odôvodnila iba citáciou , listiny a

dodatkového protokolu.

13. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. z 27. septembra

2011 vyplýva, že krajský súd potvrdil ako vecne správny rozsudok Okresného súdu Prešov

(ďalej len „okresný súd“), ktorým bola žaloba sťažovateľky (spolu s ďalšími žalobcami)

zamietnutá z dôvodu, že sťažovateľka si vzhľadom na skutočnosti tvrdené v žalobe mohla

uplatniť nárok na vydanie nehnuteľností postupom podľa o úprave

vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o pôde“), pretože malo ísť o nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát

alebo inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľností bez právneho dôvodu. Keďže

sťažovateľka takto nepostupovala, bola vylúčená možnosť, aby sa domáhala ochrany

vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, teda podaním žaloby o určenie, že sporná

nehnuteľnosť patrí do dedičstva po neb. E. K., rod. S. Z obsahu predmetných rozsudkov

okresného súdu a krajského súdu vyplýva, že tieto súdy vychádzali z predpokladu, že právni

predchodcovia sťažovateľky vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobudli na základe

prídelovej listiny (výmeru o vlastníctve pôdy) 7. apríla 1948, Československý štát bol

vedený ako jej vlastník od 22. septembra 1958, pričom tento zápis bol vykonaný bez

právneho dôvodu. V namietanom rozsudku krajský súd vyjadril svoj právny názor

v predmetnej veci takto: „Aj odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s názorom súdu

prvého stupňa, že lex specialis v danom prípade reštitučné predpisy je treba primárne

aplikovať. Iba, ak na vec nemožno aplikovať lex specialis, nastupuje aplikácia lex generalis,

ale až sekundárne. V prejednávanom prípade však nebol na vec aplikovaný lex specialis, to

znamená nárok nebol uplatnený podľa reštitučných predpisov, ale podľa ustanovení

, teda lex generalis. Keďže reštitučný nárok nebol žalobcami

uplatnený v zmysle reštitučných zákonov, uplynutím lehoty, počas ktorej to bolo možné

zrealizovať, im zaniklo právo.“

14. Sťažovateľka tvrdí, že namietaným rozsudkom krajského súdu č. k.

-544 z 27. septembra 2011 došlo k porušeniu jej označených základných práv

podľa a listiny, práva podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu najmä

z dôvodu, že konajúce súdy zamietli jej žalobu na uvedenom právnom základe. Rozhodnutie

krajského súdu je podľa sťažovateľky založené na takej aplikácii právnych predpisov

(najmä ; ), ktorá je arbitrárna, zásadne poprela

účel a význam aplikovaných právnych noriem a je založená na ich ústavne nekonformnom

výklade.

15. V predmetnej veci je úlohou ústavného súdu posúdiť, či právny názor vyslovený

krajským súdom v namietanom rozsudku, podľa ktorého ak osoba oprávnená domáhať sa

podľa zákona o pôde reštitúcie svojho majetku, ktorý nadobudol štát bez právneho dôvodu,

toto svoje právo v zákonom ustanovenej lehote nevyužila, hoci spĺňala podmienky

ustanovené zákonom o pôde, nemôže sa domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva (bez

časového obmedzenia) podaním určovacej žaloby podľa všeobecných predpisov

občianskeho práva (hmotnoprávnych i procesnoprávnych), je výsledkom ústavne

konformného výkladu vo veci aplikovaných ustanovení právnych predpisov.

16. Ústavný súd sa už v minulosti zaoberal otázkou, či právny poriadok Slovenskej

republiky nevylučuje uplatnenie práv určovacou žalobou za súčasnej existencie reštitučného

zákonodarstva v prípade, ak žalobca, ktorý nevyužil možnosť uplatniť si svoj nárok na

základe reštitučných predpisov, podal žalobu, ktorou žiadal určiť, teda deklarovať

existenciu svojho vlastníckeho práva (). S odkazom na svoju staršiu

rozhodovaciu prax dospel k záveru, že reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel, aby

spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto

vlastníckeho práva. Preto, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba

nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku,

resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy

občianskeho práva [podľa nástrojov ochrany vlastníckeho práva – žalôb určovacích,

vindikačných (na vydanie veci), negatórnych a pod. ()].

17. Krajský súd dospel v rozsudku č. k. -544 z 27. septembra 2011

k opačnému záveru a tento svoj záver relatívne stručne odôvodnil, pričom argumentoval

tým, že:

a) v dôsledku princípu, podľa ktorého tam, kde existuje špeciálna právna úprava,

nemožno použiť úpravu všeobecnú, teda „lex specialis v danom prípade reštitučné predpisy

je treba primárne aplikovať. Iba, ak na vec nemožno aplikovať lex specialis, nastupuje

aplikácia lex generalis, ale až sekundárne. V prejednávanom prípade však nebol na vec

aplikovaný lex specialis, to znamená nárok nebol uplatnený podľa reštitučných predpisov,

ale podľa ustanovení , teda lex generalis. Keďže reštitučný nárok

nebol žalobcami uplatnený v zmysle reštitučných zákonov, uplynutím lehoty, počas ktorej to

bolo možné zrealizovať, im zaniklo právo.“;

b) štát bol evidovaný ako vlastník nehnuteľností, aj keď sa stal vlastníkom bez

právneho dôvodu a nenadobudol vlastnícke právo na základe platného právneho úkonu, keď

ich v roku 1958 odňal bez právneho dôvodu, na základe tohto zápisu sa štát správal ako

vlastník s tým, že na základe privatizácie a ďalších zmlúv sa nehnuteľnosti stali

vlastníctvom žalovaných;

c) do spisu boli pripojené fotokópie výmeru o vlastníctve pôdy č. 2534/48 zo 7. apríla

1948, od ktorých bol nárok sťažovateľky odvodený v dvoch vyhotoveniach s tým, že

vykazujú znaky rozdielnosti (krajský súd ale bližšie nevysvetľuje relevanciu tohto

argumentu a ani to, aké závery z tejto skutočnosti odvodil, pozn.);

d) súdna prax zaujala už odlišné stanovisko od rozhodnutí okresného súdu, prípadne

krajského súdu, ktorými bolo určené vlastnícke právo prídelcov (krajský súd obsah tejto

odlišnej judikatúry bližšie neuvádza, rovnako tak neuvádza ani nijaké konkrétne

rozhodnutia, pozn.).

18. Krajský súd sa v odôvodnení namietaného rozsudku z 27. septembra 2011

odvoláva aj na argumentáciu okresného súdu ako súdu prvého stupňa v jeho rozsudku č. k.

-511 z 28. apríla 2010, pričom kľúčovým argumentom okresného súdu je

právny názor, podľa ktorého „po uplynutí lehoty na uplatnenie reštitučných nárokov už

nemožno oprávnenú osobu naďalej považovať za vlastníka veci...“. Z uvedeného vyplýva,

že nevyužitím možnosti domáhať sa reštitučného nároku v zákonnej lehote dochádza

k nezvratnému zániku práva. Podľa okresného súdu pri výklade reštitučných predpisov má

„prioritu princíp právnej istoty“ vzhľadom na to, že ani reštitučné nároky neboli zákonnou

prekážkou pre privatizáciu a prípadné ďalšie prevody majetku, „pričom za týchto okolností

v prípade ak štát previedol majetok na tretie osoby, existuje v danom prípade zásada

určitého legitímneho očakávania, že týmto vlastníkom musí byť daná možnosť počítať

s udržaním stability právnych vzťahov...“.

19. Ústavný súd napriek tejto argumentácii krajského súdu nezistil dôvod, pre ktorý

by sa mal odkloniť od názoru vysloveného v jeho doterajšej rozhodovacej praxi.

Rozhodnutie krajského súdu považuje ústavný súd za také, ktoré je založené na ústavne

nekonformnom výklade dotknutých ustanovení právnych predpisov. Jeho argumentácia

nemôže vo vzťahu k prípadom, keď došlo k zabratiu nehnuteľnosti štátom v rozhodnom

období, bez právneho dôvodu, obstáť.

Krajský súd pri argumentácii nevzal do úvahy zmysel a účel reštitučného

zákonodarstva, ktorým nebolo spôsobenie zániku vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale

naopak, uľahčenie obnovenia ich vlastníckeho práva. A v žiadnom prípade ním nemohlo

byť a nebolo vytváranie dodatočných nadobúdacích titulov pre nadobudnutie vlastníckeho

práva (štátom) s odstupom mnohých rokov, a tým aj legalizácia takých postupov štátu

v dobe neslobody, ktoré boli nezlučiteľné nielen s ústavnými princípmi ochrany vlastníctva

v ich dnešnom chápaní, ale boli v rozpore aj s právom platným v rozhodnom období.

Pokiaľ zákonodarca vytvoril v § 6 ods. 1 písm. p) zákona o pôde samostatný

reštitučný dôvod spočívajúci v tom, že oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré

prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľností bez právneho

dôvodu, zmyslom tohto ustanovenia bolo uľahčiť oprávneným osobám dosiahnutie ich

zápisu ako vlastníkov v katastri nehnuteľností v (nepochybne častých) prípadoch, keď štát

zneužijúc svoje postavenie v dobe neslobody a nedbajúc na platné právo pripustil zmenu

zápisu vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľností bez splnenia základných požiadaviek

vyplývajúcich (aj) z vtedy platného práva. Uľahčenie postavenia oprávnených osôb malo

spočívať aj v tom, aby nápravu zápisu svojho (stále existujúceho) vlastníckeho práva mohli

dosiahnuť v relatívne jednoduchom správnom konaní a nemuseli sa domáhať súdnej

ochrany svojho vlastníckeho práva.

Zo základných zásad občianskeho práva možno potom vyvodiť, že v situácii, keď

povinnej osobe (štátu) nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti, ostalo naďalej k nehnuteľnosti zachované vlastnícke právo toho subjektu,

ktorý bol jej posledným vlastníkom predo dňom zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis

v evidencii nehnuteľností tomu nezodpovedá.

20. Názor okresného súdu, s ktorým sa krajský súd stotožnil, podľa ktorého zánik

práva oprávnenej osoby postupovať podľa zákona o pôde márnym uplynutím lehoty

ustanovenej v § 13 zákona o pôde znamená aj zánik jej vlastníckeho práva, tobôž v situácii,

keď povinnej osobe (na rozdiel od oprávnenej osoby) nesvedčí žiaden nadobúdací titul

k nehnuteľnosti, zásadne popiera základné právo na vlastníctvo, tak ako to je garantované

v a listiny, či právo na majetok podľa dodatkového

protokolu, pretože jeho aplikácia by znamenala vytvorenie dosiaľ v právnom poriadku

neznámeho spôsobu straty vlastníckeho práva fyzických osôb v prospech štátu. Takýto

záver nemožno vyvodiť ani z tretej vety ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o pôde

(neuplatnením práva v lehote právo zanikne), ktorá sa už len z hľadiska systematického

a gramatického výkladu môže vzťahovať iba na zánik reštitučného nároku ustanoveného

zákonom o pôde, avšak nie na zánik práva vlastníckeho garantovaného Občianskym

zákonníkom, , listinou a dodatkovým protokolom. Účelom reštitučných ustanovení

zákona o pôde nebolo teda ustanoviť zákaz dosiahnutia revízie krokov štátu urobených

v rozhodnom období márnym uplynutím lehoty na uplatnenie reštitučného nároku, ako to

vyplýva z napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Rovnako tak systematickým a logickým výkladom zákona o pôde nemožno dospieť

k inému záveru než takému, že reštitučné predpisy nevychádzali z domnienky, že vlastnícke

právo prešlo na štát v rozhodnom období aj v prípade neexistencie titulu jeho nadobudnutia,

ale iba z toho, že v tomto zmysle bol vykonaný zápis vlastníctva v prospech štátu

v evidencii nehnuteľností. Ustanovenie § 6 zákona o pôde nerieši (spätne) vlastnícky režim

nehnuteľností, zámerne hovorí v ustanovení § 6 ods. 1 písm. p) zákona o pôde o tom, že

nehnuteľnosť bola „prevzatá“ štátom.

21. Z rovnakých dôvodov neobstojí ani argumentácia krajského súdu, podľa ktorej

s ohľadom na princíp, že tam, kde existuje špeciálna právna úprava, nemožno použiť úpravu

všeobecnú, a preto žalobou o určenie vlastníckeho práva nemožno obchádzať účel a zmysel

reštitučného zákonodarstva. Sťažovateľka (spolu s ďalšími žalobcami) sa podaním

určovacej žaloby nepokúsila obchádzať reštitučné zákonodarstvo, ale iba využila zákonom

ponúkanú možnosť domáhať sa ochrany nimi tvrdeného (existujúceho) vlastníckeho práva

procesne akceptovateľným spôsobom.

22. Ústavný súd nemá dôvod od svojho už skôr vysloveného názoru (,

) upustiť a konštatuje, že aj v prípade sťažovateľky prichádzala do úvahy

žaloba podľa všeobecných predpisov občianskeho práva, teda podanie žaloby o určenie, že

tu vlastnícke právo je. Takto podanú žalobu sťažovateľky boli preto všeobecné súdy

povinné prerokovať a o nej rozhodnúť (porovnaj najmä ).

23. Je nepochybné, že mimoriadne významné v tomto kontexte sú nielen okolnosti

tvrdeného nadobudnutia vlastníckeho práva (aj) sťažovateľkou, ale aj otázka, či

nehnuteľnosť užívali po určitý (spravidla dlhý) čas dobromyseľne alebo nie, či sa správali

ako jej vlastníci, držitelia alebo detentori. Posudzovať existenciu namietaného porušenia

označeného vlastníckeho práva, jeho vznik, oprávnenosť ich držby a následné zmeny

v osobách vlastníkov a vplyv týchto okolností na záver o tom, či vlastnícke právo žalovaní

nadobudli a kedy a na základe akej právnej skutočnosti sa tak stalo, však patrí všeobecným

súdom, ktorých úlohou je poskytnúť ochranu vlastníckemu právu účastníkom konania

vedeného pred nimi. Vo veci sťažovateľky sa však všeobecné súdy už týmto otázkam

nevenovali s ohľadom na právny názor, na ktorom svoje rozhodnutie založili.

24. Z uvedených dôvodov považoval ústavný súd napadnuté rozhodnutie krajského

súdu o potvrdení rozsudku okresného súdu o zamietnutí žaloby (aj) sťažovateľky za

rozporné s označenými ustanoveniami , listiny a dodatkového protokolu, pretože pri

aplikácii citovaných zákonných predpisov všeobecným súdom sa tento natoľko odchýlil od

znenia príslušných ustanovení, že zásadne poprel ich účel a význam. Ústavný súd preto

konštatoval, že rozsudkom č. k. -544 z 27. septembra 2011 krajský súd

porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa ,

ods. 1 listiny, právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základné právo na

vlastníctvo podľa , listiny a právo pokojne užívať svoj

majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

III.

25. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie(...). Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie(...)

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Keďže krajský súd rozsudkom č. k. -544 z 27. septembra 2011 porušil

označené základné práva sťažovateľky, ústavný súd zrušil toto rozhodnutie (aj vo vzťahu

k sťažovateľke) a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Povinnosťou krajského súdu bude riadiť sa právnym názorom ústavného súdu a znova

posúdiť odvolacie námietky sťažovateľky v intenciách tohto nálezu ústavného súdu.

26. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za dva

účelne vykonané úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti

z 27. decembra 2011). Za dva úkony právnej pomoci vykonané v roku 2011 patrí odmena

v sume dvakrát po 123,50 €, preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú

sumu 247 €. Spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (2 x 7,41 € v roku 2011) tvorí

náhrada trov právnej služby advokátom celkovú sumu 261,82 € v zmysle vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľky

rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

27. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, tento nález nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia

účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2013