Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 33 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (46)II. ÚS 468/2012
PDF · 298.73 KB
No categories available
II. ÚS 468/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. februára 2013
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja
Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť T. G., P., zastúpenej advokátom JUDr. L. L., P., vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 76/2010
a jeho rozsudkom z 27. septembra 2011 a takto
rozhodol:
1. Základné právo T. G. podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 76/2010 a jeho
rozsudkom z 27. septembra 2011 p o r u š e n é b o l o .
2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19 Co 76/2010 z 27. septembra 2011
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. T. G. p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 261,82 € (slovom
dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov), ktorú j e Krajský súd v Prešove
p o v i n n ý vyplatiť na účet jej advokáta JUDr. L. L., P., do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 468/2012-8 z 25. októbra 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť T. G. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 76/2010 a jeho rozsudkom z 27. septembra 2011.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo najmä, že «Porušovateľom základných práv
sťažovateľky je Krajský súd v Prešove (ďalej „porušovateľ“).
Konaním, ktorým došlo k porušeniu základných práv sťažovateľky, je rozsudok
Krajského súdu v Prešove, č. k. 19 Co 76/2010 zo dňa 27. 09. 2011, ktorým Krajský súd
v Prešove potvrdil rozsudok Okresného súdu v Prešove, č. k. 14 C 80/2005 zo dňa
28. 04. 2010. Rozsudok porušovateľa nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa
27. 10. 2011.
Žalobou doručenou súdu dňa 13. 05. 2005, v znení pripustených zmien petitu žaloby,
žalobcovia žiadali, aby súd určil, že do dedičstva po nebohej E. K., rod. S.(...), patria
novovytvorené parcely: KN-C 608 - zastavaná plocha a nádvoria o výmere 19 m2, KN-C
609 - zastavaná plocha a nádvoria o výmere 64 m2, KN-C 610 - zastavaná plocha
a nádvoria o výmere 18 m2, KN-C 603/18 - zastavaná plocha a nádvoria o výmere 13 m2,
KN-C 603/129 - zastavaná plocha a nádvoria o výmere 3310 m2, KN-C 603/131 -
zastavaná plocha a nádvoria o výmere 2 m2, KN-C 603/133 - zastavaná plocha a nádvoria
o výmere 80 m2, KN-C 603/82 - zastavaná plocha a nádvoria o výmere 1420 m2, KN-C
603/88 - zastavaná plocha a nádvoria o výmere 219 m2, KN-C 611/2 - zastavaná plocha
a nádvoria o výmere 300 m2, KN-C 613 - zastavaná plocha a nádvoria o výmere 251 m2,
KN-C 614/1 - zastavaná plocha a nádvoria o výmere 59 m2, nachádzajúce sa v kat. území
H., vytvorené Geometrickým plánom č. 8/2010, vyhotoveným dňa 04. 02. 2010, Ing. K. P.,
overeným Správou katastra P. dňa 09. 03. 2010, pod č. 292/2010, a to v podiele 8/24.
Žalobcovia poukázali na to, že sú oprávnenými dedičmi po E. K., rod. S. (E. K. užívala aj
meno O. K. a tak aj dedila nehnuteľnosti v roku 1998 po svojom otcovi a mame), ktorá
nadobudla po svojich rodičoch J. S. a V. S., rod. V., na základe dedičstva do podielového
spoluvlastníctva, okrem iných parciel aj parcelu E - KN č. 117/4 - orná pôda vo výmere
5755 m2, k. ú. H., vo veľkosti podielu 8/24. E. K. mala spoluvlastnícky podiel k parcele E -
KN č. 117/4 - orná pôda vo výmere 5755 m2, k. ú. H., zapísaný na LV č. 292.
Po vykonaní ROEP v roku 2001 nebolo pôvodným podielovým spoluvlastníkom
zapísané spoluvlastníctvo k parcele č. E - KN č. 117/4, (resp. im bolo vlastníctvo k tejto
parcele predtým zapísané na LV č. 292 zrušené) z dôvodu, že na tejto parcele stoja bývalé
hydinárske závody a vlastníctvo v prospech nich je zapísané v súbore „C“ KN, na LV
č. 255, k. ú. H., pričom celá výmera parcely E - KN č. 117/4 sa nachádza v areáli podniku.
Žalobcovia poukázali hlavne na to, že pozemok, ktorý je predmetom tohto sporu nebol
vyvlastnený a nikdy neprešiel na štát.
Žalovaní v 1/ až 3/ rade so žalobou nesúhlasili, poukázali na to, že žalobcom vznikli
reštitučné nároky, pričom vlastníctvo k parcelám, ktoré sú predmetom žaloby, bolo od
r. 1958 vedené na československý štát, ktorý sa od tohto obdobia ujal držby týchto parciel,
pričom v tomto výkone svojho práva nebol nijakým spôsobom rušený a žalobcovia sa mohli
svojich nárokov domáhať len cestou reštitučného konania. Poukázali na to, že štát, ako
právny predchodca žalovaných, bol vlastníkom prevádzaných nehnuteľností a teda právne
úkony, ktoré v tejto súvislosti vykonal sú platné.
Súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol:
„Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že od r. 1958, kedy sporné parcely
skonfiškoval štát, už vlastníctvo k sporným parcelám prešlo na viacero subjektov, a to aj na
základe privatizácie, resp. následných kúpnych zmlúv, pričom za týchto okolností v prípade
ak štát previedol majetok na tretie osoby, existuje v danom prípade zásada určitého
legitímneho očakávania, že týmto vlastníkom musí byť daná možnosť počítať s udržaním
stability právnych vzťahov (vlastníctva) a mala by im byť poskytnutá ochrana proti
akejkoľvek zmene tohto stavu, ktorú nemohli rozumne očakávať, pretože v opačnom
prípade, za situácie, že by neexistovala istota, či možno nadobudnúť vlastnícke právo
k nehnuteľnostiam bez toho, aby hrozilo, že za vlastníka bude následne určený niekto iný,
u koho sa malo za to, že jeho právo zaniklo pred, v tomto prípade, viac ako 50 rokmi, a táto
situácia ani s najväčšou možnou starostlivosťou, nemohla byť v okamžiku prevodu
vlastníctva predvídaná, čo by neprijateľne narušilo zásadu právnej istoty, pričom štát je
povinný chrániť záujmy osôb, ktoré podliehajú jeho jurisdikcii, aj z hľadiska
nespochybňovania a stability vlastníctva (stanovisko pléna ÚS ČR č. 477/2005 Sb.)“.
„Súd s poukazom na uvedené uvádza, že vývojom súdnej praxe došlo k prijatiu
záverov, že v takýchto prípadoch má prioritu princíp právnej istoty, ktorý je nepochybne
potrebné mať na zreteli aj v rámci výkladu reštitučných zákonov, z ktorých vyplývajú určité
lehoty a už aj z preambuly zákona č. 229/1991 Zb. vyplýva, že účelom tohto zákona, okrem
iného bolo upraviť vlastnícke vzťahy k pôde v súlade so záujmami hospodárskeho rozvoja,
pričom v rámci predchádzajúceho politického režimu došlo nepochybne k rozsiahlemu
„zabratiu“ majetku fyzických osôb štátom, pričom pokiaľ by reštitučné predpisy nemali
jasné pravidlá a stanovené lehoty, mohlo by dochádzať z hľadiska rozsahu, ako aj
z časového hľadiska k značnej právnej neistote, čo ale samozrejme narúša základné
princípy demokratického štátu s trhovou ekonomikou“.
Voči rozsudku Okresného súdu v Prešove podala sťažovateľka v zákonom stanovenej
lehote odvolanie.
Porušovateľ rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a v sťažnosťou napadnutom
rozsudku okrem iného uviedol:
„Súd prvého stupňa vo veci správne rozhodol, správne zistil skutkový stav, správne
aplikoval príslušné hmotnoprávne normy na zistený skutkový stav, vydal rozhodnutie
v súlade s ustanoveniami procesného práva, správne a dostatočne svoje rozhodnutie
odôvodnil, a s ktorým odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje“.
„Aj odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že lex
specialis v danom prípade reštitučné predpisy je treba primárne aplikovať. Iba, ak na vec
nemožno aplikovať lex specialis, nastupuje aplikácia lex generalis, ale až sekundárne.
V prejednávanom prípade však nebol na vec aplikovaný lex specialis, to znamená nárok
nebol uplatnený podľa reštitučných predpisov, ale podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka, teda lex generalis. Keďže reštitučný nárok nebol žalobcami uplatnený v zmysle
reštitučných zákonov, uplynutím lehoty, počas ktorej to bolo možné zrealizovať, im zaniklo
právo“.
„K odvolacím námietkam žalobcov Odvolací súd ešte dodáva, že z vykonaného
dokazovania bolo zistené, že štát predmetné nehnuteľnosti odňal bez právneho dôvodu
v roku 1958. Nehnuteľnosti teda boli evidované na štáte bez právneho dôvodu, následne
jednak privatizáciou a jednak ďalšími zmluvami boli zapísané ako vlastníctvo žalovaných.
Aj keď na vyjadrenie uvedeného súd prvého stupňa použil výraz, že na štát „prešlo
vlastníctvo“, nebolo však tvrdené, že na základe platného právneho úkonu ale práve súd
prvého stupňa konštatoval, že bez právneho dôvodu bol štát zapísaný ako vlastník. Štát
následne sa správal a nakladal s touto nehnuteľnosťou ako vlastník. Nie je preto možné
súhlasiť s odvolacou námietkou, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal s otázkou, ako
došlo k strate vlastníctva právnych predchodcov žalobcov. Je tiež treba ešte uviesť, že do
spisu boli pripojené fotokópie Výmeru o vlastníctve pôdy č. 2534/48 zo dňa 07. 04. 1948,
od ktorých bol nárok žalobcov odôvodnený v dvoch vyhotoveniach, ktoré však vykazujú
známky rozdielnosti“.
„Na veci nemôže zmeniť nič ani poukazovanie odvolateľov na iné rozhodnutia, či už
Okresného alebo Krajského súdu v Prešove, ktorými bolo určené vlastnícke právo
prídelcov; nakoľko od uvedených rozhodnutí už súdna prax zaujala iné stanovisko. Taktiež
nie je možné súhlasiť ani s ďalšou odvolacou námietkou, že súd prvého stupňa sa
nevysporiadal zákonným spôsobom s dôkazmi, preto nezhodnotil a náležite neodôvodnil
svoje rozhodnutie“.
„Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd postupom podľa § 219 ods. 1
O. s. p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v celom rozsahu“.
Dňa 23. 12. 2011 podali žalobcovia: 1/ R. S.(...), 2/ J. S.(...), 3/ T. P., rod. S.(...),
4/ G. H., rod. S.(...) v konaní vedenom na OS v Prešove sp. zn. 14 C 80/2005 ústavnú
sťažnosť. Sťažnosť je vedená na Ústavnom súde SR pod podacím číslom: 8579/2011.
Sťažovateľka týmto pristupuje k tejto ústavnej sťažnosti v celom rozsahu a stotožňuje sa s jej
dôvodmi.
Sťažovateľka navrhuje, aby Ústavný súd SR, na základe dôvodov uvedených
v sťažnosti vedenej pod podacím číslom: 8579/2011 po jej prerokovaní rozhodol nálezom
nasledovne:
1. Sťažnosti sa vyhovuje.
2. Postupom Krajského súdu v Prešove, základné práva sťažovateľky, podľa článku
20 ods. 1, článku 46 ods. 1 Ústavy(...), článku 11 ods. 1, článku 36 ods. 1 Listiny(...),
článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru(...) a článku 6 ods. 1 Dohovoru(...),
rozsudkom zo dňa 27. 09. 2011 č. k. 19 Co 76/2011, porušené boli.
3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 27. 09. 2011 č. k. 19 Co 76/2011 sa
zrušuje.
4. Vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
Sťažovateľka si uplatňuje nárok na náhradu trov konania a právneho zastúpenia voči
porušovateľovi v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi platenie
a náhradu trov konania.
Sťažovateľka oznamuje súdu, že súhlasí, aby Ústavný súd Slovenskej republiky
upustil od ústneho pojednávania.».
3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril krajský súd listom
sp. zn. Spr 10182/2012 z 12. decembra 2012, pričom z uvedeného listu vyplynuli tieto
relevantné skutočnosti:
«(...) Predmetná vec napadla na Krajský súd v Prešove na odvolacie konanie dňa
1. 7. 2010 a bola zaradená pod vyššie uvedenú sp. zn. 19Co 76/2010.
Po naštudovaní veci a zvládnutí jej skutkovej a právnej náročnosti bolo vo veci
rozhodnuté dňa 27. 9. 2011 a po napísaní rozhodnutia a jeho kontrole bola vec zaslaná
súdu prvého stupňa.
Z uvedeného vyplýva, že k prieťahom v konaní v predmetnej veci nedošlo.
Súd prvého stupňa vo veci správne rozhodol, správne zistil skutkový stav, správne
aplikoval príslušné hmotnoprávne normy na zistený skutkový stav, vydal rozhodnutie
v súlade s ustanoveniami procesného práva, správne a dostatočne svoje rozhodnutie
odôvodnil, a s ktorým odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje.
Aj odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že lex
specialis v danom prípade reštitučné predpisy je treba primárne aplikovať. Iba, ak na vec
nemožno aplikovať lex specialis, nastupuje aplikácia lex generalis, ale už sekundárne.
V prejednávanom prípade však nebol na vec aplikovaný lex specialis, to znamená nárok
nebol uplatnený podľa reštitučných predpisov, ale podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka, teda lex generalis. Keďže reštitučný nárok nebol žalobcami uplatnený v zmysle
reštitučných zákonov, uplynutím lehoty, počas ktorej to bolo možné zrealizovať, im zaniklo
právo.
K odvolacím námietkam žalobcov odvolací súd ešte dodáva, že z vykonaného
dokazovania bolo zistené, že štát predmetné nehnuteľnosti odňal bez právneho dôvodu
v roku 1958. Nehnuteľnosti teda boli evidované na štáte bez právneho dôvodu, následne
jednak privatizáciou a jednak ďalšími zmluvami boli zapísané ako vlastníctvo žalovaných.
Aj keď na vyjadrenie uvedeného súd prvého stupňa použil výraz, že na štát „prešlo
vlastníctvo“, nebolo však tvrdené, že na základe platného právneho úkonu ale práve súd
prvého stupňa konštatoval, že bez právneho dôvodu bol štát zapísaný ako vlastník. Štát
následne sa správal a nakladal s touto nehnuteľnosťou ako vlastník. Nie je preto možné
súhlasiť s odvolacou námietkou, že súd prvého stupňa sa nevyporiadal s otázkou, ako došlo
k strate vlastníctva právnych predchodcov žalobcov. Je tiež treba ešte uviesť, že do spisu
boli pripojené fotokópie Výmeru o vlastníctve pôdy č. 2534/48 zo dňa 07. 04. 1948,
od ktorých bol nárok žalobcov odôvodnený v dvoch vyhotoveniach, ktoré však vykazujú
známky rozdielnosti.
Na veci nemôže zmeniť nič ani poukazovanie odvolateľov na iné rozhodnutia, či už
Okresného alebo Krajského súdu v Prešove, ktorými bolo určené vlastnícke právo
prídelcov, nakoľko od uvedených rozhodnutí už súdna prax zaujala iné stanovisko. Taktiež
nie je možné súhlasiť ani s ďalšou odvolacou námietkou, že súd prvého stupňa sa
nevyporiadal zákonným spôsobom s dôkazmi, preto nezhodnotil a náležite neodôvodnil
svoje rozhodnutie.
Preto okolnosti uvádzané navrhovateľkou v ústavnej sťažnosti považujeme za
nedôvodné a predmetnú sťažnosť navrhujeme zamietnuť.
Zároveň súhlasíme s tým, aby bolo Ústavným súdom v predmetnej veci rozhodnuté
bez našej účasti.»
4. Právny zástupca sťažovateľky na výzvu ústavného súdu z 20. decembra 2012
nevyužil svoje právo v určenej lehote zaujať stanovisko k uvedenému vyjadreniu krajského
súdu, avšak už v ústavnej sťažnosti uviedol, že sťažovateľka „súhlasí, aby Ústavný súd
Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania“.
5. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že
od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia
označených práv.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
8. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
9. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ods. 1 ústavy).
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi
súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom
výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať
uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy.
Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť
preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie
materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení
nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.
10. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti
medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe
subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany
základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1
ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4
ústavy).
Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).
11. Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri
ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného
súdu, boli relevantné aj v danej veci.
12. Sťažovateľka trvala na dôvodoch uvedených aj „v sťažnosti vedenej pod podacím
číslom: 8579/2011“, pričom poukázala predovšetkým na to, že pozemok, ktorý je
predmetom konania pred všeobecnými súdmi, nebol vyvlastnený a nikdy neprešiel na štát.
Predmetnú nehnuteľnosť nadobudla tiež na základe výmeru o vlastníctve pôdy – prídelovej
listiny zo 7. apríla 1948, z uvedeného vyplýva, že štát nemohol 22. septembra 1958
konfiškovať túto nehnuteľnosť V. K., ktorý už v tom čase nebol jej vlastníkom. Konštatuje,
že ak štát takto postupoval, išlo by už len z tohto dôvodu o ničotný správny akt. Relevantné
je podľa sťažovateľky aj to, že prídel bol vykonaný 7. apríla 1948 a zápis v prospech štátu
22. septembra 1958, teda po uplynutí desaťročnej lehoty. Ak uplynula táto lehota, bolo
potrebné vziať podľa názoru sťažovateľky do úvahy aj ustanovenia o vydržaní vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam (§ 116 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník v znení
neskorších predpisov). Keďže právni predchodcovia sťažovateľky nadobudli vlastnícke
právo na základe prídelovej listiny, k odňatiu prídelu mohlo dôjsť len z dôvodov podľa § 23
ods. 2 nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb. SNR o konfiškovaní
a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov
a nepriateľov slovenského národa v znení neskorších predpisov. Z týchto dôvodov podľa
sťažovateľky neprešlo vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti na právneho
predchodcu žalovaných (Československý štát), a preto nemôžu byť jeho vlastníkom ani
žalovaní.
Sťažovateľka namieta ten právny záver všeobecných súdov, podľa ktorého ak
sťažovateľka nevyužila svoje právo z reštitučných predpisov (lex specialis), nemôže sa
domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa občianskeho práva (lex generalis) z toho
dôvodu, že jej právo zaniklo. Ustanovenia reštitučného predpisu podľa jej názoru na daný
prípad nedopadajú, a preto ich ani nemožno uplatniť, lex specialis neruší platnosť lex
generalis, len jeho primárnu aplikáciu vylučuje do doby, kým je zistené, že ustanovenia lex
specialis na prípad nedopadajú. Sťažovateľka pritom poukázala aj na doterajšiu
rozhodovaciu prax ústavného súdu (III. ÚS 178/06, II. ÚS 231/09) a na obdobné
rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky (I. ÚS 566/07).
Namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý
proces sťažovateľka odôvodnila tým, že krajský súd aplikoval na jej vec právne predpisy
[najmä § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 80 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP“)] spôsobom, ktorý zásadne poprel účel a význam aplikovanej právnej normy,
teda ústavne nekonformne. Krajský súd sa podľa jej názoru v rámci hodnotenia dôkazov
relevantne nevysporiadal s jej argumentáciou, predovšetkým s argumentáciou, ktorá je
uvedená v predmetných nálezoch ústavného súdu. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu
tak podľa nej nie je založené na dostatočných a právne relevantných dôvodoch, a tým je tiež
v rozpore so zásadou spravodlivosti. Namietané rozhodnutie krajského súdu je podľa jej
názoru v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, je založené na nepredvídateľnej
interpretačnej ľubovôli a je zásahom do princípu právnej istoty.
Namietané porušenie základného práva na vlastníctvo a práva na majetok
sťažovateľka odôvodnila iba citáciou čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1
dodatkového protokolu.
13. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. 19 Co 76/2010 z 27. septembra
2011 vyplýva, že krajský súd potvrdil ako vecne správny rozsudok Okresného súdu Prešov
(ďalej len „okresný súd“), ktorým bola žaloba sťažovateľky (spolu s ďalšími žalobcami)
zamietnutá z dôvodu, že sťažovateľka si vzhľadom na skutočnosti tvrdené v žalobe mohla
uplatniť nárok na vydanie nehnuteľností postupom podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave
vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o pôde“), pretože malo ísť o nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát
alebo inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľností bez právneho dôvodu. Keďže
sťažovateľka takto nepostupovala, bola vylúčená možnosť, aby sa domáhala ochrany
vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, teda podaním žaloby o určenie, že sporná
nehnuteľnosť patrí do dedičstva po neb. E. K., rod. S. Z obsahu predmetných rozsudkov
okresného súdu a krajského súdu vyplýva, že tieto súdy vychádzali z predpokladu, že právni
predchodcovia sťažovateľky vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobudli na základe
prídelovej listiny (výmeru o vlastníctve pôdy) 7. apríla 1948, Československý štát bol
vedený ako jej vlastník od 22. septembra 1958, pričom tento zápis bol vykonaný bez
právneho dôvodu. V namietanom rozsudku krajský súd vyjadril svoj právny názor
v predmetnej veci takto: „Aj odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s názorom súdu
prvého stupňa, že lex specialis v danom prípade reštitučné predpisy je treba primárne
aplikovať. Iba, ak na vec nemožno aplikovať lex specialis, nastupuje aplikácia lex generalis,
ale až sekundárne. V prejednávanom prípade však nebol na vec aplikovaný lex specialis, to
znamená nárok nebol uplatnený podľa reštitučných predpisov, ale podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka, teda lex generalis. Keďže reštitučný nárok nebol žalobcami
uplatnený v zmysle reštitučných zákonov, uplynutím lehoty, počas ktorej to bolo možné
zrealizovať, im zaniklo právo.“
14. Sťažovateľka tvrdí, že namietaným rozsudkom krajského súdu č. k.
19 Co 76/2010-544 z 27. septembra 2011 došlo k porušeniu jej označených základných práv
podľa ústavy a listiny, práva podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu najmä
z dôvodu, že konajúce súdy zamietli jej žalobu na uvedenom právnom základe. Rozhodnutie
krajského súdu je podľa sťažovateľky založené na takej aplikácii právnych predpisov
(najmä § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka; § 80 OSP), ktorá je arbitrárna, zásadne poprela
účel a význam aplikovaných právnych noriem a je založená na ich ústavne nekonformnom
výklade.
15. V predmetnej veci je úlohou ústavného súdu posúdiť, či právny názor vyslovený
krajským súdom v namietanom rozsudku, podľa ktorého ak osoba oprávnená domáhať sa
podľa zákona o pôde reštitúcie svojho majetku, ktorý nadobudol štát bez právneho dôvodu,
toto svoje právo v zákonom ustanovenej lehote nevyužila, hoci spĺňala podmienky
ustanovené zákonom o pôde, nemôže sa domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva (bez
časového obmedzenia) podaním určovacej žaloby podľa všeobecných predpisov
občianskeho práva (hmotnoprávnych i procesnoprávnych), je výsledkom ústavne
konformného výkladu vo veci aplikovaných ustanovení právnych predpisov.
16. Ústavný súd sa už v minulosti zaoberal otázkou, či právny poriadok Slovenskej
republiky nevylučuje uplatnenie práv určovacou žalobou za súčasnej existencie reštitučného
zákonodarstva v prípade, ak žalobca, ktorý nevyužil možnosť uplatniť si svoj nárok na
základe reštitučných predpisov, podal žalobu, ktorou žiadal určiť, teda deklarovať
existenciu svojho vlastníckeho práva (II. ÚS 231/09). S odkazom na svoju staršiu
rozhodovaciu prax dospel k záveru, že reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel, aby
spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto
vlastníckeho práva. Preto, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba
nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku,
resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy
občianskeho práva [podľa nástrojov ochrany vlastníckeho práva – žalôb určovacích,
vindikačných (na vydanie veci), negatórnych a pod. (III. ÚS 178/06)].
17. Krajský súd dospel v rozsudku č. k. 19 Co 76/2010-544 z 27. septembra 2011
k opačnému záveru a tento svoj záver relatívne stručne odôvodnil, pričom argumentoval
tým, že:
a) v dôsledku princípu, podľa ktorého tam, kde existuje špeciálna právna úprava,
nemožno použiť úpravu všeobecnú, teda „lex specialis v danom prípade reštitučné predpisy
je treba primárne aplikovať. Iba, ak na vec nemožno aplikovať lex specialis, nastupuje
aplikácia lex generalis, ale až sekundárne. V prejednávanom prípade však nebol na vec
aplikovaný lex specialis, to znamená nárok nebol uplatnený podľa reštitučných predpisov,
ale podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, teda lex generalis. Keďže reštitučný nárok
nebol žalobcami uplatnený v zmysle reštitučných zákonov, uplynutím lehoty, počas ktorej to
bolo možné zrealizovať, im zaniklo právo.“;
b) štát bol evidovaný ako vlastník nehnuteľností, aj keď sa stal vlastníkom bez
právneho dôvodu a nenadobudol vlastnícke právo na základe platného právneho úkonu, keď
ich v roku 1958 odňal bez právneho dôvodu, na základe tohto zápisu sa štát správal ako
vlastník s tým, že na základe privatizácie a ďalších zmlúv sa nehnuteľnosti stali
vlastníctvom žalovaných;
c) do spisu boli pripojené fotokópie výmeru o vlastníctve pôdy č. 2534/48 zo 7. apríla
1948, od ktorých bol nárok sťažovateľky odvodený v dvoch vyhotoveniach s tým, že
vykazujú znaky rozdielnosti (krajský súd ale bližšie nevysvetľuje relevanciu tohto
argumentu a ani to, aké závery z tejto skutočnosti odvodil, pozn.);
d) súdna prax zaujala už odlišné stanovisko od rozhodnutí okresného súdu, prípadne
krajského súdu, ktorými bolo určené vlastnícke právo prídelcov (krajský súd obsah tejto
odlišnej judikatúry bližšie neuvádza, rovnako tak neuvádza ani nijaké konkrétne
rozhodnutia, pozn.).
18. Krajský súd sa v odôvodnení namietaného rozsudku z 27. septembra 2011
odvoláva aj na argumentáciu okresného súdu ako súdu prvého stupňa v jeho rozsudku č. k.
14 C 80/2005-511 z 28. apríla 2010, pričom kľúčovým argumentom okresného súdu je
právny názor, podľa ktorého „po uplynutí lehoty na uplatnenie reštitučných nárokov už
nemožno oprávnenú osobu naďalej považovať za vlastníka veci...“. Z uvedeného vyplýva,
že nevyužitím možnosti domáhať sa reštitučného nároku v zákonnej lehote dochádza
k nezvratnému zániku práva. Podľa okresného súdu pri výklade reštitučných predpisov má
„prioritu princíp právnej istoty“ vzhľadom na to, že ani reštitučné nároky neboli zákonnou
prekážkou pre privatizáciu a prípadné ďalšie prevody majetku, „pričom za týchto okolností
v prípade ak štát previedol majetok na tretie osoby, existuje v danom prípade zásada
určitého legitímneho očakávania, že týmto vlastníkom musí byť daná možnosť počítať
s udržaním stability právnych vzťahov...“.
19. Ústavný súd napriek tejto argumentácii krajského súdu nezistil dôvod, pre ktorý
by sa mal odkloniť od názoru vysloveného v jeho doterajšej rozhodovacej praxi.
Rozhodnutie krajského súdu považuje ústavný súd za také, ktoré je založené na ústavne
nekonformnom výklade dotknutých ustanovení právnych predpisov. Jeho argumentácia
nemôže vo vzťahu k prípadom, keď došlo k zabratiu nehnuteľnosti štátom v rozhodnom
období, bez právneho dôvodu, obstáť.
Krajský súd pri argumentácii nevzal do úvahy zmysel a účel reštitučného
zákonodarstva, ktorým nebolo spôsobenie zániku vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale
naopak, uľahčenie obnovenia ich vlastníckeho práva. A v žiadnom prípade ním nemohlo
byť a nebolo vytváranie dodatočných nadobúdacích titulov pre nadobudnutie vlastníckeho
práva (štátom) s odstupom mnohých rokov, a tým aj legalizácia takých postupov štátu
v dobe neslobody, ktoré boli nezlučiteľné nielen s ústavnými princípmi ochrany vlastníctva
v ich dnešnom chápaní, ale boli v rozpore aj s právom platným v rozhodnom období.
Pokiaľ zákonodarca vytvoril v § 6 ods. 1 písm. p) zákona o pôde samostatný
reštitučný dôvod spočívajúci v tom, že oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré
prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľností bez právneho
dôvodu, zmyslom tohto ustanovenia bolo uľahčiť oprávneným osobám dosiahnutie ich
zápisu ako vlastníkov v katastri nehnuteľností v (nepochybne častých) prípadoch, keď štát
zneužijúc svoje postavenie v dobe neslobody a nedbajúc na platné právo pripustil zmenu
zápisu vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľností bez splnenia základných požiadaviek
vyplývajúcich (aj) z vtedy platného práva. Uľahčenie postavenia oprávnených osôb malo
spočívať aj v tom, aby nápravu zápisu svojho (stále existujúceho) vlastníckeho práva mohli
dosiahnuť v relatívne jednoduchom správnom konaní a nemuseli sa domáhať súdnej
ochrany svojho vlastníckeho práva.
Zo základných zásad občianskeho práva možno potom vyvodiť, že v situácii, keď
povinnej osobe (štátu) nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti, ostalo naďalej k nehnuteľnosti zachované vlastnícke právo toho subjektu,
ktorý bol jej posledným vlastníkom predo dňom zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis
v evidencii nehnuteľností tomu nezodpovedá.
20. Názor okresného súdu, s ktorým sa krajský súd stotožnil, podľa ktorého zánik
práva oprávnenej osoby postupovať podľa zákona o pôde márnym uplynutím lehoty
ustanovenej v § 13 zákona o pôde znamená aj zánik jej vlastníckeho práva, tobôž v situácii,
keď povinnej osobe (na rozdiel od oprávnenej osoby) nesvedčí žiaden nadobúdací titul
k nehnuteľnosti, zásadne popiera základné právo na vlastníctvo, tak ako to je garantované
v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, či právo na majetok podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, pretože jeho aplikácia by znamenala vytvorenie dosiaľ v právnom poriadku
neznámeho spôsobu straty vlastníckeho práva fyzických osôb v prospech štátu. Takýto
záver nemožno vyvodiť ani z tretej vety ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o pôde
(neuplatnením práva v lehote právo zanikne), ktorá sa už len z hľadiska systematického
a gramatického výkladu môže vzťahovať iba na zánik reštitučného nároku ustanoveného
zákonom o pôde, avšak nie na zánik práva vlastníckeho garantovaného Občianskym
zákonníkom, ústavou, listinou a dodatkovým protokolom. Účelom reštitučných ustanovení
zákona o pôde nebolo teda ustanoviť zákaz dosiahnutia revízie krokov štátu urobených
v rozhodnom období márnym uplynutím lehoty na uplatnenie reštitučného nároku, ako to
vyplýva z napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
Rovnako tak systematickým a logickým výkladom zákona o pôde nemožno dospieť
k inému záveru než takému, že reštitučné predpisy nevychádzali z domnienky, že vlastnícke
právo prešlo na štát v rozhodnom období aj v prípade neexistencie titulu jeho nadobudnutia,
ale iba z toho, že v tomto zmysle bol vykonaný zápis vlastníctva v prospech štátu
v evidencii nehnuteľností. Ustanovenie § 6 zákona o pôde nerieši (spätne) vlastnícky režim
nehnuteľností, zámerne hovorí v ustanovení § 6 ods. 1 písm. p) zákona o pôde o tom, že
nehnuteľnosť bola „prevzatá“ štátom.
21. Z rovnakých dôvodov neobstojí ani argumentácia krajského súdu, podľa ktorej
s ohľadom na princíp, že tam, kde existuje špeciálna právna úprava, nemožno použiť úpravu
všeobecnú, a preto žalobou o určenie vlastníckeho práva nemožno obchádzať účel a zmysel
reštitučného zákonodarstva. Sťažovateľka (spolu s ďalšími žalobcami) sa podaním
určovacej žaloby nepokúsila obchádzať reštitučné zákonodarstvo, ale iba využila zákonom
ponúkanú možnosť domáhať sa ochrany nimi tvrdeného (existujúceho) vlastníckeho práva
procesne akceptovateľným spôsobom.
22. Ústavný súd nemá dôvod od svojho už skôr vysloveného názoru (III. ÚS 178/06,
II. ÚS 249/2011) upustiť a konštatuje, že aj v prípade sťažovateľky prichádzala do úvahy
žaloba podľa všeobecných predpisov občianskeho práva, teda podanie žaloby o určenie, že
tu vlastnícke právo je. Takto podanú žalobu sťažovateľky boli preto všeobecné súdy
povinné prerokovať a o nej rozhodnúť (porovnaj najmä IV. ÚS 295/2012).
23. Je nepochybné, že mimoriadne významné v tomto kontexte sú nielen okolnosti
tvrdeného nadobudnutia vlastníckeho práva (aj) sťažovateľkou, ale aj otázka, či
nehnuteľnosť užívali po určitý (spravidla dlhý) čas dobromyseľne alebo nie, či sa správali
ako jej vlastníci, držitelia alebo detentori. Posudzovať existenciu namietaného porušenia
označeného vlastníckeho práva, jeho vznik, oprávnenosť ich držby a následné zmeny
v osobách vlastníkov a vplyv týchto okolností na záver o tom, či vlastnícke právo žalovaní
nadobudli a kedy a na základe akej právnej skutočnosti sa tak stalo, však patrí všeobecným
súdom, ktorých úlohou je poskytnúť ochranu vlastníckemu právu účastníkom konania
vedeného pred nimi. Vo veci sťažovateľky sa však všeobecné súdy už týmto otázkam
nevenovali s ohľadom na právny názor, na ktorom svoje rozhodnutie založili.
24. Z uvedených dôvodov považoval ústavný súd napadnuté rozhodnutie krajského
súdu o potvrdení rozsudku okresného súdu o zamietnutí žaloby (aj) sťažovateľky za
rozporné s označenými ustanoveniami ústavy, listiny a dodatkového protokolu, pretože pri
aplikácii citovaných zákonných predpisov všeobecným súdom sa tento natoľko odchýlil od
znenia príslušných ustanovení, že zásadne poprel ich účel a význam. Ústavný súd preto
konštatoval, že rozsudkom č. k. 19 Co 76/2010-544 z 27. septembra 2011 krajský súd
porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36
ods. 1 listiny, právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základné právo na
vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a právo pokojne užívať svoj
majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
III.
25. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie(...). Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie(...)
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Keďže krajský súd rozsudkom č. k. 19 Co 76/2010-544 z 27. septembra 2011 porušil
označené základné práva sťažovateľky, ústavný súd zrušil toto rozhodnutie (aj vo vzťahu
k sťažovateľke) a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).
Povinnosťou krajského súdu bude riadiť sa právnym názorom ústavného súdu a znova
posúdiť odvolacie námietky sťažovateľky v intenciách tohto nálezu ústavného súdu.
26. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za dva
účelne vykonané úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti
z 27. decembra 2011). Za dva úkony právnej pomoci vykonané v roku 2011 patrí odmena
v sume dvakrát po 123,50 €, preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú
sumu 247 €. Spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (2 x 7,41 € v roku 2011) tvorí
náhrada trov právnej služby advokátom celkovú sumu 261,82 € v zmysle vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľky
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.
27. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, tento nález nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia
účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. februára 2013