Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10C-12-2010.pdf
PDF · 155 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
CA-10C/12/2010
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Čadca v konaní pred samosudcom Mgr. Richardom Golisom, v právnej veci navrhovateľa: Y. W., U. XXX XX R. - D. XXX, štátneho príslušníka Slovenskej republiky, právne zastúpeného splnomocneným zástupcom JUDr. Ondrejom Polákom, advokátom, so sídlom advokátskej kancelárie Železničná 90/12, 017 01 Považská Bystrica, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, o ochranu osobnosti - náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch 3320,- eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi sumu 3.320,- eur a titulom náhrady trov konania - právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu navrhovateľa JUDr. Ondreja Poláka, advokáta, vedený vo VÚB, a.s., pobočka Považská Bystrica, číslo účtu: 13145372/0200, spolu sumu 818,34 eur, všetko v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
Súd konanie v č a s t i návrhu o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3.320,- eur od 01.10.2009 do zaplatenia z a s t a v u j e .
Súd náhradu trov konania štátu n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Návrhom na začatie konania, doručeným Okresnému súdu Čadca dňa 19.01.2010, navrhovateľ proti odporcovi sa domáha zaplatenia sumy 3320,- eur, pôvodne spolu s 5 % úrokom z omeškania za čas od 01.10.2009 do zaplatenia, titulom náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, právne dôvodiac odkazom na ustanovenia vyššie citovaného zákona a tiež ustanovenia §§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, upravujúce ochranu osobnosti, definujúc uplatnený peňažný nárok ako náhradu škody - nemajetkovej ujmy v peniazoch a dôvodiac nasledujúcimi skutkovými a právnymi tvrdeniami:
Uznesením Okresného riaditeľstva PZ v Čadci, Úradu justičnej a kriminálnej polície ČVS: ORP 423-2- OSV-Ca-2004 zo dňa 05.3.2004 bol navrhovateľ stíhaný ako obvinený najskôr pre trestný čin krádeže podľa § 247 ods.1 Tr. zákona platného do 31.12.2005, ktorého sa mal dopustiť dňa 28.7.2003 odcudzením vecí z bytu č. 27 v dome č. 1302 na ul. ČSA v Kysuckom Novom Meste, kde vykonával rekonštrukčné práce, v hodnote asi 15.330,- Sk, ku škode majiteľky bytu a vlastníčky odcudzených vecí H. D. z Kysuckého Nového Mesta. Prípisom zo dňa 10.3.2004 bol vyrozumený o zmene právnej kvalifikácie skutku na trestný čin sprenevery podľa § 248 ods.1 Tr. zákona platného do 31.12.2005; cit. uznesenie i vyrozumenie o zmene právnej kvalifikácie mu boli doručené dňa 17.8.2004. Navrhovateľ
prostredníctvom svojho obhajcu proti cit. uzneseniu podal v zákonnej lehote sťažnosť, v ktorej v celom rozsahu poprel spáchanie trestnej činnosti, označujúc jeho obvinenie zo strany H. D. za nepravdivé a nedoložené, avizujúc trestné oznámenie voči nej pre prečin krivého obvinenia, ktoré i podal. Okresná prokuratúra v Čadci uznesením č.k. Pv 1414/03-33 zo dňa 31.8.2004 sťažnosť navrhovateľa ako nedôvodnú zamietla, dôvodiac, že na základe výsledkov vyšetrovania možno vyvodiť záver, že odcudzil veci, s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou. Navrhovateľ tak bol nútený podrobiť sa úkonom vyšetrovania v prípravnom konaní trvajúcom takmer tri roky, ukončenom podaním obžaloby proti navrhovateľovi Okresnou prokuratúrou Žilina dňa 07.02.2007 na Okresnom súde Žilina, pre spáchanie trestného činu sprenevery podľa ust. § 213 ods.1 Tr. zákona účinného od 01.01.2006. Právoplatným rozsudkom zo dňa 02.02.2009 sp. zn. 9T/16/2007 Okresný súd Žilina navrhovateľa spod obžaloby podľa § 285 písm. f) Tr. poriadku oslobodil po tom, ako okresný prokurátor na hlavnom pojednávaní ustúpil od obžaloby. Na základe uvedeného popisu skutkového stavu navrhovateľ s poukazom na ust. § 3 ods.1 písm. a), § 5 ods.1 a § 6 ods.1,2 cit. zákona č. 514/2003 Z.z. označil za nezákonné rozhodnutie cit. uznesenie OR PZ v Čadci, Úradu justičnej a kriminálnej polície ČVS: ORP 423-2-OSV-Ca-2004 zo dňa 05.3.2004 o začatí trestného stíhania a všetky rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní, ktoré na toto rozhodnutie nadväzovali. Navrhovateľ proti spornému uzneseniu podal riadny opravný prostriedok - sťažnosť, ktorá bola zamietnutá, v konečnom dôsledku však bolo napadnuté uznesenie spochybnené a vyvrátené, pretože pre skutok, za ktorý bol trestne stíhaný, bol v trestnom konaní právoplatne oslobodený.
Navrhovateľ preto, postupom podľa ust. § 15, § 17 ods.1,2,3 a § 18 cit. zákona č. 514/2003 Z.z. uplatnil nárok na náhradu škody - z titulu náhrady trov obhajoby vo výške 613,43 eur a nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 3320,- eur a podal žiadosť zo dňa 02.3.2009 o jeho predbežné prerokovanie Ministerstvu spravodlivosti SR ako príslušnému orgánu, pretože škoda mu bola spôsobená v trestnom konaní (§ 4 ods.1 písm. a/ bod 1 cit. zák. č. 514/2003 Z.z.). Odporca prípisom č. 24975/2009/46 zo dňa 11.3.2008 navrhovateľovi oznámil, že jeho žiadosť podľa zákona č. 514/2003 Z.z. považuje za právne neopodstatnenú, s poukazom na ust. § 27 cit. zákona, podľa ktorého sa zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona, účinného od 01.7.2004. Zároveň navrhovateľovi oznámil, že jeho žiadosť odstúpil na vybavenie odboru rehabilitácií a odškodňovania MS SR, majúc za to, že v danom prípade je potrebné postupovať podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym postupom. V decembri r. 2009 odporca navrhovateľovi uhradil časť uplatneného nároku - a to trovy obhajoby v trestnom konaní.
Navrhovateľ sa tak návrhom v tejto veci domáha náhrady škody ako nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 3320,- eur, ktorú mu odporca odmietol uhradiť, postupujúc podľa § 16 ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z. a vo vzťahu k medzi účastníkmi spornej otázke aplikácie právneho predpisu tvrdiac, že jeho nárok sa má právne posúdiť podľa ustanovení cit. zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, prípadne podľa ustanovení §§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti. Argumentoval pritom doručením sporného uznesenia o začatí trestného stíhania spolu s oznámením o zmene právnej kvalifikácie navrhovateľovi až dňa 17.8.2004, teda po nadobudnutí účinnosti cit. zákona č. 514/2003 Z.z. a všetky ďalšie rozhodnutia v trestnom konaní boli vydané po 17.8.2004. Navrhovateľovi bola teda spôsobená škoda aj rozhodnutiami vydanými odo dňa nadobudnutia účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. Vznesenie obvinenia v zmysle ust. § 163 ods.1, ods.3 Tr. poriadku platného do 31.12.2005 je najdôležitejším procesným úkonom v začiatočnej fáze trestného konania a účinky spojené so vznesením obvinenia sa na obvineného vzťahujú až jeho doručením. Navrhovateľovi bolo uznesenie o vznesení obvinenia doručené až dňa 17.8.2004 a preto označil za právne bezvýznamné a pre neho irelevantné, že vyšetrovateľ PZ, ktorého povinnosťou v zmysle § 163 ods.3 Tr. poriadku bolo doručiť uznesenie o stíhaní v lehote troch dní, údajne predmetné uznesenie vydal dňa 05.3.2004. Za protiprávne a nezákonné - so zreteľom na neskoršie zbavenie obvinenia - navrhovateľ menovite označil i cit. uznesenie Okresnej prokuratúry Čadca sp. zn. Pv 1414/03 zo dňa 31.8.2004 o zamietnutí jeho sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia zo dňa 05.3.2004. Cele trestné konanie vedené voči navrhovateľovi, v trvaní takmer 5 rokov, prebiehalo za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. a preto považuje za zákonné, aby bol odškodnený podľa tohto zákona a má právo na náhradu nemajetkovej ujmy nielen podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale aj podľa ust. §§ 11 a nasl., § 13 Občianskeho zákonníka.
Uviedol ďalej, že bol neprávom podrobený trestnému konaniu so všetkými jeho negatívnymi dôsledkami
- za čo sa mu nedostalo žiadneho zadosťučinenia. Trestné konanie malo na jeho osobu ako dlhoročného zamestnanca Mestského úradu v Považskej Bystrici, pracujúceho ako policajt mestskej polície, bezúhonného, požívajúceho dobrú povesť, manžela a otca maloletých detí, žijúceho riadnym životom, negatívne následky, jeho občianska bezúhonnosť a dobrá povesť boli ohrozené. Bolo všeobecne známe, že sa proti nemu vedie trestné stíhanie, že sa mal dopustiť krádeží, že je zlodej a nespoľahlivá osoba. Krivé obvinenie a trestné stíhanie ohrozilo aj jeho profesionálnu povesť i živnosť na výkon stavebných prác, ktorú aktívne vykonával popri svojom zamestnaní, zákazky a povesť u klientov. Pokiaľ by nebol zbavený viny, prišiel by o živnostenský list. Jeho zamestnávateľ, ktorý mal vedomosť o jeho trestnom stíhaní, ho v zamestnaní ponechal „podmienečne“, s prihliadnutím na prezumpciu neviny a jeho dobrú povesť a výsledky v zamestnaní. Navrhovateľ od vznesenia obvinenia až do právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku žil v stave neistoty, ako bude trestné stíhanie ukončené, či obháji svoju nevinu, či nestratí zamestnanie a živnosť ako zdroj obživy celej svojej rodiny. Uvedené malo závažné následky i v jeho súkromnom živote, pretože aj jeho manželka a deti trpeli v súvislosti s jeho trestným stíhaním, mali pochybnosť o jeho nevine. Ako otec maloletých detí mal spochybnenú morálnu autoritu a bezúhonnosť. Napriek právoplatnému oslobodeniu bol trestným stíhaním poškodený v spoločenskom uplatnení ako osoba, ktorá bola podozrivá z protiprávneho konania. Obvinenie voči nemu bolo od začiatku vykonštruované, bol stíhaný na základe nepresvedčivých dôkazov. Tvrdil, že tzv. poškodená D. zneužila svoj vplyv na polícii v Kysuckom Novom Meste a protiprávne presadila, aby bol stíhaný a obvinený, hoci neposkytla žiadne relevantné dôkazy. Napriek tomu - absencii zákonných dôvodov pre jeho obvinenie a trestné stíhanie - orgány činné v trestnom konaní proti nemu bezdôvodne viedli trestné stíhanie. Prípravné konanie trvalo takmer 4 roky, navrhovateľ sa musel podrobovať jeho jednotlivým úkonom, opakovane cestovať na políciu do Kysuckého Nového Mesta - strácal dovolenku, zárobok, vznikali mu cestovné výdavky. Vzhľadom na všetky uvedené okolnosti považoval uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 3320,- eur za primeraný.
Odporca v písomnom vyjadrení zo dňa 02.3.2010, doručenom súdu dňa 11.3.2010, návrh navrhovateľa ako právne bezzákladný navrhol zamietnuť. Uviedol, že po tom, ako si navrhovateľ žiadosťou zo dňa 02.3.2009 uplatnil na Ministerstve spravodlivosti SR náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. za trovy obhajoby v trestnom konaní vo výške 613,43 eur spolu s náhradou trov právneho zastúpenia v konaní o náhradu škody vo výške 167,89 eur a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3320,- eur z titulu právoplatného oslobodenia spod obžaloby pre trestný čin sprenevery, ministerstvo po prerokovaní žiadosti stanoviskom č. 25316/2009-532/31 zo dňa 16.6.2009 čiastočne vyhovelo (v časti uplatnených nárokov na náhradu trov obhajoby v trestnom konaní 613,43 eur a náhradu trov právneho zastúpenia v konaní o náhradu škody 167,89 eur, tzn. spolu 781,32 eur). Uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odporca považuje za nedôvodný vzhľadom na absenciu právnej úpravy takéhoto nároku v zákone č. 58/1969 Zb., ktorý upravuje náhradu škody, za ktorú nemajetkovú ujmu nie je možné považovať. Postup podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý sa na predmetnú vec nevzťahuje, neprichádza preto do úvahy.
Na pojednávaní dňa 23.6.2010 odporca vo svojom stanovisku k časti právnej argumentácie navrhovateľa, opierajúcej uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch i o ustanovenia §§ 11 a nasl. Obč. zákonníka, odkázal na súdnu prax, ktorá zastáva názor, že trestné stíhanie a úkony s tým súvisiace sú úkonmi, ktoré trestne stíhaný občan je povinný strpieť, pričom v takomto prípade sa nejedná o neoprávnený zásah do práva na ochranu jeho osobnosti.
Okresný súd po vykonaní dokazovania na pojednávaní dňa 23.6.2010 (účastníkmi predloženými a súdom na základe ich návrhov zabezpečenými listinnými dôkazmi - predovšetkým pripojením spisu z trestného konania Okresného súdu Žilina sp. zn. 9T/16/2007), uskutočnenom v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu, za podmienok ust. § 101 ods.1,2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov („OSP“), vo veci samej po prvýkrát rozhodol rozsudkom č.k. 10C/12/2010-53 zo dňa 17.9.2010, ktorým návrh navrhovateľa zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Okresný súd tak rozhodol po tom, ako zhodne s odporcom zaujal právne stanovisko, podľa ktorého eventuálna zodpovednosť odporcu za škodu spôsobenú sporným rozhodnutím sa spravuje ako rozhodným právom doterajšími predpismi,
tzn. ustanoveniami zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení neskorších predpisov - dôvodiac právnou úpravou v prechodnom ust. § 27 ods.1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorá ako na rozhodný ukazovateľ aplikácie príslušnej právnej úpravy posúdenia zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v dôsledku nezákonného rozhodnutia výslovne odkazuje na deň vydania rozhodnutia (v prípade sporného rozhodnutia dňa 05.3.2004) - zodpovedajúci i terminológii použitej v zákone č. 141/1961 Zb. Trestnom poriadku v znení neskorších predpisov („Tr. por.“), v znení účinnom do 31.12.2005 (tj. v čase vydania sporného uznesenia policajného orgánu zo dňa 05.3.2004 v trestnej veci vedenej proti navrhovateľovi), v zmysle ust. 160 ods.1 Tr. por. v spojení s ust. §§ 135 - 137 a § 163 Tr. por. Posudzujúc zodpovednosť odporcu za nezákonné rozhodnutie podľa ust. §§ 1 a nasledujúcich zákona č. 58/1969 Zb., ktorá právna úprava na rozdiel od súčasnej nepoznala právny inštitút náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, okresný súd zaujal stanovisko, že samotné vydanie uznesenia o vznesení obvinenia navrhovateľovi, zákonom ustanoveným procesným postupom v trestnom konaní za splnenia podmienok podľa ust. § 163 ods.1 Tr. por. a to i napriek neskoršiemu právoplatnému oslobodzujúcemu rozsudku súdu v predmetnej trestnej veci s následkom úplného zbavenia navrhovateľa zo vzneseného obvinenia, o ktorom sa viedlo celé trestné konanie, nie je možné bez ďalšieho považovať za neoprávnený zásah zo strany orgánov činných v trestnom konaní do osobnostných práv navrhovateľa v zmysle ust. §§ 11 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov („Obč. zák.“), vrátane práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za podmienok podľa ust. § 13 ods.2,3 Obč. zák., v nadväznosti na čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. („Ústava SR“) a čl. 6 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd („Dohovor“) a zamietol návrh navrhovateľa pre nedostatok tzv. pasívnej legitimácie odporcu vo vzťahu k uplatnenému nároku.
Proti cit. rozsudku okresného súdu navrhovateľ podal odvolanie podaním zo dňa 30.11.2010, namietajúc nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom. Trval na svojom právnom názore, že na vec sa má ako rozhodná právna úprava aplikovať zákon č. 514/2003 Z.z., účinný od 01.7.2004, pretože sporné uznesenie o vznesení obvinenia mu bolo doručené až 17.8.2004, teda po nadobudnutí účinnosti predmetnej právnej úpravy. Právny názor okresného súdu, obhajujúci aplikáciu predchádzajúcej právnej úpravy zákonom č. 58/1969 Zb. preto označil za alibistický, zdôrazňujúci formálnu stránku, nie však účinnú obranu a využitie práv navrhovateľa ako poškodeného občana, proti ktorému bolo celé trestné konanie vykonané za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. Odmietol tiež právne stanovisko okresného súdu k podmienkam priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa §§ 11 a nasl. Obč. zák., podľa jeho názoru odporujúce právnej úprave v zákone č. 514/2003 Z.z., čl. 19 ods.1 Ústavy SR i čl. 6 ods.1 a 8 ods.1 Dohovoru. Tvrdil, že je to odporca, ktorý je na základe zákona a z titulu svojej objektívnej zodpovednosti pasívne legitimovanou osobou vo vzťahu k jeho uplatnenému nároku.
Rozhodujúc o citovanom odvolaní navrhovateľa proti cit. rozsudku Okresného súdu Čadca č.k. 10C/12/2010-53, uznesením č.k. 7Co/57/2011-73 zo dňa 20.6.2012 napadnutý rozsudok okresného súdu zo dňa 17.9.2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd zhodne s navrhovateľom sa pri výklade prechodného ust. § 27 ods.2 zákona č. 514/2003 Z.z. nestotožnil s právnym názorom okresného súdu, dôvodiac, že v rámci základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru sa zaručuje právo každého, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktoré predpisuje zákon a tiež právo každého, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci - s odkazom i na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 77/02 a III. ÚS 63/06. Uviedol ďalej, s odkazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 225/2010, že pri interpretácii zákonných ustanovení nemožno aplikovať príliš formalistický postup, ktorý by viedol k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho - ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu. Vychádzajúc z uvedených ústavných princípov odvolací súd vyslovil právny názor, že uplatnený nárok bolo potrebné posudzovať z hľadiska ust. čl. 46
ods.3 Ústavy SR, odkazujúceho v podmienkach a podrobnostiach na zákon, ktorým v rozhodnej dobe ku dňu vydania rozhodnutia o začatí trestného konania proti navrhovateľovi bol zákon č. 58/1969 Zb., ktorý však inštitút nemajetkovej ujmy nepoznal, v dobe od 01.7.2004 ním však už bol zákon č. 514/2003 Z.z., ktorý zodpovednosť štátu za nemajetkovú ujmu zakladal. Ak čl. 46 ods.3 Ústavy SR vyžaduje, aby bola škoda, za ktorú zodpovedá štát, nahradená každému za podmienok stanovených zákonom, je treba príslušný zákon vykladať spôsobom, ktorý naplnenie danej ústavnej požiadavky umožní a ak došlo k vzniku ujmy v dobe, kedy už zákon č. 514/2003 Z.z. zakladal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, je treba zodpovednosť štátu za túto ujmu posúdiť podľa tohto právneho predpisu, aj keď by nezákonné rozhodnutie o začatí trestného stíhania, od ktorého sa zodpovednosť štátu odvíja, bolo vydané pred jeho účinnosťou. Pre účely odškodnenia pritom nemožno izolovanie posudzovať vznesenie obvinenia a samotné trestné stíhanie. Ak sa ukáže trestné stíhanie ako nedôvodné, platí tento záver pre všetky úkony a inštitúty, ktoré sa k trestnému stíhaniu viažu. Nebyť vlastného trestného stíhania (uznesenia o vznesení obvinenia), nebol by jednotlivec podrobený povinnosti znášať jednotlivé procesné úkony, či uplatňovanie rôznych obmedzovacích inštitútov. Odvolací súd preto v ďalšom priebehu konania uložil okresnému súdu opätovne posúdiť uplatnený nárok navrhovateľa a vyhodnotiť existenciu zákonných predpokladov pre jeho oprávnenosť vo vyššie uvedených intenciách, vychádzajúc pritom z ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z.
Okresný súd v ďalšom priebehu konania po vrátení veci nadviazal na výsledky už dovtedy vykonaného dokazovania (ako je už skôr uvedené, predovšetkým oboznámením podstatného obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 9T/16/2007 vo veci dotknutého trestného konania vedeného proti navrhovateľovi a účastníkmi predložených vyššie citovaných listín týkajúcich sa predbežného prerokovania nároku navrhovateľa odporcom). Svoje zistenia z jednotlivých vykonaných cit. dôkazov okresný súd uvádza a cituje v predchádzajúcom zrušenom rozsudku č.k. 10C/12/2010-53 zo dňa 17.9.2010, na ktorého odôvodnenie preto i na tomto mieste v tomto smere (v časti skutkových zistení dokumentovaných týmito listinnými dôkazmi) v podrobnostiach odkazuje. Dokazovanie na návrh navrhovateľa ďalej doplnil výsluchom navrhovateľa na pojednávaní dňa 12.10.2012, výsluchom jeho manželky E. W. ako svedkyne na pojednávaní dňa 30.11.2012 (ktorí obaja vypovedali zhodne so skutkovým odôvodnením podrobne citovaného návrhu navrhovateľa v tejto veci) a vyžiadaním správy zamestnávateľa navrhovateľa Mesto Považská Bystrica, Mestská polícia Považská Bystrica a na základe takto doplneným dokazovaním zisteného skutkového stavu veci (§ 153 ods.1, § 154 ods.1 OSP), hodnotiac výsledky vykonaného dokazovania postupom podľa § 132 OSP a pri právnom posúdení veci viazaný vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 OSP) v cit. uznesení č.k. 7Co/57/2011-73 zo dňa 20.6.2012 opätovne vo veci rozhodol týmto rozsudkom.
Navrhovateľ vyhlásením svojho právneho zástupcu do zápisnice z pojednávania dňa 30.11.2012 svoj návrh na začatie konania vzal späť v časti pôvodne uplatneného nároku o zaplatenie príslušenstva
- úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy istiny 3.320,- eur od 01.10.2009 do zaplatenia. Súčasťou dispozičného práva navrhovateľa vo vzťahu k jeho návrhu na začatie konania je i právo na jeho späťvzatie - úplne alebo čiastočne. Po súhlasnom stanovisku odporcu k tomuto čiastočnému späťvzatiu návrhu (takisto do zápisnice z pojednávania 30.11.2012) v priebehu konania vo veci samej, súd za splnenia podmienok ust. § 96 ods.1,2 OSP konanie v časti dotknutej čiastočným späťvzatím návrhu navrhovateľa preto zastavil, ako je uvedené v predposlednom odstavci výrokovej časti tohto rozsudku a predmetom jeho rozhodovania vo veci samej tak zostala časť pôvodného návrhu o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, vo výške istiny 3.320,- eur.
Odporca na pojednávaní dňa 12.10.2012 oproti predchádzajúcemu priebehu konania (súd dodáva, že i oproti svojmu správaniu v priebehu predbežného prerokovania nároku pred podaním návrhu na súd) novo namietal nedostatok svojej pasívnej legitimácie vo vzťahu k uplatnenému nároku navrhovateľa, s poukazom na ust. § 4 ods.1 písm. b) zák. č. 514/2003 Z.z. Podľa jeho názoru, vzhľadom na skutočnosti, ktorými navrhovateľ odôvodňuje svoj návrh, nezákonné rozhodnutia, ktoré viedli k trestnému stíhaniu navrhovateľa boli vydané policajným orgánom, resp. následne podaním obžaloby príslušnou prokuratúrou, ktoré zložky orgánov činných v trestnom konaní nespadajú pod pôsobnosť Ministerstva spravodlivosti SR, ale pod Ministerstvo vnútra SR resp. Generálnu prokuratúru SR. Na pojednávaní dňa 30.11.2012 ďalej zotrval na právnom názore o potrebe aplikácie predchádzajúcej právnej úpravy zák.
č. 58/1969 Zb. na predmet sporu, na podporu ktorého dal do pozornosti súdu i uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.9.2009 vo veci sp. zn. 1Cdo 64/2008.
Obe strany sporu inak zotrvali na svojich tvrdeniach prezentovaných v ich citovaných písomných podaniach. Podstata sporu medzi nimi pri v zásade nespornom skutkovom stave (najmä pokiaľ ide o rozhodujúce skutočnosti začatia, vedenia a skončenia trestného konania proti navrhovateľovi, objektivizované obsahom pripojeného trestného spisu) spočívala predovšetkým v odlišnej právnej argumentácii vo vzťahu k podmienkam uplatneného nároku.
Tak ako súd procesným postupom podľa ust. § 100 ods.1 OSP stranám už naznačil na oboch pojednávaniach po vrátení veci odvolacím súdom, okresný súd v konaní o návrhu navrhovateľa proti odporcovi o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci pri právnom posúdení veci vychádzal z ustanovení cit. zákona č. 514/2003 Z. z. ako osobitného predpisu, podporne v spojení s ustanoveniami Obč. zák. ako predpisu všeobecného, na ktoré ďalej v jednotlivostiach odkazuje - pri aplikácii rozhodujúcej právnej úpravy na prejednávanú vec viazaný po vrátení veci na ďalšie konanie v zmysle ust. § 226 OSP právnym názorom odvolacieho Krajského súdu v Žiline, vysloveným v cit. uznesení č.k. 7Co/57/2011-73 zo dňa 20.6.2012; súd nad rámec uvedeného dodáva, že vyššie podrobne citovaný právny názor odvolacieho súdu, podporený argumentáciou z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, si prvostupňový súd po vrátení veci osvojil a s týmto sa plne stotožnil.
Vo vzťahu k námietke nedostatku pasívnej legitimácie odporcu vo vzťahu k uplatnenému nároku, ako ju odôvodnil na pojednávaní dňa 12.10.2012, súd (tak ako už rovnako oboznámil obe strany na pojednávaní) opätovne zdôrazňuje, že vyššie uvedená námietka v skutočnosti svojim obsahom nie je námietkou tzv. pasívnej legitimácie (tzn. existencie právneho vzťahu účastníkov sporu vo vzťahu k predmetu sporu, vyplývajúceho z hmotného práva) v pravom slova zmysle. Nárok navrhovateľa v tejto veci smeruje od začiatku a jednoznačne voči konkrétne označenému subjektu práva, ktorým je Slovenská republika, teda štát, za ktorý v občianskom súdnom konaní v zmysle ust. § 21 ods.4 OSP koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu.
Vo vzťahu k predmetu sporu v tejto veci osobitným predpisom, určujúcim príslušný štátny orgán vystupujúci v tomto občianskoprávnom konaní za štát, ako už je skôr uvedené je cit. zákon č. 514/2003 Zz., menovite jeho ustanovenia § 4 ods.1 a 2. Ak ide o náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci v trestnom konaní, prichádzajú do úvahy ako príslušné orgány konajúce v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (podľa ust. § 4 ods.1 písm. a/ bod 1 - alebo podľa § 4 ods.2 vtedy, ak by nebolo možné príslušný orgán určiť podľa ods.1), Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (podľa ust. § 4 ods.1 písm. b/), alebo Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (podľa ust. § 4 ods.1 písm. f/). Ustanovenie § 4 ods.3 cit. zákona ukladá povinnosť štátnemu orgánu, u ktorého bol nárok na náhradu škody uplatnený a ktorý nie je príslušný vo veci konať podľa § 4 ods.1 a 2, bezodkladne postúpiť žiadosť o predbežné prerokovanie nároku (§ 15 cit. zákona) príslušnému orgánu a upovedomiť o tom žiadateľa. Ustanovenie § 4 ods.1 písm. l) cit. zákona potom v prípadoch, ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci, určuje ako príslušný štátny orgán ten, u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku (§ 15), resp. ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý - čo znamená, že zákon v ustanovení § 4 situáciu, že by za štát v konaní o predbežnom prerokovaní toho istého nároku mali súčasne konať viaceré štátne orgány, vôbec nepredpokladá a to ani v prípadoch, ak by jej prejednanie patrilo súčasne do pôsobnosti viacerých.
Po tom, ako navrhovateľ svoju žiadosť zo dňa 02.3.2009 na predbežné prerokovanie nároku podľa § 15 cit. zákona podal na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky (a na žiadnom inom z vymenovaných orgánov verejnej moci), ktoré v rozpore s obsahom svojich vyššie uvedených námietok v tomto konaní neoznámilo prípadným iným orgánom verejnej moci ani navrhovateľovi ako žiadateľovi svoju nepríslušnosť konať vo veci (postupom podľa § 15 ods.2 zák. č. 514/2003 Z.z. - pričom rovnaký postup poznala i predchádzajúca právna úprava v ust. § 9 ods.2 zák. č. 58/1969 zb.), ale o jeho žiadosti meritórne konalo (z hľadiska aplikovanej rozhodujúcej právnej úpravy
potom nie je podstatné, že s odvolaním sa na ustanovenia predchádzajúcej právnej úpravy) a o výsledku žiadateľa písomne upovedomilo listom zo dňa 16.6.2009 pod č. 25316/2009-532/31 spolu s poučením o možnosti uplatnenia si nároku, ktorému nebolo vyhovené, v občianskom súdnom konaní. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré vecne konalo o žiadosti navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku podľa § 15 cit. zákona (§ 9 ods.1 zák. č. 58/1969 Zb.), ako podmienke uplatnenia neuspokojeného nároku navrhovateľa na súde (§ 16 ods.1 cit. zákona), je preto tým príslušným štátnym orgánom, u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku, za podmienok ust. § 4 ods.1 písm. l) cit. zákona. Každý iný výklad cit. zákonných ustanovení vo vzťahu k postupu všetkých do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci v predmetnej veci by bol voči navrhovateľovi ako poškodenému, ktorí nijako nemohol ich postup (posudzovanie svojej príslušnosti na predbežné prerokovanie žiadosti) ovplyvniť, šikanózny, v rozpore s vymedzením pôsobnosti občanov a orgánov verejnej moci vo vzťahu k štátnej moci v čl. 2 Ústavy Slovenskej republiky a odporujúcim tiež duchu a účelu citovanej právnej úpravy, a to tak rozhodujúcej súčasnej, ako i predchádzajúcej.
Navrhovateľ - uplatňujúc nárok v tejto veci ako nárok na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím podľa ust. § 3 ods.1 písm. a) v spojení s ust. §§ 5 a 6 cit. zákona
- vo svojom návrhu označil konkrétne rozhodnutia v spornej trestnej veci, vydané orgánmi činnými v trestnom prípravnom konaní, pre navrhovateľa nepriaznivé, ktoré viedli k začatiu jeho trestného stíhania a podania obžaloby zo spáchania trestného činu na súde - a to cit. uznesenie policajného orgánu o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia navrhovateľovi ČVS: ORP 423-2-OSV-Ca-2004 zo dňa 05.3.2004, v spojení s vyrozumením o zmene právnej kvalifikácie skutku prípisom zo dňa 10.3.2004 a uznesením Okresnej prokuratúry v Čadci č.k. Pv 1414/03-33 zo dňa 31.8.2004 o zamietnutí sťažnosti navrhovateľa proti cit. uzneseniu policajného orgánu. V rozpore s týmito rozhodnutiami orgánov činných v prípravnom trestnom konaní výsledkom trestného konania po podaní obžaloby na súde bolo právoplatné oslobodenie navrhovateľa spod obžaloby, teda skončenie jeho trestného stíhania a úplné zbavenie vzneseného obvinenia (rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 9T/16/2007 zo dňa 02.02.2009).
V zmysle citovanej právnej úpravy v ust. §§ 5 a 6 zákona č. 514/2003 Z.z., definujúcej nezákonné rozhodnutie a judikatúry súdov (vo vzťahu k predmetu sporu v tejto veci si súd popri zmienenom záväznom právnom názoru odvolacieho súdu v tejto prejednávanej veci osvojuje menovite ďalej právne závery uvedené v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2009, na ktoré v podrobnostiach súd odkazuje) právoplatné oslobodenie navrhovateľa ako obvineného spod obžaloby (podľa ust. § 285 písm. f/ Trestného poriadku, potom, ako prokurátor na hlavnom pojednávaní ustúpil od obžaloby v celom rozsahu) má obdobne ako zastavenie trestného stíhania z takých istých dôvodov nevyhnutne tie isté dôsledky, ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia (v spojení s uznesením prokurátora o zamietnutí sťažností obvineného proti tomuto uzneseniu), účinky ktorého takýmto právoplatným skončením trestného konania zanikajú.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného súd konštatuje splnenie zákonných podmienok podľa ust. § 6 ods.1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z. (citované rozhodnutie policajného orgánu v spojení s rozhodnutím prokurátora o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia navrhovateľovi zo spáchania trestného činu je so zreteľom na výsledok trestného konania z hľadiska relevantnej právnej úpravy objektívne potrebné považovať za nezákonné) a ust. § 5 ods.1 cit. zákona v spojení so všeobecnými ustanoveniami Obč. zák. o náhrade škody (pretože navrhovateľovi, nútenému v dôsledku nezákonného rozhodnutia čeliť trestnému stíhaniu v trestnom konaní vznikla v príčinnej súvislosti s ním škoda - predstavujúca preukázane vynaložené finančné prostriedky na svoju obhajobu v trestnom konaní prostredníctvom splnomocneného advokáta, tak ako to v takýchto prípadoch výslovne predpokladá ust. § 18 ods.1, ods.3 cit. zákona č. 514/2003 Z.z. - v ktorej časti nárok navrhovateľa, v celkovej výške 781,32 eur, odporca uspokojil v rámci predbežného prerokovania nároku).
Konštatujúc tak právnu dôvodnosť základu uplatneného nároku navrhovateľa proti odporcovi z titulu jeho objektívnej zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím, za podmienok citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z., ktorej zodpovednosti sa v zmysle ust. § 3 ods.2 cit. zákona štát nemôže zbaviť, súd posúdil existenciu podmienok pre priznanie i náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ust. § 17 ods.2, ods.3, v nadväznosti na ust. § 17 ods.5 cit. zákona (ktorú poslednú podmienku - uplatnenia nároku i na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v konkrétnej výške už v rámci predbežného prerokovania nároku - navrhovateľ preukázane splnil).
Navrhovateľ, ako vyplýva z obsahu pripojeného trestného spisu, bol nútený čeliť (v konečnom dôsledku objektívne nezákonnému) svojmu trestnému stíhaniu najneskôr počnúc odo dňa oznámenia sporného uznesenia policajného orgánu o vznesení obvinenia navrhovateľovi (17.8.2004) až vyhlásenia cit. oslobodzujúceho rozsudku súdu (02.02.2009), tzn. štyri a pol roka a to (napriek všeobecnej zásade prezumpcie neviny) so všetkými súvisiacimi nepriaznivými dôsledkami prejavujúcimi sa v nemajetkovej (osobnostnej) sfére navrhovateľa (aplikujúc v tomto smere vzhľadom na predmet právneho posúdenia popri osobitnej právnej úpravy v § 17 zák. č. 514/2003 Z.z. v nadväznosti na čl. 19 ods.1,2 Ústavy SR a čl. 6 ods.1 a 8 ods.1 Dohovoru primerane podporne i základné hľadiská všeobecnej právnej úpravy ochrany osobnosti v ust. §§ 11 a nasl. Obč. zák.) tak, ako ich sám podrobne opísal v odôvodnení svojho cit. návrhu na začatie konania a vo svojej výpovedi účastníka na pojednávaní, podporenej - popri objektívnom obsahu trestného spisu, dokumentujúceho priebeh celého trestného konania a množstvo procesných úkonov, ktorým sa navrhovateľ ako obvinený v trestnej veci nútene musel podrobiť resp. ktoré sám musel vykonať a iniciovať v záujme obhajoby svojich práv a právom chránených záujmov - výpoveďou jeho manželky ako svedkyne a správou jeho zamestnávateľa. Súd samotný neoprávnený zásah do osobnostnej sféry odporcu, ktorým je nezákonné trestné stíhanie odporcu počas uvedeného dlhého časového obdobia a za ktorý v tomto prípade objektívne zodpovedá odporca podľa cit. osobitnej právnej úpravy zák. č. 514/2003 Z.z. považuje za závažný, nepochybne spôsobilý privodiť značnú ujmu v osobnostnej sfére navrhovateľa - ako predpoklad priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa hľadísk uvedených v cit. osobitných ustanoveniach zák. č. 514/2003 Z.z.. Uvedené v duchu cit. právnej úpravy vyplýva už z nerovného postavenia pôvodcu neoprávneného zásahu, ktorým je štát so svojim donucovacím právnym, odborným a personálnym aparátom na jednej strane a adresáta neoprávneného zásahu, ktorým je občan - v tomto prípade nútene podrobený úkonom trestného konania. Neoprávnené zásahy tohto druhu, smerujúce proti základným ľudským právam a slobodám občanov štátu, sú všeobecne veľmi nebezpečné a závažné, pretože sú spôsobilé otriasť dôverou nielen konkrétneho dotknutého subjektu, ale všetkých občanov štátu v zákonnosť konania orgánov štátnej moci (ktorá na druhej strane okrem iného dohliada nad dodržiavaním zákonov občanmi) a v existenciu právneho štátu ako záruky ochrany základných ľudských práv a slobôd jeho občanov vôbec.
Takýto neoprávnený zásah - obzvlášť potom tiež na zistené okolnosti konkrétnej prejednávanej veci, najmä dĺžku jeho trvania a úmerne tomu zodpovedajúci rozsah ujmy pôsobiacej a spôsobenej v osobnostnej sfére poškodeného navrhovateľa - je zásahom vyžadujúcim preto zadosťučinenie pre dotknutú osobu i formou náhrady v peniazoch podľa ust. § 17 ods.2 zák. č. 514/2003 Z.z. (obdobne ako v prípadoch všeobecnej ochrany osobnosti podľa ust. § 13 Obč. zák.).
Súdu prislúcha v konaní o takomto nároku stanoviť výšku náhrady úvahou (§ 136 OSP) - pritom na základe v osobitnom zákone demonštratívne vymedzených kritérií v ust. § 17 ods.3 zák. č. 514/2003 Z.z. Nadväzne na vyššie konštatované okolnosti prejednávanej veci, majúce vplyv na závažnosť daného neoprávneného zásahu a ním vzniknutej ujmy i v nemajetkovej sfére navrhovateľa a s potrebou náhrady spôsobenej nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd pri posudzovaní uplatnenej výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch ďalej predovšetkým zohľadnil:
- bezúhonnosť navrhovateľa a jeho povolanie ako príslušníka mestskej polície, podľa zákona nezlučiteľné s jeho prípadným právoplatným odsúdením v trestnom konaní (§ 5 ods.2 a súvisiace ust. zákona SNR č. 564/1991 Zb. o obecnej polícii v znení neskorších predpisov), ku ktorému viedlo jeho nezákonné trestné stíhanie; za daných okolností, vzhľadom na povahu tohto povolania, slúžiaceho na ochranu zdravia a majetku občanov obcí a miest, dodržiavania všeobecných právnych predpisov v občianskom spolunažívaní a zachovávania verejného poriadku v obciach a mestách, vyžadujúceho na riadne plnenie nevyhnutne požívanie autority i dôvery príslušníka mestskej polície u občanov a vzhľadom na dĺžku nezákonného trestného stíhania navrhovateľa možno plne súhlasiť s jeho tvrdením (podporne i podľa obsahu správy jeho zamestnávateľa) o subjektívne i objektívne sťaženom výkone jeho povolania v kritickom období;
- ďalšiu verejne prospešnú činnosť navrhovateľa, zameranej na deti a mládež, súvisiacu s jeho povolaním (prednáškovou činnosťou v rámci preventívno - výchovného programu pre mládež) a športovo
- záujmovým pôsobením (najmä ako trénera mládeže v džude), výkon ktorého rovnako prirodzene predpokladá nahliadanie na navrhovateľa okrem iného ako na vhodný morálny a výchovný vzor pre deti a mládež, akceptovaný a požívajúci nevyhnutnú dôveru ich rodičov a nie naopak, preto o výkone tejto činnosti v kritickom období možno zhodne s navrhovateľom konštatovať to isté, ako vyššie;
- ďalšiu zárobkovú činnosť navrhovateľa ako živnostníka v odbore stavebných prác, vykonávanú od r. 1993, najmä stavebnými rekonštrukciami bytov, bytových jadier - ako je všeobecne známe, v závislosti od predmetu a rozsahu konkrétnych rekonštrukčných prác a ich vplyvu na obmedzenie užívania bytu a príslušenstva počas realizácie nezriedka vykonávaných v neprítomnosti osôb vlastníkov, opäť preto s predpokladom nevyhnutnej dôvery vlastníka bytu a objednávateľa prác k osobe, ktorú realizáciou prác vo svojom byte poveril - v súvislosti práve s výkonom ktorej bol navrhovateľ nezákonne obvinený zo spáchania trestného činu, ktorého sa mal podľa obvinenia dopustiť práve na ujmu objednávateľa; možno i tu preto vyznievajú ako hodnoverné tvrdenia navrhovateľa o sťaženom výkone tejto zárobkovej činnosti navrhovateľa v kritickom období a na jeho ujmu;
- postavenie navrhovateľa vo svojej rodine ako manžela a otca v kritickom období maloletých detí, so zákonnou vyživovacou povinnosťou a výchovnou povinnosťou voči maloletým deťom, ktoré postavenie bolo v období vedenia nezákonného trestného stíhania zneistené (hoci pri deklarovanom zachovaní dôvery zo strany jeho najbližších rodinných príslušníkov avšak reálnou obavou zo straty dovtedajšieho zamestnania i možnosti pokračovania v dovtedajšej ďalšej zárobkovej činnosti, s možným nepriaznivým dopadom na budúce pracovné i spoločenské uplatnenie navrhovateľa, sociálnu a ekonomickú situáciu jeho rodiny, vrátane možnej straty schopnosti riadneho splácania pravidelných záväzkov);
- malomestské prostredie (výkonu povolania) a vidiecke prostredie (bydliska), neumožňujúce v podstate zachovanie anonymity navrhovateľa, jeho rodiny a pomerov, vrátane okolností jeho trestného stíhania, v ktorom prostredí musel preto - na menšom priestore a v častejšom styku s menším okruhom ľudí, ktorým nebol neznámym - objektívne ťažšie čeliť nepriaznivým dôsledkom svojho nezákonného trestného stíhania tak, ako to on i jeho manželka ako svedkyňa, podľa názoru súdu so zreteľom na všetky ostatné zistené okolnosti hodnoverne, opísali vo svojich výpovediach;
- nakoniec už zmienená neprimeraná dĺžka vedenia nezákonného trestného stíhania navrhovateľa ako neoprávneného zásahu, nevyhnutne priamoúmerne ovplyvňujúca závažnosť a rozsah takéhoto zásahu a následkov ujmy vzniknutej (okrem iného) v nemajetkovej osobnostnej sfére navrhovateľa vo všetkých vyššie vymenovaných oblastiach jeho súkromného života, pracovného a spoločenského uplatnenia.
Súd preto, v tomto sporovom konaní návrhom navrhovateľa viazaný podľa ust. § 153 ods.2 OSP, so zreteľom na závažnosť vzniknutej ujmy a zmienené následky v nemajetkovej sfére navrhovateľa, ako dôsledku neoprávneného zásahu, spočívajúceho v jeho nezákonnom trestnom stíhaní, za ktoré podľa cit. ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. objektívne zodpovedá odporca, považujúc navrhovateľom žiadanú výšku peňažnej náhrady za primeranú všetkým súdom zisteným okolnostiam, posudzovaným podľa ust. § 17 ods.3 zák. č. 514/2003 Z.z. a v porovnaní s inými obdobnými a porovnateľnými prípadmi známymi z rozhodovacej činnosti súdov za umiernenú, jeho návrhu ako dôvodnému čo do základu i výšky uplatneného nárokov v celom rozsahu vyhovel.
Pretože navrhovateľ mal (až na pomerne nepatrnú časť pôvodne uplatneného nároku o zaplatenie príslušenstva, v ktorej časti vzal svoj návrh späť a v ktorej časti procesne zodpovedá za zastavenie konania i z hľadiska náhrady trov konania podľa § 146 ods.2 veta prvá OSP; odporca však ani vo vzťahu k tejto časti konania právo na náhradu trov voči navrhovateľovi výslovne neuplatnil) v konaní plný úspech, za podmienok podľa ust. § 142 ods.1 OSP mu proti neúspešnému odporcovi podľa zásady úspechu v konaní patrí nárok na náhradu trov konania v plnej výške preukázaných účelne vynaložených trov konania.
Navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu nárok na náhradu trov proti odporcovi riadne a včas (§ 151 ods.1 OSP) uplatnil a špecifikoval ako trovy vzniknuté z titulu právneho zastúpenia advokátom (podľa zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii v znení neskorších predpisov), v rozsahu
šiestich úkonov právnej služby (1/ prevzatie a príprava zastúpenia 05.3.2009, 2/ žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 05.3.2009, 3/ návrh na začatie konania zo dňa 15.01.2010, 4/ písomné podanie vo veci samej - odvolanie zo dňa 01.11.2010 proti rozsudku okresného súdu, 5/ a 6/ zastupovanie na pojednávaniach okresného súdu vo veci samej dňa 12.10.2012 a dňa 30.11.2012) vo výške tarifnej sadzby odmeny á 131,13 eur za každý úkon právnej služby a s paušálnou náhradou režijných výdavkov uplatnenou za v poradí prvé tri vymenované úkony právnej služby vo výške á 6,95 eur a za ďalšie tri vymenované úkony á 7,21 eur, ďalej s paušálnou náhradou za stratu času právneho zástupcu navrhovateľa na ceste na obe pojednávania okresného súdu z Považskej Bystrice do Čadce a späť, spolu vo výške po 50,84 eur za jednu cestu tam a späť (jedna cesta tam a späť v rozsahu spolu štyroch začatých polhodín á 12,71 eur) a s náhradou cestovného - za spotrebované pohonné hmoty za cestu na obe pojednávania osobným motorovým vozidlom právneho zástupcu navrhovateľa zn. Škoda Felicia, ev. č. PB 503BR, pri cene benzínu 1,534 eur / l, spolu vo výške po 12,74 eur za jednu cestu tam a späť - spolu takto navrhovateľom uplatnený a vyčíslený nárok na náhradu trov konania z titulu trov právneho zastúpenia 956,42 eur.
Súd po preskúmaní takto uplatneného nároku navrhovateľa na náhradu trov z titulu právneho zastúpenia nepriznal odmenu ani paušálnu náhradu režijných výdavkov za úkon právnej služby - žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 05.3.2009, vychádzajúc z právnej úpravy v ust. §§ 137 a nasledujúcich OSP o trovách konania (v prejednávanej veci podporne i v spojení s ust. § 18 ods.3 veta druhá zákona č. 514/2003 Z.z.), podľa názoru súdu neumožňujúcej v rámci rozhodovania o náhrade trov občianskeho súdneho konania priznanie i prípadných ďalších trov, hoci jednoznačne súvisiacich s prejednávanou vecou, vynaložených však pred začatím súdneho konania (čo sa nevzťahuje na prevzatie a prípravu zastúpenia, ako vo vyhláške MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov osobitne vymenovaný, samostatne odmeňovaný úkon právnej služby, podľa svojej povahy nevyhnutný pre zastupovanie účastníka v občianskom súdnom konaní a spravidla jeho začatiu predchádzajúci).
V zostávajúcej časti uplatnený nárok navrhovateľa na náhradu trov z titulu jeho právneho zastúpenia advokátom čo do rozsahu zodpovedá rozsahu preukázane a účelne poskytnutých právnych služieb v konaní a čo do výšky ďalej citovaným ustanoveniam cit. vyhl. č. 655/2004 Z.z. Navrhovateľ tak spĺňa podmienky na náhradu trov právneho zastúpenia v rozsahu piatich zostávajúcich vymenovaných úkonov právnej služby s tarifnou sadzbou odmeny určenej podľa § 10 ods.1 cit. vyhl., tzn. á 131,13 eur (spolu za uznaných päť úkonov 655,65 eur), okrem toho nárok na paušálnu náhradu režijných výdavkov za uznaných päť úkonov v uplatnenej výške (ktorou je súd - keďže ide o trovy právneho zastúpenia - čo platí i vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu cestovných výdavkov právneho zástupcu - viazaný v zmysle ust. § 151 ods.1, ods.2 OSP), spolu 35,53 eur. Takisto súd priznal ako opodstatnený v plnej uplatnenej výške uplatnený nárok na paušálnu náhradu za stratu času právneho zástupcu na obe uvedené pojednávania okresného súdu v tejto veci, za podmienok ust. § 17 ods.1 cit. vyhl. (spolu 101,68 eur) a v prípade cestovných náhrad - v uplatnenom rozsahu náhrady za spotrebované pohonné hmoty (spolu vo výške 25,48 eur) podľa ust. § 15 písm. a) cit. vyhlášky v spojení s ust. § 7 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov.
Súd tak priznal navrhovateľovi náhradu trov konania, vzniknutých mu z titulu trov právneho zastúpenia v celkovej výške súčtu vyššie vymenovaných priznaných čiastkových nárokov 818,34 eur. Navrhovateľ, ktorému súd priznal náhradu trov konania, je v konaní právne zastúpený advokátom, preto platobným miestom na poukázanie priznanej sumy náhrady trov konania, vo výroku o trovách osobitne vyčíslených trov právneho zastúpenia (§ 151 ods.8 OSP), je v zmysle ust. § 149 ods.1 OSP účet (adresa sídla) jeho právneho zástupcu, ako je uvedené v príslušnom výroku tohto rozsudku o náhrade trov.
I keď súdom na pojednávaní dňa 30.11.2012 vyhlásený rozsudok obsahoval i výrok zaväzujúci odporcu povinnosťou náhrady trov konania štátu (§ 148 ods.1, § 151 ods.1 OSP) - vo výške vyčíslenej v písomnom vyhotovení rozsudku a to v závislosti na rozhodnutie súdu o nároku na svedočné, predbežne (bez vyčíslenia a preukázania) uplatnenom na pojednávaní dňa 30.11.2012 svedkyňou E. W., pretože svedkyňa napriek procesnému poučeniu súdom (§ 139 ods.1 OSP) v zákonom ustanovenej trojdňovej lehote riadne neuplatnila, s následkom zániku nároku na svedočné a trovy štátu v konaní tak nevznikli,
súd preto, keďže nie je v tomto prípade viazaný pôvodne vyhláseným rozhodnutím o prisúdení náhrady trov, primerane so zreteľom na ust. § 151 ods.2 OSP a pretože vznik žiadnych trov v konaní štátu nezistil, rozhodol, že náhradu trov konania štátu nepriznáva.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku j e prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia tohto jeho
písomného vyhotovenia, prostredníctvom podpísaného súdu ku Krajskému súdu
v Žiline (§ 201, § 204 ods. 1 OSP).
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 OSP - z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí byť podpísané a datované) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods.1 OSP). Odvolanie možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v § 205 ods.2 OSP. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 205 ods.3 OSP).
Podľa § 205 ods.2 OSP odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159 ods.1 OSP). Výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého (§ 159 ods.2 OSP). Rozsudok je vykonateľný, len čo uplynie lehota na plnenie (§ 161 ods.1 OSP). Ak nie je v rozsudku uložená povinnosť na plnenie, je rozsudok vykonateľný, len čo nadobudol právoplatnosť (§ 161 ods.2 OSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (č. 233/1995 Z.z.) ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia (§ 251 ods.1 OSP).