Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 43/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. V. V., B., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. B., B.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

3/2011 z 25. augusta 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť MUDr. V. V. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. decembra

2011 doručená sťažnosť MUDr. V. V., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou

JUDr. Z. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 35 ods. 1

(ďalej len „“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 25. augusta 2011.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:

„Dňa 16. 10. 2008 vydal B. rozhodnutie č. 5942/2008/ODDZ-007, ktorým

sťažovateľovi uložil pokutu vo výške 1.659,70 €, na tom skutkovom základe, že od

poistencov vyberal úhradu za zdravotnú starostlivosť a služby súvisiace s poskytovaním

zdravotnej starostlivosti úplne alebo čiastočne uhrádzané na základe verejného

zdravotného poistenia.

Voči predmetnému rozhodnutiu podal sťažovateľ v zákonnej lehote, dňa 29. 10. 2008

odvolanie. O odvolaní rozhodoval nadriadený orgán, Ministerstvo zdravotníctva SR.

Odvolací orgán rozhodnutím č. 06154-3/2009-OP/Š/, zo dňa 16. 02. 2009,

napadnuté rozhodnutie prvostupňového orgánu zmenil a nahradil ho vlastným.

Sťažovateľovi uložil pokutu vo výške 1.493,50 € v zmysle § 82 ods. 1 písm. d.) v spojení s §

79 ods. 1 písm. a.) z. č. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti,

zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve za porušenie § 44

ods. 1 o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe

verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním

zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov.

Dňa 30. 03. 2009 bola Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky doručená žaloba na

preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky

č. 06154-3/2009-OP/Š/, zo dňa 16. 02. 2009. Najvyšší súd SR, dňa 21. 04. 2009, z dôvodu

nepríslušnosti uznesením postúpil vec Krajskému súdu v Bratislave, aby tento vo veci konal

a rozhodol.

Krajský súd v Bratislave dňa 14. 10. 2010 vydal vo veci rozsudok, sp. zn.

, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie Ministerstva zdravotníctva SR č. 06154-

3/2009-OP/Š zo dňa 16. 02. 2009 v spojení s rozhodnutím B. č. 5942/2008/ODDZ-007 zo

dňa 16. 10. 2008, zrušené, vec bola vrátená Ministerstvu zdravotníctva SR na ďalšie

konanie a rozhodol o trovách konania.

Voči predmetnému súdnemu rozhodnutiu podalo Ministerstvo zdravotníctva SR

v zákonnej lehote odvolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky o podanom odvolaní

rozhodol tak, že vlastným rozsudkom sp. zn. , zo dňa 25. 08. 2011, rozsudok

Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. -26, zo dňa 14. 10. 2010 zmenil, žalobu

sťažovateľa zamietol a náhradu trov konania účastníkom nepriznal.“

V súvislosti s rozhodovaním najvyššieho súdu uvádza:

„Rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , zo dňa

25. 08. 2011, došlo k porušeniu práva sťažovateľa na podnikanie vyplývajúceho z čl. 35

ods. 1 , čo malo za následok rapídnu zmenu jeho ekonomickej

situácie, v dôsledku ktorej musel sťažovateľ zmeniť miesto výkonu privátnej praxe.

Sťažovateľ je evidovaný na zozname pokutovaných lekárov na internetovom portáli B., čím

značne utrpelo najmä meno a dobrá povesť sťažovateľa.

Predmetné rozhodnutie malo za následok aj stratu akreditácie udeľovanú

Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky na ďalšie vzdelávanie lekárov

a psychológov. Táto skutočnosť spôsobila nielen výpadok príjmu sťažovateľa z uvedených

výučbových procesov, ale najmä stratu akademickej prestíže. Sťažovateľ v období pred

vydaním rozhodnutia viedol jediné akreditované ambulantné psychiatrické zariadenie

v celej Slovenskej republike, ktorého výkon však bol viazaný na adresu a priestory

uvedeného zariadenia. Zmenou výkonu privátnej praxe nebolo možné uvedené zariadenie

viac prevádzkovať.

K zásahu do garantovaného práva na podnikanie

došlo v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci, spočívajúcej v nesprávnej

interpretácii ust. z. č. o rozsahu zdravotnej starostlivosti

uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace

s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v spojení s nariadením vlády č. 722/2004 o výške

úhrady poistenca za služby spojené s poskytovaním zdravotnej starostlivosti.

Sťažovateľ má za to, že uhrádzanie príplatku za komfort a sankčného poplatku

nemožno považovať za poskytovanie zdravotnej starostlivosti a ani za služby súvisiace

s poskytovaním zdravotnej starostlivosti hradené verejným poistením, nakoľko tieto sú

presne a taxatívne vymenované v a v z. č.

Z obsahu Dohody o poskytovaní odbornej psychiatrickej starostlivosti, uzatvorenej

medzi držiteľom povolenia a pacientom, jasne, určite a zrozumiteľne vyplýva, že odplatné

zabezpečenie komfortnej prevádzky psychiatrickej ambulancie a sankčný poplatok za

porušenie povinností zo strany pacienta nespadá pod poskytovanie zdravotnej starostlivosti

hradenej verejným zdravotným poistením. Jedná sa o samostatné kategórie spoplatnené

v zmysle cenníka verejne prístupného.“

Sťažovateľ je toho názoru, že „k porušeniu jeho základného práva na vykonávanie

podnikateľskej činnosti došlo zavinením samotného Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

ktorý ako odvolací orgán rozsudkom sp. zn. , zo dňa 25. 08. 2011, zmenil

rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave a to v tom smere, že žalobu sťažovateľa, ktorou sa

domáhal ochrany svojich práv, zamietol. Voči uvedenému Rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, ktorý vo veci rozhodoval ako odvolací orgán, nie je možné podať

riadny ani mimoriadny opravný prostriedok.

Najvyšší súd Slovenskej republiky bez dostatočného dôvodu zasiahol do právnej

istoty sťažovateľa, ktorý si svoju podnikateľskú činnosť slobodne vybral za účelom

dosiahnutia zisku a investoval značné finančné prostriedky, aby uvedenú činnosť mohol

prakticky vykonávať.

Skutočnosť, že prvostupňový Krajský súd v Bratislave rozsudkom žalobe sťažovateľa

v plnom rozsahu vyhovel a stotožnil sa so stanoviskom sťažovateľa, že Dohoda

o poskytovaní odbornej psychiatrickej starostlivosti je platná, svedčí o tom, že prvostupňový

súd sa vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré následne aj správne právne posúdil.

Sťažovateľ podanou ústavnou sťažnosťou sa nedomáha reparácie uloženej sankcie,

ktorú uhradil okamihom doručenia rozsudku Najvyššieho súdu SR, ktorým bola jeho žaloba

zamietnutá.

Jeho primárnym záujmom je dosiahnutie súdnej ochrany ústavného práva

na podnikanie, rovnosti možností pri výkone licencovanej zdravotnej starostlivosti

v privátnom zdravotníckom zariadení.“.

Argumentuje tým, že „Právo podnikať je ústavnou zárukou slobody výkonu

hospodárskej činnosti podľa uváženia. Toto právo sa priznáva každej osobe.

Prostredníctvom práva na podnikanie sa zaručuje možnosť vykonávať hospodársku činnosť

tam, kde existuje ekonomická konkurencia, ako aj tam, kde ekonomická konkurencia

neexistuje. Súčasťou takto poskytnutej záruky nie je ochrana podnikateľa pred vstupom

konkurenta do zvolenej hospodárskej činnosti ani záruka, že podnikateľ bude mať úspech

vo svojej činnosti.

Právo podnikať sa v súkromnom záujme chráni ako spôsob obživy jednotlivca.

Zároveň sa ním zabezpečuje verejný záujem na rozvoji podnikania ako dôležitého prvku

trhového hospodárstva. Toto právo sa priznáva osobám ako právny prostriedok rozvoja

trhovej ekonomiky.

Právo podnikať zaručuje možnosť každému uchádzať sa o dosiahnutie úspechu

svojho podnikania, za splnenia zákonom predpísaných podmienok. V prípad sťažovateľa sa

jedná o špecifické, osobitné podmienky vyplývajúce z príslušných právnych noriem

upravujúcich prevádzkovanie privátnych zariadení poskytujúcich zdravotnú starostlivosť.“.

V nadväznosti na uvedené žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , zo

dňa 25. 08. 2011 bolo porušené právo sťažovateľa MUDr. V. V., bytom B. zakotvené v čl.

35 ods. 1 .

2. Rozsudok Najvyššieho súd Slovenskej republiky, sp. zn. , zo dňa

25. 08. 2011 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. V. V., bytom B. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3.300 € (slovom

trinásťtisíc tristo eur), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť k jeho

rukám v lehote do dvoch mesiacoch odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť V. V. trovy právneho zastúpenia v

sume 261,82 € (dva úkony právnej pomoci, prevzatie a príprava zastúpenia á 123,50 €,

spísanie sťažnosti a jej podanie á 123,50 €, 2 x režijný paušál 7,41 €) na účet jeho právnej

zástupkyne JUDr. Z. B., B., vedený v T., a. s., do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, ak namietaným postupom alebo

rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia

orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia

základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , , ,

).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na podnikanie podľa čl. 35

ods. 1 rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 25. augusta 2011, ktorým

najvyšší súd vyhovel odvolaniu Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky, žalobu

sťažovateľa zamietol a účastníkom konania nepriznal náhradu trov.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu ústavný súd uvádza, že

porušenie základného práva priznaného týmto článkom nemôže samo osebe nastať

rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc ().

O prípadnom porušení základného práva podľa by bolo možné uvažovať

v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až

, resp. v spojení s ich porušením (), čo sa v danom prípade podľa

názoru ústavného súdu nestalo.

Sťažovateľ však porušenie ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až

nenamietal, čo bolo dôvodom na odmietnutie jeho sťažnosti podľa

ako zjavne neopodstatnenej.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukázal len

na to, že najvyšší súd rozhodol „bez dostatočného dôvodu“, pričom tieto dôvody bližšie

nekonkretizoval, či ide o dôvody hmotnoprávneho alebo procesnoprávneho charakteru, a ani

k sťažnosti nepriložil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ k sťažnosti nepripojil napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu, nesplnil ani zákonom ustanovenú obligatórnu náležitosť sťažnosti podľa

, čo zakladá ďalší dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa

, a to pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Ústavný súd nad rámec svojho rozhodnutia o odmietnutí sťažnosti poukazuje na to,

že sťažovateľ je v konaní pred ústavným súdom zastúpený kvalifikovaným právnym

zástupcom  advokátkou. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že podľa § 18 ods. 2

o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je

povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou, dôsledne využívať

všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto

povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je

povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen

začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom

ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti

sťažnosti ( a ), ktorými začína konanie pred ústavným

súdom (napr. , , ). Vzhľadom na tieto

skutočnosti ústavný súd prerokoval sťažnosť len v rozsahu namietaného porušenia tých

práv, ktorých vyslovenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite

sťažnosti ( ).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi

sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2012