Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 43/2012
PDF · 167.9 KB
No categories available
IV. ÚS 43/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. V. V., B., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. B., B.,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžso
3/2011 z 25. augusta 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. V. V. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. decembra
2011 doručená sťažnosť MUDr. V. V., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou
JUDr. Z. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 35 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sžso 3/2011 z 25. augusta 2011.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:
„Dňa 16. 10. 2008 vydal B. rozhodnutie č. 5942/2008/ODDZ-007, ktorým
sťažovateľovi uložil pokutu vo výške 1.659,70 €, na tom skutkovom základe, že od
poistencov vyberal úhradu za zdravotnú starostlivosť a služby súvisiace s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti úplne alebo čiastočne uhrádzané na základe verejného
zdravotného poistenia.
Voči predmetnému rozhodnutiu podal sťažovateľ v zákonnej lehote, dňa 29. 10. 2008
odvolanie. O odvolaní rozhodoval nadriadený orgán, Ministerstvo zdravotníctva SR.
Odvolací orgán rozhodnutím č. 06154-3/2009-OP/Š/, zo dňa 16. 02. 2009,
napadnuté rozhodnutie prvostupňového orgánu zmenil a nahradil ho vlastným.
Sťažovateľovi uložil pokutu vo výške 1.493,50 € v zmysle § 82 ods. 1 písm. d.) v spojení s §
79 ods. 1 písm. a.) z. č. 578/2007 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti,
zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve za porušenie § 44
ods. 1 zákona č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe
verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov.
Dňa 30. 03. 2009 bola Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky doručená žaloba na
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky
č. 06154-3/2009-OP/Š/, zo dňa 16. 02. 2009. Najvyšší súd SR, dňa 21. 04. 2009, z dôvodu
nepríslušnosti uznesením postúpil vec Krajskému súdu v Bratislave, aby tento vo veci konal
a rozhodol.
Krajský súd v Bratislave dňa 14. 10. 2010 vydal vo veci rozsudok, sp. zn.
1 S 101/2009, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie Ministerstva zdravotníctva SR č. 06154-
3/2009-OP/Š zo dňa 16. 02. 2009 v spojení s rozhodnutím B. č. 5942/2008/ODDZ-007 zo
dňa 16. 10. 2008, zrušené, vec bola vrátená Ministerstvu zdravotníctva SR na ďalšie
konanie a rozhodol o trovách konania.
Voči predmetnému súdnemu rozhodnutiu podalo Ministerstvo zdravotníctva SR
v zákonnej lehote odvolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky o podanom odvolaní
rozhodol tak, že vlastným rozsudkom sp. zn. 7Sžso3/2011, zo dňa 25. 08. 2011, rozsudok
Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 1 S/101/2009-26, zo dňa 14. 10. 2010 zmenil, žalobu
sťažovateľa zamietol a náhradu trov konania účastníkom nepriznal.“
V súvislosti s rozhodovaním najvyššieho súdu uvádza:
„Rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso3/2011, zo dňa
25. 08. 2011, došlo k porušeniu práva sťažovateľa na podnikanie vyplývajúceho z čl. 35
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čo malo za následok rapídnu zmenu jeho ekonomickej
situácie, v dôsledku ktorej musel sťažovateľ zmeniť miesto výkonu privátnej praxe.
Sťažovateľ je evidovaný na zozname pokutovaných lekárov na internetovom portáli B., čím
značne utrpelo najmä meno a dobrá povesť sťažovateľa.
Predmetné rozhodnutie malo za následok aj stratu akreditácie udeľovanú
Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky na ďalšie vzdelávanie lekárov
a psychológov. Táto skutočnosť spôsobila nielen výpadok príjmu sťažovateľa z uvedených
výučbových procesov, ale najmä stratu akademickej prestíže. Sťažovateľ v období pred
vydaním rozhodnutia viedol jediné akreditované ambulantné psychiatrické zariadenie
v celej Slovenskej republike, ktorého výkon však bol viazaný na adresu a priestory
uvedeného zariadenia. Zmenou výkonu privátnej praxe nebolo možné uvedené zariadenie
viac prevádzkovať.
K zásahu do Ústavou Slovenskej republiky garantovaného práva na podnikanie
došlo v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci, spočívajúcej v nesprávnej
interpretácii ust. § 44 ods. 1 z. č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti
uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace
s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v spojení s nariadením vlády č. 722/2004 o výške
úhrady poistenca za služby spojené s poskytovaním zdravotnej starostlivosti.
Sťažovateľ má za to, že uhrádzanie príplatku za komfort a sankčného poplatku
nemožno považovať za poskytovanie zdravotnej starostlivosti a ani za služby súvisiace
s poskytovaním zdravotnej starostlivosti hradené verejným poistením, nakoľko tieto sú
presne a taxatívne vymenované v zákone č. 577/2004 Z. z. a v z. č. 576/2004 Z. z.
Z obsahu Dohody o poskytovaní odbornej psychiatrickej starostlivosti, uzatvorenej
medzi držiteľom povolenia a pacientom, jasne, určite a zrozumiteľne vyplýva, že odplatné
zabezpečenie komfortnej prevádzky psychiatrickej ambulancie a sankčný poplatok za
porušenie povinností zo strany pacienta nespadá pod poskytovanie zdravotnej starostlivosti
hradenej verejným zdravotným poistením. Jedná sa o samostatné kategórie spoplatnené
v zmysle cenníka verejne prístupného.“
Sťažovateľ je toho názoru, že „k porušeniu jeho základného práva na vykonávanie
podnikateľskej činnosti došlo zavinením samotného Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
ktorý ako odvolací orgán rozsudkom sp. zn. 7Sžso3/2011, zo dňa 25. 08. 2011, zmenil
rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave a to v tom smere, že žalobu sťažovateľa, ktorou sa
domáhal ochrany svojich práv, zamietol. Voči uvedenému Rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, ktorý vo veci rozhodoval ako odvolací orgán, nie je možné podať
riadny ani mimoriadny opravný prostriedok.
Najvyšší súd Slovenskej republiky bez dostatočného dôvodu zasiahol do právnej
istoty sťažovateľa, ktorý si svoju podnikateľskú činnosť slobodne vybral za účelom
dosiahnutia zisku a investoval značné finančné prostriedky, aby uvedenú činnosť mohol
prakticky vykonávať.
Skutočnosť, že prvostupňový Krajský súd v Bratislave rozsudkom žalobe sťažovateľa
v plnom rozsahu vyhovel a stotožnil sa so stanoviskom sťažovateľa, že Dohoda
o poskytovaní odbornej psychiatrickej starostlivosti je platná, svedčí o tom, že prvostupňový
súd sa vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré následne aj správne právne posúdil.
Sťažovateľ podanou ústavnou sťažnosťou sa nedomáha reparácie uloženej sankcie,
ktorú uhradil okamihom doručenia rozsudku Najvyššieho súdu SR, ktorým bola jeho žaloba
zamietnutá.
Jeho primárnym záujmom je dosiahnutie súdnej ochrany ústavného práva
na podnikanie, rovnosti možností pri výkone licencovanej zdravotnej starostlivosti
v privátnom zdravotníckom zariadení.“.
Argumentuje tým, že „Právo podnikať je ústavnou zárukou slobody výkonu
hospodárskej činnosti podľa uváženia. Toto právo sa priznáva každej osobe.
Prostredníctvom práva na podnikanie sa zaručuje možnosť vykonávať hospodársku činnosť
tam, kde existuje ekonomická konkurencia, ako aj tam, kde ekonomická konkurencia
neexistuje. Súčasťou takto poskytnutej záruky nie je ochrana podnikateľa pred vstupom
konkurenta do zvolenej hospodárskej činnosti ani záruka, že podnikateľ bude mať úspech
vo svojej činnosti.
Právo podnikať sa v súkromnom záujme chráni ako spôsob obživy jednotlivca.
Zároveň sa ním zabezpečuje verejný záujem na rozvoji podnikania ako dôležitého prvku
trhového hospodárstva. Toto právo sa priznáva osobám ako právny prostriedok rozvoja
trhovej ekonomiky.
Právo podnikať zaručuje možnosť každému uchádzať sa o dosiahnutie úspechu
svojho podnikania, za splnenia zákonom predpísaných podmienok. V prípad sťažovateľa sa
jedná o špecifické, osobitné podmienky vyplývajúce z príslušných právnych noriem
upravujúcich prevádzkovanie privátnych zariadení poskytujúcich zdravotnú starostlivosť.“.
V nadväznosti na uvedené žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 7Sžso/3/2011, zo
dňa 25. 08. 2011 bolo porušené právo sťažovateľa MUDr. V. V., bytom B. zakotvené v čl.
35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Rozsudok Najvyššieho súd Slovenskej republiky, sp. zn. 7Szčo/3/2011, zo dňa
25. 08. 2011 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. V. V., bytom B. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3.300 € (slovom
trinásťtisíc tristo eur), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť k jeho
rukám v lehote do dvoch mesiacoch odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť V. V. trovy právneho zastúpenia v
sume 261,82 € (dva úkony právnej pomoci, prevzatie a príprava zastúpenia á 123,50 €,
spísanie sťažnosti a jej podanie á 123,50 €, 2 x režijný paušál 7,41 €) na účet jeho právnej
zástupkyne JUDr. Z. B., B., vedený v T., a. s., do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti
tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, ak namietaným postupom alebo
rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia
orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia
základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04,
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na podnikanie podľa čl. 35
ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso/3/2011 z 25. augusta 2011, ktorým
najvyšší súd vyhovel odvolaniu Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky, žalobu
sťažovateľa zamietol a účastníkom konania nepriznal náhradu trov.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 35 ods. 1 ústavy ústavný súd uvádza, že
porušenie základného práva priznaného týmto článkom nemôže samo osebe nastať
rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc (I. ÚS 44/03).
O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať
v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu
niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až
čl. 50 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07), čo sa v danom prípade podľa
názoru ústavného súdu nestalo.
Sťažovateľ však porušenie ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až
čl. 50 ústavy nenamietal, čo bolo dôvodom na odmietnutie jeho sťažnosti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.
Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukázal len
na to, že najvyšší súd rozhodol „bez dostatočného dôvodu“, pričom tieto dôvody bližšie
nekonkretizoval, či ide o dôvody hmotnoprávneho alebo procesnoprávneho charakteru, a ani
k sťažnosti nepriložil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu.
Vzhľadom na to, že sťažovateľ k sťažnosti nepripojil napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu, nesplnil ani zákonom ustanovenú obligatórnu náležitosť sťažnosti podľa
§ 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde, čo zakladá ďalší dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Ústavný súd nad rámec svojho rozhodnutia o odmietnutí sťažnosti poukazuje na to,
že sťažovateľ je v konaní pred ústavným súdom zastúpený kvalifikovaným právnym
zástupcom advokátkou. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že podľa § 18 ods. 2
zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je
povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou, dôsledne využívať
všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto
povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je
povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen
začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom
ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti
sťažnosti (§ 20 a § 50 zákona o ústavnom súde), ktorými začína konanie pred ústavným
súdom (napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08, IV. ÚS 213/2010). Vzhľadom na tieto
skutočnosti ústavný súd prerokoval sťažnosť len v rozsahu namietaného porušenia tých
práv, ktorých vyslovenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite
sťažnosti (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi
sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. januára 2012