Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 179/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom Mgr. Petrom Troščákom, advokátska kancelária, Hlavná 50,

Prešov, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. októbra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca

2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 25. októbra 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom

potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Sp 33/2015-

21 z 22. júla 2015, ktorým krajský súd potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredia

ako odporkyne (ďalej aj „odporkyňa“) č. 14239-7/2015-BA z 28. apríla 2015, ktorým

rozhodla, že sťažovateľ, ktorý utrpel poškodenie zdravia v dôsledku pracovného úrazu

24. januára 2002, má nárok na úrazovú rentu podľa

o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

od 1. januára 2014 v sume 42 eur mesačne s príslušnou valorizáciou od 1. júla 2005.

Odporkyňa rozhodnutie odôvodnila a poukázala

na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými bola sťažovateľovi priznaná (i) náhrada

za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti v sume 27 223,13 eur, (ii) náhrada za

stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, t. j. od 24. januára 2003, a ktorými

(iii) bolo preskúmané rozhodnutie o zvýšení čiastočného invalidného dôchodku sťažovateľa.

2.1 Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:

„Pri vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku

krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu,

najvyšší súd s prihliadnutím na konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa

odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu s právnou

citáciou právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského

súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku.

Preto sa s ním stotožňuje v celom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov

známe fakty preskúmavanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, sa najvyšší súd

v odôvodnení svojho rozsudku len obmedzil na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozsudku.

Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že v danom prípade ide o plnenie

vyplývajúce z náhrady škody spôsobenej pracovným úrazom.

Taktiež nie je sporné, že navrhovateľovi bola k 31.12.2003 vyplácaná náhrada za

stratu na zárobku a že nárok na jej výplatu trval aj po tomto dni.

Spornou medzi navrhovateľom a odporkyňou bola otázka, či náhrada za stratu na

zárobku, ktorá navrhovateľovi patrila do 31.12.2003, a ktorá sa od 01.01.2004 považuje za

úrazovú rentu, má byť vyjadrená vo výške, v akej bola k 31.12.2003 skutočne vyplácaná. ...

Z obsahu rozhodnutí OS PO č.k. -358 z 27.11.2013 v spojení

s rozsudkom KS PO č.k. -383 z 15.10.2014 vyplýva, že týmito bola uložená

povinnosť zodpovednému zamestnávateľovi vyplatiť navrhovateľovi ako poškodenej osobe

náhradu za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti, t.j.

od 24.01.2003 (v súvislosti s pracovným úrazom zo dňa 24.01.2002, kedy došlo k vzniku

škodovej udalosti) za obdobie do 31.12.2003. Od 01.01.2004 sa strata na zárobku

pretransformovala na úrazovú rentu a patrí do rozhodovacej kompetencie Sociálnej

poisťovni.

Z uvedených rozhodnutí ďalej vyplýva, že sa zaoberali priznaním úroku z omeškania

platenia náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti (6%), ktorú

stanovili uhradiť od 30.05.2005. Tento 6% úrok z omeškania odvodili z istiny v sume

615,16. V tejto súvislosti KS PO vydal opravné uznesenie -396 dňa

16.12.2014, kde z dôvodu pisárskej chyby doplnil výrokovú časť aj o výšku istiny z ktorej

6% úrok z omeškania priznal. Samotný výpočet istiny je súčasťou obsahu rozsudku OS PO

č.k. -358 z 27.11.2013.

Tieto rozhodnutia, nadobudli právoplatnosť v časti istiny 20.12.2013 a v časti úroku

v spojení s opravným uznesením dňa 13.01.2015.

Z uvedeného je zrejmé, že náhrada za stratu na zárobku po skončení

práceneschopnosti bola právoplatne určená spolu so stanovenou výškou (istina plus úroky

z určenej istiny) a pokiaľ túto skutočnosť rešpektovala aj odporkyňa, potom postupovala

v súlade s

V odvolacom konaní také skutočnosti, ktoré by správnosť skutkových zistení

a právnych záverov krajského súdu spochybňovali, zistené neboli. Navrhovateľ totiž ani

v odvolacom konaní nepreukázal, že mu bola ku dňu 31. decembru 2003 vyplácaná náhrada

za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti v inej výške, než výplatu ktorých by

neprevzala odporkyňa od 1. januára 2004.

Odvolací súd preto rozsudok krajského súdu, ktorý je vecne správny, podľa § 219

potvrdil.“

3. Sťažovateľ dáva do pozornosti, že najvyšší súd sa žiadnym spôsobom

nevysporiadal s viacerými podstatnými odvolacími námietkami uvedenými v jeho odvolaní

a zároveň ako rozhodujúcu súd aplikoval nesprávnu právnu normu.

3.1 Sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok za neodôvodnený, nepreskúmateľný,

zjavne svojvoľný a arbitrárny, pretože hrubo nerešpektuje aplikovateľnú právnu úpravu

a rozhodovaciu prax najvyššieho súdu a ústavného súdu v otázke rozsahu a kvality

odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

3.2 Sťažovateľ ďalej považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že najvyšší súd aplikoval

podľa jeho názoru nesprávnu právnu normu, a to ,

ktorý na posudzovanú vec nebol podľa mienky sťažovateľa vôbec použiteľný. Ak najvyšší

súd na zdôraznenie správnosti rozsudku krajského súdu uvádza, že Sociálna poisťovňa,

ústredie postupovala v súlade s , je podľa názoru

sťažovateľa nepochybné, že na posudzovanú vec bola na každom jednom stupni konania

aplikovaná nesprávna právna norma, a to , a správne

mala byť aplikovaná iná právna norma, a to , pretože

táto je v pomere špeciality k

3.3 Sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok najvyššieho súdu za svojvoľný

a v extrémnom rozpore s ideou spravodlivosti.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie garantované v článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a SR, ako aj

právo na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu garantované

v článku 39 ods. 1 SR rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa

25.10.2017 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 25.10.2017 a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

7. Predmetom sťažnosti je námietka sťažovateľa, že napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu je neodôvodnený, nepreskúmateľný, zjavne svojvoľný a arbitrárny. Sťažovateľ

namieta, že najvyšší súd aplikoval na jeho vec nesprávnu právnu normu, čím došlo

k porušeniu ním označených ústavných práv.

8. Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych

garancií procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné (ťažiskové) otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany (porov. právnu vetu nálezu sp. zn. ;

ďalej napr. aj ).

8.1 V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na povahu a špecifiká správneho

súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len

preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, teda preskúmať to, či

kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali

príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Treba preto vziať do úvahy, že

správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky

napadnutých rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej

sústavy (porov. , ).

8.2 K formálnej stránke postupu a vydania napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

ústavný súd uvádza, že najvyšší súd postupoval podľa procesnoprávnych predpisov

vzťahujúcich sa na rozhodovanie o odvolaní (t. j. podľa príslušných ustanovení v tom čase

platného a účinného ), aplikoval na vec sa vzťahujúce

právne normy, napadnutý rozsudok bol vydaný vo forme predpokladanej zákonom

a obsahuje zákonom predpísané náležitosti.

8.3 K materiálnej stránke napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd

konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových a právnych

záveroch napadnutého rozsudku nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich

arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.

8.4 Najvyšší súd sa pri odôvodňovaní svojich právnych záverov zaoberal ťažiskovou

otázkou, či náhrada za stratu na zárobku, ktorá sťažovateľovi patrila do 31. decembra 2003

a ktorá sa od 1. januára 2004 považuje za úrazovú rentu, má byť vyjadrená vo výške, v akej

bola k 31. decembru 2003 skutočne vyplácaná.

8.5 Ústavný súd hodnotí, že najvyšší súd odpovedal na ťažiskové premenné vo veci

sťažovateľa. Najvyšší súd jasne poukázal, že rozhodnutiami súdov bola zodpovednému

zamestnávateľovi uložená povinnosť vyplatiť sťažovateľovi ako poškodenej osobe náhradu

za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti, t. j. od 24. januára 2003

(v súvislosti s pracovným úrazom z 24. januára 2002, kedy došlo k vzniku škodovej

udalosti) za obdobie do 31. decembra 2003, a že od 1. januára 2004 sa strata na zárobku

pretransformovala na úrazovú rentu a patrí do rozhodovacej kompetencie Sociálnej

poisťovne. Správne potom najvyšší súd odkázal, že odporkyňa potom postupovala v súlade

s , ktorý sa aj podľa ústavného súdu vzťahoval na vec

sťažovateľa, a to vzhľadom na ustálený skutkový stav.

8.6 Uvedené závery najvyššieho súdu nemožno z pohľadu ústavného súdu považovať

vzhľadom na skutkový a právny stav vo veci za zjavne nelogické, arbitrárne či

neodôvodnené alebo vzhľadom na princípy práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé

súdne konanie ústavne neudržateľné. Závery najvyššieho súdu a ich odôvodnenie je preto

nutné považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania, do ktorého ústavný súd nie

je oprávnený v tomto prípade zasahovať.

8.7 Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2018