Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 683/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2017

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti MAC TV, s. r. o., Brečtanová 1, Bratislava, právne zastúpenej advokátom

Mgr. Petrom Lukášekom, advokátska kancelária A|K|K|L advokáti, s. r. o., Miletičova 5B,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46

ods. 1 a 2 v spojení s a práv podľa

ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. marca

2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2017

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a 2

v spojení s (ďalej len „“) a práv podľa

ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 28. marca 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozhodnutím č. z 27. októbra

2015 Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „rada“ alebo „odporkyňa“) ako orgán

príslušný podľa až 3 a a

o vysielaní a retransmisii a o zmene o telekomunikáciách v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“) rozhodla tak, že

sťažovateľke uložila podľa § 64 ods. 1 písm. d) zákona o vysielaní a retransmisii úhrnnú

sankciu ‒ pokutu podľa § 67 ods. 5 písm. a) uvedeného zákona vo výške 5000 eur za

porušenie povinnosti ustanovenej v § 34 ods. 1 a § 35 ods. 3 zákona o vysielaní

a retransmisii. Porušenie povinnosti ustanovenej v § 34 ods. 1 zákona o vysielaní

a retransmisii malo spočívať v tom, že sťažovateľka na televíznej programovej službe WAU

13. apríla 2015 v čase približne 20:30:04 h, 20:30:20 h a 22:26:00 h odvysielala komunikát

informujúci o službe divano, ktorý naplnil definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona

o vysielaní a retransmisii bez toho, aby bol približne o 20:30:04 h a 22:26:00 h na začiatku

a približne o 20:30.20 h na konci zreteľne oddelený od iných častí programovej služby tak,

aby nebol zameniteľný s inými zložkami programovej služby. Porušenie povinnosti

ustanovenej v § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii malo spočívať v tom, že časový

úsek od približne 21:30:30 h do 22:00:29 h programu Rodinka na výlete odvysielaného

v rámci programovej služby WAU 13. apríla 2015 približne o 20:30 h, ktorý zodpovedá

tretiemu 30-minútovému časovému úseku trvania predmetného programu, dvakrát prerušila

zaradením reklamy, a to približne o 21:37:47 h a 21:48:44 h.

2.1 Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka včas opravný prostriedok, ktorým

sa domáhala, aby najvyšší súd rozhodnutie odporkyne z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2

písm. a) až e) zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie rady, a to na základe týchto

dôvodov:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci dospel k záveru, že

odporkyňa v predmetnej veci náležite postupovala v zmysle citovaných právnych noriem,

vo veci si zadovážila dostatok skutkových okolností relevantných pre vydanie rozhodnutia,

zistila skutočný stav veci, v konaní postupovala v súčinnosti s navrhovateľkou ako

účastníkom konania a vo veci sa nedopustila ani takej vady, ktorá by mala za následok

nezákonnosť rozhodnutia, z ktorých dôvodov napadnuté rozhodnutie považoval za súladné

so zákonom...

Najvyšší súd mal z obsahu spisového materiálu za preukázané, že odporkyňa uložila

navrhovateľke úhrnnú sankciu - pokutu určenú podľa § 67 ods. 5 písm. a/ zákona

č. vo výške 5 000,- € za porušenie povinnosti ustanovenej v a

ods. 3 Súčasne vyslovila, že podľa

Z.z. „Uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila“ a podľa

je pokuta splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia

právoplatnosti rozhodnutia a je potrebné ju uhradiť na účet uvedený v rozhodnutí. ...

V súvislosti s námietkou navrhovateľky, ktorou namietala nepreskúmateľnosť

napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že výroková časť rozhodnutia nespĺňa obsahové

náležitosti, keď výrok I. rozhodnutia neobsahuje konkrétny spôsob spáchania skutku

a najmä presnú identifikáciu a popis časti odvysielaného komunikátu, ktoré mali naplniť

definíciu reklamy, vrátane popisu, akým spôsobom túto definíciu reklamy mali naplniť,

najvyšší súd dospel k záveru, že výrok rozhodnutia spĺňa všetky obsahové náležitosti

(miesto, čas, spôsob a samotný správny delikt).

V časti výroku I. je uvedené, že navrhovateľka porušila povinnosť ustanovenú v § 34

ods. 1 (samotný správny delikt) tým, že na televíznej programovej

službe WAU (miesto jeho spáchania) dňa 13. 04.2015 v čase o cca 20:30:04 hod., 20:30:20

hod. a 22:26:00 hod. (čas jeho spáchania) odvysielala komunikát informujúci o službe

divano, ktorý naplnil definíciu reklamy podľa , bez toho,

aby bol o cca 20:30:04 hod. a 22:26:00 hod. na začiatku a o cca 20:30.20 hod. na konci

zreteľne oddelený od iných častí programovej služby tak, aby nebol zameniteľný s inými

zložkami programovej služby (spôsob jeho spáchania).

V časti výroku II. je uvedené, že navrhovateľka porušila povinnosť ustanovenú v § 35

ods. 3 (samotný správny delikt), tým, že program Rodinka na výlete

odvysielaný dňa 13.4.2015 o cca 20:30 hod., v rámci programovej služby WAU (miesto

spáchania správneho deliktu), v časovom úseku od cca 21:30:30 hod. do 22:00:29 hod.,

ktorý zodpovedá tretiemu 30-minútovému časovému úseku trvania predmetného programu,

dvakrát prerušila zaradením reklamy, a to o cca 21:37:47 hod. a o cca 21:48:44 hod. (čas

a spôsob jeho spáchania).

Najvyšší súd má za to, že tvrdenie navrhovateľky je neopodstatnené a účelové.

Právna analýza preukázania splnenia podmienok § 32 ods. 1 je uvedená v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia, nebolo by účelné predpokladať uvedenie tejto časti úvahy, resp.

právneho vyhodnotenia do výroku rozhodnutia. Ak by najvyšší súd bral do úvahy právny

výklad navrhovateľky ohľadom predmetného výroku, v konečnom dôsledku by sa potierali

rozdiely medzi výrokom a odôvodnením. Výrok v predmetnom prípade (s prihliadnutím na

špecifikovanie miesta, času, spôsobu a správneho deliktu) by mal byť vecný, a aj stručný.

Naopak následne odôvodnenie samotného výroku by malo byť rozsiahlejšie a jednotlivé

aspekty rozhodnutia náležite analyzované. Pokiaľ sa týka časti výroku o porušení povinnosti

podľa (stanovujúcom prípustný počet prerušení

reklamným vysielaním v nadväznosti na to, akým násobkom 30-minútového vysielacieho

úseku je celková doba vysielania programu) odporkyňa uviedla počet prerušení reklamou

(2) v rámci tretieho 30-minútového časového úseku trvania programu. Vzhľadom na

skutočnosť, že ustanovenie § 35 ods. 3 obsahuje len jednu konkrétnu úpravu prípustného

počtu prerušení v nadväznosti na počet 30-minútových úsekov vysielania, považuje najvyšší

súd takúto formuláciu za dostatočnú. Na základe uvedeného má najvyšší súd za to, že výrok

napadnutého rozhodnutia je dostatočný pre posúdenie akého konania sa navrhovateľka

dopustila, a v dôsledku ktorého došlo k spáchaniu konkrétneho správneho deliktu. Takto

vymedzený skutok vo výroku rozhodnutia je nezameniteľný s iným konaním aj z hľadiska

vylúčenia prekážky litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok, ako aj pre

vylúčenie prekážky veci rozhodnutej.

K námietke navrhovateľky týkajúcej sa nesprávnosti právneho vyhodnotenia toho, či

sporný komunikát spĺňa zákonné kritéria pre uznanie za reklamu v zmysle § 32 ods. 1

najvyšší súd uvádza, že z hľadiska rozlíšenia medzi reklamou

a inými formami mediálnej komerčnej komunikácie je dôležité vždy posúdiť obsah

komunikátu. Je úlohou odporkyne v rámci správnej úvahy posúdiť, či obsah konkrétneho

komunikátu zahrňuje údaje informatívneho charakteru, alebo už ide o údaje určené

k podpore predaja, nákupu alebo nájmu tovaru alebo služieb vrátane nehnuteľností, práv

a záväzkov alebo k dosiahnutiu iného účinku sledovaného objednávateľom reklamy alebo

vysielateľom. Dôležité sú prostriedky, ktoré v ňom boli použité a rovnako aj určité

kvalitatívne hodnotenie konkrétneho produktu. V reklame je možné použiť subjektívne

hodnotiace komentáre, vyzdvihovanie vlastností produktu, alebo rôznymi inými formami

pozitívne reklamovaný produkt propagovať. V iných formách mediálnej komerčnej

komunikácie (napr. sponzorskom odkaze) takéto výrazové prostriedky nie je možné použiť,

teda nie je možné v ňom použiť typické reklamné prvky. Ak sa však takéto reklamné prvky

v komunikáte vyskytnú, je nevyhnutné ho považovať za reklamu s tým, že sa na neho

vzťahujú všetky povinnosti a obmedzenia, ktoré platia pri reklame (§ 34 ods. 1, § 35 ods. 3

). Ak teda komunikát naplní definíciu reklamy podľa

je nutné, aby spĺňal všetky povinnosti, ktoré sú ustanovené pre

reklamu. Navrhovateľka sa v podanom opravnom prostriedku snažila naznačiť, aké kritériá

by bolo vhodné zohľadňovať pri posúdení, či ide o reklamu. Senát najvyššieho súdu uvádza,

že dĺžka spotu nie je pre posúdenie, či ide o reklamu alebo o sponzorský odkaz relevantná,

nakoľko aj reklama môže mať kratšie trvanie. Z hľadiska objektu komunikátu môže byť

predmetom sponzorského odkazu nielen samotná osoba sponzora, ale aj jeho produkty

a služby, čo aj priamo vyplýva z , preto ani toto

kritérium nemôže najvyšší súd považovať za relevantné. Dynamickosť komunikátu taktiež

sama osebe neposilňuje reklamný charakter, pričom výsledný záver možno určiť až

v spojení s ďalším obsahom odvysielaného komunikátu. Rovnako aj kritériá, ktoré uviedla

navrhovateľka, a to presviedčavý charakter a porovnávanie senát najvyššieho súdu

vyhodnotil ako nerelevantné. Presviedčavý charakter, ktorým by bol divák nútený do kúpy

určitého výrobku, prípadne, ktorý by obsahoval priamu výzvu na kúpu výrobku, informáciu

o výhodnosti produktov, informáciu o cene, nemajú ani mnohé reklamy vysielané

v súčasnosti, preto nie je možné postupovať spôsobom, ktorý uviedla navrhovateľka.

Obdobne, mnohé reklamy neobsahujú žiadne porovnávanie s konkurenciou a ani

neuvádzajú žiadne pozitívne alebo negatívne vlastnosti produktov v porovnaní s inými

produktmi. Uvedené kritériá tak nemôžu byť pre vymedzenie komunikátu ako reklamy

určujúce. V danom prípade bol posudzovaný komunikát informujúci o službe - mobilnej

aplikácii divano, pričom z obrazovej zložky komunikátu je zrejmé, že účelom tejto aplikácie

je priniesť divákovi dodatočné informácie o programoch, ktoré sleduje. Skutočnosť, že

posudzovaný komunikát bol časovo zaradený do vysielania po programe Šéf v utajení

a pred a po programe Rodinka na výlete síce mohla vzbudzovať dojem, že ide o inú formu

mediálnej komerčnej komunikácie napr. sponzorský odkaz, avšak vzhľadom na absenciu

zreteľného označenia sponzorovaného programu v zmysle

Z.z., ale aj skutočnosti, že posudzovaný komunikát neobsahuje žiadne prvky, ktoré by

nasvedčovali sponzorovaniu televíznych programov je potrebné konštatovať, že nejde

o sponzorský odkaz. Cieľom posudzovaného komunikátu bolo informovať divákov

o ponúkanej službe divano, a preto nešlo ani o vlastnú propagáciu zameranú na získanie

a udržanie pozornosti na vysielanie. Obrazová zložka komunikátu bola odporkyňou

popísaná tak, že: Na čiernom pozadí rotuje tmavý mobilný telefón. Postupne sa na pozadí

objavia oranžové písmená divano, posúvajúce sa stredom sprava doľava. Pred nimi je

mobilný telefón, na ktorého displeji je spočiatku oranžový plný kruh na bielom pozadí.

V ľavom spodnom rohu je v malom oranžovom štvorci logo aplikácie a v pravom spodnom

rohu oranžový nápis getdivano.com. Pod mobilným telefónom sa objaví biely nápis

Rozprávam... Mobilný telefón sa priblíži dopredu a na displeji sú v hornej časti postavy

zo seriálu Panelák. Cez ich fotografiu je názov programu Panelák, Nové časti, O seriáli.

Postavy, Novinky, Foto a v spodnej časti obsah niektorej epizódy. Mobilný telefón sa

posunie ešte bližšie do kamery tak, že displej nie je v obraze celý vidieť. Na ňom sa zmení

program Panelák na program Divoké kone. Neskôr je na displeji už len oranžový nápis

divano. Mobilný telefón sa otočí. Samotná obrazová zložka komunikátu má informačný

a popisný charakter, ktorý divákom približuje funkciu uvedenej aplikácie a teda neobsahuje

propagačné prvky, no v spojení s verbálnou zložkou „Jediná appka, čo ťa dostane do

obrazu!“ už dochádza k jej skutočnej propagácii. Podľa najvyššieho súdu dochádza

v posudzovanom komunikáte k zvýrazneniu reklamných prvkov práve slovom „Jediná“,

ktoré zdôrazňuje jedinečnosť/výnimočnosť aplikácie, čím je jednoznačne zdôraznená jej

pozitívna vlastnosť. Zdôraznenie jedinečnosti aplikácie však nie je nijakým spôsobom

preukázané, ide iba o subjektívne hodnotenie, pričom jeho cieľom je nepochybne osloviť

divákov. Vzhľadom na to, že v posudzovanom komunikáte je prítomný propagačný prvok

neobstojí ani námietka navrhovateľky a bezplatnosti aplikácie. Za tohto stavu tak bolo

dôvodné posudzovať aj splnenie požiadavky uvedenej v

Navrhovateľka v tejto súvislosti poukazovala na to, že predmetný komunikát bol oddelený

od ostatných častí programu uvedením do čierneho poľa a následným zobrazením

komunikátu. Najvyšší súd sa v tejto súvislosti stotožnil s argumentáciou odporkyne, že

takéto „oddelenie“ nemožno považovať za súladné s požiadavkou zreteľnosti

a rozoznateľnosti v zmysle v Keďže posudzovaný

komunikát nebol zreteľne vymedzený obrazovo-zvukovým či priestorovým prostriedkom,

ktorý navrhovateľka vo vysielaní obvykle používa, divák nebol žiadnym spôsobom

informovaný o tom, že začína resp. končí vysielanie reklamy. ...

Vychádzajúc zo skutkových zistení je zrejmé, že navrhovateľka v danej veci nepodala

žiadne stanovisko a teda nevzniesla ani námietku, v ktorej by vyjadrila pochybnosti

k podkladom pre vydanie rozhodnutia, uvedených v oznámení o začatí správneho konania -

záznam z vysielania a prepis/popis skutkového stavu tvoriaceho prílohu oznámenia, ako aj

nenavrhovala vykonanie žiadneho dôkazu a nevyjadrila ani pochybnosti o tom, že by

odporkyňa v predmetnom konaní postupovala len z prepisu/popisu bez bezprostredného

vzhliadnutia odvysielaného programu. Uvedenú námietku navrhovateľka vzniesla až

v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporkyne. Odporkyňa sa k uvedenej námietke

navrhovateľky vyjadrila v písomnom vyjadrení k opravnému prostriedku tak, že uviedla, že

z povahy podkladu pre rozhodnutie - záznamu z vysielania, je zrejmé, že je možné sa s ním

oboznámiť len jeho vzhliadnutím a spochybnenie sledovania programu, ktorého obsah je

predmetom správneho konania členmi Rady, nemá racionálny základ a uvedené námietky

zo strany navrhovateľky sú len nepodloženými tvrdeniami, ktoré sú navyše aj zavádzajúce.

Tvrdila, že v prípade záznamu ide o zvukovo obrazovú, prípadne iba o zvukovú informáciu

zachytenú na dátovom nosiči podobne ako pri vykonaní dôkazu listinou a rovnako ako

v prípade listiny ani o vzhliadnutí záznamu vysielania sa nespisuje zápisnica, nakoľko je

zrejmé, že s jeho obsahom je možné sa oboznámiť len zhliadnutím. Poukázala na to, že

v prípade obhliadky ide naopak o odlišný dôkaz, nakoľko predmetom obhliadky môžu byť

len veci hmotnej povahy, a preto skutočnosť, že odporkyňa zhliadne záznam vysielania ešte

neznamená, že týmto postupom vykonáva obhliadku, nakoľko nie je možné obhliadnuť

niečo, čo nemá hmotnú povahu, tvrdiac, že možno obhliadnuť len dátový nosič ako taký, ale

nie jeho obsah. Nepovažovala za pravdivé ani tvrdenie navrhovateľky, že zápisnica o

hlasovaní začala byť súčasťou administratívneho spisu až na základe rozhodovacej praxe

najvyššieho súdu.

Vzhľadom k uvedenému najvyšší súd dospel k záveru, že nevyhotovenie zápisnice

resp. iného záznamu odporkyňou o oboznámení sa so záznamom z predmetného vysielania

v danom prípade nie je možné považovať za takú vadu konania, ktorá by mala za následok

nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia v zmysle , keď navrhovateľka

v priebehu správneho konania nepodala žiadne stanovisko, nenavrhovala vykonanie

žiadneho dôkazu, nenamietala porušenie právnej povinnosti. ... Pokiaľ teda navrhovateľka

ako obvinená z porušenia právnej povinnosti potom ako sa dozvedela o začatí správneho

konania vo veci porušenia právnej povinnosti, mala nielen právo, ale i povinnosť navrhnúť

jej známe dôkazy preukazujúce pravdivosť jej tvrdenia, pretože ak svoje právo na súčinnosť

v správnom konaní nevyužila, vystavila sa v konaní riziku neunesenia dôkazného bremena

na preukázanie svojho tvrdenia uvedeného v opravnom prostriedku, že vo veci právnych

porušení kladených jej odporkyňou za vinu postupovala v súlade so zákonom. Pokiaľ sa

však navrhovateľka v opravnom prostriedku bránila len tým, že odporkyňa v správnom

konaní pochybila, keď o zhliadnutí záznamu vysielania nevyhotovila zápisnicu,

nenamietajúc zistenia preukazujúce porušenie právnej povinnosti, samotná táto skutočnosť

nemohla mať za následok nezákonnosť rozhodnutia v danej veci.

Najvyšší súd nesúhlasil ani s ďalšou námietkou navrhovateľky, ktorou namietala

nesprávne právne posúdenie veci, keď citujúc právnu úpravu v § 35 ods. 3 zákona

č. tvrdila, že jazykový výklad predmetného ustanovenia je nejednoznačný a je

z neho možné vyvodiť viacero interpretácií, nesúhlasiac s výkladom odporkyne. ...

Z ustanovenia je zrejmý účel zákonodarcu

stanoviť podmienky povinností vysielateľa pri prerušovaní vysielania spravodajského

programu alebo audiovizuálneho programu televíznou reklamou alebo telenákupom

sledujúc cieľ ochrany divákov pred nadmerným prerušovaním sledovaného programu

a v neposlednom rade aj autorov diela, spracovaného vo vysielanom programe. Na základe

gramatického a logického výkladu citovanej právnej normy v súlade s cieľom zákona je

možné vykladať uvedenú právnu normu len tak, že zákonodarca povoľuje vysielateľovi

prerušiť vysielanie spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela televíznou

reklamou alebo telenákupom jedným prerušením na každý 30-minútový úsek.

Najvyšší súd súhlasí s tvrdením navrhovateľky, že nedostatok právnej normy nie je

možné odstrániť ani aplikačnou a interpretačnou praxou odporkyne, nakoľko nedostatok

presnej špecifikácie právnej povinnosti vysielateľa v právnej norme nie je možné nahradiť

správnou úvahou orgánu výkonnej moci. Taktiež súhlasí s jej názorom, že je jednoznačné,

že vzhľadom na absenciu presného, jasného a špecifického zákonného ustanovenia sa

takáto povinnosť stáva pochybnou a teda pri jej hodnotení je potrebné aplikovať zásadu in

dubio mitius, v rozsahu menej obmedzujúceho spôsobu splnenia povinnosti vyplývajúcich

zo zákona o vysielaní.

Senát najvyššieho súdu však nesúhlasí s názorom navrhovateľky, že znenie právnej

úpravy v je nepresné, nejasné a nedostatočne

špecifikované, čo umožňuje jeho mnohostrannú interpretáciu. Taktiež nemôže súhlasiť

s tvrdením navrhovateľky, že ustanovenie článku 20 ods. 2 Smernice Európskeho

parlamentu a Rady 2010/13/EÚ z 10.03.2010, ktoré bolo transponované do zákona

o vysielaní, je taktiež nejednoznačné. Ustanovenie § 35 ods. 3 zákona o vysielaní

predstavuje transpozíciu ustanovenia článku 20 ods. 2 Smernice. Podľa názoru najvyššieho

súdu právna úprava povinnosti ustanovenej v ako aj

v čl. 20 uvedenej smernice je stanovená jasným a určitým spôsobom a teda jednoznačne,

nedovoľuje mnohostranný výklad. Výklad právnej úpravy nastolený navrhovateľkou, podľa

ktorého predmetné ustanovenie rovnako umožňuje vyvodiť záver, že vysielateľ je oprávnený

prerušiť program aj v začatom, ale nedokončenom 30-minútový úsek trvania programu,

podľa názoru súdu nevychádza z obsahu právnej úpravy ustanovenej v citovanej právnej

norme - , ktorá predstavuje transpozíciu ustanovenia

článku 20 ods. 2 Smernice a navrhovateľka týmto výkladom neprimeraným spôsobom

vybočuje z rámca obsahu ich znenia a zavádzajúcim spôsobom ich dopĺňa. Poukázanie

navrhovateľky na dokonavosť/nedokonavosť 30-minútového časového úseku v ustanovení

je z hľadiska výkladu celého ustanovenia irelevantné,

nakoľko v spojení s druhou časťou vety pred bodkočiarkou: „a to aj v prípade, ak

plánované trvanie tohto spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela

nepresahuje 30 minút“ predstavuje upresnenie prvej časti vety - a teda že sa povoľuje jedno

prerušenie spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela na každý 30-minútový

úsek ako aj vtedy, ak plánované trvanie spravodajského programu alebo audiovizuálneho

diela nepresahuje 30 minút. Zároveň najvyšší súd poukazuje na svoju rozhodovaciu činnosť

napr. rozhodnutie sp.zn. zo dňa 10. októbra 2013, ktorého obsahom je výklad:

„Ak by zákonodarca mienil povoliť prerušenie programu reklamou alebo telenákupom aj

kratší časový úsek, vyjadril by to jednoznačným spôsobom, napr. pri vysielaní programu sa

povoľuje jedno prerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu na každý začatý 30-

minútový úsek.“ Najvyšší súd dospel k záveru, že správny orgán v napadnutom rozhodnutí

správne aplikoval aj úniové právo, konkrétne smernicu č. 2010/13/EÚ, čím splnil povinnosť

orgánov aplikácie práva usilovať sa o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva.

Vychádzajúc z uvedeného najvyšší súd preto návrh navrhovateľky, aby najvyšší súd

predmetné odvolacie konanie prerušil a obrátil sa na Súdny dvor EÚ s požiadavkou

o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke k výkladu a aplikácii ustanovenia článku 20

ods. 2 Smernice, považoval za nedôvodný, keďže dospel k záveru, že právna úprava je

jednoznačná a odporkyňa v preskúmavanom rozhodnutí porušenie právnej povinnosti

navrhovateľkou posúdila správne a v súlade s , ktoré

ustanovenie si vyložila správne a v súlade s čl. 20 uvedenej Smernice.

Najvyšší súd nesúhlasil ani s námietkou navrhovateľky, že odporkyňa v danom

prípade zasiahla do základného práva vysielateľa na slobodu prejavu...

zveruje do právomoci odporkyne

presadzovať záujmy verejnosti pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu

a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu

v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb

na požiadanie. Dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie,

retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva

štátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych

služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto zákonom (§ 4 ods. 1, 2 zákona

č. ). Do pôsobnosti odporkyne v oblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať

na dodržiavanie povinností podľa zákona o vysielaní a retransmisii a podľa osobitných

predpisov, ako aj ukladať sankcie vysielateľom za porušenie právnej povinnosti (§ 5 ods. 1

).

Vzhľadom k uvedenému najvyšší súd považoval za nedôvodné námietky

navrhovateľky, keďže z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odporkyňa sa

kritériami podmieňujúcimi obmedzenie práva slobody prejavu vysielateľa zaoberala a aj

dostatočne vysporiadala. Právo na slobodu prejavu nie je absolútne. Článok 26 ods. 4

SR, ako aj Dohovoru umožňuje obmedzenie tohto práva na základe

zákona, ktorým v tomto prípade je právna úprava ustanovená v § 35 ods. 3 zákona

č. , sledujúc práva iných a to ochranu divákov pred nadmerným reklamným

tlakom, ako aj autorov audiovizuálnych diel zachovaním integrity týchto diel. Podľa názoru

súdu postupom odporkyne nebola navrhovateľke odňatá možnosť konať pred orgánom

verejnej moci a ani pred súdom.

Vo vzťahu k všetkým odvolacím námietkam Najvyšší súd Slovenskej republiky

konštatuje, že dôvody rozhodnutia odporkyne považuje za logické, vyplývajúce

zo skutkových zistení v danej veci. Odporkyňa v napadnutom rozhodnutí dostatočne

a zrozumiteľne zdôvodnila svoje skutkové závery a správne úvahy, ktoré ju viedli k záveru

uvedenému v preskúmavanom rozhodnutí, pričom jej záver je určitý a zrozumiteľný. Nebolo

preukázané, že odporkyňa by sa v konaní dopustila takej vady, ktorá by mohla mať za

následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Podľa názoru súdu odporkyňa v danej

veci výšku pokuty náležite odôvodnila mierou zavinenia, rozsahom a dosahom vysielania,

trvaním, následkami, spôsobom a závažnosťou, ktoré jednotlivé kritériá špecifikovala

vzhľadom na daný prípad. Súd výšku uloženej pokuty považoval taktiež za adekvátnu

k porušeniu právnej povinnosti a nezistil dôvody na jej zníženie. Najvyšší súd preto

rozhodnutie odporkyne č. zo dňa 27. októbra 2015 podľa

v spojení s § 492 ods. S.s.p. potvrdil ako vecne správne a zákonné.»

3. Sťažovateľka v úvode svojej sťažnosti namieta, že najvyšší súd (i) absolútne

opomenul relevantne odôvodniť odvolaním namietané nedostatočné odôvodnenie

rozhodnutia rady vo vzťahu k naplneniu kritérií pre zásah do slobody prejavu, (ii)

nedostatočne a arbitrárne vyhodnotil oprávnenosť/neoprávnenosť zásahu do slobody

prejavu sťažovateľky, (iii) potvrdením rozhodnutia rady arbitrárne uzavrel, že došlo k

splneniu podmienok predpokladaných na obmedzenie slobody prejavu

sťažovateľky. Rovnako sťažovateľka namieta, že vydanie rozhodnutia bez uvedenia

akýchkoľvek dôvodov v odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vo vzťahu

k odvolaciemu dôvodu nedostatočného (žiadneho) odôvodnenia rozhodnutia rady, hoci

sťažovateľka uplatnila nedostatočné (žiadne) odôvodnenie ako jeden zo žalobných dôvody,

možno považovať za vážny zásah do práva na spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú

právnu ochranu sťažovateľky. Rovnako sťažovateľka namieta, že obmedzenie slobody

prejavu bez existencie dôvodov vychádzajúcich z limitačnej klauzuly

a proporcionality (nevyhnutnosti v demokratickom štáte) možno považovať za vážny zásah

do práva na slobodu prejavu sťažovateľky.

3.1 Najvyšší súd sa podľa mienky sťažovateľky nijako nevyjadril k skutočnosti, že

rozhodnutie rady žiadne dôvody na obmedzenie slobody prejavu neobsahovalo. Úlohou

najvyššieho súdu nie je nahrádzať úvahu správneho orgánu a neexistentné odôvodnenie

v jeho rozhodnutí. Najvyšší súd sa teda podľa názoru sťažovateľky nijako nevysporiadal

s podstatným odvolacím dôvodom, čím sa zjavným a závažným spôsobom dopustil zásahu

do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie.

3.2 Sťažovateľka uvádza, že síce bol zásah do jej slobody prejavu vykonaný

na základe zákona (§ 34 ods. 1 a § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii), avšak tento

zásah nesledoval žiaden legitímny cieľ a ani nebol proporcionálny (nevyhnutný

v demokratickej spoločnosti). Sťažovateľka uvádza, že z rozhodnutia rady, z napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu, ako aj zo skutkového stavu veci je zrejmé, že rada a najvyšší

súd obmedzili právo na slobodu prejavu sťažovateľky na základe „domnelej“ ochrany práva

divákov (spotrebiteľov) pred nadmerným prerušovaním sledovaného programu a taktiež

domnelej ochrany divákov pred nadmerným reklamným tlakom a zachovaním integrity diel.

Bez ohľadu na to, že ani rada ani najvyšší súd neidentifikovali, ktorý z vymedzených

verejných záujmov podľa bol v prerokúvanej veci legitímnym cieľom

ochrany, je podľa slov sťažovateľky potrebné konštatovať, že „právo spotrebiteľov“

(ako bližšie nešpecifikovanej masy divákov) na ochranu pred nadmerným prerušovaním

sledovaného programu a taktiež domnelej ochrany divákov pred nezákonným zneužitím

na reklamné účely nemožno považovať za legitímny verejný záujem na obmedzenie slobody

prejavu, pretože takéto právo „divákov“ ani dohovor nepoznajú.

3.3 Sťažovateľka ďalej uvádza, že aj informácie reklamného charakteru predstavujú

obsah televízneho vysielania, na ktorý sa vzťahuje ochrana práva na slobodu prejavu. Štát

v tomto prípade v súlade so svojím primárnym záväzkom zabezpečil pluralitu médií na to,

aby aj táto informácia mohla byť vyhľadaná, rozšírená a spracovaná divákmi.

V prerokúvanej veci preto podľa presvedčenia sťažovateľky možno konštatovať, že

odvysielané informácie reklamného charakteru (hoci mohli ísť nad rozsah povoleného

vysielania reklamy), neboli spôsobilé svojou povahou aktivovať meritórne uvažovanie

o obmedzení práva divákov na zabezpečenie ochrany pred nadmerným prerušovaním

sledovaného programu a už vôbec nie dostať sa do kolízie s konkrétnym verejným záujmom

v zmysle alebo dohovoru. Sťažovateľka trvá naďalej

na svojej argumentácii, že obmedzenie slobody prejavu na základe rozhodnutia rady

a napadnutého rozsudku najvyššieho súdu taktiež nebolo proporcionálne (nevyhnutné

v demokratickej spoločnosti,) a je toho názoru, že je bez právneho významu zaoberať sa

skúmaním proporcionality (aplikáciou testu proporcionality), pretože samotný zásah

(rozhodnutie rady a najvyššieho súdu) nesmeroval k ochrane práv a slobôd iných,

bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochrane verejného zdravia a mravnosti, a z tohto

dôvodu nemohol byť zásah zákonný.

3.4 Sťažovateľka dôvodí, že ak mal štát záujem na tom, aby akékoľvek programy

neboli prerušované reklamným obsahom nad určitý časovo ohraničený limit, učinil pre to

zadosť tým, že v súlade so svojím pozitívnym záväzkom štátu vytvoril priestor pre pluralitu

médií, v zmysle ktorej sa každý subjekt po splnení formálnych podmienok môže

s ľubovoľným obsahom vysielania (ponukou) uchádzať o priazeň diváka (dopyt). Podľa

úvah sťažovateľky je výsostným subjektívnym právom každého diváka rozhodnúť sa

sledovať taký obsah vysielania, ktorý si sám zvolí. Z toho vyplýva, že aj prípadné vysielanie

programov s častým prerušovaním reklamnými informáciami môže diváka zaujímať a štát

má vytvoriť priestor (pluralita), aby sa mohol takýto vysielateľ s takýmto obsahom o diváka

uchádzať. V demokratickej spoločnosti nie je podľa názoru sťažovateľky potrebné a už

vôbec nie nevyhnutné, aby orgán štátu namiesto diváka rozhodoval, koľko informácií

reklamného charakteru môže konkrétny vysielateľ (sťažovateľka) vo svojom programe

odvysielať, pretože je len na divákoch, či takéto vysielanie zaujme dostatočný počet

divákov, aby vysielateľ (sťažovateľka) „prežil“ na mediálnom trhu závislom od

sledovanosti. Sťažovateľka zakončuje, že je výsostným právom každého diváka „chytiť

do ruky ovládač“ od televízneho prijímača a prepnúť program na ponuku od iného

vysielateľa a nie je potrebné, aby štát (rada, najvyšší súd) zasahovali do práva sťažovateľky

šíriť reklamné informácie v súlade so slobodou prejavu v rozsahu, ktorý si sám zvolí. Podľa

sťažovateľky je teda výsostným právom každého diváka presunúť sa k inému médiu (zdroju

informácií) alebo prostredníctvom technických prostriedkov televíznej zábavy „pretočiť“

časť vysielania, ktorú sledovať nechce.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné práva spoločnosti MAC TV, s.r.o.(...), podľa článku 26 ods. 1 a ods. 2

a článku 46 ods. 1 a ods. 2 v spojení s článkom 12 ods. 1

a článku 6 ods. 1 a článku 10 ods. 1 a ods. 2 v spojení s článkom 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: zo dňa 28.03.2017, porušené boli.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.:

zo dňa 28.03.2017 sa zrušuje vo všetkých výrokoch a vec sa vracia

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinní uhradiť spoločnosti MAC TV, s.r.o.(...),

trovy právneho zastúpenia vo výške 100% na účet A|K|K|L advokáti s.r.o., do pätnásť dní

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porovnaj napr. , , ,

).

III.

7. Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľky, že správne orgány a následne aj

najvyšší súd porušili označené ústavné práva sťažovateľky predovšetkým tým, že (i)

najvyšší súd nereagoval na námietky sťažovateľky týkajúce sa neproporčeného zásahu do

slobody prejavu sťažovateľky zo strany rady, čím sa napadnutý rozsudok stal arbitrárny

a neodôvodnený, a tým, že (ii) najvyšší súd neposkytol ochranu sťažovateľkinmu právu

na slobodu prejavu, ale poskytol ochranu domnelému verejnému záujmu na ochrane diváka

pred prílišnou frekvenciou reklám v programe televízie, pričom podľa sťažovateľky takýto

zásah do slobody prejavu sťažovateľky je neproporčný, resp. ani nemal byť vykonaný,

keďže žiaden najvyšším súdom a radou opísaný verejný záujem na ochrane diváka pred

množstvom reklám nemožno hodnotiť ako legitímny (nie to nevyhnutný) z pohľadu

a dohovoru.

7.1 Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je ustáliť, či

vzhľadom na námietky sťažovateľky a obsah napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je

potrebné sťažnosť prijať na ďalšie konanie alebo ju považovať za zjavne neopodstatnenú,

keďže ani po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie by nebolo ani potenciálne možné vysloviť

porušenie sťažovateľkou označených práv napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

K namietanému porušeniu a 2 a a 2 dohovoru

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

8. Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,

tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať

idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu

konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.

Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa

slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez

zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby

vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj

zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo

sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom

a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu

úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

Podľa § 34 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii vysielanie reklamy a telenákupu

musí byť rozoznateľné a zreteľne oddelené od iných častí programovej služby tak, aby

neboli zameniteľné s inými zložkami programovej služby; vo vysielaní rozhlasovej

programovej služby sa použijú na oddelenie zvukové prostriedky a vo vysielaní televíznej

programovej služby zvukovo-obrazové alebo priestorové prostriedky.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii pri vysielaní spravodajského

programu alebo audiovizuálneho diela, okrem seriálu, série, dokumentárneho filmu,

programu pre maloletých a bohoslužieb, sa povoľuje jedno prerušenie zaradením reklamy

alebo telenákupu na každý 30-minútový časový úsek, a to aj v prípade, ak plánované trvanie

tohto spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela nepresahuje 30 minút;

pri vysielaní seriálu, série a dokumentárneho filmu sa povoľuje prerušenie zaradením

reklamy alebo telenákupu bez ohľadu na ich trvanie.

8.1 Ústavný súd konštatuje, že § 34 ods. 1 a § 35 ods. 3 zákona o vysielaní

a retransmisii ukladajú vysielateľom určitú verejnoprávnu povinnosť súvisiacu s vysielaním

programov týmto vysielateľom.

8.2 Táto povinnosť nemá vplyv na samotný obsah alebo formu vysielania, nedotýka

sa obsahu či formy šírených informácií, myšlienok, názorov či ideí, rovnako sa nedotýka

obsahu či formy samotnej reklamy alebo telenákupu. Ide o zákonodarcom uloženú

povinnosť kvázitechnického charakteru – povinnosť oddeliť reklamu a telenákup od iných

častí programovej služby tak, aby neboli zameniteľné s inými zložkami programovej služby

a prerušenie programovej služby zaradením reklamy alebo telenákupu na každý 30-

minútový časový úsek. Inak povedané, citovaná zákonná úprava upravuje povinnosť

„fyzického“ (prostredníctvom zvukovo-obrazových alebo priestorových prostriedkov)

oddelenia programovej služby od reklamy či telenákupu a určuje časový rámec (frekvenciu)

zaradenia reklamy či telenákupu v rámci vysielanej programovej služby.

8.3 Citovaná zákonná povinnosť sťažovateľky a s tým spojená sankcia za jej

porušenie nezasahuje do práva na slobodu prejavu v zmysle a dohovoru.

Uloženie sankcie zo strany rady nemožno vnímať ako obmedzenie slobody prejavu, teda

práva na šírenie informácií, myšlienok, názorov a ideí v akejkoľvek forme, keďže

k obmedzeniu týchto atribútov uložením sankcie za porušenie § 34 ods. 1 a § 35 ods. 3

zákona o vysielaní a retransmisii dôjsť nemohlo a ani nedošlo.

8.4 Sťažovateľka nebola sankcionovaná za šírenie informácií, myšlienok, názorov

a ideí, za ich obsah či formu alebo za obsah či formu reklamy alebo telenákupu. Tejto

slobody (slobody prejavu) sa povinnosti upravené v § 34 a § 35 zákona o vysielaní

a retransmisii nedotýkajú, nezasahujú do nej. Povinnosti uložené zákonodarcom v § 34

ods. 1 a § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii nemožno vzhľadom na ich účel

a charakter považovať za povinnosti zasahujúce do slobody prejavu vysielateľov, ale

za určité kvázitechnické podmienky činnosti vysielateľov (vysielania programovej služby),

resp. (v širšom) formálne podmienky podnikateľskej činnosti vysielateľov (spôsob

„predaja“ produktu divákovi).

8.5 Ústavný súd je toho presvedčenia, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

nedošlo k porušeniu práva sťažovateľky na slobodu prejavu v zmysle a

dohovoru. Akcentujúc tieto závery ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu a 2 a dohovoru

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

9.1 Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu

( ), ako aj práva na spravodlivý proces ( dohovoru) zaručiť

každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného

procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva

na súdnu ochranu, vo veci konať a rozhodnúť (porovnaj ). Súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný

na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným,

zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným

procesným právom (porovnaj v tomto zmysle , ,

, ).

9.2 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych

garancií procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné (ťažiskové) otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany (porovnaj právnu vetu nálezu ; ďalej

napr. aj ).

9.3 V tejto súvislosti však ústavný súd poukazuje na povahu a špecifiká správneho

súdnictva podľa piatej časti v tom čase platného , ktorého

úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť

rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, teda preskúmať to, či kompetentné orgány

pri riešení konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné hmotno-

právne a procesno-právne predpisy. Treba preto vziať do úvahy, že správny súd nie je

súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutých

rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy

(porovnaj , , ).

9.4 Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd nereagoval na námietky sťažovateľky

týkajúce sa neproporčného zásahu do slobody prejavu sťažovateľky zo strany rady, čím sa

napadnutý rozsudok stal arbitrárny a neodôvodnený.

9.5 Čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácie

ustanovení zákona o vysielaní a retransmisii najvyšším súdom a aj odôvodnenia

napadnutého rozsudku, ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nič

ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej

neakceptovateľnosti.

9.6 Najvyšší súd nijako nevybočil z medzí určených a

dohovoru, ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil skutkové zistenia a svoj právny

názor, aplikoval a interpretoval príslušné právne normy v súlade s ich znením, obsahom

i duchom. Odôvodnenie napadnutého rozsudku nie je stručnejšieho rázu, ale je

vyčerpávajúce, pričom ťažiskové závery najvyššieho súdu spĺňajú kritériá riadneho

odôvodnenia súdneho rozhodnutia tak, aby boli zachované garancie spravodlivého procesu.

9.7 Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd neodôvodnil, prečo považuje zásah do

sťažovateľkinho práva na slobodu prejavu za nevyhnutný (teda namieta, že najvyšší súd

nevykonal test proporcionality), ústavný súd dôvodí, že test proporcionality nebol v tomto

prípade namieste. Ústavný súd už v inej veci sťažovateľky rozvinul, že test proporcionality

je vhodným nástrojom pri posudzovaní kolízie dvoch chránených záujmov a určení

prednosti toho-ktorého záujmu v individualizovanej veci (pozri , body 40 až

42). V tu prerokovávanom prípade však uložením sankcie sťažovateľke za porušenie § 34

ods. 1 a § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii nedošlo k zásahu do slobody prejavu

sťažovateľky, takže najvyšší súd nemal právne relevantný dôvod (resp. podklad/vehikel)

na vykonanie testu proporcionality.

9.8 Reagujúc na výhrady sťažovateľky ústavný súd dodáva, že to, či povinnosti

uložené v § 34 ods. 1 a § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii vysielateľom chránia

konkrétny predpokladaný verejný/súkromný záujem (sťažovateľka v tomto smere

pochybuje o akomkoľvek ústavne relevantnom záujme na ochrane diváka pred periodicitou

reklám), je bezpredmetné bližšie (na pôdoryse prerokovávanej sťažnosti sťažovateľky)

skúmať a na túto otázku hic et nunc odpovedať, keďže odpoveď by bola ústavne zaujímavá

práve a len vtedy, keby „na druhej strane“ stál určitý chránený záujem (subjektívne

ústavné právo) sťažovateľky, čo v tomto prípade nebolo naplnené. Ústavný súd opakuje, že

povinnosti uložené v § 34 ods. 1 a § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii (príp.

následne sankcionovanie zo strany rady za ich porušenie) nezasahujú do

chráneného práva sťažovateľky na slobodu prejavu v zmysle a 2 či

čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru.

9.9 Z dôvodov dosiaľ uvedených ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu a dohovoru napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu

10. Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 1 dohovoru vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich

jurisdikcii, práva a slobody uvedené v hlave I tohto dohovoru.

10.1 Ústavný súd podotýka, že čl. 12 ods. 1 vyjadruje ústavný princíp rovnosti

v právach. Ustanovenie nie je garanciou absolútnej rovnosti, ale je

ústavnou zárukou ochrany osôb (právnických a fyzických) proti diskriminácii zo strany

orgánov verejnej moci. Ústavný princíp rovnosti nachádza svoje vyjadrenie

v zákonodarstve, ako aj pri aplikácii práva, keď vo svojej podstate predstavuje rovnosť

všetkých pred zákonom, teda v konečnom dôsledku je základom ochrany pred

diskrimináciou (porovnaj ).

10.2 Ústavný súd nezistil, že by pri prerokovávaní veci sťažovateľky pred najvyšším

súdom došlo k narušeniu princípu rovnosti v právach. Sťažovateľka ani nepoukázala na iné

subjekty práva, ktoré by boli v rovnakej či porovnateľnej situácii, kde by orgány verejnej

moci judikovali v totožných veciach inak (priaznivejšie), než judikoval najvyšší súd

napadnutým rozsudkom v sťažovateľkinej veci.

10.3 Čo sa týka čl. 1 dohovoru (označený nadpisom „Záväzok dodržiavať ľudské

práva“), tento vyjadruje pozitívny záväzok štátu priznať každému, kto podlieha ich

jurisdikcii, práva a slobody uvedené v hlave I tohto dohovoru (čl. 1 pritom nespadá do

hlavy I dohovoru označenej nadpisom „Práva a slobody“ – tam spadajú čl. 2 až čl. 18).

Kľúčovým pojmom toho článku je pojem jurisdikcia, a preto je tento článok východiskom

pre určenie pôsobnosti dohovoru ratione personae a ratione loci.

10.4 Prihliadajúc na prezentované východiská, ako aj na systematické zaradenie čl. 1

v rámci dohovoru nemožno dospieť k záveru, že by čl. 1 dohovoru primárne upravoval

subjektívne právo fyzických osôb a právnických osôb, ktorého porušenia by sa mohli tieto

subjekty domáhať v rámci konania o sťažnostiach pred ústavným súdom.

10.5 Ústavný súd preto aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2017