Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 683/2017
PDF · 394.31 KB
No categories available
II. ÚS 683/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2017
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti MAC TV, s. r. o., Brečtanová 1, Bratislava, právne zastúpenej advokátom
Mgr. Petrom Lukášekom, advokátska kancelária A|K|K|L advokáti, s. r. o., Miletičova 5B,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46
ods. 1 a 2 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6
ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sž 15/2015 z 28. marca
2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2017
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a 2
v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6
ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sž 15/2015 z 28. marca 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozhodnutím č. RP/58/2015 z 27. októbra
2015 Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „rada“ alebo „odporkyňa“) ako orgán
príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g) a h) zákona č. 308/2000 Z. z.
o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“) rozhodla tak, že
sťažovateľke uložila podľa § 64 ods. 1 písm. d) zákona o vysielaní a retransmisii úhrnnú
sankciu ‒ pokutu podľa § 67 ods. 5 písm. a) uvedeného zákona vo výške 5000 eur za
porušenie povinnosti ustanovenej v § 34 ods. 1 a § 35 ods. 3 zákona o vysielaní
a retransmisii. Porušenie povinnosti ustanovenej v § 34 ods. 1 zákona o vysielaní
a retransmisii malo spočívať v tom, že sťažovateľka na televíznej programovej službe WAU
13. apríla 2015 v čase približne 20:30:04 h, 20:30:20 h a 22:26:00 h odvysielala komunikát
informujúci o službe divano, ktorý naplnil definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona
o vysielaní a retransmisii bez toho, aby bol približne o 20:30:04 h a 22:26:00 h na začiatku
a približne o 20:30.20 h na konci zreteľne oddelený od iných častí programovej služby tak,
aby nebol zameniteľný s inými zložkami programovej služby. Porušenie povinnosti
ustanovenej v § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii malo spočívať v tom, že časový
úsek od približne 21:30:30 h do 22:00:29 h programu Rodinka na výlete odvysielaného
v rámci programovej služby WAU 13. apríla 2015 približne o 20:30 h, ktorý zodpovedá
tretiemu 30-minútovému časovému úseku trvania predmetného programu, dvakrát prerušila
zaradením reklamy, a to približne o 21:37:47 h a 21:48:44 h.
2.1 Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka včas opravný prostriedok, ktorým
sa domáhala, aby najvyšší súd rozhodnutie odporkyne z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2
písm. a) až e) Občianskeho súdneho poriadku zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.
Najvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie rady, a to na základe týchto
dôvodov:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci dospel k záveru, že
odporkyňa v predmetnej veci náležite postupovala v zmysle citovaných právnych noriem,
vo veci si zadovážila dostatok skutkových okolností relevantných pre vydanie rozhodnutia,
zistila skutočný stav veci, v konaní postupovala v súčinnosti s navrhovateľkou ako
účastníkom konania a vo veci sa nedopustila ani takej vady, ktorá by mala za následok
nezákonnosť rozhodnutia, z ktorých dôvodov napadnuté rozhodnutie považoval za súladné
so zákonom...
Najvyšší súd mal z obsahu spisového materiálu za preukázané, že odporkyňa uložila
navrhovateľke úhrnnú sankciu - pokutu určenú podľa § 67 ods. 5 písm. a/ zákona
č. 308/2000 Z.z. vo výške 5 000,- € za porušenie povinnosti ustanovenej v § 34 ods. 1 a § 35
ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. Súčasne vyslovila, že podľa § 64 ods. 5 zákona č. 308/2000
Z.z. „Uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila“ a podľa
§ 67 ods. 16 zákona č. 308/2000 Z.z. je pokuta splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia a je potrebné ju uhradiť na účet uvedený v rozhodnutí. ...
V súvislosti s námietkou navrhovateľky, ktorou namietala nepreskúmateľnosť
napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že výroková časť rozhodnutia nespĺňa obsahové
náležitosti, keď výrok I. rozhodnutia neobsahuje konkrétny spôsob spáchania skutku
a najmä presnú identifikáciu a popis časti odvysielaného komunikátu, ktoré mali naplniť
definíciu reklamy, vrátane popisu, akým spôsobom túto definíciu reklamy mali naplniť,
najvyšší súd dospel k záveru, že výrok rozhodnutia spĺňa všetky obsahové náležitosti
(miesto, čas, spôsob a samotný správny delikt).
V časti výroku I. je uvedené, že navrhovateľka porušila povinnosť ustanovenú v § 34
ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. (samotný správny delikt) tým, že na televíznej programovej
službe WAU (miesto jeho spáchania) dňa 13. 04.2015 v čase o cca 20:30:04 hod., 20:30:20
hod. a 22:26:00 hod. (čas jeho spáchania) odvysielala komunikát informujúci o službe
divano, ktorý naplnil definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z., bez toho,
aby bol o cca 20:30:04 hod. a 22:26:00 hod. na začiatku a o cca 20:30.20 hod. na konci
zreteľne oddelený od iných častí programovej služby tak, aby nebol zameniteľný s inými
zložkami programovej služby (spôsob jeho spáchania).
V časti výroku II. je uvedené, že navrhovateľka porušila povinnosť ustanovenú v § 35
ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. (samotný správny delikt), tým, že program Rodinka na výlete
odvysielaný dňa 13.4.2015 o cca 20:30 hod., v rámci programovej služby WAU (miesto
spáchania správneho deliktu), v časovom úseku od cca 21:30:30 hod. do 22:00:29 hod.,
ktorý zodpovedá tretiemu 30-minútovému časovému úseku trvania predmetného programu,
dvakrát prerušila zaradením reklamy, a to o cca 21:37:47 hod. a o cca 21:48:44 hod. (čas
a spôsob jeho spáchania).
Najvyšší súd má za to, že tvrdenie navrhovateľky je neopodstatnené a účelové.
Právna analýza preukázania splnenia podmienok § 32 ods. 1 je uvedená v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia, nebolo by účelné predpokladať uvedenie tejto časti úvahy, resp.
právneho vyhodnotenia do výroku rozhodnutia. Ak by najvyšší súd bral do úvahy právny
výklad navrhovateľky ohľadom predmetného výroku, v konečnom dôsledku by sa potierali
rozdiely medzi výrokom a odôvodnením. Výrok v predmetnom prípade (s prihliadnutím na
špecifikovanie miesta, času, spôsobu a správneho deliktu) by mal byť vecný, a aj stručný.
Naopak následne odôvodnenie samotného výroku by malo byť rozsiahlejšie a jednotlivé
aspekty rozhodnutia náležite analyzované. Pokiaľ sa týka časti výroku o porušení povinnosti
podľa § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. (stanovujúcom prípustný počet prerušení
reklamným vysielaním v nadväznosti na to, akým násobkom 30-minútového vysielacieho
úseku je celková doba vysielania programu) odporkyňa uviedla počet prerušení reklamou
(2) v rámci tretieho 30-minútového časového úseku trvania programu. Vzhľadom na
skutočnosť, že ustanovenie § 35 ods. 3 obsahuje len jednu konkrétnu úpravu prípustného
počtu prerušení v nadväznosti na počet 30-minútových úsekov vysielania, považuje najvyšší
súd takúto formuláciu za dostatočnú. Na základe uvedeného má najvyšší súd za to, že výrok
napadnutého rozhodnutia je dostatočný pre posúdenie akého konania sa navrhovateľka
dopustila, a v dôsledku ktorého došlo k spáchaniu konkrétneho správneho deliktu. Takto
vymedzený skutok vo výroku rozhodnutia je nezameniteľný s iným konaním aj z hľadiska
vylúčenia prekážky litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok, ako aj pre
vylúčenie prekážky veci rozhodnutej.
K námietke navrhovateľky týkajúcej sa nesprávnosti právneho vyhodnotenia toho, či
sporný komunikát spĺňa zákonné kritéria pre uznanie za reklamu v zmysle § 32 ods. 1
zákona č. 308/2000 Z.z. najvyšší súd uvádza, že z hľadiska rozlíšenia medzi reklamou
a inými formami mediálnej komerčnej komunikácie je dôležité vždy posúdiť obsah
komunikátu. Je úlohou odporkyne v rámci správnej úvahy posúdiť, či obsah konkrétneho
komunikátu zahrňuje údaje informatívneho charakteru, alebo už ide o údaje určené
k podpore predaja, nákupu alebo nájmu tovaru alebo služieb vrátane nehnuteľností, práv
a záväzkov alebo k dosiahnutiu iného účinku sledovaného objednávateľom reklamy alebo
vysielateľom. Dôležité sú prostriedky, ktoré v ňom boli použité a rovnako aj určité
kvalitatívne hodnotenie konkrétneho produktu. V reklame je možné použiť subjektívne
hodnotiace komentáre, vyzdvihovanie vlastností produktu, alebo rôznymi inými formami
pozitívne reklamovaný produkt propagovať. V iných formách mediálnej komerčnej
komunikácie (napr. sponzorskom odkaze) takéto výrazové prostriedky nie je možné použiť,
teda nie je možné v ňom použiť typické reklamné prvky. Ak sa však takéto reklamné prvky
v komunikáte vyskytnú, je nevyhnutné ho považovať za reklamu s tým, že sa na neho
vzťahujú všetky povinnosti a obmedzenia, ktoré platia pri reklame (§ 34 ods. 1, § 35 ods. 3
zákona č. 308/2000 Z.z.). Ak teda komunikát naplní definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1
zákona č. 308/2000 Z.z. je nutné, aby spĺňal všetky povinnosti, ktoré sú ustanovené pre
reklamu. Navrhovateľka sa v podanom opravnom prostriedku snažila naznačiť, aké kritériá
by bolo vhodné zohľadňovať pri posúdení, či ide o reklamu. Senát najvyššieho súdu uvádza,
že dĺžka spotu nie je pre posúdenie, či ide o reklamu alebo o sponzorský odkaz relevantná,
nakoľko aj reklama môže mať kratšie trvanie. Z hľadiska objektu komunikátu môže byť
predmetom sponzorského odkazu nielen samotná osoba sponzora, ale aj jeho produkty
a služby, čo aj priamo vyplýva z § 38 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z., preto ani toto
kritérium nemôže najvyšší súd považovať za relevantné. Dynamickosť komunikátu taktiež
sama osebe neposilňuje reklamný charakter, pričom výsledný záver možno určiť až
v spojení s ďalším obsahom odvysielaného komunikátu. Rovnako aj kritériá, ktoré uviedla
navrhovateľka, a to presviedčavý charakter a porovnávanie senát najvyššieho súdu
vyhodnotil ako nerelevantné. Presviedčavý charakter, ktorým by bol divák nútený do kúpy
určitého výrobku, prípadne, ktorý by obsahoval priamu výzvu na kúpu výrobku, informáciu
o výhodnosti produktov, informáciu o cene, nemajú ani mnohé reklamy vysielané
v súčasnosti, preto nie je možné postupovať spôsobom, ktorý uviedla navrhovateľka.
Obdobne, mnohé reklamy neobsahujú žiadne porovnávanie s konkurenciou a ani
neuvádzajú žiadne pozitívne alebo negatívne vlastnosti produktov v porovnaní s inými
produktmi. Uvedené kritériá tak nemôžu byť pre vymedzenie komunikátu ako reklamy
určujúce. V danom prípade bol posudzovaný komunikát informujúci o službe - mobilnej
aplikácii divano, pričom z obrazovej zložky komunikátu je zrejmé, že účelom tejto aplikácie
je priniesť divákovi dodatočné informácie o programoch, ktoré sleduje. Skutočnosť, že
posudzovaný komunikát bol časovo zaradený do vysielania po programe Šéf v utajení
a pred a po programe Rodinka na výlete síce mohla vzbudzovať dojem, že ide o inú formu
mediálnej komerčnej komunikácie napr. sponzorský odkaz, avšak vzhľadom na absenciu
zreteľného označenia sponzorovaného programu v zmysle § 38 ods. 2 zákona č. 308/2000
Z.z., ale aj skutočnosti, že posudzovaný komunikát neobsahuje žiadne prvky, ktoré by
nasvedčovali sponzorovaniu televíznych programov je potrebné konštatovať, že nejde
o sponzorský odkaz. Cieľom posudzovaného komunikátu bolo informovať divákov
o ponúkanej službe divano, a preto nešlo ani o vlastnú propagáciu zameranú na získanie
a udržanie pozornosti na vysielanie. Obrazová zložka komunikátu bola odporkyňou
popísaná tak, že: Na čiernom pozadí rotuje tmavý mobilný telefón. Postupne sa na pozadí
objavia oranžové písmená divano, posúvajúce sa stredom sprava doľava. Pred nimi je
mobilný telefón, na ktorého displeji je spočiatku oranžový plný kruh na bielom pozadí.
V ľavom spodnom rohu je v malom oranžovom štvorci logo aplikácie a v pravom spodnom
rohu oranžový nápis getdivano.com. Pod mobilným telefónom sa objaví biely nápis
Rozprávam... Mobilný telefón sa priblíži dopredu a na displeji sú v hornej časti postavy
zo seriálu Panelák. Cez ich fotografiu je názov programu Panelák, Nové časti, O seriáli.
Postavy, Novinky, Foto a v spodnej časti obsah niektorej epizódy. Mobilný telefón sa
posunie ešte bližšie do kamery tak, že displej nie je v obraze celý vidieť. Na ňom sa zmení
program Panelák na program Divoké kone. Neskôr je na displeji už len oranžový nápis
divano. Mobilný telefón sa otočí. Samotná obrazová zložka komunikátu má informačný
a popisný charakter, ktorý divákom približuje funkciu uvedenej aplikácie a teda neobsahuje
propagačné prvky, no v spojení s verbálnou zložkou „Jediná appka, čo ťa dostane do
obrazu!“ už dochádza k jej skutočnej propagácii. Podľa najvyššieho súdu dochádza
v posudzovanom komunikáte k zvýrazneniu reklamných prvkov práve slovom „Jediná“,
ktoré zdôrazňuje jedinečnosť/výnimočnosť aplikácie, čím je jednoznačne zdôraznená jej
pozitívna vlastnosť. Zdôraznenie jedinečnosti aplikácie však nie je nijakým spôsobom
preukázané, ide iba o subjektívne hodnotenie, pričom jeho cieľom je nepochybne osloviť
divákov. Vzhľadom na to, že v posudzovanom komunikáte je prítomný propagačný prvok
neobstojí ani námietka navrhovateľky a bezplatnosti aplikácie. Za tohto stavu tak bolo
dôvodné posudzovať aj splnenie požiadavky uvedenej v § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z.
Navrhovateľka v tejto súvislosti poukazovala na to, že predmetný komunikát bol oddelený
od ostatných častí programu uvedením do čierneho poľa a následným zobrazením
komunikátu. Najvyšší súd sa v tejto súvislosti stotožnil s argumentáciou odporkyne, že
takéto „oddelenie“ nemožno považovať za súladné s požiadavkou zreteľnosti
a rozoznateľnosti v zmysle v § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. Keďže posudzovaný
komunikát nebol zreteľne vymedzený obrazovo-zvukovým či priestorovým prostriedkom,
ktorý navrhovateľka vo vysielaní obvykle používa, divák nebol žiadnym spôsobom
informovaný o tom, že začína resp. končí vysielanie reklamy. ...
Vychádzajúc zo skutkových zistení je zrejmé, že navrhovateľka v danej veci nepodala
žiadne stanovisko a teda nevzniesla ani námietku, v ktorej by vyjadrila pochybnosti
k podkladom pre vydanie rozhodnutia, uvedených v oznámení o začatí správneho konania -
záznam z vysielania a prepis/popis skutkového stavu tvoriaceho prílohu oznámenia, ako aj
nenavrhovala vykonanie žiadneho dôkazu a nevyjadrila ani pochybnosti o tom, že by
odporkyňa v predmetnom konaní postupovala len z prepisu/popisu bez bezprostredného
vzhliadnutia odvysielaného programu. Uvedenú námietku navrhovateľka vzniesla až
v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporkyne. Odporkyňa sa k uvedenej námietke
navrhovateľky vyjadrila v písomnom vyjadrení k opravnému prostriedku tak, že uviedla, že
z povahy podkladu pre rozhodnutie - záznamu z vysielania, je zrejmé, že je možné sa s ním
oboznámiť len jeho vzhliadnutím a spochybnenie sledovania programu, ktorého obsah je
predmetom správneho konania členmi Rady, nemá racionálny základ a uvedené námietky
zo strany navrhovateľky sú len nepodloženými tvrdeniami, ktoré sú navyše aj zavádzajúce.
Tvrdila, že v prípade záznamu ide o zvukovo obrazovú, prípadne iba o zvukovú informáciu
zachytenú na dátovom nosiči podobne ako pri vykonaní dôkazu listinou a rovnako ako
v prípade listiny ani o vzhliadnutí záznamu vysielania sa nespisuje zápisnica, nakoľko je
zrejmé, že s jeho obsahom je možné sa oboznámiť len zhliadnutím. Poukázala na to, že
v prípade obhliadky ide naopak o odlišný dôkaz, nakoľko predmetom obhliadky môžu byť
len veci hmotnej povahy, a preto skutočnosť, že odporkyňa zhliadne záznam vysielania ešte
neznamená, že týmto postupom vykonáva obhliadku, nakoľko nie je možné obhliadnuť
niečo, čo nemá hmotnú povahu, tvrdiac, že možno obhliadnuť len dátový nosič ako taký, ale
nie jeho obsah. Nepovažovala za pravdivé ani tvrdenie navrhovateľky, že zápisnica o
hlasovaní začala byť súčasťou administratívneho spisu až na základe rozhodovacej praxe
najvyššieho súdu.
Vzhľadom k uvedenému najvyšší súd dospel k záveru, že nevyhotovenie zápisnice
resp. iného záznamu odporkyňou o oboznámení sa so záznamom z predmetného vysielania
v danom prípade nie je možné považovať za takú vadu konania, ktorá by mala za následok
nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia v zmysle § 250i ods. 3 O.s.p., keď navrhovateľka
v priebehu správneho konania nepodala žiadne stanovisko, nenavrhovala vykonanie
žiadneho dôkazu, nenamietala porušenie právnej povinnosti. ... Pokiaľ teda navrhovateľka
ako obvinená z porušenia právnej povinnosti potom ako sa dozvedela o začatí správneho
konania vo veci porušenia právnej povinnosti, mala nielen právo, ale i povinnosť navrhnúť
jej známe dôkazy preukazujúce pravdivosť jej tvrdenia, pretože ak svoje právo na súčinnosť
v správnom konaní nevyužila, vystavila sa v konaní riziku neunesenia dôkazného bremena
na preukázanie svojho tvrdenia uvedeného v opravnom prostriedku, že vo veci právnych
porušení kladených jej odporkyňou za vinu postupovala v súlade so zákonom. Pokiaľ sa
však navrhovateľka v opravnom prostriedku bránila len tým, že odporkyňa v správnom
konaní pochybila, keď o zhliadnutí záznamu vysielania nevyhotovila zápisnicu,
nenamietajúc zistenia preukazujúce porušenie právnej povinnosti, samotná táto skutočnosť
nemohla mať za následok nezákonnosť rozhodnutia v danej veci.
Najvyšší súd nesúhlasil ani s ďalšou námietkou navrhovateľky, ktorou namietala
nesprávne právne posúdenie veci, keď citujúc právnu úpravu v § 35 ods. 3 zákona
č. 308/2000 Z.z. tvrdila, že jazykový výklad predmetného ustanovenia je nejednoznačný a je
z neho možné vyvodiť viacero interpretácií, nesúhlasiac s výkladom odporkyne. ...
Z ustanovenia § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. je zrejmý účel zákonodarcu
stanoviť podmienky povinností vysielateľa pri prerušovaní vysielania spravodajského
programu alebo audiovizuálneho programu televíznou reklamou alebo telenákupom
sledujúc cieľ ochrany divákov pred nadmerným prerušovaním sledovaného programu
a v neposlednom rade aj autorov diela, spracovaného vo vysielanom programe. Na základe
gramatického a logického výkladu citovanej právnej normy v súlade s cieľom zákona je
možné vykladať uvedenú právnu normu len tak, že zákonodarca povoľuje vysielateľovi
prerušiť vysielanie spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela televíznou
reklamou alebo telenákupom jedným prerušením na každý 30-minútový úsek.
Najvyšší súd súhlasí s tvrdením navrhovateľky, že nedostatok právnej normy nie je
možné odstrániť ani aplikačnou a interpretačnou praxou odporkyne, nakoľko nedostatok
presnej špecifikácie právnej povinnosti vysielateľa v právnej norme nie je možné nahradiť
správnou úvahou orgánu výkonnej moci. Taktiež súhlasí s jej názorom, že je jednoznačné,
že vzhľadom na absenciu presného, jasného a špecifického zákonného ustanovenia sa
takáto povinnosť stáva pochybnou a teda pri jej hodnotení je potrebné aplikovať zásadu in
dubio mitius, v rozsahu menej obmedzujúceho spôsobu splnenia povinnosti vyplývajúcich
zo zákona o vysielaní.
Senát najvyššieho súdu však nesúhlasí s názorom navrhovateľky, že znenie právnej
úpravy v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. je nepresné, nejasné a nedostatočne
špecifikované, čo umožňuje jeho mnohostrannú interpretáciu. Taktiež nemôže súhlasiť
s tvrdením navrhovateľky, že ustanovenie článku 20 ods. 2 Smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2010/13/EÚ z 10.03.2010, ktoré bolo transponované do zákona
o vysielaní, je taktiež nejednoznačné. Ustanovenie § 35 ods. 3 zákona o vysielaní
predstavuje transpozíciu ustanovenia článku 20 ods. 2 Smernice. Podľa názoru najvyššieho
súdu právna úprava povinnosti ustanovenej v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. ako aj
v čl. 20 uvedenej smernice je stanovená jasným a určitým spôsobom a teda jednoznačne,
nedovoľuje mnohostranný výklad. Výklad právnej úpravy nastolený navrhovateľkou, podľa
ktorého predmetné ustanovenie rovnako umožňuje vyvodiť záver, že vysielateľ je oprávnený
prerušiť program aj v začatom, ale nedokončenom 30-minútový úsek trvania programu,
podľa názoru súdu nevychádza z obsahu právnej úpravy ustanovenej v citovanej právnej
norme - § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., ktorá predstavuje transpozíciu ustanovenia
článku 20 ods. 2 Smernice a navrhovateľka týmto výkladom neprimeraným spôsobom
vybočuje z rámca obsahu ich znenia a zavádzajúcim spôsobom ich dopĺňa. Poukázanie
navrhovateľky na dokonavosť/nedokonavosť 30-minútového časového úseku v ustanovení
§ 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. je z hľadiska výkladu celého ustanovenia irelevantné,
nakoľko v spojení s druhou časťou vety pred bodkočiarkou: „a to aj v prípade, ak
plánované trvanie tohto spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela
nepresahuje 30 minút“ predstavuje upresnenie prvej časti vety - a teda že sa povoľuje jedno
prerušenie spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela na každý 30-minútový
úsek ako aj vtedy, ak plánované trvanie spravodajského programu alebo audiovizuálneho
diela nepresahuje 30 minút. Zároveň najvyšší súd poukazuje na svoju rozhodovaciu činnosť
napr. rozhodnutie sp.zn. 3Sž/12/2013 zo dňa 10. októbra 2013, ktorého obsahom je výklad:
„Ak by zákonodarca mienil povoliť prerušenie programu reklamou alebo telenákupom aj
kratší časový úsek, vyjadril by to jednoznačným spôsobom, napr. pri vysielaní programu sa
povoľuje jedno prerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu na každý začatý 30-
minútový úsek.“ Najvyšší súd dospel k záveru, že správny orgán v napadnutom rozhodnutí
správne aplikoval aj úniové právo, konkrétne smernicu č. 2010/13/EÚ, čím splnil povinnosť
orgánov aplikácie práva usilovať sa o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva.
Vychádzajúc z uvedeného najvyšší súd preto návrh navrhovateľky, aby najvyšší súd
predmetné odvolacie konanie prerušil a obrátil sa na Súdny dvor EÚ s požiadavkou
o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke k výkladu a aplikácii ustanovenia článku 20
ods. 2 Smernice, považoval za nedôvodný, keďže dospel k záveru, že právna úprava je
jednoznačná a odporkyňa v preskúmavanom rozhodnutí porušenie právnej povinnosti
navrhovateľkou posúdila správne a v súlade s § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., ktoré
ustanovenie si vyložila správne a v súlade s čl. 20 uvedenej Smernice.
Najvyšší súd nesúhlasil ani s námietkou navrhovateľky, že odporkyňa v danom
prípade zasiahla do základného práva vysielateľa na slobodu prejavu...
Zákonodarca zákonom č. 308/2000 Z.z. zveruje do právomoci odporkyne
presadzovať záujmy verejnosti pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu
a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu
v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb
na požiadanie. Dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie,
retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva
štátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych
služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto zákonom (§ 4 ods. 1, 2 zákona
č. 308/2000 Z.z.). Do pôsobnosti odporkyne v oblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať
na dodržiavanie povinností podľa zákona o vysielaní a retransmisii a podľa osobitných
predpisov, ako aj ukladať sankcie vysielateľom za porušenie právnej povinnosti (§ 5 ods. 1
Vzhľadom k uvedenému najvyšší súd považoval za nedôvodné námietky
navrhovateľky, keďže z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odporkyňa sa
kritériami podmieňujúcimi obmedzenie práva slobody prejavu vysielateľa zaoberala a aj
dostatočne vysporiadala. Právo na slobodu prejavu nie je absolútne. Článok 26 ods. 4
Ústavy SR, ako aj čl. 10 ods. 2 Dohovoru umožňuje obmedzenie tohto práva na základe
zákona, ktorým v tomto prípade je právna úprava ustanovená v § 35 ods. 3 zákona
č. 308/2000 Z.z., sledujúc práva iných a to ochranu divákov pred nadmerným reklamným
tlakom, ako aj autorov audiovizuálnych diel zachovaním integrity týchto diel. Podľa názoru
súdu postupom odporkyne nebola navrhovateľke odňatá možnosť konať pred orgánom
verejnej moci a ani pred súdom.
Vo vzťahu k všetkým odvolacím námietkam Najvyšší súd Slovenskej republiky
konštatuje, že dôvody rozhodnutia odporkyne považuje za logické, vyplývajúce
zo skutkových zistení v danej veci. Odporkyňa v napadnutom rozhodnutí dostatočne
a zrozumiteľne zdôvodnila svoje skutkové závery a správne úvahy, ktoré ju viedli k záveru
uvedenému v preskúmavanom rozhodnutí, pričom jej záver je určitý a zrozumiteľný. Nebolo
preukázané, že odporkyňa by sa v konaní dopustila takej vady, ktorá by mohla mať za
následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Podľa názoru súdu odporkyňa v danej
veci výšku pokuty náležite odôvodnila mierou zavinenia, rozsahom a dosahom vysielania,
trvaním, následkami, spôsobom a závažnosťou, ktoré jednotlivé kritériá špecifikovala
vzhľadom na daný prípad. Súd výšku uloženej pokuty považoval taktiež za adekvátnu
k porušeniu právnej povinnosti a nezistil dôvody na jej zníženie. Najvyšší súd preto
rozhodnutie odporkyne č. RP/58/2015 zo dňa 27. októbra 2015 podľa § 250q ods. 3 O.s.p.
v spojení s § 492 ods. S.s.p. potvrdil ako vecne správne a zákonné.»
3. Sťažovateľka v úvode svojej sťažnosti namieta, že najvyšší súd (i) absolútne
opomenul relevantne odôvodniť odvolaním namietané nedostatočné odôvodnenie
rozhodnutia rady vo vzťahu k naplneniu kritérií pre zásah do slobody prejavu, (ii)
nedostatočne a arbitrárne vyhodnotil oprávnenosť/neoprávnenosť zásahu do slobody
prejavu sťažovateľky, (iii) potvrdením rozhodnutia rady arbitrárne uzavrel, že došlo k
splneniu podmienok predpokladaných ústavou na obmedzenie slobody prejavu
sťažovateľky. Rovnako sťažovateľka namieta, že vydanie rozhodnutia bez uvedenia
akýchkoľvek dôvodov v odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vo vzťahu
k odvolaciemu dôvodu nedostatočného (žiadneho) odôvodnenia rozhodnutia rady, hoci
sťažovateľka uplatnila nedostatočné (žiadne) odôvodnenie ako jeden zo žalobných dôvody,
možno považovať za vážny zásah do práva na spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú
právnu ochranu sťažovateľky. Rovnako sťažovateľka namieta, že obmedzenie slobody
prejavu bez existencie dôvodov vychádzajúcich z limitačnej klauzuly čl. 26 ods. 4 ústavy
a proporcionality (nevyhnutnosti v demokratickom štáte) možno považovať za vážny zásah
do práva na slobodu prejavu sťažovateľky.
3.1 Najvyšší súd sa podľa mienky sťažovateľky nijako nevyjadril k skutočnosti, že
rozhodnutie rady žiadne dôvody na obmedzenie slobody prejavu neobsahovalo. Úlohou
najvyššieho súdu nie je nahrádzať úvahu správneho orgánu a neexistentné odôvodnenie
v jeho rozhodnutí. Najvyšší súd sa teda podľa názoru sťažovateľky nijako nevysporiadal
s podstatným odvolacím dôvodom, čím sa zjavným a závažným spôsobom dopustil zásahu
do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie.
3.2 Sťažovateľka uvádza, že síce bol zásah do jej slobody prejavu vykonaný
na základe zákona (§ 34 ods. 1 a § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii), avšak tento
zásah nesledoval žiaden legitímny cieľ a ani nebol proporcionálny (nevyhnutný
v demokratickej spoločnosti). Sťažovateľka uvádza, že z rozhodnutia rady, z napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu, ako aj zo skutkového stavu veci je zrejmé, že rada a najvyšší
súd obmedzili právo na slobodu prejavu sťažovateľky na základe „domnelej“ ochrany práva
divákov (spotrebiteľov) pred nadmerným prerušovaním sledovaného programu a taktiež
domnelej ochrany divákov pred nadmerným reklamným tlakom a zachovaním integrity diel.
Bez ohľadu na to, že ani rada ani najvyšší súd neidentifikovali, ktorý z vymedzených
verejných záujmov podľa čl. 26 ods. 4 ústavy bol v prerokúvanej veci legitímnym cieľom
ochrany, je podľa slov sťažovateľky potrebné konštatovať, že „právo spotrebiteľov“
(ako bližšie nešpecifikovanej masy divákov) na ochranu pred nadmerným prerušovaním
sledovaného programu a taktiež domnelej ochrany divákov pred nezákonným zneužitím
na reklamné účely nemožno považovať za legitímny verejný záujem na obmedzenie slobody
prejavu, pretože takéto právo „divákov“ ústava ani dohovor nepoznajú.
3.3 Sťažovateľka ďalej uvádza, že aj informácie reklamného charakteru predstavujú
obsah televízneho vysielania, na ktorý sa vzťahuje ochrana práva na slobodu prejavu. Štát
v tomto prípade v súlade so svojím primárnym záväzkom zabezpečil pluralitu médií na to,
aby aj táto informácia mohla byť vyhľadaná, rozšírená a spracovaná divákmi.
V prerokúvanej veci preto podľa presvedčenia sťažovateľky možno konštatovať, že
odvysielané informácie reklamného charakteru (hoci mohli ísť nad rozsah povoleného
vysielania reklamy), neboli spôsobilé svojou povahou aktivovať meritórne uvažovanie
o obmedzení práva divákov na zabezpečenie ochrany pred nadmerným prerušovaním
sledovaného programu a už vôbec nie dostať sa do kolízie s konkrétnym verejným záujmom
v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy alebo čl. 10 ods. 2 dohovoru. Sťažovateľka trvá naďalej
na svojej argumentácii, že obmedzenie slobody prejavu na základe rozhodnutia rady
a napadnutého rozsudku najvyššieho súdu taktiež nebolo proporcionálne (nevyhnutné
v demokratickej spoločnosti,) a je toho názoru, že je bez právneho významu zaoberať sa
skúmaním proporcionality (aplikáciou testu proporcionality), pretože samotný zásah
(rozhodnutie rady a najvyššieho súdu) nesmeroval k ochrane práv a slobôd iných,
bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochrane verejného zdravia a mravnosti, a z tohto
dôvodu nemohol byť zásah zákonný.
3.4 Sťažovateľka dôvodí, že ak mal štát záujem na tom, aby akékoľvek programy
neboli prerušované reklamným obsahom nad určitý časovo ohraničený limit, učinil pre to
zadosť tým, že v súlade so svojím pozitívnym záväzkom štátu vytvoril priestor pre pluralitu
médií, v zmysle ktorej sa každý subjekt po splnení formálnych podmienok môže
s ľubovoľným obsahom vysielania (ponukou) uchádzať o priazeň diváka (dopyt). Podľa
úvah sťažovateľky je výsostným subjektívnym právom každého diváka rozhodnúť sa
sledovať taký obsah vysielania, ktorý si sám zvolí. Z toho vyplýva, že aj prípadné vysielanie
programov s častým prerušovaním reklamnými informáciami môže diváka zaujímať a štát
má vytvoriť priestor (pluralita), aby sa mohol takýto vysielateľ s takýmto obsahom o diváka
uchádzať. V demokratickej spoločnosti nie je podľa názoru sťažovateľky potrebné a už
vôbec nie nevyhnutné, aby orgán štátu namiesto diváka rozhodoval, koľko informácií
reklamného charakteru môže konkrétny vysielateľ (sťažovateľka) vo svojom programe
odvysielať, pretože je len na divákoch, či takéto vysielanie zaujme dostatočný počet
divákov, aby vysielateľ (sťažovateľka) „prežil“ na mediálnom trhu závislom od
sledovanosti. Sťažovateľka zakončuje, že je výsostným právom každého diváka „chytiť
do ruky ovládač“ od televízneho prijímača a prepnúť program na ponuku od iného
vysielateľa a nie je potrebné, aby štát (rada, najvyšší súd) zasahovali do práva sťažovateľky
šíriť reklamné informácie v súlade so slobodou prejavu v rozsahu, ktorý si sám zvolí. Podľa
sťažovateľky je teda výsostným právom každého diváka presunúť sa k inému médiu (zdroju
informácií) alebo prostredníctvom technických prostriedkov televíznej zábavy „pretočiť“
časť vysielania, ktorú sledovať nechce.
4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Základné práva spoločnosti MAC TV, s.r.o.(...), podľa článku 26 ods. 1 a ods. 2
a článku 46 ods. 1 a ods. 2 v spojení s článkom 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a článku 6 ods. 1 a článku 10 ods. 1 a ods. 2 v spojení s článkom 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 5Sž/15/2015 zo dňa 28.03.2017, porušené boli.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.:
5Sž/15/2015 zo dňa 28.03.2017 sa zrušuje vo všetkých výrokoch a vec sa vracia
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinní uhradiť spoločnosti MAC TV, s.r.o.(...),
trovy právneho zastúpenia vo výške 100% na účet A|K|K|L advokáti s.r.o., do pätnásť dní
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porovnaj napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
7. Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľky, že správne orgány a následne aj
najvyšší súd porušili označené ústavné práva sťažovateľky predovšetkým tým, že (i)
najvyšší súd nereagoval na námietky sťažovateľky týkajúce sa neproporčeného zásahu do
slobody prejavu sťažovateľky zo strany rady, čím sa napadnutý rozsudok stal arbitrárny
a neodôvodnený, a tým, že (ii) najvyšší súd neposkytol ochranu sťažovateľkinmu právu
na slobodu prejavu, ale poskytol ochranu domnelému verejnému záujmu na ochrane diváka
pred prílišnou frekvenciou reklám v programe televízie, pričom podľa sťažovateľky takýto
zásah do slobody prejavu sťažovateľky je neproporčný, resp. ani nemal byť vykonaný,
keďže žiaden najvyšším súdom a radou opísaný verejný záujem na ochrane diváka pred
množstvom reklám nemožno hodnotiť ako legitímny (nie to nevyhnutný) z pohľadu ústavy
a dohovoru.
7.1 Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je ustáliť, či
vzhľadom na námietky sťažovateľky a obsah napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je
potrebné sťažnosť prijať na ďalšie konanie alebo ju považovať za zjavne neopodstatnenú,
keďže ani po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie by nebolo ani potenciálne možné vysloviť
porušenie sťažovateľkou označených práv napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.
K namietanému porušeniu čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
8. Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,
tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať
idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu
konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.
Podmienky ustanoví zákon.
Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa
slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez
zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby
vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.
Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj
zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo
sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom
a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu
úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.
Podľa § 34 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii vysielanie reklamy a telenákupu
musí byť rozoznateľné a zreteľne oddelené od iných častí programovej služby tak, aby
neboli zameniteľné s inými zložkami programovej služby; vo vysielaní rozhlasovej
programovej služby sa použijú na oddelenie zvukové prostriedky a vo vysielaní televíznej
programovej služby zvukovo-obrazové alebo priestorové prostriedky.
Podľa § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii pri vysielaní spravodajského
programu alebo audiovizuálneho diela, okrem seriálu, série, dokumentárneho filmu,
programu pre maloletých a bohoslužieb, sa povoľuje jedno prerušenie zaradením reklamy
alebo telenákupu na každý 30-minútový časový úsek, a to aj v prípade, ak plánované trvanie
tohto spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela nepresahuje 30 minút;
pri vysielaní seriálu, série a dokumentárneho filmu sa povoľuje prerušenie zaradením
reklamy alebo telenákupu bez ohľadu na ich trvanie.
8.1 Ústavný súd konštatuje, že § 34 ods. 1 a § 35 ods. 3 zákona o vysielaní
a retransmisii ukladajú vysielateľom určitú verejnoprávnu povinnosť súvisiacu s vysielaním
programov týmto vysielateľom.
8.2 Táto povinnosť nemá vplyv na samotný obsah alebo formu vysielania, nedotýka
sa obsahu či formy šírených informácií, myšlienok, názorov či ideí, rovnako sa nedotýka
obsahu či formy samotnej reklamy alebo telenákupu. Ide o zákonodarcom uloženú
povinnosť kvázitechnického charakteru – povinnosť oddeliť reklamu a telenákup od iných
častí programovej služby tak, aby neboli zameniteľné s inými zložkami programovej služby
a prerušenie programovej služby zaradením reklamy alebo telenákupu na každý 30-
minútový časový úsek. Inak povedané, citovaná zákonná úprava upravuje povinnosť
„fyzického“ (prostredníctvom zvukovo-obrazových alebo priestorových prostriedkov)
oddelenia programovej služby od reklamy či telenákupu a určuje časový rámec (frekvenciu)
zaradenia reklamy či telenákupu v rámci vysielanej programovej služby.
8.3 Citovaná zákonná povinnosť sťažovateľky a s tým spojená sankcia za jej
porušenie nezasahuje do práva na slobodu prejavu v zmysle čl. 26 ústavy a čl. 10 dohovoru.
Uloženie sankcie zo strany rady nemožno vnímať ako obmedzenie slobody prejavu, teda
práva na šírenie informácií, myšlienok, názorov a ideí v akejkoľvek forme, keďže
k obmedzeniu týchto atribútov uložením sankcie za porušenie § 34 ods. 1 a § 35 ods. 3
zákona o vysielaní a retransmisii dôjsť nemohlo a ani nedošlo.
8.4 Sťažovateľka nebola sankcionovaná za šírenie informácií, myšlienok, názorov
a ideí, za ich obsah či formu alebo za obsah či formu reklamy alebo telenákupu. Tejto
slobody (slobody prejavu) sa povinnosti upravené v § 34 a § 35 zákona o vysielaní
a retransmisii nedotýkajú, nezasahujú do nej. Povinnosti uložené zákonodarcom v § 34
ods. 1 a § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii nemožno vzhľadom na ich účel
a charakter považovať za povinnosti zasahujúce do slobody prejavu vysielateľov, ale
za určité kvázitechnické podmienky činnosti vysielateľov (vysielania programovej služby),
resp. (v širšom) formálne podmienky podnikateľskej činnosti vysielateľov (spôsob
„predaja“ produktu divákovi).
8.5 Ústavný súd je toho presvedčenia, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
nedošlo k porušeniu práva sťažovateľky na slobodu prejavu v zmysle čl. 26 ústavy a čl. 10
dohovoru. Akcentujúc tieto závery ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
9.1 Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu
(čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť
každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného
procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva
na súdnu ochranu, vo veci konať a rozhodnúť (porovnaj II. ÚS 88/01). Súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný
na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným,
zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným právom (porovnaj v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,
IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).
9.2 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych
garancií procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné (ťažiskové) otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany (porovnaj právnu vetu nálezu III. ÚS 260/07; ďalej
napr. aj II. ÚS 439/2016).
9.3 V tejto súvislosti však ústavný súd poukazuje na povahu a špecifiká správneho
súdnictva podľa piatej časti v tom čase platného Občianskeho súdneho poriadku, ktorého
úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, teda preskúmať to, či kompetentné orgány
pri riešení konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné hmotno-
právne a procesno-právne predpisy. Treba preto vziať do úvahy, že správny súd nie je
súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutých
rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy
(porovnaj IV. ÚS 127/2012, II. ÚS 784/2015, II. ÚS 737/2015).
9.4 Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd nereagoval na námietky sťažovateľky
týkajúce sa neproporčného zásahu do slobody prejavu sťažovateľky zo strany rady, čím sa
napadnutý rozsudok stal arbitrárny a neodôvodnený.
9.5 Čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácie
ustanovení zákona o vysielaní a retransmisii najvyšším súdom a aj odôvodnenia
napadnutého rozsudku, ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nič
ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej
neakceptovateľnosti.
9.6 Najvyšší súd nijako nevybočil z medzí určených čl. 46 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil skutkové zistenia a svoj právny
názor, aplikoval a interpretoval príslušné právne normy v súlade s ich znením, obsahom
i duchom. Odôvodnenie napadnutého rozsudku nie je stručnejšieho rázu, ale je
vyčerpávajúce, pričom ťažiskové závery najvyššieho súdu spĺňajú kritériá riadneho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia tak, aby boli zachované garancie spravodlivého procesu.
9.7 Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd neodôvodnil, prečo považuje zásah do
sťažovateľkinho práva na slobodu prejavu za nevyhnutný (teda namieta, že najvyšší súd
nevykonal test proporcionality), ústavný súd dôvodí, že test proporcionality nebol v tomto
prípade namieste. Ústavný súd už v inej veci sťažovateľky rozvinul, že test proporcionality
je vhodným nástrojom pri posudzovaní kolízie dvoch ústavou chránených záujmov a určení
prednosti toho-ktorého záujmu v individualizovanej veci (pozri II. ÚS 307/2014, body 40 až
42). V tu prerokovávanom prípade však uložením sankcie sťažovateľke za porušenie § 34
ods. 1 a § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii nedošlo k zásahu do slobody prejavu
sťažovateľky, takže najvyšší súd nemal právne relevantný dôvod (resp. podklad/vehikel)
na vykonanie testu proporcionality.
9.8 Reagujúc na výhrady sťažovateľky ústavný súd dodáva, že to, či povinnosti
uložené v § 34 ods. 1 a § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii vysielateľom chránia
konkrétny ústavou predpokladaný verejný/súkromný záujem (sťažovateľka v tomto smere
pochybuje o akomkoľvek ústavne relevantnom záujme na ochrane diváka pred periodicitou
reklám), je bezpredmetné bližšie (na pôdoryse prerokovávanej sťažnosti sťažovateľky)
skúmať a na túto otázku hic et nunc odpovedať, keďže odpoveď by bola ústavne zaujímavá
práve a len vtedy, keby „na druhej strane“ stál určitý ústavou chránený záujem (subjektívne
ústavné právo) sťažovateľky, čo v tomto prípade nebolo naplnené. Ústavný súd opakuje, že
povinnosti uložené v § 34 ods. 1 a § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii (príp.
následne sankcionovanie zo strany rady za ich porušenie) nezasahujú do ústavou
chráneného práva sťažovateľky na slobodu prejavu v zmysle čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy či
čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru.
9.9 Z dôvodov dosiaľ uvedených ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy a čl. 1 dohovoru napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu
10. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 1 dohovoru vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich
jurisdikcii, práva a slobody uvedené v hlave I tohto dohovoru.
10.1 Ústavný súd podotýka, že čl. 12 ods. 1 vyjadruje ústavný princíp rovnosti
v právach. Ustanovenie čl. 12 ods. 1 ústavy nie je garanciou absolútnej rovnosti, ale je
ústavnou zárukou ochrany osôb (právnických a fyzických) proti diskriminácii zo strany
orgánov verejnej moci. Ústavný princíp rovnosti nachádza svoje vyjadrenie
v zákonodarstve, ako aj pri aplikácii práva, keď vo svojej podstate predstavuje rovnosť
všetkých pred zákonom, teda v konečnom dôsledku je základom ochrany pred
diskrimináciou (porovnaj PL. ÚS 12/2014).
10.2 Ústavný súd nezistil, že by pri prerokovávaní veci sťažovateľky pred najvyšším
súdom došlo k narušeniu princípu rovnosti v právach. Sťažovateľka ani nepoukázala na iné
subjekty práva, ktoré by boli v rovnakej či porovnateľnej situácii, kde by orgány verejnej
moci judikovali v totožných veciach inak (priaznivejšie), než judikoval najvyšší súd
napadnutým rozsudkom v sťažovateľkinej veci.
10.3 Čo sa týka čl. 1 dohovoru (označený nadpisom „Záväzok dodržiavať ľudské
práva“), tento vyjadruje pozitívny záväzok štátu priznať každému, kto podlieha ich
jurisdikcii, práva a slobody uvedené v hlave I tohto dohovoru (čl. 1 pritom nespadá do
hlavy I dohovoru označenej nadpisom „Práva a slobody“ – tam spadajú čl. 2 až čl. 18).
Kľúčovým pojmom toho článku je pojem jurisdikcia, a preto je tento článok východiskom
pre určenie pôsobnosti dohovoru ratione personae a ratione loci.
10.4 Prihliadajúc na prezentované východiská, ako aj na systematické zaradenie čl. 1
v rámci dohovoru nemožno dospieť k záveru, že by čl. 1 dohovoru primárne upravoval
subjektívne právo fyzických osôb a právnických osôb, ktorého porušenia by sa mohli tieto
subjekty domáhať v rámci konania o sťažnostiach pred ústavným súdom.
10.5 Ústavný súd preto aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. novembra 2017