Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 439/2016

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-60

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. októbra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť

, , ,

, , a ,

, zastúpených advokátom JUDr. Markom Tkáčom, Advokátska

kancelária, Námestie sv. Martina 39, Lipany, vo veci namietaného porušenia ich základných

práv podľa , a 3 a , práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -312

z 1. decembra 2015 v I. výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Svidník č. k.

-217 z 26. marca 2015 v jeho III., V., VI. a VII. bode výroku, a takto

rozhodol:

1. Základné právo , ,

a na ochranu vlastníctva podľa

a na slobodu prejavu podľa

Slovenskej republiky v spojení so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj ich právo na ochranu majetku podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na

slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd výrokom rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k.

-312 z 1. decembra 2015, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu

Svidník č. k. -217 z 26. marca 2015 v jeho III., V., VI. a VII. výroku,

p o r u š e n é b o l i .

2. Výrok rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. -312

z 1. decembra 2015, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Svidník č. k. 4 C 196/2012-

217 z 26. marca 2015 v jeho III., V., VI. a VII. výroku, z r u š u j e a vec v r a c i a

Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť

, , a

trovy konania spolu v sume 640,64 € (slovom šesťstoštyridsať eur

a šesťdesiatštyri centov), a to na účet advokáta JUDr. Marka Tkáča, Advokátska kancelária,

Námestie sv. Martina 39, Lipany, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca

2016 doručená sťažnosť , ,

a . (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci

namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a 3 a čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), práv podľa a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -312 z 1. decembra 2015 v I. výroku, ktorým

tento potvrdil rozsudok Okresného súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-217 z 26. marca 2015 v jeho III., V., VI. a VII. bode výroku (ďalej aj

„napadnutý rozsudok“).

1.1 Ústavný súd uznesením č. k. -27 z 19. mája 2016 prijal sťažnosť

na ďalšie konanie.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom č. k. 4 C 196/2012-

217 z 26. marca 2015 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) v III., V., VI. a VII. bode

výroku rozhodol, že sťažovatelia sú povinní zaplatiť žalobcovi

(ďalej aj „žalobca“) náhradu nemajetkovej ujmy každý v sume 500 eur okrem žalovaného

v I. rade (sťažovateľ ), ktorý bol zaviazaný zaplatiť

sumu 1 500 eur. Okresný súd mal z vykonaných dôkazov za preukázané, že žalovaní

(sťažovatelia) sú pasívne legitimovaní v spore (t. j. nie je pasívne legitimovaný vydavateľ

tlače), ktorým sa žalobca domáha voči nim práva na ochranu osobnosti. Sú osobami,

ktorých konkrétny článok „Choromyseľné návrhy na pôdu mestského zastupiteľstva

nepatria“ uverejnený v týždenníku Podduklianske novinky 17. 10. 2011, ďalej článok

v týždenníku DUKLA zo 6. 2. 2012 «Čudné vinčovanie novodobých „buditeľov“» a text

„Poznámky k žiadosti zo dňa 8. 4. 2006“ uverejnený vo Vedeckom

Zborníku Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku (ďalej aj „MUK“) č. 26 z roku 2011

svojím obsahom zasiahli do chráneného práva žalobcu na osobnú česť a dobrú povesť.

Podľa okresného súdu bola znížená dôstojnosť, vážnosť a česť žalobcu a v danej situácii,

mieste, čase a spoločenskom postavení žalobcu by to ako závažnú ujmu vnímala každá

fyzická osoba. Súd prvého stupňa uviedol, že slová a hodnotenie žalobcu, ktoré boli

v článkoch použité, majú znevažujúcu povahu. Podávajú negatívny obraz o žalobcovi, jeho

správaní, charakterových vlastnostiach a pracovných výsledkoch.

2.1 Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu č. k.

-217 z 26. marca 2015 v jeho III., V., VI. a VII. bode výroku, zrušil vo zvyšnej

časti (t. j. v bodoch I., II., IV., VIII. a IX. výroku) rozsudok okresného súdu č. k.

-217 z 26. marca 2015 (ide o časť, resp. body výroku, ktorými okresný súd

o. i. uložil sťažovateľom povinnosť uverejniť na vlastné náklady ospravedlnenie žalobcovi)

a vrátil vec v tejto zvyšnej časti okresnému súdu na opätovné rozhodnutie. Krajský súd

v napadnutom rozsudku uviedol: «Odvolacie dôvody spočívali v tvrdení, že rozhodnutie

súdu prvého stupňa je „nevymožiteľné“, v tvrdení, že žalovaní nie sú pasívne legitimovaní,

lebo sporné texty boli uverejnené v tlači, písali ich ako zamestnanci múzea, texty nijako

nezasiahli do práv žalobcu, lebo v nich boli použité len bežné výrazové prostriedky, išlo

o reakcie s obranným charakterom a súd prvého stupňa nevykonal dôkaz žiadosťou

zo 04.05.2006 - stanoviskom k osobe žalobcu.

Opravným prostriedkom nebol napadnutý výrok o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej

časti žiadaného finančného zadosťučinenia, čo sa týka tohto výroku - výroku označeného

súdom prvého stupňa ako výrok VIII., rozhodnutie súdu prvého stupňa nadobudlo

právoplatnosť v zmysle

V napadnutej časti odvolací súd preskúmal rozsudok v odvolaním určenom rozsahu.

Nad rámec rozsahu a dôvodov nebol odvolací súd oprávnený ani povinný rozhodnutie súdu

prvého stupňa preskúmať. Výnimku by mohli tvoriť len tie vady konania, ktoré by mohli mať

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odvolací súd posúdil relevantnosť odvolacích dôvodov nie len z hľadiska zvolených

formulácií, ale aj z hľadiska ich podstaty, t.j. toho, čo bolo odvolaním sledované, to všetko

s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú

námietku alebo argument o opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci

význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky ).

Prioritnou námietkou, ktorou bolo potrebné sa zaoberať, bola námietka nedostatku

pasívnej legitimácie žalovaných, a to v dvoch rovinách:

Prvou bola tá, že články, ktoré sa mali žalobcu dotknúť, boli uverejnené v tlači a súd

nesprávne vyslovil záver o nezodpovednosti vydavateľa tlače podľa

Z. z., druhou rovinou to, že pokiaľ články, ktoré boli v tlači uverejnené žalovaní písali,

písali ich ako zamestnanci Slovenského národného múzea - Múzea ukrajinskej kultúry

vo Svidníku; pre obidve tieto roviny má platiť nesprávne právne posúdenie veci.

Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva.

O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť,

alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Všeobecná úprava ochrany osobnosti je v , fyzická osoba má

právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej a ľudskej dôstojnosti

ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy (§ 11) a má právo najmä sa

domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu ich osobnosti,

aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie

(§ 13 ods. 1).

Doplnením rozširujúcim a posilňujúcim všeobecnú občianskoprávnu ochranu

osobnosti je o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve

a o doplnení niektorých zákonov (tlačový zákon), (ďalej len „Tlačový zákon“).

Vzťah oboch úprav, t.j. všeobecnej v a úpravy v Tlačovom

zákone je potrebné chápať ako vzťah úpravy všeobecnej a osobitnej, z čoho vyplýva, že

dotknutá osoba si môže zvoliť podľa ktorej právnej úpravy bude ochranu svojej osobnosti

uplatňovať, uplatňovať ju môže pritom aj paralelne.

Žalobca si zvolil úpravu zodpovednosti podľa , jeho voľba

bola legitímna, nebolo preto úlohou súdu prvého stupňa zaoberať sa a hodnotiť, ako sa

žalovaní mylne domnievali, zodpovednosťou vydavateľa tlače, v ktorej boli sporné články,

texty uverejnené a už vôbec nie tým, že žalobca údajne s oneskorením na tieto články

reagoval, nežiadal odpoveď, ale podal žalobu.

Autorom článku uverejneného v Podduklianskych novinách 17.10.2011 bol žalovaný

v 1. rade, autormi článku v týždenníku DUKLA zo 06.02.2012 žalovaní v 2. až 4. rade.

K menám autorov týchto článkov bolo pripojené aj slovné spojenie „riaditeľ múzea“,

resp. „zamestnanci múzea“, podľa žalovaných má uvedené svedčiť pre to, že pasívne

legitimovaným má byť, ak nie vydavateľ tlače, tak múzeum, nie oni.

Z listinného dôkazu - listu generálneho riaditeľa Slovenského národného múzea

zo 14.06.2012 (č. l. 201 spisu) vyplýva jednoznačné poukázanie na to, že nie je to Slovenské

národné múzeum, ktoré by malo za údajné porušenie práva žalobcu na ochranu osobnosti

zodpovedať, nakoľko jeho práva múzeum neporušilo. Táto písomnosť je pritom priamou

reakciou na podanie žalobcu, v ktorom zamestnávateľa žalovaných upovedomuje

o článkoch, ktoré boli uverejnené v sporných periodikách.

Je bez akýchkoľvek pochybností, že povinnosťou každého zamestnanca je starať sa

o dobrú povesť svojho zamestnávateľa, jeho dobré meno a aj o oprávnenosť jeho existencie

v spoločenských vzťahoch, ak však prejavy týchto povinností vybočia z realizácie činnosti

zamestnávateľa, ide o exces, za ktorý nesie zodpovednosť konkrétna osoba, ktorá sa excesu

dopustila - per analógiam na základe

.

Podľa názoru odvolacieho súdu, v záujme žiadneho zamestnávateľa nemôže byť

uverejňovanie takých článkov, ktoré sa môžu dotknúť dôstojnosti inej osoby. Je vylúčené aj

to, aby to bolo predmetom činnosti zamestnávateľa žalovaných, preto sa nestotožnil

s tvrdeniami žalovaných o tom, že konali v mene svojho zamestnávateľa, z čoho vyplýva, že

ak žalobca uplatnil svoj nárok podľa voči žalovaným ako

súkromným fyzickým osobám, nárok uplatnil na základe toho právneho predpisu, ktorý mu

uplatnenie nároku na ochranu osobnosti umožňuje a aj voči osobám, ktoré sú pasívne

legitimované.

Ďalšou odvolacou námietkou bolo to, že texty, ktorými sa žalobca cíti byť dotknutý,

nijako nezasiahli do práv žalobcu, malo ísť len o ich reakcie obranného charakteru

s použitím bežných výrazových prostriedkov.

Podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, aj

, sloboda prejavu a právo na informácie sú

zaručené. Každý má právo na slobodu prejavu, t.j. právo zastávať názory, rozširovať

informácie. Táto sloboda a právo sú však obmedzené vtedy, ak ide o opatrenia v

demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných.

Žiadne základné právo nemá absolútnu prednosť pred inými a ktorékoľvek z nich

môže v určitej situácii prevážiť nad iným. Typickým prípadom je stret slobody prejavu

(, 2 ) a ochrana dobrej povesti (

Slovenskej republiky), pri ktorom neustanovuje žiadnu možnosť

obmedzenia tohto práva, hoci v určitých prípadoch môže mať prednosť aj sloboda prejavu,

ale len za predpokladu, že je vyslovená v dobrej viere bez snahy poškodiť osobu, na ktorú

sa tento prejav vzťahuje (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 29.07.2008,

sp. zn. ).

v aj v už citovanom ustanovení Občianskeho

zákonníka garantuje právo na česť, dôstojnosť, dobrú povesť, právo na ochranu súkromia,

chránia teda osobnostné práva.

Občianskoprávna zodpovednosť je objektívna, ten, kto sa zásahu do ochrany

osobnosti dopustil, sa nemôže exkulpovať tvrdením, že konal v dobrej viere.

Žalovaní v priebehu celého konania aj v odvolaní tvrdili, že ich konanie bolo

obranné aj použité prostriedky mali byť len bežné.

Občianske súdne konanie je ovládané zásadou kontradiktórnosti, čo znamená, že ten,

kto niečo tvrdí, musí k vlastným tvrdeniam, z ktorých vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky,

predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky, inak úspešným byť nemôže.

Článok s názvom „Choromyseľné návrhy na pôdu mestského zastupiteľstva

nepatria“ podpísaný žalovaným v 1. rade, ktorý bol uverejnený 17.10.2011

v Podduklianských novinách s podtitulom „reakcia“, podľa formulácií a informácií v ňom

uvedených nie je možné žiadnou osobou na veci nezainteresovanou chápať ako článok

obranného charakteru voči článku, ktorý bol v Podduklianských novinách uverejnený

03.10.2011 a podpísaný žalobcom.

Kým článok podpísaný žalobcom je verejnou výzvou na zmenu názvu festivalu a jeho

organizátora, s ktorou sa má vysporiadať Mestské zastupiteľstvo vo Svidníku, t.j. výzvou sa

zaoberať, prijať ju alebo odmietnuť, článok podpísaný žalovaným v 1. rade má zjavne,

použitými formuláciami, charakteristikou žalobcu, hanlivý, útočný charakter, ktorý

u čitateľa musí vzbudiť pozornosť v zmysle poznatku, že osoba v ňom opisovaná svojim

konaním a postojom je prospechárska („nenaplnené ambície, komplexy a frustrácie

v celoživotnom zápase o akúkoľvek funkciu a osobný prospech“), s pochybným vzdelaním

(„zrušiť by sa mal aj diplom “), zlými povahovými vlastnosťami

(„intolerantnosť, zlomyseľnosť, nekompetentnosť autora“), nečestným správaním („vedenie

Rusínskej obrody ho odkoplo pre špinavosti, ktoré stváral vo vnútri organizácie“).

Obdobnú charakteristiku je možné vydedukovať aj z „Poznámok k žiadosti

p. zo dňa 08.04.2006“, podpísaných žalovaným v 1. rade, uverejnených

vo Vedeckom Zborníku Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku z roku 2011, zostavovateľom

ktorého bol žalovaný v 1. rade („práca v múzeu mu nevoňala... mal však aj iné záujmy,

dôkazom čoho je skutočnosť, že v roku 1985 bol obvinený a následne odsúdený pre trestný

čin neoprávneného používania veci z majetku v socialistickom vlastníctve podľa § 133

ods. 1 . Táto jeho povahová vlastnosť - privlastňovanie si cudzieho

majetku ho sprevádza dodnes“).

Obdobný charakter má aj článok, autormi ktorého sú žalovaní v 2. až 4. rade, ktorý

bol uverejnený v týždenníku DUKLA 06.02.2012 s titulkom „Čudné vinšovanie novodobých

„buditeľov“. Článok má byť „reakciou“ na článok Priania pre Rusínov na rok 2012 z čísla

5. Tento článok v čísle 5 nepísal žalobca ale , predseda OO RO

vo Svidníku, tzv. reakcia je však súborom invektívnych charakteristík o osobe žalobcu

obdobných ako v článku napísanom žalovaným v 1. rade v Podduklianských novinách, len

s použitím iných slovných spojení („z karieristických dôvodov usmerňoval tzv.

ukrajinizáciu“, „zradil národnosť, vlasť kde sa narodil, zradil rusínsku obrodu, ktorú teraz

špiní“, „indivídum s takýmto charakterom je schopné zavrhnúť aj vlastnú mater“, „táto

osoba... sa nechutným spôsobom pokúšala získať funkciu riaditeľa... aby si mohla

privlastniť dlhoročné výsledky práce tejto ustanovizne. Táto povahová vlastnosť, t.j.

privlastňovanie si cudzieho, sprevádza p. po celý život, má na to svojrázny

certifikát - v roku 1995 bol obvinený a následne odsúdený pre trestný čin neoprávneného

používania veci z majetku v socialistickom vlastníctve“).

Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa vychádzajúcim z tvrdenia

žalobcu, že texty, na ktoré poukázal, autormi ktorých sú žalovaní, zasiahli do jeho

osobnostných práv a spôsobili mu tým nie nezávažnú ujmu. Za nie nezávažnú ujmu je

potrebné považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých

k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie dopad a dôsledky považuje za ujmu

značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda

to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne

v spoločenskom postavení) vnímala aj každá iná fyzická osoba (Najvyšší súd Slovenskej

republiky v uznesení ).

Žalobcovi tak vzniklo právo na náhradu nemajetkovej ujmy, ako správne uzavrel súd

prvého stupňa, vzhľadom na formu zásahu - tlačou, obsah textov by akákoľvek iná osoba

považovala za ujmu závažnú s oprávnením požadovať zadosťučinenie.

Súd prvého stupňa uložil žalovaným uverejniť spôsobom a v rozsahu ako v rozsudku

špecifikoval ospravedlnenie, a uložil im taktiež zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch.

Žalobca uplatnil obe formy, žiadal ospravedlnenie aj finančné zadosťučinenie.

Čo sa týka ospravedlnenia, treba prisvedčiť odvolacej námietke žalovaných, že výrok

rozsudku súdu prvého stupňa je nevykonateľný. Ani jeden zo žalovaných nie je vydavateľom

periodika, v ktorom boli sporné texty uvedené, nie je možné im preto uložiť povinnosť

uverejniť ospravedlnenie. Súd prvého stupňa, ako zo spisu vyplýva, žalobcu nevyzval na

odstránenie vady tejto časti petitu žalobného návrhu, preto odvolaciemu súdu nezostávalo

iné, než rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie.

Až po tom, ako vyzve žalobcu na odstránenie vady a poučí ho, že petit žaloby musí byť

vykonateľný, môže o tejto časti žaloby rozhodnúť. Ak žalobca zotrvá v ďalšom priebehu

konania na požiadavke o ospravedlnenie petitom, ktorý bude vykonateľný, súd prvého

stupňa pred rozhodnutím taktiež posúdi rozsah z hľadiska formulácie ospravedlnenia, ktoré

by mali žalovaní realizovať. Z podstaty sporu je totiž čitateľná animozita zúčastnených

strán, pôvod ktorej spočíva v rozdielnych názoroch na národnostnú otázku, čo v žiadnom

prípade neprislúcha súdu posudzovať a hodnotiť, okrem toho v judikatúre Európskeho súdu

pre ľudské práva sa objavujú názory, že verejné ospravedlnenie ako forma morálneho

zadosťučinenia môže byť v rozpore so slobodou prejavu. Povinné ospravedlnenie núti

jednotlivca vyjadriť svoj názor s ktorým nesúhlasí a táto forma nezdá sa byť nevyhnutnou

(Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku Kazakov v. Russia z 18.12.2008: „The Court

notes that the applicant was ordered to issue an apology. In its view, to make someone

retract his or her own opinion by acknowledging his or her own wrongness is a doubtful

form of redress and does not appear to be „necessary“...“- „záverom súd poznamenáva, že

sťažovateľovi bolo nariadené ospravedlniť sa. Podľa názoru súdu prinútiť niekoho vziať

späť svoj vlastný úsudok tým, že uzná svoje pochybenie, je pochybná forma odškodnenia

a nezdá sa byť nevyhnutná“ - voľný preklad odv. súdu.)

Súd prvého stupňa v prípade úpravy petitu návrhu v časti žiadaného ospravedlnenia

a zotrvaní na žalobe aj v tejto časti sa v rozhodovacom procese vysporiada okrem už

uvedeného aj s tým, či ospravedlnenie sa verejným spôsobom po uplynutí niekoľkých rokov

nestráca už na svojom význame, ako aj s tým, či takáto forma satisfakcie v konkrétnych

okolnostiach prípadu neprivodí stav, keď sa o veci môžu dozvedieť z textu ospravedlnenia aj

také ďalšie osoby, ktoré dovtedy o nej nemali žiadny poznatok, t.j. čo vlastne môže pôsobiť

kontraproduktívne.

Čo sa týka zadosťučinenia vo forme peňažnej náhrady, žalovaní sa nevyjadrili k jej

výške, v tomto zmysle výšku nespochybnili, spochybnili len základ tohto nároku.

Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením existencie predpokladov pre priznanie

finančného zadosťučinenia tak, ako ich uviedol súd prvého stupňa zdôrazňujúc aj zmysel

tejto formy náhrady ako ho charakterizoval Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku sp. zn.

z 25.09.2003: „Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je

určenie vzťahu medzi mierou ujmy na hodnotách ľudskej osobnosti a konkrétnym finančným

vyjadrením náhrady takejto ujmy; vždy ide o právny nástroj, ktorého úlohou je zabezpečiť

rešpektovanie a ochranu osobnosti fyzickej osoby“.

V masovokomunikačných prostriedkoch tak žalovaný v 1. rade ako i žalovaní v 2. až

4. rade škandalizujúcim spôsobom charakterizovali žalobcu, zverejnili informácie aj

o dávno zahladenom odsúdení žalobcu (žalovaní v 2. až 4. rade dokonca uviedli aj

nesprávny rok - 1995), o ktorom sa nie jedna nezainteresovaná osoba mohla prvýkrát

dozvedieť až zo zverejnenia tejto informácie. Táto informácia nemala žiadny súvis

s motívom, ktorý údajne žalovaných viedol k písaniu sporných textov a nie je možné vnímať

ju, vzhľadom na neexistenciu jej kontextu s názorovými rozdielmi na národnostnú otázku

inak, ako zlomyseľnosť s cieľom žalobcovi uškodiť. Takéto konanie nemôže byť bez

následkov. Najvyšší súd štátu Kalifornia v rozhodnutí Taylor v. Superior Court uviedol túto

úvahu, s ktorou sa odvolací súd stotožňuje a považuje ju za aplikovateľnú na danú vec:

„Na priznanie sankčnej náhrady sa vždy vyžaduje čosi viac, než len spáchanie civilného

deliktu. Musí to byť nejaká priťažujúca alebo poburujúca okolnosť, ako napríklad

schválnosť, zlovoľnosť, zlomyseľný motív na strane škodcu alebo taká vedomá a úmyselná

absencia ohľadov na záujmy druhých, že jeho správanie možno nazvať zlo voľným alebo

bezohľadným.“ (cit. podľa Procházka R.: Mak proti Gatsbymu, Osud, vina a zodpovednosť

za škodu, Edition Ryba, 2009, s. 78).

Základ nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch bol tak súdom prvého

stupňa správne posúdený, rozsah priznaných súm finančného zadosťučinenia, ktorý bol

primeraný, nebol namietaný. Rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo preto správne.

Čo sa týka odvolacej námietky spočívajúcej v nevykonaní dôkazu - žiadosti

zo 04.05.2006 so stanoviskom k osobe žalobcu z 08.04.2006, ide o nedôvodnú odvolaciu

námietku, dôkaz bol vykonaný ako vyplýva zo spisu, bolo to na pojednávaní, ktoré na

prejednanie veci nariadil súd prvého stupňa.

Pre dôvody, ktoré odvolací súd uviedol, rozsudok súdu prvého stupňa v časti

priznaného finančného zadosťučinenia potvrdil s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1, 2

Rozsudok súdu prvého stupňa v časti výroku žiadaného ospravedlnenia podľa

ods. 1 písm. f), h) zrušil spolu so súvisiacim výrokom o trovách konania a v rozsahu

zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Úlohou súdu prvého stupňa bude tak, ako je to uvedené vyššie, najprv vyzvať žalobcu

na úpravu petitu tak, aby tento bol vykonateľný a následne o ňom rozhodne.»

3. Sťažovatelia sú toho názoru, že okresný súd a krajský súd vec nesprávne právne

posúdili, nedostatočne zistili skutkový stav a na základe vykonaných dôkazov dospeli

k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súdy prvého a druhého stupňa taktiež podľa

sťažovateľov nesprávne vec právne posúdili tým, že nepoužili správne ustanovenie právneho

predpisu a nedostatočne zistili skutkový stav.

3.1 Sťažovatelia sú ďalej toho názoru, že ak má byť toto súdne konanie spravodlivé,

bolo potrebné sa zo strany prvostupňového a druhostupňového súdu zaoberať tvrdeniami

žalobcu v kontexte celých uverejnených článkov, ktoré boli uverejnené v týždenníku

Podduklianske novinky, vo Vedeckom Zborníku MUK vo Svidníku a týždenníku DUKLA,

resp. posudzovať celé články, a nie len útržky z nich, ako to bolo nesprávne urobené súdom

prvého stupňa a zvlášť súdom druhého stupňa. Podľa mienky sťažovateľov ak by sa súdy

prvého a druhého stupňa boli zaoberali celými článkami uverejnenými jednak

v týždenníkoch a jednak vo vedeckom zborníku, neboli by rozhodli arbitrárne.

3.2 Sťažovatelia k tomu dopĺňajú, že v týždenníku Podduklianske novinky

zo 17. októbra 2011 je na začiatku článku uvedený dôvod, pre ktorý články v týždenníkoch

vznikli, čím sa už však súdy nezaoberali, keďže neposudzovali celé uverejnené články.

V úvode týždenníka je podľa sťažovateľov uvedené, že: „V posledných číslach našich

regionálnych novín sa objavujú výzvy, návrhy, vyjadrenia, a poďakovania z pera

, ktorými rozosieva zlobu, rozdúchava národnostné vášne a nenávisť medzi

občanmi Svidníka a okolia. Tie isté, resp. podobné štvavé články uverejňuje aj v kultúrno-

spoločenskom mesačníku Rusínov SR Národne novinky.“

3.3 Ďalej sťažovatelia poukazujú na to, že v konaní pred okresným súdom a

krajským súdom okrem samotného žalobcu žiadna konkrétna osoba, ktorá by potvrdila, že

dané články čítala, ako svedok nevypovedala, a preto nemožno byť toho názoru, že

samotným zverejnením článkov v tlači došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti

žalobcu, a tobôž nie v značnej miere. Keďže súdy podľa sťažovateľov vôbec nezistili ani

intenzitu zásahu, jeho trvanie, dopad a dôsledky, nemožno zastávať názor, že došlo k

značnému zásahu do osobnostných práv žalobcu. Z napadnutého rozsudku krajského sudu

nie je podľa sťažovateľov možné zistiť ani to, ako druhostupňový súd dospel k záveru, že

obsah textov by akákoľvek iná osoba považovala za ujmu závažnú, čo nemožno zistiť ani z

rozsudku súdu prvého stupňa. Napadnutý rozsudok krajského súdu (ako aj rozsudok

okresného súdu) preto sťažovatelia považujú za neodôvodnený, nepreskúmateľný,

arbitrárny a v rozpore s právom na spravodlivý súdny proces a právom na slobodu prejavu.

3.4 Sťažovatelia taktiež uviedli, že súdne konanie pred všeobecnými súdmi vzniklo na

návrh žalobcu len preto, aby touto formou presadil svoj názor na postavenie rusínsko-

ukrajinského etnika, resp. aby dosiahol, že ho sťažovatelia hodnotili za jeho názory týkajúce

sa rusínskej otázky, za jeho návrh na zmenu názvu festivalu Slávnosti kultúry Ukrajincov 

Rusínov Slovenska na Festival kultúry Ukrajincov a Rusínov a za jeho návrh na zmenu

hlavného organizátora festivalu.

3.5 Sťažovatelia v konaní vzniesli námietku nedostatku pasívnej legitimácie, s ktorou

sa prvostupňový a druhostupňový súd podľa nich nesprávne vysporiadali. Z článkov, ktoré

boli uverejnené, podľa sťažovateľov jednoznačne vyplýva, že boli publikované a spísané

v súvislosti s činnosťou Slovenského národného múzea Múzea ukrajinskej kultúry

vo Svidníku (ďalej aj „SNM – MUK“), a to sťažovateľmi konajúcimi ako zamestnanci tejto

organizácie, čo dosvedčujú ich výpovede, ako aj samotná skutočnosť, že v predmetných

článkoch sťažovatelia zamestnanci SNM MUK vo Svidníku, píšu za samotnú inštitúciu

SNM MUK a zastávajú sa tejto inštitúcie, ako aj jej názorov na problematiku Rusínov 

Ukrajincov, pričom pri menách sťažovateľov je zároveň uvedené ich postavenie v SNM

MUK, či už ako riaditeľ SNM MUK, alebo odborní pracovníci SNM MUK. O tejto

námietke súd prvého stupňa a súd druhého stupňa podľa mienky sťažovateľov rozhodli

v rozpore s ustanovením v spojitosti s ustanovením

. Predmetom žaloby sú teda podľa názoru sťažovateľov

bezpochyby reakcie riaditeľa múzea a vedúcich oddelení a odborných pracovníkov SNM 

MUK, čo odvolací súd nezistil. Vo vzťahu k námietke nedostatku pasívnej legitimácie

sťažovatelia zastávajú názor, že súd prvého a druhého stupňa nesprávne aplikovali aj

ustanovenie a a o periodickej tlači a agentúrnom

spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlačový zákon) v znení neskorších

predpisov. Keďže aj krajský súd poukazuje na to, že články sťažovateľov ako zamestnancov

SNM MUK vo Svidníku v týždenníku Podduklianske novinky zo 17. októbra 2011

a v týždenníku DUKLA zo 6. februára 2012 boli „reakciou“, nedošlo zo strany

sťažovateľov podľa ich mienky k odpovedi v zmysle ustanovenia § 8 tlačového zákona, čo

nebolo ani na základe vykonaných dôkazov preukázané. Tým, že články označené ako

„reakcia“ nie sú odpoveďou v zmysle ustanovenia § 8 tlačového zákona, je daná

zodpovednosť za zverejnenie predmetných článkov v týždenníku Podduklianske novinky

a týždenníku DUKLA na vydavateľoch periodickej tlače, a to v zmysle § 5 ods. 1 tlačového

zákona účinného k 1. septembru 2011, na čo súd prvého stupňa a súd druhého stupňa podľa

sťažovateľov neprihliadli.

3.6 Sťažovatelia sú toho názoru, že článok v týždenníku Podduklianske novinky

zo 17. októbra 2011, ako aj sken dokumentu zo 4. mája 2006 vo Vedeckom Zborníku MUK,

tzv. poznámky k žiadosti z 8. apríla 2006, ktoré spolu so stanoviskom

tvorili podľa ich názoru súčasť žiadosti o prijatie adresovanej Ministerstvu kultúry

Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“), a článok v týždenníku DUKLA

zo 6. februára 2012 s názvom «Čudné vinčovanie novodobých „buditeľov“» vôbec

nezasiahli do osobnostných práv žalobcu, a preto mu nebola spôsobená ani žiadna ujma.

Opak v konaní nebol ani preukázaný, keďže žalobca neuniesol dôkazné bremeno. V daných

článkoch a vo Vedeckom Zborníku SNM MÚK sa podľa presvedčenia sťažovateľov

neobjavili žiadne nepravdivé údaje, žiadne kriminalizujúce slová, žiadne urážlivé, hanlivé

slová ani dôstojnosť znižujúce slová a žiadne difamačné skutkové tvrdenia. Jednotlivé

články podľa názoru sťažovateľov používajú iba slová, ktoré sa bežne používajú

v slovenskom jazyku. Články vznikli iba ako reakcia voči žalobcovi a jeho názorom, ktorý

už predtým bezdôvodne napádal (aj rôznymi článkami v periodikách) ukrajinskú kultúru,

inštitúciu SNM MUK a jej pracovníkov spolu s inými jeho spolupracovníkmi, s čím sa súd

prvého a druhého stupňa vôbec nevysporiadali, hoci boli predložené zo strany sťažovateľov

listinné dôkazy, ktoré boli súčasťou vyjadrení sťažovateľov (napr. vyjadrenia z 8. 1. 2012,

9. 1. 2013, 8. 4. 2013 a 17. 9. 2014), na ktoré súdy vôbec neprihliadli.

3.7 Sťažovatelia, pokračujúc vo svojej sťažnosti, akcentujú, že žalobca sa podľa ich

názoru už vyše 25 rokov snaží vyvolať pochybnosti o dôveryhodnosti výsledkov ich

dlhoročnej práce, ako aj inštitúcie Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku, v ktorej žalobca

sám pracoval 10 rokov a formou externého štúdia získal vysokoškolské vzdelanie so

zameraním na ukrajinskú tému, pričom súd prvého a druhého stupňa odignorovali písomné

vyjadrenie a dôkazy o protiprávnych zásahoch do práv sťažovateľov na národnostnú a

kultúrno-etnickú identifikáciu, o jeho nespočetných krivých obvineniach, neoprávnených

sťažnostiach, žiadostiach, návrhoch a iných invektívach. Prvostupňový a druhostupňový súd

podľa sťažovateľov síce kvalifikovali inkriminované písomnosti ako reakcie sťažovateľov,

avšak vôbec neskúmali, čím boli vyvolané. Útočný vo vyjadreniach bol podľa sťažovateľov

vždy žalobca, ich reakcie mali výlučne obranný charakter, a preto náhľad na danú vec, ako

učinil aj krajský súd, je podľa ich mienky nesprávny. Predmetné články vznikli podľa

sťažovateľov iba v dobrom úmysle, a to v úmysle zastaviť bezprecedentné a nezmyselné

invektívy žalobcu, jeho neoprávnené obvinenia dehonestujúce ukrajinskú národnosť, jej

kultúru, poukázať na jeho cieľ ovládnuť inštitúciu SNM MUK a privlastniť si jej doterajšie

výsledky, príp. poukázať na snahu žalobcu o likvidáciu tejto inštitúcie.

3.8 Sťažovatelia dávajú do pozornosti, že žalobca je bývalý člen Výboru pre

národnostné menšiny a etnické skupiny Rady vlády Slovenskej republiky za národnosť

rusínsku.

3.9 Pokiaľ ide o odsúdenie žalobcu, k tomu sťažovatelia uvádzajú, že žalobca bol

v súlade s v tom čase platnými a účinnými právnymi predpismi trestného práva súdený

a odsúdený verejne a ide o pravdivú informáciu, čo nepoprel ani samotný žalobca, čím

sťažovatelia neuviedli žiadny nepravdivý údaj.

3.10 Sťažovatelia napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorý nevzal do úvahy

kompletné predmetné články v týždenníkoch a kompletnú žiadosť o prijatie u ministra

kultúry Slovenskej republiky zamestnancov SNM MUK, považujú za znevažovanie

dlhoročných výsledkov práce profesionálnych múzejníkov uznávaných vo vedeckých

a kultúrnych kruhoch doma i zahraničí. Článok v týždenníku Podduklianske novinky

zo 17. októbra 2011 a v týždenníku DUKLA zo 6. februára 2012, ako aj písomnosť

„Poznámky k žiadosti p. z 8. apríla 2006“ tvoriaca súčasť žiadosti

SNM MUK o prijatie zo 4. mája 2006 u ministra kultúry Slovenskej republiky, ktorá bola

uverejnená vo Vedeckom Zborníku MUK č. 26 z roku 2011, sú vo svojej celosti podľa

presvedčenia sťažovateľov uplatnením práva na slobodu prejavu zaručeného v čl. 26 ods. 1

a 2 a v prvej vete dohovoru. Žalobca, ktorý podľa sťažovateľov v konaní

ani nekonkretizoval, do ktorého z osobnostných práv mu malo byť zasiahnuté, nepreukázal

žiadny vznik ujmy v dôsledku uverejnenia článkov, resp. ani žiadny neoprávnený zásah do

jeho osobnostných práv, jeho rozsah, intenzitu zásahu, trvanie, dopad a ani dôsledky, čím

nemožno hovoriť o zásahu v značnej miere do práva na ochranu osobnosti, a preto v danom

prípade nie je naplnené ustanovenie a a .

3.11 V závere sa sťažovatelia vyjadrili k uloženej povinnosti uhradiť nemajetkovú

ujmu žalobcu a uviedli, že popretím samotného základu nároku na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch je zároveň popretá aj samotná výška priznanej sumy nemajetkovej ujmy.

Úvahy krajského súdu o nespochybňovaní výšky nemajetkovej ujmy boli preto podľa

názoru sťažovateľov nesprávne, keďže aj ustanovenie

ustanovuje, že výšku náhrady určí súd, a preto ak by krajský súd dospel k záveru, že výška

náhrady priznaná súdom prvého stupňa nie je správna, je povinný v súlade so zásadou

spravodlivého súdneho procesu určiť správnu výšku náhrady nemajetkovej ujmy. Keďže

nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v danom prípade nie je podľa sťažovateľov vôbec

dôvodný, krajský súd nemal žalobcovi priznať náhrady nematkovej ujmy v sume 1 500 eur a

trikrát v sume 500 eur, a preto aj záver druhostupňového súdu o správnosti priznaného

finančného zadosťučinenia, t. j. náhrady nemajetkovej ujmy, bol z už uvedených dôvodov

podľa sťažovateľov nesprávny.

4. Sťažovatelia navrhli vydať tento nález:

„a) Základné právo , (...), na súdnu ochranu

podľa , právo na spravodlivé súdne konanie

zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na

slobodu prejavu garantované a 3 a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo vlastniť majetok zaručené

a právo pokojne užívať majetok podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

rozsudkom Krajského súdu v Prešove, č. k -312, zo dňa 01.11.2015,

v I. výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Svidník, č. k. -217,

zo dňa 26.03.2015, v III. výroku, bolo porušené.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k. -312, zo dňa 01.12.2015,

v I. výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Svidník, č. k -217, zo

dňa 26.03.2015, v III. výroku, sa zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie

konanie.

Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť ,

(...) trovy konania (trovy právneho zastúpenia - § 13a ods. 1 písm. a) a c) v spojení

s ustanovením , a vyhlášky č. v znení

neskorších predpisov - 2 x 91,29 EUR + vyhlášky č. v znení

neskorších predpisov - 2 x 8,58 EUR) v sume 99,87 EUR /199,74 EUR: 2/ do 15 dní od

doručenia rozhodnutia na účet jeho právneho zástupcu.

b) Základné právo (...) na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, právo na spravodlivé súdne konanie zaručené

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na slobodu prejavu

garantované a 3 a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo vlastniť majetok zaručené čl. 20

ods. 1 a právo pokojne užívať majetok podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

rozsudkom Krajského súdu v Prešove, č. k. -312, zo dňa 01.12.2015,

v I. výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Svidník, č. k. -217,

zo dňa 26.03.2015, v V. výroku, bolo porušené.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k. -312, zo dňa 01.12.2015,

v I. výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Svidník, č. k. -217,

zo dňa 26.03.2015, v V. výroku, sa zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie

konanie.

Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť (...) trovy

konania (trovy právneho zastúpenia - § 13a ods. 1 písm. a) a c) v spojení s ustanovením

, a vyhlášky č. v znení neskorších

predpisov - 2 x 91,29 EUR+ vyhlášky č. v znení neskorších

predpisov - 2 x 8,58 EUR) v sume 99,87 EUR /199,74 EUR: 2/ do 15 dní od doručenia

rozhodnutia na účet jeho právneho zástupcu.

c) Základné právo (...) na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , právo na spravodlivé súdne konanie zaručené

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na slobodu prejavu

garantované a 3 a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo vlastniť majetok zaručené čl. 20

ods. 1 a právo pokojne užívať majetok podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

rozsudkom Krajského súdu v Prešove, č. k. -312, zo dňa 01.12.2015,

v I. výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Svidník, č. k. -217,

zo dňa 26.03.2015, v VI. výroku, bolo porušené.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k. -312, zo dňa 01.12.2015,

v I. výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Svidník, č. k. -217,

zo dňa 26.03.2015, v VI. výroku, sa zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na

ďalšie konanie.

Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť (...) trovy

konania (trovy právneho zastúpenia - § 13a ods. 1 písm. a) a c) v spojení s ustanovením

, a vyhlášky č. v znení neskorších

predpisov - 2 x 91,29 EUR + vyhlášky č. v znení neskorších

predpisov - 2 x 8,58 EUR) v sume 99,87 EUR /199,74 EUR: 2/ do 15 dní od doručenia

rozhodnutia na účet jeho právneho zástupcu.

d) Základné právo . (...) na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , právo na spravodlivé súdne konanie zaručené

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na slobodu prejavu

garantované a 3 a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo vlastniť majetok zaručené čl. 20

ods. 1 a právo pokojne užívať majetok podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

rozsudkom Krajského súdu v Prešove, Č. k -312, zo dňa 01.12.2015,

v I. výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Svidník, c. k. -217, zo

dňa 26.03.2015, v VII. výroku, bolo porušené.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k. -312, zo dňa 01.12.2015,

v I. výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Svidník, č. k. -217,

zo dňa 26.03.2015, v VII. výroku, sa zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na

ďalšie konanie.

Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť (...) trovy

konania (trovy právneho zastúpenia - § 13a ods. 1 písm. a) a c) v spojení s ustanovením

, a vyhlášky č. v znení neskorších

predpisov - 2 x 91,29 EUR + vyhlášky č. v znení neskorších

predpisov - 2 x 8,58 EUR) v sume 99,87 EUR /199,74 EUR : 2/ do 15 dní od doručenia

rozhodnutia na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Vyjadrenie odporcu a replika sťažovateľov

5. Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie požiadal o vyjadrenie (i)

krajský súd ako odporcu v konaní, ako aj (ii) dotknutú osobu – žalobcu v konaní pred

krajským súdom. Uvedeným subjektom zaslal na tento účel sťažnosť sťažovateľov aj

uznesenie ústavného súdu o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

5.1 Ústavný súd uvádza, že dotknutá osoba – žalobca v konaní pred krajským súdom,

nevyužila možnosť vyjadriť sa k podanej sťažnosti a na písomnú výzvu zo 6. júna 2016

nezaslala ústavnému súdu žiadne vyjadrenie.

5.2 Po doručení vyjadrenia odporcu, resp. uplynutí lehoty poskytnutej ústavným

súdom na zaslanie vyjadrenia, mali sťažovatelia možnosť zaujať k vyjadreniu odporcu

písomne stanovisko (repliku).

Vyjadrenie odporcu

6. Listom č. z 23. júna 2016 doručeným ústavnému súdu 29. júna

2016 sa k podanej sťažnosti vyjadril odporca.

6.1 Podľa odporcu vo veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn.

odvolací súd konal v medziach svojej právomoci. Právne závery odvolacieho súdu

vyplývajú podľa jeho názoru z vykonaného dokazovania. Jeho úvahy uvedené v dôvodoch

rozhodnutia z 1. decembra 2015 vychádzajú z konkrétnych faktov prípadu, sú logické

a majú oporu v obsahu spisového materiálu.

6.2 Odporca ďalej konštatoval, že prejav nespokojnosti sťažovateľov s napadnutým

rozsudkom je potrebné hodnotiť aj tak, že obsah základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa nie je zárukou toho, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Základným atribútom podľa odporcu je, aby

postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho

rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.

6.3 Podľa názoru odporcu v predmetnej veci bol uvedený predpoklad dodržaný

postupom odvolacieho súdu, aj obsah napadnutého rozsudku je čo do dôvodov zákonný,

nearbitrárny a preskúmateľný. Nie je preto možné z hľadiska doterajšieho stavu veci podľa

mienky odporcu konštatovať porušenie základných práv účastníka súdneho konania

upravených v a .

6.4 Referujúca sudkyňa senátu „19Co“ JUDr. Monika Jusková zároveň doplnila, že

v odvolacom konaní proti rozsudku okresného súdu č. k. -217 z 26. marca

2015 senát odvolacieho súdu vedený jeho predsedníčkou JUDr. Zlatou Simkovou dospel po

preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo,

k rozhodnutiu vyplývajúcemu z napadnutého rozsudku, ktorý je sťažovateľmi namietaný.

Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je podľa referujúcej sudkyne riadne odôvodnený,

vychádzajúci z právnych predpisov v ňom uvedených, pri výklade a aplikácii ktorých

nedošlo k odchýleniu sa od znenia príslušných ustanovení, a krajský súd ani nepoprel ich

význam a účel.

6.5 Odporca zároveň vyjadril súhlas s tým, aby ústavný súd upustil podľa § 30 ods. 2

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) od ústneho verejného prerokovania veci.

Replika sťažovateľov

7. Listom z 25. augusta 2016 doručeným ústavnému súdu 30. augusta 2016

sťažovatelia súhlasili s upustením od verejného ústneho pojednávania vo veci, k vyjadreniu

odporcu nezaujali žiadne stanovisko.

III.

Závery ústavného súdu

8. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa cenzúra sa zakazuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa

slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez

zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby

vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné,

aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie

daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

1. K namietanému porušeniu a dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu

9. Slobodu prejavu (ktorá zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať

informácie alebo myšlienky) je potrebné považovať za konštitutívny znak demokratickej

pluralitnej spoločnosti a za jednu zo základných podmienok na jej chod a individuálnu

(seba)realizáciu jednotlivca.

9.1 Sloboda prejavu patrí do vlastnej sféry ľudskej slobody, ktorá je spätá

predovšetkým s vnútornou oblasťou vedomia a zahŕňa atribúty tejto ľudskej slobody,

ku ktorej patrí sloboda svedomia, sloboda myslenia a sloboda zastávať, šíriť a prijímať

názory na všetky otázky spojené so životom spoločnosti. Sloboda prejavu je prakticky

neoddeliteľná od slobody myslenia. Nijaká spoločnosť, v ktorej nie sú tieto slobody

rešpektované, nie je slobodná, nech už má vláda tejto spoločnosti (štátu) akúkoľvek formu

(porov. Mill, John Stuart. On Liberty. Third Edition. London: Longman, Green, Longman,

Roberts & Green, 1864, s. 26 – 27). Každý človek má nespochybniteľné právo verejne

proklamovať svoj názor, pričom zakázať verejne vyjadrovať názory znamená zničiť slobodu

prejavu (porov. Blackstone, W. Commentaries on the Laws of England. Book the Fourth.

The Fourth Edition. Oxford: Clarendon Press, 1770, s. 151 – 152).

9.2 Tento imperatív vlastný modernej konštitucionalistike a ústavám demokratických

právnych štátov je akcentovaný v priestore modernej Európy predovšetkým súdnymi

orgánmi ochrany ľudských práv a základných slobôd, ako je Európsky súd pre ľudské práva

(ďalej aj „ESĽP“) a ústavné súdy štátov Európy.

9.3 Európsky súd pre ľudské práva považuje v zmysle svojej ustálenej judikatúry

k čl. 10 dohovoru slobodu prejavu za jeden z esenciálnych základov demokratickej

spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej progresu a rozvoja každého jednotlivca

[porov. Handyside v. Veľká Británia, č. 5493/72, plenárny rozsudok ESĽP zo 7. 12. 1976,

bod 49; rovnaké závery porov. aj v Observer and Guardian v. Veľká Británia, č. 13585/88,

plenárny rozsudok ESĽP z 26. 11. 1991; bod 59; Oberschlick v. Rakúsko, č. 11662/85,

plenárny rozsudok ESĽP z 23. 5. 1991, bod 57; Nilsen and Johnsen v. Nórsko, č. 23118/93,

rozsudok Veľkej komory ESĽP z 25. 11. 1999, bod 43; z novšej judikatúry Rádio Twist

v. Slovenská republika, č. 62202/00, rozsudok ESĽP z 19. 12. 2006, bod 47; Axel Springer

v. Nemecko, 39954/08, rozsudok Veľkej komory ESĽP zo 7. 2. 2012, bod 78; Centro

Europa 7 S.R.L. and Di Stefano v. Taliansko, č. 38433/09, rozsudok Veľkej komory ESĽP

zo 7. 6. 2012, bod 131; Ringier Axel Springer Slovensko v. Slovenská republika (č. 2),

č. 21666/09, rozsudok ESĽP zo 7. 1. 2014, bod 48 a ďalšie].

9.4 Podľa Spolkového ústavného súdu (Bundesverfassungsgericht) Spolkovej

republiky Nemecko je sloboda prejavu priamym vyjadrením ľudskej osobnosti, je jedným

z najušľachtilejších ľudských práv vôbec. Podľa Spolkového ústavného súdu Nemecka je

sloboda prejavu konštitutívnym prvkom demokracie, keďže umožňuje konštantnú

intelektuálnu rozpravu, súboj názorov, ktorý je tomuto systému vlastný. V istom zmysle je

sloboda prejavu základným pilierom slobody ako takej (porov. rozhodnutia Spolkového

ústavného súdu Nemecka z 15. 1. 1958, bod 31; z 24. 3. 1998,

bod 27; 2 BvR 2219/01 z 15. 12. 2004, bod 15).

9.5 Ústavný súd Českej republiky rovnako považuje slobodu prejavu za jednu

z najdôležitejších hodnôt každej demokratickej spoločnosti a opakovane trvá na tom, že

každý názor, stanovisko, kritika je v zásade prípustnou záležitosťou. Podľa Ústavného súdu

Českej republiky v podmienkach liberálnej demokracie je každému dovolené vyjadrovať sa

k veciam verejným, ktoré môžu byť verejne posudzované. Ide o výraz demokratického

princípu, o výraz participácie občianskej spoločnosti na veciach verejných (porov. nález

Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. zo 6. marca 2012, body 19 a 21;

taktiež porov. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. z 10. decembra

1997).

9.6 Ústavnému súdu sa opakovane dostalo príležitosti prispieť k ústavnoprávnej

rozprave o slobode prejavu. V jednom zo svojich rozhodnutí extenzívnejšie pojednávajúcich

o ochrane slobody prejavu, v náleze sp. zn. zo 4. marca 2010, deklaroval, že

sloboda prejavu je nevyhnutná pre demokraciu a pre tvorbu slobodnej verejnej mienky

v otvorenej spoločnosti, je základným pilierom demokratickej spoločnosti, v ktorej je

každému dovolené vyjadrovať sa k verejným veciam a vynášať o nich hodnotové súdy,

pričom aj pri kritike platí z princípu demokracie vyplývajúca ústavná prezumpcia, že ide

o kritiku dovolenú (porov. , bod 39). Ústavný súd následne v náleze sp. zn.

z 21. januára 2014 aj v duchu judikatúry ESĽP (najmä už uvedeného

rozsudku ESĽP vo veci Handyside v. Veľká Británia, bod 49) doplnil, že sloboda prejavu

vo všetkých štátoch vybudovaných na demokratických princípoch predstavuje jeden

zo základných pilierov demokracie a uplatňuje sa nielen voči informáciám a myšlienkam,

ktoré sú prijímané priaznivo, resp. sú pokladané za neškodné či neutrálne, ale aj voči tým,

ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva, čo je dané

požiadavkami pluralizmu, znášanlivosti a otvorenosti, bez ktorých nemožno hovoriť

o demokratickej spoločnosti.

9.7 Obmedzenie slobody prejavu je v demokratickej spoločnosti výnimkou, ktorú je

navyše potrebné interpretovať reštriktívne a je možné ju ospravedlniť iba kvalifikovanými

okolnosťami. Predložená interpretácia obmedzenia slobody prejavu primárne zakazuje tzv.

predchádzajúce obmedzenie (doktrína „no previous restraint“), typicky cenzúru (porov.

), resp. dovoľuje obmedziť slobodu prejavu v prípadoch, ak ide o prejav

jasne a bezprostredne vytvárajúci podstatné ohrozenie [doktrína „clear and present danger“;

k tomu porov. široko citované stanovisko legendárneho sudcu O. W. Holmesa Jr., ktoré sa

stalo základom rozhodnutia Najvyššieho súdu Spojených štátov amerických vo veci

Schenck v. United States 249 U.S. 47 (1919) z 3. marca 1919, bod 50] určitého

kvalifikovaného vyššieho záujmu.

9.8 Moderným jazykom a dohovoru povedané, slobodu prejavu možno

obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu

práv a slobôd iných alebo na ochranu určitého kvalifikovaného verejného záujmu.

Limitačná klauzula inkorporovaná v a dohovoru (už

citované) explicitne uvádza dôvody takéhoto obmedzenia, pričom takéto obmedzenie musí

byť stále v súlade s demokratickým charakterom spoločnosti („nevyhnutné v demokratickej

spoločnosti“).

9.9 Článok 26 ods. 4 a dohovoru nedávajú štátu neobmedzený

priestor na uváženie („margin of appreciation“) v určení, v prospech akého štátom

proklamovaného verejného záujmu štát obmedzí slobodu prejavu. Takéto uváženie štátu ide

ruka v ruke s dohľadom nad ním prostredníctvom súdnych orgánov – ústavného súdu

a ESĽP. Tento dohľad zahŕňa otázku, či bolo uvedené obmedzenie slobody prejavu legálne,

legitímne a nevyhnutné, pričom dohľad pokrýva tak oblasť legislatívy, ako aj jej aplikáciu

v praxi predovšetkým prostredníctvom súdov [porov. už uvedený rozsudok ESĽP vo veci

Handyside v. Veľká Británia, bod 49; ale aj Sunday Times v. Veľká Británia (č. 1),

č. 6538/74, plenárny rozsudok ESĽP z 26. 4. 1979, bod 59; Tele 1 Privatfernseh v. Rakúsko,

č. 32240/96, rozsudok ESĽP z 21. 9. 2000, bod 34; Mouvement Raëlien Suisse

v. Švajčiarsko, č. 16354/06, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 13. 7. 2012, body 59 – 60].

9.10 Dôvodom obmedzenia slobody prejavu môže byť o. i. ochrana práv iných, teda

aj základné právo na česť podľa , resp. ,

konkretizované a nasl. v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“). Na úrovni zákona chráni teda ustanovenie

a nasl. osobnosť súkromných osôb pred neoprávnenými zásahmi

zo strany iných súkromných osôb alebo štátu. Takýmto zásahom do osobnostných práv

môže byť aj zverejnenie nepravdivých a poškodzujúcich údajov o určitej osobe. Teória

a súdna prax preto rozlišuje medzi skutkovými tvrdeniami, u ktorých možno zisťovať ich

pravdivosť, a hodnotovými súdmi.

9.11 V prípade, že orgány verejnej moci rozhodli, že dotknutá osoba (t. j. sťažovateľ

pred ústavným súdom) výkonom slobody prejavu porušila povinnosť (teda ústavné

a zákonné obmedzenie slobody prejavu) uloženú podľa , resp.

ods. 1 konkretizovanú a nasl. a dotknutá osoba (t. j.

sťažovateľ pred ústavným súdom) namieta, že tento zásah do jej slobody prejavu

[spočívajúci v rozhodnutí orgánov verejnej moci, že dotknutá osoba výkonom svojho práva

na slobodu prejavu porušila , resp. a a nasl.

] zo strany orgánov verejnej moci nebol ústavný (t. j. že vôbec

nedošlo ku kolízii slobody prejavu c/a ochrany osobnosti) alebo ústavne proporcionálny

(t. j. že síce došlo ku kolízii slobody prejavu c/a ochrany osobnosti, ale v konkrétnom

prípade bolo potrebné dať prednosť slobode prejavu), ústavný súd skúma v prípade zásahu

do slobody prejavu dotknutej osoby v záujme orgánmi verejnej moci tvrdenej ochrany

osobnosti:

(I) či druh predmetného prejavu dotknutej osoby je chránený v zmysle

a čl. 10 dohovoru,

(II) či došlo k zásahu do slobody prejavu,

(III) či uvedený zásah mal zákonný základ a

(IV) následne skúma samotný prejav perspektívou odpovedí na otázky najmä

- KTO (aké médium, resp. či redaktor, účastník diskusie, verejný funkcionár,

súkromná osoba a pod.),

- O KOM (na akú tému),

- ČO (aké názory, myšlienky a idey),

- KDE (v rámci akého publikačného nástroja),

- KEDY (či v rámci napr. jedného článku, alebo opakovane vo viacerých článkoch

pod.) a

- AKO (spôsob, rozsah, formulácia a pod.)

uviedol (uverejnil, povedal), pričom na základe odpovedí na dané otázky možno

zistiť, či

(IV.a) došlo ku kolízii dvoch chránených záujmov (sloboda prejavu

vysielateľa c/a ochrana osobnosti) a či

(IV.b) pri kladnej odpovedi na otázku v bode IV.a bolo ústavne proporcionálne (test

proporcionality; bližšie k testu proporcionality aplikovanému ústavným súdom pozri nález

sp. zn. z 15. decembra 2009) zasiahnuť zo strany orgánov verejnej moci do

slobody prejavu dotknutej osoby [konštatovať porušenie , resp.

ods. 1 a a nasl. ] v prospech ochrany osobnosti tretej

osoby. Je potrebné však upozorniť, že tento dôležitý, avšak nie vždy jednoznačný nástroj, je

len jednou z pomôcok najmä pri skúmaní difamácie a slobody prejavu.

9.12 Ústavný súd napokon dodáva, že väčšinou preskúmava len určitý výsek súdnych

rozhodnutí definovaný sťažnosťou a právnou úpravou, čo determinuje rozsah prieskumu.

Žaloby o ochranu osobnosti, ak je v nich komponent slobody prejavu, majú už na

všeobecných súdoch svoj ústavnoprávny charakter, keďže je to práve všeobecný súd, ktorý

ako prvý zasiahne do slobody prejavu alebo ochrany osobnosti svojím rozhodnutím tým, že

„dá prednosť“ jednému z práv na úkor druhého, resp. kde uprednostní pri strete týchto práv

jedno z nich (t. j. zasiahne do hmotných ústavných práv), čo odôvodňuje aj možnosť plnej

ingerencie ústavného súdu do ich preskúmavania (porov. , bod 27;

, bod 25; Smet, S. Freedom of Expression and the Right to Reputation:

Human Rights in Conflict. In: American University International Law Review, Vol. 26,

No. 1, s. 185). Táto plná ingerencia sa v konaní o sťažnostiach s predmetom sporu ochrany

osobnosti c/a slobody prejavu prejavuje (a musí sa prejaviť) o. i. aj tým, že ústavný súd

podáva vlastný právny názor na to, čo je z ústavnoprávneho hľadiska a vzhľadom na

skutkový stav správnou odpoveďou na už rozlíšené otázky, a to v záujme posúdenia, či

vzhľadom na odpovede na tieto otázky mala dostať v konaní pred všeobecnými súdmi

prednosť sloboda prejavu alebo ochrana osobnosti. Týmto spôsobom ústavný súd

postupoval v minulosti v sporoch o ochranu osobnosti a slobodu prejavu niekoľkokrát

a opakovane, v tejto súvislosti pozri napr. nález , z novších napr. nález

alebo nález .

1.1 Aplikácia uvedených záverov na prerokovávanú vec sťažovateľov

10. Ústavný súd v úvode poznamenáva, že pri preskúmavaní napadnutého rozsudku

krajského súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (porov. , , ), pretože prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor

zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov

(prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho

konania (porov. ). Z toho dôvodu ústavný súd posudzoval napadnutý

rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu a právnymi závermi v ňom

uvedenými.

10.1 Okresný súd rozsudkom č. k. -217 z 26. marca 2015 v III., V., VI.

a VII. bode výroku rozhodol, že sťažovatelia sú povinní zaplatiť žalobcovi

náhradu nemajetkovej ujmy každý v sume 500 eur okrem žalovaného v I. rade

( ), ktorý bol zaviazaný zaplatiť sumu 1 500 eur.

Okresný súd mal z vykonaných dôkazov preukázané, že žalovaní (sťažovatelia) sú pasívne

legitimovaní v spore (t. j. nie je pasívne legitimovaný vydavateľ tlače), ktorým sa žalobca

domáha voči nim práva na ochranu osobnosti. Sú osobami, ktorých konkrétny článok

„Choromyseľné návrhy na pôdu mestského zastupiteľstva nepatria“ uverejnený

v týždenníku Podduklianske novinky 17. 10. 2011, ďalej článok v týždenníku DUKLA

zo 6. 2. 2012 «Čudné vinčovanie novodobých „buditeľov“» a text „Poznámky k žiadosti

zo dňa 8. 4. 2006“ uverejnený vo Vedeckom Zborníku MUK č. 26

z roku 2011 svojím obsahom zasiahli do chráneného práva žalobcu na osobnú česť a dobrú

povesť. Podľa okresného súdu bola znížená dôstojnosť, vážnosť a česť žalobcu a v danej

situácii, mieste, čase a spoločenskom postavení žalobcu by to ako závažnú ujmu vnímala

každá fyzická osoba. Súd prvého stupňa uviedol, že slová a hodnotenie žalobcu, ktoré boli

v článkoch – textoch použité, majú znevažujúcu povahu. Podávajú negatívny obraz

o žalobcovi, jeho správaní, charakterových vlastnostiach a pracovných výsledkoch.

10.2 Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu č. k.

-217 z 26. marca 2015 v jeho III., V., VI. a VII. bode výroku, zrušil vo zvyšnej

časti (t. j. v bodoch I., II., IV., VIII. a IX. výroku) rozsudok okresného súdu č. k.

-217 z 26. marca 2015 (ide o časť, resp. body výroku, ktorými okresný súd

o. i. uložil sťažovateľom povinnosť uverejniť na vlastné náklady ospravedlnenie žalobcovi)

a vrátil vec v tejto zvyšnej časti okresnému súdu na opätovné rozhodnutie.

11. Najprv (I) ústavný súd uvádza, že uverejnenie článkov v tlačenom médiu,

v ktorom autori článku prezentujú svoje názory, postoje a idey, je plne kryté slobodou

prejavu v zmysle a 2 a dohovoru a ochranou, ktorá sa

slobode prejavu v demokratickom právnom štáte poskytuje.

12. Po druhé (II), tým, že krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok

okresného súdu č. k. -217 z 26. marca 2015 v jeho III., V., VI. a VII. bode

výroku, ktorým okresný súd rozhodol, že sťažovatelia sú povinní zaplatiť žalobcovi

náhradu nemajetkovej ujmy každý v sume 500 eur okrem

žalovaného v I. rade ( ., ), ktorý bol zaviazaný zaplatiť

sumu 1 500 eur z dôvodu, že ich konkrétny článok „Choromyseľné návrhy na pôdu

mestského zastupiteľstva nepatria“ uverejnený v týždenníku Podduklianske novinky

17. 10. 2011, ďalej článok v týždenníku DUKLA zo 6. 2. 2012 «Čudné vinčovanie

novodobých „buditeľov“» a text „Poznámky k žiadosti zo dňa

8. 4. 2006“ uverejnený vo Vedeckom Zborníku MUK č. 26 z roku 2011 svojím obsahom

zasiahli do chráneného práva žalobcu na osobnú česť a dobrú povesť, došlo k zásahu do

slobody prejavu sťažovateľov.

13. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či v danom prípade išlo z ústavného

hľadiska o akceptovateľné obmedzenie slobody prejavu.

14. V danom prípade išlo nepochybne o obmedzenie slobody prejavu sťažovateľov

na zákonnom podklade (III), ktorý tvorili ustanovenia a nasl. ,

pričom zároveň išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva

na ochranu osobnosti žalobcu.

15. Za týchto okolností bolo z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti napadnutého

rozsudku krajského súdu kľúčové posúdiť, či bol zásah do slobody prejavu sťažovateľov

primeraný, t. j. či zodpovedal zásade proporcionality.

15.1 Ústavný súd preto pristúpil hic et nunc k preskúmaniu proporcionality medzi

zásahom do slobody prejavu sťažovateľov a ústavnými garanciami práva na súkromie

žalobcu. Na ten účel, obdobne ako v iných porovnateľných prípadoch (napr. ,

, , ) ústavný súd vykonal test proporcionality

založený na (IV) hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO

v danom prípade „hovoril“ (uverejnil informáciu).

KTO zásah do práva na ochranu osobnosti (práva na súkromie) vykonal

16. Z dokazovania vykonaného všeobecnými súdmi vyplýva, že sťažovatelia sú

zamestnancami Slovenského národného múzea  Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku

s tým, že žalovaný v 1. rade ., je riaditeľom SNM  MUK

a žalovaní v 2. rade , v 3. rade , vo 4. rade

. sú odborní pracovníci SNM  MUK.

16.1 Sťažovatelia sú aktívni v kultúrnej oblasti a

, má akademické pozadie.

16.2 Priestor kultúry je priestorom slobody. Slobody slova, slobody umeleckej

tvorby, bádania, ale aj priestor pre akcentovanie a zobrazovanie spoločenských problémov,

neduhov. Kultúra môže edukovať, obohacovať spoločenský (verejný) život, ale aj rôznou

formou reagovať na pálčivé otázky súčasnosti (príp. minulosti a pod.) na mikroúrovni alebo

úrovni celospoločenskej. Možno zovšeobecniť, že kultúra sú vzťahy, inštitúcie alebo

umenie, cez ktoré charakterizujeme či popisujeme spoločnosť. Podľa UNESCO je kultúra

„komplex špecifických duchovných, materiálnych, intelektuálnych a emocionálnych čŕt

spoločnosti alebo sociálnej skupiny, ktorý zahŕňa spolu s umením a literatúrou aj spoločný

spôsob života, životný štýl, hodnotový systém, tradície a vieru“ („culture should be

regarded as the set of distinctive spiritual, material, intellectual and emotional features of

society or a social group, and that it encompasses, in addition to art and literature,

lifestyles, ways of living together, value systems, traditions and beliefs“; pozri UNESCO

Universal Declaration on Cultural Diversity, 2002. Dostupné na:

http://www.unesco.org/education/imld_2002/unversal_decla.shtml).

16.3 Kultúra sprostredkúva diferentné pohľady na svet, spoločnosť, provokuje myseľ

a je často reflexiou spoločnosti, je spôsobilá kreovať identitu spoločnosti, hodnoty

spoločnosti.

16.4 Sťažovatelia ako predstavitelia kultúrneho života v regióne (predstavitelia

kultúrnej inštitúcie  SNM  MUK) teda predstavujú z hľadiska ochrany slobody prejavu

nezastupiteľný hlas v rámci diskusie o rôznorodých otázkach spoločnosti (regiónu), zvlášť

keď sa ich hlas (informovanie) týka vecí verejného záujmu.

16.5 Všeobecné súdy však nevenovali statusu sťažovateľov ako šíriteľov spornej

informácie (článku) žiadnu pozornosť, nezaoberali sa prostredím, v ktorom sťažovatelia

pôsobia, a úlohami, ktoré v spoločnosti sťažovatelia plnia.

O KOM boli inkriminované články a do koho osobnostnej sféry zasahovali

17. Dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých témach je

aj kategorizácia osôb, ktorých sa informácie uvedené v tlači týkajú a do ktorých osobnostnej

sféry negatívne zasahujú, resp. môžu zasahovať. Hranice akceptovateľnosti šírenia

informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry sú najširšie u politikov a najužšie u „bežných“

občanov.

17.1 V zmysle dôkazov reflektovaných všeobecnými súdmi je nesporné, že žalobca

v období rokov 2011 až 2014 aktívne pôsobil v regióne Prešov

a vo Svidníku pri obhajobe práv Rusínov. Do roku 2014 bol členom Výboru pre

národnostné menšiny a etnické skupiny Rady vlády Slovenskej republiky pre ľudské práva,

národnostné menšiny a rodovú rovnosť (ústavný súd zistil, že žalobca je uvedený

v archívnom dokumente Zloženie Výboru pre národnostné menšiny a etnické skupiny 2011

 2014 ako zástupca rusínskej národnostnej menšiny a člen výboru s hlasovacím právom;

dostupné na http://www.narodnostnemensiny.gov.sk/vybor-pre-narodnostne-mensiny-a-

etnicke-skupiny/), ktorý je stálym odborným orgánom Rady vlády Slovenskej republiky pre

ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť, pre otázky týkajúce sa národnostných

menšín a etnických skupín a ich príslušníkov a pre oblasť implementácie Európskej charty

regionálnych a menšinových jazykov v zmysle čl. 7 ods. 4 charty a Rámcového dohovoru

na ochranu menšín. Ako člen výboru publikoval v regionálnych novinách rôzne články, kde

vyjadroval svoj názor na vzťah národnosti Rusín a národnosti Ukrajinec tak, že ide o dve

etniká.

17.2 Žalobca bol v čase publikovania sporných článkov (roky 2011 a 2012) verejne

činný v prostredí, ktoré možno nazvať politicko-odborné, ako člen Výboru pre národnostné

menšiny a etnické skupiny Rady vlády Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnostné

menšiny a rodovú rovnosť, zaujímal stanoviská k otázkam celospoločenského charakteru

a ako člen Výboru pre národnostné menšiny a etnické skupiny Rady vlády Slovenskej

republiky pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť mal možnosť podieľať

sa na formovaní konkrétnej politiky vlády Slovenskej republiky. Takáto osoba si musí byť

vedomá, že jej aktivity majú byť a budú pod dohľadom (kontrolou) odbornej i laickej

verejnosti (resp. občianskej spoločnosti), keďže v „hre“ je otázka vplyvu takejto osoby na

reálnu politiku vlády Slovenskej republiky v konkrétnej (aj keď odbornej) oblasti.

17.3 Z pohľadu ochrany súkromia (osobnosti) žalobcu je preto nutné konštatovať, že

hranice akceptovateľnosti šírenia informácií týkajúcich sa osoby žalobcu sú širšie oproti

„bežným“ občanom nemajúcim vplyv na formovanie politiky vlády Slovenskej republiky

a ktorí nie sú členmi určitého politicko-odborného fóra.

17.4 Všeobecné súdy sa však vo svojich rozsudkoch vôbec nevenovali otázke

akceptovateľnosti šírenia informácií týkajúcich sa osoby žalobcu či jeho statusu

vo verejnom živote, resp. žalobcu bez ďalšieho považovali za „bezúhonného občana“,

pričom na adresu žalobcu artikulovali iba nasledovné: „Aj napriek tomu, že trest, ktorý bol

žalobcovi uložený v roku 1985 a bol dávno zahladený, snažia sa žalobcu verejne

kriminalizovať dokonca v článku uverejnenom v periodiku DUKLA uvádzajú dátum 1995,

čo je dokonca nesprávny dátum, správny je rok 1985. ... Toto odsúdenie bolo však

zahladené a na žalobcu sa pozerá akoby nebol odsúdený. Súd je toho názoru a stotožňuje sa

s názorom žalobcu, že týmito tvrdeniami v článkoch a úsudkami zo strany žalovaných došlo

k zásahu do osobnostných práv žalobcu, ktorý je objektívne spôsobilý spôsobiť ujmu na jeho

osobnostných právach. ... Preto nikto nie je oprávnený zverejňovať takúto skutočnosť a už

vôbec nie za účelom zneváženia osobnosti žalobcu a zabránenia vyjadrovania jeho názorov.

... Mimoriadna závažnosť tvrdení zverejnených žalovanými spočíva v týchto skutočnostiach,

že žalovaní verejne kriminalizujú bezúhonného občana, žalovaní používajú veľmi silné

výrazy... Vo vzťahu do práva žalobcu spätého s ochranou jeho osobnosti, týmto útokom

prostredníctvom uverejnených článkov bolo vážne narušené a poškodené právo žalobcu na

osobnú česť, dobrú povesť, týmto v značnej miere bola znížená dôstojnosť, vážnosť a česť

žalobcu. Podľa názoru súdu, by v tejto situácii, v danom mieste a čase v spoločenskom

postavení žalobcu vnímala ako závažnú ujmu každá fyzická osoba.“

17.5 Všeobecné súdy neakcentovali jeden z dôležitých prvkov rozhodovania stretu

slobody prejavu c/a ochrany osobnosti – status žalobcu (subjektu domáhajúceho sa ochrany

osobnosti) vo verejnom živote spoločnosti, resp. zo zisteného stavu veci vyvodili nesprávny

záver o žalobcovi ako o „bežnom“ občanovi, pri ktorom sú hranice akceptovateľnosti

šírenia informácií týkajúcich sa jeho osobnostnej sféry najužšie.

ČO bolo obsahom inkriminovaných článkov

18. Pri posudzovaní proporcionality medzi slobodou prejavu a právom na ochranu

osobnosti je nevyhnutné posúdiť aj obsah prejavu sťažovateľov, ktorý mal spôsobiť

neprípustný zásah do osobnostných práv žalobcu.

18.1 Nielen z titulkov, ale aj z celkového obsahu inkriminovaných článkov

(v novinách Podduklianske novinky z dátumom vydania 17. októbra 2011 pod názvom

„CHOROMYSEĽNÉ NÁVRHY NA PÔDU MESTSKÉHO ZASTUPITEĽSTVA NEPATRIA,

PÁN ZAVÁDZA A KLAME“, vo Vedeckom zborníku MUK č. 26 z roku 2011

pod názvom „Poznámky k žiadosti p. zo dňa 8. 4. 2006“ a v týždenníku

občanov podduklianského regiónu DUKLA s dátumom vydania 6. februára 2012 pod

názvom «ČUDNÉ VINČOVANIE NOVODOBÝCH „BUDITEĽOV“» vyplýva, že ich

predmetom boli informácie o verejných aktivitách žalobcu, konkrétne (i) o návrhoch

žalobcu prednesených podpredsedovi vlády Slovenskej republiky a predsedovi Výboru pre

národnostné menšiny a etnické skupiny Rady vlády Slovenskej republiky pre ľudské práva,

národnostné menšiny a rodovú rovnosť Rudolfovi Chmelovi a Mestskému zastupiteľstvu

mesta Svidník, ďalej (ii) o verejných a obdobných funkciách, ktoré žalobca počas života

vykonával, a o návrhu žalobcu o spôsobe zriadenia samostatného rusínskeho múzea

so samostatnou rusínskou kultúrou a (iii) o pôsobení žalobcu v Okresnej organizácii

Rusínskej obrody vo Svidníku a aktivitách žalobcu v rusínskej otázke (založenie Múzea

rusínskej kultúry v Prešove a pod.).

18.2 V súvislosti s verejnými aktivitami žalobcu sťažovatelia v uvedených článkoch

poukázali na odsúdenie žalobcu pre trestný čin neoprávneného používania vecí z majetku

v socialistickom vlastníctve v roku 1985.

18.3 Vzhľadom na to, že žalobca v čase uverejnenia článkov bol verejne činný

v prostredí, ktoré možno nazvať politicko-odborné, ako člen Výboru pre národnostné

menšiny a etnické skupiny Rady vlády Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnostné

menšiny a rodovú rovnosť, ústavný súd nenachádza racionálny dôvod na to, aby predmetom

pozornosti verejnosti (odbornej i laickej) nemohli byť verejné aktivity žalobcu súvisiace

s otázkami, ktoré sú (viac či menej) predmetom aj jeho pôsobenia vo Výbore pre

národnostné menšiny a etnické skupiny Rady vlády Slovenskej republiky pre ľudské práva,

národnostné menšiny a rodovú rovnosť. Rovnako niet dôvodu, prečo by v tejto súvislosti

nebolo prípustné poukazovať na predchádzajúce verejné pôsobenie žalobcu, či už v rôznych

verejných funkciách, alebo verejným angažovaním sa v kultúrnych a obdobných otázkach

v danom regióne, príp. poukázať (objektívne) na dokázané porušenie právnych predpisov

žalobcom v minulosti.

18.4 K otázke predmetu inkriminovaných článkov okresný súd v rozsudku uvádza:

„Žalovaní v súdnom konaní ani nepopreli, že vedome chceli vyvolať pochybnosti

o dôveryhodnosti žalobcu, o jeho osobnej a profesionálnej cti. Aj napriek tomu, že trest,

ktorý bol žalobcovi uložený v roku 1985 a bol dávno zahladený, snažia sa žalobcu verejne

kriminalizovať dokonca v článku uverejnenom v periodiku DUKLA uvádzajú dátum 1995,

čo je dokonca nesprávny dátum, správny je rok 1985. ... Motív žalovaných, ktorým bolo

zabrániť žalobcovi prezentovať iný názor na odbornú etnologickú otázku vybočil z medzi

legitimity, tvrdenia a hodnotenia nie sú robené v medziach profesionálnych názorov na

etnické postavenie Rusínov a Ukrajincov, sú robené útočne z cieľom škandalizovať,

osočovať a ohovárať.“

18.5 Krajský súd v napadnutom rozsudku k predmetu článkov uviedol: «Článok

s názvom „Choromyseľné návrhy na pôdu mestského zastupiteľstva nepatria“ podpísaný

žalovaným v 1. rade, ktorý bol uverejnený 17.10.2011 v Podduklianských novinách

s podtitulom „reakcia“, podľa formulácií a informácií v ňom uvedených nie je možné

žiadnou osobou na veci nezainteresovanou chápať ako článok obranného charakteru voči

článku, ktorý bol v Podduklianských novinách uverejnený 03.10.2011 a podpísaný

žalobcom.

V masovokomunikačných prostriedkoch tak žalovaný v 1. rade ako i žalovaní v 2. až

4. rade škandalizujúcim spôsobom charakterizovali žalobcu, zverejnili informácie aj

o dávno zahladenom odsúdení žalobcu (žalovaní v 2. až 4. rade dokonca uviedli aj

nesprávny rok - 1995), o ktorom sa nie jedna nezainteresovaná osoba mohla prvýkrát

dozvedieť až zo zverejnenia tejto informácie. Táto informácia nemala žiadny súvis

s motívom, ktorý údajne žalovaných viedol k písaniu sporných textov a nie je možné vnímať

ju, vzhľadom na neexistenciu jej kontextu s názorovými rozdielmi na národnostnú otázku

inak, ako zlomyseľnosť s cieľom žalobcovi uškodiť.»

18.6 Všeobecné súdy podľa mienky ústavného súdu veľmi lakonicky až nedostatočne

posúdili predmet inkriminovaných článkov. Ani náznakom sa nezaoberali skutočnosťou, že

primárne bolo obsahom (predmetom) článkov verejné (súčasné i minulé) pôsobenie žalobcu

a jeho aktivity s tým spojené, žalobcove návrhy prednesené na verejných fórach

(podpredsedovi vlády Slovenskej republiky a predsedovi Výboru pre národnostné menšiny

a etnické skupiny Rady vlády Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnostné menšiny

a rodovú rovnosť a mestskému zastupiteľstvu mesta Svidník, návrh bol publikovaný

v Podduklianských novinkách 3. októbra 2011) a vyjadrenia týkajúce sa tém

celoregionálneho (až celospoločenského) charakteru (témy zriaďovania múzeí, kultúrneho

postavenia Rusínov, aktivít organizácií a inštitúcií zaoberajúcich sa rusínskou a ukrajinskou

otázkou a pod.).

18.7 Vôľa vyvolať pochybnosti o dôveryhodnosti žalobcu, o jeho osobnej

a profesionálnej cti, prezentovanie ostrých názorov na etnické postavenie Rusínov

a Ukrajincov a charakteristika žalobcu mohli byť (pozri ďalej odpoveď na otázku AKO) až

sekundárnym a sprievodným javom predmetných článkov. Nebolo primárnym predmetom

článkov vykresliť charakter žalobcu, ale poukázať na jeho verejné angažovanie sa (primárny

predmet článkov), pričom spôsob angažovania sa žalobcu v spoločenských otázkach

sťažovatelia dávajú do súvisu aj s ich charakteristikou osobnostných čŕt žalobcu

(sekundárny a sprievodný jav článkov).

KDE boli inkriminované články uverejnené

19. Užitočným kritériom pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu je miesto

zaznenia či uverejnenia sporných výrokov. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa

informácia distribuuje, tým vyššia je ochrana osobnostných práv.

19.1 Inkriminované články boli uverejnené v regionálnych periodikách či oblastných

publikačných nástrojoch. Nešlo teda o printové médiá s celoslovenskou pôsobnosťou, a teda

ich „public impact“ je výrazne nižší ako pri celoslovenských denníkoch či týždenníkoch,

resp. ako pri širokodostupných publikačných nástrojoch (blog, internetová stránka, e-kniha

a pod.). Ústavný súd však pripúšťa, že z pohľadu regiónu, t. j. množiny ľudí žijúcich či

obývajúcich daný región, môže ísť o významný publikačný nástroj, ktorý má potenciál

osloviť väčšinu obyvateľov daného regiónu, ktorý si aj na základe článkov publikovaných

v daných regionálnych médiách môžu spoluutvárať názor na osoby spomínané v daných

článkov.

19.2 Tieto premenné však všeobecné súdy, ako vyplýva z ich rozsudkov, nevzali pri

riešení otázky intenzity zásahu do osobnostných práv žalobcu do úvahy.

KEDY bol inkriminované články uverejnené

20. Ústavný súd už v tomto náleze zdôraznil, že žalobca bol v čase publikovania

sporných článkov (roky 2011 a 2012) verejne činný v prostredí, ktoré možno nazvať

politicko-odborné, ako člen Výboru pre národnostné menšiny a etnické skupiny Rady vlády

Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť.

20.1 Na ťarchu žalobcovi tak v tomto prípade musí pri posudzovaní oprávnenosti

zásahu do jeho osobnostných práv byť skutočnosť, že inkriminované články boli

publikované v čase, keď bol členom Výboru pre národnostné menšiny a etnické skupiny

Rady vlády Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť,

keďže takéto verejné pôsobenie je vecou legitímneho verejného záujmu.

20.2 Uvedený rozmer veci opomenuli všeobecné súdy vo svojich rozsudkoch

zohľadniť a čo sa týka hodnotenia významu času (obdobia) publikácie sporných článkov,

rozsudok okresného súdu aj napadnutý rozsudok krajského súdu mlčia.

AKO boli informácie v inkriminovaných článkoch formulované

21. Európsky súd pre ľudské práva pri posudzovaní limitov slobody prejavu

starostlivo rozlišuje medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno

preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (porov.

Feldek v. Slovenská republika, č. 29032/95, rozsudok ESĽP z 12. 7. 2001). Aj keď

hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy, musí

vychádzať z dostatočného faktického základu (Jerusalem v. Rakúsko, č. 26958/95, rozsudok

ESĽP z 27. 2. 2001). Z uvedeného vyplýva, že ak v konkrétnom prípade sú z hľadiska

ústavnej akceptovateľnosti posudzované hodnotiace úsudky, tak je ochrana výrokov

takéhoto charakteru z hľadiska slobody prejavu s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu

intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať

neskôr ako nepravdivé. Tento prístup ESĽP k posudzovaniu právnych sporov, ktorých

predmetom je konflikt medzi slobodou prejavu a právom na ochranu súkromia, konštantne

uplatňuje vo svojej judikatúre aj ústavný súd (porov. napr. , ,

, , ), a preto ho považuje za potrebné uplatniť

aj vo veci sťažovateľov.

21.1 Klasifikácia prejavu ako faktu alebo hodnotiaceho úsudku je vecou posúdenia

príslušných orgánov, predovšetkým všeobecných súdov (porov. Prager and Oberschlick,

č. 15974/90, rozsudok ESĽP z 26. 4. 1995, bod 36). Všeobecne aplikovateľné kritérium na

klasifikáciu výrokov na fakty a hodnotiace úsudky neexistuje, avšak vo veci Andreescu

proti Rumunsku (rozsudok ESĽP z 8. 6. 2010, body 94  96) ESĽP konštatoval, že svoju

úlohu zohrávajú aj okolnosti, že pôvodca výroku neprezentuje určité skutočnosti ako istoty,

ale vyjadruje len pochybnosti či podozrenie, a že jeho snahou je v dobrej viere informovať

verejnosť o veci všeobecného záujmu (porov. mutatis mutandis ). Ústavný

súd vo veci sp. zn. uviedol, že skutkové tvrdenia sú také vyjadrenia, ktoré

možno podrobiť testu pravdivosti [obdobne Ústavný súd Českej republiky vo veci sp. zn.

alebo Spolkový ústavný súd Nemecka vo veci z 13. 4. 1994

(, 241, 247)]. Hodnotiace úsudky sú potom všetky ostatné tvrdenia. Ak nie je

možné skutkové tvrdenia oddeliť od hodnotiacich úsudkov, je potrebné na nich nazerať ako

na hodnotiace úsudky, keďže tie poskytujú širšiu mieru ochrany slobody prejavu [porov.

závery Spolkového ústavného súdu Nemecka vo veciach z 9. 10. 1991

(, 1, 15 ff.), z 11. 1. 1994 (, 1, 15)].

21.2 Okresný súd aj krajský súd považovali za neprípustnú kritiku zo strany

sťažovateľov na adresu žalobcu sériu výrokov v uverejnených článkoch v novinách

Podduklianske novinky s dátumom vydania dňa 17. 10. 2011 pod názvom

„CHOROMYSEĽNÉ NÁVRHY NA PÔDU MESTSKÉHO ZASTUPITEĽSTVA NEPATRIA,

PÁN ZAVÁDZA A KLAME“, vo Vedeckom zborníku MUK č. 26 z roku 2011

pod názvom „Poznámky k žiadosti p. zo dňa 8. 4. 2006“ a v týždenníku

občanov podduklianského regiónu DUKLA s dátumom vydania dňa 6. 2. 2012, pod názvom

«ČUDNÉ VINČOVANIE NOVODOBÝCH „BUDITEĽOV“».

21.3 Okresný súd k výrokom sťažovateľov uviedol: «Súd dospel k záveru, že slová

a hodnotenia žalobcu, ktoré použili žalovaní vo svojich článkoch majú znevažujúcu povahu,

podávajú negatívny obraz o osobe žalobcu, jeho správaní, charakterových vlastnostiach

a pracovných výsledkoch. ...

Aj napriek tomu, že trest, ktorý bol žalobcovi uložený v roku 1985 a bol dávno

zahladený, snažia sa žalobcu verejne kriminalizovať...

Súd je toho názoru a stotožňuje sa s názorom žalobcu, že týmito tvrdeniami

v článkoch a úsudkami zo strany žalovaných došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu,

ktorý je objektívne spôsobilý spôsobiť ujmu na jeho osobnostných právach.

Žalovaní žalobcu verejne kriminalizujú a používajú silné výrazy, robia tak pre svoje

osobné záujmy to s jediným cieľom, prinútiť žalobcu, aby nevyslovoval svoj názor. Články

podľa názoru súdu objektívne vyvolávajú dojem pravdu skresľujúci, čím pôsobia difamačne.

Podľa súdu je zrejmé, že články uvádzajú tvrdenia ďaleko nad rámec prípustných úsudkov,

vedľa toho obsahujú nepravdivé údaje a difamačné skutkové tvrdenia a pre svoj excenzívny

charakter nemôžu obstáť ani ako vyjadrenie názoru. Mimoriadna závažnosť tvrdení

zverejnených žalovanými spočíva v týchto skutočnostiach, že žalovaní verejne kriminalizujú

bezúhonného občana, žalovaní používajú veľmi silné výrazy ako „indivíduum“ s takýmto

charakterom je schopné zavrhnúť aj vlastnú mater, táto povahová vlastnosť, t.j.

privlastňovanie si cudzieho sprevádza p. po celý život. Má na to svoj vlastný

„certifikát“ - v roku 1985 bol obvinený a následne odsúdený pre trestný čin neoprávneného

užívania cudzej veci z majetku v socialistickom vlastníctve“, „ho vedenie rusínskej obrody

na Slovensku odkoplo pre špinavosti“, „najnovšie vo svojich primitívnych zlátaninách“.

Vo vzťahu do práva žalobcu spätého s ochranou jeho osobnosti, týmto útokom

prostredníctvom uverejnených článkov bolo vážne narušené a poškodené právo žalobcu na

osobnú česť, dobrú povesť, týmto v značnej miere bola znížená dôstojnosť, vážnosť a česť

žalobcu. Podľa názoru súdu, by v tejto situácii, v danom mieste a čase v spoločenskom

postavení žalobcu vnímala ako závažnú ujmu každá fyzická osoba.»

21.4 Krajský súd zhrnul výroky sťažovateľov, ktoré mali byť príčinou

neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu, takto: «... článok podpísaný

žalovaným v 1. rade má zjavne, použitými formuláciami, charakteristikou žalobcu, hanlivý,

útočný charakter, ktorý u čitateľa musí vzbudiť pozornosť v zmysle poznatku, že osoba

v ňom opisovaná svojim konaním a postojom je prospechárska („nenaplnené ambície,

komplexy a frustrácie v celoživotnom zápase o akúkoľvek funkciu a osobný prospech“),

s pochybným vzdelaním („zrušiť by sa mal aj diplom “), zlými povahovými

vlastnosťami („intolerantnosť, zlomyseľnosť, nekompetentnosť autora“), nečestným

správaním („vedenie Rusínskej obrody ho odkoplo pre špinavosti, ktoré stváral vo vnútri

organizácie“).

Obdobnú charakteristiku je možné vydedukovať aj z „Poznámok k žiadosti p.

zo dňa 08.04.2006“, podpísaných žalovaným v 1. rade, uverejnených

vo Vedeckom Zborníku Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku z roku 2011, zostavovateľom

ktorého bol žalovaný v 1. rade („práca v múzeu mu nevoňala... mal však aj iné záujmy,

dôkazom čoho je skutočnosť, že v roku 1985 bol obvinený a následne odsúdený pre trestný

čin neoprávneného používania veci z majetku v socialistickom vlastníctve podľa § 133

ods. 1 . Táto jeho povahová vlastnosť - privlastňovanie si cudzieho

majetku ho sprevádza dodnes“).

Obdobný charakter má aj článok, autormi ktorého sú žalovaní v 2. až 4. rade, ktorý

bol uverejnený v týždenníku DUKLA 06.02.2012 s titulkom „Čudné vinšovanie novodobých

„buditeľov““. Článok má byť „reakciou“ na článok Priania pre Rusínov na rok 2012

z čísla 5. Tento článok v čísle 5 nepísal žalobca ale , predseda OO RO

vo Svidníku, tzv. reakcia je však súborom invektívnych charakteristík o osobe žalobcu

obdobných ako v článku napísanom žalovaným v 1. rade v Podduklianských novinách, len

s použitím iných slovných spojení („z karieristických dôvodov usmerňoval tzv.

ukrajinizáciu“, „zradil národnosť, vlasť kde sa narodil, zradil rusínsku obrodu, ktorú teraz

špiní“, „indivídum s takýmto charakterom je schopné zavrhnúť aj vlastnú mater“, „táto

osoba... sa nechutným spôsobom pokúšala získať funkciu riaditeľa... aby si mohla

privlastniť dlhoročné výsledky práce tejto ustanovizne. Táto povahová vlastnosť, t.j.

privlastňovanie si cudzieho, sprevádza p. po celý život, má na to svojrázny

certifikát - v roku 1995 bol obvinený a následne odsúdený pre trestný čin neoprávneného

používania veci z majetku v socialistickom vlastníctve“). ...

V masovokomunikačných prostriedkoch tak žalovaný v 1. rade ako i žalovaní v 2. až

4. rade škandalizujúcim spôsobom charakterizovali žalobcu, zverejnili informácie aj

o dávno zahladenom odsúdení žalobcu (žalovaní v 2. až 4. rade dokonca uviedli aj

nesprávny rok - 1995), o ktorom sa nie jedna nezainteresovaná osoba mohla prvýkrát

dozvedieť až zo zverejnenia tejto informácie. Táto informácia nemala žiadny súvis

s motívom, ktorý údajne žalovaných viedol k písaniu sporných textov a nie je možné vnímať

ju, vzhľadom na neexistenciu jej kontextu s názorovými rozdielmi na národnostnú otázku

inak, ako zlomyseľnosť s cieľom žalobcovi uškodiť.»

21.5 Skutkovým vyhlásením sťažovateľov v danej veci bol výrok o odsúdení žalobcu

za trestný čin neoprávneného používania veci z majetku v socialistickom vlastníctve.

Uvedený výrok opisuje pravdivo realitu, keďže k odsúdeniu žalobcu v roku 1985 skutočne

došlo. Nemožno preto takýto výrok, ktorý sa zakladá na pravdivom základe, vytýkať

a tvrdiť, že by sťažovatelia uvádzali v tomto bode nepravdy na adresu žalobcu alebo by

výroky skresľovali pravdu.

21.6 Ostatné výroky, ktoré súdy považovali za sporné, možno hodnotiť (rovnako ako

ich hodnotili súdy) ako hodnotiace úsudky. Súdy považovali tieto úsudky za „silné výrazy“,

výrazy „difamačné“, ktoré majú „znevažujúcu povahu“.

21.7 Ústavný súd uznáva, že slovník zvolený sťažovateľmi bol emočný, ostrý

a nevyhol sa zveličeniu. Je preto na mieste tvrdiť, že tieto mali potenciál zasiahnuť do

osobnostných práv žalobcu. Avšak v žiadnom prípade nemožno tvrdiť, že by sťažovatelia

úmyselne mierili svoje slová alebo charakteristiku osoby žalobcu s cieľom zasiahnuť do cti

a dôstojnosti žalobcu alebo ho haniť ako súkromnú osobu.

21.8 Každá charakteristika osoby a činov žalobu bola výlučne v spojitosti s jeho

verejným pôsobením. V článkoch nie sú pejoratívne slová, pričom výrazy ako

„intolerantnosť, zlomyseľnosť, nekompetentnosť, indivídum, špinavosti, nechutným“

nemožno považovať za neprípustné v rámci kritiky žalobcu zo strany sťažovateľov, a to

vzhľadom na to KTO kritizoval, O KOM kritika bola a ČO bolo predmetom kritiky

sťažovateľov.

21.9 Rovnako výroky ako „schopné zavrhnúť aj vlastnú mater“ a „povahová

vlastnosť, t. j. privlastňovanie si cudzieho“ (vyslovený v súvislosti s odsúdením žalobcu),

ktoré možno hodnotiť ako hodnotiace súdy zo strany sťažovateľov, nie sú schopné pre

kontext, v ktorom boli použité (pozri odpoveď na otázku O KOM, ČO, KDE), znížiť

zásadným spôsobom dôstojnosť žalobcu ako verejne sa angažujúcej osoby.

21.10 Nemožno preto súhlasiť so závermi všeobecných súdov, že sťažovatelia

„žalobcu verejne kriminalizujú a používajú silné výrazy, robia tak pre svoje osobné záujmy

to s jediným cieľom, prinútiť žalobcu, aby nevyslovoval svoj názor“ a ani s názorom, že

„články... objektívne vyvolávajú dojem pravdu skresľujúci, čím pôsobia difamačne...

uvádzajú tvrdenia ďaleko nad rámec prípustných úsudkov, vedľa toho obsahujú nepravdivé

údaje a difamačné skutkové tvrdenia a pre svoj excenzívny charakter nemôžu obstáť ani ako

vyjadrenie názoru“.

22. Uvedený KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO test je kľúčový pre posúdenie

proporcionality medzi slobodou prejavu a ochranou osobnosti, keďže z odpovedí na tieto

otázky jednoznačne vyplýva, že (IVa) došlo k stretu slobody prejavu sťažovateľov

a ochrany osobnosti žalobcu.

23. Primeranosť zásahu skúma ústavný súd podobne ako mnohé európske ústavné

súdy na základe trojstupňového testu proporcionality (IVb).

23.1 Test proporcionality je klasicky založený na nasledujúcich troch krokoch:

Prvým krokom (A) je test dostatočne dôležitého cieľa (test of legitimate aim/effect), teda

test vhodnosti (Geeignetheit) – či zásah smeruje k cieľu, ktorý je dostatočne dôležitý na

ospravedlnenie zásahu; a test racionálnej väzby medzi zásahom a cieľom zásahu – či daným

prostriedkom (obmedzením slobody prejavu) je možné dosiahnuť akceptovateľný cieľ

(ochranu cti).

23.2 Druhým krokom (B) je test nevyhnutnosti (test potrebnosti použitia daného

prostriedku – zásahu (Erforderlichkeit, test of necessity, test of subsidiarity) – teda či nebolo

možné použiť šetrnejší zásah.

23.3 Napokon tretím krokom (C) je test proporcionality v užšom slova zmysle

(Angemessenheit, test of proporcionality in the strict sense, proporcionate effect), ktorý

zahŕňa jednak (C1) praktickú konkordanciu (praktickú súladnosť), t. j. test zachovania

maxima z obidvoch základných práv, a jednak (C2) tzv. Alexyho vážiacu formulu, vážiaci

vzorec (porov. Alexy, R. Balancing, constitutional review, and representation, I.CON,

Volume 3, Number 4, 2005. s 572 a nasl., zvlášť s. 575; Kosař, D. Kolize základních práv

v judikatuře Ústavního soudu ČR, Jurisprudence 1/2008, s. 3 a nasl.). Príkladom praktickej

súladnosti môže byť situácia, keď obec namiesto toho, aby zakázala zhromaždenie

z dôvodu, že na danom mieste sa v tom istom čase koná iné zhromaždenie, umožní napr. za

asistencie polície konanie oboch.

24. Ad A  Zásah do slobody prejavu sťažovateľov možno považovať za vhodný,

pretože umožňuje dosiahnuť legitímny cieľ, ochranu iného základného práva, a to práva na

zachovanie osobnej cti a dobrej povesti žalobcu. Je pravdou, že články sťažovateľov sa

týkali verejného pôsobenia žalobcu, avšak uvedené verejné pôsobenie nemožno oddeliť od

osoby žalobcu, jeho osobnostných práv, keďže kritizovaná je stále tá istá osoba.

25. Ad B  Zásah do slobody prejavu sťažovateľov možno považovať za prostriedok

ochrany práv žalobcu, pretože žalobca v prípade presvedčenia o porušení jeho osobnostných

práv si svoju osobnosť chránil adekvátnym prostriedkom  žalobou o ochranu osobnosti.

Inak povedané, právny poriadok poskytuje subjektom, ktoré sa domnievajú, že došlo

k zásahu do ich osobnostných práv výkonom slobody prejavu tretích subjektov, ako nástroj

ochrany ich osobnostných práv ochranu poskytovanú súdmi na základe žaloby o ochranu

osobnosti v zmysle a nasl. . V tomto smere potom konajúci súd

ako prostriedok ochrany osobnostných práv žalobcu môže rozhodnúť o porušení

osobnostných práv žalobcu a výrokom rozhodnutia rozhodnúť v prospech žalobcu, t. j.

v neprospech žalovanej strany, ktorá uplatnila svoje právo na slobodu prejavu.

26. Ad C1  V uvedenom prípade, vyplývajúc z jeho podstaty, nebolo možné

zachovať obidve práva popri sebe. Pri strete práva na ochranu osobnosti v konaniach na

ochranu osobnosti a slobody prejavu sú odpovede A, B a C1 v zásade automatické.

Kľúčovou je teda vážiaca formula.

27. Ad C2  Vážiaca formula pracuje intenzitou zásahu. Intenzita zásahu do jedného

základného práva sa pomeruje s mierou uspokojiteľnosti druhého práva v kolízii, pričom

intenzita zásahu a miera uspokojenia nadobúdajú jednu z hodnôt „nízka“, „stredná“

a „podstatná“.

27.1 V prerokúvanej veci bola intenzita zásahu do práva sťažovateľov podstatná,

pretože išlo o článok osôb pôsobiacich v oblasti kultúry, ktorý sa týkal otázok verejného

pôsobenia žalobcu, ktorý v čase publikovania sporných článkov pôsobil ako člen Výboru

pre národnostné menšiny a etnické skupiny Rady vlády Slovenskej republiky pre ľudské

práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť, zaujímal stanoviská k otázkam

celospoločenského charakteru a ako člen Výboru pre národnostné menšiny a etnické

skupiny Rady vlády Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú

rovnosť mal možnosť podieľať sa na formovaní konkrétnej politiky vlády Slovenskej

republiky.

27.2 Miera uspokojiteľnosti práva na ochranu osobnosti žalobcu vyplýva z odpovedí

na test otázkami KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO hovoril, pričom ústavný súd

konštatuje, že na jednej strane výroky sťažovateľov mali potenciál zasiahnuť do

osobnostných práv sťažovateľa, avšak na strane druhej žalobca v čase vydania sporných

článkov ako člen Výboru pre národnostné menšiny a etnické skupiny Rady vlády

Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť bol povinný

strpieť väčšiu mieru kritiky oproti „bežným“ občanom. Navyše, kritika pozostávala

prevažne z hodnotiacich súdov, ktoré neboli výrazne explicitné, kritika nesmerovala na

súkromný život žalobcu a skutkové vyhlásenie sťažovateľov (informovanie o odsúdení

žalobcu v roku 1985) sa zakladalo na pravdivom, skutočnom základe. V tomto smere miera

uspokojiteľnosti práv žalobcu môže byť v tomto prípade maximálne stredná.

27.3 Z uvedeného vyplýva, že podstatný zásah prevažuje strednú uspokojiteľnosť,

a preto bolo nutné dať prednosť slobode prejavu sťažovateľov.

28. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd potvrdením rozsudku okresného súdu,

ktorý dal prednosť ochrane osobnosti žalobcu pred slobodou prejavu sťažovateľov, porušil

napadnutým rozsudkom právo sťažovateľov na slobodu prejavu podľa

a čl. 10 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

2. K namietanému porušeniu a dodatkového

protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu

29. Napadnutým rozsudkom krajský súd zároveň potvrdil povinnosť sťažovateľov

uhradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 1 500 eur (

), resp. ostatní traja sťažovatelia po 500 eur. Táto povinnosť uložená okresným súdom

a potvrdená krajským súdom vychádzala z úsudku súdov o potrebe poskytnúť ochranu

osobnostným právam žalobcu pred slobodou prejavu sťažovateľov a konštatovania

neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu.

29.1 Keďže však ústavný súd dospel k záveru, že v prerokovávanom prípade bolo

potrebné dať presnosť slobode prejavu, povinnosť uhradiť nemajetkovú ujmu uložená

sťažovateľom nie je opodstatnená. V tomto ohľade krajský súd napadnutým rozsudkom

porušil právo sťažovateľov vlastniť majetok garantované od. 1 a

dodatkového protokolu (bod 1 výroku nálezu).

3. K namietanému porušeniu a dohovoru

30. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach

fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je

nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.

Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),

ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).

30.1 Článok 46 ods. 1 je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú

právnu ochranu zakotvených v až (porov. ). Podľa ustálenej

judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu ( ), ako aj

práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu

zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať

a rozhodnúť (porov. ). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané

a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne

akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov.

v tomto zmysle , , , ).

30.2 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych

garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa

odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne

nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa na

ním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov

(porov. napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok ESĽP z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič

v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2).

30.3 Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových

a právnych záverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.

31. Najprv ústavný súd hodnotí, že závery všeobecných súdov o pasívnej legitimácii

sťažovateľov sú ústavne korektné a udržateľné a nepredstavujú prekážku pre konštatovanie

zachovania princípov spravodlivého procesu pri zodpovedaní danej otázky. Sťažovatelia nie

sú zamestnanci vydavateľstiev [nepôjde teda o zamestnanecké diela v zmysle § 90 zákona

č. Autorský zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „autorský

zákon“), kde majetkové práva (v zmysle § 19 autorského zákona, kam možno zaradiť aj

zverejnenie diela; § 6 ods. 1 autorského zákona, teda článku) autora (t. j. autora článku)

k zamestnaneckému dielu (t. j. samotnému článku) vykonáva vo svojom mene a svoj účet

zamestnávateľ (t. j. vydavateľstvo vydávajúce periodikum, kde bol článok zverejnený)]

publikujúcich periodiká či publikačné nástroje, kde boli zverejnené dotknuté články

(Podduklianske novinky, týždenník DUKLA), resp. všetky články boli publikované pod

vlastným menom sťažovateľov ako výsledok samostatnej tvorivej duševnej činnosti bez

redakčnej záštity (Vedecký Zborník MUK) v zborníku, ktorý je z autorskoprávneho

hľadiska posudzovaný v zmysle autorského zákona ako „databáza“, pri ktorej ide o súbor

navzájom nezávislých diel, kde práva a povinnosti nositeľov práv k jednotlivým súčastiam

(dielam) databázy zostávajú zachované (podľa § 130 ods. 1 a 2 autorského zákona

„databázou je súbor navzájom nezávislých diel, údajov alebo iných navzájom nezávislých

materiálov systematicky alebo metodicky usporiadaných a jednotlivo prístupných

elektronickými alebo inými prostriedkami bez ohľadu na formu jeho vyjadrenia. Práva

nositeľov práv k jednotlivým súčastiam databázy zostávajú zachované“. Podľa § 131

autorského zákona „... databázou je najmä zborník...“).

31.1 Podľa názoru ústavného súdu sa však krajský súd v napadnutom rozsudku

nevysporiadal s ďalšími, pre spravodlivé a ústavne udržateľné rozhodnutie vo veci

ťažiskovými premennými danej veci. Napadnuté rozsudky súdov sa nezaoberali legalitou,

legitimitou a nevyhnutnosťou zásahu do slobody prejavu sťažovateľov, nevykonali test

proporcionality, ktorý je štandardným nástrojom pomeriavania slobody prejavu a ochrany

osobnosti. Okresný súd a následne krajský súd sa podrobne nevenovali otázke, či je

legitímne a nevyhnutné zasiahnuť do slobody prejavu sťažovateľov jej obmedzením

v prospech ochrany osobnosti žalobcu.

31.2 Už uvedený nedostatok napadnutého rozsudku krajského súdu postačuje na

konštatovanie porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru z dôvodu

jeho zjavnej neodôvodnenosti, keďže krajský súd neodpovedal v napadnutom rozsudku na

právne relevantné ťažiskové otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany poskytovanej

sťažovateľom v konaní o odvolaní proti rozsudku okresného súdu.

4. K namietanému porušeniu napadnutým rozsudkom

krajského súdu

32. Článok 26 ods. 3 upravuje zákaz cenzúry. Cenzúra (priama cenzúra)

v ústavnoprávnom ponímaní znamená najmä politicky motivovaný zásah orgánov verejnej

moci do slobody prejavu dotknutého subjektu (porov. ) spočívajúci

v posudzovaní obsahu názorov, myšlienok, ideí, faktov, ako aj formu ich šírenia

a zobrazenia, ktoré zamýšľa dotknutý subjekt (fyzická osoba, médium, vydavateľ a pod.)

v budúcnosti šíriť (ex ante kontrola) alebo ktoré už boli verejnosti sprístupnené (ex post

kontrola) s cieľom predovšetkým z politických dôvodov pozmeniť alebo úplne negovať

tieto názory, myšlienky, idey alebo fakty alebo ich formu šírenia a zobrazovania (porov.

mutatis mutandis ). Charakter priamej cenzúry môže mať aj zásah do slobody

prejavu spočívajúci v zákaze šírenia alebo dodatočnom zákaze šírenia určitého druhu

informácií, ktoré boli v minulosti bez obmedzení šírené (napr. zákaz alebo dodatočný zákaz

vydávať tlač, zákaz alebo dodatočný zákaz pôsobiť médiu na mediálnom trhu, zákaz

verejnej publikovať alebo zákaz ďalej verejnej publikovať a pod.) z dôvodov vzťahujúcich

sa na dotknutý subjekt alebo obsah šírených názorov, myšlienok, ideí, ktoré dotknutý

subjekt v minulosti alebo v danom čase šíril alebo šíriť chcel, ak nejde o zákaz alebo

dôvody, ktoré sú alebo dohovorom ospravedlniteľné, resp. ide o zákaz a dôvody

politicky motivované v zmysle politickej „nevhodnosti“ dotknutého subjektu alebo určitého

druhu informácií (porov. , bod 89).

33. V uvedenom prípade však sťažovateľom nebolo zabránené verejne odprezentovať

informáciu alebo nebolo do obsahu informácie dodatočne (ani počiatočne) fakticky alebo

materiálne zasahované zo strany orgánov verejnej moci v zmysle v predchádzajúcom bode

uvedených kritérií. Napadnutý rozsudok krajského súdu ani nijako neovplyvnil právo

sťažovateľov naďalej publikovať svoje názory v akejkoľvek forme.

33.1 Z uvedeného dôvodu ústavný súd konštatuje, že základné právo vyplývajúce

sťažovateľom z nebolo napadnutým rozsudkom krajského súdu

porušené, a preto tejto časti sťažnosti sťažovateľov nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

5. Záver

34. Na základe záverov o porušení ústavných práv sťažovateľov ústavný súd

v zmysle a zrušil napadnutý rozsudok

krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). Úlohou krajského

súdu bude podľa vec znova prerokovať a rozhodnúť,

a to s ohľadom na závery ústavného súdu uvedené v tomto náleze.

IV.

35. Ústavný súd napokon rozhodol podľa

aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym

zastupovaním advokátom JUDr. Markom Tkáčom (ďalej len „advokát“) v konaní pred

ústavným súdom (bod 3 výroku nálezu).

35.1 Ústavný súd konštatuje, že predmet sporu pred ústavným súdom nie je možné

oceniť peniazmi. Ústavný súd vo veci sťažovateľov viedol jedno konanie na základe jednej

sťažnosti podanej sťažovateľmi. Ústavný súd preto pri priznaní úhrady trov právneho

zastúpenia vychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

35.2 Ústavný súd priznal sťažovateľom úhradu trov právneho zastúpenia za 2 úkony

právnej služby v roku 2016 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie návrhu). Ústavný súd

nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia za podanie repliky, keďže sťažovatelia v nej

neuviedli žiadne argumenty, ktoré by napomohli rozhodnutiu vo veci samej.

35.3 Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2015 (§ 1

ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky 858 eur

(z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 143 eur a jedna stotina

v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 8,58 eur).

35.4 Za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2016 patrí odmena v sume 143

eur, preto trovy právneho zastúpenia pre jedného sťažovateľa v roku 2016 (za dva úkony

právnej služby) predstavujú sumu 286 eur. Táto základná sadzba tarifnej odmeny sa znižuje

o 50 % (§ 13 ods. 2 vyhlášky), pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch

alebo viacerých osôb, t. j. znižuje sa na sumu 143 eur za dva úkony právnej služby v roku

2016 v prípade jedného sťažovateľa.

35.5 Ústavný súd priznal úhradu trov právneho zastúpenia 4 sťažovateľom za 2

úkony právnej služby v roku 2016 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 572 eur

(4 sťažovatelia x 143 eur za dva úkony právnej služby v prípade jedného sťažovateľa) a 2 x

režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 68,64 eur [4 sťažovatelia x 17,16

eur (2x 8,58 eur)]. Podľa zoznamu daňových subjektov registrovaných pre DPH vedeného

Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky nie je advokát sťažovateľov daňovým

subjektom registrovaným pre DPH. Ústavný súd priznal sťažovateľom úhradu trov

právneho zastúpenia spolu v sume 640,64 eur.

K odôvodneniu rozhodnutia pripája odlišné stanovisko sudca Ladislav Orosz.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2016