Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 283/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. septembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša

(sudca spravodajca) a Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

Púchovský mäsový priemysel, a. s. v reštrukturalizácii, Vsetínska 1354/15, Púchov,

zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Alena Vyskočilová, s. r. o., Banskobystrická 6,

Bratislava, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Alena Vyskočilová, vo veci namietaného

porušenia jej základných práv podľa a 2 a Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 3. októbra 2017 za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a takto

rozhodol:

Sťažnosti obchodnej spoločnosti Púchovský mäsový priemysel, a. s.

v reštrukturalizácii, n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

5. februára 2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Púchovský mäsový

priemysel, a. s. v reštrukturalizácii (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej Advokátskou

kanceláriou JUDr. Alena Vyskočilová, s. r. o., ktorou namieta porušenie svojich základných

práv podľa a 2 a (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“)

sp. zn. z 3. októbra 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

2.1 Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Daňový úrad pre vybrané daňové

subjekty (ďalej aj „správca dane“) vykonal u sťažovateľa kontrolu dane z pridanej hodnoty

(ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie máj 2009 a následne vydal výmer

č. 9900431/5/3995919/2014/Matk z 26. augusta 2014, ktorým vyrubil rozdiel dane

z pridanej hodnoty v sume 133 997,59 €.

2.2 Sťažovateľ podal proti uvedenému výmeru odvolanie na Finančnom riaditeľstve

Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“), ktoré odvolaniu sťažovateľa

nevyhovelo a výmerom č. 1100301/1/538733/2014/14003 z 8. decembra 2014 výmer

Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č. 9900431/5/3995919/2014/Matk

z 26. augusta 2014 potvrdilo.

2.3 Sťažovateľ podal na Krajskom súde v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) žalobu

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia finančného riaditeľstva výmerom

č. 1100301/1/538733/2014/14003 z 8. decembra 2014 a návrh na odloženie vykonateľnosti

napadnutého rozhodnutia v zmysle Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

2.4 Následne krajský súd rozsudkom sp. zn. z 22. júna 2016

rozhodnutie finančného riaditeľstva č. 1100301/1/538733/2014/14003 z 8. decembra 2014

zrušil a vec mu vrátil na nové konanie.

2.5 Finančné riaditeľstvo podalo proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 22. júna 2016 v zákonnej lehote odvolanie na najvyššom súde.

2.6 Najvyšší súd svojím rozsudkom sp. zn. z 3. októbra 2017 zmenil

rozsudok krajského súdu sp. zn. z 22. júna 2016 tak, že žalobu sťažovateľa

v plnom rozsahu zamietol a nepriznal mu náhradu trov konania.

3. Vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľ uvádza, že

najvyšší súd v odvolacom konaní vykonal nový dôkaz pripojením rozsudku najvyššieho

súdu sp. zn. zo 17. januára 2017. Tento pripojený rozsudok vzhľadom na

dátum vyhotovenia nemohol byť k dispozícii v čase rozhodovania krajského súdu

v predmetnej veci ani v čase, keď prebiehalo v predmetnej veci konanie pred správcom

dane. Sťažovateľ sa preto nemohol s týmto pripojeným rozsudkom oboznámiť ani v konaní

pred správcom dane, ani v konaní pred súdom prvého stupňa. Tým, že sa pojednávanie

v odvolacom konaní na najvyššom súde neuskutočnilo a najvyšší súd sťažovateľa

neoboznámil s pripojeným rozsudkom ani iným spôsobom, sťažovateľ sa k nemu nemohol

vyjadriť, čím došlo k porušeniu jeho základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

4.1 Vo vzťahu k namietanému porušeniu a 2 a

dohovoru sťažovateľ namieta, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nie je dostatočne

odôvodnený, pretože ním bol zmenený rozsudok krajského súdu a sťažovateľ zastáva názor,

že najvyšší súd sa ani nevysporiadal s jeho rozhodujúcimi námietkami a tvrdeniami ako ich

uviedol v správnej žalobe. Podľa sťažovateľa najvyšší súd v odôvodnení napadnutého

rozsudku uvádza niektoré tvrdenia sťažovateľa, neuvádza ale svoje stanovisko k týmto

tvrdeniam, resp. neuvádza, prečo sa s týmito tvrdeniami sťažovateľa na rozdiel od súdu

prvého stupňa nestotožnil.

4.2 Sťažovateľ tvrdí, že správca dane bol povinný preukázať, či bol sťažovateľ

zapojený do údajného reťazového obchodu s mäsom s cieľom účelovo si uplatniť právo na

odpočet DPH, resp. bol povinný preukázať, že sťažovateľ vedel, na akých obchodoch

s mäsom sa zúčastňuje. V tejto súvislosti poukázal sťažovateľ aj na judikatúru Súdneho

dvora Európskej únie (C-354/03, C-355/03, C-484/03), podľa ktorej nárok na odpočítanie

DPH na vstupe nemôže byť ovplyvnený skutočnosťou, že v reťazi dodávok je iná

predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená prípadným daňovým podvodom,

o ktorom platiteľ nevie alebo nemôže vedieť. Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že štát

môže stopnúť vrátenie dane len vtedy, keď mu daňové úrady cez objektívne dôkazy

preukážu, že vedeli alebo mali vedieť, že obchody sú fiktívne a sú tak spojené s daňovým

podvodom.

4.3 Sťažovateľ taktiež tvrdí, že v predmetnom prípade si splnil všetky svoje zákonné

povinnosti a daňovému orgánu predložil všetky doklady, ktorými mal preukázať splnenie

hmotnoprávnych podmienok, na ktoré sa viaže odpočet DPH. Sťažovateľ uvádza, že

námietky správcu dane vyvrátil a preukázal, že sa na údajnom daňovom podvode

nezúčastnil a ani o ňom nemal vedomosť.

4.4 Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd s už uvedenou argumentáciou v odôvodnení

napadnutého rozsudku vôbec nevysporiadal a neuviedol, prečo ju považuje za nesprávnu.

Skutkové a právne závery najvyššieho súdu preto sťažovateľ považuje za neodôvodnené

a zjavne arbitrárne, a preto majú za následok porušenie základného práva sťažovateľa podľa

.

5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhoval, aby ústavný súd rozhodol nálezom

v tomto znení:

„1. Základné práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a 2 a a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa 03.10.2017 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

03.10.2017 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) uznesením č. k. -18 z 26. apríla 2018 prijal sťažnosť sťažovateľa na

ďalšie konanie.

7.1 Následne ústavný súd 30. mája 2018 vyzval najvyšší súd na vyjadrenie sa

k vecnej stránke sťažnosti a na podanie stanoviska k možnému upusteniu od ústneho

pojednávania vo veci.

7.2 Ústavnému súdu bolo 26. júna 2018 doručené vyjadrenie najvyššieho súdu,

v ktorom súhlasil s upustením od ústneho pojednávania o sťažnosti.

7.3 Pokiaľ ide o vecnú stránku sťažnosti, najvyšší súd uviedol, „že na rozdiel od

tvrdenia sťažovateľa sa domnieva, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne

podrobné a dôvody, ktoré najvyšší súd viedli k zmene rozsudku Krajského súdu v Trenčíne

boli objasnené sťažovateľovi v jasnej forme prostredníctvom odôvodnenia napadnutého

rozsudku.“.

7.4 Najvyšší súd vyslovil názor, že mu už dodatočne neprislúcha doplňovať,

objasňovať ani prípadne meniť argumentáciu uvedenú v napadnutom rozsudku, rozhodnutie

o predmetnej sťažnosti sťažovateľa necháva na posúdení ústavného súdu.

7.5 K argumentácii sťažovateľa, že najvyšší súd doplnil dokazovanie bez jeho

prítomnosti tak, že sa k nemu nemal možnosť vyjadriť, najvyšší súd uviedol: „V danom

prípade najvyšší súd len v rámci hodnotenia dôkazov vyhodnotil i dôkaz výsostne súvisiaci

s predmetnou vecou, pretože obchodná spoločnosť GIBALEX, spol. s.r.o. mala byť

dodávateľom tovar pre žalobcu, t.j. Púchovský mäsový priemysel, a.s. Tieto skutočnosti

musia byť teda sťažovateľovi známe. Z tohto pohľadu a z hľadiska ústavnoprávneho ako

i eurokonformného výkladu si najvyšší súd nevie predstaviť, že by v danom prípade nemal

prihliadnuť pre najvyšší súd notoricky známu skutočnosť, ktorou je v tejto situácii

predmetné právoplatné rozhodnutie GIBALEX, spol. s.r.o., ktorý dôkaz riadne

a presvedčivo vyhodnotil v dôvodoch svojho napadnutého rozsudku ústavnou sťažnosťou...

V danom prípade pri vyhodnotení dôkazných prostriedkov v napadnutom rozsudku je

treba mať na pamäti, že listinný dôkaz a to právoplatný rozsudok vo veci GIBALEX,

spol. s.r.o. je dôkazom, ktorý Najvyšší súd Slovenskej republiky získal jednoznačne

legálnym spôsobom, nakoľko predmetná vec bola predmetom rozhodovania senátu 4S skôr,

než rozhodla vec sťažovateľa.

V súčasnosti najvyšší súd odkazuje i na základné výkladové zásady týkajúce sa

hodnotenia dôkazov v . Zároveň si najvyšší súd dovolí

poukázať i na výkladové otázky zakotvené v komentári k

vydaného vydavateľstvom C. H. BECK spoluautorov BARICOVÁ, FEČÍK, ŠTEVČEK,

FILOVÁ a kol. s poukazom na ust. § 123.

Najvyšší súd je názoru, že pri uplatnení svojej právomoci poskytol sťažovateľovi

súdnu ochranu v požadovanom rozsahu.“

8.1 Ústavný súd zaslal 26. júna 2018 stanovisko najvyššieho súdu právnej zástupkyni

sťažovateľa s poukazom na možnosť vyjadriť sa k nemu a taktiež k možnému upusteniu

od ústneho pojednávania vo veci.

8.2 Sťažovateľ sa podaním doručeným ústavnému súdu 14. augusta 2018 vyjadril

k stanovisku najvyššieho súdu, pričom v podstatnom uviedol:

„Len skutočnosť, že spoločnosť GIBALEX, spol. s r.o. bola dodávateľom tovaru pre

sťažovateľku nepreukazuje, žeby spoločnosť GIBALEX, spol. s r.o. poskytovala sťažovateľke

podrobné informácie o predmetnom daňovom konaní, resp. následnom súdnom konaní...

Naopak sťažovateľka namietala skutočnosť, že sa s týmto dôkazom (rozsudkom

Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 17.01.2017) nemohla oboznámiť a vyjadriť sa

k nemu, a to aj napriek tomu, že Najvyšší súd SR v odvolacom konaní tento nový dôkaz

preukázateľne vykonal.“

8.3 V rovnakom podaní vyjadril sťažovateľ aj súhlas s upustením od ústneho

pojednávania v predmetnej veci.

9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Sťažovateľ namieta, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo

k porušeniu jeho základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa a 2

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

12. Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd v napadnutom rozsudku nevysporiadal s jeho

námietkami, ktoré zhrnul aj vo svojej sťažnosti ústavnému súdu, teda, že sťažovateľ

predložil daňovým orgánom všetky potrebné doklady na uznanie nároku na odpočítanie

DPH a správca dane nepreukázal, že sťažovateľ vedome participoval na podvodnej daňovej

schéme.

13.1 Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

13.2 Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

13.3 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

14. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

15. Článok 46 ods. 1 je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú

právnu ochranu zakotvených v až (porov. ). Podľa stálej

judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu ( ), ako aj

práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu

zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať

a rozhodnúť (porov. ).

16. K ústavný súd konštatuje, že táto ústavná norma upravuje

primárne právo toho, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu

verejnej správy, obrátiť sa pri zákonom (v tomto prípade )

splnených podmienkach na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia. Výklad

ustanovení zo strany súdu pri rozhodovaní o splnení

podmienok na podanie žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej

správy musí rešpektovať ústavné garancie práva na súdnu ochranu. Pri samotnom

prieskume rozhodnutia orgánu verejnej správy správnym súdom sa uplatňujú princípy

vyplývajúce z (porov. napr. ).

17. Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a s právnym názorom účastníka

konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka

primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade

s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle , ,

, ), najmä s ,

v ktorom boli upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.

18. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na povahu a špecifiká správneho

súdnictva podľa piatej časti , ktorého úlohou nie je

nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí

a postupov orgánov verejnej správy, teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení

konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné hmotno-právne

a procesno-právne predpisy. Treba preto vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom

skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutých rozhodnutí

a postupu orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy (porov.

).

19. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku poukázal na to, že „dôkazné bremeno

preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia spočíva predovšetkým na daňovom

subjekte. Uvedená podmienka zákona korešponduje aj s cieľom uznaným a podporovaným

6. Smernicou Rady EÚ o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ktorým je boj proti

podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania práva (pozri najmä rozsudky

z 29.04.2004 Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a C-7/02. Zb. s-I-5337, bod 76

ako aj z 21.02.2006, Halifax, C-255/02, Zb. s.I.1609, bod 71)...

Pokiaľ ide o rozloženie dôkazného bremena medzi daňový subjekt a správcu dane.

najvyšší súd poznamenáva, že nie je úlohou daňových orgánov odstraňovať rozpory

vzniknuté v rámci šetrenia správcu dane, ktorým sa overuje pravdivosť tvrdení žalobcu, ako

aj pravdivosť skutočností uvedených na dokladoch predložených žalobcom. Je povinnosťou

daňového subjektu, ktorý si uplatňuje nárok na odpočítanie dane, z daňových dokladov

preukázať relevantnými dôkazmi, že ním uplatnený nárok bol oprávnený. Dôkazná

povinnosť správcu dane spočíva až v overení pravdivosti tvrdení daňového subjektu. Pokiaľ

daňový subjekt spoľahlivo nepreukáže pravdivosť svojich tvrdení, nemôže mu byť uznané

právo na odpočítanie dane. V prípade pochybností, správca dane je oprávnený overovať

celý obchodný reťazec. Spoločnosť GIBALEX, spol. s r.o. je priamym dodávateľom žalobcu,

ktorý v zmysle zákona o DPH musí taktiež vedieť preukázať nadobudnutie predmetného

tovaru, aby ho mohol ďalej fakturovať a dodávať, v tomto prípade žalobcovi. Najvyšší súd

poukazuje, že sa v predmetnej veci nejednalo o obchod, v ktorom by bola spochybnená

samotná existencia jeho predmetu, t.j. existencia prevádzaného tovaru a s tým spojený

reálny základ deklarovaného zdaniteľného obchodu. V priebehu kontroly za zdaňovacie

obdobie máj 2009 u žalobcu správca dane neodmietol kontrolovanému daňovému subjektu

právo na odpočítanie DPH, ale neuznal platiteľovi nárok na odpočítanie DPH a to

z dôvodu, že jeho dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť. Žalobca tým porušil

ustanovenie § 49 ods. 1 zákona o DPH, pri ktorom právo odpočítať daň z tovaru alebo

zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová

povinnosť.“.

20. Najvyšší správny súd Českej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“), na

vyjadrenia ktorého je vhodné v tomto momente poukázať, k problematike dôkazného

bremena v daňovom konaní v rozsudku sp. zn. z 27. januára 2012 taktiež

uviedol: „Nejvyšší správní soud se k otázce rozložení důkazního břemene v daňovém řízení

již opakovaně vyjádřil. Ustáleně přitom judikuje, že daňové řízení je postaveno na zásadě,

že každý daňový subjekt má povinnost sám daň přiznat, nese tedy břemeno tvrzení, ale také

povinnost toto své tvrzení doložit, tj. nese i břemeno důkazní. Daňový subjekt má povinnost

prokazovat k výzvě správce daně jen ty skutečnosti, které sám tvrdí (nález Ústavního soudu

ze dne 24. 4. 1996, sp. zn. , všechna rozhodnutí tohoto soudu jsou dostupná na

http://nalus.usoud.cz). Svá tvrzení prokazuje především svým účetnictvím a jinými

povinnými evidencemi a záznamy (např. rozsudky Nejvyššího správního soudu

ze dne 30. 1. 2008, čj. -119, č. 1572/2008 Sb. NSS, ze dne 22. 10. 2008,

čj. -86, ze dne 16. 7. 2009, čj. -83, či ze dne 8. 7. 2010,

čj. -124, všechna rozhodnutí tohoto soudu jsou dostupná na www.nssoud.cz).

Existence účetních dokladů, tj. příjmových dokladů či faktur, byť formálně

bezvadných, sama o sobě zpravidla ještě neprokazuje, že se operace, která je jejich

předmětem, opravdu uskutečnila (rozsudky Nejvyššího správního soudu ze dne 28. 2. 2006,

čj. -99, ze dne 31. 12. 2008, čj. -68). Správce daně proto může

vyjádřit důvodné pochybnosti o věrohodnosti, průkaznosti, správnosti či úplnosti účetnictví

a jiných povinných záznamů. V tomto ohledu správce daně podle § 31 odst. 8 písm. c)

daňového řádu tíží důkazní břemeno, a to právě ve vztahu k prokázání důvodnosti jeho

pochyb. Správce daně není povinen prokázat, že údaje o určitém účetním případu jsou

v účetnictví daňového subjektu zaznamenány v rozporu se skutečností, je však povinen

prokázat, že o souladu účetnictví se skutečností existují vážné a důvodné pochyby. Správce

daně proto musí identifikovat konkrétní skutečnosti, na jejichž základě lze mít pochybnosti

o věrohodnosti, úplnosti, průkaznosti nebo správnosti účetnictví (srov. shora zmíněné

rozsudky čj. -119, čj. -86, čj. -124, nález

Ústavního soudu ze dne 29. 10. 2002, sp. zn. ).

Pokud správce daně unese své důkazní břemeno ve vztahu k výše popsaným

skutečnostem, je opět na daňovém subjektu, aby prokázal pravdivost svých tvrzení

a průkaznost, věrohodnost a správnost účetnictví ve vztahu k předmětnému obchodnímu

případu, popř. aby svá tvrzení korigoval. Daňový subjekt přitom tyto skutečnosti prokazuje

zpravidla jinými důkazními prostředky než vlastním účetnictvím.“

Obdobné (až totožné) závery najvyšší správny súd formuloval aj v rozsudku sp. zn.

z 30. marca 2010 alebo v rozsudku sp. zn. zo 14. júna 2012

(porov. aj v nich citovanú prejudikatúru).

21. Z už uvedeného je zrejmé, že doklady, ktoré predložil sťažovateľ (napriek jeho

presvedčeniu, že boli úplné a dostatočné na priznanie odpočtu DPH – čo sťažovateľ uvádza

aj vo svojej sťažnosti ústavnému súdu), správca dane nepovažoval za dostatočné, aby mu

mohol uznať nárok na odpočítanie DPH. Správca dane totiž tvrdil, že sťažovateľovmu

dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť. Samozrejme z hľadiska dokazovania v daňovom

konaní musel správca dane toto svoje tvrdenie relevantne podporiť. Najvyšší súd

v napadnutom rozsudku k spochybneniu dokladov sťažovateľa správcom dane uviedol:

„Najvyšší súd SR mal za preukázané, že správca dane dožiadal miestne príslušného správcu

dane dodávateľa GIBALEX, spol. s r.o. o preverenie reálnosti deklarovaných dodávok

tovaru ako aj reálnosť prepravy tovaru. Mieste príslušný správca dane vykonával

v spoločnosti GIBALEX, spol. s r.o. daňovú kontrolu za obdobie január až december 2009

a zistil, že platiteľ GIBALEX, spol. s r.o. nakupoval tovar - mäso od tuzemského dodávateľa

- platiteľa Ostwerke, s.r.o. Zvolenská cesta 14, Banská Bystrica, a tento

tovar bol predmetom ďalšieho predaja pre odberateľa Púchovský mäsový priemysel, a.s.

Za týmto účelom vypočul ako svedka, bývalého konateľa Ostwerke, s.r.o. p.

(konateľ spoločnosti za obdobie 07.03.2008 až 28.06.2010), ktorý sa vyjadril, že za

zdaňovacie obdobie apríl 2009, máj 2009 a jún 2009 neboli žiadne faktúry vyhotovené pre

odberateľa GIBALEX, spol. s r.o. Bývalý konateľ p. sa tiež vyjadril, že

Ostwerke. s.r.o. nakupovala mäso len od českých dodávateľov, tovar prišiel na Slovensko,

ale nevie, kde sa vyložil, kto objednával prepravu a kto prepravu vykonával. Aj podľa

názoru najvyššieho súdu bola spoločnosť Ostwerke, s.r.o. podvodným spôsobom zapojená

do reťazca obchodovania s tovarom - mäsom platiteľom GIBALEX, spol. s r.o., ktorý

vystupoval ako sprostredkovateľ. Nakoľko sa nepreukázalo dodanie tovaru - mäsa

platiteľom Ostwerke, s.r.o. a tým opodstatnenosť samotnej fakturácie, platiteľovi

Ostwerke, s.r.o. nevznikla daňová povinnosť. V zmysle § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo

odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo

službe vznikla daňová povinnosť, pretože daňová povinnosť dodávateľovi Ostwerke, s.r.o.

nevznikla, nevzniklo ani odberateľovi GIBALEX, spol. s r.o. právo na odpočítanie tejto

dane. Najvyšší súd mal za preukázané, že z vykonanej kontroly a vyhotoveného protokolu

u daňového subjektu GIBALEX, spol. s r.o. vyplynulo, že ani tomuto platiteľovi, ako

dodávateľovi tovaru pre spoločnosť Púchovský mäsový priemysel, a.s. na základe

vyhotovených faktúr nevznikla daňová povinnosť...

Najvyšší súd sa stotožňuje so žalovaným, že zo šetrení vykonaných v priebehu

daňovej kontroly vyplynulo, že predmetné obchody súvisiace s dodaním mäsa žalobca

uskutočňoval priamo od dodávateľov z rôznych členských Štátov EÚ - Českej republiky,

Nemecka, Španielska, Francúzska. Tovar bol nakladaný, prepravovaný a dodávaný

z členských štátov EÚ priamo do areálu Púchovského mäsového priemyslu, a.s., kde bol aj

vyložený. Uvedené potvrdili aj výsledky medzinárodných dožiadaní týkajúcich sa

spoločnosti Ostwerke. s.r.o., ktoré vykonal Daňový úrad Banská Bystrica. Z odpovede

dožiadaní vyplýva, že v niektorých prípadoch (Nemecko) objednal tovar u dodávateľa

predseda predstavenstva generálny riaditeľ daňového subjektu Púchovský mäsový

priemysel, a.s. p. (odpoveď z medzinárodnej výmeny informácií

č. 565179/12/PETP).“

22.1 Podľa o dani z pridanej hodnoty účinného

ku dňu rozhodovania správcu dane (ďalej len „zákon o DPH“) právo odpočítať daň z tovaru

alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová

povinnosť.

22.2 Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je

povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako

platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň: a) voči

nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť

platiteľovi dodané, b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň

podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12, c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku

z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri

dovoze tovaru.

23. Najvyšší súd dospel k záveru, že zdaniteľné plnenia sa neuskutočnili tak, ako to

vyplývalo z predložených faktúr. Najvyšší súd nespochybnil existenciu ani dodanie

samotného tovaru, ale priebeh zdaniteľných plnení tak, ako boli deklarované medzi

spoločnosťami Ostwerke s. r. o., GIBALEX, spol. s r. o., a sťažovateľom. Konkrétne

najvyšší súd v konečnom dôsledku konštatoval, že obchodným spoločnostiam

Ostwerke s. r. o. a GIBALEX, spol. s r. o., pri dodaní tovaru sťažovateľovi nevznikla

daňová povinnosť.

24.1 Ústavný súd konštatuje, že tvrdenie sťažovateľa o tom, že preukázal splnenie

všetkých hmotnoprávnych podmienok na odpočet DPH, nemôže obstáť, pretože

správca dane dôvodne spochybnil nákup tovaru sťažovateľom od dodávateľa

GIBALEX, spol. s r. o., tak, ako bol uvedený v účtovníctve sťažovateľa. Sťažovateľ

nevyvrátil námietky správcu dane týkajúce sa nákupu tovaru, ale iba opakovane tvrdil, že

naplnil formálne zákonné podmienky, aby mu správca dane uznal nárok na odpočet DPH.

24.2 Vzhľadom na skutkový stav v predmetnom konaní a charakter dokazovania

v daňovom konaní ústavný súd uvádza, že povinnosťou správcu dane nebolo dokazovať, či

sa daňový subjekt podieľal na daňovom podvode, ale či sa daňovému subjektu podarilo

vyvrátiť pochybnosti týkajúce sa fakturačného prechodu tovaru, ktoré vzniesol správca

dane. Správca dane (Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty) a následne v rámci

odvolacieho konania aj finančné riaditeľstvo vyhodnotili, že sťažovateľ nevyvrátil

podozrenie, že k prechodu tovaru, na ktorý si uplatnil odpočet DPH, došlo len fakturačne,

a nie reálne, preto rozhodli tak, že sťažovateľovi vyrubili daňový nedoplatok. Najvyšší súd

ako odvolací súd sa v rámci konania o správnej žalobe, ktorú sťažovateľ podal proti

právoplatnému rozhodnutiu správcu dane, stotožnil so závermi daňových orgánov a uviedol,

že argumenty sťažovateľa neboli spôsobilé vyvrátiť dôvodné pochybnosti daňových

orgánov vo veci formálneho fakturačného prechodu tovaru.

25. S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu nemožno označiť za arbitrárny v tom smere, že by závery ním

formulované boli zjavne nelogické s ohľadom na zistený skutkový stav a ústavne

neudržateľné, že by napadnutý rozsudok nereflektoval ťažiskové skutočnosti dôležité pre

riadne zistenie stavu veci alebo nezohľadnil tvrdenia sťažovateľa o nevysporiadaní sa s jeho

námietkami v konaní pred krajským súdom alebo v správnom konaní. Odôvodnenie

napadnutého rozsudku a právny názor najvyššieho súdu ústavný súd hodnotí ako ústavne

aprobovateľné, logické a materiálne i formálne im nemožno vytknúť nesúlad s princípmi

základného práva na súdnu ochranu podľa . Ústavný súd preto sťažnosti

v časti namietajúcej porušenie základných práv zaručených a 2 a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nevyhovel.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu

26.1 Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

26.2 Článok 48 ods. 2 zaručuje každému, o práve koho orgán verejnej moci

rozhoduje, vyjadriť sa k tým dôkazom, ktoré sa v konaní vykonávajú. Ústavný súd už

vyslovil, že k porušeniu základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom

môže pred všeobecnými súdmi dôjsť vtedy, keď príslušný súd dôkazy vykonáva, a teda nie

vtedy, keď ich nevykonal (, ).

27. Námietka sťažovateľa v tejto časti spočíva v tvrdení, že najvyšší súd

v odvolacom konaní vykonal nový dôkaz bez tohto, aby nariadil pojednávanie pripojením

rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. januára 2017, pričom sťažovateľ sa

o tomto pripojenom rozsudku dozvedel až z odôvodnenia napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu.

28.1 Podľa v znení účinnom ku dňu

začatia konania na krajskom súde pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto

časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný

prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný.

28.2 Podľa v znení účinnom ku dňu začatia

konania na krajskom súde za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť

stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov,

fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je

spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.

28.3 Podľa v znení účinnom ku dňu

začatia konania na krajskom súde pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd

rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže

vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

28.4 Podľa v znení účinnom ku dňu

začatia konania na krajskom súde odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla bez

pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania nariadi

pojednávanie, ak to považuje za potrebné, alebo ak vykonáva dokazovanie. Ustanovenia

§ 214 ods. 1, 4 a 5 sa v konaní podľa tejto časti nepoužijú.

29. Z pripojeného súdneho spisu krajského súdu sp. zn. ústavný súd

zistil, že predmetný rozsudok najvyššieho súdu (sp. zn. zo 17. januára 2017),

ktorý je citovaný v odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, v súdnom spise nie

je založený. Jediná zmienka o tomto rozsudku je teda iba v odôvodnení napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu a s ohľadom na uvedené ústavný súd považuje za preukázané, že

vhodnejšou formuláciou v bode 5.9 napadnutého rozsudku najvyššieho súdu by v danom

prípade mohla byť, že „najvyšší súd poukazuje na aj na svoj rozsudok sp. zn.

zo 17. januára 2017“, a nie „... pripojil rozsudok...“.

30. Vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti najvyšší súd ale paradoxne a v rozpore

s obsahom súdneho spisu nespochybnil, že v predmetnom konaní vykonal dokazovanie

pripojením rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. januára 2017, o ktorom

vedel z vlastnej činnosti.

31. Ústavný súd konštatuje, že predpoklad najvyššieho súdu o tom, že pripojeným

rozsudkom bolo rozhodnuté o žalobe spoločnosti GIBALEX, spol. s r. o., ktorá bola

dodávateľom tovaru pre sťažovateľa, a preto museli byť sťažovateľovi tieto skutočnosti

známe (pozri bod 7.5), je nepodložený. Strana v konaní totiž nemá povinnosť svojich

obchodných partnerov priebežne informovať o svojich súdnych sporoch (ako správne

poukázal vo svojom vyjadrení k stanovisku najvyššieho súdu aj sťažovateľ).

32. Najvyšší súd, resp. príslušný senát najvyššieho súdu mal očividne vedomosť

o rozsudku sp. zn. zo 17. januára 2017 zo svojej rozhodovacej činnosti, preto

v odôvodnení svojho napadnutého rozsudku citoval z predmetného rozsudku bez toho, aby

ho priložil do súdneho spisu krajského súdu. Následkom tohto postupu najvyššieho súdu bol

objektívny stav, keď sa sťažovateľ o záveroch vyslovených v pripojenom rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. januára 2017 mohol dozvedieť až po tom, čo

mu bol doručený napadnutý rozsudok najvyššieho súdu. Ústavný súd musí dať

sťažovateľovi opäť za pravdu, že v predmetnom momente sťažovateľ už nemal žiadny

priestor na vyjadrenie sa k záveru z pripojeného rozsudku, ktorý najvyšší súd podľa

vlastného tvrdenia vyhodnotil ako dôkaz v konaní.

33. Ústavný súd ale pri svojom rozhodovaní musí prihliadať aj na intenzitu, akou

malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených

základných práv alebo slobôd. Ústavný súd v tomto prípade zastáva názor, že aj ak by

najvyšší súd nepripojil, resp. nepoukázal na svoj rozsudok sp. zn.

zo 17. januára 2017, disponoval by dostatočnou sumou dôkazov na vydanie napadnutého

rozsudku. Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. januára 2017 nebol

dôkazom, ktorý navrhovala protistrana sťažovateľa, a neprinášal žiadne nóvum z pohľadu

skutkového stavu, ktorý bol ustálený v správnom konaní (v ktorom boli vykonané dôkazy

týkajúce sa aj dodávateľov tovaru sťažovateľa). O predmetnom skutkovom stave mal

sťažovateľ vedomosť už zo správneho konania. Jediné nóvum pripojeného rozsudku bolo

hodnotenie skutkového stavu (spoločnosť GIBALEX, spol. s r. o., nepreukázala, že

zdaniteľné obchody boli uskutočnené a realizované tak, ako boli deklarované) senátom

najvyššieho súdu, ktorý napokon rozhodoval aj vo veci sťažovateľa.

34. Ústavný súd musí na základe už uvedeného zároveň konštatovať, že najvyšší súd

tým, ako poukázal na svoj rozsudok sp. zn. zo 17. januára 2017 v odôvodnení

napadnutého rozsudku, postupoval procesne nekorektne a do určitej miery aj

nezrozumiteľne, ale toto jeho pochybenie v konečnom dôsledku nemohlo spôsobiť ujmu

sťažovateľovi, a teda vzhľadom na jeho intenzitu nemohlo ani spôsobiť porušenie

základného práva sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48

ods. 2 . Ústavný súd preto nevyhovel sťažnosti sťažovateľa ani v tejto časti.

35. Keďže ústavný súd nezistil porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 a 2, ani jeho práva podľa dohovoru, o ďalších jeho

návrhoch už nerozhodoval, pretože boli viazané na vyslovenie porušenia základných práv

a slobôd v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2018