Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 191/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., B., zastúpenej Advokátskou

kanceláriou B., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta Mgr. P. Ď., vo veci

namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 46 ods. 2

a práva zaručeného Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 22. septembra 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 12. februára 2010 a rozhodnutím Rady pre vysielanie

a retransmisiu sp. zn. RL 132/2007 z 18. decembra 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 360-

PgO/O-4412/2007 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. decembra 2010 doručená sťažnosť spoločnosti M. s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo

veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), základného práva na preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného a práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 22. septembra 2010 (ďalej

len „rozsudok najvyššieho súdu“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 12. februára 2010 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu“) a rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „Rada“) sp.

zn. RL 132/2007 z 18. decembra 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. O-

4412/2007 (ďalej len „rozhodnutie Rady“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Rada oznámením zo 17. októbra 2007

začala proti sťažovateľovi správne konanie a vyzvala ho na vyjadrenie sa k podkladom na

rozhodnutie vo veci možného porušenia ustanovenia

o vysielaní a retransmisii a o zmene o telekomunikáciách v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“). Sťažovateľ sa k začatiu

konania vyjadril písomným podaním doručeným Rade 30. októbra 2007. Rada rozhodnutím

uvedeným v záhlaví tohto uznesenia konštatovala, že sťažovateľ «porušil povinnosť

ustanovenú v v znení neskorších predpisov tým, že

v spravodajskom programe ... zo dňa ... odvysielal príspevok ... v ktorom nebola

zabezpečená objektívnosť a nestrannosť, za čo mu ukladá podľa ustanovenia § 64 ods. 1

písm. a) sankciu, upozornenie na porušenie zákona».

3. Sťažovateľ sa následne na krajskom súde domáhal súdneho prieskumu zákonnosti

postupu a rozhodnutia Rady a žiadal súd o jeho zrušenie. Dôvodom na podanie žaloby bolo

tvrdenie sťažovateľa, že Rada mu odňala možnosť konať pred správnym orgánom, čo malo

za dôsledok nezákonné rozhodnutie, ktoré malo inú vadu, ktorá mohla mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, a žalovaný na základe vykonaných dôkazov dospel

k nesprávnym skutkovým zisteniam a záverom a nesprávnemu právnemu posúdeniu veci,

na základe ktorých vydal nezákonné a vecne nesprávne rozhodnutie. Krajský súd

rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou žalobu zamietol, keďže nezistil porušenie zákona

ani v postupe, ani v rozhodnutí Rady. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ

odvolanie, na základe ktorého najvyšší súd rozsudkom taktiež napadnutým touto sťažnosťou

rozhodol tak, že potvrdil napadnutý rozsudok.

4. Sťažovateľ namieta porušenie označených práv, ku ktorému podľa jeho názoru

došlo ,,...konaním Rady, potvrdeným rozsudkom krajského súdu a následne najvyššieho

súdu. Opísaný zásah spočíva v nerešpektovaní ustanovenia o práve na súdnu a inú

ochranu spôsobené odňatím možnosti konať pred súdom a iným orgánom v rozpore s

princípom právneho štátu. Odňatie možnosti konať je spojené so všetkými uvedenými

rozhodnutiami (Rady, krajského súdu a najvyššieho súdu). Všetky uvedené rozhodnutia

vychádzajú zo skutkového stavu zisteného bez umožnenia účastníkovi konania vyjadriť sa k

podkladom rozhodnutia a teda bez umožnenia konať pred súdom alebo iným orgánom... Vo

vzťahu k napadnutým rozhodnutiam poukazujeme na striktnú úpravu obsiahnutú v

správnom poriadku, prikazujúcu správnemu orgánu konať výlučne spôsobom a v rozsahu

podľa zákona (§ 3 Správneho poriadku). Výsledné rozhodnutie, keďže mu predchádzal

procesný postup ktorý mal zásadné vady (nerešpektovanie uvedeného ustanovenia (§ 3

Správneho poriadku), nedodržanie postupu podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku), nespĺňa

náležitosti zákonného rozhodnutia v zmysle §46 a 47 Správneho poriadku. Rozhodnutie

najvyššieho súdu potvrdzujúce postup a rozhodnutie správneho orgánu, ktoré je zrejme v

nesúlade s povinnosťou správneho orgánu postupovať a rozhodnúť v konaní výlučne v

hraniciach určených zákonom (procesným postupom) je nesprávne a nezákonné, je odňatím

práva na súdnu a inú ochranu v zmysle a je porušením základných práv sťažovateľa.

Najvyšší súd ako súd rozhodujúci o odvolaní proti rozsudku krajského súdu o žalobe proti

rozhodnutiu Rady, krajský súd rozhodujúci o žalobe proti zmienenému rozhodnutiu Rady a

Rada rozhodujúca v správnom konaní svojim postupom a rozhodnutiami odňali spoločnosti

M. s.r.o. možnosť konať pred správnym orgánom tým, že neumožnili úplne realizovať

zákonom garantované právo účastníka konania vyjadriť sa k podkladom pre rozhodnutie

pred vydaním rozhodnutia správneho orgánu a tým odňali účastníkovi prístup k právu na

súdnu a inú ochranu.“.

5. Ďalej sťažovateľ poukazuje na rozsudok totožného senátu najvyššieho súdu v inom

konaní (sp. zn. ), v ktorom podľa jeho názoru dospel najvyšší súd v totožnej

veci k opačnému názoru, a pre neumožnenie vyjadrenia sa k podkladom rozhodnutia Rady

zmenil preskúmavaný rozsudok krajského súdu tak, že napadnuté rozhodnutie Rady zrušil

a vrátil jej vec na ďalšie konanie.

6. Sťažovateľ v petite sťažnosti navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie rozhodol nálezom tak, že rozsudkom najvyššieho súdu v spojení

s rozsudkom krajského súdu a rozhodnutím Rady a tomuto rozhodnutiu predchádzajúcim

konaním boli porušené jeho označené práva. Ďalej žiadal, aby ústavný súd zrušil rozsudok

najvyššieho súdu, rozsudok krajského súdu, rozhodnutie Rady a vrátil vec Rade na ďalšie

konanie. Požadoval priznať aj náhradu trov konania v sume 56,66 €.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

8. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v ustanovení nebránia jeho

prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

9. K namietanému porušeniu označených práv rozhodnutím Rady

Pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie

jeho označených práv rozhodnutím Rady a konaním tomuto rozhodnutiu predchádzajúcim,

ústavný súd dospel k záveru, že nemá právomoc meritórne sa ňou zaoberať. Z citovaného

ústavný súd stabilne odvodzuje dôsledné uplatňovanie princípu

subsidiarity jeho právomoci. Ústavný súd podľa tohto princípu môže poskytovať ochranu

základným právam alebo slobodám, alebo ľudským právam a základným slobodám

vyplývajúcim z medzinárodnej zmluvy, len ak ochranu týmto právam a slobodám

neposkytuje „iný súd“. V opačnom prípade je v kompetencii „iného“ súdu poskytnúť

požadovanú ochranu. Zákonnosť napadnutého rozhodnutia Rady ako orgánu verejnej správy

bola preskúmateľná v konaní podľa a nasl. (ďalej aj

“) na základe žaloby, o ktorej rozhodoval a rozhodol krajský súd. Z toho vyplýva, že ak

k porušeniu sťažovateľom označených práv malo dôjsť rozhodnutím Rady o uložení sankcie

za správny delikt, potom poskytovanie ochrany týmto právam tvorilo súčasť kompetencie

(a teda aj právomoci) krajského súdu ako súdu konajúceho o žalobe podľa druhej hlavy

piatej časti . To vylučuje právomoc ústavného súdu vecne

prejednávať predmetnú časť sťažnosti, v dôsledku čoho ju ústavný súd musí odmietnuť pre

nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. m. m. ,

, ).

10. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu

Tak, ako ústavný súd nemal právomoc na konanie a rozhodovanie vo vzťahu

k namietanému rozhodnutiu Rady, nemal právomoc na prerokovanie a rozhodnutie ani o tej

časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie označených práv rozsudkom krajského

súdu. Proti rozsudku krajského súdu totiž sťažovateľ mal právo podať odvolanie (ktoré aj

podal), a teda o prípadnom porušení označených práv týmto prvostupňovým rozsudkom

správneho súdu mal právomoc konať a rozhodnúť najvyšší súd v rámci riadneho

inštančného postupu. Uvedená skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu vo vzťahu

k namietanému rozsudku krajského súdu, čo bolo zároveň dôvodom na odmietnutie

sťažnosti v tejto časti.

11. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom najvyššieho súdu

K časti sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivé súdne konanie rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoju

ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak

ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie

konanie (, ). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej

navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených

, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť

existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí

ako neopodstatnený. Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je

absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej

strane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo

slobody na strane druhej.

12. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti

vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že

všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.

, ), že ochrana , prípadne dohovorom garantovaných práv

a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným

súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom ( ).

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri

rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných

predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,

resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv

(napr. , , , ).

13. Podstata sťažnostných námietok sťažovateľa smeruje k poukázaniu na to, že

podľa jeho názoru došlo v konaní pred Radou k porušeniu jeho práva vyjadriť

sa k podkladom jej rozhodnutia pred jeho vydaním, čím mu mala byť odňatá možnosť

konať pred správnym orgánom a najvyšší súd mu neposkytol spravodlivú súdnu ochranu

pred takýmto nezákonným postupom a rozhodnutím Rady. Ako vyplýva z vyššie

uvedeného, ústavnému súdu v zásade neprislúcha hodnotiť správnosť právneho záveru

všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona, ktorý v konkrétnej veci

aplikoval. Vychádzajúc z už uvedených mantinelov ústavno-súdnej korekcie rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu. Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku po uvedení podstatných dôvodov

rozsudku krajského súdu, obsahu odvolania a vyjadrenia k nemu v podstatnom uviedol:

«Odvolací súd v preskúmavanej veci dospel k záveru, že správny orgán v predmetnej

veci postupoval v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci zistil skutkový stav

správne a zo skutkových okolností vyvodil správny právny záver. Z uvedených dôvodov súd

prvého stupňa postupoval v súlade so zákonom, pokiaľ žalobu podľa

zamietol...

Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu

správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho

prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe,

či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym

orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. (250i ods.3

)...

Povinnosťou súdu v preskúmavacom konaní je posudzovať zákonnosť napadnutého

rozhodnutia správneho orgánu, predmetom ktorého je uloženie administratívnej sankcie,

súčasne aj v zmysle zásady č. 6 Odporúčania ministrov č. (91)1 o správnych sankciách zo

dňa 13.02.1991, podľa ktorej vo vzťahu k ukladaniu správnych sankcií je potrebné

aplikovať aj nasledovné zásady: každá osoba, ktorá čelí správnej sankcii má byť

informovaná o obvinení proti nej, mal by jej byť daný dostatočný čas na prípravu prípadu, s

tým, že do úvahy sa vezme zložitosť veci ako aj tvrdosť sankcie, ktorá by mohla byť uložená,

osoba, prípadne jej zástupca má byť informovaná o povahe dôkazov proti nej, má dostať

možnosť vyjadriť sa (byť vypočutá) predtým ako sa prijme akékoľvek rozhodnutie, správny

akt, ktorým sa ukladá sankcia, má obsahovať dôvody na ktorých sa zakladá.

Odvolací súd z predloženého spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril

administratívny spis zistil, že žalovaný na základe vlastného monitoringu zistil, že

televízia ... dňa 10.07.2007 odvysielala v programe „...“ príspevok „...“, ktorým by mohlo

dôjsť k porušeniu povinnosti vysielateľa podľa § 16 písm. b) zákona o vysielaní a

retransmisii, na základe ktorého zistenia začal správne konanie voči žalobcovi. Začatie

konania bolo žalobcovi oznámené listom zo dňa 11.10.2007 s výzvou na vyjadrenie a

navrhnutie dôkazov ako aj s poučením o následkoch, keď sa k veci nevyjadrí a nenavrhne

žiadne dôkazy; žalobca na základe tejto výzvy zaslal žalovanému stanovisko, v ktorom sa

vyjadril tak, že má za to, že predmetný príspevok bol v súlade s požiadavkou objektivity a

nestrannosti a žiadal konanie zastaviť, nenavrhoval žiadne dôkazy; žalovaný na zasadnutí

dňa 18.12.2007 prijal napadnuté rozhodnutie.

Z obsahu administratívneho spisu odvolací súd mal v danej veci preukázané, že

žalovaný žalobcovi oznámil začatie správneho orgánu a správne ho vyzval na vyjadrenie sa

k veci a navrhnutie alebo predloženie dôkazov s poučením o jeho procesných právach.

Podkladom pre rozhodnutie žalovaného správneho orgánu bol príspevok vysielateľa -

žalobcu, s ktorým sa žalovaný oboznámil na základe vlastnej monitorovacej činnosti

a vyjadrenie žalobcu vo veci možného porušenia jeho povinnosti ako vysielateľa týkajúcej

sa objektívnosti a nestrannosti predmetného príspevku. Žalobca sa v správnom konaní

k danej veci nevyjadril, avšak neuplatnil svoje právo a nenavrhol Rade vykonať žiadne

dôkazy, ani sám žiadne dôkazy nepredložil, resp. nevzniesol v konaní iné návrhy, žalovaný

správny orgán z úradnej povinnosti nevykonal ďalšie dôkazy.

Odvolací súd v danej veci zastáva názor, že žalovaný správny orgán postupoval

v súlade so zákonnými predpismi, vo veci zistil riadne skutkový stav a zo skutkových

okolností vyvodil správny právny názor. Nemožno vytýkať správnemu orgánu, že by sa

v konaní dopustil takej procesnej vady, ktorá by mala za následok nezákonnosť

rozhodnutia.

Na základe výkladu právnej normy § 33 správneho poriadku v intenciách logického

a rozumného uváženia vôľou zákonodarcu bolo, aby sa účastník správneho konania

oboznámil s dôkazmi, ktoré by mali byť podkladom pre rozhodnutie, ktoré boli v správnom

konaní vykonané správnym orgánom a s ktorými tento účastník nebol oboznámený. Zo

skutkových okolností v danej veci vyplýva, že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo zo

skutkových zistení, ktoré boli alebo mali byť účastníkovi správneho konania dobre známe,

pretože podkladom pre rozhodnutie bol ním odvysielaný príspevok a vyjadrenie žalobcu.

Žalovaný správny orgán v danej veci teda v správnom konaní umožnil účastníkovi

správneho konania sa vyjadriť k veci a navrhovať dôkazy, tento však v správnom konaní

nevyužil svoje právo a žiadne návrhy v konaní nevzniesol, žiadne dôkazy nepredložil a ani

žiadne dôkazy nenavrhoval vykonať.

Vzhľadom na uvedené teda odvolací súd v preskúmavanej veci dospel k záveru, že

žalovaný správny orgán postupoval v správnom konaní v súlade s právnou normou

ustanovenou v § 3 ods. 2 v spojení s § 33 ods. 2 správneho poriadku, keďže umožnil, aby sa

žalobca mohol pred vydaním rozhodnutia vyjadriť k jeho podkladom i k spôsobu ich

zistenia prípadne navrhnúť jeho doplnenie a teda nemožno považovať za procesné

pochybenie postup žalovaného keď nevyzval opätovne žalobcu na vyjadrenie sa pred

vydaním rozhodnutia, keďže výklad právnej normy ustanovenej v § 33 je potrebné

vykonávať na základe logického a rozumného uváženia vzhľadom na konkrétne okolnosti

individuálne v každej veci.

Z uvedených dôvodov odvolací súd neprihliadol na námietku žalobcu, ktorou

nesúhlasil s právnym názorom súdu prvého stupňa stotožňovať možnosť účastníka

nahliadnuť do administratívneho spisu s povinnosťou správneho orgánu dať účastníkovi

konania možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia. Výklad právnej normy ustanovenej

v § 33 správneho poriadku nemožno vykonať formalisticky, ale vzhľadom na konkrétne

okolnosti v každej individuálnej veci.»

14. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu podľa názoru

ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré najvyšší súd rozhodol

tak, že potvrdil rozsudok krajského súdu. V odôvodnení napadnutého rozsudku dal najvyšší

súd sťažovateľovi podrobnú odpoveď na to (i), prečo postupom Rady v preskúmavanom

konaní nedošlo k porušeniu jeho procesných práv (ii) a prečo neboli naplnené ani ostané

žalobné dôvody. V okolnostiach prípadu preto ústavný súd konštatuje, že právny záver

najvyššieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné

konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení

zákona, že by tým zásadne poprel ich účel a význam (m. m. ). Skutočnosť, že

sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (m. m. II.

ÚS 134/09, ).

15. V rozsudku najvyššieho súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim

korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva

na súdnu ochranu sťažovateľa podľa a 2 , resp. práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd uzatvára, že rozsudok najvyššieho

súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho

všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2

), nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo najvyšší

súd na odvolanie sťažovateľa potvrdil rozsudok krajského súdu. Inak povedané, v sťažnosti

absentuje ústavno-právny rozmer.

16. K námietkam sťažovateľa obsiahnutým v sťažnosti ústavný súd stručne uvádza:

Povinnosť správneho orgánu postupovať v úzkej súčinnosti s účastníkom správneho

konania, dať mu efektívnu príležitosť na predkladanie svojich argumentov, umožniť mu

vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a navrhovať dôkazy je jeho základnou povinnosťou

v konaní, a je v korelácii s právom účastníka na poskytnutie možnosti na reálne a účinné

uplatnenie jeho procesných práv. Správny poriadok je však všeobecný predpis, ktorý sa

vzťahuje aj na viaceré osobitné druhy správnych konaní, a preto je konkrétna aplikácia jeho

jednotlivých ustanovení podmienená druhom správneho konania a charakterom

prejednávanej správnej veci. Ak v konaní vo veci sťažovateľa boli podkladom pre

rozhodnutie Rady výlučne ním odvysielaný príspevok (resp. záznam z vysielania)

a vyjadrenie sťažovateľa k oznámeniu o začatí konania, nemožno pri zachovaní potrebnej

miery racionality rozumne uvažovať nad tým, že sťažovateľ bol postupom Rady ukrátený na

svojich procesných právach. Sťažovateľ bol totiž ,,povôdcom“ obidvoch podkladov na

vydanie rozhodnutia, a na základe oznámenia Rady sa vyjadril k vlastnému, skôr

odvysielanému príspevku, resp. k záznamu z vysielania. Žiadne iné skutočnosti či dôkazy

neboli podkladom na rozhodnutie Rady, a teda vychádzajúc z požiadavky na rozumný

a logický výklad príslušných ustanovení Správneho poriadku nemožno hovoriť o tom, že pri

zachovaní ich zmyslu a významu mala Rada povinnosť opätovne vyzývať sťažovateľa na

realizáciu jeho procesných práv. Sťažovateľ mal príležitosť na riadne, včasné a efektívne

uplatnenie všetkých označených procesných práv (najmä podľa § 33 ods. 2 v spojení s § 3

ods. 1 a 2 Správneho poriadku, ktorých porušenie namietal), a toto využil, keď sa na výzvu

Rady písomne vyjadril k začatému konaniu. Skutočnosť, že Rada jeho vyjadrenie

neakceptovala a rozhodla o uložení sankcie bez toho, aby ho opätovne vyzývala na

vyjadrenie, nemôže v okolnostiach prípadu znamenať zásah do jeho práv. Preto sa najvyšší

súd nemohol dopustiť napadnutým rozsudkom ústavnoprávne neakceptovateľného zásahu

do jeho práv garantovaných a dohovorom.

17. Sťažovateľ argumentuje aj iným rozsudkom najvyššieho súdu v inej jeho právnej

veci, ktorý považuje za ,,správnejší“ ako sťažnosťou napadnutý rozsudok. K tomu ústavný

súd uvádza, že vo svojej judikatúre sa už opakovane vyjadril aj k otázke rozdielnej

interpretácie všeobecne záväzných právnych predpisov (v rovine podústavného práva)

v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Ústavný súd zastáva názor, že nie je jeho

úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie

rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, prípadne dovolacieho súdu (m. m.

, , , ). In concreto zjednocovanie

judikatúry všeobecných súdov upravujú až o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Pre úplnosť je však

možné uviesť, že súvisiaci rozsudok neriešil úplne analogickú situáciu, pretože v tomto

prípade sa sťažovateľ ako účastník konania pred Radou na jej výzvu k začatému konaniu

vôbec nevyjadril.

18. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní

neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané

na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie rozsudku najvyššieho súdu a vrátenie veci

na ďalšie konanie, náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011