Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 191/2011
PDF · 252.19 KB
No categories available
I. ÚS 191/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., B., zastúpenej Advokátskou
kanceláriou B., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta Mgr. P. Ď., vo veci
namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 46 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6 Sžo 112/2010 z 22. septembra 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 4 S 49/08 z 12. februára 2010 a rozhodnutím Rady pre vysielanie
a retransmisiu sp. zn. RL 132/2007 z 18. decembra 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 360-
PgO/O-4412/2007 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
30. decembra 2010 doručená sťažnosť spoločnosti M. s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo
veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžo 112/2010 z 22. septembra 2010 (ďalej
len „rozsudok najvyššieho súdu“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 S 49/08 z 12. februára 2010 (ďalej len „rozsudok
krajského súdu“) a rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „Rada“) sp.
zn. RL 132/2007 z 18. decembra 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 360-PgO/O-
4412/2007 (ďalej len „rozhodnutie Rady“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Rada oznámením zo 17. októbra 2007
začala proti sťažovateľovi správne konanie a vyzvala ho na vyjadrenie sa k podkladom na
rozhodnutie vo veci možného porušenia ustanovenia § 16 písm. b) zákona č. 308/2000 Z. z.
o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“). Sťažovateľ sa k začatiu
konania vyjadril písomným podaním doručeným Rade 30. októbra 2007. Rada rozhodnutím
uvedeným v záhlaví tohto uznesenia konštatovala, že sťažovateľ «porušil povinnosť
ustanovenú v § 16 písm. b) zákona č. 308/2000 Z. z. v znení neskorších predpisov tým, že
v spravodajskom programe ... zo dňa ... odvysielal príspevok ... v ktorom nebola
zabezpečená objektívnosť a nestrannosť, za čo mu ukladá podľa ustanovenia § 64 ods. 1
písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. sankciu, upozornenie na porušenie zákona».
3. Sťažovateľ sa následne na krajskom súde domáhal súdneho prieskumu zákonnosti
postupu a rozhodnutia Rady a žiadal súd o jeho zrušenie. Dôvodom na podanie žaloby bolo
tvrdenie sťažovateľa, že Rada mu odňala možnosť konať pred správnym orgánom, čo malo
za dôsledok nezákonné rozhodnutie, ktoré malo inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, a žalovaný na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam a záverom a nesprávnemu právnemu posúdeniu veci,
na základe ktorých vydal nezákonné a vecne nesprávne rozhodnutie. Krajský súd
rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou žalobu zamietol, keďže nezistil porušenie zákona
ani v postupe, ani v rozhodnutí Rady. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ
odvolanie, na základe ktorého najvyšší súd rozsudkom taktiež napadnutým touto sťažnosťou
rozhodol tak, že potvrdil napadnutý rozsudok.
4. Sťažovateľ namieta porušenie označených práv, ku ktorému podľa jeho názoru
došlo ,,...konaním Rady, potvrdeným rozsudkom krajského súdu a následne najvyššieho
súdu. Opísaný zásah spočíva v nerešpektovaní ustanovenia ústavy o práve na súdnu a inú
ochranu spôsobené odňatím možnosti konať pred súdom a iným orgánom v rozpore s
princípom právneho štátu. Odňatie možnosti konať je spojené so všetkými uvedenými
rozhodnutiami (Rady, krajského súdu a najvyššieho súdu). Všetky uvedené rozhodnutia
vychádzajú zo skutkového stavu zisteného bez umožnenia účastníkovi konania vyjadriť sa k
podkladom rozhodnutia a teda bez umožnenia konať pred súdom alebo iným orgánom... Vo
vzťahu k napadnutým rozhodnutiam poukazujeme na striktnú úpravu obsiahnutú v
správnom poriadku, prikazujúcu správnemu orgánu konať výlučne spôsobom a v rozsahu
podľa zákona (§ 3 Správneho poriadku). Výsledné rozhodnutie, keďže mu predchádzal
procesný postup ktorý mal zásadné vady (nerešpektovanie uvedeného ustanovenia (§ 3
Správneho poriadku), nedodržanie postupu podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku), nespĺňa
náležitosti zákonného rozhodnutia v zmysle §46 a 47 Správneho poriadku. Rozhodnutie
najvyššieho súdu potvrdzujúce postup a rozhodnutie správneho orgánu, ktoré je zrejme v
nesúlade s povinnosťou správneho orgánu postupovať a rozhodnúť v konaní výlučne v
hraniciach určených zákonom (procesným postupom) je nesprávne a nezákonné, je odňatím
práva na súdnu a inú ochranu v zmysle ústavy a je porušením základných práv sťažovateľa.
Najvyšší súd ako súd rozhodujúci o odvolaní proti rozsudku krajského súdu o žalobe proti
rozhodnutiu Rady, krajský súd rozhodujúci o žalobe proti zmienenému rozhodnutiu Rady a
Rada rozhodujúca v správnom konaní svojim postupom a rozhodnutiami odňali spoločnosti
M. s.r.o. možnosť konať pred správnym orgánom tým, že neumožnili úplne realizovať
zákonom garantované právo účastníka konania vyjadriť sa k podkladom pre rozhodnutie
pred vydaním rozhodnutia správneho orgánu a tým odňali účastníkovi prístup k právu na
súdnu a inú ochranu.“.
5. Ďalej sťažovateľ poukazuje na rozsudok totožného senátu najvyššieho súdu v inom
konaní (sp. zn. 6 Sžo 55/2010), v ktorom podľa jeho názoru dospel najvyšší súd v totožnej
veci k opačnému názoru, a pre neumožnenie vyjadrenia sa k podkladom rozhodnutia Rady
zmenil preskúmavaný rozsudok krajského súdu tak, že napadnuté rozhodnutie Rady zrušil
a vrátil jej vec na ďalšie konanie.
6. Sťažovateľ v petite sťažnosti navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie rozhodol nálezom tak, že rozsudkom najvyššieho súdu v spojení
s rozsudkom krajského súdu a rozhodnutím Rady a tomuto rozhodnutiu predchádzajúcim
konaním boli porušené jeho označené práva. Ďalej žiadal, aby ústavný súd zrušil rozsudok
najvyššieho súdu, rozsudok krajského súdu, rozhodnutie Rady a vrátil vec Rade na ďalšie
konanie. Požadoval priznať aj náhradu trov konania v sume 56,66 €.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
8. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho
prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
9. K namietanému porušeniu označených práv rozhodnutím Rady
Pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie
jeho označených práv rozhodnutím Rady a konaním tomuto rozhodnutiu predchádzajúcim,
ústavný súd dospel k záveru, že nemá právomoc meritórne sa ňou zaoberať. Z citovaného
čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd stabilne odvodzuje dôsledné uplatňovanie princípu
subsidiarity jeho právomoci. Ústavný súd podľa tohto princípu môže poskytovať ochranu
základným právam alebo slobodám, alebo ľudským právam a základným slobodám
vyplývajúcim z medzinárodnej zmluvy, len ak ochranu týmto právam a slobodám
neposkytuje „iný súd“. V opačnom prípade je v kompetencii „iného“ súdu poskytnúť
požadovanú ochranu. Zákonnosť napadnutého rozhodnutia Rady ako orgánu verejnej správy
bola preskúmateľná v konaní podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
OSP“) na základe žaloby, o ktorej rozhodoval a rozhodol krajský súd. Z toho vyplýva, že ak
k porušeniu sťažovateľom označených práv malo dôjsť rozhodnutím Rady o uložení sankcie
za správny delikt, potom poskytovanie ochrany týmto právam tvorilo súčasť kompetencie
(a teda aj právomoci) krajského súdu ako súdu konajúceho o žalobe podľa druhej hlavy
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. To vylučuje právomoc ústavného súdu vecne
prejednávať predmetnú časť sťažnosti, v dôsledku čoho ju ústavný súd musí odmietnuť pre
nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04,
10. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu
Tak, ako ústavný súd nemal právomoc na konanie a rozhodovanie vo vzťahu
k namietanému rozhodnutiu Rady, nemal právomoc na prerokovanie a rozhodnutie ani o tej
časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie označených práv rozsudkom krajského
súdu. Proti rozsudku krajského súdu totiž sťažovateľ mal právo podať odvolanie (ktoré aj
podal), a teda o prípadnom porušení označených práv týmto prvostupňovým rozsudkom
správneho súdu mal právomoc konať a rozhodnúť najvyšší súd v rámci riadneho
inštančného postupu. Uvedená skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu vo vzťahu
k namietanému rozsudku krajského súdu, čo bolo zároveň dôvodom na odmietnutie
sťažnosti v tejto časti.
11. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom najvyššieho súdu
K časti sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva
na spravodlivé súdne konanie rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoju
ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak
ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98, III. ÚS 142/2011). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom
prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej
navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených
ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť
existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí
ako neopodstatnený. Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je
absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej
strane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo
slobody na strane druhej.
12. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných
zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich
do ich právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti
vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť
princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že
všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne
a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.
II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv
a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným
súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom,
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri
rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných
predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,
resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
13. Podstata sťažnostných námietok sťažovateľa smeruje k poukázaniu na to, že
podľa jeho názoru došlo v konaní pred Radou k porušeniu jeho práva vyjadriť
sa k podkladom jej rozhodnutia pred jeho vydaním, čím mu mala byť odňatá možnosť
konať pred správnym orgánom a najvyšší súd mu neposkytol spravodlivú súdnu ochranu
pred takýmto nezákonným postupom a rozhodnutím Rady. Ako vyplýva z vyššie
uvedeného, ústavnému súdu v zásade neprislúcha hodnotiť správnosť právneho záveru
všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona, ktorý v konkrétnej veci
aplikoval. Vychádzajúc z už uvedených mantinelov ústavno-súdnej korekcie rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu. Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku po uvedení podstatných dôvodov
rozsudku krajského súdu, obsahu odvolania a vyjadrenia k nemu v podstatnom uviedol:
«Odvolací súd v preskúmavanej veci dospel k záveru, že správny orgán v predmetnej
veci postupoval v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci zistil skutkový stav
správne a zo skutkových okolností vyvodil správny právny záver. Z uvedených dôvodov súd
prvého stupňa postupoval v súlade so zákonom, pokiaľ žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p.
zamietol...
Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu
správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho
prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe,
či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym
orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. (250i ods.3
O.s.p.)...
Povinnosťou súdu v preskúmavacom konaní je posudzovať zákonnosť napadnutého
rozhodnutia správneho orgánu, predmetom ktorého je uloženie administratívnej sankcie,
súčasne aj v zmysle zásady č. 6 Odporúčania ministrov č. (91)1 o správnych sankciách zo
dňa 13.02.1991, podľa ktorej vo vzťahu k ukladaniu správnych sankcií je potrebné
aplikovať aj nasledovné zásady: každá osoba, ktorá čelí správnej sankcii má byť
informovaná o obvinení proti nej, mal by jej byť daný dostatočný čas na prípravu prípadu, s
tým, že do úvahy sa vezme zložitosť veci ako aj tvrdosť sankcie, ktorá by mohla byť uložená,
osoba, prípadne jej zástupca má byť informovaná o povahe dôkazov proti nej, má dostať
možnosť vyjadriť sa (byť vypočutá) predtým ako sa prijme akékoľvek rozhodnutie, správny
akt, ktorým sa ukladá sankcia, má obsahovať dôvody na ktorých sa zakladá.
Odvolací súd z predloženého spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril
administratívny spis zistil, že žalovaný na základe vlastného monitoringu zistil, že
televízia ... dňa 10.07.2007 odvysielala v programe „...“ príspevok „...“, ktorým by mohlo
dôjsť k porušeniu povinnosti vysielateľa podľa § 16 písm. b) zákona o vysielaní a
retransmisii, na základe ktorého zistenia začal správne konanie voči žalobcovi. Začatie
konania bolo žalobcovi oznámené listom zo dňa 11.10.2007 s výzvou na vyjadrenie a
navrhnutie dôkazov ako aj s poučením o následkoch, keď sa k veci nevyjadrí a nenavrhne
žiadne dôkazy; žalobca na základe tejto výzvy zaslal žalovanému stanovisko, v ktorom sa
vyjadril tak, že má za to, že predmetný príspevok bol v súlade s požiadavkou objektivity a
nestrannosti a žiadal konanie zastaviť, nenavrhoval žiadne dôkazy; žalovaný na zasadnutí
dňa 18.12.2007 prijal napadnuté rozhodnutie.
Z obsahu administratívneho spisu odvolací súd mal v danej veci preukázané, že
žalovaný žalobcovi oznámil začatie správneho orgánu a správne ho vyzval na vyjadrenie sa
k veci a navrhnutie alebo predloženie dôkazov s poučením o jeho procesných právach.
Podkladom pre rozhodnutie žalovaného správneho orgánu bol príspevok vysielateľa -
žalobcu, s ktorým sa žalovaný oboznámil na základe vlastnej monitorovacej činnosti
a vyjadrenie žalobcu vo veci možného porušenia jeho povinnosti ako vysielateľa týkajúcej
sa objektívnosti a nestrannosti predmetného príspevku. Žalobca sa v správnom konaní
k danej veci nevyjadril, avšak neuplatnil svoje právo a nenavrhol Rade vykonať žiadne
dôkazy, ani sám žiadne dôkazy nepredložil, resp. nevzniesol v konaní iné návrhy, žalovaný
správny orgán z úradnej povinnosti nevykonal ďalšie dôkazy.
Odvolací súd v danej veci zastáva názor, že žalovaný správny orgán postupoval
v súlade so zákonnými predpismi, vo veci zistil riadne skutkový stav a zo skutkových
okolností vyvodil správny právny názor. Nemožno vytýkať správnemu orgánu, že by sa
v konaní dopustil takej procesnej vady, ktorá by mala za následok nezákonnosť
rozhodnutia.
Na základe výkladu právnej normy § 33 správneho poriadku v intenciách logického
a rozumného uváženia vôľou zákonodarcu bolo, aby sa účastník správneho konania
oboznámil s dôkazmi, ktoré by mali byť podkladom pre rozhodnutie, ktoré boli v správnom
konaní vykonané správnym orgánom a s ktorými tento účastník nebol oboznámený. Zo
skutkových okolností v danej veci vyplýva, že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo zo
skutkových zistení, ktoré boli alebo mali byť účastníkovi správneho konania dobre známe,
pretože podkladom pre rozhodnutie bol ním odvysielaný príspevok a vyjadrenie žalobcu.
Žalovaný správny orgán v danej veci teda v správnom konaní umožnil účastníkovi
správneho konania sa vyjadriť k veci a navrhovať dôkazy, tento však v správnom konaní
nevyužil svoje právo a žiadne návrhy v konaní nevzniesol, žiadne dôkazy nepredložil a ani
žiadne dôkazy nenavrhoval vykonať.
Vzhľadom na uvedené teda odvolací súd v preskúmavanej veci dospel k záveru, že
žalovaný správny orgán postupoval v správnom konaní v súlade s právnou normou
ustanovenou v § 3 ods. 2 v spojení s § 33 ods. 2 správneho poriadku, keďže umožnil, aby sa
žalobca mohol pred vydaním rozhodnutia vyjadriť k jeho podkladom i k spôsobu ich
zistenia prípadne navrhnúť jeho doplnenie a teda nemožno považovať za procesné
pochybenie postup žalovaného keď nevyzval opätovne žalobcu na vyjadrenie sa pred
vydaním rozhodnutia, keďže výklad právnej normy ustanovenej v § 33 je potrebné
vykonávať na základe logického a rozumného uváženia vzhľadom na konkrétne okolnosti
individuálne v každej veci.
Z uvedených dôvodov odvolací súd neprihliadol na námietku žalobcu, ktorou
nesúhlasil s právnym názorom súdu prvého stupňa stotožňovať možnosť účastníka
nahliadnuť do administratívneho spisu s povinnosťou správneho orgánu dať účastníkovi
konania možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia. Výklad právnej normy ustanovenej
v § 33 správneho poriadku nemožno vykonať formalisticky, ale vzhľadom na konkrétne
okolnosti v každej individuálnej veci.»
14. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu podľa názoru
ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré najvyšší súd rozhodol
tak, že potvrdil rozsudok krajského súdu. V odôvodnení napadnutého rozsudku dal najvyšší
súd sťažovateľovi podrobnú odpoveď na to (i), prečo postupom Rady v preskúmavanom
konaní nedošlo k porušeniu jeho procesných práv (ii) a prečo neboli naplnené ani ostané
žalobné dôvody. V okolnostiach prípadu preto ústavný súd konštatuje, že právny záver
najvyššieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné
konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení
zákona, že by tým zásadne poprel ich účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05). Skutočnosť, že
sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (m. m. II.
ÚS 134/09, I. ÚS 417/08).
15. V rozsudku najvyššieho súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim
korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva
na súdnu ochranu sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, resp. práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd uzatvára, že rozsudok najvyššieho
súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho
všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2
OSP), nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo najvyšší
súd na odvolanie sťažovateľa potvrdil rozsudok krajského súdu. Inak povedané, v sťažnosti
absentuje ústavno-právny rozmer.
16. K námietkam sťažovateľa obsiahnutým v sťažnosti ústavný súd stručne uvádza:
Povinnosť správneho orgánu postupovať v úzkej súčinnosti s účastníkom správneho
konania, dať mu efektívnu príležitosť na predkladanie svojich argumentov, umožniť mu
vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a navrhovať dôkazy je jeho základnou povinnosťou
v konaní, a je v korelácii s právom účastníka na poskytnutie možnosti na reálne a účinné
uplatnenie jeho procesných práv. Správny poriadok je však všeobecný predpis, ktorý sa
vzťahuje aj na viaceré osobitné druhy správnych konaní, a preto je konkrétna aplikácia jeho
jednotlivých ustanovení podmienená druhom správneho konania a charakterom
prejednávanej správnej veci. Ak v konaní vo veci sťažovateľa boli podkladom pre
rozhodnutie Rady výlučne ním odvysielaný príspevok (resp. záznam z vysielania)
a vyjadrenie sťažovateľa k oznámeniu o začatí konania, nemožno pri zachovaní potrebnej
miery racionality rozumne uvažovať nad tým, že sťažovateľ bol postupom Rady ukrátený na
svojich procesných právach. Sťažovateľ bol totiž ,,povôdcom“ obidvoch podkladov na
vydanie rozhodnutia, a na základe oznámenia Rady sa vyjadril k vlastnému, skôr
odvysielanému príspevku, resp. k záznamu z vysielania. Žiadne iné skutočnosti či dôkazy
neboli podkladom na rozhodnutie Rady, a teda vychádzajúc z požiadavky na rozumný
a logický výklad príslušných ustanovení Správneho poriadku nemožno hovoriť o tom, že pri
zachovaní ich zmyslu a významu mala Rada povinnosť opätovne vyzývať sťažovateľa na
realizáciu jeho procesných práv. Sťažovateľ mal príležitosť na riadne, včasné a efektívne
uplatnenie všetkých označených procesných práv (najmä podľa § 33 ods. 2 v spojení s § 3
ods. 1 a 2 Správneho poriadku, ktorých porušenie namietal), a toto využil, keď sa na výzvu
Rady písomne vyjadril k začatému konaniu. Skutočnosť, že Rada jeho vyjadrenie
neakceptovala a rozhodla o uložení sankcie bez toho, aby ho opätovne vyzývala na
vyjadrenie, nemôže v okolnostiach prípadu znamenať zásah do jeho práv. Preto sa najvyšší
súd nemohol dopustiť napadnutým rozsudkom ústavnoprávne neakceptovateľného zásahu
do jeho práv garantovaných ústavou a dohovorom.
17. Sťažovateľ argumentuje aj iným rozsudkom najvyššieho súdu v inej jeho právnej
veci, ktorý považuje za ,,správnejší“ ako sťažnosťou napadnutý rozsudok. K tomu ústavný
súd uvádza, že vo svojej judikatúre sa už opakovane vyjadril aj k otázke rozdielnej
interpretácie všeobecne záväzných právnych predpisov (v rovine podústavného práva)
v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Ústavný súd zastáva názor, že nie je jeho
úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie
rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, prípadne dovolacieho súdu (m. m.
I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07, I. ÚS 256/08, I. ÚS 393/08). In concreto zjednocovanie
judikatúry všeobecných súdov upravujú § 21 až § 23 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Pre úplnosť je však
možné uviesť, že súvisiaci rozsudok neriešil úplne analogickú situáciu, pretože v tomto
prípade sa sťažovateľ ako účastník konania pred Radou na jej výzvu k začatému konaniu
vôbec nevyjadril.
18. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní
neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané
na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie rozsudku najvyššieho súdu a vrátenie veci
na ďalšie konanie, náhrada trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2011