Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 84/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2014

predbežne prerokoval sťažnosť M. Š., zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Schmidlom,

Advokátska kancelária, Záhorácka 11/A, Malacky, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na tajomstvo dopravovaných správ podľa čl. 22 ods. 1 a 2 a základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 14.

novembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. januára 2014

doručená sťažnosť M. Š., (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na tajomstvo dopravovaných správ podľa čl. 22 ods. 1 a 2 a základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 14. novembra 2013.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. z 9. novembra 2010 bol podľa § 172 ods. 2

odsúdený na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov

a podľa bol na výkon trestu zaradený do ústavu na výkon

trestu s minimálnym stupňom stráženia. Sťažovateľ uviedol, že proti tomuto rozsudku podal

odvolanie, v ktorom jeho obhajca dôvodil predovšetkým nezákonnosťou dôkazov získaných

odpočúvaním a záznamom telefonickej prevádzky. Krajský súd však jeho odvolanie

zamietol.

Dňa 25. februára 2013 sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu podal

na okresnom súde návrh na povolenie obnovy konania v jeho prospech. V návrhu

argumentoval tým, že príkaz Okresného súdu Bratislava I na odpočúvanie a záznam

telekomunikačnej prevádzky č. k. OS BA I-V-353-1/2009-1Nt-353/2009 nebol vydaný

v súlade s . V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na nález ústavného

súdu č. k. -73 zo 14. júna 2006.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa o návrhu na povolenie obnovy konania rozhodol

okresný súd uznesením č. k. -40 z 23. mája 2013 tak, že ho zamietol

s odôvodnením, že sťažovateľ neuviedol skutočnosti, ktoré by podmieňovali povoliť

obnovu konania.

Proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania podal

sťažovateľ odvolanie do zápisnice, pričom toto odvolanie neskôr doplnil aj jeho obhajca.

Poukázal na nezákonnosť dôkazov získaných na základe odpočúvania a záznamu

telekomunikačnej prevádzky a argumentoval už označeným nálezom ústavného súdu.

V sťažnosti dodal, že aj keď sa jeho obhajca pri nazretí do spisu oboznámil s týmto

príkazom už 8. decembra 2009, nemohol si vyhotoviť jeho kópiu, keďže nedošlo k jeho

odtajneniu. Sťažovateľ tiež uviedol, že bol odsúdený len na základe výpovede

spoluobžalovanej, ktorá sa vyjadrila k prepisom hovorov.

O sťažnosti rozhodol krajský súd na neverejnom zasadnutí uznesením

sp. zn. zo 14. novembra 2013 tak, že ju zamietol. Krajský súd sa podľa

vyjadrenia sťažovateľa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa a dodal, že vychádzal aj

zo stanoviska príslušného prokurátora o tom, že po náleze ústavného súdu Najvyšší súd

Slovenskej republiky prijal viaceré rozhodnutia, podľa ktorých príkaz na odpočúvanie

a záznam telekomunikačnej prevádzky nemusí byť odôvodnený skutkovými okolnosťami,

ale stačí, ak v ňom príslušný súd poukáže na dôkazy v spise a na návrh prokurátora.

Sťažovateľ sa v sťažnosti doručenej ústavnému súdu odvolal aj na rozhodnutie

Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. , ktoré sa týka posúdenia

zákonnosti dôkazov.

Podľa názoru sťažovateľa namietaným uznesením krajského súdu došlo k porušeniu

jeho „základného práva na súdnu ochranu v spojení s právom na súkromie, v danom

prípade pri uchovávaní tajomstva správ podávaných telefonicky“. Sťažovateľ je toho

názoru, že štát môže zasiahnuť do jeho práva na súkromie, ale len na základe zákona, čo

znamená, že príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky musí byť riadne

odôvodnený. To sa podľa jeho názoru v danej veci nestalo, keďže tento príkaz sa odvolával

na návrh prokurátora.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že uznesením krajského súdu

sp. zn. zo 14. novembra 2013 boli porušené jeho základné práva podľa

a 2 a a právo podľa dohovoru, namietané

uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, aby zrušil príkaz

Okresného súdu Bratislava I na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky

sp. zn. OS BA I-V-353-1/2009-1Nt-353/2009 zo 16. júla 2009 a aby krajskému súdu

prikázal nahradiť mu trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) návrh (v danom prípade sťažnosť) predbežne prerokuje na neverejnom

zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej

zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú

neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , ,

, ).

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namietal

porušenie svojich základných práv podľa a 2 a a právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

zo 14. novembra 2013, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného

súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

O sťažovateľovom návrhu na povolenie obnovy konania proti rozsudku okresného

súdu sp. zn. z 9. novembra 2010 rozhodol okresný súd uznesením

č. k. -40 z 23. mája 2013 tak, že ho zamietol. Proti tomuto uzneseniu

podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením sp. zn.

zo 14. novembra 2013 zamietol.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na podstatu napadnutého

rozhodnutia súdu prvého stupňa, predstavil argumenty sťažovateľa, vyjadrenie prokurátora

a citujúc príslušné ustanovenie (obnova konania, ktoré sa

skončilo právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak

vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe

alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie

o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere

k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom

rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie

od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo

k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu) k veci dodal:

„Inštitút obnovy konania je striktne viazaný na preukázanie nových skôr neznámych

dôkazov, čo sa v posudzovanej veci nepodarilo dosiahnuť. Súd rozhodujúci o sťažnosti

poukazuje na odôvodnenie písomného vyhotovenia napadnutého uznesenia, ktoré si v celom

rozsahu osvojuje.“

Okrem toho krajský súd uviedol, že skutočnosť, o ktorú sťažovateľ opiera dôvodnosť

povolenia obnovy konania, a teda nezákonnosť dôkazu vykonaného odpočúvaním

a záznamom telekomunikačnej prevádzky (neodôvodnený príkaz), nie je skutočnosťou,

ktorú predpokladá .

Vzhľadom na to, že krajský súd sa v odôvodnení namietaného uznesenia odvolal

na závery súdu prvého stupňa, v okolnostiach tohto prípadu považoval ústavný súd

za potrebné poukázať na relevantnú časť odôvodnenia uznesenia okresného súdu

č. k. -40 z 23. mája 2013:

„Skutočnosťou ani dôkazom skôr neznámymi v zmysle § 394 ods. 1, 4 a 5 Trestného

poriadku nie je to, čo uvádza obhajca v návrhu, teda že s predmetným príkazom

na odpočúvania a záznam telekomunikačnej prevádzky vydaným Okresným súdom

Bratislava I dňa 16. 7. 2009 bolo obhajcovi umožnené nazrieť až dňa 28. 1. 2012, keďže

zo spisu vyplýva, že uvedené sa nezakladá na faktoch vyplývajúcich zo spisového materiálu.

Zo záznamu o preštudovaní spisu po skončení vyšetrovania zo dňa 8. 12. 2009

a z vyhlásenia o mlčanlivosti podpísaného obhajcom dňa 8. 12. 2009... jednoznačne

vyplýva, že obhajcovi JUDr. Schmidlovi bol predložený... aj predmetný príkaz

na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, takže bol s ním oboznámený už dňa

8. 12. 2009.“ Okresný súd ďalej dôvodil, že obhajca mal od tohto okamihu možnosť

namietať nezákonnosť tohto príkazu, ako aj dôkazov na základe neho získaných, čo

napokon aj urobil, a s námietkami tohto druhu sa vo veci samej vysporiadal aj krajský súd.

Okresný súd teda zhrnul, že skutočnosť, ktorou sťažovateľ odôvodňoval povolenie obnovy

konania, nebola skutočnosťou ani dôkazom súdu skôr neznámou.

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, a preto ani nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany

ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom

rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli)

pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , ).

V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí

dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť

a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky

rozhodnutia (m. m. , ). Z uvedeného však nevyplýva záruka, že

všeobecný súd rozhodne v súlade s názorom procesnej strany či účastníka konania.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v konaní o sťažovateľovom návrhu

na povolenie obnovy konania rozhodol v súlade s právnou úpravou, a teda Trestným

poriadkom, pričom skutočnosti, ktorými odôvodnil svoj právny názor odvolávajúc sa

na závery súdu prvého stupňa, predstavujú správne pochopenie zmyslu a účelu právnej

normy.

Sťažovateľ súčasne namietal, že krajský súd v dôvodoch svojho rozhodnutia sa

odvolal na argumentáciu obsiahnutú v prvostupňovom rozhodnutí.

Ústavný súd uvádza, že spôsob takejto formulácie odôvodnenia z hľadiska jeho

preskúmateľnosti považuje za prípustný, a to vzhľadom na to, že sťažovateľ obsah

prvostupňového rozhodnutia a jeho argumenty o dôvodoch neopodstatňujúcich povolenie

obnovy konania poznal.

K uvedenému ústavný súd dodáva, že pri hodnotení uznesenia krajského súdu

vychádzal z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého a druhého

stupňa nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a druhostupňové konanie z hľadiska predmetu

konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného

posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj druhostupňového), ktoré

boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. ).

Ako už ústavný súd uviedol, krajský súd sa v namietanom rozhodnutí v dostatočnej

miere zaoberal otázkou, či v sťažovateľovej veci sú splnené podmienky podľa § 394 ods. 1

, na základe ktorých by povolenie obnovy konania prichádzalo

do úvahy. Krajský súd poukazujúc na prvostupňové rozhodnutie skonštatoval, že takouto

podmienkou nemôže byť získanie dôkazov (podľa sťažovateľa nezákonných) na základe

príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, s ktorým sa obhajca

sťažovateľa oboznámil 8. decembra 2009, teda ešte pre právoplatnosťou rozhodnutia

vo veci samej. Tento názor krajského súdu celkom logicky zodpovedá dikcii § 394 ods. 1

.

Ústavný súd zastáva názor, že pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o porušení jeho

základného práva na tajomstvo dopravovaných správ podľa a 2

uznesením krajského súdu, sťažovateľ v sťažnosti neuviedol žiadne relevantné skutočnosti,

na základe ktorých by sa dalo aspoň uvažovať o možnom porušení tohto základného práva

v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania.

Navyše, o porušení tohto základného práva by bolo možné uvažovať zásadne len

vtedy, ak by zo strany všeobecného (krajského) súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprávnych princípov vyjadrených v až ,

resp. v spojení s ich porušením (obdobne , , ,

), čo sa v danom prípade podľa názoru ústavného súdu nestalo.

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením

základných práv podľa a 2 a práva podľa a namietaným

uznesením krajského súdu, sťažnosť v tejto časti už na predbežnom prerokovaní podľa § 25

ods. 2 odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o porušení jeho práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením krajského súdu vydaným

v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania, ústavný súd ju vyhodnotil ako zjavne

neopodstatnenú.

Kritériom aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru je materiálna povaha predmetu

konania, ktorá v trestných veciach zásadne nepresahuje okamih právoplatného rozhodnutia

o vine a treste (k tomu pozri ).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6

ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba

bezpochyby považovať aj obnovu konania (), pretože rozhodnutia o povolení

obnovy konania alebo zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania priamo nesúvisia

s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenosti

trestného obvinenia proti adresátom práv podľa tohto ustanovenia dohovoru.

Keďže v namietanej veci, a teda v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania sa

nerozhodovalo o trestnom obvinení sťažovateľa v zmysle ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru

(teda o vine a treste) ani o jeho občianskych právach a záväzkoch, tento článok dohovoru

nie je na dané konanie aplikovateľný. Sťažnosť sťažovateľa je teda v tejto časti nezlučiteľná

ratione materiae s čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ju bolo potrebné podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (obdobne ).

Ústavný súd zároveň konštatuje, že sťažovateľ namietal porušenie svojich práv

uznesením krajského súdu, ale v petite sťažnosti okrem toho žiadal, aby ústavný súd

rozhodol aj o zrušení príkazu Okresného súdu Bratislava I na odpočúvanie a záznam

telekomunikačnej prevádzky sp. zn. OS BA I-V-353-1/2009-1Nt-353/2009 zo 16. júla 2009,

ktorý bol vyhotovený v konaní, o obnovenie ktorého sťažovateľ v návrhu na povolenie

obnovy konania žiadal.

Zrušenie rozhodnutia je v zmysle (a a zákona

o ústavnom súde) spojené s vyslovením porušenia konkrétneho práva alebo slobody, ktoré

sťažovateľ namieta. Sťažovateľ však v petite sťažnosti nenamietal porušenie svojich práv aj

označeným príkazom, ale bez tejto výslovnej požiadavky ho žiadal len zrušiť.

Vychádzajúc z uvedeného sa ústavný súd týmto návrhom sťažovateľa nezaoberal,

a keďže sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa aj ďalšími

jeho požiadavkami, ktoré v petite uviedol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2014