Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 431/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. novembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. M., B., zastúpenej advokátkou JUDr. Z. B.,

konateľkou Advokátskej kancelárie, s. r. o, B., vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na

nedotknuteľnosť obydlia podľa , základného práva

na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa

a základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného

a rodinného života podľa v spojení s

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 31. mája 2010 v znení opravného uznesenia z 27. júla

2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. M. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta

2010 doručená sťažnosť Mgr. M. M. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou

JUDr. Z. B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“), práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa , práva na

ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva na

nedotknuteľnosť obydlia podľa , základného práva na nedotknuteľnosť

osoby a jej súkromia podľa a základného práva na ochranu pred

neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa

v spojení s a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 31. mája 2010 v znení

opravného uznesenia z 27. júla 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Sťažovateľka svoju

sťažnosť doplnila 14. septembra 2010 o návrh na rozhodnutie o dočasnom opatrení, ktorým

sa domáhala, aby ústavný súd uložil Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný

súd“) a Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) povinnosť dočasne

nekonať a nerozhodnúť vo veci sťažovateľky ako navrhovateľky proti správcovi konkurznej

podstaty spoločnosti Z., a. s. „v konkurze“, L. (ďalej len „spoločnosť“). Dňa 27. októbra

2010 bola ústavnému súdu doručená opätovná žiadosť sťažovateľky o vydanie rozhodnutia

o dočasnom opatrení.

2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla, že správca konkurznej

podstaty spoločnosti zapísal jej majetok pozostávajúci z bytu, garážového státia

a skladových priestorov nachádzajúci sa v bytovom dome v B. na ..., ktorý má vo svojom

vlastníctve, do súpisu konkurznej (oddelenej) podstaty. Sťažovateľka na základe uvedeného

a po doručení výzvy na podanie vylučovacej žaloby podala na okresnom súde návrh voči

osobe správcu konkurznej podstaty spoločnosti a žiadala, aby konkurzný súd vylúčil jej

majetok zo súpisu konkurznej (oddelenej) podstaty spoločnosti. Uvedené konanie je vedené

na okresnom súde pod sp. zn. . Sťažovateľka sa domáhala prerušenia tohto

konania z dôvodu, že na Okresnom súde Bratislava I prebieha pod sp. zn.

konanie, ktoré má vyriešiť zásadné otázky (existencia záložného práva, vlastnícke práva

sťažovateľky) vo veci vylúčenia jej majetku zo súpisu konkurznej podstaty. Okresný súd

návrh sťažovateľky na prerušenie konania zamietol a krajský súd po odvolaní podanom

sťažovateľkou uznesenie okresného súdu zmenil tak, že konanie vedené na okresnom súde

pod sp. zn. prerušil do právoplatného rozhodnutia veci vedenej na

Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. . Proti rozhodnutiu krajského súdu

podal dovolanie správca konkurznej podstaty, na základe ktorého najvyšší súd zmenil

uznesenie krajského súdu a potvrdil rozhodnutie okresného súdu, v dôsledku čoho

excindačné konanie nebolo prerušené do právoplatného rozhodnutia vo veci vedenej na

Okresnom súde Bratislava I.

3. Na základe uvedených skutočností došlo podľa tvrdení sťažovateľky napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu k porušeniu jej už označených práv a slobôd, v dôsledku

čoho sa domáha, aby ústavný súd jej sťažnosť prednostne prerokoval, rozhodol o porušení

jej práv, zrušení rozhodnutia najvyššieho súdu, vrátení veci na nové konanie a rozhodnutie

a priznaní trov právneho zastúpenia.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

5. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľka namietala, že rozhodnutím najvyššieho súdu boli porušené jej práva,

a to tým spôsobom, že najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nevzal do úvahy jej

vyjadrenie k dovolaniu a nezaujal stanovisko k argumentom neexistencie dovolacieho

dôvodu podľa , procesnej ekonómii konania

a hľadisku právnej istoty účastníkov konania, ohrozeniu spravodlivej ochrany práv

a oprávnených záujmov sťažovateľky, judikatúre najvyššieho súdu, ale aj Najvyššieho súdu

Českej republiky, celkovému stavu konkurzného konania a neodôvodnenosti rýchlosti

konania. Sťažovateľka ďalej namieta, že odôvodnenie najvyššieho súdu je arbitrárne,

pretože zaujal nerovnaký prístup k účastníkom dovolacieho konania, takže jeho konanie

a rozhodnutie vyústilo aj do porušenia práva sťažovateľky na ochranu vlastníctva, na

nedotknuteľnosť obydlia, na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia a na ochranu pred

neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

6. Ústavný súd vychádzajúc zo stabilnej judikatúry ústavný súd poukazuje na to, že

základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie je

„výsledkové“, to znamená, že mu musí zodpovedať proces ako celok a jeho prípadné

pochybenia v jednom štádiu môžu byť napravené v ďalšom konaní (m. m. ,

, ).

Práva, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, tvoria súčasť široko chápaného práva

na spravodlivý súdny proces, ktorého rešpektovanie alebo porušenie možno v zásade

posúdiť len vo vzťahu k celému súdnemu konaniu.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že predpokladom pre záver

o porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa je

také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu

pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť

procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v (m. m.

, ).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti skúmal, či v konaní boli využité

opravné prostriedky, ktoré zákon na ochranu namietaného porušenia práva priznáva a zistil,

že v uvedenom prípade bol zavŕšený trojstupňový systém ochrany, keďže vo veci

rozhodoval okresný, krajský i najvyšší súd. Dovolanie vo veci bolo podané odporcom –

správcom konkurznej podstaty, pričom sťažovateľka mala možnosť sa k nemu vyjadriť.

K námietke uplatnenej sťažovateľkou, že najvyšší súd sa jej námietkami k dovolaniu

nezaoberal, ústavný súd uvádza, že v uvedenom prípade nedošlo rozhodnutím najvyššieho

súdu k porušeniu základného práva podľa , keďže sťažovateľka vo svojom

vyjadrení k dovolaniu nereagovala na rozhodnutie krajského súdu (s výsledkom ktorého

bola spokojná), ale iba na dôvody dovolania formulované žalovaným – správcom

konkurznej podstaty. Ústavný súd ďalej poznamenáva, že v uvedenom prípade nejde

o meritórne rozhodnutie vo veci, ale o rozhodnutie procesného charakteru, pričom

sťažovateľka má pri zmene pomerov v konaní o veci možnosť opakovane sa obrátiť na

všeobecný súd s novým návrhom na prerušenie konania, v dôsledku čoho sťažovateľkou

namietané porušenie práva nenadobudlo ústavný rozmer.

Na základe týchto záverov a právneho hodnotenia skutkových okolností uvedených

v sťažnosti a k nej pripojených príloh ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť v tejto časti

nie je opodstatnená, a preto ju podľa odmietol ako

zjavne neopodstatnenú.

7. Sťažovateľka namietala aj porušenie základného práva vlastniť majetok podľa

, práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu,

základného práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa , základného práva

na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa a základného práva na

ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19

ods. 2 v spojení s označeným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa

, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným porušením základného práva na

súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie a napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu neexistuje príčinná súvislosť, nemohlo v nadväznosti na to dôjsť ani

k porušeniu ďalších sťažovateľkou označených článkov .

Z uvedených skutočností vyplýva, že sťažnosť sťažovateľky je aj v zostávajúcej časti

zjavne neopodstatnená, a z toho dôvodu ju ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa

taktiež odmietol.

8. Požiadavke sťažovateľky na vydanie dočasného opatrenia, ktorým by ústavný súd

podľa uložil okresnému súdu a krajskému súdu, aby

v právnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. až do rozhodnutia

ústavného súdu o sťažnosti nekonali a vo veci samej nerozhodli, nebolo vyhovené.

K uvedenému právnemu záveru ústavný súd dospel po vyhodnotení dôvodov uvádzaných

sťažovateľkou a vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť ako celok odmietol.

9. Ústavný súd po oboznámení sa s ďalšími s vecou súvisiacimi konaniami, na ktoré

sťažovateľka vo svojej sťažnosti poukazuje, pre úplnosť uvádza, že v jednotlivých

prípadoch nejde o identické situácie, v ktorých by všeobecné súdy mali zaujať jednotný

postoj. Ústavný súd v závere poznamenáva, že podľa je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti a do jeho kompetencie nepatrí zjednocovanie právnych

názorov všeobecných súdov.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2010