Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 127/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. M., B., zastúpenej advokátom Mgr. P. T., B., vo

veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1

a 2, , a a práv podľa

ods. 1 v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods.

1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. augusta

2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. M. o d m i e t a pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie

a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. januára 2013

doručená sťažnosť Ing. M. M., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. P.

T., B., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl.

12 ods. 1 a 2, , a (ďalej

len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

63/2011 z 28. augusta 2012 (ďalej len „uznesenie z 28. augusta 2012“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len

„okresný súd“) na základe návrhu sťažovateľky smerujúcemu proti úpadcovi Z., akciová

spoločnosť „v konkurze“, L., zastúpenému správcom konkurznej podstaty JUDr. M. B., B.

(ďalej aj ako „odporca“), rozsudkom č. k. -831 z 10. novembra 2010 v spojení

s opravným uznesením č. k. -854 z 3. decembra 2010 (ďalej len „rozsudok

z 10. novembra 2010“) určil, že majetok, ktorý je zapísaný do súpisu oddelenej podstaty

odporcu, a to... (ďalej spolu len „nehnuteľnosti“), je vylúčený zo súpisu majetku oddelenej

podstaty zabezpečeného veriteľa Č., a. s., B. Zároveň okresný súd v rozsudku z 10.

novembra 2010 určil, že odporca je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania v sume

17 406,83 € na účet jej právnej zástupkyne do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Odporca podal proti rozsudku z 10. novembra 2010 odvolanie. Sťažovateľka podala

odvolanie len v časti výroku o trovách konania, pretože jej okresný súd nepriznal trovy

konania ako pohľadávku proti dotknutej podstate.

Rozsudok z 10. novembra 2010 bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 10. augusta 2011 v spojení

s opravným uznesením z 21. septembra 2011 (ďalej len „rozsudok z 10. augusta 2011“).

Proti rozsudku z 10. augusta 2011 podala dovolanie sťažovateľka (napadla

potvrdzujúci výrok odvolacieho súdu o trovách konania) aj odporca (napadol potvrdzujúci

výrok vo veci samej).

Najvyšší súd uznesením z 28. augusta 2012 zrušil rozsudok z 10. augusta 2011 a vec

vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie s poukazom na jeho nedostatočné odôvodnenie

vo veci samej.

Podľa sťažovateľky uznesenie najvyššieho súdu z 28. augusta 2012 obsahuje

vyslovene nepravdivé skutočnosti týkajúce sa tak rozsudku z 10. augusta 2011, ako aj

rozsudku z 10. novembra 2010. Sťažovateľka považuje za nepravdivé závery uvedené

v uznesení najvyššieho súdu z 28. augusta 2012 týkajúce sa preukázania jej vlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam, neplatnosti záložnej zmluvy, posúdenia neoddeliteľnosti neplatnej

časti záložnej zmluvy od jej ostatného obsahu, ako aj závery týkajúce sa posúdenia

možného vzniku záložného práva v dôsledku odporcom tvrdenej dobromyseľnosti

zabezpečeného veriteľa o výlučnom vlastníctve záložcu k zakladanej veci. Na základe

uvedených skutočností sťažovateľka «nemá a ani nemôže mať pocit o tom, že by Uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo možné považovať za nestranné a spravodlivé.

Tieto skutočnosti preukazujúce nepravdivé a z pohľadu objektívneho recipienta zavádzajúce

tvrdenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podľa názoru sťažovateľky „rezultujú“

v arbitrárnosť Uznesenia už samé osebe.

Dôvodov, pre ktorý sťažovateľka považuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky za arbitrárne a porušujúce nielen jej právo na súdnu ochranu a spravodlivý

súdny proces, ale zasahujúce aj do princípu rovnosti strán, je však... nepomerne viac.».

Pri špecifikovaní základných a podstatných znakov arbitrárnosti uznesenia

z 28. augusta 2012, ktoré mali za následok porušenie a

dohovoru sťažovateľka poukázala na to, že najvyšší súd sa nijakým relevantným spôsobom

nezaoberal jej argumentmi týkajúcimi sa neprípustnosti dovolania odporcu uvedenými v jej

vyjadrení k dovolaniu zo 17. februára 2012, ďalej na to, že pre nesplnenie podmienok

prípustnosti dovolania neexistoval ani žiaden dôvod na zásah do právoplatne skončeného

konania vo veci samej (odporca v konaní dostal odpoveď na každé svoje tvrdenie),

na nepravdivé závery v otázkach, ktoré boli rozhodujúce pre posúdenie prípustnosti

dovolania odporcu, ako aj na skutočnosť, že najvyšší súd podľa nej z právneho hľadiska

nijako neposúdil ani (samostatné) dovolanie sťažovateľky proti potvrdzujúcemu výroku

odvolacieho súdu o trovách konania na súde prvého stupňa.

Sťažovateľka vo svojom vyjadrení k dovolaniu zo 17. februára 2012 podrobne

odôvodnila svoj argument, podľa ktorého každá z odporcom v dovolaní nastolených otázok

bola riešená buď v rozsudku krajského súdu z 10. augusta 2011, alebo rozsudku okresného

súdu z 10. novembra 2010, a taktiež na skutočnosť, že tieto rozsudky nemožno posudzovať

izolovane, predovšetkým preto, že krajský súd sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi

rozsudku okresného súdu z 10. novembra 2010 aplikujúc § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku. Argumenty sťažovateľky obsiahnuté vo vyjadrení k dovolaniu zo 17. februára

2012 mali význam, resp. boli relevantné pre dovolacie konanie, a preto sa nimi najvyšší súd

bol povinný zaoberať.

Najvyšší súd v uznesení z 28. augusta 2012 uviedol, že krajský súd by sa mal

v priebehu konania zaoberať námietkami odporcu uvedenými v jeho odvolaní napriek tomu,

že na všetky odporcom predložené námietky odporcovi bola daná odpoveď v rámci konaní

pred krajským súdom a okresným súdom. Sťažovateľka túto skutočnosť podrobne

analyzovala vo svojom vyjadrení k dovolaniu zo 17. februára 2012 a podľa nej

o nedostatočnom odôvodnení rozsudku krajského súdu z 10. augusta 2011 nie je možné

v žiadnom prípade ani uvažovať.

V odôvodnení uznesenia z 28. augusta 2012 najvyšší súd vytkol krajskému súdu,

že nevysvetlil dohodu z 10. októbra 2006, avšak z odôvodnenia rozsudku krajského súdu

z 10. augusta 2011 v spojení s rozsudkom okresného súdu z 10. novembra 2010 vyplýva

jednoznačne, zrozumiteľne a nepochybne, že daný úkon vôbec nie je pre rozhodnutie

dôležitý. Záver najvyššieho súdu, podľa ktorého krajský súd nevysvetlil, aký dôkaz

preukázal tvrdenia sťažovateľky o neplatnosti záložnej zmluvy, je nepravdivý, pretože

z rozsudku krajského súdu z 10. augusta 2011 a rozsudku okresného súdu z 10. novembra

2010 vyplýva, že týmto dôkazom bola zmluva o výstavbe, ktorou boli preukázané práva

ďalších stavebníkov, ktorí záložnú zmluvu neuzatvárali. Námietku najvyššieho súdu, že

krajský súd neodôvodnil námietku odporcu o obsahovej oddeliteľnosti časti záložnej

zmluvy, považuje sťažovateľka taktiež za nepravdivú, pretože na strane 52 rozsudku

krajského súdu z 10. augusta 2011 sa touto námietkou krajský súd nepochybne zaoberal

a okresný súd sa touto námietkou nezaoberal, pretože ju odporca v konaní pred ním ani len

nevzniesol.

Napriek tomu, že uznesením najvyššieho súdu z 28. augusta 2012 bolo dovolaniu

odporcu vo veci samej vyhovené, čím ex lege došlo aj k zrušeniu potvrdzujúceho výroku

krajského súdu o trovách konania, najvyšší súd sa mal dovolaním sťažovateľky zaoberať,

posúdiť ho a odpovedať na jej námietku, či v predmetnom konaní jej bola odňatá možnosť

konať pred súdom. Najvyšší súd mal v tomto smere inštruovať ďalší postup krajského súdu

minimálne z dôvodu hospodárnosti konania.

Sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že najvyšší súd už raz v predmetnom konaní

porušil jej základné právo na súdnu ochranu, čo konštatoval aj ústavný súd v svojom

uznesení sp. zn. z 11. novembra 2010, aj keď toto porušenie nenadobudlo

ústavnoprávny rozmer, keďže v danom prípade išlo o rozhodnutie procesného charakteru.

Opakovaný prístup najvyššieho súdu, ktorým ignoruje podania sťažovateľky a naopak

podania odporcu zohľadňuje v plnom rozsahu, má za daných okolností podľa názoru

sťažovateľky jednoznačne diskriminačný charakter, t. j. dochádza ním k zásahu do jej

základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 12 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 46

ods. 1 a dohovoru.

Keďže sťažovateľka je ako vlastníčka nehnuteľností zapísaná v katastri

nehnuteľností, v predmetnom konaní došlo postupom najvyššieho súdu nespochybniteľne

k porušeniu jej základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 v spojení

s a podľa dodatkového protokolu.

V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že predmetné konanie je spojené s jej

bytostnými záujmami a potrebami, pretože predmetom konania je aj ochrana jej

nehnuteľnosti (bytu a s ním spojených nebytových priestorov), ktorý sama trvale užíva.

Uvedeným postupom najvyššieho súdu došlo podľa sťažovateľky aj k porušeniu nielen jej

základného práva podľa v spojení s a 2 , ale aj základných

práv na ochranu nedotknuteľnosti osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1, na ochranu

pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života čl. 19 ods. 2 a práva

na ochranu nedotknuteľnosti obydlia .

Keďže rozhodnutie o tejto sťažnosti má primárny význam do času, kým krajský súd

opätovne na základe uznesenia najvyššieho súdu z 28. augusta 2012 opätovne nerozhodne,

sťažovateľka ústavný súd požiadala o prednostné vybavenie sťažnosti v zmysle § 26 zákona

o ústavnom súde

Sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že

uznesením najvyššieho súdu z 28. augusta 2012 došlo k porušeniu jej základných práv

podľa v spojení s a 2, , a

ods. 1 a práv podľa v spojení s dohovoru, uvedené rozhodnutia

zruší a vec vráti najvyššiemu súdu, aby o nej znovu konal a rozhodol a zaviaže najvyšší súd

uhradiť jej trovy právneho zastúpenia.

Ústavnému súdu bol 31. januára 2013 doručený sťažovateľkin návrh na vydanie

dočasného opatrenia. Z jeho obsahu vyplýva, že v súčasnosti krajský súd v predmetnej veci

ďalej konaná v rámci konania vedeného na tomto súde pod sp. zn. .

S ohľadom na túto skutočnosť má rozhodnutie ústavného súdu o jej sťažnosti vedenej

pod sp. zn. „... de facto a de lege význam len do času resp. v prípade, že

Krajský súd v Banskej Bystrici zatiaľ vo veci opätovne nerozhodne“.

V rámci odôvodnenia svojho návrhu sťažovateľka okrem iného uviedla:

«... opätovným konaním Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorého rozhodnutie

s ohľadom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. ,

zo dňa 28. 08. 2012, nie je v žiadnom prípade možné vopred s určitosťou prejudikovať,

môže byť zmenený aj výrok vo veci samej už raz právoplatne skončeného konania,

čo prakticky úplne neguje akúkoľvek právnu istotu jeho účastníkov. Pokiaľ pritom uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa 28. 08. 2012, s takou

mierou protiústavnosti ako uviedla navrhovateľka vo svojej sťažnosti, bude podkladom pre

ďalšie konanie vo veci a z toho vyplývajúcich aj ďalších rozhodnutí súdov nižšieho stupňa,

nadobudne tým de facto protiústavný charakter prakticky celé konanie ako také...

Uloženie dočasného opatrenia však úplne najzásadnejšie odôvodňuje situácia, ktorá

môže reálne nastať v prípade, že hoci Ústavný súd Slovenskej republiky dôjde k názoru, že

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je protiústavné Krajský súd v Banskej

Bystrici rozhodne napr. vo veci samej ešte pred doručením prípadného nálezu

„pod tlakom“ rozhodnutia Najvyššieho súdu SR odlišne ako pri svojom prvom posúdení,

pričom takéto rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici by sa okamžite (doručením)

stalo aj právoplatným. Právoplatnosť takého rozhodnutia, pokiaľ by toto znelo v

neprospech navrhovateľky, by mala za následok okamžitý vznik oprávnenia odporcu, ktorý

je správcom konkurznej podstaty, pristúpiť k speňažovaniu (dražbe) majetku navrhovateľky.

To znamená, na základe uvedenej skutočnosti prípadným rozhodnutím Krajského

súdu v Banskej Bystrici ako súdu odvolacieho pred rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej

republiky o sťažnosti navrhovateľky proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

sp. zn. , zo dňa 28. 08. 2012, môžu na strane navrhovateľky vzniknúť

výrazné a nenapraviteľné majetkové škody (speňaženie jej majetku, pričom nadobudnutie

vlastníctva k majetku zo strany vydražiteľa by už bolo následne v zmysle súvisiacej právnej

úpravy nedotknuteľné).»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby vydal dočasné

opatrenie, ktorým krajskému súdu uloží, aby vo veci vedenej pod sp. zn.

(predtým pod sp. zn. ) dočasne nekonal a nerozhodol

o nej až do nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu vo veci vedenej

pod sp. zn. .

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich označených základných a iných práv

uznesením najvyššieho súdu z 28. augusta 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd rozsudkom z 10. augusta 2011

potvrdil rozsudok z 10. novembra 2010. Najvyšší súd na základe dovolania sťažovateľky

uznesením z 28. augusta 2012 zrušil rozsudok z 10. augusta 2011 a vec vrátil krajskému

súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd dospel k záveru, že za odňatie možnosti účastníka

konať pred súdom podľa je potrebné považovať aj nepreskúmateľnosť

rozhodnutia odvolacieho súdu pre nedostatok jeho odôvodnenia ( ), ktoré je

porušením práva na spravodlivý súdny proces. Zo záverov najvyššieho súdu vyplýva, že

rozsudok z 10. augusta 2011 trpí vadou uvedenou v , a z tohto dôvodu

uvedené rozhodnutie zrušil podľa § 243b ods. 2 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie

konanie.

Ústavný súd uvádza, že podľa rozhoduje o sťažnostiach

týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva

alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (, ).

Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov

rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že

ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak mu

túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Keďže rozsudok z 10. augusta 2011 bol v rámci jeho preskúmania najvyšším súdom

po podaní dovolania sťažovateľkou uznesením z 28. augusta 2012 zrušený a vec bola

vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie, v predmetnej veci dosiaľ neexistuje právoplatné

rozhodnutie.

Ústavný súd preto konštatuje, že sťažnosť bola podaná predčasne, čo je okolnosť,

ktorá vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v vylučuje

právomoc ústavného súdu na preskúmanie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

z 28. augusta 2012. Sťažovateľka bude mať/má možnosť uplatniť ochranu svojich práv

v konaní pred krajským súdom. Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky odmietol pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie (, , ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky

vrátane jej návrhu na vydanie dočasného opatrenia nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. februára 2013