Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 178/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. mája 2014

predbežne prerokoval sťažnosť R. H., zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária

JUDr. Radomír Bžán, s. r. o., Námestie Ľ. Štúra 2, Bratislava, konajúcou prostredníctvom

konateľa a advokáta JUDr. Radomíra Bžána, vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa , ) a ,

základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 17. decembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2014

doručená sťažnosť R. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných

práv podľa , ) a (ďalej

len „ústava“), základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 17. decembra 2013 (ďalej aj

„namietaný rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že personálnym rozkazom ministra vnútra

Slovenskej republiky (ďalej len „minister vnútra“) č. 74 z 2. marca 2011 (ďalej len

„personálny rozkaz“) bol sťažovateľ podľa

o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru

väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) prepustený zo služobného pomeru príslušníka

Policajného zboru. Dôvodom prepustenia sťažovateľa bola skutočnosť, že «údajným

porušením čl. 1 ods. (1) písm. c) nariadenia ministra vnútra SR č. 18/2008 o niektorých

konaniach, ktoré zakladajú dôvod prepustenia príslušníka PZ zo služobného pomeru

(„Nariadenie“) a údajným porušením ust. ods. (3) písm. g) a h)

malo dôjsť zo strany Sťažovateľa k porušeniu služobnej prísahy a služobnej povinnosti

zvlášť hrubým spôsobom a ďalšie ponechanie Sťažovateľa v služobnom pomere príslušníka

PZ by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, najmä záujmu na svedomitom plnení

služobných povinnosti a dôslednom dodržiavaní služobnej disciplíny všetkými príslušníkmi

PZ.»

Proti personálnemu rozkazu podal sťažovateľ rozklad, ktorý Ministerstvo

vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný správny orgán“) svojím rozhodnutím

č. p. SLV-PS-PK-90/2011 z 27. júna 2011 (ďalej len „rozhodnutie o rozklade“) zamietlo

a napadnutý personálny rozkaz potvrdilo, pričom v jeho odôvodnení okrem iného uviedlo:

«... Sťažovateľ údajne viedol dňa 07. 01. 2011 v čase od 03:35 hod. motorové vozidlo

značky mercedes E320CDI s evidenčným číslom ... („Motorové vozidlo“) pričom bol

zastavený a kontrolovaný hliadkou pohotovostnej motorizovanej jednotky („PMJ“)

Oddelenia pohotovostnej polície krajského riaditeľstva PZ Bratislava („OPP KR PZ“). Na

výzvu na predloženie dokladov predpísaných na vedenie Motorového vozidla uviedol, že

doklady nemá pri sebe, nakoľko Motorové vozidlo neviedol on a vodič z Motorového

vozidla ušiel. Sťažovateľ sa priznal, že požil alkoholické nápoje, keďže však Motorové

vozidlo neviedol, odmietol sa podrobiť dychovej skúške na prítomnosť alkoholu v krvi...»

Zákonnosť rozhodnutia ministerstva vnútra o rozklade, ako aj personálneho rozkazu

navrhol sťažovateľ preskúmať súdom, a to žalobou o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

v rámci správneho súdnictva, prostredníctvom ktorej navrhol, aby Krajský súd v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) zrušil rozhodnutie o rozklade spolu s personálnym rozkazom a vec

vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

O žalobe sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 26. októbra 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že zrušil rozhodnutie

o rozklade a vec vrátil na ďalšie konanie.

Proti rozsudku krajského súdu podalo ministerstvo vnútra odvolanie. Najvyšší súd

napadnutý rozsudok krajského súdu svojím rozhodnutím zmenil tak, že žalobu zamietol

a nepriznal sťažovateľovi náhradu trov konania.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd svojím namietaným rozsudkom porušil ním

označené práva z týchto dôvodov:

a) najvyšší súd „neúplne vyhodnotil všetky dôkazy vykonané v administratívnom

konaní, pričom úplne opomenul dôkazné prostriedky, ktoré svedčali v prospech Sťažovateľa

a potvrdzovali jeho tvrdenia, čím zneužil zásadu voľného hodnotenia dôkazov a správnu

úvahu a zároveň spôsobil, že Rozsudok Porušovateľa je nepreskúmateľné, arbitrárne

a protiústavné rozhodnutie predstavujúce jednostranný prejav ľubovôle Porušovateľa“.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, z ktorého

vyplýva, že z personálneho rozkazu ani z rozhodnutia o rozklade nie je „jednoznačne

preukázaná časová súslednosť samotného skutku a ani jeho správne vyhodnotenie, a že nie

je riadne preukázané, či okolnosti, ktoré Sťažovateľ tvrdil, mohli nastať v príčinnej

súvislosti s udalosťami, ktoré boli objektívne zistené“. Tieto závery krajského súdu považuje

sťažovateľ za správne. Naproti tomu najvyšší súd podľa sťažovateľa vyhodnotil jeho

námietky uvedené v žalobe v rozpore so skutkovým stavom vyplývajúcim z dôkazných

prostriedkov (záznamy o podaní vysvetlenia z 10. januára 2011) vykonaných

v administratívnom konaní, z ktorých možno dospieť k záveru, že členovia hliadky

pohotovostnej motorizovanej jednotky nemali počas zastavenia motorového vozidla

vizuálny kontakt s osobami vo vozidle, a preto nebolo možné určiť presný počet osôb

vo vozidle, a teda ani jednoznačne vyvrátiť sťažovateľom tvrdenú a z výpovede svedkov

vyplývajúcu skutočnosť, že on neviedol motorové vozidlo, len si z dôvodu zapnutia

výstražného znamenia presadol na miesto vodiča, pričom vodič motorového vozidla po jeho

zastavení na krajnici z vozidla vyskočil a ušiel.

b) najvyšší súd „založil svoje rozhodnutie na iných právnych záveroch ako KS BA

a Minister, bez toho aby mal Sťažovateľ možnosť k týmto záverom vyjadriť, z čoho vyplýva,

že tieto závery sú prekvapivé a spôsobujú, že Rozsudok Porušovateľa je v tejto časti

nepredvídateľný a napĺňa znaky arbitrárnosť“. Podľa sťažovateľa ani jedno zo správnych

rozhodnutí vydaných v jeho veci a rovnako ani rozsudok krajského súdu nevychádzajú

zo záveru, ktorý v namietanom rozsudku vyslovil najvyšší súd, že rozhodujúcou

skutočnosťou pre prepustenie sťažovateľa zo služobného pomeru bolo, že sa odmietol

podrobiť kontrole prítomnosti alkoholu v krvi. Predchádzajúce rozhodnutia považujú

za hrubé porušenie pracovnej disciplíny sťažovateľom, že sa odmietol podrobiť vyšetreniu

na zistenie požitia alkoholu v súvislosti s vedením motorového vozidla. Skutočnosť tvrdenú

najvyšším súdom nemožno považovať za porušenie služobnej prísahy alebo služobnej

povinnosti zvlášť hrubým spôsobom. Podľa názoru sťažovateľa je tiež prekvapivým

a nepredvídateľným záverom najvyššieho súdu stotožnenie sa s názorom ministra vnútra, že

sťažovateľ bol povinný podrobiť sa na výzvu policajta dychovej skúške, prípadne odberu

krvi, a to v zmysle príslušných ustanovení o cestnej premávke

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „cestný

zákon“). V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na § 69 ods. 1 písm. d) cestného zákona,

z ktorého vyplýva, že policajt je oprávnený vyzvať len vodiča, a nie ktoréhokoľvek

účastníka cestnej premávky, aby sa podrobil vyšetreniu, či nie je pod vplyvom alkoholu

alebo inej návykovej látky. Sťažovateľ ako spolujazdec motorového vozidla sa preto

uvedenej skúške odmietol podrobiť dôvodne.

c) namietaným rozsudkom rozhodol najvyšší súd „diametrálne odlišne ako v právne

analogickej a skutkovo totožnej veci rozhodol KS BA bez toho, aby svoj názorový posun

dostatočne odôvodnil a vysporiadal sa s názormi Sťažovateľa a KS BA, čím porušil princíp

právnej istoty a z neho vyplývajúci princíp predvídateľností súdnych rozhodnutí“.

Analogická otázka bola podľa sťažovateľa právoplatne vyriešená rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 21. februára 2012, ktorý nadobudol právoplatnosť 5. apríla 2012

a ktorý bol vydaný v obdobnom konaní sťažovateľa, vychádzal z totožného skutkového

stavu a totožného dokazovania vykonaného v administratívnom konaní. Rozdiel vyplýval

len z toho, že v danom konaní sa rozhodovalo o uložení disciplinárneho opatrenia

sťažovateľovi. Krajský súd predmetným rozsudkom zrušil disciplinárny rozkaz z dôvodu, že

správne orgány nedostatočne zistili skutkový stav veci a tento nie je dostatočným pre právne

posúdenie veci. Najvyšší súd sa podľa sťažovateľa nijako argumentačne nevyrovnal

s podstatne odlišným rozhodnutím o analogickej otázke.

d) „Porušovateľ nedostatočne odôvodnil Rozsudok Porušovateľa, z čoho vyplýva

jeho neprípustná arbitrárnosť.“ V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že najvyšší súd sa

v odôvodnení namietaného rozsudku nijako nevysporiadal so stanoviskom odborového

orgánu, ktorý s prepustením sťažovateľa zo služobného pomeru nesúhlasil vzhľadom na

rozporuplnosť dôkazného materiálu nachádzajúceho sa v spise, a to bez ohľadu na

skutočnosť, že uvedené stanovisko nie je v zmysle pre rozhodnutie

o prepustení policajta zo služobného pomeru záväzné. Sťažovateľ je tiež toho názoru, že

pokiaľ najvyšší súd zmenil rozsudok krajského súdu, bol povinný dostatočne odôvodniť

naplnenie kumulatívne stanovených podmienok, s ktorými sa podľa § 192 ods. 1 písm. c)

spája prepustenie policajta zo služobného pomeru.

Z uvedených dôvodov boli podľa sťažovateľa namietaným rozsudkom najvyššieho

súdu porušené jeho označené práva podľa , listiny a dohovoru.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:

„(i) Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa

17.12.2013 základné právo Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. (1) a ods. (1) Listiny, podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť

podľa ods. (1) , a ods. (1) Listiny, a na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. (1) Dohovoru, a na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania podľa

) porušené bolo;.

(ii) zrušuje Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

zo dňa 17.12.2013;

(iii) vec vracia na ďalšie konanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky;

(iv) priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania.“

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , , ).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že personálnym rozkazom bol

sťažovateľ podľa prepustený zo služobného

pomeru pre zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy príslušníka Policajného zboru a jeho

ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Sťažovateľ bol prepustený zo služobného pomeru na tom skutkovom základe, že

7. januára 2011 o 03.35 h viedol motorové vozidlo po diaľnici D-2 v smere jazdy Bratislava

– Malacky, pričom bol zastavený a kontrolovaný hliadkou pohotovostnej motorizovanej

jednotky, ktorej uviedol, že doklady predpísané na vedenie motorového vozidla pri sebe

nemá, lebo vozidlo neviedol a vodič vozidla ušiel. Zároveň priznal, že požil alkoholické

nápoje, pričom dychovú skúšku na prítomnosť alkoholu odmietol vykonať, rovnako sa

odmietol podrobiť lekárskemu vyšetreniu na alkohol. Sťažovateľ v čase zastavenia vozidla

sedel na mieste vodiča a žiadna iná osoba sa vo vozidle ani v jeho blízkosti nenachádzala.

Proti personálnemu rozkazu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol žalovaný

správny orgán tak, že rozklad zamietol a personálny rozkaz potvrdil. Proti tomuto

rozhodnutiu podal sťažovateľ žalobu, na základe ktorej žiadal o preskúmanie jeho

zákonnosti. O žalobe rozhodol krajský súd rozsudkom, ktorým napadnuté rozhodnutie zrušil

a vec vrátil žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Krajský súd konštatoval, že

zo správnych rozhodnutí nie je jednoznačne preukázaná časová súslednosť samotného

skutku ani jeho správne vyhodnotenie, a preto považoval rozhodnutie o rozklade za

nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov.

O odvolaní žalovaného správneho orgánu proti rozsudku krajského súdu rozhodol

najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok krajského súdu zmenil a žalobu

sťažovateľa zamietol.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a listiny, práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva podnikať

a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa a listiny, ako

aj základného práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania podľa čl. 36

písm. b) namietaným rozsudkom najvyššieho súdu.

Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu

naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa ) zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojivé

pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu

zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní...

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 26 ods. 1 listiny každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu

naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú hospodársku činnosť.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

V rozsahu označených základných práv a slobôd sťažovateľ predovšetkým namietal

proces vyhodnotenia dokazovania vykonaného a vyhodnoteného správnymi orgánmi

vo veci jeho prepustenia zo služobného pomeru, a tým skutkové a právne závery

najvyššieho súdu v namietanom rozsudku. Podľa sťažovateľa je namietaný rozsudok

najvyššieho súdu arbitrárny a nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, pretože sa

v odôvodnení svojho rozhodnutia dôsledne nevysporiadal s námietkami sťažovateľa

uvedenými v správnej žalobe, ako aj v jeho vyjadrení k odvolaniu žalovaného správneho

orgánu proti rozsudku krajského súdu, ktorý najvyšší súd zmenil a žalobu sťažovateľa

zamietol.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu a inú

právnu ochranu zaručeného v a podľa listiny

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ). zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

ods. 1 neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho

účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom procese

(, , ).

V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd poukázal na podstatu rozhodnutia

krajského súdu, predstavil argumenty sťažovateľa, ako aj žalovaného správneho orgánu.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho zmeňujúceho rozsudku v podstatnom uviedol:

«Predpokladom vzniku služobného pomeru policajta je zloženie služobnej prísahy,

v ktorej je subsumovaný sľub čestnosti, statočnosti, disciplinovanosti ako aj ochrany

bezpečnosti a verejného poriadku ( ).

Služobná disciplína policajtov spočíva v dôslednom plnení povinností ustanovených

, ústavnými zákonmi, zákonmi, ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi,

služobnou prísahou, rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených (§ 47

).

Podľa a , policajt je povinný:

g) v štátnej službe i mimo štátnej služby zdržať sa konania, ktoré by mohlo narušiť

vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor,

h) dodržiavať služobnú disciplínu.

Podľa , policajt sa prepustí zo

služobného pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým

spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov

štátnej služby.

Podľa až 4 , za dôkaz môžu slúžiť všetky

prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade

správnymi predpismi. Dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane účastníkov

konania, odborné posudky, znalecké posudky, správy, vyjadrenia a potvrdenia orgánov

a organizácií, listiny, veci a obhliadka. Účastník konania je oprávnený navrhovať

na podporu svojich tvrdení dôkazy. Oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy,

a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.

Náležitosti rozhodnutia sú upravené v ustanovení § 241 ods. 1 až 4 citovaného

zákona.

Najvyšší súd z administratívneho spisu zistil, že napadnutým rozhodnutím žalovaný

zamietol rozklad žalobcu a potvrdil personálny rozkazu Ministra vnútra Slovenskej

republiky č. 74 z 02. marca 2011, ktorým bol žalobca podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona

č. prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru z dôvodu,

že zvlášť hrubým spôsobom porušil základné povinnosti policajta stanovené v § 48 ods. 3

písm. g/ a h/ , ako aj nariadenia ministra vnútra

SR č. 18/2008 o úlohách na zvýšenie morálneho stavu a disciplíny príslušníkov PZ, a to

tým, že dňa 07. januára 2011 o 03:35 hod. v čase mimo výkon štátnej služby viedol

motorové vozidlo zn. Mercedes evidenčného č. ... po diaľnici D-2 v smere jazdy Bratislava

-Malacky, pričom v úseku diaľnice pri Mestskej časti Lamač, potom čo bol zastavený

a kontrolovaný hliadkou PMJ sa odmietol podrobiť dychovej skúške na zistenie alkoholu

v dychu, ako aj lekárskemu vyšetreniu a odberu krvi.

Najvyšší súd mal ďalej z administratívneho spisu za preukázané, že obrana žalobcu,

založená na jeho tvrdení, že v inkriminovanom čase osobné vozidlo zn. Mercedes,

evidenčného č. ... neriadil, bola v prospech žalobcu potvrdená svedeckou výpoveďou svedka

D. G., ktorý je v priateľskom vzťahu so žalobcom.

Úlohou súdu v konaní bolo posúdiť, či správny orgán postupoval v súlade

so zákonom a či konaním žalobcu boli naplnené znaky prepúšťacieho dôvodu podľa § 192

ods. 1 písm. e/ , z hľadiska závažnosti možného negatívneho vplyvu

v služobnom pomere.

K námietke žalobcu, k vedeniu vozidla a jeho prítomnosti na mieste vodiča vo vozidle

v čase zastavenia a kontrolovania hliadkou PMJ, najvyšší súd žalobcu upozorňuje, že

rozhodujúcou pre prepustenie žalobcu zo služobného pomeru bola tá skutočnosť, že sa

žalobca bezdôvodne odmietol podrobiť dychovej skúške na zistenie alkoholu v krvi

prístrojom a taktiež odberu vyšetrenia krvi pred službu konajúcou lekárkou E. J. v FNsP

Kramáre - Bratislave za prítomnosti hliadky F50 Modrovský, Antalič, čím zvlášť hrubým

spôsobom porušil služobnú prísahu.

Služobná prísaha nie je prísľubom limitovaným na čas výkonu služby. Požadované

vlastnosti (čestnosť, statočnosť, disciplína a pripravenosť vynaložiť svoje sily na ochranu

verejného poriadku a majetku občanov) sú základnými predpokladmi k výkonu služby

v Policajnom zbore. Príslušník, ktorý tieto vlastnosti nemá a mimo služby sa prejavuje

v rozpore s nimi, hrubo poškodzuje dôveryhodnosť Policajného zboru.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po vyhodnotení v administratívnom konaní

vykonaného dokazovania, sa nestotožnil s názorom krajského súdu. Považuje za dostatočne

preukázané, že žalobca porušil povinnosti policajta ustanovené v § 48 ods. 3 písm. g/ a h/

Žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán sa vo svojich

rozhodnutiach vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadali s obranou žalobcu založenou

na tvrdení svedka D. G., že: žalobca nebol vodičom kontrolovaného osobného vozidla. Tieto

tvrdenia považuje za účelové a smerujúce len k zbaveniu sa zodpovednosti za protiprávne

konanie. Najvyšší súd, vychádzajúc z úradného záznamu hliadky PMJ, o dôveryhodnosti

ktorého nemá dôvod pochybovať, ako aj z logickej úvahy o možnosti „presadnutia“ žalobcu

zo sedadla spolujazdca na sedadlo vodiča, a to s prihliadnutím na jeho tvrdenia, že tak

urobil z dôvodu zapnutia výstražného znamenia (svetla), má súladne s názorom žalovaného

správneho orgánu za to, že táto alternatíva sa javí ako nemožná realizácia v priebehu

niekoľkých sekúnd, keďže policajná hliadka v úradnom zázname uviedla, že „ihneď“ po

zastavení prenasledovaného vozidla, svoje služobné vozidlo zastavila za uvedeným

prenasledovaným vozidlom a počas jeho prenasledovania mala stály vizuálny kontakt zo

zadnými obrysovými svetlami prenasledovaného vozidla. Taktiež je potrebné uviesť, že je

nepravdepodobné, aby si žalobca za účelom zapnutia výstražného znamenia presadol

z miesta spolujazdca na miesto vodiča ihneď po tom, čo údajný vodič motorového vozidla

D. G. z neho vystúpil a z miesta utiekol z dôvodu obáv možného postihu. V úradnom

zázname sa rovnako neuvádza, že by policajná hliadka videla vybehnúť z vozidla nejakú

osobu, pričom najvyšší súd v danej veci považuje za relevantnú tú skutočnosť, že žalobca,

pokiaľ založil svoju obranu na tej skutočnosti, že predmetné vozidlo neviedol, žiadne

skutočnosti mu potom nebránili v tom, aby sa na výzvu príslušníkov PMJ podrobil dychovej

skúške, prípadne odberu krvi, ale hlavne neuviedol, že motorové vozidlo viedol D. G., ktorý

z miesta utiekol, pretože požil alkoholické nápoje a mal obavu z možného postihu. Túto

skutočnosť žalobca oznámil, až v čase, keď bolo voči nemu začaté konanie vo veci jeho

prepustenia zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru z dôvodu uvedeného

v ustanovení S prihliadnutím na túto

skutočnosť, ako aj na to, že D. G. sa na políciu prihlásil až 10. januára 2011 po jeho

stretnutí so žalobcom, najvyšší súd obranu žalobcu, ako aj svedeckú výpoveď D. G.

vyhodnotil ako účelové. Upriamiac pozornosť na uvedenú skutočnosť, najvyšší súd uvádza,

že dokazovanie v danej veci bolo vykonané zákonným spôsobom, keď za nosný dôkaz bol

žalovaným správnym orgánom, zhodne s prvostupňovým správnym orgánom, prijatý úradný

záznam členov hliadky PMJ, ktorého vážnosť nie je možné v danej veci spochybniť ani

výpoveďou kamaráta D. G., a to s poukazom na logické posúdenie žalobcom tvrdenej

skutočnosti, za využitia zákonnom dovolenej správnej úvahy.

Podľa názoru najvyššieho súdu boli v danom prípade naplnené znaky prepúšťacieho

dôvodu podľa , pretože žalobca ním zvlášť

hrubým spôsobom porušil služobnú prísahu a služobné povinnosti tak, že jeho ponechanie

v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Záverom najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že poskytol

vybraným skupinám štátnych zamestnancov a v nadväznosti na nich aj ich rodinným

príslušníkom lepšie sociálne zabezpečenie a vyššie spoločenské postavenie, než má väčšina

pracovníkov a zamestnancov, ktorých pracovný režim upravuje . Preto

najvyšší súd považuje za prirodzené, že na druhej strane kladie zákon vyššie podmienky

profesionálneho a morálneho charakteru pre výkon služby, ktorých porušenie

nekompromisne sankcionuje. To v konečnom dôsledku znamená, že zákon vyžaduje striktné

dodržiavanie svojich ustanovení, prísnejších než iné zákony () vo vzťahu

k plneniu služobných povinností.

Najvyšší súd na tomto mieste dáva tiež do pozornosti, že služobný pomer policajta

vznikajúci mocenským aktom služobného funkcionára (rozhodnutím o prijatí) je svojou

povahou právnym pomerom štátnozamestnaneckým - verejnoprávnym a po celou dobu

svojho priebehu sa výrazne odlišuje od pomeru pracovného, ktorý je naopak pomerom

súkromnoprávnym a účastníci ktorého majú rovné postavení. Služobný pomer sa od pomeru

pracovnoprávneho výrazne odlišuje aj spôsobmi svojho skončenia – služobný pomer

policajta sa tiež končí mocenským aktom – rozhodnutím o prepustení policajta

zo služobného pomeru zo zákonom stanovených dôvodov.

Najvyšší súd, tiež posúdil formálne a obsahové náležitosti rozhodnutia

prvostupňového správneho orgánu ako aj žalovaného, nevzhliadol ich nezákonnosť, tieto

podľa jeho názoru, sú náležité a podrobne odôvodené, poukazujúc na to, že žalovaný

správny orgán sa vo svojom rozhodnutí náležitým spôsobom vysporiadal so všetkými

námietkami žalobcu, vznesenými v jeho odvolaní.»

Sťažovateľ namieta predovšetkým arbitrárnosť odôvodnenia rozsudku najvyššieho

súdu v časti týkajúcej sa konštatovania zisteného skutkového stavu odlišne od skutkového

stavu zisteného krajským súdom a z toho vyplývajúce nesprávne právne posúdenie veci.

V tejto súvislosti sťažovateľ najmä opakuje a rozvádza námietky, ktoré uplatnil už

v podanej žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o rozklade. Takto poňatá sťažnosť

však stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v systéme všeobecného súdnictva, ktorá

mu však neprináleží vzhľadom na .

Ústavný súd preto považuje za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru,

podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ,

).

Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či najvyšší súd ako

odvolací súd namietaný rozsudok primeraným spôsobom odôvodnil a či ho nemožno

považovať za arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný.

V súvislosti s namietaným tvrdením sťažovateľa o porušení označených práv

rozsudkom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu vydaným v správnom súdnictve

v súvislosti s jeho nedostatočným odôvodnením bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné

zohľadniť špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť

orgánov verejnej správy, ale „len“ preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí a postupov,

o ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že boli nezákonné a ukrátili ju na jej

právach ( ), teda preskúmať to, či kompetentné

orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali

príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba

preto vziať do úvahy, že správny súd v zásade nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý

posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej

správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval z tohto

aspektu aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Podľa názoru ústavného súdu namietané rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na

súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za arbitrárne či zjavne

neodôvodnené tie súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej

alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ). Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia

presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje

na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné

okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (aj keď tento ich vníma ako

relevantné), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na

spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého

rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že z rozboru opravných prostriedkov

podaných sťažovateľom v rámci administratívneho konania, z podanej žaloby, ako aj

z obsahu jeho vyjadrenia k odvolaniu, tak ako uvádza v odôvodnení namietaného rozsudku

najvyšší súd, vyplýva, že v každom konštantne namieta zistený skutkový stav, ktorý je

podľa jeho názoru rozporuplný, ako aj z neho vyplývajúce nesprávne právne posúdenie

veci. Tieto sťažovateľom namietané nedostatky však boli predmetom (rozumne

dostatočného) posúdenia najvyšším súdom a taktiež sa s nimi vysporiadal aj žalovaný

správny orgán v rozhodnutí o rozklade.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že disciplinárny rozkaz, ktorým mu bolo

uložené disciplinárne opatrenie pre skutok identický so skutkom uvedeným v personálnom

rozkaze, bol na základe rozsudku krajského súdu sp. zn. z 21. februára 2012

podľa zrušený spolu s rozhodnutím

o odvolaní z dôvodu, že správne orgány nedostatočne zistili skutkový stav veci a tento je

nepostačujúci pre právne posúdenie veci, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že uvedené

analogické rozhodnutie sa týkalo odlišného typu konania. Disciplinárne opatrenie uložené

v súvislosti so spáchaným skutkom sťažovateľa v rámci disciplinárneho konania je

nezávislé od konania personálneho, v ktorom sa rozhoduje o prepustení zo služobného

pomeru vedeného pre skutok majúci ten istý skutkový základ. Súčasne ústavný súd dodáva,

že ako vyplýva zo sťažnosti a z jej príloh, sťažovateľ na uvedené rozhodnutie krajského

súdu v konaní pred všeobecnými súdmi nepoukazoval, čím znemožnil najvyššiemu súdu sa

s ním argumentačne vyrovnať.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí

nevysporiadal s nesúhlasným stanoviskom odborového orgánu k návrhu na prepustenie

sťažovateľa zo služobného pomeru, ústavný súd konštatuje, že už v rozhodnutí o rozklade,

ktoré bolo podľa názoru najvyššieho súdu odôvodnené vyčerpávajúcim spôsobom, žalovaný

správny orgán uviedol, že predmetné stanovisko má len odporúčajúci charakter, nie je pre

rozhodnutie o prepustení zo služobného pomeru záväzné, pretože rozhodujúce je naplnenie

, ktoré boli v prípade sťažovateľa

splnené. Na základe uvedeného nevysporiadanie sa so stanoviskom odborového orgánu

v odôvodnení napadnutého rozsudku nedosahuje podľa názoru ústavného súdu takú

intenzitu nedostatočného odôvodnenia súdneho rozhodnutia, vzhľadom na ostatné dôvody

v ňom uvedené, ktoré by bolo spôsobilé vyvolať porušenie základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu v zmysle a podľa ods. listiny.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným

rozhodnutím najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu

možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Najvyšší

súd rozhodol vo veci sťažovateľa spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, ale

predmetné rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových

postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd vzhľadom na svoje ústavné postavenie a ústavnú

funkciu nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní

odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

2. K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru

K námietke sťažovateľa o porušení jeho práva na spravodlivý proces podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru ústavný súd uvádza, že dospel k záveru, že aplikovateľnosť citovaného

článku dohovoru v posudzovanom konaní nie je daná. Článok 6 ods. 1 dohovoru garantuje

spravodlivý proces pri rozhodovaní súdu o ,,občianskych právach alebo záväzkoch“ alebo

o oprávnenosti ,,akéhokoľvek trestného obvinenia“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) pojmy „práva alebo záväzky občianskej povahy“ a „trestné

obvinenie“ treba vykladať autonómne od ich definovania v zmysle vnútroštátneho právneho

poriadku členských štátov dohovoru. Medzi občianske práva alebo záväzky možno zahrnúť

aj rozhodovanie súdov o niektorých právach vyplývajúcich z verejného práva. Európsky súd

pre ľudské práva konštatoval, že aj konania kvalifikované vnútroštátnym právom ako súčasť

verejného práva môžu spadať do poľa pôsobnosti čl. 6 dohovoru v jeho občianskoprávnej

časti, ak je ich výsledok rozhodujúci pre práva a povinnosti súkromného charakteru

().

Už v skoršej judikatúre ESĽP uviedol, že právo členských štátov zásadne rozlišuje

medzi štátnymi zamestnancami a súkromnoprávnymi zamestnancami, pričom spory

týkajúce sa náboru, výkonu povolania (kariéry) a ukončenia pracovnej činnosti štátnych

zamestnancov všeobecne nespadajú do pôsobnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozhodnutie

vo veci Niegel proti Francúzsku zo 17. marca 1997). Výnimkou sú len prípady, ak

predmetom sporu sú priamo práva majetkovej povahy (napr. právo na dôchodok verejných

zamestnancov, práva týkajúce sa platových pomerov týchto zamestnancov).

V prípade Pellegrin proti Francúzsku (rozhodnutie z 8. decembra 1999, sťažnosť

č. 28541/95) súd priniesol nové tzv. funkčné kritérium aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1

dohovoru na štátnych zamestnancov založené na povahe funkcií a zodpovednosti, aké

zamestnanec vykonáva. Súd poznamenal, že na úradoch štátnej správy niektoré pracovné

miesta zahŕňajú povolania všeobecného záujmu alebo účasť na výkone verejnej moci. Ich

držitelia teda držia v rukách časť suverenity štátu. Ten má potom legitímny záujem

vyžadovať od týchto zamestnancov zvláštne puto dôvery a lojality. Na druhej strane pri

iných pracovných miestach, ktoré nemajú túto dimenziu „verejnej správy“, tento záujem

chýba. Preto súd rozhodol, že z poľa pôsobnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru sú vylúčené iba spory

zamestnancov štátu, ktorých zamestnanie je charakteristické špecifickými činnosťami

verejnej správy do tej miery, v akej táto koná ako držiteľka verejnej moci poverená

ochranou všeobecných záujmov štátu alebo iných verejných spoločenstiev. Jasný príklad

takých činností predstavujú ozbrojené sily a polícia.

Prihliadajúc na výklad a aplikáciu pojmov „občianske práva alebo záväzky“

a „trestné obvinenie“ v judikatúre ESĽP dospel ústavný súd k záveru o neaplikovateľnosti

ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru na konanie, v ktorom najvyšší súd rozhodoval o návrhu

sťažovateľa na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia vydaného v konaní o prepustení

sťažovateľa zo služobného pomeru. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd

rozhodol už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti o jej odmietnutí v tejto časti z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti podľa .

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podnikať

a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa a podľa

listiny, ako aj základného práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu

zo zamestnania podľa )

Z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd odmietol v zmysle § 25 ods. 2

o ústavnom súde aj tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného

práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa a podľa

čl. 26 ods. 1 listiny, ako aj základného práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu

zo zamestnania podľa ) rozsudkom najvyššieho súdu, pretože

o prípadnom porušení týchto základných práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,

ak by zo strany všeobecného (najvyššieho) súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprávnych princípov vyjadrených v až ,

resp. v spojení s ich porušením (obdobne , , ),

čo sa v danom prípade podľa názoru ústavného súdu nestalo.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014